Could I give people I love???

dobre toto je vypisovacka, takze nikoho to nenutim citat... je to moja predstava ktorá mi preletela klavou pred niekolkými hodinami... rozdelila som ju na dve casti a vladam tu zatial tu prvu... dufam ze sa vam to bue pacit... nejej nikde specialne zaradena ako som uz spomenula je to vypisovacka...prijenme citanie



I. čast

Sedel som v aute. Motor potichu priadol. Hudba, ktorá hrala v pozadí ma upokojovala. Pevne som stisol volant. Za chvíľu sa mi na hánkach rúk objavili biele miesta. Hľadel som na ne, no potom som ich uvoľnil. Všade bolo ticho. Nenapadne som prechádzal tmavou krajinou a míňal stromy a všetko okolo môjho auta.
–Naozaj to tak muselo byť?- pýtal som sa sám seba. Moje telo sa ponáralo do koženého sedadla a zhlboka som dýchal. Ešte pred chvíľou predsa sedel v aute, kým sme sa pohádali... Znova. Mal pravdu... Znova. Vysadil som ho neďaleko nejakého hotela, on si zobral par veci. Rozlúčil som sa zo slovami: „To nie je fér!!!... Zbohom Sam!!!"
Som strašné unavený .Zo všetkého. Potlačil som prichádzajúce pocity smútku a bolesti. Inštinktívne som sa ešte pozrel na miesto spolujazdca. Bolo prázdne, no pred očami sa mi mihol obraz jeho tváre. Ako vystupoval z auta. Privrel dvere a už som ho videl iba v spätnom zrkadle. Nadýchol som sa a snažil sa tieto spomienky zahnať niekde do kutá, tak aby ma už trápili iba v snoch. Musím sa sústrediť na cestu. Aj keď to mala byť jednoduchá vec. Nedarilo sa mi to. Stále som rozmýšľal a mal som pocit, že za chvíľu asi vybuchnem. Na pár minút som privrel oči.
Zobudil som sa v nemocnici. Neviem čo sa stalo. Niekto sedel vedľa postele. Chcel som ,zistiť kto to je, ale pred očami sa mi zahmlelo a prišlo mi strašne zle a tak som privrel oči. Prial by som si aby to bol Sam. Potom som dostal strach. Čo mi bude ešte vyčítať? S odhodlaním som ich znova otvoril, ale v miestnosti už nikto nebol. Posadil som sa, aj keď mi to spôsobovalo ohromujúce a veľmi intenzívne bolesti.
Pred očami mi prebehol obraz Sama ako mi niečo zo záujmom vysvetľuje, keď sa náhle jeho výraz zmenil a niečo na mňa kričí. Skôr ako stihnem nejako zareagovať vrazíme do nákladiaka. Tlačí nás pred sebou niekoľko metrov. Priestor v Impale sa zmenšuje a nákladiak mení auto na guču pokrčeného papiera. Potom už len vidím svoje nezvládne, zakrvavené telo zakliesnené do Impaly.
Znova sa ocitol na posteli. Prekvapene som otvoril oči. Cítil som sa taký unavený a slabý. Potreboval som sa trochu napiť, no nikde v izbe som nevidel pohár s vodou. Posadil som sa a pomaly som presúval svoje nohy na okraj postele. Aj keď to bolo veľmi náročné, postupne som sa dostal na nohy a odkráčal na chodbu. Nikde ani živej duše, žiadny pohyb. Moja chôdza sa čoraz zlepšovala a a tak som sa rozhodol isť na nemocničnej haly a modlil sa aby tam bol nejaký bufet.
