Berte to ako alternatívny koniec č. 118 ako výsledok dočasnej imobility a z toho vyplývajúcej depresívnej nálady.
Anjelik na pamiatku.
„Héj, šéfe, Sam, Sam Campbell, toto ťa bude zaujímať. Tvoja žena práve nahlásila búračku na križovatke blízko vášho domu.“ Ľudia pracujúci v bostonskej centrále záchranárov sú vycvičení na zvládnutie krízových situácií, ale po tejto správe sa otočili všetky hlavy ku kóji hlavného dispečera. Pohyb mohutnej postavy za sklenenými dverami bol bleskurýchly. „Ešte je na linke?“
„Nie, už zavesila. Mám ti povedať, že ona aj deti sú v poriadku.“
„Vďaka bohu. Je to vážne? Koho si tam poslal?“
„Jedenástku, boli najbližšie, traja zranení.“
„Dobre,“ sklenené dvere sa znovu privreli.
Dispečer v rohu miestnosti sa škodoradostne naklonil ku kolegyni. „Stav sa, že práve vytáča svoju ženu!“ Staršia žena ho pohotovo usadila. „Ty by si snáď nie? Blbec.“
„Abby, tu je Sam. Ste v poriadku?“
„Áno, drahý. Deti sa zľakli, ale to všetko. Nám sa nič nestalo, auto tiež nemá ani škrabanec. Práve sa chystám vysvetliť polícii, čo som videla a potom odveziem Johna do školy a my, s Jane Mary, pôjdeme nakupovať.“
„Vďaka bohu za to. Čo sa stalo, drahá?“
„Nejaký mladík nedal prednosť pri vjazde na hlavnú. Vrazil do auta, ktoré práve prechádzalo cez križovatku. Nevyzerá to dobre, ale tvoji ľudia už sú tu. Musím končiť, mladý a pekný policajt si už vytiahol blok a ja ho nechcem sklamať.“
„Som taký rád, že ste v poriadku. Dnes prídem skôr domov, sľubujem.“
„Teším sa, ľúbim ťa. Ahoj.“
„Aj ja teba, ahoj.“
Abby večer upratala kuchyňu a schúlila sa na pohovke v hale. „Musím sa priznať, drahý, neverila som, že sa ti podarí prísť skôr domov. Odkedy si hlavný dispečer, máš priveľa práce. Väčšinou spolu večeriame len cez víkend. Deti sa vždy tak tešia, keď prídeš domov skôr.“
Sam vytiahol z chladničky pivo. „Drahá, je to len prechodné, kým sa zabehnem v novej funkcii. Nemáš po ruke pohár?“
Abby s úsmevom odpovedala. „Mám tu dva. Ak ti to nevadí, dám si aj ja. Po dnešnom šoku mi asi dobre padne.“
„Mami, môžem dostať aj ja? Tiež som sa zľakol.“
„Nie John, na pivo si ešte malý. Deti na zľaknutie dostanú zmrzlinou,“ vážne vysvetlil synčekovi Sam.
„Tak si prosím zmrzlinu, “ nehádal sa malý. „Skutočne som sa zľakol, keď modré SUV z bočnej uličky narazilo do čierneho veterána na hlavnej. Ale nerozplakal som sa a ani som nekričal. Len raz som vykríkol, keď to buchlo. Ale to sa neráta, aj maminka vykríkla.“
Abby sa láskyplne usmiala. „Johnny, si veľmi statočný. Odkiaľ máš to slovo?“
„Veterán?“
„Áno, zlatko.“
„Spýtal som sa slečny Hobsovej, ako sa volá auto, ktoré je staršie ako môj ocko. Povedala, že vo všeobecnosti sa starým autám hovorí veterán a môžu byť aj dosť drahé. Môžem už dostať tú zmrzlinu?“
Sam mu s úsmevom z chladničky podal vedierko so zmrzlinou. „Ale rozdeľ sa aj so sestričkou.“
„Myslím, že ťa nepočul, zmizol veľmi rýchlo, “ usmiala sa Abby.
„Mám mu to ísť pripomenúť?“
„Och, nie drahý. Aj tak pravdepodobne väčšinu dostane Jane Mary. John sa o ňu stará pomaly lepšie ako ja. Máme skutočne výnimočného syna. Je pekný, múdry, šikovný, pozná všetky značky áut a zbožňuje svoju mladšiu sestru. Po kom to asi má? Z našej strany to nezdedil, my sme všetci normálni. Záhada. Videl si už takého chlapca?“
Sam sa usmial, hej, videl. Ten chlapec sa však na svet díval zelenými očami, nie hnedými ako jeho syn. To však svojej žene nikdy nepovedal. Namiesto odpovede dopil pivo a zmenil tému.
