Z tochu iného súdka a nie je veľmi optimistická. No čo už, nemocnice nie sú veľmi veselé miesta, ale majú jednu výhodu - dosť času. Príjemné čítanie.
Vízia za päť centov.
Natočil spätné zrkadlo tak, aby si v ňom mohol upraviť kravatu. Uhradil si vlasy, rukou prešiel po oholených lícach. Rany spôsobené Daevom v Chicagu sa konečne zahojili. Aj keď si to nechcel priznať, bola to úľava, môcť sa konečne poriadne oholiť. Pozrel na papiere rozložené po sedadle spolujazdca. Tri tváre – Jeff Young, John Tou, Missy Somosová. Obchodník, advokát, čašníčka. Tri úmrtia za tri týždne. Autohavária, povraz, tabletky. Tri životy, ktoré nemali nič spoločné, len ... návštevu kartárky pár dní pred samovraždou. Vanessa Truthová, jasnovidka – predpovie vám, čo vás čaká. Pravá, nefalšovaná čarodejnica, nebezpečnejšia ako kobra. Oficiálne krytie mala vynikajúce, za prijateľnú cenu veštila budúcnosť z karát alebo z kryštálovej gule. Podvodníčka, akých je v Štátoch tisíce. Len dobre informovaní vedeli, čo v skutočnosti predáva. Vízie budúcnosti a to poradne draho. Zaplatili tí traja životom za odhrnutie zakázaného závoja?
Nebolo ľahké vypátrať ju. Presvedčiť starú pannu, ktorá bola jedným z posledných článkov dlhej reťaze zasvätených, ho stálo skoro všetku trpezlivosť. Ale vyplatilo sa, získal adresu a meno. Poskladal všetky dieliky skladačky, chýbala len posledná časť, motív. Čo z toho mala? Obete zomierali ďaleko od nej, každý iným spôsobom, žiadny rituál, čarodejné vrecko ani nič podobné.
Teraz stál blízko nenápadného domčeka na konci ulice. Ideálne pre osamelú ženu s malou jasnovideckou praxou. Okrem mena na schránke, nemal iné označenie. Kto vedel kam ide, viac nepotreboval, ostatných nezaujímala. Fotografie vložil do vnútorného vrecka kabáta, skontroloval zbraň, vystúpil z auta.
„Je čas isť do akcie, John Winchester,“ zamrmlal sám pre seba.
Zazvonil. Prišla mu otvoriť príjemná žena po päťdesiatke, biela blúzka, sivé nohavice, čierne nízke lodičky, dobre učesané krátke vlasy.
„Dobrý deň, želáte si.“ Nebola to otázka, len vyzvanie.
„Dobrý deň, volám sa John Smith. Slečna Swollová mi odporučila vaše služby.“ Dúfal, že úsmev pomôže, aspoň trochu. Pozvala ho dnu. Prešli cez maličkú predsieň do haly. Príjemná miestnosť ho prekvapila, mäkké svetlo, béžový nábytok, hnedé doplnky, všade kvety. Útočište pred bláznivým svetom tam vonku. Kryštálová guľa na bočnom stolíku vyzerala skôr ako nezvyčajný doplnok, než ako pracovný nástroj.
„Posaďte sa,“ vyzvala ho. Sadol si za prázdny stôl, ona zostala stáť, sústredene ho pozorovala, bez úsmevu.
„Čo môžem pre vás urobiť?“
„Slečna Swollová mi povedala, že mi možno pomôžete s mojím problémom. Viete, ja mám taký dosť,“ začal sa vžívať do svojej úlohy, „chúlostivý problém.“ Prerušila ho krátkym, netrpezlivým posunkom.
„Nebudeme navzájom urážať svoju inteligenciu. Však, lovec?“
Zhlboka sa nadýchol, bola dobrá, skutočne dobrá. Nečakal, že ho odhalí tak skoro.
