Človek si tak nevinne kráča z práce domov, keď ho zrazu prepadne nápad. Chytí ho. Drží. A nepustí. Nepomohli Deanove ani Alecove zelené oči, nepomohlo In the Darkness, proste som to zo seba musela dostať. Neviem, či to za niečo stojí, bol to doslova prúd myšlienok. Môj prvý SN pokus. Čo viac k tomu dodať...
P.S.: Len dúfam, že ma neukameňujete, že kvôli tomuto mešká pokračovanie In the Darkness...
Bláznivý Jimov život
Volám sa James Novak, pre priateľov Jimmy. Som z Pontiacu v Illinois. Mám ženu Ameliu a dcéru Claire. Pracoval som v reklamnej agentúre, mám rád hamburgery a svoj baloniak. A som, de facto, mŕtvy. Teda pokiaľ slovné spojenie „byť mŕtvy“ znamená absolútne a totálne zdevastovanie vašej telesnej schránky všetkými možnými spôsobmi, prebodnutím, zastrelením, upálením, rozložením na atómy. Pokiaľ si ale smrť predstavujete ako udalosť, keď duša človeka opustí svoju telesnú schránku, v tom prípade som nažive. Teoreticky. Vážne, ako čo najpresnejšie opísať situáciu, keď sa celé moje Ja krčí v najzadnejšom kútiku môjho bývalého mozgu, pretože všetko ostatné, nielen mozog, ale aj telo, okupuje kopa jasného bieleho svetla menom Castiel.
Castiel je Boží anjel. Teoreticky. Ono je to s ním trochu zložité. Vlastne, poriadne zložité. Každopádne, niekedy v druhej polovici roku 2008 Castiel Božím anjelom bol. Anjelom, so všetkým, čo k tomu patrí. V roku 2008 som o Castielovi počul prvý krát, a môj život sa obrátil naruby. Začalo sa to jeden večer, keď som počul neskutočne vysoký zvuk, aký podľa vedcov počujú len psy a netopiere. Ja som ho počul. Po prvý krát som mu nerozumel, spôsoboval mi šialenú bolesť hlavy, myslel som si, že mi roztriešti lebku. Druhý raz som vo vysokom tóne počul už aj slová, zneli neskutočne, vraj som vyvolený, vraj ma Boh potrebuje pre nejaký dôležitý zámer. A ja som šiel. Opustil som svoju ženu, svoju dcéru a povedal som „Áno“ anjelovi. Keby som bol vtedy čo i len tušil, čo ma vlastne čaká, asi by som si to rozmyslel.
Viete, myslenie anjelov...myslenie anjelov sa od toho ľudského neskutočne líši. Nerozumejú pojmom, v ktorých myslíme my, nemyslia v slovách, obrazoch...jediná ich myšlienka obsahuje neskutočné množstvo informácií, myslia v úplne iných dimenziách. Keď som bol prvý krát svedkom Castielovej myšlienky, myslel som si, že sa zbláznim. Naše myslenie nie je stavané na to, aby sme pochopili niečo tak neskutočne komplexné, a pritom tak úplne primitívne. Anjeli myslia strašne priamočiaro, nespochybňujú rozhodnutia, nespochybňujú príkazy, ktoré dostávajú, netrápia ich otázky, nerozhodnosť.
Aj Castiel bol taký. Priamočiary, nepochybujúci. Kým nespoznal toho muža. Muža menom Dean Winchester. Neviem vám povedať, čo Dean Winchester urobil, že sa Castiel začal meniť, že sa z Castiela stal Cas. Vážne neviem. Vtedy, keď som bol prvý krát Castielovou schránkou, bolo to, akoby som bol v kóme, vnímal som len niektoré útržky zo všetkých tých vecí, ktoré sa diali. Ale aj keď som nevnímal, čo sa deje vo svete okolo mňa, vnímal som Castiela. A ten sa menil.
Kým si preňho neprišli jeho bratia. Vtedy sa stalo niečo dôležité, niečo veľké. Vedeli to všetci okolo mňa, tí dvaja chalani, Dean a Sam, démoni, anjeli...len ja som nevedel, čo to bolo. Jediné, čo som si pamätal, bolo jasné biele svetlo, potom tma a nakoniec som sa prebral ako ja. Ako Jimmy Novak. Castiel bol preč a ja som bol opäť sám sebou. Bol som šťastný. Ale len chvíľu. Mal som veriť Deanovi a Samovi, keď mi tvrdili, že nie je bezpečné vrátiť sa k mojej rodine. Možno by to dopadlo inak. A možno ani nie.
