Rušné popoludnie.

Pri práci na sľúbenom Treťom stretnutí sa mi v PC nejakým „supernatural“ spôsobom objavila táto poviedka.
Vzhľadom na celkový charakter tohto náhodného zhluku písmen, nepreberám žiadnu zodpovednosť za akúkoľvek ujmu na zdraví prípadných čitateľov, ktorú môžu utrpieť následkom jeho čítania.
Pri tejto príležitosti upozorňujem, že obsahuje scény nevhodné pre malé deti a ľudí s citlivejšou povahou.

------------




Dean si pritiahol bundu bližšie k telu. „Keď nás Bobby poslal na tento koniec sveta, mohol sa aspoň dopredu zmieniť, že tu prší trikrát denne.“
Sam si zbytočne upravil kravatu. „Dnes pršalo len dvakrát.“
„Hej, je tesne pred obedom, s trochou šťastia stihne do večera pršať ešte dvakrát.“
Sam neodporoval, nemalo to zmysel, najmä ak Dean mohol mať pravdu, počasie bolo skutočne odporné. Namiesto toho položil ruku na kľučku. „Naozaj nechceš ísť so mnou?“
„Do márnice? Nie, ďakujem. Radšej zbehnem kúpiť mapu mesta a potom budem pokračovať vo výskume. Máme príliš málo informácií, možno to bol upír, možno desať ďalších príšer.“
„Po obhliadke poslednej obete budeme múdrejší.“
„Tak už bež, neviaž sa na mňa. Keď sa budeš vracať do hotela, vezmi si taxík.“
Vystupujúci Sam sa zaškeril. „Takže nakupovanie zostáva na tebe.“
Bratovo: „Dobre,“ bolo viac než len trochu naštvané, ale bol to súhlas, ktorý ho zbavil povinnosti obstarať večeru a šampón a zubnú pastu a pätnásť ďalších vecí, na ktoré teraz už nemusel myslieť, s úsmevom si naposledy napravil tmavý oblek pred vstupom do budovy.
O pár hodín neskôr si nevedel spomenúť kedy naposledy sa usmial a prečo. Všetky jeho myšlienky sa krútili okolo jedinej otázky: „Kde je Dean?“ Vyčerpal všetky dostupné možnosti, zostala len povestná posledná slamka pre topiaceho sa, Bobby. Váhavo pozrel na telefón, navolil číslo.
„Ahoj, Bobby, neruším?“ Nebol to práve šťastný začiatok, skúsený lovec mu to dal hneď aj pocítiť.
„Sam, čo ste zase vyviedli?“
Ak si niekedy mladší Winchester želal byť o pol metra menší, tak to bolo v tejto chvíli. „Nič, Boby, skutočne. Len som chcel vedieť, či sa ti v posledných hodinách neozval Dean.“
„Prečo by mi ....“ Zo začiatku namrzená odpoveď zanikla v podozrievavom tichu. Nasledovná otázka bola hodná inkvizítora. „Sam, čo sa stalo?“
„Bobby, ja neviem, ... len ... nemôžem nájsť Deana.“ Napriek snahe sa mu do hlasu vkradla panika.
„Len pokoj, synak.“ Bobby bol pokojný ako skala v búrke. „Kedy si ho videl naposledy?“
„Okolo obeda ma vysadil v meste. Ja som išiel obzrieť poslednú obeť a on chcel ísť nakupovať.“
„Sam, to nie je ani päť hodín, asi sa zabudol v nejakom bare. Prehľadaj parkoviská pred krčmami a nájdeš aj brata.“
„Bobby,“ panika v Samovom hlase bola zreteľnejšia, „auto som už našiel, ale Dean nikde na okolí nie je.“
Starší lovec nestratil nadhľad. „Možno sa baví u nejakej ženskej.“
„Parkovné zaplatil na hodinu a vieš ako vyšiluje, keď prešvihne čas o pár minút, nie to o tri hodiny. Strážnik už chcel volať odťahovku. Vieš, že po nás idú obe strany, v tejto situácii by mi povedal, keby niekam išiel na dlhšie. Neviem, ako ti to mám vysvetliť! Dean zmizol!“
Bobby konečne začal brať situáciu vážne. „Povedz mi všetko od začiatku!“
„Vysadil ma ...“
„To si už hovoril!“
„Chcel ísť kúpiť pár vecí, mal sa vrátiť skôr ako ja. Keď som prišiel, ešte tam nebol. Zavolal som mu, že toho chlapíka určite zabil upír, v tele nebola ani kvapka krvi a ...“
„To sem teraz nepleť!“
„Aha, ... no ... Dean mi povedal, že stretol známeho a ...“
„Koho?“
„Asi Irvina, vieš toho liečiteľa, čo ...“ Sam zaváhal, Bobby určité veci nevedel a toto nebola tá pravá chvíľa pre detaily.
„Asi?“
„Určite. Dean sa vyjadril, že stretol príručný plukovníkov zázrak a že ten mu dal nejaké podrobnosti k nášmu prípadu. Vraj zistí, čo ešte vie a potom sa ho strasie, aby sa nám s plukovníkom neplietli popod nohy.“
Bobby hlasno vzdychol. „Čo ešte povedal?“
„Že práve zaparkoval na Townsedovej a že sa ozve.“
„Čo bolo ďalej?“
„O hodinu som mu volal, to už bol nedostupný a stále ešte je. Nechal som mu aspoň desať odkazov ...“
„Sam, brzdi, možno má len vybitú baterku.“ Podľa intonácie bolo poznať, že Bobby sám neverí svojim slovám.
„Bobby, koľkokrát mal Dean vybitú baterku v hociktorom z jeho mobilov? Už sa to niekedy stalo?“
„Nie,“ uznal neochotne. „Čo ešte?“
„Nič, keď som ho nezastihol ani na dvadsiaty piaty pokus, išiel som ho hľadať. Auto som našiel presne tam, kde povedal. Strážnik si nepamätal, ktorým smerom odišiel.“ Panika pomaly, ale isto, prerastala v zúfalstvo. „Neviem, čo mám robiť!“
„Môžeš sa dostať do auta? Vybavenie? Čo si vzal so sebou?“
„Iste, to ma napadlo ako prvé. Odišiel len s tým, čo má vo vreckách, nie je na love. Ani Dean nie je taký blázon, aby lovil upíra vreckovým nožíkom.“
„V záujme tvojho brata dúfam, že máš pravdu.“
Samove inštinkty vycvičeného lovca neodpočívali, ani počas rozhovoru s Bobbym neprestal pozorovať okolie a podvedome vyhodnocovať situáciu. Na parkovisko pomaly zabočila biela skriňová dodávka. Keď z nej vystúpili dvaja povedomí, vysoký, tmavovlasí muži, kontrolka v Samovej hlave pod nápisom dôležité - pozor, začala intenzívne blikať.
„Boby, niečo sa deje. Zavolám ti neskôr,“ prerušil hovor. Lovec v Južnej Dakote neveriacky pozrel na stíchnutý telefón a použil niekoľko výrazov, ktoré by spoľahlivo zahnali na útek ktoréhokoľvek učiteľa etiky.
Zatiaľ Sam pozoroval, ako obaja muži prejavili živý záujem o sivý Lexus, stojaci neďaleko Impaly. Kým obchádzali auto, dôkladne si ich obzrel. Nemýlil sa, bývalý plukovník Simmons a jeho najstarší syn. Ako sa volal? Brad? Zaváhal, či ich osloviť. Plukovník vyriešil dilemu za neho, vyrazil k Impale, ako keby ju chcel dobyť útokom. Sam sa mimovoľne obzrel, zisťujúc si prípadné únikové trasy. Nedostal možnosť niektorú z nich využiť.
„Sam Winchester.“ Otec Simmons sa síce usmieval, ale tým úsmevom mohol plašiť hladných krokodílov. „Rád ťa vidím.“
„Dobrý deň, pane,“ zajachtal neisto. „Brad,“ kývol hlavou smerom k mladšiemu mužovi.
Plukovník si založil ruky na hrudi, hoci boli so Samom približne rovnako vysoký, nejako dokázal pozerať sa na neho z výšky. Ak si mladší Winchester pred chvíľou želal byť o pol metra menší, tak teraz sa tak cítil.
„Máme dnes pekný deň, pravda, chlapče?“
„Áno, pane.“ Iste, veď dnes pršalo len trikrát.
„A čo ty tu takto?“
Nezmohol sa na odpoveď, plukovníkov sarkastický tón naleptával jeho sebaistotu spoľahlivejšie ako kyselina. „Stratil si niečo? Dovoľ mi hádať! Brata?“
Rozhovor s plukovníkom bol horší ako výsluch na polícii, napriek tomu ani jednej zo strán nepriniesol nové informácie. Z dostupných čriepkov poskladali jednoduchú skladačku. Dean s Irvinom sa stretli v centre. Zistili, že Winchestrovci a Simmonsovci pracujú na rovnakom prípade, v meste mizli ľudia ako na bežiacom páse a našlo sa pár odkrvených mŕtvol, pravdepodobne práca upírov. Vymenili si informácie, z nejakého dôvodu sa presunuli na predmestie, odstavili autá na tom istom parkovisku a ... zmizli.
„Vidím to tak, že sa budem musieť poradiť s niekým, kto nemá hlavu len na ozdobu,“ zhodnotil nakoniec otec Simmons situáciu. „Brad, kde mám telefón?“
„Nechal si ho v dodávke, ocko.“
„To aby sme sa vrátili. Ak ho nájdu tvoji bratia, tak zbohom kredit.“ Pobrali sa späť k dodávke, Sam si vydýchol, predčasne. Po dvoch krokoch sa plukovník otočil.
„Potrebuješ písomnú pozvánku, chlapče?“
„Nie, pane,“ zdráhavo sa k nim pripojil.
Opretí o auto, ich čakali ďalší dvaja zástupcovia klanu Simmonsovcov.
„Moji bratia, Stuart a Billy,“ predstavil ich Brad.
„Ja som Stuart,“ ozval sa ten vľavo.
„Billy, “ usmial sa ten vpravo. „Ako vidíš, ...“
Veta pokračovala vľavo „Sme dvojčatá. Ale nepomýliš si nás, ...“
„Pretože ja som ten krajší,“ ozvalo sa vpravo.
Sam si pripadal ako na tenise, keď sa snažil sledovať, ktorý z nich práve hovorí. Odhadol, že len nedávno oslávili dvadsiatku, rodinná podoba sa nedala nevidieť, obaja boli tmavovlasí fešáci.
„Brácho, je streda. V stredu som krajší ja!“ ohradil sa Stuart.
Bratskú hádku hneď v zárodku udusil najstarší brat. „Ticho chalani! Ocko sa chystá telefonovať Bobbymu Singerovi.“ Dvojčatá okamžite stíchli a zaliezli za ním za roh dodávky. O sekundu neskôr sa vynorila ruka jedného z nich a stiahla za roh aj Sama.
„Prepáč, ale ocko je,“ začal Billy.
„Rozrušený,“ dokončil Stuart. „Vtedy bývajú jeho telefonáty úžasný zážitok.“
„Kultúrny, a je nezdvorilé smiať sa mu pri telefonovaní do očí,“ priznal dôvod úniku Billy a pritisol si prst na pery.
„Bobby, tu Fred Simmons,“ ozvalo sa plukovníkovým basom. „Máme spoločný problém. ... Bobby, si síce kamarát ale nemusím ti hlásiť čo, kde a kedy chcem robiť. ... O koordinácii sa môžeme porozprávať aj inokedy, teraz ... Hej, stratil sa. ... Hej, zavolal, že sa na neho zavesil tvoj starší chlapec a že sa ho pokúsi nejako striasť, aby sa nám tí dvaja neplietli pod nohy.“
Sam na okamih stratil dych, zavesil a neplietli pod nohy! Ak sa toto dozvie Dean, tak vyletí z kože.
Chvíľu bolo ticho, Bobby mal asi na vec tiež svoj názor. Všetci štyria za autom naťahovali uši, aby im neušlo ani slovo. Na plukovníkovu hlasnú otázku všetci štyria svorne reagovali trhnutím.
„Brad, dal si Irvovi nejaké železo?“
„Nie, ocko.“
„Môj najstarší hovorí, že bol neozbrojený,“ tlmočil jeho otec. Ďalšiu chvíľu bolo ticho, potom sa Simmons zastal svojho chránenca. „Bobby, ani on nie je taký blázon, aby išiel do upírieho hniezda len s vreckovým nožíkom.“ Ďalšia pauza. „Robert Singer, ja viem, kedy si mám začať robiť starosti a toto je rozhodne ten prípad. .... Iste, chápem, že aj ty sa snažíš ochraňovať svojich chlapcov a máš starosť, ale ...“ Pri počúvaní sa plukovníkova tvár mračila stále viac, až nakoniec vybuchol. „Bobby, tak ja ti poviem, čo robí starosti mne. Ustrážiť jedného experta na priťahovanie sračiek každého druhu je nadľudská úloha. Ale ak sa stretnú dvaja takí, tak to smrdí katastrofou celoplanetárneho významu ... Áno, a nemám o tom vôbec, opakujem, vôbec žiadne pochybnosti. Trochu som sa informoval. ... Bobby, stačili mi dva pohľady aby som si bol istý! Jeden na tvojho staršieho chlapca a jeden pod kapotu môjho auta .... Iste, je mi úplne jasné, kto to vymyslel a tiež aj to, kto to urobil. ... Viem, že sú dospelí. ... Nie, myslím, že ani jeden z nich nepozná význam slova riziko. ... Nie, nemyslím si, že tí dvaja sú schopní správať sa rozumne, pokiaľ majú nejakú inú možnosť. ... Ak existuje volovina, ktorá nenapadne jedného, tak ten druhý na ňu príde. Na to môžeš staviť!“
Dvojčatá za dodávkou dusili smiech, Billy si utrel oči. „Už to začalo, ocko sa dostal do varu.“
„A to ešte nevie všetky podrobnosti vášho dobrodružstva v Jacksonville,“ prisadil si Stuart. Sama striaslo, Bobby tiež nie a veľmi chcel, aby to tak aj zostalo.
„Hej, poviem ti, čo teraz urobím,“ plukovníkov hlas nabral decibely. „Obídeme to tu dookola a skúsime zistiť, kam sa tí dvaja podeli. ... hej viem, čo zistíme. Veľké hov...,“ poslednú slabiku prehltol. „Áno, viem že tvoj chlapec za sebou zametá stopy ako polárna líška, moji to tiež vedia. ... Tak čo budem robiť? Ja ti poviem, čo budem robiť! Sadnem si na strechu dodávky a budem sa obzerať. Keď niekde vypukne cirkus s ohňostrojom a pohrnú sa tam policajti z celého mesta, tak pôjdem tiež. ... Prečo?! Pretože tí dvaja v tom budú mať sto percentne prsty až po lakte!“
„Ocko rozhodne nepodceňuje situáciu,“ aj Stuart si utieral oči, slziace od smiechu.
„Áno, Bobby, dám ti vedieť, len čo sa niečo dozviem, “ plukovník zložil. „Chlapci, počuli ste. Do práce!“
Mládež vyliezla z úkrytu. „Ako sa rozdelíme?“
„Ja a Billy si vezmeme ľavú stranu, Brad so Samom pravú, Stuart zostane v aute a bude monitorovať policajnú frekvenciu.“
„Dobre, ocko,“ mladí Simmonsovci unisono potvrdili prijatie rozkazu.
„Budeme potrebovať fotku tvojho brata,“ Stuart mal praktickú pripomienku. „Aspoň jednu, naskenujem ju a vytlačím.“
Sam prikývol a pobral sa nejakú zohnať. Prehrabal kufor auta, našiel kopu Deanových fotiek na rôznych falošných preukazoch, ale hľadať strateného brata s fotkou pri nápise FBI sa mu nezdalo vhodné. Nakoniec našiel civilnú snímku, skoro dvojročnú, na ktorej boli obaja. Spomenul si, kedy vznikla, približne mesiac pred tým ako Dean, nasucho prehltol, musel splatiť svoju zmluvu. Vrátil sa k dodávke a podal ju Stuartovi, Billy bol rýchlejší.
„To je tvoj brat? Nevyzerá, hm,“ pozrel na Sama, „že je lovec.“
Sam prekvapene zdvihol oči.
Stuart vzal fotku bratovi z ruky. „Mhm,“ súhlasil. „Prečo na neho nedávaš lepší pozor?“
Dávať pozor na Deana! Mladší Winchester cítil ako mu tuhne čeľusť. „Dean potrebuje ochranu asi tak, ako štrkáč diamantový.“
Billy zdvihol obočie. „Štrkáč diamantový je síce jeden z najjedovatejších hadov a dokáže sa o seba postarať, ale má aj nebezpečných prirodzených nepriateľov. Napríklad orol bielono...“
„Sklapni!“ Ozvali sa naraz obaja jeho bratia.
„Ignoranti,“ urazený prírodovedec zaliezol do auta.
„Čo mal tvoj brat na sebe?“ Plukovník začal organizovať pátraciu akciu.
Sam zalovil v pamäti. „Sivé tričko, čiernu košeľu, zelenú bundu a jeansy.“
„Brad, ty si sa rozprával s Irvom, keď ste sa stretli v meste. Čo mal na sebe?“
„Čiernu koženú bundu, čierne jeansy a sivú košeľu.“
„Takže máme popis oblečenia. Máme aj fotky, Stuart?“
„Ešte moment, ocko, hneď to bude.“ Frfľajúc na modernú techniku, plukovník zmizol za dodávkou. Sam mávol rukou tým smerom a spýtal sa vedľa stojaceho. „Tvoj brat, neurazil sa?“
„Nie, neboj, je na to zvyknutý.“ Brad sa uškrnul. „Keď nabehne na vysvetľovací režim, dokáže trepať celé hodiny. Aj keď, na druhej strane, ak ho máš po ruke, nepotrebuješ encyklopédiu.“ Winchester prikývol, mladí Simmonsovci mu boli čoraz sympatickejší. Fungovali ako dobre naolejovaný hodinkový strojček, Stuart dodal rozmnožené fotky, Billy s otcom okamžite vyrazili pozbierať nejaké informácie. Brad čakal už len na neho, tak s trochu vyššou hladinou optimizmu vyrazil hľadať stopu svojho strateného brata. Dean, dúfam, že si mal vážny dôvod, lebo ak nie... Keď ťa nájdem, tak .... ešte neviem, čo ti urobím, ale na niečo hrozné určite prídem.

