Mary

Dávam sem ďalší môj pokus o SN poviedku a dúfam, že zaujme aspoň niekoho a spríjemní si deň jej prečítaním. Musím povedať, že názov je trochu zavádzajúci, určite nemyslím Mary Winchester, ale to vám bude jasné hneď od začiatku. Obsah je asi taký: Vo Vinalhaven sa stratí desaťročné dievča a bratia sa budú snažiť zistiť čo sa tam vlastne deje. Zo začiatku je to vlastne taká SN klasika, prípad pre Sama a Deana. Táto poviedka tiež nadväzuje na inú, ktorá je už dokončená, ale podstatné je hádam iba to, že Dean v nej Samovi rozdupal notebook. Ak budete mať pocit, že naozaj nie je dobrá, pokojne napíšte, ja vás neuhryznem, aby som vedela či v nej mám vôbec pokračovať a zistila čo robím zle. Takže, teraz som sa trochu rozpísala, príjemné čítanie.

Mary

Olovené mraky pokrývali oblohu. Chudé dievča kráčalo po krajnici s kyticou lúčnych kvetov a chvíľami pozeralo na čoraz černejšie nebo. Predstava, že pravdepodobne zmokne ju vôbec neznepokojovala práve naopak, začala si pospevovať nejakú miestnu riekanku, ktorú sa naučila od ostatných detí v škole. Na nose zacítila prvú drobnú kvapku a znova sa usmiala smerom k pestrofarebným kvetom. Začalo popŕchať a dievča si prestalo všímať okolie, pridalo do kroku, ale iba preto, že by ju rodičia asi nepochválili ako sa prechádza v daždi, celá premočená. Nevšimla si ani toho, že práve prechádza popri časti cesty, ktorej sa miestny večer a v noci radšej vyhýbajú. Bolo to miesto na ktorom sa na cestu napájal úzky lesný chodník. Z oboch strán rástli husté kríky a za nimi vysoké jedle, borovice a tisy, ktoré tvorili takmer nepreniknuteľnú stenu. Šla ďalej, keď zbadala chatu na okraji malého mestečka vedela, že musí prejsť už iba kúsok. Videla svetlo v kuchynskom okne a domyslela si čo teraz asi jej mama robí. Sľúbila Mary, že večer spraví tvarohový koláč s marhuľami, iba pre ňu. Z myšlienok ju vyrušili zvláštne zvuky, ktoré začula za sebou. Otočila sa a uvidela tmavú postavu. Nestihla si ju ani poriadne obzrieť zľakla sa a rýchlo odvrátila pohľad. Pridala do kroku, takmer bežala, no zvuky za ňou neustávali, vyzeralo, že neznámy je stále bližšie. Na ramene zacítila chladnú ruku a bolesť od silného zovretia.
„Mňa sa báť nemusíš, dievča“ zlovestný smiech sa ozýval po okolí.
Prekonala strach a kŕčovito obrátila tvár na vysokého muža. Zarazila ju popolavá farba pokožky, zmodrené pery a nepekný široký úsmev pri ktorom ukazoval dva rady žltých zubov. Najskôr chcela prosiť, aby jej neubližoval, no potom si spomenula na otcove slová ktoré jej dodali odvahu. „Ak ma okamžite nepustíš budem kričať, moji rodičia ma určite začujú!“ povedala a so zamračeným pohľadom pozorovala výraz mužovej tváre.
„Pozrime, si taká odvážna alebo hlúpa? Pozri sa na mňa dievčatko, myslíš, že ti dovolím kričať, nestačíš ani ceknúť“ a rukou jej zakryl ústa.
Vysoký, robustný muž v čiernom vliekol dievča na lesný chodník. Kopala, škriabala, ale zovretie nepovolilo ani na chvíľu. Dve postavy zmizli hlboko v lese a po Mary zostala jediná stopa, lúčne kvety ležiace uprostred cesty, ktoré máčali kvapky hustého dažďa... .

„Čo robíš?“ objal ženu okolo pasu a pobozkal ju na líce.
Žena sa mierne mykla keď ju vyrušil z myšlienok. Odvrátila pohľad od okna z ktorého mala dobrý výhľad na ulicu a každého prichádzajúceho. Trochu ju znepokojovalo to, že ich desať ročná dcérka Mary sa ešte nevrátila. Stmievalo sa a dážď neustával. Často vybehla na lúku nazberať kvety do vázy v kuchyni. Upozornila ju na mraky aby sa vrátila čo najskôr a nemotala sa dlho po okolí.
„Tvarohový koláč, vieš ako Mary chutí.“
Muž sa iba usmial, zobral oriešky a chcel odísť znovu sledovať zápas.
„Ešte neprišla. Tak dlho tam nebýva.“
„Kde?“
„Asi pred štyridsiatimi minútami odišla na kvety.“
„Pravdepodobne sa niekde iba schovala pred dažďom a čaká pokým neprestane pršať“ pozrel na manželkinu nepokojnú tvár v ktorej sa odrážali obavy.
„Určite, máš pravdu“ týmito slovami sa snažila zakryť strach o dcéru a samozrejme jej to aj tak nevyšlo.
„Pre istotu sa po nej pôjdem pozrieť.“
„Ďakujem“ usmiala sa a z okna už iba videla ako manžel vyšiel z dverí v nepremokavom plášti.
Jim prešiel celú lúku s priľahlým lesom a jeho chodníkmi, kričal na Mary, ale nikto mu neodpovedal. Viditeľnosť bola čoraz horšia preto po dvoch hodinách pátrania v hustom lejaku zišiel na cestu, pozeral okolo a znova zúfalo zakričal na svoju dcérku.

Vbehol do domu kde ho na chodbe už čakala manželka. Tak veľmi dúfal, že Mary medzitým dorazila domov, jediný pohľad na ženu stačil aby pochopil, že nič také sa nestalo.
„Zavolaj šerifa, nikde ju nemôžem nájsť“ netrpezlivo otvoril skriňu a zobral baterky. „Ja zoženiem chlapov, musíme ešte raz prehľadať les.“
Kate už držala telefón a hovorila so šerifom, vybavila všetko potrebné a začala sa obliekať do dažďa.
„Niekto tu musí zostať ak by sa sama vrátila.“
„Máš pravdu, ale ja to nebudem, pôjdem hľadať s vami. Zavolám Lise, ona zostane.“
Prikývol, podal jej jednu z bateriek a rozdelili sa. Postupne obehli všetky domy susedov, takto zohnali dosť ľudí na pátranie a zároveň zistili, že Mary nie je ani u jedného z jej kamarátov alebo detí zo školy. V tak malom meste sa správa šírila aj tak rýchlejšie než stihli k niektorému zo susedných domov prísť. Svitalo a pátranie po Mary Greenovej bolo stále neúspešné.

O niekoľko hodín neskôr
Kate sedela za stolom a tvár si zakrývala rukami. Jej manžel pochodoval po kuchyni „ak jej niekto ublížil zabijem ho.“
Žena sa mu pozrela do očí „ak jej niekto ublížil už nikdy ju neuvidíme... našu dcérku“ rozplakala sa a preklínala samu seba, že ju vtedy vôbec pustila.

Les vo Vinalhaven- dva týždne po zmiznutí Mary
„Mal pri sebe jej topánku! Musí niečo vedieť a aj nám to povie!“ Jim kričal na otrhaného a zanedbaného muža, ktorý sa krčil schúlený na zemi.
„Ja som jej nič neurobil to on, ten mŕtvy.“
„Hovoril som vám, z neho nič nedostaneme iba samé nezmysli.“
Otec Mary chytil otrhaného muža pod krk a zatriasol ním „dostanem to z teba. Kam si ju zavliekol?!“
„Nechajte ma na pokoji, tú topánku som našiel na chodníku tu, v lese. Je mi jedno, že sa vám stratila aj vy ste sa vždy starali iba sami o seba. To dievčisko ma tu stále len vyrušovalo!“
„Čože?! Bastard, čo si jej urobil?“ prišiel prvý úder, špinavý muž kričal, zbytočne. Takmer všetci okolostojaci okrem šerifa a pár hľadajúcich sa pridali a muža dokopali k smrti, až keď bolo vidieť, že sa nehýbe prestali a uvedomili si čo práve urobili. Nikto ich nedokázal od neho odtrhnúť.
„Zabili ste ho!“ nastalo úplne ticho a hrôza sa odrážala na tvárach prítomných... .

TBC

No na me jako vetšina vaších povídek moc popisné, ale mohlo by to být i dobré. Skoda jen, že je to nasilí mapsané tak nějak neosobne.

Jejoooo strašne sa mi páči štýl akým píšeš krásne a príbeh je veľmi zaujímavý vybrala si si Mary čo je niečo nové som mooc zvedavá ako to bude pokračovať skvelá práca
edit:nesúhlasím s Masonom ,že je to až príliž opísané práve naopak aspoň si to čitatel dokáže dokonalo predsaviť čo je super

sonig: Tak jo. Jsem zvyklý na trochu akčnější přistup, ale jsem zvedavý co bude dál.

súhlasím so Soniq tvoj stýl je skvelý pôvodne som nechcela začat cítat novú poviedku bo ich mam rozčítaných už dost ale neodolala som...strááásne sa tesim na ten laptop úvod je velmi dobrý

Tak, v prvom rade chcem všetkým poďakovať, že ste si našli čas a prečítali si môj „pokus“ a že ste mi napísali čo si o tom myslíte. Mason, takto som o tom nepremýšľala, myslím ohľadne toho opisného štýlu, ale v podstate ak sa na tú poviedku pozriem, vlastne na všetky čo som zatiaľ napísala, máš pravdu, neviem prečo ma to k tým opisom prostredia a ostatného ťahá, s tým by som mohla niečo robiť. A k tej akcii, vlastne SN je hlavne o tom, ale v tomto smere ťa asi príliš nepoteším, v dohľadnú dobu... neviem, skôr to vyzerá na také úvodné zisťovanie info Sama a Deana o prípade. Určite sa nemusíš báť, že som sa urazila /nie že by som predpokladala, že sa ma práve ty zľakneš /. Mám dvoch bratov a viem si predstaviť čo by mi povedali oni /teda ak by rozdýchali ten záchvat smiechu na začiatku /. Pokúsim sa zlepšiť aj keď zase na druhú stranu babám sa začiatok páčil aj s tými opismi. Veľmi im ďakujem za podporu. Túto poviedku som sa snažila urobiť dosť ponurú, ale nakoniec som zistila, že mi to nejako nevychádza. A ešte niečo príbeh je inšpirovaný jednou povedačkou o obesencovi na lesnej ceste v jednej zapadnutej dedinke . Hmm... takto som sa na fóre tuším ešte ani nerozpísala, takže to skrátim aby ste sa tými mojimi myšlienkovými pochodmi nemuseli prehrýzať príliš dlho . Soniq veľmi ďakujem. Calla ja som na tom podobne začnem ich čítať naraz príliš veľa a potom nestíham s komentármi, mojou jedinou záchranou je môj MP3 prehrávač, ktorý mám vždy poruke a môžem čítať. Asi som to tam napísala nejako skomolene, ten Samov notebook už totiž Dean rozdupal v mojej dokončenej poviedke, ja len aby ste vedeli prečo sa tu tým Sam bude oháňať. Pokračko bude zajtra.

Abych pochopil o co v tehle povídce jde, musím si přečíst tu dokončenou a jakže se vlastne jmenuje? A tví bratři jsou mladší nebo starší?

Tú poviedku si vôbec nemusíš čítať, okrem toho je taká uletená , vôbec nezasahuje do deja tejto, všetko sa vysvetlí postupne. A ak mám pravdu povedať nemám z nej nejaký super pocit . Možno viem na čo narážaš, keď sa pýtaš na ich vek, ale oni majú proste iba iné záujmy a ja ich týmito poviedkami nejako ani nechcem otravovať. Som bola asi trochu viac osobná než som chcela . PS /ak by si mal aj tak záujem o tú poviedku nachádza sa v dokončených pod mojím prihlas. menom /.