Nečakane sa mi podlomili kolená a ja som dopadol na dlážku a stratil vedomie. Znova sa mi pre ocami ocitol v aute a hľadel na svoje zúbožené telo. Impala bola prevrátená dole hlavou. Nastal strašný hluk. Bolo počuť nejaký alarm prichádzajúce sanitky, krik nejakých ľudí., že na ňom Otočil som sa na stanu spolujazdca. S prekvapením som zistil, že sa na ňom nachádza Sam. Nehýbal sa. &snažil som sa k nemu dostať, ale nešlo to a tak som naňho kričal z plných pľúc. „SAM!SAM?SAMMY!!!SA...“ môj hlas postupne strácal na sile a po chvíli som nebol schopný niečo povedať. No tak Sammy prosil som ho v duchu. Stále som sa naňho pozeral. Bol celý zakrvavený tak ako ja, všade navôkol bolo rozbite sklo, par kúskov sa mu zarylo do tváre, rúk,...snažil som sa zistiť ešte ďalšie zranenia, ale pomaly otvoril oči. Šokovane sa okolo seba . Jeho oči zastavili na mieste vodiča. Na mne.
„Dean!!!Dean???Dean!!!“ volal moje meno, keď ho záchranári opatrne vyberali z auta. Nespustil zo mňa oči zatiaľ čo si záchranári vyberali z auta. Jeho zranenia asi museli byt vážnejšie ako som predpokladal, pretože to robili veľmi pomaly a opatrne. Ani neviem či si uvedomoval čo sa deje, ale stále volal moje meno. Jeho hlas zanikal a ja som sa znova ocitol na podlahe v nemocnici. Strašne ma bolela hlava. Snažil som sa postaviť na nohy a na nejaký ten pokus sa mi to aj podarilo. Prechádzal som okolo patológie a na konci chodby blikala ceduľka EXIT. Vybral som sa opačným smerom. O chvíľu som už schádzal dole schodmi. Potom som ju zbadal. Stala tam a usmievala sa na mňa. „Dean, čakala som na teba.“
„Tessa!??“ povedal som prekvapene.
Zaviedla ma na druhé poschodie a zabočili sme. Znova som strácal rovnováhu, ale ona ma zachytila. Počkala, kým som sa znovu spamätal. Hypnotizovala ma svojimi ocami. Mala v nich napísané všetko. Všetko čo som potreboval vedieť. Trvalo mi niekoľko minúť než som sa postavil na nohy. Pre istotu som sa oprel o zárubňu dverí. Tessa zo mňa celý čas nespustila oči. Videl som ako ju to trápi. Venovala mi jeden hlboký pohľad a pozrela sa do izby. Ja som sa na to tiež nakoniec odvážil. Miestnosťou sa šírili zvuky pípajúcich prístrojov, Sam ležal na kovovej nemocničnej posteli, bol prikrytý tenkou dekou a spopod nej vychádzalo neskutočné množstvo hadičiek. Dýchali za neho prístroje. Vlastne všetko za neho robili prístroje. Vošiel som a pritiahol si stoličku k Samovej posteli. Chytil som ho za ruku. Z mojej sálalo teplo a z tej jeho chlad. Na chvíľu ma to zaskočilo. Po líci mi stekali slzy. Tak veľmi som chcel, aby Sam otvoril oči, aby sa na mňa pozrel a ja by som necítil vinu, ktorá ma pohlcovala. Potreboval som, aby mi odpustil. Potom som pocítil nejaký tlak na ramene. Bola to ďalšia ruka. Patrila Tesse. Spôsobovala, že som nič necítil. Vedel som čo to znamená, ale nechal som ju tam. Pocítil som Tessin pohľad. Vedel som to, ale aj napriek tomu to vyslovila, aby sa uistila, že som to pochopil. „Prišla som si preňho, Dean. Máš možnosť sa rozlúčiť. Dlžím ti to...“
Ďalšie slová sa ku mne už nedostali. Mal som pocit, že sa topím. Musel som odisť. Zastavil som až na chodbe. Sadol som si na stoličku v čakárni a snažil som sa ukľudniť. Nešlo to. Mojim telom burcovalo toľko pocitov. Dlane na ktoré som sa pozeral sa triasli a ja som im v tom nevedel nejako zabrániť. Znova sa ku mne priblížila. S nádejou som sa jej odvážil pozrieť do oči. Pokrútila hlavou. Privrel som oči. Síce mi to chvíľu trvalo, dokázal som to. Potlačil som svoje pocity do úzadia a postavil som sa znova na nohy. „Dean???
Do dlani mi vlozila pohar z vodou. „Musim ti este nieco povedat." [/i]

teda tvrdíš, že vypisovačka - ale musím říct, že dobrá ...