„Abby, celý večer si nepokojná. Stalo sa niečo, o čom by sme sa mali pozhovárať?“
Z tváre sa jej stratil úsmev. „Drahý, nechcela som s tým začínať, kým deti nespia. Tá dnešná nehoda... Nechcela som ich vyľakať ešte viac, ale ... Neviem, ako ti to vysvetliť.“
Sam si k nej prisadol a objal ju. „Skús mi to povedať, čo najjednoduchšie.“
„Dnes ráno... keby sa tam nezjavil ten veterán, ako povedal náš malý, to SUV by vrazilo do nás. Keby to nebol nezmysel, tak by som povedala, že ten vodič to urobil úmyselne, aby nás ochránil.“
Jej manžel si ju znepokojene premeral. „Znie to dosť neuveriteľne.“
„Áno. Môžeš pre mňa niečo urobiť?“
„Všetko, drahá.“
„Zisti zajtra v práci, kam ho zaviezli. Chcem vedieť ako sa mu darí.“
„To nebude problém, drahá. Ale zájdem za ním ja, ty máš predsa zajtra kurz keramiky.“
„Ach, áno, celkom som zabudla. Dobre, choď za ním ty. Ráno natrhám v záhrade nejaké kvety. Tento rok sa ruže vydarili, budú sa mu páčiť.“
„Ako chceš drahá.“
Abby odložila prázdny pohár a pohodlne sa oprela o manželovo plece. „Myslíš, že dnes nás zachránil tvoj zelenooký anjel strážny?“ Sam sledoval jej pohľad, dívala sa na porcelánovú sošku, stojacu na rímse kozuba. Malý anjelik v dlhej košieľke, s hlávkou mierne naklonenou k plecu, rukami založenými na hrudi a nesmierne smutným úsmevom, ich už roky sprevádzal pri každom sťahovaní. Bol celý biely, akurát oči mal intenzívne zelené. Abby ho zbožňovala. Pohladila manžela po ruke. „Stavím sa, že si si práve spomenul, prečo som ho kúpila.“
„Poznáš ma, drahá.“
„Chodili sme spolu len pár týždňov. Bol si strašne opitý a celý večer si fňukal, že je to už rok, čo si stratil svojho zelenookého anjela strážneho a ako veľmi ti chýba. Bol si taký nešťastný, že som na druhý deň obehla dvanásť obchodov, aby som ti zohnala zelenookého anjela.“
„Si poklad, drahá, vždy si bola,“ zašepkal Sam so zovretým hrdlom.
„Ahoj, Campbell, odkedy si veľké zviera u záchranárov, nevídame ťa v nemocnici u Svätého Krištofa často.“ Službukonajúci lekár na intenzívnej starostlivosti bol očividne potešený jeho príchodom.
Sam sa usmial už pri prvých slovách. „Ahoj, doktor Mike. Poznáme sa už dosť dlho na to, aby si vedel, že nezabúdam na starých priateľov.“
„Rád by som ti veril. Si tu služobne?“
S ešte širším úsmevom zdvihol dvadsať vzácnych ruží z Abbynej záhrady. „Myslíš, že keby som prišiel služobne, tak budem so sebou ťahať megakyticu?“
Doktor ihneď zvážnel. „Máš tu niekoho z rodiny alebo známeho?“
„Nie, ale Abby bola včera svedkom autonehody. Robí si starosti o jedného chlapíka, priviezli ho k vám predpoludním. Podľa popisu našej posádky vysoký, štíhly, prešedivené svetlé vlasy.“
„Leží na tristošesťnáske. Poď.“
„Ako to s ním vyzerá?“
Doktor počas chôdze vysvetľoval. „Nie dobre. Zlomené zápästie na ľavej ruke, dve rebrá, rezné rany. Najzávažnejšie je zranenie hlavy, možno opuch mozgu. Celkový stav budeme poznať, keď sa preberie, ak sa preberie.“
Sam mal neodbytný pocit deja-vu. Tieto slová už počul, vracali sa mu v jednej z jeho najhorších spomienok. V zlých snoch, keď sa mu snívalo o noci, počas ktorej zomrel jeho otec. Pred dverami s číslom tristošestnásť mimovoľne zaváhal. Doktor ho predbehol a otvoril dvere. „Tak tu je tvoja obeť autonehody.“
Sam sa v okamihu posunul späť v čase o dvadsať rokov. „To nie, Dean, to nie. Nie znova.“ Abbyine vzácne ruže sa rozsypali po dlážke. Zavrel oči v márnej nádeji, že keď ich otvorí, všetko bude v poriadku. Na posteli nebude v bezvedomí ležať jeho brat, stále chlapčensky štíhly, s rukou v dlahe a dlhou, červenou jazvou na čele, ale niekto cudzí. Cudzinec, ktorému bude môcť odovzdať kvety, popriať rýchle uzdravenie a bez výčitiek svedomia zmiznúť. Otvoril oči a na posteli stále ležal Dean. Sam na okamih stratil rovnováhu a musel sa oprieť o stenu.
