Vízia

Tak som konečne dopísala poviedku, ktorá mi už nejaký ten mesiac lietala po hlave. Je tam taký Sammy torturing a sweet Dean, tak hádam sa bude páčiť. Ak v nej nájdete chybyčky, tak sa vopred ospravedlňujem, pretože práve teraz som neni v stave ich hľadať a opravovať.



„Nie, neberte mi ho. Neberte mi syna. Prosím nieeeeeee, Mikeeee,“ kričala žena, ktorej dve osoby, muž a žena, chceli zobrať synčeka. Muž ju držal a žena sa jej snažila vytrhnúť z náručia asi jeden a pol ročného chlapca. Keď žena úspešne vytrhla matke dieťa z náručia, stihla matka už len skríknuť, „nieeeeeeeeeee,“ a muž ju hodil o stenu. Žena sa v bezvedomí zrútila k zemi. Dvere sa zatvorili.

V tejto chvíli sa Sam pravidelne v priebehu posledných šiestich nocí prebúdzal. Dnes však sen neskončil. Sam stále spal, ovládol ho pocit, akoby sa v miestnosti skutočne nachádzal. Podišiel k žene ležiacej na zemi a neisto sa k nej naklonil. V tom neznáma otvorila oči a chytila lovca za ruku.
„Pomôž mi ho nájsť!“ povedala.
Sam sa strhol zo sna a prudko sa posadil. Chvíľu si skrýval tvár v dlaniach a zhlboka dýchal. Keď sa mu srdce upokojilo rozhliadol sa po miestnosti. Vonku už bolo svetlo a Dean so spokojným úsmevom na tvári pokojne spal. Sam vstal z postele a pomalým krokom vošiel do kúpeľne, oprel sa lakťami o umývadlo a v rukách si skryl tvár. Niekoľko minút tam len tak stál a snažil sa nemyslieť. Snažil sa vyhnať z hlavy to, čo videl v sne. Jeho myseľ sa však snažila pochopiť. Po ďalšej minúte pustil kohútik so studenou vodou a opláchol si tvár. Počúval vodu tečúcu kamsi do kanála a cítil jej studený dotyk na tvári. Každá kvapka, čo sa dotkla jeho tváre, akoby odplavovala spomienku na zlý sen ďalej a ďalej. Nemyslel, len stál s hlavou pod kohútikom, v prúde studenej vody. Pravou rukou zastavil vodu a uprel svoj pohľad do zrkadla. Jeho unavený výzor ho prinútil odvrátiť zrak. Sam sa prezliekol, vzal si bundu a kľúče a keď zatváral dvere na izbe, zo zvyku sa pozrel na spiaceho Deana, akoby sa chcel uistiť, že tam skutočne je.

Pomalým krokom sa vydal zohnať čosi pod zub.
„Sakra, čo to so mnou je? Čo sa to deje?“ pýtal sa v duchu sám seba. „Mal by som to Deanovi povedať? Sú to len zlé sny a Dean by to považoval za vízie alebo niečo podobné. Opäť by sa o mňa bál a pozeral na mňa tým zvláštnym pohľadom. Dal by mi prednášku o tom, prečo som mu to nepovedal, či mu neverím a že nedostatok spánku zhoršuje reflexy, a to môže byť pri našej práci nebezpečné. Ale čo ak sú to naozaj vízie? Veď ak by som na vlastné oči nevidel žltoočka mŕtveho, ja sám by som si to tak vyložil. Ak to vízie skutočne sú, ako je možné, že ich mám? Kto je tá žena? Prečo práve ja?“
Množstvo otázok zahltilo Samove myslenie. Najedol sa, kúpil Deanovi hamburger a kávu a vybral sa späť do izby. Prešla asi polhodina odkedy odišiel. Sam otvoril dvere na izbe a okamžite si všimol, že Deanova posteľ je prázdna. Upokojil ho zvuk tečúcej vody vychádzajúce zo sprchy miestami dopĺňaný hlasom spievajúceho Deana. Sam položil bratove raňajky na stôl a otvoril notebook, že si prečíta e-maily od bývalých spolužiakov. Nezostalo ich veľa, ale aj po vyše troch rokoch, čo odišiel bez slova zo školy sa mu zopár, dá sa to už nazvať, skutočných priateľov, ozvalo. Sama začal prepadať pocit únavy, ale on si ho odmietal všímať.
Zrazu sa ocitol v tmavom, zatuchnutom sklade a Ruby ho nadšeným hlasom chválila za zvládnutie ďalšej lekcie vymietania. Sam sa cítil nešťastne, zúfalo zo straty brata, prázdne a hlavne nahnevane. Čím viac mu Dean chýbal, tým viac bol nahnevaný na démonov a o to lepšie dokázal ovládať svoje schopnosti. Pozrel sa na muža pripútaného o stoličku, zdvihol pravú ruku ....
“Sam? Sam zobuď sa. Sammy!“ vtrelo sa mu do sna.

Dean sa prebudil a zo zvyku sa najskôr pozrel na Samovu posteľ. Tá však zívala prázdnotou. Nechápavo sa otočil, ale dvere na kúpeľni boli otvorené.
„Sam?“ spýtal sa prázdnej miestnosti, no nik sa neozval. „Asi zasa nemohol spať, a tak šiel po raňajky,“ povedal si pre seba a vošiel do kúpeľne. Pustil horúcu vodu a začal si užívať teplú rannú sprchu. Jeho myšlienky sa však točili okolo záhadných Samových skorých ranných vstávaniach v posledných dňoch. Všimol si aký je jeho malý brat strhaný a to, že mu nič nepovedal ho ešte viac desilo. Dean však na neho nechcel tlačiť. Vedel, že by to nepomohlo. Asi po pol hodine, keď už začal cítiť na teplote vody, že minul všetku teplú, rozhodol sa vykročiť do nového dňa. Keď vyšiel zo sprchy, udrela mu do nosa nádherná vôňa rannej kávy. Uprel pohľad na brata spiaceho na notebooku, podišiel k stolu a odpil si z kávy. „Sam? Sam, zobuď sa. Sammy!“ zašepkal a potriasol ním.