moc se mi to líbí a jsem zvědavá na druhou část...a Deana je mi opět tak moc líto

Dean se nejprve se Samem rozloučil a pak je s ním zase v Impale. A není Dean už mrtvý? Tessu přece mohou vidět pouze umírající nebo mrtví. Přiznám se, že jsem z toho trochu zmatená. Nebo nemám příznivý den na přemýšlení. Proto potřebuji urychleně druhou část, abych si to dala dohromady.

Vypisovačka fakt super I když se musím přiznat, že trochu souhlasím s Jančou Mám v tom trochu zmatek, tak se těším na druhou část a doufám, že se to vše vysvětlí

ďakujem za komentáre, viem ze predchadzajuca čast bola dost nejasná a mätúca, ale dúfam, ze teraz sa to aspoň trosku vyjasní. Viem, ze som povedala, ze tato vypisovacka bude mat len dve časti ale človek mieni pan boh meni... nedopatrením som vyhodila papiere s dalsou častou a tak som musela zacat odznovu...

2.časť
Zovrel som pohár. „Potrebujem byt sám. Prosím ta odíď.“ Kričal som na ňu a chcel som aj pokračovať, ale prišlo mi zle a tak som si sadol opäť sadol na stoličku. Neviem kde sa vo mne zobral ten hnev, ten krutý ton v mojom hlase, hambil som sa sám za seba. „Prepáč“ vypľul som zo seba čo najmiernejším tónom akým som momentálne dokázal. Nespúšťala zo mňa oči. jej pohľad bol tento krát prázdny. Jasné, však ona je profesionálka. Pracovať pre smrť, spôsobovať ľuďom bolesť zo straty milovaných ľudí bolo jej náplňou práce. Ani neviem ako a o chvíľu som už ležal na posteli, prikrytý a s jej sľubom, že ešte chvíľu počká. Keď sa ma znova dotkla, telom mi prebehli zimomriavky a skôr ako som stihol niečo povedať zaspal som.
Bolo tak ťažké otvoriť oči. Celým telom mi prechádzala bolesť a strašne mi hučalo v hlave. Prevrátil som sa na bok, schúlil do klbka a plakal som. Potom som pocítil znova jej pohľad. Sledovala ma. Celý čas na mňa pozerala. Ešte viac som si kolena pritisol k sebe. Sadla si na okraj postele. „Viem, aké máš bolesti, ale potrebujem aby si vedel, že som to nechcela. Nemôžem už dlhšie čakať. Dean, pozri sa na mňa.“ Nepohol som sa a tak mi jemne prebehla po vlasoch a odišla. Bolesti opäť prestali nič som necítil, teda aspoň fyzicky. O chvíľku sa ozvali nejaké prístroje, ktoré varovne pípali a o niekoľko sekúnd prestali. Zavrel som oči a utrel som si pomaly stekajúce slzy. Odišiel.
Neviem koľko dni prešlo. Odkedy bol preč nepohol som sa. Cítil som sa taký...prázdny. Chcel som ho ešte raz vidieť, ale zároveň som si uvedomil, že by som to asi nedokázal. Hlavou mi preleteli spomienky z detstva, keď mi otec stále vštepoval opateru o Sama. A teraz? Ležal som na tvrdej, chladnej posteli neschopný pohybu. -Čo si zač?- pýtal som sa sám seba, začínal som si uvedomovať, že niečo nie je v poriadku. Väčšinu času som sa znova poskladal do svojej obľúbenej polohy, a čakal som .