EDIT: tu je sľúbené pokračovanie :

***
Dean vošiel do motelovej izby a rovno pred brata hodil noviny zložené tak, že na vrchu bol vidieť iba jeden väčší článok.
„Dám prednosť ústnemu podaniu ak môžeš, veď vieš niekto mi rozdupal notebook a ja mám podobných ústrižkov už viac než dosť.“ Sam nasadil sarkastický tón. V najbližšej dobe to chcel bratovi pripomínať čo najčastejšie.
„Sam, niekedy vieš byť poriadne otravný. Ja som sa snažil.“
„Áno snažil“ mladší z dvojice iba zamával rozbitým notebookom a hodil ho naspäť na stôl „tak bude to?“
Dean si neodpustil znechutený pohľad, ale začal s rozprávaním.
„Vo Vinalhaven zmizlo desaťročné dievča, volá sa Mary Greenová. V tom článku píšu, že sa to stalo na mieste, kde podľa obyvateľov vídavať obesenca. Tá legenda nie je veľmi stará, pred desiatimi rokmi sa tam skutočne obesil Jacob Scott a odvtedy... .“
„Počkaj Dean, ako môžu vedieť na ktorom mieste to dievča zmizlo? Čo ju niekto videl ako sa vyparila? Ja neviem nedáva to zmysel, jedna povesť živená ľuďmi z malého zapadnutého mestečka. Skôr ako prípad mi to pripomína reklamný ťah.“
Dean sa začal smiať. „Aký, myslíš v tom zmysle, príďte sem, strácajú sa mám tu malé deti? Čo si myslel tým reklamným ťahom?“
„To s tým duchom, magor. Buď drž hubu, alebo ma presvedč.“
„Takže, za prvé to dievča skutočne zmizlo a ešte ju nenašli, za druhé... ” Dean chvíľu rozmýšľal ako brata presvedčiť, vedel, že toto je prípad pre nich, práve mu chcel povedať, že má proste také tušenie a okolo Vinalhaven sa niečo deje, nakoniec si to ale rozmyslel a pokračoval ”... za druhé pôjdeme pretože som to povedal.“
„To je všetko čo mi zahlásiš po tých tvojich dlhých myšlienkových pochodoch? Skoro som sa začal báť, že sa ti prehreje hlava.“
„Znova sa budeš smiať ako idiot?“
„Stačí, že ty sa tváriš akoby si práve prišiel na odpovede zmyslu života.“
„Ak si prestal začni baliť... Sam? Môžeš mi povedať prečo si dal do vaku aj notebook, myslíš že ho ešte opravíš alebo ho budeme vláčiť len tak z nostalgie?“ posmešne pozeral na brata.
„Nie, ale keď ho vytiahnem urobíš čokoľvek, len aby si zahnal pocit viny.“

Pomaly prechádzali popri drevených domoch a snažili sa nájsť ubytovanie. Po čiernej Impale sa miestny neskryte zvedavo obzerali.
„Tu sa asi tak ľahko v dave nestratíme.“
„Hmm, vidíš na blízku nejaký motel?“ spýtal sa Sam, ale brat na neho iba pobavene pozeral.
„Čo keby si zdvihol hlavu a prestal s tým čítaním. Pochybujem, že vôbec nejaký nájdeme.“
Sam konečne odtrhol pohľad od knihy, ktorú mal položenú na kolenách „tu zastav, spýtame sa niekoho vo vnútri.“
„Naozaj geniálny nápad Sammy, ak by si mi neporadil neprídem na to.“
Vysoký lovec sa usmial a s predstieranou vážnosťou Deanovi odpovedal „fakt, neviem čo by si robil keby nemáš mňa, si stratený prípad.“
Impalu zaparkovali pri vchod jedného baru v meste, vystúpili a vošli dnu. Dean si hneď objednal pivo a začal sa vypytovať barmana a majiteľa baru v jednej osobe či nevie o nejakom ubytovaní pre nich.
„Starý William Grady, prenajíma podkrovné izby turistom, ale vy dvaja na mňa ako turisti nepôsobíte“ odpovedal a poriadne si oboch poobzeral.
„Vlastne tu máme prácu. Čo viete o Mary Greenovej?“
„Kto sa pýta? Zvedavcov tu teraz potrebujeme zo všetkého najmenej.“
„Hovoril som, sme tu pracovne, dúfam, že nebudete robiť problémy, môj kolega má dnes poriadne zlú náladu.“
Dean vytiahol preukaz federálneho agenta a zamával ním mužovi pred nosom „a tento tichý muž“ ukázal na brata stojaceho trochu ďalej od nich „je môj partner.“
Sam sa zamračil a nenápadne do neho drgol aby prestal robiť hlúposti „áno, chceli sme vám, ako naznačil kolega, položiť zopár otázok.“
„Dobre, pýtajte sa teraz aj tak nemám veľa zákazníkov.“

___
Keď vošli do podkrovnej izby, sprevádzaný starým mužom, zacítili pach zatuchliny, našťastie nebol tak silný aby ich odradil od jej prenajatia. Sam si hneď udrel hlavu, na jeho výšku nebolo podkrovie stavané.
„Berieme. Je tu niekde kúpeľňa?“
„Všetko potrebné nájdete dole, zídete po schodoch, sú to dvere oproti. Ak budete niečo chcieť väčšinou ma nájdete... sú to druhé dvere od vchodu.“ William im podal kľúče a pomaly odkráčal preč.
„Dean, môžeš mi povedať čo si to v tom bare vyvádzal? Predpokladám, že ten človek nebol padnutý na hlavu, šťastie že sme si na tom odpočívadle stihli prezliecť obleky.“
„Takých ako on poznám, uveril všetkému čo som mu natáral a teraz sa určite chváli ostatným ako ho vypočúvali federáli. Horšie je, že po celý čas budeme musieť nosiť toto, príliš malé mesto.“ Znechutene odhodil kravatu na posteľ a pozrel na otvorenú knihu, ktorú Sam v aute tak pozorne čítal.
„Čo je to za knihu?“ zobral ju do rúk a chcel ju zavrieť aby videl jej názov.
„Ale nič, poslal mi ju Bobby, je napísaná po latinsky“ a vytrhol ju bratovi z rúk „alebo sa dáš na čítanie?“
„Ja čítam pokiaľ si si nevšimol.“
„Áno časopisy, aj to väčšinou iba prejdeš obrázky.“
„Pri niektorých ani viac nepotrebujem“ usmial sa na Sama a ten hneď vedel na čo naráža.
„Pôjdeme hneď alebo sa najskôr niekde najeme?“
„Chcem to mať čo najrýchlejšie za sebou a jesť v obleku ma vôbec neláka. Jedlo si potom donesieme sem.“
Mladší brat súhlasil, aj on chcel mať dnešné vypočúvanie rýchlo za sebou, rozhovor s rodičmi malej Mary určite nebude najľahší, stratili jedinú dcéru a po tak dlhom čase je dosť pravdepodobné, že už ju nikdy ani nenájdu. Knihu, ktorú doteraz držal v ruke zavrel do nočného stolíka vedľa seba a prikrčený došiel ku dverám aby znova nenarazil do niektorého z drevených trámov.

Dvaja muži v oblekoch kráčali popri krajnici a o niečom sa zhovárali. Dom ktorý hľadali nemali problém nájsť, keď sa Williama pýtali na cestu odpovedal iba na konci ulice, posledný dom na ľavo. Bol tak trochu vyčlenený z rady domov, stál na vyvýšenine a od susedných ho delilo niekoľko metrov navyše. Pred ním na ceste stála tabuľa s označením mesta, ktorá občasných okoloidúcich pozývala do tohto zapadákova. Ako si bratia všimli asi jediné čo tu miestnych ľudí držalo bol možnosť zárobku v stále funkčnej výrobni. Prešli cez nízku bránku a po chodníku došli ku dverám. Po chvíli počuli kroky vo vnútri nestihli ani zaklopať, otvorila im žena okolo tridsiatky s nakrátko ostrihanými čiernymi vlasmi a pekne opálenou pokožkou, ale aj tmavými kruhmi pod očami a strhanou tvárou čo zapríčinilo určite až pár predchádzajúcich ťažkých dní.
„Dobrý deň vy ste asi pani Greenová, že?“
„Áno, čo chcete, ak ste tu kvôli poisteniu...“
„Nie“ obaja vytiahli preukazy „prišli sme prešetriť zmiznutie vašej dcéry.“
Žena slabo prikývla „poďte ďalej. Manžel je stále niekde vonku od kedy sa to stalo každý deň chodí po okolí a hľadá, ale zatiaľ nič nenašiel ani najmenšiu stopu. Zlé je už to, že práve vtedy husto pršalo, ak aj po sebe nejaké stopy zanechala sú preč. Vlastne niečo našiel, kvety pohodené uprostred cesty, nevieme to určite, ale pravdepodobne ich nazberala práve ona.“
Hovorila apatickým tichým hlasom bratia videli, že ona sa už vzdala. Rukou ukázala na sedačky a ponúkla im kávu.
„Nie ďakujeme. O koľkej presne Mary odišla z domu a kam vám povedala, že pôjde?“
„Bolo šesť hodín, viem to pretože som práve v kuchyni pripravovala koláč, išla na lúku, je to blízko ak sa postavíte na cestu môžete ju vidieť, keď sa nevracala ani po štyridsiatich minútach Jim, môj manžel ju išiel hľadať.“
„Podľa tohto článku ju mal niekto vidieť“ Dean pred Kate položil noviny z ktorých sa o prípade dozvedel.
„Nie, nikto ju nemohol vidieť, sú to táraniny, starší ľudia totiž začali po meste rozširovať, že ju uniesol duch muža, ktorý sa obesil neďaleko odtiaľto volal sa Jacob Scott, to sme tu ešte ani nebývali.“
„Kto tvrdil, že tam toho obesenca videl?“
Žena sa pozrela na Sama a nevedela pochopiť, prečo sa jej vypytujú takéto zbytočnosti.
„Je to povera, nič viac, takéto otázky vám moju dcéru vypátrať nepomôžu.“
„Iba chceme zistiť, či ju naozaj nikto nevidel s nejakým chlapom a potom to nezatajil.“
„To by neurobil, je to veľmi dobrý človek sám pomáhal Mary hľadať, prispel nám aj finančne, pretože manžel teraz nechodí do práce a ja... .“ zarazila sa a rozhodla nepokračovať v rozprávaní, ich dvoch určite nezaujíma ako zle sa teraz cíti „...spomínal to hlavne William Grady.“
Bratia sa na seba pozreli „u neho sme sa ubytovali.“
„Myslíte si, že sa stratila?“
„Nie dobre to tu pozná a Mary je veľmi poslušné dieťa, ak mi povedala, že o chvíľu sa vráti... .“ Žena sa rozplakala ale po chvíli pozrela na oboch bratov „čo môžete urobiť aby ste ju našli? Všetko sme prehľadali, ak nájdete toho čo ju uniesol, niečo jej spravil, chcem o ňom vedieť, pozrieť sa mu do tváre.“ Nenávisť v jej očiach bratov až zamrazila.
„Takže si myslíte, že ju niekto uniesol alebo... .“
„Zabil, to ste chceli povedať... nie som naivná, ale dúfam, že ten kto nám toto urobil zhnije v pekle. Modlím sa za to aby sa našla, dúfam, že to nebol schopný nikto urobiť. Ak by sa stratila už by sme ju našli.“
„Ešte niečo, môžeme vidieť nejakú jej najnovšiu fotografiu?“ Sam aj Dean sa pozerali na usmiate modrooké dievča „ďakujeme, ak niečo zistíme dáme vám vedieť.“
Žena ich odprevadila a pár minút sledovala okolie, potom pokrútila hlavou a stratila sa vo dverách domu.

TBC

dnes mam volno a tak som sa pustila do novych poviedok a tato sa mi takisto velmi paci
ja inak este musim reagovat na tie predchadzajuce komentare- ohladom opisov. Ja mam tiez rada akciu a taketo veci,ale mne opisy v poviedkach strasne lahodia,pretoze sa viem lepsie dostat do deja a vsetko si lepsie predstavit,takze mne sa to pacilo
a paci sa mi aj uvod, ze si nas uviedla do deja. Ze je tu dalsi pripad pre bratov, pretoze to sa mi v poviedkach velmi paci a ze je to vlastne este tak, ze si sa inspirovala tou starou povedackou,ktoru si spominala
ja som teraz zapozerana do S4 a tu teraz dosli take stare dobre casy, tak som sa v tom vyzivala, ze idu riesit pripad dufam, ze to dievcatko najdu i ked sice neviem...
ale tak urcite pokracuj v tejto poviedke.podla mna je velmi zaujimava a pises velmi krasne

Při čtení mám pocit jako bych četl scenář k nějaké epizode první serie:-)

Ďakujem , potešili ste ma. Áno bude to taká klasika, možno aj preto, že ja ešte stále doháňam niektoré časti z 1. série. Ale plánujem tam dať niečo aj z novšieho ak to vyjde. Faith, s tým dievčaťom to ešte neviem ani ja, ale nejaké ružové to teda nevidím, ale to si si sama všimla.

