Keď všetky svetlá zhasnú...

No tak by sme dostali za úlohu napísať poviedku, takže som sa rozhodla napísať niečo, čo by v sebe nemalo démonov, duchov alebo tak podobne... nuž pred istým časom ma janka poprosila o poviedku, kde by bol Sam chorý a mne to prišlo ako dobrá téma na "reálnu" poviedku, takže som niečo zosmolila. Je tam samozrejme aj torturing Deana, teda aspoň psychický, ja som si proste nevedela pomôcť. Len ma dosť štve, že som poriadne neopísala samovu bolesť, akosi sa mi to tam nehodila, takže janka prepáč ale ja ti to určite vynahradím a ešte ho niekde niekedy poriadne pomučím. No nič, dosť bolo kecov, tu je poviedka.

Keď všetky svetlá zhasnú...

Bola hlboká noc a Dean bezradne sedel vedľa prázdnej nemocničnej postele. Bol predklonený dopredu a prstami si masíroval spánky v snahe zmierniť tupú bolesť, ktorá mu zahmlievala myseľ. Vedel, že je to únavou a mal by si trocha odpočinúť, no aj keby chcel nedokázal by zaspať. Nie keď... Vzdychol si a postavil sa. Pomaly prešiel k oknu a zapozeral sa do tmy. Obloha bola posiata mračnami, takže nebolo vidno mesiac ani hviezdy. Tušil, že čoskoro začne pršať. Konáre stromov sa hýbali v silnom vetre a z diaľky sa ozývalo slabé hrmenie. Oprel si čelo o studené sklo a na chvíľu zavrel oči. „Prosím nech je v poriadku. Len nech je v poriadku. Prosím.“ Zlomene zašepkal do šera izby. Keď znovu otvoril oči všimol si, že sa okno zahmlilo jeho dychom. Inštinktívne ho rukávom utrel a na skle sa objavil odraz jeho tváre. No nebola to tá nádherná chlapčenská tvár s úsmevom, ktorý si dokázal získať akékoľvek dievča. Táto tvár bola utrápená s pevne stisnutými perami a kruhmi pod očami. Dean sa znechutene otočil a opäť si sadol na tvrdú drevenú stoličku. Pred očami sa mu vynárali udalosti posledných dní a on už viac nedokázal potláčať slzy, ktoré sa začali neisto kĺzať po jeho lícach ako prvé dažďové kvapky po skle okna.

Pred piatimi dňami

Dean sa strhol zo spánku a prudko sa posadil na posteli. Okamžite si uvedomil niekoľko vecí naraz. Bolo len pol tretej ráno a on netušil, čo ho prebudilo. Vedľajšia posteľ, ktorá patrila jeho bratovi bola prázdna, čo ho okamžite znervóznilo a z malej motelovej kúpeľne vychádzalo slabé svetlo. Vstal a neisto podišiel k dverám do kúpeľne. „Sammy?“ Keď mu brat neodpovedal, zaklopal a zvýšil hlas. „Hej, si v poriadku? Sam?“ Opäť žiadna odpoveď. To už Deana riadne vystrašilo, preto prudko otvoril dvere a vošiel dnu. Sam bol opretý o stenu vedľa záchoda a mierne sa triasol. „Sammy!“ vykríkol Dean a okamžite bol pri bratovi. Vtom zacítil známy zápach po vyvrátenom jedle a pozrel sa do záchoda. Jediný pohľad stačil na to, aby rýchlo znechutene spláchol a kľakol si k bratovi. „Sammy?“ Skúsil sa opäť prihovoriť mladšiemu súrodencovi. „Dean?“ Tento krát mu brat odpovedal. Jeho hlas bol však tak slabý, že ho Dean ledva počul.
„Hej. Ako sa cítiš?“
„Uch...“
„Myslel som si. Čo povieš na to, že by sme sa presunuli z tejto studenej dlážky späť do postele, hm?“
Sam len prikývol. Dean mu pomohol postaviť sa a potom ho prakticky preniesol na posteľ. Len, čo sa Sam ocitol v posteli zaspal. Dean sa ubezpečil, že je poriadne zakrytý a potom schmatol svoju peňaženku, kľúče a bundu. Vybral sa do miestneho supermarketu, ktorý bol otvorený 24/7. Najprv zamieril k malej lekárni, ktorá sa tiež nachádzala v tomto veľkom komplexe a kúpil potrebné lieky. Potom ešte zbehol do potravín kúpiť nejaké diétne jedlo. Keď už mal všetko, čo potreboval, aby sa o Sama mohol postarať, ponáhľal sa späť. Bál sa, že by sa Sam mohol počas jeho neprítomnosti zobudiť, no keď vošiel do ich motelovej izby, našiel brata pokojne spať. Ticho si povzdychol a z tašky vytiahol teplomer, ktorý strčil bratovi pod pazuchu. Netrvalo dlho kým sa ozvalo známe ´píp, píp´. Dean sa pozrel na teplomer a zamrazilo ho. Na displeji svietilo číslo 39. Nechcel to urobiť, ale vedel, že nemá na výber. Veľmi neochotne brata prebudil a donútil ho prehltnúť pár tabletiek a vypiť pohár vody. Potom ešte v kúpeľni navlhčil jeden z uterákov a priložil ho bratovi na čelo.

