Omen

aceras1: Moc děkuji za tak dlouhé pokračování. Vážně se mi Tvoje povídka líbí. Přála bych Samovi, ať ve městě zůstane na tu soutěž, ale obávám se, že Dean z toho nebude nadšen a o Johnovi ani nemluvím. Takže ještě jednou díky a těším se na pokračování

     Nedoliezli. Len Conan sa držal svojej teórie o lepšom mieste na sedení v hrsti. Sam zabral svoje včerajšie sedadlo, Karin tiež. Tri voľné miesta vedľa nich nikto neobsadil. Dobre aj tak, pomyslel si Sam a vytiahol program. Predpoludnie zaberie osem jázd základného kola, po obede sa môžu tešiť na štyri semifinálové. Zaradenie pretekárov do jednotlivých jázd druhého kola bude losovať počas obednej prestávky, informoval ho leták. Poradie jazdcov určí čas dosiahnutý v prvom kole.
Karin sa pohľadom dotkla prázdnych sedadiel. „Kde je tvoj  brat?“                 
„Sedia o pár radov vyššie,“ neurčito mávol ponad plece. „Fidan zohnala lístky.“
„Organizáciu detailov vždy musí zariadiť žena,“ zasmiala sa.
Mladší Winchester vztiahol jej poznámku na seba, keby sa o neho nepostarala, tak... Cítil, že sa červená, rýchlo zapichol nos do programu. „Zajtra tu bude veľa atrakcií,“ pokúsil sa o nezúčastnený tón. „Večer dokonca bude ples?“
„Skôr recepcia. Aby dámy mohli ukázať šaty a páni prebrať obchody.“
„Si informovaná.“
„To vieš,“ mykla plecom. „Žijem tu.“
„Si niečo ako miestny  expert?“
„V niektorých oblastiach,“ pripustila s viac než nádychom humoru.
„Tak žiadam experta o radu. Včera... Prečo Brent tak penil? Teda, Conan niečo spomenul, o Deanovom šéfovi, ale... “
„Niečo o Vrabčiakovi?“
Prikývol.
„Čo presne povedal?“ zatvárila sa prísne.
„Že je dobrý a prácu u neho nedostane každý.“
 „No, to nie je pravda, teda... celá pravda. Vrabčiak je najlepší na okolí a pravdepodobne aj v celom štáte. Pochádza odtiaľto, skončil tu strednú a išiel na univerzitu. Skončil ako najlepší v ročníku a urobil si doktorát. Požiadali ho, aby prevzal oddelenie dizajnu GM v Detroite. Bol najmladší hlavný inžinier, akého tam kedy mali. Navrhoval nové autá a popritom prednášal na univerzite. Má toľko diplomov a ocenení, že s nimi môže tapetovať.“
„Čo robí tu?“
„Po dvoch rozvodoch a žalúdočnom vrede si povedal, že mu ten stres stačil. Dal výpoveď, odišiel z univerzity a vrátil sa domov. Peniaze, ktoré zarobil, investoval do Jennigsa. Ako tichý spoločník. Spolu potom založili dielňu pre renováciu veteránov a on ju vedie, od začiatku. Je to najlepšia dielňa v štáte. Nikto nevie o autách viac ako Vrabčiak Stan. Svojich ľudí si vyberá sám a je všeobecne známe, že má neskutočne vysokú latku. V jeho dielni nie je miesto pre hlupákov a neschopných.“
Prikývol, teraz už lepšie chápal  obavy posmeškárov. Rozširovať klebety o dielni miestnej legendy, by sa im mohlo nevyplatiť. Zavrel program, otvoril ho, zavrel.