Mike spozornel. „Ty ho poznáš?“
„Je to môj brat.“
„Nevedel som, že máš brata.“
„To nikto, nevidel som ho desať rokov.“
Sam premohol slabosť a pristúpil k posteli. Čas sa k nim zachoval odlišne. Zatiaľ čo Sam zmohutnel a zachoval si mladícky výzor aj po štyridsiatke, Dean pôsobil takmer krehko. Svetlé vlasy už mal prešedivené, na sluchách celkom biele. S pohnutím si všimol, že bratovej peknej tváre sa čas takmer nedotkol. Len okolo úst pribudli vrásky, aké vie spôsobiť len veľká bolesť. Sám ich dobre poznal, videl ich každý deň ráno v zrkadle.
Doktor sa konečne prebral zo šoku. „Ako to, že je to tvoj brat. Ty si Campbell a on,“ chytil do ruky chorobopis visiaci na posteli, „sa volá Dean Winchester.“
„Ja mám matkino priezvisko, on sa volá po otcovi.“
„Zlé detstvo?“
„Nehnevaj sa, Mike, teraz o tom nechcem hovoriť. Teraz ... musím ísť.“
Abby jemne zaklopala na otvorené dvere pracovne. „Drahý, celý večer sedíš pri počítači. Nemám ti niečo doniesť?“
Sam sa unavene usmial na svoju peknú ženu. „Nie, drahá. Zistím si ešte pár informácií a prídem za tebou.“
Prešla do miestnosti, oprela sa o jeho plece a pobozkala ho do vlasov. „Myslela som, že pracuješ na nejakom projekte do práce.“
„Nie, drahá, dnes som si spomenul na niekoľko starých známych. Veľmi starých známych. Snažil som sa niečo o nich zistiť, kde teraz žijú a tak.“
„Mal si šťastie?“
„Nie, drahá, ani nie, “odvetil, neodtŕhajúc zrak od obrazovky.
„Nemôže to počkať, drahý. Deti chcú aby si ich uložil.“
Sam stiahol stránku na linku. „Môže, drahá. Len som chcel oznámiť niekoľkým známym jednu správu. To ale počká.“
„Počká,“ súhlasila, „ešte si mi nepovedal, ako si pochodil v nemocnici.“
Zavrel pevne oči. „Drahá, pôjdem pobozkať deti na dobrú noc a prídem za tebou. Priprav nám niečo na pitie, budeme to potrebovať. Poviem ti, čo sa mi dnes prihodilo.“
„Ako chceš, drahý.“ Po jej odchode pootváral všetky stiahnuté stránky so známymi menami. Čítal jednu za druhou a želal si, aby mohol plakať. Uložil deti, išiel za svojou ženou a povedal jej ... všetko.
Vypočula ho bez slova, opretá o jeho rameno. Keď skončil, neodvážil sa na ňu ani pozrieť. Ale Abby nesklamala. Jemne otočila jeho tvár k svojej. „Som rada, že si mi to všetko porozprával. Ale to nestačí. Musíš to predovšetkým povedať jemu, svojmu bratovi.“
„Miláčik, je v bezvedomí a možno sa už nikdy nepreberie.“
„Na tom nezáleží. To jediné na čom záleží je, aby si sa porozprával so svojím bratom. Sľúb mi to.“
„Máš pravdu, drahá. Sľubujem.“
Mike zdvihol hlavu od papierov. „Po tvojom včerajšom rýchlom odchode som nepočítal s tým, že ťa ešte uvidím. Prišiel si za mnou alebo za bratom?“ Zavrel zložku a odložil ju na kôpku ostatných. Sam si bez vyzvania sadol oproti nemu. „Najskôr sa chcem rozprávať s tebou ako s ošetrujúcim lekárom. Ako to s ním vyzerá?“
Lekár sklopil zrak. „Je mi ľúto, že pre teba nemám dobré správy. Od včerajšieho večera sa jeho stav podstatne zhoršil. Popoludní sme urobili celkový scan. Ten potvrdil, že zranenie hlavy je vážnejšie ako sme sa nazdávali.“
„Kedy ho budete operovať?“
„Nebudeme ho operovať, Sam. Je mi ľúto, že ti to musím povedať práve ja.“ Mike pevne zopol ruky a pozrel Samovi do očí.