Sam sa zmetene strhol a pozrel na brata. „Dean? Ehm, dobré ráno.“
„Aj tebe braček a dík za raňajky,“ odhryzol si Dean z hamburgeru a posadil sa na posteľ. Deana táto pretvárka zožierala. Najradšej by z brata všetko vypáčil, ale aj tak hral svoju rolu nezainteresovaného, slepého súrodenca ďalej.
„Sam, mohol by som si niečo pozrieť na internete?“ spýtal sa s plnými ústami Dean a usmial sa na brata.
„Áno, ale najskôr dojedz, umy si ruky a hlavne Dean, nezavír mi zasa celý počítač.“ „Citlivka,“ zašomral si Dean popod nos, keď Sam vstal od stola, vzal si knižku, ktorú mu nedávno požičal Bobby a ľahol si na posteľ. Otvoril knihu a začal čítať. Vlastne len sa tváril, že číta, pretože všetko svoje sústredenie zameral na to, aby nezaspal.
Dean si prezrel zopár stránok. Nie, že by ho zaujímali, ale vedel, že keď Sam nebude mať čo robiť, bude čítať a z vlastnej skúsenosti vedel aj to, že ak je človek unavený, tak poskakujúce, monotónne vyzerajúce písmenká ho prinútia zaspať aj keby sa zubami nechtami snažil udržať hore.
Mal pravdu. Netrvalo dlho a Sam zaspal.

Asi po pätnástich minútach Deana od monitora odtrhol bratov zrýchlený dych. Dean sa pozrel na Sama, ktorý nepokojne spal. Chcel mu pomôcť, ale ani len netušil ako a s čím by mu mal vlastne pomáhať. Sledoval brata pripravený ho zobudiť alebo byť mu nablízku ak sa zobudí sám.

„Pomôž mi ho nájsť,“ Sam opäť počúval prosbu ženy, tento krát sa však odmietol prebudiť. Bránil sa tomu, aby zistil viac.
„Prečo vám vzali syna?“ spýtal sa. Bolo to zvláštne. Bol to predsa len sen, ale proste sa skúsil spýtať.
„Mike je iný. Výnimočný. Musíš ho zachrániť.“ odpovedala mu zrazu.
„Ale ako? Kde ho mám hľadať? Kto...?“ Sam sa zrazu ocitol opäť ako nezávislý pozorovateľ v starej chatrči. Akoby len pozeral film v televízií.
Chatrč bola pomerne malá. Z miestnosti kde sa nachádzal a kde boli aj únoscovia a malý chlapec, videl cez dvere do vedľajšej miestnosti, z ktorej už neviedli žiadne dvere. Bola to pravdepodobne stará lovecká chata. Vtom Sam svoju pozornosť upriamil na pár únoscov.
„Roy, nemôžeme to dieťa odovzdať tomu démonovi. Je to ešte len dieťa,“ začala potichu prosiť žena svojho partnera o zľutovanie nad dieťaťom.
„Zbláznila si sa? Teraz to už nemôžeme vzdať. Musíme to dokončiť.“ odvetil muž.
„Ale to dieťa....Ono za nič nemôže. Na čo mu vlastne bude. Pozri sa na neho. Je to len nevinný chlapec.“
„Julie!“ skríkol muž až Sam nadskočil. „On nás zabije ak mu ho neodovzdáme. To by si chcela? Zomrieť kvôli nemu?“ muž kričal a žene sa v očiach zaleskli slzy.
„Ale,“ začala Julie.
„Žiadne ale. Ja sa nenechám zabiť kvôli tomu faganovi. Hľadajú ma v piatich štátoch, v piatich Jul a vo všetkých mi hrozí trest smrti a pozri sa na mňa. Som stále živí. Úspešne unikám a ty chceš, aby som sa teraz ako nejaký samaritán obetoval pre toto decko, ktoré ešte nevie poriadne ani rozprávať? To nespravím. Nikdy Julie. Rozumieš? Nikdy,“ muž stále kričal a žena pred ním začala byť zúfalá.
„Ale, čo ak by to bol náš syn Roy? Aj vtedy by si ho nechal zomrieť?“ uplakaným, ale odhodlaným hlasom a nenávisťou v očiach žena čakala na odpoveď.
„Ja,“ priblížil sa k žene s kajúcnym pohľadom, zotrel jej slzy z očí a vzal ju do náručia, „nezhebnem kvôli nikomu, rozumieš?“ Žena pocítila ako jej do brucha prenikla ostrá chladná čepeľ loveckého noža. V prvej chvíli stuhla a nechápavo pozrela mužovi priamo do očí. Jej láska, jediný človek na svete ju práve zradil. Odstúpila od neho a s rukami na rukoväti noža sa zrútila na kolená. Jej minúty boli spočítané. Jej život bol na konci. Nemohla však ešte odísť, zostávala ešte jedna úloha, ktorú musela dokončiť. Zachrániť chlapca. Z posledných síl vytiahla spoza opasku ukrytú zbraň, ktorú nosila tajne pre prípad potreby a vystrelila.
Muž, ktorý sa pomaly blížil na opačnú stranu miestnosti k chlapcovi sa po výstrele zastavil. Chvíľu mala pocit, že netrafila, ale muž sa o niekoľko sekúnd zrútil k zemi a viac sa nepohol. Vedela, že je mŕtvi. Bola dobrá strelkyňa a presne vedela, kam trafiť. Julie so spokojným úsmevom klesla k zemi, zbraň jej vypadla z bezvládnej ruky a žena naposledy vydýchla.

Sam zhrozene prizeral celému predstaveniu. Potom sa obrátil smerom k chlapcovi, ktorý začal plakať a pozrel sa mu do zaslzených očí. Keď sa ich pohľady spojili Sam sa ocitol na križovatke asfaltovej cesty s lesnou cestičkou a asi 20 metrov pred ním stála značka „Vitajte v meste Denver, Colorado“.

Sam sa prudko strhol zo sna a rukami si zovieral hlavu. Poznal tú bolesť. Bola to prenikavá bolesť ako by mu niekto vŕtal do hlavy. Bol si istý. Mal víziu.

