DomovDomov  FAQFAQ  HľadaťHľadať  RegistráciaRegistrácia  Zoznam užívateľovZoznam užívateľov  Užívateľské skupinyUžívateľské skupiny  StránkaStránka  Prihlásenie  

Share | 
 

 Mohlo byť

Goto down 
Choď na stránku : Previous  1, 2, 3 ... , 9, 10, 11  Next
AutorSpráva
aceras1
Crossroads demon
Crossroads demon


Počet príspevkov : 303
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   17.01.18 9:01

Na môj čas a výkonnosť si v poslednej dobe robí nárok viac projektov. Niektoré majú priamy vplyv na stav účtu v banke a tie majú, samozrejme, prednosť. Na Irvina a spol. nezabúdam, teda snažím sa nezabúdať  
Ďakujem za záujem   . Aby Ti akútna zvedavosť neublížila, tak aspoň kúsok   Ďalšie pokračovanie pribudne, až bude  



Mikis vysypal kozám do žľabu postrúhanú repu. Chvíľku postál, aby sa presvedčil, že majú dosť vody a nič im nechýba. Skontroloval, či je ohrádka pevne zavretá. Tie tvrdohlavé potvory boli schopné využiť akúkoľvek šancu, aby sa v noci roztekali po kopci a dolámali si nohy. V tom lepšom prípade. V tom horšom stretnú nejakého nadržaného fauna alebo satyra a keď príde čas, privedú na svet kozľatá s ľudskou tvárou, ktoré budú pri zabíjaní plakať ako malé deti. Podvedome sa striasol a urobil gesto proti urieknutiu. Našťastie, v okolí Hory mŕtvych sa prekliati neľudia nezdržovali. Fauni, dryády, satyrovia a podobný odpad z božích dielní robil starosti pastierom na rovine. Vedeli na stáde narobiť viac škôd ako vlci. Pošúchal si chorú nohu, vred na predkolení na nehojil, noha bolela čoraz viac. Pri chôdzi viditeľne kríval a čoskoro bude potrebovať dve palice. Ak sa pán dozvie, že jeho pastier kôz je skoro chromý... Mikis mimovoľne vtiahol hlavu medzi plecia. Nikto nepotrebuje starého a chromého pastiera. Celý život pásol kozy na svahoch nekropoly, nič iné robiť nevedel. Hrdosť na roky driny, ktorú nikto iný nechcel robiť, Mikisovi na staré kolená brucho nenaplní. Pán svojich otrokov nenapchával údeným mäsom a olivami, ani keď mu prinášali zisk, pre chromého pastiera nezostanú ani odpadky. Vzdychol, každým kúskom vetchého tela cítil, ako sa ten deň blíži. Oprel sa o stenu chajdy, v ktorej aj s pomocníkom spávali, a otvorenými ústami vtiahol vôňu z hrnca, stojaceho na trojnožke nad ohniskom. Ovsená kaša s kusom kozieho loja. Možno budúcnosť nebude k nemu prívetivá, ale dnes večer si ešte namastí brucho zvnútra.  Dokríval na svoje miesto pri ohnisku. Z ohňa zostala len pahreba. Dreva vždy bolo na svahoch hory málo, museli ním šetriť. Nevadí, už dávno si zvykol večerať pod hviezdami. Svetlo nepotreboval, načo aj. Svoje lôžko v chajde  našiel aj potme, spával v halene, ktorú mal oblečenú cez deň a bol radšej, keď svojho pomocníka, to drzé chlapčisko, nevidel. Príliš mu svojou pohyblivosťou pripomínal chromú nohu a starobu. So vzdychom sa spustil na svoje sedacie polienko. Dlhoročné užívanie drevo vyleštilo lepšie ako zručný remeselník. Toto polienko, drevená lyžica zavesená na povrázku okolo krku, halena, remienkové sandále a jedna koza tvorili celý pozemský majetok Mikisa, pastiera od Hory mŕtvych. Nebolo toho veľa, ale stále viac, ako vlastnila väčšina ostatných otrokov na pánovom dvore. Zvesil z krku lyžicu a pustil sa do jedla. Kaša bola tak akurát. Ani tvrdá, ani rozmočená, zavarená srvátkou a omastená lojom. Loja mohlo byť aj viac, no minuli všetok. Hlavne, že kaša je. Boli dni, keď sa musel zaobísť len s kusom jačmennej placky, boli dni, keď sa musel zaobísť aj bez nej. Pravda, v syrárni vedľa chajdy mal uložené dve hrudy syra, ale tie boli určené pre pána. Jedol pomaly, vychutnával si najlepšiu čas dňa. Práca bola urobená, pahreba hriala staré kosti zvonka a kaša zvnútra. Kozy ospalo pomekávali, cvrčky cvrlikali,  neďaleko zahúkala sova, staré drevo chatrče počuteľne praskalo v očakávaní nočného ochladenia. V známych nočných zvukoch sa odrazu objavila disharmónia, cvrčky stíchli, kozy spozorneli. Mikis oblizol lyžicu a schoval ju pod halenu. Vstal, bolestne zasykol, chorej nohe rýchly pohyb nerobil dobre a schmatol pastiersku palicu, jediný predmet, ktorý sa dal použiť ako zbraň.
Keby bol v rukách poriadneho chlapa.
Pritisol sa chrbtom k chajde, čakal z ktorej strany sa objaví... Čo? Divé zvery sa zásadne od kopca, ktorý mal namiesto vrcholu cintorín, držali ďaleko. Rovnako ako potulní zbojníci. Každý predsa vedel o tajomných silách, ktoré potrestali každého, kto vstúpil medzi hrobky v noci. Zatajil dych a načúval celým telom. Šiestym zmyslom, vypestovaným počas dlhých rokov, strávených iba v spoločnosti stádočka kôz, zistil, že na dvorčeku pred chajdou nie je sám. V žiare uhlíkov rozoznal tri ľudské postavy. Normálna veľkosť, takže obri to nie sú. Dve obyčajné nohy vylučovali faunov a iných krížencov ľudskej rasy s párno a nepárnokopytníkmi. Ešte by to mohli byť... Nočný vánok, predzvesť ochladenia, rozfúkal ohnisko k väčšej aktivite. Tiene sa zmenili na troch mužov. Dvaja, s rukou natiahnutou pred seba, obzerali chajdu, tretí sa držal vzadu. Takže ľudia. V tomto čase na tomto mieste môžu chcieť len jedno. Kozy. Mikis naprázdno prehltol.
Sám proti trom zlodejom kôz nemá šancu. Zmysel pre povinnosť mu však kázal brániť pánov majetok. S výkrikom zdvihol palicu nad hlavu a zaútočil. Chorá noha pri prvom kroku, samozrejme, zlyhala. Bojový výkrik sa zmenil na bolestný škrek, keď starý pastier pred vchodom do chatrče potupne dopadol na brucho. Zavrel oči, očakávajúc úder alebo kopanec. Mohol len dúfať, že koniec bude rýchly. Keď ani po chvíli očakávaná inzultácia nenastala, dovolil svojim zmyslom opäť vnímať realitu. Votrelci, namiesto toho, aby prehrabali úbohé vybavenie chatrče a zabavili dobrodružne založené kozy, priložili na oheň. Počul, ako medzi sebou prehodili pár slov , ale nerozumel. Nadvihol hlavu. Oni sa nielen správajú čudne, oni sú celí nejakí zvláštni. Podľa krátkych  vlasov mohli byť nevoľníci, no nijaký zemepán by svojich otrokov neobliekol takto. Mikis nikdy nevidel podobne odetých mužov. Vojaci síce nosili nohavice, ale doplnené krátkou tunikou, nie vpredu roztvorenou hrubou krátkou halenou. Jeden z neznámych upozornil na Mikisov pohyb  ostatných. Starý pastier sa pod toľkou sústredenou pozornosťou zavrtel v blate. Príšerný strach ho ochromoval, no zvyšky dôstojnosti sa dožadovali postoja primeraného pre hrdého muža. Svoj vnútorný boj vyriešil kompromisom. S ochkaním a vzdychaním sa postavil na všetky štyri, s pomocou palice do kľaku. Postaviť sa neodvážil. Zmena polohy sa okamžite prejavila, studený večerný vietor sa oprel do premočenej pastierskej haleny, starec sa roztriasol.
„Čo tu chcete?“ spýtal sa tak hlasno, ako dokázal.
Votrelci sa pozreli na seba, ten vpravo pokrútil hlavou. V Mikisovi zamrzol aj ten zvyšok krvi, ktorý bol ešte v pohybe.
„Som len pastier. Hádam len nechcete ubiť starého, chorého úbožiaka? Ničoho nemám, ničoho! Všetko tu patrí pánovi! Ja nemám ničoho! Len jednu kozu. Môžete si ju zobrať, len ma neubite! Ostatné kozy sú pánove. Pán Faidon je mocný pán a nemá milosť pre zbojníkov! Nechytajte sa jeho majetku a možno vás nechá žiť.“
Cudzinci bez známok strachu pred miestnym potentátom uprene sledovali Mikisa ako rožkaté zmije myš, ktorú si vyhliadli na večeru. Večerný chlad premenil mokrú halenu na kus ľadu, napriek tomu cítil pot strachu, ktorý mu stekal po chrbte. Naprázdno prehltol. Zatiaľ ho nezabili, to bolo dobré znamenie. Oblizol si vyschnuté pery.
„Keď teraz odídete, nikto sa nič nedozvie. Mám chorú nohu, ja za vami nepobežím a pánovi tiež žalovať nebudem. Hej, najlepšie bude, keď hneď pôjdete. Ten chodník za vami vedie hore na... zakázané miesto, tam radšej nechoďte. Do rána z vás zostanú len ohlodané kosti. Ale môžete ísť napravo... No, tam je len latrína. Keď sa dáte doľava, ráno by ste mali natrafiť na kráľovskú cestu. Tam sa otočíte chrbtom k slnku a za pár dní vraj prídete do Kyrené. Alebo môžete ísť na druhú stranu, neviem, kam sa dostanete. Nikdy som na tú stranu nešiel. Ak pôjdete po chodníku rovno dolu, prídete na pánov statok. A tam vás pán nechá zaživa roztrhať na kusy. Ó nie, nemyslite si, pán Faidon nie je zlý chlap ani zlý pán. On len neznáša, keď sa mu po majetku potulujú tuláci a zlodeji.“
Zarazil sa. Nie preto, že cudzinci ničím nepripomínali spomenutú sociálnu skupinu. Vynadať niekomu do zlodejov a tulákov medzi tunajšími mužmi obyčajne malo za následok pár úderov päsťou. Mikis momentálne nebol v pozícii chrániť svoju česť proti trom chlapom. Zaodŕhal, rád by si aj odpľul, keby nie to sucho v ústach. Našťastie, očividne mu nerozumeli ani slovo. Ten najvyšší sa potuloval  okolo, akoby každú chvíľu čakal útok zo zálohy. Keď sa  došiel k ohňu, pastier si s údivom všimol, že je to sotva odrastené decko. Druhý cudzinec, so širokým pásom bielych vlasov a veľkou jazvou na líci, sa zaujímal o obsah hrnca, položeného na trojnožke vedľa ohniska. Nedal si pokoj, kým nenašiel kúsok plochého drievka. Vyutieral ho kúskom bielej látky, ktorú vytiahol z vrecka, a použil ako lyžicu, nabral naň hrudku kaše.
Mikis v duchu zaúpel. Jeho vynikajúca kaša s lojom! Všetko mu zožerú! Jeho dnešnú večeru, zajtrajšie raňajky a zajtrajšiu večera a možno aj pozajtrajšie raňajky. Mimovoľne naprázdno prehltol. Cudzinec sivohnedú hrudku nedôverčivo ovoňal, skrčil nos a odhodil drievko aj s kašou do ohňa. Pastier si uľahčene vydýchol. Zajtra nebude o hlade. Na druhej strane, takto plytvať jedlom je rúhanie!
„Som veľmi dobrý kuchár, aby si vedel, ty had,“ začal, možno s väčšou vášňou ako mal.
Zjazvený, prekvapený zmenou intonácie, prejavil náhly záujem o jeho reči.
Mikis sa prinútil upokojiť. Musí hovoriť, mlieť piate cez deviate, stále rovnakým tónom a oni ho nebudú považovať za hrozbu, presne tak ako doteraz.
„Som dobrý kuchár,“ zopakoval teraz už dával pozor, aby votrelcom neprezradil svoju urazená hrdosť. „Celý život si varím sám a dobre. Čo si navarím, to si aj zjem. A tiež viem robiť výborný syr. Každý na statku vám povie, že nikto iný nedokáže urobiť tak dobrý kozí syr ako ja. Viete prečo? Lebo ja nerobím syr zo špinavého mlieka. Precedím ho cez riedku plachietku, keď ho lejem po pôdoji do putienky. A ako syridlo používam len bachor zo zdravej kozy. Mlieko dobre skysne a pekne vonia. Aj kotol pred vyváraním vždy dobre umyjem. Na mojom kotle žiadne prísušky nenájdete. Preto je môj syr najlepší. V kuchyni pre otrokov ho nenájdete, ten patrí na pánov stôl. Pánov správca ho tiež pochválil, vraj je dobrý k červenému vínu. Neznám, červené víno som nikdy nepil. Ale nesťažujem sa, na sviatky nám pán povolil mušt a chlapi sem-tam zoženú aj fľašku pálenky. Pľuhač to je, nechutná, ale dobre hreje v bruchu. Keby to vedel pán, tak im dá ruky polámať.“
Zjazvený stratil záujem o Mikisovu prednášku už po druhej vete. Vytiahol z ohňa horiacu vetvičku a pobral sa ku kozej ohrádke. Tretí cudzinec sa posadil na klátik na rúbanie dreva a s hlavou mierne nachýlenou k ľavému plecu pozoroval starého pastiera s takou sústredenosťou, až z toho Mikisovi behal mráz po chrbte.      
„Ako som povedal, pán Faidon nie je zlý pán, ale poriadok musí byť. Najlepšie urobíte, ak sa vrátite odkiaľ ste prišli. Podľa nariadenia bohov, každý muž má určené miesto na život a pána, ktorému slúži. Mojím pánom je Faidon a doma som tu. Tu, na svahoch zakázaného mesta. Celý život tu pasiem pánove kozy. Nesťažujem sa, aj keď paša je tu chudobná a kozy sa veľa nachodia, kým si nájdu svoje. Mám strechu nad hlavou, vodu, kozy, aj dreva si nájdem, aby som nemrzol. A keď sa pritrafím k sprievodu, ktorý sprevádza bohatého pána na poslednej ceste, aj si prilepším. Koláč s medom, kúsok mäsa alebo aj medenák mi dajú dobrí ľudia. Však vieš, obdarovať chudáka cestou na tryznu prináša šťastie.“ Mikis sa pomocou palice nadvihol a posadil na svoje sedacie polienko. Neprestal rečniť ani na okamih, nech len vidia, že nie je nebezpečný. „Ja tam nechodím,“ hodil rukou smerom k nekropole. „To je len pre mocných a bohatých. A dejú sa tam zvláštne veci. Zvláštne a nedobré. Hlavne v noci. Občas odtiaľ počujem... zvuky. Krik a nárek. A vidím divné svetlá. Vtedy si radšej zakryjem hlavu a zapchám uši. Nech sa tam robí čokoľvek, mňa sa to netýka. Ja som len obyčajný pastier. Mikis, pastier  od Mesta mŕtvych.“
„Tvoje meno je Mikis?“
Keby vedľa Mikisa udrel blesk, tak by sa zdesil menej. Ako je možné, že tento zvláštny prišelec hovorí ľudskou rečou? Prízvuk síce dáva na nesprávne miesto, ale hovorí zrozumiteľne! Pastier naprázdno prehltol, teda pokúsil sa. Ústa mal suchšie ako vnútro fľaše pálenky ráno po sviatku.
„Hej,“ prikývol. „Mikis je moje meno. Som pastier kôz.“
„Ja som Irivn,“ cudzinec sa rukou dotkol hrude. „To je Dean,“ ukázal na zjazveného, ktorý sa ťahal spoza chatrče a potom na odrastené decko. „To je Steven. Neublížime ti.“
Mikis na okamih zavrel oči. Chvála všetkým bohom.
„Čo odo mňa chcete?“  
„Nič. Len možno... informácie.“
Pastier vytreštil oči. „Čo?“
„Radu. Kde sme? Ako sa volá tento... hm... kus?“
„Ách,“ Mikis sa pomechril na svojom sedacom polienku. „Museli ste prísť z ďaleka, keď ani neviete v akom ste kraji.“  
„Z ďaleka,“ prisvedčil cudzinec.
„Tento kraj patrí pánovi Stésichorovi z Kyrené, potomkovi bohov. Patrí mu všetko naokolo, les, polia aj lúky. Môj pán Faidon je jeho krvný vazal. Spravuje pre neho statok dole v údolí.“
„Aj Nekropola?“
Mikis nad otázkou pokrútil hlavou. Ako môže byť niekto tak hlúpy? „Nekropola je sväté miesto, nemôže patriť smrteľníkom. Patrí len bohom. Nikto nesmie vzniesť nárok na majetok bohov. Na svätom mieste nikto nesmie tasiť zbraň, zajímať zajatcov a prelievať krv. To je zákon bohov. Osobne trestajú každého, kto nedodrží zákon. Sú veľmi mocní a veľmi pomstychtiví.“
Zvedavec nadvihol obočie. Ďalšiu otázku predbehla tichá spŕška. Mikis, zaujatý slovným zápasom o život prestal sledovať oblaky. Tichý, hustý dážď ho prekvapil. S pomocou palice sa  postavil a krívajúc sa pohol k chatrči. Po pár krokoch zastal. Ako hostiteľ, aj keď nedobrovoľný, mal povinnosť postarať sa o hostí.
„Povedz im, aby išli dnu. Bude liať celú noc. Nemusíte moknúť, aj keď ste...“ včas zavrel ústa a len mávol rukou ku dverám zbitým z úzkych žŕdok, ktoré zastávali len čisto formálnu funkciu.
     
Dean Winchester zachmúrene pozrel dohora. Chlad, tma a dážď, obľúbená kombinácia každého lovca. Ách, a ešte zabudol pripočítať hlad. V bruchu už mal tak prázdno, že by prijal aj Samov šialený sendvič s arašidovým maslom a banánom, ale zas nebol až tak hladný, aby ochutnal smradľavú substanciu toho špinavého starca. Zdá sa, že prítomná vzorka miestneho obyvateľstva si porozumela s felčiarom. Štebotajú ako dve... no skôr ako vrany, než ako hrdličky. Starec sa vytiahol na nohy a krívajúc sa pobral do chajdy. Lovec si mávnutie hrčovitou rukou vysvetlil ako pozvanie. Využil ho bez veľkých nádejí. Oprávnene.
Vo vnútri chatrče bola chlad, tma a smrad. Domáci pán s čímsi šramotil v kúte. Steven duchaprítomne v ohnisku zapálil tenké polienko a doniesol ho do chatrče. Malý plamienok osvetlil vnútrajšok. Starec z nejakej diery vytiahol olejovú lampičku s kúskom lieskového orieška namiesto knôtu. Steven ku zvláštnemu svietidlu priložil plamienok, po neochotnom zapraskaní oriešok vzbĺkol. Uznanlivo skrčil nos a vyhodil polienko na čerstvý vzduch. Pri dopade do blata zasyčalo a zhaslo. Orieškový plamienok by svätojánsku mušku nepresvietil, ale  dymil statočne, za dva továrenské komíny. Kvalitu ovzdušia v chatrči aj tak už horšia byť nemohla. Mihotavý plamienok osvetlil dve chatrné lôžka zaberajúce väčšinu priestoru, neveľký batoh v jednom kúte, medený kotol, prikrytý pomerne čistým kusom plátna v druhom, a množstvo čulých zástupcov živočíšnej ríše. Zvieratká, usídlené pod chatrnou strechou, po zapálení orechovej lampičky vyhlásili poplach. Zrejme neboli zvyknuté na toľký prepych. Chrobáky, pousádzané na hrubo tkaných prikrývkach nabrali smer do tmavých kútov. Pavúky, ktoré obmotali väčšinu stien sieťami, si šúchali predné nohy v očakávaní bohatej večere. Dôstojná ropucha, sediaca pod kotlom, krátko vyjadrila svoj protest a jedným skokom opustila miestnosť. Párik jašteríc, rozložených na batohu, sa bez rozlúčenia pobral dierou v podlahe. Domáci pán zakrákal.
„Máme si sadnúť,“ preložil Irvin.
„Ani za nič,“ vyhŕklo úprimne z lovca pri pohľade na párik vypasených ploštíc, uhniezdených uprostred prikrývky. Steven síce mlčal, ale jeho zhrozený výraz hovoril sám sa seba.
„Ak máme hlad, môže nám ponúknuť vlaňajšie hrozienka,“ pokračoval v preklade Irvin.
„ČO?“ Tentokrát to bol dvojhlasný šok.
„Hovorí, že je to sušené hrozno z vlaňajšej úrody.“ Felčiar asi nepochopil podstatu problému. „Teba ich len prebrať. Nasťahovali sa mu do nich nejaké chrobáky. Odmietnuť pohostenie je vážny spoločenský priestupok,“ pokračoval vážne. „Ak si však mám vybrať medzi zdvorilosťou a gastroenteritídou, dám prednosť zdraviu. Obávam sa, že akékoľvek jedlo od tohto dobrého muža bude mať pre nás časté a dlhodobé následky.“
Dean prikývol, napriek škvŕkaniu v žalúdku. Pri pohľade na úroveň miestnej hygieny prišiel k rovnakému záveru. „Takže dnes pôjdeme do postele bez večere. Úžasné. Prečo ma to neprekvapuje? No čo už. Poďakuj mu za pohostinnosť. Neviem ako vy, ale ja v tomto zverinci spať nebudem, idem si ľahnúť do senníka.“ Neprekvapilo ho, že Steven sa k nemu pridal hneď, ani to, keď do senníka o niečo neskôr dorazil aj felčiar.
„Čo si zistil?“
„Náš hostiteľ sa volá Mikis, povolaním pastier a patrí Feidonovi. Narodil sa ako otrok na blízkom statku a od detstva pasie kozy po okolí. Rodinu nemá, ani väčšinu zubov. Trápi ho lámka a vred na predkolení. Ráno mu skúsim pomôcť. Jeho pán vlastní veľa otrokov, ktorí pracujú na jeho poliach. Táto informácia potvrdzuje moju hypotézu. V antickom Grécku bolo vlastníctvo otrokov všeobecne rozšírené.“
„V škole tvrdia, že staroveké Grécko je kolískou demokracie,“ namietol Steven a on to musel vedieť. Na jeho maturitnom vysvedčení ešte neuschol atrament, obrazne povedané.
„Áno, ale občianske práva neplatili pre každého.“
„Máme hodinu dejepisu, alebo čo? K veci, prosím! Povedal ti ten smraďoch niečo použiteľné? Ako sa dostaneme domov, napríklad?“
„Vzhľadom na skutočnosť, že Mikis nie je, jemne povedané, mysliteľ, poskytol mi len všeobecné informácie o miestnom zriadení. Za celý život z tohto miesta neodišiel ďalej ako na pol dňa cesty.  Relevantné informácie musíme hľadať niekde inde. Mikis spomenul nejaké veľké mesto, Kyrené. Veľké mesto znamená knižnicu alebo aspoň vzdelancov. Tam by sme mali zamieriť a možno nájdeme odpovede, ktoré potrebujeme.“
„Možno? To znie úžasne! Tento svet sa mi páči čím ďalej viac!“ Demonštratívne si natiahol  kapucňu mikiny na hlavu a založil ruky na hrudi na znamenie, že chce spať. Ako keby sa dalo na šuchotavej, pichľavej kope sena zaparkovanej do deravej, starej, studenej šopy spať. Zaťal zuby a zízal do tmy nad sebou. Najradšej by vrieskal, kopal alebo niekomu rozbil hubu, naštvaný na celý svet.
Vlastne na dva.
Svety.
Do čerta, prečo sa akurát jemu musia stávať takého šialené veci. Bol už v Pekle, v Nebi, v Očistci, v paralelnom svete bez mágie a teraz je odrazu zase v nejakej zasratej diere. A bez Sama. No, ak Sam zostal doma, tak fajn. Aspoň je v bezpečí. Pravdepodobne nebude trhať traťový rekord, aby dostal staršieho brata zo sračiek, ako keď posledne zaparkoval na rok v Očistci, ale je v bezpečí. To sa počíta. Ak náhodou tiež nesedí v nejakej hrobke a nečumí do tmy. Mimovoľne si pritiahol mikinu. Felčiar tvrdil, že do tohto prekliateho sveta prišli len oni traja. Tváril sa, že vie o čom hovorí, takže Sam sedí doma a....
To je bola otázka za desaťtisíc. A? Felčiar a mladý Simmons šetrili podrobnosťami, aj tak z nich niečo vytiahol. Prišli do bunkra liečiť, zavolal ich Sam. Vzhľadom na skutočnosť, že v bunkri bývali až dvaja, určiť totožnosť pacienta nebol problém. Ale prečo? Rukou bezmyšlienkovite zablúdil k jazve na líci. Bola zahojená už pár týždňov. Zvláštne, nepamätal sa, ako k nej prišiel. Pod prstami cítil hrbolček na kosti, zrast po zlomenine. To musel byť fest tvrdý úder. Havária alebo nejaká potvora? Pozeral do tmy a namáhal pamäť.
Gadreel so Samovou tvárou a Kevinove vypálené oči.
Dážď v tvári na tom moste, kde Sam povedal choď.
A on šiel.
Po pár týždňoch zdvihol telefón a dohodol stretnutie s bratom. Sam musel pochopiť prečo to urobil, chcel mu vysvetliť svoje dôvody. Cestou náhodou na pumpe stretol Gartha. Krátke stretnutie sa zmenilo na Deanovu spoveď.  Aj šťúply lovec bol všetkými desiatimi za stretnutie.  Neveselo sa uškrnul. Ako hlboko klesol, keď žiadal o radu toho strašiačika. Rozzúrený Sam na odpočívadle a potom... Ruka a zakrvavený klinec. Vážne to vytiahol z vlastného tela? Bolesť v chrbte nedovoľujúca nadýchnuť sa a... Čo bolo potom?
Z tmy prebleskovali hmlisté obrázky, nedávajúce zmysel.
Sam opásaný utierkou, nadávajúci na popálený palec. Tvár tmavého škriatka oblečeného v bielom plášti. Tučná žena s falošným úsmevom.
Ten falošný úsmev... na zvráskavenej tvári opálenej do tmavohneda!
Malo ho hneď napadnúť, že niečo nie je v poriadku. V smraďochovej chatrči boli dve lôžka.  Vzhľadom na nedostatok miesta...To druhé určite nebolo určené pre návštevy. Kde je druhý pastier? Posadil sa.
„Hej, felčiar, máme problém!“
Komu česť, tomu česť. Čarodej zareagoval okamžite. Určite preto dopadol prvý úder na jeho hlavu.  Aby sa ostatní nesťažovali, vojaci, ktorí vtrhli cez chýbajúce dvere do šopy, dopriali bohatú nádielku aj im.
„Zkurvysyni prekliati, ako ste sa sem dostali?“ stačil vyhŕknuť lovec, kým ho pohltila tma.


Naposledy upravil aceras1 dňa 13.02.18 13:47, celkom upravené 1 krát.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
just-me
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach
avatar

Počet príspevkov : 237
Bydlisko : Slovensko
Nálada : nevyliečitelný optimista...
Registration date : 26.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   17.01.18 21:24

Ďakujem, ďakujem. Vzhľadom k expresnému pridaniu ďalšieho kúsku zvedavosť nestihla napáchať žiadne významnejšie škody na mojom duševnom či fyzickom zdraví, čo je celkom potešujúca správa, aspoň pre mňa Laughing
Nový príspevok zase raz spadá do skupiny dealerských, namotáva a nechá čakať na ďalšiu dávku, ale verím tomu, že svoje cravingy úspešne zvládnem a s trochou trpezlivosti sa hádam dočkám aj ďalšieho pokračovania Takže ešte raz ďakujem a teším sa niekedy najbližšie...
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
janča
Winchester
Winchester
avatar

Počet príspevkov : 1216
Age : 28
Bydlisko : Vysočina
Nálada : docela fajn
Registration date : 29.07.2009

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   18.01.18 18:15

aceras1: Teď s hrůzou zjišťuji, že jsem zde dlouho, ale fakt dlouho nebyla, až se stydím. affraid Rychle jsem vše dohnala, přečetla. V té poslední části mě pobavily ty pasáže okolo ubytování, jídla, hygieny a následně Deanovy reakce na to všechno. Díky za veškerá pokračování a už se těším na další, protože to vypadá, že jsou opět v pěkném maléru. Shocked
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Crossroads demon
Crossroads demon


Počet príspevkov : 303
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   29.01.18 8:29

just-me - teší ma, že malá skupinka mojich čitateľov sa nezmenšila vinou nezvládnutej zvedavosti o ďalšieho člena K Tvojim "túžbam" - ako bolo už viackrát povedané/napísané trpezlivosť pokračovania prináša (viď nižšie). Ďakujem za záujem a pochvalné slová

janča - veď vieš, Dean je jednoducho frfľoš. Keď má "svoj" deň, s ničím nie je spokojný Very Happy . Samozrejme, že sú. Až po krk Very Happy . A budú hlbšie!
Ďakujem za záujem a pochvalné slová

----------------------

Nauplius sledoval ako jeho vojaci skladajú transportný kruh. V duchu koncipoval hlásenie pre pána. Muži zaobchádzali so súčiastkami magického zariadenia opatrne a s úctou. Áno, s úctou. To rozhodne znelo lepšie ako vaši vojaci sa pri príprave presunovača triasli ako panna pred svadobnou nocou, pán Stésichoros. Nezazlieval im ich strach. Pán len zriedka povolil svojim ľuďom využiť magické zariadenie. Mágia nebola určená pre obyčajných ľudí. Následky nepovoleného využitia magických predmetov väčšinou pozostávali z rôznych nepríjemných druhov usmrtenia previnilca. Ak teda prežil magický experiment. Nauplius osobne videl ako podobným aparátom dorazila na miesto určenia len polovica prenášaného. Ľavá.
Počas zvlášť zlých nocí vo sne znova videl ako na farebné dlaždice dopadajú kusy čreva a ďalších vecí, ktoré človek obyčajne nosí v bruchu. V duchu znova preklial náhodu, vďaka ktorej mal teraz možnosť netešiť sa na magický presun vlastnej osoby. Pôvodne mal len vyinkasovať polročné poplatky od užívateľa pozemkov. Pretože Faidon v tomto ročnom období zvyčajne platil vzácnym olejom lisovaným z kvetov liečivých rastlín, ktorému nesvedčalo dlhé natriasanie sa po zlých cestách, pán Stésichoros povolil pri spiatočnej ceste použiť presunovač. Keď na dvor statku dobehol schvátený výrastok, pastiersky učeň z Hory hrobiek, so správou o zvláštnych úkazoch v Nekropolis, musel zmeniť plány. Liečivé oleje musia ešte pár dní vydržať u pôvodného majiteľa. Pán Stésichoros raz a navždy vydal príkaz, aby každého podozrivého cudzinca doviedli k nemu. Faidon obratom poskytol Naupliovým mužom vodcu a nezabudol sa najmenej stokrát ubezpečiť, že veliteľ určite, ale určite spomenie jeho ochotnú pomoc pánovi okolitého kraja.
Nauplius odpľul a ani sa nenamáhal pľuvanec rozotrieť podošvou. Jeho muži spojili štyri štvrťkruhy z bieleho materiálu, ktorý na ohmat pripomínal porcelán, no zároveň mal pevnosť kovu. Sám skontroloval spoje, jeho črevá si nezaslúžili skončiť v blate pánovho zadného dvora. Vydal rozkaz. Vojaci dovliekli zajatcov. Všetci traja boli v bezvedomí, ale živí. Podľa rozkazu. Pán miloval rozhovory s cudzincami. V jeho starostlivosti nemávali dlhú životnosť, preto ho vždy potešila čerstvá dodávka. Títo vyzerali zvlášť zaujímavo.
„Vy dvaja,“ ukázal na najmenej užitočných členov svojho oddielu, „pôjdete prví.“
Muži zbledli, ale rozkaz je rozkaz. Vstúpili do kruhu, kopije zvierali tak pevne až im zbeleli prsty. Hlupáci, ako keby im v tejto situácii mohli zbrane pomôcť! Nauplius predniesol iniciačné slovo, vojaci z kruhu zmizli. Bezo zvyšku. Vydýchol si. Ukradomky, jeho muži nemusia vedieť ako mu odľahlo. Presunovač fungoval.
Tentokrát.
Kopijou ukázal na zajatca s jazvou na líci. Vyzeral na bojovníka a mohol by robiť problémy, keď sa preberie. Pre istotu ho nechá zakovať do želiez ako prvého. Dvojica vojakov odtiahla bezvedomého do kruhu a všetci traja okamžite zmizli.
Intenzívny zápach kôz prezradil Mikisovu prítomnosť skôr ako sa ozval.
„Veliteľ, nezabudni pripomenúť pánovi, že som poslal chlapca na statok hneď, ako som videl ohnivú guľu na oblohe. Som dobrý služobník svojho pána. Aj jeho pána. Kázal mi všímať si nezvyčajné veci a ja si všímam! Poslal som chlapca. Povedz pánom, že som dobrý otrok. Obetoval som svoje posledné zásoby poriadneho jedla, len aby som tých cudzincov zdržal, kým prídete. Prikázal som chlapcovi, aby priviedol pomoc najkratšou cestou.“
„Hej, hej, spoľahni sa.“
„Povedal som ti, že mi zjedli večeru? Výbornú ovsenú kašu s kozím lojom. Sám som ju navaril. Nemáte nejaké jedlo pre hladného starca?“
Nauplia striaslo. „S kozím lojom?“
„Tak, s kozím. Veľmi chutná. Nezabudni povedať pánovi.“
„Určite,“ odvrátil sa vojak. Už ma vidíš. Odoslal ďalšieho zajatca. Posunkom určil štyroch vojakov, ktorí rozoberú presunovač a bezpečne ho dopravia do sídla pána Stésichora. Štyria stačia. V celom kraji sa nenájde blázon, ktorý by sa odvážil napadnúť pánových vojakov. S posledným zajatcom vstúpil do bieleho kruhu sám.
Magický vír Nauplia vypľul do blata na hospodárskom dvore za pánovým sídlom. Zatackal sa, ale svoju dôstojnosť zachránil rýchlym opretím o kopiju. Okolostojacim vojakom, ktorí vyvaľovali oči na nezvyčajné divadlo, posunkom prikázal, aby sa postarali o zajatcov. S prísne stisnutými perami a prižmúrenými očami sledoval ako rýchlo odtiahli cudzincov ku kováčovi, aby im založil okovy. Jeho mužom stačil jediný pohľad na veliteľovu tvár a svojou snahou zahanbili aj mravce. Spokojne kývol hlavou a rozvážnym krokom sa odobral za najbližší chliev. Šťastie stálo pri ňom. Podarilo sa mu vyprázdniť žalúdok bez zvedavých očí.

Sam prevrátil stránku a vďačne prijal od Gartha šálku horúcej kávy. Novopečený vlkodlak akosi samozrejme prevzal starostlivosť o kuchyňu. Varil litre kávy, zaobstarával pizzu, kým sa plukovník a domáci pán prehrabávali v desiatkach zväzkov a hľadali aspoň jednu užitočnú informáciu. Zatiaľ nemali šťastie. Zaostril na začiatok novej strany, písmená sa roztancovali, nedokázal prečítať už ani slovo. Na okamih zavrel oči a pošúchal si koreň nosa a pokúsil sa sústrediť. Niečo...
„Mal by si sa na chvíľu položiť na ucho, chlapče.“
„Netreba, pane. Nie som unavený,“ zaklamal statočne Sam. Za hodinu v posteli by momentálne dal svoj celoročný príjem. Aj keď, ako vzápätí triezvo usúdil, to nebola práve vysoká suma, vzhľadom na finančné zdroje bratov Winchestrovcov. Sklonil hlavu nad knihu. Už len skutočnosť, že nedokáže udržať svoje myšlienky pod kontrolou, je dôkaz nesmiernej únavy.
„Ako myslíš,“ plukovník vyprázdnil svoju šálku a vrátil sa k práci.
Mladší Winchester rovnako odhodlane uprel zrak na prvý riadok, roztancované písmenká zavírili rýchlejšie a neprestávali. Takto to nepôjde. Odložil knihu. „Ja musím...,“ postavil sa a mávol rukou smerom k toaletám. Plukovník ani nezdvihol oči od knihy. V posledných hodinách komunikoval len v prípadoch, keď konzultovali nejakú informáciu, ktorá mohla mať význam pri riešení zmiznutia jeho blízkych. Sam si mimovoľne zahryzol do pery. Jemu zmizol brat, no plukovník prišiel o dvoch členov rodiny a teraz akoby cítil povinnosť vynakladať dvojnásobnú námahu. Mladší Winchester na okamih zaváhal, mal zostať a pokračovať v hľadaní ale... Skutočne potreboval vypustiť prebytočné tekutiny a chvíľu na usporiadanie myšlienok. Už hodiny sa nemohol zbaviť pocitu, že mu uniká niečo dôležité. Čosi, čo celý čas mal pod nosom a čomu nevenoval dostatok pozornosti.

Sam otočil kohútik a pozoroval vodu padajúcu na jeho ruky. Celkom odosobnene, akoby to neboli jeho ruky o ktoré sa triešti tenký prúd vody zo staromódnej vodovodnej batérie. Akoby patrili cudziemu človeku... akoby ich nepoznával... akoby boli niečo...
Niečo iné!
Niečo zvláštne!
Niečo s čím sa doteraz nestretol!
Zastavil vodu, mokré ruky narýchlo utrel do nohavíc. Že mu to nenapadlo skôr! Garth mal pravdu! Celkom od začiatku mal ten záhradný trpaslík pravdu! Je tu ešte niečo iné! Niečo, s čím sa ani Castiel doteraz nestretol. Niečo, čo dokázalo prekvapiť aj skúseného čarodeja. Niečo v Deanovi, čo ho oberalo o životnú silu! A on to celý čas nevidel! Najradšej by sa zahryzol do vlastného zadku! No vzhľadom na skutočnosť, že táto činnosť, odhliadnuc od jej fyziologickej nemožnosti, by nepriniesla žiadny pozitívny výsledok, radšej zrýchlil krok, aby sa čo najskôr dostal do knižnice.
O pár hodín neskôr to zahryznutie do vlastného zadku celkom vážne zvažoval. Taký bol na seba hrdý, že vydedukoval dôležitú stopu. Nadšenie, s ktorým sa pustil so pátrania, prinieslo ovocie. Problém bol, že toho ovocia bolo priveľa. Kúziel, ktoré na svoje uskutočnenie potrebovali životnú energiu, len za prvú hodinu našiel tri. Za ďalšiu dve, a potom mal šťastie. Alebo smolu. Záleží od uhla pohľadu. Do svitania našiel podobných kúziel trinásť. A všetky vyžadovali životnú energiu jedného alebo viacerých viac-menej dobrovoľných subjektov. Až potom pochopil, že na vec išiel z nesprávneho konca. Nemal sa zdržovať identifikáciou kúzla. Mal identifikovať toho hajzľa, ktorý na Deana vyciciavacie kúzlo uvalil. Pri tej príležitosti sa dotyčného spýta, kam zašantročil jeho brata! Skvelý plán! Mal len jednu malú chybu. Nemal ani najmenšie tušenie, kde začať s pátraním. Pred Deanovým zranením viac týždňov neboli v kontakte. Kadiaľ starší Winchester chodil? S kým sa stretol? Komu stupil na otlak? Priveľa otázok.
„Civíš na tú istú stránku už dobrých dvadsať minút v kuse, chlapče.“ Plukovníkov hlas akoby prichádzal z vedľajšej miestnosti. Pre Sama nebolo ťažké ignorovať ho. Veľkú ruku, ktorá mu vzala a zavrela knihu, už ignorovať nemohol. „Choď sa na chvíľu položiť do pelechu. Nikomu nepomôže, keď sa zložíš na hromadu.“
Nemal silu odporovať. Najmä preto, že starší muž mal pravdu. Oprel sa obidvomi rukami o stôl, pomaly vstal, knižnica sa rozhojdala ako loď na rozbúrenom mori. Nadýchol sa a miestnosť sa upokojila. Pomaly, inak nedokázal, prešiel na chodbu. Z náhleho popudu prešiel okolo dverí do svojej spálne. Jemne potlačil dvere do bratovej izby. Zázrak sa nekonal. Dean nesedel v kúte, neležal na posteli. Kľakol si k autodráhe položenej na podlahe. Prstom brnkol do autíčok, zoradených na štartovacej čiare. Na písacom stole ležal otvorený komiks, na nočnom stolíku načatý kúsok sendviča. Na vankúši bol ešte stále zreteľný odtlačok Deanovej hlavy. Mechanicky upravil pokrčenú prikrývku, položil dlaň na vankúš. Možno z vyčerpania, možno z pocitu viny, odrazu mal v hrdle hrču, v očiach slzy a v kolenách vatu. Skrútil sa posteli do klbka, vankúš si pritískal na hruď namiesto strateného brata. Posledná myšlienka, kým sa prepadol do tmy, patrila Deanovi.

