Autor: NikaDex
---
"Sam! No tak!" zakričal Dean cez dvere do malého bytu, ktorý mali prenajatý už skoro päť mesiacov, čo bolo oveľa dlhšie ako si Dean myslel.
"Sam!" Zakričal znova. Už mu dochádzala trpezlivosť.
Potom uvidel svojho štrnásťročného brata mihnúť sa v malinkej kúpeľni s hrebeňom v ruke.
"Už idem!" odpovedal Sam náhliac sa ku vchodovým dverám, kde naňho stále čakal Dean, hrebeň položil na jedálenský stôl, do jednej ruky schmatol svoju obrovskú športovú tašku a do druhej veľkú fľašu s vodou.
Dean sa chichotajúc pozrel na Samovu športovú čelenku vďaka, ktorej mu nepadali vlasy do tváre.
"Sammy, vyzeráš ako dievča."
"Sklapni, takto to má byť ! nevolaj ma Sammy, som Sam!"
"Hej, hej, no tak daj už ten svoj zadok do Impaly, nechceme predsa prísť neskoro na tvoj zápas, princeznička.
Sam si niečo zahundral popod nos, ale odišiel smerom k Impale, pretože vedel, že by mal byť vďačný, že ho Dean berie na každý zápas, ktorý chcel.
*
Počas cesty na zápas, Dean sledoval Sama, ktorý si neustále bubnoval prstami po stehne.
"Nervózny?" opýtal sa.
Sam sa pozrel na Deana.
"Hej, toto je pre nás veľmi dôležitý zápas!"
Na chvíľku sa pozrel z okna von a potom späť na Deana.
"Ak vyhrajme tento zápas, sme vo finále!" Povedal tichým hlasom, dúfajúc, že bude pritom.
Dean ho potľapkal po nohe.
"Bude to v poriadku, Sammy! Ak si dobre spomínam, ty si strelil osem gólov , opakujem osem z posledných pätnástich gólov čo dal vás tím! Ak to niekto dá gól , budeš to ty!"
Sam sa na Deana usmial. Vždy vedel čo má povedať, aby ho urobil šťastným.
Potom Dean nechápavo pokrútil hlavou.
"Sammy, Sammy, si hlupák dokonca aj v športe!" Sam sa zamračil, ale len na chvíľu, pretože vedel, že sa ho Dean snaží len rozveseliť.
*
Na parkovisku futbalového ihriska, Dean zastavil auto a vystúpil. Sam ho hneď nasledoval. Odkráčali do šatne, kde naňho mávali už jeho spoluhráči. Potom pocítil Deanovu ruku na jeho pleci, Dean ju trochu stlačil.
"Správne Sammy, nechcem ti zaželať veľa šťastia... pretože ty ho potrebovať nebudeš !" žmurkol Dean na svojho brata, " daj jeden aj za mňa, budem ťa celý čas sledovať, ako vždy. "
Venoval Samovi jeden zo svojich žiarivých úsmevov a odišiel k ostatným ľuďom, netrpezlivo očakávajúcich začiatok zápasu.
Kým Dean čakal, pozoroval otcov a mami Samových spoluhráčov. Preklínal otca za to, že tu nie je. Včera v noci povedal, že musí skoro ráno odisť. Najskôr, chcel aby Dean and Sam išli s ním, ale Dean ho presvedčil, že pôjdu za ním len čo sa skončí zápas. Ich otec nechcel zostať ani jeden deň navyše, aby videl dôležitý zápas mladšieho syna.
Dean vedel, že Sam chcel zostať aj na finálový zápas ak sa dostanú do finále, ale ak mal byť úprimný, Dean nevedel čo má urobiť. Buď nepočúvne otcove rozkazy a spraví jeho brata jedným z najšťastnejších osôb na zemi, alebo bez ohľadu na brata počúvne otcove rozkazy ...znovu. Ak mal byť Dean úprimný nepáčilo sa mu čím sa ich otec stal. Niekedy ho už nespoznával, išiel slepo do akéhokoľvek lovu, bez toho aby staral čo sa deje so Samom a Deanom. Dean rád lovil, ale nie v prípade, ak to znamenalo, že Sam nebude mať poriadny život. A toto neustále sťahovanie z miesta na miesto malo od poriadneho života dosť ďaleko. Chcel dopriať Samovi aspoň trochu normálnosti. A tiež musel priznať, že Sam bol celkom dobrý futbalista.
