Kronika jedného Winchestra

Jedná sa presnejšie o Johna E. Winchestra....a dôvod prečo som to začala písať a práve v takejto forme...popravde, ani sama neviem, len som sa zrazu pristihla v buse, ako prenášam z hlavy na papier prvé verše....Táto prvá časť je takpovediac INTRO, ako asi vznikla naša milá Winchester family, tak dúfam, že na menší relax sa bude páčiť

Winchestrovci

Sivé morské vlny sa s buchotom hádzali o breh,
padajúce kvapky z mrakov pridávali tón do tejto symfónie,
v tom nočnú oblohu preťal blesk a osvetlil rýchly beh,
strach, hrôza a zúfalstvo sa miešali do morskej agónie.
Neznáma postava sťažka dýchala, neustále sa obzerala,
jej stopy mizli v mlákach, nezastavovala sa, len utekala.
Náhli náraz ju poslal na zem, nová modrina sa už hlásila,
kvapky sa jej miešali so slzami, vystrašene sa nahor pozrela.

Vo svetle ďalšieho blesku sa stretol s jej zelenými očami,
premohol ho pocit doposiaľ neznámy, nový a hrejivý,
dlho hľadel do je krásnej tváre, ona sa začala triasť od zimy,
pomohol jej vstať, držiac ju stále za ruku, bol ňou uchvátený.
Obaja už nevnímali búriace sa more, studený dážď a mraky,
jej pohľad sa zmenil, skoro nedýchala a neisto sa usmiala,
keď náhle, prosebne, do náručia svojho záchrancu sa ukryla.

O pár minút neskôr, v miestnom bare pre námorníkov,
v rohu za stolom sedeli oproti sebe, objednali si pár drinkov,
on sa cítil ako zelenáč, ktorého zlákala pieseň krásnej sirény,
ona bola šťastná, že našla toho jediného, kto ju navždy ochráni.
Sľub daný v tú noc, mal veľkú moc, bol z čistej lásky,
ani čas, ani vzdialenosť, nerobili tým dvom vrásky.
Spoločne v ich hlavách znel radostný kostolný zvon,
svetlo v tme, malá iskrička nádeje, žiariaca ako amplión.

Prišiel čas menšieho odlúčenia, keď musel odísť na loď,
smutne sa na ňu pozrel, nechcel ísť preč od svojej morskej víly,
po drsnom líci ho jemne pohladila a povedala – choď!
Vedela, že on sa vráti, vedel, že ona počká, navzájom si verili.
Posledné zvolávanie mužov na palubu, posledný bozk na pery,
stretol sa s jej očami, rozumel tým nevyrieknutým slovám,
pomalým krokom od nej odchádzal, bližšie k tým sivým vlnám,
aj napriek tvrdej lodnej posteli, vedel, že bude spať ako v páperí.

..........

Do rúk sa jej dostal list z veľkej diaľky, to písmo na adrese dobre poznala,
s trochou strachu bledomodrú obálku otvorila, jemne si brucho pohladila,
slza radosti sa jej skotúľala po líci, div od nevýslovnej radosti kričať nezačala,
jej záchranca, manžel, čerstvý otec, sa domov vracal, už navždy.
Sám v kajute v rukách držal dôležitý prepúšťací list, zasnene sa usmieval,
včera sa jeho sen skutočnosťou stal, v myšlienkach svoju tehotnú ženu mal,
ruky od dojatia sa mu jemne triasli, bude mať syna!, dlho svoje šťastie hľadal,
už nemusel, lebo ho našiel, len pár dní a príde domov, už navždy.
Dieťa v lone matky jej radosť cítilo, pár krát nožičkami koplo, ona sa usmievala,
spokojnosťou sa rozplývala, keď jeho nádherné slová znova a znova čítala,
konečne budú rodina, nič túto skutočnosť nezmení, budú spolu, už navždy.

..........