„Karin, od včera rozmýšľam... nerozumiem...“ prácne hľadal správne slová. „Teda... viem, prečo sa Brent a Justin hnevajú na mňa. Ale... prečo zazerali aj na teba?“
„Stan Lowthorpe, Vrabčiak,  je môj strýko,“ oznámila nevzrušene.
„Čože?!“
„Strýko. Starší brat mojej mamy,“ zopakovala pomaly. „Myslia si, že som vedela, že tvoj brat robí v jeho renovačnej dielni a nepovedala som im to. No, nevedela. Nestarám o strýkove veci.“
„Teda! Tvoj strýko!“ vyvalil oči. „Páni, ty si miesta celebrita!“
„Nerob si zo mňa žarty!“
„Nerobím! Teda nežartujem. Fakt si. Povedz mi, prosím ťa, prečo sa teda...,“ vyhŕklo z neho nerozmyslene. Zahryzol si do jazyka, neskoro.
„Prečo sa zahadzujem s nickami?“ dokončila ticho jeho otázku.
Sam sklonil hlavu, najradšej by si vrazil pár faciek.
„To je zložité,“ mechanicky si upravila vlasy. „Poznáme sa už od škôlky a... tak nejako sme sa dali do kopy. Asi preto, že každý z nás je svojím spôsobom outsider.“
„To nie,“ odporoval. „Justin... No áno, šprti sú vždy mimo. Najmä s jeho povahou. Ale Brent a Conan?“ Meno Lana ešte nedokázal vysloviť bez zradných emócií.
„Jeho bratia sú drevorubači, celá rodina odjakživa robila v lese. Zo školy odišli prakticky hneď ako sa naučili čítať. Conan nie, a decká mu vždy dávali pocítiť, že je rubač a do školy vlastne nepatrí. Lana po rozvode rodičov žije s matkou zo sociálnej podpory. Tie sexi módne topy má od staršej sestry. Nepýtaj sa, čo robí.“
Keď videl, ako sa tvári, ani nemusel.
„Bývalým kamarátkam rodičia zakázali, aby sa s ňou stýkali a... No, my sme asi jediní priatelia, ktorí jej zostali. A Brent? Kapitán plaveckého družstva na škole, ktorá žije basketbalom, nie je práve obletovaná ikona. Jeho otec pred pár rokmi vyrobil malú spreneveru. Ututlalo sa to, ale... Dosť ľudí prišlo o dosť dolárov, takže kvôli otcovi nie je Brent práve obľúbený, Ale je kapitán školského družstva a bude to mať napísané v ročenke. Pre poučenie nasledujúcich generácií.“ Nemohol sa neuškrnúť, Karin mala skutočne dar vystihnúť podstatu veci. „Keď už sme pri športe, teba neoslovil tréner basketbalistov?“
„Oslovil,“ vysoký Winchester sa rozhodol nehrať skromného. „Odmietol som. Chcem svoj čas tu využiť lepšie ako naháňaním za loptou.“
„Dobré predsavzatie. Prečo sa uškŕňaš?“  štuchla ho do boku.
„Spomenul som si na jednu príhodu z detstva. Spomeniem si na ňu vždy, keď sa hovorí o baskete.“
„Počúvam.“
„Nemyslím, že...“
„Nenechaj sa prosiť!“
„Tak dobre. Bol som vtedy decko. Mal som deväť alebo desať, už neviem presne. Chodili sme do školy niekde v Kalifornii a Dean  si vyrobil nejaký problém... niečo kvôli dievčaťu. Otec sa nahneval a chcel aby viac času trávil pod dozorom, tak ho prinútil aby sa zapísal do niektorého zo školských športových družstiev a pravidelne chodil na tréningy. Dean si z trucu vybral vodné pólo. Dovtedy som o vodnom póle nepočul, ani som nevedel, že taký šport existuje. Vtedy som žil pre futbal,“ zaspomínal nostalgicky. „Dean sa mi pokúsil vysvetliť pravidlá, ale... Tak mi jednoducho povedal, že je to basket, čo sa hrá vo vode a ja som nevedel pochopiť ako dokážu driblovať loptou o dno bazénu.“
