De Miraculis Sui Temporis

V telke bežala nejaká kriminálka. Sam počul rozprávača hovoriť o „smrteľnej autohavárii“, keď si položil hlavu na bratovo plece. Sam sa pokúšal hovoriť s ním o tom, čo sa má stať. Nebol prekvapený, Dean nepočúval.
„V žiadnom prípade.“ Sam počul v jeho hlase zúfalstvo, strach a paniku. Natiahol sa, v prstoch skrútil Deanovo tričko, snažiac sa poskytnúť súrodencovi trochu útechy. Dean Sama objal a pritiahol si ho bližšie. Zrazu, úplne proti jeho vôli, sa Samova ruka uvoľnila.
„Sammy?“ spýtal sa Dean. Sam cítil, ako sa posunul, vedel, že sa naňho díva.
Prepáč, Dean, už nemôžem pokračovať, je to príliš ťažké. Mám strach, Dean. Nadýchol sa, aby to všetko povedal, ale vyšiel z neho len polovzlyk a „Nemôžem... Dean.“
„Vydrž, Sammy. Prosím.“ Dean zdvihol Samovu ruku a pritlačil si ju k hrudi, Sam pod ňou cítil údery bratovho srdca.
„Ja...“ Sam sa trasľavo nadýchol. „Pokúsim sa.“
„Prosím, Sammy,“ povedal Dean ticho. Sam v jeho hlase počul slzy.
„Hej.“ Pokúsim sa, pretože mám strach z toho, čo by si potom spravil.
Deanovo objatie zosilnelo, jeho líce spočinulo na Samovom temene. "Som tu. Nenechám ťa ísť.“ V tom vyhlásení bola taká istota, že Sama zrazu opustil všetok strach, dokonca sa zmiernila aj bolesť. Cítil, ako sa jeho telo v bratovom náručí uvoľnilo. „Sammy?“ zašepkal Dean.
„Tu,“ odpovedal. S napuchnutým jazykom sa mu ťažko rozprávalo, stále ešte mohol dýchať nosom, ale desilo ho to, cítil, ako sa mu jazyk zväčšuje každou minútou. „Je to dobrý program?“ spýtal sa, aby sa pokúsil trochu obrátiť Deanovu pozornosť.
„Čo?“
„Prestal si prepínať, lov skončil?“
„Lov nikdy neskončí, Sammy,“ priškrtene sa zasmial Dean. „Mám ťa posunúť tak, aby si sa mohol pozerať?“
„Hej, vďaka,“ súhlasil Sam. Dean sa posúval, kým nebol Sam opretý o jeho plece, stále ho objímal, ale teraz už sedel tak, že mohol vidieť na obrazovku. „Čo ide?“
„Uvidíme.“ Dean začal prepínať programy. Hotel mal podpísaný rozšírený program káblovky, takže mal Dean k dispozícii asi stovku kanálov, kým sa kolo začne opakovať.
„Hej, nechaj toto,“ ozval sa Sam, keď Dean na okamih zastal na dokumente „Čo pre nás spravili starí Rimania“. Dean býval ticho, kým napočítal do troch. Sam počítal v hlave, čakajúc predpokladanú reakciu. Nebol sklamaný.
„Oh, nie. Do pekla, ani náhodou, Sammy,“ prepol Dean kanál.
Sam sa usmial. Vedel, že tak dlho, kým mu bude Dean odmietať dokumenty, budú veci aspoň čiastočne v poriadku. To, alebo to, že bol Dean v odpore, pomohlo Samovi cítiť sa aspoň trochu lepšie. Sam počul Deanovu hádku s otcom, o Johnovom odchode. Počul nahnevanú výmenu názorov, kým sa Dean nakoniec vzdal. John vytiahol tromf, keď pripomenul ten prípad spred roka, keď bol Sam stratený, unesený nejakým démonom. Vtedy ma lov zachránil, otec to zabil a ja som sa vrátil. Dúfa, že to rovnako bude fungovať aj teraz. Myslím, že sa mýli.