V čakacej sále sa nervózne drsný muž prechádzal, mnoho pocitov v sebe mal,
bol sám, čakal na prvého človeka, ktorý vyjde z pôrodnej sály, sedieť nemohol,
vo svojom vnútri viedol boj, nevedel, či zachraňovať alebo vraždiť mal,
tých, čo boli s jeho manželkou, vtom nový krik ho skoro na zem zmohol,
krik silný a mocný, detský, on sám ani hláska nevydal, k dverám sa ponáhľal.
Keď sa s doktorom zrazil, jeho spokojný výraz na tvári sa aj na muža preniesol.
O pár minút videl svoju unavenú ženu, na rukách mala ukričaného červeného chlapca
pohladil ju po vlasoch, obaja boli v poriadku, so slzami sa na malý zázrak pozeral,
chcel ich objať, z nemocnice ich už zobrať a doma sa o nich starať.

..........

Neveril v také požehnanie, že o štyri roky si to v tej istej budove zopakuje,
s prvorodeným synom po svojom boku spoločne za mamu prežívali,
až sa pozitívnej správy dočkali, obaja sa na nového člena rodiny tešili,
tichučko sa na svet prihlásil, svojimi očkami nové tváre zvedavo sledoval.
Neskôr v jeho čiernej Impale, keď rodinka sedela na zadnom sedadle,
v duchu ďakoval za to krásne šťastie, ktoré mu do náruče padlo,
mal rodinu, ktorú miloval, usmial sa do odrazu v spätnom zrkadle,
sám sebe sľub dal, že ich za každú cenu ochráni, nik im neublíži, veru nie....

woooooooooooooooooooooooooooooow no ty kokos to bolo super!
a ten posledny vers super proste!

krasne skreechtina ja mat taku fantaziu a talent na verse well done

SkreechTina je to velmi pekneeee ... parada,velmi dobry napad,napisat to tako pekne vo versoch ... jej a je tam spomenuta aj impala ..peknuckeee

ALL! Som rada, že sa vám to páči, naozaj dik moc a ako prejav svojej vďaky vám sem dávam ďaľšiu čať Johnovej kroniky, tentokrát je to viacej o ňom, je to viac také osobné, ale pozor, už skončilo to všetko šťastie, ktoré bolo v prvej časti....veď viete....

Plamene skazy

Stojac vo dverách izby svojho najmladšieho syna Sama,
pozeráš sa, ako tvoja krásna rodinka koná svoj malý rituál,
keď starší syn Dean svojmu maličkému bratovi dobrú noc dáva,
bol čas už do postele ísť, zaželal mu krásnu noc a aby už sníval,
naklonil sa nad rám postieľky a pusu na jeho malinké čelo mu dal.
Vidiac, ako Samovi zažiarili očká a usmial sa, prekypuješ šťastím,
keď Deanove kroky smerujú k tebe s ľahkosťou a nevinnosťou,
berúc ho do rúk, usmievaš sa nad týmto nezbedníkom podarením,
sleduješ svoju Mary, ktorá rozpráva Samymu slová a s nežnou láskou,
o anjeloch strážnych, ktorí ochránia jej nádherné malé poklady, ktoré má.

Posledný pohľad na malého Sama a odchádzaš uložiť spať Deana,
ešte pusa na dobrú noc od mamy, Dean už pomaly na pleci zaspáva.
Nad posteľou v duchu anjelov prosíš, aby bdeli nad tvojim starším synom,
s povzdychom a nádejou pozeráš sa na jasné žiariace hviezdy von oknom.
Tvoje kroky sledujú ženu v bielej nočnej košeli, rovnako krásnu ako vtedy,
jej šťastný úsmev tvoje vnútro teplom zaplní, to nie sú žiadne tajomné vedy,
ale skutočná láska, ktorú môžeš stretnúť len raz za život.

Divné zvuky z babysitera zobudili Mary, keď v spálni sama zaspala,
unavene vstala, na chodbe blikajúca lampa, jej myšlienky smerovali k bábätku.
V tme pri postieľke bola vysoká postava, ona si však ospalo nevšimla,
že to nie je John, kto sa nad Samym skláňa, žlté oči v tme, začína hurikán zmätku.
Zívajúc zišla potichu po schodoch, zrazu si všimla bledé svetlo z obývačky,
oči doširoka otvorila, keď v kresle pravého spiaceho Johna uvidela, onemela,
rátala sekundy, vrútila sa do Samyho izby, zaznel už len slabý výkrik matky,
ktorá svoje dieťa zachrániť chcela, Azazel ju však dostal, už to nestihla.