Nasledujúce dni boli všetky rovnaké. Samovi teplota striedavo stúpala a klesala a neprestával zvracať. Dean bol celú dobu pri ňom a robil všetko, čo mohol, aby sa bratovi polepšilo. Takmer vôbec nespal a neustále sa o Sama staral. Prikrýval ho, kŕmil, prikladal mu obklady na čelo... No nech robil, čo robil, bratov stav sa nezlepšoval. Jediné, čo Deana utešovalo bol fakt, že sa jeho stav ani nezhoršoval. No aj tak ho pohľad na Samovu bolesťou skrivenú tvár zabíjal. Keď sa na štvrtý deň opäť ocitli v kúpeľni, Sam zachrapčal.
„Ja už nemôžem.“ Dean ho zozadu pridržiaval a rukou mu podporujúco krúžil po chrbte.
„Bude to v poriadku, Sammy.“
„Nie, Dean, nebude. Ja...“ nestihol dokončiť Sam, keď ho po asi miliónty krát naplo a on vyvracal všetko, čo ten deň zjedol. Niežeby toho bolo veľa.
„Dean prosím. Nech to už prestane.“
„Robím, čo môžem, Sammy.“ Skľúčene povedal Dean. Nenávidel sa za fakt, že nevie ako bratovi pomôcť. Sama ešte niekoľkokrát naplo, no už nemal, čo viac vyvrátiť a tak sa jeho brušné svaly napínali v márnej snahe dostať niečo von. Zvyšok dňa bol pre Sama veľmi náročný. Pocit nevoľnosti ho neopustil ani na chvíľu a teplota sa mu vyšplhala na nebezpečných 40 stupňov, takže ho Dean musel strčiť do vane naplnenej studenou vodou, aby ju zrazil. To najhoršie však prišlo až uprostred noci, keď Sam začal zvracať krv. Dean nechcel ísť s bratom do nemocnice, pretože vedel ako veľmi ich Sam nenávidí, no keď videl ako sa jeho mladší súrodenec zvíja v bolesti na zemi vedel, že už nemôže dlhšie čakať. Vytiahol mobil a vytočil 911. Potom pribehol k bratovi a začal mu šepkať upokojujúce slová ako to robil vždy, keď bol Sammy chorý. Po pár minútach začul sirény a krátko na to vtrhli do izby záchranári. Jeden z nich sa ho začal pýtať otázky ako „Kedy sa začal Sam cítiť zle? Koľkokrát zvracal? Akú teplotu mal? Či je na niečo alergický? Aké lieky mu podával? Čo jedol?