Prvá Deanova myšlienka po prebratí sa týkala neutešeného stavu jeho tela a hlavy zvlášť. Druhá tiež, len ju predĺžil o jednu či dve nadávky. Tretia bola zbožné prianie. Keď otvorí oči, bude vo vlastnej posteli. Vlastne, tentokrát bude stačiť vlastný svet. Aj keby mal domov dôjsť pešo alebo, čert to ber, hoci aj lietadlom. Otvoril oči. Nie, bunker sa nekoná. A takisto aj ani cheeseburger so slaninou, vychladené pivo, Sam s novým prípadom a... sloboda. Prvé čo uvidel, boli mreže. Solídne, hrubé ako dva spojené prsty, a bolo ich veľa. Ako sa na poctivú väzenskú celu patrí. Inak sa miestnosť, v ktorej sa prebral, nazvať nedala. Tri steny kamenné, štvrtá zahradená železnými mrežami. Miestami hrdzaveli, ale na hrozivosti im to neuberalo. Zariadenie bolo prosté, trocha slamy, voľne rozhodenej po kamennej podlahe. Hygienické zariadenie nahradzovalo vedro v kúte a k miestnemu ubytovaciemu servisu patrilo aj poskytnutie slušivých okov na zápästia obyvateľov. Svoje sklamanie sa pokúsil vyjadriť verbálne. Obľúbenou nadávkou. Vo zvukoch, ktoré zo seba vytlačil ju nespoznal.
„Dean? Chvalabohu! Konečne si otvoril oči. Mám tu trochu vody? Napiješ sa? Musíš byť smädný! Ja som. Keby som mohol, vypijem ju všetku sám.“ Steven drmolil ako o život. Našťastie pre Deana, slová sprevádzali činy. Dvaja rozostretí Stevenovia mu pritisli k ústam drevený črpák. Voda zapáchala a chutila všelijako, len nie ako slušná pitná voda. Najhoršie však bolo, že jej bolo málo. Posledný hlt mu zabehol, rozkašľal sa. Narazené rebrá zaprotestovali, hlava celkom vážne pohrozila prasknutím. Ohmatal si zátylok a plece. Zaschnutá krv pri pohybe popraskala, na prstoch mu zostali tmavočervené omrvinky. Rozostrení Stevenovia sa konečne ustálili do jedného ušpineného, ustaraného chlapca.
„Kde sme?“ Deanove hlasivky už začali spolupracovať.
„V base. Myslím,“ Steven si nešťastne sadol na päty. Charakter miestnosti, jej zariadenie a fakt, že boli spútaní, podporoval predloženú hypotézu.
„To som si všimol,“ lovec sa pokúsil posadiť. Zostalo len pri pokuse. „Niečo bližšie nevieš?“
„Ľutujem,“ chlapec potriasol hlavou. Následný úškľabok svedčil o tom, že to nebol jeho najlepší nápad. Veľká hrča na čele, podliatina pod pravým okom a rozrazená dolná pera dokazovali, že ani s ním sa únoscovia nemaznali. „Prebral som sa pred pár hodinami, asi. Neviem, koľko je hodín. Zobrali mi hodinky. Vlastne, zobrali mi úplne všetko. Ešte aj topánky.“
Lovec opatrne pohol nohami, aj jeho tenisky boli preč.
„Ja... snažil som sa privolať pomoc. Po chvíli prišiel... muž... aspoň myslím. Vyzerá ako kríženec gorily so žralokom. Nepáčilo sa mu, že robím hluk,“ Steven si mimovoľne siahol na preťatú peru. „Ale po chvíli doniesol vodu a vedro. Prosil som ho, aby doviedol doktora, ale asi mi nerozumel. Teda, ja som mu nerozumel ani slovo. Nie, že by bol zhovorčivý.“
„Doktora?“
„Irv nevyzerá dobre. Stále sa ešte neprebral a...“
Dean zariskoval a nadvihol hlavu. V rohu cely videl ležiace telo.
„Čo je s ním?“
„Má rozbitú hlavu. Veľmi,“ Steven tú svoju nevedomky vtiahol medzi plecia. „Obviazal som ho svojím tričkom, ale stratil veľa krvi. Potreboval by nemocnicu a poriadneho lekára. Alebo zázrak,“ dokončil vecne.
Kohokoľvek iného by chlapcovo vyhlásenie prinútilo premýšľať o jeho duševnom stave, ale Dean bol lovec a sám sa na zázrak spoliehal už viackrát.
„Nejaký by sa zišiel,“ súhlasil. Druhý pokus o zmenu polohy sa podaril, aj keď so Stevenovou pomocou. Oprel sa o stenu a začal analyzovať. Pomerne malá cela nemala okno. Dvere v strede mrežovej steny boli malé a opatrené dôkladným zámkom. Podľa umiestnenia pántov sa otvárali smerom von. Chodba, aspoň ten kus, ktorý mohol vidieť, bola široká, najmenej päť krokov a vydláždená hladkými kameňmi. Samozrejme, žalárnici, na rozdiel od väzňov mali nárok na komfort. O väzňov v žiadnom štátnom zriadení nikdy nebola núdza, ale spoľahlivých žalárnikov aby jeden hľadal lupou. Na druhej strane chodby videl ďalšiu celu a ruka, ktorá zvierala mrežu, bola určite detská.
Steven si všimol, kam sa lovec pozerá. „Trochu som sa poobzeral, kým ste boli, mhm... mimo. Oproti je uväznená rodina, rodičia a dve deti, chlapec a dieťa. Nevyzerajú šťastne. Pokúsil som sa nadviazať kontakt, ale... Nerozumejú, čo hovorím a na pantomímu nereagujú. Len ten chlapček sa zasmial, keď som predvádzal svoj najlepší pokus o zdvorilý pozdrav. Otec ho hneď zahriakol. No, aspoň to tak znelo. Potom ich všetkých zatiahol dozadu a zazeral na mňa.“
Naozaj, pri zadnej stene cely sa dali v šere rozoznať tri postavy. Muž jednou rukou objímal ženu v roztrhanej halene a druhou dievča, asi trinásťročné, tiež v roztrhanej halene. Chlapček, asi päťročný, ignoroval otcove príkazy, prednášané sípavým šeptom a zvedavo pritískal špinavú tváričku na mreže.
„No, ja tiež od radosti z kože nevyskakujem,“ zamumlal lovec.
Situácia skutočne bola všelijaká, len nie potešujúca. Ovzdušie beznádeje, ktoré vo väzení panovalo, zhoršovali výpary ľudských exkrementov a absencia akéhokoľvek vetracieho zariadenia. Ticho rušilo kvapkanie vody z vlhkých stien a občasné vzdychy.
Steven zo zdvorilosti chvíľu posedel pri Deanovi, potom sa presťahoval k adoptovanému bratrancovi, aj keď viac ako držať ho za ruku, pre neho nemohol urobiť.
Čas pokročil. Aspoň podľa intenzity škvŕkania v žalúdkoch uväznených. Inak čas merať nemohli. Olejové lampičky blikali celú noc a deň rovnako slabo, denné svetlo do väznice nemalo prístup. Škripot drevených koliesok malého vozíka, na ktorom si obrovský žalárnik kvôli pohodliu viezol putňu s vodou, ohlasoval najpríjemnejšiu z atrakcií, ktoré mala väznica v ponuke. Ako sa hneď ukázalo, pozostávala z troch tenkých placiek a džbánika vody, prestrčených otvorom v mreži.
Po predchádzajúcej skúsenosti sa Stevenova prosba o pomoc pre Irvina obmedzila na pohľad ublíženého šteniatka. Deanova tiež, hoci v jeho prípade to bol skôr pohľad rozzúrenej argentínskej dogy. Žalárnik pri pohľade na väzňa v bezvedomí niečo zamumlal a nenáhlivo pokračoval v rozdeľovaní jedla. Keď škripot drevených koliesok zatíchol v diaľke, dlhú dobu sa nič nedialo. Lovec rezignovane pokrčil plecia, zdvihol z podlahy placky, po krátkom rozmýšľaní dve podal Stevenovi a do poslednej sa pustil sám. Placka bola tenká, na okraji pripálená a celkom bez chuti, ale zjedol ju v rekordnom čase. Najmladší Simmons sa tiež nenechal dvakrát ponúkať.
Ticho po jedle bolo rovnako hrôzostrašné ako ticho pred jedlom. Dean sa pokúsil postaviť, sám sa čudoval, že pokus bol úspešný. Reťaze pri každom pohybe rinčali, radšej ich prichytil. Obhliadka ubytovacích priestorov netrvala dlho. Najviac času venoval štúdiu ukotvenia mreží do múru. Pri prezeraní sľubného miesta tesne nad podlahou ho prekvapil príchod obrovského žalárnika. Keby rúčka na vedre, ktoré niesol nezaškrípala, nachytal by ho s nosom nalepeným na zvlášť zhrdzavenej mreži. Takto sa stihol posadiť do kúta a hlavu spustiť do dlaní. Príchod zástupcu represívnej moci vyvolal zvláštnu reakciu uväznených. Zo všetkých kútov bolo počuť šuchot slamy, akoby sa obyvatelia ciel snažili zahrabať čo najhlbšie. Obor sa dotkol dvier cely talizmanom, ktorý mal zavesený na motúziku okolo krku. Poslušne sa otvorili.
Čert aby to!!! Magický zámok! Lovec zvážil možnosť, že skočí po obrovi a... dostane poriadnu nakladačku. Rozhodne nebol vo forme a v takej forme aby holými rukami sám premohol tohto... monštrum... nebol nikdy v živote.
Žalárnik vstúpil do cely úplne bezstarostne, ako do remeselník do vlastnej dielne. Dokonca ani dvere za sebou nezavrel. Úsporným, nenáhlivým pohybom zdvihol vedro a vyšplechol vodu na ležiaceho. Spokojný s odborne podanou prvou pomocou prikývol a rovnako nenáhlivo ako prišiel, tak aj odišiel. Až keď mreža opäť zaklapla, si Steven a Dean uvedomili, že by mohli zavrieť ústa.
Najmladší Simmons zatriasol adoptovaným bratrancom.
„Irv! Irv! Žiješ?“
Svojrázna kúra napodiv zaúčinkovala, zranený sa prebral.
„Hej. Aspoň myslím.“
„Chvalabohu! Zľakol som sa, že ťa utopil! To hovädo! Ten kretén! Ten...“
Poslednú nadávku prerušili naliehavé zvuky z cely na druhej strany chodby. Sused štvorčlennej rodiny zúfalými posunkami a výraznou mimikou naznačoval prosby o udržanie ticha. Keď si všimol, že upútal pozornosť zvláštnych cudzincov prilepil sa na svoju mrežu a naliehavo stále dookola opakoval pár slov.
„Šetri paru, kamoš,“ poradil mu Dean. „Tu ti aj tak nikto nerozumie.“ Sám sa zariadil podľa svojej rady a presunul sa k spoluväzňom.
„Ako, felčiar?“
Dostal nezvyčajne krátku odpoveď. „Žijem.“
Viac dobrých správ v sklade nemal.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Crossroads demon
Crossroads demon


Počet príspevkov : 303
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   13.02.18 13:46

Rozliata voda na podlahe rozmáčala zaschnuté škvrny. Niektoré mali pravdepodobne organický pôvod, pretože začali nepríjemne smrdieť. Sedieť v kaluži, navyše v smradľavej, sa nechcelo ani jednému. Presťahovali sa do suchšieho kúta cely. Ako bonus získali výhľad na znepokojeného suseda. Chlapík sa buď veľmi nudil, alebo mal fakt veľký problém, pretože gestikuloval ako mím na súťaži. Keď sa mu opäť podarilo upútať pozornosť cudzincov, s odhodlanosťou zúfalca zopakoval svoju vetu.
„Čo furt otravuje? Zalez, človeče,“ mávol rukou lovec. „My vieme, že si nevinný. To sú tu všetci, my traja zvlášť.“
„Počkaj,“ zadržal ho liečiteľ. „Možno nám chce povedať niečo dôležité.“ Zdvihol ruku na pozdrav v univerzálnom geste, aspoň dúfal. Chlapík sa usmial od ucha k uchu, stav jeho chrupu by priviedol k slzám nejedného zubára.
„Zenondos,“ položil si ruku na hruď.
Irvin si sadol na päty, tvárou k spoluväzňovi a napodobnil jeho gesto. „Irvin.“ Ukázal na postavu vedľa. „Dean.“
Domorodec potešene prikývol, veľmi dobre. Formality už majú za sebou. Lovec sa pri zvuku svojho mena strhol.
„Chceš niečo?“
„Nie. Predstavil som ťa nášmu novému priateľovi.“
Dean sa obzrel a nepriateľským pohľadom premeral nízkeho, opáleného muža v roztrhanej halene. „Nech ide do čerta aj s celou svojou...“
„Trochu viac zdvorilosti, prosím. Náš komunikatívny priateľ nám môže poskytnúť vzácne informácie.“
Zenondos zopakoval posunok, ktorý medzi otrokmi nahradzoval otázku odkiaľ si? Ten šedivý, ktorý ukázal záujem o kontakt, pokrčil plecami, akože nerozumie. Zenonda opustil optimizmus, aby sa vzápätí vrátil v obrovskej vlne.  
„Zdravím,“ ozval sa cudzinec, síce so zvláštnym prízvukom ale vcelku zrozumiteľne. „Porozprávame sa?“

Deana čoskoro omrzelo počúvať rozhovor, z ktorého nerozumel ani slovo, tak radšej pokračoval v obhliadke miestnosti. Touto činnosťou síce zabil nejaký čas, ale to bol zároveň aj jej jediný výsledok. V celej kobke našiel len jedno slabé miesto, kúsok zhrdzavenej mreže. Aj ten kúsok mal ešte dosť sily na to, aby zastavil býka v rozbehu. Buď odtiaľto odídu dvermi alebo skončia ako škvrny organického pôvodu na podlahe. Rezignovane klesol vedľa Stevena. Chlapec na okamih zdvihol hlavu.
„Zobudil som ťa?“
„Nespím. Nemôžem spať. Je mi zima, som hladný a... Toto nemôže byť skutočné. Je to len zvlášť odporný sen, nočná mora, halucinácia.“
„Asi ťa sklamem. Ja som skutočný a toto tu,“ lovec nadvihol reťaz spájajúcu okovy na zápästiach, „tiež.“
„Hej, ja viem, ale.... Bojím sa. Som na smrť vystrašený. Keby tu nebol Irv, tak plačem od strachu ako malé decko.“
„Si ešte decko,“ zamumlal Dean. „Nerob paniku. Dostaneme sa domov. Niečo už s felčiarom vymyslíme,“ dodal s istotou, ktorú necítil.
Steven potiahol nosom a tesnejšie sa pritiahol k lovcovi. Po chvíľke si oprel hlavu o plece staršieho muža a o ďalšiu už obaja pravidelne oddychovali zo spánku.
Prebudilo ich ticho. Ten druh absencie zvuku, ktorý sa vyskytuje tesne pred povelom na útok alebo pred bodnutím dýkou do chrbta. Úder osudu tentokrát na seba vzal podobu skupiny ozbrojencov.

Nauplius mal svoju prácu rád. Post zástupcu veliteľa jedného z menších oddielov pánových ozbrojencov mu zaisťoval prídel obilia, oleja, vína aj nezanedbateľnú dávku úcty. Mal na ňu právo, väčšiu časť života slúžil ako obyčajný vojak a poddôstojník. Vlani o takomto čase, ako jeden zo starších poddôstojníkov, mohol snívať o povýšení na veliteľa malej vojenskej jednotky pridelenej na ochranu niektorého z pánových majetkov. Samostatné velenie niekde na malom statku na konci sveta. Pokojný život v dostatku, osladený priazňou ochotných otrokýň. Hej, vtedy ešte mal svoju prácu rád. Po žatve sa to zmenilo.
Veľa vecí sa po žatve zmenilo.
Najskôr vyhorela pánova pevnosť v Kyrené. Pánovi Stésichorovi oheň neublížil, samozrejme ako inak, ale hovorilo sa, že okrem neho sa z pevnosti nezachránila živá duša. A tiež sa povrávalo, že pán svoju pevnosť zapálil sám. V záchvate nudy. Stará pevnosť ho znudila, so všetkým čo bolo v nej. Všetci zhoreli, vrátane príslušníkov pánovej osobnej gardy, jeho háremu, najmladšieho syna a niekoľko tuctov otrokov. Pán Stésichoros sa presťahoval do svojho domu v Epidaure. V paláci v malom meste pán čakal na opravu svojej pevnosti. Zostavil novú osobnú gardu, vybral najschopnejších zo svojich dôstojník a poddôstojníkov. Do nového háremu nakúpil najkrajšie panny, ktoré ponúkal miestny trh a usilovne pracoval na novom synovi. Osobne dohliadal na stavbu pevnosti, ale našiel si dosť času aj na starostlivosť o svoje ostatné majetky. Najčastejšie sa zdržoval na svojom statku v Diarsii. Pánova sústredená pozornosť čoskoro priniesla výsledky. Počet otrokov pracujúcich v dome prudko klesol. Pán nástojil na perfektnej obsluhe, na ktorú bol zvyknutý v pevnosti. Správca straty nahradil otrokmi pracujúcimi zvyčajne na poli. Väčšina z nich nevydržala ani pol dňa. Stav pracovných síl na pánových okolitých majetkoch v krátkom čase klesol pod kritickú hranicu, výkon tiež a s nimi aj výnosy. Pán zúril. Na ľudí v jeho okolí, veliteľov osobnej gardy nevynímajúc, mala zlá nálada potomka bohov zhubný vplyv. Postup z radového strážcu na veliteľa obvykle netrval viac ako pár desiatok dní a pán nástupcu zvyčajne určil náhodným výberom spomedzi vojakov, ktorí prežili jeho výbuch hnevu. Nauplius mal jednoducho smolu, že v ten deň pozrel na neho. Ako veliteľ pánovej osobnej stráže mal veľa povinností. Nie všetky boli príjemné. Vlastne väčšina. Najhoršie však bolo, keď musel zotrvávať v pánovej blízkosti aj počas jeho súkromných zábaviek s otrokmi. To boli pre Nauplia zlé chvíle.
Veľmi zlé.
Kráčal na čele hliadky do podzemia. Pán prikázal priviesť rodinu otrokov, ktorú chcel potrestať. Nauplius poslúchol, nemal inú možnosť. Cestou však v duchu vymýšľal neodkladnú povinnosť, ktorá by si vyžadovala jeho prítomnosť pokiaľ možno čo najďalej od pána a jeho zábaviek. Rozštvrtiť sluhu, ktorý rozlial drahé víno, bolo plytvanie pracovnou silou, ale ak to pána uspokojilo, tak nech. Ale umučiť štvorčlennú rodinu len preto, že malé dieťa nepozdravilo pána náležitým spôsobom... Nie, niektoré veci Naupliova hlava jednoducho nepoberie. So starostlivo meravou tvárou sledoval ako vojaci rodinu vytiahli z klietky. Vychudnutý muž, pritískajúc k sebe ženu a dcéru, sa snažil zahrabať pod otiepku slamy a slabým hlasom opakoval stále dookola, že oni sú nevinní. Všetko zavinil syn, ktorého  sa zriekajú. Nech pán potrestá jeho. Len jeho. Malý chlapec, odstrčený od rodičov a sestry  nechápavo prestupoval z nôžky na nôžku a zúfalo nariekal. Veľké slzy na vychudnutej tvári a nekonečný žiaľ v detských očiach nedokázali bez pohnutia zniesť ani vojaci. Odvracali zrak, keď hnali úbohú skupinku na smrť, ktorá nebude rýchla ani ľahká. Aj Nauplius sa odvrátil, ako veliteľ predsa musel skontrolovať zostávajúcich väzňov. Podľa očakávania, čakatelia na smrť v ostatných kobkách sa snažili byť neviditeľní. Až na jednu výnimku.
Najnovší prírastok, tí zvláštni cudzinci. Najmladší visel na mreži a čosi vykrikoval tou svojou hatmatilkou. Starší stáli vedľa a pozerali ako vojaci odvádzajú otrokov. No, nech hľadia. Viac aj tak nemohli urobiť. Keď zachytili jeho pohľad, bojovník, ten s jazvou na tvári, prešiel ukazovákom po krku a mykol hlavou k nim. Gesto nepotrebovalo preklad, Nauplius pochopil, no vyhrážka sa ho nedotkla.  On predsa nemal vlastnú vôľu, len poslúchal pánove príkazy. Ak si pán zmyslel využiť umučenie štyroch otrokov na vystrašenie troch zvláštnych cudzincov, je to jeho vec. Len jeho a tých cudzincov. Pevnejšie zovrel rukoväť meča a rozhodol sa, musí skontrolovať stráž v južnej vinici. Ihneď. Neplánovaná inšpekcia zdvihne morálku mužstva. To pochopí aj pán Stésichoros.

„Kam ich odvádzajú?“ Steven sa popri mreži zviezol do sedu na podlahu. Irvin pohol rukou, aby ho zdvihol. V polovici si pohyb rozmyslel a posadil sa vedľa. Podlaha sa smerom k stene zvažovala, takže okolo mreže bola najsuchšia.
„Neviem,“ oprel boľavú hlavu o studené železo. Chlad tíšil bolesť, nepatrne.
„Mám zlé tušenie, že sa to čoskoro dozvieme,“ prisadol si lovec.
Tušenie Deana neklamalo. Kvílenie, ktoré do väzenia doľahlo, prinútilo ostatných obyvateľov zahrabať sa ešte hlbšie do slamy.  
„Čo to bolo?“ spýtal sa pomaly Steven, pretože tušil odpoveď a chcel, aby mu ju niekto nepotvrdil.
Lovec spustil hlavu do dlaní. Príšerné zvuky príliš pripomínali miesto, na ktoré chcel zo všetkých síl zabudnúť.
Zodpovedať otázku musel Irvin.
„Oni.“
„Bože môj! To predsa nesmú! Musíme ich zastaviť! Musíme niečo urobiť!“ Steven vyskočil na rovné nohy.
„Čo?“ Irvinov  príspevok do diskusie bol krátky a k veci.
„Čo? Čo?! Niečo! Hocičo!“
„Napríklad?“
Najmladší Simmons sa nadýchol, aby... zistil, že nemá ani tušenie ako by oni v tejto situácii mohli niekomu pomôcť. Keby bol Irv v plnej kondícii, čo už dávno nie je, alebo keby boli voľní a mali zbrane alebo... keby mal aspoň topánky, aby mohol kopnúť do mreží, tak by sa možno trochu uľavilo. Nešťastne si sadol, čo najďalej od adoptovaného bratranca. Nech vie, že zúri. Správal sa ako nahnevané dieťa. Vedel to, ale nemohol si pomôcť.

Irvin opäť oprel hlavu o mreže. Zúfalo potreboval pár hodín pokoja na analýzu situácie. Predovšetkým bolo nutné zistiť, prečo sa dostali do tohto bizarného sveta práve oni traja. Vyhorený čarodej, práceneschopný lovec a chlapec po maturite. S ich príchodom má určite niečo spoločné dúhový most, ukrytý za tajnými dverami prázdnej hrobky. Ale...
Z úvah ho vyrušilo zasyčanie, tesne nad hladinou počuteľnosti. Had? Už len jedovatý plaz mu v ten deň chýbal ku šťastiu. Prudko sa obzrel a v duchu zaúpel, presvedčený, že jeho hlava sa rozpadla na tri kusy, minimálne. Na šťastie, na chodbe medzi kobkami nevidel žiadnu plazivú potvoru. Syčanie sa ozvalo znova, z kobky krížom oproti. Štíhly chlapík s nosom ako skoba mával rukami a snažil sa opäť upútať jeho pozornosť.  Ako keby žiadni vojaci neexistovali, pokračovali v prerušenom rozhovore.
Vzduch preťalo zvlášť hlasné zavytie. Zenondos sa mimovoľne prikrčil, ale vzápätí už zase gestikuloval smerom k zvláštnym cudzincom. Zvedavosť už zabila aj polobohov, on ale aj tak čakal na smrť. Keď už má zomrieť, tak nech je aspoň za čo, a pred odchodom do veľkého prázdna preskúma týchto zvláštnych ľudí.  

Dean znechutene pozrel na felčiara, štebotal s domorodcom od naproti ako so starým známym. Určite si vymieňali životne dôležité informácie ako je napríklad veľkosť hrubého domáceho produktu za posledných päť rokov v tunajšej gubernii. Kvílenie, ktoré napĺňalo väzenie do posledného centimetra sa mu vrývalo do nervov. Keby sa nehanbil, skrútil by sa do klbka s rukami na ušiach. Musí niečo robiť, hocičo, čo mu pomôže aspoň trochu nevnímať ten nárek. Pohľadom prebehol po cele, hľadajúc nejaký záchytný bod. Pristavil sa na Stevenovi. Chlapec sedel v kúte a prstom posúval po zemi steblo slamy. Pri zvlášť bolestných výkrikoch viditeľne zatínal zuby. Chudák chalan! Bez ďalšieho rozmýšľania sa posunul k nemu a vyhŕkol prvú vec, ktorá mu prišla na jazyk.
„Tak ako?“  
Steven neodpovedal, ďalej sa venoval uschnutému obilnému steblu.
„Ako doma? Všetci zdraví?“ nevzdával sa Dean s taktom jemu vlastným.
Teraz už chlapec zareagoval, pozrel na lovca tak, že jeho ruka mimovoľne skĺzla na miesto, kde zvyčajne skrýval  zbraň. Dean bol lovec, videl už všeličo  a pozeral do tváre samotnému Luciferovi, ale zo Stevenovho pohľadu mu takmer zamrzla krv v žilách. „Stalo sa niečo? Keď som sa naposledy díval, boli ste všetci v poriadku.“
„To muselo byť sakra dávno!“
„Hej, tipujem, že bolo. Nejaký čas som bol mimo prevádzky. Aspoň myslím.“
Steven konečne odvrátil tvár. „Prepáč. Nechcel som. Ja len... Už je toho na mňa jednoducho priveľa.“
„Hej, všetci sme v poslednom čase dostali zabrať.“ Dean sa oprel o mreže. Pokus nenápadne vytiahnuť zo Simmonsa niečo, čo by zaplnilo diery v jeho pamäti, zlyhal.
Neľudský rev utíchol. Kat si asi dával pauzu. Lovec využil príležitosť a zavrel oči. Ako hovorieval otec, John Winchester blahej pamäti, odpočívaj, keď môžeš, bojuj, keď musíš.
Najmladší Simmons zmietol steblo slamy medzi ostatné. Jeden spí, druhý kecá s domorodcom ako so susedom cez plot. Väzenie rozochvel ďalší výkrik, o oktávu vyšší ako predošlé. Steven si pritlačil dlane na uši a hlavu sklonil až ku kolenám. Nech už prestanú! Raz sa predsa aj táto nočná mora musí skončiť.

Irvin pohľadom skontroloval adoptovaného príbuzného. Viac pre neho momentálne nemohol urobiť. Mohol však zbierať informácie. Každá mohla mať cenu života. Väzeň na druhej strane chodby, Zenondos práve rozprával o zločine, ktorý spáchal. Do kobky ho uvrhli na príkaz samotného pána Stésichora.
Zenondos bol otrok, od narodenia. Jeho pán si všimol malého zvedavého chlapca a urobil z neho otĺkančeka a osobného sluhu pre svojich synov. Trávil s nimi všetok čas, aj počas vyučovania. Chlapci čoskoro zistili, že malého otroka môžu nielen zbiť, ale aj využiť na vypracovanie úloh, ktoré im zadával domáci učiteľ. Zenondos časom objavil čaro pánovej knižnice. Keď sa raz nestihol dosť rýchlo skryť, pán ho nachytal nad knihou. Viac z majiteľovho rozmaru ako z iných príčin, dostal  povolenie ďalej sa vzdelávať. Keď pánovi synovia vyrástli, predali ho ako domáceho učiteľa do inej rodiny. Na jeho predaji pán dobre zarobil. Ďalší tiež. Zenondos sa nesťažoval. Ako domáci učiteľ mal prístup do knižnice svojich pánov, nemusel ťažko pracovať na poli alebo v dielňach. Posledný predaj však nebol do rodiny s malými deťmi. Stésichoros, vážený potomok bohov, ho kúpil ako domáceho zabávača. Zenondos sa snažil, ako vedel až do chvíle, keď sa na pánovej hostine neopatrne zamiešal do rozhovoru hostí. Keby sa práve nezhovárali o spôsoboch, ktorými sa dajú usmrtiť polobohovia, pán by ho možno potrestal len bičovaním. Ale Zenondovým prekliatím bolo, že nikdy nevedel odolať možnosti pochváliť sa svojimi vedomosťami. Žiaľ, otrokovu vedomosť, že polobohov je možné zbaviť života pomocou kovaného železa, sa Stésichoros rozhodol odmeniť upečením za živa v bronzovom býkovi. To, že Zenondos ešte dýchal, nebolo zásluhou pánovho milosrdenstva, ale neschopnosťou správcu zaobstarať dostatočne veľkého bronzového býka s kvalitnou akustikou. Starý model  bol zničený spolu s pevnosťou. Pán si chcel vychutnať každý výkrik pečeného v najlepšej kvalite.
Vyhliadky na vlastnú budúcnosť otroka zjavne rozrušili, utiahol sa do kúta cely a cípom haleny si zakryl hlavu.
Vzhľadom na zvuky, ktoré sa šírili z mučiarne, sa Irvin nečudoval. Obrázok sveta, ktorý starý otrok načrtol s poetikou jemu vlastnou, hýril tmavými farbami. A mágiou, neuveriteľným množstvom mágie, prístupným len pre niektorých. Bytosti, ktoré si vyžadovali oslovenie bohovia, dokázali lusknutím prsta postaviť palác. Nesmrteľní, všemohúci vládcovia sveta, ktorí sa riadili len svojimi rozmarmi. Následky niektorých pôžitkov mali minimálne dve ruky a dve nohy, hlavu (väčšinou) a neukojiteľnú chuť odtrhnúť si čo najväčší kus sveta pre vlastné potreby. Polobohovia, potomkovia bohov a otrokýň, ovládali mágiu, tešili sa z neotrasiteľného zdravia, dlhého života a všeobecnej nenávisti. Pri vyberaní prostriedkov na uspokojovanie svojich potrieb v ničom nezaostávali za svojimi rozmarnými predkami. Veď načo sú otroci? Stésichoros v tomto ohľade predstavoval priemerného zástupcu svojho druhu. Jediný život, ktorý si cenil, bol jeho vlastný. Svoje magické schopnosti využíval výlučne pre svoje potešenie. Podľa jeho otroka, pôžitok nachádzal vo víne, dobrom jedle a cudzej bolesti. Vrátane bolesti detí, ako dokazoval žalostný krik z mučiarne.
Pre návštevníkov z cudzieho sveta, nainfikovaných nebezpečnými chorobami ako je vedomie vlastnej dôstojnosti alebo humanizmus, v tomto svete nebolo miesto.
Urodzený pán de Witt zaťal päste. Na indivíduá, ktoré ubližovali deťom, mal vyhradený názor. Od pozitívneho mal veľmi ďaleko, dalo by sa povedať, že sa vlastne nachádzal na druhom konci spektra. Ďalší strašný výkrik.
Stevena myklo, ale ďalej predstieral spánok. Kĺby na lovcových prstoch zbeleli, ako zaťal päste. Zvuky z mučiarne plnili svoj účel, psychicky deptať ostatných väzňov. Monštrum, ktoré dokáže  umučiť dieťa, sa určite príde osobne pokochať pohľadom na výsledok svojej práce.
Irvin pritiahol nohy bližšie k telu a z manžety nohavice vytiahol kancelársku spinku.
„Tieto železá spinkou neotvoríš,“ zamumlal Dean.
Irvin pozrel na lovca. Opieral sa o stenu, oči stále zavreté. „Viem.“ Narovnal spinku a pustil sa do práce.

Nauplius vykonával prehliadku najpomalšie ako vedel. Jeho muži potichu mumlali nadávky, keď kontroloval každý škrabanec na brnení z tvrdenej kože, každý zub na čepeli meča. Dvoch vojakov, ktorý sa dostatočne nepostarali o svoje zbrane, dal na mieste zbičovať. Viac dôvodov na predlžovanie inšpekcie nenašiel, musel sa vrátiť späť. Keď sa dostal mimo dohľad svojich hliadok, zosadol z koňa a povolil podkovu, tým získal výhovorku, pre prípad, že by sa pán zaujímal o jeho dlhú neprítomnosť.  Neďaleko statku stretol otroka, ktorý kráčal popri oslíkovi, zapriahnutému do malého vozíka. Náklad bol prekrytý kusom handry. Nemusel vidieť krvavé fľaky, aby uhádol čo otrok vezie. Vozík sa na nerovnej ceste zakolísal, spod handry vypadla malá zakrvavená ruka. Podľa veľkosti mohla patriť odrastenejšiemu dieťaťu alebo veľmi mladej žene. Staré zvyky zakazovali zabíjať deti a panny. Ako poznal pána, keď malá otrokyňa umierala, určite už panna nebola. Nauplius naprázdno prehltol a odvrátil zrak. Štvorčlenná rodina skončí v kope hnoja na okraji pánových polí. Aj po smrti musia pánovi prinášať úžitok. Ako hnojivo pre obilie.
Na statku čakali na veliteľa pánovej osobnej gardy rozkazy. Stésichoros zatúžil po rozhovore s cudzincami. Nauplius zostavil stráž, štyria ozbrojení muži proti trom zviazaným zajatcom stačia a zahlásil sa u pána. Stésichoros z kopy zvláštnych vecí, ktoré ležali pred ním na stole, niekoľko vybral a milostivo pokynul svojmu veliteľovi stráže. Nauplius, starostlivo schovával svoju nechuť voči návšteve väzenia, išiel vpredu. Ako veliteľ bol  zodpovedný za pánovu bezpečnosť a keď išiel prvý, nikto nevidel výraz na jeho tvári. Na pánov pokyn otvoril celu, v ktorej sedeli cudzinci. Pán vošiel dnu. Sám. Nauplius silnejšie zovrel rukoväť meča, ale proti pánovmu želaniu nemohol namietať.

Pri vstupe ozbrojencov uväznení ustúpili k zadnej stene kobky. Keď zamračený chlapík s chocholom na prilbe otvoril mrežu, nenašli žiadny dôvod zmeniť miesto. Liečiteľ a lovec s kamennými tvárami sledovali ako do kobky vošiel vysoký muž odetý v bielom hodvábe a zlate. Steven prekvapene vyvalil oči na ligotavé kučery vyčesané do vežovitého účesu.
„Prišla Márdž v blond verzii. Kde má Homéra?“
Návštevník síce Deanov vtip nepochopil, ale inštinktívne uhádol, že od poklony mal ďaleko. „Dávaj ty si pozor na jazyk. Môžeš oň prísť!“
„A hovorí ľudskou rečou!“ okomentoval lovec blondínovu znalosť angličtiny.
„Prekvapení?“ usmial sa  Stésichoros. Keby muréna disponovala dostatkom mimických svalov, aby dokázala poskladať tvárovú časť hlavy do úsmevu, dosiahla by podobný výraz. „Prekvapení ste vy počuť ma rozprávať vašou rečou?“
Za Deanovým úškrnom sa skrývala odpoveď, ktorú by potomok bohov nepokladal za úctivú ani po druhom sude vína. Našťastie zasiahol rozvážnejší člen spoločnosti.
„Áno, to sme,“ Irvin lakťom drgol lovca, aby mlčal.
Blondín v sukni si medzihru všimol a pobavila ho. „Ja naučil som sa vo vašej krajine hovoriť.“
Táto informácia cestovateľov neprekvapila. Keď mohli oni prísť sem, prečo by sa niekto odtiaľto  nemohol dostať do ich sveta?
Stésichoros stiahol obočie. Trochu mu pokazili radosť. Cudzinci. Nevedia sa správať. „Vaša krajina. Zvláštna. Veľa zvuku. Veľa ponáhľania. Veľa vecí. Veľa... hm... špiny. Veľmi zvláštna. Veľký potenciál. Veľmi dobrý obchod.“
Traja väzni nereagovali. Ani jeden z nich sa aktívne nezaujímal o turistický ruch ani o názory turistov na hospodársku situáciu, aj keď pochádzali z inej dimenzie.
Domáci pán prižmúril oči. Jeho špeh, samozrejme, že mal špehov vo vlastnej domácnosti, ako inak by vedel, komu môže veriť, mu ohlásil obsah rozhovoru medzi cudzincami a šašom, odsúdeným na smrť. Veľa nového sa nedozvedel. Cudzinci sú veľmi zdržanliví.  Nechali hovoriť toho hlupáka Zenondia.
Zbierali informácie. Presne ako predpokladal.
Boli nebezpeční. Presne ako predpokladal.
Prišli ho zabiť. Presne ako predpokladal.    
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
adrusik
Pocestný duch
Pocestný duch


Počet príspevkov : 59
Bydlisko : stredné Slovensko
Registration date : 03.08.2012

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   14.02.18 7:37

aceras1: Ďakujem za skvelé pokračovania a za prekvapivé novinky v príbehu. Tvoje opisy skutočností sú neskutočne zábavné ( slušivé ozdoby z okov, opis pánovho záujmu o majetok, chatka u starého otroka na pastve,... môžem pokračovať donekonečna ).

Som veľmi zvedavá, kto má v tomto celom premiestnení prstiská, ale kľudne ma môžeš napínať ešte niekoľko ďalších kapitol, ja vydržím affraid
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Crossroads demon
Crossroads demon


Počet príspevkov : 303
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   15.02.18 12:21

adrusik - ďakujem za priaznivú recenziu vyššie uvedených opisov. Čo na to mám povedať? No, snažím sa . Lepšie napísané, snažím sa snažiť a prikladám ďalší kúsok pre Tvoju zvedavosť

------------------

Zobudila ho vôňa smažených vajíčok a kávy.
„Myslel som, že budeš hladný. Niečo výdatné na raňajky.“ Nad tanierom a šálkou zažiaril ochotný úsmev na chudej tvári. Garth položil podnos na posteľ vedľa Sama. „Kým som ťa hľadal, skoro ti to vychladlo.“
„Prepáč. Ja len... Prišiel som sa sem pozrieť a... Ani neviem prečo a... Nejako...“
„Hej. Chápem.“ Malý muž v rozpakoch vopchal ruky do vreciek, ale napodiv vyzeral, že skutočne rozumie Samovým pocitom. „Aj mne chýba. Ste moji priatelia. Teda... vy dvaja ste najbližšie k tomu, čo sa označuje ako priatelia.“ Výraz na Garthovej tvári naznačil, že týmto odhalením prekvapil aj sám seba. Placho sa usmial. „Vieš, niektorým veciam nerozumiem. Vy dvaja... máte len jeden druhého... celé dni spolu... Ste parťáci a máte taký komplikovaný vzťah. Keď sa dvaja chlapi pohádajú tak si dajú cez hubu a je pokoj. Ale vy nie. Dean ti zachránil život a ty si ho poslal do čerta. No... samozrejme... nie doslova, ale...“
„Garth, tak to nebolo. Ja som...“ Sam si prehrabol vlasy. Neposlal brata do čerta. Len mu povedal. aby... „To bola komplikovaná situácia. Nevieš všetko a...“
„Viem, že si chcel zavrieť bránu do pekla. Viem, že ti v tom Dean na poslednú chvíľu zabránil a viem, že do teba nasťahoval anjela, ktorý vás využil. Oklamal vás a zabil Kevina. Dean mi to povedal. Chcel ti zachrániť život. To bol skutočne až taký zločin, že si musel od seba odohnať svojho brata? Tebe ani raz nenapadlo, že nielen ty si bol oklamaný? Ako sa asi cítil Dean? Veď Kevina prijal za člena rodiny, staral sa o neho, cítil sa za neho zodpovedný. Myslel si aspoň sekundu na svojho brata? Alebo si si, ako vždy, hýčkal len svoje úbohučké ubolené ego?“
Sam prekvapene otvoril ústa. Garth mával svoje chvíľky, ale toto prehováranie do duše bolo na malého mužíčka absolútne netypické.
„A vôbec, napadlo ti niekedy, čo by sa stalo, keby ťa Dean nezadržal a ty by si zavrel pekelné brány? Kam by sa asi tak podeli všetky tie čierne duše hriešnikov, ktorí denne zomierajú?“
Sam ústa zase zavrel. To bol zásah do čierneho. Od uzavretia nebeských brán, duše zomrelých zostávali za závojom a nemohli sa pohnúť ďalej. Ale to boli dobrí ľudia, ktorí nepociťovali potrebu ubližovať iným. Keby na svete zostávali duše vrahov a násilníkov.... Až ho striaslo.
„Iste. Pre teba bolo dôležitejšie leštiť si svoju ublíženosť, ako pozrieť sa na vec aj z iného uhla pohľadu.“ Garth sa otočil a vyšiel z izby. Pri odchode buchol dverami až celá izba poskočila.
Sam otvoril oči. V náručí zvieral bratov vankúš. V izbe bol sám, žiadny podnos s raňajkami nevidel, len duch neodbytných výčitiek svedomia sa vznášal všade okolo. Posadil sa a prehrabol si vlasy. Garth, alebo čo už to bolo, mal pravdu. Chcelo to pohľad na vec z iného uhla.
Plukovníka a vlkodlaka v zácviku našiel v kuchyni nad raňajkami. Starší muž ďobkal do cereálií, Garth sa uspokojil so šálkou kávy. Winchestrovci nedisponovali čerstvým srdcom do zásoby.
„Garth,“ začal Sam bez úvodu, „keď si stretol Deana, bolo na ňom niečo zvláštne?“
Malý mužík vyvalil oči. „Niečo zvláštne? V akom zmysle?“
„V našom zmysle. Správal sa nejako inak... Hovoril z cesty? Alebo...? Niečo zvláštne.“
Garth pokrútil hlavou. „Nie. Možno bol trochu pod parou... a v depresii. Ale inak bol úplne normálny. Teda... ak sa v súvislosti s vami dá o niečom povedať, že je to normálne... Bez urážky.“
Sam prikývol. Normálne. Nočný lov na upíra, aspoň raz za mesiac. Vlkodlak pri raňajkách, nič nezvyčajné. Porušenie zákona, každý druhý deň. „Nevieš na čom robil?“
„Spomenul hniezdo upírov niekde na juhu a dve jednoduché posoľ a spáľ na stredozápade. Potom sa začal navážať do víly Zubničky a... zmenili sme tému.“
„Nestopoval čarodejnicu alebo niečo podobné?“
„Nie,“ malý mužík pokrčil plecia. „Nie, skôr sa sťažoval, že má samé nudné prípady. Žiadna strieľačka ani adrenalín.“
Hej, to dávalo zmysel. Párkrát sa už stalo, že metabytosti nachytali Winchestrovcov nepripravených, ale nikdy sa im to nevyplatilo. Keby Deana pri plnom vedomí niekto očaroval, dlho by sa zo svojho úspechu netešil. Ale keby ho niekto očaroval... dajme tomu v stave celkovej amnézie a zníženého zmyslového vnímania? S vedomím, že Johna Doea nebude nikto hľadať? Naliehanie sestry Elgorthovej odrazu nebolo až tak dobroprajné pre pacienta.
„Myslím, že tu sme skončili. Ďalej musíme pátrať v teréne,“ vyhlásil Sam istejšie ako cítil.
Garth prikývol a vstal. Plukovníkovi dramatická výzva nestačila.
„Kam pôjdeme, chlapče?“
„Do Ústavu svätého Sebastiána. Mám pár otázok pre sestru Shailene Elgorthovú.“

Stésichoros odkiaľsi vytiahol zbraň. Deanovi nepripadala povedomá, ale Steven sa trhane nadýchol.
„Zbraň doniesli ste. Zbytočne.“ Odhodil pištoľ na podlahu. „Toto neviem, aký účel môže mať.“ V ruke držal autíčko so zotrvačníkom. Lovec cítil ako mu červenejú líca.
„Nevidel som nikdy podobnú vec,“ poloboh si hračku teatrálne poobzeral zo všetkých strán, kým ju odhodil za pištoľou. „Zvykom je prinášať dary pri návšteve domu cudzieho,“ pokračoval. „Dary hodnotné. Pre potechu a úžitok. Toto iba hračka je,“ v ruke držal Irvinov nôž na démonov. Liečiteľom trhlo, keď jeho najlepší výtvor letel oblúkom na kopu. „Nepoznáte alebo nectíte zvyky naše?“ položil načesaný blondín rečnícku otázku.
Lovec sa nadýchol na odpoveď, ktorá by mala s miestnymi zvyklosťami pramálo spoločného. Našťastie, nedostal príležitosť prehovoriť.
„Prišli vy ste sem so zbraňami...,“ domáci pán v predstieranom zamyslení študoval stenu po svojej ľavici. „a čudnými vecami. Obťažovali vy ste pastiera môjho syna. Napadli vy ste mojich mužov. Neohlásili vy ste svoj príchod ako obyčaj káže. Nocou vy ste sa zakrádali krajom. Prečo išli vy ste do Nekropolis? Neviete vy, že to zakázané je? “ pri otázke sa Stésichoros otočil k svojim nedobrovoľným hosťom. Na odpovedi mu zrejme veľmi záležalo.
Lovec s liečiteľom na seba pozreli, povedať pravdu asi nebude najbezpečnejšie.
„Nešli sme medzi hrobky,“ ozval sa Steven. „Odchádzali sme odtiaľ. Nechceli sme nijako ublížiť tomu pastierovi. Chceli sme sa len spýtať na cestu do najbližšieho mesta.“
Dean na okamih zavrel oči. Ten chalan nevie, kedy má byť ticho.
„Ako prišli vy ste medzi hroby?“ Polobohov tón by sa dal natrieť na chlieb ako maslo.
„Nevieme,“ pomaly odpovedal čarodej a pozorne sledoval výraz blondínovej tváre. „V jednej chvíli sme boli... doma... a v druhej sme sa prebudili v tomto svete.“
„Ó! Aká zvláštna nehoda. Nič neviete vy teda. Zvláštne. Skutočne zvláštne. Na prechod z jedného sveta do druhého mocné kúzlo potrebné je. Aké kúzlo vy spáchali ste?“
Traja väzni súčasne pokrútili hlavami.
„Žiadne,“ okomentoval pantomímu Irvin. „Nechceli sme navštíviť tento svet. Prišli sme sem nedobrovoľne. Náhodou. Najradšej by sme sa ihneď vrátili domov. Máme tam rodinu a priateľov, ktorí na nás čakajú a robia si starosti.“
„Ó, to smutné je. Veľmi, skutočne, smutné,“ Stésichorov výraz naznačoval, že starosti jeho väzňov sú mu absolútne ľahostajné. „Kde v meste mŕtvych vy boli ste? Na ktorom mieste?“
„Tento výsluch sa mi nepáči. Prečo majstra Yodu zaujíma, kde nás tá čertovina hodila?“ zamumlal nespokojne Dean.
„Na ktorom mieste?“
„V hrobke,“ vyhŕkol Steven. Ten chlapík bol síce čudný, ale keď budú spolupracovať, možno im pomôže dostať sa domov. „Vlastne to nebola ozajstná hrobka... bola prázdna, takže...“
„Čia hrobka? Aké meno?“
„Erebos. A... Nyx.“
„Čo videli ste vy v hrobke? Zvláštnosť nejakú? Hneď povedzte vy!“ Pán domu sústredil všetku svoju pozornosť na najmladšieho väzňa.
„V hrobke nebolo nič zvláštne,“ hlesol Steven. „Teda.... až na tie veľké dvere, ktoré neviedli nikam, a dúhový most za nimi.“
Vysoký blondín zamrzol v polovici pohybu. Doslova, ani ústa nezavrel. Až po chvíli pomaly naprázdno prehltol a gestom k sebe privolal veliteľa stráže. „Ihneď zabite všetkých ostatných väzňov!“

Nauplius predal rozkaz podriadeným. Tí ľudia musia zomrieť, ale on si nezašpiní ruky krvou nevinných. Stésichoros lusknutím prstov otvoril všetky kobky. Vojaci vytasili meče a vykonali rozkaz. Rýchlo a efektívne. Traja prišelci sa v šoku zmohli len na verbálny protest, ktorý nebol vypočutý. Samozrejme, ako inak. Angličtinu ovládal iba poloboh a ten ich námietky absolútne ignoroval.
„Tak prišli vy ste cez most dúhový,“ obrátil sa predstaviteľ miestnej moci k trojici po poslednom výkriku, akoby pokračovali v načatom rozhovore po prestávke na jeden pohár vína. „Silné kúzlo. Nehotové. Jeden z vás teda Pútnik je.“
Väzni pozreli na seba. Tento čudák je psychicky narušený masový vrah. Majú predstierať spoluprácu alebo ho poslať do pekla? Sú traja a spútaní proti šiestim ozbrojencom. Budú pokračovať v tejto smrteľne nebezpečnej fraške.
Dean vyčaril svoj najkrajší úškrn. „Na mňa nepozeraj. Ja zabíjam monštrá.“ Dodatočne si uvedomil, že tomuto maniakovi poskytol o jednu informáciu viac ako mal.
„Prečo ste vy prišli do sveta tohto?“
Irvin sa poponáhľal „Ako som povedal. Bola to nehoda. Portál nás vtiahol... mimovoľne. Nechceli sme prísť do vášho sveta. S najväčšou radosťou odtiaľto okamžite odídeme, keď... “
„Klameš!“ Vysoký muž akoby ešte o kus vyrástol. Možno aj vyrástol, v tomto svete predsa mohli potomkovia bohov všetko. „Vy prišli ste mňa zabiť! Špinavý lovec, Pútnik a čarodej s nožom. Viem ja, že nôž, ktorý doniesli ste vy, čarodejný je. Zbrane vaše neúčinné na mňa sú, tak s kúzelným nožom ste vy prišli zabiť mňa a zapečatiť portál do sveta vášho.“
„To nie je pravda,“ protestovali skoro jednohlasne traja väzni.
„Tu dôkaz je,“ Stésichoros víťazoslávne vytiahol neforemný objekt, v ktorom Steven s úžasom spoznal hrčku vosku, ktorú našiel v Erebovej hrobke, vložil ju do vrecka a zabudol na ňu. Až keď opustili mesto hrobiek, pri prezeraní vreciek namiesto cukríkov našiel kúsok zmäknutého vosku. Červená farba mu pripomenula sestrinu najobľúbenejšiu knihu a Steven, ledva odrastené chlapčisko, z dlhej chvíle alebo skôr z túžby po domove, z vláčnej hmoty vymodeloval líšku. Teda, pokúsil sa. Výsledok sa podobal na dotyčnú šelmu asi tak, ako sa jašterica múrová ponáša na brontosaura. Prečo sa ten strašný človek zaujíma práve o kúsok vosku? Možno preto, že už nebol starý a vysušený. Zašlá farba sa zmenila na žiarivú červenú, z ktorej presvitali zlaté iskričky.
„To vosk čarodejný je na zapečatenie portálu. Môj dôkaz. Vy doniesli ste tú vec. Zavrieť chcete vy spojenie medzi svetmi našimi. Kto poslal vás?“
„Nikto,“ pomaly odpovedal liečiteľ. „Nechceli sme sem prísť a už vôbec vám nechceme ublížiť. Chceme sa len vrátiť domov.“
„Ty klameš,“ zreval Stésichoros až mu od úst fŕkali sliny. „Zničiť most chcete vy! To ja nedovolím! Veľa ja dal som, aby most obnovený bol! Jeden môj hrad a veľa otrokov v ňom.“ Na okamih sa zarazil, obzrel sa na svojich vojakov a mávol rukou. „Za chvíľu otrokov mať budem dosť.“

Nauplius prestúpil z nohy na nohu a silnejšie zovrel rukoväť svojho meča. Bronzového meča, samozrejme. Synom bohov nemohol bronz ublížiť. Pán z nejakého dôvodu nechal pobiť všetkých väzňov, ktorí mohli počuť, len počuť, nie rozumieť o čom sa zhovára s tými čudnými cudzincami. Svoje stráže určite nenechá nažive. No, od chvíle, keď ho pán vybral za svojho veliteľa osobnej gardy, vedel, že jeho život nebude dlhý. Napriek tomu teraz túžil, aby jeho meč bol z poctivého železa.