Edit: tak tu je ďalší kúsok, dúfam, že sa bude páčiť .

„Skvelé, takže máme... nič. Stále je tu možnosť, že sa stratila, že ju niekto uniesol, myslím niekto z mäsa a kostí, nemáme istotu, že to spôsobil Scottov duch alebo čokoľvek čo by sme mohli zastaviť.“
„Počul si jej matku, nemyslí si, že by sa stratila. Takže... porozprávame sa s Wiliamom, ale najskôr ideme kúpiť nejaké jedlo, som poriadne hladný.“
„Myslíš, že nám niečo povie? Nevyzeral práve ako jeden z tých urozprávaných dôchodcov.“
„To je skôr tvoje šťastie, viem si predstaviť koho z nás dvoch by využil ako poslucháča tých historiek z pred päťdesiatich rokov.“
„No, teba určite nie jedine, že by mal lano a uviazal ťa k stoličke.“
Dean sa usmial „tebe to nič nepripomína?“
„Nie a malo by?“
„Naše Vianoce, veď vieš Carriganovci a ich neodolateľné kuchárske umenie.“
Sam sa pozrel na brata trochu nechápavo, Dean, šibe ti, pokiaľ si si nevšimol je október, určite mi nič nepripomína Vianoce.“
Starší brat iba pokrčil ramenami „Dobre, ale potom nedostaneš žiadny darček.“
„Čo ...nezdá sa ti, že by si mal viac oddychovať?“
Pešo dorazili až k malému obchodu s potravinami, nabrali jedlo, nejaké bagety, tyčinky a koláč, ktorý Dean zbadal na poslednú chvíľu.
„Výborný, vieš si predstaviť, že by som ho nezobral?“
„Fakt neviem Dean, určite by som prišiel o pohľad na teba ako sa napchávaš... ako prasa.“
Zelenooký lovec vôbec nereagoval na Samovu poznámku, spokojne sa usadil na posteľ a ďalej si vychutnával domáci slivkový koláč.
„Ak si dojedol môžeme ísť dole. Keď to tu vybavíme konečne zájdeme niekde na normálny obed“ prepovedal keď videl, že Sam ledva zjedol kúsok zo svojej bagety, no bratovi neodpovedal, niečo ho trápilo. Dean vedel, že to má spojitosť s knihou, ktorú nepustí z ruky. Bez slova zišli po schodoch a zaklopali na dvere, Wiliam im iba z kresla zakričal, že môžu vojsť, práve pozeral starý film s Audrey Hepburn, ale keď vstúpili do miestnosti stíšil hlas. Pri nohách mu ležal jeho jediný psí spoločník, nastražil uši, ale keď vycítil, že pánovi nič nehrozí znovu lenivo položil hlavu na zem.
„Potrebujete niečo chlapci? Len mi nehovorte, že zase netečie teplá voda, ten flákač Gary to nedávno opravoval.“
Obaja sa usmiali a nesúhlasne pokrútili hlavami „Nie chceme sa vás spýtať na niečo iné, vyšetrujeme zmiznutie Mary a od jej matky vieme, že práve vy ste... to spojovali s prípadom Jacoba Scotta. Môžete nám o tom povedať viac?“
„Vyšetrujete? Šerif mi o vás nehovoril. Chlapci toto je malé mesto ako to, že nič nevedel?“
„Zatiaľ sme ho neinformovali, najskôr sa chceme dozvedieť všetky podrobnosti od svedkov.“
Starec sa na nich začal pozerať viac než podozrievavo, na rozdiel od barmana, on nebol jeden z tých ktorý uveria všetkému čo počujú. Dvaja mladý lovci ho začínali zaujímať stále viac. Pomaly sa zdvihol z kresla a išiel si po ručne naplnenú cigaretu.
„Ja nie som svedok a to je trochu zvláštny postup, výpovede svedkov sú v spisoch v úrade šerifa a on má tiež všetky informácie o tom čo sa stalo. Neviem čo vám Kate povedala, ale prečo vlastne spájate zmiznutie Mary s Jacobovou samovraždou? Môžem vidieť nejaké preukazy?“
„Samozrejme pán Grady, viete nechceme nikoho vystrašiť, preto je pre nás, hlavne v tak malom meste, výhodnejšie pristupovať k ľuďom... menej oficiálne.“
Bratia vytiahli sfalšované preukazy, ale obaja veľmi dobre vedeli, že tohto muža zďaleka nepresvedčili, museli si dávať pozor na to čo a ako mu povedia. Deanovi sa prestávalo páčiť ako na nich pozerá, o žiadne problémy nestáli, nie hneď na začiatku. Videl, že musí skúsiť niečo iné. Nasadil tvrdý, nekompromisný výraz a znechuteným tónom Wiliamovi vysvetlil v akej situácii sa práve nachádzajú.
„Pán Grady, stratilo sa tu dieťa a my si robíme iba svoju prácu, to že nás budete zdržiavať otázkami o našich postupoch nikomu nepomôže.“
William prešiel rukou po neoholenej brade, ale Deanova zmena jednania zabrala. Po chvíli ticha konečne začal rozprávať, no bratom aj tak nepomohol, síce im uveril federálnych agentov, ale to neznamenalo, že im povie čo si skutočne o tom celom myslí.
„Scott nepatril medzi mojich priateľov, mlátil manželku aj deti. Potom sa obesil na lesnom chodníku, ak chcete ukážem vám kde presne. Našiel som ho ja takže si to veľmi dobre pamätám, visel na drôte, ktorý sa mu zarezal do krku.“
Dean nadvihol obočie „Nepríjemné. Viete prečo to urobil?“
„Pretože to bol obyčajný bastard.“
Sam chcel z Wiliama dostať viac „Hovorili ste, že bol agresívny, to znamená, pravdepodobne dosť pil alebo sa mýlim?“
„Nemýliš chlapče a obaja prestaňte s tým pánom, môžete mi tykať, nepotrpím si na etiketu, som William.“ Povedal to s nádychom znechutenia, pretože nemal v úmysle začínať s priezviskami teraz a tak im vlastne naznačil aby mu aj oni pripomenuli mená aj keď si ich dobre zapamätal z preukazov a nielen to, ale aj ich služobné čísla.
„Dobre... William, takže toto je Alan a ja som Jared.“
„Nie je možné, že mu niekto s tou samovraždou pomohol?“
„Pokiaľ myslíte na jeho ženu alebo kohokoľvek z mesta nemáte pravdu, ak by ste si už prešli spisy viete, že prípad bol uzavretý nespochybniteľne ako samovražda.“
„Predpokladám, že je pochovaný na miestnom cintoríne?“
William chcel znova protestovať, že táto otázka je úplne zbytočná ak pátrajú po Mary, ale Sam ho predbehol.
„Viem čo chcete povedať, na tieto okolnosti sa pýtame z iného dôvodu“ povedal a podal Williamovi článok „práve vy rozširujete po meste podobné veci, takže otázkou je prečo vy spájate Scotta so zmiznutím Mary.“
Starý muž nespokojne pokrútil hlavou „toto nič neznamená je to prekrútené. Podľa tohto by som mal veriť na duchov“ pozrel na Sama spýtavým pohľadom a pokračoval „zdá sa vám že na nich verím?“
„Takže teraz máte možnosť uviesť ten článok aj to čo nám povedala o vás Kate na pravú mieru.“
Obaja čakali čo im William povie, no v miestnosti nastalo úplne ticho, očividne nevedel ako začať.

TBC

„V skutočnosti... som vypil viac než som mal.“
„To je všetko?“
„Áno a teraz ak sa už nechcete ďalej pýtať pôjdem nakŕmiť svojho psa“ uzavrel rozhovor bez toho aby čakal na odpoveď, vyšiel z miestnosti a stratil sa v kuchyni. Dean za ním ešte stihol zakričať, že sa stretnú o štvrtej pred domom aby William nezabudol čo sľúbil.
„Niečo vie.“
„Hej, obzrieme si to miesto a potom sa rozdelíme. Nebudeme nič riskovať, ak je to Scott, nemôžeme čakať pokým zmizne niekto ďalší.“
Dean prikývol „OK, takže, kto bude dnes páliť kosti?“
„Ja som to robil naposledy, si na rade.“
„Od kedy sa striedame?“
„Od vtedy čo si mi rozbil notebook.“

Slnko práve zapadalo a jeho posledné lúče vytvárali nad horizontom pás oblohy zafarbenej zmesou žltej a červenej. Vietor oproti predchádzajúcim hodinám fúkal čoraz intenzívnejšie a zo západu prinášal ďalšie mračná. Dean si pritiahol bundu bližšie k telu a bol rád, že tu teraz nemusí stáť v obleku. Vietor so sebou priniesol aj pokles teploty, ale to bolo v tomto ročnom období bežné, rána a večery boli o poznanie chladnejšie. Sam stál pokojne pri bratovi a obzeral sa po okolí. V Impale už mali pripravené všetko čo na dnešnú noc potrebovali.
„Aspoň sa zahrejem kopaním,“ starší lovec prehodil ironickým hlasom, ale potom sa iba usmial „aj keď... viem si predstaviť aj príjemnejšie činnosti pri ktorých by som sa zahrial.“
„Jasné Dean, choď starému Gradymu pokosiť trávnik.“
„Drž hubu Sam, ty vieš človeku spríjemniť deň. Naozaj ďakujem.“
Po chvíli sa znova pozrel na mladšieho brata „ako to, že ti nie je zima?“
Sam pokrčil čelo a s miernym úsmevom Deanovi odpovedal. „Vieš, mňa hreje predstava teba ako kopeš ten hrob.“
„Naozaj vtipné Sammy, odkedy nemáš notebook si čím ďalej tým otravnejší,“ pozrel na vchodové dvere domu pred ktorými stáli „už ide. Ako sme sa dohodli, potom sa rozdelíme a ty to... .“
„... tam ešte prehľadáš, viem Dean.“
Všetci traja nasadli do auta, Dean vyparkoval z chodníku pri garáži a pohli sa smerom k miestu kam mali s Williamom namierené.
„Pekné auto chlapci. Hmm... Impala SS zo šesťdesiateho siedmeho,“ Dean sa spokojne usmial až kým William nedopovedal vetu „ale veľmi sa o ňu nestaráte.“ Potom nahodil pohoršený pohľad smerom k spolujazdcovi, no Samovi ani nenapadlo namietať, vlastne sa na tom zabával, ako keby počul otca. Po chvíli ticha sa Williama spýtal či nevie o nejakých iných násilných úmrtiach v meste alebo jeho okolí.
„Synak, tu sa toho nikdy veľa nedialo, sme pokojné mesto a žijeme ako sa v takom meste dá. Pokiaľ viem iba bežné rozpory najčastejšie zapríčinené hlúpymi rečami a alkoholom. Mary... to je niečo iné.“
„To tu všetci žijete ako svätci?“ Dean zasiahol do rozhovoru jednou zo svojich typických ironických poznámok. William sa po prvý krát zasmial.
„Samozrejme krádeže, všetko drobnosti, ktoré ani zďaleka nepripomínajú zmiznutie desať ročného dievčaťa.“
Dean zamyslene prikývol a odbočil na kraj lesnej cesty práve tej, ktorá sa v súvislosti s prípadom spomínala najčastejšie. Vystúpili a spolu so starým Gradym zašli hlbšie do lesa, ale stále to bolo iba pár metrov vzdialené miesto.
„To je ten strom, tu som ho našiel.“
„Zaujímavé miesto“ prehodil Dean a spolu s bratom sa pustili do prehľadávania okolia. Pred Gradym nemohli vytiahnuť EMF takže sa zamerali hlavne na stopy po niečom neobvyklom. Ako predpokladali nenašli nič, okrem tmavého kruhu pod stromom, polícia to tu určite prešla aj so psami a Greenovci s miestnymi rovnako. Keď sa znova stretli na lesnom chodníku pri aute Sam zobral do ruky vak „Takže... vy môžete ísť, ja ešte zostanem.“
„Prečo?“ William zostal trochu zaskočený, stmievalo sa a nič nenašli, tak z akého dôvodu by tu mal jeden z nich zostávať. Sam videl, že sa mu to nepáči, ale skôr než stačil niečo povedať Dean ho predbehol. „Zaveziem ťa domov William, ja si potrebujem vybaviť pár vecí, preto nezostávam tu s mojim kolegom“ potľapkal Sama po chrbte a s úsmevom nasadol do Impaly a William ho nasledoval, no skôr než nastúpil otočil sa na mladšieho lovca a upozornil ho aby nezostával dlho. Sam mu videl na očiach, že niečo vie, ale nečakal z jeho strany strach, prisahal by, že na chvíľu mu pohľad zablúdil k miestu pod stromom. Bolo tmavšie než okolitá tráva, ale nie spálené, tvorilo takmer dokonalý kruh. Hneď ako sa mu svetlá Impaly stratili z dohľadu otvoril vak a vytiahol EMF merač spolu s baterkou. Keď v diaľke zanikol aj zvuk motora okolie sa zdalo byť až neprirodzene tiché. Hustý porast nedovolil preniknúť na cestu ani svetlo mesiaca, bola celá zahalená dlhými tieňmi. Konáre pripomínali pazúry neznámych netvorov, ktoré čakajú na svoju prvú obeť. Spod nôh sa mu ozýval praskot suchých popadaných konárov, pre Sama to bola iba rutina, prístrojom prešiel celé okolie stromu, nad stmaveným miestom sa išiel zblázniť. Všetko nasvedčovalo prítomnosti ducha. Kľakol si a rukou prešiel po zničenej tráve keď sa znova narovnal cítil zvláštne nutkanie otočiť sa, akoby ho niekto alebo niečo sledovalo. Ihneď siahol po puške so skrátenou hlavňou a prudko sa otočil, ale nič nevidel. Na druhej strane baterka mu príliš nepomohla, v tejto tme s hustými kríkmi všade naokolo, nebol si istý a preto pomaly ustupoval ku hlavnej ceste. Bol takmer pri nej keď tesne za ním niečo zapraskalo, strhol sa ale znovu nič nespozoroval. Inštinkt lovca mu hovoril, že musí čo najskôr vypadnúť. Vo vrecku bundy nahmatal ďalšie náboje naplnené soľou, konečne vyšiel na cestu osvetlenú mesiacom a vytiahol mobil. Navolil bratove číslo a čakal kedy mu zdvihne, na druhej strane začul Deanov bezstarostný hlas.
„Tak čo Sammy, už sa bojíš? Je to tam ako v Blair Witch, nezabudni mi poslať video.“
„Aj ty mi nejaké pošli, alebo vieš čo, mne budú stačiť fotky ako stojíš v hrobe a kopeš.“
„Zistil si niečo?“
„Áno, je to určite duch EMF sa ide zblázniť a mám pocit, že ma tam niečo sledovalo.“
Dean zvážnel „vypadni od tadiaľ. Ja budem o pár minút hotový, skontrolovať to môžeme aj zajtra.“
„Dobre, stretneme sa u Williama.“
Sam kráčal po krajnici opustenou asfaltkou smerom k mestu, po pravej strane zbadal dom Greenových, v oknách sa ešte svietilo, zamrazilo ho pri predstave čo sa asi stalo Mary a ako sa teraz cítia jej rodičia. Prial si aby tento prípad ukončili čo najskôr, v myšlienkach sa vrátil späť ku knihe, ktorú mu niekto poslal, chcel sa zbaviť Deanových zbytočných otázok a hlavne poznámok na jeho adresu preto mu ju vtedy radšej vytrhol z ruky.