Johnov odchod netrápil Sama až tak, ako sa zdalo, že trápil jeho brata. Dean bol tu, a to bolo to, na čom dlhodobo záležalo. Niekedy Sam myslieval na ich otca skôr ako na dedka alebo strýka. Ako na niekoho, kto ho má rád, stará sa oňho, ale nie je tu vždy. Ten, kto tu bol vždy, je Dean. Vždy to tak bolo, dokonca ešte predtým, než sa Sam dozvedel, čo všetko striehne v temnote, Dean bol ten, kto odháňal strach z noci. Sam vedel, že sú si bližší, než väčšina bratov. Dokonca sme si bližší než dvojčatá. Ale nemyslel si, že bude Dean až tak ochotný. Jeho brat mu v priebehu posledného roku opakovane hovoril – po tých dňoch, keď bol Sam preč – že mu nerobí problémy, keď je Sam nablízku.
„Čo si myslíš o tomto,“ zastal Dean na jednom programe.
„Oh, nie, do pekla, ani náhodou, Dean,“ ohradil sa Sam, keď videl úvodnú zvučku „Spinal Tap“ bežiacu na obrazovke.
„Fajn,“ naštval sa Dean, potom sa zasmial. „Pozri, Sammy, béčková sci-fi. Pozrieme si to, čo povieš?“
„Čo je to za film?“ zamračil sa Sam na televízor. Dean bol chvíľu ticho, sledoval film.
„Je to... Myslím, že je to „Netvor z vysokej“. O áno, je to ono, tu je latiméria.“
„Latiméria, Dean.“
„Poznám tú vec, Sammy.“ Dean sa otočil a podložil pod jeho chrbát ďalší vankúš. „Je to skvelý film. Jaskynný muž, obrovské vážky, samé dobré veci.“
„Iste,“ oprel sa Sam o Deana. Bolo ťažké rozprávať, to úsilie ho stálo všetky sily. „Dean...“
„Čo potrebuješ, Sam?“ spýtal sa Dean. „Ďalšiu tabletku?“
„Môžem jednu dostať?“
„Hej, už to bolo dosť dlho.“ Dean vzal fľaštičku s liekmi, vložil horkú pilulku Samovi do úst a podržal mu pohár, aby ju mohol zapiť. Sam zvládol aj jeden pohľad na bratovu tvár – Deanove oči sa leskli nepreliatymi slzami.
„Dean, ja...“
„Nedovolím, aby sa ti niečo stalo, Sam. Sľúbil som to, pamätáš,“ povedal Dean pevne. Do Samovho vedomia prenikla spomienka spred roka – ako ho Dean našiel, slzy na Deanovej tváre, keď ho kontroloval, nakoľko je zranený. „Mám ťa Sammy, mám ťa. Nedovolím, aby sa ti niečo stalo. Si v bezpečí, sľubujem.“ Nebolo to prvý krát, keď mu to sľúbil, a Sam pochyboval, že to bolo naposledy, ale vždy mu to dodalo pocit bezpečia, akoby bol ponorený v nejakom ochrannom poli, ktoré nič neprelomí.
„Viem,“ oprel sa Sam o Deana. „Pamätám sa.“

XXX

Telka hučala v pozadí, hudba poukazovala na hlavnú udalosť v dejovej línii. Dean si vzdychol. Sam bol oňho opretý, cítil, ako mu jemná triaška prebehla telom. Oh, bože, Sammy. Keď dával bratovi tabletku, mal možnosť vidieť, ako veľmi má opuchnutý jazyk. Dean si nebol istý, ako vôbec ešte Sam zvláda rozprávanie. Ale samozrejme, je to jedna vec, s ktorou môžem vždy počítať, Sam bude rozprávať.
