Requiem

Toto je preklad ďalšej z poviedok MuffyMorrigan

Celá tá nebeská a anjelská záležitosť ma už pomaly začína rozčuľovať, to už aby sa človek bál otvoriť konzervu, že z nej vyskočí nejaký zúfalý výkrik do tmy "Casa nám nechajte na pokoji", takže som sa odreagovávala pri poviedke z čias, keď chalani o nebi nemali ani šajnu. Síce to sedí do celkovej depkárskej nálady, ale radšej takýto bratský momentík, než ďalší Cas (hádam sa skalní neurazia...)...a navyše to končí dobre...aspoň niečo

Každopádne, snáď sa bude páčiť, prajem príjemné čítanie:

Requiem

Píp, nádych.
„Dean.“
„Hej Sammy, čo chceš robiť dnes večer?“
Píp, výdych.
„Je mi to ľúto, človeče.“
„Len si objednať pizzu a dnes večer ostať tu.“
Píp, nádych.
„Bol som hlupák.“
„Prečo? Neviem, proste sa mi chce ostať tu.“
Píp, výdych.
„Nepočúval som.“
„Proste sa necítim úplne stopercentne.“
Píp, nádych.
„Zbohom.“

Pred šiestimi hodinami

Dean vošiel do motelovej izby a zhodil svoj batoh na posteľ. Pozrel na Sama. „Hej, Sammy, čo chceš robiť dnes večer?“
„Neviem,“ Sam si vzdychol. Cítil sa trochu nepokojný. Vlastne dosť nepokojný. „Chceš ísť von a dať si pivo alebo niečo?“ Ako takmer každú noc, Dean? Možno tam niekoho vyzdvihneš, pôjdeš na vec a mňa tam proste necháš sedieť.
„Nie, len si objednať pizzu a dnes večer ostať tu. Dnes ide maratón Robotických kurčiat,“ Dean sa naňho usmial.
Sam pokrčil plecami, „Neviem, myslím, že mám chuť ísť niekam von.“
„Ale, no tak, Sam. Môžeme si dať pizzu a pivo, a proste len sedieť na posteli a pozerať TV.“
„Prečo?“
„Prečo? Neviem, proste sa mi chce ostať tu.“
„Ja tu vážne nechcem ostať celú noc, Dean.“ Myslím, že som proti, len preto aby som ti oponoval. Nemyslím si, že by som vážne chcel ísť von.
„OK, Sam,“ Dean vyzeral sklamane. „Proste som len chcel stráviť večer sledovaním televízie s mojím tŕňom v zadku, malým bračekom.“
„Prečo? Vždy chodíš von.“
„Proste sa necítim úplne stopercentne, Sam. Myslím, že som na poslednom love schytal trochu viac modrín, alebo čo, jednoducho sa cítim skôr na to, ostať tu.“
„Myslím, že by si mal ísť von, Dean. Budeš sa cítiť lepšie. Stavím sa, že tá čašníčka bude dnes späť.“
„Ty choď, Sam. Ja idem pozerať telku.“ Dean sa naňho usmial a podal mu kľúče od auta. „Nebuď príliš dlho.“
„Vrátim sa za pár hodín.“
„Iste, Sam, uvidíme sa potom.“ Dean sa vrhol na posteľ spôsobom, akým to zvyčajne robieval a zhrabol telefón. Keď Sam zatváral dvere, počul ho, ako si objednáva pizzu.
Ja som ale kretén. Sam nasadol do auta a naštartoval. Je „veľkým bratom“ o niečo viac odkedy...odkedy...odkedy som zomrel, ale to môžem pochopiť. Vyšiel z parkoviska. Myslím, že len skočím do obchodu, zoženiem nejaké pivo a M&M, vrátim sa a budem pozerať telku s mojím tŕňom v zadku, veľkým bratom.
