V prospech rodiny

John bol nahnevaný, unavený, zmätený a hladný. Presne v tomto poradí. Sam vycítil jeho náladu a radšej sa ukryl za knihu. V motelovej izbe vládlo napäté ticho. Už po tisíci krát sa pohľadom dotkol obálky opretej o kávovar. A tisíci krát sa spýtal sám seba, kde urobil chybu. Odhodil denník, pretože sa nedokázal sústrediť ani na vlastné poznámky. Viac cítil ako videl Samov udivený pohľad sponad knihy, tak ho opäť vzal do ruky. Denník sa pri dopade sám otvoril. Pri pohľade na dátum zápisu nahlas zaklial. Táto spomienka bola to posledné, čo teraz potreboval. Poznal ten dátum, pamätal sa na malé hmlisté mestečko, kde vtedy chlapci chodili do školy. Pamätal sa aj na pozvanie k riaditeľovi, ktoré odsunul. Najskôr musel dokončiť prípad. Ako majú nepríjemné povinnosti vo zvyku, aj návšteva školy si ho počkala. Pamätal sa ten hmlistý piatok. S chlapcami sa stretol v škole, odprevadili ho až k riaditeľovej kancelárii. Obaja nezvyčajne tichý. Vtedy sa mu to nezdalo čudné. Predpokladal, že sú zaskočení rovnako ako on. Sam nikdy nemal v škole žiadny problém a toto vyzeralo vážne – bitka a predvolanie rodiča k riaditeľovi. Pomaly kráčali chodbou, v takomto prostredí vždy cítil veľmi nesvoj. Nesmelo vstúpili do kancelárie. Žena za počítačom energicky ťukala do klávesnice. Vyzerala ako stelesnenie výkonnej asistentky. Krátky, praktický účes, strohý tmavý kostým. Dodal si odvahu a pozdravil.
„Dobrý deň. Som John Winchester. Mám dohodnuté stretnutie s riaditeľom školy.“
Až teraz zdvihla hlavu.
„Dobrý deň, pán Winchester. Som Amanda, asistentka pána Masona. Pán riaditeľ vás už očakáva. Chlapci vás môžu počkať na chodbe“, profesionálne milo sa usmiala.
„Pán riaditeľ naznačil, že rozhovor bude asi dlhší. Na chodbe sú lavice, chlapcom sa bude pohodlnejšie čakať tam.“
John ešte viac zneistel a otočil sa k synom. Dean zdvihol obočie a pokrčil plecami, Sam sa tváril ustráchane. Stačilo len jedno kývnutie hlavou. Dean otočil Sama.
„Poď brácho, to bude dobré. Počkáme.“
Amanda sa znovu profesionálne milo usmiala.
„Pán Winchester, môžete prejsť ďalej. Ste očakávaný“. Ukázala na ďalšie dvere. Nepočkala ani na jeho prikývnutie a už znova energicky písala. John sa zhlboka nadýchol a zaklopal. Mala pravdu, vyzvanie na vstup sa ozvalo okamžite. Tak vstúpil.
Zariadenie kancelárie mu pripomenulo množstvo kancelárií, ktoré v minulosti už navštívil. Typizovaný písací stôl, kreslo pre hosťa, police na spisy, stolík s počítačom, tmavý koberec, tri svetlozelené steny. Prekvapila ho úprava štvrtej steny. Bola pokrytá desiatkami farebných nápisov. Riaditeľ ho privítal v polovici cesty ku stolu. Na nízkeho, staršieho chlapíka mal pozoruhodne pevný stisk ruky.
„Dobrý deň, pán Winchester. Rád vás poznávam.“ John opätoval stisk ruky.
„Aj ja vás rád poznávam, aj keď za iných okolností by mi to bolo milšie.“
Riaditeľ sa usmial.
„Áno, zaiste. Prosím posaďte sa,“ ukázal mu kreslo pre hosťa a sám sa posadil za stôl.
„Ako vidím aj vás zaujala moja stena, pán Winchester. Je to vlastne zbierka mojich obľúbených citátov. Takto ich mám stále pred očami. Väčšinou sú to názory mojich priateľov, ale mám tam aj zopár klasických citátov. Pripomínajú mi, prečo som tu. Aby som nezabudol na to najdôležitejšie – na deti. A okrem toho, rád študujem reakcie návštevníkov na moju zbierku. Každý tu nájde niečo pre seba. Napríklad táto - rodičia naučia dieťa chodiť, ale cestu životom si musí vybrať dieťa. To je myšlienka môjho priateľa. Je baník a má štyroch synov. Vedel o čom hovorí.“
„Koľko citátov tu máte?“
Riaditeľ sa ani nesnažil skrývať pýchu na svoju zbierku.
„Okolo stovky. Už dávno som ich nepočítal. A z času na čas pribudnú nové. Ale vy ste sem neprišli chváliť moju zbierku. Takže, aby som vás zbytočne nezdržoval, prejdime k veci. Nemohli sme sa s vami spojiť písomne, preto som požiadal vášho staršieho syna, aby s vami dohodol toto stretnutie. “
„Bol som na obchodnej ceste. Jeden deň tu, druhý deň o dvesto míľ ďalej. Chápete, v takýchto prípadoch je ťažké nechať nejakú stálu adresu. Ale keď som volal deťom, tak Dean mi povedal, že táto vec nie je naliehavá... Že už to vybavil.“
„Povedal vám o tejto veci aj viac?“ Riaditeľ nepatrne ironicky zdôraznil slovo veci.
„ Povedal mi, že Sama vyprovokoval spolužiak a pobili sa. Ale vraj sa nič vážne nestalo.“
„Veľmi mierne povedané. Thomas, ten druhý chlapec, dostal poriadnu bitku, na ktorú tak rýchlo nezabudne. Chlapcov museli rozdeliť dvaja učitelia.“
„Nevedel som, že to bolo tak vážne. Pozhováram sa so Samom.“
„Áno, pán Winchester, to by ste určite mali. Riešenie problémov fyzickým násilím na školách nie je vítané. Aj keď v tomto konkrétnom prípade ...“, riaditeľ sa na chvíľku odmlčal, „aj keď v tomto konkrétnom prípade mohol triedny učiteľ, pán Bensman, zasiahnuť už skôr. Preventívne.“
„Chcete povedať, že Sam už pred tou bitkou mal nejaké ...“, John ťažko hľadal vhodný výraz, „ťažkosti s tým chlapcom?“
„Áno, ako sa ukázalo počas vyšetrovania po tom incidente, Thomas už dlhšie provokoval Samuela. Nemusím vám vysvetľovať, že nové deti to v škole nikdy nemajú ľahké. Najmä ak sa dosť odlišujú od ostatných.“
„Teraz vám asi nerozumiem, pán Mason, moji chlapci sú presne takí istí ako ostatní chlapci v ich veku. Samozrejme, často sa kvôli mojej práci sťahujeme, ale to predsa z nich nerobí žiadne výnimočné deti. Aj iné rodiny sa často sťahujú. Nie je to pre nás ideálne riešenie, ale našťastie je to len dočasné. “
„V tom rozhodne nie je podstata problému. Na našej škole máme skúsenosti s deťmi, ktoré tu zostanú len krátky čas. Učím už naozaj dlho, pán Winchester, ale za ten čas som sa nestretol so súrodencami, ktorí by mali spolu taký pevný vzťah ako vaši synovia. Ako veľmi im na sebe navzájom záleží. Skutočne pozoruhodné.“ Riaditeľ sa znova na chvíľu odmlčal.
„Vždy znovu ma prekvapí, aké vedia byť deti kruté.“
John sa prekvapene vystrel ale riaditeľ ho pohybom ruky zarazil skôr, ako stačil niečo povedať.
„V skratke, pointa celého prípadu je v tom, že Thomas, ten chlapec s ktorým sa Samuel pobil, má tiež staršieho brata. Zhodou okolností je tiež naším študentom. Pokiaľ sme to správne pochopili, jeho priateľka dala v posledných týždňoch prednosť Deanovi. Pretože sa neodvážil vybaviť si to s vašim starším synom osobne, požiadal Thomasa aby vyprovokoval Samuela a potom mu dal poriadnu príučku.“ Neveselo sa usmial a trochu sarkasticky dodal, „Vzhľadom na veľkostný rozdiel medzi Thomasom a Samuelom bol vlastne výsledok tohto stretnutia veľkým prekvapením.“
„To však Sama a vlastne ani Deana neospravedlňuje. Moji synovia vedia, ako sa majú správať v škole a teraz jednoznačne porušili pravidlá. Pán Mason, ďakujem vám, že ste ma podrobne oboznámili so situáciou. S chlapcami sa porozprávam a zariadim, aby sa v budúcnosti správali slušne.“
„Oceňujem váš prístup, pán Winchester. Iný otec by argumentoval, že jeho syna k bitke vyprovokovali a vlastne jednal v sebaobrane, v tomto prípade v obrane svojho brata. Ale vy rozumiete, že školské pravidlá nie sú samoúčelné. Deti sa musia naučiť riešiť svoje frustrácie inou cestou ako fyzickým násilím,“ ak chcel starší muž za stolom vyvolať Johnovu pozornosť, podarilo sa mu na sto percent.
„Obávam sa, že tentokrát vám skutočne nerozumiem.“
„Samuel sa vám nezveril, prečo sa vlastne pobil?“ Ani nevyčkal na Johnovu odpoveď a z papiera, ktorý vytiahol zo zložky na stole, prečítal :
„Thomas pred celou triedou povedal Samuelovi, že jeho brat je hlupák, padavka a cukrová bábika s peknou tváričkou, pretože ani raz nehral s ostatnými futbal ani basketbal. Ani nevie hrať, len sa vyťahuje a má kopu prázdnych rečí, na ktoré balí dievčatá. “
„Deanovi som zakázal všetky športy, kým nebude celkom v poriadku. Viete, že nedávno mal ťažký úraz?“
„Áno, pri príchode do školy nás na to upozornil. Ale ako som povedal, deti vedia byť kruté. Thomas našiel spôsob, ako ublížiť Samuelovi a nevyplatilo sa mu to. Musel ísť na ošetrovňu a ďalej sme sa držali štandardného postupu. Obaja chlapci museli na druhý deň absolvovať pohovor so školskou psychologičkou. Podľa nej odborného posudku Samuela trápi pocit viny. Myslí si, že zavinil bratovo zranenie.“ Riaditeľ si zložil okuliare a vyčkávavo pozrel na Johna.
„Sammy si vyčíta ... To je nezmysel. To, že sa Dean zranil, bola nehoda. Určite to nebola Samova vina.“
„Pokiaľ viem, tak Dean mal haváriu.“
„Áno, Dean spadol z motorky. Na konci prázdnin boli chlapci u rodinných priateľov. V ten večer, keď som mal po nich prísť, sa Sammy zdržal u chlapca, s ktorým sa tam spriatelil. Dean si požičal od kamaráta motorku a išiel ho vyzdvihnúť. V ten večer pršalo, motorka dostala šmyk a Dean ho nezvládol. Našťastie sme ho našli dosť rýchlo.“ John sklonil hlavu a pred očami sa mu znovu premietol ten večer.