„Prečo?“ Sám bol prekvapený, ako chladne prijal správu, že lekári vzdali boj o život jeho brata, skôr ako vlastne začal.
Mike zo zásuvky písacieho stola vytiahol poloprázdnu liekovku a ponad stôl ju podal Samovi. Mechanicky ju vzal do ruky, prečítal názov lieku a vrátil mu ju. „Nič mi to nehovorí.“
„Nie, ani nemôže. Tvoj brat mal tieto tabletky pri sebe, keď ho sem doviezli. Je to zriedkavý liek. Veľmi silný prostriedok proti bolesti, toto ti bežný lekár nepredpíše. Len špecialista.“ Opäť schoval lieky do stola. „ Zavolal som lekárovi, ktorý lieky predpísal. Potvrdil mi, že ich predpísal pre tvojho brata. Má na to oprávnenie, je špecialista,“ pozrel na Sama a v očiach mal ľútosť, „onkológ.“ Rýchlo pokračoval ďalej, akoby chcel zabrániť Samovi reagovať. „Tvoj brat utrpel úraz brucha. Namiesto regenerácie sa zranenie zvrhlo. Kým sa dostal ku špecialistovi, bolo neskoro. Primárna rakovina žalúdka postupovala veľmi rýchlo, preto tie lieky, je v poslednom štádiu. Po tej autonehode pribudli ďalšie zranenia. Je príliš slabý, operáciu by určite neprežil. Vlastne ...“
Sam pochopil. „Koľko času mu zostáva?“
„Sam, to nemôžem presne....“
„Mike, prosím, koľko času mu zostáva?“
„Pár hodín. Je mi to ľúto.“
Sam sa postavil. „Teraz chcem ísť za ním.“
„Dobre, ale musím ti ešte niečo povedať. Dnes predpoludním tu bol nejaký advokát. Predložil nemocničnému právnikovi všetky možné splnomocnenia a oprávnenia na spravovanie záležitostí tvojho brata. Požiadal, aby v jeho prípade nebol uplatnený oživovací protokol. Vieš, čo to znamená. Necháme ho odísť, žiadny adrenalín, žiadny defibrilátor, nič. Keď .... máme povinnosť ihneď mu to oznámiť, odvezie si telo. Všetky doklady sú nepriestrelné, videl som ich. Nejaký Scot Alert, nechal tu navštívenku a telefónne číslo.“ Podal Samovi bielu kartičku. Obratom mu ju podal nazad.
„Už som sa s ním stretol, dnes poobede. Nemôže mi zakázať navštíviť brata v nemocnici.“
„Nie, na to žiadny papier nemal. Môžeš ho navštíviť a zostaň, koľko budeš chcieť. Poviem sestrám, aby vás nevyrušovali.“
Sam sa vo dverách otočil. „Ďakujem, Mike, za všetko.“
Jemne za sebou zavrel dvere na Deanovej izbe. Cítil sa veľmi nesvoj a rozpačitý, všetko jeho sebavedomie sa vyparilo. „Ahoj, vedel som, že ťa tu nájdem.“ Sám sa musel usmial nad tým, ako smiešne vyznel jeho pozdrav. Nanič začiatok, ale aspoň začal. Pritiahol si k posteli stoličku.
„Dean, chcem sa s tebou porozprávať. Ak chceš aby som odišiel, stačí povedať.“ S priam detským očakávaním sa zahľadel do bratovej tváre. Pery sa nepohli, oči sa neotvorili. Jediný prejav života bolo aj naďalej pravidelné strojové dýchanie a krivky na monitore.
„Dobre, beriem to tak, že nič nenamietaš. Chcem ti povedať, že včera som bol veľmi nahnevaný, preto som odišiel. Najskôr som si myslel, že to bola len náhoda. Potom ma napadlo, že ma chceš vytrestať. Že chceš, aby som ťa znova videl umierať. Ale dnes... Už som pochopil, že to by si mi nikdy neurobil. Chcel si sa rozlúčiť. Chcel si nás naposledy vidieť, kým odídeš.“ Zlyhal mu hlas, na chvíľu sa musel odmlčať.