Precitneš zo sna, po divnom tušení, svetlo z obrazovky ťa oslepuje,
pretrieš si oči, pomaly zo starého kresla vstaneš, do župana sa zabalíš,
tvoje nohy samé navedú ťa k Samovi, znova to zvláštne zlé tušenie.
Podídeš k jeho postieľke, pozoruje ťa veselo, jemne ho za rúčku chytíš,
tíško, skoro nečujne, mu rozprávaš, ako sa zajtra spolu s bratom budú hrať,
vidíš, ako reaguje na tvoj hlas, vedel by si sa naňho takto ešte dlho pozerať.
Túto krásnu nočnú chvíľku niečo vyruší, keď tmavá kvapka vzduch rozruší,
svojím pádom na tvoju ruku upúta všetku pozornosť, tvoje srdce niečo tuší,
keď sa pozrieš smerom hore, odkiaľ kvapla, naskytne sa ti výjav desivý,
Mary bola na strope, zväčšujúca sa červená škvrna na jej bielej košeli,
otvára ústa, krik z nich však nevychádza, vidíš jej výraz plný bolesti,
keď sa veľké plamene spod nej objavia, padáš na zem šokovaný a bezradný.

Cítiš stúpajúcu horúčavu v celej izbe, počuješ krik najmladšieho syna, vlastným očiam neveríš,
neznámy hlas ti zakričí – zachráň chlapcov!, rýchlo vstávaš, plačúceho Sama do deky zabalíš,
utekáš preč z tej horiacej pasce, rýchlo, na chodbe na vyplašeného malého Deana narazíš,
v jeho očiach veľkú otázku čítaš, ale teraz nie je na odpovede čas, do rúk mu Samyho dávaš,
poslúchol tvoj prosebný príkaz, uteká von z domu, naspäť do horiaceho pekla sa vraciaš,
svoju manželku už nevidíš, kričíš, ale márne jej telo hľadáš, plamene pohltili skoro všetko,
čo im v ceste stálo, nechceš odísť, musíš ju zachrániť, pre páľavu už nemôžeš spraviť ani krok.

Dean s tlčúcim srdcom pred dom utekal, avšak zastal a na jediné okno sa zúfalo pozeral,
Sam cítiac blízku smrť len reval a nezastavoval sa, v tom otec ich oboch na ruky zobral,
v poslednej chvíli, nad ich hlavami ohlušujúci výbuch sa ozval, oheň von z okna šľahal,
už je všetko stratené, nezachránil to jediné, svoju Mary....

Skvělé Tina!! Super!! Teď jsem si přečetla obě části a musím říct, že je to fakt skvělé! ! Moc se mi líbí styl, jakým je to napsaný!!!!! Jsem moc ráda, že si se pustila do povídky o Johnovi! nemůžu se dočkat další části!!

Tak toto bolo vážne skvelé tým spôsobom akým to píšeš a to všetko je to naozaj krásne WOW!!

Gratulujem. Keď napíšeš knihu, daj vedieť, hneď si ju pojdem kupit. Este raz gratulujem, je to uzasne. Ja na verse moc nie som, ale toto je dokonale. Vazne

ty tak krasne dokazes zversovat vsetko

oblubena poviedka

tak som si to konecne precitala a ty kokos jake verse si dala proste parada, velmi sa mi to paci, krasne to pises

Ettie: Dik moc, som rada, že sa zapáčilo
LenkaX22: Impalka tam jednoducho patrila
Madlen: Je to niečo ako in memorian of John W. a som rada, že sa štýl páči a že sa dá pochopiť
ilovejensensam: Ešte to bude mať pokráčka a dik za pochvalu
milleniumfalcon: Dik moc za podporu, kniha-to je hudba budúcnosti, naozaj dik moc za podporu
bookika: Veľké dik, naozaj neviem ako to vysvetliť, ale tie verše niekedy naskakujú samé na ten papier, proste supernatural
Dionka: Wow, jaká poklona diiiiik moc

Krásny smile pre vás všetkých.