Môj krátky návrat do reality sa skončil nenávisťou. Nenávidel som Castiela. Nenávidel som ho za to, čo mi urobil, čo ma prinútil znova urobiť, nenávidel som ho za to, že siahol na moju dcéru, že sa stal Castielom, tým Castielom, ktorý ku mne prehovoril vtedy prvý krát. Nenávidel som ho. Tým viac, že tentoraz to nebolo ako vtedy. Tentoraz som ostal pri vedomí, uvedomoval som si všetko, čo sa okolo mňa dialo. Nenávidel som ho za to, že som ostal len nestranným pozorovateľom vo svojom vlastnom tele, bez možnosti akokoľvek zasiahnuť. Nenávidel som ho.
Ale nie dlho.
Bolo to v tej ich anjelskej miestnosti vo Van Nuys v Californii. Úprimne, anjeli majú otrasný vkus. Tá miestnosť bola tak neskutočne gýčová, až sa divím, že Dean Winchester mal uprostred všetkého toho pozlátka ešte chuť na hamburger. Mne sa dvíha žalúdok, už len keď si ju predstavím. V tej miestnosti ale došlo k jednej zásadnej zmene. Z Castiela, Božieho anjela, sa stal Cas. Podľa môjho názoru, Cas je niečo viac, ako len anjel. Ako som už spomínal, anjeli myslia veľmi komplexne a zároveň strašne primitívne, anjeli nemajú pochybnosti, nekladú si otázky. Cas si v tej chvíli začal klásť otázky. Začal uvažovať samostatne, začal pochybovať o jedinej nemeniteľnej pravde. A rozhodol sa vymýšľať príbeh, v ktorom nemal byť, za pochodu.
Malo ho to napadnúť trochu skôr, možno by skutočne zabránili začiatku Apokalypsy. Takto akurát proti sebe poštval jedného naštvaného archanjela. Páči sa mi, ako ho nazval Dean, „detský zmutovaný ninja anjel“. Každopádne bol ale dostatočne silný na to, aby Casa zabil.
Premýšľali ste niekedy nad tým, čo sa deje, keď umrie anjel? Nejde do neba, tam býva zaživa. A nejde ani do pekla, to nie je miesto pre anjelov. Nikdy som nerozmýšľal, čo sa deje s anjelom, ktorého zabijú. Vlastne som neveril, že niečo také je možné. Kým som to nezažil na vlastnej koži. Pretože keď Rafael zabil Casa, moja duša ostala pripútaná ku Castielovi. A spolu s ním skončila...Kde? V mori nekonečnej šedi, nekonečnej zimy a nekonečnej horúčavy súčasne. Na mieste, kde umrelo i ticho. Na mieste tak obrovskom, až ste sa cítili úplne stratený, a pritom pôsobilo strašne klaustrofobicky. Vážne netuším, ako to miesto nazvať, jedno viem ale isto. Keď odtiaľ Casa vytiahli, a mňa s ním, pocítil som ohromnú úľavu a želal som si, aby som sa tam už nikdy nemusel vrátiť. Aj keď druhou možnosťou bola začínajúca Apokalypsa. Želanie sa mi nesplnilo, ešte raz som toto miesto navštívil, keď Casa zabil Lucifer. Zvláštne na tom ale bolo to, že pri druhej návšteve ma to miesto už nedesilo. Bolo to skoro, akoby som sa vracal po namáhavom dni domov. A skoro ma mrzelo, keď odtiaľ Casa znova vytiahli.
Apropo, Apokalypsa. Viem, čo znamenala pre zainteresovaných. Viem, že sa trápili, hľadali možnosti, ako ju zastaviť, ako zastaviť Lucifera. Viem, čo ich to stálo. Casa, Deana, Sama aj toho ich priateľa Bobbyho. Súcitil som s nimi, držal som im palce, ale nemohol som nijako zasiahnuť. Tak som robil jedinú vec, ktorú som mohol. Pozoroval som. Pozoroval som Casa, to, ako sa menil, ako sa nechal ovplyvňovať svojimi ľudskými priateľmi, ako sa snažil nájsť rovnováhu medzi „anjelskosťou“ a „ľudskosťou“. A poviem vám, bolo čo sledovať.