„Včera som vytiahol staré čísla, chcel som dať vedieť našim spoločným známym, čo sa stalo. Väčšina čísel bola zrušená. Nedovolal som sa ani Bobbymu, ani Lise, vlastne nikomu. Tak som sadol k počítaču a začal pátrať ako za starých čias.“ Sam sa smutne usmial. „Ešte stále mi to ide. Zistil som, čo sa stalo. Ale neprišiel som kvôli tomu. Ráno som išiel do práce, Joe, ten chlapík, čo ťa vytiahol z auta, sa ma spýtal, ako sa má môj známy. Povedal mi, že si sa pýtal na Abby a deti, či sú v poriadku. Nie na nejakú ženu a deti v aute, ale na Abby. Vedel si, že v tom aute bola moja žena a deti.“ Odmlčal sa, ako keby chcel dať možnosť bratovi protestovať. Dean mlčal.
„Vedel si čo robíš. Obetoval si sa, aby oni mohli žiť. Zase si sa postavil medzi mňa a môj osud.“ Dean k tomu nemal čo dodať.
„Toto ťa možno poteší, chcel som sa postarať o Impalu, kým v nej policajti nájdu tvoj arzenál. Tvoj právnik ma predbehol. Skutočne, Dean, ty si si najal právnika? Nechcel som tomu uveriť.“ Sam hľadal odraz svojho úsmevu na bratovej tvári, žiadny nenašiel.
„Vyzdvihol tvoje auto a predal ho. Chcel som z neho vytriasť dušu. Vieš, čo mi povedal? Vraj, pán Winchester uzavrel obchod pri plnom vedomí a zmluva o predaji bola vyhotovená písomne. Kupujúci trval na obchode a bol ochotný zaplatiť vopred dohodnutú sumu, aj napriek tomu, že auto bolo medzičasom poškodené. Z hľadiska záujmov pána Winchestra bola táto transakcia veľmi výhodná. Nemohol som tomu uveriť. Ty si predal Impalu do súkromnej zbierky?“ Dean neodpovedal.
„Divil som sa, prečo znova používaš naše priezvisko. Potom mi to došlo, začal som rozmýšľať tak ako ty. Chceš zomrieť ako Dean Winchester. Urobil si svoju prácu a teraz je načase odísť tak, ako si to urobil vždy. Potichu a bez zbytočnej pozornosti. Právnik mi ukázal všetky papiere, myslel si na všetko, len na to nie, že my dvaja sa ešte stretneme. Ale teraz som tu, tvoj plán nevyšiel celkom tak ako si zamýšľal. Ako väčšina tvojich plánov, keď sme už pri tom.“ Sam vedel, že na toto podpichnutie jeho brat neodpovie úškrnom ako toľko krát v minulosti. Musel sa poriadne nadýchnuť, aby nabral odvahu pokračovať. Sám seba udivoval. Jeho brat tu leží v bezvedomí, s najväčšou pravdepodobnosťou ani nepočuje, čo mu hovorí a napriek tomu on, dospelý muž, má trému a bojí sa vysloviť to, čo musí byť povedané.
„Dean, nikdy si odo mňa nechcel vysvetlenie. Teraz sa tomu nevyhneš, môžeš ma zahriaknuť a ja ti musím vysvetliť .... všetko. Vtedy pred desiatimi rokmi .... Musel som odísť, po tom všetkom, čo sa medzi nami stalo som nemohol zostať s tebou... Nemohol som riskovať, že ti zas ublížim .... vzal som ti všetko, čo pre teba niečo znamenalo.... Len kvôli mne si sa vzdal normálneho života, rodiny, duše .... len kvôli mne si išiel do pekla..... Koľko krát si kvôli mne zomrel? A všetko si mi odpustil. Nikdy ťa nenapadlo, aké je pre mňa ťažké vidieť..... ako ma to bolí .... že sa vždy obetuješ kvôli mne?“ Odtrhol oči od bratovej bledej tváre, radšej sa sústredil na skúmanie vzoru na podlahe.