„Začneme od začiatku. Volám sa Vanessa Truthová, som čarodejnica.“
„Som John Winchester, lovec.“
Na okamih stuhla. „Čo pre teba môžem urobiť, John Winchester.“
Pod stolom sa dotkol zbrane, zaváhal, nakoniec vytiahol fotky obetí. Rozložil ich po stole. „Poznáš ich?“
Nahla sa nad stôl a obrátila fotky k sebe. „Áno,“ potvrdila nevzrušene. „Všetci boli u mňa.“
„Sú mŕtvi, podľa polície to boli samovraždy.“
Pokrčila plecami. „To mi je ľúto.“
„To je všetko?“ Jej ľahostajnosť ho nahnevala. „Je ti to ľúto? Zomreli kvôli tvojim čarom!“
„Nie,“ stále bola úplne pokojná, „zomreli kvôli tomu, že nevedeli zniesť pravdu.“
„Pravdu? Čo ty vieš o pravde?“
Uprela na neho znepokojujúci pohľad bledomodrých očí, neodpovedala, radšej stočil zrak ku podstavcu s guľou.
„Mňa nezaujímajú tlachy nad vyloženými kartami alebo kryštálovou guľou. Myslíš, že neviem čo skutočne predávaš?“ Posledné slová skoro kričal.
„Nevieš,“ hlas mala rovnako chladný ako pohľad. „Ja predávam pravdu a nič iné, len pravdu.“
Prekvapil ho jej pokoj a ešte viac starodávna formula, ktorú použila.
„Tvoja pravda stála tých ľudí život,“ vytiahol zbraň.
„Nie,“ opravila ho. „Tí ľudia zomreli preto, že sa nevedeli vyrovnať so svojím osudom. Nikdy si nepočul, že ak nechceš poznať odpoveď, nemáš sa pýtať? Ľudia mi zaplatia a ja im umožním vidieť rôzne cesty osudu, z ktorých si môžu vybrať. Nezasahujem do ich voľby. “
Namiesto odpovede odistil.
Smutne sa usmiala. „Zabiješ aj lekára, ktorý oznámi pacientovi diagnózu s ktorou sa nevie vyrovnať?“
Zneistel. „Žiadna vízia nemôže byť tak hrozná, aby dohnala človeka k samovražde.“
„Ľudia sa nehrozia vízie. To vedomie, že nech urobia čokoľvek, aj tak nedokážu zmeniť osud, ktorý na nich čaká, ich zabíja,“ stále bola pokojná. „Zmeral už niekto temné hlbiny ľudskej duše? Každý nosí v sebe svoje vlastné peklo. Niekto sa mu postaví, niekto sa pokúsi ujsť.“ Tón posledných slov bol veľmi trpký. „A čo ty, veľký lovec, myslíš, že ty by si zniesol pravdu?“
„Nie som zvedavý na tvoje čary!“ Zdvihol zbraň a namieril. Nestratila nič zo svojho pokoja.
„Nie, si zvedavý, tak ako každý. Chceš odpovede na svoje otázky a zároveň sa bojíš spýtať. Vieš, že odpovede sa ti nebudú páčiť.“
Ruka mu mimovoľne klesla. „Čo ty o mne vieš?“
„Nie si prvý lovec, ktorý za mnou prišiel. Pred tebou boli aj iní.“
Znova namieril. „Čo si s nimi spravila?“
Pokrčila plecami. „Nič. Prišli so zbraňou ako ty. Porozprávali sme sa, ak mali tú odvahu, položili svoje otázky. Ak nie, tak nie. Každý z nich odišiel so svojou pravdou. Rozišli sme sa v dobrom.“
„Aké odpovede si im dala?“
„Nič si nepochopil. Ja nedávam odpovede, len ukážem miesto, kde môžeš dostať odpovede na svoje otázky. Miesto, na ktorom je možné odhrnúť závoj osudu. Tam uvidíš, čo ťa čaká.“
„Nezvratný osud?“ Sarkastická odpoveď sa mu zdala vhodná.
„Nie, sú to len vízie osudu. Každá minúta tvojho života určuje jeho ďalší smer. Závažné rozhodnutia ho ovplyvňujú viac, môžu celkom zmeniť smer tvojho života. Ľudia prídu za mnou, aby dopredu vo vízii videli ako svojím rozhodnutím ovplyvnia svoj život. Ak je výsledok iný ako očakávanie, vždy môžeš vyskúšať niečo iné. Možno nájdeš čo hľadáš a možno nie. Každý tvoj čin na tom mieste ti ukáže jeho vplyv na tvoj osud, ale zmenu musíš urobiť tu, v reálnom živote. Niektorí to proste nedokážu.“ Jej pokoj bol odzbrojujúci.