Auto zaparkoval z dohľadu prípadných zvedavcov. Ticho vystúpili a vybrali z kufra zbrane. Dean podal Samovi dvojhlavňovú brokovnicu.
„Sammy, už je nabitá. Choď skontrolovať, či je brána na cintorín otvorená. Nesmieme robiť zbytočný hluk.“ Chvíľku pozeral na odchádzajúceho brata a potichu pokračoval.
„Otec, Sammy nie je na takýto lov ešte pripravený. Myslím, že by nás mal počkať v aute.“, Dean sa obzrel, či ho Sam náhodou nepočuje.
„S ghúlami sa ešte nestretol a my ani nevieme koľko ich tam môže byť. Tá hrobka je veľká ako supermarket. Aj keď výber potravín je tam dosť obmedzený “, dodal s trpkým humorom. John sa nechtiac usmial nad trefným popisom trojloďovej hrobky v severnom rohu cintorína. Ale teraz už nebol čas na diskusiu.
„Dean, už som povedal a nebudem to opakovať. Sam sa už musí naučiť bojovať s týmito vecami. So všetkými. Ty v jeho veku ...“
„Otec, prosím, nezačínaj s tým znova. Keď si ho už nemohol nechať v moteli, tak ho aspoň nenúť ísť do tej hrobky. Nevieme presne koľko ich tam môže byť.“
„Opakuješ sa. Venoval som prieskumu dosť času na to, aby som vedel, čo môžeme čakať. Tie telá z čerstvých hrobov neodišli z vlastnej vôle. Vieš veľmi dobre, kto má takéto chute - ghúl. Prešli sme celé okolie. Jediné miesto, kde mohol zaliezť a nevyvolať pozornosť je tu. Na tomto cintoríne. Najvhodnejšie miesto na úkryt je hrobka. Bol si to tam preveriť?“
„Hej, cez deň som sa bol pozrieť. Určite sú tam stopy po balzamovacej tekutine. Hnus. Nevidel som tam žiadne pozostatky, kosti a tak.“ Dean sa striasol. „Ale tých poškodených hrobov je na jedného ghúla trochu priveľa. Podľa mňa je ich tu viac. Viem, že nie sú veľmi spoločenský a neusporiadavajú narodeninové večierky, ale nie je žiadne pravidlo... Myslím, že nie je vylúčené, aby ich nebolo na jednom mieste viac.“
„V prípade, že by mal mladé, tak by si mohol mať pravdu. To nie je tento prípad. Podľa miestnych novín k poškodzovaniu hrobov dochádza už dlhšie. Som presvedčený, že je tam len jeden, ale dosť usilovný. To sme už všetko predsa prebrali. Je na čase, aby Sammy dostal svojho prvého ghúla.“
„So všetkým rešpektom otec, myslím, že by s nami Sammy nemal ísť do tej hrobky. Mám taký blbý pocit, že nás tam čaká nepríjemné prekvapenie.“
Johnovi už došla trpezlivosť.
„Dean, už dosť! Sammy ide s nami.“
„Áno, pane.“
Bránu otvorili potichu. Rovnako potichu prešli polovicu cesty k hrobke v zadnej časti starého cintorína.
„Ten hajzel si teda vedel vybrať miesto. Z cesty sem skoro nevidieť. Do mesta je dosť ďaleko. Tu by si mohol robiť aj ohňostroj a nikto by si to nevšimol.“
„Si priveľmi hlučný, Dean. Sklapni. Ja pôjdem dnu prvý, za mnou ty, a Sammy, nám bude kryť chrbát.“ Položil ruku na Samovo plece.
„Nezabudni synček, strieľať môžeš len na istý cieľ.“
Z vrecka vytiahol niekoľko svetelných tyčiniek.
„Bude tam tma, ale toto nám pomôže. Dean, zober si tieto. “ Podal mu dve a sám začal aktivovať ostatné. Dean tiež zlomil obe paličky, ktoré sa rozsvietili slabým zeleným svetlom. Chlapci sa znovu pomaly pohli k hrobke. John jednou rukou skryl aktivované tyčinky pod bundu a znova pohľadom skontroloval cintorín. Všade ticho a kľud, tak ako má na poriadnom cintoríne v noci byť. Deanove zlostné „Do čerta!“ ho dokonale zaskočilo. Otočil hlavu a skoro prestal dýchať. Sam sa bez varovania rozbehol ku hrobke. Starší brat vyštartoval hneď za ním, ale nestihol ho zastaviť. Najmladší Winchester rozrazil dvere a vbehol dnu. Dean ešte v behu oblúkom hodil do otvorených dverí aktivované tyčinky a už šmykom brzdil na dlažbe. John v behu zazrel len zle osvetlenú scénu z akčného filmu. Okno hrobky osvetlili dva výstrely z Deanovej brokovnice. Už bol skoro pri dverách, keď počul Deana kričať.
„Musím nabiť! Samy strieľaj, je tam ešte jeden!“ Chýbali mu iba dva kroky, v slabom svetle tyčiniek už videl svojich synov. Mladší nehybne stál hneď pri vchode so zbraňou v spustených rukách, starší o pár krokov ďalej horúčkovite nabíjal brokovnicu. Nestihol to. Ghúl ho jediným úderom odhodil ako handrovú bábiku a rýchlo sa pohol k Samovi, až príliš rýchlo. John nemohol strieľať, syn mu stál v ceste, ale niečo urobiť musel. Aspoň ho trochu spomaliť. Takmer bezmyšlienkovite hodil ghúlovi do tváre svietiace tyčinky, na ktoré už skoro zabudol. Smiešna obrana, ale ghúl inštinktívne uhol. Ten zlomok sekundy stačil, aby odstrčil Sama a takmer bez mierenia vystrelil. Šťastie stálo v ten večer pri ňom, trafil presne. Až potom si dovolil ten luxus, nadýchnuť sa. Obzrel sa na Sama.