Sam jazdil asi pätnásť minút, hľadajúc obchod s potravinami. Nakoniec jeden našiel, vzal nejaké slušné pivo a cukríky M&M. Vzal tiež dva balíčky zemiakových lupienkov a pobral sa preč. Zaplatil v hotovosti a vyrazil späť do motela. Tridsať minút. Pizzu ešte nemohli stihnúť doručiť. Dobre. To bude pekné prekvapenie. Otvoril dvere do izby, v televízii šiel Cartoon Network.
„Hej, človeče, som späť. Zohnal som pivo a nejaké hlúposti pod zub.“ Sam sa rozhliadol, dvere do kúpeľne boli čiastočne zatvorené. „Ale no tak, chlape, neblbni. Bol som kretén.“ Prešiel ku kúpeľni a zaklopal na dvere. „No tak, Dean. Pár hlúpostí pod zub. Hej, Dean?“ Zatlačil a dvere sa otvorili. „Dean?“
Jeho brat ležal na zemi, ruky pritlačené na brucho, nehýbal sa. Na zemi bola krv. Sam padol na kolená vedľa neho. Snažil sa nahmatať pulz.
Nič.
„Dean!“
Pretočil ho a začal s umelým dýchaním. V prestávkach medzi jednotlivými vdychmi kričal o pomoc. Počítanie, vdýchnutie, volanie o pomoc a zase znova.
„Čo sa deje?“ ozval sa nejaký hlas.
„Volajte 911, môj brat...“ Vdýchnutie, stlačenie, počítanie, vdýchnutie, stlačenie, počítanie. Sirény v diaľke. Vdýchnutie, stlačenie, počítanie. Ruky, ktoré ho odtiahli od Deana.
„Je nažive?“ spýtal sa Sam niekoho.
„Pracujeme na tom.“
Vzali Deana preč.
Sam sa potkýnal za nimi, smerom k Impale. Snažil sa sledovať sanitku. Snažil sa dostať sa k Deanovi. Dostal sa na pohotovosť. Deana akurát priviezli do jednej z izieb. Člen nemocničného personálu mu strčil nejaké formuláre. Slová v nich mu nedávali žiaden zmysel. Vypĺňal ich automaticky, kým sledoval dvere, čakajúc na niekoho, kto príde a bude sa mu venovať.
Nakoniec niekto prišiel. Sam vstal. „Áno?“
„Váš brat je nažive.“
„Môžem ho vidieť?“
„Áno, odviezli sme ho na JIS. Doktor sa tam s Vami porozpráva.“
Vzali ho za Deanom. Jeho brat bol v bezvedomí, napojený na respirátore. Sam klesol na stoličku vedľa postele. Nenávidím nemocnice. Nenávidím ich.
„Pán Michaels?“ Doktor vošiel do izby.
„Volám sa Sam. Ako je môjmu bratovi.“
„Mali by ste si sadnúť,“ doktor pritiahlo ďalšiu stoličku.
Nie, nehovorte to, prosím, nehovorte to. „O čo ide?“
„Váš brat je na tom zle, krvná zrazenina, uvoľnila sa a teraz sa pohybuje... Dali sme mu antikoagulanty, mohli by pomôcť, ale je tu veľmi malá šanca.“
„Ale je nažive.“ Sam sa toho držal.
„Je nažive len vďaka prístrojom, Sam,“ povedal doktor mierne. „Budete sa musieť rozhodnúť.“
„Nie, nemôžem,“ odvetil Sam. Srdce mu začalo prudko biť, v ústach mu vyschlo. NIE NIE NIE NIE NIE.
„To je v poriadku, máte chvíľu na premyslenie. Prístroje ho ale nemôžu udržiavať večne. Mali by ste povedať zbohom.“
Sam prehltol a potom prehltol znova. Ušiel z izby do kúpeľne dole na chodbe. Nie. Nie, predpokladal, že by mal mať ešte rok – najmenej rok. Spláchol záchod a vrátil sa do Deanovej izby. Doktor prikývol a odišiel.
„Dean, toto nie je vtipné, vieš? Koniec žartom, vypadnime odtiaľto.“ Cítil slzy v kútikoch očí, zbierajúce sa, ale nepadajúce. „Musíš sa z toho dostať, chlape. Toto mi nerob.“ Sadol si na stoličku, stále sa díval na brata.