Položil zbraň na stôl. „Ukáž mi, ako to robíš!“
Prvý krát stratila niečo zo svojho pokoja. „Si si skutočne istý, že to chceš?“ Prikývol, vedel, že sa nemôže spoľahnúť na svoj hlas. Pozrela na hodiny nad jeho hlavou, potom na okamih zavrela oči, prikývla. „Dobre.“
„Čakáš niekoho?“
„Áno.“
„Ďalší zákazník?“
„Nie. Bude to súkromná návšteva.“ Zo skrinky pri dverách vybrala pohár na stopke a dve brúsené karafy, v každej bolo na dne trochu tekutiny. „Nemaj obavy, mám ešte čas. Nikto nás nebude vyrušovať.“ Hlas mala pevný, ako po ťažkom rozhodnutí, ktoré už nemôže zmeniť. Karafy vyprázdnila do pohára, kalnú tekutinu položil doprostred stola.
„Keď vypiješ elixír, tvoja myseľ sa dostane sa na miesto, ktoré neviem presne popísať, možno len ako križovatku osudu. Tam môžeš položiť svoje otázky, môžu byť len tri.“
Prerušil ju. „Prečo len tri?“
„Také sú pravidlá. Viac odpovedí proste nedostaneš.“
„Kto odpovie na moje otázky? Osud? Alebo boh?“
„Žiadne slová,“ pokojne vysvetľovala ďalej, nerobila to prvý krát, „obrazy, podobenstvá. Možno uvidíš to, čoho sa najviac bojíš, stáť pred sebou. Vo vízii ti nič nemôže ublížiť. Vedomie, že to čo uvidíš sa neodvratne stane, ti ublížiť môže. Tak ako im,“ ukázala na fotky. „A hlavne nezabudni, že odísť môžeš až potom, keď dostaneš odpoveď aj na svoju poslednú otázku. Pravidlá sú jasné, všetko alebo nič.“ Jemne posunula pohár smerom k nemu. „Chceš to skúsiť?“ Uprene sa zahľadel na kalnú tekutinu pred sebou, pokušenie bolo veľké. Tá možnosť zistiť prečo sa to všetko stalo jeho rodine!
„Mám viac otázok,“ ozval sa len preto aby niečo povedal.
„Len tri,“ zopakovala pevným hlasom.
Vyschlo mu v ústach, roztrasené ruky ukryl pod stôl. „Dávaš nejaké dobré rady pred cestou?“ Otázka vyznela posmešnejšie ako chcel.
„Dávaj dobrý pozor. Všetko čo uvidíš má význam.“
„Budem,“ natiahol sa za pohárom. Prikryla ho rukou.
„Zabudol si? Najskôr musíš zaplatiť. V dnešnom svete sú informácie drahý tovar.“
Nestiahol sa. „Koľko?“
Usmiala sa, len ústami, oči mala zrazu smrteľne vážne. „Daj mi prvú mincu, ktorú nájdeš vo vrecku.“
Druhou rukou prehľadal vrecko na saku a vytiahol zatúlanú päťcentovú mincu. Položil ju na obrus. „Bude to stačiť?“ Zdvihla ju opatrne, ako žeravý uhlík, zovrela ruku v päsť. Dvoma prstami sa dotkla pohára a zašepkala zaklínadlo, tekutina zmenila farbu.
„Na zdravie.“
Elixír chutil trochu po mäte.
––––
Bolo to presne tak ako povedala, ocitol sa ... nikde. To ticho naokolo čakalo na prvú otázku. Horúčkovito rozmýšľal, ktorú vybrať z toho množstva, ktoré za roky lovenia toho bastarda nazbieral. Tú najdôležitejšiu.
„Čo chce urobiť žltooký démon s mojím synom?“
Ničota okolo zavírila, skoro stratil rovnováhu, zatackal sa. Pri pohľade pod nohy skoro stratil rovnováhu znova. Stál na neviditeľnej plošine vysoko nad svetom. Výhľad bol dokonalý. Videl všetko, mestá, lesy, polia, oceány, púšte. Všetko bolo vzdialené a zároveň však akosi blízke, mohol rozoznať podrobnosti – ľudí na uliciach, lode na vode, vtáky v povetrí.