„Si v poriadku ?“ Namiesto odpovede sa Sam konečne pohol. Vybehol von a zvracal, ako keby nikdy nechcel prestať. John sa za ním ani nepozrel, hľadal staršieho syna. V nejasnom svetle hasnúcich tyčiniek videl tri bezhlavé telá v hlavnej lodi. Zúfalo dúfal, že to štvrté, nehybne ležiace pod sochou nejakého svätého v bočnej lodi, ešte dýcha.
Opatrne prešiel synovi rukou po krku. Ruku mal okamžite lepkavú od krvi, ale chrbtica bola neporušená. Jemne sa pokúsil Deana posunúť tak, aby lepšie videl odkiaľ krváca. Rana na hlave bola dlhá ale nebola hlboká. Jemne synom potriasol.
„Dean, preber sa! Musíš sa prebrať. Otvor oči!“ A Dean ako vždy poslúchol. Johna vyľakal jeho neprítomný pohľad.
„Dean, pozri sa na mňa. To som ja.“ Pomaly zaostril na jeho tvár.
„Otec?“
„Áno, to som ja. Máš rozbitú hlavu, nehýb sa, kým nezastavím krvácanie.“ Ale Dean vôbec nevnímal čo povedal.
„Otec, kde je Sammy? Je v poriadku? “
John sa obzrel ku dverám.
„Hej, je v poriadku. Stojí vonku. Teraz sa nehýb, musím ťa aspoň provizórne obviazať.“
„Nie tu. Vonku, “ protestoval Dean. Zápach spáleného pušného prachu, hniloby a krvi bol v hrobke takmer hmatateľný. Tyčinky sa už lúčili so životom, takže svetlo slablo každou sekundou a tiene mohutneli.
„Dobre, môžeš vstať? Pomôžem ti.“ Pokúsil sa podoprieť syna, ale ostrý výkrik ho prinútil prestať v polovici pohybu.
„Dean, čo je? Kde ťa to bolí“
Dean lapal po dychu a ledva zo seba dokázal vytlačiť pár slov.
„Ruka. Rameno, preboha, to je bolesť.“
John si až teraz všimol, že synova ľavá dlaň je plná krvi.
„Dean, asi máš zlomenú ruku! Opri sa o mňa a vstaň!“
Pomohol mu postaviť sa, Dean už nekričal, ale ku krvi stekajúcej po čele a líci sa pridala aj krv z prehryznutej pery. Cesta von z hrobky trvala pre oboch večnosť. Jemne syna posadil pri prvom vhodnom náhrobku.
“Dean, musím ťa obviazať. Vyzlečiem ti bundu.“ Dean stuhol v očakávaní bolesti, ale nepotestoval. John pohľadom vyhľadal mladšieho syna. Sam sa opieral o veraje a tak uprene hľadel do hrobky, na tri bezhlavé telá, tak podobné ľudským, že ani nezareagoval na otcove oslovenie. Strhol sa až keď otec nahnevane zvýšil hlas.
„Sam, dones z auta lekárničku. Rýchlo! Buď aspoň trochu užitočný!“ Konečne odtrhol oči od mŕtvych ghúlov a rozbehol sa k autu.
John vytiahol z vrecka svojej bundy šatku pre všetky prípady a pritlačil ju na ranu na Deanovej hlave.
„Najskôr ti obviažem hlavu a keď Sam konečne príde s lekárničkou, tak aj ruku.“ Začal si prehrabávať aj ostatné vrecká.
„Niekde tu by som mal mať ešte jednu šatku.“ Očakával, že po takom údere do hlavy, bude Dean ešte otrasený, preto ho prekvapilo, keď sa ticho ozval.
„Otec, to nebola jeho chyba.“
John sa zhlboka nadýchol.
„Máš pravdu. To nebola Samova chyba. Ty si mal dať pozor na svojho mladšieho brata. To chcem od teba až tak veľa? Kvôli tvojej neschopnosti ste tam skoro obaja zomreli.“ Znenávidel sa za tie slová hneď, ako ich vyslovil.
Zo spomienky ho vytrhol riaditeľov hlas „Sam bol s vami, pán Winchester? Spomenuli ste, že Deana našli spolu.“
„Áno, volal som známym, či sú už chlapci zbalení. Mandy mi povedala, že Sam je ešte u kamaráta a že Dean išiel na motorke pre neho. Zastavil som sa cestou pre nich, aby sa nemuseli v daždi vracať na motorke. Ale Dean ešte nedošiel, tak sme sa pomaly vybrali späť k Mandy, že ho cestou naložíme. Našli sme ho asi v polovici cesty. Mal rozbitú hlavu a otvorenú zlomeninu ľavej ramennej kosti. Provizórne som ho obviazal a odviezol do nemocnice.“ John si prešiel rukou po tvári.
„Dean bol našťastie v bezvedomí celú cestu. Prebral sa až pred nemocnicou, keď ho naložili na vozík. Na pohotovosti sa ho ujal nejaký rezident. Keď začal Deana ošetrovať, počuli sme ho kričať až na chodbu. A potom tie komplikácie a operácia. Prepáčte, ale spomínať na toto je pre mňa veľmi ťažké. Určite aj pre Sama, ale on nemá žiadnu vinu na tom, čo sa stalo. Nehody sa proste stávajú.“
„Samuel si pravdepodobne vyčíta, že keby sa nezdržal u kamaráta, tak by ho Dean nemusel ísť vyzdvihnúť. Deti niekedy reagujú inak, ako by sme od nich očakávali. Muselo to byť pre neho ťažké.“
„Áno, pre nás všetkých to bolo ťažké.“
„Je mi to úprimne ľúto. Teraz by sme sa mohli venovať ďalšej záležitosti, ktorú chcem sa vami prebrať. Pán Winchester, v skutočnosti som sa s vami chcel rozprávať predovšetkým o Deanovi. Ale bolo mi jasné, že ak by som to povedal vášmu staršiemu synovi, nikdy by ste sa o mojom pozvaní nedozvedeli.“
John prekvapene zdvihol hlavu.
„Dean tiež ... myslím, tiež sa do niečoho zaplietol?“
„Nie, Dean sa do ničoho nezaplietol“, riaditeľ sa trochu ironicky usmial.
„Naopak, chcem mu ponúknuť účasť v našom študijnom programe. Kým tak urobím, chcem získať vašu podporu.“
„Pán Mason, viete, že zajtra z mesta odchádzame. Nemyslím si, že je tu nejaká možnosť, aby sa Dean zúčastnil vášho programu, nech sa už týka čohokoľvek.“
„Áno, viem, že pre chlapcov je naša škola len jedna z mnohých a že ste neplánovali zdržať sa tu dlhšie. Napriek tomu vás žiadam, aby ste mi v záujme vašich detí venovali trochu času.“
„Samozrejme. Pokiaľ ide o chlapcov, mám času dosť.“
Riaditeľ si zložil okuliare a prekvapivo milo sa usmial.
„To je dobre. Čas venovaný deťom nie je nikdy stratený.“ Znovu si založil okuliare otvoril zložku, ležiacu pred ním na stole.
„Pri prestupe do našej školy z inej inštitúcie deti štandardne robia test znalostí ako aj psychologický test. Možno to nie je práve bežný postup, ale takto sa dozvieme viac o ich záujmoch a schopnostiach. Podľa výsledkov testov sme očakávali, že Samuel bude disciplinovaný, šikovný študent so záujmom najmä o humanitné predmety. Musím povedať, že s výnimkou toho incidentu, naše očakávanie splnil. Podľa výsledkov Deanových testov sme očakávali mierne podpriemerného študenta, ktorý navyše nemá záujem o školu a s disciplínou to tiež nemyslí veľmi vážne. Aj v tomto prípade sme dostali, čo sme očakávali.“
John mierne pokrčil plecami.
„Sammy má záujem o školu, vždy sa dobre učil, ale Deanovi na škole nikdy skutočne nezáležalo.“
Riaditeľ sa znovu trochu ironicky usmial.
„Pán Winchester, je možné nemať rád školu a napriek tomu mať záujem o vedomosti. S týmto postojom sa z času na čas ako učitelia stretávame, najmä u detí, ktoré predčasne dospeli. Ako Dean. Asi vám nepovedal, že druhý deň po Samuelovom incidente ma požiadal o rozhovor.“
„Nie, asi mi to zabudol povedať.“
„Požiadal ma, vzhľadom na okolnosti, aby sme Samuela nesuspendovali a aby jeho záznamy zostali čisté. Mali sme veľmi zaujímavý rozhovor. Zaujal ma dokonca natoľko, že som znovu vytiahol jeho zložku,“ poklepal rukou na obal ležiaci pred ním na stole.
„Celý čas som mal dojem, že sa nezhováram s priemerným študentom, ale s niekým, kto má minimálne o desať rokov viac. Požiadal som školskú psychologičku, aby sa ešte raz poriadne pozrela na vstupné testy. Potvrdila moje podozrenie. Testy boli vyplnené presne na mieru trochu podpriemerného študenta. Skutočne dobrá práca.“
„Chcete povedať, že môj syn podvádzal pri testoch?“ Johnovi stvrdli lícne svaly.
„Myslím, že sa budem musieť pozhovárať predovšetkým s Deanom o jeho správaní sa v škole.“
„To určite urobte. Musíte myslieť na jeho budúcnosť. Predstieranie priemernosti mu iste nepomôže, keď sa v budúcnosti bude chcieť uplatniť. Na moju žiadosť mal Dean pohovor so školským poradcom a s psychologičkou. Podľa ich posudkov má rozvinuté najmä analytické a logické myslenie, záujem o chémiu a fyziku a najmä o praktickú aplikáciu získaných vedomostí. S týmito predpokladmi a zodpovedajúci vzdelaním, by sa mohol neskôr uplatniť, napríklad aj ako strojný inžinier. Iste, to by musel mať záujem dokončiť strednú školu a ďalej pokračovať v štúdiu na univerzite. Takže som sa znova dostal k nášmu študijnému programu. Je určený pre študentov, ktorí z rôznych príčin musia ukončiť strednú školu v skrátenom čase. Majú individuálny študijný plán. Štúdium ukončia štandardnými skúškami a dostanú riadny diplom.“ Prerušilo ho zaklopanie na dvere. Výkonná asistentka trochu odchýlila dvere a zasignalizovala riaditeľovi farebnými zložkami.
„Prepáčte, ale toto musím vybaviť.“ Riaditeľ unavene vstal a vyšiel z miestnosti.
John neprítomne prikývol, krátke prerušeniu mu aspoň dá možnosť trochu si pozbierať myšlienky. Mimovoľne sa znovu zadíval na stenu s citátmi a začal čítať. S niektorými súhlasil, iné sa mu zdali trochu smiešne. Ďalšie pôsobili skôr znepokojivo. Najmä ten tmavozelený. Ani si nevšimol, že sa vrátil riaditeľ.
„Zaujímavé čítanie, však?“
„Určite, ale radšej by sme mohli dokončiť náš rozhovor. Nerozumiem prečo ponúkate Deanovi účasť vo vašom programe. Má dosť času na to, aby dokončil strednú školu.“
„Správne. V jeho veku má ešte čas. Ako som už spomenul, váš starší syn tiež absolvoval pohovor so psychologičkou. Dean je predčasne vyspelý, uprednostňuje potreby rodiny pred svojimi. To je aj podstata jeho prístupu k škole. Je natoľko inteligentný, že vie ako hodnoverne predstierať podpriemernosť. Od podpriemerného študenta nikto neočakáva dobré výsledky ani prácu nad rámec nevyhnutnosti. Čas, ktorý iné deti v jeho veku musia využiť na prípravu do školy, venuje rodine a predovšetkým starostlivosti o mladšieho brata. Podľa našej psychologičky je Deanova osobnosť v niektorých ohľadoch predčasne vyzretá. On sám seba už nevníma ako dieťa a ani sa necíti dobre v spoločnosti svojich vrstovníkov, ťažko s nimi naväzuje kontakty. V jeho prípade je ukončenie školskej dochádzky len otázka času. Nechcem sa vás dotknúť, ale pri vašom spôsobe života, môže takáto situácia nastať už zajtra.“
„Nemusíte sa obávať, pán Mason. O svojich synov sa viem postarať. Poznám svoje deti dobre a nemyslím si, že Dean by sa chcel zúčastniť tohto programu, nehovoriac o tom, že by ho zvládol. Koľko času by si vlastne vyžiadala účasť na tomto programe?“
„Dĺžka štúdia je u každého individuálna. Rozhodne by ste však museli počítať s niekoľkými mesiacmi. Pán Winchester, účasť v tomto programe neponúkame každému. Keby som si nebol istý, že váš syn takéto štúdium úspešne zvládne, tak by som vám nedal túto ponuku.“
„Niekoľko mesiacov? Rozhodne ani nebudem uvažovať nad tým, že by som tu nechal svojho syna niekoľko mesiacov samého. Nemôžem sa tu zdržať niekoľko mesiacov. V pondelok už mám prácu o niekoľko štátov ďalej. Som vám vďačný za vašu starostlivosť a ponuku, ale rozhodne musím odmietnuť.“
„Pán Winchester, skúste svoje rozhodnutie ešte zvážiť. Toto je možno posledná príležitosť, ako môže váš syn ukončiť stredoškolské vzdelanie. S jeho shopnosťami a inteligenciou by bolo škoda, keby ďalej nepokračoval.“
„Pán Mason, vy mi nerozumiete. Rozhodne nebudem svojmu synovi brániť v štúdiu. Ale nemôžem tu Deana nechať niekoľko mesiacov. Nehovorím, že neverím výsledkom vašich testov, ale môj syn je stále len dieťa. Nemôže tu zostať sám. Už len ... Poviem to priamo, nemôžem svojmu synovi financovať niekoľko mesiacov ubytovanie a štúdium.“
„Účasť na tomto študijnom programe je spojená so štipendiom, ktoré pokryje všetky výdavky. Našťastie, naša škola má štedrých sponzorov.“
„Ale ja musím myslieť aj na svojho druhého syna. Keď odchádzam za prácou, som pokojnejší, ak viem, že Dean dáva pozor na Sama. Keby tam pre neho nebol... Neviem, čo by som robil. Nemôžem si dovoliť neprcovať, len preto, aby som tu s rodinou zostal niekoľko mesiacov. Dean môže dokončiť školu aj v inom meste. Ako som povedal, ďakujem vám za vašu starostlivosť a ponuku, ale rozhodne musím odmietnuť. “
„Je mi to skutočne veľmi ľúto, pán Winchester. V záujme vášho syna dúfam, že ste sa rozhodli správne. Moja ponuka stále platí. Bol našim študentom, takže ak zmeníte svoje rozhodnutie, stále sa môže zúčastniť na našom programe. Porozmýšľajte na tým.“
„Zbohom, pán Mason.“
„Do videnia.“
Pri odchode si dal pozor aby netresol dverami. Asistentka za počítačom už nesedela, celá budova stíchla. Ani si neuvedomil, že rozhovor trval tak dlho. Na prázdnej chodbe vyzerali jeho synovia ako smutné, opustené siroty. Sam sa ospalo opieral o bratovo plece, prikrytý jeho bundou. Dean, výnimočne bez úsmevu, sústredene pozoroval dvere kancelárie, akoby čakal na dôležitú správu.
„Už ste skončili?“ spýtal sa, keď uvidel otca.
„Hej, úplne. Ak máte zbalené veci, môžeme odísť už dnes večer. V pondelok mám byť v Mamou, takže máme pred sebou dlhú cestu.“
Namiesto odpovede Dean jemne potriasol brata.
„Brácho, vstávaj. Ideme.“ Sam sa ospalo pozbieral a Dean si rovnako pomaly natiahol bundu. John sa k nim netrpezlivo obrátil.
„Vyzeráte ako by vám uleteli včely. Ponáhľajte sa, nemáme celý deň čas.“
Starší chlapec sa pokúsil o úsmev.
„Hádam máme toľko času, aby sme sa zastavili niekde na hranolky a burger? Pre Sama môžeme objednať brokolicu. Ak zje veľa mäsa, tak je agresívny, však Sammy?“
„Dean, prestaň. Nemám rád brokolicu.“
„Dnes nemáš dobrú náladu, Sammy. Ber to športovo, ďalšia škola, ďalšie dievčatá, nové skúsenosti.“ Ale ani Deanovi dnes nešlo žartovanie, tak radšej stíchol. Johnovi to nevadilo, mohol sa aspoň venovať vlastným myšlienkam. Urobil dobre, keď odmietol, aby sa rozdelili čo i len na pár mesiacov. Určite. Bolo to správne rozhodnutie. Ešte nemohol Sama vziať zo školy a rovnako ho nemohol nechať niekde samého, medzi cudzími ľuďmi. Potreboval Deana, aby dával pozor na mladšieho brata, kým bude preč. Žiadne pochybnosti, rozhodol sa dobre. Poznal predsa svoje deti, takéto riešenie vyhovuje všetkým. Je to len ďalšie rozhodnutie v prospech rodiny. A predsa mal znepokojujúci pocit, akoby rozbil niečo cenné.