Prešlo už pár sobôt a boli aj cesty autobusom, trochu mi trvalo, dokým som pozbierala všetky vytrhnuté stránky a dala dokopy znova pár riadkov, dúfam, že sa bude páčiť

Spomienky a otázky

Červeno modré blikajúce svetlá, kvíliace sirény, vzrušené hlasy hasičov,
prúdy vody z hadíc sa liali, na miesto, kde vyhasol jeden život nevinný,
vonku cítiť štipľavý smrad zo stúpajúceho dymu, príchod policajtov,
tam niekde v tom všetkom zhone, sedí muž s deťmi na kapote Impaly.
Všetko sa mu neuveriteľným zdá, prečo zachraňujú niečo, čo sa už nedá?
táto otázka ho po celý čas trápi, v jeho vnútri horký plameň bolesti ho páli.
Spálené drevo sa ozývalo, ako jeho srdce, ktoré v sebe veľkú hrôzu držalo.

Zbytočné otázky vyšetrovateľov, ich podozieravé pohľady, falošné slová pochopenia,
prečo s tým pokoj nedajú? prečo sa tak hlúpo pýtajú? naschvál len muža stresujú?
Starší syn vyľakaný je, nerozumie tým neznámym ľuďom, ich čudnému správaniu,
zvlhnutými zelenými očami od sĺz márne po okolí pozeral, mamy sa už nedočkal.
Mladší syn len mlčky hľadí do smutnej otcovej tváre, nechápe tie nové zvuky okolo,
malé ručičky k nemu naťahuje, otec svoje deti tuhšie objíme, týmto to však nekončilo,
v ich srdciach navždy rana ostane ako čierna izba v bielom dome....Oheň už dohasínal.

Noc sa končí, slnko na obzory vychádza, ako posledný čierny Chevrolet odchádza,
vzďaľuje sa od miesta, ktoré znamenalo mnoho, pre štyroch ľudí to domovom bolo.
Na zadnom sedadle starší brat mladšieho na rukách drží, hlávka mu od únavy padá,
po chvíli ich oboch otec na postele v neznámom motely ukladá, on sám ale nespí,
obáva sa oči zatvoriť, obraz milovanej ženy horiacej na strope ho prenasleduje,
v spánku odpovede určite nenájde, jeho duša na malé kúsky ničoho roztrhaná je,
nikdy ju nedokáže naspäť zoceliť, to nevýslovné zúfalstvo zo straty nevie zastaviť.
Trochu mu pohľad znežnel, keď na krásne spiace deti pozrel, nemohol tomu uveriť,
do tmy im šepkal jej posledné slová o anjeloch, oddnes bude len pre nich žiť.

..........

Pred pár dňami si Samymu nové hračky kupoval, s Deanom si sa v záhrade naháňal,
po práci si usmiatu manželku pusou na líce vítal, večer si vedľa nej spokojne zaspával,
dnes nad jej hrobom stojíš, od sĺz ani hlásku nevyslovíš, jej popol pod zemou už leží,
pod sivým náhrobným kameňom jej urna spočíva, bielu ružu na čerstvú hlinu ukladáš,
slabý vetrík ti trochu oči osušil, tvár strhanú máš, uplynú dlhé roky, kým jej zbohom dáš.
Málo času ste spolu prežili, prečo sa vám to muselo stať? tá otázka ťa v hlave kruto mučí.
Bol si sám, ale nebo s tebou súcitiť začalo, zatiahli sa mraky a slnko svoje lúče schovalo,
prstami prechádzaš po vytesaných písmenách, chvíľu na tráve kľačíš, ten chlad nevnímaš,
posledný dotyk a pôjdeš, už budeš vedieť, že tvoje srdce si spomienky na ňu navždy uchovalo.