Odrazu nebol na plošine sám. Chrbtom k nemu tam stál muž. Poznal ho, spoznal by ho kdekoľvek, jeho mladší syn. Oslovil ho menom, nereagoval, chytil ho za plece ale Sam zjavne nič necítil. Obišiel ho a ustrnul. Pred ním stál jeho syn ale zároveň úplne cudzia bytosť. Nikdy nevidel svojho syna s takým chladným pohľadom. Vlastne z celého Sama priam sálal chlad, ako tam tak stál a pozeral na svet. Ten pohľad sa Johnovi vôbec nepáčil. Celkom nepatrične ho napadlo, že tak sa pozerá upratovačka na dlážku plnú švábov, ktorú musí vyčistiť.
Upútal ho vzdialený zvuk. Zo všetkých strán k nim stúpal nárek, tlmený, ako keby sa musel predierať cez vrstvu nekonečnej ľahostajnosti v Samových očiach. John sa obzrel, svet horel. Všade kam dohliadol, ľudia zomierali po tisíckach, v mestách sa hromadili mŕtvi, lietadlá padali, lode sa potápali. Videl smrť vo všetkých jej podobách. To všetko spôsobil muž stojaci vedľa neho. Jeho syn! Cítil to, vedel to, bol si tým celkom istý. Účinkovalo na neho tak toto miesto alebo to vedel už dávno, len si to nechcel priznať? Záleží na tom? Teraz je dôležité len jedno, musí to zastaviť!
„Sam, Sammy, prestaň, prosím. Zastav to!“
Cítil pod rukou jeho plece, nezvyčajne chladné, ale Sam sa ani nepohol, nevnímal ho. Prosil ho, kričal na neho, udrel ho tváre, zbytočne. Pre Sama neexistoval. A svet vôkol nich horel.
Kľačal pri synových nohách, rukami si zakrýval tvár, plakal kvôli tomu, čo musí urobiť. Vedomie, že je to len vízia, jeho vízia, mu to nijako neuľahčovalo. Lovci musia robiť ťažké rozhodnutia, ale k takejto voľbe by nemal byť prinútený žiadny otec.
Zabil svojho syna. Zabil svojho syna a plakal pri tom. Nič sa nezmenilo. Svet okolo nich horel. V jednom okamihu videl svojho syna zaliateho krvou ležať pri svojich nohách, v nasledujúcom živý Sam pozeral na spúšť pod nimi, vždy v inej podobe. Najhorší bol pohľad na Sama v bielom, ako drží v ruke margarétku na dlhej stopke. Ovoňal kvet, potom medzi prstami zlomil stonku, zároveň sa ozval posledný výkrik z tisícok ľudských hrdiel. Posunul prsty o kúsok vyššie a znovu zlomil stonku, opäť sa ozval príšerný výkrik tisícok hlasov. Znovu a znovu, nespočetne krát. Najviac ho zranil pohľad na Samov spokojný úsmev, páčilo sa mu to, tá bolesť a smrť. John už viac nemohol zniesť. Všetko, čo skúsil, ho priviedlo vždy naspäť do tejto chvíle a svet horel. Mal svoju odpoveď. Čas na ďalšiu otázku.
„Čo môžem urobiť aby som to zastavil?“
Všetko znehybnelo, ohlušilo ho ticho. Pochopil, nič čo urobí neprinesie zmenu. On nezabráni svojmu synovi priniesť svetu zánik a zmar. Päsťou zúfalo udrel do plošiny.
„Existuje vôbec nejaký spôsob ako to zastaviť?“
Svet sa pohol. Ticho už nebolo mŕtve, vibrovalo životom, dym sa rozptýlil nad nedotknutým svetom. John zdvihol hlavu, jeho syn stál presne tam, kde ho videl naposledy. V očiach už nemal ten ľahostajný, chladný pohľad. Z výšky si obzeral svet, užasnutý ako dieťa. Z miesta, kde kľačal, spozoroval ešte niečo. Niekto stál za Samom, videl len ruku položenú na jeho pleci. Vyčerpane sa postavil. Nemýlil sa, za Samom stál Dean. Ľavou rukou sa dotýkal brata, pravú si pritískal na miesto, kde bije srdce. John sa pokúsil nadviazať kontakt so starším synom.