„Keď sme sem nedobrovoľne prišli,“ Irvin zdôraznil príslovku spôsobu, „vôbec sme nevedeli kde sme. Nemáme žiadny dôvod ublížiť vám. Rád by som vás však upozornil na skutočnosť, že kúzlo takého rozsahu ako je váš dúhový most môže nenávratne poškodiť realitu oboch svetov. Nášho aj vášho. V záujme vášho vlastného sveta by ste ho mali zlikvidovať.“
„Vedel ja som! Preto ste vy sem prišli! Môj most! Nie. Môj most svetu môjmu neublíži. Sila čarodejná,“ rozhodil ruky, „všade veľa a dosť. Opraví všetko, každé poškodenie. Váš svet...?“ Pohŕdavým gestom ukázal ako málo mu záleží na tom, čo sa s ním stane.
„To vám nemôžem dovoliť,“ vyhlásil vážne čarodej.
Lovec až nadskočil. Prečo provokuje toho magora?!
Stésichoros zareagoval predne podľa Deanovho predpokladu. Očervenel tak, že to bolo vidieť aj v prítmí kobky.
„Ty priznal si sa! Zabiť mňa chcete a zničiť môj most. To sa nestane!“ Natiahol pred seba ruky a okolie sa až zdeformovalo pod náporom množstva mágie, ktoré uvoľnil.
Aj Irvin natiahol ruky dopredu.
Vlna mágie sa zastavila dva kroky pred väzňami, odrazila sa späť a plnou silou zasiahla poloboha. Nadvihla ho a odhodila až k zadnej stene náprotivnej kobky, napriek tomu, že ich oddeľovali dvoje mreže a chodba. Vzhľadom na skutočnosť, že mreže boli skutočne starostlivo zasadené do kamenných stien a vykované zo železa, Stésichorovo telo pri dopade najviac zo všetkého pripomínalo masu určenú na výrobu fašírok. Také niečo nemohol prežiť ani potomok toho najväčšieho miestneho boha.

Nauplius nedokázal uveriť svojmu šťastiu. Už zmieroval s rýchlym ukončením svojho života, keď...
Je mŕtvy! Jeho pán je konečne mŕtvy! Chvála všetkým bohom! Už nemusí poslúchať rozkazy toho šialenca. Na druhú stranu... Potlačil záchvat eufórie. Jeho pán bol zavraždený. Nebude trvať dlho a niektorý z pánových dedičov vznesie nárok na majetok. Nový pán nebude vyšetrovať kto a prečo zavraždil predchádzajúceho, zabije všetkých, ktorí sa na panstve v tej chvíli zdržovali. Nauplius sa rozhodol, že na nového pána so správou o udalostiach čakať nebude. Vydal svoj posledný rozkaz v hodnosti veliteľa stráže.
„Pán je mŕtvy. Zachráň sa, kto môžeš!“
V lesoch medzi zbojníkmi bude mať lepší a bezpečnejší život ako osobná stráž šialenca s božskou mocou.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Crossroads demon
Crossroads demon


Počet príspevkov : 303
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   20.02.18 10:39

„No, milé od nich, že nezavreli dvere,“ skonštatoval Dean, keď sa mu po bezhlavom úteku ozbrojencov vrátila reč. „Navrhujem, aby sme vypadli z tejto smradľavej diery.“
Mimoriadne rozumný nápad sa stretol s tichým súhlasom živého osadenstva.
„Dúfam, že nájdeme nejaké náradie. Tie okovy sú mimoriadne nepohodlné,“ podotkol Irvin cestou hore po schodoch.
„Hej, to sú,“ Dean lepšie chytil reťaz, spájajúcu okovy. „Mimochodom, nie že by som sťažoval, ale... Čo si urobil tomu magorovi?“
„Nastavil som mu zrkadlo,“ čarodej zovrel dlaň, na ktorú spinkou vyryl magický obrazec. Zaschnutá krv popraskala, po zápästí stiekol čerstvý pramienok krvi. „Všetka sila, ktorú vložil do kúzla sa obrátila proti nemu.“
„Zabil si ho príliš rýchlo. Zaslúžil by si pomalé opekanie nad ohňom. Ale ešte predtým by som ho nechal mučiť tak, ako on mučil svoje obete,“ vybuchol Steven.
„No, no, no, brzdi, mladý,“ zatiahol lovec.
„Prečo? Veď to ani nebol človek, len monštrum v ľudskej koži! Zaslúžil by si vytrpieť všetko, čo spôsobil svojim obetiam!“
„Hovorím, brzdi!“ zvýšil hlas lovec. „Schody končia, musíme obzrieť situáciu a zbraň máme len jednu,“ nadvihol pištoľ, ktorá akosi samozrejme skončila v jeho rukách.
Na prvý pohľad bola chodba, na ktorú ústilo schodisko prázdna. Na druhý tiež. Rovnako ako hala, dvor a ostatné priestory. Veľký dom bol úplne opustený. Keby vyšli na strechu, mohli by na ceste vedúcej od usadlosti vidieť utekajúcich ľudí.  Stésichorovi otroci využili svoju šancu. Pred obhliadkou okolia však mala prednosť praktická záležitosť. Po krátkom hľadaní našli vyhňu so zbierkou kladív rôznej veľkosti. Medzi kováčovými nástrojmi našli všetko potrebné, na to aby sa zbavili okov.  
„Čo teraz?“ zaujímal sa Dean a masíroval si zápästia.
„Všetci obyvatelia domu zmizli. Asi vedeli prečo,“ Irvin odhodil kladivo. „Navrhujem, aby sme nasledovali ich príklad. Prezrieme dom, možno nájdeme nejakú mapu, alebo niečo podobné. Musíme zistiť kde sme a možno aj to, ako sa odtiaľto dostaneme.“

Dean zvláštnou náhodou začal prieskum domu v kuchyni  a ďalej už nepokračoval. V spolupráci so Stevenom zhromaždili požívateľné jedlo na stôl v átriu a vyhlásil, že práca, na rozdiel od jeho žalúdka počká. Najmladší člen spoločnosti s plnými ústami súhlasil. Obhliadku obytných miestností pána domu musel Irvin vykonať sám.
Stésichoros si svoje miestnosti zariadil nákladne, priam prepychovo. Nábytok vykladaný zlatom a perleťou, ležadlo potiahnuté hodvábom, zrkadlo z lešteného bronzu zdobené drahými kameňmi. Čarodej si vzal strapec hrozna zo zlatej misy, pripravenej pre pána. Keby bol sebastredný megaloman, kde by skryl dôkazy o prieniku do inej dimenzie? Samozrejme, do tajnej miestnosti, ktorej dvere by boli skryté za najväčším gobelínom. Odhrnul kus hrubého hodvábu, na ktorom mimoriadne škaredý muž masakroval o polovicu menších ozbrojencov a našiel vchod do Stesichorovej pokladnice. Samozrejme, majiteľ vo svojej trinástej komnate schovával zlato, drahé kamene, zlato, niekoľko predmetov, z ktorých vyžarovala mágia v množstve dostatočnom na upečenie prasaťa, zlato, dobre ušitý oblek so značkou módneho obchodu v New Yorku, pár ručne šitých topánok, zlato, mobilný telefón a kufor plný viac či menej estetických suvenírov, všetky so značkou Made in USA alebo Made in China. Vedľa kufra našiel pohodený propagačný informačný leták s ústredným motívom žiadosti o finančnú podporu pre Ústav sv. Sebastiána. Irvina viac zaujal zvitok ležiaci na čestnom mieste, na hŕbe zlatých tehličiek, za ktorú by si mohol kúpiť chudobnejšiu africkú krajinu aj s obyvateľstvom. Niekto, možno sám Stésichoros, na zvitok zaznamenal mimoriadne zložité kúzlo a dal si  tú námahu, aby potrebné ingrediencie vypísal aj v angličtine. Pravdepodobne kvôli spojencovi na druhej strane dúhového mosta. Aj keď Irvin už v živote videl všeličo, posledná prísada mu vyrazila dych. Skrútil zvitok, zíde sa. Prezrel zvyšok pokladnice, ale to čo potreboval najviac – mapu okolia, našiel až v miestnosti, ktorá, súdiac podľa veľkého lôžka uprostred, majiteľ používal ako spálňu. Na nešťastie, mapa bola vyhotovená trojrozmerne. Plastické vyhotovenie okolitého kraja dosahovalo veľkosť stola pre dvanásť osôb. Podľa mapy Nekropolis ležala viac menej na sever od strážnej veže Stésichorovho sídla, ak teda v tomto svete zachovávali pravidlo, že záhlavie mapy je vždy otočné na sever. Pri pohľade na plastiku si Irvin dovolil malý úškrn, hora naozaj pripomínala stoličku.  
Na stôl vo vedľajšej miestnosti niekto poukladal všetky ich veci, vrátane topánok a Deanovych tenisiek. Zdvihol Stevenov mobil. Tmavý displej sa nerozjasnil, nech stláčal čo chcel. Najmladší Simmons poslúchol dobrú radu a telefón vypol. Čarodej vložil mobil do vrecka. Ostatné veci jednoducho zabalil do kusu látky, ktorá sa povaľovala vedľa.

„Našiel si niečo užitočné?“ spýtal sa lovec medzi dvomi hltmi, keď čarodej zbehol do átria. So Stevenom sedeli pri malom stolíku, na ktorom rozložili placky, misu kaše, pár čerstvých fíg a hrsť olív.
„Áno, naše veci,“ položil neforemný balík vedľa stolíka. „A mapu. Mimoriadne veľkú, nepraktickú a neprenosnú. Steven, buď taký láskavý, vybehni na poschodie, tretie dvere vľavo. Pri stene je plastika  okolia, vydfoť ju do mobilu,“ hodil prístroj majiteľovi.
Steven bez slova, s plnými ústami nemohol hovoriť, odbehol.  
„Daj si,“ ponúkol Dean. „Sluhovia zutekali tak rýchlo, že nestihli ani vyrabovať dom. Našli sme pár placiek, chutia čudne, ale jesť sa dajú. Nejaký syr. Kus údeného mäsa, ale nejako čudne smrdí a... ešte pár vecí, ktoré sa tvária ako jedlo. Hranolky žiadne.“
Irvin ochutnal kašu a dal prednosť placke, ovociu a olivám.
„Hej, všetci odtiaľto utiekli, ako keby im horelo za pätami. Myslím, že by sme mali nasledovať ich príklad.“
„Som za. Máš nejaký nápad?“
„Áno.“

„Kde to sme?“
Irvin prebehol pohľadom veľkú kaďu s teplou vodou, špinavé  prádlo nakopené v kúte. „V práčovni. Máme príležitosť zaobstarať si niečo na seba, čo už zďaleka nebude kričať aha, cudzinec.“
„Pozrite,“ Steven roztiahol kus nejakého odevu, z hŕby navŕšenej na stole. „Toto vyzerá čisto.“
„Možno,“ Dean prejavil záujem a vzal obdĺžnikový kus látky do ruky. „Zaujímalo by ma... čo to je,“ potiahol úzke šnúrky na koncoch. „Nevonia to zle,“ priložil si jemnú látku k tvári. „Myslíte, že požívajú aviváž s vôňou oceánu? Žena s vôňou...“
„To je pánska bedrová zásterka,“ prerušil romantické rozjímanie odborník na miestnu kultúru.
Dean odhodil nevinný kus bielizne na druhý koniec miestnosti. „Fuj,“ striaslo ho, podozrievavo si premeral spoločníkov a odvrátil sa, aby si mohol ukradomky utrieť si ruky do trička. Svetlý obrys pod stolom zaujal jeho pozornosť.  
„Hej, niečo som našiel.“ Vytiahol na svetlo prútený kôš plný poskladaného šatstva. „Čo je toto?“ Rozbalil jemné plátno, skrývajúce už od pohľadu nejaký prepychový kus odevu.
Irvin pomädlil látku v prstoch a rozprestrel ju. „Ťažký biely hodváb zdobený zlatým lemovaním. Krátka tunika. Odev na formálne príležitosti. Pravdepodobne patrila pánovi domu.“
„Tomu už chýbať nebude,“ Dean si primeral luxusný kus ošatenia. „Sadne mi?“
„Ty si to chceš obliecť?“
„Prečo nie? Je to miestny odev. Budem nenápadný. Veď chceme zapadnúť, nie?“
„Nenápadný? V zlate a hodvábe?“ prevrátil oči Steven.
„No, keď chceš,“ Irvin sa ďalej pokojne prehrabával v kope šatstva, „môžeš sa zahrať na predstaviteľa vyššej triedy. Budeš potrebovať ešte pás, sponu na zopnutie tuniky na pleci, najlepšie zlatú, plášť, sponu na plášť a sandále.“
Deanov výraz nenechával na pochybách, že tie vyhliadky nie sú nepríjemné.
„A, samozrejme, depiláciu celého tela, aby si demonštroval svoju príslušnosť k spoločenskej vrstve, ktorá má čas a prostriedky na starostlivosť o osobnú estetiku. Aby som nezabudol, ešte nosidlá nesené minimálne štyrmi otrokmi. Pán v zlatom lemovanej tunike predsa nemôže putovať pešo.“
„No, aj tak som neplánoval promenádovať sa na verejnosti v nočnej košeli,“ Dean ľútostivo odložil ligotavý kus odevu.
„Nájdi si niečo praktickejšie,“ Steven sa prehrabával v hŕbe vypratého oblečenia. „Niečo nenápadné, takéto čosi,“ vytiahol sivú halenu a primeral si ju. Siahala mu takmer do polovice lýtok.  
„Nebudem chodiť v šatách!“ vyprskol urazene lovec. „Som predsa chlap!“
Steven významne pozrel na neho, na zlatom zdobenú tuniku a späť. Dean stiahol obočie a demonštratívne sa začal prehŕňať v hŕbe odevov.  
„Na čo sa vlastne budeme hrať?“ spýtal sa keď narazil na zvláštny kus látky, ktorý nepripomínal žiadny známy kus odevu.
„Dobrá otázka,“ podporil ho Steven.
„Mali by sme byť čo najnenápadnejší,“ mienil Irvin, aklamáciou pasovaný na miestneho imidžového poradcu. „Nemáme žiadny tovar, takže nemôžeme cestovať ako kupci. Traja vojaci na ceste budú nápadní.“
Dean prikývol. Jeden vojak by mohol predstierať, že je posol. Ale traja? Na doručenie správy priveľa, na presun jednotky primálo.
„Chceme sa dostať do Nekropolis. Môžeme sa prezliecť za otrokov, ktorých pán poslal s obetnými darmi k hrobu svojich predkov.“
„Ja si sukňu v žiadnom prípade neoblečiem!“ vyhlásil lovec.
Našťastie, v kope čistého prádla našli aj pár uniforiem Stésichorovej stráže.
„Dobre, ja a Steven sme otroci, ktorí nesú obetné dary na hroby predkov a batožinu. Ty nás budeš chrániť pred cestnými zbojníkmi a divou zverou.“
Toto rozdelenie úloh lovcovi vyhovovalo, najmä preto, že mohol verejne niesť zbraň.
„A potom?“ položil najdôležitejšiu otázku najmladší člen spoločnosti. „Dostaneme sa domov?“
„Hej. V pokladnici som našiel zvitok s kúzlom. Modifikujem ho, aby sme mohli použiť  dúhový most v Erebovej hrobke na návrat do nášho sveta. Potom portál z našej strany zničíme.“

Prezliekli sa a všetky svoje veci uložili do dvoch prútených noší, opatrených popruhmi na plecia.
„Zostalo tam ešte dosť miesta,“ zhodnotil lovec výsledok ich úsilia. „Mali by sme ho nejako využiť.“
„Súhlasím,“ Irvin si zaviazal posledný remienok na sandále. „Budeme potrebovať potraviny, nejakú nádobu na varenie a ďalšiu výstroj.“
„Ideme táboriť do divočiny?“ zaujímal sa Steven.
„Tak akosi,“ prikývol lovec. „Mali by sme sa rozdeliť. Rýchlejšie prezrieme dom. Zaujíma nás všetko, čo môžeme na ceste potrebovať. Potraviny, pivo, zbrane.“

„Pivo som nenašiel. Len toto,“ Steven nadvihol dve malé amfory zapečatené voskom. „Neviem čo to je, ale ležalo to na vrchnej polici a žblnká v tom.“
Liečiteľ letmo pozrel na symboly na nádobách. „V jednej je olej a v druhej víno. Vezmeme obe. Olej a víno sú všeobecne akceptované obetné dary. Našiel som pár zbytočností, ktoré doplnia naše krytie.“ Do noše vložil dve nefritové misky na víno a nádobu na miešanie vína s vodou.
„Ja som našiel komoru. Našťastie, nevzali so sebou všetko,“ Dean držal v náručí pár balíčkov.    
„Dobre. Môžeme vyraziť,“ Irvin nadvihol svoju nošu.
Lovec prikývol. Jeho inštinkt mu radil rovnako. „Ktorým smerom?“
„Podľa Stésichorovej mapy sa Nekropolis nachádza uprostred skupiny nevysokých kopcov. Niekde tam pramení rieka alebo potok, ktorý steká do nížiny. Musíme ho nájsť a vydať sa proti prúdu.“
„Okolo vody zvyčajne rastú kriaky a stromy,“ nahlas rozmýšľal Dean. „Týmto smerom,“ hodil rukou za strážnu vežu, „som videl zelený pás.“
„Za pokus to stojí. Podľa mapy je v okolí len jeden významný vodný tok. Každý jarok teda bude ústiť doňho. Keď budeme sledovať vodu, určite nezablúdime.“
„Len aby,“ Dean vstal, hodil si na plece vojenský vak, napchatý na prasknutie, ktorý skonfiškoval pri prehliadke domu, skontroloval meč, zavesený na opasku a bol pripravený na odchod. „Tento svet sa mi nepáči, ani trochu. Čím skôr odtiaľto vypadneme, tým lepšie.“

„Ako som povedal, tento svet sa mi nepáči,“ Dean si rukou rozotrel zmes prachu a potu tvári. Na čele a líci mu zostala tmavá šmuha. Zamračene pozrel na svoju dlaň a utrel ju do nohavíc.
Steven naprázdno prehltol a sústredil pozornosť na cestu. Jednu nohu pred druhú, znova a znova. Chodidlá, nezvyknuté na tvrdú podrážku otrockých sandálov, boleli pri každom kroku. Napravil polohu noše na pleci. Keby nevedel, čo do nej sám naukladal, prisahal by, že v nej nesie minimálne jednu pyramídu z Gízy. Alebo niečo podobne ťažké. Čo by mohlo mať podobnú váhu ako  staroegyptské stavby? Možno mayské pyramídy. Alebo... Alebo... Príliš unavený na rozmýšľanie sa nahlas spýtal: „Čo je ťažšie ako pyramída?“
Lovec, idúci po jeho ľavej strane, doslovne vytreštil oči. „Ťažšie ako pyramída? Hm, tvoje starosti by som chcel mať!“
„Prečo sa pýtaš?“ zaujímalo Irvina na pravej strane.
„Ja...,“ Steven sa pokúsil prinútiť unavené mozgové závity aspoň k náznaku nejakej činnosti. Neúspešne. „Neviem. Len tak mi to napadlo.“
Vysvetľovať, že ho bolia chodidlá, noša je príšerne ťažká, vzduch príliš suchý a slnko veľmi horúce vyžadovalo príliš veľa energie. Zbytočne vydanej energie. Ako mu pred niekoľkými hodinami alebo možno len pred hodinou vysvetlili spolupútnici, ak sa chcú niekam dostať musia ísť, nie každú chvíľu odpočívať. Tak išli. Dean síce z času na čas vypustil prúd nadávok alebo iracionálnych sťažností, ale kráčal ako sám neúprosný osud.
Irvin sa ani nesťažoval. Mlčky kráčal s pravidelnosťou mechanického strojčeka. Steven posunul nošu o pár milimetrov ďalej, na neotlačené miesto na pleci. Ešte pred pár dňami si nevedel predstaviť, aký veľký vplyv má telesné nepohodlie na duševný stav človeka. Konkrétne Stevena Simmonsa osobne. Cítil sa zle. Nie, cítil sa mizerne... Pod psa... Na hovno. Áno, cítil sa úplne na hovno! A nikto ho nechápal a nepoľutoval! Tí dvaja sú ako z kameňa! Dal by polovicu obsahu noše, keby vedel na čo teraz myslia!

Dean mechanicky nadhodil popruh ťažkého vaku na pleci. Možno nemal zbaliť ten mešec. Podobné mince v živote nevidel, ale materiál z ktorého boli vyrazené, rozoznal bezpečne. Zlato. Čistý kov mohol použiť ako platidlo kdekoľvek. Len keby nebolo tak čertovsky ťažké. Sam bude reptať.  Štúdium práva na ňom zanechalo trvalé stopy. Ani po všetkých tých rokoch spoločného lovenia si nezvykol, že väčšinu finančných prostriedkov na živobytie si zaobstarávajú nelegálnym spôsobom.
Malý braček!
Čo si robí teraz? Opíja sa? Prehľadáva bunker? Číta knihu? Tuší, čo sa stalo? A nakoniec otázka za tisíc dolárov – zaujíma ho vôbec, že jeho starší brat zmizol?
Z hĺbky pamäte priplával čriepok spomienky.
Sam sediaci na zemi, odvrátený pohľad, červené líca.
„Hej, pil som a dosť. A ty vieš veľmi dobre prečo! Nezvládam to, Dean. Jednoducho to už nezvládam. Sedím celé dni v bunkri, upratujem, periem, varím, ale ja nie som ošetrovateľka! Toto nie je život pre mňa! Vôbec nemám čas na výskum! Von sa dostanem len keď idem nakupovať. Už sa vôbec nepamätám, kedy som naposledy lovil. Rodinný podnik, pamätáš sa, Dean? Máme zabíjať monštrá,  zachraňovať ľudí. Namiesto toho sedím tu a.... nerobím nič. Vôbec nič užitočné!“

No, keby prišiel o túto spomienku, tak by neľutoval. Potriasol hlavou a podvedome sa pozrel na obzor. Ešte ju nevidel, ale cítil že tam je. Hrobka. Tam vpredu. Felčiar si robí starosti aby nezablúdili. Zbytočne. Dean cítil ako ho priťahuje. Dúhový most. Zakaždým, keď naň pomyslel, v hlave sa mu rozkrútil divoký vír farieb, z ktorého vystupoval oheň zvláštnej modravej farby, žena s falošným úsmevom a bolesť na hrudi, nedovoľujúca dýchať. Možno mu zase šibe. Felčiar by možno vedel vysvetliť, čo sa s ním deje. Mal by ho požiadať o radu. Mal, ale...
Možno neskôr.

Irvin sa obzrel. Na dlhom, rovnom úseku cesty za nimi nevidel obláčik jemného prachu, ktorý by nevyhnutne obklopil každého cestujúceho. Pešieho pútnika rovnako ako štvornohý cestovný prostriedok prenasledovateľa. Zatiaľ ich nikto neprenasledoval.
Zatiaľ.
O jednu starosť menej.
Zatiaľ.
Aj tak ich dosť zostalo. Akútna starosť – krytie. Prvý zvedavý okoloidúci ich odhalí po jedinej otázke a pozornejšom pohľade. V lepšom prípade mohli dúfať, že dvaja otroci a vojak budú pre všetkých nezaujímaví. V tom horšom sa museli spoľahnúť len na zbrane. Deanov meč, dve pištole,  jeho nôž
a na šťastie. V tomto svete ho zatiaľ veľa nemali. Samozrejme, keby spoľahlivo ovládal svoje magické schopnosti, nemuseli by sa teraz vliecť prachom. Stačilo by jedno transportné kúzlo... Keby nemal obavy, že svojich priateľov premiestni na opačný koniec kontinentu, v tom lepšom prípade. V tom horšom, by tam premiestnil len polovicu z nich.
Možno tú vrchnú.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
adrusik
Pocestný duch
Pocestný duch


Počet príspevkov : 59
Bydlisko : stredné Slovensko
Registration date : 03.08.2012

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   21.02.18 8:22

aceras1: Pokračovanie, ako vždy zábavné a napínavé. Ďakujem za slová, ktoré adresoval snový Garth Samovi, vidím to presne tak isto, ešte keby sa to prenieslo do seriálu...(ale to by asi nesúhlasila druhá polovica fanúšikov ).

A mimochodom, teraz som zvedavá na tú nemenovanú ingredienciu v kúzle na zvitku... a aj na to čo sa bude diať ďalej Very Happy .

Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Crossroads demon
Crossroads demon


Počet príspevkov : 303
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   22.02.18 10:41

adrusík - ďakujem za pochvalu . Aj mne takáto alebo podobná scéna v seriáli chýbala. Ale čo už, buď Sam alebo scenáristi neuznávajú iný pohľad na vec . Odpoveď pre Tvoju zvedavosť nájdeš v dnešnom kúsku .
--------

„Už nevládzem,“ Steven zachytil špičkou sandálu vyčnievajúci kameň, zatackal sa. Keby ho Dean nezachytil, pozrel by sa na dláždenú cestu skutočne veľmi zblízka.
„Mali by sme zastaviť, lebo nám mladý spadne na hubu,“ podporil vyčerpaného mladíka. „Táto mládež nič nevydrží. Otec ťa málo naháňal po kopcoch,“ smutne sa uškrnul pri spomienke na svojho otca a jeho výcvik. „Tamto by sme si mohli na chvíľu sadnúť, “ ukázal na veľký krík, rastúci uprostred lúky vľavo od cesty.
„Dobre,“ súhlasil Irvin a zmenil smer.
Steven, vďačný za príležitosť na oddych, pozbieral posledné sily a vykročil za ním.
„Obedná prestávka, cheesburger a chladené pivo podávané v tieni. Hej, dal by som si povedať,“ šomral lovec, kráčajúc ku kríku. „No, bude musieť stačiť len tieň a voda.“
Pri kríku, podľa listov liečiteľ identifikoval hloh, zistil, že sa bude musieť zaobísť aj bez tieňa. Najlepšie miesto v okolí zabrali mravce. Podľa veľkosti mraveniska minimálne pred pol storočím.
„Ja už ďalej nejdem,“ Steven klesol na kolená. „Nedokážem už urobiť ani krok.“
Mravčia prieskumná čata pohotovo pribehla preskúmať skoro osemdesiat kilogramov bielkovín, ktoré samé priliezli. K ich povinnostiam patrilo doniesť vzorky možnej potravy, aby zodpovedný mravec  mohol posúdiť kvalitu.
„Au,“ Steven zistil, že má dosť energie na ďalší pohyb. Vyskočil na rovné nohy a spod haleny vytriasal hmyz veľký ako pol palca dospelého muža. „Mravce! Uhryzli ma! Jaj! Zase! A ako!“
„Tak tam nestoj a utekaj,“ zavelil Dean a sám sa zariadil podľa vlastnej rady.  
Všetci traja strategicky ustúpili do bezpečnej vzdialenosti od mraveniska. Steven si škriabal veľké červené štípance a  striedavo potichu syčal a nadával. Ak mal nejakú trošku dôstojnosti, práve ju zničili odporné mravce. Kvičal ako malý chlapec! Pred Deanom Winchestrom. Skutočnosť, že sa strápnil pred Irvom, Stevena netrápila. Irv patrí k rodine, už ho videl vo všelijakých situáciách. A okrem toho, aj tak zase vyzeral ako námesačný. Od... istého času tak pôsobil často.
Pre istotu zväčšili vzdialenosť od pažravého hmyzu, kým si sadli k jedlu. Dean nedostal svoj tieň, len dve placky, pol strapca hrozna a teplú vodu. Sťažnosť na nedostatok piva spoločnosť nezaujala, hranolky a slaninu už ani nespomenul. Mlčky dojedli a pobrali sa ďalej.
Po chvíli pochodu Dean načal tému, ktorá ho už hodnú chvíľu zamestnávala. „Hej, felčiar, ako sme sa sem vlastne dostali?“
„Interdimenzionálnym portálom.“
„To už som počul,“ zahučal lovec. „Ocenil by som viac podrobností. Ako a prečo sme tu pristáli práve my traja? Odkiaľ ten Yoda s blonďavou  parochňou vedel po anglicky? No, tým môžeš začať.“
„Tvoj Yoda je... bol obdoba miestnej vlády. Volal sa Stésichoros, ctený potomok bohov.“
„O tom uctievaní dosť pochybujem,“ uškrnul sa lovec.
„Máš pravdu. Zenondos, ten starý muž, ktorý obýval kobku oproti, mi o ňom dosť povedal. Podľa neho bol Stésichoros bastardom niektorého miestneho boha a otrokyne, poloboh. Podľa našej mytológie takýto kríženci vykonávali hrdinské činy, napríklad Perseus alebo Herkules.“
„Ten film som videl. Nestál za veľa. Seriál bol lepší. Xena mala veľmi... inšpiratívny kostým,“ ukázal vedomosti o veci Dean.
„Stésichoros bol iný prípad. Po otcovi zdedil schopnosť ovládať mágiu a často ju využíval. V tom väzení sme... videli... a počuli ako.“
K tejto časti Dean nemal čo dodať.
„Stésichorova... vášeň časom presiahla rozumné medze. Teda, tie, ktoré sa v tomto svete považujú za rozumné. Počet jeho otrokov klesol až tak, že jeho pozemky neboli poriadne obrobené a jeho príjem sa  nebezpečne znížil. Stésichora nedostatok obeživa rozzúril a počet práceschopných otrokov znovu klesol. Z tejto situácie mu mohol pomôcť iba zázrak. Ako poloboh ovládal inštinktívne mágiu. Predpokladám, že pri experimentovaní so svojimi schopnosťami skôr náhodou ako cielene otvoril priechod do nášho sveta. Asi u nás strávil nejaký čas a oboznámil sa s miestnymi pomermi. Ako sme počuli, náš svet sa mu nepáčil. Úroveň voľnej mágie je u nás neporovnateľne nižšia, podnebie drsnejšie, ale náš svet má prebytok niečoho, čo tomuto svetu chýba. Pracovnej sily. Stésichoros sa rozhodol, že do svojho sveta importuje otrokov a zbohatne na ich predaji.“
„Zkurvysyn jeden hnusný,“ ohodnotil lovec podnikateľský plán nebohého.
Steven horlivo prikývol. Aj on si to myslel.
„Na uskutočnenie svojho plánu potreboval vybudovať stabilný prechod medzi jeho a naším svetom. Už som jeden podobný použil, portál do Faerie. Po dodaní príslušného množstva magickej energie a odomknutí kúzlom je možné prejsť na druhú stranu. Raz za čas, pár osôb. Stésichoros potreboval niečo väčšie. Nejakým spôsobom sa zmocnil skutočne silného kúzla na otvorenie portálu do iného sveta. Dúhovým mostom by preniesol medzi svetmi neobmedzené množstvo osôb alebo materiálu, ale jeho vybudovanie je náročné.“
„Hej, to už si vravel,“ pripomenul Steven.
„Na zvitku s kúzlom, ktorý som našiel v jeho klenotnici sa okrem iných ingrediencií uvádza päť tuctov duší. Napriek tomu sa Stésichoros rozhodol dúhový most vybudovať. Nie som si istý ako zabezpečil dostatočné množstvo energie, potrebné na vybudovanie mosta z tejto strany, môžem sa len domnievať... Zenondos spomenul strašný požiar Stésichorovho hradu, pri ktorom zahynulo množstvo ľudí vrátane jeho malého syna.“
Dean zopakoval svoje hodnotenie morálnych kvalít spomínaného pána.
„Na druhej strane... v našom svete... potreboval na budovanie mosta miestneho spojenca. Takého, ktorý by mal prístup k zdrojom... ľudským zdrojom... životná sila, duša,  je najsilnejší zdroj energie... a zároveň by nebol podozrivý. Medzi Stésichorovými vecami som videl prospekt Ústavu svätého Sebastiána. Myslím, že ho tam nemal odložený kvôli pekným obrázkom.“
Tentokrát bolo Deanove hodnotenie situácie dlhšie a kvetnatejšie. Veľa si z posledných týždňov alebo možno mesiacov nepamätal, ale to, že nejaký čas pobudol u svätého Sebastiána vedel. Už tušil, že jeho pobyt  v ústave má súvislosť s tým zvláštnym spojením medzi ním a tou sedemfarebnou vecou.
„Stésichorov spojenec musel postupovať opatrne a pomaly. Videli sme, že portál ešte nie je celkom hotový.“
„Nie je celkom hotový...“ zopakoval Steven chrapľavo, akoby mal odrazu suché hrdlo. „Ako sme sa potom dostali sem?“
„Nešťastnou náhodou.“
Steven sa prudko nadýchol na protest, pokrútil hlavou a silnejšie zovrel pery. Dean len nadvihol obočie v očakávaní bližšieho vysvetlenia.
„Nešťastnou náhodou sa na jednom mieste stretli operand,“ ukázal na lovca, „akumulátor“ ukázal na seba, „a katalyzátor.  Následná reakcia...“
„A skúsiš to aj ľudskou rečou?“ ozval sa nespokojne operand.
„Tvoj brat mi ukázal tvoje lekárske záznamy, keď nás zavolal na pomoc. Ústav svätého Sebastiána sa v nich spomína dosť často, a tiež meno John Doe. V tvojom stave si bol pre Stésichorovho spojenca ideálny zdroj energie. Keď som ťa začal liečiť, našiel som v tebe ukotvenie kúzla, ktoré z teba vysávalo energiu. Kúzlo vycítilo ďalší silný zdroj energie a zachytilo aj mňa. Chvíľu sme sa nachádzali v patovej situácii, potom... sa do veci vložil katalyzátor a urýchlil reakciu. Ocitli sme sa tu. Myslím, že som dosť presne zrekonštruoval udalosti, ktoré nás priviedli až sem. Som si dosť istý, že keď sa dostaneme do Erebovej hrobky, s pomocou modifikovaného kúzla sa bezpečne dostaneme domov. Do nášho sveta.“
„To znie dobre,“ pripustil lovec.
Chvíľu kráčali mlčky.
„Niečo si vynechal,“  prerušil ticho Steven. Dramatickosť vyhlásenia, o ktorú sa pokúsil, pokazil fakt, že si najskôr musel dvakrát odkašľať.
Irvin neodpovedal.
Ale najmladší Simmons sa nenechal odradiť. „Katalyzátor. To som ja, však?“  
Ak čakal nejakú odpoveď, nedostal ju. Len z výšky sa ozval škrek nejakého vtáka.
„Ako? Prečo ja? Čo som vlastne urobil?“ pokrútil nešťastne hlavou. „Ja... videl som, ako si sa dotkol Dean a potom...ste... zamrzli. Úplne ste stuhli. Bolo to desivé. Chytil som ťa za plece a...“
„Prebral si sa v hrobke,“ dokončil vetu liečiteľ. „Viem, už si mi to vysvetľoval. Nemohol si vedieť, že si...“ Irvin si viditeľne zahryzol do jazyka.
„Že som... čo? Pútnik?“ dokončil vetu pokojne Steven. Až príliš pokojne. „Hej, dovtípil som sa,“ pokračoval, keď videl prekvapenie starších mužov. „Ten sadista povedal, že jeden z nás je Pútnik. Ja nie som lovec s nožom ani čarodej. Takže som Pútnik. Len neviem, čo to znamená.“
Hnedé a zelené oči sa upreli na experta na užitú mágiu.
„Pútnik je čarodej, ktorý môže navštevovať iné svety. Na miestach, kde je oslabená hranica medzi realitami dokáže ohnúť fyzikálne zákony a prejsť z jedného sveta do druhého aj bez portálu.“
„Ja som zavinil, že sme skončili v tomto hnusnom svete. Je mi to ľúto. Keby som... Nikdy by sme sa sem nedostali.“
Liečiteľ zastal a položil adoptívnemu príbuznému ruku na plece. „Nie je to tvoja vina, že sme sa dostali sem. Nie je to ničia vina. Bola to nešťastná zhoda okolností. Netráp sa!“
Lovec zdvihol obočie. Oni traja spoločne nechtiac na okamih doplnili nehotové kúzlo a dúhový most urobil to, pre čo bol stvorený. Preniesol ich na miesto vopred vybrané Stésichorom. So svojím objavom ihneď oboznámil spoločníkov. „Len nechápem, prečo si vybral práve neobývanú hrobku,“ dokončil.
Irvin sa na okamih zamyslel. „Myslím, že presne na tom istom mieste bola niekedy v minulosti otvorená trhlina medzi svetmi. Pre Stésichora bolo jednoduchšie otvoriť portál tam ako niekde inde.“
„To dáva zmysel,“  lovec vykročil, udávajúc tempo svojím spoločníkom.  
„Ale ja nerozumiem,“ zastal po niekoľkých krokoch Steven. „Ty aj Sharon ste ma predsa testovali... a nikto mi nepovedal, že... že môžem putovať,“ slovo skoro vypľul, „medzi svetmi. Že vôbec niečo môžem.“
„Vedeli sme, že máš čarodejné nadanie. Tá iskra bola v tebe vždy. Ale... Vieš, že sme testy nedokončili. Ospravedlňujem sa, je to moja chyba...“
„Prestaň!!“ Steven vykríkol tak hlasno, že Dean automaticky vytasil meč. Žiadne nebezpečenstvo nehrozilo, ak  odrátame jedného rozzúreného mladíka.
„Prestaň,“ zopakoval tichšie. „Nepovedz to. Už nie. Už to nechcem počuť. Radšej poďme.“ Vyrazil tak rýchlo, že za ním starší muži zaostali.    
„O čom točí?“ využil príležitosť lovec.
Liečiteľ si napravil na pleciach nošu a neodpovedal. Možno otázku nepočul, možno nechcel počuť. Druhá možnosť bola pravdepodobnejšia.
Dean nadvihol obočie. Deje sa tu niečo o čom nevie a asi by mal. Vypočúvať felčiara nemá zmysel. Keď nechce hovoriť, nebude. Našťastie, pár krokov pred nimi pochodoval ďalší zdroj informácií.