Ešte v ten deň, keď na posteli so Samom a Deanom sa hráš, televíziu zapnutú máš,
zaznie zrazu reportáž, o nejasnom požiari, kde okrem ženy sa všetci zachránili.
Hoc si to počul mnohokrát, všetci vraveli to isté, napriek tomu zaujato počúvaš,
akoby si tajne dúfal a čakal, že okrem teba aj iní ľudia zo smrti smútok prejavili.
Márna nádej, bol to len novinársky trik, žiaden kúsok citu, v duchu im za to nadávaš.
Neskoro večer, keď si Samyho mliečnym sunárom kŕmil, k tebe Dean v pyžamku pristúpil,
mal už v posteli byť, videl si však na ňom, ako ho niečo trápi, tvoje slová počuť potrebuje.
Keď si vedľa teba na vankúš sadol, pozrel na brata, ktorému sa viečka ospalo zatvárali,
potom povedal, to čo na dušičke mal: Naša mama odišla dnes do neba? Keď je tam hore,
pozerá sa na nás ako anjel? Príde nás pozrieť, keď budeme zaspávať? Príde niekedy dole?
V tichom úžase si sa na štvorročné dieťa pri sebe pozeral, mnohé myšlienky ti napadali,
môžeš ako dospelý otec správne jeho otázky vysvetliť? tie jeho oči ťa úpenlivo prosili,
pritúlil si si ho do náručia a s veľkým nádychom si sa do odpovedí pustil....

Nadránom pri okne premýšľaš o tom, čo všetko sa udialo, v tom na diár si spomenieš,
ktorý pri posteli tvoja Mary mala, ktorý ako všetko cenné v dome zhorelo spolu s ňou.
Otvorenú knižku v koži pred sebou máš, po stranách medaily, s perom v ruke bdieš,
nakoniec prvé slová do nej napíšeš, svoje rany znovu otváraš a do listov sa spovedáš....

paaaaaaaaaaaani no tak toto sa mi ozaj paci krasne to pises, pouzivas uzasne spojenia a krasne sa to rymuje....... ja ozaj nemam slov, tuto poviedku proste milujem velmi sa ti dari a tesim sa na dalsiu cast

Moc pěkné! Už jsem si říkala, kdy se objeví další část. Píšeš to moc zajímavým způsobem! Jsem moc zvědavá na další část!

Přečetla jsem si všechny tři části a musím říct, že je to strašně moc inspirující.
Není to jen verši, ale vůbec tím stylem, jakým to podáváš. Krásná práce.
Vážně povedené, doufám, že v budoucnu bude ještě mnoho dalších řádků, je to super.

opat je to krasne
si proste uzasna

Ja som ešte nedala koment a čo som robila.. vážne krásne to píšeš ja len obdivujem jak sa to rýmuje WOW inak vážne vynikajúce

Dionka, Madlen, Samabel, bookika, ilovejensensam, a aj iný čitatelia, naozaj vám všetkým krásne ďakujem, ste pre mňa "hnacím motorom" pre ďalšie verše
Neviem povedať presne, kedy bude ďalšia časť, lebo bude o niečo dlhšia, chcem zaznamenať Johnov čas, čo bol u Mike-a a jeho ženy až dokým neodišiel, takže ešte raz DIK moc za vaše povzbudivé slová

Konečne po dlhšej dobe a po nekonečných úpravách sem dávam prvú časť veršov, lebo ako z denníka vieme, u Mikea bol John dlho a udialo sa tam naozaj veľa vecí.....Nech sa vám páči

Staré priateľstvo

Slabý vetrík ohýbal konáre vŕb, ktoré hrdo okolo jazera stáli,
s povzdychmi ich vlastnými, do vody svoje dlhé vlasy máčali,
pomalý prúd unášal párik vodných kačíc, bok po boku plávali,
spoza oblakov zimné slnko svietilo, ich perie lúčmi pohládzalo.
Pri jazere na chodníku muž s deťmi kráčal, spolu sa prechádzali,
najmenšie v jeho náručí bolo, staršie vedľa neho za ruku ho držalo.
Škoda, že slnečné lúče neprenikli do ich duší, ktoré utrápené boli,
na malú chvíľu ich teplom pohladiť, aby hlboké rany menej boleli.