„Dean.“
Bezúspešne. Dean tiež uprene sledoval obraz pod nimi, ale na rozdiel od brata bol bledý a strhaný. Pomedzi prsty, pritisnuté k hrudi, mu pomaly začala presakovať krv. John vedel, bol si tým celkom istý, čo to spôsobilo. Ruka položená na bratovom pleci. Nevedel, či tým niečo zmení, ale chytil Deanovu ruku a odtrhol ju od Sama. Prekvapilo ho, že sa mu to podarilo.
A svet okolo nich vzbĺkol. Všade kam dohliadol, videl len skazu. Do Samových očí sa vrátila tá strašná ľahostajnosť a chlad, pomedzi Deanove prsty sa krv valila prúdom. Šokovaný pustil synovu ruku. Dean, ako predtým Sam, vôbec nezaregistroval jeho prítomnosť. Jednoducho vrátil ruku na jej miesto.
„Som tu, Sammy.“
Dym sa pomaly rozptýlil nad nedotknutým svetom.
––––
Otvoril oči. Nič sa nezmenilo, sedel na stoličke v béžovo-hnedej izbe, cez okno svietilo na stôl popoludňajšie slnko. Chcel sa spýtať ako dlho trvala vízia, z jeho hrdla však nevyšiel použiteľný zvuk. Odkašľal si.
„Ako dlho?“
„Len pár minút. Pre mňa to vždy trvá len pár minút.“ Vanessa pozrela na hodiny. „Máš čo si chcel?“
Prikývol, vstal, kolená ho ešte celkom neposlúchali. Oprel sa o stôl. „Povedala si, že všetko tam má svoj význam.“ Prikývla.
„Tak mi povedz, čo tam znamená tečúca krv?“
„Utrpenie.“ Z jej tónu usúdil, že s tým má vlastné skúsenosti. Pobral sa ku dverám. Nepoďakoval, myslel že nemá za čo. Keby ho neupozornila, nechal by na stole svoju zbraň aj fotky obetí. Vrátil sa po ne. Držiac v ruke svoju spoľahlivú pištoľ sa posledný krát obrátil k čarodejnici.
„Som lovec, dnes som ťa mohol stokrát zabiť. Nebála si sa, ani na chvíľu. Prečo?“
„Čím môžeš vystrašiť človeka, ktorý pozná deň a hodinu svojej smrti?“ Pozrela mu do očí. Videl v tých jej nesmierny smútok a zmierenie s osudom? To on nedokáže. Otočil sa a odišiel. Bez pozdravu.
Auto našiel tam, kde ho nechal. Nasúkal sa na sedadlo vodiča, rád, že konečne môže byť sám. Oprel si čelo o volant. Myslel si, že tam, vo vízii, musel urobiť to najťažšie rozhodnutie – vziať život svojmu synovi. Ako sa mýlil! Najhoršie rozhodnutie ho iba čaká. Po líci mu stiekla slza, za ňou druhá. Keď bude Dean blízko brata, svet má nádej, ale nikdy, nikdy nedokáže povedať svojmu synovi, akú cenu bude musieť za to zaplatiť. Stále mal pred očami krv presakujúcu pomedzi jeho prsty. Utrpenie, povedala. Ďalšie slzy sa vpili do jeho goliera.
„Toto som pre vás nechcel, chlapci moji.“
Popri aute prešiel starší manželský pár, všimli si plačúceho muža za volantom a vymanili si začudované pohľady. Radšej naštartoval a odišiel.
Spoza záclony sledovala ako auto odchádza. Jej posledný zákazník. Päťcentovú mincu ešte stále zvierala v dlani, posledný zárobok. Pozrela na hodiny. Čo môže stihnúť urobiť, kým uplynie posledných tridsať minút jej života?
Upratala, umyla karafy a pohár od elixíru, utrela všetky miesta, ktorých sa lovec dotkol. Polícia sa nemusí o neho zaujímať. Ešte desať minút. Sadla si do kresla pod oknom a čakala. Vedela, kto príde.
Zjavil sa uprostred miestnosti. „Pekné hniezdo, sestra.“ Vyzeral skoro ako školník, veľmi nebezpečný školník so žltými očami. Nevstala z kresla, len kývla hlavou.