Oprášil si hlinu z pliec a vyskočil von z práve vykopanej jamy. Zdola sa na neho škerila lebka so zbytkami vysušenej kože a šedivých vlasov. Pri kopaní mu už nebolo tak zima, práve naopak, musel sa vyzliecť do čierneho trička a bundu s košeľou si hodil do Impaly. Z vaku vytiahol fľašu naplnenú benzínom a vrecko so soľou. Po chvíli sa už iba pozeral do ohňa v ktorom mizli pozostatky muža o ktorom si mysleli, že môže za zmiznutie Mary Green. Cítil zadosťučinenie keď videl ako plamene pohlcujú aj posledné zbytky kostí. Oheň doháral a jeho postavu osvetľoval už iba čiastočne, odstúpil od hrobu, veci nahádzal späť do kufra a šiel za Sammym.

TBC

Ten William bude zřejme pekný vykuk, co? Doufám, že další čast bude brzy, pokud to tedy tím spálením neskončilo.

pááči, páááči ešte mať tak tpľko času na čítanie poviedok ako dnes tak by to bolo fajn teším sa čo zaujímave prinesieš zase v pokračku

Ďakujem Mason a tým spálením to určite neskončilo ešte ich nechám trochu potrápiť. Ettie, som rada, že si si našla čas vďaka aj tebe.
EDIT: nové pokračko

„Potrebujem sa osprchovať.“ Dean zo seba zhodil bundu, vyzul si topánky, zobral si do rúk nejaké čisté oblečenie a vyšiel z dverí, mal namierené do kúpeľne na prízemí.
Sam niečo zamrmlal, bez toho aby sa na brata pozrel, momentálne bol zaujatý nejakými novinami, ale len dovtedy kým Dean nezavrel dvere ich izby. Okamžite sa načiahol za knihou v nočnom stolíku, našiel záložku a hltal ďalšie stránky, ktoré by mu možno mohli pomôcť pochopiť. Ani si nevšimol krokov ktoré o pol hodinu prichádzali od schodiska, Dean sa vracal do izby.
„Prišiel práve včas aby prichytil Sama ako prudko zaklapol tú knihu na ktorej ako si všimol v poslednej dobe doslova visel.“
„Dúfam, že som ti nespôsobil infarkt.“
Sam sa otočil na staršieho brata a na tvári mal trochu rozpačitý výraz. „Hmm... ty si už tu?“
Deanov úsmev nezmizol z tváre ani teraz „Vypadám, že tu nie som? Fajn, takže povieš mi už konečne čo je to za knihu alebo sa budeme obaja ďalej tváriť, že ju vlastne ani nečítaš?“
„Nechaj to tak Dean. Je to proste kniha, už veľa krát som nejakú čítal.“ Pretrel si oči chrbtom ruky, snažil sa aby to vyznelo dosť znechutene.
Dean dobre vedel, že je za tým viac, ale nechal brata na pokoji, aspoň teraz, pretože aj on mal plány na dnešnú noc a chcel čo najskôr vypadnúť.
„Idem do baru.“
Sam prikývol a sledoval ako si Dean za okraj jeansov zastrčil zbraň, žmurkol naňho „nie je nad dobrú ochranu“ a s úsmevom vyšiel von. Mladší lovec sa po pár hodinách od únavy zvalil na posteľ, nemohol zaspať kvôli myšlienkam, ktoré mu neodbytne zostávali v hlave. Napriek všetkému ani po nekonečnom čakaní spánok neprichádzal, preto vstal a začal sa prechádzať po miestnosti.

Dean vošiel do izby a Sam hneď počul ako sa mierne potáca zo strany na stranu. Práve stál pri okne a rukou si zakrýval unavené oči. Pozrel na brata a zbadal, že drží nejaký balík. Škodoradostne sa usmial a chcel si z neho začať uťahovať, ale Dean ho natoľko prekvapil, že chvíľu sa nezmohol ani na slovo. Prišiel k mladšiemu bratovi a celou váhou sa na neho zavesil tak, že obaja takmer skončili na zemi.
„Budem hádať, vypil si viac než dva poháriky. Čo to so sebou vláčiš?“
Dean mu odpovedal podnapitým hlasom, ale ešte stále mu bolo rozumieť „Sammy všetko najlepšie a pekné narodeniny, aj by som ti zložil nejaký verš, ale nemám papier“ potom mu do rúk vtlačil objemný balík.
„Dean dúfam, že si uvedomuješ, že žiadne narodeniny nemám a pokiaľ viem ani meniny, nie je sviatok, dokonca ani nedeľa.“
„To nič, ja som už tvoje narodeniny oslávil“ nestihol ani dopovedať než padol do postele.
„Vidím.“ Sam pokrútil hlavou a prikryl brata aspoň dekou, pretože hneď zaspal.
Pozeral na balík a nakoniec sa ho rozhodol rozbaliť „ako ho poznám bude to buď jedlo alebo niečo živé.“
Vo vnútri bol nový notebook „ako ho zohnal v takom zapadákove?“ Sam nemohol uveriť, ale tento dar od brata naozaj ocenil.

Ráno bol počuť z podkrovnej izby nepatrný zvuk úderov do klávesnice, Sam mohol konečne pohodlne vyhľadávať informácie k prípadu. Našiel článok, ktorý bol venovaný úmrtiu Jacoba Scotta, muža čo našli obeseného za mestom. Aj keď predpokladal, že včera prípad ukončili, stále dúfal, že sa im nejako podarí nájsť Mary. Snažil sa sústrediť iba na článok, ale nešlo to mysľou bol stále pri knihe, ktorá teraz ležala zavretá v nočnom stolíku. Deanovi klamal, nemal ju od Bobbyho, raz ráno, keď Dean ešte spal prišla zásielka bez adresy. Najskôr sa snažil poslíčkovi vysvetliť, že to určite nebude patriť im, ale on mu povedal nech si to buď zoberie alebo vyhodí, on už zaplatené dostal od nejakého muža. Ďalej hľadel na monitor keď začul, že aj Dean sa už preberá. Na to, že by mu bolo po včerajšej noci zle sa nesťažoval, čo Sam ani nečakal, bratov metabolizmus bol jednoducho čo sa týkalo vstrebávania alkoholu oveľa výkonnejší. Potreboval iba dlhší čas na rozhýbanie, preto sedel na posteli a na chvíľu si rukou podoprel hlavu. Chcel sa mladšieho brata spýtať ako sa mu páči darček, ale Sam ho predbehol.
„Ďakujem, kde si ho zobral?“
„Som proste najlepší“ pozrel na Sama s tým svojim typickým úsmevom „a potom už mi nebudeš môcť vyhadzovať na oči ten starý.“

Pred piatimi hodinami dom rodičov Mary Green

Neznášala pohľad do tých prázdnych očí, nezostalo tam už nič z človeka, ktorého milovala. Bezcieľne putovanie po horách, beznádej, ktorá sa postupne vkrádala do jeho myšlienok ho zmenili na nepoznanie, rovnako ako ju. Prichádzal a odchádzal takmer bez slova. Zrazu bolo v dome tak ticho, čakala, že sa jedného dňa nevráti, tak veľmi sa toho bála a zároveň k tomu bola ľahostajná, už príliš dlhú dobu. Keď prišiel sadol si do svojej pracovne a bezducho pozeral pred seba. Jedol iba toľko aby sa udržal na nohách a s úsvitom slnka vyrážal preč, do tých prekliatych hôr, ktoré im zobrali dcéru. Dokonca v pracovni aj spával, na rozkladacom kresle v rohu miestnosti.
Bol večer, položila pred neho tanier s jedlom, chcela mu niečo povedať, ale nevedela čo, preto sa iba otočila a vyšla von z dverí. Nedokázala sa na neho viac pozerať, pretože cítila iba prázdnotu, ktorú by zaplnil iba príchod Mary. Myšlienka, že by zrazu vstúpila do dverí a usmiala sa na ňu ju pomaly zabíjala, pretože v srdci cítila iba obyčajnú nereálnu nádej keď civela do prázdnej chodby a dvere zostávali zatvorené rovnako ako predtým. Z domu postupne mizli všetky jej fotky a končili v krabici v podkroví. Jej izba zostávala zamknutá, keď musela prejsť okolo vždy ju zamrazilo akoby to miesto vydávalo stále hrôzostrašnejší chlad. Sadla si na okraj postele a v mysli sa jej vynorila spomienka ako kľačí na studenej kostolnej lavici a prosí, prosí so slzami v očiach na ktoré mala vtedy ešte dostatok síl, ako sa modlí, ale odpoveďou jej bolo iba ticho vyžarujúce zo sôch svätcov. Jej prosby neboli nič viac než prázdne slová zlomeného človeka, ktorý hľadá poslednú šancu, záchranu pred temnotou zo straty, aspoň tak si to teraz uvedomovala. Zatvorila sa v spálni a bezmyšlienkovite listovala v knihe, ani nevedela čo hľadá, po chvíli ju položila na stôl a od vyčerpania zaspala.