O hodinu neskôr sa jeho plány scvrkli na jednu vetu. Dean, nech ťa nájdem!
Pátrači sa stretli pri parkovisku. Plukovník s očakávaním pozrel na syna, Brad iba bezradne rozhodil rukami.
„Nič.“
„My tiež nič. Nikto si ich nevšimol,“ najstarší Simmons si bezmyšlienkovite prehrabol vlasy. „Stuart, čo vysielačka?“
„Nič, desať minút potom, čo ste vyrazili, začal tanec, ale ...“
„Ale?“
„No, nie som z toho múdry. Podľa polišov niekto najskôr hlásil z rezidencie na Vista Hill streľbu a potom viacnásobný únos a znásilnenie. Rozruch spravili parádny, ale ... Myslím, že nič pre nás. Potom bola nahlásená lúpež v klenotníctve na Main Street a strieľačka na Devätnástej ulici.“
„Pozrel si na mapu? Ako je to ďaleko?“
„Minimálne pätnásť minút autom.“
„Priďaleko.“ Plukovník sa poškriabal pod šiltovkou. „Musíme začať od začiatku. Brad, čo ti Irv povedal, keď ste sa pre obedom stretli?
„Len to, čo som ti povedal.“
„Zopakuj mi to tak presne, ako si len dokážeš spomenúť, synček.“
„Povedal, že skočí do lekárne, potom skontroluje situáciu a najneskoršie za hodinu sa stretneme.“
„Nič viac?“
„Nič, potom volal tebe.“
„Hej, a povedal mi skoro to isté. Takže, určite sem prišiel kvôli práci, pretože sa o to zaujímal aj Winchester.“ Pozrel na jeho brata, ten prikývol. „Potrebujem mapu.“ Stuart z auta doniesol veľkú mapu mesta.
„Čo je tu okolo?“ Plukovník si nasadil okuliare. „Obytné domy, na severozápade zábavné centrum, smerom k rieke priemyselný park.“
„Miestni tvrdia, že polovica investorov skrachovala,“ Brad pokrčil plecami, „recesia. V opustených budovách squatujú bezdomovci a narkomani.“
„Už nie,“ prispel s novou informáciou Stuart, „pred chvíľou tam poliši ukončili protifeťácku akciu.“
Plukovník sa nenechal rozptýliť nepodstatnými vecami. „Takže, ak odstavili autá, buď nešli ďaleko, alebo išli niekam, kam by sa autami nedostali.“
„Zábavné centrum?“ Navrhol Billy.
„Alebo tam, kde by auto nebolo v bezpečí,“ podotkol Sam, pripomínajúc si bratov vzťah k Impale.
„Opustené dielne,“ odtušil Brad.
Veliteľ pátracej akcie zhrnul informácie. „Prišli z centra, tam by sa pešo nevrátili. Na predmestie je odtiaľto dosť ďaleko, použili by auto, aspoň jedno. Sľúbili, že sa do hodiny vrátia, takže maximálne dvadsať minút pešo tam, dvadsať nazad a dvadsať na prieskum terénu. Ďalej peši určite nešli. Do úvahy teda prichádza nejaký byt v okolí, zábavný park alebo prázdne haly. Ale nevieme zistiť, ktorým smerom odišli z parkoviska.“ Pozrel na najstaršieho syna. „Pýtali ste sa všade?“
„Áno, ocko, v stánkoch aj v obchodoch. Je to pár hodín, nikto si ich nepamätá.
„Tak isto aj na našej strane, “ prikývol Billy.
Stuart sa uškrnul. „Nepýtali ste tých správnych osôb.“
Plukovník si nadvihol okuliare. „Ako to myslíš, synček?“
„Vždy sa pýtame v stánkoch,“ bratia prikývli, „v supermarketoch, žobrákov alebo bezdomovcov. Napadlo niekoho z vás, opýtať sa tam?“ Ukázal na kaderníctvo, ležiace oproti parkovisku.
„Myslíš, že si Irv nechal urobiť melír?“ Vyprskol Billy.
„Nie,“ víťazoslávne sa usmialo jeho dvojča, „myslím, že tie ... dámy, čo sa tam nudia za oknom, museli slintať, keď videli Deana s Irvom ísť po ulici.“
Plukovník pochybovačne krútil hlavou.
„Ale, ocko,“ dôvodil Stuart, „spomeň si ako reagujú baby, keď idete s Irvom na pohárik. Možno niečo vedia.“
Sam mimovoľne prikývol, jeho brata si obyčajne všimli aj sedemdesiatročné babičky.
„Ako si na to prišiel, synček?“ Stuartov otec ešte pochyboval.
„Mal som dobrý výhľad, tak som videl ako ...“
„Ako?“
„Ako hodnotia Bradov zadok, keď išiel okolo,“ pohotovo uhol bratovej ruke. „Tak ma napadlo, že tých dvoch si rozhodne museli všimnúť.“
Otec Simmons očami prebehol zhromaždenú mládež a rozhodol sa, že do jamy levovej sa vydá sám. Vrátil sa viac vystresovaný ako zo stretnutia s hladným vlkolakom. „Teda, tie ženské,“ neprestával krútiť hlavou. „Dobrá práca, Stuart, mal si pravdu, mohli na nich oči nechať. Išli k rieke, spolu. Tie harpye doteraz čakajú, kedy sa vrátia.“ Pri tej myšlienke ho striaslo, radšej sa vrátil k podstate veci. „Prečo išli spolu k prázdnym továrenským halám?“
Sam pokrčil plecom. „Naozaj netuším.“
Simmonsovci si vymenili významné pohľady. Brad na koniec prerušil trápne ticho.
„Myslíš, že išli sondovať?“
„Určite, Irv nemal iný dôvod. Sľúbil, že obhliadne terén, len nechápem, prečo obaja.“
„Dohodli sa na spolupráci?“ Špekuloval Billy.
„Blbosť, to by Irv neurobil ockovi za chrbtom! Pribrať niekoho do partie bez jeho vedomia,“ rozhorčil sa Stuart.
„Nie, to by Irv neurobil,“ potvrdil chmúrne plukovník, „ale celkom dobre si viem predstaviť, že tí dvaja blázni trčia až po uši v ... problémoch.“
Brad prevrátil oči. „Stuart, spomenul si nejakú akciu v tej časti.“
„Hej, podľa vysielačky poliši pár hodín naháňali feťákov a pouličné gangy v prázdnych skladoch. Nahlásili pár desiatok zadržaných.“
„Možno boli medzi nimi?“ Billy nesmelo nadhodil dôvod na zamyslenie.
„To myslíš vážne?“ okamžite ho vysmial Stuart. „Chcel by som vidieť poliša, ktorý by zatkol Irva.“
Sam si pomyslel to isté v súvislosti so svojím bratom. Policajt, ktorý mal podobný nápad, na Deana zvyčajne dlho nezabudol.
„Ocko, myslíš, že má ešte zmysel ísť do toho?“ Podľa reakcie dvojčiat, najstarší syn vyslovil obavy všetkých.
„Problémy budeme riešiť pekne postupne. Najskôr musíme nájsť tých dvoch,“ zreteľne zaškrípal zubami, „expertov.“
Sam sa cítil ako na premiére filmu v pôvodnom znení bez titulkov. Títo ľudia síce používali spisovnú angličtinu, no, teda, angličtinu, ale nerozumel im ani slovo. Nesmelo sa prihlásil. „Prosím, vysvetlí mi niekto, o čom sa rozprávate?“
Rodinný klan si vymenil ďalšiu dávku významných pohľadov, nakoniec otec prikývol.
„Vystopovali sme hniezdo upírov v Ogdene,“ začal Billy, „keď sme ho ...“
„Vyčistili,“ doplnil Stuart, „prehľadali sme úkryt. Vždy prezeráme všetky papiere, ktoré nájdeme.“
„Našli sme korešpondenciu medzi dvoma hniezdami, preto sme vlastne tu. Podľa pečiatky sme zistili miesto odoslania,“ dokončil vysvetlenie Brad. „Irv to preložil a keď sme dali na hromadu všetky informácie, ktoré sme zistili, podarilo sa nám presne lokalizovať hniezdo.“
„Prosím?“ Sam bol ohromený.
Otca Simmonsa jeho nechápavosť nepobavila. „Vieme, kam tie potvory zaliezli, vieme koľko ich je a dnes v noci sme mali zaútočiť. Hniezdo sa nachádza v malej administratívnej budove v tamtom priemyselnom parku,“ rukou približne naznačil smer. „Irv mal popoludní obhliadnuť terén. Pracovná hypotéza je, že z nejakého dôvodu tam išiel spolu s tvojím bratom a niečo nevyšlo.“
„Dean by rozhodne nešiel na lov neozbrojený.“
„Irv tiež nie, ale ... V každom prípade to stojí za pohľad. Je to najlepšia stopa, akú teraz máme.“
Všetci prikývli.
„Sam, pôjdeš s nami v dodávke?“
„Ďakujem, nie. Máme v aute zásoby, ktoré môžu byť užitočné, ak narazíme na ... niečo.“
„Dobre,“ plukovník gestom nahnal synov do vozidla, „drž sa nás.“
Autá vyrazili v tesnom závese, civilizovaná časť mesta rýchlo zostala za nimi. V priemyselnom komplexe sa preplietli pomedzi budovy k hale, za ktorou stál objekt ich záujmu. Klasické sídlo malej firmy, na prízemí príručné sklady a na poschodí kancelárie, nepôsobilo dojmom opustenej budovy. Poschodia mali osobitné vchody, tak sa rýchlej taktickej porade rozdelili. Sam otvoril dvere do úradníckej časti potichu a opatrne, s Bradom za chrbtom sa prešmykli dnu ako duchovia. Na podlahe chodby, vedúcej naprieč poschodím, zasychal veľký vejár krvi. Lovci si naposledy utreli spotené dlane, prsty pevnejšie stisli rukoväte mačiet. Z pootvorených dverí uprostred chodby bolo počuť zvuk nejakého pohybu. Dorozumeli sa bez slov, Sam vtrhol dnu a Brad mu kryl chrbát. A spoločne zmeraveli pri pohľade, ktorý sa im ponúkol.

