Ahojte milí čitatelia. Dnes som napísal toto krakučké dielko, pre skrátenie času. Nie je to poviedka, ale skôr iba nejaká úvaha, alebo zachytenie jedného momentu. Aj tak dúfam, že sa bude páčiť.
Dej je inšpirovaný udalosťami v SPN. Postavy tu sú len dve, ale naschvál som neuviedol meno ani jednej z nich, aby si hádali, aj keď to asi bude očividné. :DZa prečítanie vopred ďakujem, za každý komentár budem rád.
Už to vzdal...
Cez pohľad z okna uvidel ligotajúci sa obraz vychádzajúceho slnka, ktoré pomaly menilo farbu z jemne červenej, na oranžovú, až nakoniec, keď sa vykľulo celé z popod kopca zožltlo ako práve dozretý citrón. Takouto farbou boli posiate aj steny hotelovej miestnosti, kde v strede na manželskej posteli, taktiež žlto-krémovej farby ležal muž. Nazerajúc cez okno videl okrem slnka aj mnoho iných vecí. Vecí ako vraždy, utrpenie, a nárek duší ktoré iba blúdia po uliciach, hľadajúc miesto na posledný odpočinok, ale márne. Avšak jeho to z miery nevyvedie.
Utrpenia a náreku videl za celý život viac ako je zdravé, a to sa mu stalo osudným. Už viac nechce spôsobovať utrpenie a smrť, ale toto mu nie je súdené. Nemôže preto urobiť nič iné, ako to čo on sám spôsoboval po celé stáročia, nárek. Pomalým točivým pohybom ruky, jemne mieša červenú tekutinu vo vínovom pohári, a sleduje, ako sa točí, a jemne steká po okrajoch naspäť ku dnu. Už to vzdal. Takto to ďalej ísť nemôže, hovorí si a hádže tento presne tvarovaný priezračný druh skla aj s tekutinou o stenu, a pomaly sleduje, ako steká po stene dolu v pramienkoch. Musí plakať, pretože vie, že to čo spravil už nedokáže odčiniť, tak ako nemôže naspäť poskladať črepiny skla odrážajúce ligot slnka z podlahy rovno jemu do očí.
„Chcem sa zmeniť! Naozaj chcem!“ Vykríkne s očividným hnevom a pohybom ruky zhodí vázu s karafiátmi, ktorá sa doteraz vynímala na nočnom stolíku.
„Pššššššt.“ Jemne šepká do ucha tomuto mužovi ženský hlas, a dá mu pusu na čelo. „Netráp sa, som tu s tebou, ja ťa neopustím, tak ako mnohí iný môj pane.“ Zatiaľ čo toto vyriekne žena, ležiaca na posteli vedľa muža, on ju jemne chytí za ruku, a priloží si ju k ústam, aby ju pobozkal. Toto ešte nikdy neurobil, aspoň nie úprimne.
„Ale, povedz mi, ako môžem odčiniť všetko to zlé čo som napáchal, ako sa môžem pozrieť do očí tebe, alebo hocikomu inému.“ Riekne muž so slzami stekajúcimi po okrajoch líc, ktoré sa zachytávajú na chĺpkoch brady, a zahľadí sa do ženských čiernych očí. „Som netvor, a zaslúžim si zomrieť!“ Hovorí a rýchlo vstáva z postele, aby pomalým krokom kráčal smerom do kuchyne. Hneď ako otvára chladničku, ktorej svetlo mu na zlomok sekundy oslepí oči, siaha po plastovom vrecúšku, plnom hustej červenej tekutiny. V momente ako si strčí z nej vychádzajúcu slamku do úst, potiahne veľký dúšok do seba, a znechutene hádže poloplné vrecúško o zem, pričom si druhou rukou otiera hustú konzistenciu zachytenú na končekoch čiernych chlpov na brade. „Už som ako nejaký druh, zasraného upíra na diéte. Neskutočné.“ Znechutí sa nad sebou samým muž, a stráca sa z miestnosti v okamihu, aby si išiel pre čerstvú dávku.
Domov 
Stránka 