Dean pri pohľade na brata rýchlo vstal zo stoličky a vystrašený si sadol k Samovi na posteľ.
„Hej, Sammy, čo je s tebou. Čo sa deje?“ Sam mu ale neodpovedal. Len si pevne držal hlavu a zhlboka dýchal. Dean sa cítil akoby mal práve deja vu. Poznal to. Sam mal víziu. Teraz mu to už bude musieť povedať.
„Sammy, bude to v poriadku. Už je to preč.“ Dean sa snažil brata nejako upokojiť. Držal ho okolo ramien akoby sa snažil časť jeho bolesti preniesť na seba. Pomáhalo to, Sam sa začal upokojovať. Po chvíli však prudko vstal z postele a začal baliť svoje veci.
„Hej Sam, čo to do pekla robíš. A čo sa tu sakra deje?“
„Dean,“ začal pomaly Sam. „Musíme zachrániť jedného chlapca, ja.....mal som víziu,“ dokončil napokon.
„Dobre Sammy, ale najskôr by si mi mohol všetko povedať a potom môžeme riešiť ako, koho a kam pôjdeme zachraňovať.“ Dean stále sedel na posteli a pozeral na Sama psími očami žiadajúc vysvetlenie.
„Fajn,“ povolil Sam a sadol si oproti Deanovi. „Už asi šesť nocí nemôžem poriadne spávať. Stále sa budím na výkrik ženy, ktorej unesú syna. Dnes ráno som mal opäť ten istý sen, ale okrem neho ma požiadala tá žena o pomoc. Mám zachrániť jej výnimočného syna Michaela.“ Sam spravil pauzu a čakal na Deanovu reakciu. Dean však len podvihol obočie a vyzval tak brata, aby pokračoval.
„Teraz som mal znovu ten sen, ale potom ako ma požiadala o pomoc som sa ocitol v akejsi loveckej chatrči s tými únoscami. Sú to obyčajní ľudia Dean, ale uniesli toho chlapca pre nejakého démona. Tá žena ho však nechcela odovzdať a ten chlap ju zabil. No a kým zomierala, tak toho muža zastrelila a potom som sa ocitol na ceste, na križovatke s lesnou cestičkou neďaleko Denveru. Tak čo, stačí? Pôjdeme už?“
„Ak je to také dôležité, tak pôjdeme Sammy, ale ešte mi odpovedz. Ako je možné, že máš...?“ „Vízie?“ dokončil otázku Sam a Dean len prikývol. „Ja neviem Dean. Neviem a úprimne ma to desí. Od smrti žltoočka som ich predsa nemal. Neviem čo to znamená.“
„Prídeme na to Sammy,“ povedal Dean, vstal a začal pomáhať bratovi baliť veci a prichystať sa na cestu.

Dean si sadol za volant, Sammy na miesto spolujazdca a Impala sa vydala na cestu.

„Kto je tá žena Sammy?“
„Ja neviem Dean.“
„Prečo je ten chlapec taký dôležitý?“
„Ja neviem Dean.“
„Prečo si mi nič nepovedal?“
„Ja.“ Sam na chvíľu zmĺkol. „Dean sakra čo si myslíš. Prečo ma tu vlastne spovedáš? Vravel som ti predsa, že neviem kto je tá žena, chlapec tí ľudia. Neviem.“ Sam nahnevane kričal na Deana. „Chceš vedieť prečo som ti nič nepovedal? Pretože by si sa na mňa pozeral ako na nejaké monštrum. Presne ako keď si zistil, že mám schopnosti a že ich používam.“
„Sammy.....ja sa na teba nepozerám inak. Si môj brat,“ bránil sa Dean.
Sam sa zhlboka nadýchol akoby chcel potlačiť hnev a potom sa s výdychom zasmial.
„Pomôcť Dean? A ako?“ dodal zúfalo.
„Prídeme na to Sammy. Určite existuje vysvetlenie na tie vízie. Nenechám ťa v problémoch. Si môj brat a kým som tu, tak nedovolím, aby sa ti čokoľvek stalo.“ Dean stíchol.
„Prepáč Dean. Ja....som vystrašený a už dlho som sa poriadne nevyspal,“ ospravedlnil sa Sam.

V aute nastalo ticho, Dean sledoval cestu a Sam pozeral von oknom. Po chvíli Sam natiahol ruku k rádiu a pustil tíško hudbu. Dean mal o brata strach. Neustále ho počas šoférovania kútikom oka kontroloval, keď asi po pätnástich minútach pozrel na Sama, uvedomil si, že jeho brat zaspal opretý o okno dverí. Súcitne, ale spokojne, že Sam konečne pokojne zaspal sa na brata usmial a svoju pozornosť upriamil na cestu.

Keď sa už Dean blížil k Denveru, jemne šťuchol Sama do ramena, aby ho zobudil. Dean bol dosť ospalý, ale celých tých osem hodín, čo im trvala cesta Sam pokojne spal, a tak ho Dean nechcel budiť.
„Hej Sammy, vstávaj už budeme na mieste,“ dodal polohlasným hlasom.
Sam sa pomaly prebudil, zívol a pretrel si oči. Hlavou mu preletela prudká bolesť, akoby mu niekto do nej strelil klinec. Chytil sa za hlavu a pred očami sa mu zjavil obraz cesty so značkou Denveru.
„Dean, zastav!“ skríkol Sam. Starší lovec ihneď šliapol na brzdový pedál a Impala začala prudko znižovať rýchlosť. Kým Dean odstavil Impalu na kraji cesty, Samova vízia bola preč.
„Hej, si okey?“ spýtal sa starostlivým hlasom Dean.
„Áno, už je to preč. Toto je to miesto. Tu som sa ocitol v tom sne,“ Sam sa rozhliadal po okolí a hľadal poľnú cestu.
Dean naštartoval a trochu cúvol. „Myslím, že hľadáš toto,“ dodal.
„To je ono. Toto je tá križovatka, len neviem, ktorým smerom máme ísť.“ Sam sa stále obzeral doľava a doprava a snažil sa spomenúť si na niečo, čo by mu naznačilo, ktorou cestou sa majú vydať.
„Vpravo,“ odpovedal rozhodnutý Dean a z nechápavého bratovho pohľadu vyčítal, že by svoje rozhodnutie mal asi aj zdôvodniť.
„Ehm, no... Tí únoscovia sem prišli pravdepodobne na aute, že?“ Sam prikývol a nechal Deana pokračovať.
„No, tá cesta vľavo je síce pekná, ale keď sa pozrieš ďalej, je tam veľmi husté krovie a les a cesta sa mení na lesný chodníček, takže keby auto odstavili, museli by sme ho vidieť. Preto si myslím, že šli vpravo. Neviem ako ďaleko sa dostaneme s naším autom, ale myslím, že pôjdeme správnym smerom.“
„Okey, tak poďme,“ dokončil nadšene Sam.

