Návrat

Keďže som už na nervy z čakania na Deanov návrat, tak som si vytvorila vlastný príbeh. Snáď sa bude páčiť

Návrat

Temná noc, obloha plná hviezd. Vychádzajúci mesiac osvetlil cestu pretínajúcu les a svojím svetlom odhalil aj osobu sediacu vedľa cesty.
Dean pomaly otvoril oči a zahľadel sa do temnoty, ktorá ho obklopovala. Sedel o čosi opretý vedľa ľudoprázdnej cesty v blízkosti hrozivo vyzerajúceho lesa. Všetko ho bolelo a svoj stav by opísal ako po prehratom zápase wrestlingu. Ľavú ruku mal stŕpnutú, ale aj napriek tomu cítil reznú ranu, ktorá silno krvácala. Nechcel ani radšej vedieť čo sa mu stalo. Cítil sa na pokraji svojich síl, a tak si len oprel hlavu o stĺpik, ktorý ho podopieral a chvíľu len tak sedel. Jeho stav sa však nezlepšoval, práve naopak. Dean cítil, že s každou sekundou ho sily opúšťajú.
„No dobre chlape! Vstávaj!“ povzbudil sa a začal sa zdvíhať zo zeme. Šlo to pomaly. Pri každom prudkom pohybe mu bolesť vystreľovala do pravého boku a robilo sa mu zle. Pridržiaval sa kovového stĺpika a keď už stál viac-menej pevne na nohách zdvihol zrak, aby sa porozhliadol, ktorým smerom sa vydá. Pohľad mu spočinul na nápise: „Vitajte v mestečku Hayti, Južná Dakota.“
Pustil sa značky a neistým krokom kráčal do mesta vyhľadať pomoc. Každý jeho krok bol dlhý ako večnosť. Večnosť plná utrpenia. Hlava sa mu krútila, zrak zahmlieval, ale Dean nemal v pláne vzdať sa. Na to bol až príliš tvrdohlavý. Po chvíli si všimol, že les okolo neho začína rednúť. Nechcel však zastaviť, aby si to overil, pretože by sa už nepohol vpred.
Všimol si, že v diaľke čosi bliká. Snažil sa zaostriť zrak až bol nakoniec schopný prečítať nápis „Lazy Motel“. Pre jeho potešenie pod nápisom svietilo okno. „Vďaka bohu,“ pomyslel si a zamieril k motelu.
Dean už vôbec nevládal a posledné metre cesty sa mu zdali byť nekonečné. V jeho hlave sa ozývali dva hlasy. Prvý, ktorý Deana prehováral, aby na chvíľku zastavil a oddýchol si: „Sadni si na zem, veď ten motel ti neutečie. Už nevládzeš!“ Tento hlas bol však vždy prekričaný tým druhým: „Musíš ísť ďalej, Dean. Ak zastavíš alebo si sadneš, už sa tam nedostaneš. Tak bojuj!“ Aj keď sa Deanovi páčila oveľa viac predstava odpočinku vedel, že druhý hlas má pravdu. Šiel ako telo bez duše. Jednoducho, pomaly sa potácal ku dverám. Cítil ešte ako stačil kľučku na dverách a začul svoj a niečí hlas, ktoré postupne mizli v diaľke až kým nezostala len tma a ticho.

Dean sa prebudil a pomaly otvoril oči, jeho pohľad smeroval k bielemu stropu. Nehýbal sa. Snažil sa len spomenúť si kde je a ako sa sem dostal. Spomínal si na svoje prebudenie kdesi uprostred ničoho a aj všetku bolesť, ktorá napĺňala jeho telo. Spomínal si aj na mesto Hayti a dlhú cestu za akýmsi blikajúcim svetlom. Tieto a ďalšie jeho spomienky sa však ponárali do stále väčšej hmly. Len tak ležal na posteli a nechcelo sa mu vstať. Snažil sa spomenúť si na viac ako len včerajšiu noc. Na to, čo bolo predtým.
„Sam!“ vykríkol bratove meno a v návale adrenalínu sa prudko posadil. Vzápätí si však vynadal za tento prudký pohyb a pomaly si opäť ľahol. Vrátila sa mu posledná spomienka na jeho malého bračeka. Bol sa Samom a Ruby v dome v mestečku New Harmony v Indiane. Odbila dvanásta hodina v noci a všetci traja utekali pred pekelným psom. Spomínal si aj na Lillith prevtelenú do Rubynho tela, Sama bezmocne prilepeného na stene a o chvíľu neskôr bolesť, keď sa pazúry pekelného psa zaryli do jeho hrude. Bolo to ako hrôzostrašná nočná mora, ale bohužiaľ sa z nej nedalo prebudiť. Ešte poslednýkrát zacítil ostré pazúry vrývajúce sa do jeho mäsa a svet okolo sa začal strácať v tme. Jediné čo ešte vnímal bol zúfalý bratov krik, a to ho bolelo viac ako smrteľné rany od pekelného psa.
„Odpusť mi braček, že si týmto musel prejsť,“ pomyslel si. Potom už nebolo nič. Samov hlas sa stratil v diaľke.
Dean sa opäť vrátil zo spomienok do reality. Zotrel si slzu, ktorá sa mu kotúľala po pravom líci a pomalým pohybom sa posadil. Pohľad uprel na svoje ľavé predlaktie, ktoré mal pevne obviazané. Vyhrnul si tričko, ktoré mu zjavne nepatrilo, pretože na hrudi mal obrázok žirafy s nápisom Safari. Chcel skontrolovať ranu na pravom boku, ale aj tá bola ošetrená. Pomaličky sa postavil z postele otvoril dvere a kráčal za svetlom na konci chodby s cieľom nájsť osobu vďaka ktorej sa ráno prebudil.