 Karin vyprskla smiechom.
„Presne, Dean sa mi smial dva týždne v kuse. Popravde, vodné pólo mi viac pripomína hádzanú ako basketbal.“
Ruch na tribúne zosilnel, končila sa ďalšia jazda. Mlčky sledovali výmenu pretekárov na dráhe.
„Nemyslím si, že si outsider,“ nadviazal Sam na predchádzajúci rozhovor.
„Som aká som, ale nechcem byť sama. Je fajn niekam patriť, aj keď iba do partie mimoňov.“
„Hej, to je fakt,“ pripustil. „Všetko je lepšie, ako nikam nepatriť.“ Na túto tému by mohol napísať doktorát. Nechcel sa sťažovať, nie teraz, nie tu a nie jej. Mlčky pozorovať autá, krúžiace po dráhe, bolo prijateľnejšie.
„Musí to byť peklo,“ prehodila nevinne. „Stále si v škole nový, bez priateľov, bez zázemia.“
„Nie je to ideálny spôsob života, ale má aj svoje pozitíva,“ usmial sa smutne. „Len si teraz na žiadne nemôžem spomenúť.“
Karininu odpoveď prehlušil zhrozený výkrik zo stoviek hrdiel. Autu s čiernou osmičkou  praskla ľavá zadná pneumatika, vodič nezvládol výjazd z klopenky a prevrátil sa na strechu uprostred dráhy. Ostatní pretekári sa mu snažili vyhnúť, ale nezabránili niekoľkým nárazom, ktoré prevrátené auto chaoticky posúvali po dráhe, kým neskončilo na trávnatom pruhu, lemujúcom asfalt z vnútornej strany. K havarovanému autu sa okamžite rozbehli záchranári. Na dráhe zostali stáť tri vozy, viac alebo menej poškodené sekundárnymi zrážkami, ostatné pokračovali v jazde. Sam si všimol zriadenca so šachovnicovou zástavkou pripraveného pri cieľovej čiare. Drgol Karin a ukázal na postavičku v pohotovosti.
„Predčasné ukončenie pretekov,“ vysvetlila.
Naozaj, dojazd pretekárov do cieľa bol odmávaný, jazda skočila.
„Ak je na trati prekážka a pretekári odjazdili nadpolovičný počet jázd, preteky sa ukončia. Ak nie, jazdu zopakujú po odstránení prekážky  jazdy schopné vozidlá.“
„Páni, ty vieš naspamäť pravidlá pretekov?“
Pokrčila plecia. „Podľa strýka sa mi to zíde, keď ich budem sama organizovať. Raz po ňom zdedím všetko, čo vybudoval.“
„Ak budeš chcieť.“
„V tomto nemám na  výber, strýko nemá vlastné deti. Je to moja povinnosť, mám zodpovednosť  voči rodine aj voči mestu.“
„Rozumiem,“ súcitne jej pozrel do očí, „ a nezávidím ti.“
„Ďakujem,“ prikývla, ale videl, že mu neverí. Rozumel jej, skutočne. Mohol by jej rozprávať o otcových prednáškach o zodpovednosti, o povinnosti chrániť nevinných a rodinnej súdržnosti. Na rozdiel od nej, on nebol ochotný podrobiť sa očakávaniam svojej rodiny. Nie bez boja.

