Memento Mortis

Tak s LittleDevil sme napísali novú poviedku. nie je takého vtipného charakteru ako predchádzajúce. Chceli sme si vyskúšať ci by nám islo písanie aj takýchto vážnych poviedok. Je to poviedka ktorá sa odohráva dva mesiace po Johnovej smrti. No my len pevne dúfame, že sa Vám to bude páčiť. Prajeme príjemne čítanie.
P.S. Nezabijajte nás

MEMENTO MORTIS

Muž okolo štyridsaťpäť rokov čakal v obývačke. Bol nervózny. Na tvári mal však úsmev. Jeho žena mu položila ruku na rameno a postavila sa vedľa neho. Keď zvonček pri dverách oznámil prichádzajúceho hosťa. Otec ako hlava rodiny k nim prešiel a otvoril.
„Ahoj Jeremy. Teda tebe to ale sekne v tom obleku.“ Pochválil ho starší muž.
„Ó, ďakujem pán Smith. Viete maturitný večierok je len raz za život.“ Pousmial sa na neho Jeremy. V tom sa na schodoch objavilo asi tak osemnásť ročné hnedovlasé dievča. Malo vypnuté vlasy. Niekoľko voľných prameňov jej v kučerách padalo na ramená. Na sebe mala korzetové plesové šaty svetloružovej farby. Jeremy na ňu pozrel zaľúbeným pohľadom a napokon prehovoril.
„Si nádherná Kathy. Budeš to najkrajšie dievča na večierku.“ Kathy k nemu prišla a vzala si od neho kvet, ktorý jej priniesol. Rodičia spravili ešte zopár fotiek ako spomienku na tento večer. A obaja odišli na večierok. Pred polnocou bol parket plný mladých ľudí. Jeremy a Kathy tancovali v objatí ako celý večer. Keď sa na ňu Jeremy pozrel a potichu povedal.
“Kathy vieš chcel by som niečo spraviť a niečo ti o sebe povedať ale tu je veľa ľudí. Čo keby sme išli spolu von?“ Kathy na neho pozrela vedela, že jej Jeremy nič nechce povedať ale vedela, že je pripravená. Preto súhlasila s úsmevom na tvári. V hlave sa jej opakovalo, že Jeremy je ten pravý a jediný muž s ktorým chce stráviť túto chvíľu. Nasadli do auta až nakoniec prišli do chaty Jeremyho rodičov, ktorá bola na okraji mesta. Obaja si sadli na kraj postele a Jeremy ju chytil za ruky a začal rozprávať.
„Kathy ja viem, že ...“ začal Jeremy
„Nie, prestaň Jeremy ja dobre viem prečo sme tu a keby som to nechcela tak som tu nie som milujem ťa a... a myslím, že ďalších slov netreba.“ Jeremy sa len pousmial vstal a dal Kathy jemný bozk na líce.
„Hneď som späť.“ Pošepol jej ticho do ucha. Zavrel za sebou dvere do kúpeľne. Kathy sa usmievala a rozhliadala sa po izbe. V tom sa dvere na chate rozrazili a dnu vošli dvaja muži. Jeden mal čierne tmavé vlasy a svetlo modré oči. Naproti druhému bol vyšší. Nižší z dvojice bol plavovlasý s hnedými očami. Mali oblečené dlhé tmavé kabáty a ošúchané rifle.
Kathy začala okamžite volať o pomoc. Muži sa tomu iba smiali. Z kúpeľne vybehol Jeremy, aby zistil, čo sa deje. Uvidel dvoch neznámych mužov. Okamžite sa postavil pred svoje dievča.
„Vypadnite. V saku na stoličke je peňaženka vezmite si ju a vypadnite!“ kričal na nich Jeremy. Jeden z mužov k nemu podišiel a zahľadel sa mu do očí. Jeremy len pocítil studenú čepeľ vo svojom vnútri. Nebolelo to bolo to rýchle. Zosypal sa na zem do Kathynho náručia. Pozerala sa mu do očí neuvedomila si ani, že ho drží za ruku a jej slzy mu padajú na líce. Cez košeľu mu presakovalo čoraz viac krvi. Tušila, že to neskončí dobre. Jeremy začal strácať vedomie no musel Kathy ešte niečo povedať. Chcel, aby to počula. Pozrel jej do očí a pomaly povedal to, čo chcel hneď na začiatku ako ju prvý krát stretol.
„Milujem ťa!“ to boli jeho posledné slová pred tým ako zavrel oči. Nechápala ako sa to mohlo stať. Tento večer bol predsa len jej a jeho nikoho iného. Nedokázala sa na nich pozrieť. Objímala mŕtveho Jeremyho. Celé šaty jej nasiakli jeho krvou. Až potom po chvíli nabrala odvahu a pozrela sa. Stáli tam a usmievali sa.
„Čo chcete?“ spýtala sa. Jej hlas bol plný strachu ale aj nenávisti.
„Tam je peňaženka. Odíďte. Prosím!“
„Ó zlatá moja nie sme tu pre peňaženku tvojho mŕtveho priateľa.“ Povedal plavovlasý muž, ktorý bol dovtedy v úzadí a prešiel bližšie.
„Tak prečo?!“ spýtala sa pohotovo a utierala si slzy.
„Sme tu kvôli tebe. Prišli sme sem za tebou. Vlastne sme si prišli po teba.“ Muž sa pousmial a kvokol si k mŕtvemu telu mladíka a v ruke držal zakrvavený nôž.
„Vieš, keby nebol dnes večer s tebou mohol ešte žiť. Keby nevyšiel ochraňovať ťa bol by živí. Vlastne za to môžeš ty.“ Povedal po tichu a pokračoval.
„Tak poď s nami, kým toho nenapáchaš viac.“ Kathy na neho pozrela a potom na jeho spoločníka. Bola odhodlaná. Pozrela sa na Jeremyho a pomaly vstala prešla popri prvom a narazila do druhého Začala bežať. V duchu si vravela, že musí bojovať. Bojovať pre seba pre Jeremyho.
„Bež. Bež!“ vravela si v duchu. „Mesto. Niekto ti pomôže.“ Jej myšlienky boli také ťažké ako jej šaty. Bežala po hlavnej ulici.
„Kde sú všetci?“ vravela po tichu.
„Pomóóc. Pomóóc prosím pomôžte mi!“ kričala tak hlasno ako sa len dalo. Dvaja muži stále kráčali za ňou vedeli, že vyhrali. Už im nikam neunikne. Je ich.
Kathy kričala o pomoc. No ulica bola prázdna. Nikde nebolo ani živej duše. Bola tam len ona a jej prenasledovatelia. Neustále sa otáčala. Aj v tme, ktorá všade panovala videla ich škodoradostné úsmevy. Vôbec sa za ňou neponáhľali ako by sa jej tým vysmievali.