Chodba nebola dlhá, ale Dean sa nechcel ponáhľať. Snažil sa vyvarovať všetkým bolestivým prudkým pohybom. Prešiel popri jedných dverách po ľavej strane a o niečo neskôr minul ešte jedny napravo. Na konci chodby zdolal dva malé schodíky a ocitol sa na recepcií. Bola to malá predsieň s pultom po ľavej strane vchodových dverí a za pultom stála do papierov zahrabaná čiernovlasá žena. Dean chvíľku stál opretý o rám dverí a pozoroval ženu pri práci. Nechcel ju rušiť. Vyzerala veľmi sústredená na to, čo robila, nech už robila čokoľvek. Aj keď sa Dean cítil omnoho lepšie ako v noci, ešte stále bol dosť slabý. Sadol si preto na posledný schod, hlavu si oprel o rám dverí a čakal, čo sa bude diať.
Žena zaregistrovala pohyb pri dverách. Dopísala si čosi do papierov a zodvihla hlavu smerom k mužovi sediacemu na schodoch, práve vo chvíli, keď sa so zatvorenými očami opieral o kraj dverí. Pousmiala sa a prehovorila: „Nemal by si sa takto namáhať, Dean.“ Dean otvoril oči a bolestivým pohľadom plným prekvapenia, že počul svoje meno, sa pozrel na ženu. Obišla pult a kráčala jeho smerom s nežným úsmevom na perách, ktorý na Deana pôsobil veľmi upokojujúco. Zastavila pred ním a kvokla si. Dean ju celú cestu sledoval. Bola primerane vysoká, štíhlej postavy a podľa jeho odhadu mala niečo pred tridsiatkou. Oblečené mala staré džínsy a modrú košeľu. Tmavé, čierne vlasy jej voľne padali až k ramenám a s nebovo modrými očami vytvárali silný kontrast. V očiach mala bolesť, súcit ale aj porozumenie, a na perách sa jej usadil nežný úsmev, ktorý ho napĺňal novými silami. „Dean?“ zopakoval prekvapene svoje meno. „Odkiaľ vieš ako sa volám?“ Ženine pery sa roztiahli do ešte väčšieho úsmevu, ktorý sa odrazil aj v jej očiach. Vstala a zaujala miesto vedľa neho na schodoch. „Ty si mi ho prezradil,“ odvetila. „Ja?“ Ale, ...,“ nenechala ho dohovoriť a pustila sa do vysvetľovania. „Moje meno je Sandra Tennantová. Mohlo byť pár minút po pol jednej, keď som cez okno zbadala osobu potácajúcu sa k motelu. No skvelé! Pomyslela som si. Ďalší ožran, čo tu bude otravovať. Trvalo hodnú chvíľu, kým sa dvere otvorili a ty si sa ocitol vo svetle miestnosti. Bol si celý dobitý a z ľavej ruky ti kvapkala krv. Ty si však nežiadal o pomoc,“ hľadela na muža sediaceho vedľa nej, ktorý ju zaujato počúval. „Vysypal si mi na pult zopár drobných mincí a požiadal o nejaké miesto na prenocovanie. Pohľadom som prepočítala mince, ale poviem ti, že ani pivo v miestnom bare by si za ne nedostal,“ pousmial sa na ňu a jeho úsmev ju prinútil pokračovať. „Chcela som ti pohľadom naznačiť, či to myslíš vážne, ale tebe sa v tom momente podlomili kolená a sklátil si sa k zemi.“ Dean od ženy odvrátil zrak, no ona sa na neho pozerala naďalej. Prišlo jej roztomilé ako sa ten tvrdohlavý hrdina vedľa nej začal od hanby červenať.
Nechcela ho však mučiť, a tak radšej pokračovala. „Keď som podišla k tebe, okrem krvácajúceho predlaktia som si všimla aj krvou nasiaknuté tričko na tvojom boku. Rozhodla som sa ti pomôcť, veď čo iné mi aj zostávalo, však?“ začala sa smiať a Dean jej úsmevom naznačil vďaku. „Podoprela som ťa a s tvojou pomocou sme sa dostali až do izby. Sedel si na posteli, celý bledý ale nechcel si sa vzdať bez boja. Vtedy si sa mi predstavil. Na moment som odbehla do kúpeľne a priniesla odtiaľ všetko potrebné na ošetrenie. Ty si tam sedel a snažil si sa vyzliecť si tričko. Nemohla som sa pozerať na tie tvoje pohyby, tak som ti radšej pomohla, aby si si ešte viac neublížil.
Stratil si veľa krvi, ale snažil si sa zostať pri vedomí aj napriek všetkej bolesti. Keď som ti ošetrovala ranu na boku, tajne si od bolesti pevne stískal čeľusť. Nevydal si ani hlásku. Bolesť však bola silnejšia a ty si sa zaknísal a pomaly si sa zrútil na posteľ. Stratil si vedomie, ja som dokončila nevyhnutné a zvyšok už poznáš. Dean sklonil pohľad a rukami napol tričko, aby si ešte raz prezrel tú šialenú žirafu. Podvihol obočie a Sandra sa na ňom s chuti zasmiala. „To tričko bolo jediné tvojej veľkosti. Priniesol mi ho môj brat z výletu v Safari, len trošičku neodhadol moju veľkosť. Tebe ale aj tak pristane oveľa viac,“ žmurkla na neho pri vysvetľovaní. „Dáš si niečo pod zub?“ vstala a smerovala do dverí za pultom recepcie. „Rád. Zomieram hladom, ale rád by som predtým zavolal bratovi ak môžem.“ Sandra sa zastavila pri pulte, ruku nasmerovala k telefónu: „Je k tvojim službám,“ a zmizla vo dverách.

Dean slimačím tempom dokráčal k telefónu a vytočil Samov mobil. „Sakra Sammy, kde trčíš,“ preklínal brata, keď sa mu na druhej strane ozvala len hlasová schránka. Zavesil a vošiel za ženou do malej miestnosti, ktorú nazývala kuchyňou. „Vždy, keď potrebujeme počuť osobu na druhej strane, ozve sa tá prekliata odkazová služba,“ obrátila sa a položila na stôl tanier plný jedla. „Ako to vieš?“ spýtal sa prekvapene. „Tvoj výraz v tvári. Tiež mávam podobný, keď sa nedovolám kam potrebujem.“
Najbližšie tri dni Dean len spal, jedol a čas medzitým trávil rozhovormi so Sandrou a opakovanými neúspešnými telefonátmi bratovi, po ktorých sa strácal na dlhé minúty v myšlienkach čo sa mu mohlo stať. Celé tri dni nevyšiel ani pred motel. všetok čas trávil vo vnútri. Najmä preto, že Sandra sa prejavila ako prísna zdravotná sestra a nechcela ho pomaly ani z izby pustiť. Túto prehnane prísnu starostlivosť jej však Dean odpustil. Býval predsa zadarmo, vyjedal jej zásoby, mal aj prístup k telefónu a počítaču a k tomu všetkému bola Sandra veľmi milá.

Krása Zizi ako vždy som rada ž esi sa rozhodla to sem dať. Len tak ďalej Bolo to krásne Dean konečne je vonku z pekla. MA s moj obdiv len tak dalej čakam na ďalšiu

