Čoho sa bojíte?

ja som len 3 mesaice ti je zle..a ako zizi pisala este z teba blbca spravia...no proste...system ziadny
poslem na nich duchov...len ich potom nikto nebude moct zachranit..bo mi ma kleplo
sak tak moju mamku skoro zabili,sme ju dali na preliecenie do nemocnice a tam sa o nu nestarali,tak dostala este aj mozgovy infarkt a kamoskinej babke predpisali blbo leky...tu uplne zabili...
im je to jedno vsetko..clovek radsej umrel... ma dnes vystrasila jedna teta na jednoom stretnuti,na mna kukla a zacala mi ze ake mam problemy a co musim papat a co nie..kukam...pozitivum nemam rakovinu a tak...

som mala prvu jazdu autoskoly akoze on ma vzal na najfrektovanejsu cestu vsetko..cele kosice...prva jazdy.vyzjapal sa po mne ja uz necem autoskolu..akoze terapia sokom fakt mna az tam nedostanu ja tam necem ja uz ani normalne do auta nesadnem

Co prva jazda a na taku frekventonu cestu? je on normalny to si mala jazdit po bocnych ulickach. Je to asi kreten nechaj tak to sa spravi . Musis prekonat svoj strach ked si sa dala bojovat tak musis dobojovat a vyhrat. Nebij ty to zvladnes ja ti verim!

Ettie to vazne???? sa zblaznili????? a este na teba krical???? tak to su hlupaci...neboj bude fajn...ja ked som bola prvykrat na ceste tak to vyzerala tiez tak, ze tam uz nikdy nepojdem...hrozne som plakala...a este ma aj zdrbal..hnusny jeden...ale neboj bude fajn...musis sa do toho dostat...neboj...

Okrem svojho odporu k živočíchom, ktorí disponujú viac ako štyrmi nohami (t.j. celá hmyzia ríša) mám aj menšie odrody strachu. Nehovorím o nich, ale teraz mi už niektoré prerastajú cez samoobranný mechanizmus a tak som si povedala, že možno pomôže ak to niekam napíšem.

Som ako mi povedal môj spolužiak nedávno - perfekcionista, prehnaný detailista. Nebránim sa tomu (a aj táto informácia ma zamestnala viac ako by mala). Je to tak a všetko čoho sa chytím musí byť dokonalé. Ak sa to nepodarí, tak ma to zožiera dokým si neuvedomím, že lepšie sa to za daných okolností nedá alebo dokým to nespravím podľa svojich predstáv. Ak sa čosi stane, ak poviem niečo skôr ako si to premyslím (to je u mňa bežné lebo som veľmi impulzívna a moja huba je vždy o krok vopred) tak potom premýšľam nad tým prečo som to spravila a čo som mohla povedať namiesto toho. Je to hrozné neviem len tak ležať bez toho, aby mi čosi neblúdilo mysľou - teda jediný únik sú poviedky vtedy síce myslím, ale je to o inom. O čom vlastne meliem Najväčšií strach mám z neistoty, z nevedomosti a to všetko sa odráža v budúcnosti. Neriešim veci na poslednú chvíľu (na poslednú chvíľku tak maximálne chytám nervy). Nad všetkým priveľmi premýšľam a to ma núti odhaľovať všetky možné scenáre, ktoré sa samozrejme končia vždy katastrofálne.
Najhoršie na tom všetkom je, že ľudia, ktorí by mi mali povedať, že sa na to mám vykašľať, že nejako bolo a nejako bude, že sa nemám báť, že to zvládnem - proste akékoľvek tie klamstvá, ich nevravia (česť výnimkám a vďaka týmto ľudkom).
Aj týmto príspevkom príliš polemizujem a aj tak sa tým nič nezmení. Prekážky, ktoré budú predo mnou v živote stáť budem aj tak vždy niekoľko dní, mesiacov, či aj rokov vopred analyzovať z každej strany a hľadať vždy tie najkatastrofickejšie scenáre ako hrozne to môže dopadnúť a tým sa ešte viac budem sústrediť na tie nepodstatné detaily, pretože sa bojím, že sklamem (najhoršie je, že sa bojím, že sklamem iných a nie seba - aj keď to sa mi už v mnohých bezvýznamných veciach podarilo - aspoň z toho mám niekedy taký pocit). Pretože je jedno či sklamem samú seba, či zlyhám a spadnem na samé dno. Bojím sa, že sklamem ľudí, ktorí mi veria, ktorí sú pri mne, ktorých mám rada a o to viac to potom bolí.

Viem, že nič nemôže byť dokonalé a snahou o dokonalosť sa často stávajú horšie nedorozumenia ako by sme chceli a potom mrzia a opäť nútia premýšľať. Veď predsa každá chyba, zlyhanie, hádka, nešťastie - všetko má svoj začiatok a koniec a niekto to hodí za hlavu a niekto za vracia a snaží sa nájsť dôvod aj keď je to už dávno zbytočné.

A toho sa bojím - nie o moju existenciu, ale o tie ostatné

Strach, že niekoho sklamem, tak to mám aj ja, ale mám to vyčlenené iba na niektorých ľudí, to jest rodina a naozaj blízky priatelia, za ktorých by som dala aj život. Takže Zizi, ak sa trápiš v sklamaní od niekoho, kto za to vôbec nestojí, tak budem tu a hovoriť ti, čo bolo bolo, je a bude a kašli na to.