„O čo ide?“ spýtal sa Sam, slová takmer nezreteľné.
„Moskyty vypili krv latimérie a infikujú teraz všetko okolo.“
„Myslel som, že si vravel, že je to dobrý film.“
„Je dobrý,“ Dean potriasol hlavou. „Musíme popracovať na tvojom vzdelaní.“
„Hej, máš pravdu,“ neškriepil sa Sam. Dean cítil, že má napäté svaly. Zdvihol Sama, prebehol s ním do kúpeľne a zdvihol záchodovú dosku predtým, než začal Sam vracať. Keď Sam skončil, Dean z neho stiahol zakrvavené tričko a preniesol ho späť do postele. „Ďakujem, Dean.“
„Musím ti dať druhé tričko,“ Dean ponatriasal vankúše za Samom, takže ten mohol trochu sedieť.
„Dean?“
„Čo je, Sammy?“ Dean sa prehrabával bratovým šatníkom, hľadal niečo, čo by si Sam mohol obliecť. Rastie príliš rýchlo, nič mu nesedí.
„Môžem...“ Sam sa odmlčal. Dean sa naňho pozrel.
„Čo?“ Dean sa zamračil, potom sa usmial, zavrel Samov šatník a otvoril svoj. „Oh.“ Vytiahol svoju obľúbenú teplákovú bundu. „Túto?“ Sam prikývol a Dean mu pomohol do priveľkej bundy. Vždycky ju chcel, keď bol chorý. „Prepáč, mal som na to myslieť skôr.“ Povedal, keď sa posadil späť na posteľ, skĺzol rukami poza Sama a pritiahol si ho k plecu, aby ho mohol podoprieť. Zdalo sa, že tak Sam dýcha ľahšie.
„To je v poriadku,“ zamumlal Sam s napuchnutým jazykom. „Len by som ju ovracal.“
„Pravdepodobne,“ Dean sa zavrtel, uisťujúc sa, že má Sam to najlepšie možné pohodlie. Jeho brat vzdychol. Dean ho objal. „To je v poriadku, Sammy. Hej, vravel som ti už niekedy...?“
„Čo?“
„Nikdy si neobhrýzaj bradavice z prstov.“
„Nevravel,“ zasmial sa Sam.
„A vieš čo? Krvácajú. A veľmi. A zanechávajú také divné diery.“
„Ty si to spravil. Ty si to akurát spravil, že hej.“
„Možno,“ usmial sa Dean.
„Preto máš na prstoch náplaste. Že?“
„Uh...“
„Au, Dean. Ohromné.“ Sam si vzdychol a uvoľnil sa. „Proste ohromné.“
„Sammy?“
„Prepáč, je ťažšie...“ Sam sa odmlčal, ale Dean počul v tichom vyhlásení nevyslovené „vydržať“.
„Som tu, Sammy. Spi, pokiaľ to potrebuješ.“ Povedal Dean. Och, bože, je toto koniec?
„Nie, ja ne...“ zase nedokončil.
„Sam?“ Dean ním jemne zatriasol.
„Nechcem.“ Sam sa nadýchol. „Je ťažké rozprávať.“
„Hej,“ Dean prehltol guču, ktorá mu zvierala hrdlo. „Viem. Počujem to.“ Dean bol chvíľu ticho. Čo mám robiť? Ako mu to môžem uľahčiť? „Hej, hovoril som ti už niekedy o tom, keď som sa od teba a otca oddelil v pralese v Olympicu?“
„Nie, nikdy si to nehovoril.“ Sam sa oňho opieral už len ako mŕtva váha, dokonca aj slabý tras bol preč. „Bol si vtedy ako krvavá fašírka.“
„Najprv som si neuvedomil, že som sa stratil,“ pokrčil Dean plecami. „Dobre, bol som stratený, niečo chcelo, aby som sa stratil - chcelo ma oddeliť od vás dvoch.“
„Čo?“ zamumlal Sam, len zvuk miesto slova, ale Dean rozumel.