Ďalší deň ráno sa prebudil a začul z recepcie rozhovor. Vstal z postele a uvedomil si, že mu je opäť o čosi lepšie. Vlastne po dlhom čase mu bolo dobre. Rany ho ešte sem-tam boleli, ale on už bol opäť vo forme. Pozitívne naladený vzal zo stolíka mobil, ktorý mu večer Sandra požičala, aby skúsil už po tisíci krát zavolať Samovi. „Sakra, nenechám ti odkaz braček, lebo ako vidím kašleš na odkazy. Toľko k dobrej nálade,“ nahnevane zaklapol mobil, vložil si ho do vrecka a vyšiel z izby.
Cestou zachytil záver rozhovoru medzi Sandrou a jej otcom: „.....všetci už odišli, ale ak chceš, tak si tu zostaň. My s mamou odchádzame za tvojím bratom dnes na obed. Ak si to rozmyslíš, buď pred naším domom. Keď neprídeš, odchádzame bez teba,“ nahnevaný muž prudko otvoril dvere. „Nerozmyslím otec, prepáč,“ dodala Sandra a koniec vety bol sprevádzaný silným zabuchnutím. Dean zostal stáť na schodíkoch. Sledoval ženu, ktorá svoj pohľad ešte dlhú chvíľu upierala na dvere a jej oči sa napĺňali slzami. „Hmmm,“ odkašlal si Dean, aby tak ženu upozornil na svoju prítomnosť. „Ou Dean, ahoj. Dobré ráno,“ uprela pohľad jeho smerom, „takže si to predstavenie počul asi celé, čo?“ začervenala sa. „No, celé ani nie. Viac-menej len koniec, ale nie je to moja vec,“ vystrúhal na tvári pozitívnu povzbudivú grimasu. Usmiala sa, ale vedela, že mu to musí objasniť. Skôr, či neskôr by sa to aj tak dozvedel. „Vieš Dean, môžeš byť zdvorilý akokoľvek chceš, ale ja viem, že sa ti v hlave víri množstvo otázok a jednou z nich je aj, čo sa tu do pekla deje?“ Dean sa nadýchol, aby niečo povedal, ale tá ženská bola opäť rýchlejšia. „Tri, vlastne už štyri dni si tu zavretý a nevyšiel si von. Keby si nepočul môj rozhovor s otcom, tak by si sa to spýtal hneď ako by si otvoril dvere a vyšiel von. Poď! Niečo ti ukážem.“ Dean nič nechápal, ale kráčal za ženou smerujúcou k zadnému východu. Vyšli von a pred nimi sa rozprestieralo obrovské jazero. Jazero však nebolo dôvodom znepokojenia. Všade okolo bola mŕtva príroda. Na ostrove v strede jazera stáli na suchej tráve rovnako uschnuté stromy bez lístia, voda páchla a sem-tam sa objavila ryba plávajúca hore bruchom. Tá skaza sa však šírila aj ďalej. Kam len Deanove oko dohliadlo nebolo kúsok zelene. „Lake Marsh, niekdajšia najnavštevovanejšia turistická destinácia,“ mávla rukou, akoby sa túto hrôzostrašnú krajinu snažila predstaviť. „Dúfal som, že mi ukážeš malé mača,“ snažil sa odľahčiť situáciu.
„Čo sa to tu,“ opäť ho nenechala dokončiť vetu. „Do pekla stalo?“ dodala. Dean vykročil a pohľadom vyzval Sandru, aby ho nasledovala a rozprávala. „Začalo sa to asi pred piatimi mesiacmi. Príroda na ostrove začala zomierať. Najskôr si všetci mysleli, že stromy napadla nejaká choroba. Lenže časom sa to začalo šíriť a pohltilo to celé jazero, vyhubilo ryby a šírilo sa to ďalej. Počas celej letnej sezóny tu bolo mŕtvo, turisti, ktorí vždy prichádzali sa o tejto správe dozvedeli a zrušili rezervácie.“ Dean kráčal vedľa nej ohromený skazou okolo seba, po dlhom čase cítil chladný vánok a plnými dúškami napĺňal svoje pľúca čerstvým vzduchom. V tej chvíli však začul informáciu, ktorá ho prekvapila. „Počkaj, celé leto? Čo je vlastne za mesiac?“ Dean zostal prekvapene stáť a dožadoval sa vysvetlenia. „Áno leto. Veď je už polovica septembra,“ nechápavo odvetila. „Sakra Sam, čo sa to do pekla stalo,“ zamrmlal si pre seba. „Pamätáš si ako som ti vravel, že neviem ako som sa tu objavil?“ pozrel na ešte stále zmätenú ženu stojacu vedľa neho. „Keď tak premýšľam, moja posledná spomienka predtým ako som sa prebudil v lese je asi štyri mesiace stará.“ Sandre prišlo Deana ľúto. Stál tam s pohľadom upreným do vody a v očiach sa mu odrážal strach. Nevedel čo sa stalo, kde je jeho brat a teraz sa tu deje čosi, čo si ani taký skúsený lovec ako Dean Winchester nevedel vysvetliť. Chytila ho za ruku a kráčali ďalej. „Ako som vravela, ľudia sem už nechodili. Tá choroba, alebo čo to chce byť, sa šírila ďalej a ničila prírodu v celom meste. Zničilo to sady, lesy aj polia a mnohí ľudia sa rozhodli opustiť svoje domovy. Väčšina odišla k príbuzným až kým som tu nezostala len ja s rodinou. Vlastne už len ja,“ v očiach sa jej leskli slzy a pomaly stekali po líci. Pevne jej stisol ruku, aby vedela, že nezostala sama. „Prečo si teda zostala?“ spýtal sa trošku zvedavo. „Bude to znieť šialene, ale ja neverím, že to je choroba. Už sa to nešíri. Zastavilo sa to presne na hraniciach mesta.“ „Čo to podľa teba je?“ spýtal sa a keď zbadal jej nerozhodný pohľad dodal, „ver mi, v živote som sa stretol s množstvom čudných vecí. Už ma len tak niečo neprekvapí.“ Vedela, že to myslí vážne. Hľadela do jeho krásne zelených očí a vedela, že jemu to povedať môže, že on ju pochopí. „Na tom ostrove uprostred jazera žil kedysi starý muž. Bol to šaman. Býval na ostrove a s ľuďmi sa moc nestretával. Neuznával, že mesto zarába na turistoch, ktorý si prišli oddýchnuť do prírody. Bol ale veľmi milý a často som ho navštevovala. On mi rozprával rôzne príbehy a jeden bol aj o drevenej soške. Bola to z dreva vyrezaná líška s hlavou krokodíla a s čelenkou z pávích pier, teda aspoň mne sa to na túto kombináciu podobalo,“ zasmiala sa nad svojím opisom. „Povedal mi, že táto soška pochádza z Afriky a je to totem na ochranu prírody. Rozprával mi k nej aj legendu, ale tú si už bohužiaľ nepamätám. Viem však, že od doby, kedy si tento totem priniesol, akoby príroda v meste skrásnela. Dokonca aj strom pred motelom, ktorý niekoľko rokov uschnutý čakal na vyrúbanie, vyhnal lístky a celý zozelenel. Od tej doby nezničila úrodu na poliach žiadna pohroma a na záhradách a v sadoch nezamrzlo žiadne ovocie. Žiadny škodcovia ani choroby, ktoré ničili úrodu vo všetkých okolitých mestách sa tu neprejavili. Asi dva roky dozadu Teodor Anderson, ten šaman, zomrel. Jeho veci zostali na ostrove. Nemal ich kto odpratať. Často som tam chodievala premýšľať. Keď som tam však pred piatimi mesiacmi spolu s otcom prišla zistiť prečo stromy na ostrove začali žltnúť, totem tam nebol. Od tej doby sa to všetko len zhoršovalo.“ „Myslíš si, že ten totem niekto ukradol?“ „Netuším. Bol to predsa len kus nevkusného dreva, ktorý roky mokol pod oblohou.“ „Môžem ti s tým pomôcť?“ žmurkol na utrápenú ženu, ktorá ho ešte stále pevne držala za ruku. „Ty by si mi,“ začala, ale tento krát dokončil vetu pre zmenu mladý muž. „...pomohol? Je ešte veľa vecí, čo o mne nevieš,“ šibalsky sa usmial a dodal: „Nechaj mi prístup na internet a telefón a ja zistím, čo sa dá. Len ma už prosím neposielaj späť do izby,“ pozrel na Sandru psími očami a spolu sa zasmiali.