Rozhodol si sa s Deanom a Samom ísť von, večne v motelovej izbe nemôžu byť,
tvoje nohy doviedli ťa na miesto, ktoré pre teba vždy malým rajom na zemi bolo,
pozeráš sa po okolí, ktoré do detailu poznáš, predsa len sa niečo dôležité zmenilo,
nebola tu tá, ktorej si večnú lásku sľúbil, do kmeňa stromu si jej malé srdce vyryl.
Deanovi si dovolil na trávu ísť, lepšie sa na oddychujúce kačky pri brehu pozrieť,
v duchu si vravíš, čo by si za to dal, aby tu bola aj ona a mohla to všetko vidieť.
Spinkajúcemu Samymu si pohľad venoval, prešiel si pár krokov a na lavičku si sadol,
vidiac Deana ako sa hral, keď vtáky naháňal, slabo si sa usmial a potichu si vzdychol.

Tvoj rokmi vytrénovaný inštinkt u námorníctva signalizoval príchod neznámeho,
pevnejšie si Sama držal, na Deana si zavolal, neotočil si hlavu za prichádzajúcim,
keď si už deti pri sebe mal, pomaly si zdvihol pohľad na muža a so srdom tlčúcim,
si pripravený bol, zrazu si šokovane pozeral, starého priateľa v ňom spoznával.
Vstal si z lavičky, Mikea Guenthera privítal, stále neveriacky si sa naňho díval,
dozvedel si sa, že ťa od pohrebu hľadal, typ na toto miesto od svojej ženy Kate mal,
s Mary boli kamarátky, rada ju navštevovala, keď John s Mikeom v garáži pracoval.
V ten večer si prenajatú motelovú izbu opúšťal, prebudený motor Impaly ticho zavrčal,
aby si svoju rodinu na nové miesto presunul, do domu svojho kamaráta zavítal.

Cítil si sa trochu zvláštne a pár krokov od ich domu si zaváhal,
nakoniec si sa rozhodol, prišiel si k dverám a silno zaklopal,
otvoril Mike a srdečne ťa privítal, do vnútra ťa s deťmi pozval,
Dean sa pri tebe držal a Samy v detskej dečke ticho pozoroval.
Po večeri sa išla Kate s chlapcami hrať, zostal si s Mikeom sám,
celý deň ti vravel, že to všetko bola len nehoda, ale ty vieš svoje,
v hlave Shakespearovská otázka ťa máta – Mám alebo nemám?
Aj keď sa najprv zdráhaš, povieš mu všetko, čo si videl, kto ho vie,
možno ti jeho názor pomôže, alebo ťa rovno z domu pošle preč.
Keď si dorozprával, sleduješ ho a hádaš, nad čím asi rozmýšľa,
Mikeova tvár plná strachu a súcitu je, vnímaš, ako ťažko hľadá reč,
vstal od stola a s hlasom plným obáv o tvoje zdravie ťa poslal spať.

Ráno si nevyspatý znova za tým istým stolom sedel, so synmi si raňajkoval,
Mike s Kate sa tvárili veselo, medzi sebou si však vymieňali rýchle pohľady,
tušil si, že večerné tajomstvo je jej známe, trápilo ťa to ale nič si nepovedal,
so Samom na rukách si čakal, kedy ti konečne jeden z nich niečo povie ako prvý.
Najedený Dean sa odišiel prezliecť a bola to Kate, ktorá sa k tebe zrazu otočila,
s vážnou tvárou, bez náznaku smiechu, ti nejakého psychiatra vyhľadať navrhla.
Razom ti chutiť prestalo a pevnejšie si Sama zovrel, na oboch si sa krátko pozrel,
keď si videl, že to myslia smrteľne vážne, bez slova si vstal a do izby si odišiel.
Keď si mladšieho syna opatrne prebaľoval, stále si jej slová ako radu nechápal.
Ako by si sa mohol spovedať nejakému cudzincovi, ktorého vôbec nepoznáš?
Ani keď ti najlepší vojak v náručí umieral, dňom a nocou si kvôli ťažkým misiám nespal,
ani keď dlhé mesiace si zajatcom bol, po tom všetkom, si žiadneho cvokára nepotreboval,
tak ako by ti pomohol práve teraz? a možno sa naozaj ako blázon chováš....

