7x19 Of Grave Importance

Chcela som byť ticho a nevyjadrovať sa, ale moje sebaovládanie šlo aktuálne niekam na výlet, takže to hodlám využiť.

Na začiatok by som len ujasnila, že aj keď nie som Casgirl, a neslintám pri každom pomyslení na béžový baloniak, Castiel ako postava mi nijak zvlášť nevadil a miestami som ho mala aj celkom rada. A Bobby mi bol sympatický od samého začiatku a keď skončil s guľkou v hlave, tiež som z toho nebola nadšená. To znamená, že obe postavy boli pre mňa vzhľadom na kvalitu seriálu dôležité. A čo sa Deana týka, mám ho veľmi rada, tým som sa nikdy netajila, ale aj nariek tomu nie vždy stopercentne súhlasím s jeho správaním a reakciami. To len, aby ma niekto neobviňoval zo zaujatosti.

Takže, bez urážky, ale pri niektorých tých ohlasoch na fóre sa vážne zamýšľam, či som posledných šesť a trištvrte série sledovala rovnaký seriál ako poniektorí z tu prítomných.

Vážne vás až tak prekvapuje, že Dean neskáče dva metre tridsať od radosti, že sa "vrátil" Cas a že tu pobehuje zduchovatený Bobby?
Ono totiž existuje niečo, čomu sa nadáva psychológia postavy, ktorá bola u Deana (nakoľko je to hlavná postava seriálu) vykresľovaná od prvej časti prvej série. Dean ako osobnosť má od samého začiatku výraznú tendenciu preberať silnú zodpovednosť za blaho ľudí, ktorí sú preňho dôležití a pravidelne pociťuje miestami až neprimerané výčitky svedomia, keď túto úlohu, ktorú si sám stanovil, podľa vlastnej mienky nezvláda.
Myslím, že sa všetci zhodneme na tom, že ako Cas, tak Bobby boli pre Deana mimoriadne dôležití, aj napriek chýbajúcim pokrvným zväzkom ich bral ako rodinu.
Samozrejme, že podraz z Casovej strany ho bolel (A úprimne, vy na jeho mieste by ste Casovi hneď odpustili a vrhli sa mu okolo krku? Nechcem od vás odpoveď, len aby ste sa nad tým zamysleli.), ale aj napriek tomu sa mu snažil pomôcť a trápil sa, že ho nedokázal zachrániť, v odbornej terminológii sa tomu hovorí sebaobviňovanie. Takisto ho bolela smrť Bobbyho, veď ho mal rád ako otca.
Ale aj napriek bolesti zo straty dvoch tak blízkych ľudí (resp. anjelov), bola v tom aspoň tá útecha, že už im je dobre a už im nemôže nič ublížiť, že sú na "lepšom" mieste. Mohol tomu veriť a to robilo preňho stratu znesiteľnejšou. A teraz zistí, že Cas je tu, trpel stratou osobnosti a teraz skončil s peklom v hlave a Bobby, miesto toho, aby popíjal pivo u Harvelovie dievčat, ostal trčať na zemi ako duch. A Dean veľmi dobre vie, čo sa skôr alebo neskôr stane s duchom, ktorý ostane na tejto strane, Tessa mu to jasne vysvetlila, a vie, čo znamená peklo, strávil tam nejaký ten čas. Takže popri všetkých problémoch, ktoré má ohľadom Levíkov a s takmer doteraz pološialeným bratom, sa musí vo svojom vnútri vyrovnávať s myšlienkou, že jeho priatelia kvôli jeho "zlyhaniu" budú ďalej trpieť a že to naozaj nemusí dopadnúť dobre.
V takejto situácii, fakt očakávate, že pri tejto myšlienke bude jasať od radosti? "Jéj Cas, jéj Bobby, som tak rád, že ste tu a môžete trpieť ďalej!"

Tak teda poďme spolu jasať a plesať. Hurá!!!

bohdy: aj mne je Casa a Bobbyho celkom ľúto, ale hlavný problém nie je ani tak v tom, že by bol Dean naštvaný na tých dvoch, on je v prvom rade naštvaný na seba, že stále zas a znova "zlyháva" v ochraňovaní svojich blízkych. Takže v prvom rade by sa mal naučiť odpustiť sám sebe. Pozri, keď si spomenieš na diel 5x11, čo tam povedal tej psychiatričke: "Keď nezachránim svet ja, kto to spraví?", tak pochopíš, o čom hovorím. Toto je hlavný vzorec jeho správania (podotýkam, chybný, ale každá postava má niektoré chybné vzorce správania a uvažovania), prevziať zodpovednosť za záchranu celého sveta.

A keďže všetky postavy do jednej majú problémy so vzájomnou komunikáciou, problémy sa neriešia, ale sa hromadia, a keďže sa s rastúcim množstvom problémov snažia všetci vyrovnať sami v sebe a po svojom, každý jeden, z nich počnúc Deanom, cez Sama, Bobbyho a končiac Casom, robí blbosti.

DeeDeeBea: ja nevravím, aby si to tak neprežívala, prežívaj si to ako chceš, to, čo som chcela naznačiť je, že každá postava má svoje motivácie správania, ktoré treba brať do úvahy a naše zbožné priania ostanú len našimi zbožnými prianiami (vrátane poniektorých mojich) a väčšinou tie naše zbožné priania a očakávania so seriálovými reáliami nemajú nič spoločné. Takže je zbytočné sa rozčuľovať nad tým, že seriál ide podľa svojej osnovy a nie podľa našich očakávaní. Je fajn byť hlavou v oblakoch, ale niekedy je užitočné vnímať veci aj s nohami pevne na zemi. Aj keď sa jedná len o seriál. Ušetríme si tak kopec nervov .

A vyššie uvedený príspevok nebol iba reakcia na Teba, podobných názorov a postojov sa tam už dlhšiu dobu zbiera viac, tak som chcela vyjadriť aj ja svoj názor.