Dean celý deň sedel za počítačom a hľadal informácie o podivnom symbole ochrany prírody. Deň ubehol ako voda a keď si Dean uvedomil, že nastala noc, rozhodol sa prečistiť si hlavu na čerstvom vzduchu. Kráčal popri jazere obklopený temnotou a nahnevane hádzal do vody kamene. V tej chvíli akoby ho osvietilo. Ako len mohol zabudnúť? Potreboval pomoc, to mu bolo jasné. Buchol si dlaňou do čela a vynadal si: „Ty tupec, kto ti pomôže, vždy keď máš problém a tvoj brat nikde nie je? Bobby, správne,“ ironicky sa pochválil a vytiahol z vrecka Sandrin mobil. Vyťukal Bobbyho číslo a v duchu si hovoril: „No tak Bobby, zdvihni to.“ „Haló!“ ozvalo sa na druhej strane. Deana oblial príliv radosti až zabudol odpovedať. „Bobby,“ vypadlo z neho nakoniec, „to som ja, Dean,“ dodal. Na druhej strane zostalo ticho. Bolo to znepokojujúce, pretože Bobby vždy presne vedel, čo povedať. To ticho však rušil zvuk. Zvuk Deanovi dobre známy a stále sa približoval. Mladý lovec preto prerušil nadviazaný rozhovor a rozbehol sa čo mu sily stačili temnotou smerom k ceste. Vybehol na cestu práve, keď sa dve svetlá vynorili spoza zákruty. Zaliali osobu stojacu uprostred cesty žiarivým svetlom a o pár sekúnd sa okolím šíril zvuk zavýjajúcich bŕzd. Auto zostalo stáť a radostne si vrnelo. Bola to ona, jeho Impala. Ten zvuk poznal. Nemohol sa mýliť.

Sam bol veľmi unavený. Konečne sa po celodennom šoférovaní dostal na miesto, ktoré bolo jeho cieľom . Rozhodnutý zastaviť pri prvom motely. Cestou míňal neosvetlené okná domov. Na internete čítal, že obyvatelia mesto opúšťajú, ale pri prejazde mestom dúfal, že ešte neodišli všetci. Vyšiel spoza zákruty a prudko zabrzdil. Uprostred cesty stála postava. Bol to muž a keď sa Sam lepšie zahľadel zamrzol. Nemohol uveriť vlastným očiam. Sam sedel v aute a párkrát si pretrel oči, či ho náhodou neklame zrak. Dean stál pred autom a pomaly zdvihol ruku, ktorou si zatienil svetlo z reflektora a zahľadel sa na miesto vodiča. Ani jeden z bratov nechcel spraviť prvý krok so strachu, že by zistili, že pred nimi nestojí osoba, ktorú si tam priali. Nakoniec mladší lovec prevzal kontrolu nad situáciou. Otvoril dvere, vystúpil a pomalým krokom akoby sa bál, že muža vyplaší, kráčal vpred. Stáli oproti sebe a hľadeli si do očí. Obom sa pohľad plnil slzami a Sam to už nevydržal. Celou silou objal brata a nechcel ho pustiť. „Sam, nemôžem dýchať,“ zachraptil Dean, ale Sammy nepovolil až kým nepocítil pevný stisk aj z bratovej strany. Až potom povolil zovretie, ale stále ho objímal. „Dean, ja tomu nemôžem uveriť. Si to skutočne ty?“ „Som braček, tiež ťa rád vidím. Čo máš dopekla s mobilom? Snažím sa ti už týždeň dovolať?“ Sam chcel odpovedať, ale v tej chvíli ticho prehlušil zvuk zvoniaceho mobilu. „Bobby?“ „Sam, nebudeš mi veriť, ale pred pár minútami mi volal,“ Sam tú vetu však dokončil za neho, „Dean“. „Ako to vieš, Sam?“ Bobbyho hlas znel prekvapene. „Je tu, Bobby. Práve teraz stojí oproti mne,“ Sammymu tiekli po tvári slzy ale v jeho hlase bola počuť radosť. „Ozvem sa ti neskôr Bobby. Zatiaľ ahoj.“ „Buď opatrný Sam.“ Sam sa pozrel na brata a spomenul si, že ten ešte stále čaká na odpoveď. „Môj mobil skončil na dne rieky, keď sme s Bobbym asi pred mesiacom lovili pár démonov. Prečo si ale nezavolal Bobbymu?“ „No samozrejme, si ty teraz ale múdry,“ Dean sa pousmial a tento krát pevne objal Sammyho on.

Po chvíľke si Dean uvedomil, že postávanie na ceste nikam nevedie. Pustil brata a zamieril ku dverám čiernej krásky. Sammy zostal stáť a pozeral ako sa jeho brat hrnie na miesto vodiča, potom sa pousmial a vydal sa k opačným dverám.
Dean si vychutnával každý pohľad na svoje zlatíčko, každý dotyk, keď otváral dvere a sadal si na sedadlo. Zabuchol za sebou, položil ruky na volant a užíval si jej blízkosť. Zo zamyslenia ho vytrhlo buchnutie dverí spolujazdca. Dean sa obrátil a pozrel do Sammyho unavenej tváre, potom sa otočil späť, zaradil rýchlosť, pridal plyn a s výkrikom radosti, „wohoooooo, milujem ťa zlatko!“ sa Impala rútila temnou cestou.
Sam vybuchol smiechom. Konečne po dlhom čase bol šťastný. Skutočne šťastný. Už nemusel predstierať úsmev na perách, teraz už nie. Jeho telom sa rozlieval skutočný príval radosti. „Zlatko? Dean, to myslíš vážne?“ rehotal sa. „Nevšímaj si ho baby, on nám len závidí,“ venoval Dean odpoveď autu. Vyrútili sa zo zákruty a s hlasným škrípaním bŕzd zaparkovali pred motelom. Dean žmurkol na mladšieho brata a naznačil mu, aby ho nasledoval.

Keď sa Dean objavil vo dverách spustila Sandra svoje výčitky: „ Kam si zmizol? To, že ti je už dobre neznamená, .....“ Sandra sa zasekla, pretože si uvedomila, že v miestnosti je ešte niekto. Veľmi sympatický, vysoký muž. „Prepáčte, môžem vám nejako pomôcť?“ zmenila tón hlasu z káravého na milý. Deanov úsmev sa ešte viac zväčšil. „Sandra, toto je Sam. Sammy, Sandra, posledná obyvateľka mestečka Hayti, Južná Dakota.“ predstavil ich. Sandra stuhla a Dean sa už nevládal smiať. „Sandra, to je môj brat,“ poštuchol ju. Konečne zareagovala a podala Samovi ruku. Všetci traja sa usadili v kuchyni a niekoľko hodín sa zhovárali o prípade, o minulosti, ale ja o tom, čo sa stalo po Deanovom zmiznutí. Zmiznutie bol krycí názov pre smrť a peklo, ale obaja vedeli, čo to znamená. Únava v Samovej tvári sa prehlbovala, a tak veľký brat požiadal Sandru o kľúče od dvojposteľovej izby. Pochopila, že bratia sa chcú pozhovárať aj sami. Nevideli sa dlhú dobu. Motel zíval prázdnotou, a preto nebol problém priniesť kľúč od voľnej izby.