“ A atď.... Dean mechanicky odpovedal na každú otázku bez toho, aby o nej vôbec premýšľal. Pohľad mal stále uprený na brata, ktorému niečo pichli a tak sa jeho telo uvoľnilo a oči sa mu začali pomaly zatvárať. Cesta do nemocnice prebehla rýchlo. Dean vôbec nevnímal, čo sa okolo neho dialo. Jediné na čo dokázal myslieť bol jeho malý braček. Po celú dobu, čo bol Sam chorý si bol Dean istý, že ide len o nejakú črevnú virózu alebo otravu jedlom. No, keď zbadal v záchodovej mise krv vedel, že so Samom je niečo naozaj zle. Keď sa teraz pozeral na jeho bledú a spotenú tvár cítil ako mu začína rásť hrča v hrdle. ´čo ak...?´ Z jeho ponurých myšlienok ho však vyrušil príchod do nemocnice. Sama rýchlo previezli do jednej z voľných izieb a okamžite ho napojili na niekoľko prístrojov. Dean sa usadil vedľa brata a zatiaľ, čo čakal na príchod lekára mu pevne stisol ruku. Nemusel čakať dlho. Do Samovej izby vtrhli dvaja veľmi profesionálne vyzerajúci lekári a Deana bez slov odstrčili od postele zatiaľ, čo vykonali niekoľko testov a Sama poriadne prezreli. Keď skončili zamračili sa na seba a rýchlo odišli. Dean len onemene stál v kúte miestnosti a vôbec nechápal, čo sa to deje. Po chvíli dnu vtrhla sestra a spýtala sa ho kedy Sam naposledy jedol.
„Uhm. Myslím, že pred 14 hodinami.“ Sestrička niečo na rýchlo načmárala do karty a potom zaviedla Samovi ďalšiu infúziu.
„Prepáčte, ale mohli by ste mi povedať, čo je s mojím bratom?“ Spýtal sa nakoniec stále šokovaný Dean.
„To zatiaľ ešte nie je isté, pán Winchester. Musíme vykonať jeden test, aby sme si boli absolútne istý, no vzhľadom na stav vášho brata to bude trocha komplikované.“
„Čože? Prečo?“
„Nebojte sa pán Winchester. Všetko bude v naprostom poriadku. Len musíme počkať, kým sa váš brat preberie.“ Na to sa sestrička otočila a odišla. Dean sa opäť usadil vedľa brata. Po pár minútach Sam niekoľkokrát zaklipkal viečkami až sa nakoniec úplne prebral. Jeho tvár sa však okamžite skrivila od bolesti, takže Dean rýchlo zavolal sestričku. Tá sa v miestnosti objavila behom pár sekúnd a hneď za ňou dorazili aj doktori. Deana poslali von, zatiaľ čo Samovi spravili gastroskopiu. Normálne je toto vyšetrenie bezbolestné, len nepríjemné, no vzhľadom na to, ako zle sa Sam cítil, bolo pre neho hotovým peklom. Výsledky však potvrdili obavy oboch lekárov.