---------------------------------

Dean, idúci po ulici, práve rozmýšľal, ktorej časti nákupného zoznamu sa má venovať skôr, keď za ním zakvílili pneumatiky auta brzdiaceho v poslednej chvíli. Automaticky za obzrel, chlapec na bicykli, ktorý si zrejme neuvedomil, že vletieť bez rozmyslu na cestu nie je bezpečné, už uháňal preč od nadávajúceho šoféra malého pick-upu. Chvíľka nepozornosti stačila aby nechtiac vrazil do osoby vychádzajúcej z lekárne a vyrazil jej z rúk nákup.
„Kruci!“ Mladý muž skoro akrobaticky zachytil balíček ešte vo vzduchu, ale niečo aj tak skončilo na dlažbe. Dean, uvedomujúc si, že chyba bola na jeho strane, previnilo zdvihol spadnutú vec – sterilne zabalený obväz.
„Prepáčte, ja som ...,“ s ospravedlňujúcim úsmevom pozrel do známej tváre. Prichystané slová sa zmenili na prekvapené: „Čo ty tu robíš?“
„Winchester,“ rovnako prekvapený Irvin sa spamätal skôr, „taký to bol pekný deň, kým si sa zjavil.“ Natiahol ruku. „Dovolíš, to je moje.“ Dean mu mechanicky podal balíček, majiteľ ho prihodil do sáčku k ostatným. Podľa jeho objemu lovec usúdil, že obväzového materiálu má dosť pre celú rotu mladých svišťov na nácvik prežitia v divočine. Kolieska v hlave sa mu rozkrútili zbesilou rýchlosťou. V poslednom čase práce pre lovcov pribudlo, vo vlastnom záujme sa preto kontaktovali viac ako v minulosti. Jednak preto, aby nepracovali dvaja na jednom prípade, aj tak mali práce viac ako stihli zvládnuť a jednak preto, aby vedeli, kde môžu v prípade nutnosti nájsť posilu. Bobby fungoval ako spojka skoro pre dvadsať štátov, ale nespomínal, že by sa niekto zaujímal o toto upírie hniezdo. Práve naopak, preto ich sem poslal. Z akého dôvodu náhodou v tomto meste nakupuje plukovníkov osobný liečiteľ obväzy vo veľkom? Trochu podozrivé, najmä ak sa priráta fakt, že Simmonsovci idú väčšinou po upíroch. Pracujú na rovnakom prípade? Na jednej strane to mohla byť pre nich výhoda, vyzdvihne Sama a vypadnú z mesta, môžu im prenechať prácu, na druhej strane, plukovník a synovia sú síce dobrí, ale sú to len amatéri. Najskôr musí zistiť, či skutočne všetci pracujú na tej istej veci. Ak áno, tak Simmonsovci sú v meste. Plukovník nekontaktoval Bobbyho, očividne nechce, aby sa rozkríklo, že tu loví, takže nemôže čakať, že dostane informácie dobrovoľne.
„Kde rozložili lovecký tábor plukovník a synovia?“ Spýtal sa s priateľským úsmevom, akože ho to ani veľmi nezaujíma. Irvin na neho bezvýrazne pozrel, len krátke zovretie pier Deanovi prezradilo, že trafil.
„Prečo ťa to zaujíma?“
„Mňa nie, Bobby chcel vedieť kam má poslať posily.“
„Fred žiadal o pomoc? O tom nič neviem. Prečo by to robil?“
„Lovíte tu predsa upírov,“ Deanov úsmev nemohol byť milší.
„Prečo sa pýtaš?“
„Ja sa nepýtam,“ rozhodol sa blafovať, „konštatujem zrejmú skutočnosť. Simmonsovci prišli na lov a ty im budeš robiť MASH.“ Fakt, že Irvin neprotestoval, mu napovedal, že jeho dedukcia bola správna. „Nie, že by ma to nejako veľmi zaujímalo, máme svoju prácu. Len z profesionálnej zvedavosti, pribrali ste už niekoho do partie?“
„Na tých pár rachitických upírov stačíme aj sami.“
Dean v duchu zajasal, zásah! Okamžite sa zarazil, odkiaľ vedia, proti koľkým budú stáť a kde ich nájdu? Skutočne to vedia alebo len hádajú? Množstvo zmiznutých ľudí napovedá niečo iné - poriadne veľké upírie hniezdo. Ak tam Simmonsovci nabehnú a namiesto pár rachitických upírov ich tam bude desať alebo viac? Sú dobrí, ale sú len amatéri a pôjdu do toho sami. Mal na výber, buď prenechá voľné pole Simmonsovcom a možno sa o pár dní dozvie, že biela dodávka už nikdy nevyrazí na lov alebo sa pokúsi zistiť či majú všetky informácie, ktoré budú potrebovať. Lenže ako? Staviť na úprimnosť a vybaliť vetu ako – nie som si istý, že viete čo robíte a chcem skontrolovať váš postup alebo radšej hrať ešte chvíľku tú obľúbenú hru - hádaj na čo myslím? Pokiaľ išlo o neho, výber bol jednoduchý.
„Budete s nimi do rána hotoví?“ použil svoj najlepší pýtam-sa-len-zo-zdvorilosti tón.
„Pravdepodobne.“
„Pravdepodobne,“ zopakoval Dean ironicky, „to neznie veľmi optimisticky.“
„Opakujem otázku, prečo ťa to zaujíma?“ Irvin vykročil dolu ulicou, Dean sa k nemu pripojil, napriek tomu, že pôvodne mieril opačným smerom.
„Len sa chcem uistiť,“ mykol plecom, „ že nám za chrbtom nezostane niekoľko nenažraných pijavíc, len preto, že vy si neviete urobiť poriadne svoju prácu.“ Odignoroval, že jeho nedobrovoľný spoločník sa po poslednej vete zamračil. „Také čosi by mohlo poškodiť našu povesť.“
Odpoveď bola priam mrazivá. „Winchester, nie sme profesionáli, ale vyselektovať obete, lokalizovať a zneškodniť štyroch ustráchaných upírov určite dokážeme.“
Profesionál odvrátil tvár, aby ho neprezradil spokojný úškrn, ryba zabrala, teraz opatrne. „V posledných dvoch mesiacoch zmizlo skoro dvadsať ľudí a z nich sa našli len tri telá v rieke. Nechci mi nahovoriť, že vám to stačilo na lokalizovanie hniezda?“ nedôveru ani nemusel predstierať.
„Na to sme obete nepotrebovali,“ odvrkol nahnevane Irvin. „Máme informácie priamo od zdroja. V hniezde, ktoré sme zrušili v Ogdene, sme našli korešpondenciu s tunajším hniezdom. Na základe toho vieme, koľko ich je a kde sú. Aj keď fakt, že šesť tiel, ktoré v minulých piatich mesiacoch poslúžili upírom, sa našlo v rieke, trochu pomohol.“
Dean prekvapene zdvihol obočie, o tomto nevedeli. „Dobre, našli ste pijavice. Ale ste si istí, že sú len štyria? Zmizlo priveľa ľudí, to naznačuje podstatne viac upírov na jednom mieste. Pokiaľ teda neprevádzkujú dodávateľskú službu v celom štáte.“
„Všetci nezvestní neskončili ako tekutá večera.“
„Čo tým myslíš?“
„Jednu nezvestnú našli v dome potešenia v Nuevo Casas Grandes v Mexiku.“
Tak táto informácia vyrazila lovcovi dych dôkladne. „Internacionálna dodávka čerstvej krvi hladujúcim ?“
„Sú aj iné dôvody prečo ľudia miznú. Rovnako prízemné ale so šuchotavým výsledkom. “
„Odpovedáš ako Hádankár.“
„Kto?“
„Zelený mužíček v Batmanovi.“ Keď zachytil pohľad zvyčajne rezervovaný pre duševne chorých, mávol rukou. „Máš rezervy v klasike, príležitostne obetuj trochu času.“ Vrátil sa k podstate veci. „Inými slovami, čo do čerta sa tu deje?“
Irvin zastal v polovici kroku. „Winchester, na akom prípade robíte?“
Deana jeho otázka zaskočila, v duchu si nadal, že si dopredu nepripravil hodnovernú výhovorku. Nadýchol sa, aby niečo zaimprovizoval, ale už bolo neskoro. Ten okamih Irvinovi stačil na to, aby mu došlo, že sa nechal oblafnúť.
„Takže ja tu referujem pánu učiteľovi, či sme si dobre urobili domácu úlohu.“
Dean neodolal. „Dá sa to tak formulovať.“
Irvin si ho premeral nepríjemným pohľadom, ale vzhľadom na to, že stáli na verejnom priestranstve, zvolil neutrálny tón. „Ďakujem za spoločnosť, potešenie zo stretnutia bolo len na tvojej strane.“ Nečakal, kým si Dean preberie, či to bola urážka alebo nie, pokračoval v ceste. Neponáhľal sa, tak lovcovi stačilo pár krokov, aby ho dohnal.
„Ako súvisí bordel v Mexiku s tunajšími upírmi?“
„To sa pýta profesionál amatéra?“
„Hej,“ pripustil neochotne, „máte viac kúskov skladačky.“
„Nájdite si vlastné. Nemám žiadny dôvod servírovať ti náš prípad ako na tácke.“
„Nezdá sa ti, že už je trochu neskoro robiť drahoty?“
„Nie si to náhodou ty, kto potrebuje informácie?“
„Hej, Dean sa uškeril, „ale ty si môžeš vybrať, buď mi povieš všetko čo máte, alebo vás budeme sledovať a aj tak sa všetko dozvieme.“
„Zase blafuješ, od teba by som čakal viac.“
„Nie, neblafujem“ lovec zvážnel. „Karty na stôl, plukovník a chlapci nepôjdu do zbytočného rizika ak tomu budem môcť zabrániť.“
„Ako? Myslíš, že stačí pár dobre mienených rád od profesionálneho lovca, aby si ich odhovoril od akcie? To nepoznáš Freda, nikdy nejde do akcie ak nemá reálnu šancu na úspech a zaručenú ústupovú cestu. “
„Pozná spôsob ako vysvetliť policajtom svoju prítomnosť v aute pred domom, z ktorého práve niekto ohlásil vlámanie?“
„To by si neurobil!“
„Myslíš?“ chladný tón a rovnako chladný výraz tváre bol dostatočne presvedčivý dôkaz, že áno.
„Dobre,“ Irvin viditeľne zaťal zuby. „Ukážem ti, čo máme. A potom, ... “
„Potom?“
„Potom si dáme do videnia alebo ešte radšej do nevidenia.“
Medzi rečou prišli k Irvinovmu autu, Dean si znechutene ofrkol. „Lexus? Plastiková kára.“
„Aspoň nehrdzavie,“ majiteľ odomkol kufor, odložil obväzový materiál a vytiahol hrubý obal na dokumenty. Lovec spozornel.
„Čo je to?“
„Moje kúsky skladačky.“
„No, to bude na dlho a ja som ešte neobedoval.“ S nádejou sa pozrel na spoločníka. „Nepreberieme to niekde v teple?“ Ulicou sa prehnal studený vietor, pripomienka, že sa blíži ďalšia prehánka.
„Nie som proti,“ zamkol auto. „Nejaký návrh?“
Dean pokrútil hlavou, obaja sa poobzerali. Ako na potvoru, v blízkom okolí nebola žiadna reštaurácia, bistro alebo aspoň stánok s rýchlym občerstvením.
„Skúsme to tam,“ ukázal Dean na najbližšiu bočnú uličku. „Odtiaľ niečo cítiť.“ Ďalší závan vetra ich prinútil zrýchliť krok. Za rohom po niekoľkým metroch narazili na bistro s ázijskými špecialitami. Z pootvorených dverí sa k nim doniesol puch, ktorý by sa účinne dal použiť na rozháňanie demonštrácii. Z Irvinovej strany sa ozvalo niečo ako : „Toto by mali zakázať.“
„Špecialita dňa – bibimpap z domácich surovín,“ prečítal Winchester z ponukovej tabule za sklom. „To mäso určite prišlo z Kórei pešo,“ prikryl si nos rukávom.
Studený vietor prúdiaci uličkou so sebou niesol prvé kvapky dažďa a bolo ich dosť. Dean zúfalo preletel pohľadom uličku, pár slepých výkladov a za nimi ... „Pozri!“ Ukázal prstom na perlu medzi opustenými obchodmi. Zvonku sa to tvárilo ako kríženec baru s lepšou reštauráciou a hlavne bolo to v prevádzke a otvorené. Vpadli dnu, v miestnosti bolo diskrétne prítmie, ktoré len alibisticky riedili malé lampy na stoloch. Súdiac podľa zariadenia, nevybrali si práve lacný podnik a jeho zvyčajná klientela bola tiež na prvý pohľad jasne identifikovateľná.
„To nie je ... to je ...,“ Dean jednoducho nevedel nájsť priliehavé vyjadrenie.
„Špecializovaný podnik pre pánov, ktorí uprednostňujú v spálni mužskú spoločnosť,“ napovedal mu potichu mierne šokovaný spoločník.
„Nech sa prepadnem.“
„Mali by sme radšej...“
Dva páry očí sa s nádejou stočili k oknu. Vonku nepršalo, z neba sa doslovne liali prúdy vody, vymenili si rezignovaný pohľad.
„Zostaneme?“ Irvin tou vyhliadkou nebol nadšený.
„Na jednu kávu,“ Dean sa otočil chrbtom k ostatným hosťom.
Z prítmia sa vynoril čašník ako zo starého anglického filmu, pásikavá vesta, motýlik a ulízané vlasy.
„Dovoľujem si pánov privítať u Skackavého zajačika. Chcú sa páni k niekomu pridať?“
Dean sa nadýchol na poriadne ostrú odpoveď, Irvin ho predbehol.
„Ďakujem, nie. Vezmeme si stôl pri okne pre dvoch.“
Čašník ich s miernym úklonom odviedol na miesto. „Páni si budú priať?“
„Dve kávy,“ objednal Irvin. S ďalším úklonom obsluhujúci zmizol.
„Z tohto miesta mám zimomriavky,“ striasol sa Dean. „Mám pocit, akoby na nás všetci zízali.“
„Ignoruj to, o chvíľu si nájdu inú zábavu.“
„Tým chceš povedať, že na nás všetci zízajú?“ Dean sa nepokojne ošil. „Cítim sa ako biely nosorožec v ZOO. Otrasné miesto.“
„Ty si vybral podnik.“
Dean hodil ponad stôl ohľad typu – tak toto bol úder pod pás a zmenil tému. „K veci, čo máš?“ poklepal prstami po plastovom obale.
Majiteľ ho otvoril. „Plukovník s partiou vyčistili upírie hniezdo v Ogdene. Vždy prezeráme všetky papiere, ktoré nájdeme v hniezde. Našli sme list,“ podal lovcovi rukou popísaný papier, „žiadosť o azyl.“
Dean mu ho podal nazad. „Nerozumiem ani slovo.“
„Vaša káva, páni,“ čašník pred každého položil tácku so šálkou kávy, malým zákuskom a pohárom vody. Dean zdvihol obočie. „Neobje...,“ zvyšok prehltol, keď ucítil kopanec do holene.
„Ďakujeme,“ zdvorilosť bola u Irvina viac ako len civilizačný náter. Pásikavá vesta sa uklonila, nad motýlikom sa objavil úkaz, veľmi vzdialene pripomínajúci úsmev.
„Ak môžem pánom odporučiť ...“
„Ďakujeme,“ do stále zdvorilého tónu sa vkradlo viac než len trochu ľadu, chápavý čašník zmizol ako para nad hrncom.
„Neobjednali sme si aj vodu a koláčik!“ Dean sa nemienil vzdať kritiky obsluhujúceho.
„V lepších reštauráciách to patrí k servisu,“ nestrácal pokoj Irvin. „Skús si spomenúť na základy spoločenského správania, aspoň kým sme tu spolu.“ Nedal možnosť rozhorčenému lovcovi odpovedať a nadviazal. „K tomu listu, trochu archaická švédština. V skratke, vodkyňa skupiny, podpísaná princess Gelda, veľmi zdvorilo prosí, aby ju a jej troch spoločníkov prijali pod ochranu ogdenských upírov, list poslala odtiaľto. Jeden z vážených členov skupiny v Ogdene bol asi jej výtvor z lepších čias. Výraz prosí dosť nevystihuje situáciu, lepšie by bolo povedať, že vznešene žobre. Sťažuje sa, že musia žiť v nedôstojných podmienkach, v budove, ktorá jej neposkytuje dostatok pohodlia, dosť podrobne ju popísala. Okolie je bezútešné, staré dielne. A ani výhľad z okna na rieku už nie to, čo kedysi.“ Odložil papier a vytiahol väčší. „Podľa mapy sú na brehu rieky dva priemyselné parky. Jeden na ľavom brehu na River Street a jeden na pravom na McAffy Street , asi dva kilometre od seba. Pri presnej lokalizácii pomohlo, že tri obete sa zachytili o prekážku vo vode asi pol kilometra nad parkom na McAffy Street. Museli sa teda do vody dostať skôr. Keď sme vedeli, kde hľadať, nebolo ťažké nájsť budovu zodpovedajúcu popisu.“
„Dobre, máte odpovede na otázky kde a koľko. Ale ako s tým súvisí bordel v Mexiku?“
Irvin vytiahol formuláre o nezvestných a obetiach. „Zarazil nás veľký nepomer medzi počtom nezvestných a počtom upírov a tiež nelogický výber obeti.“
Lovec tiež vyzeral zarazený. „Nelogický výber obetí?“
„Áno,“ Irvin si dovolil pobavený poloúsmev, „predstav si, že si upír v meste a záleží ti na diskrétnosti. Aké obete si vyberieš?“
Dean dojedol posledný kúsok koláčika. „Ľudí, ktorí nebudú nikomu chýbať.“
„Presne,“ z hŕbky formulárov vytiahol asi desať. „Títo ľudia bývali sami, nemali žiadnych blízkych príbuzných, ich zmiznutie nahlásili zamestnávatelia po dosť dlhom čase. Anonymné obete.“
Dean prebehol podané doklady, informácie súhlasili. „Čo tí ostatní?“
„Aký je zvyčajný postup?“ Irvin zdvihol zvyšné formuláre.
„Hľadaj spoločný znak.“
„Presne,“ ďalší mierne ironický polo úsmev. „Aký majú spoločný znak mechanik,“ na stôl dopadol papier, v jeho hornej časti sa šťastne usmieval pekný dvadsať ročný chlapec, „sestrička,“ ďalší papier s peknou blondínkou dopadol na obrus, „učiteľka v škôlke, študentka, začínajúci právnik a tak ďalej.“ Na stôl dopadli ďalšie formuláre. „Ľudia z celého spektra spoločnosti. Čo majú spoločné?“
Profesionál natiahol ruku ku kôpke.
„Najskôr použi servítku, zašpiníš mi to,“ zahriakol ho majiteľ podkladov.
„Neboj sa,“ Dean si poutieral prsty do servítky na tácke. „Mimochodom, budeš ten koláčik?“
„Ruky preč od mojej porcie!“
„Nemusíš sa hneď rozčuľovať.“ Lovec prelistoval zbierku informácii. „Nič, nepochádzajú z rovnakej vrstvy, štvrte, každý má iný pôvod, vzdelanie, zamestnanie aj koníčky, ale musím uznať, že tá sekretárka je skutočne kosť.“
„Bingo.“
Deanove kolieska znovu zabzučali na plné obrátky. „Tým myslíš, že ...?“
„Myslím, že sa tu činia obchodníci s ľuďmi, únosy na objednávku. Jediný spoločný znak týchto ľudí je, že všetci vyzerajú nadpriemerne dobre.“ Lovec ešte raz rýchlo prelistoval podklady.
„Fakt, to ale znamená, že ...“
„Že to nie je náš problém,“ sucho zhrnul podstatu Irvin.
„Aj poliši si musia nejako zarobiť na burger,“ súhlasil Dean, smutne pozorujúc likvidáciu druhého zákuska. Keď jeho spoločník začal spratávať papiere do obalu, pravačkou pridržal mapu mesta. „Kde presne zaliezli?“
„Prečo ťa to zaujíma?“
Lovec sa neubránil, a vlastne ani nechcel brániť, úškrnu. „Hádaj!“
„Nepreháňaš tú starostlivosť, pestúnka?“
„Kým zmiznem, chcem vedieť, že ste nič neprehliadli.“
„Nič, včera sme urobili taktický prieskum, citujem plukovníka. Popoludní to znova obhliadnem a v noci môžeme ísť do akcie.“
„Odprevadím ťa,“ klepol na mapu. „Kde presne?“
Irvin zaťal zuby, rozprestrel mapu a ukázal na zvýraznený štvorček v juhovýchodnej časti mesta. „Tu.“
„Prečo práve ty máš skontrolovať miesto pred akciou?“

Irvin mu vrátil úškrn. „Prečo nie práve ja?“
„Iste, astrálne projekcia. Kam sa hrabú kukláči s termokamerami.“
„Podrobne som to obzrel už včera. Dnes tam chcem ísť len pre istou,“ Irvin pozrel z okna. „Prestalo pršať.“
„Tak vypadneme,“ Dean sa nenápadne obzrel po miestnosti. „Viem, že aj tieto veci patria k životu, ale tento druh zábavy ... nemusím.“
Ako na zavolanie sa pri ich stole zhmotnil pásikavý čašník. Nebol sám, spoločnosť mu robila tácka s dvoma prekrásne naaranžovanými pohárikmi jantárovej tekutiny s ľadom.
„Pán od stola číslo sedem dúfa, že prijmete jeho pozvanie.“
„S ľútosťou musíme odmietnuť, máme neodkladnú obchodnú schôdzku.“ Lovcov kyslý úsmev svedčil o úplne iných pocitoch, ale etiketa bola dodržaná.
Irvin sa ani nepokúsil zamaskovať pobavenie. „Doneste mi účet, prosím.“
Čašník zmizol aj so svojou táckou. Keď sa pásikavá vesta rozplynula v diskrétnom šere podniku, Dean precedil pomedzi zuby smerom k spoločníkovi. „A neopováž sa mu dať sprepitné.“