Sammy bol na pokraji síl. Oči sa mu zatvárali počas chôdze a on už nebol schopný vnímať svet okolo seba. Po príchode do izby sa ako prvý vrhol do sprchy, zmyl zo seba všetku špinu a s rozhodnutím odobrať sa do ríše snov cestou z kúpeľne obišiel Deana. Pokiaľ sa Dean osprchoval, jeho brat už tvrdo spal. „Dobrú noc Sammy. Som rád, že si tu,“ pousmial sa, zhasol a konečne po týždni zaspal bez rušivých myšlienok.

Sam sa prebudil okolo deviatej. Bol opäť v nejakom moteli. Tento krát bolo však niečo iné. Strhol sa, prudko sa otočil smerom k druhej posteli a keď zbadal prebúdzajúceho sa brata, pochopil, čo sa zmenilo. Bol tam. Jeho brat bol späť a nebol to len sen.
Sam vstal a keď prechádzal okolo bratovej postele do kúpeľne, stiahol z neho perinu so slovami: „Dean, vstávaj, máme prácu,“ a s dobrou náladou sa šiel osprchovať.
Keď sa konečne vystriedali v sprche, vydali sa na raňajky za Sandrou. Sam rozdelil úlohy a spoločnými silami pátrali po informáciách, ktoré by ich zaviedli k objasneniu celej situácie. Sam si zobral na starosť prehľadávanie internetu a bratovi pridelil aktívnu prácu. Mal so Sandrou preskúmať ostrov a potom zavolať Bobbymu a požiadať ho o pomoc.
Dean nasadal na starý drevený čln, pohľadom svojej spolucestujúcej naznačil, že tej loďke nedôveruje a dodal: „Vieš Sandra, Ja som sa dnes už raz sprchoval.“ Sandra jeho narážku na prípadné potopenie pochopila, zasmiala sa a uistila ho, že čln je v omnoho lepšom stave než ako vyzerá. Prehľadali ostrov do posledného lístka a na nešťastie sa nič nové nedozvedeli. Preplavili sa späť a zatiaľ čo Sandra priväzovala čln o stĺpik malého móla, Dean sa vzdialil, aby zavolal Bobbymu. Asi po pätnástich minútach, keď Dean prešiel preverovacími otázkami, mu Bobby dovolil pýtať sa. Z jeho hlasu však stále cítil neistotu a Dean mu to nezazlieval. Bol len opatrný, a to on ako lovec chápal. „Ďakujem Bobby,“ tichým hlasom sa rozlúčil a s prekvapeným výrazom spracovával informáciu, ktorú sa práve dozvedel.
Po návrate do motela našiel Sandru ako pripravuje čosi pod zub a Sama sediaceho za stolom a ťukajúceho do klávesnice. Predtým ako začali rozoberať novinky, sa spoločne najedli, aby utíšili rušivé zvuky ich žalúdkov.

„Takže čo si zistil?“ spýtal sa Dean s poloplnými ústami, pretože chcel svoje zistenie povedať ako posledný. „Našiel som legendu o našom zmiznutom toteme. Sandra si to už prezrela, zatiaľ čo si volal Bobbymu a potvrdila, že je to ono. Takže, soška, ktorú hľadáme vyzerá takto,“ obrátil počítač k bratovi a pokračoval. „Tento totem používajú domorodé kmene v Afrike. Po správnom rituály, ktorý spočíva v spálení niekoľkých bylín a uložení sošky na správne miesto, otočenú tvárou na východ, je príroda v okolí dediny, v našom prípade mesta, chránená pred skazou. Tento príbeh má však aj negatívnu stránku. Ak soška opustí svoje miesto bez zrušenia rituálu, príroda, ktorú chránila zahynie.“ „Dá sa to nejako zvrátiť?“ s nádejou v hlase prehovorila Sandra. Sam zodvihol zrak a rozhliadol sa po tvárach svojich poslucháčov. „Áno aj nie!“ dodal a aby ho nikto neprerušil vysvetlil. „Táto pohroma sa dá napraviť dvoma spôsobmi. Treba buď vrátiť sošku na pôvodné miesto a ona zariadi zvyšok alebo je potrebné spáliť niekoľko bylín a nakoniec v tom ohni aj tú sošku. Tak, či onak, potrebujeme tú sošku.“ „Takže musíme nájsť toho, kto ju ukradol,“ Sandra zosmutnela. „A možno tá osoba už nie je,“ prerušil ich Dean. Sam aj Sandra stíchli a upreli nechápavý pohľad na Deana. „Čo tým myslíš, že nie je?“ vyzval Sam brata na vysvetlenie. „Existuje ešte jeden príbeh ako som sa na moje prekvapenie dozvedel od Bobbyho. Táto soška vraj dokáže pri správnom použití, ktoré sa nikde neuvádza, navždy odohnať pekelných psov,“ Dean pozrel na brata s pozdvihnutým obočím. „Dean, myslíš, že ju ukradol niekto,.... Čo ak to funguje a existuje aj možnosť, že tá osoba, ....“ Sam svoje myšlienky nedopovedal. Prel sa v ňom pocit nenávisti s nepochopením. Ak to Bobby vedel, prečo nič nepovedal? Prečo dovolil, aby Dean,...? Prestal. Tieto myšlienky nikam neviedli. Bobby mal určite dôvod na to, že im to nepovedal. Že túto možnosť na záchranu Deana nezvažoval. „Sam, neexistuje žiadny dôkaz o tom, že by to fungovalo. Je to len nepotvrdený príbeh. Neexistuje žiadny návod ako sošku použiť na tento účel.“ „No niekomu to neprekážalo. Ak poznal príbeh o pekelných psoch, musel poznať aj ten o prírode. Tá osoba musela byť zúfala, keď jej nevadilo zničiť celé mesto, len kvôli nádeji,“ uvažoval Sam. „Topiaci sa aj slamky chytá,“ riekol Dean a pripomenul bratovi ich zúfalé pokusy o záchranu. Sandra celý rozhovor len sledovala. Stratila sa v ňom už kdesi na začiatku, ale bola ticho, pretože bratia si viditeľne rozumeli. „Dobre Dean, ale kto by bol taký sebecký, aby kradol a ubližoval bez výčitiek svedomia a zlých snov?“ „Každý Sam. V tejto situácií, každý.“ Dean sklopil zrak a Sam mu rozumel. Dean vedel o čom rozpráva. „Ale napadá ma aj niekto, kto bol taký zúfalý pred piatimi mesiacmi.“ Pozrel do bratových očí a jednohlasne odpovedali: „Bela!“ „Sandra,“ upriamil Dean svoju pozornosť na ženu, „viem, že je to už dávno, ale nespomínaš si, či sa niekto nezaujímal o ten totem? Niekto, kto sa príliš vypytoval?“ „Vlastne nie. Teda bola tu jedna reportérka z časopisu „Záhady prírody“ ale bolo prirodzené, že sa vypytovala,“ odvetila. „Reportérka?“ spýtal sa Sam a pozrel na brata. „Áno. Predstavila sa ako,“ listovala v starých záznamoch, „Meena Chander, ale nebola tu kvôli soške. Na ostrove sa objavili kvety, ktoré v tomto podnebí nemôžu prežiť.“ „Meena Chander, to meno už predtým použila,“ konštatoval nahlas Dean. „Vzala si ju na ostrov?“ spýtal sa. „Chcela len urobiť zopár záberov k článku,“ nechápavo odvetila. „Spomenieš si ako tá že vyzerala?“ vypočúval ju naďalej. „Vysoká, približne tak 1,70 metra, štíhla, blond vlasy a myslím, že mala oči svetlej farby. Asi zelené a rozprávala s britským prízvukom. Bola moc nápadná, na to, aby kradla. Každý si hneď všimol, že sem nepatrí.“ „Je to ona?“ Sam vyhľadal v počítači Belinu fotku a ukázal ju Sandre. „Áno. To je ona,“ odvetila smutne, pretože pochopila, že žena jej klamala. „Sandra, tá žena nebola reportérka. Bola to zlodejka,“ so súcitným pohľadom a tichým hlasom potvrdil Dean Sandre, čo už tušila. „Bola?“ spýtala sa prekvapene. „Áno bola,“ odvetil. Pozrel do jej previnilých oči a dodal: „Sam, vyrážame.“
„Vyrážame? Kam chceš ísť? Poznal si predsa Belu. Predala by aj poslednú kvapku vody uprostred púšte.“ „To je pravda Sammy, ale tento krát jej išlo o život. Nech už bola Bela, akákoľvek špina, bola sebecká, a preto by to nepredala.“ „Dean, ukradla aj kolt, svoju poslednú nádej a dala ho démonom a ak si nespomínaš, mala v pláne to isté spraviť aj s nami.“ „Možno to všetko obetovala preto, že verila v inú poslednú nádej. Verila, že má čosi v rezerve ako poistku,“ dopĺňal Samove myšlienky Dean. „Dobre Dean, dajme tomu, že máš pravdu. Kam chceš ísť tu sošku hľadať? Ak si si nevšimol, Bela patrí do minulosti.“ „Tam, kde si schovávala svoje cennosti. Na miesto, kde sa údajne váľala v peniazoch.“ Sam so Sandrou pozorovali Deana, ktorý sa prechádzal po miestnosti a obhajoval svoje myšlienky. Hľadeli na neho a čakali na ďalšiu indíciu. „V kráľovstve jej veličenstva,“ naznačil im. Nechápali. To, že nechápala Sandra mu bolo jasné, ale Sam sa tváril akoby o Bele počul prvýkrát. „Qeens, New York. Jej apartmán, Sam?“ konečne to Sammy pochopil a Dean pokračoval. „Nezabije nás ak to aspoň preveríme,“ vytiahol z vrecka kľúče a čakal na bratovu reakciu. Sam nakoniec súhlasil. Nemali inú stopu a Dean mal pravdu, čo ak Bela tej soške naozaj verila a brala ju ako poslednú možnosť na záchranu. Vstal a nasledoval brata k autu. New York bol ďaleko a on nemienil nechať brata odísť samého. Nie teraz, keď sa znova stretli. „Pôjdeš s nami?“ Nechcem, aby si tu bola niekoľko dní sama. New York je ďaleko,“ s pohľadom prosiaceho šteniatka čakal na jej odpoveď. Zosmutnela: „Nemôžem Dean, ja to tu proste nechcem opustiť. Budem na vás čakať tu.“