Cesta bola neudržiavaná, blatová, plná nerovností. Asi po piatich minútach natriasania, odhalil les pred bratmi odstavený čierny Land Rover. Cesta pre autá sa skončila a z miesta kde stálo auto pokračovali do lesa tri lesné chodníčky.
Dean zaparkoval Impalu neďaleko odstaveného auta a obaja vystúpili.
„Otázka ktorou cestou pôjdeme, je podľa mňa aktuálna až teraz.“ Obrátil sa Dean na Sama.
„Neviem. Tu som v tom sne nebol. Mali by sme sa rozhliadnuť po okolí a možno nájdeme nejaké stopy, ktoré nám pomôžu.“
Dean len prikývol a vykročil smerom k vpravo vedúcemu chodníčku. Sam šiel rovno. Asi po desiatich metroch Dean zastal. Zdalo sa mu, že počuje detský plač. Keď sa však hlbšie započúval, všade vládol pokoj a ticho. Spravil preto zopár krokov, keď opäť začul dieťa. Plač sa však ozýval spoza neho. Toto už nemohla byť náhoda. Rozbehol sa späť za Samom. Obaja dobehli na miesto odkiaľ vyšli naraz.
„Sam počul si to?“ spýtal sa Dean aj keď si bol istý, že jeho brat musel počuť to isté, keďže sa vrátil.
„Áno, myslím, že to ide odtiaľ,“ ukázal na cestičku vedúcu vľavo.

Vydali sa spolu behom lesnou cestou a tá ich po niekoľkých minútach zaviedla priamo ku starej, malej, v húštine ukrytej loveckej chate, z ktorej sa ozýval plač malého dieťaťa. Bez váhania rozrazili dvere na chatrči a vleteli dnu. Prebehli prvou miestnosťou do druhej izby. Na zemi ležali dve telá a v kúte na protiľahlej strane sedel a plakal malý chlapec. Sam podišiel k žene ležiacej na zemi, aby sa uistil, či náhodou ešte nežije a Deanove kroky viedli k chlapcovi. V tom ho však čosi odhodilo a obrovskou silou narazil chrbtom o stenu. Na chvíľu zatvoril oči, aby vstrebal bolesť z nárazu a keď ich opäť otvoril, zistil, že rovnako je na tom aj Sam. Bratia boli akoby prišpendlený na protiľahlých stranách a vo dverách miestnosti stál škodoradostne sa usmievajúci muž. Pomaly sa približoval k staršiemu z lovcov a provokačne sa smial. Dean netušil kto to je a čo chce, vedel však, že majú problém.
„Dean, Dean, Dean,“ začal muž.
„V celej svojej kráse,“ odvetil provokačne Dean.
„Veď teba ten smiech prejde. Nemal si sa s bratom do tohto miešať.“
„Ou tak pardón. Vieš mi sme už raz takí. Aj keď ani len netuším o čo ti ide a kto si.“ Deanov ironický tón očividne muža hneval.
„Som Nemphis,“ dodal a sčerneli mu oči.
„Tak to ma potom veľmi teší Nemphis,“ zaškeril sa Deana a tíško akoby diskrétne dodal, „malo by mi to meno niečo hovoriť?“
Démon sa nahneval a dal Deanovi facku. „Waw to fakt bolelo,“ pokračoval v provokácií Dean.
Sam prišpendlený na opačnej strane miestnosti všetko len ticho sledoval. Vedel, že pri snahe odtrhnúť sa od steny, by len zbytočne plytval svojou energiou, a tak vyčkával na vhodnú chvíľu.
„Som Alastairova pravá ruka,“ vysvetlil nahnevane démon.
„To je zvláštne, ale potom asi odseknutá pravá ruka, pretože v pekle som počul o rôznych jeho poskokoch, ale o tebe tam nepadlo ani len malinké slovko.“ Tento krát Dean prehovoril smrteľne vážnym hlasom.
„Nemaj strach lovec, už dlho tou rukou nebudem a odseknem sa aj sám. Na to však potrebujem to dieťa.“ Pozrel sa smerom k chlapcovi. „To dieťa je výnimočné. Je synom dvoch výnimočných Azazelových detí. Skrýva sa v ňom taká veľká sila, že ani sama Lillith nemá odvahu sa k nemu priblížiť. To dieťa mi zabezpečí silné postavenie medzi démonmi. S ním sa stanem nepremožiteľným.“
Dean sa pri poslednej vete začal neovládateľne smiať až sa mu v očiach zaleskli slzy.
„Čo ti je sakra smiešne,“ nechápal Nemphis.
„Vieš, chlape, ale tieto kraviny som počul od tvojich príbuzných už toľko krát, že proste prepáč, ale musím sa smiať.“ Dean zmenil pohľad a tón hlasu z pobaveného na vážny a dodal. „Toho chlapca dostaneš len cez moju mŕtvolu.“
Nemphis zdvihol ruku a chcel Deana znovu udrieť, keď sa zrazu chytil za hrdlo a začal sa dusiť. Kašlal a z úst mu vychádzali obláčiky čierneho dymu. Dean pozrel pohľadom za démona a videl ako jeho brat drží natiahnutú pravú ruku a všetkými silami sa snaží démona poraziť. Dean pozrel démonovi do očí a sledoval ako sa zúfalo snaží bojovať a keď opäť uprel pohľad na Sama uvidel ako jeho brat vyčerpaním klesá na kolená a drží sa za hlavu. Nemphis sa neobťažoval ani len priblížiť k mladšiemu lovcovi. Len sa zasmial pri pohľade na dychčiaceho Sama a pokračoval kde prestal.
Prudko chytil Deana pod krk a do ucha mu zašepkal: „Nemali ste sem chodiť.“
Skôr ako však stihol čokoľvek spraviť akoby zamrzol a Dean by prisahal, že zaiskril ako pokazená žiarovka. Sila, ktorá držala lovca prilepeného k stene povolila. Dean sa zviezol až na zem a pridusený sa snažil lapiť dych.
Démon sa prudko otočil a chytil útočníka pod krk a vytrhol mu zbraň.