Prešiel ďalší deň, už ich nerátal, už nevedel či sa vlastne chce dozvedieť pravdu. Pred ním na tanieri chladla večera, nemal chuť jesť, ale zajtra sa znovu vydá do lesa a potrebuje silu na prejdenie ďalších kilometrov, ktoré ho delili od jej nájdenia. Neopodstatnená viera v Maryin návrat ho hnala dopredu, iba to jediné bolo dôvodom, že ešte neprestal pátrať. Jeho oči sa zaliali slzami a on ich už nedokázal udržať, chytil si tvár do dlaní a cítil ich teplo na svojich rukách. Nevedel ako dlho tam sedí, ale bol tak veľmi unavený. Ľahol si do kresla a prikryl sa dekou, ktorá zostala pohodená na zemi od včera. Dostal sa do zvláštneho polospánku, keď začul niekoho chodiť po pracovni. Ten zvuk mu bol tak známi, zvuk drobných, bosých detských nôh kráčajúcich po podlahe. Desil sa toho čo uvidí keď zdvihne hlavu. Srdce mu bilo stále rýchlejšie a ruky sa triasli ako zo seba odhadzoval prikrývku. Pohľad plný zdesenia na postavu ktorá išla smerom k nemu. Na zemi za sebou zanechávala krvavé stopy, zreteľne ich videl, napriek tomu, že jediné svetlo v miestnosti bolo to ktoré prenikalo cez okná, mesiac bol dnes takmer v splne.

TBC

konečne som si prečítala túto poviedku a páči sa mi píšeš to veľmi zaujímavo je to ako nejaká epka SN za starých čias a to sa mi páči. To ako sa Sam a Dean podpichujú je super. hlavne to s tým kopaním hrobu. a tá Samova kniha som zvedavá čo je to zač a kto mu ju poslal ked to pred Deanom tají.
na konci sa mi páčilo ako si opísala pocity rodičov Mary až mi ich bolo ľúto.
dobrá práca teším sa na pokračko

„Mary?“ vyslovil do ticha trasúcim hlasom ovládnutý bolesťou z toho čo videl na vlastné oči.
Keď podišla bližšie nepochyboval, je to ona, ale ten obraz bol tak hroziví, že sa nemohol prinútiť urobiť ani najmenší pohyb. Mary v dotrhanom kostýme anjela z besiedky v škole posiatom fľakmi zaschnutej krvi. Jej bledá tvár a čierne kruhy pod očami. Obhorené anjelské krídla z ktorých na drevenú podlahu kvapkala nejaká tmavá tekutina a spájala sa s krvavočervenými stopami chodidiel.
„Ocko, prečo si pre mňa neprišiel? Ja som na teba čakala. Prečo si ho zabil, mohol ti povedať kde som. Mohol si ma zachrániť, ale nezachránil. Prečo?“ tichý detský hlas bol ako chladný kus kovu, ktorý mu preniká do srdca a neúprosne pokračuje aj napriek neznesiteľnej bolesti.
„Prečo?“ otázku vyslovovala stále dookola a on jej nemohol odpovedať. Ďalej už nechcel počúvať, dlaňami si zakryl uši a v mysli sa snažil nájsť dôvod, prečo ju nebol schopný vyslobodiť.
„Pozri čo mi urobil.“ Mary nemilosrdne pokračovala a znovu sa pohla dopredu. Zakrvavená pokožka na nohách sa jej lepila o podlahu, ale ona už žiadnu fyzickú bolesť necítila. Vyblednuté oči upriamila na svojho otca. Ruku natiahla pred seba a pomalým pohybom sa k nemu priblížila. Na chvíľu zaváhala, no potom položila ruku na jeho nohu. Aj cez šaty cítil aká je studená, triaška zachvátila celé jeho telo a on sa nezmohol na nič iné iba jedno slovo.
„Prepáč.“ Opakoval ho toľko krát, ale viny sa zbaviť nemohol.
„Nie!!!“ jeho krik sa niesol celým domom. Zatvoril oči a jeho myšlienky smerovali k jedinému riešeniu. Keď ich opäť otvoril Mary v pracovni nebola. Zmierený so všetkým čo ho čaká zobral do rúk guľovnicu opretú o stôl. Hlaveň si priložil pod bradu, posledné čo uvidel boli otvárajúce sa dvere a v nich jeho žena Kate... .
V prvom momente si ani neuvedomila čo sa deje, počula výkrik a myslela si, že Jim kričí zo sna a tak ešte rozospatá prešla ku dverám pracovne. Keď otvorila zdesila sa pri pohľade do Jimovych prázdnych, odhodlaných očí, ktoré jej dávali posledné zbohom. Potom už nič, jej manžel ležal mŕtvy v kaluži vlastnej krvi.

***
Od dverí sa ozvalo hlasné zaklopanie, do vnútra vošiel Wiliam, bratia okamžite spozorovali, že je poriadne naštvaný, ten pohľad, bolo to také ticho pred búrkou. Začal bez okolkov oboch spovedať a hnev v hlase sa ani nesnažil zakryť.
„Kto ste a čo tu do pekla chcete?“
Sam s Deanom si vymenili pohľady, ale ani jednému sa akosi nechcelo začať s vysvetľovaním.
„Začnete alebo si mám zavolať na policajnú stanicu?“
„Sakra, prečo vždy takto z rána.“ Zamrmlal si Dean iba pre seba a lakťami sa oprel o kolená.
„Keby ste neboli aspoň tak sprostý a nepobehovali tu s falošnými preukazmi, zistili by ste, že tu nejde o zábavu, pre boha veď to dievča môže byť mŕtve. Takže ešte raz. Kto sakra ste a čo tu robíte? Preveril som si vaše služobné čísla a hádajte čo sa stalo, keď som zisťoval kde sa práve nachádzajú tí dvaja za ktorých sa vydávate?“ Nadvihol obočie a ešte rozzúrene dodal „Vysvetlí mi to tu Alan alebo Jared?“
„Pozrite, musíte nám veriť, chceli sme pomôcť, nič viac.“ Sam nahodil previnilí výraz, ale vedel, že z tohto sa tak jednoducho nevykrútia, Grady nebol hlúpy.“
„Ako sa vlastne voláte?“
Dean Winchester a toto je môj brat Sam. Keď už sme pri tom, ani ty si nám nepovedal všetko. V tom lese niečo je alebo bolo a ty si to myslíš tiež.“
Wiliamov výraz sa okamžite zmenil. Po chvíli ticha sa prekvapene spýtal či sú lovci.
„Áno, takže ty o nás vieš... ako?“
„Skôr než sa budete vypytovať, nie som lovec, niekto z mojej rodiny bol, takže s podobnými magormi ako vy som sa už stretol.“ Pokračoval už miernejším tónom „Na čo ste prišli?“
„Ty sám si tvrdil, že s tým má niečo ten obesený. Včera večer som išiel na cintorín, vykopal hrob a pozostatky spálil. Ak si o tom vedel, prečo si to neurobil už dávno?“
„Pretože, ty génius, v tom hrobe neležal ten Jacob Scott o ktorom tu hovoríme.“
Dean pozeral na Wiliama s výrazom úplne mimo, chcel vedieť koho do pekla vykopal, celý tento prípad sa mu zdal čoraz nepríjemnejší, ale brat ho predbehol.
„Čo sa potom v skutočnosti stalo?“
„Scott zomrel doma, vykrvácal na podlahe v kuchyni. Zasa raz prišiel domov úplne na mol, podrobnosti nepoznám a nikdy som sa na ne ani nevypytoval. Keď prišiel, začal mlátiť manželku, zhodil ju na zem a skopal do bezvedomia, neviem ktoré z detí to urobilo a ona by to nikomu neprezradila. Keď sa prebrala nevedela čo robiť a tak prišla za mnou, chcela zobrať vinu na seba, nemohol som také niečo dovoliť. Išiel som s ňou naspäť a zistil, že na krku má ranu cez ktorú vykrvácal. Telo som naložil do dodávky, odviezol na tú prekliatu cestu a zavesil ho o drôt na strom.“
„Hej, pekne to pokračuje..., ale keď sme už začali s tou pravdou... nemohol si ho tam zavesiť sám.“ Dean sa nedal odradiť ani nie príliš priateľským Wiliamovým pohľadom. „Pozri môže to mať určitú spojitosť s Mary, jej rodinou alebo čímkoľvek čo by nám mohlo pomôcť.“ Dean neustúpil ani o kúsok, musel sa dozvedieť všetko.
„Bol so mnou aj šerif.“
Dean nadvihol obočie. „Služba verejnosti predovšetkým.“
„Chlapče dávaj si pozor na jazyk. Scott bol obyčajný bastard, urobili sme správnu vec a ja som toho neľutoval vtedy a neľutujem ani teraz.“
„Takže sme spálili nesprávne telo, ale nechápem prečo v tom hrobe neležal Scott a kde ho vlastne pochovali?“ spýtal sa Sam.
Wiliam sa zamyslene pozeral pred seba akoby si prezeral drevenú stenu, potom pokrútil hlavou „My sme ho spálili.“
„Čože?! Prečo potom rozhlasuješ, že s tým niečo má. Určite vieš, že ak sa telo spáli ducha tu už nič nedrží. Vieš o nejakom predmete, ktorý by mohol... .“
„A máme tu Ďalšiu podstatnú otázku, ak to nie je Scott, kto potom uniesol Mary a prečo som s EMF zaznamenal tak silnú aktivitu, práve na tom jednom mieste pod stromom? To telo, ktoré Dean vykopal... .“
„Na kríži bolo jeho meno, Wiliam, ty sám si ma tam poslal.“ Dean začínal byť na Gradyho poriadne naštvaný.
Wiliam si toho vôbec nevšímal. „Ale nie roky. Krátko na to Scottov najstarší syn spáchal samovraždu.“
„Takže v tom hrobe...? Pravdepodobne to bol on, kto otca zabil.“
„Nemyslím si, raz za mnou prišiel a poďakoval za to čo som pre ich rodinu spravil. Celé to bolo také zvláštne, niečo ho vo vnútri zožieralo, ale podľa mňa to muselo byť niečo iné.“
„Skvelé, takže som vykopal úplne zbytočne nesprávny hrob.“ Dean sa obrátil na Wiliama a s neveriackym výrazom mu položil otázku na ktorú naozaj chcel poznať priamu odpoveď, hneď teraz.
„Prečo si mi povedal, že v tom hrobe leží Jacob Scott?“
„Za prvé preto, že to pravda je, jeho syn sa volal rovnako a za druhé, myslel som si, že sa až podozrivo hrabete v minulosti.“
Dean bol vytočený s akým pokojom to Grady hovorí. „Ak je to telo spálené neexistuje dôkaz!“
„To veríte každému koho stretnete? Ten pohľad si nechaj chlapče. Nemusím sa nikomu spovedať a vám dvom už vôbec nie... agenti, nič lepšie ste si nemohli vymyslieť.“
„Ďakujeme za pomoc,“ irónia v Deanovom hlase ani nemohla byť zreteľnejšia „takže... sme zase na začiatku, otázkou je kto Mary uniesol, ak to nebol Jacob... .“
„Viem, že to bol on.“
Sam pristúpil bližšie k Wiliamovi. „Prečo si si taký istý? Telo je spálené, ako si sám povedal. Zostal by tu iba ak by bol naviazaný na nejaký predmet, ktorý zostal, ale to sa nestáva často.“
„Žiadny nie je. Pamätám si Scottovu dcéru, ako dievča, Mary sa na ňu až zarážajúco podobá. Ten tmavý fľak pod stromom, tam sme ho nakoniec spálili, jeho manželka ho nechcela pochovať. Nechápem ako je to možné, ale nič iné... preto som v meste rozhlasoval, že som ho videl, aby sa ľudia tomu miestu vyhýbali.“
Dean zvraštil obočie a pozeral na Wiliama. „Takto to nefunguje, ľudí to skôr priťahuje.“
Wiliam sa na neho krátko usmial „a čo som mal podľa teba robiť? Pokiaľ si si nevšimol už nemám dvadsať,“ obrátil sa a chvíľu ticho pozeral na článok o Scottovi, ktorý Sam z niekadiaľ vyhrabal „čo chcete teraz urobiť?“ prešiel si rukou po neoholenej brade a rýchlo vydýchol „ešte to neviete, Jim Green sa v noci zastrelil.“
Pár sekúnd bolo v miestnosti ticho, bratia si vymenili pohľady, presne vedeli čo musia urobiť. Prehovoril Dean. „Pokiaľ nás necháš... .“
„Nič o vás polícii nepoviem, ak si myslel toto.“
„Tá Scottova rodina, ešte tu bývajú?“ Samovi sa nepáčilo kam sa dostali, ale nemali na výber.
„Nie.“
„Fajn, takže ideme na lov.“ Dean sa usmial a naznačil bratovi aby začal baliť všetko čo budú potrebovať. Chcel sa v prvom rade zbaviť Wiliama, ktorý im zatiaľ spôsoboval skôr problémy, potreboval sa o tom všetkom v klude porozprávať so Samom, ale Wiliam nevyzeral, že by chcel odísť.