Občas to bolo neskutočne zábavné. Keď starší Winchester dotiahol anjela do bordelu, skrúcal sa od smiechu, keď videl, ako sa Cas tvári, aký je v rozpakoch a zúfalý. A keby bol len tušil, čo sa vtedy dialo Castielovi v hlave...Mať v tej chvíli svoje telo pod kontrolou, tak by to moja bránica rozhodne nevydržala. Veľmi zaujímavo to v Casovej hlave vyzeralo aj vtedy, keď moje telo zasiahol Hladomor. Vtedy som objavil aspoň jednu pozitívnu stránku toho, byť anjelom. Cas mohol zjesť toľko hamburgerov, koľko chcel, netrápili ho žiadne tráviace ťažkosti. A ja som si tú báječnú chuť mletého hovädzieho mäsa mohol vychutnávať s ním...
Ale to bolo len pár svetlých okamihov, popri mori starostí a trápenia, ktoré sa Casovi prelievalo hlavou. On najlepšie vedel, čoho sú jeho bratia schopní, a keďže skrz jeho myšlienky som ich poznal aj ja, bolo mi jasné, že predstavy, ktoré majú ľudia o anjeloch sú úplne scestné. Koniec koncov, Zachariah bol poriadny bastard, a ten nôž v mozgu som mu doprial.
Je ale pravda, že občas ma to, že nemôžem zasahovať do deja, poriadne vytáčalo. Najviac som si to uvedomoval vtedy, keď sa Dean Winchester rozhodol pre spoluprácu s Michaelom. Rozumel som mu, prečo sa tak rozhodol. Netvrdím, že som s tým súhlasil, ale chápal som ho. Bolo to predsa také očividné. A predsa to nik z jeho priateľov nevidel. Ani Cas, ktorý mal stále možnosť čítať v ľudským mysliach a srdciach. Nevidel to, čo bilo do očí, pretože, a o opaku ma nikto nepresvedčí, bol zbabelý. On, Sam, Bobby, všetci traja boli podľa mňa v tej chvíli neskutočne zbabelí. Preto nechceli vidieť, čo sa deje. Pretože Dean bol pre nich to jediné, čo ich držalo nad hladinou, a neboli ochotní si pripustiť, že aj on potrebuje občas podržať. A nakoniec to bol on, kto zastavil Apokalypsu. Musel by som Deana Winchestera obdivovať, aj keby som nevedel, čo si o ňom Castiel myslí. A anjelova mienka o tomto človeku bola dosť zrejmá. Aj keď to možno nevedel vyjadriť slovami, ako človek bol predsa len trochu neohrabaný, ale mne, keďže prebývam medzi jeho myšlienkami, to bolo úplne jasné. A myslím, že aj Deanovi.
Pôvodne som si myslel, že zavretím Lucifera a Michaela do klietky sa všetky problémy skončia. Nerátal som ale s tým, akí vedia byť anjeli pomstychtiví a v niektorých veciach až neuveriteľne ľudskí. A trápil ma zmätok, ktorý sa zmocňoval Casa. Najmä preto, že aj keď sa Cas snažil, všetky starosti, ktoré v nebi mal, z neho zase robili Castiela. Možno som teraz sebecký, ale Casa som mal rád, byť s Casom, byť Casom mi nevadilo. Na Castiela mám ale ešte stále ťažké srdce. Aj keď už voči nemu necítim nenávisť, pretože som sa ho postupne naučil chápať, nemôžem povedať, že by som s ním chcel stráviť večnosť. Prial by som si, aby sa Cas vrátil. Prial by som si, aby bol taký, ako keď sa so svojimi priateľmi snažil zastaviť Apokalypsu. Prial by som si, aby sa konečne vedel rozhodnúť, aby už konečne nebol uväznený medzi dvoma mlynskými kameňmi – medzi lojalitou k nebu a láskou k ľuďom. Prial by som si, aby som mu vedel nejako pomôcť, aby som nebol len bezmocný pozorovateľ. A možno zo všetkého najviac by som si sebecky prial, aby som tu nemusel byť, aby som nevedel, čo sa deje v jeho hlave, aby som nevedel, čo znamená mať zodpovednosť za stabilitu v nebi.
Pretože, a to mi verte, byť anjelom je peklo.
Domov 
Stránka 
ba naopak, jsem ráda, že jsi toto napsala - moc se mi to líbí - nikdy jsem nad Jimmym nepřemýšlela - né takto celilstvě....takže klobouk dolů za výborný nápad 