*
Po chvíli videl Dean ako oba tímy prichádzajú na ihrisko. Pozrel sa hrdo na Sama, ktorý na oplátku usmial.
Netrvalo dlho a Sam strelil prvý gól zápasu. Ako útočník jeho tímu, si väčšinou našiel cestu k lopte. Vzal vysokú prihrávku, asi tak 5 metrov pred bránkou ,načo brankár nemal žiadnu šancu reagovať, a strelil do pravého horného rohu.
Na konci zápasu vyhral Samov tím 4:0, Sam trikrát skóroval. každý krát čo Sam strelil gól, Dean vyskočil zo sedadla a tlieskal najlepšie ako vedel.
*
Nakoniec, uvidel Sama kráčajúceho cez dvere lúčiac sa z ostatnými spoluhráčmi. Keď uvidel Deana, jeho úsmev sa rozšíril. Dean ho jemne objal a držiac ho v krátkom objatí povedal:
"Sammy! To bolo skvelé! A ty si dal tri góly! Úžasné!
Sam sa naňho usmial a odpovedal:
"Ďakujem! Bola to zábava! A teraz sme..."
Sam zmĺkol a zahľadel sa na podlahu.
"A teraz ste čo?" opýtal sa Dean.
"Nuž...teraz sme vo finále... ale viem, že do tej doby budeme už dávno preč, nie?"
Povedal nepozerajúc sa Deanovi do očí. Dean mu polozil obe ruky na ramená.
"No to hovoril otec, ale..."
Sam zdvihol hlavu a pozrel sa na staršieho brata.
"Dean?"
"No, myslím, že by otec mohol ešte pár dni počkať. Pôjdeš na ten zápas...pretože som tvoj skvelý, úžasný, veľmi dobre vyzerajúci..."
Nestihol dokončiť vetu, pretože sa mu Sam opäť hodil do náruče. Dean objatie tiež opätoval a usmial sa.
"...veľký brat." dokončil potichu.
*
Dva dni pred finále, Dean práve odviezol Sama na tréning, keď mu zazvonil telefón. Posadil sa do Impaly na sedadlo vodiča a zdvihol ho.
"Áno?"
"Už ste na ceste?" opýtal sa John staršieho syna, hoci to bolo skôr konstatovanie posluchnuteho rozkazu ako otázka. Dean hneď neodpovedal, premýšľal čo povie. Bol rozhodnutý zostať kvôli finálovému zápasu.
"Dean?"
"Nie, pane."
"Nie? opýtal sa jeho otec neveriacky.
"Nie, nie sme na ceste za tebou."
"A prečo dopekla nie?"
"Samov tím vyhral zápas. Pozajtra hrajú finále. Pôjdeme za tebou až po finálovom zápase.
Na druhej strane linky bolo dosť dlho ticho, kým John opäť prehovoril.
"Počúvaj ma, Dean. Dal som ti priamy rozkaz, obaja si okamžite nastúpte do auta a..."
Dean ho rázne prerušil.
"Nie, ocko. Toto je pre Sama veľmi dôležitý zápas. Chcem, aby sa trochu zabavil , aspoň raz v živote. Má štrnásť, ocko! Nezaujíma ma čo si myslíš, mám 19, dokážem sa o neho postarať, dopekla, robím len to čo si ma naučil. Postarám sa o Sama. Videl si ho hrať? Je fakt dobrý! Ale jasné, že si si to nemohol všimnúť, keďže si nikdy nebol na jeho zápase. Vieš ako veľa to pre Sama znamená? V poslednej ta tak málo vidíme, ospravedlňujem sa otec, ale my zostaneme."