Zvláštne, pamätal si všetky podrobnosti toho dňa, aj po toľkom čase. A ten protivný pocit tu bol znova. Pri každom pohľade na obálku opretú o kávovar bol silnejší a silnejší. Odložil denník a stý krát za posledných desať minút pozrel na hodinky. Skoro osem a Dean sa ešte nevrátil. Kde môže toľko trčať? Konečne sa otvorili dvere a dnu vpadol jeho starší syn s plným náručím balíčkov.
„Je osem hodín! Kde si preboha doteraz trčal?“
Dean nebol hlasnejším privítaním prekvapený. V poslednom čase nebolo žiadnou výnimkou. „Zastavil som sa kúpiť niečo na večeru. Je streda, dnes v práci končím neskôr, a potom som bol v knižnici. Zohnal som ti tie veci, čo si chcel. Niečo sa dalo prefotiť, zvyšok som musel odpísať. Chvíľu mi to trvalo.“ Položil balíčky na kuchynský pult. Ak si aj všimol obálku opretú o kávovar, nekomentoval to. Z bundy vytiahol zväzok papierov a odhodil ju na posteľ.
„Tu to máš, otec. Sam, tu máš tie veci na projekt, čo si chcel. Ale tú farebnú fóliu som ešte nezohnal. Možno zajtra.“
Sam sa zdvihol od učebnice.
„Dík, brácho. Máš to u mňa.“
„Tak to teda dúfam. Sprac si veci zo stola. Budeme večerať, kým je to teplé.“
„Hneď, len si to dokončím. Čo bude na večeru?“
„Zapečené rezance. Zastavil som u toho Číňana na rohu. Minule sa dali zjesť. Musel som trochu počkať, ale sú celkom čerstvé.“ Dean vytiahol spod postele zelený vojenský vak a vytriasol z neho zbierku zápaliek z piatich motelov, fľašku svätenej vody a dva prázdne zásobníky.
„No, tieto hľadám už druhý týždeň.“ Poukladal vytrasené veci na nočný stolík a vyprášil vak.
„Sammy, kde máš tie veci na pranie?“
„Na posteli.“
„Mohol si si ich aspoň poskladať. Otec, ak chceš niečo vyprať, tak to hoď sem. Ráno, kým pôjdem do práce, sa zastavím v práčovni.“
„Zober ten čierny vak, čo leží pri posteli.“ John odhodil papiere, čo držal v ruke, na posteľ.
„Nie je tam všetko, čo som chcel.“
„To je možné. Tá knihovníčka dnes zmizla skôr. Skočím do knižnice ešte raz. Zajtra to nestihnem, ale v piatok to budeš mať.“
„Prečo nie už zajtra?“
„Šéf chce, aby som zajtra zostal dlhšie. Má dobrú objednávku a tak zaplatí aj nadčas.“
„Dean, nerozumiem, prečo strácaš čas so slabo platenou prácou? Sme tu kvôli podstatne dôležitejším veciam!“
„Momentálne nemáme žiadny prípad. Táto práca nie zase až tak zle platená.“
„Pomocný robotník nie je zle platený? Ty žartuješ. Takto určite nezbohatneš! Čo vlastne tentokrát robíš?“
„Montujeme do domov bezpečnostné systémy. Rôzne druhy. Niektoré veci, čo som sa tam naučil sa nám môžu zísť.“
„Napríklad?“
Dean začal skladať veci na pranie do vaku.
„Parťák mi ukázal ako aktivujú a deaktivujú niektoré alarmy. Sam, odlož si veci zo stola, vychladne nám večera.“
„Večera môže počkať.“ John prešiel ku dresu a vzal do ruky obálku, ktorá bola opretá o kávovar.
„Dean, vysvetli mi, prečo si teda nechal školu, keď sa teraz tak hrnieš do učenia ako zle platený pomocný robotník?“
Keď videl, že jeho syn sa nechystá odpovedať, nazlostene pokračoval.
„Dnes ráno som našiel pri tvojej posteli túto obálku. Vieš, čo je v nej?“
Dean sa obmedzil len na suchý súhlas.
„Hej.“
„Iste, veď je to tvoja prihláška na G.E.D. test. Na toto potrebuješ peniaze?“ John znova čakal na odpoveď, ale žiadna neprišla.
„Dean, ak si chcel dokončiť strednú školu, predovšetkým si nemal dať prednosť dočasnej práci v nejakom obchode s rýchlym občerstvením vtedy v Buffale, alebo kde to bolo! “
„Nechal si nás dva mesiace samých s pár dolármi a ani raz si sa neozval. Nevedeli sme, čo je s tebou. Dokonca ani to, či ešte žiješ. Museli sme nejako zaplatiť účty v moteli a všetko ostatné.“ Toto John nechcel počuť. Tieto dva mesiace nepatrili práve k tým, na ktoré by mohol byť hrdý.
„Nevyhováraj sa, nechal som vám dve kreditné karty!“
„Obidve boli zablokované a nebolo to v Buffale.“
„Dean, teraz neodbočuj. Ak si chcel chodiť do školy, mal si predsa dosť možností. Mohol si sa zapísať do školy niekde inde. Alebo si mohol využiť to štipendium v tom baníckom mestečku v horách, už ani neviem ako sa to tam volalo.“
Dean stuhol, len na okamih, ale John to neušlo a pochopil. Spomenul si, aký boli chlapci v ten deň tichí, aj na rozhodnutie, ktoré v ten deň urobil.
„Dean, prečo si mi nepovedal, že chceš prijať to štipendium a dokončiť tam strednú školu?“
Jeho syn ďalej bez slova ukladal špinavú bielizeň do vaku. Ale John musel poznať odpoveď.
„Dean, odpovedz mi!“
„Nepýtal si sa.“
John na okamih zavrel oči a zrazu sa cítil veľmi unavený. Rozhovor skončil, celá vec je uzavretá a viac sa o nej nikto nezmieni. Presne toto znamenal tón hlasu, ktorý Dean použil ako ochranný štít. Nenávidel tento synov spôsob ukončenia rozhovoru. Nútil ho rozmýšľať nad sebou, nad tým aký je otec a čo vlastne robí pre svojich synov. Nenávidel tento tón hlasu od prvej chvíle, keď ho Dean použil vtedy v nemocnici.