Tessa sa za mnou už nezastavila a vlastne nikto za mnou neprišiel. Však kto by sa zaujímal o také monštrum ako som ja??? Nik, a mne to bolo jedno. Potom nakoniec, len predsa za mnou niekto prišiel. Samozrejme, bola to ona, však to iný, ale nebola sama. Stál tam vysoký chlap v dlhom čiernom kabáte a s tenkou palicou, ktorú v tom okamihu ako Tessa prehovorila polozil medzi dvere. „Dean?" priviedla som pomoc. Dovoľ mu, pomoc ti...nechcem ta mat na svedomí , toto mi predsa nemôžeš robiť, prosím.“ Muž nečakal podišiel ku mne a dotkol sa ma, hneď ako to urobil prešla cezo mňa znova vlna prudkej bolesti. Vykríkol som. Vôbec na to nejako nereagoval, a tak som Tesse venoval vyčítavý pohľad. „Čo to do čerta, robíš? Čo vlastne odo mňa chceš?“
„Dean...“ Povedala zaskočená Deanovou otázkou. Dean, ja od teba nič nechcem, ale Samova smrť ťa tak poznačila ,otupila tvoju dušu...
Ešte pred niekoľkými mesiacmi, keď sa dozvedela, že si ma prísť pre Deana Winchestra neverila. Na začiatku, nechcela tento príkaz splniť, ale keď ho zbadala... videla, ako jeho duša žiari...zabudla na ostatne povinnosti a ovládaná chamtivosťou sledovala a vyčkávala...očarená jeho silou, bolesťou, láskou k bratovi a ďalšími vecami ktoré ho robili výnimočným a jedinečným. Bolo jej pocta za to čo všetko robila. Tu špinavú robotu, ktorú by ani najväčšiemu nepriateľovi nedala. Pozerať sa na ľudí ako trpia, pozerať sa ako prosia Boha, ale ten na nich kašle. Nechápavé pohľady ľudí, ktorí kladú tu istú otázku: „Prečo ja???A nielen dospeli kladu tuto otázku ,ale aj deti, ktoré si bez príčiny ON povolal. Niežeby nebo bolo hroznejšie ako peklo, to je veľký rozdiel, ale už ju to unavovalo. A teraz prišiel na rad Dean. Ale nakoniec zmenil jej plány...V deň odchodu, keď mala Deana odprevadiť na druhu stranu...stiahli ju. Povedali, že nie je tá pravá, že sa o neho postará niekto iný. Nedalo sa nič robiť aj keď mala pocit krivdy. Prečo nie ona? Potom ju náhle zavolali NASPAT. To čo sa stalo si nik nevedel vysvetliť. Ešte nikdy sa také niečo nestalo. . Deanova duša sa pri odchode na druhu stanu rozbila.
---
Vrátila sa späť a sledovala ako Deanova časť duše osvetľuje celú miestnosť. Bola krásna. Postupne Do neho vkladal zozbierané kúsky, ale po každom raze sa Dean spieral, chcel ujsť. Odišla som a nechala ich samých. Dúfala, že jej priateľ dohovorí Deanovi a on bude moc odísť. Sťažka vydýchla. Uvedomila si, že to však nebude koniec a presunula sa na druhé poschodie, kde mala pred sebou úplné iný obraz. Sam ležal na posteli podopretý vankúšmi a nahnevane kričal na nové Deanovo „ja“, len telesná schránka. Nemohla sa naňho ani pozrieť, nič. Jeho tele sa teraz usadil hnev, tvrdohlavosť, ľahostajnosť, chuť zabíjať, zatiaľ čo sa jej priateľ staral o tú krásnejšiu časť duše. No príkazy boli prosté. Keďže bol v pekle, nemohol len tak vstúpiť do neba. Čakala ho ešte jedna úloha a mňa ďalšie klamstva.
Niekto stal za mojim chrbtom.„Tessa?Musíme si pohovoriť.“

Teda! To ale skončilo tak, jako by to mělo ještě pokračovat

bohdy bude to mat este pokracovanie, len to budem musiet znovu napisat odznovu..budem sa to tu snazit dohodit, co najskor, len si musimn spomenut...