     Poludnie sa blížilo míľovými krokmi, spolu so stúpajúcou teplotou vzduchu, stúpala aj Samova nervozita. Havárie v posledných dvoch kolách poradne podráždili jeho obrazotvornosť. V každom havarovanom aute videl Opitého Mariňáka. Šachovnicová zástavka očakávala príchod posledného pretekára do cieľa. Základné kolo pretekárov oficiálne skončilo. Sam vyskočil ako čertík zo škatuľky, musí sa pozhovárať so súrodencom. Dean sedel o päť radov vyššie, sám.
„Obed?“ prisadol si Sam, aby do neho nenarážali diváci, odchádzajúci na prestávku.
„Nestíham,“ ľútostivo pokrčil nos pretekár. Musím skontrolovať auto, nahodiť sa do parádnej kombinézy a pripraviť sa na štart.“
„Škoda.“
„Rozumiem, brácho,“ zarábajúci člen rodiny vytiahol z vrecka pár bankoviek. „Pozvi svoju slečnu na niečo sladké.“
Peniaze zmenili majiteľa. „Vďaka.“ Nejako sa zabudol ohradiť, že Karin nie je jeho slečna.
„Hovoril som ti, výber je dôležitý. Konečne si si dal povedať.“
„Čo tým myslíš?“ spozornel Sam. Deanova neočakávaná pochvala zapáchala nejakou čertovinou
„Drž sa jej. Táto ryšavá je minimálne o dve triedy vyššie ako tá kučeravá.“
A bolo to tu! Mladší Winchester cítil ako mu začínajú horieť uši. „Kde máš Fidan?“ pokúsil sa odviesť pozornosť od seba.
„Musela ísť niečo vybaviť do práce.“
„V sobotu?“
„Je manažérka v tom veľkom nákupnom stredisku za námestím, čo tam majú otvorené každý deň.“
„Ahá,“ Sam zastrčil obe ruky do vreciek, skontroloval počet áut na dráhe, nebolo tam ani jedno, vytiahol z vrecka nejaký papierik, roztrhal ho na mikroskopické kúsky, odkopol prázdny plastový pohár, ktorý sa mu priplietol pod nohu.
„Čo ťa tlačí, bráško?“ zaujímal sa pobavene Dean, ktorý veľmi dobre spoznal príznaky.
„Ako ste sa vy dvaja dali do kopy?“ vysypal zo seba Sam otázku, ktorá ho trápila už niekoľko dní.
„Hrali sme osmičku, vyhral som a na druhý deň som jej zavolal, či nechce revanš. Chcela.“
„Zavolal?“
„Hej, nechala mi číslo u barmana.“
„Čože?“ Mladší Winchester mal síce málo praktických skúseností s nežným pohlavím, ale vedel, že ženy bežne nenechávajú číslo svojho telefónu v bare.
Dean čítal v jeho tvári ako v knihe. Vlastne, podstatne rýchlejšie. „Brzdi, brácho! Fidan prakticky u Zlatého krokodíla vyrástla. Patril jej rodičom. Preto si tam občas ide zahrať, z nostalgie. Ten starý barman je pre ňu niečo ako strýko.“
„Čo sa stalo? Myslím, prečo jej rodičia prišli o bar?“
„Neprišli. Starému pánovi sa zhoršila artritída, predali bar spoločníkovi a odsťahovali sa na Floridu, hrajú golf a vyhrievajú sa na slniečku. Sammy,“ drgol brata do pleca, „nehľadaj všade zločin. Existujú aj normálni ľudia a všedné problémy.“
„Veď hej,“ nehádal sa. Chvíľu študoval pohyb na tribúne, zhlboka sa nadýchol. „Dean, tebe fakt nevadí, že je staršia ako ty?“   
„Nie, naopak, je to príjemná zmena. Vieš, že som vždy otvorený novým vedomostiam,“ uškrnul sa úspešnejší nápadník.  
„Ty s ňou chodíš len kvôli sexu?“ Počul svoj hlas vysloviť otázku skôr ako sa poriadne sformulovala v mozgu.
Deanov úškrn zmizol. „Chodím s ňou, pretože s ňou chcem chodiť.“ Zase prehovoril niekto, koho Sam nepoznal. „Fajn pokec, bráško, ale už musím bežať a na teba čaká tvoje dievča,“ sprisahanecky drgol  a zdvihol sa na odchod.
„Dean, veľa šťastia a buď opatrný!“
„Vždy som opatrný, bráško. Veď ma poznáš,“ uškrnul sa ponad plece.
„Veď práve,“ zašomral si Sam popod nos,  „že ťa poznám.“
 