Keď ho vtedy priviezol na pohotovosť, myslel si, že z najhoršieho sú už vonku. Ale nočná mora iba začala. Nasledujúce udalosti si pamätal iba ako zlý sen. Deanov krik, keď ho začali ošetrovať. Zhon v ordinácii, všeobecný poplach na chodbe. Vozík, na ktorom odvážali jeho zakrvaveného syna na operačku. Vydeseného lekára, ktorého doslovne chytil pod krkom, aby sa konečne dozvedel, čo sa vlastne stalo. Na jeho vydesené oči, keď mu vysvetľoval, že pri pokuse ošetriť zlomenú kosť sa rezidentovi podarilo poškodiť ramennú tepnu a že jeho starší syn teraz môže buď vykrvácať alebo prísť o ruku. Na námahu, s akou sa musel ovládnuť, aby doktora nehodil o stenu alebo mu neurobil niečo ešte oveľa horšie. Na hodiny čakania na chodbe, keď so Samom sedeli vedľa seba na nepohodlných plastikových stoličkách a čakali na nejaké správy o Deanovi. Nevedel, ako dlho tam sedeli, keď si konečne uvedomil, že sa musí postarať aj o mladšieho syna. Sam sa kolísal na stoličke, ruky tesne ovinuté okolo hrudníka, a celý čas si sám pre seba šepkal.
„Je mi to ľúto. Je mi to tak veľmi ľúto.“ Stále dookola. Oči mal upreté na zem pred sebou, ale Johna najviac vyľakal jeho prázdny pohľad. Prvá jasná myšlienka po hodinách zúfalého čakania nebola práve optimistická.
„Jeden syn mi možno zomrie a druhý sa mi asi zblázni.“ Napriek strašnej únave, ktorú cítil v každom kúsku tela, sa prinútil vstať a kľaknúť si na zem vedľa Sama.
„Sam, prestaň. Počúvaj ma.“ Ale jeho syn nereagoval. John bol bezradný a zúfalý. Čo má urobiť, aby pomohol aspoň svojmu mladšiemu synovi? Čo v takejto chvíli robia otcovia v televíznych seriáloch? Jemne objal svojho syna.
„Synček, pozri sa na mňa.“ Teraz Sam zareagoval, preniesol pohľad na otca, ale neprestal si šepkať.
„Sammy, ja viem, že je ti to ľúto. Aj mne je ľúto čo sa stalo. To, čo sa stalo Deanovi, nie je tvoja vina. Nie je to tvoja vina. Pri našej práci sa takéto nehody stávajú. Uver mi, synček, rozhodne to nie je tvoja vina.“ Opakoval mu to znova a znova, až kým sa Sam konečne nerozplakal. Držal ho, kým sa nevyplakal a nezaspal opretý o jeho rameno. Tak ich našiel lekár, ktorý im prišiel oznámiť dobrú správu.
„ Pán Winchester?“ John prikývol.
„Práve sme skončili. Som rád, že vám môžem oznámiť dobrú správu. Operácia sa podarila.“
„Čo presne to znamená?“
„Podarilo sa nám zastaviť krvácanie a zrekonštruovať ramennú kosť. Roztrhnuté svaly po zošití tiež vyzerájú dobre a pravdepodobne sa nám podarilo aj zachrániť poškodený nerv.“
„Takže môj syn nepríde o ruku?“
„To určite nie. A čo sa týka zachovania hybnosti, budeme múdrejší ráno, keď sa preberie. Teraz by som vám odporučil, aby ste si išli obaja odpočinúť.“
„Môžem vidieť svojho syna?“
„Ľutujem, ale teraz nie. Príďte popoludní, keď si váš syn trochu oddýchne, budete sa môcť s ním chvíľočku rozprávať.“
Popoludní ich pred Deanovou izbou zastavil iný lekár. Predstavil sa ako doktor Schmidt a s ďalšími zdvorilosťami nestrácal čas.
„Pán Winchester , viem, že musíte mať dojem, že v prípade vášho syna sme vážne pochybili. Ale uisťujem vás, že sme pre vášho syna urobili všetko, čo bolo v našich silách. Dokonca aj omnoho viac.“
John tiež nemal chuť na zbytočnú výmenu prázdnych slov, najmä keď cez otvorené dvere videl syna obklopeného všetkými tými pípajúcimi nezmyslami.
„Keď som ho sem včera doviezol, tak mu nehrozilo, že vykrváca.“
Doktor sa ironicky pousmial.
„Mali ste neuveriteľné šťastie. Váš syn mal ramennú kosť v mieste zlomu roztrieštenú na viac úlomkov. Ktorýkoľvek z nich mohol kedykoľvek poškodiť tepnu. Keby sa tak stalo počas vášho neodborného ošetrenia a transportu, mohol vám vykrvácať v náručí. Opakujem, mal neuveriteľné šťastie, že tepna bola poškodená až v nemocnici a že sme šťastnou náhodou mali pripravenú operačnú sálu a kompletný lekársky tým, ktorý viedol špičkový ortopéd.“ Lekár uviedol meno vedúceho lekára špičkovej ortopedickej kliniky z nemocnice v New Yorku. Na chvíľku sa odmlčal, ale John bol príliš zarazený na to, aby niečo povedal.
„Prišiel sem na žiadosť guvernéra. Jeho starý priateľ tu mal pred pár dňami autonehodu a utrpel veľmi podobné zranenie. Veľmi mu záležalo na prvotriednej starostlivosti. Zhodou okolností, tesne pred operáciou dostal slabý infarkt, takže ošetrujúci lekár odvolal operáciu. Práve vtedy do operačky volali z urgentného príjmu, že potrebujú okamžitý zákrok. Asi sa opakujem, ale mali ste nesmierne šťastie. Operácia bola úspešná. Dnes ráno sme znovu urobili snímky a kosť je v poriadku. Čo sa týka poškodeného nervu, sme veľmi optimistický. Na celkové zhodnotenie stavu budeme potrebovať ešte pár dní, ale už teraz vám môžem povedať, že váš syn má určite viac ako len jedného anjela strážneho. Po zodpovedajúcej rehabilitácii môže o pár mesiacov celkom zabudnúť na to, že mal ťažkú haváriu a skoro prišiel o život.“
„Môžeme sa teraz s ním rozprávať?“
„Iste, ale len pár minút. Na svoj stav sa drží dobre. Musíte však pochopiť, že stratil veľa krvi, má za sebou ťažkú operáciu a dnes ráno musel podstúpiť následné vyšetrenia. Teraz by mal odpočívať, dali sme mu lieky proti bolesti, ale návšteva rodiny mu iste urobí radosť. Ako vidím, váš druhý syn ani nepočkal na môj súhlas.“
John si až teraz uvedomil, že Sam pri ňom už chvíľku nestojí, pokrčil plecami.
„To viete, deti. Dohliadnem na to, aby Deana neunavil. Ďakujem vám za dobré správy.“
Doktor sa len usmial.
„Raz za čas aj nám dobre padne, že sa môžeme podieľať na malom zázraku.“
Chvíľu sa pozeral za odchádzajúcim lekárom a mimovoľne počúval rozhovor svojich synov v nemocničnej izbe.
„Dean, je mi to ľúto. Je mi to veľmi ľúto. Ja som nechcel .... nevedel som, že...“ Samovi zlyhával hlas.
„Neskuč, bráško. To nebola tvoja chyba. Nehody sa stávajú. Vieš, že toto je nebezpečná práca. Nemohli sme vedieť, že tam majú valné zhromaždenie akcionárov. Neposlali oznámenie.“
„Dean, ako môžeš žartovať? Veď si skoro zomrel!“
„Bráško, nerob si vrásky. Mňa tak ľahko nedostanú. Mám sedem životov ako mačka.“
„Teraz vyzeráš ako kocúr, ktorého prešiel autobus!“ Na Sama začal účinkovať Deanov ľahký tón. John sa usmial, teraz sa začnú doťahovať a otec bude musieť zasiahnuť.
„Aj sa tak cítim, najmä keď mi teraz stojíš na kyslíku.“
John počul, ako Sam vyskočil.
„Dean, ja som nechcel.“
„Upokoj sa bráško, žartujem. Keby boli hadičky na dlážke, určite by ťa nepustili ku mne bližšie ako na dva metre.“
„Dean, zase ....ty si....“ Sam sa začal rozohrievať. John sa už chystal zasiahnuť, keď sa znova ozval starší brat.
„Čo ťa trápi bráško? Sammy, chceš mi niečo povedať?“
„Dean, ja ... nemohol som vystreliť. Vyzerali ako ľudia.“ Samov hlas bol zároveň váhavý aj naliehavý.
„Rozumieš, vyzerali celkom ako ľudia. Ale potom som videl, čo ... čím sa .... okolo čoho sedeli. Viem, hovorili sme o nich. Čo sú zač a čo robia. Ja ... mal som strieľať. Nemusel si teraz byť .... Ale nemohol som, vyzerali celkom ako ...“