„Ruby, Ruby, ty malá štetka. Snáď si si nemyslela, že ma ten tvoj nožíček môže zničiť. Ja nie som len podradný démon ako ty,“ dusil démonku, ktorá prišla lovcom nečakane na pomoc.
Ruby ležiaca na podlahe a čakala na zasadenie posledného úderu, jej vlastnou zbraňou.
„Si chudák Nemphis,“ zasýpala. Démon zodvihol ruku z dýkou a zahnal sa.

Miestnosťou sa ozýval plač dieťaťa, dvaja démoni bojovali uprostred miestnosti, Sam ležal na zemi a Dean sa pomaly plazil k dieťaťu. Ako sa démon zahnal, aby zasadil démonke smrteľný úder, začal sa opäť dusiť. Dýka mu vypadla z ruky a tento krát si oboma rukami chytil hrdlo. Drhol sa a kašlal dym. Sam opretý o stenu sa s natiahnutou rukou snažil z posledných síl oslabiť démona, aby dal Ruby možnosť na útek. Sily ho opúšťali a Samovi sa pred očami začala zjavovať tma. Ruka mu bezvládne spadla vedľa tela, ale démon sa neprestával drhnúť. Stále kašlal a vychádzali z neho oblaky dymu. Pomaly sa zrútil na zem vedľa prekvapenej Ruby a naposledy vydýchol. Čierny dym sa vzniesol nad démona a napokon sa vstrebal do podlahy.

Ruby prekvapene pozrela na vyčerpaného Sama a Sam pomaly otvoril nechápavo oči. Uprel pohľad na Deana stojaceho v rohu miestnosti s malým chlapcom v rukách. Dieťa malo ešte stále natiahnutú pravú ruku a veselo sa smialo. Ruby nasucho prehltla a pomaly vstala. Podišla k Samovi, aby mu pomohla na nohy a stále mlčala.
„To dieťa je skutočne výnimočné,“ napokon prehovorila a podopierala slabého Sama.
„Je,“ dodal smutne Dean. „Bude to mať v živote dosť ťažké.“ V miestnosti nastalo ticho.
„Mali by sme odtiaľto zmiznúť, Sam nie je práve najľahší,“ uvoľnila atmosféru Ruby a viedla mladšieho lovca von z chatrče.
„A ty drobček,“ Dean sa usmial na chlapčeka, „pôjdeš teraz s nami. Čo ty na to?“ Chlapec sa pozeral na Deana a rukou mu brnkal do nosa. Pritom sa nevinne sladko usmieval.

Ruby pomohla Samovi nastúpiť do auta.
„Ehm, Ruby,“ oslovil Dean démonku spoza chrbta. „Prišla si v pravú chvíľu, hmm..“
„Niet za čo Dean,“ Ruby sa na Deana usmiala. Vedela, že Dean sa jej snaží aj keď svojským spôsobom poďakovať. „Dean dávajte na seba a aj toho prcka pozor.“
„Spoľahni sa,“ odvetil lovec.
„Dean a inak asi by potreboval, vieš čo,“ Ruby pobavene naznačila nádychom Deanovi, že dieťa by potrebovalo prebaliť a zmizla.
Dean sa pozrel na malé stvorenie v jeho rukách: „Neboj vybavíme to v najbližšom motely,“ podišiel k autu a položil chlapca Samovi do náručia.
„Wow Dean, chceš ma pridusiť? Sakra to je smrad,“ prebral sa Sam.
„Nebuď fajnovka Sammy,“ Dean sa zasmial, naštartoval Impalu a smeroval k najbližšiemu motelu v Denveri.

Na predmestí Denveru narazili na útulný motel „Black cat“. Dean zaparkoval Impalu na parkovisku a išli sa ubytovať. Netrvalo dlho a obaja bratia vošli do izby. Sam niesol tašky a Dean mal v rukách ako chlapca Sam nazval „biologickú zbraň“. Izba bola väčšia a vybavenejšia ako tie, na ktoré boli zvyknutí. Mala kuchyňu, kúpeľňu a izbu. Vyzerala ako taký malý byt.
Sam položil Deanove veci na jednu posteľ a vedľa svojej tašky položil Dean chlapca. Chvíľu sa hrabal vo veciach a potom z batohu vytiahol jednu veľmi starú košeľu.
„Hej Dean, idem zohnať nejaké jedlo,“ ponúkol sa Sam.
„Skvelý nápad a ... mohol by si priniesť aj nejaké plienky a podobné veci?“ doplnil fiktívny zoznam Dean.
„Hmm jasné,“ zašomral Sam pri odchode.

Po Samovom odchode zobral Dean chlapca do kúpeľne, kde ho umyl, usušil a priniesol ho do izby. Položil chlapca na svoju starú košeľu a šikovne ju prerobil na provizórnu plienku. Na záver ho zodvihol do vzduchu a spokojne si poobzeral svoju prácu.
„Taaak Michael a teraz musíme počkať na uja Sama, kým príde z obchodu,“ posadil sa na posteľ a chlapca si položil na kolená.

V tom sa otvorili dvere a do izby sa vrútil Sam s plnou taškou, ktorú položil na stôl. Dean sa postavil aj s chlapcom na rukách a smeroval k bratovi. Keď Sam zbadal chlapca zabaleného v Deanovej košeli pozdvihol obočie a dodal: „Chlape, toto nemyslíš vážne.“ Dean sa pozrel na chlapca, podal ho Samovi, aby ho chytil a začal vybaľovať tašku.
„Slúži to svojmu účelu? Slúži. Tak v tom nevidím problém Sammy.“ Dean sa pri prehrabávaní tašky na chvíľu zastavil.
„Hej Sammy? To je všetko čo si zohnal? Tri hamburgery a.....,“ Dean vytiahol z tašky plienky a keď zistil, že sú veľké vrátil ich bez komentára späť.
„Čo je zlé na hamburgeroch?“ spýtal sa nechápavo Sam.
„No nič ak ide o nás,“ povedal Dean a s chuťou sa do jedného zahryzol. „Toto, ale to dieťa jesť nebude,“ dodal s plnými ústami. Keď prehltol pokračoval. „Vieš Sam po prvé, nie je to práve to najzdravšie jedlo a po druhé, aj keď sú výborné, tomu dieťaťu to nevysvetlíš. Proste to nevyzerá pre deti lákavo.
„Ja, ... No vieš Dean, ja o deťoch nič neviem. Nemám odkiaľ,“ povedal sklamane Sam.
„Dobre braček, tak ty tu teraz počkaj a hlavne stráž chlapca lepšie ako oko v hlave. Ja skočím do obchodu zohnať potrebné veci,“ povzbudivo žmurkol na smutného Sama a vybehol z izby.