TBC

juu krásne sa nám to zamotáva Konečne som prečítala všetky zameškané časti a musím povedať, že poviedka je super. Keď Dean kopal hrob a potom zistil že to vlastne robil pre nič Jej a duch Mary bol fakt hrúzu naháňajúci krásne si ju opísala. A Deanov darček bol zlatý.

citácia :

„Sammy všetko najlepšie a pekné narodeniny, aj by som ti zložil nejaký verš, ale nemám papier“ potom mu do rúk vtlačil objemný balík.
„Dean dúfam, že si uvedomuješ, že žiadne narodeniny nemám a pokiaľ viem ani meniny, nie je sviatok, dokonca ani nedeľa.
„To nič, ja som už tvoje narodeniny oslávil“ nestihol ani dopovedať než padol do postele. “

no toto bol môj koniec fakt skvelo napísané snáď len dodám že sa tesím na pokračovanie

Tak jsem se pustila do čtení tvojí nové povídky, super Když jsem si četla název, tak se mi hned vybavila Mary Winchesterová, ale nakonec koukám, není to o ní... nevadí
Líbí se mi tvůj styl psaní, to ja k se bratři popichují. Jak Sammy předhazoval Deanovy svůj rozdupaný notebook Dokážeš to skvěle napsat takové perly, co někdy ze sebe sypou, ty fakt stojí za to
Kouzelné bylo, jak Dean dal Samovy na "narozky" nový notebook
Případ Mary vypadá docela zajímavě. Chuďátko malý děvčátko Jsem moc zvědavá, kdo jí to udělal. Poslední částí se do docela zamotalo. William je mi docela nesympatický (ale trochu si šplhl, když bratry nevydal policii), možná se to časem zlepší...
Těším se na další část!

strasne sa mi pacilo, ake si dala chalanom mena, Alan a Jared
mne sa to tiez nezdalo, zeby len spalili kosti a bolo by dobre, uz som citila nieco premyslenejsie a mala som pravdu paci sa mi,ako sa to coraz viac zamotava chudacik Jim. Nakoniec sa zastrelil strasne krute to bolo a smutne,ale pacilo sa mi, ako si tam opisovala Mary,ako ju videl.
A opity Dean ale priniesol Samovi notebook, to sa mi velice paci ale ta kniha, co furt cita Sam
skvele pokracka, uz chcem dalsie

Som rada, že sa vám poviedka páči a že ste si našli čas napísať čo si o nej myslíte a ešte radšej keď vám to príde aspoň trochu vtipné, veď to bol zámer, vždy dosť váham či to nevyznie skôr trápne. V každom prípade veľmi ďakujem a ešte niečo, tento príbeh sa odohráva pre tým ako Alastair zobral bratom nôž od Rubby. Madlen, viem William je taký starý otrava, ale prezradím, že bratom pomôže ešte raz a to v dosť zlej situácii.

„Máš ešte niečo?“
„Pôjdem s vami.“
“Nie, toto naozaj nie je dobrý nápad, nepotrebujeme tam niekoho na koho musíme dávať pozor a ako si sám povedal nie je ti dvadsať.“
„To je dobre, pretože ja nie som ten kto potrebuje opateru chlapče. Predpokladám, že pôjdete večer. Kde sa stretneme?“
Dean pokrútil hlavou, teraz mali namierené do domu Greenovcov či niečo nezistia práve tam.
„O šiestej, hádam ti nemusím hovoriť kde... a Wiliam ak sa dostaneš pod ruky Scottovy, my ti za zadkom stáť nebudeme.“ Zobral vrecko so soľou, pevne ho uviazal a hodil do tašky. Dvere sa zabuchli a Wiliam schádzal dole schodmi. Ozvena jeho krokov sa vzďaľovala.
„Dean, nemôžeme ho zobrať so sebou. Sami nevieme čo v tom lese je, ale ak je to Jacob, hádaj po kom pôjde najskôr?“
„Hej, priviažeme ho k posteli.“
Sam pokrútil hlavou „Myslím to vážne. Ak u Greenovcov nič nenájdeme zavolám Bobbymu. Okrem toho neviem či je práve dobrý nápad aby sme sami išli do niečoho o čom nemáme... ”
„Podľa teba, čo mám robiť? Viem, že zobrať ho nie je vôbec dobré, ale vždy je to lepšie ako keby tam šiel sám.“
Dean bol podráždený, ale po chvíli sa trochu upokojil. „Musíme zistiť čo sa tu deje, do večera, ak nie prídeme na to až na mieste.“ Dean hodil tašku na zem vedľa postele. Videl ako sa na neho mladší brat pozerá, ale teraz nemali príliš na výber. Sam rozhodil rukami.
„V poriadku, ako chceš.“ Vak si prehodil cez plece a bez slova zobral z podlahy aj Deanove veci. Dvere na ich izbe nechal otvorené, ako schádzal na prízemie za sebou počul bratove kroky, všetko hodil do Impaly a sadol na miesto spolujazdca. O pár minút dorazili k domu. Vyzeral rovnako ako pred tým, akoby sa tam túto noc nič nestalo, okolie bolo rovnako tiché a od vchodových dverí mali dobrý výhľad na cestu. Sam zaklopal na dvere, ale nikto mu neotvoril ani po treťom zabúchaní.
„Nie je doma.“
„To je pre nás ešte lepšie, prezrieme dom.“ Dean skúsil otvoriť vchodové dvere, nepredpokladal, že by boli odomknuté, prekvapilo ho keď sa dvere s ľahkosťou odchýlili. Bratia vytiahli zbrane a presunuli sa cez úzku chodbu až k dverám Jimovej precovne.
„Kate?!“
„Myslíš, že to má niečo s Greenovcami, možno je ona posledná po ktorú si príde.“
Dean strčil do dverí pracovne, ktoré boli pootvorené, uvidel niečo na podlahe, odrem kaluže zaschnutej krvi pri kresle, tam bolo niečo rozsypané, chcel si kľaknúť, ale za chrbtom počul nejaké kroky.
„Von! Vypadnite!“
„Kate, bolo otvorené, nevedeli sme, že... ”
„Mňa to nezaujíma, okamžite vypadnite!“
Vedeli, že by jej teraz zbytočne niečo vysvetľovali, museli odísť. Sam sa unavene pozeral smerom k lúke, oprel sa o auto, po chvíli pokrútil hlavou.
„Sammy povedz niečo.“
„Čo? Že sme... .“
„Nie, to viem aj ja, iba si overujem či som neohluchol, zrevala mi priamo pri uchu. Je úplne mimo.“
„Ani sa jej nečudujem. Musíme sa tam nejako dostať.“
„To nebude problém, ale stratíme s tým viac času ako som si myslel. Na podlahe bolo niečo nasypané.“
„Síra? Takže s teóriou, že s tým má niečo spoločné Jacob Scott sme skončili? Čo potom to tmavé miesto kde Scotta spálili.“
„A EMF... hmm, nemusela to byť síra alebo čo je ešte lepšie možno tu budeme mať viac práce.“
„Myslíš, že tu je okrem toho ducha aj démon?“
„To zistíme až keď preveríme všetky možnosti.“
Sam rozmýšľal nad tým čo by bolo najlepšie aby spravili. „Dnes večer sa znovu rozdelíme. Jeden z nás musí vyhľadať ďalšie informácie a spojiť sa s Bobbym.“
„A druhý sa vláme do pracovne, ok, takže beriem pracovňu.“
Sam prikývol a nastúpil do auta, Dean sa na neho vo vnútri usmial „Williama budeme musieť asi trochu sklamať.“

Počkal až všetky svetlá v dome zhasli. Našťastie toto bolo dosť odľahlé miesto a zozadu sa k domu dalo ľahko nepozorovane dostať, až na terén, kopec porastený nízkymi kríkmi a mladými stromami, ktoré pomaly zapĺňali ďalší a ďalší kúsok predtým vyčistených plôch. Otvoril okno a čo najtichšie preliezol do vnútra. Po pár krokoch vytiahol baterku a zistil že stojí priamo uprostred lepkavého fľaku krvi na podlahe.
„Sakra.“
Išiel ďalej ku dverám, zohol sa a dotkol sa podlahy. Teraz si už bol celkom istý, v miestnosti bol démon, stopy síry sa nedali prehliadnuť, vlastne to bolo dosť zvláštne, obvykle nenašli také množstvo a nachádzalo sa skôr pri oknách. Začul nejaký zvuk, po chvíli si uvedomil, že je to EMF.
„Čo do pekla?“
Prešiel ním celú miestnosť, potichu znova otvoril okno a za pár minút bol pri Impale. Obzeral sa po okolí, všetko bolo tak tiché. Začínal sa hnevať sám na seba, že išli práve za týmto prípadom, želal si aby Sam s Bobbym na niečo prišli. Naštartoval a išiel naspäť do mesta. Zarazilo ho, keď uvidel pred Williamovým domom zaparkované policajné auto. Z prízemia počul nejaké hlasy, jeden z nich určite patril Gradymu, na chvíľu sa zastavil aby zistil či tam nie je aj jeho brat, ale veľmi rýchlo zistil, že druhý hlas určite patrí niekomu inému, rozhovor sa zmenil na hlasnú hádku, skôr než stihol prísť ku dverám prudko sa otvorili a von vybehol muž asi okolo päťdesiatky v uniforme. Pozrel sa na Deana, myslel si, že Grady ho zavolal kvôli nim.
„Dávaj si pozor William, ak pôjdem dole ja, zoberiem so sebou viacerých. Toto už nie je iba o tvojom svedomí.“
Zabuchol za sebou vchodové dvere a Dean už iba počul ako auto štartuje a zvuk sa stráca niekde v diaľke. Teraz nemal náladu zisťovať od Gradyho čo sa medzi nimi stalo, teraz mu úplne stačilo, že ich William nepodrazil a oni neskončili vo väzení v tomto zapadákove. Pomaly pokračoval schodiskom do podkrovia. Sama našiel za počítačom.
„Máš niečo?“
Sam pokrútil hlavou a otočil sa k bratovi „Možno Bobby niečo nájde.“
„Zavolám mu znovu, zdá sa, že tu máme niečo nové, ten prášok bola síra a ešte niečo, EMF v tej miestnosti... to isté ako na lesnej ceste.“
„Nechápem to, podľa záznamov sa v okolí tej cesty nič iné okrem... .“
„Čo? Okrem toho, že tam obesili mŕtvolu a potom ju spálili? Pred chvíľou bol Williama navštíviť šerif, ale na priateľský rozhovor to nevyzeralo. Poriadne sa pohádali.“
„Myslím, že teraz je tá hádka to najmenej. Dejú sa tu oveľa zvláštne veci. Od Williama viem, že Green sa zabil sám, jeho žena videla ako si prestrelil hlavu, nikto iný v miestnosti nebol.“
„Takže možno niečo videl alebo ho ten démon posadol?“
„Skvelé, všetko čo máme sú dohady, nenašli sme nič o Mary a nevieme čo sa stalo minulú noc v tej pracovni.“
„A nevieme kto bude ďalší.“
„Ak to ide po Greenovcoch... .“
„Videl si ako na nás vyletela, pochybujem, že by si nevšimla Impalu zaparkovanú pred domom a potom, nemôžeme ju strážiť dvadsaťštyri hodín denne.“
„Ale môžeme ju presvedčiť aby na nejaký čas odišla.“
„Myslíš, že nás bude počúvať?“
Sam rozhodil rukami „skúsim to. Zajtra.“
Dean sa na brata usmial „ak to niekto dokáže tak ty... a Sammy, nerozplač sa pri tom.“
“Drž hubu.“