„Je mi tak ľúto, že som ťa opustil, Dean, neuvedomil som si to, mal som, ale neuvedomil som si to.“ Slzy začali tiecť. „Nemalo to byť takéto, Dean. Nemalo.“ Vzal bratovu ruku. „Toto je to, čo pre teba chystal? Oh, bože, Dean, je mi to tak ľúto.“
„Dean? Môžem dnes večer zostať s tebou?“ spýtal sa jedenásťročný Sam brata.
„Prečo, Sammy? Čo sa stalo?“ Dean sa naňho uškrnul.
„Neviem, proste to chcem, vieš?“
„Hej, viem, Sammy. Iste. Dáme si pizzu a budeme pozerať telku, čo povieš?“
„To je úžasné, Dean. Môžem vybrať, čo budeme pozerať?“
„Iste, Sammy,“ jeho brat sa zasmial a zdvihol telefón, aby objednal večeru.
„Ty si neodišiel, Dean. Zostal si, keď som povedal, že chcem zostať v izbe. Mrzí ma to. Vždy si mi dal, čokoľvek som potreboval.“
„Dean? Môžem šoférovať?“ spýtal sa Sam, keď kráčali k autu.
„Vieš, Sammy...“
„Ale no tak, práve som dostal vodičák, daj mi tvoje kľúče.“
„Nehrozí,“ brat sa smial, keď došli k autu. Na vrchu bola krabička, previazaná so silne pokrčenou stuhou.
„Čo to je?“
„No, otvor to,“ Dean sa naňho uškrnul. Sam otvoril škatuľku, boli v nej kľúče.
„Nikdy nedostaneš moje kľúče, Sammy. Ale odteraz môžeš mať svoje vlastné.“
„Oh bože, Dean. Čo som si myslel, že robím. Nemôžem ťa stratiť.“
„Veľké rozhodnutia sú vždy ťažké, Sammy.“
„Chcem ísť na Stanford, Dean. Otec nechce, aby som šiel.“
„Viem, aj so mnou o tom hovoril.“
„Chce, aby si ma prehovoril, aby som nešiel, že?“ Sam bol nahnevaný.
„Hej.“
„A, Dean?“
„Povedal som mu, že ťa podporím, akokoľvek sa rozhodneš, Sammy.“ Jeho brat sa naňho pozrel, v očiach sa mu zaleskli slzy. „Ale sľúb mi, že nech sa rozhodneš akokoľvek, nestratím ťa. Nemôžem.“
Niekto ho vytiahol zo stoličky, vytlačil z miestnosti. Zavreli dvere. Míňali sa dlhé minúty, nakoniec vyšli von.
„Doktor?“
„Dostali sme ho späť, momentálne dýcha trochu sám, ale...“ doktor sa naňho pozrel. „Mrzí ma to. Nebude to stačiť.“
Sam prikývol a vošiel späť do izby. V hrudi ho bolelo. Slzy neprichádzali. Pozrel dolu na Deana. „Povedali, že im je to ľúto, Dean. Vieš, čo to znamená? Znamená to, že si mŕtvy.“ Sadol si späť na stoličku. „Mŕtvy. Opustil som ťa, Dean. Keby som bol zostal, mohol som to zastaviť. Môžem byť teraz tu – pokiaľ to už nemôžem zastaviť, prinajmenšom tu aspoň môžem byť.“
A zrazu prišli slzy. Prudké, kričiace v úzkosti.
„Opustil som ťa a toto sa stalo a ty si bol sám, Dean. Nechal som ťa samého a toto sa stalo. Ja viem, opustil som Jess a otca a oni umreli, ale Dean. Ty si nemal zostať sám. Tak veľmi ma to mrzí. Nechcem ťa opustiť. Ja viem, je príliš neskoro, ale nechcem ťa opustiť. Nechcem, aby si musel zostať sám.“
Slzy prestali, už ich nebolo viac. Už nebolo nič viac. Nič.
Píp, nádych.
Sestra prišla skontrolovať jeho brata a odišla.
Píp, výdych.
Prišiel doktor, nazrel do izby, potriasol hlavou.
Píp, nádych.
„Dean, nemôžem to urobiť, nemôžem.“
Píp, výdych.
„Prosím, človeče.“
Píp, nádych.
„Dean, je mi to ľúto. Bol som hlupák.“
Píp, výdych.
„Nepočúval som.“