Dean a Sam uháňali v Impale cestami. Zastavovali sa len kvôli nevyhnutnostiam ako sú jedlo, výmena za volantom a na krátku nočnú prestávku v motely. Čas medzitým trávili počúvaním hudby a spoločnými rozhovormi. Aj keď Dean nechcel nechať Sandru samu v opustenom meste, boli aj chvíle, keď bol rád, že môže byť s bratom osamote. Spomínali na staré časy a rozprávali sa aj o tom, čo sa stalo po osudnej noci v New Harmony. Väčšinu času rozprával Sam, pretože Dean si na nič nepamätal. Nevedel, kde tie štyri mesiace bol a ani ako sa odtiaľ dostal preč. Dean počúval svojho brata a bolelo ho, že mu ublížil, že ho opustil a nebol s ním, keď to potreboval. Teraz boli však spolu a opäť boli pripravení bojovať na strane dobra.
Dean vedel presne kam ide. Bol už u Bely, keď im tá špina ukradla zajačiu packu pre šťastie. Vkradli sa do jej apartmánu a začali hľadať. Rozdelili si miestnosti a prehľadávali každý milimeter. Ich oku neunikla žiadna skrýša, žiadna prasklina v podlahe, či stene. Nikde však nič nenašli. Našli Beline tajné miesto na cenné osobné veci, našli jej trezor na peniaze, ale nikde nenašli to, kvôli čomu prišli. Nikde nebola ani stopa po soške. Dean neuspel a z nádejou vošiel do spálne, kde Sam prehľadával posledný šuplík. Sam si všimol brata medzi dverami a rovno mu prezradil, že nič nemá. Zahodil posledné bezvýznamné veci, ktoré držal a so sklamaným pohľadom prechádzal okolo Deana. „Ak ten totem skutočne ukradla a nepredala, musela ho skryť niekde inde, Dean. Nič tu nie je.“ Keď sa Dean obracal, aby nasledoval brata, jeho pohľad sa zastavil na obraze nad posteľou. Bolo na ňom vyobrazené malé dievčatko. Rovné vlasy jej sedeli na ramenách, v očiach sa jej odrážala nevinnosť. Mohla mať približne štyri roky, oblečené mala ružové šaty a v rukách zvierala bábiku. Šaty bábiky boli takmer rovnaké ako tie malého dievčatka. Odlišoval ich malý ukrytý nápis na šatách dievčatka. Keď sa Dean zahľadel lepšie, dokázal ho prečítať. „Abby,“ zašepkal do ticha miestnosti. Vyskočil na posteľ a odtiahol obraz od steny. „A možno sme predsa len niečo prehliadli,“ povedal nahlas a Samova zvedavosť ho prinútila vrátiť sa do spálne. Dean zvesil obraz zo steny a Sam, ktorý sa práve objavil vo dverách zostal prekvapene hľadieť na malé dvierka trezoru. Trvalo niekoľko minút, kým Dean rozlúštil číselný kód. Ozvalo sa jemné cvaknutie a dvierka sa uvoľnili. Dean otváral trezor pomaly, akoby sa bál, že na neho vyskočí strašidlo. Keď svetlo z miestnosti preniklo do trezoru, osvetlilo veľký kus dreva. Vedel, čo to je. Vytiahol to von. „Bingo,“ s úsmevom ukázal Samovi úlovok. Vytiahol aj niekoľko starých detských fotiek. Letmo si ich prezrel a vrátil ich späť. Zavrel trezor, zavesil obraz a posúril Sama do auta.