Potom je tu neistota. Fuuu, tá dokáže narobiť rôzne divy a hlavne koľko si kvôli nej človek naláme hlavu. Ale skús to riešiť tak, že ak ide o mužské pokolenie, nesnaž sa to ani chápať, ako som už na FB písala, ak nechceš umrieť smiechom, naozaj nerieš a neistota ťa prejde. Ak sa to však týka ženského pokolenia, tak to už ti neviem poradiť Jedine si vycibriť "empatický cit" a potom budeš vedieť, na čom si. Ak by si chcela s tým pomôcť, napíš a poviem ti ako na to Aj keď si myslím, že určite kúsok toho citu v sebe máš aj ty

Keď sme už pri týchto aj filozofickejších veciach, tak sa priznám, že mám strach zo smrti. Ani nie tak z toho, že ako zomriem, ale z toho pocitu, že už nebude deň, kedy sa zobudím. Keď si už všímam ľudí okolo seba, alebo čo sa stalo aj v našej firme, tak kedysi nám zomreli 2 významní zamestnanci, mysleli sme si, že nebudeme mať ako zabezpečiť služby, poslali sme kondolenciu v mene našej rodiny, lenže prešli dni, týždne, a o mesiac sa stalo, že len niekto si ešte bol schopný spomenúť vôbec na meno toho zamestnanca vo firme. Viem, je to hyenizmu, ale tak to proste vo svete je, navždy zostane iba v srdci tých blízkych, ale inak sa pre iných vyparí ako obláčik dymu z cigarety. Tým som chcela povedať, že celý tento svet speje k hyenizmu a všetky "ošiali", dokým sa netýkajú tých najbližších, trvajú iba pár dní a potom sa urobí čiara a ide sa ďalej. Nehovorím, že by sme mali teraz žialiť niekoľko storočí alebo čo, len ide o to, že aby bola uctená ta pamiatka po mŕtvom, ktorý už nie je medzi nami. Bohužiaľ, dnešná hektická doba sa takýmito maličkosťami už nezaoberá a ke´d mi niekedy tak statne šibe a premýšľam, že čo bude ďalej po dni "po tom", tak je mi až zle z toho všetkého a prechádza to do strachu. Preto si radšej želám, nech je to rýchlo, nečakane, keď naposledy sa budem usmievať a všetko ostatné nech si rozoberú ľudské hyeny po svojom.

nooo tak já se bojím papoušků, výšek, bouřek a malých prostorů ... no a zatím i lítání, ale vzhledem k tomu, že asi za měsíc mě čeká cesta do USA, tak s tím budu muset něco dělat

Ja mam strach zo svojej smrti . Este viac mam strah ze zomrie niekto koho mam rad.

SkreechTina napísal:

Strach, že niekoho sklamem, tak to mám aj ja, ale mám to vyčlenené iba na niektorých ľudí, to jest rodina a naozaj blízky priatelia, za ktorých by som dala aj život. Takže Zizi, ak sa trápiš v sklamaní od niekoho, kto za to vôbec nestojí, tak budem tu a hovoriť ti, čo bolo bolo, je a bude a kašli na to.

Aj keď si myslím, že určite kúsok toho citu v sebe máš aj ty

Keď sme už pri týchto aj filozofickejších veciach, tak sa priznám, že mám strach zo smrti. Ani nie tak z toho, že ako zomriem, ale z toho pocitu, že už nebude deň, kedy sa zobudím.

Tini: Sklamanie: Hej myslela som len rodinu a blízkych, proste tých, ktorí si v mojom srdci vyslúžili stále miesto a pekne sa tam na dlhú dobu ubytovali a ktorých nemienim nikdy pustiť von
Čo sa týka tých ostatných riadim sa heslom - "Neplač pre toho, kto si tvoje slzy nezaslúži" pripadne upravenou verziou "Netráp sa pre toho, kto si tvoje trápenie nezaslúži" V tom mám jasno

Neistota - no hej nejaký taký cit v sebe určite mám to viem, ale z bezpečnosti môjho Ja si radšej udržiavam aj tú neistotu - lebo človek nikdy nevie

Čo sa týka toho, že sa bojíš, že sa jedného dňa zobudíš a niekto koho máš rada bude preč, to beriem ako prirodzený strach. Myslím si, že každý kto má niekoho úprimne rád, či už rodinne alebo inak sa bojí, že sa tomu človeku niečo stane.
Hyenizmus vo svete je a vždy bude, pretože v dnešnej dobe sa ľudia zamerali len a len na seba. Sebectvo a túžba po dokonalosti je omnoho silnejšia ako kedysi. Je prirodzené, že ak zomrie niekto cudzí, tak sme možno smutní, ale prejde nás to rýchlejšie ako keď zomrie niekto koho budeme navždy nosiť vo svojom srdci a spomínať. Lenže v dnešnej dobe dokáže aj napr. smrť starého rodiča rozvrátiť budované rodinné vzťahy len kvôli dedičstvu.
Kedysi ľudia svoj žiaľ zdieľali, boli otvorenejší a navzájom sa snažili prekonať túto stratu, ale dnes svoje trápenie menia na hnev a ničenie.

.

čoho sa bojím ja? toho, že sa jedného dňa zobudím a zistím, že toto všetko bol iba sen

Bojím sa dňa, kedy prídem o veci a ľudí, ku ktorým som svojim spôsobom naviazaná a pútajú ma k nim spomienky. Vtedy si želám mať asi amnéziu a ak chytím Alzheimra, budem rada