„Nevedel som, čo to bolo, až kým...“ Dean pokračoval v rozprávaní, keď skončil jeden príbeh, začal ďalší, stále dával pozor na Samove zamrmlané odozvy, stále si uvedomujúc, že jeho brat pomaly chladne, ako keby už bol mŕtvy. „Netvor z vysokej“ skončil, začal „Prišiel z ďalekého vesmíru“, noc pokračovala. Sam bol ticho viac ako hodinu, neodpovedal na otázky. Dean zdvihol bratovu ruku a nechtom zatlačil do jeho dlane. Samove prsty sa trošku ohli, ako odpoveď na bolesť. Dean sa nadýchol a pokračoval v rozprávaní.
„Nie, prosím. Ja nechcem ísť,“ zašepkal zrazu Sam okolo tretej ráno.
„Sammy?“ zostražitel Dean.
„Nie, nechcem ísť. Prosím.“
„Nemusíš ísť nikam. Nenechám ťa ísť. Pokiaľ ťa chce, musí sa dostať cezo mňa, aby ťa dostal.“ Dean zosilnil zovretie okolo Sama. „Počuješ ma? Ak ho chceš, poď si po mňa. Mám ťa, Sammy,“ sedel s lícom opretým o Samovu hlavu. Vzdychol, potom začal znova rozprávať. Každú chvíľku pridával „Som tu. Mám ťa,“ do príbehu, aby dal Samovi vedieť, že nie je sám. Niekedy krátko pred úsvitom, ho dostihlo vyčerpanie.
Svetlo na tvári prebudilo Deana z nepokojného spánku. Bolel ho krk, na chrbte mal hrb veľký ako Impala. Chvíľu zostal úplne nehybne, kým sa okolo neho nesformoval deň. Sníval, hmlisté nočné mory, Sam, kričiaci jeho meno, odťahovaný do temnoty smejúcim sa hlasom. O čom to, do pekla, všetko bolo?
Ďalšia myšlienka priniesla všetko späť – chorobu, vlkolakov, démona. Sama. Bratovo telo, uvoľnené a chladné v porovnaní s jeho, dlhú noc, Samov plač. Och, bože, Sammy. Dean sa posunul, snažil sa nezobudiť brata, keď si uvedomil, že o jeho plece sa opiera vankúš. Otvoril oči.
Sam bol preč.
Dean sa posadil, rozhliadol sa po izbe. „Sammy?“ ozval sa, v hrudi mu narastala panika, srdce mu splašene tĺklo o rebrá. „Sammy?“ zavolal hlasnejšie, vstal z postele. „Sam?“ začul spláchnutie záchoda, o okamih neskôr sa otvorili dvere na kúpeľni. „Sam?“ skríkol Dean.
„Nekrič, bolí ma hlava,“ ozval sa Sam z chodby.
„Čo si myslíš, že robíš?“ zavrčal Dean, strach prešiel do hnevu.
„Musel som ísť. Nechcel som ťa zobudiť,“ usmial sa Sam, potom sa zakolísal. Dean prešiel izbou a chodbou skôr, než Sam spadol. Pritiahol si brata k sebe, Samove ramená ho objali okolo krku.
„Mal si,“ zašepkal Dean.
„Veľa si toho nenaspal,“ Sam sa oňho oprel. „Ďakujem.“
„Ako sa cítiš?“ Dean sa neodvažoval dúfať.
„Lepšie, Dean. Je to preč. Niečo sa stalo...“
„Otec musel zabiť tú vec.“
„Hej,“ Sam si vzdychol. „Môžem dostať nejakú kávu, kým sa ocko vráti?“
„Iste,“ Dean zdvihol Sama a odniesol ho do kuchyne.