„Sammy, pozri sa na mňa. To nie je tvoja vina. Každý prvý krát zaváha.“ Dean ako vždy vedel, čo potrebuje mladší brat počuť a ako mu to povedať.
„Oni vyzerajú ako ľudia, ale nie sú. Sú to veci, ktoré vykrádajú hroby a pochutnávajú si na ... vieš čom. Mal tam byť len jeden. Dostal by som ho a ty by si videl o čom sa to tu točí. Otec nemohol vedieť, že je ich tam viac. Bola to nehoda, Sammy. Nehody sa stávajú. Netráp sa kvôli tomu.“ Na chvíľku sa odmlčal a pokračoval už znova trochu ironicky.
„Keď sme už pri jedle, nemohol by si mi zajtra priniesť nejakú čokoládu? Nemôžem vystáť to nemocničné želé, ktorým ma tu kŕmia. Nie veľa, stačí asi tak kilo. Orieškovú.“
John až na chodbu počul ako sa Sam nadýchol na poriadne ostrú odpoveď a vzápätí musel neškodne vypustiť paru. Ani si nevšimol, ako sa vo dverách izby zhmotnila sestra s profesionálnym úsmevom.
„Mladý muž, obávam sa, že musíš ukončiť návštevu. Tvoj brat musí teraz odpočívať.“ Starostlivo školený tón nedával žiadny priestor na odpor. Sam sa pomaly vytiahol na chodbu. Na prahu sa ešte otočil a zamával bratovi. Sestra prísne pozrela na Johna a znovu nasadila profesionálny tón.
„Ak chcete pozdraviť syna, tak prosím rýchlo. Len minútu.“
John sa uškrnul. Na to, čo chce povedať svojmu synovi mu minúta určite stačiť nebude. Mal celé predpoludnie na to, aby našiel tie správne slová. To, čo povedal svojmu synovi večer na cintoríne, už nemôže vziať späť, aj keď by dal čokoľvek za to, aby tie slová nikdy nevypustil z úst. Možno ani nebude musieť. Zostala mu malá nádej, že Dean bol natoľko otrasený, že si nespomenie na tých pár nespravodlivých viet.
Všetky starostlivo vybrané slová sa vyparili z hlavy v momente, keď sa pozrel svojmu synovi do očí. Ten šok mu vzal nielen slová ale aj dych. Videl už svojho syna zraneného a zaliateho krvou alebo vystrašeného či na smrť vyčerpaného, ale vždy mal v očiach tú iskru. Iskru, ktorou ako keby stále uisťoval ‚Všetko zas bude dobré, otec. Život je krásny.’ Teraz bola tá iskra preč. A s ňou aj chabá nádej, že Dean si nepamätá jeho slová.
„Ako sa máš?“ John by si najradšej vrazil facku za tak banálnu a nevhodnú otázku. Pokúsil sa ju vylepšiť úsmevom, ale nemal veľký úspech.
Dean vážne odpovedal.
„Bolo mi už aj lepšie.“
Tomu John veril, aj jemu už bolo aj lepšie. Dokonca aj vtedy, keď sa so zlomenou nohou sám ťahal dva kilometre späť k autu. Teraz by sa aspoň mohol pokúsiť napraviť škodu, ktorú napáchal. Ticho v izbe sa prehlbovalo. Začal prudšie ako zamýšľal.
„Dean, včera večer ...“, ale nevedel ako pokračovať a radšej odvrátil tvár.
„ To, čo sa stalo včera večer ma veľmi mrzí, pane. Budem sa usilovať, aby som už nezlyhal.“ Dean to povedal ticho. Napriek tomu sa John strhol ako po poriadnej facke. Viac ako význam slov, ho zasiahol spôsob, akým ich povedal. Žiadna irónia, len prázdny, ovládaný oznamovací tón. Jednoduchý ako kamenný múr. A práve tak studený. Pozbieral odvahu a pozrel sa na syna. Videl zraneného, unaveného chlapca, ktorý od neho očakával ... Čo? Čo by urobil príkladný otec, ktorý bol tak neskutočne nespravodlivý, že hodil svoju chybu na zraneného syna? Ospravedlnil by sa a povedal by svojmu dieťaťu ako ho má rád.
„Dean,...,“ začal ešte raz, ale znova nevedel ako pokračovať.
„Teraz by som chcel byť sám.“ Dean znova použil ten cudzí tón, ktorý Johna mrazil až do špiku kosti. Chcel svojmu synovi povedať, že mal pravdu a on, veľký lovec John Winchester sa mýlil. Že ľutuje, čo povedal. Že to tak nemyslel. Chcel sa ospravedlniť a poprosiť o odpustenie. Ale nedokázal vysloviť tie slová. Tak sa len otočil a odišiel.