Napodiv, aj v tomto svete sa slnko správalo podľa známych prírodných zákonov, pravidelným tempom sa prepracovávalo k obzoru a predlžovalo tiene cestovateľov. Rovinatá oblasť polí a lúk sa plynulo začala dvíhať do oblých kopčekov zarastených riedkymi lesíkmi. Pri skupinke stromov neďaleko plytkého potoka, pod ktorými sa váľali opadané suché konáre, lovec zastavil. Pozrel na spoločníkov. Obaja prikývli. Dobré miesto na prenocovanie. Práce pri budovaní nocľahu si rozdelili tak nejako automaticky a bez slov. Dean s mečom v ruke prezrel okolie. Nenašiel nič podozrivé, aj keď trochu zazeral na opustenú  zajačiu noru. Irvin vyrezal na stromy okolo pár znakov, ktoré im mali zabezpečiť nerušenú noc. Steven doniesol čerstvú vodu a pozbieral pár suchých konárov. Na lovcovu otázku, ako chce zapáliť oheň, posmešne luskol prstami. Medzi nalámanými konármi sa zjavil malý plamienok. Drevo, ideálne vyschnuté, chytilo takmer okamžite.
„Doma som to skúšal najmenej tisíckrát. Nikdy to nefungovalo,“ vysvetlil Steven, keď predýchal vlastné prekvapenie.
Lovec len prikývol. V tomto svete je naozaj možné všetko.
Údené mäso, po pôvode ktorého radšej nepátrali, po uvarení nadobudlo požívateľnú konzistenciu. S chlebovou plackou, hrsťou olív a chuťou povzbudenou takmer celodenným pochodom tvorilo obstojnú večeru. Winchester samozrejme nezabudol poukázať na absenciu tekutiny vhodnej na zapitie. Steven mu s vážnou tvárou ponúkol vodu načerpanú z miestneho zdroja.
Celá ich zásoba alkoholických nápojov pozostávala z jednej malej amfory s vínom neznámej akosti, ktorú mienili použiť ako krytie v prípade ozbrojenej kontroly.  Amfora, dve nefritové misky na víno a nádoba na miešanie vína s vodou z tohto istého materiálu, tvorili dôstojný obetný dar a zároveň dávali dôvod na ozbrojený sprievod otrokov, ktorí ho niesli.  Podľa historických prameňov duchovia predkov akceptovali dary v podobe vína, vonných olejov, drahého kovu alebo estetických predmetov. Je tiež možné, že sa o dary vôbec nezaujímali, no žiadny z duchov ctihodných predkov nevzniesol sťažnosť v tejto veci.
Dean teda pil vodu a tváril sa trpiteľsky. Žiadne pivo, žiadny tvrdý alkohol a hlavne žiadna káva, tento svet fakt nestojí na nič.  
Príprava na noc nezabrala veľa času. Rozprestrel na zem plstenú deku, pripravil si plášť na zakrytie, povolil šnurovanie vojenských topánok. Po chvíľke rozmýšľania sa vyzul celkom.
„Nepochopím, prečo majú šnurovanie do pol lýtka, keď mi z nich trčia prsty aj päta,“ postavil topánky vedľa svojho lôžka.
„Asi sa im taký vzor osvedčil,“ pokrčil plecia Steven. Aj on sa vyzul a zamyslene skúmal vzor remienkov, vyznačený do prachu na nohách. „Myslím, že sa trochu opláchnem.“ Bosý zamieril k potoku.
„Dobrý nápad,“ lovec sa tiež zdvihol.
Teplota vody obmedzila večernú toaletu na nevyhnutné úkony. Zmyli zo seba najväčšiu špinu a s drkotajúcimi zubami utekali k ohňu.
„Kde zmizol felčiar?“ všimol si absenciu tretieho člena spoločnosti lovec.
Steven nadvihol obočie. „Bude tu niekde okolo. Potrebuje nejaký čas pre seba. Príde, keď bude chcieť. V poslednom čase to tak robí.“
Lovec podišiel bližšie k ohňu. Plamene zároveň hriali aj sušili mokré telo.  
„V poslednom čase?“  Nacvičený neutrálny tón nezainteresovaného pozorovateľa účinkoval.
Najmladší Simmons sa zabalil do plášťa. „Hej, Irva dosť vzalo, keď zabili Billyho a Stuarta. Všetkých nás to poznačilo, ale tá vec s babičkou, tetou Sharon a Včeličkou... To...“
Deanovi informácia skoro vyrazila dych. „Čože? Billy a Stuart? Čo sa stalo? Nehoda na love?“
Steven pokrútil hlavou. „Nie. Zavraždili ich. Ty o tom nevieš? Aj v celoštátnych novinách písali o vražde dvojčiat na ulici.“
„Asi som bol v tom čase... zaneprázdnený.“
„Hm,“ Steven zmätene pozrel na lovca. Na biely pruh vo vlasoch, na širokú jazvu na líci. „Och, áno. Zaneprázdnený. Tak vlastne ani nemôžeš vedeť, že...“

„Brácho, nudím sa,“ Stuart sa hodil na posteľ až zaprašťala. „Na smrť sa nudím. Už ani žúrky a baby ma nebavia.“
Billy Simmons sa s úškrnom zhúpol na stoličke. „To máš za to, že si si vybral primitívnu školu. Hneď som ti hovoril, že MIT nestojí za námahu.“
„Sklapni,“ Stuart sa obrátil na brucho , aby lepšie videl na brata. „Prednášky sú v pohode. Chýba mi adrenalín. Fajn, zbaliť babu, skočiť na lane z mosta alebo zliezť na bajku fajný kopec na chvíľu pomôže, ale nič sa nevyrovná postriežke na upíra s mačetou v ruke alebo... Veď vieš.“
„Uhm,“ Billy obrátil stoličku a posadil sa tvárou k operadlu, o ktoré si hneď oprel bradu. „Ešte si pamätáš, že rodinná rada odhlasovala koniec lovenia?“
„Viem.“ Stuartova grimasa nesvedčila o veľkom nadšení z tohto rozhodnutia. „Nie som idiot. Sám loviť nepôjdem. Ale, brácho, ten adrenalín... Na to nič nemá.“
„Nemá,“ prekvapivo súhlasilo dvojča. „Preto som si našiel inú zábavu. Stíhanie obyčajných zločincov nám nikto nezakázal. Zatiaľ,“ uškrnul sa.  
„Čo si...?“ Stuart podozrievavo nadvihol hlavu.
„Zaňuchal som zločin, poobzeral som sa, zapojil som šedú kôru mozgová a ...“ Billy dramaticky predĺžil pauzu, „vystopoval som dílerov koksu na fakulte,“ dokončil víťazoslávne.
„Kecáš,“ vydýchol Struart.
„Nie celkom. Potrebujem už iba rukolapný dôkaz. Ti traja hajzlíci nepatria medzi najbystrejších. Majú vybudovanú sieť mŕtvych schránok v škole aj v okolí. Jednoduchý systém. Koreň vloží prachy a dostane vrecúško s koksom. Myslím, že osemdesiat percent schránok som našiel. Možno viac.“
Ako Stuart poznal brata, tak Billy poznal podrobnosti obchodu s drogami lepšie ako zmienení hajzlíci. Mýlil sa.
„Chcel by som polišom odovzdať kompletný balíček, ale zatiaľ som nezistil odkiaľ berú tovar. Potreboval by som pomoc,“ pozrel na brata. „Keby som mohol odpočúvať ich mobily alebo prezrieť maily, to by určite pomohlo.“
„A ja som si myslel, že si ma pozval z bratskej lásky,“ Stuart sa posadil na posteli a z ruksaku vylovil notebook. „Poď, milášik, máme prásišku.“


„Billy a Stuart zistili, že tí traja pašujú kokaín z Mexika. Jeden z nich mal špeciálne upravené auto. Nikomu neboli podozriví, traja študáci, ktorí si občas vyrazia na surfovať a žúrovať za hranice. Keď išli po tovar, Billy a Stuart na nich čakali neďaleko hraníc. Billy zistil, že po prechode cez hranice sa vždy zastavia v tom istom motoreste. Nechali ich najesť, vraj posledné slušné jedlo pred kriminálom. Keď hajzlíci dojedli, zbalili ich poliši a odviedli k autu. Všetky schránky v aute boli prázdne. Vypáčené. Niekto ukradol všetok koks. Keď uzavreli vyšetrovanie vraždy, jeden poliš nám povedal, že koks ukradli maníci z gangu, ktorí náhodou počuli, ako sa Billy a Stuart rozprávajú o pašovaní koksu v dodávke na parkovisku. Neboli miestni, nikto ich nepoznal. Mali iba jednu stopu. Viedol ich chlap veľký ako gorila, ktorý si nechával hovoriť Veľký Al. Poliši zatknutých dílerov vypočuli a na druhý deň pustili. Neboli žiadne dôkazy na vznesenie obžaloby a väzbu. Nebol ani žiadny dôvod, aby nejaký snaživý policajný nováčik povedal ich advokátovi, kto oznámil pašovanie a dílerstvo. Ale to sme sa dozvedeli až neskôr. Billy a Stuart o ničom z toho nevedeli. Prišli domov a usporiadali párty na oslavu víťazstva zákona.“
Steven stíchol.
Znovu stál na balkóne a kýval bratom, ktorí vykladali za auta potraviny a prepravky s pivom.

„Poďte mi niekto pomôcť,“ hulákal Stuart.
Domové dvere klapli. „Veď už idem.“
Usmiaty Irvin chytil podávanú prepravku.
Z vedľajšieho okna sa vyklonila Včelička. „Doniesli ste mi niečo sladké?“      
„Oriešková,“ zamával tabuľkou čokolády Billy.
„Môže byť,“ zasmiala sa malá sestra.
Billy s čokoládou v ruke, Stuart napoly otočený k autu, Irvin s prepravkou piva v oboch rukách. Na usmiate mladé tváre svietilo slnko, zo záhrady sa šírila príjemná vôňa grilovaného mäsa a život bol nádherný vo svojom očakávaní príjemných vecí budúcich. Tento okamih sa Stevenovi vpálil do vedomia a čas sa spomalil.
To špinavé červené auto nebolo ničím nápadné. Kým spolujazdci  nespustili bočné okná, z ktorých sa vynorili hlavne zbraní. Prvé výstrely zasiahli Irvina. Červené škvrny sa na svetlej košeli rozširovali tak rýchlo. Prekvapený Stuart s rukou vystretou na obranu. Letiace guľky nezastavil.
Čokoláda, rozmetaná strelou z útočnej pušky, padajúca do červenej kaluže, šíriacej sa od Billyho hlavy.        
Srdcervúce: „Niééé!!“ z vedľajšieho okna.
Krv miešajúca sa s pivom z rozbitých fliaš.


„Billy a Stuart boli mŕtvi na mieste. Billy... Trafili ho dvomi guľkami do tváre. Otec ho neskôr identifikoval len podľa oblečenia a materského znamienka. Stuartovi štyri guľky roztrhali hrudník. Irv... mal jednu guľku v bruchu, jednu v pľúcach a jedna mu skĺzla po spánku. Susedia zavolali polišov a záchranku. Ja... To, čo sa stalo potom si pamätám len... Akoby som bol celý čas pod vodou.“
Dean prikývol. Aj on zažil pár podobných dní.
„Prišli poliši. Pýtali sa. Neviem čo. Vôbec som ich otázky nevnímal. Len neskôr mi Abby povedala, že sused o dva domy ďalej si všimol poznávaciu značku. Do večera ich mali. Boli to tí traja okradnutí díleri z Billyho školy. Jeden šoféroval a dvaja strieľali. Zbrane si požičali od nejakého pouličného gangu. Sľúbili im kilo koksu z ďalšej dodávky. Mysleli si, že ten koks ukradli Billy a Stuart a potom ich udali, tak chceli zrovnať účet.“
Steven sa tesnejšie zabalil do plášťa, akoby ho mohol ochrániť pred spomienkami. Rozprával o najhoršom dni svojho života, bolo to ťažké a zároveň akoby sa zbavoval ťarchy, ktorú so sebou nevedomky vláčil.
„Išli sme do nemocnice, hneď ako sme... mohli. Všetci. Službukonajúci lekár nám povedal, že Irva operovali. Že mu je ľúto, ale... Urobili, čo mohli, ale nevedeli zošiť všetko. Bol priveľmi roztrhaný, stále vnútri krvácal. Dovolil nám, aby sme sa rozlúčili. Prvýkrát v živote som videl otca plakať.“
Do ticha po Stevenových slovách zacvrlikal cvrček. Okolo ohňa zakrúžil nočný motýľ so sebavražednými sklonmi. V poslednej chvíli  si spopolnenie rozmyslel a odletel do noci.  
„Sedeli sme na chodbe a čakali. Mamka zavolala babičke a tete Sharon. Obidve ihneď sadli do lietadla, ale vedeli sme... Všetci sme vedeli, že pre Irva prídu neskoro.  Nemohli sme pre neho urobiť nič. Teda... skoro nič. Včelička, moja mladšia sestra, študuje mágiu,“ Steven pozrel na lovca. Trochu znepokojene.
Dean prikývol. Niečo o čarodejniciach v spojení s plukovníkovou rodinou počul. Bez výnimky len pozitívne informácie.
„Vybrala telefón a vypýtala si od otca zápisník. Do toho zápisníka si otec zaznačil všetkých, ktorým spolu s Irvom pomohli. Meno, adresu, telefónne číslo. Obvolala tých ľudí a každého požiadala, aby na Irva myslel a želal mu nech sa uzdraví. Aby mu posielali pozitívnu energiu. Vieš, neveril som, že by to mohlo pomôcť, ale bola to jediná vec, ktorú sme mohli pre neho urobiť. Myslím, že... naši a Včelička... zlomilo by ich, keby sme naraz prišli o dvojčatá aj o Irva. Tak sme telefonovali. Všetci. A ono to fungovalo. O hodinu prišiel lekár a oznámil nám, že Irv sa stabilizoval. Večer ho ešte raz operovali a ráno sa konzílium zhodlo, že sa uzdraví. Pomoc od babičky a tety Sharon už prakticky nepotreboval. Samozrejme, všetci o tom hovorili. Noviny písali o vražde dvojčiat a zázračnom uzdravení postreleného bratranca. Nečítali sme noviny, mali sme iné starosti. Stuart a Billy... Pohreb... a všetko okolo toho. Prestali sme dávať pozor.“
Lovec na okamih zavrel oči a pošúchal si čelo. Tušil pokračovanie Stevenovho príbehu a vôbec sa mu nepáčilo.
„Hovorí ti niečo meno Oscar Ruhian?“
Dean prikývol a tušenie sa zmenilo na istotu. „Lovec čarodejníc.“
„Pred nejakým časom komplikoval Irvovi život. Nejako ho striasol. Ale potom boli v novinách fotky z pohrebu a Oscar zachytil stopu. Našli nás, samozrejme. Prišli v noci. Keby použili magické pomôcky, tak by ich mamkin poplašný systém zachytil. Nepoužili nič. Iba nože. Prvú zabili babičku. Potom tetu Sharon. Teta bola vždy tvrdohlavá, nedala sa podrezať ako ovca. Bránila sa a kričala. Zburcovala celý dom. Vtedy už bol Oscar na ceste k Irvovi a Včeličke. Neboli u seba, sedeli v zimnej záhrade. Nemali rozsvietené svetlo a to im zachránilo životy. Keď Oscar a jeho kumpáni zaútočili, Včelička ich spálila. Na prach. Zľakla sa, počula krik v dome... Bol to inštinkt. Jedného sme chytili živého. On nám povedal, že ich na stopu priviedli články v novinách. Mysleli si, že Irvovi v nemocnici zachránili život teta a babička. Chvíľu nás sledovali a zistili, že aj Včelička môže používať mágiu. Nezaujímalo ich, že je ešte decko. Oni...“ Stevenovi sa zlomil hlas, odvrátil tvár.  „ Povedal, že nás prišli zabiť všetkých. Čarodejnice najskôr. Potom urobil chybu. Začal sa vyhrážať. Vraj sa vráti a dokončí robotu. Včelička... Spálila ho. Nezostala po ňom ani pracka z opaska. Od tej noci sa zmenila. Všetci sme sa zmenili. Nič už nebolo také ako predtým. Pár dní po pohrebe babičky a tety Sharon Brada opustila žena, vraj sa s nami už necíti bezpečne a z Brada má strach. Keby sa ich deti podali na babičku, neprežila by to. Nechal ju odísť a o pár dní sa zbalil a v noci sa vytratil. S nikým sa nerozlúčil, len na posteli nechal list, že chce viesť normálny život  a nemáme ho hľadať.“
Spomienky ešte vždy boleli. Mladík sa zdvihol a prihodil na oheň pár kúskov dreva.      
„Potom odišla Abby. Všetkým sa uľavilo. Viem, znie to... blbo, ale je to fakt. Vieš, ona... tie straty niesla veľmi ťažko. Obviňovala Irva a Včeličku, že všetko je ich vina. Keby Včelička nezachránila Irvovi život vtedy v nemocnici, Oscar by neprišiel zabíjať. Babička a teta Sharon mohli žiť, Brad by neodišiel a mamka by nebola nešťastná. Bolo to zlé. Hádky každý deň. Jedného večera Irvovi vykričala, že sa votrel do našej rodiny a zničil ju. Najhoršie bolo, že sa s ňou nehádal. On si myslí to isté. Neodišiel od nás len preto, že ho otec požiadal nech zostane. Kvôli Včeličke. Po tej noci stratila kontrolu nad svojimi schopnosťami. Prestala chodiť do školy, učí sa doma a Irv ju pomaly dával do poriadku.“
Dean sa na svojom lôžku pomrvil a vydal niekoľko neutrálnych zvukov. Čo mal povedať? To je strašné? Samozrejme, že vyvraždenie polovice rodiny je strašné. Ani len tú otrepanú frázu, sú na lepšom mieste nemohol použiť. Nebo je uzavreté a zosnulí zostávajú za závojom, nepokračujú do raja, ku svojim blízkym. Nechcel klamať, nie tohto chlapca. Škoda, že tu nie je Sam. Ten by vedel, ako ho má utešiť.
„Čo felčiar? Nezdá sa mi, že je vo svojej koži.“
„Irv sa zmenil. Veľmi. Po tej streľbe. Nie preto, že skoro zomrel,“ vysvetlil Steven. „Zase,“ pridal, trochu sarkasticky. „Robil si výčitky, že nezachránil Billyho a Stuarta. Všetci sme videli, že jeho zasiahli prvého a nemohol nič urobiť. Aj tak si to vyčítal. A keď Oscarovi ľudia zabili babičku a tetu a on videl, ako Včelička... Myslím, že sa v ňom niečo zlomilo. Cíti sa vinný za všetko čo sa stalo. Stále sa ospravedlňuje, každému. Uzavrel sa do seba. Zanevrel na mágiu. Sem tam ešte niekoho vylieči a pomáha Včeličke, ale to je všetko. Ako keby sa v ňom niečo pokazilo a on to nevie... alebo nechce napraviť. “
„Hm,“ Deanovi nenapadlo nič zmysluplné, čo by mohol povedať.  „Zajtra nás čaká dlhá cesta, mali by sme sa vyspať.“
Steven prikývol. Kým rozprával, celkom sa zotmelo. Cez koruny stromov presvitali hviezdy. Nočné živočíchy túto noc poľovali inde, v tichu bolo počuť len žblnkotanie vody. Z noše vytiahol košeľu, zmotal ju do klbka, poslúži ako poduška. Plášť nahradil prikrývku. „Dobrú noc.“
„Dobrú,“ súhlasil lovec. Pozeral na bodkovanú nočnú oblohu, počúval nočné zvuky lesa a rozmýšľal nad nespravodlivosťou sveta. Zlé veci sa stávajú aj dobrým ľuďom. S touto skutočnosťou sa stretával pri svojej práci takmer stále. Ale prečo práve plukovníkova rodina? Mal tých ľudí rád a nie raz sa utešoval myšlienkou, že aj lovec môže mať šťastný rodinný život. Ďalšia ilúzia praskla ako mydlová bublina. Felčiar ani  doteraz nemal ľahký život, ale toto si nezaslúžil. Čo vlastne teraz robí?
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
just-me
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach
avatar

Počet príspevkov : 237
Bydlisko : Slovensko
Nálada : nevyliečitelný optimista...
Registration date : 26.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   22.02.18 20:16

wow, aceras1. Tak buď som to tu ja poriadne zanedbala, alebo si Ty zamakala ako fretka, alebo oboje. Päť nových príspevkov, odkedy som tu bola naposledy... len som zírala  Shocked (v maximálne dobrom slova zmysle). Ale aspoň som to nemala prečítané za päť minút a mohla si to poriadne užiť ako sa patrí
Páčili sa mi všetky, medzisvetová turistická cestovná kancelária by ale mala trochu zapracovať na kvalite svojich fakultatívnych zájazdov a na týranie detí mám veľmi Irvinovský názor, ale hlavne, že sa z toho dostali a aj ten poloboží bastard dostal svoje. Už som to tu myslím niekde tak okrajovo spomenula, ale blbé predpoklady vždy spôsobia problémy blbo predpokladajúcemu  Twisted Evil  
Nesmiem vynechať ani ocenenie argumentov Samovho kritického svedomia v podobe Gartha - mám na vec rovnaký názor a Sam si už vážne zaslúžil poriadnu facku - aj keď teda, z dlhodobého hľadiska to asi veľký efekt mať nebude No (ale aktuálne Samovo fungovanie nepoznám, kedže seriál už dlhšie nesledujem ale spomínam si, že Ty sa seriálových reálií držíš dosť presne)
Ale teda ten posledný príspevok bol teda dosť silné kafé... ale možno je načase, aby sa karta trochu obrátila a tentokrát by Dean mohol vytiahnuť z kaše (psychickej) Irvina A som rada, že aj moja zvedavosť bola ukojená a dozvedela som sa, čo sa stalo Simmonsovcom.
Takže len tak ďalej, poprosím, a budem sa tešiť na ďalšie pokračovania.  
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Crossroads demon
Crossroads demon


Počet príspevkov : 303
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   14.03.18 11:07

just-me - radšej neskoro ako vôbec. Každý čitateľ poteší Very Happy . Aj keď musím priznať, že chváliaci čitateľ poteší viac. Ďakujem za Tvoj kladný príspevok do diskusie Dobil moje baterky minimálne na úrovni šnicľa s pivom Wink .
Náš Sam si riadny preplesk zaslúžil už viackrát. Škoda, že sa v seriáli nenašla postava, ktorá by mu prehovorila do duše. Hoci aj päsťou. Aj keď musím pripustiť, že v súčasnosti... Nie, neboj sa! Nebudem prezrádzať dej. Vychutnaj si ho sama, keď sa vrátiš k seriálu.
Prajem príjemnú zábavu s ďalším kúskom. Možno niekomu trochu spríjemní čakanie na Scooby Winchestrovcov .

----------

Irvin pozeral na mravenisko. Potreboval byť chvíľu sám. Ujsť, aspoň na chvíľu, pred Stevenovým zraneným pohľadom. Ten chlapec sa spoliehal na neho, že ho ochráni a dostane domov. Naivnosť mladosti. Verí mu, aj keď už toľko krát zlyhal. Billy, Stuart, Sharon... Včelička. Druhá rodina, ktorú do základov zničil. V bezmocnej zlosti kopol do mraveniska. Pokojná kôpka hliny okamžite ožila. Robotníci zisťovali rozsah škody, bojovníci vyrazili na prieskum okolia. Čarodej ustúpil, ale neprestal pozorovať hemženie čierneho hmyzu. Šťastní stvorenia. Oni vedia, čo majú robiť. Keby mu rozumeli, ospravedlnil by sa za spôsobené poškodenie. Veď tie mravce naozaj za nič z toho, čo ho trápilo, nemohli. Nedostali ich do tohto sveta. Nespôsobili, že stratil sebadôveru a nemohol sa spoľahnúť na svoje schopnosti. Nezabili dvojčatá, Sharon ani jej matku. Keby sa tak dal vrátiť čas a... Nie! Na túto možnosť nesmie ani pomyslieť! Musí sa sústrediť na naliehavejší problém. Bezpečnosť. Od chvíle ako sa prebral v Erebovej hrobke cítil nezvyčajné množstvo mágie v priestore. V tomto svete stačilo aby luskol prstami a zhorel by celý les. Farbu plameňa by stačilo vybrať myšlienkou. Kúzla, ktoré ovládal, boli prispôsobené podstatne nižšej úrovni dostupnej mágie v jeho svete. V tomto mohli mať nedozerné následky. Aby mohol ochrániť Stevena a Deana, musí sa naučiť účinne čarovať v zmenenom prostredí. Uprel pohľad na mravenisko. Najskôr sa nič nedialo, zosilnil prúd použitej sily, nepatrne, akoby pridával závažie na lekárenskú váhu. Z mraveniska sa odlepila hrudka hliny, za ňou ďalšia. Po polhodine zápasu so sebou samým sa prepotená halena lepila čarodejovi na chrbát. Mravce už dávno vzdali nerovný zápas o mravenisko. Svoju činnosť obmedzili na evakuáciu vajíčok a kukiel.
„Už vám dám pokoj,“ Irvin spokojne kývol hlavou nad svojím dielom. „Môžete sa vrátiť domov. Odchádzam.“
Hodnú chvíľu po odchode toho divného tvora sa mravce pohli. Ako je už prirodzenosťou tohto druhu hmyzu, pustili sa do práce. Irvinovo dielo prekryla hlina, ihličie, konáriky, proste všetok dostupný stavebný materiál. Mravce majú v génoch zakódované, ako má vyzerať poriadne mravenisko – prostá oblá homoľa a nie ako štvorposchodové koloseum!

„Kde si sa flákal?“ privítal čarodeja v tábore lovec. „Už som ťa chcel ísť hľadať.“
„Bol som neďaleko. Nadýchať sa čerstvého vzduchu.“
„Hm,“ Dean len výrazom tváre naznačil, že čistého vzduchu je všade dostatok, nie je nutné hľadať ho mimo tábora. Liečiteľ mykol plecom a rozbalil si lôžko.
„Počuj, felčiar, mám pár otázok.“
„Som unavený a chcem spať, ale ako ťa poznám, nedáš pokoj, kým nedostaneš čo chceš.“
„Do bunkra vás zavolal Sam. Mal si ma vyliečiť.“
„To je otázka?“
„Ešte nie,“ lovec stiahol obočie. „Je to tak?“
„Áno. tvoj brat mal obavy o tvoje zdravie, tak cez plukovníka požiadal o stretnutie.“
„Čo vám povedal?“
„Keď sme prišli Sam mi predložil tvoje lekárske záznamy z nemocnice aj z Ústavu svätého Sebastiána a...“
„Čo v nich bolo?“
„Záznam o urgentnom prijatí. Našli ťa nejakí sviatoční poľovníci v lese, zbitého ako psa. Nebudem ťa nudiť výpočtom zlomenín a ostatných poranení. Za zmienku stojí rozbitá lebka, mozgová infekcia a
strata jednej obličky.“
Deanova ruka mimovoľne zablúdila k jazve na chrbte.
„Ty vieš, čo sa stalo,“ skonštatoval liečiteľ.
Lovec prikývol. „Stali sa traja zkurvysyni, ktorých komandoval smradľavý opičiak Veľký Al s basebalovou pálkou. Páčilo sa im moje auto. Šofér už menej.“
„Zvláštne,“ ozval sa Steven, „To meno poznám.“ Pomaly sa posadil. „Tak sa vraj volal aj vodca gangu, ktorý vykradol dodávku dílerov koksu. Zo zmiznutia tovaru podozrievali Billyho a Stuarta a potom ich...“ naprázdno prehltol. „Koľko chlapov s prezývkou Veľký Al asi behá po štátoch? To by bola sranda, keby ten istý maník ukradol pašovaný koks aj tvoje auto.“
Deanova znechutená grimasa napovedala, že nič zábavné na veci nevidí.
„Čo bolo ďalej?“ pozrel na liečiteľa. „V tých papieroch, čo vám Sam ukázal.“
„V nemocnici ťa zlátali do kopy najlepšie ako vedeli. Keď už pre teba nemohli urobiť viac, posunuli ťa ako bezmenného pacienta s trvalými následkami k svätému Sebastiánovi.“
„Prečo?“
„Podľa záznamov si vôbec nehovoril, neorientoval si sa v priestore, ani si sa nedokázal o seba postarať. Infekcia ti vymazala mozog. V rámci rehabilitácie ťa v ústave naučili sebaobslužné úkony. Umyť sa, najesť sa, obliecť sa.“
Drievko, ktoré Dean obracal v prstoch prasklo, zlomené na tri kusy. „Pokračuj,“ vyzval liečiteľa cudzím hlasom.
„Podľa záznamov liečba zo začiatku prebiehala veľmi úspešne, boli s tebou veľmi spokojní. Potom sa odrazu tvoje uzdravovanie zastavilo. V poslednej období tvojho pobytu v ústave dokonca nastal regres. Keď ťa Sam našiel, motoricky aj duševne si bol na úrovni troj až päť ročného dieťaťa. Vzal ťa domov a podľa tvojho brata pobyt v známom prostredí mal na tvoj zdravotný stav priaznivý vplyv. Až kým ťa nevzal na kontrolu späť k svätému Sebastiánovi. Podľa Sama, po tejto návšteve sa tvoj zdravotný stav začal rýchlo zhoršovať.“
„Takže si prišiel na scénu ty.“
Liečiteľ prikývol. „Sam ma požiadal o tvoje uzdravenie. Pri liečení zvyčajne najskôr nadviažem spojenie s vedomím a podvedomím pacienta, aby som identifikoval poruchu v organizme. Si lovec a občas používaš mágiu.“
Dean prikývol.
„Vedel som, že v tvojom tele nájdem zvyšky použitej mágie, no nečakal som, že v tebe narazím na aktívne kúzlo čerpajúce energiu. Nezareagoval som dostatočne rýchlo a kúzlo polapilo aj mňa ako ďalší výdatný zdroj energie. Potom sa do veci zamiešal Steven a skončili sme tu.“
„Je mi to fakt veľmi ľúto. Naozaj som nechcel,“ prispel do diskusie najmladší Simmons.
Lovec prikývol, túto časť príbehu už počul. Pretrel si hánky na pravej ruke. „Kto zo mňa urobil zkurvenú baterku pre ten zkurvený neónový nezmysel?“
„Som si takmer istý,“ liečiteľ udržal vážnu tvár, „že niekto v Ústave svätého Sebastiána sa zahráva s čiernou mágiou najhoršieho druhu. Ľutujem, viac ti neviem povedať. O tom ústave som nikdy predtým nepočul. Ty si nič nepamätáš?“
„Len útržky. Tučnú ženu s falošným úsmevom. Modrý plameň a bolesť,“ mimovoľne si priložil ruku na hruď. „Čierne autíčko. Sama, ako varí polievku z konzervy. Autodráhu. Nič podstatné.“
„Možno si spomenieš,“ liečiteľ položil sandále vedľa lôžka. „V tomto svete je všetko možné. Dobrú noc.“
„Dobrú,“ Steven sa prevalil na lôžko.
„Čože? Ja som ešte neskončil.“
„Aj zajtra je deň. Dlhý, únavný deň. Musíme sa vyspať.“
„Už len jedna otázka. Ako dlho som bol mimo?“
Čarodej stiahol obočie. „Neviem presne. V nemocnici si určite strávil pár týždňov. Päť, možno viac. Zlomeniny sa liečia pomaly. Ďalšie týždne v ústave, kým po teba prišiel brat. Dátum tvojho prepustenia do domácej liečby si nepamätám. No, skôr mesiace ako týždne.“
„Do čerta,“ hlesol lovec. „Môžeš mi povedať...?“
„Nie!“ Irvin si cez hlavu pretiahol plášť. Na dnes večer stačilo.
Dean si uľavil niekoľkými nadávkami. Nevyvolali žiadnu reakciu spoločníkov, tak sa tiež hodil na lôžko a poriadne si narazil lakeť. Náladu mu to nezlepšilo. Zabalil sa do plášťa, ale spánok neprichádzal. Niekoľko mesiacov! Starali sa o neho ako o dieťa. Sam mu varil polievku! Piekol koláč! Mladší braček sa prekonával. Hrejivý pocit bratskej lásky sa nedostavil.
„Nezvládam to, Dean. Jednoducho to už nezvládam. Sedím celé dni v bunkri, upratujem, periem, varím, ale ja nie som ošetrovateľka! Toto nie je život pre mňa!“
Čriepok spomienky mrazil ako ľad. Radšej otvoril oči a pozeral do tmy.

Po raňajkách, čo sa týkalo lovca celkom nedostatočných, pochodovali ďalej. Chvíľu do kopca, chvíľu z kopca. Polia na stranách cesty vystriedali lúky a pasienky, sem-tam riedky lesík.
„Myslím, že ten veľký kopec vpredu je Nekropolis,“ ukázal prstom Dean. Nehádal, bol si celkom istý. Cítil dúhový most ako pes cíti reťaz, ktorou je priviazaný k búde. Ten pocit sa mu ani trochu nepáčil. Keď sa tak dostane k zodpovednej osobe na dĺžku ruky!! Ani Sam so svojimi najdojemnejšími šteňacími očami nezabráni, aby jemu alebo jej nevyrazil pár zubov.
Steven našiel v mobile Stésichorovu mapu „Hej,“ prikývol, keď ju porovnal so skutočnosťou. „Ak vezmem do úvahy vzdialenosť, ktorú sme prešli včera... tak máme pred sebou ešte asi tri dni cesty.“
Lovec prevrátil oči. Autom by tam boli za hodinu. No dobre, možno za dve.
„Hej, felčiar. Neflákaj sa! Kvôli tebe sa vlečieme ako slimáky!“ Preháňal, napredovali celkom slušnou rýchlosťou, aj keď sa Irvin pristavoval pri každom mravenisku stojacom vedľa cesty. Keby sa Dean niekedy obzrel, mohol by sa pokochať v ukážkach klasickej architektúry. Mraveniská sa premenili na Panteón, chrám svätého Petra v Ríme alebo Zimný palác. Ale Dean sa neobzrel.

Podľa rešerše, ktorú spravil, v ústave mali nezvyčajne veľkú úmrtnosť najmä pacientov bez príbuzných alebo tých, o ktorých rodina nejaví záujem. Vyše tridsať úmrtí len v tomto roku. Sam sklapol počítač, nahnevaný sám na seba. Mal sa už skôr zaujímať o ústav, v ktorom jeho brat strávil toľko času. Zo spätného pohľadu teraz lepšie rozumel informáciám, ktoré vtedy dostal. Deanov stav sa po príchode rýchlo zlepšoval, ale uzdravovanie sa po pár týždňoch spomalilo. Pravdepodobne vtedy niekto na neho uvalil kliatbu. Po príchode domov sa Deanov stav zlepšil. Z ústavu odišiel narýchlo, prakticky ho Sam odviedol rovno z miesta, kde ho našiel. Pamätal si, ako sestra Elgorthová naliehala, aby pacient vo vlastnom záujme ešte pár dní zostal u nich. Keby ho v tej chvíli tak nehrýzlo svedomie, tak by ju možno poslúchol. Aj tak urobil chybu. Nechal sa prehovoriť, aby Deana priviezol späť na kontrolnú návštevu. Vtedy mu nebolo nápadné, že sestra odviedla pacienta na prehliadku. Nevidel brata celé hodiny. Čo sa v tom čase stalo? Určite nič dobré. Deanov stav sa po kontrole náhle zhoršil. Čo mu tam urobili?!
Sam zazrel na svoj mobil ležiaci na stole. Natiahol ruku a zase ju stiahol. Garth bol vo veci mobilného spojenia nezvyčajne rázny. Absolútne ticho. Pravdepodobne ešte nezabudol na množstvo Samových telefonátov z obdobia, keď pre neho pátral po liečiteľovi. Winchester sa zdvihol od stola, čím ďalej bude od pokušenia, tým lepšie. Otvoril chladničku. Bola prázdna. Samozrejme. V moteli sa ubytovali večer. Unavení okamžite zaľahli, nikto nemal chuť nakupovať. Ráno Sam svojim spoločníkom takmer ani nedoprial raňajky, priam dychtil zobrať Ústav sv. Sebastiána útokom. Našťastie, Garth a plukovník si zachovali zdravý úsudok.
„Najprv si urobíme prieskum, chlapče. Nedovolím, aby si medzi tých úbohých bláznov vletel s pištoľou v ruke a vystrašil ich na smrť.“
Garth horlivo súhlasil so starším mužom. Vytiahol lacný oblek a preukaz inšpektora hygieny. „Najlepšie krytie,“ vyhlásil potešene. „S touto vecičkou nás musia pustiť do každej miestnosti na ktorú ukážeme.“
Sam súhlasil. „Tiež mám taký. V aute,“ vytiahol kľúčiky.
„Pokiaľ ma pamäť neklame, teba tam už videli.“ Plukovník vážne stiahol čelo. „Zostaneš tu. Ako záloha, keby niečo...“
Ten zradca Garth s ním súhlasil. „Možno... nie, celkom určite si ťa tam niekto zapamätal. Určite aspoň tá sestra... Elgorthová.“
Sam sa pokúsil protestovať. Márne. Garth nezvyčajne energicky poukázal na fakt, že keby aj mali k dispozícii falošnú bradu a parochňu na zamaskovanie Samovej tváre, jeho výšku nijakým spôsobom zamaskovať nedokážu.
Šťúply lovec a plukovník odišli na prieskum a jeho nechali zohrievať stoličku v moteli. Zapol televízor, preklikal pár programov a vypol ho. Pozrel na prázdnu chladničku. Mohol by ísť nakúpiť. Mohol, keby sa neobával, že počas jeho neprítomnosti sa prieskumníci vrátia. Hodil sa na posteľ, po minúte vstal, vzal počítač a skontroloval poštu. Na šťastie, nejaký Elvis potreboval návod ako sa zbaviť okami. Jednoduchá práca, ale na pár minút zamestná.
Kým napísal podrobný popis spoľahlivej likvidácie japonského monštra, vrátene zvláštneho upozornenia na sedem bodnutí bambusovou dýkou, posvätenou šintoistickým kňazom, falošní inšpektori hygieny sa vrátili do motela.
„Ešteže si nás upozornil na sestru Elgorthovoú,“ plukovník si povolil kravatu a vyčerpane si sadol na Samovu posteľ.
„Otrasná ženská,“ súhlasil Garth. Vyzlečené sako prehodil cez operadlo stoličky a viac padol na sedadlo ako sa posadil. „Takmer ma uvravela na smrť. Ústa ani nezavrela, ale nič užitočné sme sa od nej nedozvedeli.“
„Ách,“ Sam spustil hlavu do rúk. Všetky nádeje na nájdenie brata sa rozplývali.
„Skoro,“ pokračoval rýchlo šťúply lovec.
Winchester sa vystrel s novou nádejou.
„Riaditeľovi ústavu sme nahovorili, že anonym upozornil inšpekciu na pleseň na stenách v miestnostiach pre pacientov a personál. Poveril sestru Elgorthovú, aby nám ukázala všetky miestnosti. Poslúchla na slovo, povláčila nás všade. Nikde sme nevideli nič podozrivé. Ani len tú pleseň.“
Sam naprázdno prehltol. Očakával viac.
„Áno, ukázali nám celú budovu,“ nadviazal plukovník. „Tá ženská bola skutočne veľmi ochotná. Prezreli sme všetko, vrátane pivničných priestorov. Potom nás odprevadila až ku bráne a veľmi pekne sa s nami rozlúčila. A keď zašla dovnútra, tak sme zvonku odkrokovali dĺžku tej starej búdy. Zvláštne, zvonku bola o dobrých dvadsať krokov dlhšia.“
Winchester preskočil pohľadom z plukovníka na Gartha a späť.
„Hej,“ slávnostne potvrdil šťúply lovec. „Tá búda je zvonku väčšia ako zvnútra. Zvonku sme našli o dve okná viac, ako som napočítal vnútri. Pod tým blázincom sú nejaké miestnosti, ktoré nám sestra Elgorthová neukázala. Určite mala dobrý dôvod.“
„Určite,“ prikývol Sam. „Myslím, že viem aký.“
Keby Shailene Elgorthová v tej chvíli videla tváre troch lovcov, roztriasla by sa hrôzou.

Somár, zapriahnutý do vozíka, zastal. Pohľadom premeral kopec pred ním a vyčítavo pozrel na Hérona. V ich veku by sa mali kopcom vyhýbať.
„Ja viem,“ odvrkol Héron. „Kopec. Nie je veľký. Pomôžem ti, potlačím vozík. Nepozeraj sa tak na mňa! Aj mňa bolí koleno a nemám žiadnu radosť z toho, že musíme touto cestou. Buď rád, že sme vyviazli so zdravou kožou. Divadlo opravím a zas bude na ovos a víno.“ Oprel sa do vozíka. „Hijó!“ Somár sa poslušne zaprel a ľahký vozík začal stúpať cestou do kopca. Pomaly. Nielen preto, že zapriahnuté zviera, pohonič aj vozík mali už svoje roky. Eufemisticky povedané - táto cesta nemala dobrú povesť. Neponáhľali sa zámerne. Podľa rečí, ktoré Héron počul pri poslednej zastávke, sa niekde medzi kopcami usídlil netvor. Zvesti sa rozchádzali v tom, či pocestných požiera hydra alebo chiméra. No, Héron v tom nevidel veľký rozdiel. Stretnutie s hociktorým z týchto monštier sa mohlo skončiť len obedom. Toho monštra. Tlačil vozík, nadával na boľavé koleno a obzeral sa. Zatiaľ zbytočne. Cesta bola ľudoprázdna. Iste, ani len zbojníci a štvanci nie sú takí hlúpi, aby išli tadiaľto.
Kopec síce nebol strmý ale dlhé stúpanie vysililo starca v záprahu aj za vozíkom. Na vrchole si dopriali dlhú prestávku. Vody mali našťastie dosť, napili sa dosýta. Somár sa obslúžil trávou, rastúcou popri ceste. Héron vytiahol polovicu ražnej placky. Na obed postačí. Popri pomalom prežúvaní s nádejou sledoval cestu. Niektorý z bohov, pravdepodobne ten s najväčším zmyslom pre iróniu, vypočul jeho prosby. Obláčik prachu ohlásil pútnikov. Traja muži! Len traja! Podľa odevu jeden vojak a dvaja otroci. Samozrejme, všetci išli po vlastných. Z pohľadu spomenutého netvora – obed s dvomi chodmi. Héron a somár budú predjedlo, obaja už mali viac kostí ako mäsa, otroci hlavný chod a vojak ako zákusok. Ak ho netvor vylúpne z brnenia. Zvážil myšlienku, že nechá pocestných, aby ho predbehli. Pomaly, s odstupom pôjde za nimi. Ak im nebude priať šťastie... No, Héron ochotne a s úctou pochová zvyšky, ktoré netvor nezožerie. Pravda, len v tom prípade, že on sám neskončí rovnako. Existovala ešte jedna, celkom nepravdepodobná možnosť, že skupina v počte štyria ľudia, jeden vozík a jeden somár, zastraší číhajúce monštrum, ktoré si pôjde hľadať obživu inde.
Najlepšie do najhlbšej priepasti Tartaru.
Dojedol placku, dlaňou zmietol omrvinky z haleny a čakal. Z nedostatku inej zábavy pozoroval približujúcich sa mužov. Vojak išiel vpredu, vytaseným mečom zrážal kvety bodliakov, rastúcich v priekope pri ceste. Vyšší otrok sa vliekol za ním a čumel na svoju ruku. Staré Héronove oči nedovideli, že Steven znova a znova lúska prstami a sfukuje vyčarovaný plamienok. Druhý otrok striedavo postával na okraji cesty a pozoroval v priekope niečo zaujímavé alebo pridal do kroku, aby dohonil druhov pred sebou.
Tí traja sa neponáhľali, ale vzdialenosť k vrcholu kopca a k Héronovi sa krátila. Prvý ho zbadal vojak.
Silnejšie zovrel meč, ale po pozornejšom pohľade si dovolil pohov. Starec potlačil rezignovaný úškrn. Naozaj mohol svoje okolie ohroziť akurát tak blchami. Vojak, neodvracajúc pohľad, cez plece oslovil otrokov za sebou. Héron v živote nepočul také nárečie, a to prešiel kontinent od mora k moru. Menší a starší otrok so šedivými vlasmi na spánkoch, zložil nošu z pliec a pozdravil.
„Mier s tebou, dobrý človek.“
Héron začudovane nadvihol obočie. Takýto pozdrav nepočul od svojej mladosti.
„Aj s vami, dobrí ľudia. Kto ste a kam vás vedie cesta?“
„Sme služobníci cteného Athanasa. Nesieme obetné dary na hrob predkov nášho pána.“
Héron zúžil oči. Tak to bola lož väčšia ako chrám najvyššieho boha v hlavnom meste. Ak tí dvaja boli otroci, tak to zožerie svojho somára na jeden hlt aj s kopytami a postrojom. Sivé, neforemné haleny oboch otrokov niesli znaky dlhého používania a nejedného prania. Taktiež noše a obuv neboli nové, akiste niekde ukradnuté pre túto príležitosť. Ale... Héron počas svojich ciest videl nespočetne veľa otrokov s chrbtami ohnutými robotou aj poníženosťou. Títo dvaja sa niesli skôr ako atléti než ako otroci bez hrdosti a vlastnej vôle. A ich ruky? Také jemné ruky nemali ani učenci Hyperionovej knižnice. Vojak, ktorý ich sprevádzal... Tak ten naozaj vyzeral ako vojak. Nielen spôsobom akým držal meč a obzeral sa po okolí. Z každého pohybu bolo pre školeného pozorovateľa, a Héron sa za takého považoval, zrejmé, že ten muž bol vycvičený pre boj, nielen telesne. Stačil jeden pohľad zelených očí spod prilby a Héron pochopil, že ten muž vie, že on - Héron prehliadol ich lož. Teraz však nemohol cúvnuť, nemal kam.
„Tak to máme spoločnú cestu,“ prinútil sa k úsmevu, ktorým odhalil veľkú medzeru medzi prednými zubami. „Ja mierim do Viglafie. Po križovatku pod horou môžeme ísť spoločne, ak strpíte starého muža a jeho lenivého somára.“
Traja pocestní pozreli na seba. Héron postrehol výmenu posunkov, ale neuhádol ich zmysel.
„Môžeme ísť vedľa seba,“ vážne vyhlásil šedivý.
Hérona zarazil výber slov. Vedľa seba? Ale prikývol, vstal a plesol liacami somára po chrbte. Obedná prestávka skončila. Somár vyčítavo pozrel na majiteľa ale pohol sa. Pomaly, samozrejme.

Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
just-me
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach
avatar

Počet príspevkov : 237
Bydlisko : Slovensko
Nálada : nevyliečitelný optimista...
Registration date : 26.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   15.03.18 19:49

Heh, tak tento kúsok mi pripomenul scénku z iného diela jedného poľského autora, v ktorej istý nemenovaný bielovlasý zaklínač rozprával rozprávku istej nemenovanej osirelej cintránskej princeznej. Dovolím si krátku citáciu:

"Byl jednou jeden.., " začal. "Kocour. Takový obyčejný mourovatý lovec myší. A jednou se ten kocour vybral docela sám na dalekou výpravu do strašného, temného lesa. Šel... Šel... A šel..."
"Nemysli si," špitla Ciri toulíc se k němu, "že usnu, než dojde na konec."

Koniec citácie. A nakoľko to absolútne presne vystihuje moje aktuálne pocity z tejto časti, nemám už viac čo dodať, snáď len, že sa budem tešiť, až títo títo traja kocúrikovia 703 dôjdu, kam majú namierené...
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Crossroads demon
Crossroads demon


Počet príspevkov : 303
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   16.03.18 7:19

just-me - vraj kocúriky Very Happy . Možno, ale títo pochádzajú z druhov Felis concolor alebo Lynx lynx, poťažne Panthera tigris.
Primárnym cieľom vyššie a nižšie uvedeného dielka je zábava. Pre mňa aj pre ostatných. Uspávací účinok na čitateľov je autorom nepredvídaný a neočakávaný. Teraz neviem či sa mám tešiť alebo upadnúť do depresie. Very Happy
Vďaka za Tvoj záujem a komentár .

-----------------

Cesta viedla z kopca. Rezký krok troch pútnikov strhol aj somára. Za popoludnie prešli hodný kus. Héron zachmúrene pochodoval, pridržiavajúc sa vozíka. Zo začiatku podnikol pokus nadviazať rozhovor. Nič tak neskráti cestu ako nezáväzné ľapotanie o ničom a hluk z rozhovoru by mohol odstrašiť chiméru. Zvláštni pútnici však nemali chuť počúvať Héronove zážitky z ciest. Nerozprávali sa ani medzi sebou. Najbližšie k vozíku išiel vojak, otroci kráčali dva kroky za ním, každý po inej strane cesty. Starý muž už stretol ľudí, ktorí putovali krajinou v trojuholníkovom rozostavení. Vždy sa ukázalo, že to buď boli tajní agenti niektorého zemepána alebo štvanci. No, títo traja rozhodne nepripomínali špicľov. Na druhej strane, banditov tiež nie.
Deň sa nachýlil ku svojmu koncu, starý pútnik sa začal rozhliadať po mieste vhodnom na nocľah. Studnička na okraji lúky sa mu zapáčila na prvý pohľad. Čerstvá voda, dostatok dreva z lesa a hlavne kríky, v súvislom páse rastúce medzi lesom a lúkou zaručovali, že žiadny dravec cez ne neprenikne nepozorovane. Drgol do somára. Dlhoročný spoločník na cestách pochopil. Zatiahol vozík mimo cesty a trpezlivo počkal, kým ho pán odstrojí. Héron somára na noc nespútal. Na staré kolená sa držal vozíka a svojho pána ako kliešť. Kde inde by dostal obrok alebo mrkvu?
Kým Héron pomyslel na založenie ohňa, ohnisko už bolo pripravené a plamene ožarovali okolie. Starší otrok kuchtil v malom kotlíku. Héron nevidel, čo tam nahádzal, ale voňalo to dobre. Vytiahol z vozíka kus syra a zvyšné placky. Jedlo rozložil na najčistejší kus plátna, ktorý našiel medzi svojimi handrami. Štedrým gestom ponúkol ostatných v očakávaní, že jeho zdvorilosť bude opätovaná. Nesklamali ho. Dostal svoj diel kaše s kúskami mäsa. Chutila lepšie ako voňala.
Najedení sa rozvaľovali okolo ohňa. Rýchlosť, akou bol nútený opustiť posledné mesto, neodvolila Héronovi zaobstarať si obvyklú zásobu alkoholických nápojov. Túto skutočnosť ľutoval každý večer ale dnes zvlášť. Pár hltov niečo ostrého by uvoľnilo atmosféru, pomohlo prekonať rozpaky medzi cudzími ľuďmi, ktorých spojila náhoda. Čas medzi večerou a uložením na spánok chcel Héron využiť na získanie noviniek z ciest. Cudzinci svorne mlčali, každý zaujatý svojimi starosťami. Dodal si odvahu, odkašľal.
„Máte za sebou dlhú cestu?“ zdvorilo položil otázku vojakovi ako spoločensky najvyššie postavenému.
„Dlhú. Veľmi dlhú,“ prekvapivo odpovedal starší otrok.
„Hm,“ Héron sa podvedome prikrčil. Otrok prehovoril bez dovolenia. Takéto porušenie pravidiel musel nasledovať trest. Najčastejšie bičovanie. Staré jazvy na chrbte ho zasvrbeli. Muž v brnení sa ani nepohol. Ďalej prevracal v prstoch vetvičku a zachmúrene civel do ohňa.
„Ty ideš dlho?“
Starec nadvihol obočie. Zvláštny výber slov. Znova. Ideš dlho? „Hej. Ja... vlastne putujem celý svoj život. Som herec. Moje meno je Héron.“
„Herec?“ otrok to slovo vyslovil, akoby si nebol celkom istý čo znamená.
„Herec,“ zopakoval starec. „Prednášam tragédie aj komédie. Na vozíku mám mechanické divadlo. Kulisy pre tri divadelné hry, tragédiu o osude nešťastného Tyrtaia, komédiu o lenivých žabách a poučný príbeh o kráľovi, ktorý nedodržal sľub bohom. Mám veľmi dobré divadlo. Viem napodobniť hrom, dážď, šumenie mora a moje bábky sa hýbu aj keď ja stojím vedľa a prednášam. Sám som si ho zostrojil.“
Otrok uznanlivo pokýval hlavou. Kým stihol vysloviť obligátnu prosbu o ukážku, Héron pokračoval:
„Mám návrh aj na ďalšie. Tragický príbeh o panne a jej venci. Ak sa mi podarí vyrezať figúrky,“ dodal tichšie, pozerajúc na svoje hrčovité ruky. „Momentálne divadlo nefunguje. Nemám nastavené závažia, ale keby ste chceli, môžem vám zarecitovať Ódu na spravodlivosť bohov.“
„Ďakujem, nie. Netreba,“ poponáhľal sa odpovedať otrok. Až nezdvorilo rýchlo. „Je neskoro. Budeme spať.“
Z plášťa, deky a klbka handier, ktoré vytiahol z noše si pripravil jednoduché lôžko. Jeho druhovia ho napodobnili. Héronovi neostalo nič iné, len sa tiež utiahnuť. Ustlal si vo vozíku na kulisách mechanického divadla. Takto nemusel ležať na studenej zemi a zároveň vlastným telom strážil svoj najvzácnejší majetok.
Po rýchlych raňajkách pokračovali v pochode. Na obzore sa zreteľne črtala charakteristická silueta hory zasvätenej mŕtvym. Z tohto uhľa pohľadu pripomínala stoličku pre trpaslíka. Héron nestrácal čas obdivovaním oficiálne štvrtého divu sveta. Na rebríčku najobdivuhodnejších diel božích rozmarov sa Nekropolis radila za Chaosov palác, umelé vodopády na Perlovom útese a ostrov Atlantis. Héron videl všetky a podľa jeho názoru nebolo o čo stáť. Vzhľadom na skutočnosť, že verbálne šírenie podobných názorov birici odmeňovali odňatím jazyka šíriteľovi, nechal si ho pre seba. Somár sa predsa neráta.
Starý herec mal pocit, že praskne. Zo svojho putovania bol zvyknutý hovoriť. Celé večery počas vystúpení alebo celé dni počas putovania. Opakoval si texty alebo somárovi vysvetľoval zmysel života. Teraz však mal inteligentnejších poslucháčov. Takú príležitosť nemohol nevyužiť.
„Ako som včera povedal, som herec,“ prihovoril sa vojakovi. „Školený recitátor.“ Nehovoril celkom pravdu, ale dlhoročnú prax považoval za školu života. „Môžem ti predniesť Nárek Tyrtaia nad mŕtvymi synmi. S tvojím dovolením, samozrejme.“ Život potulného herca naučil, že zdvorilosť je pri jednaní s ozbrojeným mužom nevyhnutná.
Dean zazrel na starca. Niečo chcel, to bolo isté. Ale čo? V starcových vráskach sa miešali obavy s dychtivosťou. Akoby mu niečo ponúkal. Kývol na miestneho znalca.
„Čo chce?“
Felčiar zahrkútal a starec sa skoro skrúcal v snahe vyhovieť mu.
„Vraví, že ti zarecituje tragickú epickú báseň.“
Lovec vytreštil oči. „Nie. Povedz mu, že v žiadnom prípade. Nech šľape a drží jazyk za zubami. Nie som zvedavý na... báseň!“
„Zdvorilosť nie je tvojou silnou stránkou. Chcel nám len spríjemniť cestu.“
Z lovcovho výrazu bolo zrejmé, že počúvanie epickej básne recitovanej v protogréčtine mu spôsobuje rovnakú radosť ako bolesť zubov. Posunkom naznačil, že preberie Irvinovo miesto na okraji cesty a prenechá mu potešenie z počúvania poézie.
Liečiteľ odovzdane prikývol. Vzhľadom na skutočnosť, že jediný ovládal miestny dialekt, nemal možnosť odmietnuť.
„Dean ľutuje, že nemôže využiť tvoju láskavú ponuku. Ako som povedal, sme z ďaleka. U nás hovoríme inou rečou ako hovoria ľudia tu. A, musím priznať, on nemá rád básne,“ vysvetlil starcovi.
Héron smutne pokýval hlavou. „Ja tiež, ale ľudia radi počúvajú tragické príbehy. Ich vlastný život sa im potom nezdá až tak ťažký. Čím smutnejší príbeh, tým viac mi nasypú na plachietku. Prekvapený?“ bokom šibalsky pozrel na liečiteľa.
Irvin prikývol.
„Vždy som rád mechanické hračky. Od malého decka. Môj otec bol vychýrený hračkár. Jeho hračky sa predávali na trhoch široko-ďaleko. Ako som sa naučil chodiť, celé dni som strávil u otca v dielni. Najskôr som sa s jeho hračkami hral, neskôr som mu začal pomáhať.“ Starec sa usmial šťastným spomienkam. „Neboli sme bohatí, ale nežili sme zle. Otec nerobil len hračky, vyrábal aj stroje. Šikmú skrutku na čerpanie vody, veterné mlyny. Zarábal tak pre osadu. Vieš, všetci v našej osade boli potomkovia oslobodených otrokov. Boli sme slobodní, ale na druhú stranu, nemali sme ani žiadneho patróna, ktorý by nás ochraňoval. Chýry o otcovej dielni sa šírili. A vieš ako to s chýrmi býva. Niekto povie to, ďalší niečo pridá. Tak sa o otcovi rozchýrilo, že vládne mágiou.“
Irvin prikývol. Od nebohého spoluväzňa vedel, že ovládanie mágie je obyčajným ľuďom zakázané.
„Jedného dňa do osady prikvitol poloboh. Polybos si hovoril. Neprišiel sám, priviedol si dve stovky vojakov. Chcel vidieť toho ľudského čarodejníka. Ukázali sme mu všetky naše výrobky. Mágie v nich nebolo ani toľko, čo by sa za necht vošlo. Napriek tomu rozkázal všetko zničiť. Vraj veci, ktoré robia prácu samy od seba, bez mágie, sú nebezpečnejšie ako keby sme pri ich zostrojení čarovali. Vraj keď také stroje budú robiť prácu za nás, nebudeme potrebovať bohov a ich mágiu. A to bol v jeho očiach horší zločin ako zakázané čarovanie. Nemohol nás zabiť alebo urobiť z nás otrokov, ale mohol nás vyhnať z osady a zničiť naše domy. Nenechal nám viac, ako oblečenie, čo sme mali na sebe. Mohli sme urobiť len jedno, odísť do najbližšej osady slobodníkov a požiadať o pomoc. Bola to dlhá cesta. Osád slobodníkov je len pár. Polovica z nás cestou zomrela. Od hladu, od únavy, na choroby. Aj moja žena a syn. Bola ešte slabá po pôrode a náš maličký...“ Héron odvrátil tvár a naprázdno prehltol. Strata syna stále bolela. Aj po toľkých rokoch.
Irvin súcitne potľapkal starca po pleci.
„V novej osade nedovolili otcovi založiť novú dielňu. Nemal som im to za zlé, ale otec.... Pomohol mi zostaviť prvé mechanické divadlo a potom... Potom sa pomaly utrápil na smrť. Nemohol vymýšľať, kresliť a zostavovať nové hračky a stroje. To ho zabilo. Ja chodím svetom, predvádzam mechanické komédie, recitujem smutné básne. Zarábam peniaze pre osadu. V poslednom čase málo. Musel som potratiť rozum, keď som zablúdil akurát na Stésichorovo územie. Hneď prvý večer, keď som rozbalil moje mechanické divadlo, prišli jeho vojaci. Rozhádzali moje kulisy a vyhnali ma z mesta. V tej rýchlosti som si pomýlil cestu,“ starec hodil rukou, akože ďalej je škoda rozprávať. „V mojich rokoch by som mal už mať viac rozumu.“
„V tvojich rokoch?“ prejavil záujem liečiteľ.
Po nevyhnutnom zjednotení časových pojmov Irvin určil, že herec dosiahol požehnaný vek približne štyridsaťosem až štyridsaťdeväť rokov.
Počas prestávky na obed oboznámil Stevena a Deana s informáciami získanými od Hérona.
„Ten chlap nemá ani päťdesiat?“ vyvalil oči najmladší Simmons. „Vyzerá na deväťdesiat!“
„Dlhodobá nadmerná námaha a podvýživa,“ pokrčil plecom liečiteľ. „Nečuduj sa. Viac starostí mi robí informácia, že táto cesta nie je bezpečná. Vraj sa tu niekde v okolí skrýva nejaký netvor. Héron nevie, presne aký, ale bojí sa ho dostatočne na to, aby nešiel sám. Dúfa, že ak nás bude viac, tak nás netvor nenapadne.“
„Aký netvor?“ zaujímalo lovca.
„Nevie. Podľa jedného jeho zdroja by to mohla byť chiméra podľa druhého hydra.“
Dean pokrútil hlavou. „Zatiaľ som nemal to potešenie. Len tak, pre istotu, nevieš ako zabiť jedno alebo druhé?“
„Hydra je v podstate had s dračími hlavami. Chiméra pozostáva z časti leva, divej kozy a draka. Obidva druhy chrlia oheň. Na hydru nepôsobí stínanie hláv. Namiesto jednej sťatej jej vyrastú dve. Účinnejší je útok na trup. Aspoň tak postupoval Herkules, keď spálil krky po sťatých hlavách, aby nevyrastali ďalšie. Chiméru zastrelil Bellerofontes, šípom z olova, ktorý sa jej zapichol do hrdla a spálil ju jej vlastný plameň. Môžeme teda predpokladať, že obidva druhy sa dajú zneškodniť ohňom.“
„Hm. Zapaľovač náhodou nemáte?“
Nemali. Steven zdvihol suchú vetvičku a luskol prstami. Malý plamienok na konci vetvičky lovec okomentoval: „Neverím, že nejaká potvora by z tvojho ohňa pustila do gatí.“
Najmladší Simmons zahanbene odhodil zhorený konárik. Veď on len chcel byť užitočný! Našťastie, svoju novonadobudnutú schopnosť nemusel využiť. Za celé popoludnie stretli len párik strák a jednu jaštericu.

Héron zmietol omrvinky z placky do dlane a z nej do úst. Nerobil si nádeje, že dnešný večer bude zábavnejší ako včerajší. No, aspoň využije čas a opraví kulisy mechanického divadla. S hojným vzdychaním vstal a začal vykladať drevené panely z vozíka. Na jeho prekvapenie, cudzinci prejavili záujem a pomohli mu vyložiť a rozložiť všetky kulisy. Ako sa obával, pár drevených kolíkov na ovládacej tyči nešetrné zaobchádzanie poškodilo. Lano skĺzlo zo svojej dráhy a pomotalo sa. Kolíky neboli problém, vždy mal pár náhradných na výmenu. Vytiahol kladivo a pustil sa do opravy. Najskôr musel vytĺcť zvyšky zlomeného kolíka, potom nasadiť nový. Ľahšie sa povie ako urobí. Musel trafiť presne zvyšok kolíka, aby nepoškodil vodiacu tyč. S trasľavými rukami vo nespoľahlivom svetle malého ohníka pre starca so slabým zrakom to bola nadľudská úloha. Keď sa konečne rozohnal na úder, pevná ruka mu jemne ale rozhodne vzala kladivo z ruky. Ten zelenooký zjavne pochopil podstatu opravy a šikovne vymenil polámané kolíky. Potom čakala tá ťažšia časť práce – poskladať časti mechanizmu do seba, primontovať vodiacu tyč a nasadiť lano. Héron bol obzvlášť pyšný na svoje búrlivé more. Päť dielov predstavujúcich morské vlny sa hýbalo v napodobení búrky, gaštany dopadajúce na kožu napätú v ráme simulovali hrmenie a on sám stál vedľa svojho mechanického divadla a recitoval Utrpenie Tyrtaia. Diváci nechápali, ako môže pohybovať figúrkami bez pomocníka aj bez použitia mágie. Zo svojich miest nemohli vidieť, že všetku prácu za Hérona vykonal zložitý mechanizmus – sústava ozubených koliesok, ktorá hýbala figúrkami a kulisami, poháňala závažia. Vrecká s pieskom alebo s guľatými semenami sa vypočítaným tempom vyprázdňovali a tak rozhýbali celú sústavu závaží a protizávaží. Lano na vodiacej tyči zabezpečovalo správny sled pohybov jednotlivých figúrok a pohyblivých dielov, ak bolo presne namotané. Zo starostlivo opatrovaného vrecka vytiahol plátno s nákresom uloženia lana pre Utrpenie Tyrtaia a začal umiestňovať lano na vodiacu tyč. Vojak mu nazeral ponad plece, zrejme ho mechanizmus zaujal. Pomocná ruka sa starému mužovi pri práci zišla. Spoločne opravili všetky vodiace tyče. Héronovu vďaku odbil mávnutím ruky. Viac ho zaujali ostatné hračky uložené vo vozíku, najmä guľatá medená nádoba so zahnutými tryskami na bokoch. Majiteľ názornou ukážkou vysvetlil, že nádobu naplní vodou, umiestni na stojan nad oheň a para unikajúca tryskami, nádobu roztočí. Vojak prikývol, že jednoduchý princíp chápe a položil otázku, ktorej Héron, samozrejme, nerozumel.
Šedivý otrok ochotne pretlmočil, že vojaka zaujímalo, ako využíva silu pary. Héron zaváhal. Samozrejme, mal pár nápadov. Počas svojich nekonečných ciest mal čas vymýšľať zložitejšie mechanizmy a snívať o strojoch, ktoré melú múku bez pomoci vetra či vody. Lenže jeho nápady ešte nedozreli. Len tušil, že skrotenie pary ponúka úžasné možnosti. Héronovo obšírne vysvetlenie situácie stroskotalo na jazykovej bariére. Vojak s nakoniec musel uspokojiť s krátkou odpoveďou: „Nijako.“
Prikývol a prejavil záujem o hercov najvzácnejší majetok, nákresy mechanického divadla. Vytiahol skrútené plátna z vrecka a posadil sa s nimi k ohňu.
Héron umiestnil na namotané lano závažia a spustil mechanizmus. Fungoval perfektne. Figúrky sa hýbali, more sa vlnilo a Héron tiež prispel, mechom napodobňoval fučanie vetra. Otroci predstavenie odmenili nadšeným potleskom. Povzbudený herec vymenil kulisy a predviedol celý svoj repertoár. Trochu ho mrzelo, že vojaka jeho predstavenia nezaujali, viac sa venoval kusu plátna, na ktoré niečo čiaral uhlíkom. No, nie každý dokáže oceniť dramatické umenie.
Otroci posledný krát zatlieskali, pomohli Héronovi zložiť mechanizmus a uložiť kulisy do vozíka. Mesiac už bol poriadne vysoko, keď sa uložili spať.

Cestujúca spoločnosť vstala skoro. Ranný chlad a bohatá rosa prebrali spáčov spoľahlivejšie ako rádiobudík. Po jednoduchých raňajkách vyrazili na ďalší pochod. Pri pohľade dopredu stoličková hora zaberala polovicu obzoru. Pre starého pútnika to bol overený znak, že sa blížia ku križovatke a zároveň ku koncu spoločného putovania. Nízke kopčeky vyrástli a cesta na tomto úseku prestala kopírovať terén, krútila sa medzi vŕškami ostrými zákrutami. Riedke remízky vystriedal regulárny les. Héronovi spoločníci uprostred cesty usporiadali rýchlu poradu. Nerozumel o čom diskutujú, len podľa posunkov uhádol, že preberajú možnosť uloviť čerstvé mäso. Osobne by nemal žiadne námietky proti pečenej srňacine, keby sama prišla napichnutá na ražeň. Na podobnom závere sa pravdepodobne zhodli aj traja cudzinci. Namiesto poľovačky pokračovali v ceste. Každý sám, zaujatý svojimi myšlienkami.
Možno preto ten zvláštny strom zbadal prvý somár. Hrubý sivozelený trup splýval s hrčovitými kmeňmi dubov, rastúcich na svahu nad cestou. Namiesto konárov z neho vyrastali dva dlhé krky zakončené dračími hlavami. Ani jedna sa netvárila milo. Somár urobil, čo v podobných situáciách zvyknú robiť príslušníci jeho druhu. Zastal a zahíkal. Héron v hlase dlhoročného spoločníka rozoznal poplašný tón. Po zdroji ohrozenia nemusel pátrať, hydra sa prihlásila sama. Na cestu pred pútnikov dopadla ohnivá guľa veľkosti futbalovej lopty. Somár, hoci zapriahnutý do vozík, sa pokúsil o manéver, ktorý nepraktizoval už najmenej desať rokov, začal cúvať. Héron tiež priložil ruky k dielu, spoločne sa im podarilo umiestniť zadnú časť vozíka do priekopy na opačnej strane cesty, čo z hľadiska ďalšieho ústupu nebol najlepší ťah. Somár podnikol zúfalý pokus vyslobodiť sa z postroja aby mohol zväčšiť vzdialenosť medzi sebou a tým zvláštnym, určite mäsožravým tvorom. Neuspel, remene, takmer tak staré ako on sám, držali dobre. Héron zúfalo mykal vozíkom. Ak nezachráni mechanické divadlo a svoje nákresy, môže sa rovno nechať zožrať. Druhá hlava hydry vypľula svoj ohnivý chuchvalec doprostred cesty. Mala rovnaký účinok ako dobre mierený hod guľou na kolky. Steven po krátkom lete pristál v jarku. Po veľmi rýchlej úvahe usúdil, že v ňom ešte chvíľu zostane. Irvin urobil kotrmelec vzad. Zaboril sa nosom do prachu a zároveň si uvedomil dva fakty. Otrocká halena sa vôbec nehodila na takýto druh športu a robiť kotrmelce s nošou na chrbte vonkoncom nebol dobrý nápad. Cítil odreniny a škrabance na miestach, na ktorých si ich rozhodne neželal. S tou hydrou musí niečo urobiť, ale až keď chytí vyrazený dych. Dean tvrdo dopadol na bok, na meč a na kameň. Podľa intenzity bolesti v postihnutej časti tela, meč bol nebezpečný nielen pre entitu stojacu oproti ostrému koncu, ale aj pre svojho nositeľa. Túto skutočnosť v Hre o tróny nikto nespomenul! S nadávkou sa prevrátil na chrbát a spod brnenia vytiahol pištoľ.
„Čo povieš na toto, ty šeredná beštia?“ Vyprázdnil zásobník do trupu hydry.
Tlama pravej hlavy, plná ohňa pripraveného na expedíciu, udivene sklapla, pomedzi zuby unikol obláčik dymu. Tvár ľavej hlavy nabrala výraz nesmierneho prekvapenia, pokiaľ jej ho obmedzená mimika dračích rysov dovolila. Veľké telo zakolísalo, stratilo stabilitu a hydra sa v celej svojej dĺžke zvalila na cestu. Oblak pachu, zvírený jej pádom, sa už pomaly usádzal, keď Steven zdvihol hlavu, svoju. Strašný netvor nehybne krvácal na dlažobné kamene. Dean s pomocou výberu anglických nadávok vstal. Podišiel k bližšie ležiacej hlave, oprel jej pištoľ o čelo a potiahol kohútik.
„Prázdna,“ sklamane zasunul zbraň za opasok.
„Chytaj,“ Irvin vytiahol z noše svoju.
Lovec zachytil hodenú pištoľ a každej hlave zasadil dva výstrely doprostred čela. „Toto dúfam nerozchodí!“
Pocestní chvíľu pozorovali ležiaceho netvora. Hydra nejavila známky života.
„Tipujem, že je po nej,“ Dean vrátil pištoľ majiteľovi. „Vyzeráš hrozne,“ podal liečiteľovi ruku aby mu pomohol vstať.
„Vďaka,“ Irvin si dlaňou vytrel krv z očí. Výsledok – červenočierne šmuhy roztreté po tvári by potešil každého ctiteľa bojového make-upu.
„Vyzeráš hrozne,“ skonštatoval Steven. Po opustení jarku sa viac podobal na hlineného panáka ako na poriadneho otroka, čo mu lovec nezabudol pripomenúť.
Héron, ktorý si až teraz dovolil poriadny nádych, neprítomne potľapkal somára. Zviera sa ešte triaslo v šoku. Majiteľ vozíka tiež. Odklopil bočnú dosku a z tajného úkrytu vytiahol ploskú nádobu. Vytiahol zátku a doprial si poriadny dúšok ostrej pálenky. Nadýchol sa, utrel slziace oči a vycedil nádobu do dna. Osvedčený liek na šok zabral. Odložil fľašu, odolná nádoba je drahá, a rozhodol sa využiť príležitosť. Koľko ľudí videlo hydru zblízka a mohlo o tom rozprávať? Tento príbeh by mu mohol na cestách zarobiť litre trúnku. Hydra nehybne ležala uprostred cesty. Pre istotu ju slabo kopol do chvosta. Nič. Tak kopanec zopakoval. Z celej sily. Mršina sa nepohla. Vytiahol z vozíka kus čistého plátna a neistou rukou načrtol mŕtveho netvora. Zišiel by sa ešte nejaký dôkaz. Možno ucho alebo kus kože. Nie. Nemá dosť soli na konzerváciu. Ale zuby... No, zuby ani po mesiaci nezhnijú, vydržia roky a hydra ich v oboch tlamách mala požehnane. Obrovské zubiská, dlhšie ako Héronov prostredník, kým ho lámka skrútila. Vytiahol kliešte a zostal stáť. Predsa len, pre starého herca bol veľký rozdiel kopnúť hydru do chvosta a vytrhnúť jej pár zubov. Čo keď nie je celkom mŕtva? Zuby cvaknú a starý somár bude sirota. Neisto pozrel na cudzincov. Najmladší zmýval blato z odevu, šedivý otrok zbieral veci vytrúsené z noše. Vojak obchádzal hydru, ako keby študoval neznámy druh živočícha.
„Nemôžeme to tu nechať,“ Irvin dokončil balenie a pridal sa obhliadke. „Je to priveľké.“
„Čo navrhuješ? My traja s tým ani nepohneme. Veď to zviera malo aspoň tonu! Ibaže by...“ Dean pozrel na somára.
Staré zviera aj bez znalosti cudzieho jazyka pochopilo, že reč je o jeho službách. Preventívne odvrátil hlavu. Na svete nie je toľko mrkvy, za ktorú by bol ochotný odtiahnuť toto hebedo z cesty.
„Počuj, nemôžeme predsa len nechať tak? Kým majiteľ zistí, že rodinný miláčik nežije, budeme dávno preč.“
„Takéto množstvo hnijúceho mäsa by mohlo ohroziť ekosystém v celej oblasti. Mrchožrúti rozťahajú zdochlinu do blízkosti vodných zdrojov a mohli by spôsobiť epidémiu.“
„Tak dobre,“ vzal sa lovec. „Kým nazbierame dosť dreva na spálenie tejto mršiny, bude už tma. Ale iný spôsob likvidácie mi nenapadá. Pokiaľ tvoj priateľko nechce naporcovať mäso kliešťami.“
Héron sa pod upretými pohľadmi nepokojne pomrvil. Sám pozrel na kliešte vo svojej ruke, akoby ich videl prvý krát. „Som chcel... pár zubov... ako dôkaz. Kto uverí starcovi, že stretol hydru a vyviazol živý?“
„Dobrý nápad,“ potešil sa Dean. „Aj my by sme si mali pár vziať so sebou.“ Sam bude vyvaľovať oči.
„Ľutujem,“ potriasol hlavou liečiteľ. „Nemali by sme cestou do nášho sveta niesť suveníry. Portál nie je hotový a riziko, že sa niečo pokazí je priveľké. Hydra je v podstate magický tvor. Jej zuby alebo hocičo iné, by nás mohlo odkloniť z cesty.“
„Smola,“ lovcov úsmev zmizol. Ani kúsok radosti mu nedoprajú. „Tak čo urobíme s tou zdochlinou?“
„Spálim ju.“
Kým Dean stihol poukázať na nesprávne použité jednotné číslo, hydra vzbĺkla. Pekne dookola, takmer dvojmetrovými plameňmi. Kým sa lovec stačil spamätať, na ceste zostali dve trochu očadené lebky úhľadnými dierkami medzi nadočnicovými oblúkmi.
„Celá lebka je lepší dôkaz ako pár zubov,“ prehodil nevinne liečiteľ.
Lenže starý herec sa vôbec nestaral o zuby, o lebky alebo o hydru. Kľačal v prachu, čelom sa dotýkal kameňov. „Odpusť mi, ó dokonalý, že som sa k tvojmu božstvu neprával s náležitou úctou. Moje staré oči ťa nespoznali.“
„Vstaň, Héron! Nepatrím k vašim bohom ani k ich potomkom. Som človek ako ty. Len mám isté schopnosti. Určite si už stretol ľudí, ktorí ovládajú čary.“
Héron mimovoľne prikývol. O podobných počul. Bezvýhradne v spojitosti s efektnou popravou. Všetci aktívni čarodejníci, ktorých stretol boli polobohovia. Všetci, bez výnimky, boli vyšší než obyčajní smrteľníci s dokonalou tvárou a postavou. Tento vyzeral celkom obyčajne. Možno neklame. Nie celkom presvedčený vstal, v hlave mal po dvojnásobnom šoku úplne prázdno. Čo by mal teraz spraviť? Oprášiť si halenu. Tým nikoho neurazí. Kým si očistil odev, cudzinci vytiahli vozík z jarku a naložili doňho lebky. Poďakoval a zaujal svoje miesto pri vozíku. Vyrazili rezkým krokom. Héron neprotestoval. Kde je jedna hydra môže byť aj druhá. Alebo aj päť. Kráčal a ľutoval, že nemôže naraz sledovať obidva kraje cesty. Všimol si, že aj cudzinci sú opatrnejší. Nerozprávali sa, sledovali les popri ceste a siahali po zbraniach pri každom hlasnejšom zvuku. Nikdy podobné zbrane nevidel a ani po tom netúžil. Cudzia mágia mu naháňala strach. Odev staršieho otroka bol odrazu čistý, zmizli aj škrabance a podliatiny. Čary! Héron naprázdno prehltol a napravil kus plátna, ktorým prikryl lebky. Zo svojho rozprávania o stretnutí s netvorom bude musieť vynechať niektoré detaily. Nemôže verejne priznať, že cestoval s človekom - čarodejníkom. Cudzinca nahradí putujúcim polobohom, ktorý koná dobré skutky ako pokánie za... no, hádam za... Kým príde medzi ľudí niečo vymyslí. Ak z tohto dobrodružstva vyviazne so zdravou kožou.

Les zredol. Na ďalšom kopčeku ustúpil viniču. Kam až oko dovidelo, siahala obrovská vinica.
„Do Viglafie už nie je ďaleko,“ okomentoval Héron zmenu okolia. „Tieto vinice patria k mestu. Červené víno z tejto oblasti je známe po celom svete. Tá chuť a farba. Žiadne iné víno sa mu nevyrovná. Aj váš pán ho určite má v pivnici.“
„Nemáme pána, Héron,“ vážne odpovedal čarodej. „Oklamali sme ťa.“
Starec prikývol. Od prvého okamihu vedel, že nie sú otroci.
„Sme v tomto svete cudzinci a chceme sa vrátiť domov. Do nášho sveta.“
Chápavo prikývol. Sú z iného sveta, prečo nie? Chcú domov. No a čo? Domov je domov. Prežité udalosti starého horca natoľko vyviedli z duševnej rovnováhy, že už bol schopný uveriť hocičomu.
Sám seba počul, ako sa pýta na cudzí svet. S naširoko roztvorenými očami počúval o svete, kde mágiu nahradila technika a kde sa deti rodia slobodné. Svet v ktorom nevládnu náladoví, rozmarní bohovia.
„Kde sa podeli? Povedal si, že do vášho sveta prišli bohovia z nášho. Čo sa s nimi stalo?“
„Ľudia v nich prestali veriť.“
„Vylúčené,“ vyprskol Héron. „Ako mohlo prestať veriť. Vidíš tú horu pred nami?“ ukázal na kopec korunovaný tisíckami hrobiek. „Náš praotec boh v žiali nad stratou syna udrel päsťou do zeme a na tom mieste vyrástla obrovská hora. Dôstojné miesto, na ktorom mohol pochovať svojho syna a jeho synov, ktorých zabil, pretože sa sprisahali proti nemu.“
„Bohovia v našom svete sa zmenšili, stratili veľkú časť svojej moci a upadli do zabudnutia. Ľudia v mojom svete o nich rozprávajú rozprávky deťom. O mocnom Chronovi, jeho synoch...“
„Počul som dobre? Chronos pán času?“ zamiešal sa lovec. „Pred pár rokmi zabíjal ľudí v Cantone v Ohiu. So Samom sme ho vystopovali a ten zkurvysyn ma poslal do minulého storočia. Prepichli sme ho ako motýľa! Zaslúžil si to!“
Čarodej preložil lovcovu faktickú poznámku Héronovi. Starcovo obočie vyletelo na čelo. Zvláštni ľudia, čarujú a zabíjajú bohov a ešte stále sú nažive. Určite preto, že používajú techniku! Zbraň, ktorá zabije hydru rýchlejšie ako sa stihneš nadýchnuť. Vozy bez koní, ktoré sa nikdy neunavia. Stroje, ktoré obrábajú polia. Keby tak všetko bola aj pravda, ale taký svet nemôže existovať. Bohovia by to nedovolili.

Križovatku uprostred viníc priam privítal.
„Cesta do Viglafie,“ ukázal vpravo. „Cesta k Nekropolis,“ ukázal rovno. „Tu sa rozlúčime. Prajem vám, aby ste sa šťastne vrátili domov.“
„Ďakujeme,“ odpovedal za všetkých čarodej. „Prosím, ak môžeš, pomlč o našom stretnutí. Cudzincov tu nemáte radi a my sa chceme v pokoji vrátiť domov.“
Héron veľkomyseľne prikývol. Samozrejme, že nikomu nepovie o zvláštnych cudzincoch. Netúži predsa po smrti na mučidlách.
„Na rozlúčku prijmi odo mňa dar,“ čarodej natiahol ruku. Héron mu po krátkom zaváhaní podal svoju. Vo všetkých údoch odrazu cítil tisíce mravcov. Prekvapene vydýchol a nepríjemný pocit bol preč. Spolu s bolesťou kĺbov a hryzením v útrobách. Cudzinec poškrabkal somára medzi ušami a zviera prekvapene zahíkalo.
„Prajem ti šťastnú cestu,“ čarodej zdvihol ruku na pozdrav.
Héron sa hlbokou poklonou rozlúčil s ostatnými dvomi cudzincami. Ako ho naučila skúsenosť na cestách, dodržiavať dobré spôsoby nikdy neškodilo. Za prvou zákrutou popohnal somára. Zdvorilosť je dobrá, ale kus cesty medzi ním a zvláštnymi cudzincami je lepší. V bezpečnej vzdialenosti od zvedavých očí premiestnil lebky hydry na dno vozíka a pozakrýval ich handrami. Neďaleko hlavného mesta poznal spoľahlivého priekupníka, ktorý predal čokoľvek. Určite nájde kupca aj na tento tovar. Pri prekladaní obsahu vozíka sa mu dostalo do ruky plátno, na ktoré čiaral zelenooký cudzinec. Rozprestrel ho. Niekoľko jednoduchých obrázkov v rade za sebou pochopil rýchlo. Smradľavá voda, z tej sa získava síra dva diely, sanitra vyzrážaná z pôdy okolo hnoja pätnásť dielov a čierne uhlie, zomleté na prach tri diely. Tri zmiešané zložky urobia... čo? Posledný obrázok, oheň a veľký oblak, celkom nepochopil. Ďalší obrázok bol zložitejší. Pochopil z neho len toľko, že znázorňuje nejaký stroj. Zbalil plátno, bezpečne ho uložil a pokračoval v ceste. Večer kúpil sviečky a medzi chatrčami na predmestí Viglafie odohral dve predstavenia. Za utŕžené peniaze si kúpil fľašu lacnej pálenky a trochu jedla. Na druhý deň mal miesto hlavy puknutý džbán a bol ochotný prisahať, že nikdy žiadnych cudzincov nestretol, nevidel, ani o žiadnych nepočul. Hneď ráno sa pobral ďalej, potulný herec veľa nezarobí, keď len postáva na jednom mieste. Cestou cez mesto hromžil na starého somára a hlasno mu sľuboval, že ho predá garbiarovi na bubon, aj keď somár ťahal ako už dávno nie. Ľudia však boli zvyknutí, že nadáva na lenivé ťažné zviera, tak nadával a nikomu nestál za ďalší pohľad. Biricovia pri bráne len mávli, aby prešiel a nezdržiaval. Veď kto by už len prehľadával vozík potulnému hercovi. Héron poďakoval podlízavým úsmevom a popohnal somára. Jednou z mála výhod potulného života boli známosti. V neďalekej dedine napríklad žil chlapík, ktorý z horúcich smradľavých prameňov získaval síru. Miestni roľníci roztokom zo síry postrekovali vinič na ochranu pred plesňou. O dve doliny ďalej poznal starého šmelinára. Určite má v sklade sanitru, aj pár vriec čierneho uhlia. Nevedel, čo ten cudzincov prach spôsobí, keď sa stretne s ohňom. Len nejasne tušil, že možno veľkú zmenu.

Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
just-me
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach
avatar

Počet príspevkov : 237
Bydlisko : Slovensko
Nálada : nevyliečitelný optimista...
Registration date : 26.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   16.03.18 21:26

Môžem Ťa uistiť, aceras1, že príbeh uspávací účinok rozhodne nemá. Skôr som chcela naznačiť, že sa hodlám dočkať aj ďalšieho pokračovania na konci cesty...
A len tak pomimo, z kocúrikov mám najradšej druh Panthera onca, ideálne melanicky sfarbeného Wink
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Crossroads demon
Crossroads demon


Počet príspevkov : 303
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   19.03.18 7:43

just-me - máš dobrý vkus na kocúrikov Very Happy . Príjemnú zábavu s ďalším putovaním. Koniec cesty sa pomaly ale iste blíži.
Ďakujem za Tvoj záujem a komentár

--------

Sam podopieral plot Ústavu svätého Sebastiána na mieste, z ktorého mal dobrý výhľad na budovu. Napriek pomerne skorej hodine, svetlá v oknách už zhasli. Pacienti zrejme chodievali spávať so sliepkami. Ošetrovatelia a sestry z dennej zmeny opúšťali pracovisko. Z parkoviska k nemu doliehali rôzne obdoby priania dobrej noci a zvuky odchádzajúci automobilov. Pozrel na nebo, žiadne hviezdy. Noc bude tmavá. Práve to potrebovali.
„Auto sestry Elgorthovej je ešte stále na parkovisku,“ hlásil Garth. Šťúply lovec diskrétne predstieral, že nezbadal ako Sam pri jeho prvých slovách nadskočil. Premena na vlkodlaka výrazne zlepšila Garhtovu schopnosť zakrádať sa. „Počul som, ako sa dve sestry zhovárali, že dnes zase zostáva dlhšie. Vraj má veľa papierovania. Včera zomreli dvaja pacienti.“
Sam prikývol. „Stiahneme sa k parkovisku. Chcem vedieť, keď sestra Elgorthová opustí budovu. Máme sa o čom zhovárať. Počkáme ešte hodinu. Ak nepôjde domov, pôjdeme ju hľadať dovnútra.“
Gartha mimovoľne striaslo. To bude mimoriadne nepríjemný rozhovor, keď sa veľký lovec o ňom vyjadruje takým tónom. Na okamih mu bolo sestry Elgorthovej skoro ľúto. Skoro.
Hodina na tmavom parkovisku sa vliekla bez zvláštnych udalostí. Len osvetlených okien na budove ubudlo.
„Musíme dnu,“ sykol Sam nespokojne.
Garth a plukovník vydali súhlasné zvuky. Ako tri tiene sa prešmykli pred servisný vchod. Na prekonanie obyčajnej zámky im stačilo tridsať sekúnd. Chodba bola tmavá a tichá. V Ústave svätého Sebastiána každá poctivá duša uľahla k spánku, lenže oni hľadali nepoctivú.
„Kancelária hlavnej sestry je na poschodí,“ odvážil sa narušiť ticho Garth. Sam prikývol, posunkom naznačil vlkodlakovi, aby zostal a strážil únikový východ. S plukovníkom za chrbtom zamieril ku schodom.
Garth sa rozhodoval, či sa má schovať do výklenku pri schodišti alebo do priľahlého skladu zeleniny. V sklade páchla zhnitá mrkva, čím príťažlivosť výklenku vzrástla, ale sklad by bol lepší úkryt, keby niekto prišiel. Zvuk kradmých krokov vyburcoval vlkodlaka k činu. Mrkva-nemrkva, jedným skokom bol za dverami.
Niekto zaškrabal na dvere z druhej strany. „Garth, to sme my. Vylez.“
Uľahčene si vydýchol. Čo by povedala Bess, keby ho zatkli ako zlodeja zeleniny?
„Tak čo?“ prejavil záujem, keď starostlivo zavrel páchnucu miestnosť.
„Nič. Nebola tam,“ vysvetlil plukovník.
„Musí byť niekde v budove,“ nahlas rozmýšľal Sam. „Nevideli sme ju odísť. Jej auto ešte stále stojí na parkovisku. Oknom nevyliezla. Na všetkých sú mreže. Prehľadáme budovu,“ vytiahol pištoľ.
„Nie tak hŕŕ, synak,“ vložil sa plukovník. „Nemusíme tu robiť zbytočný bordel. Myslím, že vieme kde je. Pamätáš sa, ako sme ti hovorili, že v suterén je kratší ako prízemie? Myslím, že s hľadaním by sme mali začať tam.“
Sam prikývol, ale zbraň neschoval.

Stena na konci chodby v suteréne by potrebovala vymaľovať, inak to bola úplne obyčajná stena na konci chodby. Bez dverí.
„Čo ďalej?“ podráždene zasyčal Sam.
Garth ublížene pozrel na veľkého lovca. Oni predsa neurobili nič zle, naopak, snažia sa pomôcť. Zaňuchal.
„Cítim voňavku a citrónové cukríky. Tadiaľto,“ ukázal na miestnosť vpravo. Sam skúsil kľučku, nebolo zamknuté. Namieril a vrazil do skladu vyradených nemocničných postelí. Hromada starých železných postelí sa vzdala okamžite. Sklamane sklonil zbraň.
„Kde, do čerta...!!!“
„Pst!“ plukovník ukázal na podlahu. Stopy po kolieskach na svetlom linoleu viedli niekam do tmy, kde svetlá ich lampášov nedosvietili.
Nenápadné dvere na konci stopy prepúšťali zvláštne modravé svetlo. Sam natiahol ruku ku kľučke, ale Garth ho posunkom zastavil. Ukázal na svoje ucho a dovnútra. Sam sa sústredil a tiež začul zvláštny zvuk. Pozrel na plukovníka. Starší muž vystrúhal rozpačitú grimasu, tiež ešte nepočul nič podobné. S pripravenou zbraňou Sam drgol do dverí.
Pomerne veľkú miestnosť osvetľoval modrý oheň horiaci v plytkej miske na oltári. Inak sa nízky, široký stôl z čierneho kameňa nedal nazvať. Stenu za oltárom zakrýval tmavomodrý záves, na ktorom boli lesklou niťou vyšité symboly. Keby im Sam venoval pozornosť, skonštatoval by istú podobnosť so znakmi v Bobbyho knihe starogréckych kúziel. Lovec sa však sústredil na muža sediaceho v kresle pre invalidov pred oltárom a ženu, stojacu pri stene. Obaja boli otočení chrbtom k dverám.
„Sestra Elgorthová, pokiaľ viem, pacienti nemajú povolenú opustiť v noci izbu,“ precedil Sam pomedzi zuby.
Žena od ľaku nadskočila a z rúk jej vypadla plytká misa. Rachot prebudil z letargie muža na vozíčku. Otočil hlavu a vydal zvuk, ktorý pred chvíľou nevedeli identifikovať. Keby nemal ústa prelepené leukoplastom, pravdepodobne by volal o pomoc.
Hlavná sestra sa rýchlo spamätala. „Okamžite odíďte. Sem nemáte prístup. Rušíte nás pri experimentálnej liečbe. Budem sa na vás sťažovať riaditeľovi ústavu.“
„To pochybujem,“ plukovník vošiel do miestnosti.
„Vy nie ste... Vy ste predsa inšpektor z hygieny,“ zalapala Shailene po dychu.
„No, nie celkom. V každom prípade, my nie sme vaši podriadení, ktorým môže zavesiť na nos hocijaké klamstvo. Aj keď neverím, že by niekto so zdravým rozumom uveril vašej historke,“
Sestra Elgorthová nemienila kapitulovať ľahko. „Ako ste sa dostali do budovy?! Vrátnik má zakázané kohokoľvek vpustiť po zotmení. Toto je vlámanie!“ Konečne si všimla zbrane v rukách nezvaných hostí. „Dokonca ozbrojená lúpež. Postarám sa, aby ste v base hnili poriadne dlho. Ak ihneď neopustíte budovy zavolám políciu, obviním vás z ozbrojeného prepadnutia a z pokusu o znásilnenie!!!“ Zo záhybu antickej róby, ktorú mala oblečenú, vylovila mobil.
„Zahoďte to! Hneď!“ Z prítmia sa vynoril Sam so zbraňou namierenou priamo medzi oči hlavnej sestry.
„Pán Maynard.“ V tvári sestry Elgorthovej sa prvýkrát objavil strach.
„Garth, odvez toho nešťastníka. Nemusí počuť o čom sa budeme zhovárať.“
Vlkodlak ochotne uchopil držadlá vozíčka a opustil miestnosť.
„Shailene, hoďte mobil na zem smerom ku mne. Hneď!“ rozkazoval ďalej Sam. Keď žena zaváhala, pokračoval: „Ak ten telefón ihneď neodhodíte, strelím doň a je mi jedno, či vám pri tom odstrelím len prsty alebo celú dlaň.“
Jeho chladný, vecný tón prinútil plukovníka nadvihnúť obočie a Shailene odhodiť aparát. Sam z celej sily opätkom dupol na telefón.
„Teraz sa môžeme nerušene pozhovárať,“ pokračoval vysoký lovec. „Ja budem klásť otázky a vy budete odpovedať. Ak nebudete odpovedať dosť rýchlo, prestrelím vám koleno. Na začiatok. Rozumeli ste?“
Žena prikývla, až sa jej druhá brada roztriasla.
„Čo je toto za miesto a čo tu robíte?“
„Ako som povedala,“ hlavná sestra pritisla ruky na mohutnú hruď. „S doktorom skúšame experimentálnu liečbu. Spočíva v liečbe vierou. Vybranému pacientovi ponúkneme špeciálnu liečbu, doveziem ho sem, prezlečiem sa do tohto kostýmu a urobím malé divadlo. Predstieram čarovanie, také abraka-dabra. Pacient uverí, že bol magicky uzdravený. Jeho zdravotný stav sa zlepší, pretože jeho mozog presvedčí jeho telo, že sa uzdravuje. Samozrejme, táto liečba je ešte v experimentálnom štádiu, preto...“
„Keď vám teraz prestrelím koleno, už nikdy nebudete poriadne chodiť. Ani s umelým kĺbom,“ prerušil ju vecne Sam.
Tlstá žena naprázdno prehltla a ustúpila k stene.
„To predsa nemôžete dovoliť,“ namietla tenkým hláskom a pozrela na plukovníka.
„Môžem. A dovolím. Keby náhodou netrafil, som ochotný skúsiť to sám.“
„Pýtam sa naposledy, čo ste urobili môjmu bratovi?“ Sam hypnoticky pomaly namieril na spodnú tretinu bielej róby.
„Nestrieľajte!“ hlavná sestra sa vyľakane pritisla ku stene. „Všetko vám poviem! Ja som nechcela... Prinútil ma!“
„Kto?“
„Stésichoros. Je boh. Veľmi mocný. Prišiel ku mne domov. Vraj dlho hľadal zariadenie ako je náš ústav. Zistil, že okrem platiacich pacientov sa staráme o sociálne prípady, bezmenných bezdomovcov na ktorých nikomu nezáleží, keď zomrú. Chcel využiť ich životnú silu. Prinútil ma, aby som mu pomáhala. Keď priviezli pacienta bez identity, ktorý nemal žiadnych príbuzných, mala som ho priviesť sem a využiť jeho dušu. Ukázal mi ako, ale pacient zomrel. Ja... To som nemohla urobiť. Také množstvo náhlych úmrtí by vyvolalo otázky. Naučil ma magicky prepojiť ako prepojiť dušu zdroja s priechodom tak, aby ju mohol vstrebať postupne,“ žena vysvetľovala tak rýchlo, až sa zadýchala. „Pomalé chradnutie pripomína prirodzenú smrť. Nikto nekládol zbytočné otázky. Váš brat bol ideálny kandidát. Mladý, plný sily, bez pamäti, bez mena a sám. Keď ste ho odviezli, veľká vzdialenosť prerušila pôsobenie kúzla. Ale vy ste ho po čase priviezli nazad. Využila som príležitosť a posilnila som spojenie. Nemohla som nevyužiť taký silný zdroj. Váš brat zomiera, ale môžem zrušiť kúzlo a uzdraví sa. Teda, možno, čiastočne.“
„Môj brat zmizol!“ vyštekol Sam. „Vyparil sa bez stopy a spolu s ním dvaja naši priatelia! Čo si s nimi urobila, ty prekliata čarodejnica?“
Hlavná sestra v obrannom geste vystrela pred seba ruky. „Nič! Prisahám! Neurobila som nič viac ako zvyčajne. Musíte mi veriť!“
„Ty...“ Sam silnejšie stisol zbraň.
„Počkaj,“ plukovník položil ruku na lovcove plece. „Kvôli čomu kradneš životnú silu svojich pacientov?“
„Stésichoros nie je z nášho sveta. Je z nejakého iného, ktorý oplýva zlatom a drahých kameňov je tam toľko, že nemajú žiadnu cenu.Chce postaviť most, trvalé magické spojenie, aby naše svety mohli obchodovať. Je to úžasný projekt, hodný pár obetí. Tvoj brat mal tú česť a mohol prispieť svojou troškou k uskutočneniu najväčšieho projektu všetkých čias. Bol spojený s mostom silným kúzlom. Možno..., že ho most vtiahol do seba a s tvojimi priateľmi. Potrebuje veľa energie.“
„Oni...“ plukovníkovi zlyhal hlas. Odkašľal si. „Chceš povedať, že oni sú...že zomreli?“ Jeho syn! Jeho najmladší syn a Irv!
„Áno. Most potrebuje materiál na svoju stavbu. Ich obeť bola potrebná a...,“ prudko šklbla tmavomodrým závesom, „nikoho nezaujíma.“
Náhle svetlo prinútilo Sama ochrániť si oči zdvihnutou rukou. Druhou bez mierenia vystrelil. Náhodou trafil misku s modrým ohňom na oltári, ktorá sa po náraze guľky prevrhla. Oheň sa rozlial po podlahe ako dlhý jazyk až k závesu. Modrá látka vzbĺkla.
„Čo ste to urobili?“ zvrieskla sestra Elgorthová a pridala prúd nadávok hodných taxikára v New Dillí. Z police, vstavanej do steny, vzala veľký pohár do polovice naplnený ortuťovitou substanciou. „Za to zhoríte v pekle!“
Sam ani plukovník nemali chuť využiť ponúknutú terapiu, vystrelili súčasne. Guľky odhodili hlavnú sestru priamo apokalyptického obrazu za horiacim závesom. Sedemfarebné svetlo pohltilo objemnú postavu aj s pohárom a zakolísalo.
„Chlapče, von! Ihneď!“ plukovník mykol Samovým plecom a sám sa zariadil podľa vlastnej rady. Stihli dobehnúť skoro do stredu chodby, keď výbuch rozmetal tretinu budovy.

Sam zastonal. Bolelo ho úplne všetko, ako chrobáka privaleného Encyklopédiou hmyzu. Otvoril oči. Tmavá machuľa v zornom poli po pár zažmurkaniach nabrala kontúry ustaranej Garthovej tváre.
„Chvalabohu! Prebral si sa! Už som mal strach, že ťa budem musieť odtiahnuť k najbližšiemu doktorovi! Môžeš vstať?“
Sam prikývol, aj keď celé telo protestovalo. S Garthovou pomocou sa vyškriabal na nohy. Z miesta, kde stáli mal nádherný výhľad na Ústav svätého Sebastiána. Teda, na to čo z neho zostalo. Takmer tretinu budovy výbuch doslovne zrovnal so zemou. Časť, ktorá ešte stála, tiež nepôsobila stabilne. Z poškodených múrov sa podchvíľou uvoľnil kus muriva. Hasiči balili použité hadice, niekoľkí muži prehľadávali ruiny a vynášali telá. Na parkovisku ležal dlhý rad čiernych plastových vriec. Plných. Sam odvrátil zrak. Tí mŕtvi išli na jeho účet.
Siahol si na zátylok. Nahmatal leukoplast a gázový vankúšik. „Ďakujem,“ pozrel na Gartha.
Malý muž prikývol. „Nemáš za čo,“ a ďalej špičkou topánky vyrýval jamku zo zeme.
„Kde sa fláka plukovník? Musíme odtiaľto zmiznúť, kým...“
Garth zdvihol hlavu a nesmierne smutne pozrel smerom k parkovisku. „Keď som ho našiel, už nedýchal. Zavalil ho kus múru. Príliš veľký, nedokázal som ho nadvihnúť. Tak som vytiahol len teba. Myslím, že by sme sa mali postarať o jeho telo.“
Sam na okamih zavrel oči. Plukovník! Ďalší zničený život kvôli nemu. „Hej, mali. Jeho rodina má právo rozlúčiť sa.“ Pomaly vykročil.
„Kam ideme?“ Garth pokladal za samozrejmé, že zostane a bude užitočný.
„Ukradnúť pohrebné auto.“

„Neviem, ako vy, ale ja už mám na dnes dosť. Aj zajtra je deň. Navrhujem, aby sme si našli fajný plácok a dáme si pohov.“
Deanov návrh sa stretol so všeobecným súhlasom. No nerátali so skutočnosťou, že nájsť miesto vhodné na táborenie uprostred nekonečných viníc je ľahšie povedať ako urobiť. Našťastie po hodnej chvíli ich cesta doviedla k medzi – kamennému múru s výškou poriadneho chlapa, zarastenému kríkmi. Medzi tými kríkmi našli dosť suchých, takže Steven mohol založiť oheň. Samozrejme s využitím svojej novej schopnosti.
„Toto mi bude doma chýbať,“ prehodil, keď si ohrieval dlane nad malým ohníkom.
„Čo? Spanie na kameňoch?“ nepochopil lovec. On dával prednosť spánku v poriadnej posteli kedykoľvek mal možnosť.
„Nie. Doma nebudem čarovať. Všetko bude zase... normálne,“ stíšil hlas a zamračil sa.
Dean rezignovane pokrčil plecami. Hej, doma sa nič nezmenilo. Stevenovi bratia budú v rodinnej hrobke a on... Čo vlastne bude on? Slabomyseľný kripeľ? Nie, to v žiadnom prípade nie! Veď ho predsa felčiar dal do poriadku. Mimovoľne zaťal päsť. Pamätal si, že prstami na pravej ruke nemohol pohybovať. Steven si všimol zaťatú päsť.
„Nemaj obavy. Keď sa vrátime domov, Irv ťa dá do poriadku. Budeš ako nový. Však, Irv? Kam zase zmizol?“
„Išiel na vodu. Ako to myslíš, dá do poriadku? Veď ste do bunkru ste prišli kvôli môjmu vyliečeniu?“
„Hej, ale Irv to nestihol. Zašomral, že našiel niečo zvláštne a potom sme sa prebudili v tej hrobke. On mal problém s čarovaním a ty si bol normálny. Ja tu napodiv čarovať môžem. Síce len trošku, ale stále viac ako doma. Irvove schopnosti napučali ako balón, nedokáže ich poriadne kontrolovať a ty, no, ty funguješ. Asi na teba takto pôsobí tento svet. Keby Irv dokončil liečenie, určite by si už nemal tú jazvu na líci. Poznáš ho. Vieš, že nenecháva nedokončenú robotu.“
Stevenove úvahy dávali zmysel. Pravdepodobne sa nimi zaoberal dlhší čas.
„Rozmýšľam nad tým celý čas, čo sme tu. Možno sa mýlim, ale skôr asi nie. Keď sa vrátime domov,
aj tak na tom nebude záležať,“ usmial sa chlapec smutne.
„Keď sa vrátime...“ zopakoval pomaly lovec. „Už mám nejaké skúsenosti s cestovaním v čase... aj s inými svetmi. Koľko sme tu? Štyri dni? Asi tak. Takže v našom svete tiež uplynuli štyri dni. Za ten čas sa mohli veci zmeniť.“
Steven otvoril ústa, zahabkal a zatváril sa vydesene. „Ocko nás už štyri dni hľadá! No to bude doma peklo! Dostanem zaracha až do dôchodku!“
„Nie nevyhnutne,“ čarodej sa vrátil s vodou v kotlíku a dobrou správou. „Vysvetlím mu situáciu a on určite pochopí, že to nebola naša vina. Robíme, čo môžeme, aby sme sa čo najrýchlejšie dostali domov. Mám pre vás pár organizačných pokynov na zajtra. Naša cesta domov - dúhový most ešte nie je celkom hotový, preto so sebou môžeme vziať len tie veci, ktoré sme sem doniesli.“
„To si už hovoril,“ podotkol lovec.
„Opakovanie je matka múdrosti,“ odsekol liečiteľ. „Pred cestou sa budeme musieť prezliecť. Všetky suveníry z výletu musia zostať tu.“
Dean mykol plecom. „Žiadny problém. Tieto handry mi už aj tak lezú na nervy. Takže to je plán na zajtra? Vyšplháme sa na kopec, niekde za rohom zmeníme garderóbu a hajdy domov?“
„Áno. Aj ja mám podobnú predstavu.“
„Milujem jednoduché plány. Nemá sa na nich čo posrať.“
„A čo sa stane, keď nás ten dúhový most hodí o štyri dni dopredu? Alebo o rok dozadu?“ zaujímalo Stevena.
„Budeš oslavovať osemnáste narodeniny dvakrát,“ uškrnul sa lovec.
„Pochybujem,“ vážne odpovedal čarodej. „Nešpecializujem sa na túto oblasť, ale toľko viem, že aby sa transportné kúzla dali využiť na cestu časom musia byť špeciálne modifikované. Bezpečnejšie je na pohyb v čase použiť kúzla špeciálne na to určené.“
„Keby sme predsa len skočili rok dozadu, čo by sa stalo?“
„Nič, s najväčšou pravdepodobnosťou. Časová línia je do určitej miery rezistentná proti narušeniu Cestujúci v čase má teoreticky dve možnosti, pokiaľ sa ocitne v období svojej bývalej existencie. Buď je cestujúca osoba magicky chránená a môže existovať v dvoch oddelených telách, alebo nie je a v takom prípade obe osoby splynú v jednu. Spomienky cestujúcej osoby z jej pôvodnej pamäte rýchlo zmiznú. Na čas, ktorý sa u hľadiska pôvodnej osoby ešte len udeje, si spojená osoba bude pár dní spomínať len ako na príliš živý sen. Po čase zabudne a jednoducho žije ďalej. Univerzum sa takýmto spôsobom bráni pred masívnym narušením reality.“
„Nechce sa mi veriť, že ešte nikto neskúšal zmeniť budúcnosť,“ namietol viditeľne otrasený Steven.
„Skúšal,“ trpko precedil Dean, „ale nič z toho nebolo. Teda, nič dobré.“
„Áno, nejaké neúspešné pokusy zaznamenali už v starom Babylone. Ako som už povedal, univerzum vykazuje značnú dávku zotrvačnosti. Zmena časovej línie by mohla narušiť samotnú podstatu reality, preto sa žiadny duševne zdravý čarodej s časom nezahráva. Voda už vrie. Steven, budeš taký láskavý a nasypeš do kotlíka ovsenú múku?“ Pre dnešný večer s teóriou mágie skončili.

„Čo asi tak večeria náš starý sprievodca?“ zamyslel sa nahlas Steven, oblizujúc lyžicu po jedle.
„Placku s ražnou pálenkou,“ tipol Dean.
„Možno pečené prasiatko, ak už našiel ten mešec, ktorý si mu vpašoval do vozíka,“ Irvin sa nevinne venoval svojej porcii kaše. „Alebo suchú väzenskú placku, ak u neho našli tvoj recept na čierny pušný prach a... Čo vlastne bolo to druhé, čo si mu nakreslil?“
„Schéma jednovalcového dvojčinného parného stroja a posúvačovým rozvodom.“
Irvin a Steven pozreli na seba. Odkedy Dean hovorí po čínsky?
Lovec sa samoľúbo pousmial. Konečne v niečom boduje aj on. „Títo ľudia by mali mať možnosť voľby. Zvrátení bohovia alebo technika. Ja hlasujem za zdravý rozum a oceľové tátoše.“
„Nemôžem povedať, že organizácia spoločnosti v tomto svete má moje sympatie,“ prebral sa zo šoku liečiteľ, „ale poskytnúť týmto ľuďom recept na pušný prach bolo trochu... nezodpovedné. Nevieš, akým spôsobom ho použijú.“
„To je ich vec. Môžu recept zahodiť alebo vyrobiť dve vrecia prachu a vyhodiť niektorého z tých magorov do vzduchu. Ako som povedal, je to ich voľba. Nie som sociológ ani historik, ale zo školy si ešte pamätám, že každá spoločenská zmena začala rozhodným činom. Bostonské varenie čaju, napríklad. Nemôžeš odo mňa chcieť, aby som len sedel a pozeral, keď môžem pomôcť.“
„Možno ich tvoja pomoc príde draho.“
„Strom slobody musí byť skropený krvou vlastencov a tyranov,“ slávnostne predniesol Steven. „Alebo tak nejako to bolo. Už si presne nepamätám. Dean má pravdu. Ľudia, ktorí tu žijú majú právo rozhodnúť sa, ako chcú žiť. Ako otroci alebo slobodní.“
„No vidíš,“ lovec nahryznutou plackou ukázal na najmladšieho člena spoločnosti. „Aj študent hlasuje za slobodu voľby. Každý by mal robiť to, čo pokladá za správne. Aj cenu rizika. Keby odvážni muži v rozhodujúcich chvíľach nekonali, aj náš svet by vyzeral inak.“
Steven horlivo prikývol.
„Nerob si vrásky. Starký je dávno preč. Nedohoníš ho, ani keby si chcel. Dôveruj mu, určite urobí správnu vec,“ lovec si odhryzol kus placky.
Čarodej neodpovedal, no výraz na jeho tvári mal do presvedčeného ďaleko.

Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
just-me
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach
avatar

Počet príspevkov : 237
Bydlisko : Slovensko
Nálada : nevyliečitelný optimista...
Registration date : 26.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   19.03.18 20:17

hmmm, žeby ďalšia Edgarova brokovnica Question  no, ale kto si počká, ten sa vraj dočká, takže... i´m still waiting ......................................................
........................................................
.........................................................
..........................................................
................................. už je tu pokračovanie???
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Crossroads demon
Crossroads demon


Počet príspevkov : 303
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   20.03.18 12:10

just-me - áno, už sme tam. Pretože si pekne čakala, pokračovanie sa nachádza o tri riadky nižšie  Very Happy .

---------------

Nauplius kľačal na kamení pri ceste. Doráňané kolená pri každom pokuse o zmenu polohy ublížene protestovali. Ruky zviazané za chrbtom už necítil.
„Nedrichmi,“ povzbudivo ho hrotom kopije pichol do lýtka jeden z Faidonových vojakov, ktorí ho strážili.
Neodpovedal. Kľačal vedľa cesty do Nekropolis už druhý deň. Z vlastnej skúsenosti vedel, že každý pokus o komunikáciu znamená ďalší výprask. Tak len kľačal, mlčal a pozeral. Zo začiatku preklínal svoj osud. Najskôr nahlas, po niekoľkých úderoch do tváre už len v duchu. Sudička, ktorá snovala jeho niť, musela mať veľmi krutý zmysel pre humor. Unikol strašnej smrti z Stésichorových rúk, len aby po jednom dni slobody padal do Faidonovho zajatia. Keby sa nezľutoval nad bezradnými otrokmi, keby im nesľúbil, že ich odvedie do lesov na sever, kde budú môcť bez strachu žiť, keby skontroloval stáže, či neschovávajú alkohol, bol by jeho osud iný?
Vedel, čo ho čaká. Faidon mu to povedal. Tá kopa odporná, vierolomná kopa tuku. Určite mal v Stésichorovom dome špeha, inak by sa tak rýchlo nedozvedel o jeho smrti. Do domu svojho otca a vládcu pribehol prvý. Hneď po príchode nechal vyniesť Stésichorove pozostatky z väzenia a bez obradu ich spálil na nádvorí. Potom prehľadal dom, zabavil všetko zlato a vyhlásil pohon na zbehnutých otrokov. Obkľúčili ich v noci, keď muži, ktorí mali strážiť, opití zaspali. Chceli vyjednávať. Ako Stésichorov dedič mal Faidon právo všetkých zbehov bezodkladne zabiť, no on im sľúbil život, ak sa vzdajú bez boja. Vraj neznáša zbytočné mrhanie životmi.  Muži zložili zbrane a nechali sa bez odporu poviazať. Až potom Faidon dodal, že dodrží slovo, len všetkých zbehov nechá oslepiť a predá ich do baní, kde do konca života budú otáčať kolesami čerpacích strojov. Na akýkoľvek odpor už bolo neskoro. Nauplios bude do konca života počuť výkriky mužov, žien aj detí, ktorým žeravým železom vypichovali oči. Šťastní tí,  ktorí neprežili.
Jemu oči nechali. Zatiaľ. Faidon bol veľmi sklamaný, že troch zvláštnych cudzincov nenašiel v dome ani medzi zbehmi. Vypočul všetkých, ktorí tých mužov videli. Prvého starého Mikisa a jeho pastierča. Veľa mu nevedeli povedať. To, že cudzinci prišli z Nekropolis už vedel, ale Mikis a malý pastier výsluch aj tak neprežili. Takisto ako vojaci, ktorí cudzincov transportovali do väzenia v Stésichorovom dome a dozorca. A donášač - Stésichorov otrok, ktorý pre neho z tajnej miestnosti odpočúval rozhovory väzňov. Od neho sa nový pán dozvedel, že cudzinci sa chcú vrátiť domov. Vraj to povedali tomu bláznovi Zenondovi. Faidon logicky usúdil, že pôjdu späť tou istou cestou ako prišli, cez Nekropolis. Obhliadka otcovej pozostalosti ho presvedčila, že cudzí svet je plný pokladov a Faidon miloval Faidona a zlato. Zatúžil  získať priechod do cudzieho sveta a monopol na obchod s otrokmi.
Jedno musel Nauplius svojmu  novému pánovi uznať. Pascu nastavil šikovne. Jeho vojaci obsadili cestu ku hlavnému vchodu do Nekropolis mramorovým schodom vedúcim od úpätia hory až k hrobkám. Do mesta mŕtvych vojakov ozbrojených mužov poslať nesmel, ale poslal oddiel vojakov na jedinú ďalšiu možnú prístupovú cestu - trávnatý svah, kde ešte pred pár dňami pásol Mikis jeho kozy. Ak sa cudzinci chceli dostať k hrobkám bez zbytočného rozruchu, zostala im len jedna možnosť. Zamiešať sa medzi návštevníkov a vojsť do Nekropolis hlavnou bránou.
Preto teraz Nauplius, ako jediný živý očitý svedok, ktorý videl cudzincov, kľačal pri ceste a hľadel do tvárí okoloidúcich.
Nebolo ich veľa. Väčšinou otroci, ktorým ich majitelia prikázali dať do poriadku rodinné hrobky a párik žobrákov. Jeden mal bradu po pupok a druhý len jednu nohu. Na hľadaných cudzincov sa vôbec nepodobali. Napriek tomu ich Faidonovi vojaci zbili a vyhnali. Nauplius mlčal. Keby sa úbohých mužov zastal, dostali by väčší výprask.
Kľačal a pozeral. Na dlažobné kamene, na steblá trávy na druhej strane cesty, na oblaky letiace po nebi. Za krátky čas nebude vidieť nič. Ak nový pán dostane svojich cudzincov, Naupius príde o zrak a predajú ho ku kolesu do bane. Ak cudzinci nepôjdu okolo, Faidon ho zaživa stiahne z kože. Podobný experiment ešte nikto neprežil a nový pán Naupliovi sľúbil, že bude trvať niekoľko dní, kým mu dovolí zomrieť.      
Kopanec do boku vytrhol bývalého veliteľa stáže z myšlienok.
„Pán ti odkazuje, že máš poriadne vyvaľovať okále. Chystá sa veľký pohreb. Vy dvaja,“ Faidonov posol pozrel na vojakov, „správajte sa slušne. Menandrovi zomrela ôsma žena. Poslal sem hŕbu otrokov, aby pripravili hranicu a tryznu. Menandros je veľký pán. Nesmieme ho nijako uraziť. Ak to hovädo zbadá čo má, najskôr poviete pánovi. On urobí, čo bude treba. Zakazuje vám, aby ste robili niečo na vlastnú päsť. Nieže sa s revom rozbehnete chytať podozrivých! Rozumiete? Keď niečo zbadá, chytro pošlite správu pánovi!“
Strážcovia zahundrali niečo, čo posol mohol pokladať za súhlas, ak chcel. Nezrozumiteľné potvrdenie prijatia rozkazu mu stačilo, pretože zmizol tak ticho ako prišiel. Za zákrutou sa objavil otrok, vlečúci veľkú otep dreva. Za ním druhý a ďalší. Pred Naupliom prechádzal zástup mužov a žien. Každý niesol náklad, drevo, amforu, nošu či kus nábytku, aby svojmu pánovi spríjemnili poslednú rozlúčku s manželkou.
Nauplius  pohľadom preskakoval z tváre na tvár. Strhané, predčasne zostarnuté ženy. Zrobení, zlomení muži, zmierení so svojim miestom v živote. Len ledva odrastené chlapčisko s nošou na chrbte si trúflo nahnevane oduť pery a zazerať na dozorcov. Kde už tú tvár videl? Prešedivený otrok v predposlednom rade zdvihol hlavu a krátko pozrel na skupinku pri ceste.  Nauplius pocítil, že mu tie sivé oči nazreli až do pečene. Mimovoľne sa zachvel. Sivé oči, také zriedkavé v tomto kraji. Ten čarodej, ktorý zabil Stésichora, mal sivé oči. Pozorné, posudzujúce, sústredené.
„Tam sú,“ počul sám seba zaškriekať.
„Hovoríš niečo?“ hrot kopije znova skončil v Naupliovom lýtku.
„Tam sú. Medzi otrokmi,“ zachripel kľačiaci. „Videl som dvoch.“
„Bež pre pána,“ rozkázal ten s kopijou. „Ponáhľaj sa! Hovädo prehovorilo.“
Bývalý vojak zaklonil hlavu a naširoko otvoril oči. Ak si má niečo odniesť do večnej tmy, tak sýtomodré nebo s bielymi oblakmi a spomienku na jeden deň slobody.  

Jeden z dozorcov, pochodujúcich vzadu, pridal do kroku aby popohnal otrokov k vyššiemu výkonu. Tu niečo zavrčal, tam klepol palicou po chrbte. Keď usúdil, že medzi zverencami narobil dostatočný rozruch, pokračoval v chôdzi na okraji zástupu. Odtiaľ mohol sledovať, či sa niekto neulieva. Buď náhodou alebo premysleným zámerom sa týmto manévrom dostal na vzdialenosť jedného kroku od sivookého otroka.
„Máme problém,“ ozval sa dozorca Deanovým hlasom. Pôvodný majiteľ plášťa a dozorcovskej palice sa počas poslednej zastávky neopatrne vzdialil od skupiny za účelom vykonania fyziologickej potreby.  Mechúr si síce vyprázdnil, ale keď sa preberie, v hlave mu bude trešťať minimálne do večera. „Ten zbitý vedľa cesty, poznám ho. Je to jeden z tých chocholatých opičiakov, čo strážili Márdž. Vieš, toho, čo si ho...“
„Viem,“ odtušil ticho čarodej. „Myslíš, že je tu kvôli nám?“
Lovcov úškrn a súhlasné gesto dali dostatočne výstižnú odpoveď.
„Zbadal nás?“
„Určite. Jeden z vojakov, čo stáli pri ňom, pelášil preč až sa za ním prášilo. Nemyslím, že bežal po cigarety. Čo budeme robiť?“  
„Improvizovať.“
„No, to nech pri nás stoja všetci bohovia tohto sveta.“
„Radšej nie,“ čarodej si napravil otrockú nošu na pleci. „Nemyslím, že by som zvládol viac ako dvoch naraz.“
Lovcove obočie vyskočilo do polovice čela. Niekomu poriadne narástlo sebavedomie. Vo vlastnom záujme dúfal, že oprávnene.
Zástup otrokov prešiel poslednú zákrutu pred výstupom na horu. Cesta končila pred bielym mramorovým schodiskom, šplhajúcim sa hádam až do neba. Každý smrteľník, ktorý sa ocitol na jeho úpätí sa cítil malý a bezvýznamný. Presne ako tvorca schodov zamýšľal.
Otroci bez vyzvania zastali. Niektorí ohromení pohľadom na stovky bielych stupňov, tým ostatným  v ďalšom postupe zabránila skupina vojakov v plnej zbroji stojaca na ceste.  
„Už je to tu,“ precedil lovec kútikom úst.
Nosidlá správcu domácnosti, kvôli jeho bezpečnosti nesené v strede zástupu,  sa pohli dopredu. Otroci im rýchlo uhýbali z cesty. Správca mávol rukou. Najbližší dozorca si posunok vysvetlil ako pokyn na prestávku.
„Pauza, vy lenivci,“ skríkol na plné hrdlo. „Máte poslednú príležitosť vyšťať sa, tak ju využite.“
Časť otrokov okamžite položila náklad s úmyslom vyhovieť telesným potrebám. Muži použili priekopu pri ceste, hanblivejšie ženy sa rozpŕchli po okolí, hľadajúc trošku súkromia.    
„Naša príležitosť,“ drgol lovec čarodeja. Gestom privolal Stevena. „Vytiahni svoje veci. Noše necháme tu.“
Chlapec prikývol. Oblečenie a obuv, zmotané do nenápadného uzlíka vopchal pod pazuchu a bol pripravený. Čarodej prikývol, lovec tiež. Niektorí otroci sedeli, niektorí kontrolovali náklad, iní sa ponáhľali využiť poslednú príležitosť alebo sa vracali na svoje miesto. Pomalým krokom sa nenápadne presunuli  do čela sprievodu.
Vysoký obézny muž by bol vo svojom prezdobenom brnení smiešny, keby nemal studené oči  bezcitného zabijaka a za chrbtom niekoľko desiatok ozbrojencov.
Vyschnutý správca, s chrbtom ohnutým od častého ukláňania, si šuchal žilovaté ruky a uisťoval urodzeného pána, že medzi jeho otrokmi sa určite, ale určite nenachádza škodná. To by predsa pán Menandros nikdy nedovolil. Mimochodom, zmienený pán očakáva, že do dnešného večera jeho otroci pripravia v Nekropole dôstojný pohreb pre jeho milovanú manželku a bohatú tryznu pre jeho hostí. Ak
všetko nebude perfektné, bude sa hnevať. Veľmi. Pán Menandros je obzvlášť nadaný užívateľ mágie. Obľubuje najmä trhanie vecí a bytostí na kúsky. Urodzený pán Faidon chápe, že nahnevať pána Menandra tým, že nepovolí jeho otrokom výstup na horu, nie je najlepší nápad. Však?
Prítomní, so spoločenským postavením od otroka vyššie, považovali za povinnosť fyzickou prítomnosť pri hádke podporiť svoju stranu. Spoločensky najnižšie postavených zaujímali predovšetkým boľavé nohy. Troch mužov na schodisku spozoroval jeden z Faidonových ozbrojencov náhodou, potreboval si vyčistiť nos niekde v ústraní.  
Faidon, potomok z božej krvi, zareagoval ukážkovo: „Za nimi!!! Chyťte ich!!! Kto ich dovedie živých, dostane talent zlata!!“ Aby nenastali pochybnosti koho, ukázal prstom. Jeho vojaci vyrazili bez prípravy z vysokého štartu. Menandrovi dozorcovia pozreli na správcu. Bez ťažkého brnenia by v pretekoch za živými cieľmi mali väčšie šance na zisk zlata. Posunkom im zakázal účasť na pretekoch. Dobre urobil. Jeden z prenasledovaných sa obrátil a mávol rukou. Vojaci bežiaci v čele stíhacieho pelotónu popadali ako pozrážané kolky. V súlade so zákonom gravitácie sa následne začali váľavým pohybom približovať k miestu štartu. Cestou podrážali nohy kolegom, ktorý mali to šťastie, že sa vyhli účinkom kúzla.      
Faidon, rozladený nešikovnosťou svojich ozbrojencov, začal vytvárať ohnivú guľu. Menandrov správca otvoril ústa, aby urodzenému pánovi pripomenul, že používanie mágie na bojové účely je na hore a jej okolí prísne zakázané. Pri pohľade do Faidonovej tváre ústa zase zavrel. Ak urodzený pán chce problémy, nech ich má. Nasadol do svojich nosidiel a nechal sa odniesť do bezpečnej vzdialenosti s dobrým výhľadom na dejisko udalostí. Faidonova ohnivá guľa poškodila schodisko pár stôp pred utečencami. Správca nadvihol obočie. Potešene. Od včerajšieho dňa vedel, že v žiadnom prípade nestihne zorganizovať pohreb a tryznu k pánovej spokojnosti. Od tohto okamihu mal skvelé ospravedlnenie. Ak bude pán chcieť vinníka potrestať, nech sa páči. Môže tú nafúkanú kopu tuku Faidona trebárs roztrhať na kúsky a s jeho vojakmi. Správca sa pohodlnejšie usadil, rozhodnutý nenechať ujsť ani najmenší detail z predstavenia.    

„Čo proti nám ten magor má?“ dychčal Dean, berúc schody po dvoch.
„Nemám tušenie,“ Irvin posunkom odvrátil ďalšiu ohnivú guľu. Pri dopade vyhĺbila na svahu úctyhodnú jamu. „Chceš sa ho spýtať?“
„Nie. Chcem mu rozbiť hubu,“ zafučal lovec. „Ak budem mať príležitosť.“
Steven bežal mlčky. Jednak šetril dychom, a vlastne ani nemal čo povedať. Od strachu ledva vládal rozmýšľať, nieto ešte vypúšťať do sveta duchaplné bonmoty, keď svah okolo nich bombardovali ohnivé gule. Ohnivé gule! A on bol tak hrdý na vlastnoručne zapálený plamienok.    
„Zmenili taktiku,“ hlásil Dean. „Nabíjajú kuše. Dosť veľké. Tipujem, že sme v zóne dostrelu.“ Tipoval správne. Šípka z kuše preletela len pár palcov od jeho kolena. „Mieria na nohy. Chcú nás živých.“
„Nemám záujem o dlhší pobyt,“ vyhlásil Irvin. Zastavil sa a natiahol ruku smerom ku kušovníkom. Lovec nikdy nepočul slová, ktoré by sa podobali na prednesené zaklínadlo. Drevné pažby kuší vzbĺkli. Kušovníci s výkrikmi odhadzovali svoje zbrane.  
Lovec vystrúhal uznanlivú grimasu a pokračoval po schodoch hore. Získali trochu času, museli ho využiť.  
„Zasa niečo chystajú,“ hlásil Steven, ktorý venoval dianiu za sebou toľko pozornosti ako sledovaniu cesty pred sebou. „Ten vysoký, tučný s chocholom máva rukami ako nelietavý papagáj.“ Prirovnanie, vtipné a priliehavé, vyvolalo len ustaranú výmenu pohľadov. Schodov pred nimi akoby neubúdalo.    
„Pripravujú luky.“
Lovec zahrešil. „Dokážeš s tým niečo urobiť?“
Kým dokončil otázku do vzduchu sa vznieslo niekoľko desiatok šípov. Irvin urobil zložité gesto. Šípy spomalili až zostali visieť vo vzduchu. „Zhustený vzduch,“ vysvetlil. Luskol prstami a šípy zarachotili na mramore. Z jasného neba v tom istom okamihu do schodiska nad nimi udrel blesk. Trafil presne. Keď sa usadil prach, niekoľko desiatok schodov chýbalo. Polámané kusy mramoru sa povaľovali na dve siahy okolo.
„Toto som potreboval,“ potešil sa čarodej. „Postavte sa sem,“ ukázal na plochý kus mramoru, dosť veľký pre troch mužov.  Lukostrelci sa pripravovali na ďalšiu salvu, čas na diskusiu im nezostával žiadny. S obavami ale rýchlo splnili príkaz. Kameň sa zakolísal, odlepil sa od zeme a pohol hore svahom. Celkom slušnou rýchlosťou.
„Čo, do čerta...,“ hlesol pridusene lovec.
„Mágia,“ pomaly ako dieťaťu vysvetlil Irvin.
Deanovu odpoveď by nebolo slušné opakovať v akejkoľvek spoločnosti.
„Strieľajú na nás!“ Steven mal najlepší výhľad dolu svahom. Obával sa zbytočne. Šípy popadali na zem ďaleko za nimi, aj blesk z jasného neba zničil časť schodiska, ktorú nechali za sebou. Ďalší neprišiel. Faidon si uvedomil, že zničenie jedinej prístupovej cesty na horu prospeje utečencom, nie prenasledovateľom.
„Zoskočte,“ prikázal pred hlavnou bránou do Nekropoly čarodej. „Ďalej musíme pešo.“
„Prečo?“ Stevenovi sa jazda na mramore zapáčila.
„Pretože magická stopa lietajúcich predmetov je pre ľahko sledovateľná, a preto, že skutočne neviem, ako by som kus mramoru riadil v zákrutách.“
„Mhm,“ vzdal sa najmladší Simmons. Tak zase po vlastných. „Ak sa dobre pamätám, tak musíme obísť chrám,“ mykol hlavou smerom k obrovskej bielej budove pred nimi, „potom rovno a tri ulice pred okrajom vpravo.“
Dean mykol plecom. Pre neho bol v tomto bludisku jeden smer ako druhý. Ťahanie, pomocou ktorého od začiatku cesty určoval smer k Erebovej hrobke zmizol. Jednoducho zmizol. Ráno sa zobudil a ten zvláštny pocit bol preč. Nemohol povedať, že by mu chýbal, ale jeho absencia ho predsa trochu znepokojila.          
„Poďme,“ súril Steven. „Nemám z toho dobrý pocit, že tu stojíme ako terče na strelnici. Čo ak sú tu niekde poskrývaní ďalší vojaci?“  
„Tak budú dosť prekvapení,“ Dean vytiahol a odistil pištoľ. „Felčiar?“
Irvin vybral zo svojho uzlíka svoju zbraň a podal ju Stevenovi. „Posledný zásobník. Strieľaj len naisto.“
Najmladší Simmons prikývol. Ešte nikdy nezabil človeka, ale ak mu bude niekto chcieť zabrániť, aby sa vrátil domov, nebude váhať.  