„Myslíš, že Rod sa bude hnevať, keď si znova zajazdíme a pôjdeme pozrieť Ziggyho?“
„Nie, myslím, že to bude v pohode.“ Dean sa otočil, obsluhoval kávovar, snažiac sa ukryť slzy, ktoré mu stekali po tvári. Bude to v poriadku. Bude v poriadku. Zotrel si ich z tváre a otočil sa, usmial sa na brata. Sam sa mu zadíval do očí vševediacim pohľadom. „Sklapni, Sammy.“
„Dean? Sammy?“ ozval sa od predných dverí Johnov hlas.
„V kuchyni, otec,“ odpovedal Dean.
„Okay,“ John vošiel do miestnosti. Stuhol. „Sammy?“ povedal ticho predtým, než vyrazil k synovi a vzal ho na ruky. Dean sa usmial na Bobbyho, keď druhý lovec vošiel. „Si v poriadku!“ Nebola to otázka. John sa odtiahol a pozrel na Sama. „Je ti lepšie“
„Hej, oci. Vďaka tebe a Bobbymu,“ povedal Dean, nalial kávu do pohárov pre nich všetkých. „Zabitie tej veci bolo riešenie.“
John sa pozrel ponad Sama na Deana. „Čože?“
„Zabitie toho. Zachránilo to Sammyho.“
„Ale, Dean...“ začal John.
„Čo?“ Dean sa díval z Bobbyho na otca.
„Nikdy sme ho nenašli,“ povedal Bobby ticho. „Stopy, ale nič iné. Boli sme to skontrolovať aj v nemocnici, ostatné deti umreli o tretej ráno.“
„Všetky zomreli? O tretej?“ Dean klesol na stoličku. „Ale ak ste to nezabili... Prečo je Sam...?“
„Neviem,“ John posadil Sama späť na stoličku.
Dean sa pozrel na brata. Sam sa naňho usmial – bol to tajomný úsmev. Sam poznal odpoveď, aj keď nikto iný nie. „Čo je?“
„Hmm?“ Sam si odpil z kávy. „Nič. Kedy pôjdeme pozrieť Ziggyho?“

V aute bolo ticho, ticho, ktoré sa ťahalo už míle, tri dlhé dni. Vrelo medzi nimi. Tu a tam Dean riskoval pohľad na brata. Sam zakaždým zízal z okna, sánka stisnutá, napätie, hnev badateľný v celom jeho tele. Dean si vzdychol. Bol to zlý lov – o to horší, že Sam mal takmer osudný stret s tou vecou. Zvládli to zabiť, ale Sam bol zasiahnutý počas smrteľného zápasu príšery.
Takmer Sama stratil
Počas tých chvíľ horúčkovitého poskytovania prvej pomoci, počas tých dlhých, dlhých minút, keď bol Sam na hrane medzi vedomím a bezvedomím, Dean mal pocit, že príde o rozum. Keď Sam konečne otvoril oči a odtlačil mu ruku, Dean sa zlomil. Strach a vina, ako vždy, sa zmenili na hnev a on ho vyventiloval, hneď na mieste v tmavom lese, v daždi, ktorý ich zmáčal. Vykričal sa zo strachu, z frustrácie, z neovládateľnej paniky, pokúšajúc sa zastaviť každé jedno slovo, ale neschopný to zastaviť, odkedy začali opúšťať jeho ústa. Sam reagoval na hnev – a odvtedy bolo medzi nimi ticho.
Dean sa pokúsil ospravedlniť sa. Pokúsil sa to vysvetliť. Iste, jeho brat predsa vedel, že to bola len reakcia na to, že ho takmer stratil. Znova. Už po koľký krát? Koľko krát to bolo tak tesné? To všetko začalo na Deana padať. Samozrejme, Samova odpoveď to vždy len znova spustila.