Píp, nádych.
„Zbohom.“
Píp, výdych.
Píp.
Sam zdvihol oči. „Dean, nie.“
Píp.
„Prosím, nie.“
Píp.
Pauza.
Pauza.
Pauza.
„Nie, Dean. Nemôžem, nemôžem. Nenechám ťa tu samého. Budem tu.“
Pauza.
Sestra vbehla do izby. Snažila sa ho odstrčiť od Deana. „Nie, nenechám ho tu samého.“
Pauza.
Snažili sa ho odtlačiť. Sam sa držal. „Nie. Nie.“ Vytlačili ho z izby. „Nie, Dean!“
Píp.
Sestra sa otočila.
Píp.
Sam sa uvoľnil zo systematického vytláčania. „Dean, no tak, vráť sa.“
Píp, nádych.
„Dean?“
Píp, výdych.
Doktor prišiel do miestnosti. Skontroloval jeho brata, pozrel na Sama, potriasol hlavou a odišiel. Všetci odišli. Zostal sám s Deanom, počúval zvuk života. Sadol si vedľa svojho brata a položil hlavu na posteľ. Slzy sa znova spustili. Vyplakal sa a zaspal s hlavou na Deanovej posteli.
Cez okno prichádzalo svetlo. Sam zdvihol hlavu a pozrel na Deana. Jeho brat stále dýchal, bol stále nažive. Prešiel k oknu a zadíval sa na východ slnka.
Nádych, výdych, prestávka.
Sam sa otočil od okna.
„Sammy?“
„Dean!“ padol k posteli a pritiahol si brata k sebe.
„Sam? Hej, dávaj pozor.“
„Iste, Dean, prepáč,“ pustil ho, smial sa na výraze Deanovej tváre. Stavím sa, že rovnaký výraz som mal aj ja keď prišiel po tom, čo...
„Čo?“
„Mrzí ma, že som ťa opustil minulú noc, Dean,“ bolo to len minulú noc? „Už sa to viac nestane.“
„To je v pohode. Si v poriadku, Sam?“
Sam sa zasmial a znova začal plakať. „Už som, Dean, Teraz už som.“
„Sammy? Čo sa deje?“ počul v bratovom hlase starosť.
„Dean, človeče, povedali...“ Sam prehltol. „Povedali ,Je mi ľúto´.“
„O čom to hovoríš?“
„Povedali, že si mŕtvy, že už nie je žiadna nádej.“
Dean položil ruku na Samovu nohu. „Som v poriadku, Sam.“
„Nebol si, a ja som ťa nechal samého. Mrzí ma to.“ Zotrel si slzy z tváre. Položil ruku na Deanovu.
Prišla sestra a pozrela na nich, ako tam spolu sedia a odišla. O chvíľu neskôr prišiel doktor. Preskúmal Deana, zasvietil mu do očí. Šomral si pod fúzy. Položil pár otázok, potriasol hlavou. Naplánoval MRI.
Sam šiel s Deanom na MRI, čakal, kým prístroj cvakal a klepkal, skúmajúc jeho brata. Čakal, kým prečítali výsledky, stál vedľa Deanovej postele, kým čakali na doktora. Ostal kontrolovať Deana, odmietol ho opustiť dokonca aj keď mu brat povedal, aby si šiel dať kávu. Najesť sa.
„Nie, Dean,“ Nie teraz, potrebujem to vedieť. Neopustím ťa, kým to nebudem vedieť. Nechcem, aby si ostal sám.
Doktor konečne prišiel. Zrazenina bola preč, rozptýlená s minimálnym poškodením. Povedal niečo o zázraku. Dean zašomral niečo ako „som proste zázračný chlapec“ a doktor odišiel.
„Teraz si už pôjdeš zohnať niečo pre seba, Sam?“ Dean naňho pozrel so starosťou.
„OK, ale hneď som späť. Nebudeš dlho sám.“
„Sam?“ ozval sa Dean mäkko. „To je v poriadku. Viem, že nie som sám, viem, že si tu.“
Sam znova pocítil v očiach slzy. „Vždycky, Dean. Nech sa deje čokoľvek. Aj ja viem, že ty si tu.“
„Hej, Sam, vždycky, nech sa deje čokoľvek.“