„Pomóóc. Pomôžte mi niekto. Prosím.“ Volala na prázdnu cestu osvetľovanú len svetlom pouličných lámp. Zúfalstvo znelo z každého jej slova. No odpoveďou jej bolo len hrobové ticho a posmešný smiech. Vtom si všimla malý park, ktorý bol neďaleko. Napadlo ju, že sa ukryje a tí dvaja ju nenájdu. Bez váhania sa rozbehla tým smerom. Nevšímala si už nič naokolo. „Musím utiecť.“ Bola jediná myšlienka, ktorá jej behala v mysli. Vtedy zakopla a zrútila sa k zemi. V momente sa otočila smerom k ceste no muži tam už neboli. Zmätene sa obzerala. Rýchlo sa pozbierala zo zeme. Oprášila si šaty. Zdvihla zrak k parku. Od hrôzy stuhla. Pred ňou zrazu stál jeden z mužov a oči namiesto prirodzenej modrej farby, akú mali v chate, ich mal teraz uhľovo čierne. Černejšie ako noc, ktorá panovala všade naokolo.
„Tak ty si si skutočne myslela, že môžeš utiecť?“ usmial sa na ňu a pomaly k nej kráčal. Inštinktívne pred ním cúvala. Dúfala, že sa jej podarí dáko uniknúť. No za ňou sa uškŕňal druhý muž. Zdesene sa naňho pozrela. Takisto na ňu hľadel čiernymi očami.
„Nikam už neutečieš.“ Z chuti sa obaja zasmiali a vychutnávali si jej bezradnosť.
Prosím. Prosím nechajte ma ísť budem mlčať prosím!“ Kathy prosila o svoj život. Chcela plakať ale nemala silu. Chcela len ísť domov a na túto hrôzu zabudnúť. Chcela byť v bezpečí. Muž sa k nej naklonil a pomaly prehovoril.
„Niekam nepôjdeš. Ani v to nedúfaj. Si naša. Neboj nebude to dlho trvať a bude ti lepšie.“ Prešiel jej rukou po líci chcela sa uhnúť ale nemohla. Bol jej odporný. Zrazu vyslovil slová, ktoré nepoznala. Ale ten jazyk. Ten jazyk poznala bola to latinčina. Začala ju obklopovať tma a ticho. Stratila vedomie.
*****
Bolo okolo piatich hodín nad ránom, keď sa auto rútilo po medzištátnej ceste číslo 82. Šofér sledoval pozorne cestu a aj spolujazdca, ktorý spokojne odfukoval. Pousmial sa a pridal plyn. Chcel byť na mieste čo najskôr.
„Sammy hádam sa ti snívajú krajšie sny ako mne.“ Povedal si šofér potichu a zahľadel sa pre seba. Cesta bola prázdna. Stále jedným okom sledoval brata. Mali za sebou dlhú cestu a Dean bol čoraz ospalejší a hladnejší. Po pár kilometroch uvidel benzínovú pumpu.
„Aj ty by si potrebovala dobiť, však zlatko.“ povedal si v duchu, keď sa pozrel na ručičku, ktorá napovedala, že palivová nádrž jeho krásky bude za chvíľu prázdna. Zastavil. To jeho mladšieho brata strhlo zo spánku.
„Čo sa deje?!“ vyhŕkol hneď zo seba. Dean sa zohol, aby videl na Sama.
„Nič len sme potrebovali dobiť sily na ďalšiu cestu.“ pohladkal strechu svojho miláčika.
„Kúpim ti cheesburger?“ spýtal sa mladšieho brata, keď vchádzal dovnútra zaplatiť.
„Áno. Ďakujem.“ Povedal Sam. Vystúpil z auta a hneď po tom sa oň oprel. Zaklonil hlavu a zatvoril oči.
„Potreboval by som konečne normálnu posteľ.“ povedal si pre seba a pri tom si jednou rukou masíroval krk. V tom jeho hlavou preletela strašná bolesť, ktorá mu podlomila kolená. Nevydržal musel vykríknuť od bolesti. Zosypal sa k zemi stále opierajúci sa o auto. Hlavu si držal v rukách dúfal, že mu to pomôže.
„Pomóóc. Prosím pomôžte mi niekto.“ Volalo mladé zakrvavené dievča. Bežalo po prázdnej ceste, ktorú osvetľovali len pouličné lampy a neustále sa obzeralo.
Bola to ďalšia vízia. Bola bolestivejšia ako ostatné. Medzitým Dean prišiel po predajne. Ešte sa obzrel za bratom, ktorý si masíroval krk a vošiel dnu.
„Čo to bude?“ spýtal sa predavač.
„Dva krát cheesburger......“ Začal Dean ale v tom počul bolestivý výkrik. Výkrik jeho brata. Zovrel sa mu žalúdok. Pozrel Samovým smerom. Ten sa práve zosypal k zemi. Dean neváhal rozbehol sa k nemu. Predavač iba sledoval ako vybehol z dverí.
„Sammy! Sammy!“ kričal Dean, keď chytil brata do náručia.
„Čo je? Čo sa deje?“ spýtal sa zúfalo. Nevedel, čo sa deje. Chcel to vedieť. Sam po pár sekundách povolil z kŕču, ktorý ho držal v napätí. Dean na neho hľadel uvidel, že jeho tvár nie je v takom kŕči ako doteraz. Chytil mu tvár a pozeral sa na neho skúmavým pohľadom. V tom Sam otvoril oči.
„Mal som víziu.“ Povedal potichu. Snažil sa predýchať bolesť, ktorá po nej zostala.
Prečo práve Sam. Prečo práve jeho brat musí trpieť v tých mukách? Dean sa na neho stále skúmavo pozeral.
„Čo si videl Sammy?“ spýtal sa po tichu a pomáhal bratovi vstať zo zeme. Sam sa musel oprieť o auto.
„Bolo tam mladé dievča. Bežalo po ulici. Kričalo o pomoc. Bola celá od krvi.“ Dopovedal Sam a pozrel spýtavým pohľadom na Deana.
„A kde sa to má stať?“ spýtal sa Dean.
„Nebola tam žiadna tabuľa nič.“ Povedal Sam po chvíli, keď si opakoval v mysli čo videl.
„No to bude ťažšie ako doteraz. Poď som mnou do vnútra chcem ťa mať na očiach.“ Povedal Dean prísne. Sam súhlasil a kráčal za ním do obchodíku.
„V malom mestečku Klamath Falls v štáte Oregon sa asi pred piatimi hodinami stala tragédia...“ znelo z malého televízora, ktorý mal predavač zapnutý, „...mladého muža Jeremyho Lewisa našli dobodaného v chate jeho rodičov. Prípad je o to tragickejší, že v chate podľa svedkov nebol sám ale so svojou priateľkou Katherine Smithovou. Ta je nezvestná. Polícia po nej naďalej pátra. Ak ste ju niekto videli prosím zavolajte na číslo 911.“ Sam s Deanom pozerali stále na obrazovku.
„Dean, to je to dievča!“ vyhŕkol Sam. A stále pozeral na jej fotku na obrazovke.
„Si si istý?“ spýtal sa Dean. Mladší Winchester prikývol.
„Fajn. Ďalšia zastávka Klamath Falls.“ Povedal Dean. Bratia nasadli do auta. Dean zošliapol plynový pedál a vyrazil na 5 medzištátnu, ktorá ich mala zaviesť rovno do mestečka.