Zablúdili. Ako inak. Hrobiek tam bolo jednoducho priveľa.
„Teraz kadiaľ?“ krútil sa na križovatke Steven. „Myslím, že by sme mali ísť doprava.“
„Už sme príliš vpravo, musíme rovno,“ nazdával sa liečiteľ.
„Vylezme hore, aby sme vedeli kade isť,“ navrhol Dean.
Jeho nápad vyžadoval najmenej chodenia, takže ho okamžite uskutočnili. Okrem mora neznámych striech prieskumom zhora zistili, že prenasledovatelia dosiahli náhornú plošinu.
„Musíme pohnúť zadkom,“ vydýchol Dean po urýchlenom zostupe. „Felčiar, nemáš niečo? Magický kompas alebo čo?“
„Keby sme v hrobke niečo nechali, stačila by maličkosť, vreckovka alebo niečo také, mohol by som sa na to napojiť. Nenechali ste tam niečo?“
„Nie,“ hlásil Steven, „ale ja mám kus vosku, ktorý som vzal z hrobky, ak to pomôže.“  Z vrecka nohavíc, ktoré ešte stále niesol zbalené do uzlíka, vytiahol červenú hrudku.
Čarodej so zdvihnutým obočím obzrel vosk, ale zdržal sa komentára. Zovrel vosk v dlaniach, zašepkal zaklínadlo, roztvoril ruky. Červená hrudka vzlietla z dlane. Chvíľočku, Dean sa ani nestihol nadýchnúť na ďalšiu nadávku, visela nerozhodne uprostred križovatky, potom zamierila do úzkej uličky medzi chudobnejšie hrobky. Lovec pozrel na najmladšieho Simmonsa, ktorý na prekvapený výraz reagoval blazeovaným pokrčením pleca. Zvykneš si na podobné veci, ak žiješ v spoločnej domácnosti s čarodejom.
Sledovali voskový navádzač do úzkej medzery medzi dvomi neforemnými  budovami, vyviedla ich na pomerne širokú ulicu.    
Dean sa potešil. „Na túto sa pamätám. Blýska sa ako dvere na bordeli,“ ukázal na priečelie hrobky vyzdobenej polodrahokamami. Irvin ani Steven pravdepodobne nepatrili medzi fanúšikov westernov, pretože Deanovu citáciu kultovej hlášky neocenili. Na magický ukazovateľ tiež žiadny dojem neurobil. Červená hrudka ďalej nevzrušene plávala vzduchom za najbližší roh. Takmer behom ju nasledovali pri dvoch ďalších odbočeniach.
„Tu sme už boli,“ vydýchol Steven. „Určite. Tamten vchod mi je povedomý,“ ukázal na strohú budovu, veľkosťou patrila skôr k tým menším.  
„Mal by byť. To je Erebova hrobka,“ prečítal nápis nad vchodom liečiteľ.
Vosková hrudka, ako na dôkaz tohto tvrdenia, vkĺzla do pootvorených dverí. Traja muži ju nasledovali. Vnútrajšok hrobky bol stále rovnako tmavý a bezútešný.
„Máme málo času. Prezlečte sa, rýchlo,“ čarodej rozbalil uzlík, v ktorom mal zmotané šaty. „Všetky veci, ktoré necháme tu, nahádžte na kopu. Spálim ich. Z bezpečnostných dôvodov.“
Na podlahu dopadli haleny otrokov aj uniforma strážcu.
„Nemôžem povedať, že mi tie handry budú chýbať. Po troch dňoch v sandáloch dokážem oceniť všetky prednosti obyčajných tenisiek.“ Dean zatiahol zips mikiny. „Čo ďalej?“
„Ideme domov,“ Steven vyčaril úsmev, ktorému síce chýbala tá správna dávka nadšenia, ale snažil sa vyzerať potešene, aj keď ho doma nič veselé nečakalo. Z držiaka na fakle vybral poslednú, zapálil ju lusknutím prstov. „Priznám sa, toto mi bude chýbať.“ Pomaly prešiel do zadnej časti hrobky s Deanom v závese. „Pozri,“ zdvihol zdroj svetla nad hlavu, „niečo je na zemi. Posvieť mi!“ podal primitívne svietidlo lovcovi.  
Na podlahe okolo bronzových dverí sa povaľovali drobné hrudky. Steven za hrsť zdvihol. „To je vosk. Čo to...?“
Zoschnuté, sivo-bordové kúsky vosku v jeho rukách zázračne zmenili farbu na žiarivo červenú a zmäkli.
„Videl si to?“ vytreštil oči na lovca.
Dean prikývol. Bez prekvapenia. V tomto svete už videl všeličo. Prečo nie aj chameleónsky vosk?
„Irv, čo je to?“ Steven si nebol istý či má vosk odhodiť.
„Magický pečatný vosk,“ presvedčene vyhlásil privolaný expert. „V našom svete mágovia niektoré zakázané vchody v minulosti zvykli pečatiť zaklínadlom a špeciálnym magickým voskom. V tomto svete  majú asi podobné zvyky. Časom mágia z kúzla a z vosku vyprchala. Stykom s akumulátorom mágie,“ ukázal na Stevena, „s čarodejom, sa jeho vlastnosti obnovili. To môžeme využiť. Pred odchodom musíme zabezpečiť, aby nás nikto nesledoval. Zapečatíme priechod zvonku. Steven, pozrieš, prosím, či nenájdeš viac toho vosku?“
„Samozrejme. Váľa sa ho tu dosť,“ najmladší Simmons pozrel na podlahu. „Dean, za tebou je veľký kus.“
Lovec zdvihol beztvarú zaprášenú hrudu a podal ju Irvinovi. V čarodejových rukách farba vosku zázračne ožila. Spoločnými silami nazhŕňali dostatok materiálu na funkčnú pečať, ako usúdil služobne starší čarodej. Z červených kúsok umiesil hrubú placku o veľkosti mužskej dlane.
„Už môžeme?“ Dean nedočkavo ako malé dieťa ukázal na bronzové dvere.
Aby s nimi pohli, museli všetci traja napnúť sily a ťahať. Neochotný pohyb ťažkého krídla sprevádzalo nervy drásajúce škrípanie. Vzniknutou medzerou do hrobky vnikol závan niečoho chladného, cudzieho. Niečoho, čo vyvolávalo zimomriavky na duši. Opatrne nazreli do vzniknutej  medzery.
„Kde je most?“ Steven položil otázku za všetkých.
„Dobrá otázka,“ hlesol Dean. Most zmizol. Tak preto ho necítil.
„Ako sa odtiaľto dostaneme?“ chcel vedieť najmladší Simmons s plačom na krajíčku.
Aj táto otázka bola dobrá, tiež na ňu nikto neodpovedal.
„Do čerta, tá vec nemohla len tak zmiznúť!“ vybuchol lovec. „To predsa nebol štvrťák, ktorý zdvihne náhodný okoloidúci. Videl som to. Bolo to obrovské. Také niečo sa nedá zložiť a vopchať do vrecka! Alebo dá?“ pozrel na čarodeja.
Irvin prehltol. „Nie. Samozrejme, že nie.“  Vystretou rukou načrtol do vzduchu komplikovaný symbol. Znamenie krátko zažiarilo, potom sa rozmazalo do ničoty ako farba naliata na vodnú hladinu.  
„Stopy po kúzle, ešte sú zistiteľné, ale rýchle sa rozplývajú. Nedokážem zachytiť pôvodnú štruktúru. To alebo ten, čo zničil dúhový most, urobil svoju prácu dobre.“    
Kdesi v diaľke niekto vykríkol. Pravdepodobne niekto ozbrojený ostrou kovovou vecou, poľujúci na troch mužov, skrývajúcich sa v Erebovej hrobke.


Naposledy upravil aceras1 dňa 21.03.18 9:41, celkom upravené 1 krát.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
just-me
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach
avatar

Počet príspevkov : 237
Bydlisko : Slovensko
Nálada : nevyliečitelný optimista...
Registration date : 26.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   20.03.18 19:00

Chjo... zase raz koniec v najlepšom... aceras1 toto sa dá už regulárne považovať za psychické týranie ...tak nič, dneska len čajík... ehm, čakanie... ... s čajíkom
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Crossroads demon
Crossroads demon


Počet príspevkov : 303
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   21.03.18 9:40

just-me - tak neviem ako mám zase raz rozumieť Tvojmu komentáru. Máš neuveriteľné nadanie na dvojzmyselné vyjadrenia  Very Happy . Opätovne vďaka za prejavený záujem    
Mimochodom, na boľavé hrdlo je dobrý bylinkový čaj, na čakanie je vhodnejší čaj s rumom (možno použiť aj iné liehoviny  Very Happy . Osobne doporučujem pozor reklama - Tatranský čaj).

--------

Čarodej gestom zatvoril predný vchod. Vnútro budovy, osvetlené mihotavým ohňom poslednej fakle nadobudlo osudový nádych. K nestálemu plameňu priložil zvitok so zaklínadlom. „Toto už nebudem potrebovať.“
„Nájdu nás tu,“ skonštatoval lovec.
„Áno,“ súhlasil čarodej. „Nemáme veľa času. Predným vchodom už odísť nemôžeme, prenasledovatelia sú príliš blízko. Keby aj neboli, nechcem zostať v tomto svete.“
Dean a Steven vydali súhlasné zvuky. Ich svet je síce často šialené, kruté a nepochopiteľné miesto, ale je to domov. Tým je povedané všetko.
„Náš priechod je preč. Nemáme čas na experimenty s vytvorením portálu. Steven, ty nás musíš dostať domov.“
Chlapec otvoril ústa, aby protestoval. Zo stiahnutého hrdla však dostal len slabé chrčanie.
„Si Pútnik. Na tomto mieste bol dlhý čas ukotvený portál. Aby si sa odtiaľto dostal do nášho sveta potrebuješ len dve veci, dostatok energie a presnú predstavu miesta, kam sa chceš dostať. Energiu ti dodám ja. Ty si musíš presne predstaviť cieľové miesto. Každú maličkosť. Sústreď sa na posledný okamih v našom svete. Ako by si bol v Deanovej izbe v tej chvíli, keď nás kúzlo prenieslo sem.“
„Ale to bolo pred štyrmi dňami. Nemôžeme sa vrátiť o štyri dni dozadu.“
„Čas v rôznych svetoch nemusí nevyhnutne plynúť synchrónne. Jeden deň tu môže predstavovať rok  v našom svete a naopak. Sofistikovaný portál vždy obsahuje časovú poistku na ochranu príslušnej reality a jej časovej línie. My sa teraz musíme zaobísť bez nej. Nemôžeme riskovať skok naslepo. Mohli by sme pristáť o rok dopredu alebo dozadu. Každá zmena v minulosti môže mať katastrofálne následky v budúcnosti. Skok do vzdialenej budúcnosti by mohol nenávratne poškodiť časovú líniu. To nemôžeme riskovať. Ty nemôžeš. Musíme sa pokúsiť obmedziť možné poškodenie našej časovej línie na minimum a dúfať, že v čase našej neprítomnosti sa nič vážne nestalo. Musíš sa sústrediť, skutočne sústrediť len na ten jeden okamih. Ja nás môžem vystreliť do medzisvetia, ale ty musíš zariadiť aby sme pristáli doma v správnom čase. Dokážeš to?“
Steven neisto prikývol.
„Ak máš nejaké pochybnosti... vymyslíme niečo iné. Zostaneme v tomto svete a časom možno nájdeme iný spôsob ako sa dostaneme domov.“
„Časom?“ takmer nadskočil Dean. V Očistci stratil rok, absolútne nemal chuť stratiť ďalší v spoločnosti blonďatých šialených bohov.
„Zvládnem to,“ vyhlásil Steven. Istotou vo svojom hlase takmer presvedčil aj seba samého.
Podľa hluku doliehajúceho zvonka, buď v okolí zúrila stredne veľká búrka alebo niekto vylamoval dvere na okolitých hrobkách. Vzhľadom na situáciu bola druhá možnosť pravdepodobnejšia.  
„Zvládnem to,“ zopakoval Steven. Ticho a pevne. Dostane sa k svojej rodine za každú cenu!
Čarodej skúmavo pozrel na adoptovaného bratranca. „Dobre. Zvládneme to. Z vonkajšej strany je rímsa. Z nej zapečatíme dvere, aby ich z tejto strany nikto nemohol otvoriť. Snažte sa nepozerať okolo.“
Výstraha bola zbytočná. Priamy pohľad na neopísateľné nič za dverami nezniesol dlhšie než pár sekúnd ani skúsený čarodej. Potriasol hlavou a otočil sa k medzisvetiu chrbtom. S lovcov pomocou zabuchol bronzové dvere. Plackou umiesenú z vosku prelepil obe krídla dverí. Prstom do vosku naznačil pečatné znamenie a predniesol zaklínadlo. Pečať zažiarila. Dvere do sveta za nimi boli neodvolateľné uzavreté.
Steven sa opieral o studený kov. Keby sa nehanbil, pritisol by si ruku na hrudník, aby udržal búšiace srdce v tele. Kolotoč myšlienok v hlave by nedokázal zastaviť ani bagrom. Okrajom vedomia vnímal, že plytko dýcha a obsah jeho žalúdka túži po návrate na čerstvý vzduch.
„Steven, musíš nás dostať domov,“ Irvinove slová ničota pohltila, hneď ako ich vyslovil. „Sústreď sa na posledný okamih pred prenosom. Musíš sa skutočne sústrediť! Vybav si každé slovo,  každý pohyb, každú emóciu, počasie, dátum, hodinu, minútu. Načasovanie musí by presné. Nesmieme narušiť  časovú líniu.“
„Viem. Rozprávali sme sa o tom.“
„Len ti to pripomínam. Zavri oči a predstav si posledné sekundy pred prenosom. Keď budeš pripravený, vykroč. Nehovor, aby si nestratil koncentráciu. Podaj mi ruku!“ Irvin chytil jednou rukou chlapca a druhú natiahol k Deanovi. Lovec ju s úškrnom prijal. Nadýchol sa na nejakú ďalšiu duchaprázdnu poznámku, ale čarodej pokrútil hlavou. Teraz nie je čas na rozptyľovanie.
Steven si na zavreté viečka presne maľoval miestnosť, rozostavenie nábytku, farbu podlahy. Nesmie sa pomýliť. Presný čas a presné miesto.  
Vykročil do prázdna.

Jediný pocit bola bolesť. Tak sa asi cíti mleté mäso po opustení mlynčeka. Ležal a otvorenými ústami lapal po dychu. Keby vedel o menej bolestivom spôsobe ako dostať vzduch do pľúc, použil by ho. Hustá, neforemná smola v hlave pomaly kryštalizovala do myšlienok. Dýchal, teda žil. To mäkké pod lícom bol pokrovec. Vo vzduchu rozoznal známu vôňu jazmínovej aviváže a Old Spice. Bol doma! Vrátil sa!
Vrátil sa odkiaľ? Svet sa pohol, čas a priestor do seba zapadli ako ozubené kolieska hodinového strojčeka. Otvoril oči. Ležal na pokrovci pred posteľou vo svojej izbe.
Steven.
Jeho meno.
Volá sa Steven George Simmons. Ten pokrovec mama s otcom doniesli pred rokmi z dovolenky v indiánskej rezervácii. V zaprášenej škatuli pod posteľou skladoval zbierku cínových vojačikov. Ako najmladší chlapec v rodine im musel poskytnúť azyl do príchodu ďalšej generácie malých Simmonsovcov. Má troch starších bratov, dve sestry a adoptovaného bratranca. Vrátil sa z iného sveta, plného mágie a šialených  bohov. Ak rýchlo niečo neurobí, o pár dní dvaja bratia zomrú. Prílev adrenalínu mu pomohol prekonať bolesť aj nevoľnosť. Vytiahol mobilný telefón a navolil číslo.

Steven sedel na posteli a pozeral do knihy. Hodinu hypnotizoval jednu a tú istú stranu, napriek tomu nevedel, čo práve prečítal. Displej mobilného telefónu, položeného vedľa knihy, ožil. Chlapec si zahryzol do pery. Tak na tento rozhovor sa vôbec netešil. Pomrvil sa, odvrátil pohľad, ale natiahol ruku a prijal hovor.  
„Steven, čo si to urobil?“
„Irv, tento mobil som ráno vypol a vybral baterku. Ako si ...?“
„Neodbočuj! Som čarodej. Mám svoje metódy. Steven, uvedomuješ si, čo si spôsobil?“
„Hej, zachránil som život svojim bratom.“
„Ty si ČO?!“
„V noci som zavolal Billymu a Stuartovi. Povedal som im, aby hneď prišli domov, pretože mamka ochorela. Prišli rýchlo. Povedal som im, že som anonymne dal hlášku polišom o mŕtvych schránkach na univerzite. Chytať dílerov je ich práca. Billy a Stuart sú z toho vonku.  Nebude žiadna streľba a... Budú žiť!  Irv, sú to moji bratia. Musel som to urobiť. Mal som príležitosť a využil som ju. Tak ako ste hovorili, ty a Dean. Rozhodný čin v pravý čas môže zmeniť svet.  Ja.... Musel som. Nech ma to stojí čo chce.“
Vzdych na druhom konci bol hlboký ako zo studne. „Čas nepozná jednoduché účtovníctvo, Steven. Sám si vyžiada svoju cenu. Narušil si časovú líniu. Za narušenie reality vždy zaplatíš viac ako si môžeš dovoliť.“
„Nech! Nemôžeš ma zastaviť! Nedovolím, aby moji bratia zomreli. Billy a Stuart budú žiť dlhý a spokojný život! Abby neodíde, Bea... sa nezmení a všetci budeme žiť tak, ako doteraz.“
„A čo ostatní?“
„Akí ostatní?“
„Dean a jeho brat, napríklad. Aj ich život sa teraz zmení.“
„K lepšiemu. Deana nezrania, udobrí sa s bratom a...“
„A nedostane sa do ústavu a nevyužijú ho ako zdroj energie pre dúhový most. Sam nás nepožiada o uzdravenie brata, kúzlo nás neprenesie do iného sveta a my neprekazíme Stésichorov plán na získanie otrokov. Hrozí nám útok zo sveta oplývajúceho mágiou. Uvedomuješ si aspoň trochu, čo všetko si ovplyvnil?“
„Ja som nechcel,“ zareagoval previnilo chlapec. „Musel som. A vôbec! Sme v bezpečí! Ty si predsa toho blond kreténa zabil a dobre si urobil. Spálil si jeho kúzlo. Od neho nám už žiadne nebezpečenstvo nehrozí. Zmena v našom svete predsa nemá nič spoločné s udalosťami v tom druhom svete. Čo sa tam stalo, stalo sa.“
„Alebo nestalo,“ čarodej sa zarazil. „Alebo nestane. Chápeš, že sme pravdepodobne spôsobili  časový paradox v časovej súslednosti udalostí medzi dvomi svetmi? To, že si nás poslal do minulosti môže mať nepredstaviteľné následky.“
„Alebo žiadne,“ vecne oponoval Steven. „Billy a Stuart budú žiť a nikto si nič nevšimne. Okrem nás dvoch predsa nikto nevie, ako čo sa stalo... stane v budúcnosti. Vlastne...? Ako to, že ty vieš? Nemôžeš si pamätať veci, ktoré sa ešte len stanú! Sám si to povedal, že vy dvaja si nebudete nič pamätať!“  
„Som čarodej a mám svoje metódy. Musíš sa naučiť lepšie podvádzať,“ podotkol Irvin. „Obávam sa, že vývoj budúcich udalostí nebude taký jednoduchý ako si predstavuješ. Zmena sa už šíri pozdĺž časovej línie a udalosti sa menia. Nemôžeme ich žiadnym spôsobom ovplyvniť, pretože neviem odhadnúť či by náš potenciálny zásah pôsobil pozitívne alebo negatívne. Nemôžeme urobiť vôbec nič. Môžeme len čakať a dúfať, že sme nespôsobili katastrofu.“  
„Irv, mrzí ma to. Prosím ťa, vráť sa domov. Rýchlo! Musíme sa pozhovárať. Chcem urobiť všetko čo sa bude dať... Nechcem, aby  sa niečo pokazilo. Aj naši sa potešia, keď sa vrátiš. Urobíme si záhradnú párty a...“
„V žiadnom prípade! Časová línia má tendenciu vykazovať veľkú mieru zotrvačnosti. Ak zopakujeme udalosti, ktoré viedli k útoku na dvojčatá v predchádzajúcej budúcnosti, tak sa s najväčšou pravdepodobnosťou uskutoční aj v tejto. Ja, Billy, Stuart v na jednom mieste a záhradná slávnosť?  Nie, to nie je dobrý nápad. Zbytočne by sme provokovali osud.“
Steven vyskočil zo stoličky. „Dobre! Žiadna párty nebude. Prehovorím mamku. Nebude namietať. Na jednej oslave nezáleží. Stačí, keď sa vrátiš.“
„Spôsobil si zmenu časovej línie.  V tejto chvíli nedokážem odhadnúť rozsah zmien, ktoré sa už začali uskutočňovať, ale obávam sa, že budú dosť veľké, možno zásadné. Realita sa bude snažiť zmeny kompenzovať. Pre nás to znamená stratu dvojčiat a rozpad rodiny. Možno sme im získali nejaký čas, ale pri najbližšej vhodnej príležitosti by sa mohla tá tragická udalosť zopakovať.“
„Oznámil som polícii, že tí vrahovia obchodujú s drogami. Už ich zatkli. Nemôžu prísť sem a strieľať.“
„Strieľať môže niekto iný. Alebo nám nejaký odporca záhradných slávností môže hodiť bombu na gril, alebo pôjde náhodou okolo Oscar a spozná ma. Nie, nemôžem sa vrátiť domov.  Radšej sa chvíľu budem držať bokom. Pár mesiacov, možno dlhšie. Možno sa za ten čas realita ustáli. Dávaj pozor na bratov.“
„To nie je správne!“ vyhŕkol v panike Steven. „Ja som vás stiahol do minulosti a ja som zmenil budúcnosť. Ak sa niekomu má niečo stať, tak potom mne.“  
„Možno. A možno tvoj účet zaplatí niekto iný. Povedal som ti, že čas si sám vyberie svoju cenu. Ty nerozhodneš kto ju zaplatí, akú ani kedy. Varoval som ťa, že nikto so zdravým rozumom sa nezahráva s časom, pretože by mohol stratiť viac ako získal. Pozdrav odo mňa rodičov. Ozvem sa. Potom.“
Telefón zmĺkol. Steven sklonil hlavu, na otvorenú knihu dopadla horúca kvapka. V tom momente, keď sa v Erebovej hrobke rozhodol vrátiť do minulosti a zachrániť svoju rodinu, to vyzeralo ako dobrý nápad. Obidva jeho nedostižné vzory sa zhodli, že keď je čas na činy, tak treba využiť príležitosť, konať rázne, bez váhania a nehľadieť na následky. Tak urobil čo pokladal za správne. Sústredil sa na svoju izbu, na noc pred dňom, kedy Billy so Stuartom začali uskutočňovať svoj plán na odhalenie priekupníkov drog. Irvin v tom čase liečil nejaké deti hore pri kanadských hraniciach. Nemohol by ho zastaviť, ani keby vedel, čo sa chystá urobiť. Steven vedel, že nesmierne riskuje zakázaným spôsobom, ale v kútiku duše dúfal, že sa nebude musieť obávať žiadnych  následkov. Veď predsa vykonal dobrú vec. Zachránil svoju rodinu. Za to ho predsa nikto so srdcom na pravom mieste, nemôže odsúdiť a potrestať. Lenže čas srdce nemá. Najmladší Simmons cítil v bruchu podivný chlad. Oficiálne už bol skoro dospelý, ale teraz plakal, vydesený ako chlapec.

Dean sa zobudil čelom opretý o volant. Celé telo ho bolelo ako po poriadnej nakladačke. Osemnásť hodín v kuse v aute na zlých cestách si vybralo svoju daň. Dlaňou si pretrel oči. Zhasol na parkovisku lacného motela, do tmy sliepňala len lampička na recepcii. Dobre. Vystúpil, zo zadného sedadla vzal tašku s oblečením a zamieril ku svetlu. Do svitania je ďaleko, môže si ešte ukradnúť pár hodín spánku v posteli.    
   Zapadajúce slnko cez dávno neumyté okná kreslilo na stenu obdĺžniky. Z hŕby prikrývok sa vynorila ruka a nahmatala mobil na nočnom stolíku. Pri pohľade na časový údaj z Deana vyletela nadávka, pri ktorej by aj Bobby zdvihol obočie. Prespal takmer celý deň. Šokovaný vyskočil z postele. Kde, do čerta, má rifle a košeľu? Musí... Čo? Stopu na Gadreela nemal žiadnu. Žiadny zmeškaný hovor  nevyžadoval okamžitú pozornosť lovca Deana Winchestra. Posadil sa na posteľ a hlavu spustil do dlaní. Mal voľný večer. Čo s ním? Mohol sa vrátiť do postele a zaspať bolesť hlavy. Bolela ako po riadnom fláme. Posledné pivo vypil včera okolo obeda, z alkoholu migrénu teda nemal. Skôr z toho sna. Spomínal si na kobku, na šialenca s vysokou plavou parochňou, na kamennú cestu a netvora, krvácajúceho do prachu. Nemal snáď dosť hororu každý deň pri práci? Keď už sa dostal do postele, prekvapivo pohodlnej musel uznať, tak sa chcel poriadne vyspať, nie aj vo sne zachraňovať svet.  
Mohol by vytiahnuť počítač a prezrieť najnovšie správy, alebo by mohol zájsť na pivo. Žalúdok hlasno pripomenul svoju existenciu. Tiež možnosť. Takže sprcha, večera, pivo a potom sa uvidí.
    Sedel pri bare, popíjal fľaškové pivo a zazeral na svoj telefón. Žiadny zmeškaný hovor, žiadna textová správa.
Žiadna správa od mladšieho brata.
Mal by mu zavolať, dohodnúť stretnutie, aby si mohli vysvetliť... všetko, čo sa v poslednom čase stalo. Prstami prešiel po displeji. Prečo cíti takmer telesnú nechuť kontaktovať brata? Celý večer, zakaždým, keď chytil do ruky telefón s úmyslom zavolať Samovi ho buď pichlo v chrbte alebo v kolene. Posledne dostal kŕč do ruky, chvíľu nemohol hýbať prstami. Akoby jeho podvedomie chcelo zabrániť plánovanému rozhovoru. Namiesto mobilu chytil fľašu. Dopije pivo, možno aj ďalšie a potom sa uvidí. Vložil telefón do vrecka a opätoval úsmev okoloidúcej servírke. Dlhé ryšavé vlasy, modré tričko bez rukávov, dobrá postava. Tento večer sa nevyvíja zle. „To sa usmievaš na mňa?“ chcel vedieť povedomý hlas po jeho ľavici. „Najskôr mi aspoň zaplať pohárik.“
Crowley.
Dean automaticky siahol do bundy po nôž. „Povedal som ti, že ťa zabijem, ak ťa ešte uvidím.“
„Zabiješ ma. Hej, spomínam si, ale načo visieť na minulosti? Zbytočne tu strácaš čas. Tá servírka je chodiaca reklama na kvapavku a Gadreel je už za horami. Je načase venovať sa dôležitejším veciam.  Napríklad zabitiu Abaddon.“
„Veľa šťastia,“ nepustil nôž. „Rytieri Pekla neumierajú ľahko.“
„Niečo presa len dokáže rytierov zabiť. Zbraň, ktorú archanjeli používali na ich popravu, Prvá čepeľ.“
„Nikdy som o nej nepočul. Už ťa môžem zabiť?“ pevnejšie zovrel zbraň.
Crowley sa nahol bližšie a začal vysvetľovať.
Čas si sám vybral svoju cenu.  

„Steven, nemôžem uveriť, že si oklamal dvojčatá!“ spravodlivo rozhorčený otec Simmons čistil žalúdok svojmu najmladšiemu až drnčali okenné sklá. „Čo ťa to napadlo, nahovoriť im, že mamka je chorá. Nie, neprerušuj ma. Ešte som neskončil. Dobre vieš, že obaja majú študijné povinnosti. Ja viem, že sa ti po bratoch cnie, ale už nie si dieťa. Musíš pochopiť, že teraz majú iné povinnosti, nemôžu byť stále doma.“
Najmladší Simmons prikyvoval sklonenou hlavou. Pri pokuse vysvetliť bratom dôvody svojho konania sa tak zamotal do príčin a následkov, že si na koniec nerozumel ani on sám. Najmä preto, že sa snažil zatajiť najbolestivejšie detaily, aby zbytočne nezraňoval svoju rodinu a bez nich jeho príbeh nedával zmysel.
Billy a Stuart svorne usúdili, že mladšiemu bratovi šiblo. Stevenov zhoršený duševný stav plánovali využiť ako zámienku na predĺžený víkend u rodičov. Na každý problém je potrebné hľadieť z  pozitívnej strany. Mamka Simmonsová utrúsila pár viet o nevhodnosti niektorých vtipov a začala vyvárať. Keď už sú chlapci doma, urobia si rodinný obed a pozvú aj Brada s manželkou.  
„Si už skoro dospelý a musíš prijať zodpovednosť za svoje konanie a znášať následky. Zaplatíš bratom spiatočné lístky do školy.“
Steven prikývol. Ak je toto cena, ktorú musí zaplatiť, zaplatí s radosťou. Sú to len peniaze.
Otec Simmons vydýchol. Výchovný rozhovor obe strany zvládli lepšie ako očakával.    
„Drahý, ak ste už skončili,“ pootvorila dvere do pracovne mamka Simmonsová, „mohol by si zavolať Irvovi, že mám pre neho prácu?“
„Chceš mi ešte niečo povedať, Steven?“
„Nie, ocko.“
„Tak sme skončili. Môžeš ísť. Cestou rozmýšľaj o tom, čo som ti povedal.“
„Áno, ocko.“ Najmladší Simmons sa prešmykol okolo matky s úmyslom schovať sa vo svojej izbe. Došiel len do haly.
„Steven, kedy so hovoril s Irvom? Neberie mi telefón,“ zastavil ho otec.
„Dnes ráno. Nechal vás pozdraviť a povedal, že sa ozve.“
„Dobre. Ďakujem,“ najstarší Simmons sa vrátil do pracovne.
Steven sa cestou na poschodie usmial na mamku. Rozstrapatila mu vlasy a znak toho, že sa už nehnevá.  Pridal do kroku. Nechcel sa teraz s ňou zhovárať. Nemohol. Dokázal myslieť len na jednu vec. Irv bol nedostupný. Povedal, že sa ozve. Potom. Spomenul dúhový most a hroziaci útok z inej dimenzie. Ako poznal adoptovaného bratranca, považoval za svoju povinnosť niečo podniknúť. Určite sa pokúsi zničiť portál do nesympatickej dimenzie. Namiesto do svojej izby zamieril k dvojčatám. Hneď pri dverách vypálil otázku.
„Viete vystopovať vypnutý mobil?“
„Čí?“ zaujímalo Stuarta.
„Irvov.“
„Nehrozí,“ zamračil sa počítačový expert. „Irva sme naučili príliš veľa. Keď nebude chcieť, aby sme ho našli, nenájdeme ho.“
„Musíme ho nájsť. Bojím sa, že  sa chystá vyviesť velikú hlúposť.“
„Súvisí tá hlúposť s tvojím klamstvom?“ informoval sa Billy.
„Svojím spôsobom,“ pripustil Steven. „Vysvetlil by som vám to, ale nemáme čas. Musíme nájsť Irva a zastaviť ho. Lenže ja neviem ako. Vypol si telefón a určite vztýčil aj magickú ochranu. Ako ho nájdeme, keď nechce, aby sme ho našli?“
„O jednej možnosti by som možno vedel,“ pripustil Stuart. „Irv  cestuje svojím autom. Lexus má GPS lokátor. Ak Irv ho neodstavil na nejakom parkovisku, môžeme ho vystopovať.“ Pritiahol si počítač. „Máme šťastie. Je v pohybe.“ Pozrel na mapu a zmätene zdvihol hlavu. „Počuj, brácho, má tá hlúposť,  o ktorej si hovoril, nejaké spojenie s Quachitou?“
Mala. Ústav svätého Sebastiána stál v oblasti, do ktorej smeroval čarodejov Lexus.  
Steven usúdil, že je najvyšší čas začať panikáriť. Popis hroziaceho nebezpečenstva obmedzil na minimum. Zlé bytosti z inej dimenzie chcú napadnúť Zem a Irv ich chce zastaviť.
„Kedysi dávno v ďalekej galaxii,“ predniesol Billy.
„Som tvoj otec, Luke,“ zachrčal Stuart.
„Začínam pochybovať, že udržať vás dvoch nažive bola správna vec!“ najmladší Simmons buchol dvermi až sa dom otriasol.
„Ou, to bolelo,“ zatiahol Stuart.
„Sklapni,“ zahriakol dvojča Billy. „Toto vyzerá vážne. Náš mníšik nezvykne robiť hlúpe žarty. Čo ak fakt hovorí pravdu? Odkiaľ vedel o drogách na univerzite? Ja som sa pochválil len tebe. Preveril som tú jeho historku. Poliši fakticky dostali anonymný tip a už zatkli pár ľudí. Pozri,“ obrátil k bratovi svoj počítač, „všetci o tom četujú.“
Zo Stuartovej tváre zmizol úškrn. „No do čerta! Ak je pravdivá aj tá časť o armáde klonov, tak...“
„Si viem veľmi dobre predstaviť, že Irv vztýčil zástavu a tiahne do boja za slobodu a spravodlivosť,“ dokončil Billy. „Máš pravdu. Do čerta! Musíme za ockom! Kam zmizol Steven?“
Stuart vyzrel z okna. „Zaliezol do garáže.“
„Blázon. Autom Irva nikdy nedohoní. Musíme niečo vymyslieť.“
„Mysli! Cestou do otcovej pracovne,“ Stuart vybehol z izby, tesne nasledovaný dvojčaťom.
Rodinná porada netrvala dlho. Vydesený Steven ani nemusel veľa vysvetľovať. Presvedčivejšie ako slová pôsobilo jeho nefalšovaný strach o adoptovaného bratranca. Otec Simmons skonštatoval, že posledných pár mesiacov mali pokoj, takže nejakú katastrofu už očakával. Ale že práve Irvin? Nestrácal čas lamentovaním, radšej zburcoval známych.
„Mládež,“ prísnym pohľadom premeral synov, „naložte zbrane, výstroj a lekárničku do dodávky. Na letisku za mestom nás čaká vrtuľník. Ak bude priaznivý vietor, dohoníme Irva skôr ako dôjde do toho blázinca a urobí nejakú šialenosť. Vyhlásil som pohotovosť pre lovcov v najbližších troch štátoch. Sú pripravení pomôcť, ak bude treba. Čo tu ešte stojíte? Pohyb! Vydal som rozkaz!“ S rýchlosťou reakcie svojich synov mohol byť spokojný.

Vrchná sestra Shailene Elgorthová sedela za písacím stolom vo svojej kancelárii a vyplňovala tlačivá. Pozrela na hodiny, ešte dvadsať minút a čaká ju dozor pri vydávaní obedov pacientom. Nudná a nevďačná práca. Vzdychla, podpísala vyplnený formulár a založila ho do spisu.
„Pani E,“ v otvorených dverách sa zjavila hlava zdravotnej sestry, „máte tu návštevu. Hľadá vás nejaký muž.“
V duchu zakliala a nasadila dobrosrdečný úsmev. „Tak nech ide ďalej. V našom zariadení vždy radi poskytneme informácie príbuzným.“
„Nie som príbuzný,“ ozval sa mužný hlas. „Som kontrolór z Národnej zdravotníckej asociácie.“  
Vrchná sestra naprázdno prehltla a zdvihla hlavu. A pozrela do tváre najkrajšiemu chlapovi, akého v živote videla. Vysoký, tmavé vlasy, sivé oči. Niečo hovoril, nevnímala. V hlave jej vírila jediná myšlienka: Kde si bol, keď som mala dvadsať?
Položil nejakú otázku a zjavne čakal na odpoveď.
„Prepáčte, čo ste sa pýtali?“ našla konečne reč.
Muž krátko stisol pery, nespokojný, že sa musí opakovať. „Josh Brown, z Národnej zdravotníckej asociácie. Mojou úlohou je skontrolovať posledných niekoľko úmrtí vo vašom ústave. Požiadal som službukonajúcu sestru,“ natočil sa ku dverám, ale sestra už odišla, „aby ma zaviedla ku riaditeľovi alebo k jeho zástupcovi. Nejakou náhodou som skončil u...“ pozrel na menovku na Shaileninom stole, „u vrchnej sestry, pani Elgorthová. Dúfam, že mi ukážete ako sa dostanem k riaditeľovi ústavu.“
„Doktor M’Barek nie je prítomný. Prednáša na lekárskej konferencii v Bostone. Jeho zástupca, doktor Sloane je momentálne indisponovaný.“ Osobne mu naliala do minerálky silné sedatívum a dohliadla, aby ju vypil. Počas popoludňajšieho pokoja chcela zaviesť do svojej špeciálnej miestnosti ďalšieho kandidáta. „Ako vrchná sestra som momentálne za vedenie ústavu zodpovedná ja. Som vám k dispozícii. Čo potrebujete?“
„Ako som povedal, prišiel som prešetriť úmrtia pacientov.“ Z ošúchaného čierneho kufríka vybral päť spisov a rozložil ich na stole vrchnej sestry. Shailene pri pohľade na mená na obaloch zažmurkala. Práve sa zhmotnila jej nočná mora. Týchto päť pacientov osobne zaviezla do tajnej miestnosti v suteréne a pomocou kúzla z nich vytrhla duše.  
„Tak to ste tu správne,“ usmiala sa na kontrolóra. „Nikto o pacientoch nevie viac, ako ja. Čo potrebujete vedieť?“
Naoko sústredene počúvala vysvetľovanie kontrolóra o nápadnom nesúlade terapie, nasadených medikamentoch so zdravotným stavom pacientov. Po počiatočnom zlepšení sa zdravotný stav všetkých náhle zhoršil a vo všetkých úmrtných listoch boli ako príčiny úmrtia uvedené choroby, na ktoré pacienti vôbec neboli liečení. Musela uznať, že kontrolór mal pravdu. Zosnulí nemali rodinu alebo sa o nich príbuzní vôbec nezaujímali, takže doklady v spisoch vyplnila sama a nevenovala im dostatočnú pozornosť. V budúcnosti si bude musieť dať väčší pozor. Žiadny problém. Ale kontrolór a jeho vyšetrovanie mohli byť problém. Čo s ním? Jednu zásuvku stola mala plnú liekov, sedatíva, drogy, jedy. Stačí kontrolórovi ponúknuť pohár minerálky alebo kávu, osladenú niekoľkými kvapkami z fľaštičky ozdobenej lebkou a skríženými hnátmi. Keby len nebol taký fešák. Takého chlapa by bola škoda nevyužiť. Zúrivo rozmýšľala, ako by mohla zo stávajúcej situácie vyťažiť čo najviac.
„Na prípad nás upozornil pracovník pohrebného ústavu. V mladosti pracoval ako ošetrovateľ v nemocnici. Na telách zosnulých našiel znaky, ktoré mohlo zanechať použitie nepovolenej terapie.“
Veta privliekla vrchnú sestru späť do reality.
„Nepovolená terapia? O tom nič neviem. Doktor M’Barek rád využíva najnovšie postupy, ale žiadna z doterajších kontrol v našom ústave nezistila porušenie predpisov.“
„Kedy sa vráti riaditeľ?“ Kontrolór pozbieral spisy a vložil ich do kufríka. „Bude lepšie ak celú vec preberiem s ním.“
„Áno, to iste bude,“ sestra sa usmiala. Doktor M’Barek je nevinný ako dieťa, zahrabaný do svojej teoretickej práce a výskumu by nezbadal, ani keby celý ústav okolo neho ukradli. „Čakáme ho zajtra večer.“
„Výborne,“ pán Brown zavrel kufrík. „Kým sa vráti, budem mať dosť času vypočuť personál a oboznámiť sa s chorobopismi pacientov.“
Shailene zalapala po vzduchu. Ešte to by chýbalo aby sa tu na všetko vypytoval. To v žiadnom prípade nemôže dopustiť. „Počkajte moment.“ Prehrabala spodnú zásuvku a vstala s kľúčmi v ruke.
„Ak chcete chorobopisy, zavediem vás do pracovne riaditeľa. Skladuje ich vo svojej terapeutickej miestnosti v suteréne. Nikto z personálu do nej nemá prístup. Ja áno, pretože  mám kľúče od všetkých dverí v budove. Celú večnosť som tam nebola.“
„Ďakujem.“
Úsmev pána Browna by rozbúchal srdce aj babičke Huffovej, ktorá dosiahla krásny vek deväťdesiat dva rokov, trpela senilitou a bola poloslepá. Kontrolór  zdvorilo pridržal dvere, aby vrchná sestra mohla prejsť. Keby Shailene práve zúrivo nepreberala všetky možnosti ako zažehnať hroziacu katastrofu, možno by si všimla, že na podlahu jej kancelárie dopadli tri hnedé guľky. Kontrolór opatrne zavrel kanceláriu a pobehol, aby dohonil sestru.
„Terapeutická miestnosť je v suteréne? Zvláštne. Väčšinou sú takéto priestory umiestnené v blízkosti vyšetrovní, kvôli pohodliu personálu aj pacientov.“
„Áno, musím priznať, že transport imobilných pacientov na najnižšie poschodie je výzva,“ prikývla roztržito vrchná sestra. Vždy sa s vozíčkarmi natrápila, kým ich dostala dole a po obrade zas do postele. Automaticky odpovedala na pozdrav ošetrovateľovi, ktorý sprevádzal skupinku chodiacich pacientov na obec. „John, požiadate sestru Máriu, aby ma zastúpila pri vydávaní obedov. Žiaľ, mám iné povinnosti.“ Bez zastavenia prešla okolo. Určite jej príkaz vykoná.
Ošetrovateľ so zdvihnutým obočím sledoval ako schádzajú po schodoch. Aké iné povinnosti môže mať tlstá Shailene v spoločnosti takého fešáka?  Jeden z pacientov sa potkol na rovnej podlahe, nič zvláštne pre človeka postihnutého mozgovou obrnou. Ošetrovateľ okamžite zareagoval a vrchnú sestru pustil z hlavy. „Počkaj, Joe, pomôžem ti,“ podoprel zverenca.