Otvoril oči a vrátil sa späť do prítomnosti, do motelovej izby, späť k svojej rodine. Sam bezmyšlienkovite pozoroval svoje knihy akoby očakával, že sa samé pozbierajú zo stola a uložia. Dean poskladal Samove špinavé tričká a pustil sa do svojich košieľ. Nespokojne sa otočil na brata.
„Sam, sprac si už konečne tie veci. Neponáhľal som sa preto, aby sme tie rezance jedli studené. Otec, ak máš chuť, môžem ti v mikrovlnke zohriať rebierka. Nejaké ostali od včera v chladničke.“ Dean očividne pokladal rozhovor na tému vzdelanie za ukončený. Ale John sa dnes nemienil vzdať tak ľahko. Až priveľmi rýchlo pristúpil na nové pravidlá hry, ktoré vtedy stanovil jeho starší syn. Bolo to ľahšie nehovoriť o všetkých tých veciach, ktoré stáli medzi nimi. Už nemusel nič vysvetľovať a snažiť sa porozumieť. Stačilo vydávať príkazy, rozdeľovať úlohy, viesť výcvik, riešiť prípady. Niekde medzi tým sa stratili aj také veci ako je rozhovor medzi synom a otcom, ako sú prejavenie citov, ako sú sny o budúcnosti a iné nepodstatné maličkosti. Sú predsa rodina, jeho deti vedia, že ich má rád a že ich potrebuje. Nemusia sa o tom každý deň ubezpečovať ako rodiny z telenovely. Sklopil oči a zrak mu padol na obrúčku, ktorú ešte vždy nosil ako spomienku na Mary, jeho najvzácnejší majetok. Čo by teraz urobila Mary? Na rozdiel od neho si s Deanom vždy výborne rozumeli, ako by si navzájom vedeli čítať myšlienky. Pohladil obrúčku jedným prstom. Mary by svojmu synovi povedala, aby tam išiel, že to zvládne a že mu verí. Aj on by to mohol skúsiť.
„Dean, ak chceš, pošli tú prihlášku. Zaplatím to za teba.“ Začal s dobrým úmyslom, ale potom prevládl zmysel pre realitu.
„Jeden pokus. Ale ak mám byť úprimný, bude to len strata času a peňazí. Ako lovec predsa diplom nebudeš potrebovať.“ Chcel ešte pokračovať, ale Sam mu rozhorčene skočil do reči.
„Otec, teba skutočne nikdy nenapadlo, že my, Dean alebo ja, chceme robiť aj niečo iné, než naháňať a zabíjať príšery? Nikdy si sa nepýtal, čím vlastne chceme byť! Ako môžeš byť taký...“
„Sam, sklapni a odprac si veci zo stola. Viackrát ťa už žiadať nebudem.“ Dean zasiahol skôr, ako sa mladší brat skutočne dostal do varu. Sam skutočne zmĺkol a naštvane začal odkladať knihy. John sa zarazil. Samozrejme, že sa nepýtal. Bolo predsa úplne jasné, že obaja musia zostať s ním. Musel ich predsa ochraňovať, kým nedokončí svoje poslanie. Zatiaľ ich nemohol nechať ísť cestou, ktorú si sami vyberú. Ako ich otec mal ešte stále k tomu čo povedať.
„Dean, nepočul si, čo ....“ Prerušilo ho hlasné plesknutie, Dean hodil plný vak na zem a prešiel ku kávovaru. Atmosféra v izbe zhustla o ďalšie štyri stupne.
„Mám chuť na čerstvú kávu.“ Vybral zo skrinky plechovku s kávou, ako keby sa nič nedialo „Dáte si aj vy? Kde ste dali filtre? Nikde ich nevidím. Dúfam, že ste neminuli všetky.“ Otváral jednu skrinku za druhou, kým nenašiel poloprázdne vrecúško s filtrami. Do biela rozzúrený John sledoval ako šikovne vymieňa filter a pripravuje kávu, dôsledne otočený chrbtom k otcovi a bratovi. Až keď horúca voda začala prekvapkávať do nastavenej konvice, oprel sa o linku a pozrel na brata.
„Mohol by si prestrieť, Sammy. Teraz sa už konečne môžeme najesť.“
„Prestaň konečne s tým jedlom, Dean!“ John zvýšil hlas a nahnevane sa postavil. Obaja chlapci prekvapene znehybneli, Sam sa zastavil na polceste k balíčkom s večerou a Dean vrhol pohľad na bundu na posteli. Posledné riešenie, ak bude otec pokračovať v skončenom rozhovore, proste si vezme bundu a odíde. Všetci budú mať čas vychladnúť, zvyčajne to fungovalo. John si všimol jeho pohľad a mimovoľne sa postavil medzi syna a posteľ. Nechcel pokračovať v hádke, práve dostal posledné varovanie, že už napínal strunu Deanovej trpezlivosti až do krajnosti. Ale stále bol priveľmi nahnevaný na to, aby ustúpil bez posledného slova.
„Ako môžeš chcieť, aby som jedol v tomto neporiadku? A ešte k tomu pil tvoju mizernú kávu? Kedy si tu naposledy upratal?“ So zvráteným uspokojením sledoval, ako chlapcov zaskočila zmena témy.
„Všade je prach, špina a z koša už vypadávajú smeti. Si úplne neschopný a v ničom sa na teba nedá spoľahnúť.“ Pohľade na náhle zblednuté tváre synov ho prinútil zmĺknuť. Schmatol bundu a otvoril dvere.
„Najem sa vonku. Nečakajte na mňa.“ Dal si záležať, aby pri odchode poriadne buchol dvermi. Nočný chlad mu pomohol upokojiť sa, namiesto hnevu prišlo zahanbenie. Zase sa mu to podarilo, ublížil svojim deťom. Pomaly sa pustil po chodníku smerom k centru. Pár hodín sa bude pofľakovať po meste, niekde sa naje, niečo si vypije. Neskoro v noci vráti do motela. Izba bude uprataná, chlapci budú spať. Smeti budú vynesené a obálka s prihláškou bude preč. Keď ráno vstane, Sam bude ešte stále rozzúrený a pohádajú sa. Poznal svoje deti. Vždy vedel ako veľmi im ublížil. Mohol si to zmerať podľa intenzity hádky so Samom, alebo podľa dĺžky Deanovho mlčania. V duchu znova zaklial. Sam sa aspoň vykričal, hádky s ním poslúžili aspoň na vyčistenie vzduchu. Pri ňom nemusel hádať, čo a kedy urobil zle alebo čo ho momentálne trápi. Ale Dean ... Nikdy veľa nehovoril o svojich problémoch. Ako keby mlčaním okolo seba postavil ochrannú bariéru. Od toho dňa v nemocnici sa táto bariéra zmenila na stredoveké kamenné opevnenie. Rokmi praxe vybrúsil skrývanie svojich citov a myšlienok na umenie. Ani jeho, svojho otca, nepustil pod masku ľahkomyseľného prostáčika so slabosťou pre dobré jedlo a prvoplánový humor. Na okamih zastal a zavrel unavene oči. Vnútorným zrakom znovu videl stenu s citátmi v pracovni riaditeľa Masona. Ten tmavozelený citát v strede steny ‚Nezlomte deťom krídla predtým ako sa naučia lietať’, a po stý krát sa spýtal sám seba ‚Ako vysoko by si vyletel, syn môj, keby som ti nezlomil krídla?’