S týmito slovami telefón zlozil. O pár minúť neskôr ešte stále sedel v sedadle a rozmýšľal o tom, čo povedal otcovi. Nikdy predtým sa takto nevzoprel otcovi. Znovu mu zazvonil telefón. Vedel, že to je jeho otec, no nezdvihol to a nechal ho vibrovať na palubnej doske.
*
O niekoľko hodín sa Dean vrátil na futbalové ihrisko, aby vyzdvihol Sama. Keď prichádzal ku vchodu, videl ho stáť ako pri svojich priateľoch, rozprával sa s nimi s úsmevom od ucha k uchu. Už dávno nevidel Sama takého šťastného. Zaparkoval vedľa skupinky rozprávajúcich sa mladíkov a čakal kým sa Sam posadil do auta.
"Hej, Dean!" pozdravil nadšene svojho brata, keď sa konečne posadil na miesto spolujazdca. Dean sa pokúsil o úsmev. Stále ho hrýzlo svedomie kvôli rozhovoru s otcom.
"Hej, Sam. Aký bol tréning?" opýtal sa po ceste späť do bytu.
"Bol skvelý. Myslím, že sme naozaj dobre pripravený, po zajtrajšom tréningu by sme mali finále vyhrať bez problémov!"
"To je skvelé, vážne skvelé!"
Až vtedy si Sam všimol bratovo zvláštne správanie.
"Dean, čo sa deje?"
" O čom to hovoríš? Nič som v pohode." neodvážil sa pozrieť Samovi do očí, pretože by hneď zistil, že niečo nie je v poriadku.
Ale Sam to nemusel urobiť, pretože to už vedel.
" Volal ti otec?"
Dean si vzdychol. Vedel, že by bolo zbytočné Samovi klamať.
"Áno, volal."
"Znamená to, že musíme odísť?" spýtal sa Sam smutne.
"Nie, sľúbil som ti, že si zahráš vo finále. A ty si ho zahráš!"
"Ale nechcem, aby si sa dostal do problémov. Čo si povedal otcovi?"
"To čo som mu mal povedať už dávno. Neboj sa Sammy, chcem aby si bol šťastný a to je teraz dôležité." povedal a ešte raz sa na Sama usmial, tento krát presvedčivejšie.
"Vďaka Dean, si najlepší!" povedal Sam a oprel sa o Deana, tak aby Dean nijako nebránil v jazde.
*
Nastal deň D, zápas sa konal o šiestej večer, no Sam vstal už o siedmej ráno. Bol taký rozrušený, že sa snažil robiť čokoľvek čo by ho rozptýlilo. Dean ešte spal, ale už nie nadlho. Keď sa Sam pokúšal umyť riad, vypadol mu z rúk tanier a rozbil sa na malé kúsky.
"Sam?" spýtal sa Deana ospalo.
"Je mi to ľúto, Dean..." začal zbierať črepiny na podlahe.
"Čo je s tebou? Ešte je príliš skoro."
"Som naozaj, ale naozaj rozrušený ,Dean! Nemohol som spať celu noc..."
"Ty si naozaj blázon, vieš to?" zasmial sa Dean. Potom vstal a odišiel sa osprchovať do kúpeľne. Aj tak by už nezaspal. Bolo by zbytočné vrátiť sa do postele.
Potom čo skončil, vyšiel už z kúpeľne kompletne oblečený. Videl Sama sediaceho na gauči. Snažil sa čítať si knihu. Na chvíľu sa mu to aj podarilo, no väčšinou sa rozhliadal po miestnosti a snažil sa udržať svoje nohy v pokoji. Dean prešiel k Samovi.
"Čo povieš na raňajky?"
Sam vyskočil a hodil knihu na malý stolík.
"Áno, prosím. Čokoľvek čo ma dokáže rozptýliť!"
*
Mali šťastie, že zápas bol v meste, takže nemuseli nikam cestovať. Dean zaparkoval auto na zvyčajnom parkovacom mieste a obaja zamierili na miesto, kde ich úž mali očakávali Samovi priatelia.
keď dorazili jeden z jeho priateľov ,Manson, prišiel k nemu, vyzeral, že každú chvíľu exploduje od vzrušenia.