Koniec

nádhera... to byla opravdu oddychovka, takový balzám na naše nervy:) děkuji za překlad... krása opravdu umíš vybrat co za překlad stojí... jen tak dál

just-me: Já věděla, že nás chceš jen "pozlobit". Ale tvoje dušička to nemohla vydržet a překládáš další úžasnou povídku. Díky. Těším se na další.

Áááááááách..... .....tak aspoň takto virtuálně

Klobouk dolů...vybralas opravdu dobře, právě jsem se pocvičila v sebeovládání..není to nic jednoduchého nedat na sobě nic znát, aby si v práci nemysleli, že jsem fakt nějaká divná - i když na jednu stranu by si mohli myslet, že brečím zlostí nad tím, co se po mě chce

Těším se na další , které nám zprostředkuješ

PS: jo....a každý máme nějakou úchylku, já se za to nestydím

just-me: musím moc pochválit výběr další povídky, kterou jsi se rozhodla nám odreprezentovat, díky tvému opět skvělému překladu

já tyto povídky odehrávající se v prvních sériéch můžu - je to prostě klasické spn a to já ráda....a vztah mezi je fascinující......

To je také nádherné, to dievča je geniálne a preklad perfektný, moc ďakujem za túto skvelú ff, nedokážem ani opísať, ako sa mi to páčilo, klobúk dolu

Jednoduše wou!! Geniální!! Ani nevíš, jakou jsi mi udělala radost, že jsi sem dala povídku, kde se nikdo ani slůvkem nezmiňuje o andělech, válce a ani ničem podobném!!

Děkuji moc a těším se na další povídky, které přeložíš!!

Som veľmi rada, že sa vám to páči...takéto reakcie zahrejú pri srdiečku

Anwiel: myslím, že anjelov a vojny máme aktuálne dosť všade inde na fóre i v seriály, takže to chcelo nejaký ten oddych

Nemix: Aj ja mám rada poviedky z obdobia prvých dvoch-troch sérií, takže som im dala prednosť pred súčasnejšími. Aj tá, do prekladu ktorej som sa akurát pustila, je tiež z obdobia prvej série, uvidím, ako mi to s translačnou lingvistikou pôjde, a možno sa budúci týždeň dočkáte niečoho nového...

just-me: moje slova - já si docela ráda od "nebe" a "andělů" odpočinu - takže se moc budu těšit na další tvůj překlad a doufám, že zase napíšeš něco vlastního

Nádhera!!! Tohle mi fakt chybělo!!! Miluju první série, kdy byli jen bratři a nikdo jiný se jim do vztahu nemontoval... Fakt paráda!!!

Just-me: Takhle jsem to prožívala a takhle se cítím po přečtení dobře to dopadlo, bráškové můžou být zase spolu
za krásný překlad a výběr povídky