„Nie je to tvoja vina, Dean,“ hovoril mu Sam. „Nie si zodpovedný za všetko.“
Dean vybuchol, Samov pokoj mal efekt aj naňho a potom bolo znova len ticho. Míle ničoho, okrem ticha. Dean to dusil v sebe, hádal sa so sebou, nenávidel sa. Sammy takmer umrel. Moja vina. Fakt, že Sam to bral tak pokojne, akceptoval to a dokonca sa cez to preniesol, doháňal Deana do šialenstva. Ako to môže takto robiť? Ako môže...
„Zastav!“ Samov hlas Deana prekvapil.
„Čo?“ Dean sa po bratovi obzrel.
„Zastav, Dean,“ zopakoval Sam, úsmev mu rozžiaril tvár.
„Čo?“ spýtal sa znova Dean, dívajúc sa cez okno. To nie je možné. Dean zastavil na parkovisku pri ovocnom stánku. Sam bol von skôr, než mohol Dean čokoľvek povedať. Nemôžem tomu uveriť. Neuvedomil som si... Dean si na okamih vložil hlavu do dlaní. Minulosť bola zrazu tu, priamo pred ním, jazda v Lotuse, dlhá noc čakania na to, že mu Sam umrie v náručí. To všetko. Zrazu to bolo, ako keby sa dlho liečená rana nanovo otvorila. Aj vtedy som ho takmer stratil. Pomaly vystúpil z auta a prešiel k stánku. Stolička bola stále pri pokladni. Dean spoza stánku počul Samov hlas a jasný smiech. Prešiel popri ovocí na pole za obchodom.
Ziggy sa radostne díval Samovi do tváre, vydával mrmlavé zvuky, keď obhryzoval Samove vlasy. Dean zastal a sledoval brata. Samova schopnosť brať si radosti všade, kde ich nájde stále privádzala Deana do úžasu.
„Je pekné vás vidieť, chlapci,“ majiteľ zostarol, ale Dean si pamätal jeho úsmev a jeho láskavosť spred rokov. „Oh, zákazníci. Zostaňte tak dlho, ako chcete.“ Vrátil sa do stánku s ďalším úsmevom pre Sama.
„Pamätá si ma,“ Sam mal ruku na Ziggyho krku.
„Myslíš?“ Dean prikročil k plotu.
„Možno,“ pokrčil plecami Sam, úsmev mu zmizol z tváre.
„Nemyslel som to...“ začal Dean. Tá moja choroba „huba na špacír“ ma hnevá v posledných dňoch čoraz viac. Som zvedavý, či to za to schytám. „Do čerta.“ Oprel sa o plot, sledoval, ako sa Sam hrá s lamou. Sam naňho pozrel a zamračil sa. „Ospravedlňujem sa, Sammy.“
„Za?“ Sam sa zamračil ešte viac. „Nechceš s tým znova začínať, že?“ zafučal Sam a pretočil očami.
„Začať? S čím?“ Dean stisol zuby. Nekrič, nechaj to tak. Proste sa len ospravedlň, neotváraj si ústa.
„Dean...“ Sam sa zahľadel na pole, kde sa on a Ziggy spolu hrali pred desiatimi rokmi. Jeho brat bol ticho. Dean sa díval na Sama, videl, ako mladšiemu súrodencovi stekajú po tvári slzy. „Musíš odpustiť sám sebe, Dean. Nebola to tvoja chyba, to čo sa stalo v lese. Okrem toho...“
„Čo?“ Dean sa inštinktívne pohol bližšie k Samovi. „Okrem toho čo?“
Sam pokrčil plecom. „Vedel som, že budem v poriadku.“
„Tvoje srdce nebilo, bol si tak ďaleko od toho, byť v poriadku, ako to len bolo možné.“
„Nikdy som ti nepovedal, čo sa vtedy stalo, že?“ Sam sa k nemu otočil.