velmi pekne napisaneeeee

teda toto je nádhená povídka....
myslím, že jsi vztah mezi Johnem, Deanem a Samem vystihl(a)
doslova jsem jí přečetla jedním dechem - výborná práce, já mám ráda povídky týkající se dětství kluků....fakt dobrý

Krásné. Jak mi bylo líto obou hochů, zraněného Deana. Sama, který cítil lítost.
A pak ten rozhovor v nemocnici mezi Johnem a Deanem.

Ďakujem za pochvalu.

priznám sa, že do tejto sekcie som už pekne dlho nezavítala, nejako nemám čas na čítanie, ale dnes som čakala v škole a začala som čítať túto poviedku, no a po príchode domov som ju dočítala. nemám slov. to bolo tak krásne a dojemné a ten koniec s tým citátom bol fakt super strašne mi bolo Deana ľúto zaslúžil by si poriadne veľké objatie

poviedka to bola ozaj veľmi pekná aj zaujímavo podaná, takže skladám poklonu len tak ďalej

Tak jsem tuto povídku přečetla na jeden nádech a... Wow!!! Vážně skvělá povídka. Opravdu jsi ty rodinné vztahy vystihla! Přiznám se, že Johna ráda nemám. Vždy, když vidím, jak hnusně se ke svým synům chová, tak rostu A to, že neměl na výběr pro mě opravdu není výmluva, protože i tak se určitě mohl chovat lépe. Sam to vyřešil po svém, ale chudák Dean, ten byl vždy ten poslušný vojáček, který nikdy otce neodmítl

aceras: teda ten John je tupec, vždyť mohl těch pár měsíců zůstat na jednom fleku a vyjíždět za případy v okolí, ale proč by to pro syna dělal, že? Příšery maj přednost
jj bráškové to maj fakt těžký
jinak se ti povídka moc povedla