Celú cestu sledoval brata. Sam sa snažil nezaspať no bolo vidno, že je unavený. Niekoľko kilometrov sa premáhal a snažil sa sledovať ubiehajúcu krajinu. Po chvíli však na sedadle spolujazdca zaspal. Dean sa pousmial. Vedel, že Samovi sa zišlo zdriemnuť si. A tak potichu ďalej sledoval cestu pred sebou. Okolo jednej poobede dorazili do Klamath Falls. Bolo to typické americké mesto. Väčšina dôležitých budov sa nachádzala na hlavnej ceste. Takže Dean nemal väčší problém nájsť motel. Po chvíli jazdy uvidel tabuľu „Super 8 Motel“ Stočil volant a zaparkoval na parkovisku pred ním. Pozrel sa na brata, ktorý ešte stále spal. Premýšľal, ako ho zobudiť. Šibalský sa usmieval. Hlavou mu prebehli všelijaké nápady no napokon si povedal, že to radšej nechá tak.
„Sam.“ Jemne ním zatriasol. „Sam vstavaj.“ Sam sa hneď prebral. Poobzeral sa okolo seba a pretrel si oči.
„Čo je?“ Spýtal sa ešte trochu ospalo.
„Už sme tu. Klamath Falls. No poďme vstávaj. Práca čaká.“ Popoháňal brata a vystúpil z auta. Ten ho nasledoval a spoločne sa šli ubytovať do motela.
Dostali izbu číslo 5. Keď konečne za sebou zavreli dvere a vybalili sa Dean pozrel na Sama, „Ako sa cítiš?“ spýtal sa opatrne. Sam bol ticho, od kedy sa prebudil. Stále musel premýšľať nad víziou , ktorú mal.
„Dobre. Už mi je lepšie.“ Pozrel na staršieho brata a videl na ňom, že je dosť unavený.
„Pôjdeme sa na miesto činu pozrieť teraz alebo to necháme až keď si oddýchneš?“ spýtal sa opatrne. Dean sa po otcovej smrti nezastavil. Smútok sa snažil zabiť prácou.
„Pôjdeme hneď. Načo budeme strácať čas.“ povedal Dean.
„Možno by si si mal najskôr...“
„Sam dosť.“ Prerušil ho Dean a šiel do kúpeľne. Sam vedel, že ho to ničí a nechce to priznať ale takisto vedel, že nemá cenu akokoľvek dobiedzať. A tak si ďalšie poznámky a námietky nechal radšej pre seba. Po pár minútach sa obidvaja prezliekli a vyšli z izby. Mali na sebe tmavo modré až čierne obleky. Pod nimi biele košele, ktoré im jemne črtali vypracované telá. Biele košele, ktoré ostatným zakrývali jazvy na tele. Nasadli a vyrazili na miesto činu. Keď boli takmer na mieste. Sam sa začal obzerať.
„Čo sa deje?“ spýtal sa Dean.

„To je to miesto z mojej vízie. Tadeto bežalo to dievča.“ Povedal Sam. Dean len prikývol a zaparkoval pred chatou. Chatu lemovala žltá páska s nápisom „ Nevstupovať – miesto činu.“ Winchestrovci ju podliezli a kráčali k dverám. Keď ich zrazu vyrušil mladý strážnik, ktorý dostal za úlohu strážiť miesto činu.
„Stojte! Kto ste?“ kričal po nich. Dean inštinktívne siahol po preukaze.
„Sme agenti FBI.“ Povedal Dean s úsmevom na tvári, aby si získal strážnikovu dôveru. Sam nasledoval brata a tiež ukázal preukaz.
„Čo? FBI?“ spýtal sa strážnik neveriacky s úsmevom na tvári.
„Áno,“ povedal Dean. „Agent Brook a môj kolega,“ ukázal na Sama, „ agent Lioyd.“ Sam nastrčil preukaz.
„Wau.“ Povedal mladý strážnik. Sam s Deanom sa len pousmiali.
„Viete aj ja chcem ísť k FBI.“ Povedal s hrdosťou v hlase.
„No ak budeš postupovať ako doteraz ver mi raz budeš náš kolega.“ Povedal Dean a potľapkal ho po pleci.
„Môžeme vidieť miesto činu?“ spýtal sa Sam.
„Samozrejme.“ Povedal strážnik a okamžite im otvoril dvere. Winchestrovci si vymenili pobavené pohľady a šli k dverám, kde ich už čakal strážnik. Ako prvý vstúpil dnu Sam a hneď za ním aj Dean.
„Ja počkám vonku.“ Povedal strážnik. Dean sa na neho pozrel, bol očividne bledý. Prikývol mu a sledoval, až kým nevyšiel z chaty. Sam sa zatiaľ rozhliadal.
„Tak čo?“ spýtal sa ho Dean.
„No ten chudák si asi užil svoje.“ Povedal Sam pri pohľade na zaschnutú mláku krvi neďaleko postele. Dean vytiahol z vrecka EM merač, ktorý začal pípať ako o život.
„No rozhodne to nebol nejaký magor.“ Povedal. Sam si čupol k zaschnutej krvi všimol si, že tam čosi je. Načiahol sa a prstom zotrel trochu žltého prachu, Hneď vedel čo to je.
„Ja ti neviem Dean...“ otočil sa k bratovi, „...síra.“
Dean sa pozrel na brata bolo mu jasné koľká bije. „Démon!“ povedal Dean a jeho tvár sa stala viac unavenou.
„Takže tu máme nejakého hajzla, ktorý vraždí a unáša?“ pozrel na Sama.
„No neviem. Vyzerá to tak.“ Povedal Sam a vstal.
„Počuj môj žalúdok sa začína ozývať. Nejdeme na obed? Myslím, že tu už teraz nikomu nepomôžeme.“ Sam len prikývol, bol tiež dosť hladný a vedel, že ak chcú démona poraziť musia byť pripravení a silní. Otvorili dvere a vychádzali.
„No čo na to vravíte. Masaker čo?“ spýtal sa strážnik znechutene.
„No to hej.“ Prikývol Sam.
„Môžem sa spýtať na to dievča, ktoré tu bolo s ním?“ začal sa pýtať Sam a Dean stále pozeral na strážnika a čakal na odpoveď.
„Kathy?“ povedal strážnik a zosmutnel. „Viete sme malé mesto a všetci sa tu poznáme. Kathy je milé dievča. Pekné, sympatické. Myslím, že nemala ani veľké problémy v škole.“ Povedal strážnik a pri tom sa vystieral. Bol na seba pyšný, že pomáha FBI.
„A Kathy s Jeremym spolu chodili dlho? „ spýtal sa Sam. „Nemali nejaké problémy? Bol Jeremy verný?“ dodal Dean.
„No chodili spolu asi tak dva roky.“ Premýšľal strážnik. „Jeremy je ...bol slušný chalan. Hádam si nemyslíte, že by ho Kathy...“ strážnik na nich vyvalil svoje hnedé oči.
„Nie. Nie len si chceme všetko overiť.“ Povedal Dean. Vypýtal si od strážnika všetky potrebne údaje ktoré si myslel, že bude ešte potrebovať ako napríklad adresy pár Kathyních kamarátok, ktoré jej boli blízke a adresu rodiny. Dean si všetko zapísal. Poďakovali a odišli na obed. Keď asi po desiatich minútach našli vhodnú reštauráciu podľa Deanového vkusu. Zaparkovali Impalu a vošli dnu. Okamžite bola pri nich dlhonohá blondínka, ktorá na Deana pozerala hneď ako vošli do dverí.
