Muž v červenom kresle

Tak skúsil som aj ja napísať poviedku. Pár som ich už napísal, ale aj tak si nemyslím, že som dobrý rozprávač. Veď posúďte sami.

Táto poviedka bude viac-menej odlišná ako ostatné tu, pretože už je tu nespočetne veľa Sam-Dean-Castiel príbehov, takže som sa rozhodol, nahliadnuť na druhú stranu opony. Dúfam, že si čítanie užijete, aj keď v opise detailov nie som až tak zručný ako Tarael.

Len sedel. Sedel vo svojom červenom, koženom kresle ako obvykle a popíjal whisky. Nebolo to obyčajné brandy, ale Craig, presne tridsať-ročná, v škótsku vyrobená whisky, práve tá, ktorú mal v obľube. V tmavej miestnosti, ovešanej hrubými čiernymi reťazami s hákmi na konci, kde nechýbal ani bar, plný liehovín zväčša jedného druhu, ani jemné blikajúce svetlo hore na strope, ktoré jemne osvetľovalo túto zvláštnu miestnosť, v ktorej neboli žiadne dvere, ani okná, sledoval dvoch mužov ako mučia ženu, celú nahú, pripútanú mohutnými pásmi cez krk, prsia a panvovú oblasť. Neboli to tak celkom muži, ale iba schránky, v ktorých kostiach, svaloch aj žilách prúdil čierny odporný dym, ktorý ovládal celé telo. Áno, boli to démoni, ale nie hocijaký. Boli to tí najväčší, ozrutný, ba až odpudzujúco vyzerajúci démoni, ktorý boli najvyššími pekelnými inkvizítormi.

„Čo ďalej pane, už sme skúsili všetko. Ale ona ani brvou nepohla:“ Povedal jeden z týchto obrovských černo-okých monštier, stojaci bližšie pri kresle svojho Pána.
„Idioti! Lenivé vši! Už tu sedím celé hodiny a vy nedokážete z tejto šľapky vytiahnuť kde je? Ach démoni! Čo som si mal myslieť!“ Povzdychol si muž, sediaci na kresle v čiernom obleku, s pohárom alkoholu v ruke mysliac si: „Och Lucifer. Asi to nebol, až taký zlý nápad odstrániť všetky tieto tupé hovadá.“
Z týchto myšlienok ho vytrhol démon, stojaci pri žene - démonke, celej dorezanej, a zmrzačenej od anjelskej kopije.
„ Pane, máme to skoncovať, alebo si prajete ju ešte osobne vypočuť?“
„Zabite ju. Tá by nepovedala nič, ani keby som ju hodil do vane plnej svätenej vody.“
Zrazu v miestnosti, 3 krát zablýskalo oranžovo- červené svetlo, ktoré jemne odrazilo tieň muža sediaceho v kresle na stenu za ním.

„Hm, Kam asi tak idú démoni po zabití? Do pekla sa nevrátia, v očistci som ich tiež nevidel, a do neba sa dostanú možno tak iba tí chudáci, ktorým patrili tie schránky.“ Zamyslel sa Crowley, odpil si a postavil sa z kresla, aby si obhliadol mŕtve telo ležiace bezvládne na inkvizičnom lehátku, ako to sám rád nazýval.
„No, mal som ju celkom rád kým neprešla na druhú stranu, tak ale čo už, jej chyba.“ Poznamenal kráľ pekla, zatiaľ čo si upravoval límec na čiernom oblek, ktorý sa mu hodil.
„Koľká to už dnes je? Desiata? Tridsiata? Prestal som to počítať, keď ste nedokázali odhaliť jeho polohu ani po treťom démonovi!“ Zvýšil hlas Crowley na takú úroveň, že, v nekontrolovateľnej zlosti rozbil pohár whisky, ktorý držal v ruke, a tvár mu sčervenela, až tak že začala rednúť, ako práve dozretá čerešňa.

„Pane, ale ja - ja - ja za to nemôžem, my sme naozaj skúsili vše…“ Snažil sa s vydesením a veľmi nekľudným hlasom vysvetliť démon, keď ho jeho Pán prerušil.
„Ste neschopní! Lenivá, a neohrabaná zberba idiotov, ktorá sa mi dokáže len podlizovať, ale keď od Vás niečo chcem, to aby som si radšej šetril hlasivky a spravil všetko sám, vy darmožráči.“ Priblížil sa k jednému z mučiteľov, vytrhol mu ligotajúcu kopiju z ruky, a vrazil mu ju rovno do srdca. Oranžové záblesky osvetlili Crowleyho rozhorčený pohľad, a veľké telo sa zosypalo na zem.
„Tu máš tvoje, ja za to nemôžem!“ Zvýšeným hlasom precedil spomedzi zuby muž, držiaci krvavú kopiju v ruke.
"Pa-p-pane p-prosím neprepichujte ma, urobím všetko čo je v mojich silách.“ Ozval sa druhý z inkvizítorov, pomaly sa vzďaľujúc od lehátka, s vydeseným výrazom v očiach.

„Ó neboj sa. Teba ešte potrebujem na jednu maličkosť. Nemyslíš, že by tu v pekle trebalo raz za čas vymaľovať?“
Povedal, a luskol prstami Crowley, zatiaľ čo sa démonovo telo rozprsklo po celej miestnosti na malé červené molekuly, ktoré sa rozleteli po všetkých stenách navôkol. Crowley, si len z vrecka obleku vytiahol svoj biely kapesník s vyšitým písmenom C na pravom hornom okraji, a utrel pár kvapiek krvi, ktoré sa mu zachytili na krátkych, čiernych fúzoch na pravom okraji pri ústach.

„No, hneď je to lepšie“, uškeril sa tento červeno-oký démon popod kapesník.
Povedz ostatným miláčikom, že si dáme rande neskôr. Teraz si idem niečo vybaviť.“ Povedal Crowley a zmizol, takpovediac okamžite. „Takže, ten flirtovný úsmev je pre mňa?“ Zaznie z jeho úst, zatiaľ čo mávajúc červeným karafiátom, zaujal Deanov pohľad, v tomto útulnom bare. Dean takmer v momente vyťahuje nôž a pozrie sa na kráľa pekla pohľadom: „Chystám sa ťa zabiť, a je mi úplne jedno, že je tu ďalších dvadsať ľudí okolo.“
Crowley s malým, avšak hraním prekvapením hovorí: „Tak mi aspoň najprv kúp drink.“
„Povedal som, že keď ťa nabudúce uvidím…“ Hovorí Dean s popudením v tvári, a prižmúrenými očami, keď ho zrazu Crowley zastaví, a vraví „ Zabiješ ma, áno to je mi povedomé, ale neriešme otázky minulosti dobre?“…….Ďalej to už poznáte. (First born).