„Čo?“
„Tej noci.“
„Sam, povedal som, že ma to mrzí, ale to ešte neznamená, že ťa za chvíľu nezabijem.“
„Pravda,“ Sam sa zasmial. „Myslel som tú noc – s Finceliom, tú noc, keď som mal umrieť.“
„Vždycky som si myslel, že vieš viac, než si povedal. Otec sa ma pýtal aspoň tisíckrát, akú ochranu som použil, aby som ťa zachránil, čo som spravil.“ Dean si vzdychol. „Neurobil som nič. Povedal som mu to.“
„Ale spravil,“ povedal Sam ticho.
„Nie, Sammy, nespravil. Vieš to. Veď sme ani nevedeli, kde začať. Fincelius sa nedal odraziť soľou, svätená voda nezachránila ostatné deti... Nič.“
„Prišiel si po mňa, vieš?“ Sam skúmal Deanovu tvár, čakal na reakciu.
„Čože?“ ČOŽE?
„Tú noc si po mňa prišiel, Dean. Vziať si ma.“
„Nie.“
„Je to pravda. Bol tam. Pokúšal sa vziať si ma.“
„Nie.“ Dean potriasol hlavou. Bolo to tak tesné. Nie.
„Zachránil si ma,“ dodal Sam jednoducho. Na lícach mal slzy, leskli sa v slnečnom svetle. Ziggy si položil hlavu na Samovo plece. „Ty, Dean.“
„Sam?“
„Nemohol ma vziať. Nedovolil si mu to. Bol som takmer preč, takmer ma odtiahol, keď si povedal, že nemusím nikam ísť, že Fincelius sa musí dostať cez teba. Veril som tomu, Dean. Zakaždým, keď som bol takmer preč, som počul tvoj hlas ,Som tu. Mám ťa’. A vedel som.“
„Vedel si čo?“ Dean zrazu v hrudi cítil bolesť. Sam vedel príležitostne povedať veci, ktoré sa jemu zdali úplne zrejmé, ale ktoré trieštili Deanov svet na kúsky.
„Že ma nemôže vziať. Bol si tam a ja som bol v bezpečí.“ Sam si vzdychol. „Fincelius to konečne vzdal. A povedal mi to, Dean. Zachránil si ma. Tvoja – a nerob si z toho slova srandu – láska a moja viera v teba.“ Sam sa pohol, takže sa oprel o Deana. „A to je stále tu. Tá viera, tá dôvera. To je dôvod, prečo som si ten deň nerobil starosti. Vedel som, že si tam.“ Sam sa usmial. „Nie je tvoja chyba, keď sa stane niečo zlé. Nie si zodpovedný za všetko, Dean, nemôžeš byť stále tam, kde sa niečo deje. Ale...“
„Ale čo?“
„Ja...“
„Sammy? Čo?“
„Bude to znieť trochu hlúpo.“
„Ako keby som ja za posledných pár dní nenavravel dosť hlúpostí.“
„Okay,“ povedal Sam. „Myslím, že vždy viem, že si niekde tam, nejako, že vždy stojíš medzi mnou a čímkoľvek, čo tam je.“
Dean sa oprel o Sama. Ziggy sa natiahol a širokými perami začal obhrýzať aj jeho vlasy. „Vždycky budem,“ povedal Dean ticho. „Vždy, Sammy.“ Pozrel ponad pole, do zlatého svetla, hrajúceho sa so zrnkami prachu, takže to vyzeralo, že sa vzduch trbliece. Dean si zotrel slzy z tváre.
„Čo je?“ spýtal sa Sam, Dean v jeho hlase počul úsmev.
„Toto bude najdojemnejší okamih storočia, Sammy. Budeme teraz piecť koláčiky?“
„Blbec.“
„Idiot.“
Ani jeden z nich sa dlhý čas nepohol, ale ticho medzi nimi teraz bolo upokojujúce a teplé. Stáli vedľa seba, sledujúc slnko pomaly zapadajúce za horizont, potom sa ako jeden otočili a vrátili sa k Impale.