„Keď som odišiel, volal si mi. Znova a znova, týždne, mesiace. Vieš, chcel som to zdvihnúť, naozaj som chcel, ale nevedel som, čo by som ti mal povedať. Vždy som si povedal, že možno už zajtra to zdvihnem. Čím ďalej som to odkladal, tým ťažšie bolo zdvihnúť telefón. Keď si mi volal posledný krát, povedal som si, že ak zavoláš ešte raz, tak to určite zdvihnem. Ale už si nezavolal. Nahnevalo ma to, myslel som si, že si vzdal. Nikdy ma nenapadlo, že aj ty môžeš potrebovať pomoc.“ Sam naprázdno prehltol a znova pozrel Deanovi do tváre. „Nevedel som, že v ten deň zomreli Lisa a Ben. Nechal som ťa samého, vtedy keď si ma najviac potreboval. Nebol som pri tebe.“
Toto priznanie bolelo, ale musel pokračovať.
„Vedel som, že ak budeš chcieť, nájdeš ma. Priznám sa, spoliehal som sa na to, že ma nájdeš a že prídeš za mnou. Ale ty si neprišiel, ani v ten deň, keď som sa ženil. Bol som presvedčený, že tento deň si nenecháš ujsť. Neprišiel si a ja som sa cítil urazený. Nevedel som, že v ten deň si pochoval Bobbyho. Nemohol si prísť za mnou, na moju svadbu, a povedať mi, že Bobby .....,“ znovu mu zlyhal hlas.
„Chcel som ti zavolať, keď sa narodil John Richard a neskôr keď sa narodila Jane Mary, ale hanbil som sa sám pred sebou. Za to, že ja mám rodinu a teba som od tvojej odviedol. To bol dôvod, prečo som svojej žene nepovedal, že mám brata. Poučil som sa, povedal som jej všetko, skoro. Ale nemohol som jej povedať o tebe.... Až včera..... Chcela ťa spoznať, ale nechcel som aby si ťa pamätala takto. Budem im o tebe rozprávať, aký si bol, akého si ťa pamätám. Celé tie roky.... Nechcel som vedieť, ako žiješ, pretože som sa mohol klamať, že si sa vrátil k Lise a Benovi a ste spolu šťastní. Nevedel som, že ....“ Bolo ťažké pokračovať.
„Ale vedel som, že si ma našiel. Z času na čas som cítil tvoj pohľad, teplo a lásku, nikto sa nedokáže pozerať tak ako ty. Vedel som, že vieš, že som šťastný a že mi to praješ. Dean, chcem sa ti poďakovať, včera si zachránil moju rodinu, som ti za to nesmierne vďačný. Ďakujem .... ďakujem.“ Odmlčal sa, aby si trochu utriedil myšlienky.
„Dean, viem, že nemáš rád reči o citoch.“ Aj teraz bolo ťažké začať hovoriť o tejto téme. „Ale teraz ma nemôžeš prerušiť ani odísť a ja chcem, aby si to počul. Toto je naša posledná príležitosť na to, aby som ti povedal celú pravdu. Povedal som ti, že som chcel skončiť s tým životom, že už som ti nechcel viac ublížiť, že pre nás oboch to bolo najlepšie riešenie. Pravda je, že to bolo najlepšie riešenie pre mňa. Klamal som sám seba, urobil som to pre seba a viem, že tebe som už nemohol ublížiť viac. Ty si ma nechal ísť, tak ako vždy, keď som chcel utiecť sám pred sebou, bez ohľadu na to, čo cítiš ty. Nechal si ma, nech si užívam život s bielym plotom a jablkovým koláčom, zatiaľ čo ty si ... strácal jedného priateľa za druhým.“
„Mám ťa rád, Dean, vždy som ťa mal rád a vždy budem. Myslel som na teba každý deň počas tých desiatich rokov. Si ten najlepší brat, akého som si mohol želať, si viac ako to, si môj anjel strážny. Vždy si bol.“
Zaváhal, kým vzal bratovu ruku do svojej, opatrne, ako keby mu tým mohol ublížiť. Prekvapilo ho, aká je krehká ruka, ktorá mu toľko krát zachránila život. Musel sa zhlboka nadýchnuť, aby mohol povedať to, kvôli čomu dnes prišiel.