FooFighterkaSN: Tak to jsem ráda. Mě zmátlo to, že to je v dokončených povídkách

teda já jsem z toho naprosto zmatená a proto rychle potřebuju tu poslední část - takže koukej vzpomínat a to hodně rychle

Jsem na tom podobně jako ostatní. Potřebuji dokončení, protože teď už nevím vůbec kdo je živý a kdo mrtvý. Ale i přesto musím říct, že je to zajímavě pojato a netrpělivě jsem čekala na tuto další část. Takže prosím - pokráčko.

Ospravedlnujem sa za chyby...pridavam poslednu cast
---
Otocila sa. Stali tam obaja. „ Čo tu robíte? To chceš zničiť našu prácu? Oborila sa na svojho priateľa, no potom okamžite zmĺkla, keď uvidela Deana.
„Čo sa stalo?!!“
„Nič.“ Odpovedal jej priateľ stroho.
„No to vidím.“
„Potrebujem si ta na chvíľu požičať.“
„Čo sa stalo?“ opýtala sa Tess znova.
„Postrážiš ho na chvíľu?“
„Sammy...“ ozval sa zrazu nič Dean. Bol neuveriteľne bledý, skoro splýval s bielymi stenami nemocnice. Ledva sa udržal na nohách. Až potom jej to došlo. Vracia sa späť. Vracia sa späť k Samovi.
„Pomôž mu!“ žiadala ho.
Ešte dlho sa na seba pozerali. Nakoniec kývol Tesse na odstavenú posteľ na konci chodby. Spolu ho tam pomaly preniesli a polozili. Bol kosť a koza. Vyzeral ako smrteľne chorý človek, ktorý umiera. Tessa naňho súcitné pozrela.
„Ako sa to stalo?“
„Neviem, ešte som nevidel niekoho kto sa tak bránil. Naozaj to musí byt on?“ vyrukoval na Tess z otázkou.
Keď neodpovedala, pochopil a sklopil hlavu. „Hneď prídem. ..“
„Sammy...“ znova sa ozval Dean.
Usmieval sa , lenže keď ho Tessa chytila za ruku horel a celý sa triasol od zimy „Dean...“ . oslovila ho potichu.
Cítila ako jej stisol ruku, ale nepozrel sa na ňu. Oziabalo ho tak veľmi až mu drkotali zuby. Opäť sa schúlil do klbka a chrapľavým, ledva počujúcim hlasom volal meno svojho brata.
Chcela zo niečím prikryť, Dean jej však nechcel pustiť ruku a ešte pevnejšie ju chytil. Prsty na jej ruke od jeho sily začínali modrieť. „Všetko bude v poriadku.“
V tej chvíli sa pri posteli objavil Tessin priateľ. V rukách držal malú škatuľku. Naklonil sa k Deanovi, až sa skoro dotýkali špičkami nosov a keď konečne nadviazali očný kontakt začal vysvetľovať.
„Dean Winchester, počúvaj ma. Som Babiel, sluha jedného zo štyroch jazdcov Apokalypsy, Smrti. Dnes mam z teba urobiť posla smrti. To je môj rozkaz.“
Dean sa snažil odvrátiť od neho zrak, ale Babiel chytil tentoraz jemne chytil jeho tvar do dlani a znova sa mu pozrel do oči. „Viem, že más strach. A viem , že ten strach nemáš o seba, ale o svojho brata. Dnes však dokončíme to čo sme začali Dean. „ pokračoval pokojne Babiel. „ Pamätáš si naše stretnutia. Pamätáš si ako som postupne zbieral tvoje kúsky duše a určíte si pamätáš čo všetko si pri tom cítil, aké to bolo.“
Dean prikývol. „Dobre,“ pokračoval Babiel, „je tu ešte jeden kúsok duše, ktorú musím zničiť. “
Dean pozrel naňho chápavo, ale so strachom v očiach.
Dean sa otočil k Tesse a zahľadel sa jej do očí, púšťajúc jej ruku. Tessa využila príležitosť, rozhliadla sa po chodbe a za chvíľu sa vrátila s hrubou dekou. Keď sa vrátila, Dean už pomaly vstaval z postele a opieral sa o Babiela. Ten jej súhlasne kývol a prehodila deku cez Deana.