Dean sa nervózne prechádzal po nemocničnej chodbe a začínal prepadať panike. Niečo nie je v poriadku a nikto sa mu neobťažuje povedať, čo je so Sammym. Vtom sa však dvere na Samovej izbe otvorili a von vyšiel jeden z lekárov.
„Dobrý deň. Som doktor Carlisle Cullen a mám na starosti prípad vášho brata.“
„Ako je na tom? Bude v poriadku?“
„Vášmu bratovi sme objavili peptický vred na žalúdku, ktorý musí byť okamžite chirurgicky odstránený. Hoci je tento zákrok životu nebezpečný je vysoká pravdepodobnosť, že váš brat bude v poriadku, pán Winchester.“ Dean sa zmohol len na prikývnutie a potom vošiel späť do izby, kde už Sama pripravovali na operáciu. Dean mu poslednýkrát stisol ruku a sľúbil mu, že všetko bude v poriadku. Na to Sam upadol do narkotického spánku a bol odvedený na sálu. Dean ostal čakať v izbe. V ušiach mu zneli stále dokola slová ako ´peptický vred, chirurgicky odstránený a životu nebezpečný.´ Bezradne klesol na jedinú stoličku v izbe a tvár zaboril do dlaní.

Súčasnosť

Boli to už dve hodiny odkedy Sama odviezli a Dean bol s každou sekundou viac a viac nervózny. Nenávidel, keď nemohol robiť nič iné len čakať. Bol zvyknutý byť v neustálom pohybe a táto náhla bezmocnosť ho ubíjala. Žalúdok sa mu zvieral v strachu o brata, ruky sa mu triasli a na čele sa mu objavili kvapky potu. Ako rástol jeho strach o brata a jeho nervozita, tak vonku silnela búrka. Oblohu pretínal jeden blesk za druhým a okolím sa nieslo hlasné hrmenie. Normálne by bol Dean fascinovaný vyčíňajúcim živlom, keďže búrky miloval, no dnes o počasie vonku neprejavil najmenší záujem. Len naďalej bezducho sedel na stoličke so slzami v očiach. Bola to jeho chyba, že je na tom Sam tak zle. Keby ho bol vzal do nemocnice hneď v prvý deň, všetko mohlo byť inak. Prečo to len neurobil? Výčitky vniesli ešte viac sĺz do jeho očí a prehĺbili bolesť v jeho srdci. Celé telo sa mu otriasalo v vzlykoch. Vtom však začul na chodbe kroky a tak si rýchlo utrel tvár do rukáva a postavil sa. Dnu vošiel doktor Carlisle Cullen s miernym úsmevom na tvári a Dean si zhlboka vydýchol. Doktorov úsmev bol dobrým znamením.
„Operácia bola úspešná. Váš brat bude o chvíľu prevezený späť do izby a ostane u nás na pozorovanie ešte pár dní, ale verím, že bude veľmi rýchlo v absolútnom poriadku.“ Dean sa len šťastne usmial a takmer Carlisla objal. „Ďakujem.“ Doktor mu úsmev opätoval a potom opustil miestnosť. Hneď ako priviezli Sama spať začala búrka vonku slabnúť, až nakoniec úplne utíchla. Dean ostal sedieť pri bratovej posteli po celú dobu, čo bol Sam v nemocnici, no ako doktor Cullen predpokladal žiadne komplikácie už nenastali a tak na tretí deň obaja bratia šťastne opustili nemocničné priestory. Nasadli do ich milovaného Chevroletu a vydali sa za ich ďalším prípadom.

O môj bože dion si proste Queen. Počas celej doby čo som to čítala som nedýchala a v žalúdku som mala opäť ten pocit, ktorý tak milujem - strach a adrenalín a tak proste.
dion jednoducho nádhera - prečo som len ja v časoch strednej nemilovala závislácky SN inak by moje slohy vyzerali úplne inak.
Proste neviem presne čo napísať, možno keď spracujem všetko čo som sa dozvedela, tak sem ešte hodím koment, ale proste som bez slov. waw dion - poklona

Dion no toto sa mi strašne páčilo Chudáčik Sammy aké mal problémy. Ježiš tolko boletí sa mi zdá že tam bolo že to mi ho strašne bolo ľúto ale práve toto tam bolo to hlavné.
Sa mi aj páčilo že chudáčik Dean Keď čakal ako dopadne tá operacia ako sa stále dookola prechádzal si ho viem predstaviť
A keď mal hlavu v dlaniach
Celé to bolo vážne pekné a našťastie že to dobre dopadlo
Viem si predstaviť Deanovu bolesť hlavy s nevyspatia pretože práve ako to píšem ma tak ukrutne bolí hlava že sa o nedá vydržať ale tvoja poviedka mi spravila radosť a hneď sa mi bude lepšie zaspávať

dion-fortune woooow vynikajúce, ako sa Dean oňho staral, a strachoval a chudák Samy tak to bola hnusne bolestivá diagnóza asi z tých nervov od toľkého lovu
je to vynikajúce strašne sa mi to páčilo