Síce prestalo pršať, ale počasie sa tým nijako zvlášť nezlepšilo. Dean si preto od srdca zanadával, keď Irvinov Lexus zabočil na parkovisko dobrých dvadsať blokov od štvorčeka na mape. Zaparkoval Impalu o pár miest ďalej a vystúpil. Studený vietor ho donútil vyhrnúť si golier na bunde.
„Potrebuješ pauzu? Chápem, že si nešiel v ...,“ hľadal priliehavý výraz, „ v tom podniku, ale ešte chvíľu by si mohol vydržať.“
Irvin znechutene mykol plecom. „Odskoč si ak chceš. Ja idem ďalej pešo.“
„Pešo?! A to už prečo?“
„Po prvé, nechcem na seba zbytočne upozorňovať a po druhé, rád by som ešte chvíľu používal svoje auto.“ Lovec spýtavo zdvihol obočie. „Gangy, ktoré obsadili prázdne haly, rozoberú auto bez dozoru rýchlejšie ako tím Formule jedna. Radšej ho nechám na stráženom parkovisku.“
„Aha, dobrý nápad,“ zamkol Impalu a tiež zaplatil parkovné. „Hodina nám bude stačiť?“
„Určite, peši cesta trvá menej ako pätnásť minút.“
Viac to skutočne netrvalo, Dean si okom odborníka obzeral pomerne malú poschodovú administratívno-skladovú budovu.
„Dookola je prázdny priestor, nebudete sa môcť kryť.“
„Preto prídeme nad ránom, za tmy.“
„Nie je to najlepší nápad.“
„Lepší, ako zaparkovať tu dve autá za bieleho dňa.“
„Síce nerád, ale súhlasím. Obe poschodia majú svoj vchod. Ako to vyzerá vnútri?“
„V jednom zo skladov na prízemí sú zamknutí zajatci.“
„Koľkí?“
„Štyria.“
„Ďalej!“
„Z prízemia vedie na poschodie vnútorné schodisko, kŕmenie tak prebieha diskrétne. Poschodie si zmenili na hotel.“
„Budete sa musieť rozdeliť.“
„Vieme.“
„Útok budete musieť synchronizovať.“
„Vieme!“
„A budete ...“
„Winchester, brzdi. Fred bol vojak z povolania, vie čo má robiť a určite už videl upíra zblízka.“
„Dobre,“ odvrkol Dean, „môžeme ísť.“
Cestou nazad minuli štyri prázdne kontajnery, v jednom sedel mladík, skoro ešte dieťa. Hlava mu padala na hruď, neprítomne otváral a zatváral ústa, pripomínajúc tak lenivého kapra v rybníku. Prázdna injekčná striekačka pri jeho ruke mu predala lístok do krajiny splnených snov. Hŕba podobných smetí v každom kúte hrdo hlásila, že podobných zúfalcov je v okolí viac. Irvin okamžite zamieril k nemu.
„Počkaj,“ Dean ho chytil za rameno.
„Čo je?“
„Nepočuješ?“
„Do šľaka!“
„Padáme! Bež!“ Lovec išiel príkladom a liečiteľ nezaostal. Za najbližší bezpečný roh to stihli len tak-tak.
„Do pekla, ale ich je a formu majú, to sa im musí uznať,“ Dean spoza rohu komentoval policajnú akciu. „Keby si odpustili diskotéku pri príjazde, nemuseli by teraz feťákov naháňať ako vyľakané králiky.“
Irvin prejavil netrpezlivosť. „Pekné divadlo, ale čas beží.“
„Chcem si vychutnať ako policajti pre zmenu naháňajú niekoho iného.“
„Kochaj sa, ja mám parkovisko zaplatené iba na hodinu.“
„Taký skvelý zážitok a tak málo času,“ vzdychol si Dean. „Poďme.“
Prezieravo sa snažili vyhnúť otvoreným priestranstvám a rozostaveným uniformovaným hliadkam, v labyrinte opustených budov to nebolo jednoduché. Podchvíľou k nim doliehali ozveny krokov, viacerí individualisti sa pokúšali nenápadne opustiť oblasť postihnutú návštevou polície.
„Plukovník bude sklamaný ak mu razia vyplaší korisť.“
„Pochybujem,“ Irvin sa obzrel po zvlášť blízkom zvuku, „podľa korešpondencie, ktoré sme našli, má princezná Gelda nervy z ocele. Tipujem, že pozve dôstojníkov na kávu a poďakuje za vyčistenie okolia.“
„To by mohla byť pikantná situácia.“
Ulička medzi dvoma skladmi ich priviedla na parkovisko na okraji priemyselnej štvrte. Od civilizácie ich delila čierna dodávka s tmavými sklami, stojaca blízko výjazdu z plochy.
„Polícia?“ konzultoval Irvin.
„Ťažko,“ Dean poskytol odborný odhad.
Z miesta vodiča vystúpil muž v tmavom, najlepšie by sa dal popísať ako holohlavá väzba. Spoza auta sa vytiahol druhý, asi spolujazdec alebo vodičova kópia.
Znalec opravil odhad. „Tak títo dvaja zákon rozhodne neochraňujú. Prekĺzneme.“
„Ďalší dvaja stoja v tieni pri stene.“
„Naštval si v poslednom čase nejakého mafiána?“
Irvin prevrátil oči.
„Tak áno?“
„Nie som blázon!“
„Tak poďme, určite tu nečakajú na nás.“ Dean sebavedome vyrazil. Keď míňali dodávku spolujazdec na nich zamával cigaretou.
„Hej, chlapci, nemáte oheň?“
Lovec prikývol, z vrecka vyhrabal zapaľovač a ponúkol mu plamienok. Väzba sa s cigaretou v ústach sklonil k jeho rukám, namiesto toho, aby si pripálil, obidvomi rukami zovrel Deanove zápästia ako do zveráka, vodič mu súčasne do ramena bodol injekciu. Na útok zareagoval inštinktívne. Prudkým myknutím hlavy dozadu zlomil vodičovi nos, ozval sa zúrivo-bolestný výkrik. Obidvomi rukami prudko švihol hore, spolujazdec ho síce držal, ale nerátal s týmto smerom pohybu. Stále horiaci zapaľovač mu oblizol bradu, chlap zreval ako tur. Využil že stisk na zápästiach povolil, na ďalší úder. Podľa očakávania, jeho protivník bol príliš veľký na to, aby ho jednou ranou poslal k zemi, mierne otrasený sa len odtackal pár krokov dozadu. Dean využil získané sekundy účelne, uhol vodičovej rane päsťou a zasadil mu dve tvrdé rany do brucha, keď sa chlap od bolesti prikrčil, vrazil mu kolenom do tváre. Zabával sa s ním príliš dlho, spolujazdec sa už spamätal a odzadu mu pritisol ruky k telu. Chcel sa oslobodiť niektorým zo špeciálnych chvatov, ktorými ich otec driloval, ale svet okolo neho sa zlomyseľne roztočil a sčernel.

–––––––

Keď sa prebral, v prvej chvíli sa nevedel zorientovať, kde je. V druhej tiež nie. Betónová pivnica vyzerala rovnako ako tisícky podobných pivníc a mohla byť rovnako dobre päť minút cesty od parkoviska s Impalou ako na druhom konci štátu. S presnejšou lokalizáciou by mu pomohlo, keby vedel odhadnúť ako dlho bol v bezvedomí. Malý problém v tomto smere mohlo spôsobiť, že mu chýbali hodinky a bunda a košeľa a obsah vreciek a topánky. Zmiznutie osobného majetku mu náladu nezlepšilo, a to sa usilovne snažil ignorovať aspoň tupú bolesť hlavy. Fakt, že leží spútaný na betónovej podlahe bohvie kde, sa však ignorovať nedal. Tak isto ako skutočnosť, že ruky za chrbtom mal spútané pravdepodobne policajnými želiezkami a členky plastovou páskou. Miestnosť, v ktorej si nemohol urobiť pohodlie, nebola veľká, možno tri krát päť metrov. Klasická pivnica, štyri holé betónové steny, betónová podlaha, pod stropom jedno úzke obdĺžnikové okno, podľa rozptylu svetla umiestnené tesne nad terénom a dvere. Kazili pivniční dojem miestnosti, mohutné a kľučku na vnútornej strane nahradila štrbina na magnetickú kartu. Jediné možné pozitívum bolo, že mal spoločnosť. V rohu miestnosti, ani nie poldruha metra od neho, ležal Irvin. Jeden pohľad stačil, aby zistil, že čo sa týka výstroja a výzbroja, sú na tom rovnako, aj jemu chýbali aj topánky. Navyše, možnosti komunikácie boli obmedzené, zatiaľ sa neprebral. Krvavý fľak na jeho rukáve prezradil blízke stretnutie s injekčnou striekačkou. Dean sa rozhodol trochu pomôcť prírode, z vlastnej skúsenosti vedel, že primeraný podnet zvonku môže pomôcť. Ale to by musel byť trochu bližšie, proti najlogickejšiemu druhu pohybu, váľavému, tvrdo protestovali ruky spútané za chrbtom. Drgol do spoluväzňa.
„Hej, človeče, zobuď sa!“
Napodiv, účinok sa dostavil takmer ihneď. Očakával, že Irvin bude, tak ako on, spočiatku trochu zmätený, ale to, čo uvidel v šedých očiach po prvom rozhliadnutí nebol mierny zmätok nad neočakávanou situáciou, to bola ... panika ... bezbrehá živočíšna hrôza. Pamäť mu pohotovo prihrala zasunutú spomienku z Bobbyho bunkra.
„Klaustrofóbia?“ spýtal sa Bobby.
„Zvládnem to,“ sebavedome odpovedal liečiteľ.
Dnes nie.
Dostal ukážkový záchvat, zúfalo sa snažil zbaviť sa pút a zároveň kŕčovito lapal po vzduchu. Dean sa horúčkovito snažil vybaviť si čo všetko vie o klaustrofóbii, nebolo toho veľa. Paniku u postihnutého môže vyvolať nemožnosť opustiť miestnosť a subjektívny pocit nedostatku vzduchu zapríčiňuje dusenie. Najskôr ho musí znehybniť, ak sa neprestane pokúšať vyslobodiť si ruky zo želiezok, škaredo sa zraní. Zaklial, v tejto situácii mal len jednu možnosť. Využil svoju váhu a celým telom ho pritlačil do kúta.
„Prestaň sa mykať! Dostaneme sa odtiaľto. Sľubujem, o chvíľu sme vonku. Počuješ, dostaneme sa odtiaľto! Prestaň, dorežeš si ruky! No tak, prestaň. Dostaneme sa odtiaľto.“
Zúfale pokusy postupne ustali. Nevedel, či vďaka jeho prehováraniu alebo skôr vďaka tomu, že Irvin sa nedokázal nadýchnuť. Kŕčovité nádychy boli čoraz plytšie.
„No tak! Dostaneme sa odtiaľto! Počuješ?“ Zjavne to nestačilo. „Je tu okno, dosť vzduchu pre oboch. Počuješ, upokoj sa! Dostaneme sa odtiaľto!“ Žiadny účinok, skôr naopak, jeho dýchanie bolo čoraz horšie. Ako to urobil, keď sa dusil Sam?
„Sústreď sa na môj hlas. Nádych, výdych. Počuješ?! Sústreď sa! Nádych, výdych, nádych, výdych. Dýchaj, ty prašivý démon! Nádych, výdych, nádych, výdych, pekne pokojne.“ Konečne, záchvat sa zmierňoval, pre istotu chvíľu ešte pokračoval v recitovaní mantry. Prestal, až keď Irvin dýchal viac – menej normálne.
„Si v poriadku?“ spýtal sa opatrne.
„Nie.“
No, to sa dalo čakať. Irvin pokračoval, síce ešte trochu pridusene ale dosť zrozumiteľne.
„Winchester, môj postoj k sexu je dosť jednostranný, takže ... zlez zo mňa!“
Tak toto teda nečakal. Dean sa okamžite odvalil do bezpečnej vzdialenosti. „Nemáš za čo!“ Dal si záležať aby to znelo veľmi, ale veľmi dotknuto.
Ako ozvena sa z kúta ozvalo ticho a ublížene : „Prašivý démon?“
Aha, Dean si zahryzol do pery, do čerta, v skutočnosti to tak nemyslel, ako sa mu to dostalo na jazyk?
„No... teda ... ja ...“ Niektoré slová zo seba nevedel poriadne dostať ani pred bratom, zviazaný na betóne v cudzej pivnici už vôbec nie.
„Mne tiež,“ dočasný obyvateľ kúta mal podobný problém.
Etiketa bola obojstranne dodržaná, treba sa sústrediť na dôležité veci, napríklad urýchlený odchod.
Dean mu dal pár minút na spamätanie, potom išiel rovno k veci. „Aký trik máš na otvorenie želiezok?“
„Žiadny.“
„Prosím?“
„Doteraz som nijaký nepotreboval.“
„Tak to sme v háji.“
„Ty predsa vieš ako sa to robí?“
„Hej, ale potrebujem kancelársku sponku, niečo tenké a pevné. Ako vidíš, váľajú sa tu tony podobných vecí.“
„Tak to sme v háji.“
„Možno nie celkom, potrebujem viac informácií.“
„Napríklad?“
„Kto, kde, prečo, ako dlho sme boli mimo a podobne.“
„S tou poslednou ti môžem pomôcť. Nie viac ako hodinu.“
„Ako to vieš?“
„Proste to viem.“
„Jeden z tvojich trikov?“
„Dá sa to tak formulovať.“
Lovcovi sa podarilo posadiť, oprel sa o stenu. „Zostáva kto, kde a prečo. Máš nejaký nápad?“
„Na teba poľuje kdekto. Teraz k tomu môžeš prirátať aj princeznú Geldu, ak si nás pijavice všimli.“
„Myslíš? Prezrel si si jej rezidenciu zblízka, pravda?“
„Mhm.“
„Pripadá ti to tu povedomé?“
„Nie, tamto bol sklad, okná v normálnej výške, toto je pivnica. Mimochodom, tu nie je okno, je to svetlík, nedá sa otvoriť.“
„Určite?“
„Určite.“
„Nemáme nič a môžeme urobiť ... tiež nič.“
„Mhm.“
„Niečo možno,“ Dean s tým nechcel začínať tak skoro, ale čas nepracoval pre nich. „Keď sme už pri tom, nemohol by si vyskúšať niektorý z tvojich trikov?
„Konkrétne?“
„Mohol by si vybrať na prechádzku?“
„Skúsiť to môžem.“
„Zvládneš to? Myslím, či pri návrate ...“
„Nedostanem zase záchvat?“
„Hej.“
„Teraz už nie.“
Irvin sa zmrvil, v snahe nájsť trochu pohodlnejšiu polohu a zavrel oči. Deanovi sa zdalo, že bol preč veľmi dlho. Napätý čakal na náznak prebudenia, pripravený zasiahnuť, ak bude treba. Nebolo. Astrálny spáč sa prebral pokojne, akurát sa tváril veľmi zvláštne, ako by nemohol uveriť tomu, čo videl. Lovcova zvedavosť bola priveľká na to, aby čakal, kým si utriedi dojmy.
„Podarilo sa ti niečo zistiť?“
„Áno, myslím, že áno.“
„A?“
„Veľký dom, rezidencia, tri nadzemné podlažia a jedno pod zemou. Na tejto chodbe sú obsadené ďalšie tri alebo štyri izby z ubytovacích priestorov nižšej kategórie.“
„Tri alebo štyri?“
„Pri tomto množstve nábytku to môžem len ťažko zistiť, aj keď to vyzerá ako ženská ubytovňa. Päť dievčat bolo doma, poschodia som celé nestihol prejsť. Dom je príliš veľký.“
„Čo ešte?“
„Východ na vyššie poschodie je len jeden, na tomto konci chodby, pri schodoch je kutica, sedí v nej chlap veľký ako skriňa.“
„Skvelé.“
Pred domom je veľký dvor, slúži ako parkovisko, momentálne pre dve autá, masívna brána s elektronickým otváraním, vzadu je záhrada s fontánkou. Na prízemí je veľká hala, pár salónikov, kuchyňa a tak, prvé poschodie, samé spálne a ...“
„A?“
„Filmové štúdio?“
„Prosím?“
„Veľká miestnosť, svetlá, kamery, obrovská posteľ a zrkadlá ako kulisy. A tie rekvizity... také čosi som naposledy videl v múzeu, v oddelení španielskej inkvizície. A technika, počítače a kopa iných vecí, ani neviem ako sa to všetko volá. O poschodie vyššie sú osobné priestory majiteľa. “
„Stráže?“
„Ten na konci chodby, ďalší vonku pri bráne, v hale sedí recepčný, v kuchyni sú dvaja, na druhom poschodí tiež.“
Kým lovec trávil podané informácie, prieskumník sa zamyslel.
„Pamätáš sa na moju teóriu? Dve konkurenčné skupiny, upíry a obchodníci s ľuďmi?“
„Hej, niečo mi to hovorí.“
„Hm, tak ... sme v tom nesprávnom hniezde. Tým chcem povedať, že sme asi stupili na otlak obchodníkom so špeciálnou komoditou.“
„Vyzerá to tak. Ale prečo sa zaujímajú konkrétne o nás dvoch? .... Ten prekliaty pásikavý slizniak!“
„Myslíš, že čašník patrí k nim a všimol si fotky nezvestných na našom stole?“
„Možno si myslel, že ideme po nich. Dáva to zmysel. Mal čas, aby dal echo šéfovi, mohli nás sledovať už od baru.“ Pri tejto myšlienke zaťal zuby, sledovali ho a on si to nevšimol. Bobby mu to dá vyžrať a Sam ... radšej nemyslieť.
„V tom zmätku pri razii sme nemali šancu si ich všimnúť.“ Snažil sa spoluväzeň utešiť jeho alebo seba. „Čo ďalej?“
„Potrebujeme nejaký plán,“ Dean bral vec racionálne.
„Na to som prišiel aj sám.“
„Tak netrep stále a nechaj ma rozmýšľať!“
Pár minút ticha nijako nepomohlo.
Nakoniec sa vzdal. „Máš v zásobe nejaký trik, čo by mohol pomôcť?“
„Môžem skúsiť otvoriť dvere.“
„Dvere môžeš otvoriť ale želiezka nie?“
„Želiezka nemôžem vyraziť.“
„Kým som zviazaný, tak to neskúšaj ani s dvermi!“
Ďalších pár minút strávili rozjímaním nad útekom.
Irvin sa zahniezdil. „Vzhľadom na naše možnosti, máš nejaký nápad ako sa odtiaľto vyluhať?“
„Zatiaľ nie.“ Ale stálo by to za pokus. „Aké máš krytie?“
„Spisovateľ na voľnej nohe.“
„Spisovateľ?“ Dean sa nemohol neuškrnúť. „Skutočne?“
„V niektorých kultúrach sú blázni považovaní za posvätných.“
„Myslíš, že to tu vedú Pygmejovia?“
„Neber mi nádej! Tvoje krytie?“
„Štandard.“
„Teda policajt.“ Irvinovo znechutenie nemohlo byť väčšie. „No sláva, pre týchto bastardov budeš Beckettová a ja Castle, na stope obchodníkov s ľuďmi.“