Súhlasil. Dean sa vzdá svojej duše, vzdá sa Sama. Babiel sa mu snažil vysvetliť ako to bude cele prebiehať, ale Tessa pochybovala čí z toho niečo Dean vnímal.
„Potrebujem byt na chvíľku sám. Je to možné?“ ozval sa Dean keď Babiel dohovoril.
„Nie.“ zkrikol Babiel, ale keď ho Tessa chytila za rameno, venovala mu veľavýznamný pohľad a tak zmiernil ton. „5 minúť bude hádam stačiť.“
Zmizol a skôr než si stihla Tessa uvedomiť, čo Dean robí, kráčal po chodbe. „Dean?“
Dobehla ho. Stal tam so sklonenou hlavou. „Dean, dúfam, že sa nechystáš ujsť. Už nie je cesty späť. Aj keď sa vrátiš k Samovi, uvidí ta, bude si myslieť že mu preskočilo. Teraz bude žiť život s „novým“ Deanom, ktorého ti už nebudeš, nie si, súčasťou. Mohlo by to ohrozit teba aj Sama. Mohol by kvoli tebe zomriet."
Dean zdvihol hlavu. Plakal a bolo mu to jedno. Toto sú posledne minúty, kedy bude niečo cítiť, kedy to bude ešte stále on. zrazu sa pred nim objavil Babiel otvoril škatuľku. Všade ho obklopovalo biele svetlo.
Zrazu sa ocitol na cintoríne. Bola zima a jemne snežilo. Pritiahol si dlhý kabát. Po par minútach chôdze zastal nad jedným náhrobkom. Bol nový, pretože pri ňom boli naukladané čerstvé kvety a trávnik okolo hrobu nebol ešte uležaný. Na náhrobku bolo jemne vytesané Samovo meno. Zahmleno sa mu pred ocami. Dean dostal hysterický záchvat, bol zúfalý, zničení V hrudi ho bolestivo pichlo. Zdalo sa, že sa mu niekto prehrabáva v jeho vlastných vnútornostiach. Kričal, prosil ale nič sa nezmenilo. Chcel by aspoň za Samom vyroniť slzu. Pochopil, jeho telo sa postupne bránilo akejkoľvek spomienke na Sama. A tie podstatné sa vytrácali a začali ich nahrádzať hádky medzi bratmi hnev, beznádej a bolesť. Mal pocit, že vybuchne. Niečo v ňom burcovalo, nevedel čo skôr. Utekať alebo ostať kľačať, spať alebo bdieť, dýchať alebo zadržať dych a už sa nenadýchnuť. Tieto emócie neskôr nahradila apatia. Počul kroky. Ocitol sa späť v nemocnici, kľačal na zemi hladiac si na svoje ruky.
„Dean, počuješ ma?“ prihovoril sa mu nejaký ženský hlas, potom si uvedomil, že tu ženu pozná.
„Tess? Už to skončilo?“ spýtal sa pomaly staviac zo zeme.
„Áno.“ Povedal Babiel a jemne sa usmial. „Vitaj,Dean."
Okolo nich sa zrazu zjavila skupinka sestričiek a lekárov. V diaľke sa ozval neprijemne pripajúci zvuk prístrojov. Všetci traja sa náhle ocitli v nemocničnej izbe. Lekári sa snažili zachrániť život mladého dievčata, lenže uz stala pri Deanovi a hľadela na svoje telo. Dean sa zhlboka nadýchol. Ak bude musieť zaplatiť za Samove šťastie takúto cenu, nech je teda tak. Jemne sa na nu usmial a aj ked mala strach v ociach po chvili v izbe ostali len Babiel a Tessa.

FooFighterkaSN: hezky napsaná povídka, ale abych pravdu řekla, depresivní a trochu jsem v tom měla zmatek....a pořád tak trochu mám, nevím, jestli Sam žije, Dean je s ním, pak je zase Smrťák.... a můj další problém - opravdu nemám ráda, když některý z bratrů je zabit - ale jak říkám - to je už můj problém