„Pán pekelnej armády.“
„To je všetko? Pán pekelnej armády“, posmešne ju napodobnil. „Neprejavíš mi viac úcty? Neponúkneš mi tvoje služby?“ Vydal sa na obchôdzku po izbe.
„Nemám nič, čo by ťa mohlo zaujímať.“
Prudko sa k nej otočil. „Máš!“ Chvíľku si ju prezeral, potom miernejšie pokračoval. „Nezabudla si na pravidlá? Určite nie, tak mi ich zopakuj!“
„Každému, kto ma požiada a zaplatí, musím ukázať pravdivú víziu jeho osudu.“
„Zabudla si dodať, že ak oklameš čo len jediného zákazníka, čakajú ťa večné muky v najhoršom kúte pekla. My nechceme milosrdné klamstvá. Pravda je to, čo k nám privádza duše samovrahov.“
„Neoklamala som nikoho, kto mi zaplatil.“ Bola na seba hrdá, pretože jej hlas sa netriasol.
„Nie,“ usmial sa a nebol to príjemný úsmev. „Až do dnešného dňa.“ V duchu s ním súhlasila, ale všetko je raz prvý krát.
„Dnes tu bol lovec.“ Ostro na ňu pozrel, prikývla.
„John Winchester.“ Vyslovil to meno dosť nenávistne. Prikývla.
„Čo chcel?“
„Prišiel ma zabiť.“
Démon pokračoval v prechádzke. „Si ešte živá, čo ma mimochodom trochu prekvapuje.“ Prikývla.
„Ukázala si mu budúcnosť?“
Zhlboka sa nadýchla, pevnejšie zovrela v dlani päťcentovú mincu. „Požiadal o to a zaplatil mi. Musela som dodržať pravidlá.“ Dokonca sa jej podarilo aj usmiať.
„Čo videl?“ Hlas démona bol ako sipenie hada.
„Videl to, čo si prikázal Pán pekelnej armády. Videl horieť svet, videl, že to spôsobil jeho syn a videl svoju bezmocnosť.“
Naklonil sa k nej. „Čo ešte videl? Hovor! Ešte tam niečo bolo, poznám, keď niečo tajíš.“
Prinútila sa neuhnúť. „Videl krvácať svojho staršieho syna.“ Odpoveď ho potešila.
„Teraz by som ti mal zaplatiť za dobrú službu. Čo by si chcela? Večnú mladosť, väčšiu moc alebo stačí šek?“ Vedela čo bude nasledovať, bola na to pripravená. A predsa mala strach, obyčajný ľudský strach z bolesti a umierania. Ak má mať svet nádej, musela vydržať. Ešte chvíľu.
„Zaplať, ako to uznáš za vhodné.“ Nepatrným pohybom ruky ju zdvihol z kresla a odhodil.
„Ty hlúpa štetka!“ Neviditeľná sila ju pritisla k stene. Spomenula si na mladú ženu, sebavedomú a pyšnú na svoje umenie, ktorá položila svoju hlúpu otázku – Kedy a ako zomriem? Na križovatke osudu zostali pre ňu len dve možnosti. Ak odmietne posledného zákazníka, svet nakoniec zhorí a ona sa pridá k svojím sestrám v pekle. Alebo mu ukáže cestu, svet bude mať nádej, ale ona zaplatí najvyššiu cenu. Stisk démonovej ruky na hrdle ju vrátil späť do prítomnosti.
„V pekle už mám pre teba pripravené pekné miesto.“ Pustil ju, posledný krát sa nadýchla. Stačil jeden pohyb jeho ruky, zo stien okolo jej tela vyrazili plamene. Smrť však bola milosrdná, vzala si ju skôr, ako sa bolesť stala neznesiteľnou.
Stará povesť hovorí, že hriešnikovi stačil jeden dobrý skutok na to, aby prešiel bránou nebeskou.
[center]
Domov 
Stránka 
... bylo to krásné povídky o Johnovi já ráda 
Aby viděl, čím si musí jeho synové projít. 
Fakt nádhera! Naprosto originální nápad!!! Jen tak dál 
, ale depresivní, 
takže ti raději přeji krásnou dovolenou u moře, s hromadou sluníčka,..... jinak jsem moc ráda, že jsi ok, 