„Dean, zo všetkých ľudí na svete, tebe som ublížil najviac, tak ťa teraz naposledy prosím, odpusť mi.“
Žiadny zázrak sa nekonal, žiadne slová na rozlúčku. Dean ďalej ležal na lôžku bez pohybu, bez akéhokoľvek náznaku, že počul bratovu spoveď. Sam sa zrazu cítil veľmi unavený. Čo vlastne očakával, keď sem prišiel? Odpustenie? Prišiel sem zas len kvôli sebe, aby sa cítil lepšie ak mu brat odpustí? Alebo sem prišiel preto, že jeho milovaný brat zomiera? Kvôli tomu, aby nezomrel sám, aby aspoň v poslednej chvíli života cítil, že niekto z jeho rodiny je s ním? Nebol si istý, že chce vedieť odpovede na tieto otázky, ale bol si celkom istý v tom, čo má teraz urobiť. Sedel vedľa svojho brata, držal ho za ruku a so zatvorenými očami spomínal. Spomínal na Deana, na jeho úsmev, žartíky, odvahu....
Čas nemal význam, nevedel ako dlho takto sedel. Keď konečne otvoril oči, všetky čiary na monitore boli rovné. Nežne položil Deanovu ruku na lôžko, posledný krát sa pozrel svojmu bratovi do tváre. Dean odišiel s jemným úsmevom, nie nepodobným smutnému úsmevu zelenookého anjelika stojaceho na kozubovej rímse.
Na chodbe čakal právnik, Mike ospravedlňujúco pokrčil ramenami. Sam ho ukľudnil. „To je v poriadku, Mike. Rozlúčil som sa.“
„Úprimnú sústrasť,“ právnikovi zrejme odľahlo, že Sam nemieni robiť ťažkosti.
„Ďakujem. Pán Alert, kedy a kde bude mať môj brat pohreb?“
„Ľutujem, pán Campbell, podľa pokynov pána Winchestra sa žiadny obrad konať nebude. Mám výslovný príkaz zariadiť len spopolnenie,“ právnik sa okamžite vrátil k neosobnému tónu.
Sam na okamih zavrel oči, Dean a jeho nechuť k ceremóniám. „Kde bude pochovaný?“
„Podľa nariadenia pána Winchestra, ak preukážete záujem o túto informáciu, mám vám oznámiť, že jeho pozostatky budú uložené na druhý deň od spopolnenia v urnovej stene na cintoríne v Greenvalley, číslo 269. Teda vo štvrtok o šestnástej hodine, ak máte záujem.“
„Ďakujem.“ Sam sa pobral k východu. Po pár krokoch sa vrátil. „Pán Alert, prevzali ste všetky osobné veci môjho brata. Mal by som záujem o pár maličkostí, ktoré zvykol nosiť pri sebe.“
„Ľutujem, podľa nariadenia pána Winchestra, budú všetky jeho osobné veci zničené.“
„Chcel by som mať len nejakú osobnú pamiatku na brata, pán Alert, to snáď môžete pochopiť!“
„Ľutujem, ale príkazy pána Winchestra boli vo všetkých ohľadoch veľmi presné,“ bolo zrejmé, že právnik si vedomý svojich povinností a mieni ich dodržať do poslednej bodky. Sam chvíľku zvažoval, či by nepomohlo fyzické násilie. Pravdepodobne sa mu jeho myšlienky odrazili aj na tvári, pretože právnik zaspätkoval. Nemusel sa obávať, aj tak už na tom nezáležalo. Na maličkostiach už nezáleží, teraz, keď Dean odišiel.
Číslo 269 v urnovej stene bola trojschránka. Dve miesta už boli obsadené, Lisa Braeden a Benjamin Braeden. Miesto nad menom Dean Winchester bolo prázdne. Pod každým menom bol zlatými číslicami vyrytý deň narodenia a úmrtia a spoločný nápis - Milovali a boli milovaní. Čas už pokryl písmená patinou, len druhý dátum pod Deanovým menom sa ligotal v slnečných lúčoch dopadajúcich cez okno. Toto miesto malo osobitú smutnú dôstojnosť. Áno, Dean si vybral dobré miesto na svoj posledný odpočinok. Sama prekvapilo, že ešte niekto prejavil záujem o uloženie jeho brata na posledný odpočinok. Mladá žena, veľmi podobná Lise, videla jeho rozpaky. „Som Lisina sestra a vy musíte byť Deanov brat, “ podala mu ruku. „Pán Alert mi zavolal, aby sa uistil, že som si to nerozmyslela a nemám námietky proti tomu, aby boli všetci uložení spolu.“
„A máte?“ Sam videl, že neporozumela, tak upresnil, „Námietky.“
„Och, samozrejme, že nie. Toto zariadil Dean, po tej autonehode, keď Lisa a Ben... Veľmi mi pomohlo, že som sa o to nemusela starať ja. Spýtal sa ma, či mi to nebude vadiť. Súhlasila som, vedela som, že by si tak určite priali. Keď Dean odišiel .... Lisa každého ďalšieho muža porovnávala s ním, hovorievala, že už sa nemôže uspokojiť s nižšou kvalitou. A Ben, zbožňoval ho. Nech sú aspoň tu spolu, keď ...“ Neovládla sa a rozplakala sa. „Ja,.. .prepáčte, je to pre mňa veľmi ťažké. Chcela som tu byť, ale .... radšej pôjdem.“ Podala mu ruku a plačúc odišla. Sam jej v duchu závidel, že ona môže plakať. Dal by kráľovstvo za to, keby mohol vyroniť aspoň slzu.