Dion ja nemám slov...ty vieš všetko tak krásne opísať... Fakt krása, som to zhltla jedným dychom

Dion tra poviedka bola fantasticka! Trpiaci Sam toto mi nerob hned by som ho zachranovala. Kriste bolo to dobre Deran utrapeny v nemocninej izbe viem si ho dokonale predstavit skvele ja neviem co dodat. No proste bomba. MOc sa mi to pacilo!!!!

dion...teda dostala jsi mě už jsem zapoměla,že jsi mě tuhle povídku slíbila ale o to větší radost ted mám, že ty jsi ji fakt napsala a já si ji ted užila Chudáček můj Sammy ...ten si toho teda vytrpěl jen co je pravda jako to bylo něco Jé,hned bych se starala a pomáhala
dion vážně děkuju za tühle povídku a budu se moc a oc těšit na tvou další. A že by s podobným námětem? No jo....někdo torturing dean a někdo Sammy

jéééj ďakujem vám všetkým veľmi krásne za nádherné slová potešili ste ma. som rada, že váš názor zdieľala aj profka, takže som vyfasovala jednotku dnes ozaj ste úžasní a ja vás mám všetkých ohromne rada

no a veru veru.... torturingu sama je akosi málo, takže sa pokúsim to napraviť

No wow proste opäť pecka prídem na fórum a nová poviedka a keď som kukla , že od teba tak okamžite už som musela čítať asi 10000000000...krát mi padla sánka celé som to doslava zhltla skoro aj s notebookom jednoducho také nádherne to bolo a torturing Sammy to sa málo kde vidí samozrejme zničený Dean a dokázali si vymyslieť úžasný príbeh strašne sa mi páčilo toto prirovnanie

citácia :

on už viac nedokázal potláčať slzy, ktoré sa začali neisto kĺzať po jeho lícach ako prvé dažďové kvapky po skle okna.

jednoducho to bola taká nádhera opísať ako sa cíti Dean tak ja ti sklaniam obrovitánsku poklonu si náš ff God a kedy bude niečo ďalšie lebo už sa nemôžem dočkať

Docela jsi mě překvapila tímto originálním nápadem Čekala jsem, že to bude lov a jeden z brášků se zraní, ale že Sammy bude nemocný, to by mě nenapadlo Obávala jsem se toho, jak to skončí, když už Sam zvracel i krev! Ale doktoři naštěstí se o něj dobře postarali! A chudák Dean, jak se trápil. bála jsem se, že by to tak dobře skončit nemuselo... Povídka se ti opravdu moc povedla

Ďakujem vám krásne baby veľa pre mňa znamenajú vaše komenty. mala som z toho inak jednotku, takže

jeeeeeej,Dion, ty si fakt QUEEN som sa tak bala o Sammyho, preboha, on este aj vykasliaval krv ale potom prisiel Carlisle a zachranil ho ale fakt, krasne, a aj krasne opisane pocity Deana... super praca

dion:: no a veru veru.... torturingu sama je akosi málo, takže sa pokúsim to napraviť [/quote]

- no jen napravuj, napravuj a příště prosím o něco deeeelší, abys to napravila pořádně , takových povídek je tu fakt poskrovnu, jestli vůbec

- kráásně jsi to napsala, málem mi bylo taky blbě - (bohužel tyhle stavy znám - asi jako každej) a pocity Deana taky - chudinky malý

Moc a moc ti za