„Čo by som Vám mohla priniesť?“ spýtala sa vyzývavým tónom a pri tom pozerala na Deana.
„Dva krát kávu a dva krát menu?“ spýtal sa Dean Sama a ten prikývol. Dean to zopakoval a zo slušnosti sa pousmial na čašníčku. Tá urazená odišla od ich stola odovzdať kuchárovi objednávku. Sam sedel za stolom so zdvihnutým obočím. Nemohol uveriť vlastným očiam.
„Dean odmietol ženskú.“ povedal si v duchu. Vedel hneď kvôli čomu ale nechcel to rozoberať na verejnosti povedal si , že s tým počká až keď sa vrátia do motela.
„Takže,...“ začal Sam „...tu máme démona, ktorý zabil mladého chalana a uniesol dievča?“ povedal Sam.
„Alebo tu máme odvrhnutú dievčinu, ktorá si na pomoc privolala démona, aby ju pomstil?“ povedal sarkasticky Dean a pozrel pri tom s úsmevom na Sama.
„Fajn aspoň sme sa posunuli z miesta. Máme teórie.“ povedal Sam, aby trošku podpichol Deana. „Takže keď sa nad tým zamyslíme. Stále sa nám to točí len okolo toho dievčaťa.“ Povedal Sam.
„Myslím, že by sme sa mali porozprávať s jej priateľmi a rodinou. Hmm?“ povedal Dean a odmlčal sa, keď im servírka priniesla objednané jedlo.
„Fajn. Súhlasím.“ povedal Sam a obaja začali schuti jesť. Keďže už dobrých pár hodín nemali nič v ústach. Po obede Winchestrovci zaplatili a šli do motela. Celou cestou mlčali a každý premýšľal o prípade. Spoločne vošli do izby. Sam si vytiahol z tašky notebook a sadol si s ním za stôl, aby zistil čo to o prípade. Dean si vyzliekol sako a prevesil ho cez stoličku oproti posteli.
„Mal by som zavolať Bobbymu, že za nim nestihneme prísť.“ Sam mu prikývol a ďalej pátral. Dean vytiahol z vrecka mobil a vytáčal Bobbyho číslo.
„Bobby?“ Povedal keď začul na druhej strane linky známy hlas.
„Asi k tebe nestihneme prísť. Niečo nám do toho prišlo.“ Začal mu vysvetľovať, o čo ide a kde sú.
„Hej Bobby. Áno. Prídeme hneď ako budeme môcť. Áno. Sme v poriadku.“ Dopovedal a zložil telefón. Položil ho na stôl. Vyhrnul si rukávy na bielej košeli a chvíľu mlčky stál opretý o stoličku. Vtedy sa Sam rozhodol, že by si mali pohovoriť.
„Dean?“
„Áno?“
„Nie si v poriadku. Ani v najmenšom. Ja to viem, Bobby tiež a TY takisto. Prečo si to nepriznáš...“
„Sam...“ Pozrel sa na brata Dean a už mieril ku kúpeľni. Sam vedel, že chce zasa uniknúť rozhovoru.
„Nie Dean. Aspoň raz sa netvár ako hrdina, aspoň jeden raz nebuď tvrdohlavý....“ Sam zaklapol notebook a postavil sa. Bol rozhodnutý nenechať zasa Deana odisť, kým sa neporozprávajú. „...Otec je preč a ty stále iba mlčíš. Nechceš sa o tom baviť. Ženieš sa od prípadu k prípadu až do vyčerpania síl. Takto to ďalej nemôže isť!“ Na Deana vlna bratových slov pôsobila ako ľadová sprcha. Vedel, že má pravdu. Otec bol mŕtvy. A on na to nechcel myslieť. Vedel, že to on mal byť na jeho mieste. To on už tu nemal byť. Tieto myšlienky ho neustále zožierali.
„Vieš čo Sammy máš pravdu. Nastav mi rameno. A možno by sme si mohli sadnúť a spoločne si poplakať.“ Povedal napokon. Sam naňho iba hľadel. Poznal brata a aj to, ako všetko, čo ho trápi skrýva za tie svoje typické vtipy.
„Radšej mi povedz niečo o tom prípade, OK?“ Mladšiemu lovcovi sa na jazyk tisli ďalšie výčitky no namiesto toho, aby dačo povedal iba si znova ticho sadol k notebooku.
*****
Kathy sa začala pomaly preberať. Otvorila oči. Strhla sa na posteli . Začala sa okolo seba obzerať. S prekvapením zistila, že nie je na ulici. Nik ju neprenasleduje. Dvaja záhadní muži sú preč. Dokonca ani na sebe nemá šaty nasiaknuté Jeremyho krvou. Spokojne si vydýchla a ľahla opäť do perín. Dívala sa okolo seba a vychutnávala si vedomie, že je vo svojej izbe. Doma. V bezpečí. Na stenách mala polepené plagáty, po stolíku boli porozhadzované knihy.
„Bol to len sen. Iba zlý veľmi, veľmi zlý sen.“ Povedala si v duchu. Postavila sa. Rozbehla sa k dverám.
„Mami! Oci!“ Volala celá šťastná zo schodov a rýchlo po nich zbehla. Nikto jej však neodpovedal.
„Mami? Oci?“ zopakovala a pomaly prešla do kuchyne. Tam jej rodičia sedeli a plakali.
„Čo sa stalo?“ spýtala sa. Ale nikto ju nevnímal. Rodičia vstali zo stoličiek a pri dverách sa zhlboka nadýchli. Prešli do obývačky. Tá bola plná ľudí. Ľudí , ktorých Kathy tak dobre poznala.
„Prečo sú tu?“ pýtala sa. Až kým aj ona neprešla do obývačky. Tam bol aj Jeremy. Celý v čiernom sa snažil zadržať slzy. No nemohol. Kathy uvidela rakvu. Jej rakvu. Ležala v nej mŕtva. V šoku sa zosypala na zem.
„Čo to ma znamenať?“ pýtala sa a jej sĺz bolo čoraz viac. Keď sa zrazu otočila a za ňou stáli jej väznitelia.
„Toto je naša zábava a tiež aj naša práca. Milá Kathy...“ Povedal plavovlasí muž. „...a toto, aby si vedela toto je ilúzia. Tvoj sen.“ Luskol prstami a Kathy bola odrazu uväznená na studenej skale. Kdesi v hustom lese. Chcela si z líc zotrieť slzy no nemohla. „Prečo to robíte??!“
„Ako som povedal je to naša zábava.“ Rozosmial sa a s ním aj druhý muž. Kathy od nich odvrátila zrak. Hnusili sa jej. Ich smiech ju bodal ako nôž. Vtedy si všimla, že o kúsok ďalej ležia dve telá. Mohli mať približne toľko rokov ako ona. Keď sa na ne lepšie zahľadela uvedomila si že je to Emma a Nancy. Poznala ich zo školy. Keď sa pred pár týždňami stratili vravelo o tom celé mesto. Všetci dúfali, že žijú. Že sa vrátia. No ona už vedela, že to tak nie je. Na tvárach sa im črtalo zdesenie a hrôza. Striaslo ju. Kdesi v kútiku duše vedela, že ona dopadne rovnako.