wow super ale to ešte nie je koniec, však? inak sa mi to veľmi páči, fakt párada

„Ako si vedel, že za tým obrazom je trezor?“ spýtal sa Sam, keď Dean štartoval auto. „Nevedel, ale na šatoch toho dievčatka bolo napísané Abby a ja som si povedal, že to skúsim,“ vysvetlil. „Mám sa v tom snažiť nájsť zmysel alebo mi to vysvetlíš?“ „Abby, je skutočné meno Bely,“ Dean pozeral na prekvapený výraz v Sammyho tvári a dodal, „tváriš sa akoby si o tom počul prvýkrát.“ Sam sa stále pozeral prekvapene na brata: „Možno preto, že počujem, Dean.“ „Ja som sa ti o tom nezmienil?“ tento krát sa zasekol Dean. „Nie, nezmienil,“ Sam sa tváril napoly urazene a čakal vysvetlenie. „Dozvedel som sa jej skutočné meno od Rufusa Turnera, Bobbyho známeho, vtedy keď som šiel za Belou kvôli koltu a ty si zostal v Erie aby si zastavil toho doktora Frankensteina.“ „Myslíš doktora Bentona! Ako si na to mohol zabudnúť? Nemyslíš, že som to mal vedieť?“ Sam sa tváril dotknutý, ale v skutočnosti sa výborne zabával na Deanovom previnilom vysvetľovaní. Starší brat zošliapol plynový pedál až na podlahu a so svojím spolujazdcom sa rútili späť do Južnej Dakoty. Zdalo sa im, že cesta trvá nekonečne dlho a tak obmedzili prestávky len na najnevyhnutnejšie. Asi za jeden a pol dňa zaparkoval Sam Impalu na mieste odkiaľ pred pár dňami odštartovali a zobudil brata, ktorý pokojne spal.

Slnko zapadalo a na oblohe sa začali objavovať prvé hviezdy. Dvere motela sa otvorili a v nich s úsmevom na perách stála Sandra. „Dokázali to,“ preletelo jej mysľou, keď videla ako sa k nej blíži Dean s drevenou soškou v rukách. Privítali sa, vošli dnu a sledovali Sandru ako si prezerá sošku. „Tak a čo teraz?“ spýtala sa. „Sandra,“ pustil sa do vysvetľovania Sam, „môžeme totem vrátiť na pôvodné miesto alebo ho spáliť. Tak znel záver príbehu.“ „Spáľte to!“ vyhŕkla zo seba. „Sandra, to nemusíš,“ dohováral jej Dean. „Musím. Ak tú sošku nezničíme, môže sa to zopakovať. Jedného dňa môže prísť niekto iný a už nemusíme mať toľko šťastia pri hľadaní,“ do očí sa jej tlačili slzy. Stále sa obviňovala za všetku tú skazu. „Ja to vybavím,“ ponúkol sa Sam, keď videl ako sa Dean približuje k Sandre aby ju utešil. Vzal totem a odišiel.

„Nie je to tvoja vina,“ povedal a zotrel jej slzu z líca. „Sandra, Bela bola profesionálka v klamaní. Vždy dosiahla, to čo chcela. Ty si toto miesto zachránila. Neutiekla si ako ostatní.“ Pobozkala ho. Bola mu vďačná za tieto slová. Pozrela mu do očí, chytila ho za ruku a zaviedla ho do miestnosti, ktoré už niekoľkokrát predtým obišiel. Vošli dnu a posadili sa jeden vedľa druhého na posteľ. „Myslela som si, že sa nevrátiš.“ Rukami jej chytil tvár a prinútil ju, aby sa mu pozrela do očí. „Sľúbil som ti predsa, že ti pomôžem. Aj to, že sa vrátim,“ zaškeril sa. „Prepáč, že sa pýtam, ale prečo si s nami nechcela ísť. Prečo si tu radšej zostala úplne sama celé dni?“ odvrátila sa a pozrela do zeme. Bolo jej nepríjemné hovoriť o svojom strachu. Niečo jej však vravelo, že on ju pochopí. „Prepáč, nemusíš o tom hovoriť ak nechceš,“ cítil sa previnilo. „Mala som dvadsať, keď sme so sestrou sadli do auta a odišli do Omahy v Nebraske na koncert Metallicy,“ Deanovi sa pri slove Metallica zjavil na tvári náznak úsmevu. „Bol to skvelý výlet a ešte lepší koncert,“ usmievala sa pri tejto spomienke. „Na spiatočnej ceste nás ale z cesty vytlačil opitý kamionista,“ jej oči sa naplnili slzami, ale neplakala. „Narazili sme do stromu a Kate pri tom zomrela,“ stíchla. „Prepáč. Je mi to ľúto. Ja, ....“ „To je v poriadku. Nevedel si to, Dean. Je to už pár rokov a ja som sa s tým zmierila. To, čo som však neprekonala je strach z cestovania,“ stále sledovala zem. „Mám panický strach z lietania,“ priznal sa jej. Odtrhla svoj pohľad zo zeme a s úsmevom pozrela na neho. Vedela, že jej to povedal, aby rozptýlil tú čiernu spomienku, ktorá ju trápila. „Neznášam lietadlá ani nič podobné a nikdy Samovi neodpustím, že ma kvôli jednému prípadu prinútil nastúpiť na palubu. Preto všade jazdím autom. Mám radšej pevnú zem pod nohami.“ Sledovala ako jej prezrádza svoje tajomstvo. Nastalo ticho a oni tam len sedeli a hľadeli si jeden druhému do očí.
Vyzliekla mu tričko a bez uhnutia pohľadu mu prechádzala prstami po hrudi. Vášnivo ju pobozkal a ona mu bozk opätovala. Uložil ju doprostred postele. Užívali si každý bozk, každý dotyk a ich telá postupne odhaľovalo ubúdajúce oblečenie až kým sa neocitli tak, ako ich stvorila príroda. Pobozkal ju a zastavil. Hľadel do jej očí a ona cítila, akoby hľadel až do jej duše. Súhlasila a ich telá pomaly a nežne splynuli v jedno, ich duše sa spojili a obaja si priali, aby táto noc nikdy neskončila.

Sam stál pri ohni na ostrove a hádzal do neho byliny podľa zoznamu. Keď už bolo všetko pripravené, vhodil do ohňa sošku a prizeral sa ako ju pohlcujú plamene. Neponáhľal sa. Dnes v noci ho opäť čakala prázdna izba a za ňou sa ponáhľať nemusel. Oheň dohorel, Sam sa preplavil cez jazero a unavený padol do postele v prázdnej motelovej izbe.