Keď sa Dean vracal späť do izby, už z diaľky počul detský plač. Otvoril dvere s dvoma plnými nákupnými taškami a uvidel ako Sam prechádza z jednej strany miestnosti na druhú a zúfalo sa snaží utíšiť plačúce dieťa v jeho náručí.
„Dean!“ odľahlo Samovi, keď zbadal brata vo dverách. Nenechal ho ani zložiť tašky a rútil sa k nemu. Dean si vymenil som Samom tašky za dieťa a ako vzal Dean chlapca na ruky v izbe sa rozhostilo ticho nasledované detským smiechom.
„Asi sa mu nepáčiš,“ zasmial sa Dean. Posadil dieťa na stôl a začal vybaľovať nákup. Detská výživa, Granko, mlieko, plienky, fľaška, cestoviny.
„Sam, môžeš dať uvariť cestoviny?“ spýtal sa Dean a podával bratovi balíček.
„Cestoviny,“ zopakoval Sam, keď šiel splniť bratovu prosbu.
„Jasné, cestoviny s Grankom. Je to rýchle a chutné,“ povedal Dean natešene. Vzal chlapca, čistú plienku a za minútku, dve bola plienka na správnom mieste a košeľa v koši.
„Sammy, nemáš nejaké čisté tričko?“
„Na čo by ti bolo? Veď plienky si doniesol,“ nechápal Sam variaci cestoviny.
„Nie je práve 30˚, aby tu mohol Mike posedávať len v plienke a jeho veci sú celé blatové, takže ich musím vyprať.“
„Aha, jasne. No v taške určite nejaké mám. Počkaj,“ Sam scedil cestoviny a podal Deanovi tričko.
Dean obliekol Mike do Samovho trička a Sam sa zatiaľ vytratil k svojmu notebooku. Cítil sa trošku dosť neschopne a prebytočne a jediná užitočná vec, ktorú mohol spraviť bolo pokúsiť sa nájsť chlapcovu matku.

Dean zatiaľ nakŕmil Grankovými cestovinami dieťa a sem-tam si kradol aj pre seba. Po kŕmení položil chlapca na posteľ, dal mu varechu a čistý hrniec, aby dieťa zabavil a poprosil Sama, aby na neho dal pozor, kým mu opere blatové oblečenie. Sam aj keď z nie veľkou ochotou napokon súhlasil. Svoju chybu si uvedomil až vo chvíli, keď Dean zmizol v kúpeľni a chlapec začal varechou búchať do hrnca. Aj keď vyzeralo, že ho to úžasne baví, Sam nadšene nevyzeral. Sedel na kraji postele , na kolenách mal notebook, v ktorom hľadal niečo, čo by im pomohlo a jedným okom sledoval dieťa, ktoré si mylne myslelo, že sa jedného dňa stane novým členom Safri dua.

Po pol hodine vyšiel Dean z kúpeľne.
„Tak fajn, veci sú opraté, ja som osprchovaný a strašne unavený a čo vy? Bavili ste sa?“ provokačne sa usmial na mladšieho brata.
„Dean, prosím. Nech to dieťa už nebúcha. Prosím,“ Sam pozrel na brata prosebnými psími očami, pretože v hlave mu veľmi hučalo.
„Okey. Postarám sa o to Sammy.“
Ohučaný Sam si vzal veci a zmizol v kúpeľni. V hlave mu neustále poletovala otázka: „Ako to Dean robí, že je po tom bláznivom dni ešte schopný vtipkovania?“
Keď vyšiel z kúpeľne chlapec a Dean spolu pokojne spali na jednej posteli. Dean mal cez chlapca ochranársky prehodenú ruku, aby sa mu náhodou nič nestalo. Sam zostal stáť opretý o rám kúpeľňových dverí a hľadel na brata. Vynorili sa mu spomienky ako sa o neho Dean staral keď boli deti. Bol to on, kto sa ho snažil chrániť pred všetkým zlým, keď bol otec na love. Bol to on, kto mu povedal, že príšery skutočne existujú. V tej chvíli si uvedomil, prečo vie Dean toľko o deťoch a on nie. Pretože to dieťa, o ktoré sa Dean staral bol on. Sam si rukou zotrel slzu, ktorá sa mu usadila v oku a potichu prešiel k stolu. Chcel dostať malého Michaela domov k mame. Vedel, že jeho brat to chce, a preto si sadol k počítaču a prehľadával internet. Aj on však prežil bláznivý deň a únava napokon aj jeho ovládla. Vyčerpaný z celého dňa padol na posteľ a zaspal.

Izbou sa začal rozliehať plač. Dean otvoril oči, zažal, pozrel na hodinky a keď konečne zaostril, zistil, že už je šesť hodín ráno. Aj keď mal pocit akoby nespal ani päť minút, bez poznámok vstal, utíšil chlapca, prebalil ho, posadil sa na stoličku, chlapca si usadil na kolená a lyžičku za lyžičkou ho kŕmil detskou výživou. Oči držal otvorené snáď len silou vôle a závistlivo pozrel na spiaceho brata. V tej chvíli sa Sam strhol zo sna, prudko sa posadil a chytil sa za hlavu.
„Sam si v poriadku?“ skríkol vystrašene Dean.

Sam stál uprostred prázdnej cesty a pozeral sa na značku, ktorá vítala návštevníkov mesta Denver. V tom odkiaľsi z diaľky začul detský plač. Otočil sa, aby sa rozhliadol odkiaľ asi môže ten zvuk prichádzať, lenže ako sa otočil, kraj sa zmenil. Stál pred Impalou pred motelom „Black Cat“. V tej chvíli akoby sa stal len tichým pozorovateľom. Videl sa ako nastupuje do auta a vyráža na cestu, videl ako opúšťa mesto a vchádza do menšieho mestečka Littleton neďaleko Denveru. Prišiel na ulicu South Prescott Way a zastavil na kraji cesty približne uprostred ulice. Vystúpil a smeroval k domu na náprotivnej strane ulice. Bol to obyčajný rodinný domček. Po ľavej strane mal príjazdovú cestu vedúcu do garáže a k vchodovým dverám viedla úzka cestička zakončená štyrmi schodíkmi. Medzi chodníčkom a príjazdovou cestou skrášľovala trávnik malá udržiavaná skalka. Sam šiel k dverám a zaklopal. Dvere sa otvorili a tesne pred ním stála žena z jeho snov. Usmiala sa a pozrela lovcovi priamo do očí.