Dlhú pauzu narušil šramot pri dverách.
„Dostaneme návštevu, “ skonštatoval Winchester.
„Skvelé,“ ironizoval Irvin. „Čo teraz?“
„Budem improvizovať.“
„No, to mi spadol kameň zo srdca!“
„Máš lepší nápad? Napríklad vyskúšať niektorý z tvojich trikov?“
„Použitie mágie proti nič netušiacim civilom je neetické!“
„Skvelý čas na zábrany.“ Keď videl, že čarodej sa chystá protestovať, zarazil ho skôr ako začal. „Dobre, dobre. Proste nechaj hovoriť mňa, nejako nás vykecám.“
Do pivnice vošli dvaja muži. Ten väčší, s červenou popáleninou na brade a čerstvou podliatinou okolo ľavého oka, na nich škaredo zazeral. Ten menší stelesňoval prototyp otca z klasického rodinného filmu a v rámci svojej úlohy sa dobromyseľne usmieval, celkom mu to pristalo.
„Dobré ráno, chlapci. Ako vidím už ste vyspinkaní do ružova a v dobrej forme. To ma teší,“ spokojne si pošúchal ruky. „Otto, skontroluj náš najnovší prírastok.“
Svalovec sa zohol k sediacemu, surovo ho stiahol na podlahu, obrátil na bok a skontroloval putá.
„Hej, dávaj pozor,“ zbytočne sa ohradil Dean.
Obdobný postup zopakoval u Irvina, s výsledkom kontroly bol spokojný. Príjemný pán si založil ruky na prsiach a nahodil mierne nespokojnú grimasu.
„Chlapci, chlapci, narobili ste nám kopu starostí.“
„Som už raz taký,“ usmial sa Dean.
„Dopriať si dávku, no prosím,“ pán pokračoval, ako keby skákanie do reči ešte nikto nevymyslel. „Ale nakupovať v tom smetisku na River Street a tesne pred raziou? No fuj! Tam kvalitný koks nezoženiete, to vie každý.“
Nedobrovoľní hostia pozreli na seba, domnienka, že ich sledovali už od Skackavého zajačika bola potvrdená. Ale odkiaľ má, že chceli kupovať kokaín?
„Na Otta sa však dá spoľahnúť,“ potľapkal Otta po bicepse. „Vždy splní úlohu, našiel vás skôr ako policajti a doviezol do bezpečia dvoch neposlušných chlapcov, čo chceli robiť problémy.“
Obrova tvár sa pokúsila nadobudnúť výraz, ktorý by sa s veľkou dávkou fantázie mohol podobať na úsmev.
Dean sa neudržal. „Vďaka, Otto! A čo brada? Ešte štípe?“
Veľký chlap pomaly zovrel dlaň veľkú ako panvica do úctyhodnej päste, na jemný pokyn šéfa ju neochotne povolil.
„Zlí chlapci si vždy namýšľajú, že sú šikovnejší ako ostatní. Tie vaše doklady ... Na prvý pohľad na nerozoznanie od pravých.“
Deanovi zamrzol úsmev, počítal s tým, že jeho krytie chvíľu vydrží, ako policajný dôstojník s asistentom sa mohli aspoň pokúsiť získať nejakú výhodu.
„Od koho ste ich kúpili?“ Šéf nečakal na odpoveď. „Našťastie, hneď som si povedal, že na policajta si príliš pekný a pozrel som sa na tvoj odznak bližšie. Dobrá práca, ale nie dosť dobrá na to, aby nás oklamala.“
„Koho nás?“
Rečník sa ani tento krát nereagoval na otázku. „Potom mi už nedalo veľa práce zistiť, že vy dvaja oficiálne neexistujete.“
Neposlušní chlapci si vymenili ustarostené pohľady, toto bola nebezpečná informácia. A dodávka zlých správ ešte neskončila.
„No, aby sme do nášho vzťahu nevykročili nesprávnou nohou, vysvetlím vám základné pravidlá. Ja som šéf a vy ste nič.“
„Ja sa teda za nič rozhodne nepovažujem,“ Winchestra začínala opúšťať trpezlivosť. „A vôbec, o akom vzťahu to tu melieš?“
„Každé moje slovo bude odteraz pre vás zákon. Nestrpím nijakú neposlušnosť, odvrávanie alebo prerušovanie, kým hovorím.“
„Naser si,“ Dean mal odjakživa rešpekt pred autoritami.
Z otcovskej tváre sa nestratil príjemný úsmev. „Otto.“ Viac nebolo treba, vzduchom sa mihla veľká dlaň, hlasne plesla poriadna facka.
„Au,“ Irvinovi sa v kútiku úst objavila krv.
„Ako som povedal, nestrpím neposlušnosť,“ otcovský úsmev sa rozšíril o dva centimetre. „Bola by škoda poškodiť taký prvotriedny tovar ako ste vy dvaja, ale ak budete potrebovať školenie, dostanete ho.“
Tovar!! Oba kusy prvej akosti si vymenili poplašené pohľady, odteraz je vyhlásený poplach najvyššieho stupňa!
„Vy ste nás uniesli, pretože ...?“
„Si vás zákazník objednal na dnes večer.“ Šéf sa usmieval širšie ako reklama na zubnú pastu. Kolieska v lovcovej hlave sa znova rozkrútili nebezpečnou rýchlosťou. To predsa nemôže byť pravda! S úplne malou dušičkou sondoval. „Objednal? “
„Objednal. Ako spoločnosť do postele.“
Najhorší scenár potvrdený, keby sa na mieste otvorila zem, tak by to vzal ako prijateľný spôsob úniku z tejto miestnosti, domu a situácie. „Čože?!“
„Musím uznať, že má mimoriadne dobrý vkus. Ste trochu starší ako naša zvyčajná ponuka, ale náš zákazník – náš pán, hlavne, keď platí.“
„To je fakt zlý žart.“
„Nechceš mi nahovoriť, že vy dvaja ste si doteraz tak nezarábali.“ Prekvapené tváre ho vyviedli z omylu. „Ale, chlapci, veď vy ste nevinnosť sama. Veľmi zriedkavý jav, môžem zvýšiť cenu.“
Dean si poriadne zahryzol do jazyka, aby zadržal ostrú odpoveď. Vyviesť protivníka z rovnováhy presne miereným odsekávaním môže byť výhoda, ale nie vtedy, keď údery zinkasuje tichý spoločník.
„Máte málo času na aklimatizáciu, ale Otto vám pomôže. Presne vám vysvetlí čo smiete a čo nie a ako najlepšie vyhovieť zákazníkom, v tom je náš Otto skutočne odborník,“ rozplýval sa ďalej tatkovský typ, takým tónom akoby pochválil verného psa, ešte tak siahnuť do vrecka a hodiť mu psí keks. Svalovec úkosom pozrel na ruku, ktorá ho potľapkávala ako veľkého ochotného bernardína. Keby jeho pohľad mal prieraznosť, ktorá by sa vyrovnala jeho intenzite, tak by usmievavý pánko utrpel trojnásobnú faktúru pravej hornej končatiny. Lovec si mierne prekvapene opravil úsudok, ten obor nie je taký hlúpy ako vyzerá.
„Otto, ešte dnes ich zaradíme do ponuky. O tovar tejto kvality bude záujem, najmä o toho tichého. Taký jemný typ je vyhľadávaný. Pre našich pekných chlapcov potrebujeme nejaké pekné mená.“
Vyhrnul Deanovi tričko. „Tento je dobre stavaný a dosť temperamentný, v spojení s peknou tváričkou dosť žiadaná kombinácia. Čo by sa k nemu hodilo?“ Šťastne zažiaril. „Už to mám! Gladiátor!“
V absolútnom zúfalstve a ponížený hlboko pod hladinu Mŕtveho mora, zavrel oči, sústredil sa udržanie jazyka za zubami, pretože namiesto neho odvetu schytá Irvin.
„Keď sme už pri tom, môj drahý, netrpíš nejakou pohlavnou chorobou?“
Dobré predsavzatie je pekná vec, ale nie vždy sa dá dodržať. Šéf dostal odpoveď okamžite a kvetnatú. Za dlhé roky cestovania krížom-krážom po štátoch Únie nazbieral Dean Winchester množstvo výrazov, ktoré by sa dali použiť v podobnej situácii a tak ich teda použil. Šéfov úsmev zmizol ako odfúknutý.
„Otto!“
Svalovec sa zahnal.
„Otto,“ zastavil ho ostro pán, „poškodíš tovar! Zákazník chce aj video.“
Bez zmeny výrazu nechal obrovskú dlaň klesnúť, z vrecka vytiahol čiernu škatuľku, pripomínajúcu diaľkové ovládanie s dvoma rožkami, nechal si kývnutím odobriť jej použitie a skontroloval, či funguje, medzi rožkami preletela modrá iskra. Nedbanlivým pohybom škatuľku priložil ku sivej košeli. Šok, spôsobený paralyzérom vyrazil Irvinovi dych, elektrický výboj držal telo v kŕči nekonečné sekundy, kým škatuľka zmizla vo vrecku bundy rovnako nezúčastneným pohybom ako sa zjavila.
Spokojný šéf špičkou topánky strčil do Deana. „Chceš ešte niečo povedať?“
Chcel a veľa, no nie za týchto podmienok.
Otcovský úsmev sa vrátil. „Začíname si rozumieť. Aby si moje inštrukcie pochopil dokonale, Otto ti ich príde o chvíľu vysvetliť znova.“
Veľká hlava kývla, päsťou si dvakrát buchol do dlane druhej ruky, šéf trochu nadvihol obočie.
„Nenechaj sa strhnúť. Hlavne daj pozor, aby si nepoškodil tváre, ale inak sa spoľahnem na teba. Dvere!“
Dvakrát väčší muž na príkaz úslužne vytiahol kartu a otvoril pánovi dvere, kým zavreli dvere, väzni počuli posledné inštrukcie.
„Chcem ich mať pripravených na deviatu. A žiadne otvorené rany, čistiareň si účtuje príplatok za odstránenie krvavých škvŕn.“

Ticho v pivnici sa predlžovalo, jej obyvatelia potrebovali čas na prekonanie šokov utrpených v poslednej polhodine. Telesný šok bol dosť zlý, Irvin sa po prebratí schúlil na bok, tvárou k stene, duševný bol horší, Dean predýchaval novinky, zažil už peklo, doslova, ale toto ...
„Mám otázku,“ lovec nebol jediný, ktorý si robil starosti.
„Mhm.“
„Dobre som rozumel, že mňa ... nás chce niekto ... použiť ... ako šľapky a natočiť si to na video?“
Dean sa nechtiac musel pousmiať nad použitým neveriaco-znechuteným tónom. „Rozumel si dobre,“ odvetil vecne.
„Tak na čo ešte čakáš? Musíme sa odtiaľto dostať! RÝCHLO!“
„Pracujem na tom! Tiež by si mohol prispieť.“
„Ako?“
„Ja neviem! Vyskúšaj niektorý z tvojich trikov.“
„Dobre, môžem sa pokúsiť vyraziť dvere.“
„Čo najtichšie, prosím.“ Lovec s očakávaním pozoroval prvú prekážku na cestu k opusteniu budovy. Namiesto cvaknutia zámky počul z rohu zastonanie, otočil sa ako najrýchlejšie mohol. Irvin sa pokúšal ovládnuť kŕč, podobný tomu po zásahu paralyzérom.
„Čo sa stalo?“
„Neviem .... niečo je zle .... nemôžem ...“
„Žiadne triky?“
Čarodej potreboval chvíľu, kým sa zmohol na odpoveď. „Žiadne, musíš nás odtiaľto dostať inak.“
Dean zo seba vychrlil neprerušovaný dvojminútový prúd nadávok, pri niektorých použitých výrazoch by sa začervenal aj Bobby, prestal, až keď mu došiel dych.
Do ticha v miestnosti sa sucho ozval vedľa ležiaci. „Pripájam sa k tvojmu hodnoteniu situácie.“

Pri plnení príkazov sa naozaj dalo na Otta spoľahnúť. Príprava mu netrvala dlho, doniesol si aj stoličku, aby si mal kde oddýchnuť po dobre vykonanej práci. Nenáhlivo si vyzliekol bundu a pedantne si ju prevesil cez operadlo. Povolil si golier na košeli, rozvážne si obzeral ležiacich, udierajúc päsťou jednej ruky do dlane druhej. Dean sledoval jeho pohľad, Irvin, ešte stále schúlený tvárou k stene, rozhodne nebol v stave prijímať ručné argumenty dvojmetrového golema. Keby však tá hora svalov urobila dva kroky bližšie k nemu .... To by sa snáď dalo zariadiť. Vyčaril svoj najposmešnejší výraz.
„Zabudol si na občerstvenie, nikde tu nevidím konzervu Pedigree.“ Obor zareagoval podľa očakávania, urobil potrebné dva kroky.
„Chlapec chce byť vtipný?“
Lovec sa pohol rýchlosťou útočiaceho hada, nohy pritiahol k hrudi, nepatrne zmenil polohu. Do švihu, ktorý podrazil Ottovi nohy, dal všetko čo mohol. Trafil presne, obor predviedol ukážkový pád do cieľovej zóny, hlavou narazil do stoličky. Tento manéver neprospel ani nábytku ani Ottovi, zbytky stoličky boli dobré už len na kúrenie a svalovec stratil vedomie. Okamžite sa k nemu prikotúľal, odhodlaný využiť získaný čas, musel nájsť kľúčiky od pút skôr, ako sa tá hora svalov preberie. Prehľadávať vrecká s rukami spútanými za chrbtom sa ukázalo ako vec dosť náročná na telesnú ohybnosť, konečne našiel v bočnom vrecku bundy zatvárací nôž a vo vrecku na košeli kľúčik od pút.
Pri vzájomnej spolupráci, ktorá bola náročná najmä na koordináciu sa im podarilo zbaviť želiezok. Lovec ich s poriadnym zadosťučinením vrátil majiteľovi, na zápästia a členky. O plastové pásky na členkoch sa postaral nôž.
Irvin si zamyslene prezeral podliatiny na zápästiach. „Paralyzér?“
„Nemá ho pri sebe.“
„Ten hajzeľ má z pekla šťastie. A bez topánok ho nemôžem ani poriadne nakopať.“
„Radšej to odlož na neskôr,“ poradil mu lovec. „Na programe je odchod zo scény.“
Irvin sa opatrne postavil, kvôli udržaniu stability sa pridržiaval steny, na tvári mal neistý výraz, ako keby pochyboval, že to, s čím momentálne hýbe, je jeho telo. „Čakám len na teba.“

Magnetická karta z Ottovho vrecka mala rovnaký účinok ako sezam, otvor sa. V ponožkách nenarobili na chodbe viac hluku ako zamyslený duch. To patrilo k plánu, moment prekvapenia bola ich jediná výhoda, v miestnosti na konci chodby ju zužitkovali dokonale. Náhoda praje pripraveným, niekedy aj formou kusu vodovodnej trubky opretej vedľa dverí. Chlapík, ktorý veľkosťou, tvarom aj farbou pripomínal mahagónovú skriňu, sa za stolom sústredene napchával sendvičom. Po rane trubkou do hlavy sa zložil na podlahu s rovnakým rachotom ako úložný nábytok.
„Trochu nešportové ale účinné,“ Dean odhodil kus kovu na zem.
„A hlučné,“ čarodejovi sa vracala chuť do života a s ňou aj zdravá schopnosť kritizovať.
„Máš ešte nejaký príspevok do diskusie?“ milo sa informoval lovec.
„Možno neskôr.“
Dean radšej začal prehľadávať miestnosť, bola zariadená dosť úsporne, stôl, dve stoličky, jednoduché lôžko, pár zásuvkových kontajnerov, na jednom malý televízor. Jednu stenu tvorili vstavané skrinky, ako sa ukázalo pri prehliadke, s náradím a náhradnými dielmi. A v kúte našiel na hromádke ich oblečenie a topánky.
„Do čerta, vzali mi úplne všetko. Prečo nemôžem aspoň raz naraziť na slušných únoscov? Mám úplne prázdne vrecká,“ zúril Dean po rýchlej inventúre ošatenia.
„Prečo tie emócie, to je u teba predsa permanentný stav, nie?“
„Ty si na tom lepšie?“
„Mne za prácu platia.“
„Uži si to.“ Znova zbytočne prehľadal vrecká. „Kde, do čerta, sú moje kľúče od auta?“
„Druhé poschodie, tretie dvere zľava, na stolíku pred pohovkou, spolu so všetkým ostatným.“
„Odkiaľ to .... ?“
Irvin pokrčil plecami.
„Aha. Tak pôjdem po ne,“ Dean vykročil ku dverám.
„Ako to chceš urobiť?“
„Prekĺznem na druhé poschodie, vezmem naše veci a nepozorovane sa vrátim.“
„Čo ak niekoho stretneš?“
„Budem improvizovať.“
„Slovo improvizovať z tvojich úst mi spôsobuje žalúdočnú nervozitu.“
„Máš lepší nápad?“
„Možno,“ Irvin sa postavil, „keď pôjdeme hore, nechcem mať nikoho za chrbtom.“
„Už si v poriadku?“
„Ak sa pýtaš, či môžem čarovať, tak nie. Ale nakopať niekomu zadok, to zvládnem.“
„Len aby,“ zašomral si lovec pre seba.
„Hovoril si niečo?“
„Nie, vôbec nič.“
Obliecť sa, znefunkčniť pána skriňu a prehľadať mu vrecká, nezabralo veľa času. Deana najviac potešil nález revolveru a mobilu.
„Hračka, šesťranový Colt,“ pretočil zásobník, „má len päť nábojov. To bude stačiť, keby nás chcel niekto zastaviť.“ Vzal do ruky strážcov telefón, ošúchané véčko, začal vyťukávať číslo.
„Čo to robíš?“ Prudká Irvinova otázka ho prekvapila.
„Volám Samovi, nech nás príde vyzdvihnúť.“
„Počkaj!“
„Prečo?“
„Urob mi láskavosť, počkaj, kým odtiaľto zmiznem a potom volaj komu chceš.“
„Žartuješ?“
„Ani trochu! Nemám chuť niekedy niekomu vysvetľovať ako a za akým účelom som sa ocitol práve v tomto dome. Naopak, v blízkej aj ďalekej budúcnosti mieniť poprieť, že som tu bol, ba aj to, že som čo i len počul o tomto mieste.“
Dean sa nad predloženým argumentom zamyslel. „Myslím, že Sam môže ešte chvíľu počkať,“ pomaly sklapol mobil.
„Čo urobíme s týmto,“ Irvin štuchol nohou do pána skriňu. „Bolo by najlepšie, keby sme ho odniesli k Ottovi.“
Dean pozrel na ležiaceho a zhodnotil množstvo námahy potrebnej na jeho presun. „Nemohol by som ho radšej ešte raz vziať trubkou po hlave?“
„Ako chceš,“ Irvin začal prehľadávať najbližšie zásuvky. „Tu ho však nemôžeme nechať, oslobodil by sa za päť minút.“
„Čo hľadáš?“
„Lepiacu pásku.“
„Na čo ti je lepiaca páska?“
„Lepiaca páska sa vždy zíde.“
„Ty si príbuzný MacGyvera?“
„Prosím? Kto je MacGyver?“
„Nerozoberaj to,“ znechutený lovec chytil jednu nohu bezvedomého, „radšej mi pomôž so sťahovaním.“
Dvere pivnice zaklapli za ďalším nedobrovoľným obyvateľom. Dean sa zadýchane oprel o stenu. „Na tomto poschodí máme upratané. Ešte tri.“
Hala na prízemí bola prázdna, pred vilou tiež neboli zjavné žiadne známky života.
„Spomínal si, že pri bráne stojí stráž,“ lovec si overoval informácie.
„Vyrušili sme ho pri obede, teraz má siestu.“
„Aha, dva nula pre nás. Kam teraz?“
Irvin ukázal na najbližšie dvere na chodbe vedúcej do vnútra domu. „Rád by som sa zastavil tu.“
Salónik slúžil ako útočisko pre fajčiarov, vôňa tabaku a zápach cigaretového dymu, ktorým napáchlo zariadenie, bol dostatočný dôkaz. Dean prebehol očami po pomerne malej miestnosti.
„Toto zariaďoval prípad pre psychiatra.“
Na stenách viseli meče, šable, mačety, kordy, dokonca aj jeden pár stredovekých halapartní, čestné miesto bolo vyhradené pre zbierku ťažkých loveckých nožov. Rôzne naaranžované nožiská, nože, nožíky, žabykláče a iné nástroje použiteľné na rezanie a bodanie boli pokladané vo vitrínach, na policiach a vôbec všade, kde bolo nejaké miesto. Irvin sa nezdržoval kategorizáciou jednotlivých kusov, rovno zamieril ku komode, na ktorej boli vystavené dve drevené krabice s cigarami a päťdielna súprava vrhacích nožov. Každý poťažkal, vyskúšal ich vyváženosť a bez zaváhania všetkých päť zhabal. Dean sa dobre zabával na jeho znaleckom nadšení.
„Svietia ti oči ako Bruceovi Willisovi v Pulp Fiction, keď našiel katanu.“
„Keď skončíš ako lovec, budeš robiť uvádzača v kine?“
„Pst,“ zvuky zvonka ho zbavili povinnosti vymyslieť vhodný sarkazmus ako odpoveď, „niekto je chodbe.“