Ráno bolo celkom príjemne. Pach zatuchliny sa takmer strácal v čerstvom vzduchu, ktorý voňal po živici a zvláštnej zmesi vôní prichádzajúcimi z vonku cez otvorené okno. Sam bol už hore. Dean sa potreboval trochu prebrať, až po pár sekundách si uvedomil, prečo jeho brat odchádza. Mladý lovec ticho prešiel k dverám, myslel si, že Dean ešte spí a nechcel ho zbytočne budiť. Dean sa pozeral ako jeho mladší brat vychádza z dverí, vstal z postele, otvoril vrchnú zásuvku na nočnom stolíku a vytiahol knihu v rozpadajúcom sa modrom obale, ktorý bol ale viditeľne novší než kniha a jej zažltnuté stránky. Jeho latinčina nebola dobrá, ale stačila na to aby preložil jej názov. Nemohol uveriť, že ju Sam číta a pekne ho to naštvalo. Hodil ju dole na stolík pri čom zhodil lampu, ktorá s tupím úderom dopadla na zem. Vytiahol mobil a čakal kým sa mu človek na druhej strane ozve.
„Dean?“
„Prečo si mu tú skurvenú knihu dával?!“
„Čo? Mohol by si sa upokojiť a povedať mi o čo tu ide. Akú knihu som mal dať komu?“
Dean sa zhlboka nadýchol a na chvíľu zatvoril oči, už vedel, že Sam mu jednoducho klamal, Bobby mu žiadnu knihu neposlal. Prešiel si rukou po čele aby sa trochu ukludnil „Ja... prepáč Bobby, asi som sa v niečom zmýlil.“ V skutočnosti chcel povedať v niekom, ale to teraz nechcel so starším lovcom preberať.
„Ste stále vo Vinalhaven?“
„Áno, ten prípad... v dome Greenovcov som našiel stopy po síre a duchovi, na jednom mieste, ešte nevieme akú to má všetko spojitosť. Vlastne sme nič nenašli, ak by si nám s tým mohol pomôcť... .“
„Čo myslíš, že práve teraz robím?“ Dean počul mierne podráždený tón v hlase lovca, ale ani sa mu nedivil „Je Sam v poriadku? Predpokladám, že si hovoril o ňom. Čo je to za knihu?“
„Zabudni na to Bobby“ a bez toho aby čakal na to čo povie zrušil hovor. Pomaly si sadol na posteľ, pokrútil hlavou a zdvihol z podlahy spadnutú lampu. Položil ju na miesto kde stála pred tým. Chvíľu pozeral smerom k oknu, hnev vystriedalo sklamanie. „Iba ďalšie klamstvo, nič viac.“ Znechutene sa zahľadel na hodiny, bolo niečo po desiatej a slnko sa práve na pár minút predralo spoza mrakov a jeho teplo zalialo celú miestnosť. Na chvíľu sa zdala táto podkrovná izba o trochu znesiteľnejšia. Nechcel sa tou knihou ďalej zaoberať a ešte menej tým prečo ju Sam vôbec číta, prečo ju potrebuje. Nemohol ďalej klamať ani sám seba, veľa vecí sa od vtedy zmenilo a či chcel alebo nie musel sa tomu postaviť čelom. Nezáležalo na tom či sa pokúsi ísť proti nim, pretože si nebol istý ako to dokázať. Niekoľko minút očami bezcieľne blúdil po výstrižkoch na stole, nevedel prečo ho upútala fotka Mary Green na prednej strane novín a uvedomil si, že stále dúfal, že jej ešte môžu pomôcť. V každom prípade teraz už vedel čo urobí a neprekážal mu na tom ani fakt, že vlastne nič nemajú. Dnes v noci pôjde a prehľadá okolie lesnej cesty, po tom čo ten duch reagoval na Samovu prítomnosť, pochyboval, že by práve jeho nechal len tak, preto sa potreboval poriadne pripraviť... .

TBC

O pol dvanástej sa otvorili dvere na ich izbe.
„Čo to robíš?“
„Balím všetko čo budem dnes večer potrebovať.“
„Zistil si niečo od Bobbyho?“
„Vlastne áno, zistil.“ Dean sa pozrel na brata, nemohol zastaviť ten pocit sklamania, ale o chvíľu iba pokrútil hlavou „Presvedčil si ju aby odišla?“
„Áno, neviem čo si o mne teraz myslí, ale... ” Sam sa usmial a hodil kľúče od Impaly na stôl. Zarazilo ho ako sa na neho starší brat pozerá, nechápal prečo sa práve teraz rozhodol pre takýto nezmyselný postup. Dean nechcel aby na ňom brat niečo spozoroval, ale ten drsný tón v hlase aj tak nedokázal zakryť. Začal napĺňať ďalšie nábojnice rozdrvenou soľou.
„To nič, určite si jej nepovedal pravdu, je jedno čo si myslí hlavná vec je, že vypadla.“
Sam sa znovu neurčito usmial „samozrejme, že som jej nepovedal pravdu. Čo som jej mal povedať? Ja a môj brat s ktorým sa mimochodom vydávame za agentov sme zistili... ”
Dean mu skočil do reči „Viem Sam, len som si nejako nestihol všimnúť ako dobre ti to klamanie ide.“
„Čo?... .“
„Bude lepšie ak dnes pôjdem sám.“
Sam pokrčil obočie „Dean, neviem... . uvedomuješ si, že tam niekde je démon o ktorom nič nevieme, nejaký šialený a poriadne naštvaný duch, pravdepodobne patriaci človeku, ktorý bol už za živa poriadny bastard? Pôjdem v každom prípade, či sa ti to bude páčiť alebo nie.“
Pozrel sa na Deana, ale ten nevyzeral, že by mu chcel ešte niečo povedať, preto vybral zbraň aby ju nabil. Skontroloval či majú ešte nejakú farbu, ak budú musieť pripraviť diablovu pascu. Po pár minútach mal všetko hotové. Ticho prehovoril „budeme sa musieť vyhnúť Williamovi.“
„To teraz asi nebude taký problém, myslím, že má dosť práce aj bez nás. Dnes bol na hodinu preč, keď som ho dole stretol hovoril niečo o šerifovi a asi pred desiatimi minútami som počul nejaké auto, asi odchádzal na dodávke.“
„Idem sa pozrieť.“ Sam sa načiahol k nočnému stolíku aby si tam odložil notebook, keď zbadal, že jeden z plastových ohybov na lampe je zlomený. Sadol si na posteľ a vybral knihu v modrom obale. Dean si toho všimol, ale neobrátil sa, ďalej plnil prázdne nábojnice.
„Takže tie reči boli kvôli tomuto Dean?“ neveriacky pozrel na staršieho brata „nechcel som ti ju ukazovať, pretože som vedel, že sa ti to nebude páčiť.“ V miestnosti bolo zrazu úplne ticho. Sam pokrútil hlavou a hodil knihu na stôl pred brata.
„Vieš čo Dean, už ma to nebaví. Nepotrebujem nikoho kto by na mňa dával pozor a tiež pri sebe nepotrebujem niekoho kto mi neverí.“
Každé slovo, ktoré povedal sa Deanovi zarylo priamo pod kožu, vedel, že ak by niečo povedal znova by z toho bola hádka a vlastne ani nemal možnosť, odložil bokom ďalší naplnený náboj so soľou a za chrbtom počul tiché zatvorenie dverí.

***
Svetlo zapadajúceho slnka zalialo toto bohom zabudnuté miesto do žltej prenikavej žiary, ktorú už za pár minút vystriedalo nepatrné svetlo mesiaca. Obloha bola pokrytá mrakmi a studený neodbytný vietor ohýbal koruny vysokých stromov. Práve dokončil obrazec, aj keď si nebol istý či bude na niečo dobrý, znaky po jeho okrajoch sa rozlievali do neurčitých tvarov. Nájsť vhodné miesto, dosť rovné a nepokryté trávou sa tu dalo iba ťažko. Okolité stromy ich chránili pred narastajúcou silou vetra a v diaľke bol počuť šum lístia. Bez ohľadu na to aké to tu bolo pokojné Sama striasol pocit chladu, ktorý tento kúsok lesa vyžaroval. V hlave si premietal poslednú vetu, ktorú u Williama bratovi povedal. Vedel, že sa voči nemu správal tvrdšie než chcel, ale zarazilo ho ako toho neľutoval. Celý ten čas čo tu s ním Dean nebol si prial, tak veľmi, aby sa niečo stalo, čokoľvek, aby mohol niečo urobiť a znovu ho mať pri sebe. Zaplavil ho pocit zvláštnej prázdnoty, presne ten čo ho sprevádzal tie prekliate dlhé mesiace. Chcel sa ho rýchlo zbaviť, prudko otvoril tašku a sprej, ktorým pred chvíľou urobil diablovu pascu bez rozmyslu hodil k ostatným veciam vo vnútri. Osvetlil ho kužel z baterky.
„Zatiaľ nič. V žiadnom prípade sa nemôžeme rozdeliť. Tie veci, nech je to čokoľvek, vedia, že sme tu.“ Dean sa obhliadol cez plece za seba. Snažil sa aby všetko čo hovoril bolo v neutrálnom tóne. Z vaku vytiahol nôž a bez slova ho podával Samovi. Aj pri slabom svetle bateriek a iba troche matnej žiary mesiaca, ktorá sa dokázala predrať pomedzi konáre jedlí mohol zbadať odmietavý výraz na Samovej tvári, brat sa mu bez slova otočil chrbtom a zodvihol zo zeme svoj vak. Strhol sa na zvuk praskajúceho konára, ktorý prichádzal hlbšie z lesa. Dean to počul tiež, ignorujúc bratov nezáujem o nôž sa pred neho postavil a vtlačil mu ho do rúk, potom prešiel pár krokov ku stromom po pravej strane. Baterkou zachytil nejaký pohyb, ale nebol si istý.
„Tým smerom je lúka.“ Predral sa cez nižšie kríky, ale okrem Samových krokov tesne za ním nič viac nepočul. Okrajom lúky sa dostali naspäť na cestičku, ktorá viedla hlbšie do lesa a spájala sa s tou ktorou práve prišli. Vyššie bola posiata vyčnievajúcimi kameňmi a hrubými konármi, ktoré sa plazili od okolitého porastu. Hora tu bola ešte hustejšia a v tejto tme sa mohlo ľahko stať, že sa jeden z nich pošmykne a spadne, okrem toho výrazné stúpanie im znemožňovalo dobrý výhľad dopredu.
„Nie je to tu, mali by sme sa vrátiť a počkať tam.“
Dean počul hnev v bratovom hlase, ale mal pravdu, nevyzeralo to tu dobre a cítil, že väčšia pravdepodobnosť, že sa duch alebo démon ktorých hľadali ukážu je práve dole. Posledný krát posvietil baterkou pred seba či nič nezbadá, potom sa otočil a oni začali zostupovať k miestu kde bol pred desiatimi rokmi obesený Jacob Scott.

Ani o dve hodiny neskôr sa stále nič nedialo. Suché drevo, ktoré nazberali na oheň praskalo pod náporom plameňov a rozvoňalo celé okolie. Mesiac na čiernej oblohe sa pohol o ďalší kúsok. Obaja sedeli na zemi bez toho aby na seba prehovorili. Dean znudene zberal kamienky a hádzal ich niekde do tmy pred seba. Štvalo ho, že nič nenašli, už asi po dvadsiaty krát za posledné dve hodiny pozrel na svietiaci display na mobile. Minúty sa neuveriteľne vliekli, približne o päť hodín bude svitať. Cítil, že je mu čoraz chladnejšie. Ruku v ktorej držal zbraň mal skrehnutú, musel sa nejako zohriať. Rýchlo vstal, potreboval niečo robiť, všimol si ako na jeho prudký pohyb brat reaguje.
„Ty bastard, už čakáme iba na teba alebo stačíš iba na malé deti?!“ kričal zo všetkých síl, síce vedel, že je to zbytočné, ale práve teraz mu to bolo jedno. Sam sa trochu pohol a pritiahol si bundu bližšie k telu, spomenul si na sendviče čo mali v aute, už bol celkom hladný a o tom Deanovom vykrikovaní si myslel svoje. Keď jeho brat prestal na chvíľu zaváhal či po ne má ísť práve teraz. Auto od nich síce bolo vzdialené iba niekoľko metrov, odstavené pri ceste, ale nechcel aby Dean zatiaľ urobil nejakú hlúposť alebo ho samého niečo nenapadlo a nemal mu kto kryť chrbát. Dean si znovu neochotne sadol na kus klády, ktorá tu zostala po výrube, čo bolo ako si všimol dosť dávno. Drevo bolo rozvŕtané červotočmi a celé práchnivé, kôru miestami pokrývala pleseň a popadané ihličie. Pozrel sa smerom k tmavej postave, rozmýšľal nad tým čo všetko sa s bratom dialo keď tu on nebol. Chcel by sa ho spýtať na to prečo tú knihu čítal, ale cítil by sa hlúpo, to vedel ešte pred tým než sa vôbec o niečo pokúsil. Namiesto toho vytiahol mobil a skontroloval čas.
„Sakra. Som poriadne hladný.“ Všimol si, že Sam sa trochu usmial, potom vstal a naoko s vážnou tvárou sa ponúkol, že pôjde pre sendviče do auta. Prišiel trochu zadýchaný. Deanovi to prišlo smiešne, pretože vedel, že Sam pravdepodobne od Impaly bežal aby bol čo najrýchlejšie naspäť.
„Naháňal ťa yeti?“
Sam sa iba zatváril niečo v tom zmysle drž hubu. Podal mu jeden zo zabalených sendvičov a chcel sa vrátiť na svoje miesto, ale namiesto toho stál zarazene pri Deanovi. Otočil sa a nakoniec si sadol vedľa brata. Chvíľu pozeral na jedlo a obracal ho v rukách, nevedel ako začať. Všimol si, že dokonca aj Deana trochu vyviedol z miery, ale vedel, že jeho brat by s tým nikdy nezačal, tak to zostávalo na ňom.
„Pozri Dean... ja... chcel by som ti vysvetliť... .“
Dean sa zamračil, toto všetko nebola iba Samova chyba a on to dobre vedel. Práve mu chcel niečo povedať, ale z lesa sa ozval nejasný výkrik. Akoby z veľkej diaľky.
„Počul si to?“