Vízia skončila a Sam sa strhol ako mu ostrá bolesť preletela hlavou. Chvíľu sedel zo zatvorenými očami až kým začul vystrašenú bratovu otázku. „Sam si v poriadku?“
„Áno Dean. Nič mi nie je. Nemaj strach,“ Sam upokojil odpoveďou brata, vstal, obliekol sa, naťukal niečo do notebooku a keď si overil potrebné informácie, obrátil sa na Deana.
„Dean, potreboval by som si niečo súrne vybaviť, mohol by som si požičať Impalu?“
Dean zaskočený rýchlym Samovým prebudením len automaticky odpovedal: „kľúče sú v mojej bunde na vešiaku,“ a bez ďalších rečí sledoval ako Sam mizne vo dverách.

Dean nakŕmil dieťa a rozhodnutý počkať na bratov návrat sa spolu s chlapcom usadil na koberec v izbe. Poskladal Michaelovi papierové lietadielko a opretý o posteľ sledoval ako kúsok papiera dokáže zabaviť dieťa. Únava však bola silnejšia ako Deanova vôľa počkať na bratov návrat a vysvetlenie, kam zmizol a o pár minút zaspal.

Sam sa rútil s Impalou po uliciach presne podľa vízie. Všetko presne sedelo. Cítil sa akoby prežíval deja vu. O niekoľko minút sa dostal do mestečka Littleton. Bolo hneď za Denverom. Stačilo len prejsť mesto naprieč a tam sa rozprestieralo mesto, ktoré Sam hľadal. Pokračoval ďalej až kým sa nedostal na ulicu South Prescott Way. Zaparkoval auto presne na mieste ako vo svojej vízií a kým vystúpil prezrel si dom stojaci po jeho ľavej ruke. Bol to on. Dom z vízie. Odhodlane sa nadýchol, vystúpil z Impali a smeroval k dverám. Keď kráčal po chodníčku k dverám napadlo ho, že sa možno mýli a tá žena tu nebýva, ale niečo ho hnalo vpred. Ten zvláštny pocit istoty. Podišiel k dverám a zaklopal.
Po chvíľke napätia sa dvere otvorili a v nich sa objavila ona. Tajomná žena z vízií. Samovi odľahlo a veselo sa na ňu usmial. Žena sa mu pozrela do očí a úsmev opätovala.
„Madam ja,“ Sam nevedel ako sa jej má spýtať, či náhodou nehľadá svojho syna.
„Našiel si ho?“ prerušila ho žena a vtiahla lovca do domu.
„Ehm áno. Je,“ no žena ho opäť nenechala dohovoriť.
„Kde je? Kde je môj chlapec?“ dožadovala sa odpovede.
„Je v bezpečí,“ ubezpečil Sam neznámu.
Tajomná hnedooká žena s tmavými vlasmi s melírom skočila od radosti Samovi okolo krku. Po čase si však uvedomila, že to nebol najvhodnejší spôsob vyjadrenia vďaky, a tak zahanbene poďakovala a ponúkla Samovi šálku čaju.
„Asi ťa zaujíma, kto som a prečo som ťa požiadala o pomoc,“ prehovorila už normálnym tónom a viedla lovca do obývačky.
„Áno aj to, ale skôr by ma zaujímalo to, ako si ma požiadala o pomoc,“ Sam vedel, že rozumie, na čo sa pýta.
„Som Stephanie Griffin. Mala som 23 rokov keď sa u mňa a asi dva mesiace predtým u môjho manžela, objavili zvláštne schopnosti. Nerozumeli sme tomu až dokým k nám neprišiel jeden muž. Vravel, že nám to vysvetlí. Mal zvláštne žlté oči a rozprával nám, že sme výnimočný a že jedného dňa príde čas, kedy si to uvedomíme aj mi. Jedného dňa, približne pred jeden a pol rokom som sa zobudila a môj manžel nespal vedľa mňa. Nebol nikde a vtedy sa opäť objavil ten muž so žltými očami. Povedal, že som mala bojovať po boku manžela, že sa tešil ako by to dopadlo, kto by nakoniec podľahol pudu sebazáchovy skôr. Vtedy mi došlo, že môj muž Joe už pravdepodobne nikdy nepríde domov,“ žene stekali slzy po lícach a Sam ju so súcitným pohľadom sledoval.
„Nevzal ma preč, pretože som bola tehotná. Už čoskoro som mala priviesť na svet dieťa. Vzácne dieťa ako ho ten muž nazval. Dieťa dvoch výnimočných. Povedal, že si poň jedného dňa príde,“ žena plakala stále viac.
„Madam, ten muž so žltými očami už nikdy nepríde,“ povedal Sam a chytil Stephanie za ruku.
„Stephanie,“ odvetila s úsmevom a utrela si slzy do rukáva. „Ale ako si tým môžeš byť taký istý?“ spýtala sa.
„Pretože môj brat a ja sme toho chlapa poslali priamo do pekla,“ odvetil hrdo. „Stephanie, akú máš vlastne schopnosť?“ spýtal sa zvedavo.
„Viem ľuďom vnútiť myšlienky. To čo si videl. To ako som ťa žiadala o pomoc, boli moje spomienky, ktoré som ti poslala doplnené o žiadosť o pomoc,“ vysvetlila.
„Ale ako si vedela, že ich máš poslať mne?“ Sam stále vyzvedal.
„To Mike, on je skutočne výnimočný. Predtým než mi ho vytrhli z náručia preletelo my mysľou meno Sam Winchester a tvoj obraz. Nikdy predtým som sa neskúšala spojiť s niekým koho som nepoznala a už vôbec nie na takú diaľku. Ako si vlastne Michaela našiel?“
„Mal som víziu,“ Sam prekvapene pozrel na ženu pred sebou. „Ty si mi ju neposlala? Chata v lese, muž a žena?“
„Nie Sam, ja som to nebola. Keby som vedela, kde Mike je, nežiadala by som o pomoc,“ žena však nevyzerala zmätene ako Sam. Usmievala sa a napokon Samovi vysvetlila, kto to bol.
„Bol to Mike, on takéto veci dokáže tiež a ako vravím dokáže aj omnoho viac. Veď predsa vedel, že ty nám pomôžeš. Mike dokáže vycítiť takých istých zvláštnych ľudí ako sme mi. Môžeš ma teraz za ním zaviesť Sam?“ požiadala Stephanie.
„Jasné. Vezmi auto a nasleduj ma,“ žmurkol na mladú ženu a šiel naštartovať Impalu.
Otočil Impalu a keď Stephanie vyšla s autom na cestu vydali sa k motelu.