„Nie. Nie!“ odmietala v duchu. Ona utečie. Musí. Začala sebou trhať no márne. Lano, ktorým bola pripútaná bolo dosť pevné. Jeden z mužov k nej podišiel a rukou jej prešiel po tvári.
„Ale ale, hádam by si nechcela odísť? Veď tá pravá zábava ešte ani nezačala.“ Zaškeril sa a trhol lanom na ukážku, že jej snahy sú márne.
*****
Sam prešiel k notebooku a znova začal niečo hľadať na internete.
„Nie som MacGywer. Daj mi pár minút. Ešte si chcem overiť pár faktov, dobre?“ povedal Sam.
„Dobre. Ja si dám zatiaľ sprchu.“ Smutným pohľadom pozrel na brata. Sam si pritiahol stoličku a začal hľadať. Dean si medzitým v sprche na seba pustil prúd horúcej vody. Zavrel oči. Vtom sa mu vybavili spomienky spred dvoch mesiacov. Všetko videl jasne. On ležal na nemocničnej posteli už úplne v poriadku. Lekári okolo neho stáli a čudovali sa ako sa to mohlo stať. Ako sa z toho mohol len tak dostať.
„Prečo ťa to nenapadlo? Muselo v tom byť niečo viac. Mohol si tomu nejako zabrániť. Akokoľvek.“ Vravel si v mysli. Obrátil sa a celou silou buchol do steny. Po tvári mu už nestekali len kvapky horúcej vody ale už aj slzy.
„Musíš sa upokojiť. Máš prípad. Pomôže ti zabudnúť.“ Vedel, že to nie je pravda. Toľko prípadov už vyriešili a ani jeden krát nezabudol. Spomienka bola silnejšia. Po minúte voda začala na Deana vplývať. Jeho myšlienky odplavila niekam preč a on sa nepýtal kam. Nezaujímalo ho to. Aj keď dobre vedel, že sa spomienky vrátia. Ale aspoň na chvíľu, na malú chvíľu sa chcel vytrhnúť z krutej reality. Podarilo sa. Tridsať minút. Celú polhodinu trvalo jeho odpútanie sa od všetkého, čo ho ťažilo, od reality. Až priveľmi krutej reality. Keď kvapky horúcej vody stekali po jeho vypracovanom hrudníku neskôr po bruchu až pokračovali ďalej vo svojej ceste. Deanova koža hneď ucítila zmenu. Voda už nebola horúca ale ľadová. Jeho sen skončil. Vzdychol si a zastavil vodu. Keby mohol prestál by tam celý život, len aby nič necítil. Aby necítil vinu, bolesť, stratu. Ale hlavne, aby nemusel so sebou niesť to veľké tajomstvo. Ten posledný rozkaz. Posledný rozkaz od svojho veliteľa. Od otca. „Zachráň Sama ale ak to nedokážeš. Zabi ho Dean.“ Na ten pohľad Dean nikdy nezabudne. Pozrel do zeme.
„Tak späť k práci.“ Povedal si po tichu. Pomaly vyšiel zo sprchy. Opäť nahodil masku, pod ktorou pred svetom vždy skrýval ako mu je.
„No čo ty MacGyver máš niečo?“ podpichol Dean Sama.
„No mám.“ Povedal Sam víťazoslávne a otočil sa k bratovi. Dean nadvihol obočie.
„ No a teraz mám zatancovať, aby som sa to dozvedel alebo čo?“
„To radšej nie.“ Vrátil mu to Sam.
„Pred dvoma týždňami tu zmizlo dievča. Emma Millerová, 18 rokov. Bola vonku so psom v tunajšom parku. Od toho rána ju nikto nevidel.“ Začal Sam a stále pozeral do papierov.
„Tak tomuto sa hovorí zvrat v prípade braček.“ Povedal Deana prišiel bližšie, aby si obzrel fotku dievčaťa.
„Dean ale to nie je všetko.“ Pozrel na brata a postavil sa od notebooku. „Nancy Blaková. Takisto 18 rokov.“ Podal bratovi ďalšiu fotku. „Nezvestná týždeň. Išla z kina. Nikto ju odvtedy nevidel.“ Povedal Sam a vydýchol si.
„A nemohlo to by niečo ako útek z domu? Neboli kamarátky, že by sa nejako dohodli? Možno, že všetky boli zamilované do toho chlapca a on ich využíval a preto si našli v zlatých stránkach démona, ktorý im pomohol s ich malým problémom?“ spýtal sa hneď Dean.
„No podľa polície sú z normálnych rodín. Žiadne sťažnosti. Ale či boli kamarátky? To neviem. Myslím, že by sme mali obehať tie adresy čo nám dal ten strážnik. A tá tvoja posledná otázka? O tom pochybujem myslím, že toho nie sú schopné.“ Sam pozrel na fotky dievčat a Dean len prikývol.
„Myslím, že je na čase ísť navštíviť príbuzných.“ Povedal Dean. O chvíľu boli opäť v oblekoch pripravení vyraziť do mesta. Nasadli do Impaly a namierili si to na adresu Kathyních rodičov. Zaparkovali pred domom. Sam ešte skontroloval adresu, ktorú mal napísanú na papieri. Potom obaja vyšli smerom na verandu. Sam zazvonil. Na chodbe bolo počuť pomalé kroky.
„Čo si prajete.“ Ozvalo sa, keď sa vo dverách zjavila asi štyridsať ročná žena.
„Pani Smithová?“ ozval sa Dean a vytiahol preukaz. Sam ho nasledoval.
„Agent Brook, agent Lioyd. Prišli sme sa vás spýtať na vašu dcéru Kathy.“
„Ale polícia tu už bola...“ nechápavo pozerala raz na jedného raz na druhého „... už sme všetko povedali.“
„Ou áno ale viete nechceme nič prehliadnuť.“ Povedal pohotovo Sam. Žena prikývla a pozvala ich dnu. Zaviedla ich do obývačky. Obaja si sadli na pohovku a žena vedľa nich na kreslo.

„Ponúknem vám niečo?“ spýtala sa.
„Nie vďaka.“ Odpovedal Dean.
„Pani Smithová poznala sa Kathy s Emmou Millerovou a Nancy Blakovou?“ spýtal sa.
„Chodievali do tej istej školy. Ale to väčšina detí z mesta...“ vtom ju prerušil Sam „...boli priateľky?“
„Nie aspoň o tom neviem.“ Pokrútila hlavou. „Ako to súvisí s Kathy?“
„Len preverujeme možnosti pani Smithová.“ Dodal Dean.
„Ako vychádzala s Jeremym? Nemali nejaké problémy?“ zapojil sa znova Sam.
„Nie.“ Povedala rázne. „Boli šťastní. Kathy o ňom iba básnila. Chcete mi povedať, že by ho...“
„Nie to nie.“ Odpovedal Sam.
„Môžeme sa pozrieť do jej izby?“ spýtal sa Dean.