Z hĺbky chodby sa ozvalo: „Zanesiem obed šéfovi, nezožerte mi zatiaľ všetko.“ K salóniku sa blížili kroky, bez povšimnutia ho minuli a zamierili ku schodom.
„Na tejto chodbe je ...?“ Dean sa vrátil k podstate veci.
„Kuchyňa. S trochou šťastia bude osadenstvo obedovať.“
„Trochu šťastia by sme si už zaslúžili.“
Niekto tam hore mal podobný názor. Okolo stola so sendvičmi a kávou sedeli traja muži, ten v bielom bol kuchár. Pracovné zaradenie jeho spoločníkov bolo tiež jasné, tvrdí chlapci z povolania, na príkaz šéfa maskovaní v pikolíckej rovnošate ako obslužný personál.
„Nerád ruším pri obede,“ Deanov úškrn popieral jeho slová „ale ... ruky hore.“ Muži stuhli, tvrdí chlapci okamžite pochopili, že žart vyzerá inak. Šesťranový kolt je dobrým argumentom sám o sebe a keď ho drží na pohľad dobre nasrdený chlapík, je bezpečnejšie poslúchnuť. Kuchár, vyhúknuté dvadsaťročné chlapčisko, mal v tomto odbore vedomostné medzery. Vyletel zo stoličky rýchlosťou šprintéra na olympiáde, nabral smer zadný východ. Lovec zaváhal, nechcel strieľať na neozbrojeného a človeka, našťastie ani nemusel. Zajačie úmysly kuchára opustili pár krokov pred dverami, oči sa mu zbehli pri koreni nosa ako ich vyvalil na nôž zabodnutý pár milimetrov pred jeho koncom. Naprieč kuchyňou zasvišťal druhý nôž, zabodol sa tesne nad prvý.
„Mám ešte tri, budeš sa správať rozumne alebo si zatrénujem hod na bežiaci terč?“ Pre kuchára bola Irvinova ponuka čisto formálna, vzpažil ako na telocviku a poslušne sa dotiahol nazad, bez príkazu si ľahol na zem, ruky za chrbtom.
„Tiež pozerá televízor,“ ohodnotil jeho snahu nový majiteľ nožov. Podal Deanovi kotúčik. „Lepiaca páska sa vždy zíde.“ Tvrdí chlapci pochopili, čo sa od nich očakáva a tiež si urobili pohodlie na podlahe. Kým lovec hľadal koniec pásky, Irvin zabavil ležiacim zbrane a mobilné telefóny. Premena troch zamestnancov na živé múmie nezabrala veľa času, práca lovcovi trvala len o tridsať sekúnd dlhšie ako mala. Vracajúceho sa čašníka možno varovalo nezvyklé ticho, možno niečo iné. Opatrne otvoril dvere, situácia v kuchyni bola viac než zrejmá, nejaký týpek práve balil tretieho kolegu do desiatej vrstvy striebornej lepiacej pásky a druhý týpek sa zatiaľ nudil, opretý o porcovací stôl oproti vchodu. Za svoju reakciu by si zaslúžil od zamestnávateľa zvýšenie platu. Tácku, na ktorej pôvodne niesol šéfovi obed, hodil do amatérskeho mumifikátora, spod smiešneho čašníckeho sáčka vytrhol pištoľ ..., ktorú mu znudený ksicht hladko vykopol z ruky, skôr ako stihol zamieriť. Dean inštinktívne uhol pred letiacim podnosom, vyťahajúc požičaný revolver, zamrzol v polovici pohybu. Irvin pokračoval v pohybe, ukážkovým kopom z otočky poslal čašníka do náručia police s čiernym riadom. Ak ho neomráčila rana na koniec hrudnej kosti, tak desaťlitrový hrniec, ktorý mu pristál na hlave, určite.
„To ťa naučil plukovník?“ zaujímal sa lovec pri dokončovaní práce.
„Nie, Brad mi dal pár devédečiek s Chuckom Norrisom.“
Kuchyňu pustili rovnako ticho ako prišli, zanechajúc za sebou štyri strieborné, rozzúrené múmie, pripútané k ťažkému kuchynskému zariadeniu.
O poschodie vyššie mali menej práce, len z jeden miestnosti sa ozýval zvuk jasne definujúci činnosť, ktorej sa jej obyvatelia venovali, pravidelné škrípanie postele. Namáhaný nábytok dostal prestávku pár sekúnd predtým, ako opatrne otvorili dvere.
„To dievča nemá ani sedemnásť,“ zhrozene zašepkal Irvin.
„A on má aspoň tonu,“ zhnusene odtušil Dean.
Komentár neušiel nahému tučniakovi v posteli. „Vypadnite, mám zaplatené dve hodiny!“
„Prepáč, kamoš, ale tvoj limit práve vypršal.“
„Budem sa sťažovať,“ dychčal rozčúlene platiaci zákazník, aby dodal svojim slovám váhu, zliezol z postele a dôležito sa rozkročil. „Viete, kto som?“
„Nahý chlap, čo práve znásilnil mladistvú,“ zhrnul fakty Dean.
„Nadrogovanú mladistvú,“ doplnil Irvin po zbežnej prehliadke očí dievčaťa, „žiaľ, nie dosť.“
„Prosím, už nie, prosím!“ dievča na posteli sa plačúc skrútilo do embryonálnej polohy.
„Choď od nej, a vôbec, vypadnite!“ naháč dokázal, že vlastní viac zúrivosti ako zdravého rozumu, pretože sa pokúsil vlastnoručne vyhodiť bližšie stojaceho votrelca. V jeho spravodlivom rozhorčení ho nezastavila ani jedna dobre mienená do nosa.
„Zvyčajne to nerobím,“ zavrčal Dean, „ale dnes jednoducho nedokážem odolať.“ A nasledujúci kop kolenom umiestnil pätnásť centimetrov pod pracku chlapovho opaska, pravda, keby nejaký mal. Spacifikovaný platiaci zákazník sa na podlahe skrútil do klbka, lovec ho pohotovo páskou zafixoval do vybranej polohy. Irvin zatiaľ zabalil dievča do prikrývky, ľavou rukou ju pohladil po čele a spánku. Štikútavé vzlyky ustali, po lícach jej stiekli posledné dve slzy, oči sa zavreli, dych sa upokojil.
„Čo si urobil?“
„Nič, len bude spať.“
„Už môžeš ...?“ lovec urobil neurčitý pohyb kotúčikom lepiacej pásky v ruke.
„Nie, ešte to bolí,“ odtušil čarodej masírujúc si ľavú ruku, „ale potrebovala to.“
„Nechceš zostať pri nej?“
„Nie, mám čoraz väčšiu chuť porozprávať sa so šéfom.“
„Ja tiež.“
Šéfa, sediaceho v koženom kresle za písacím stolom, ich príchod nevyviedol z rovnováhy, dokonca aj Deanov revolver bral športovo. „Chlapci, vy jednoducho neviete prestať robiť problémy,“ jeho pravá ruka pomaly a nenápadne zmizla pod stolom. „Najskôr na parkovisku a teraz aj Otto,“ sklamanie nad ich správaním bolo nepredstierané, „budem potrebovať viac personálu. Dúfam, že ste mu neublížili.“
„Primerane,“ Dean s úškrnom pristúpil na jeho hru. „Na parkovisku?“
„Mám dvoch mužov v nemocnici, jeden má zlomený nos a lícnu kosť, druhý má nohu v dlahe.“ Lovec so zdvihnutým obočím pozrel na Irvina, ktorý sa usadil na pohovke a vyberal svoj majetok z kopy na stolíku.
„Prekopol som mu koleno,“ mykol plecom, ako by to robil každý deň pred raňajkami. Po šéfovej tvári prebehol netrpezlivý výraz.
„Na tom zvončeku pod stolom môžeš zahrať hoci Eye Of The Tiger, aj tak nikto nepríde,“ poradil mu Dean dobromyseľne, posadil sa na roh písacieho stola a poslúžil si jedným sendvičom z jeho obeda. Šéf sa cítil ako milovník rybičiek, ktorý namiesto elegantnej závojnatky vypustil medzi svoje milované exempláre hladnú piraňu. Prvý krát si skutočne obzrel toho tichého a opravil sa. Dve pirane.
„Pre koho pracujete, mravnostné, protidrogové alebo FBI?“
„Mám pre teba dve správy, tá dobrá je, že nie sme policajti, to znamená, že nie si zatknutý. Tá zlá je, že teda nemáš žiadne práva, ktoré by sme museli dodržiavať, tak sa snaž nenasrať nás.“
Dve esteticky pôsobiace pirane sa v jeho hlave rýchlo zmenili na dvoch bielych žralokov. Nadmernej veľkosti. S dvojnásobným počtom zubov.
„Čo chcete?“
„Pre začiatok pár odpovedí. Na ostatnom sa dohodneme neskôr,“ zelenooký sa ponúkol ďalším sendvičom. „Takže, prečo práve my dvaja?“
„Špeciálna objednávka pravidelného zákazníka, odmietli ste jeho pozvanie, také niečo neznáša dobre.“
„Pán od stola číslo sedem,“ usúdil Dean . „Ďalej!“
„Zavolal mi hneď, ako ste vošli, vie, že na mojich mužov sa dá spoľahnúť. Svoju prácu robia dobre, sledovali vás celý čas, aj keď ste si chceli kúpiť koks, aj keď ste kľučkovali pred polišmi.“
„Povedal som čašníkovi, že máme obchodnú schôdzku a išli sme ...“
„Každý vie, že najlacnejší koks dostať na River Street.“
„Každý nie,“ kyslo poznamenal s plnými ústami. „To je dobré. Čo je v tom?“
„Talianska šunka.“
„Hm.“
Majiteľ kancelárie a priľahlých priestorov nebol mäkký, v jeho pracovnom odvetví bol prirodzený výber neľútostný. Do svojho súčasného postavenia sa vypracoval a udržal sa v ňom najmä vďaka svojej schopnosti odhadnúť ľudí a v pravý čas zdravo zariskovať. Týchto dvoch pekných mladíkov ohodnotil na desať bodovej stupnici bezprostredného ohrozenia jeho osoby na sedem bodov, to stačilo na to, aby zariskoval. Ten pehavý sa venoval sendvičom a ten druhý sa zabával s nožom, v ktorom šéf znechutene spoznal svoj majetok, príležitosť, ktorú treba využiť. Presunul pravú ruku od zvončeka k zásuvke, v ktorej mal nabitú zbraň. Okolo hlavy mu zahvižďal nôž, tak blízko, že na líci pocítil závan vzduchu, s nepríjemným zvukom sa zabodol do steny za ním.
„Ďalší pôjde do mäkkého,“ milo mu oznámil štíhlejší manekýn.
Šéf na sucho prehltol, vrátil ruku na stôl a v duchu zvýšil hodnotenie na osem bodov, je na čase vyjednávať. Nahodil neistú verziu tatkovského úsmevu. „Uznávam, že som vás spôsobil nepríjemnosti, takže máte právo na isté odškodné. Povedzme, tak dve tisícky pre každého?“
„Stačia ti dve tisícky?“ obrátil sa Dean s tretím sendvičom v ruke k spoločníkovi.
„Nie, chcem meno,“ odpoveď bola absolútne nekompromisná.
„To v žiadnom prípade,“ šéf nemusel predstierať zdesenie. „Naši zákazníci sú vysoko postavení ľudia a my im zaručujeme absolútnu diskrétnosť, za každých okolností. Ak chcete viac peňazí, dohodneme sa, ale meno v žiadnom prípade. Načo by vám bolo?“ nečakal odpoveď na viac-menej rečnícku otázku. „Nemáte predstavu o tom, ako vám môže skomplikovať život, má vplyv, peniaze, styky. Ľudia ako vy sa nedostanú ani do jeho blízkosti. Keby ste sa ho pokúsili vydierať, skončíte v rieke s guľkou v hlave.“
„To znie nebezpečne,“ lovec si nenechal pokaziť chuť do jedla, dojedol a postavil sa. „Tak, konečne sa môžeme začať rozprávať vážne. Zvyčajne ignorujem tento druh podnikania, ale teraz je to osobné, takže ... to meno.“
Muž za písacím stolom sa začal potiť. „Tri, nie, päť tisíc pre každého.“ S napätím pozoroval odozvu na svoju ponuku. Mladík na pohovke ani nežmurkol, pery stojaceho sa zvlnili v pobavenom úsmeve, ale oči nad ním boli ako dva kusy zeleného ľadu.
„O finančnom vyrovnaní sa budeme rozprávať neskôr,“ významne zdvihol revolver.
Šéf cítil ako mu po tvári steká kvapka potu, z tých dvoch cítil neochvejnú istotu, že vždy dostanú, čo chcú, akýmkoľvek spôsobom. Zvýšil hodnotenie, deväť, možno deväť a pol bodu, lenže jeho zákazník mal čistých desať. „Vy nerozumiete, ak vám dám jeho meno, tak vás nechá zabiť a mňa pre istotu tiež.“
„V tvojom povolaní sa neoplatí založiť dôchodkové sporenie.“
„Nemôžem,“ tú úzkosť nepredstieral. Úder na bradu prišiel tak rýchlo, že nestihol postrehnúť, kedy sa zelenooký pohol. Kolieskové kreslo tvrdo narazilo do steny, kútikom oka postrehol, že obraz, maskujúci v stene zabudovaný trezor, nadhodilo.
„Toto som potreboval,“ pofúkal si ten nebezpečne rýchly typ narazené prsty. „Tak čo, zopakujeme si to, alebo nám dáš to meno?“
Pragmatický obchodník cítil v ústach chuť vlastnej krvi, ten mladík je fakt Gladiátor, s násilím si tyká, ešte jedna taká rana a jeho sánka to nevydrží. Prijateľná strata, radšej bude mať zlomenú sánku ako guľku v hlave. Pokúsil sa zahnať obavu, že jednou zlomenou kosťou sa výsluch neskončí. Zlomyseľne sa vrátila, keď sa pozrel do chladných, inteligentných zelených očí. To, čo v nich videl, mu skrútilo vnútornosti. Preniesol zrak na toho druhého a vzhľadom na reakciu svojho žalúdka bol rád, že sa nestihol naobedovať. Títo chlapci videli peklo a bez zaváhania aj jemu dožičia kúsok na ochutnanie.
„Zbytočne strácame čas,“ Irvin podišiel k písaciemu stolu, nôž v jeho prstoch poletoval ako živý. „Ty nie si schopný pozrieť sa na problém z nášho uhlu pohľadu. Pomôžem ti s tým. Niekde som čítal, že príslušníci Seals ovládajú osem účinných spôsobov, ako pomocou noža a vriacej vody dostať z vypočúvaného požadované informácie,“ dovolil si krátky úsmev, teplota v miestnosti skokom klesla o pätnásť stupňov. „Ja poznám dvadsaťdva a nepotrebujem k tomu ani vriacu vodu.“
Šéf uprel na jeho spoločníka pohľad odpozorovaný od červíka nastoknutého na háčik, lovec odpovedal úsmevom, na ktorý by bola hrdá aj arktická ľadová kryha.
„Zavriem okno, susedia nemusia o našom rozhovore vedieť.“
„Dobrý nápad,“ Irvin postavil nôž hrotom na stôl, prstenníkom pridržal rúčku a cvrnknutím ukazováka ho roztočil. „Spýtam sa len raz,“ zdôraznená južanská výslovnosť vyvolala u majiteľa kancelárie neovládateľnú triašku. „Kto zaplatil za náš únos? Chcem to meno.“
Pán, ktorý sa tak rád počúval, nezrozumiteľne zabľabotal. Neodmietol odpovedať, len jeho hlasivky a jazyk sa nevedeli dohodnúť, kto skôr predá žiadanú informáciu. Jemné nadvihnutie obočia nad sivými očami mu výrazne pomohlo s koordináciou zvukového aparátu.
„Mark Stults, ten právnik.“
„Kde býva?“
„V centre,“ koktavo vysypal zo seba presnú adresu.
„Taký metodický muž ako ty, si určite vedie o zákazníkoch podrobné záznamy.“
Metodický muž prikývol.
„Výborne,“ pekný mladík ocenil rýchlu odpoveď. „A keď už si tak dobre rozumieme, chcem kombináciu čísel na otvorenie trezoru, ktorý je pod obrazom za tvojím chrbtom.“
Za normálnych okolností by si skôr odhryzol jazyk ako by mal vydať svoje dôverné dokumenty do cudzích rúk, v tejto chvíli však ani sekundu nepochyboval, že odhryznutie vlastného jazyka by bolo malinou v porovnaní s tým, čo má pre neho prichystané tento obrázkovo pekný model.
„Osemdesiatdva, tridsaťtri, pätnásť, šesťdesiatdeväť.“
Dean odklopil obraz a vyťukal čísla, trezor sa poslušne otvoril.
„Kopa papierov a ... Aha, čo tu máme!“ Vytiahol dva balíčky bankoviek, ak pásky, ktorými boli stiahnuté neklamali, mal v ruke dvadsaťtisíc. „Našiel som bolestné.“
„Dobre, nezatvor trezor, ušetríme policajtom prácu.“
Pri zmienke o polícii sa obchodníkovi s ľuďmi mihol po tvári vystrašený výraz, ktorý vystriedala úľava, vyhliadka na zatknutie bola prijateľnejšia ako ďalších desať minút v spoločnosti bývalého tovaru.
„Čo s ním urobíme?“
Irvin chytil balíček bankoviek, ktorý mu lovec hodil. „Toto nie je vhodné miesto na taký zážitok, aký si zaslúži, necháme si ho na neskôr. Potrebujem trochu času na rozmyslenie, čím by som najviac potešil tohto potkana.“
„Hm, pre neho to vidím doživotne na pruhovanom vzduchu. Ako to chceš urobiť?“
„Keby ostal vo väzení, bolo by to ťažké, ak nie nemožné. Ale vidím to trochu inak, poliši ho teraz zatknú, na úplatky a právnika minie polovicu majetku, jeho zákazníci mu pomôžu celú vec ututlať a za mesiac, možno za dva bude vonku. A potom,....“ ten úsmev sľuboval šéfovi bližšie zoznámenie so všetkými druhmi bolesti, „si ho nájdem.“
„Rátaj so mnou,“ aj Dean ovládal tento typ úsmevu, „poznám pár ... spôsobov, ktoré si na ňom rád vyskúšam.“
Od koženého kresla sa ozval nezameniteľný zvuk tekutiny v chvate opúšťajúcej močový mechúr, celkové hodnotenie sa ustálilo na hodnote dvadsaťdva a pol.