Právnik bol presný, pôsobil takmer komicky, v drahom obleku a zvrchníku, v ruke kožený kufrík a pod pazuchou urnu. Mlčky pozdravil sama kývnutím hlavy, svoj náklad zložil na podlahu. Vylovil z vrecka kľúčik a odomkol jednoduchú mriežku. Celkom neobradne vložil urnu s Deanovým popolom na jej miesto. Keď bol kľúčik znovu bezpečne uschovaný, obrátil sa k Samovi.
„Som veľmi rád, že ste prišli, pán Campbell, ušetrili ste mi cestu do Bostonu. Z poverenia pána Winchestera vás mám, po jeho uložení na večný odpočinok, oboznámiť s jeho poslednou vôľou.“ Nevšímajúc si Samov zmätok, pokračoval. „Ak nič nenamietate, môžeme to vybaviť hneď tu.“
Sam nenamietal.
„Podľa posednej vôle vášho brata, som vykonávateľom závetu a správcom jeho majetku. Z poverenia pána Winchestra vám mám oznámiť, že pred šiestimi rokmi založil študijný fond na meno John Richard Campbell a pred štyrmi rokmi ďalší na meno Jane Mary Campbell. Po poslednom vklade je na oboch fondoch zhodne dvadsaťjedentisíc dvesto dolárov. Uisťujem vás, že pán Winchester získal tieto finančné prostriedky legálnou cestou a oprávneným príjemcom budú vyplatené v deň nadobudnutia plnoletosti, spolu s úrokmi.“ Očakávaná reakcia sa nedostavila, tak pokračoval.
„Vyjadrili ste žiadosť dostať do vlastníctva nejakú osobnú pamiatku na svojho brata, pán Campbell. Ako som vám už povedal, pán Winchester dal pokyn, aby všetky jeho osobné veci boli po jeho smrti zničené. Napriek tomu sa domnievam, že by nenamietal proti tomu, aby som vám odovzdal toto,“ podal Samovi ošúchané puzdro na fotografie. „S určitosťou viem, že pre neho mali veľký osobný význam.“
Sam ho mechanicky otvoril, z prvej fotky sa na neho usmial on sám, spolu s Deanom stáli vedľa Impaly a škerili sa, mladí a šťastní. Rýchlo prehliadol ostatné snímky. Dean, Sam a Bobby na šrotovisku, v ten deň mali dosť vypité a chuť robiť nezmysly. Lisa s Benom, Lisa, Ben a Dean, šťastní a usmiati, nevedeli čo ich čaká. Sam, Abby a tmavozelený kočík, Johnov prvý. Sam, Abby, John a Jane Mary na pikniku, v lunaparku, v záhrade. Samovi sa triasli ruky, keď odkladal fotky. Nezmohol sa ani na poďakovanie, na šťastie právnik ešte neskončil.
„A nakoniec som vám mal osobne odovzdať túto obálku. Povaha správy, ktorú obsahuje, mi nie je známa.“ Zdvihol klobúk a bez ďalších prieťahov odišiel. Sam osamel, konečne. Dlho stál pred miestom posledné odpočinku svojho brata, zbieral odvahu prečítať si jeho posledné slová. Nakoniec roztrhol obálku, bol v nej len jeden list, skoro čistý. Prečítal si tých pár slov a konečne sa rozplakal. Cez slzy znovu a znovu čítal posledné Deanové slová : Sammy, všetko je odpustené. S láskou Dean.
[center]
Domov 
Stránka 
Smutná a zároveň krásná povídka. 
Celou dobu byla slza nakrajíčku, ale jakmile sem došla k posledním dvěma odstavcům, ten vodopád už nešel nijak zastavit... 
Tady má někdo velký talent! 
velmi sa mi to pacilo a dufam, ze toto nebude tvoja jedina poviedka...joj no tých posledných par riadkov...som aj slzu vyronila...tlieskam 