„Áno. Samozrejme. Poďte za mnou.“ Pani Smithová vstala a šla k schodisku. Winchestrovci ju nasledovali. Kathyna izba bola na poschodí.
„Tu to je.“ Povedala a otvorila im dvere no dnu nevošla. Oči sa jej začali zahmlievať.
„Ospravedlňte ma.“ Povedala a odišla. Sam a Dean sa porozhliadli po izbe. Po stenách boli povylepované plagáty. Na stole pohádzané knihy. Sam prehliadol zásuvky a skrinky. No nikde nevidel nič čo by len trochu naznačovalo, že by mala dačo dočinenia s mágiou. Dean sa zahľadel na policu, na ktorej boli poukladané plyšové zvieratá.
„Nezdá sa, že by sa zahrávala s mágiou.“ Povedal Sam.
„Jedine že by toto bola nejaká nová forma voodoo bábiky.“ Zaškeril sa na brata a ukázal na jedného z macíkov.
„Dean nemyslím si, že vyvolala toho démona.“ Skonštatoval mladší lovec.
Vtom sa v dverách opäť objavila pani Smithova. Bratia na ňu pozreli.
„Ehm. Myslím, že sme skončili.“ Povedal Dean a vyšli z izby. Všetci traja zišli po schodoch na chodbu.
„Ďakujeme vám za váš čas.“ Povedal Sam. Potom obaja prešli z verandy na trávnik.
„Takže...“ začal Sam „...Kathy nepoznala Nancy a ani Emmu. Teda nie tak dobre, aby spolu pripravovalo nejaké okultistické plány. A s Jeremym tiež nemala problémy.“ Dodal, keď sa dostali k Impale. Dean prešiel na druhu stranu auta.
„A ty si myslíš, že zavesila rodičom všetko na nos?“ pozrel na Sama.
„Ty by si to mal vedieť najlepšie.“ Povedal si pre seba a nasadol do Impaly. Mladší lovec si nasadol tiež. Postupne prešli všetky adresy Kathyních kamarátok, ktoré si Dean zapísal od strážnika. Po pár hodinách cestou do motela si zrekapitulovali, čo zistili. Keď konečne dorazili do motela. Obaja boli unavení z celého dňa pobehovania po Kathyních známych. Dean sa okamžite hodil na posteľ. Na tvári sa mu zračila únava. Sam na neho pozrel a vedel, že Dean nie je unavený z práce. Alebo aspoň nielen z nej.
„Musíš sa s ním porozprávať. Nemáš iné východisko. Inak sa raz zabije a ak nie seba tak niekoho iného.“
Sam pozrel na brata. Presne vedel ako to skončí ale povedal si, že sa o to musí aspoň pokúsiť.
„Dean? Porozprávajme sa.“ začal Sam potichu. Dean na neho pozrel.
„Ó nie. Zase? O toto sa ani nepokúšaj. Myslel som, že sme tento rozhovor ukončili minule.“ Naštval sa Dean keď uvidel Samove psie oči. Presne vedel o čom sa jeho brat chce sním rozprávať.
„Ty si ho ukončil.“ Odpovedal Sam.
„Áno, lebo som to pokladal za vybavené.“ Odvrkol starší lovec a odvrátil sa od brata.
„Dean!“ Sam zvýšil hlas. Vedel, že to z brata musí dostať stoj čo stoj.
„Vidím ako si na tom. Si na pokraji zúfalstva z otcovej smrti Dean. Som tvoj brat a chcem vedieť čo sa s tebou deje!“ kričal Sam, ktorý sa medzitým postavil pred Deana.
„Nič mi nie je, fajn?“ kričal tento krát Dean.
„Otec je mŕtvy! A to, že si tu sadneme a budeme nariekať nepomôže ani mne ani tebe a ani....“ Dean stíchol, „ ...ani otcovi.“ Sam na neho pozrel. „Dean.“ Sam tiež upokojil svoj hlas.
„Ja len...,“ nevedel ako to má povedať, „vidím, že nie si v poriadku. Nedus to v sebe. Nechcem, aby sa ti čokoľvek stalo.“
„Na tom nezáleží.“
„Ako to myslíš?“ spýtal sa pohotovo Sam.
„Nechaj to tak.“ Dean sa znova odvrátil od brata.
„Nenechám!“ povedal rázne Sam.
„To teraz ako môžeš zomrieť?“ Samov hlas sa opäť zvyšoval.
„Otec je mŕtvy! Ale za to TY nemôžeš Dean!“
„Zapredal dušu a ty to dobre vieš. Vymenil sa so mnou. To ja som mal hniť v pekle a nie on!“ Kričal už naštvaný Dean.
„Dean, on si vybral! Pochop to!“ Namietal Sam. Z izby číslo 5 sa ozývala hádka oboch mužov.
„Idem do baru!“ povedal naštvane Dean a vzal si sako zo stoličky. Nemal chuť pokračovať v rozhovore. Sam pochopil, že chce byť sám a tak ho nechal odísť. Dean vyšiel z izby a poriadne sa nadýchol studeného vzduchu. Otcova smrť ho strašne ťažila ale ešte viac ho ťažilo to, čo mu otec povedal ako posledné. „Nemôžeš to Samovi nikdy povedať“ zneli mu otcove slová v hlave, stále dookola.
„Nemôžeš to povedať a za žiadnych okolností to nemôžeš vykonať!“ povedal po tichu. Sam je tvoja jediná rodina. To jediné, čo ti ostalo. Nemôžeš to stratiť a už vôbec nie tvojou rukou. Otec tu už nie je, aby mi dával rozkazy. Deanovi pri všetkých tých spomienkach, ktoré sa mu vybavili v hlave zvlhli oči a po líci mu stekala slza. Okamžite si ju zotrel a vyrazil do najbližšieho baru. Sam sa medzitým stále pozeral na dvere, ktorými odišiel jeho brat.
„Ako to mám z teba dostať? Si rovnaký ako otec. Tvrdohlavý ako baran. Viem, že ťa to trápi ale kým mi to ty nepovieš, nemôžem ti pomôcť.“ Vravel si v duchu Sam. Prezliekol sa, sadol si na posteľ a zapol si televíziu. Nič tam nebolo, preto si vzal notebook a rozhodol sa, že bude ďalej pracovať na prípade.
Po troch hodinách, ktoré Dean strávil v bare popíjaním whisky sa rozhodol ísť späť do motela. Cestu z baru si užíval. Ulice boli prázdne a novembrový vzduch bol studený. Ten vzduch mu veľmi dobre padol. Prečistil mu riadne hlavu. Po chvíli už stál pred izbou v ktorej sa stále svietilo.
„Zase je za notebookom.“ Povedal si po pod nos, pousmial sa a otočil kľúčikom. Keď sa dvere otvorili zostal v šoku. To, čo videl nečakal. Sam ležal na posteli schúlený do klbka a pri tom si držal hlavu v dlaniach. Dean k nemu okamžite pribehol.
„Sam! Sammy!“ kričal na brata, aby mu aspoň naznačil, že je s ním. Presne vedel, čo sa deje.
„Ďalšia vízia!“ vravel si v duchu.