"Sam! Tomu neuveríš! Tento zápas bude sledovať aj hľadač talentov z Kansas City Sporting! Kto vie, možno si všimne ako skvelo hráš!"
Sam sa usmial na svojho priateľa, pretože vedel, že sa už nikdy nebude môcť venovať futbalu, aj keď všetci hovorili, že by si bol najlepším hráčom na svete.
"Jasné, ak tu ma niekto talent, tak si to ty Manson!"
"Ale ty si dal takmer všetky naše góly."
"No, ty si brankár, čo by sme bez teba robili, hmm? Však nám nedali ešte ani raz gól!“
"Tak potom možno obaja pôjdeme do Kansas City!" usmial sa Manson na svojho priateľa.
"Hej, možno." Sam rýchlo pozrel na Dean, ktorý stál vedľa nich sa smutným úsmevom na tvári. Urobil by čokoľvek, len aby sa Sam takto naňho nepozeral, ale ako mal zvládnuť všetko sám? Vedel, že toto je to po čom jeho brat naozaj tužil, ale čo lov? vedel, že lov nikdy nebol pre neho. Robil len to čo mu bolo povedané, aby urobil. Zavrtel hlavou, bude nad tým rozmýšľať neskôr, tento zápas je dnes dôležitý.
"No, Sam, uvidíme sa neskôr. Dobre sa zabavte!"
"Vďaka!" povedal Manson a Sam naraz.
*
Ako si Dean myslel, ich tím vyhral zápas 2:0,Sam dal obidva góly. Všetci hráči ešte oslavovali na ihrisku , keď sa k Deanovi priblížil muž okolo tridsiatky.
"Ahoj, moje meno je Paul Wilkerson, som hľadač talentov do nášho futbalového tímu Sporting Kansas City. Ste opatrovník Sama Winchestra?"
"Som jeho starší brat, Dean. A áno, myslím, že ma môžete považovať aj za jeho opatrovníka."
"No, s veľkým záujmom som sledoval tento finálový zápas a musím povedať, že som naozaj ohromený talentom vášho brata. Chcel by som ho pozvať na skúšobný tréning, aby ho videl aj náš tréner a možnože bude môcť hrať za náš futbalový tím. Ale aby som bol úprimný, ja nevidím dôvod, prečo by sme ho nezobrali, pretože je naozaj, ale naozaj dobrý!"
Dean bol zmätený. vedel, že Sam bol dobrý, ale až tak veľmi? Nevedel, čo na to povedať. Na jednej strane by rád dal Samovi šancu, ale na druhu stranu ako to mal povedať svojmu otcovi? A čo lov?
"Viem, že ste teraz zaskočený a potrebujete si to premyslieť. Tu je moja vizitka, za chvíľu sa pôjdem porozprávať aj so Samom. len som chcel, aby ste to vedel ako prvý, aby ste boli pripravený. Zavolajte mi, keď sa rozhodnete."
Nechal tam Deana stál s otvorený ústami s vizitkou v ruke. Videl toho muža prejsť popri ďalších rodičov, predstavil sa pánovi Wilkersonovi so širokým úsmevom na perách oznamujúc im dobré správy pre ich syna.
Dean potriasol hlavou, potom sa otočil a kráčal smerom do šatne, kde sa chcel posadiť na lavičku a počkať, kým sa Sam vráti.
Potom ho zrazu niekto zozadu schmatol, ťahal do zadnej časti budovy a z celej sily ho hodil o stenu. Jeho hlava narazila na tehlovú stenu. Celým telom mu prechádzala mučivá bolesť. Snažil sa pozerať cez zahmlene obraz pred očami, krv sa mu valila do očí z rany na hlave.Skôr než stihol zareagovať, tá osoba ho už chytala za golier a pritláčala opäť na stenu. Bol príliš prekvapený aby reagoval, keď uvidel, že to bol nik iný ako jeho otec.
"Oci?"
"Povedal som ti, že si máte zbaliť veci a ísť mi pomôcť. Ale čo si urobil? Nechal si to dieťa hrať tú hlúpu hru! A teraz chceš, aby hral v Kansas City? A čo lov? Musíme sa sústrediť na lov! Na nič iné!"