Pred prvou finálovou jazdou závodisko ožilo. Všetky miesta na sedenie obsadili miestni aj cezpoľní ctitelia rýchlych kolies, závisláci na výfukových plynoch a podobné podozrivé živly. Prázdne nezostali ani miesta, ktorými Lana, Brent a Justin pohrdli.

„Kto sú tí chlapíci?“ Conanovi sa noví susedia nepáčili. Najmä preto, že im nechali voľné len tri miesta na kraji radu. 

Karin rozpačito pomrvila ramenami. „Nepoznám ich. Ľudia, čo si chcú sadnúť?“

Zavalitému futbalistovi odpoveď nestačila, zagánil na troch mužov v tmavých oblekoch a pomaly si začal vyhŕňať rukávy.

„Ovládaj sa,“ sykla znepokojene. „Vieš čo, bude lepšie, keď si vymeníš miesto so Samom. Nevadí ti to, že nie?“ obrátila sa prosebne na pokojnejšieho chlapca.

„Nie,“ ochotne vyskočil a vymenil si miesto so zamračeným futbalistom.

„Fajn,“  spokojne okomentovala ich rošádu. „Pozrite, čo mám,“ zamávla kusom papiera.

„To je...?“ Conan  okamžite po ňom chňapol, minul.

„Hej, rozpis jázd. Dostala som ho od strýka.“

„Ukáž,“ z oboch strán sa k nej natiahli nedočkavé ruky.

„Dávajte pozor! Mám len jeden,“  šikovne uhla.

„No táák,“ Sam pohotovo vyskúšal svoj osvedčený šteňací pohľad.

„Aby ste nepovedali,“ vystrela pokrčený rozpis na kolenách  a všetci traja sa k nemu naklonili.

Mladšieho Winchestra zaujímalo len jedno meno, Dean Winchester, druhá jazda, piata pozícia. Ostatné mená mu aj tak nič nehovorili, pohodlnejšie sa usadil, špekulácie nad budúcim víťazom prenechá povolanejším. Jeho susedia z druhej strany sa zrejme počítali medzi znalcov. Zrazili hlavy dohromady nad rovnakým zoznamom, ako držala Karin. Niekoľko mien zakrúžkovali, pár podčiarkli, Sam dokonca zazrel aj nejaké otázniky. Drgol do miestnej znalkyne a nenápadne upozornil na činnosť susedov.

„Lanári,“ odpovedala mu len pohybom pier.

„Prosím?“ naklonil sa k nej.

„Hľadači talentov,“ zašepkala. Nemusela sa namáhať s utajovaním. Všetky zvuky na závodisku prehlušil rev motorov. Veľká brána sa otvorila a pretekári slávnostne pomaly vtiahli do areálu. Autá, zaradené do prvej jazdy nastúpili na štart, ostatné sa zoradili na parkoviskách vo vnútri okruhu.

Aby Karin počul, musel nastaviť ucho prakticky k jej ústam.

„Každý rok sa tu ukáže pár chlápkov, ktorí hľadajú prirodzené talenty. Väčšinou im ponúknu miesta testovacích jazdcov alebo záskoky na menšie preteky. Aj Armin podobne začal. Našli ho na amatérskych pretekoch a ponúkli mu miesto v poloprofesionálnom tíme. Uchytil sa.“

„Armin?“ Zapátral v pamäti. Armin Bach, profesionálny jazdec starého pána, ktorý už pomýšľal na dôchodok. Hluk na dráhe utíchol, len natoľko, aby ho vystriedal miestny rozhlas. Najatý reportér s profesionálnym entuziazmom privítal prítomných, niektorých aj menovite, predstavil pretekárov na štarte, ku každému pridal poznámku o jeho doterajších úspechoch, ak nejaké mal, a číslo, pod ktorým pretekal. Na nejaký rozhovor sa v panujúcom hurhaji nedalo ani pomyslieť. Tlampač konečne stíchol, musel dať divákom možnosť vychutnať si štart. Aj laik ako Sam, ihneď postrehol rozdiel oproti predpoludniu. Všetky vozy sa pohli takmer okamžite, teraz pretekali skutoční borci, amatéri sa mohli len smutne pozerať spoza bariéry. Ak sa v základnom kole komentátor len občas pripomenul, teraz si dal záležať, aby vyjadril svoju mienku ku každej udalosti na dráhe.

„Vážení prítomní, červená šestka sa úspešne prepadla o ďalšie miesto. Zdá sa, že vodič pred pretekami zabudol nakŕmiť kone pod kapotou a bude mať veľké šťastie ak ho dotiahnu do cieľa. Na opačnom konci nič nové, stále vedie čierna jednotka. John Madras sa siedmy krát pokúša vystúpiť na stupne víťazov. Zatiaľ sa mu darí dobre. John, držíme ti palce, aby si to stihol pred odchodom do dôchodku!“

Do cieľa skutočne došla prvá čierna jednotka, a ako si Sam všimol, nešťastný pretekár s červenou šestkou sa dovliekol posledný. Aj keď na jeho rýchlosť, sa výraz dovliekol veľmi nehodil. Porazení zamierili k východu, prví traja zamierili späť na štart. Kým sa nový chlapec v meste stihol spýtať, ozval sa reportér.