- - -
Sam sa po troch hodinách márneho hľadania rozhodol, že si už pôjde ľahnúť. Aj keď ho vôbec netešilo, že Dean ešte nie je späť. Zaklapol notebook a natiahol sa na posteli. V tom prišla tá bolesť. Tá bolesť, ktorá sa vždy objavovala pri víziách. Táto však bola taká silná ako tá predchádzajúca. Schúlil sa do klbka a hlavu si chytil do dlaní. Celé telo mal v jednej veľkej kŕči. Vtom sa objavila vízia. Videl starý kostol v lese. Kríž kostola. Ale pozeral sa na neho zozadu.
„Sam! Sammy!“ počul bratov hlas. Až jeho hlas ho dostal z neuveriteľnej bolesti. Bol tak rád, že ho počuje.
„Sam si v poriadku.“ Spýtal sa Dean tichým hlasom a pri tom mu utrel pot z čela. Sam len sťažka prehltol.
„Dean mal som víziu!“ povedal Sam a pozrel na brata. Celé telo mal ako v jednom ohni. Všetko ho bolelo.
„Všetko bude dobré Sammy.“ upokojoval mladšieho brata Dean. Sam dýchal ťažko ale už sa pomaly upokojoval.
„Čo si videl? Videl si to dievča, Kathy?“ vyzvedal Dean.
„Dean ja tomu nerozumiem,“ pozrel na brata, „videl som kostol. Starý kostol v lese a potom kríž.“ Povedal Sam a pozrel do zeme, keď už sedel na okraji postele.
„Kostol? Kríž?“ nechápal Dean, „Čo sa máš ísť vyspovedať?“ snažil sa odľahčiť situáciu Dean.
„Dean! Ten kríž videl som ho odzadu. Nie spredu. Čo to má znamenať?“ spýtal sa Sam.
„Myslíš, že to súvisí s pohanstvom?“ Spýtal sa Dean.
„Po pravde?“ začal Sam a Dean prikývol, „Vôbec netuším. Ale chcem to zistiť.“ Povedal Sam a natiahol sa za notebookom.
„Hou, Hou kovboj. Teraz určite nie!“ ukľudnil ho Dean.
„Potrebuješ si pospať a oddýchnuť! Zajtra to dobehneme, ok?“ povedal Dean a Sam len prikývol. Nič iné mu nezostávalo. O pätnásť minút sa v izbe číslo päť zhaslo svetlo. A dvaja muži okamžite zaspali.

*****

Kathy otvorila oči. Svetlo presvitalo cez listy stromov, ktoré nad ňou vytvárali prírodný baldachýn. Druhá noc. Druhá noc v poradí čo nespala vo svojej posteli ale na veľkom studenom kameni. Zhlboka sa nadýchla a znovu zavrela oči. V kútiku duše dúfala, že to všetko bol len zlý sen a keď teraz otvorí oči bude doma. Otvorila oči. Vzdychla.
„Nie. Nie je to nočná mora.“ Povedala si pre seba. A začal sa obzerať. Znova ich uvidela. Emma a Nancy ležali vedľa seba. Odvrátila zrak.
„Z tohto sa dostanem! Musím!“ povedal rázne a začala bojovať s lanom. Ani po desiatich minútach sa jej nepodarilo z lana dostať. Bolo veľmi dobré uviazané okolo jej zápästí a nôh.
„A čo teraz?“ spýtala sa sama seba a snažila sa vymyslieť nejaký plán. Rozhliadala sa. Keď v tom zrazu sa pozrela doprava. V diaľke cez stromy uvidela kríž kostola. Zaspomínala v pamäti. „Jasné starý kostol.“ Otec jej o ňom vravieval príbehy.
„Ok, takže vieš kde si. Len sa odtiaľto dostať.“ Povedala si a z novou silou sa pustila do boja s lanami. Nedarilo sa. Laná ju nechceli pustiť ani o malý kúsok. Keď v tom chcela všetko vzdať ale započula známe hlasy.
„Kathy!“ kričal mužský hlas.
„Kathy! Zlatko kde si?! Prosím ozvi sa.“ Prosil pre zmenu ženský hlas.
Kathy sa tlačili slzy do oči. „Mami? Oci?“ slzy neudržala a začala plakať.
„Našli ma. O ďakujem bože.“ Slzy už neudržala a plakala šťastím.
„Mama! Otec!“ kričala z plného hrdla.
„Kathy?“ zakričal jej otec.
„Otec! Tu som! Rýchlo pomôž mi!“ kričala a usmievala sa.
Jej otec k nej dobehol a pozrel sa jej do očí. „Zlatko si v poriadku?“ jej hlavu chytil do dlani a jemne ju pobozkal na čelo.
„Áno. Áno len ma odtiaľto rýchlo dostaňte.“ Vravela rýchlo.
„Samozrejme.“ a usmial sa od ucha k uchu.
„Otec? Rýchlo môžu sa každú chvíľu vrátiť.“ Namietala Kathy. Potom sa znova lepšie pozrela na otca. Z jeho očí šiel strach. Boli celé čierne. Bolo to ako keby vôbec nemal dušu. Nič len prázdnotu. Žiadne srdce.
Kathy prehltla. V hrdle mala sucho.
„Otec? Kde je mama?“ Jej otec sa začal rozhliadať naokolo.
„Ó mama? Neviem.“ Povedal sucho a naklonil sa k nej. „Možno ...“ začal muž hovoriť ale Kathy ho prerušila.
„Ty nie si môj otec! Ty si jeden z tých hajzlov, čo ma sem odviedli!“
„ Ale. Ale Kathy, kde sme nabrali taký hrubý slovník. Takto ťa tvoji rodičia vychovali? Hm?“ povedal muž a premenil sa naspäť na svoju podobu. Vysokého plavovlasého muža v kabáte.
„Chceš počuť viac? Pokojne ty ...“ démon chytil Kathy ústa rukou, aby nič nemohla povedať
„Tá dnešná mládež“ povedal démon a pozrel na svojho kolegu. V ktorom Kathy poznala muža, ktorý zabil Jeremyho. Nevraživo na neho pozrela. Postavil sa k nej z ľavej strany oproti svojmu kolegovi. „No ako vravíš tá dnešná mládež.“ Prehodil sucho a pozrel sa späť na démona, ktorý sa snažil umlčať Kathy. V tom sa začali smiať. A Kathy sa upokojila. Nič iné jej nezostávalo.
„O čo im ide? Kto sú?“ behalo jej hlavou stovka otázok na, ktoré nevedela odpoveď.
„Keď dám ruku dole nebudeš kričať, dobre?“ spýtal sa jej väzniteľ a Kathy prikývla.
„Aj tak by ti to nepomohlo.“ Prehodil sucho druhý.
„Kto ste?“ spýtala sa Kathy keď nabrala odvahu.
Démoni sa na seba pozreli a pousmiali. „Mysleli sme že na to prídeš sama. Skús zapojiť svoju fantáziu Kathy.“ Povedal démon, ktorý k nej stál po pravej strane.
„Sme presne tí istí, ktorými ťa strašili, keď si bola malá. Máme veľa mien a veľa podôb ale stále sme tí istí. Hmm? Už nám svitá?" Naťahoval Kathy démon po ľavej strane.