Sam pomaly otvoril dvere a už od prahu videl ako jeho starší brat spí posediačky opretý o posteľ a vedľa neho sa na zemi hrá malý chlapec. Stephanie okamžite vletela do miestnosti a rozbehla sa za svojím synom. Vzala ho na ruky a chlapček sa na mamu usmial. Deana prebudil rozruch v okolí a hneď ako si všimol cudziu ženu ako drží chlapca vyskočil.
„Dean, to je jeho mama!“ stihol zasiahnuť Sam, aby nedošlo k nedorozumeniu.
Dean prekvapene pozeral z brata, na ženu a usmiateho chlapca.
„Dean Winchester, teší ma,“ slušne sa predstavil.
„Stephanie Griffin,“ odvetila a podala mu ruku.
„Máte úžasného syna,“ Dean sa usmial. Tento krát si však Sam všimol, že to nepovedal tým tónom, ktorým sa vždy snažil zapôsobiť na mladé mamičky. Videl v bratových očiach kúsok sklamania.
„Ďakujem, on je skutočne úžasný. Ďakujem vám, že ste ho zachránili a že ste sa o neho postarali. Mali by sme ale, už asi ísť,“ odvetila žena.
„Moment!“ zastavil ju Dean. Vletel do kúpeľne a keď z nej po chvíli vybehol, v rukách držal chlapcove suché oblečenie. „Mike by asi radšej išiel domov v jeho veciach a nie Samových,“ Dean sa opäť usmial. „Môžem?“ spýtal sa Stephanie a vzal chlapca k sebe. Položil ho na posteľ a starostlivo ho obliekol do detských vecí.
„Tak a už je z teba, zasa lamač ženských sŕdc,“ skonštatoval a odovzdal chlapca opäť do starostlivosti jeho matky.
Žena pristúpila k dverám a pozrela z jedného mladého muža na druhého.
„Ešte raz ďakujem,“ poďakovala žena a vydala sa na odchod. „Mike povedz ujom ahoj,“ a zakývala chlapcovou rukou.
„Dean,“ prehovoril prvýkrát odkedy ho stretli, chlapec a usmial sa.
Dean už dlhšie nevydržal držať v sebe všetky pocity. Nemal rád lúčenia a už vôbec nie keď išlo o niekoho, koho mal rád.
„Ak by ste kedykoľvek, čokoľvek potrebovali, zavolajte,“ povedal Dean a podal jej vo dverách kúsok papierika s telefónnym číslom.

Žena dávno zmizla v tmavej chodbe, ale Dean stále stál vo dverách a hľadel do prázdna. Pohol sa až keď pocítil bratovu ruku na jeho ramene.
„Bude v poriadku Dean,“ ozval sa spoza neho Samov pokojný hlas.
Dean sa obrátil, vošiel do izby a zavrel dvere.
„Zatiaľ áno, ale jedného dňa príde opäť niekto ako Nemphis. Nebude to mať v živote ľahké,“ smutne odpovedal.
„Bude v poriadku,“ povzbudivo sa na brata usmial.
„Čo máme v pláne teraz Sammy?“ zmenil Dean tón hlasu na ten svojský, ktorým sa snažil ukryť všetky pocity.
„O ničom neviem,“ odpovedal mu šibalsky Sam.
„Dobre, tak v tom prípade si idem pospať. Podrobnosti mi porozprávaš neskôr,“ povedal Dean a smeroval do izby.
„Skvelý nápad,“ nasledoval Sam brata.

Dean si ľahol na posteľ, ale Sam zostal sedieť. Chvíľu hľadel na svoje ruky a potom prehovoril.
„Dean. Jedného dňa z teba bude skvelý otec,“ musel tú myšlienku vysloviť ešte pred spaním, pretože to bola pravda. Pretože chcel.
„Aj z teba Sammy, zvládol si to celkom dobre,“ pozrel Dean do Samových očí a usmial sa. „Chce to len prax,“ dodal.
Sam sa s povzdychom a v zamyslení usmial. „Možno,“ odvetil napokon a uložil sa k spánku.
O niekoľko minút sa izbou ozývalo len pokojné dýchanie oboch bratov ponorených do ríše snov.

THE END

Zizi krasna poviedocka moc sa mi pacila. Dean ako sa stara o maleho chlapca BOl rozkosny. A Sammy ako sa snazil JA som nemohla. velmi pekne prepracovane. no proste krasa a ten koniec ako si povedali ze budu odobrymi otcami no ja som nemohla
Tesim sa na dalsiu

Zizi krásna poviedka ako sa dean o toho malého staral a tá predstava že to všetko vie lebo to už prešiel zo Samym
a chudák Sam jeho to dosť vzalo a ešte aj tie jeho vízie bol dosť zmätený a ten záver že bude dobrý otec vynikajúca poviedka

Zizi tak toto bolo krásne už ten nápad bol super chudák Sammy tie vízie mu opäť dali zabrať. a Dean bol taký zlatučký ako sa o toho chlapca staral on bol vždy milý k deťom tak som si to aj vedela predstaviť jednoducho nádhera

lenkka, lentilka, wiktoriano: ďakujeeem. Vy ste ma tak potešili Som rada, že sa vám páčilo.

Zizi, nádherná poviedka , Sam a jeho vracajúce sa vízie, Deanova starosť o dieťa, úprimne by som si Deana v takejto situácii nevedela predstaviť , ale ty si to podala veľmi pekne. Ten malý ich vlastne zachránil, dobre si to vymyslela.