„Nasleduje čestné kolo pre víťazov. Prosíme prítomných, aby nehádzali na trať kvety, drobné upomienkové predmety a mince. Prebytočnú hotovosť radšej doručte do miestnosti miestneho rozhlasu.“

Autá, zoradené podľa poradia v cieli, pomaly obišli okruh, prijímajúc ovácie od hučiaceho davu. Usporiadatelia im nechali dosť času, vychutnať si ich pár minút slávy. Vlastne, za čas a námahu investovanú do áut a tréningu, by si zaslúžili viac. Rozvášnený dav nestačil poriadne utíchnuť a už sa na štart pripravila druhá jazda. Na aute elegantných tvarov so zeleno-fľakatou povrchovou úpravou, stojacom v treťom rade, svietila hnedá dvanástka. Sam naprázdno prehltol a silnejšie zovrel päste. Predčasne, nikto sa so štartom neponáhľal. Pretekári túrovali vozy, reportér si plnil svoju povinnosť. Pri predstavovaní pretekárov sa podrobnejšie pristavil pri veteránoch pretekov, k menu Dean Winchester pripojil len epiteton nováčik. Nováčikov bolo podľa rozpisu v každej jazde dosť. Až keď amplión dokončil svoje povinné litánie, zelené svetlo pustilo pretekárov na dráhu. Do vedenia sa okamžite dostal béžový Mustang so šedou dvojkou, sledovaný zachovalým Volkswagenom s oranžovou sedmičkou a starostlivo opraveným Datsunom s modrou štvorkou.  Opitému Mariňákovi sa dobrým štartom podarilo polepšiť si o jedno miesto. Na päty, vlastne na zdaný nárazník, sa mu prilepil Ford s medenou päťkou, pôvodný držiteľ štvrtej pozície. V nezmenenom poradí, napriek neustálemu boju o postupové miesta, šesť krát obehli ovál. Pole pretekárov sa roztiahlo, medzera medzi hlavnou skupinou a poslednými dvomi vozmi sa natiahla na štvrtinu dráhy.
„Chlapci vzadu sa pozerajú na preteky s odstupom,“ nenechal si ujsť príležitosť komentátor. „Dúfajme, že pri pohľade z diaľky nestratia prehľad!“
Diváci ho síce odmenili povinným  smiechom, ale on sám mal čo robiť, aby sa nestratil v dianí na trati. Strieborný Chevrolet na siedmom mieste sa pokúsil pretlačiť o jedno miesto dopredu. Jeho pokus vkliniť sa do medzery, ktorá prakticky neexistovala, vyvolal reťazovú reakciu. Vodiči pred ním aj za ním, mali plné ruky práce aby sa udržali na dráhe. Dean využil momentálne zaváhanie medenej päťky, ktorá mala dosť starostí sama so sebou, a oblúčikom nadbehol modrej štvorke pred sebou. Účastník niekoľkých predchádzajúcich ročníkov pretekov sa nedal vyprovokovať, ďalej sa držal ideálnej stopy, vediac, že fľakatý útočník veľmi skoro bude musieť stiahnuť chvost a zaradiť sa späť, ak nechce skončiť na tráve. Ten zelený blázon však pridal a šialeným manévrom sa dotiahol na jeho úroveň. Vodič Datsunu v obave o nový lak prehnane zareagoval, obe autá sa na niekoľko desatín sekundy dostali do šmyku, ale skvelé lichobežníkové závesy s teleskopickými tlmičmi Saabu nesklamali a udržali stopu, Dean sa pretlačil na tretie miesto.

Pri vzájomných útokoch a protiútokoch sa na postupové miesta sa preteky prehupli do druhej polovice. Zatiaľ čo situácia na čele bola stále rovnako nestabilne stabilná, autá v strede poľa si neustále menili miesta, čo amplión pohotovo okomentoval trefným: „Kto ešte nebol piaty, nech sa prihlási.“ Prihlásiť sa mohli vodiči dvoch posledných vozov, ktoré úspešne zväčšovali svoj odstup.