"Neviem o čom to rozprávaš..."
"Neklam mi, chlapče. Počul som ako sa s tebou hovoril ten hajzel."
Deanovi sa čoraz ťažšie rozprávalo, videl ešte rozmazanejšie ako predtým, pretože mal ešte stále Johnovu ruku na krku. Ťažšie dýchalo aj kvôli bolesti čo cítil. Nepovedal nič, len sa snažil sústrediť na dýchanie.
"Dean, počúvaj ma, zoberiem Sama a teba so sebou. Musíme uloviť toho hajzla, nechceš sa pomstiť netvorovi, ktorý ti zabil mamu?"
To bol pre Deana už priveľa. Zozbieral všetku energiu čo mu zostala a odstrčil od seba otca. John bol tiež prekvapený a nestihol sa brániť.
"Oci, my ani nevieme kde sa ta vec nachádza. A myslíš si, že mama chcela pre nás takýto život? Čo sme už obetovali? Chcem, len aby mal Sam dobrý život. A to nie je lov. Prepáč otec, ale nikdy si pre nás otcom nebol. Iba keď si nás potreboval, aby sme ti pomohli s lovom. Ospravedlňujem sa otec, ale ja budem robiť všetko preto , aby sa Sam dostal do toho tímu. Ak to je to čo Sam chce, tak to pre neho urobím. "
Dean uvidel v ociach jeho otca hnev. Lov ho veľmi zmenil.
Než si to uvedomil, John na neho znova zaútočil. Bol príliš unavený, aby sa bránil a snažil sa odvracať jeho údery, aj tak by to bolo zbytočné. Potom započul hlas.
"Dean!" videl ako jeho malý brat beží priamo k nim.
"Oci, prestaň! Ubližuješ mu! Pomoc! Pomôže nám prosím!" Sam sa zúfalo snažil odtiahnuť Johna od staršieho brata, ale otec bol príliš silný.
Zrazu Dean cítil, že jeho otec prestal bit. Videl ako sa ho niekoľko ľudí pokúša od neho odtiahnuť. Keď zdvihol zrak na svojho otca, pozeral sa ako na nich namieril zbraň . Zrazu Deana dostal strach. Vedel, že sa otec zmenil, ale nie až takto. Zabil by nevinných ľudí, urobil by to?
Ale našťastie, John použil zbraň iba na to, aby sa stade dostal preč. Naposledy sa ešte raz pozrel na Deana, a potom na Sama, ktorý bol len pár krokov od Deana a potom odkráčal k svojmu ukradnutému autu a zmizol.
*
"Dean!" dobehol, tých par krokov k bratovi, predtým než dopadol na kolena. Plakal.
"Dean, čo sa stalo? Ako to mohol otec urobiť? A prečo to urobil?"
Dean sa pokúsil posadiť sa, ale bolo to k ničomu, pretože mu hrozne hučalo v hlave a vedel, že má zlomené minimálne tri rebra.
"To je v poriadku Sammy. Postarám sa o teba..." to boli jeho posledné slová predtým, než stratil vedomie.
"Dean? Dean!“ triasol s ním Sam , aby sa prebral .Bol vydesený. Prečo jeho otec urobil niečo také? Zrazu pocítil nejakú ruku na ramene. Obzrel so slzami stekajúcimi po lícach. Bol to Manson.
"Hej, Sam ...hovoria, že sanitka je už na ceste. Bude v poriadku."
Sam len chcel aby sa jeho brat prebral. Cítil sa tak sám a bezmocný, keď s nim Dean nebol, aby sa o neho postaral. Ale bol rád, že mal aspoň priateľa, ktorý stál po jeho boku.
"Vďaka."
Potom začul sanitku. Sam vedel, že sa Deanovi nebude páčiť, keď sa preberie v nemocnici, ale Samovi na tom teraz nezáležalo ak to znamenalo, že bude Dean v poriadku.
--
END
Domov 
Stránka 
Sam - chce normální život, jako jeho vrstevníci. 
Dean - jako super brácha, který mu to chce dopřát. 
A John opět nezklamal - táta na zabití. 