Dean si pri odchode zo šéfovej kancelárie pohadzoval v ruke kľúčiky od auta. „Milé od neho, že nám prenechal svoj dopravný prostriedok.“
„Mal inú možnosť, keď si ho tak pekne zviazal? Och,“ Irvin vzdychol tak zhrozene, že sa to nedalo prehliadnuť.
„Čo sa stalo?“
„Fred už určite našiel moje auto.“
„Prečo myslíš?“
„Lexus má lokátor a on má Stuarta s počítačom.“
„No a?“
„Ako im vysvetlím, kam som zmizol?“ držal v ruke vypnutý mobil. „Určite mám minimálne dvadsať neprijatých hovorov.“ Dean ten svoj nezapol z rovnakého dôvodu, ako vysvetlí bratovi, kde strávil toto popoludnie?
„Ak si predstavím, že sa chlapci a ... Fred, dozvedia, že ma ...“ Irvin mal skutočný problém. „To by som radšej išiel loviť tých upírov vreckovým nožíkom.“
Dean sa k nemu otočil, zelené oči rozžiarené „To znie ako plán.“
„Zbrane na prízemí?“
„Výber podľa vlastného vkusu,“ súhlasil lovec. „Tak hurá na akciu, auto máme a tu sme skončili. “
„Nie celkom.“
Cestou dole sa zastavili po dievča, neprebrala sa ani keď ju Dean vzal na ruky. Zatiaľ čo naháč spoza pásky prelepenej cez ústa, huhňavo protestoval proti svojmu nedôstojnému položeniu, Irvin zhabal právom nezlepeného jeho tri mobily. Lovec zložil náklad v hale. „Čo chceš s ňou urobiť? Nemôže ísť s nami.“
„Nie, odomkneme ostatné dievčatá, postarajú sa o ňu, kým príde polícia a nejaký doktor.“
„Dobre, najskôr skontrolujem auto.“
Na dvore stáli vedľa seba dva kabriolety, nebovomodré Porche a vínovočervený Viper, spoločnosť im robila skromná dodávka s tmavými sklami.
Dean zavrel oči. „Nech si Viper, nech si Viper,“ stačil diaľkové ovládanie, na odpoveď zablikalo Porche. Prehltol svoje sklamanie, človek nemôže mať všetko.
„Nedala by sa nejako znepojazdniť tá dodávka, len tak, pre istotu,“ Irvin pripravoval scénu pre príchod polície.
„Iste,“ Winchester vytiahol pištoľ a prestrelil tri pneumatiky na úbohom aute, s veľkým sebazaprením poskytol rovnakú službu aj Viperu.
„To šlo teda rýchlo,“ uznal objednávateľ.
Oslobodzovanie unesených tiež, dievčatá boli tak vydesené, že poslúchali na slovo. V hale sa túlili k sebe, všetky polonahé a niektoré zbité, neodvážili sa ani zdvihnúť hlavy.
„Sadnite si, pokojne. Už sa vám nič nestane,“ ubezpečil ich priateľským tónom liečiteľ. Dievčatá si sadli. Na dlážku, každá tam, kde stála.
„Najradšej by som to tu vypálil do základov,“ zavrčal rozzúrený lovec pri pohľade na ne.
„To nemôžeš.“
„Prečo?!“
„Pretože by to tým bastardom pomohlo, oheň zničí všetky dôkazy.“
„Do čerta! Máš pravdu, ale aj tak, do čerta!“
„Dievčatá, môžete sa vrátiť domov, už je po všetkom, tí bastardi vám viac neublížia.“ Jedna či dve sa opovážili pozrieť na seba, potom na neho. Irvin sa na ne povzbudzujúco usmial a z vreciek povyberal všetky ukoristené mobily, porozdával ich dookola. „Ak máte nejakých známych v novinách, v televízii alebo v rozhlase, tak ich zavolajte. Nech sem všetci prídu, kamery, mikrofóny a tak. Musíme urobiť čo najväčší rozruch, aby to policajti neututlali.“
Dean sa pridal. „Zavolajte aj rodine, nech po vás prídu. Čím viac ľudí tu bude, tým lepšie.“ Kľakol si k najodvážnejšej. „Hm, ...“
„Millicent,“ pochopila.
Mladé ženy, túliace sa k nej z oboch strán sa pridali.
„Deborah.“
„Jane.“
„Lilly.“
„Muriel.“
Dean sa usmial. „Millicent, môžete volať políciu, vlastne by ste mali. Ale chceme vás poprosiť,“ pozrel hore na Irvina, „nehovorte im o nás. Mohli by sme mať problémy. Viete, hľadajú nás.“
Dievčatá sa v panike odtiahli. Irvin zasiahol.
„Žiadne veľké veci, len vreckové krádeže a drobné podvody,“ rozpačito rozhodil ruky. „No, každý musí z niečo žiť,“ pridal úsmev, trochu sa upokojili.
Millicent sa nesnažila zamaskovať nedôveru. „Pomohli ste nám, ale ako môžeme vedieť, že nepatríte k nim?“
„Jednoducho,“ Irvin si vyhrnul rukávy na oboch rukách, purpurové podliatiny na zápästiach boli dobre viditeľné. „Asi sme naštvali šéfa, ani k nám neboli veľmi milí.“
„Nechceme od vás, aby ste klamali polícii.“ Dean sa uškrnul. „Aby ste veľmi klamali polícii. Proste poviete, že vám pomohli dvaja chlapíci, len trochu upravíte popis.“ Ukázal na Irvina. „Jeho opíšte ako malého Číňana a mňa ..“
„Ako stodvadsať kilového černocha s jazvou na ľavom líci,“ pohotovo doplnil Irvin, tentokrát mu všetky odpovedali nesmelým úsmevom.
„To, myslím, môžeme pre vás urobiť.“ Millicent zvierala telefón, jediné spojenie medzi ňou a reálnym svetom. Deborah a ostatné prikývli. Nadrogované dievča na pohovke bolo ponorené do svojho vlastného sveta.
„Postarajte sa o ňu, kým, príde nejaký lekár,“ liečiteľ sa nezaprel.
Dean sa postavil. „Najskôr zavolajte známym a noviny, až potom polišom. Dáte nám pár minút náskok.“
„Dobre,“ sľúbili všetky dievčatá ako jedna. Keď sa obrátili na odchod, zaznelo od zúboženej skupinky veľmi zreteľné: „Ďakujeme. Nech ste, kto ste, ďakujeme.“ Millicent to myslela skutočne vážne. Obaja rovnako vážne prikývli.
Detektív Murchinson, ktorý prípad vyšetroval, mal skutočne ťažkú prácu. Poškodené vypovedali, že ich z pivničných priestorov, kde boli zadržiavané, vyslobodili dvaja muži, malý Ázijec, možno Číňan alebo Kórejec a veľmi tučný černoch s jazvou na líci. Zadržaní, ktorých našli na mieste činu dôkladne oblepených striebornou lepiacou páskou, odmietli vypovedať o skutočnostiach, ktoré predchádzali príchodu polície. Jediný z nich, ktorý niečo prezradil predtým, ako sa k nemu dostal jeho právny zástupca, rozhorčene vyhlásil, že ho zbili dvaja teplošskí manekýni s mariňáckym výcvikom. A nakoniec, poškodená Ariel Bibbová, ktorú našli na mieste činu pod silným vplyvom nezistenej drogy, vyhlásila: „Zachránili nás dvaja anjeli,“ a rozplakala sa. Po veľmi krátkom uvažovaní sa rozhodol, že túto informáciu do spisu nezaradí. Väčšie šťastie mal s hlavným podozrivým, ukážkovo spolupracoval, pristúpil na dohodu so štátnou prokuratúrou a bez námietok, ba skôr s veľkým uľahčením, akceptoval dvadsaťročný trest odňatia slobody. Detektíva Murchinson skúsenosť naučila, že takto jedná človek, pre ktorého mreže znamenajú ochranu. Otázka, čoho sa tak bojí, detektíva zamestnávala pár týždňov, kým ju nezodpovedanú konečne pustil z hlavy.