Týždeň si už u Mikea bol, sám si poriadne nevedel, ako rýchlo ubehol,
vrásky na tvári si prehĺbené mal, dnes celý deň si ako telo bez duše bol,
zhrbený si sedel a v šere si pár riadkov na čistú stranu denníka napísal,
stálo ťa to veľa síl vôbec na to myslieť, znova ťa krutý smútok premohol.
Na kožený obal sa pozeráš a krútiš hlavou, nemôžeš tomu stále uveriť,
ako príšerne si sa dnes cítil, mal si chuť tým policajtom jednu vraziť,
za ich tupé otázky, za to, že vôbec nič nemajú, že na teba prstom ukazujú,
akoby si ty sám ten požiar založil, akoby si ty bol toho schopný urobiť.
Slzy si skryl do roztrasených dlaní, túžil si nedýchať, nič si nepamätať,
aby si nemusel cítiť tú bolesť v hrudi, aby tvoje krvácajúce srdce nebilo,
ale vedel si, že je to len tvoje sebecké prianie, ak by sa náhodou splnilo,
chlapci by na tomto krutom svete už nikoho nemali, musíš sa spamätať,
oni sú to jediné, čo ti po Mary zostalo, nie, už nikdy viac takéto priania....

Ručičky ukazovali štyri hodiny ráno, spánok ťa obchádzal, ale ty bdieš,
rozmýšľaš na tým zvláštnym nepatrným zvukom, ktorý si v izbe počul,
možno to bol len výplod tvojej fantázie, možno nie, potichu striehneš,
možno to znova začuješ, ale nie, konáre do okna búchali keď vietor zadul,
blížila sa búrka, ako v tvojom srdci, už vieš, že tej bolesti sa nevyhneš.
Unavene si si hlavu do rúk položil, kruhy pod očami, na tvári strnisko,
v hlave ten hrôzostrašný obraz, Mary na strope, plamene, nemý výkrik,
to všetko sa ti miešalo dokopy, možno už šalieš alebo si ku pravde blízko,
musíš sa dozvedieť, čo tvoju ženu zabilo, do noci zaštekalo divé psisko,
pozrel si sa von oknom a videl si po ulici pomaly kráčať zahalenú postavu,
akoby vycítila, že sa na ňu pozeráš, zrazu zastala a do okna otočila hlavu,
nepohnute si tam stál, zarazil ťa jeho pohľad, ktorý šelmy v tme mávajú,
videl si jasne, ako sa mu zablysli oči žltou farbou, skoro si dýchať zabudol,
len na sekundu si zavrel oči, keď si ich otvoril, tajomný muž tam už nebol....

Nedávno jsem uvažovala, že se tu dlouho neobjevilo pokračování! Udělala si mi jím radost! Opět skvělá část. Strašně se mi líbí jakým stylem to píšeš a jak to dokážeš všechno krásně napsat!! Opravdu moc pěkné! A ten konec neměl chybu!! Těším se na pokračování!

tak toto bolo dobre ja cem tez take basnicke crevo

Ty kokos ja nestíham ani pusu otvoriť čo ty tu predvádzaš to je niečo úžasné máš neskutočný talent nádhera ja ja strácam reč som s toho mimo je to úplne také slovo neni aby to vyjadrilo taký obdiv musím pozreť potom v slovníku ohromujúce

Ako toto robíš? Ako dokážeš napísať niečo tak krásne?

milleniumfalcon: Teraz si ma vážne dostala tou otázkou, lebo naozaj neviem Ale môžem to zvaliť na moju Fantáziu, ktorá mi našepkáva, keď píšem niektoré verše

Ďakujem vám všetký za krásne slová, som rada, že sa vám to stále páči, až sa červenám :shame: V ďalšej časti sa trošku pohrám so štýlom, aby to bolo o trošku zaujímavejšie Kedy ale presne bude pokráčko, veru to netuším, ale budem sa snažiť.

aaaa no ty si ozaj nejaky profesionalny basnik alebo co, lebo toto je proste nieco uzasne ja ani nemam slov, ved tolka krasa sa slovami ani opisat neda, proste je to nieco nadherne som to len citala a uplne som bola unesena proste uzas.... aj my slzicky trosicku vysli ved je to take smutnucke... no naozaj az mi pada celust ako super to pises proste toto dielko oza milujem a uz sa strasne tesim na pokracko