TBC

Obaja vstali a pripravili si zbrane. Trvalo dlhé minúty kým začuli niečo ďalšie. Tentoraz to vyzeralo, že výkriky prichádzali z bližšej vzdialenosti ako predtým a stávali sa čoraz zreteľnejšie. Dean si uvedomil, že ten hlas patrí dieťaťu, vlastne by mohol patriť Mary. Rozbehol sa za hlasom, čím hlbšie sa dostávali do lesa tým zreteľnejšie mohli počuť zúfalé prosby o pomoc, ktoré sa k nim s ozvenou dostávali naspäť. Sam bežal za bratom, ale všade bolo veľa kríkov, ktoré tvorili nepriechodný terén. Potkol sa o jeden z vyčnievajúcich koreňov a stratil rovnováhu. Začal za Deanom zaostávať, zrazu zacítil nepríjemný mrazivý chlad, ktorý sa mu dostával až do kostí. Pokúsil sa brata zastaviť.
„Dean! Môže to byť pasca!“
Jeho brat sa iba na chvíľu obzrel a pokračoval v ceste. Spoliehal sa na to, že Sam ho kryje, ak by sa niečo stalo on bol vpredu a schytal by to ako prvý. Teraz sa sústredil iba na hlas malej Mary. Snažil sa postupovať stále vyššie bez zastavenia. Stúpanie a hustý porast spôsobili, že bol viac než zadýchaný, ale pokračoval, bežal ďalej, na Sama stále videl a to mu stačilo.

Pocit chladu bol stále intenzívnejší, zľava začul znova hlasné zapraskanie, rovnaký zvuk ako keď tu bol v noci prvý krát. Potreboval dobehnúť Deana, on mal predsa nôž, ak by ho napadol démon nemal sa čím brániť.
„Dean, zastav!“
Hneď ako to dopovedal znovu sa potkol a tentokrát to nezostalo iba pri strate rovnováhy. Cítil ako mu kríky do ktorých spadol poškriabali tvár a ruky. Okamžite sa pokúsil postaviť, cítil tupú bolesť v nohe a dúfal, že si ju nezlomil alebo nemá niečo s členkom. Nahlas zahrešil a pozeral sa smerom kde by mal byť jeho brat. Baterka osvetľovala iba niekoľko metrov dopredu. Myslel si, že Dean asi už bude príliš ďaleko, ale potom ho zbadal.
„Sakra, Dean zastav!“

Otočil sa a keď videl Sama kľačať na zemi chcel sa dostať naspäť k nemu. Baterkou si svietil pod nohy. Za sebou stále počul naliehavé výkriky Mary, ktorá prosila o pomoc, hlas plný strachu a beznádeje, prosby boli tak naliehavé, zúfalé. Dean si prial aby sa tam mohli dostať čo najrýchlejšie. Za pár sekúnd zbehol polovičnú vzdialenosť, ktorá ho delila od Sama.
„Si v poriadku?“ zakričal na brata bez toho aby sa pozrel jeho smerom, stále sa sústredil na zem zarastenú plazivými výhonkami kríkov, pošmykol sa na kameni vsadenom do mokrej hliny, ale pokračoval ďalej. Myslel si, že ho Sam jednoducho dobre nepočul, keď nedostal odpoveď ani na druhú otázku namieril baterku na miesto kde Sama predtým videl, ten pohľad ho ochromil.

Sam sa trochu upokojil keď videl Deana zostupovať k nemu. Postavil sa a zistil, že nohu má v poriadku, možno tam bude mať poriadnu modrinu, ale to ho teraz ani najmenej netrápilo. Zhlboka sa nadýchol a chcel pokračovať, našťastie stále počul hlas prosiaci o pomoc, ešte stále mali šancu, ak to nebola pasca. Za ním niečo zapraskalo, otočil sa, ale ako vtedy ani teraz nič nezbadal, to čo ho znepokojovalo bol ten zvláštny chlad, ktorý stále cítil. Vedel, že je nebezpečné ísť ďalej, ale teraz sa vrátiť nemohli. Počul ako sa ho Dean pýta či je v poriadku, chcel mu odpovedať, ale za ním sa niečo pohlo, cítil to, no skôr než stihol niečo urobiť jeho telo zaplavil posledný krát ten istý chlad iba vo väčšej miere ako doteraz. Cítil dotyk ľadovej ruky na jeho ramene a v rovnakej sekunde ostrú bolesť, ktorá spôsobila prudkú zmenu. Žiadny chlad iba zvláštne prenikavé teplo, ktoré sa šírilo až ku končatinám. Vedel, že je neskoro, ale aj tak sa vytrhol neznámemu z rúk a otočil sa. Hľadel do čiernych očí vysokého muža s popolavou tvárou. Pozeral na Sama s odporným úsmevom, ktorý už nepatril človeku. V rukách držal nejaký predmet celý od krvi. Naklonil sa k nemu a potichu na Sama prehovoril.
„Zdá sa, že ty ju už nezachrániš.“ Venoval mu ďalší široký úsmev a jeho postava sa Samovi rozplynula pred očami. Teplo, zdrojom ktorého bola hlboká rana na chrbte sa pomaly začalo vytrácať a nahradila ho prudká bolesť, ktorá mu nedovolila sústrediť sa na nič iné. Klesol naspäť na kolená a baterka mu vypadla z rúk.
„Čo?... Sammy!“
Bratov vystrašený hlas bol celkom blízko, Sam cítil ako ho drží, ale všetko bolo rozmazané, tmavé. Z posledných síl sa pokúsil Deanovi povedať niečo dôležité, no jeho myšlienky boli nesústredené a nemal veľa času. Počul ako na neho Dean hovorí, ale on tie slová počul akoby cez hlasné šušťanie, všetko okolo, stromy, kúsok temnej oblohy bez hviezd sa začalo točiť okolo neho.
„On... začal sa meniť... Dean.“
„Dostanem ťa stadiaľto, potom mi to povieš, teraz sa iba.... .“
Viac Sam nepočul, ani nevedel či vyslovil to čo chcel. Dean sa naklonil bližšie k bratovi, niečo stále opakoval, bol to nezreteľný šepot, útržky.
„Začal sa meniť... nie sú dvaja.“
Po pár sekundách upadol do bezvedomia. Dean sa snažil zachovať pokoj, ale to mu teraz šlo čoraz ťažšie.
„Sammy, no tak.“
Pritlačil mu na ranu kus látky z oblečenia. Vytiahol mobil aby privolal pomoc. Nevedel ako ďaleko sa pri tom zbesilom behu dostali, nemal Sama ako preniesť dole. Hneval sa sám na seba. Zhodil zo seba bundu a prikryl ňou Sama. Zozadu počul prichádzať kroky, zovrel v rukách zbraň pripravený strieľať. Obrysy tmavej postavy sa približovali, zamieril, keď začul známi hlas.
„Sakra. Čo mu je?“
Silné biele svetlo mu svietilo priamo do tváre. Nečakal, že mu pomôže práve on. Tvár si zaclonil rukou aby videl aspoň niečo, pokým prichádzajúci baterku nesklonil dole. Až teraz si uvedomil, že krik, ktorý sa doteraz rozliehal lesom ustal, všade panovalo iba mŕtve ticho.
„Musíš mi pomôcť William.“
Sama zniesli až k Impale, stále bol v bezvedomí. Deanovi odľahlo keď v diaľke počuli prichádzajúcu sanitku. Cítil ako v ňom narastá pocit strachu a možno viac než to. Všetko v jeho mysli sa sústredilo na jedinú neodbytnú myšlienku, všetko čo sa Sammymu stalo a čo s ním bude je jeho vina. Urobil nenapraviteľnú chybu a práve preto teraz jeho brat leží v bezvedomí na opustenej ceste pri Impale. Sedel vedľa neho a opatrne mu pod hlavu podložil zvinutú vetrovku. Williama príliš nevnímal, predné svetlá auta sa stále približovali. Starý muž sa postavil na cestu a začal mávať, nasmeroval sanitku na kraj cesty, zastavila presne oproti čiernej Impale. Dean musel odstúpiť, zachytil dotyk na jeho ramene, keď sa otočil bol tam Grady.
„Musíme ich nechať robiť svoju prácu.“ Jeho hrubý hlas sa teraz zdal nezvyčajne tichý. Dean bol presvedčený, že to povedal iba preto, že vlastne nemohol nič iné. Videl Samovu ranu a celú cestu, ako zostupovali z lesa k ceste bol jeho mladší brat v bezvedomí. Dean si s hrôzou uvedomil, že mu William jednoducho nechcel klamať a hovoriť všetky tie hlúpe frázy, ktoré ľudia používali v situáciách ako táto. Mladý lovec kŕčovito pokrútil hlavou „nie, nič nebude v poriadku. Prečo som ho nechal vzadu, prečo som bol tak tvrdohlavý“ a najviac ho zraňovalo, že poznal príčinu týchto chýb, bol naštvaný kvôli tej knihe. „Hlúpej knihe, nič viac.“ Jeho myšlienky prerušil znova Williamov hlas.
„Vedel som, že ste išli sem. Bol to Scott?“
„Neviem, nevidel som čo Sama napadlo.“ Deanov prázdny tón v hlase ani nemohol byť zreteľnejší, ale zároveň tvrdší než doteraz. Jeden zo zdravotníkov pristúpil k Deanovi, pýtal sa ho na obvyklé veci, kým mu na všetko odpovedal Sama previezli k zadným dverám sanitky. Deanov pohľad zablúdil k miestu kde ešte pred chvíľou ležal jeho brat, zamrazilo ho, na ľavo od Impaly sa na asfalte leskol červený fľak krvi, nejaká vata a tenké chirurgické rukavice. Nemohol sa od toho odtrhnúť, nezachytil ani poslednú otázku muža pred ním. Potom niekto prišiel a veci pozbieral. Všimol si ten Deanov neprítomný pohľad, preto vetu radšej zopakoval.
„Musíme ho zobrať do Appletonu.“
Dean iba prikývol, všetko mu pripadalo tak nereálne „Toto sa predsa nemalo stať.“ Rovnakú vetu si v duchu hovoril celou cestou do nemocnice. Čas sa pre neho v túto chvíľu akoby zastavil. Keď sa dostal na miesto, na ponurých nemocničných chodbách bolo takmer úplne ticho, po tom čo utíchol rozruch okolo Sammyho. Sadol si do jedného z kresiel, ktoré bolo najbližšie k oknu. O kus ďalej sedel iba jeden asi osemnásť ročný chalan s obviazanou hlavou, pravdepodobne nejaká bitka v bare. Sestra na príjme sa na neho občas pozrela. Vonku bola stále tma, vietor nebol tak silný a tmavé oblaky odokryli hviezdy a mesačné svetlo získalo na intenzite. Z chodby vyšla vysoká žena v okuliaroch a blond vlasmi zviazanými do chvosta. Niečo sa spýtala sestry, ktorá sedela za pultom, tá iba prikývla a ukázala na Deana.

TBC

Renáta: Až teď jsem začala číst tu tvoji povídku, je to dobré. Ale už jsi dlouho nic nepřidala, tak honem.