Presun na River Street sa nezaobišiel bez komplikácie, Dean sa usadil na mieste vodiča, naštartoval s neskrývaným potešením a zháčil sa.
„Pozri do skrinky!“ rozkázal spolujazdcovi.
„Načo?“
„Potrebujem mapu.“
„Zapni navigáciu.“
„Mne nebude plastová škatuľa diktovať kadiaľ mám ísť!“
„Tak si presadni, ja šoférujem podľa navigácie bežne,“ strácal spolujazdec trpezlivosť.
Dean pevnejšie zovrel volant. „Kde sa to zapína?“
Plastová škatuľa im príjemným ženským hlasom radila kam odbočiť, šoféroval parádne auto a napriek tomu neprejavoval nadšenie.
„Mali sme tomu hajzlovi zlámať všetky kosti v tele.“
„Zbytočná strata času.“
„O pol roka začne s týmto obchodom niekde inde.“
„Podceňuješ sa,“ usmial sa spolujazdec. „Stavím sa, že po našom upozornení, bude pre neho basa oázou bezpečia.“
„Dúfam, že doživotne. Keď sme už pri tom, čo s tým právnikom?“
„To nechaj na mňa.“
„Si si istý?“ Irvin pevne prikývol.
„Čo mu chceš urobiť?“
„Zatiaľ neviem, ale máš moje slovo, že už nikomu neublíži.“
„Dobre.“
Pár kilometrov rušila ticho v aute iba milá pani z navigácie. Dean sa hniezdil na pohodlnom sedadle, podchvíľou hodil pohľad nabok.
„Nejaký problém?“ prejavil spolujazdec miernu zvedavosť.
„Bobby,“ odkašľal si. „Mohol by si pre neho niečo urobiť?“
„V akom zmysle?“
„Medicínskom, teda magickom ... Vieš ako to myslím.“
„Trochu viac podrobností by nezaškodilo.“
Viac-menej podrobne mu teda vysvetlil ako a prečo Bobby ochrnul, nevynechal ani jeho partičku pokru so skoro fatálnymi dôsledkami, pričom sa diskrétne vyhol líčenie dôsledkov vlastnej prehry.
„Tvoji priatelia z podkrovia použili Bobbyho zranenie ako nátlak na teba. Pochopil som to správne?“
„Áno.“
„Aká je pravdepodobnosť, že to urobia znova?“
„Čo ja viem? Osemdesiat percent?“
„Nemôžem pre neho nič urobiť. Je mi ľúto.“
„Prečo?“
„V poslednom čase bol vystavený priveľkej dávke mágie. Mohol by som ho postaviť na nohy, ale ak sa niekto zhora rozhodne posadiť ho znova na vozík, bude to natrvalo. Už nikdy by nemohol chodiť. V tejto situácii radšej pár mesiacov počkajte, kým sa utíšia vody. Potom sa môžeme o veci znova pozhovárať.“
Toto nebola odpoveď, ktorú chcel počuť, aj to chcel spolujazdcovi oznámiť, ale žena z navigácie ho dôrazne upozornila na povinnosť dodržiavať pri jazde v meste rýchlostný limit. Dnes sa proti nemu sprisahal celý svet.
Celkom sa potešil, keď dorazili na miesto. Odstavil Porche mimo dohľad cieľovej budovy.
„Čo urobíš s autom?“ zaujímal sa Irvin.
„Chceš ho? Je tvoje.“
„Ďakujem, ale nezmestí sa mi do vrecka.“
Lovec vzal zbrane zo zadného sedadla. „Nechám ho tu s kľúčikmi v zapaľovaní, do piatich minút je preč.“
„O problém menej. Keď sme už pri problémoch, aký je plán?“
„Sú v presile, máme len moment prekvapenia, mačetu a čokoľvek to máš.“
„Šabľu, používanú na konci osemnásteho storočia ako súčasť pravidelnej výzbroje dôstojníkov francúzskych jazdeckých jednotiek.“
„Ďakujem za detailnú odpoveď,“ ironicky kontroval majiteľ nekomplikovanej mačety.
„Nemáš za čo.“
„Dnu sa dostaneme vchodom na prízemí, použijeme vnútorné schodište. Kde presne vedie?“
„Do miestnosti v strede poschodia, slúži ako spoločenská miestnosť a jedáleň. Naľavo je jedna veľká kancelária, slúži im ako krytie. Napravo dve priechodné miestnosti, jedna pre pánov a jedna pre dámu.“
„Plán je jednoduchý, pôjdeme dnu a na poschodí zabijeme všetko, čo sa bude hýbať.“
„Tomu hovoríš plán?“
Namiesto odpovede dostal prikývnutie a uličnícky úškrn.
Jednoduché plány majú tú výhodu, že sa pri ich realizovaní nedá spraviť veľa chýb. Do budovy sa im podarilo dostať tak ticho, že ani štyria nešťastníci, zamknutí v sklade na prízemí, nezaregistrovali ich prítomnosť. Smädným obyvateľom domu bolo treba priznať, o svoj dočasný domov sa postarať vedeli, schody nevŕzgali, dvere neškrípali, trochu menej starostlivosti im mohlo predĺžiť existenciu. Nechali sa prekvapiť v delikátnej situácii, traja páni hrali karty o poradie pri večeri. Dean zložil prvého skôr ako stihol vstať zo stoličky, jeho spoluhráči to síce stihli, ale nijako zvlášť im to nepomohlo, aj keď jeden z nich sa dostal skoro až na chodbu. Ich hlavy tiež skončili na podlahe v rekordnom čase.
„Dva jedna pre mňa,“ komentoval Dean výsledok.
„Mať tak tvoje starosti a kontrolný balík Microsoftu,“ Irvin opatrne otváral dvere do ďalšej miestnosti.
Hluk, ktorý spôsobil padajúci nábytok a výkriky zbíjaných upírov, varoval vodkyňu hniezda. Čakala ich ozbrojená impozantne vyzerajúcou sečnou zbraňou, ktorá sa nehodila do ruky dobre vyzerajúcej päťdesiatničky, oblečenej ako úspešná drobná podnikateľka z predmestia. Zo spôsobu, akým ju držala, bolo poznať, že s ňou vie dobre zaobchádzať a z jej tónu, že nemá dobrú náladu.
„Zabili ste tri z mojich detí, to mi zaplatíte.“
„Nechceš ísť radšej za nimi?“ skúsil to Dean najskôr po dobrom, v tichej zhode s Irvinom, sa rozostúpili, aby sa k nej mohli priblížiť z dvoch strán. Premerala si ich hodnotiacim pohľadom.
„Lovci?“
„Je to na nás tak vidno?“ uškrnul sa Dean.
„To je dobre, ušetrí mi to námahu s výcvikom.“
„S výcvikom?“
„Nezabijem vás,“ oznámila im pokojne, „nahradíte, čo ste mi vzali.“
„To dnes už všetkým šibe alebo čo?“
Nevenovala pozornosť Deanovnu zúfalému povzdychu, zaútočila na Irvina. Ak ho pokladala za slabšieho z protivníkov, sklamala sa. S prehľadom odrazil jej útok, v miestnosti začal súboj podľa pravidiel Duelového kódexu. Nanešťastie, Dean o nejakom čestnom dodržiavaní súbojového kódexu v živote nepočul, takže pri najbližšej vhodnej príležitosti jej úderom od chrbta oddelil hlavu od tela.
„Ak dnes stretnem ešte jedného blázna, čo bude mať záujem o moju osobu, tak už sa fakt neudržím,“ šomral utierajúc upírkynu krv z mačety do jednej z jej blúzok. „Mimochodom,“ oznámil vzápätí veselšie, “je to tri ku jednému, vediem.“ Irvinovo zdvihnuté obočie ho prinútilo mierne skorigovať výsledok. „Dobre, dva a pol ku jeden a pol, ale aj tak vediem.“
„Uži si to,“ poradil mu nevzrušene porazený. Odložil zbraň a začal sa prehŕňať v upírkynom písacom stole. Dean preukázal minimálnu snahu pomôcť, vzdal to hneď ako zistil, že drvivej väčšine papierov aj tak nerozumie. Viac ho zaujala výzdoba a zariadenie miestnosti, princezná Gelda mala zrejme slabosť pre malé porcelánové vecičky a malé obrázky krajiniek, niektoré boli celkom pekné. Len tak, aby nebolo ticho, prehodil. „Tvojmu tréningu boja s chladnými zbraňami venoval plukovník veľa času.“
Irvin, venujúc pozornosť písomnostiam na písacom stole, len nesústredene odvetil „Fred nie, matka.“
„Matka?“ Tak nielen ich otec mal zvláštny prístup k výchove.
„Šerm patrí k výchove chlapcov z lepších rodín,“ podozrievavo zdvihol hlavu. „Prečo ťa to zaujíma?“
„Nezaujíma,“ priznal lovec, „nudím sa.“
„Využi čas účelnejšie, skús vymyslieť nejakú rozprávku, ktorej by Fred uveril. Alebo sa aspoň mohol tváriť, že jej verí.“
„Nejakú ľahšiu prácu nemáš?“
Nakoniec sa do tvorivej činnosti museli zapojiť obaja, trochu im v tom pomohla fľaša Jima Beama, ktorú lovec našiel pri prehliadke vedľajšej miestnosti. „Má to síce pár dier, ale ak budeme svorne tvrdiť to isté, nič nám nedokážu,“ uzavrel diskusiu Dean a zdvihol pohárik na prípitok.
„Len aby. Dvojčatá sú vo vymýšľaní narážok veľmi vynaliezavé, mali by postarané o zábavu na rok dopredu,“ vyprázdnil svoj pohárik aj čarodej.
„Môžeš mi ešte niečo vysvetliť?“ vrátil sa Dean k veci, ktorá ho trápila celý deň. „Prečo plukovník robí také tajnosti okolo obyčajného lovu na pijavice?“
„To sa pýta profesionál?“ Irvin doslova vyvalil oči.
„Nerozumiem,“ priznal trochu rozpačito profesionál.
„Kvôli finančnému prospechu, samozrejme. Čím menej lovcov, tým väčší podiel.“
„Prosím?“
„Upír ako jedna z málo monštier pozná hodnotu peňazí, vie ju oceniť a nazhromaždiť. Ako tu,“ ukázal rukou okolo seba.
„Nič cenné sme nenašli.“
„Ignorant,“ Irvin len krútil hlavou, „za tie miniatúry na stenách a čínsky porcelán dostane priekupník na čiernom trhu celkom peknú sumu.“
„Delíme sa podľa zásluh, však?“ skúšal Dean šťastie, kým nezachytil čarodejov pohľad. „Tak dobre, fifty-fifty,“ pripustil neochotne.
Irvin vstal. „Kým prídu, prezriem zvyšok. A mimochodom, Gladiátor, nabudúce, keď sa necháš uniesť, tak nie v mojej prítomnosti.“
„Budem na to myslieť, Kvetinka“ uškrnul sa, nalial si ďalšiu dávku, urobil si pohodlie, odhodlaný v spoločnosti dobrého destilátu počkať na brata so sprievodom. Netrvalo dlho a tichý zvuk pri vchode ho varoval, že čakanie skončilo, cez plece oznámil do spálne nebohej upírky: „Hej, showtime.“
Sam otvoril dvere do úradníckej časti potichu a opatrne, s Bradom za chrbtom sa prešmykli dnu ako duchovia. Na podlahe chodby, vedúcej naprieč poschodím, zasychal veľký vejár krvi. Lovci si naposledy utreli spotené dlane, prsty pevnejšie stisli rukoväte mačiet. Z pootvorených dverí uprostred chodby bolo počuť zvuk nejakého pohybu. Dorozumeli sa bez slov, Sam vtrhol dnu a Brad mu kryl chrbát. A spoločne zmeraveli pri pohľade, ktorý sa im ponúkol. V miestnosti sedel Dean s nohami na stole a pohárikom v ruke, druhý práve podával Irvinovi, bez jedinej známky prekvapenia sa podráždene pozrel na brata.
„Sam, môžeš mi vysvetliť, kde si sa tak dlho flákal? Čakám tu na teba už skoro hodinu.“
Takýto prístup by naštval aj anjela. „Dean,“ vybuchol mladší Winchester, „vyľakal si ma na smrť.“
„Nepreháňaj,“ typický bratov úškrn ho vytočil ešte viac.
„Nepreháňaj? Nepreháňaj?! Prečo si nezavolal? Keď si sa pol dňa neozval, myslel som, že si ...“ Samovi sa od návalu emócií zlomil hlas.
„Mám vybitú baterku v mobile.“
„Ty?!“
„No čo, aj ja som len človek.“
Sľubne sa začínajúcu súrodeneckú hádku prerušil príchod plukovníka a dvojčiat. Otec Simmons uchopil iniciatívu.
„Môžete mi prijateľne vysvetliť, čo ste vy dvaja dnes vyvádzali?“
Dvaja obvinení si vymenili pohľady, podľa dohody mal začať Dean, toto právo získal poukázaním na fakt, že s klamaním má podstatne väčšie skúsenosti.
„Stretli sme sa v meste,“ Sam a plukovník sa zamračili o ďalší stupeň, „to už asi viete,“ rozprávajúcemu to neušlo. „Zašli sme na kávu, prebrali sme prípad a vybrali sme sa sem.“
„Prečo?“
Dean nahodil svoj najlepší úprimný výraz. „Bez urážky, plukovník, ste amatéri. Dobrí, ale amatéri. Chcel som vedieť, či nepôjdete do zbytočného rizika.“
„Ty vieš čo je riziko, synak?“
Dean sa konečne postavil. „Lovím monštrá od svojich šiestich rokov, určite mám viac skúsenosti ako vy.“
Najstarší Simmons mierne sčervenel.
„Fred, myslím, že v tomto má pravdu,“ Irvin hasil hroziaci výbuch, „ďalší pohľad na vec nemôže uškodiť, preto som mu ukázal kde je hniezdo.“
„Mali sme smolu, nestihli sme sa vypariť pred polišmi,“ Dean pokračoval vo vysvetľovaní. „Zaliezli sme do nejakej pivnice, ako na potvoru, akurát nad nami si urobili kukláči hlavný stan. Museli sme tam trčať, až kým sa nezdekovali. Potom sme pre istotu šli ešte raz obzrieť situáciu, pijavice boli podozrivo čulé, tak sme zasiahli.“
„Kde ste vzali zbrane?“
„Poslúžili sme si miestnych zdrojov, princezná bola dobre zásobená.“
Irivn plynulo nadviazal. „Nemohli sme ich nechať odísť, druhýkrát by sme ich nevystopovali tak rýchlo.“
Plukovník sa podozrivo milo a pokojne spýtal.
„Nemohol si zavolať?“
Irvin rovnako pokojne odpovedal. „Nie, nechal som mobil v aute. Vieš, že sa mi to často stáva.“
„Vždy, keď nechce, aby ho ocko kontroloval,“ okomentoval informáciu Stuart tichučko smerom k Samovi. Bývalý dôstojník preniesol pohľad na lovca.
Dean pokrčil ramenami a s nevinným úsmevom zahlásil: „Mám vybitú baterku.“
„Myslím, chlapci, že je čas na pár vážnych slov,“ predložené argumenty plukovníka asi nepresvedčili, otočil sa k synom a Samovi. „Ospravedlníte nás?“ Otočili sa ako jeden, celí šťastní, že môžu opustiť miestnosť.
„Ocko zúri a bude to zlé, nekričí,“ Billy si robil starosti.
„Poďme von, mali otvorené okno, možno budeme niečo počuť,“ navrhol Stuart. Starší brat na nich hodil odsudzujúci pohľad, ale pridal sa. Veľa sa nedozvedeli, sem tam z okna priletelo slovo, ako napríklad nezodpovedný, malí chlapci, zbytočné riziko alebo hlúpe výhovorky. Rozhovor nebol hlasný ale zato dlhý, keď sa plukovník konečne ukázal v okne, aby zavolal vyhnancov dnu, všetci si uľahčene oddýchli. Podľa očakávania, otec Simmons vypustil prebytočnú paru a Dean s Irvinom sa tvárili primerane skrúšene.
„Nemusel si sa vracať hore, Sam, odchádzame,“ Dean už bol pripravený odísť.
„Počkaj minútu, rozlúčim sa.“ Potriasol si ruku s Irvinom aj s bratmi. Trochu zaváhal, či má podať ruku aj plukovníkovi. Všimol si to a stiahol ho do medvedieho objatia.
„Rád ťa zase niekedy uvidím, chlapče.“ Malo to znamenať, že Deana nie? Pohľadom ponad plukovníkove plece mimovoľne našiel brata, netváril sa ako niekto, komu práve dôkladne vyčistili žalúdok. Poznal predsa svojho brata, takto mu oči žiaria len vtedy, keď sa mu podarí niekoho šikovne oblafnúť.
„Opatruj sa,“ priateľské tľapnutie po pleci ho vrátilo do reality. „A pozdrav Bobbyho.“
„Ďakujem,“ zmohol sa na zmätený úsmev. „Zase niekedy,“ zamieril k dverám. Dean si tiež dal rozlúčkové kolečko, bez objímania. Vynahradil si to svojsky, vo dverách sa otočil k vodcovi rodinného klanu.
„Plukovník, náš podiel z predaja,“ urobil rukou neurčitý pohyb, ktorý zahŕňal celú miestnosť, „čohokoľvek, pošlite k Bobbymu, my si to príležitostne u neho vyzdvihneme.“
Cestou k autu sa Sam pokúsil o vážny rozhovor.
„Dean, musíme sa pozhovárať.“
„O čom?“
„O dnešku.“
Starší brat mu venoval dlhý bezvýrazný pohľad. „Mimochodom, spomenul som, že tieto pijavice mali životné poistky?“
„Nie, k tomu sme sa ešte nedostali.“
„Náš podiel hodil desať tácov.“
Mladší Winchester zahvízdal. „Pekné.“
„Kde si nechal Impalu?“
„Za rohom.“
„Nepokazil si štartér, že nie?“
„Neboj sa.“
„Lebo ak áno, tak ťa prerazím.“
Sam rezignoval, pochopil, že mu nezostáva nič iné, len túto tému zaradiť do kolónky - O tomto sa nebudeme rozprávať. NIKDY.



[center][b]

aceras1: Mně se povídka moc líbila. Je v ní napětí, akce a hlavně spousta humoru. Dean a Irvin - ty jejich hlášky a vzájemné narážky - to prostě nemá chybu. Nejprve se to vyvíjelo dost dramaticky, do jaké léčky démonů zase padli. Ale až se ukázalo do jaké "šlamastyky" se dostali, nevěděla jsem, zda mám oba hochy litovat nebo se smát. Ale zůstalo u toho úsměvu. A jak se snažili zatloukat. Určitě se nikdy nikdo nedozvěděl, co se jim v to odpoledne doopravdy přihodilo. Ještě jednou děkuji za povídku, byla fakt super a těším se na Tretie stretnutie.

Mne neostáva iné, len sa pridať k janči. Osobne túto poviedku považujem za zatiaľ Tvoju najlepšiu a naplno som si ju užila. Námet naozaj skvelý, dievča, kde Ty na tieto nápady chodíš?

Skutočne sa mi páčil rozhovor Deana a Irvina so šéfom, to bola hádam najkrajšia časť. A to Deanove "To znie ako plán.", predstavila som si tie jeho rozžiarené oči, úplne ak v 4x17, keď sa so Samom dohadovali, či nie je ešte neskoro zájsť do bývalej riaditeľne...
Ku kvalite poviedky a vypracovaniu postáv sa už ani vyjadrovať nejdem, len by som sa opakovala...

janča a just-me : Ďakujem za pochvaly.
Myslím, že SN si z času na čas zaslúži trochu odľahčenia, veď humor je korením života.
Vašim komentárom ste mi spravili skutočne radosť, aspoň niekomu sa to páčilo.
A janča, aj ja sa stavím, že sa so svojim zážitkom nikdy nikomu nepochválili.
Čo sa týka Tretieho stretnutia - pomaly pribúda.

Tak jsem si konečně udělala čas, přečíst si Tvou novou povídku a rozhodně nelituji Zase naše stará známá dvojice Dean - Irvin Ty dva mám moc ráda!!! Tvá povídka byla opravdu svěží, vtipná, i když ze začátku to vypadalo dost akčně a docela jsi mě vyděsila, když jsi oba hochy uvěznila a já už myslela na nejhorší Naštěstí se z toho dostali a já se jim také nedivím, že se s tím nikomu nechlubili Takže ještě jednou chválím a nemůžu se dočkat Tretieho stretnutie

bohdy - ďakujem za pochvalu.
Mimochodom, na začiatku bolo upozornenie pre ľudí s citlivou povahou, ale na druhú stranu jeden malý šok denne srdcu neškodí.
Na Tretie stretnutie si budeš musieť trochu počkať, pribúda len pomaly a asi ho potom dám naraz, nie na pokračovanie.

just-me - máš pravdu, Deanov výraz v tej scéne, ktorú si spomenula, bol dosť až veľmi podobný.

Ešte raz ďakujem všetkým, ktorí si našli čas na prečítanie mojej poviedky.

Nemůžu jinak, než ti sem napsat, jak je tahle povídka skvělá...
Akce, vtip, promyšlenost- tedy hlavně Deanovy hlášky, ty já můžu vždycky a v nemomezeným množství
A mezi námi, už jsem se fakt začínala bát/těšit, co hochy čeká... no prostě brilantní povídka Takže už se těším, co dalšího zase spácháš

Tuti - ďakujem, po tvojej pochvale mi stúpla hladina endorfínov.
Medzi nami, ja sa tiež obávam, čo ďaľšie ešte spácham.

aceras1: nevím jestli k tobě dolehl ten řehot, jestli ano, tak to jsem byla já
„Na tom zvončeku pod stolom môžeš zahrať hoci Eye Of The Tiger, aj tak nikto nepríde,“ poradil mu Dean dobromyseľne,.....

tak to je jen malá ukázka toho, kdy jsem vybuchla smíchy, kdybych to sem dávala všechno, tak by to byla skoro půlka povídky OMG!!! jak já se bavila

Takovýto příběh miluju: krásní chlapi , sršící vtipem , v nepezpečné situaci - BOMBA

a bude další příběh

astík : potešilo ma, že moja poviedka splnila svoj účel - premasírovanie bránice. Ďakujem za tvoj kompliment.
Mňa pobavil tvoj výber "hlášky". Okrem teba si to asi nikto nevšimol.

Ďaľší pribeh? Napriek technickým problém pokračujem v práci, možno už čoskoro.

aceras1: OMG!!! už se nemůžu dočkat a jdu si připravit kapesník na slzy - smíchu Vážně umíš

astík : nechcem ťa sklamať, ale možno ho nebudeš potrebovať. Tento bude na vážnejšiu tému.

aceras1: to neva, píšeš moc hezky , tak si to ráda přečtu i tak, předem