Ak kontrolór považoval umiestnenie vchodu terapeutickej miestnosti za nezvyčajné, nechal si to pre seba. Sestra Elgorthová odomkla. „Prosím až po vás.“
Pán Brown jemným úklonom poďakoval a odmietol. Žena má prednosť.
„Prosím. Nástojím na tom,“ vrchná sestra podporila svoju prosbu úsmevom a pištoľou ráže štyridsať päť, ktorú vytiahla z vrecka.
Kontrolór bez ďalších námietok disciplinovane zdvihol ruky a vošiel do miestnosti. Podľa výrazu jeho tváre, jej zariadenie na neho urobilo dojem.
Pomerne veľkú miestnosť osvetľoval modrý oheň horiaci v plytkej miske na oltári. Inak sa nízky, široký stôl z čierneho kameňa nedal nazvať. Stenu za oltárom zakrýval tmavomodrý záves, na ktorom boli lesklou niťou vyšité exotické symboly.  
„Odhoď kufrík. Ďalej,“ vrchná sestra mávla zbraňou k ohňu.
Pán Brown poslúchol.
„Stáť,“ zavelila, keď došiel k oltáru. „Kľaknúť a ruky za hlavu.“  
Sledovala ako sa spúšťa na kolená s rukami za hlavou. Mať moc je také príjemné. Prešla k polici zapustenej do steny, dávala si pozor, aby stále mierila na muža pri oltári. Nerobila si ilúzie, keby na okamih prestala dávať pozor, určite by ju premohol.
„Nechápem, čo má toto znamenať. Určite viete, že ohrozovanie zamestnanca štátnej agentúry zbraňou je zločin. Políciu bude určite zaujímať aké ďalšie porušenie zákona...
„Och, poliši mi starosti nerobia. Nikto nebude klásť zbytočné otázky. Ty zmizneš, tvoje auto odstavím pri odpočívadle s kľúčikmi v zapaľovaní. Do hodiny bude preč.  Všetkým poviem, že si odišiel a viac som ťa nevidela. Pre polišov budeš len ďalší nevyriešený prípad.“        
„Čo so mnou chcete urobiť?“
Skutočne v jeho hlase nepočula strach? „Mohla by som ťa zabiť, ale to by bola škoda. Pošlem ťa na malý výlet.“ Z police vytiahla misku. „Nebude sa ti tam páčiť. Môj obchodný partner má dosť špecifický vzťah k svojim otrokom.“  
Položila misku na symbol vyrytý do podlahy a z police vybrala balíček, ktorý vyprázdnila do misky. Na okamih spustila oči z svojho zajatca. Kontrolór využil príležitosť a rýchlym pohybom zotrel časť symbolov, nakreslených na oltári.
„Pohotovostné kúzlo pre prípad potreby,“ vysvetľovala Shailene.
„Prepáčte, ak som správne pochopil, vy tu budete čarovať?“  
Množstvo údivu v poslednom slove ju rozosmialo. „Áno, fešáčik, všetko čo tu vidíš je mágia. Pravá, nefalšovaná mágia.“
„Možno sa mýlim, ale nie je používanie čiernej mágie nebezpečné? Uvedomujete si, že svojím konaním môžete ohroziť pacientov a kolegov? Ste predsa zdravotná sestra. Vašou povinnosť je predovšetkým konať v záujme pacientov.“
Vrchná sestra sčervenela ako vrchné svetlo na semafore. „Čo ty vieš o tom, aké je to byť zdravotnou sestrou v blázinci? Od rána do večera utierať usoplené nosy a znečistené zadky za smiešnu sumu na výplatnom šeku. Po dvadsiatich rokov s bláznami si zaslúžim niečo lepšie a dostanem to, aj keby som celú túto búdu mala vyhodiť do vzduchu!“  
Pán Brown mlčal. Neexistoval žiadny dôvod povedať sestre Elgorthovej o opatreniach, ktoré pre tento prípad učinil.
Shailene do zmesi v miske pridala pár tmavých kvapiek zo skúmavky. „Privolám môjho obchodného partnera. To je jeho krv, nie moja.“ Z misky vyšľahol belasý plameň. „Veľký priechod ešte nie je hotový, tak na svojej strane otvorí malý priechod do nášho sveta. Má rád exotické hračky, ty sa mu budeš páčiť.“    
Kontrolór si taktne nechal pre seba, že o tomto predpoklade veľmi, ale skutočne veľmi pochybuje.

Sestra Mária vrazila do kancelárie vrchnej sestry rozhodnutá protestovať proti ďalšej povinnosti naloženej na jej unavené plecia. Namiesto tlstej Shailene však v miestnosti sedel šedý štipľavý oblak, ktorý sestru Máriu obral o dych aj reč. Na okamih.
„Poplach!! Horí!! Evakuácia!!“ Sestra sa činila, čo je pľúca stačili. Vážnosť situácie podčiarkol dym, rozliezajúci sa z otvorených dverí. Sestry a ošetrovatelia nestrácali čas zisťovaním príčiny zadymenia. Na pravidelných školenia im vrchná sestra dookola opakovala, že ich hlavnou úlohou v prípade  požiaru je evakuovať pacientov. Disciplinovane začali vyvádzať, vyvážať a vynášať svojich zverencov na voľnú plochu v blízkosti budovy. Parkovisku nechalo voľné pre zásahové vozidlá miestneho hasičského zboru, ktorý zalarmovala sestra Mária po zistení, že službukonajúci lekár napodobňuje Šípovú Ruženku a vrchná sestra je nezvestná.  
Tajná miestnosť sestry Elgorthovej bola vybavená účinnou zvukovou izoláciou. Musela byť. Nešťastníci, ktorých sem doviedla, sa nevzdávali svojej duše bez protestu. Hlasné kvílenie by určite skôr alebo neskôr upútalo pozornosť. Z tohto jednoduchého dôvodu z hlučnej evakuácie do terapeutickej miestnosti neprenikol ani jediný decibel. Shailene nepokojne prestúpila z nohy na nohu. Kúzlo urobila presne podľa Stésichorovho návodu, napriek tomu sa nič nestalo.
„Ehm, slečna Elgorthová, kým čakáme, mohli by sme si pohovoriť o uzatvorení veľkého priechodu, alebo ako tú vec nazývate?“ navrhol do ticha kontrolór. „Interdimenzionálne portály sú pomerne nestabilné, a teda predstavujú pre svoje okolie značné riziko. V prípade zrútenia tohto tu, by som sa nerád nachádzal v jeho blízkosti.“ Pán Brown sa postavil a oprášil si kolená.
„Kľaknúť!“ zvrieskla vrchná sestra a natiahla ruku s pištoľou, aby videl, že to myslí vážne.
„Už som vám povedal, že nemám rád strelné zbrane?“ usmial sa kontrolór ako na malé neposlušné dievčatko.
Zbraň v ruke slečny Elgorthovej sa začala zohrievať, páliť. Vrchná sestra zvrieskla znova, tentokrát od bolesti, pištoľ dopadla na dlážku. Vyvalila oči a ustúpila až ku stene.
„Čo... čo...?“
„Mágia. Pravá, nefalšovaná mágia,“ vysvetlil pán Brown. Dosť sarkasticky.
Oheň horiaci na oltári zablikal a pohasol.
Shailene znepokojene pozrela tým smerom. „Čo sa to tu deje? To je tvoja práca?“
„Odstránil som časť symbolov udržujúcich kúzlo. Váš nedokončený portál sa postupne zrúti sám do seba a jeho energia sa rozplynie v prázdnote medzi svetmi. Aspoň taký je plán. Môžem sa mýliť, preto by som vám odporúčal , aby ste urýchlene opustili miestnosť.“ Kontrolór začal ustupovať k východu.
Vrchná sestra v prvom okamihu stratila reč. Jej portál, jej cesta k novému, krásnemu životu sa rozplynie? Žiadny zlatý palác a zástup mladých, ochotných otrokov pre Shailene Elgorthovú? Zostane v tomto prekliatom svete, v prenajatom byte s dvomi tuctami vrážd na krku? Nikdy! Rýchlosťou, nezvyčajnou na ženu jej veku a objemu zhrabla z police pohár do polovice naplnený ortuťovitou substanciou a vyprázdnila jeho obsah do misky na oltári. Plameň vyšľahol do výšky a svetlo za tmavomodrým závesom zdvojnásobilo intenzitu.
„No do psej riti,“ zhodnotil situácie pán Brown a zrýchlil odchod z miestnosti. Prišiel tak o úchvatný pohľad na pulzujúce sedemfarebné svetlo, ktoré pohltilo záves, slečnu Elgorthovú, oltár a nakoniec vo veľkolepej explózii aj polovicu budovy Ústavu svätého Sebastiána.
     
Logistika bývalého plukovníka fungovala na jednotku. Vrtuľník sa vzniesol do vzduchu sekundu po zavretí dverí. Pilot sa vo svojej práci vyznal, aj pohonných hmôt natankovali dostatok, len vietor nespolupracoval.  Polhodinu pred pristátím Stuart hlásil, že Lexus stojí na značke označujúcej na mape Ústav svätého Sebastiána. Otec Simmons sa uvoľnil. Za polhodinu ani špecialista Irvinovho formátu nestihne spôsobiť významnejšiu katastrofu. Aby nevzbudzovali neželanú pozornosť, vrtuľník pristál na parkovisku opusteného rekreačného strediska, vzdialeného od svätého Sebastiána pätnásť minút pešo krížom cez les. Simmonsovci vyložili nevyhnutný arzenál, uložený v športových taškách, a poklusom vyrazili. Podskočenie úzkeho chodníka prekvapilo všetkých členov rodiny. Následná explózia a vysoký stĺp prachu zmiešaného s dymom ešte viac.  
„Tak predsa to len stihol,“ vzdychol otec Simmons.
Dobehli na okraj lesa. Areál Ústavu svätého Sebastiána by mohol slúžiť ako kulisy k filmu s Willisom v hlavnej úlohe. Panika, krik, dym, zranení ľudia. Všeobecný chaos ešte zvýšil hlučný príchod hasičských áut.
Muži v hrubých uniformách našťastie rýchlo ovládli scénu. Dvaja vytiahli kufre s prvou pomocou pre zranených, ostatní odmotali hadice a hasili požiar. Simmonsovci bez váhania ponúkli svoju pomoc pri ošetrovaní. Hasiči vďačne prijali ochotné ruky. Zranených našli dosť, no všetky zranenia boli ľahké, väčšinou škrabance spôsobené letiacimi úlomkami.    
„Podajte hlásenie,“ vyzval bývalý plukovník svojich potomkov, keď boli všetky škrabance vydezinfikované, tržné rany prelepené a jeden vyvrtnutý členok zafixovaný.  
„Irvov Lexus stojí na parkovisku,“ Stuart sa neúspešne pokúšal zoškrabať z prstov mimoriadne prítulný dezinfekčný prostriedok. „Má v ňom veci. Počítač, oblečenie, doklady. Určite nešiel ďaleko.“
„Išiel dovnútra,“ nadviazal Billy. „Rozprával som sa so sestričkou, ktorá zaviedla návštevníka s Irvovou vizážou k vrchnej sestre.“
„Ja som vyspovedal ošetrovateľa. Pred obedom videl vrchnú sestru a tmavovlasého fešáka ísť spolu do suterénu.“
„Keď som sa potuloval okolo veliteľa zásahu, počul som ako sa jedna zo sestier sťažuje, že vrchná sestra slečna Elgorthová sa tesne pred požiarom vyparila preč a celú evakuáciu musela organizovať miesto nej,“ prispel s ďalším dielikom do skladačky Brad. „Hasiči zistili, že auto slečny Elgorthovej, malá bordová Fordka stojí na parkovisku. Podľa personálu určite nešla ďaleko, alebo...“
„Je ešte stále v budove,“ doplnil ticho Steven.
Podobne usudzovali aj hasiči. Štyria muži si natiahli špeciálny výstroj, kukly a dýchacie nástroje. Simmonsovci mohli pozorovať ako začali prehľadávať požiarovisko. Z bezpečnej vzdialenosti. Veliteľ zásahu bol síce vďačný za pomoc, ale civilov k zhorenej budove nepustil. Aby sa len tak nepotulovali po okolí a neprovokovali zodpovedné osoby, pomohli nastúpiť chodiacim pacientom do autobusov, ktoré ich odviezli do najbližšej nemocnice.
Bývalý plukovník sa nevtieravo pripojil k veliteľovi zásahu. „Stmieva sa. Podľa mojich skúseností unavení muži robia najviac chýb práve za súmraku. Myslia si, že viditeľnosť je ešte dostačujúca, ale tiene klamú.“
Hasič prikývol. Bezpečnosť jeho mužov je prvoradá. Dnes už nikoho nezachránia. Tam dolu nikto nemohol prežiť. Zapol vysielačku: „Chlapi, koniec zásahu. Opakujem, dnes končíme. Stiahnite sa, vraciame sa na základňu.“ Prijal huhňavú odpoveď a zavesil vysielačku na opasok. „Nechám tu hliadku, pre prípad, že by sa oheň znova rozhorel. Aj kvôli zlodejom. Neuveríte, ako rýchlo sa zbehnú rabovať. Musíme zachovať miesto činu nedotknuté pre vyšetrovateľa.“
„Miesto činu?“
„Máme nahlásené dve nezvestné osoby a nepoznáme príčinu požiaru,“ hasič stisol pery. „Tak čo, chlapi?“ otočil sa k štvorici v ťažkých oblekoch. „Našli ste niečo?“
„Nič, čo by stálo za reč, šéfe,“ najvyšší hasič si napravil kuklu pod pazuchou. „Cez menej poškodenú časť budovy sa nám podarilo dostať sa do suterénu. Nedostali sme k miestu vzniku požiaru, ale boli sme dosť blízko. Šéf, v živote som nič také nevidel. Betón spečený na sklo. Ten oheň musel byť extrémne horúci. Neviem, čo tam horelo, ale muselo to byť peklo. Ak tí dvaja išli do suterénu, nemali šancu prežiť. Myslím, že pozostatky nenájdeme. Pri tej teplote sa biologický materiál proste vyparil. Tam dole horelo úplne všetko. Našli sme len toto,“ vytiahol nôž pokrytý hrubou vrstvou sadzí. „Zdá sa, že je keramický alebo také čosi. Oheň ho poškodil, ale nie je celkom zničený. Dám to polišom.“
Plukovník naprázdno prehltol. Ten nôž poznal. Irvin ho vždy nosil pri sebe. Vždy.  Roztrasenou rukou si pretrel čelo. „Pomaly pôjdem,“ zamumlal. Veliteľ zásahu niečo povedal, možno znova poďakoval za pomoc. Frederic jeho slová nevnímal. Irvov nôž bol v suteréne. V suteréne, kde nikto nemohol prežiť. Ako to vysvetlí synom?
Videli ho prichádzať. Mlčky sa postavili vedľa seba, akoby im to malo uľahčiť prijatie zlej správy. Výraz otcovej tváre hovoril sám za seba.
„Našli Irvinov nôž,“ vytlačil zo seba plukovník. „Neďaleko miesta vzniku požiaru. Podľa hasičov oheň dosiahol takú teplotu, že biologický materiál... že ľudské telo...“  Zlyhal mu hlas. „Nemal šancu prežiť.“
„To nie,“ Steven pozrel na otca. „Irv sa dostane zo všetko. Je predsa čarodej. Musíme chvíľu počkať a odniekadiaľ vylezie. Nemôže byť.... Jednoducho nemôže. Musíme prezrieť budovu. Možno niekde leží zranený a potrebuje pomoc.“
„Povedali, že betón sa spiekol na sklo,“ pokračoval plukovník.
„Pri takej teplote...Ak ho zasiahla prvá vlna explózie, tak sa... vyparil... v zlomku sekundy,“ ozval sa  Billy ticho. „Netrpel.“  
„Čo ak nie?“ vykríkol najmladší syn. „Čo ak sa stihol ukryť? Tak...“  
„Videli sme ako rýchlo sa šíril oheň,“ Brad položil ruku bračekovi na plece. „Ak sa niekde schoval tak...“
„Nie,“ Steven striasol bratovu ruku. „Tomu neuverím. Irv predsa nemohol... Nie. Neuverím. Nemajú žiadny dôkaz.“
„Irv svoj nôž nikdy neodkladal. Vždy ho mal so sebou,“ ticho podotkol Stuart. „Vždy. Nosil ho aj do kúpeľne. Nikdy by sa s ním dobrovoľne nerozlúčil.“
„Čo ak ho stratil? Alebo ho okradli?“ nevzdával sa Steven. „Nesmieme Irva odpísať, len preto, že našli jeho nôž! Musíme prehľadať ten barák!“
„Máš pravdu,“ súhlasil otec Simmons. „Prehľadáme. Svedkovia videli Irva a vrchnú sestru ísť do suterénu. Nikto ich nevidel vychádzať. V tom zmätku pri evakuácii mohli nepozorovane vykĺznuť a odísť.“
„Irv by tu svoj Lexus nenechal,“ podotkol Brad. „Jej auto je tiež stále tu.“
„Mohli odísť pešo,“ odsekol Steven. „Nevieme, čo sa stalo. Možno stratil nôž a nevšimol si to. Možno musel narýchlo odísť. Možno...“ zakryl si rukou ústa. Nebude plakať. Ešte nie. Ešte je nádej.
„Prehľadáme ruiny,“ rozhodol plukovník. „Potrebujeme istotu.“
Pozbierali svoje veci a stiahli sa na okraj lesa, odkiaľ pozorovali odchod hasičov. Veliteľ zásahu na mieste nechal dvoch mužov ako hliadku. Brad za nimi zašiel vyzbrojený termoskou s kávou vylepšenou sedatívami. O pol hodinu mohli okolo hliadky tancovať írske ľudové tance, aj tak by hasičov nezobudili.

Najnižšie poschodie budovy, tá časť, ktorú výbuch nerozmetal po okolí, vyzerala presne tak ako ju hasiči opísali. Ako peklo po požiari. Sadze, prach a zápach.  Simmonsovci sa opatrne predierali medzi troskami priestorom, ktorý ešte ráno slúžil ako chodba. Miestnosti po oboch jej stranách boli zničené. Deliacie priečky nevydržali tlakovú po explózii. Odolali  len nosné múry. Čiastočne. Svetlá bateriek prehľadávali každý výklenok, každú škáru.
„Niečo som našiel,“ zahlásil Brad. Spod niečoho, čo vzdialene pripomínalo pozostatky regála, vytiahol skrútený kus kovu.
„Čo to je?“ Steven zamieril na brata svoju baterku.
Brad s nehybnou tvárou podal nález otcovi.
Plukovník poobracal kus kovu zo všetkých strán. „Myslím... vyzerá to ako časť kovovej výstuže príručného kufríka so zámkou.“
„Irv mal kufrík,“ hlesol najmladší Simmons. „Čierny. Zvonku ošúchaný a zvnútra najmodernejšie zabezpečenie. Otváral ho číselným kódom.“
„Hej, také niečo,“ plukovník vopchal nález do vaku prehodeného cez rameno.  „Máte ešte niečo, chlapci?“
„Nie,“ hlásili dvojčatá. „Tam ďalej je to ako.... ako....,“ hľadal slová Billy.
„Ako vo vnútri sopúcha sopky,“ dokončil vetu Stuart. „Tam neprežili ani baktérie.“
Ostatní Simmonsovci pozreli na seba. Ani baktérie!
„Všetko je tam spálené na uhoľ. Nie, s uhlíkom to nemá veľa spoločného. Myslím, že tá hmota je skôr sopečné sklo. Je tam príšerný zápach a strašne ťažký vzduch. Museli odtiaľ vypadnúť a nachytať trochu kyslíka. Vrátime sa a prehľadáme...“
„Nie!“
Bratia aj otec prekvapene pozreli na najmladšieho.
„Nechajte tak. Nevracajte sa tam,“ Steven ukázal hore. „Táto búda drží už len silou vôle. Každú chvíľu to tu môže celé spadnúť.“
Ako na potvrdenie jeho slov, z hĺbky budovy sa ozval príšerný škripot a vzápätí v troskách zarachotil ďalší uvoľnený kus muriva. Chlapec v nemej ďakovnej modlitbe zdvihol oči k nebu. Nemusel otcovi a bratom vysvetľovať, že časová línia má tendenciu kompenzovať narušenie. Billy a Stuart by teraz určite nemali riskovať životy pobiehaním po zhorenej budove.
„Steven má pravdu. Musíme odtiaľto vypadnúť,“ podporil svojho najmladšieho otec Simmons. „Poďme, chlapci. Ústup.“
„Ale otec, ešte sme neprehľadali všetko,“ odporovali dvojčatá jednohlasne. „Možno...“
„Ticho! Počuli ste rozkaz,“ zahriakol blížencov najstarší. „Tu už nič nenájdeme. Nič, čo by za niečo stálo,“ dodal tichšie.
Billy otvoril ústa, aby vysvetlil staršiemu bratovi, kde si môže strčiť svoje príkazy, ale Stuart ho umlčal drgnutím do boku. Bradou ukázal na otca. Plukovník naposledy preletel svetlom z baterky zvyšky chodby, sklonil hlavu a pobral sa preč. Pomaly, ťažkým krokom ako od čerstvo zasypaného hrobu blízkeho.
„On myslí...?“ Billy pozrel na brata. „Vy myslíte, že... že Irv...?“
Ticho po otázke bolo odpoveďou samo o sebe.
„Možno sa mu podarilo uniknúť,“ Brad nepozrel bratovi do tváre. „Poznáš ho. Pomohol si sám a čoskoro sa ozve.“ Z jeho hlasu bolo poznať, že sám neverí svojím slovám.
„Hej, ozve sa,“ hlucho zopakoval Billy. „Poďme.“
Steven išiel posledný. Baterkou ohmatával každý kút, otočil sa za každým šuchnutím. Vedel, že zbytočne. Oči ho pálili. Nie z dymu ani z prachu. Zo zadržiavaných sĺz. Toto nebolo fér! Irv predsa nemal zomrieť! On nebol ten, čo podvádzal. Nebolo spravodlivé, že práve on! Budúcnosť predsa nemala byť takáto! Najradšej by vrieskal, niečo rozbil alebo rozkopal, ale ničomu by to už nepomohlo. Nič už nemohlo pomôcť.
Čas si sám vybral svoju cenu.  

Čas je veľmi zvláštna entita... dimenzionálny rozmer... nepriestorové lineárne kontinuum... proste zvláštne čosi, čo sa riadi svojimi vlastnými pravidlami. Niekomu pretečie pomedzi prsty, pre niekoho sa vlečie. Niekomu vymedzí len krátky úsek, niekomu dá roky naviac. Pre niekoho je neľútostný, každé ráno nakreslí do zrkadla ďalšiu novú vrásku. Pre niekoho je milosrdný, prináša zabudnutie a druhú šancu.
Simmonsovcom ukázal svoju láskavú tvár, aj keď napísať, že žili šťastne až do smrti, by bolo, mierne povedané, preháňanie. Za strateným adoptovaným členom rodiny dlho smútili, ale časom sa so stratou zmierili. Život išiel ďalej aj bez Irvina de Witt a doniesol iné starosti. Stevenove depresie, z ktorých sa zotavoval pomaly a dlho. Poťahovačky s poisťovňou, ktorá odmietla uhradiť šieste poistné plnenie za poškodenie domácnosti v priebehu jedného roka. Včelička občas nezvládala svoje magické pokusy, ohnivá guľa po stretnutí s plazmovým televízorom dokáže narobiť poriadny neporiadok.
Ale nebolo všetko zlé. Keď Brad nastávajúcim starým rodičom oznámil, že očakávajú dvojičky, najviac sa tešili Billy a Stuart. Ako správni strýkovia plánovali z očakávaného prírastku do rodiny vychovať svoje menšie kópie. Vesmír, pravdepodobne pod vplyvom pudu sebazáchovy však zariadil, že Frederick Simmons sa stal hrdým starým otcom dvoch vnučiek.  
Už je to raz tak, k životu patria dobré aj menej dobré veci. Z dobrých vecí sa tešili, tie zlé prekonali. Spolu. Ako rodina. Svoju druhú šancu využili dokonale.
Steven zanevrel na mágiu. Na jeho vkus požadovala príliš vysokú cenu. Z času na čas ho prepadol pocit, že stačí natiahnuť ruku a môže sa dotknúť iného sveta. Mohol by roztrhnúť tenké tkanivo reality a preskúmavať iné dimenzie. Mohol by, keby chcel. V takých chvíľach sa vždy otočil a odišiel.

Ako zodpovedná fundamentálna kvantita čas dôsledne dbá na súslednosť pred a potom. Len z času na čas si dovolí, niekde za rohom zložitého multivesmíru, malý, celkom maličký paradox.
Keby niekedy Steven pocítil túžbu znovu navštíviť starého známeho, asi by bol veľmi prekvapený. Héron, teraz už herec vo výslužbe, sa usadil. Túžbu po stálej adrese podporil mešec zlata, ktorý našiel ukrytý na dne svojho vozíka. Nemusel hádať, kde sa tam vzal. Veľká stodola, do ktorej investoval, veľa  pohodlia neposkytovala, zato v nej bolo dosť priestoru na experimenty. Pri pokusoch so sanitrou, sírou a čiernym uhlím síce prišiel o dva prsty, ale získal výbušnú zmes vhodnú na ďalšie využitie. Ohňostroj, možno. Podľa nákresu od mlčanlivého vojaka vyrobil zariadenie poháňané parou, ktoré prejavovalo úmysly predávať svoju hybnosť ďalej. Héron pripojil na parný stroj kolesá, sedačku, jednoduché ovládanie  a poslal svojho somára do dôchodku. V najzložitejšej etape zrodu nového vynálezu, uvažoval na čo vlastne tie veci môže využiť, k Héronovi zavítal návštevník. A nie hocijaký. Slávny zbojník Nauplius náhodou išiel okolo práve keď bývalý herec skúšal výbušnú zmes s pozmeneným zložením. Naupilius podal Héronovi pomocnú ruku. Vlastne dve. V jednej boli obväzy a v druhej liehovina na dezinfekciu. Keď boli Héronove rany ošetrené, zvyšok pálenky svorne vypili. Nauplius si so svojím novým známym zaspomínal na legendárnu bitku pod Nekropolou medzi Menandrom a Faidom, ktorá skončila zásahom bohov a hromadným spopolnením takmer všetkých zúčastnených.  Slávny zbojník nezamlčal fakt, že on sa zachránil len preto, že vzal nohy na plecia hneď na začiatku bitky. Héron sa slávnemu zbojníkovi pochválil svojimi vynálezmi, pre ktoré hľadal praktické uplatnenie. Nauplia veľmi zaujali. Namiesto ohňostroja však navrhol, aby výbušnú zmes umiestnili do dutej železnej gule a zapálili povrázkom namočeným do oleja. Ten povrázok by mal byť primerane dlhý, aby sa počas horenia mohli bezpečne vzdialiť. Účinok experimentu obidvoch nadchol. O praktickom použití tohto vynálezu nemuseli dlho diskutovať.  Ako však dopravia guľu do blízkosti niektorého potomka bohov? Héron si spomenul na malú zbraň, ktorou svojho času cudzinec zabil hydru. Vtedy nemal možnosť obzrieť si ju zblízka, ale ešte si pamätal, že pozostávala z hlavne a z rukoväti. Takže keby odliali kovovú rúru, z ktorej by pomocou výbušnej zmesi vystrelil dutú guľu, tak ten povrázok by ani nemusel byť dlhý.  Nauplius namietol, že taká kovová rúra bude príšerne ťažká. Ako ju odstanú na potrebné miesto? Héron pozrel na svoj parný stroj. Dal by sa využiť ako približovadlo ťažkých vecí, mienil. Ak nebude vládať, postaví väčší. A potom v spoločnosti podobne zmýšľajúcich ozbrojených mužov navštívia oblastného pána a postarajú sa o zmenu miestneho hierarchického rebríčka.  
Nauplia nikto nevzdelával. Héron svoju pozornosť zameral len na divadelné hry. Filozofia ho nikdy nezaujala, vlastne ani žiadneho filozofa nepoznal. Takže im nemal kto vysvetliť, že klasik, ktorý v súvislosti s prevzatím vlády odporúčal rozdeľovať a panovať, tým nemyslel, že predchádzajúceho vládcu je nutné deliť na kúsky s veľkosťou desať krát desať centimetrov.
No, zmenu spoločenského  systému je možné riešiť rôznymi spôsobmi.  

KONIEC
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
just-me
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach
avatar

Počet príspevkov : 237
Bydlisko : Slovensko
Nálada : nevyliečitelný optimista...
Registration date : 26.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   21.03.18 19:51

Áááále, to snáď nie affraid Shocked Toto sa mi nem ľúbi, veru ani trochu No Nem, nem, takýto koniec... no typicky supernaturalovský... No ale čo už. Nielen čas si robí veci po svojom, ale aj autori a nám ostatným neostáva nič iné... len si vymyslieť alternatívny a emočne prijateľnejší koniec 703 Wink

Inak, ak sa Ti predchádzajúce komentáre zdali dvojzmyselné, tak si vždy vyber ten pozitívnejší zmysel. Dielko sa rozrástlo na slušný román, pri ktorom som strávila pekné a veselé chvíľky a aj keď možno nie k celému, tak k určitým pasážam sa definitívne budem opakovane vracať... už mám Mohlo byť bezpečne uložené v elektronickej knižnici.

A keďže nádej umiera posledná, budem v kútiku duše dúfať, že sa tu ešte nejaká Irvinovská poviedka objaví...

Takže ešte raz ďakujem a... píš ďalej
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Crossroads demon
Crossroads demon


Počet príspevkov : 303
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   26.03.18 13:34

just-me - ďakujem za Tvoje slová. Určité pasáže mimoriadne potešili autora týchto riadkov aj jeho domáceho otroka .
Píšeš, že sa Ti nepáčil koniec
No, keď sa tak pozerám do PC , niečo sa tam ešte našlo.
Príjemnú zábavu.

--------------------

P.S.
Počúval na meno Dante. Nevolal sa tak. Predtým, keď ešte žil. Keď pil drahú anízovku, nosil hodvábne košele, užíval si s malými chlapcami a na večeru jedával kraby. Predtým, ako sa na jeho čelo pozrelo čierne oko kmotrovho revolvera. Nové meno mu dala jeho nová šéfka, spolu s novým životom.
Existenciou.
Povedala, že sa hodí k jeho úlohe. Nechápal prečo. Nikdy nepočul o spisovateľovi menom Durante di Alighiero degli Alighier zvanom Dante Alighieri a jeho trilógii.
Sedel na kamennom schode nepoužívaného vchodu jedného z tých starých domov, ktorými sa v Ríme nadchýnajú turisti. Páchnuce šatstvo a drevená miska vedľa nohy ho zaraďovali do bratstva žobrákov. Sedel a strážil.
Pár desiatok metrov ďalej, na konci uličky strážila Beatrice. Mladá mníška s rozkladacím stolíkom, na ktorom mala rozložené plagátiky s vychudnutými veľkookými čiernymi deťmi. Včera vyzbierala skoro sto eur.
V Danteho miske zazvonili drobné. Strhol z hlavy špinavú čiapku a zamumlal poďakovanie. Tučná turistka mu venovala blahosklonný úsmev. Uškrnul sa. Ak si tá larva myslela, že tento milodar ju privedie do neba, škaredo sa zmýlila. Vrátil čiapku na plešinu a oprel sa o dvere za sebou. Zvnútra nepočul nič. Ani škrabotanie potkanov. Dobre. Pozrel na koniec uličky. Na dlažbe vedľa rozkladacieho stolíka ležalo pár plagátikov s trpiacimi deťmi. Vietor ich roznášal po malom námestíčku. Beatrice nikde. Tá štetka. Určite zaliezla niekam do tieňa. Hlupaňa. Keď Abaddon zistí, že opustila svoje miesto, potrestá ju. Pohľadom skontroloval druhý koniec uličku. Nikto. Tiene sa predlžovali, blížil sa večer. Dnes sem už turisti nezablúdia. Staré kostoly a kláštory obzerali cez deň, večer vyhľadávali reštaurácie a taverny. V okolí žiadne neboli. S tmou prichádzalo ticho.
Zvony na neďalekom kostole odbili sedem. Keby hľadal slnečné lúče, našiel by ich len koncoch najvyšších komínov. Dante hľadal Beatrice. Všetky plagátiky zo stolíka boli preč. Odfúkol ich vietor. Povaľovali sa v uličke aj na námestí. Prázdnom námestí. Mladá mníška akoby sa prepadla. Dante zahrešil. Hnusne. No a čo? Hlbšie ako do Pekla už aj tak nepôjde. Tá prekliata štetka jednoducho zmizla. Odpľul si priamo do tváre hladujúceho dieťaťa na plagátiku. Jej problém. Ona bude vysvetľovať šéfke, prečo opustila svoje miesto. Poškrabal sa v rozkroku a zamieril ku svojmu schodu. Tiene v uličke stmavli v očakávaní noci. Dante spomalil. Nebolo ich viac ako včera? Stiahol čiapku z hlavy a obzrel sa. Námestie za ním a ulička pred ním boli prázdne. Zo strechy vedľajšieho domu sa spustil holub, aby skontroloval, či turisti náhodou nenechali na chodníku zvyšky z obeda. Dante mávol čiapkou a operenec znovu nabral výšku. Pre istotu. Sledoval holuba pohľadom až k veži kostola. Keď sklonil hlavu, pocítil na hrdle ostrie noža.
„Dobrý večer,“ slušne pozdravil majiteľ náčinia, ktoré s kuchyňou veľa spoločného nemalo.
Dante sa pokúsil naprázdno prehltnúť. Len pokúsil. Ten nôž bol naozaj ostrý.
„Nie som v meste dlho a potrebujem radu,“ pokračoval hlas z prítmia. „Kde ešte Abaddon skladuje ukradnuté duše?“
„Neviem o čom hovoríš,“ zachripel Dante.
„Si démon. V tomto dome strážiš pre Abaddon sklad, v ktorom zhromažďuje ukradnuté ľudské duše, aby ich premenila na démonov, z ktorých si chce postaviť armádu. Už si si spomenul?“
Dante zachrčal.
„Viem, že v Ríme sú dve miesta, ktoré využíva na uskladnenie duší. Nemám čas prehľadávať dom po dome. Viem, že ty vieš, kde je druhý sklad. Urob nám obom láskavosť a povedz mi kde v meste ešte Abaddon skladuje duše.“
„Viem kto si,“ zachripel falošný žobrák. „Ty si ten čarodej, ktorý zničil naše sklady v Miláne a v Paríži.“
„Ja viem.“ Podľa hlasu sa muž v tme usmial. „Milujem Paríž. Študoval som tam. Miláno som navštívil prvý raz. Zaujímavé mesto. Chcel by som navštíviť ešte Mníchov a Kodaň. Vlak do Mníchova odchádza zajtra ráno o ôsmej z hlavnej stanice. Rád by som ho stihol. Kde ešte Abaddon skladuje ukradnuté duše?“
Démoni sa zvyčajne nepotia, ale Danteho košeľa začala vlhnúť. „Nemôžem ti to povedať! Ty nevieš, čo by mi spravila šéfka. Strašné veci, a potom by ma poslala tam... dolu. Do Pekla.“ Posledné slovo zdôraznil. „Nevieš si ani predstaviť, aké je to miesto.“
„Ja už som peklo zažil. Dvakrát. Môžeš mi veriť, ja som horší,“ uistil démona majiteľ noža. „Tú adresu!“
„Blufuješ,“ dodával si démon odvahu. „Môžeš mi spôsobiť trochu bolesti, ale nedokážeš mi ublížiť. Nemôžeš použiť exorcizmus. Keď ma vytiahneš z tela, nič sa nedozvieš.“
Ostrie noža sa hlbšie zarylo do démonovho krku.
„Asi ťa prekvapí informácia, že nôž pod tvojou bradou ťa spoľahlivo dokáže zbaviť starostí s existenciou. V tomto svete sa nepotuluje veľa predmetov schopných zabiť démona. Mal by si byť hrdý, že jeden taký sa momentálne opiera o tvoje zraniteľné miesto.“
Dante necítil hrdosť. Cítil strach. Ochromujúcu hrôzu. Medzi démonmi sa šírili správy o nálezoch mŕtvych tiel strážcov so stopami mučenia. Šepkalo sa tiež o mocnom čarodejovi, ktorý vyhlásil súkromnú vojnu samozvanej vládkyni Pekla. Abaddon tieto správy rázne poprela a zmizla za oceán. Všetky svoje operácie na starom kontinente riadila cez pobočníkov. Lepší dôkaz o pravdivosti šepkaných správ svojim podriadeným poskytnúť nemohla.
„Šéfka ťa nájde a zabije! Potom nájde a zabije tvoju rodinu. Každého z nich. Pomaly!“
„Nemám rodinu,“ nôž sa posunul bližšie ku krčnej tepne. „Už som zničil dve a ďalšiu si založiť nemienim. Takže tú adresu, prosím. Ak sa budem musieť spýtať ešte raz, nebude sa ti to páčiť.“
Démon vysypal adresu skladu na Via DellOmo.
„Priemyselná štvrť?“
„Dávala prednosť kláštorom,“ zachrapčal Dante. „Šéfka. Neosvedčili sa. Rozkázala obsadiť sklad. Dá sa dobre strážiť.“
„Koľko stráží?“
„Cez deň päť. V noci viac.“ To, že na šéfkin príkaz je v sklade nastražená pasca na neželaného návštevníka, si nechal pre seba.
„Aké sú špeciálne bezpečnostné opatrenia? Myslím mechanické alebo magické pasce a podobne.“
Démon zaškrípal zubami a poskytol detailný popis pasce, rozmiestnenia a striedania stráží.
„Vďaka za úspešnú spoluprácu,“ zapriadol majiteľ noža.
Falošný žobrák vydýchol, nebezpečné ostrie sa vzdialilo od hrdla tela, ktoré momentálne užíval. Nadýchnuť sa nestihol. Nôž s chirurgickou presnosťou našiel medzeru medzi tretím a štvrtým rebrom, najkratšiu cestu k mužovmu srdcu alebo, v tomto prípade, k srdcu démona. Dante si ani nestačil uvedomiť, že jeho existencia bola definitívne ukončená.
Majiteľ noža posadil telo a oprel ho o múr. Z chrbta mŕtveho démona vytiahol nôž a starostlivo ho utrel do jeho vyšedivenej košele.
Pamäť je pozoruhodná vec. Jednoduchý pohyb vytiahol spomienku na chlapca opretého o auto s mobilom v ruke.
„Otec povedal, že si ten typ, čo by ma s úsmevom podrezal a pokojne by si utrel nôž do môjho kabáta.“
„Nesmieš veriť všetkému, čo počuješ. Použil by som tvoju košeľu. Bavlna lepšie saje tekutiny.“
Na okamih privrel oči. Ešte stále to bolelo. Druhá rodina, ktorú stratil.
Explózia interdimenzionálneho portálu ho dostihla v tretine chodby. Vyčaroval štít, ktorým sa ochránil, ale sila výbuchu ho odhodila až ku vstupnému schodisku. To mu zachránilo život pred ohňom, ktorý sa rozrástol neuveriteľnou rýchlosťou. Plamene, horúčava, prach, dym, padajúce kusy múrov. Aj v Pekle by našiel len málo horších miest. V prvej chvíli zapochyboval, že sa odtiaľ dostane živý. Druhá myšlienka bola, že by to tak možno bolo lepšie. Pre Simmonsovcov. Jeho adoptovanú rodinu. Zaplatili...
Zaplatia príliš vysokú cenu za to, že ho prijali do svojich životov. Prečo by mali? Steven aj jemu daroval možnosť zmeniť budúcnosť. V záujme spokojného života Simmonsovcov Irvin de Witt musel zomrieť. Vtedy a tam.
Pod prevrhnutým regálom videl dohorievať svoj kufrík. Vytiahol magický nôž a z celej sily ho odhodil do plameňov. Museli nájsť stopy, ktoré potvrdili, že tam bol. Z horiacej budovy unikol tesne pred príchodom hasičov. Zakrytý ilúziou sa odkradol k najbližšej verejnej ceste. Vodič kamiónu, ktorý bol unavený a potreboval spolujazdca, aby nezaspal za volantom, prehliadol špinavý a roztrhnutý úradnícky oblek a zviezol ho až do Denveru. Tajnú schránku za hlavnou stanicou, ktorú založil pre prípad potreby, našťastie medzičasom nikto nevykradol. V novom oblečení, s dokladmi a hotovosťou si kúpil letenku na prvý let na starý kontinent.
Zbohom, Amerika!
Chcel sa usídliť v Paríži. Zo začiatku, kým náhodou neskrížil cestu Abaddon. Potom udalosti nabrali rýchlosť, ktorú by im závidel aj Vin Diesel. Vyrobil niekoľko nožov, primárne určených na zabíjanie démonov a iných paranormálnych bytostí a rozhodol sa cestovať. Madrid, Miláno, Rím. Mestá, v ktorých samozvaná vládkyňa Pekla uskladnila zárodky svojej budúcej armády.
Upravil polohu tela, ktoré používal Dante. Náhodný okoloidúci by žobrákovi spiacemu na schodoch starého domu nevenoval druhý pohľad.
Dvere starého domu podľahli prvému triviálnemu otváraciemu kúzlu, ktoré použil. Miestnosti na prízemí zívali prázdnotou. To, čo hľadal, našiel až v podzemí. Narýchlo zbité drevené police sa prehýbali pod ťarchou uzavretých sklenených nádob. V každej žiaril malý strieborný obláčik – duša. V rýchlosti narátal desiatky, stovky nádob. Jediným kúzlom všetky otvoril. Duše pomaly, akoby neverili, že sú slobodné, opúšťali nádoby. Jedna odvážnejšia pomaly, opatrne nabrala smer k otvorenému pivničnému okienku. Pár krokov od otvoru zrýchlila, čo ak si to ten neznámy rozmyslí?
Nerozmyslel. Duša nerušene preletela oknom a voľne sa vznášala nad nočnými ulicami večného mesta. Ostatné náhlivo nasledovali jej príklad.
Muž, ktorý sa narodil ako Irvin de Witt rodinu stratil. Svoju aj adoptovanú. Stále však mohol pomôcť iným rodinám. Stál a sledoval ako sa strieborné obláčiky ponáhľajú do svojich tiel. K svojim blízkym.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
just-me
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach
avatar

Počet príspevkov : 237
Bydlisko : Slovensko
Nálada : nevyliečitelný optimista...
Registration date : 26.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   26.03.18 18:48

Smile Tak niečo podobné som napoly očakávala... takéto laganstvo sa od Irva (ale aj od Teba, aceras1 703 ) rozhodne dalo očakávať Smile A som rada, pretože som holt zaťažená na dobré (alebo aspoň polodobré) konce, tragédií máme aj v bežnom živote viac než dosť, tak aspoň takto je dobré sa nad to povzniesť.

Ďakujem veľmi pekne za doplnenie, naozaj potešilo
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Crossroads demon
Crossroads demon


Počet príspevkov : 303
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   28.03.18 12:01

just-me - vzhľadom na Tvoje vyššie uvedené vyjadrenia pokladám Tvoje obvinenie mojej a Irvovej maličkosti z laganstva za kompliment .
Máš pravdu v tom, že tragédií väčšieho či menšieho rozsahu máme v živote dosť. Ak "Mohlo byť" niekomu pomohlo aspoň na chvíľu zabudnúť na jeho trápenie, tak potom tie hodiny práce s PC mali zmysel.
Ešte raz vďaka za Tvoj záujem a pozitívnu spätnú väzbu
Dúfam, že nás čoskoro potešíš či už nejakou vlastnou tvorbou alebo prekladom.

So Supernaturalom ak už nie  na večné veky, tak aspoň do ukončenia seriálu 703
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
adrusik
Pocestný duch
Pocestný duch


Počet príspevkov : 59
Bydlisko : stredné Slovensko
Registration date : 03.08.2012

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   20.04.18 14:02

[b]aceras1[b]: Ďakujem za skvelú poviedku , aj za to, že si to nevzdala a príbeh si pre svojich čitateľov pekne ukončila. Hoci tu sa cítim trochu rozpoltená - chcem vedieť ako to skončí ale chcem aby to ešte pokračovalo ...človek nemôže vždy dostať všetko čo chce .
Teším sa na ďalšie Tvoje dielko, o čomkoľvek, o komkoľvek a v akomkoľvek rozsahu .
Opakovane si si obhájila v mojom živote miesto ako najlepšia supernatural spisovateľka 704 .
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Sponsored content




OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   

Návrat hore Goto down
 
Mohlo byť
Návrat hore 
Strana 10 z 11Choď na stránku : Previous  1, 2, 3 ... , 9, 10, 11  Next

Povolenie tohoto fóra:Nemôžete odpovedať na témy v tomto fóre.
 :: Seriál :: Fanfiction :: Rozpísané poviedky-
Prejdi na: