1/4 časť
Dean sedel opretý o záhlavie postele a čakal so zrakom upreným na dvere izby. Dal si sprchu a to bol najväčší úspech dňa. Hroty pieskovej farby prilepené na hlave boleli až príliš, aby sa pokúšal prejsť si hlavu uterákom. Prstami to šlo lepšie.
Opäť cítil stuhnuté zovretie hrude, dýchal nepravidelne a všetko ho strašne znervózňovalo. Dnes v noci sa rozhodol upustiť od nekonečnej rutiny. Cez deň toho urobil akurát dosť. No, nie dostatočne dosť. Sam ho zase musel opatrovať ako malé decko. Neustále sa dvíhal, zvíjal a ťažko sa mu dýchalo. Takto sa aspoň vo svojej mysli snažil vymedziť územie, pokiaľ je schopný zájsť.
Nebolo to akoby chcel dosiahnuť čokoľvek, akýmkoľvek spôsobom. Bolel ho každý centimeter tela a pri každom pohybe stonal. Bolesť poznal na tisíc rôznych spôsobov, ale táto, odporná, pulzujúca, ktorá prúdila jeho pomotaným svalstvom, vyhrávala.
Viac ako pravdepodobne to súviselo s nedostatkom rozptýlenia. Ale Dean bol Winchester a rozhodol sa vyrovnať sa s tým tak, že skúšal rozsah svojich možnosti bez pomoci nejakého šarlatána. Nemohol myslieť na nič iné. Fyzická bolesť znamená, že žije a táto myšlienka zamestnávala každý záhyb jeho mysle. Páčilo sa mu to.
„Čau,“ pozdravil Dean vchádzajúceho Sama. Podľa toho ako si Sam šúchal čelo a špúlil pery, Dean usúdil, že jeho malý brat nezistil všetko, v čo dúfal.
„Čau,“ odpovedal mu Sam. Zhodil batoh na posteľ a začal sa v ňom prehrabávať. Hľadal čisté veci.
„Tak?“ Dean úmyselne predstieral záujem.
„Tak, vytvoriť v tejto oblasti dobrý obraz je dosť ťažké, lebo ten týpek sa mi strácal po celom mieste. Sotva som mu rozumel, čo hovoril.“ Sam sa prechádzal hore – dole po izbe. Dean pochopil, že sa len snaží znieť otrávene, no keby len vedel, aký je zlý klamár. Ani len Helen Kellerovej by neunikol ten rozrušený podtón.
„A?“ povzbudzoval ho Dean s očami doširoka otvorenými v predstieranom očakávaní.
„A príde sem. Tvrdí, že vie, čo démon chce s našou rodinou a deťmi ako som ja.“ pokračoval Sam a trošku znepokojene.
„Kedy?“ Táto otázka vyletela z Deanových úst skôr ako to mohol zastaviť alebo aspoň zmeniť spôsob akým ju povedal. Takmer šialene a určite nie v dobrom zmysle slova. Príliš skoro. Príliš rýchlo. Ešte nie!
„No, dúfal som, že povie dnes večer, ale s takým vnímaním, no vieš, čudným... A okrem toho, nechcel hovoriť na nechránenom území. Asi to bude niečo veľké. Povedal som mu, že sa pravdepodobne ešte niekoľko týždňov zdržíme kvôli oprave auta. Budeme tu dovtedy a on sa vraj zastaví, kým odídeme, ale ak nebudeme o ňom chvíľu počuť, máme zavolať.“ rozprával Sam, zatiaľ čo sa hrabal v batohu, vyberal si boxerky a biele tričko a vyšklbol ich odtiaľ.
„Dobre vedieť.“ zamrmlal Dean a váhavo sa zviezol pod prikrývku, neschopný potlačiť ston, ktorý sa z neho dral pri tejto zastrašujúcej úlohe.
„Si v poriadku?“ zisťoval Sam naliehavo. Jedným skokom preletel izbu a nakukoval na Deana, ktorý sa krčil na posteli. „Vzal si tabletky?“
„Hej,“ zaklamal Dean energicky, „som v pohode. Choď preč, nech môžem spať. A daj si sprchu! Smrdíš.“
„Okej, si si istý?“ uisťoval sa Sam a ustarostene pozoroval brata.
„Jasné Sami, som si istý.“ Zašomral Dean do vankúšov. Zatvoril oči a čakal na zvuk ustupujúcich krokov, šťuknutie dverí na kúpeľni a znovu ich otvoril, aby mohol skúmať drevené lišty.
* * * *
Deana vôbec nezaujímala nepremokavá látka prehodená cez neživú kostru Impaly. Neuspokojoval ho ani len pocit zadosťučinenia, že mal pravdu o daždivom počasí. V zime dážď nie je nijakým prekvapením, ale len odporným sklamaním.
Zvuk dopadajúcich dažďových kvapiek zvýrazňoval modrý žiariaci plášť. Deana skrúcalo pri každom závane ľadového vetra, ktorý mu pripomínal, že sklamal svoje zlatíčko. Na stojane za dielňou bola podopretá nová kapota. Nevybrúsená, nenamaľovaná, pripútaná pevne k stojanu. Pod prístreškom pracoval Boby. Sám, nezlomne, ako možno každý deň svojho života. Dean si neprial nič viac, ako robiť spoločnosť tomu chlapovi, ale Sam zahnal svojho staršieho brata do dielne, aby mu pomáhal s motorom.
„Nemyslíš, že si mal dnes zostať doma?“ spýtal sa Sam. Stiahol ruky do rukávov a prudko sa triasol, lebo vlhkosť, ktorá visela vo vzduchu, chladivo bodala.
„Nie, do pekla!“ vyhlásil Dean rozhodne, „a nechať ťa bez dozoru operovať moju starkú? Stále považujem za zneužitie právomoci, že si celou cestou zo St. Louis šoféroval s rozbitou hlavou a napálil to do prvého stromu.“
Sam si hlasno povzdychol. Netušil koľko krát si ešte bude musieť vypočuť túto poznámku, ale čo vedel určite, že v tom nebol žiadny náznak hádky či urážky. Zvláštne, pichľavé Deanové komentáre o aute boli vítanou zmenou toho prázdneho, zdvorilostného tónu, ktorý teraz používal, keď mu adresoval čokoľvek iné.
„Ale doktor sa vyjadril, že sa máš vyhýbať vlhkým podmienkam a nemáš prechladnúť. Vieš, riziko zápalu pľúc.“
„Sami, nebudem sa tu čľapkať v mojom oblečení Paddington Bear so žltými galošami a malým červeným dáždnikom.“ osopil sa Dean. „ V dielni je pekne sucho a okrem toho je tu aj obrovský ohrievač.“
Dean vďačne poznamenal, že motor stojí v rohu dielne, dosť ďaleko od prefukujúcich dverí. Zápal pľúc nebol jeho jediná obava. Cítil sa ako storočný, keď mu chlad stekal do kostí a zabýval sa tam. Ale perfektné umiestnenie motora, menej ako desať metrov od petrolejového ohrievača a vo výške hrude, mu umožňovalo dočiahnuť na všetko.
Schytil baterku z pracovného stola a hodil ju Samovi. „Buď užitočná, Betty Crockerová. Alebo držanie baterky zapája tú istú časť mozgu ako varenie makarónov?“ Dean zobral zo stojanu niekoľko rohatiek, objímok a gestom naznačil, že nemá maticu. „Hej, trochu svetla sem.“ pozrel na ohromeného brata.
„Myslel som, že to necháš na mňa.“ zdráhavo pripomenul Sam.
„A ja som si myslel, že vieš variť makaróny.“ doberal si ho Dean. Rozhodol sa nečakať, kým ho brat zastaví, sústredene prižmúril oči a dal sa do roboty.
„Boby povedal, že boli dobré.“ trucoval Sam. Mihol svetlom a zodvihol ho tak, aby osvietil priestor, kde Dean pracoval.
„Hej a to isté povedal o mojom Cajunskom prepečenom mäse.“
Sam sa zachechtal. „Hej povedal. Zabudol som.“ Jeho chvíľkové pobavenie rýchlo bledlo, keď videl ako Dean bojuje s rohatkou. Vyskúšal už tri rôzne objímky, pritom tichučko nadával, keď zlyhal pri povolení matice.
Veľmi dobre vedel, že Dean pozná správnu veľkosť matíc. Pred niekoľkými rokmi kompletne s Johnom prestaval auto a od šestnástich, kedy ho dostal, robil všetky opravy na ňom sám. Sam rozmýšľal, či je chyba v objímke. Príliš dobre vedel, aby niečo povedal, že Dean nepotrebuje viesť za ruku v tomto obore.
Zvnútra si hrýzol pery a snažil sa sústrediť na držanie svetla tam, kde to bolo potrebné. Posledné čo chcel, aby sa brat začal brániť jeho dobre mieneným návrhom. Napriek tomu sa rozhodol vrátiť k práci na kapote.
Predsa nedovolí, aby Dean dostal zápal pľúc, pretože chce byť užitočný. Dopekla, nezomrel ten jeden prezident na následky zápalu pľúc, lebo si odmietol obliecť bundu? Ten chlap mal možno ženu, alebo mladšieho brata, ktorý čakal v zákulisí s teplým kabátom. On odmietol obnosený kabát len z čírej hrdosti a tvrdohlavosti. Ktovie, či to nebol príbuzný? Možno z maminej strany.
„Stále prítomný, hviezdny kadet?“ spýtal sa Dean.
Sam sa tak zdesil vlastných myšlienok až svetlo baterky kleslo. Dean evidentne nechal jednu maticu uvoľnenú, pretože ju obaja počuli, bez veľkých ceremónií cinknúť na betónovú dlažbu.
„Do riti!“ zahrešil Dean, ktorý hneď pochopil, že to znelo skôr unavene ako skutočne na nahnevane. „Aziz! Svetlo!“ dožadoval sa pozornosti citátom z ich obľúbeného filmu.
Sam si bol istý, že to je jedná z tých robôt, ktoré robia ľudia označení ADD. Začal sa cítiť ako vtedy v škole, keď si prečítal a prakticky sa naučil tri kapitoly dopredu, len aby zastavil dievča, čo sa stále hlásilo a skučalo: „Ja nechápem.“
Určite by zaspal skôr ako prejde 15 minút, keby si nenašiel zábavku, ktorá zamestnávala jeho myseľ, pokým brat tápal. Pravdepodobne by to zvládol aj sám, za predpokladu, že vytiahne „motor pre blbcov“. No ale aspoň to bude lepšie ako sa už hodnú chvíľu hrať na lampu.
„Tak, čo myslíš, čo Zack naozaj vie o tom démonovi?“ zisťoval Sam, ktorý práve zmenil svoj postoj.
„Neviem Sam. Prečo nenecháme naňho, aby nám to povedal, keď príde?“ nechytil sa návnady ufrflaný Dean.
„A nie si ani trošku zvedavý?“ pokračoval Sam. Svetlo baterky sa triaslo v jeho zovretí. „Povedal, že má so mnou plány. So mnou a so všetkými ako som ja. Ty nechceš vedieť, čo sme? A čo ostatné deti?“
„Ja som ho počul. Bol som tam.“ pripomenul mu Dean. Na čele mu vystúpili kropaje potu ako sa nešikovne namáhal s rohatkami.
„Takže nechceš vedieť, čo tým myslel?“
„Jasné, že chcem! Ale najprv jedno, potom druhé. Opravíme auto, príde Zack, nasmeruje nás. Čo viac chceš?“
Týmto sa rozhovor skončil, ale Sam sa len tak nechcel vzdať. „Fajn, teraz si opravuj auto namiesto toho, aby si sa v tom zase vŕtal, akoby si to už nerobil tisíckrát predtým. Ak však potrebuješ pomôcť, nechaj ma pomôcť, ale nenúť ma tu stáť celý deň, aby mi stŕpla ruka. Aj tak nič nedosiahneš.
„ Sam...“ Deanov podráždený hlas varoval Sama, že sa priveľmi priblížil k spusteniu lavíny.
„ČO? Svetlo?“ vyštekol Sam nedbajúc na varovanie. Zúrivo mával svetlom baterky sem a tam. Malý, nepatrný lúč tancoval po celej pracovnej ploche a zastavil sa v Deanovej červenej tvári. „Takto?“
„Hej!“ zavrčal Dean, hodil rohatky na zem. „Sprav to! Určite som ťa nechcel zdržovať.“ Jeho tvár horela od hnevu. Keď Dean schytil baterku, Sam videl, že jeho zreničky nie sú rozšírené, čo bol jasný dôkaz, že hnev bol len vedľajší prejav iného trápenia. To nebol skutočný hnev skrytý za tými slovami a Sama zamrzelo, že tak tlačil na pílu.
Musel si pripomenúť, že prišli k Bobymu preto, aby dali Deanovi šancu zotaviť sa. Sústredil sa na vlastný program a pravdepodobne to tomu vôbec nepomáhalo. Ale odmietať prapríčinu Deanovho zranenia, nebol tiež ten najlepší spôsob. Treba nájsť zlatú strednú cestu.
Alebo má ešte aj starú dobrú zálohu. Malý trik, ktorý sa naučil od svojho veľkého brata.
Sam pustil baterku a nenútene prešiel k pracovnej doske, potajomky namočil ruku hlboko do vedra s vazelínou, skrytým medzi nástrojmi.
„Myslíš, že s týmto to pôjde?“ spýtal sa Sam a ukazoval bratovi jeden z kľúčov, pričom ruku s vazelínou držal mimo dohľad.
Dean pristúpil bližšie, zaškúlil na predmet. „Neviem, vráť mi moju fazuľovú stonku, veľký zelený obor.“ poznamenal, a tým kleslo napätie na znesiteľnejší stupeň.
„Človeče, čo to máš na hlave?“ zalapal po dychu Sam, zvedavo pokrčil čelo a obchádzal brata. Ruku držal stále skrytú za sebou, keď pustil nástroj na úroveň Deanových očí.
„Čo?“ Dean vytreštil oči. Zodvihol bradu, aby sa Sam mohol pozrieť. „Mám niečo na sebe? Kde?“
„Priamo tu.“ odpovedal Sam s iskrou v oku, ale to Dean zistil neskoro. Ruka plná vazelíny pristála na vrchu hlavy, skôr ako sa tomu stihol vyhnúť.
Sam zodvihol obočie, prikrčený očakával zlomyseľný úškrn na bratovej tvári, a že sa vrhne k vedru s vazelínu s túžbou po pomste.
Namiesto toho, zbadal v Deanovej tvári len slepú zúrivosť. Jeho zreničky sa rozšírili a oči mal podliate krvou. Len zlomok sekundy mu trvalo, kým pochopil, čo sa práve stalo. Hneď na to už Sam nemohol vidieť ten desivý pohľad, len chrbát jedného nasratého Winchestra, ako sa bez slova vyrútil z dielne.
Sam sa pustil za ním, ale zastal. „Kretén!“ prskol do prázdna, ale to slovo nenieslo emóciu, pre ktoré ho mal pripravené. V tejto chvíli to myslel presne tak, ako je definovane v slovníku Merriam – Webster. „Čo už nechápe ani poondený žart?“
Narýchlo si utrel ruku do džínsov. Kriste, boli už dosť pokazení, aby s tým znovu začínali. Chytil kľúč a chcel ho odtrhnúť od motora. Nemal tušenie ako sa opravujú rozbité hlavy, ale nech sa prepadne, ak dovolí zapadnúť v tomto bode aj ďalší deň kvôli malému bratovmu záchvatu.
Asi po dvadsiatich minútach uvoľňovania matíc a skrutiek na tom vynáleze, začul buchnúť predné dvere. Prešiel do prednej časti dielne, aby videl čo sa deje. Dean sa tak vyrútil z domu, ako sa len vyrútiť mohol vzhľadom na to, že ešte stále nevládala stáť rovno, bez hrbenia a dral sa cez mláky k Impale.
Sam videl ako si Dean vymenil pár slov s Bobym ale nerozoznal ich. Po niekoľkých minútach hodil Boby kľúče od nákladiaku jeho bratovi. Starší lovec opäť vkĺzol pod skrútenú Impalu. Dean sa meravo vtiahol na miesto vodiča GMC pickapu a vyštartoval z dvora.
Sam nevedel ovládnuť zvedavosť. Hnev pominul hneď potom, ako si párkrát klepol po prstoch o blok motora. Ak sa šiel Dean len previesť, zatiaľ čo on tu trčí, potom záchvat zlosti z trápneho predstavenia bol, v jeho mysli, oprávnený. Pritom zabudol, že to on sa ponúkol v prvom rade urobiť všetku prácu. Bola to záležitosť princípu.
„Kam išiel Dean?“ položil nahlas otázku, vpochodoval a zohol sa k strane auta.
„Do mesta, umyť si hlavu.“ odpovedal rozhodne Boby, bez toho, aby vyšiel zo svojej skrýše.
„Načo? Pokazil sa ohrievač vody?“
„Nie synu, nič nie je pokazené. Aspoň ohrievač vody určite nie.“ vysvetľoval Boby stroho.
„Tak prečo sa nemôže umyť tu?“ vypytoval sa Sam očividne zmätený.
„Vraví, že nemôže tak vysoko zodvihnúť ruky.“ povedal Boby otvorene.
„Do riti!“ zašepkal Sam a takmer stupil do blata vedľa neho pri tomto odhalení. „Vedel som to! Hrudné svaly má ešte stuhnuté.“
„To bola riadna hovadina, čo si urobil,“ súhlasil Boby, „myslím na študentíka. Čo, do pekla, si si myslel?“
„Ja som len chcel, aby sa trochu usmial.“ tlmene priznal a znepokojene si prešiel rukami po hlave.
„Myslím, že ten chalan má dosť toho, čo sa mu odohráva v hlave, aj bez tvojej snahy robiť mu čokoľvek.“ upozornil ho Boby.
Sam hĺbavo zvraštil tvár. „Možno, myslím, teda ja len....no, už to nie je ten starý Dean odkedy...no vieš a úsmev potrebuje ako soľ.“
Boby pomaly vykĺzol spod auta. Stretol sa so Samovým upreným pohľadom. „Takže, určite je to tak, že on sa potrebuje usmiať, alebo to potrebuješ vidieť ty?“ trefne sa spýtal a bez dlhého čakania na odpoveď vliezol pod auto. Už sa len ozýval zvuk škrípania kovu, ktorý naznačoval, že sa vrátil k práci. Koniec lekcie.
Sam tam stál s čudným pocitom, že sa práve bavil skôr s Deanom ako s Bobym. Na tých dvoch bolo niečo nezvyčajne podobné. Pomaly sa otočil, že sa vráti k robote mysliac si, že tí dvaja mali rovnakého učiteľa. Obaja mali zvláštny talent udrieť klinec. Priamo. Po. Hlavičke.
Poznámky:
Helen Keller – americká spisovateľka, slepá a hluchá, prvá, ktorá vyštudovala napriek svojmu postihu (college girl), works: The Frost King, The Story of my Life etc.
Betty Crocker – Jamie Olivier v sukni, v Amerike, preslávená kuchára, vydala niekoľko kníh o varení, je kultúrnou ikonou a značkou American food company General Mills…
ADD – Attention – Deficit Hyperactivity Disorder (Nedostatok pozornosti pri poruchách správania u hyperaktívnych)
Merrain Webster – výkladový slovník Anglického jazyka,
online: http://www.merriam-webster.com/
m.o. – modus operandi – a particular way of doing something
Paddington Bear – obľúbená postavička detskej literatúry, autor Michel Bond, ilustrovaná Peggy Fortnum, často používaný na detské oblečenie, hračky etc.
Cajun Blackened Spam – jedlá z oblasti New Orleans a Južnej Lousiani
Domov 
Stránka 