Vodič oranžovej sedmičky na poslednom postupovom mieste mal už za sebou nejedny preteky, ale takéhoto blázna, ako sedel v Saabe s hnedou dvanástkou, ešte nestretol. Poletoval okolo jeho zadných kolies ako sršeň v komore, hľadajúci v sieťke na okne dieru, ktorou by sa dostal na slobodu. Už chvíľu zaháňal myšlienku, že fľakatá ohava čaká na jeho jednu, akokoľvek malú, chybu a zaútočí. No, môže to skúsiť! Občasnému drgnutiu do plechov súpera sa pri pretekoch nedalo vyhnúť. Skúsený pretekár veľmi dobre vedel, že úmyselný dotyk od náhodného v tejto rýchlosti nerozlíši ani najlepší rozhodca. Stačí jeden rýchly pohyb volantom doprava a... Ľahšie sa plánuje ako vykoná, zelený Saab už dobiedzal zľava. „Ako chceš, ty chytrák! Túto hru môžeme hrať dvaja,“ precedil pomedzi zuby pri ďalšom pokuse pošramotiť predný blatník otravného súpera. „Ako to ten hajzel robí?“ uľavil si nahnevane, keď zelené auto opäť včas uhlo. Saab, neustále tancujúci okolo jeho zadného nárazníka, ho znervózňoval čím ďalej tým viac. Nervózni ľudia robia chyby. Tá jeho nedala na seba dlho čakať. V snahe potrestať ďalšiu provokáciu hnedej dvanástky priveľmi strhol volant doprava. Zelený Saab aj modrá štvorka za ním využili ponúknutú príležitosť naplno. Pretekárovi s oranžovou sedmičkou zostali len oči pre plač a štvrté miesto pre útechu. Mazde s fialovou deviatkou a Jensenu s fialovou jedenástkou, ktorý sa nejakým záhadným spôsobom zatúlal za oceán, nebolo dopriate ani toľko. Majiteľ výrobku neveľkej britskej firmy aspoň mohol na svoju obranu uviesť všetky nevýhody, ktoré mu dožičilo riadenie na pravej strane, ale podľa komentátora: „Pretekár v nablýskanej Mazde sa na dráhu preplazil vo chvíli, keď sa nikto nedíval a vo svojej taktike úspešne pokračuje. Prečo by aj nie, zabezpečila mu postup zo základného kola!“

Narážal na hromadnú haváriu fialovej jazdy, do ktorej sa nezaplietli len tri autá. Ich postup bol viac, než čokoľvek iné, dielom náhody. Vďaka náskoku hlavného poľa stačili včas zabrzdiť, vyhli sa nepojazdným súperom a víťazne vtiahli do cieľa.

Samovi mohli byť Jensen a Mazda, ktorí sa  v rámci predstierania súťažného ducha neustále navzájom prebiehali, srdečne ukradnutí. Pri bratových eskapádach na dráhe zadržiaval dych, zatínal päste a chvíľku sa aj snažil ignorovať dianie na dráhe, ale nevydržal nepozerať sa.

„Vážení prítomní,“ ozval sa tlampač slávnostným tónom, „v nasledujúcich minútach budeme svedkami  úkazu, s ktorým sme sa v tomto ročníku pretekov ešte nestretli.“

Skutočne, čelo pretekov dohnalo oboch oneskorencov. Pretekári s fialovými číslami si uvedomili, že strata jedného celého kola by pre nich bola rana z milosti. Takú hanbu nemohli pripustiť, na tribúnach predsa sedeli všetci ich známi, obaja pridali plyn a pokúsili sa zmenšiť svoju stratu. Márna snaha! Béžový Mustang sa okolo nich prehnal ako uragán. Neskúsení nováčikovia spanikárili. Vodič Jensena, vystrašený pohľadom do spätného zrkadla na húf agresívnych áut, chystajúcich sa ukázať mu zadné kolesá, stratil koncentráciu a drgol do pravého zadného blatníka Mazdy, s ktorou si chcel vymeniť miesto. Jej majiteľ prudko strhol volant doprava, priamo do dráhy predbiehajúceho Jensenu, ktorý už nedokázal zabrániť zrážke. Autá sa zakliesnili s ohlušujúcim rachotom do seba. Hnané zotrvačnosťou sa nekontrolovateľne roztočili okolo spoločnej osi. Celý areál stíchol, diváci strnuli v zdesenom očakávaní monštruóznej havárie. Do ticha sa zarezalo ostré kvílenie bŕzd, ostatní pretekári zaregistrovali nebezpečenstvo a zúfalo sa snažili znížiť rýchlosť nevyhnutného nárazu.

„Neskoro! Toto neubrzdí ani Dean!“ Bola prvá vydesená Samova myšlienka. Druhá bola ešte vydesenejšia. „Preboha! Veď on nebrzdí!!“