Dean sa prebudil, otvoril oči a uvidel Sandru stáť pri okne. Podoprel si rukou hlavu a chvíľku ju len tak sledoval. Usmievala sa a pozorovala svet vonku. „Dobré ráno,“ prehovoril a nespustil z nej zrak. „Dobré ráno, ospalec,“ usmiala sa. „Čo pozoruješ?“ bol zvedavý. „Poď sa pozrieť a uvidíš,“ provokovala ho. Dean vstal, zozadu ju objal a pozrel von oknom. Hľadeli na ostrov uprostred „Lake Marsh“. „Stromy zas vyhnali lístky,“ veselo prehovorila. „Vďaka tebe,“ obrátil ju k sebe a pobozkal. „Vďaka tebe, cudzinec,“ zasmiala sa. „Sandra, ja ...“ „Musíš ísť. Ja viem. Každý máme svoje poslanie. Ty musíš pomáhať tým, čo to potrebujú a ja sa musím postarať o motel a toto mesto. Bolo mi s tebou dobre, Dean.“ „Zostanem ak chceš.“ „Chcem Dean, ale ty musíš ísť. Naše cesty sa spojili a ak nám je súdené byť spolu, osud nás zvedie dohromady opäť.“ „Ja ale na osud neverím,“ povedal. „Ale ja áno, Dean,“ odvetila spomedzi dverí a nechala ho v izbe samého.

Mala pravdu. Jeho život bol iný. Zobral si tých zopár svojich vecí, ktoré mal a šiel si ich odniesť do auta. Pri aute sa stretol so Samom. Balil veci a pripravoval sa na odjazd. Vo dverách sa objavila Sandra. Podala každému balíček so sandwichom, rozlúčili sa a dvaja lovci v Impale zmizli v oblaku prachu.

dion: Nie to ešte nebol koniec. Neposlúchal ma internet a ty si ma predbehla. Potom som zistila, že sa mi podarilo odoslať dvakrát to isté, takže som príspevok nad tvojím upravila a doplnila som tam ďalšiu časť (to len, aby ti niečo neušlo).
Inak veľmi pekne ďakujem za pochvalu

lenkka: predbehla si ma skôr ako moje extra internetové spojenie dokázalo odoslať celú poviedku. Som však rada, že sa ti páči, veď bez tvojho zvolenia by som ju sem ani nedala. Takže diiiiiik

jj už som to prečítala celé a som unesená toto sa ti fakt podarilo napísať veľmi krásne poviedka bola totálne super a tá sandra tiež ten koniec, že:

citácia :

„Ja ale na osud neverím,“ povedal. „Ale ja áno, Dean,“

bol skvelý to sami veeeeeeeeľmi páčilo. proste skvelá práca

krásna poviedka, teraz som ju prečítala celú a musím ťa pochváliť veľmi sa mi páči, to že dean je von z pekla ma potešilo aj to ako sa stretol so Sammy aj Sandra mi bola sympatická a ten príbeh o tej soške to bol skvelý nápad

Zizi chváálim,chváálim a opäť raaz chváálim ,pretože táto poviedka sa mi naozaaj mooc pááčila hlavne to stretnutie Deana zo Sammym ma naozaj dostalo - bolo dojíímavé veeľmi doobrá prááca no a dokonca sa musím priznať,že ani tá Sandra mi v príbehu vôbec nevadila,na to že je žena..a ete k tomu mala techtle mechtle s Deanom veeľmi sa mi páčila napr. tá scénka v ktorej sa Dean zmieňoval o tom,že sa bojí lietania jednoducho táto poviedka bola faakt supeeer

uzasne a skvele! toto si vytlacim a pridam k svojej zbierke super poviedok... krasne opisy, dialogy aj celkovy napad

zizi vcera som pri compe sedela do jednej a citala zameskane poviedky...aj ja musim pochválit...
je to skvele všetko všetko všetko Dean mi pripadal strasne užasný pri čítaní tvojej poviedky...

citácia :

Zvuk Deanovi dobre známy a stále sa približoval. Mladý lovec preto prerušil nadviazaný rozhovor a rozbehol sa čo mu sily stačili temnotou smerom k ceste. Vybehol na cestu práve, keď sa dve svetlá vynorili spoza zákruty. Zaliali osobu stojacu uprostred cesty žiarivým svetlom a o pár sekúnd sa okolím šíril zvuk zavýjajúcich bŕzd. Auto zostalo stáť a radostne si vrnelo. Bola to ona, jeho Impala. Ten zvuk poznal. Nemohol sa mýliť.

uplne užasne krásne...
Dean a impala to je moje...

Všetkým vám chcem z celého môjho srdiečka veľmi krásne poďakovať. Vaše pochvaly pre mňa znamenajú veľmi veľa a každú si vážim.
Takže veeeeeeeeľmi pekne ďakujem. Som šťastná, že sa vám poviedka páčila.

Toto bola veľmi krásna poviedka, ja sa ti najprv pokloním aby som mohla pokračovať v rozplývaní sa nad týmto krásnym dielkom. Bolo to naozaj milé a musím pochváliť, ako pekne si napísala tie myšlienkové pochody oboch bratov, keď riešili prípad. Mám rada takéto rozuzľovanie prípadu ešte musím spomenúť romantickú scénku medzi Deanom a Sandrou, bolo to naozaj krásne napísané
Pristihla som sa, ako sa priblblo usmievam, lebo - Dean je z pekla von, Sam je znova s Deanom a znova budú riešiť spolu prípady Je to taký ten dokonalý happy end, ktorý ale vôbec nebol gýčový alebo niečo podobné, ale bol krásny, skoro ako moje tajné želanie, aby to tak aj bolo v 4. sérii.
Ešte raz lebo to naozaj potešilo moju dušičku

SkreechTina: Jej ja som ti ešte ani nepoďakovala. Čítam si znova tvoje slová a hrejú ma krásne pri srdiečku. Som veľmi rada, že sa ti poviedka páčila a ďakujem za tie poklony - to si snáď ani nezaslúžim. Začínam sa červenať

Tak jsem právě "shltla" další tvoji skvělou povídku Moc se mi líbí jak krásně dokážeš psát a skvěle zaujmeš vymyšleným příběhem Krásně si vymyslela Deanův návrat z pekla, jak se najednou ocitnul zpět a jeho těžká cesta do motelu byla fakt úžasně napsaná! Sandra mi byla sympatická a divila jsem se, že se mezi nimi nic neodehrálo hned nazačátku, ale zase to bylo pro ně pěkné zakončení případu, že? Líbilo se mi, jak Dean poznal svoji Impalu a řítil se na cestu a následné setkání bratrů bylo super Taky jak předtím volal bobbymu, jsem si úplně dokázala představit, jak se rozhostilo ticho, když se představil A Bela, i když už je po smrti, tak bráškové museli napravovat, co zničila.
Moc mě zaujal celý příběh, krásně promyšlený a napsaný
Těším se na tvoji další tvorbu!

Madlen: Waw. Tvoje slová sú také krásne. Ďakujem ti za ne. Človeka to vždy poteší, keď sa niekomu páči to čo robí. Som šťastná, že sa ti poviedka a celý príbeh páčil.

Zizi: našla - dočetla - padla JUST AWESOME

Setkání bratrů - no co říct jsem ráda, že se zase shledali

Doufám, že budou další povídky, i když já jsem ještě všechny tvoje nepřečetla, což je paráda - mám se na co těšit