„Chceš pomocné slovíčko?“ začal sa smiať démon. „Démon.“ Povedal jej po tichu do ucha. Kathy naňho vyvalila oči.
„Tí neexistujú!“ Skríkla Kathy. „Ste len šialenci!“ kričala Kathy ďalej.
Démoni zmenili svoje oči z hnedej a modrej farby na čierne.
„Stále myslíš, že sme šialenci?“ spýtal sa démon v ľavo, keď videl jej prekvapený výraz. Kathy na sucho prehltla.
„To... to nie je možné. Povedzte mi pravdu. Kto ste?!“ neverila Kathy vlastným očiam. „A prečo som tu?“
„No tak ak chceš vedieť pravdu tak ti ju teda povieme.“ Začal starší démon, ktorý stál pri Kathy sprava.
„Moje meno je Sallas. A môj drahý priateľ je Lusius a sme naozaj démoni. Existujeme. To len vy ľudia si myslíte, že sme len výplodom chorých myslí vašich starých rodičov!“ Nenávistne na ňu pozrel Sallas.
„Ale čoskoro zistíte, že ste žili len v neznáme. Náš pán povstane a všetkých Vás rozdrví na prach a ako vraví Boh zhoríte v plameňoch pekelných.“ Rozosmiali sa obaja.
„To nie je pravda. To nemôže byť pravda.“ Kathy stále nemohla uveriť tomu, čo práve počula.
„To nie. Nič také neexistuje. Je to .... je to...“
„Presne.“ zasmial sa Lusius.
„Nedá sa tomu uveriť, pre takých ako ty ale je to pravda.“ Povedal jej ticho do ucha.
„Ako si myslíš, že sme sa ti dostali do hlavy a spravili všetko to čo si videla? Hmm?“ pokračoval Lusius
„Prečo som tu?“ spýtala sa zrazu.
„Chcete zo mňa spraviť takú ako vy? Alebo o čo Vám ide?“ Nevedela čo si má o tom všetkom myslieť. Práve sa dozvedela, že démoni existujú a že chcú všetkých zabiť. Mamu. Otca. To nie! To nemôže dovoliť.
„Ako mi?“ vyhŕkol zo seba Lusius.
„Žartuješ však?“ povedal neveriacky a potom sa k nej nahol a pohľadom plným ničoty.
„Aby si sa stala takou ako mi nestačí len mávnutím prútika. Musíš prežiť oveľa viacej.“ Pokračoval stále pohľadom upreným do jej oči. Jeho hlas bol ako ľad.
„Musíš prežiť neskutočne dlhé chvíle v pekle. Sú to roky. Desaťročia. Niekedy aj storočia. Kým sa z teba stane TO čo sme my. Ty si tu len na to, aby sme sa pobavili a potom ťa zabili.“ Dopovedal a vyrovnal sa.
„Myslím, že teraz je tá pravá chvíľa na pobavenie. Čo myslíš?“ obrátil sa na Sallasa. Ten len prikývol s úsmevom na tvári. Potom si odokryl časť kabáta a z puzdra na nôž ktorý mal pripnutý na boku nohavíc vytiahol dýku. Kathy si všimla, že je to tá istá dýka, ktorou zabil Jeremyho. Bola strieborná, hladká len s drobnými ornamentmi vyrytými na jej rukoväti. Sallas sa pousmiala a priložil Kathy čepeľ na hruď.
„NIE! Nie. Prosím nie.“ Kričala, keď sa jej studená čepeľ dotkla pokožky. Sallas pevne uchopil dýku a na pokožke nakreslil prvú rovnú čiaru. Z Kathynej kože sa okamžite pustil pramienok krvi. Vykríkla ale ani to Sallasovi nezabránilo, aby v tom pokračoval. Jej šaty neboli už špinavé len od Jeremyho krvi ale už aj od jej. Na čele sa jej zjavili kvapôčky potu. Rana ju stále bolela. Každý nádych bol neskutočnou bolesťou, ktorá sa dostávala do celého tela rýchlosťou blesku. Sallas podal dýku Lusiusovi. Keď dýka prechádzala nad Kathyním telom. Tak ju Kathy sledovala po celú dobu odkedy sa nad ňou znova objavila. To čo pred chvíľou zažila bolo príšerné a povedala si, že to už nechce zažiť znova. Mýlila sa. Lusius pevne chytil dýku do rúk. Vzal jej ruku a vystrel jej dlaň. Vedela presne, čo sa bude diať. Zatínala ruku v päsť. Bol ale silnejší a otvoril jej dlaň. Začal rezať. Kathy nemohla uveriť, že sa to deje práve jej. Tá bolesť bola neskutočná.

„Nie, nie. Prosím spravím všetko, čo budete chcieť prosím len ma nechajte.“ Prosíkala ako sa len dalo. Dala by všetko za to, aby prestali. Po chvíli, keď bol Lusius hotový sa jej dlaň naplnila vlastnou krvou. Chcelo sa jej odpadnúť. Toľkú bolesť nikdy v živote necítila. Hodinu. Celú hodinu trpela v bolestiach. Hodinu ju dvaja démoni rezali dýkou. Dorezali jej celé telo. Mala slzy v očiach už nedokázala ani kričať. Jej krv bola všade. Hodinu trvalo, kým obaja prestali. Pozreli sa na seba a Sallas sucho prehodil.
„Myslím, že na dnes je toho už dosť.“ Lusius prikývol. Kathy tam nechali ležať celú od krvi a ťažko dýchajúcu. Po chvíli upadla do bezvedomia.

*****

Dean ešte spal, keď sa pomaly otvorili dvere motelovej izby. Bol to Sam s igelitkou z neďalekého obchodu. Dean otvoril oči a pozrel na brata. Ten položil tašku na stôl a zavesil si bundu.
„Koľko je hodín?“ spýtal sa ospalým hlasom.
„Jedenásť.“ Odpovedal Sam a sadol si za stôl. Dean sa v momente prebral, posadil sa na posteli a pozrel na hodinky. Skutočne bolo čosi málo po jedenástej.
„A prečo si ma nezobudil?“ povedal vyčítavo.
„Ja ti neviem Dean. Možno preto, že si si potreboval oddýchnuť.“ Odvetil stručne mladší lovec a vybalil obsah tašky. Dean sa zdvihol z postele a zamieril do kúpeľne. Po chvíli vyšiel a pridal sa k Samovi, ktorý sedel za notebookom. S chuťou sa pustil do hamburgera, ktorý priniesol. Sam zdvihol pohľad a pousmial sa.
„Odkedy si vlastne hore?“ spýtal sa s plnými ústami Dean.
„Asi od siedmej.“ Odvetil Sam a ďalej ťukal do klávesnice. Vtom prestal.
„Niečo som našiel.“ Otočil notebook bratovým smerom. Ten položil rozjedený hamburger, utrel si ruky a prisunul ho.
„Pamätáš si ten kríž a kostol z mojej vízie?“ Dean prikývol.
„To je on.“ Ukázal na fotografiu. Očami prešiel článok vedľa nej a pokračoval.
„V horách za mestom bola takmer pred necelým storočím osada. Teraz je opustená. Ostali z nej len ruiny a chátrajúce základy a hádaj čo.“
„Kostol?“
„Presne.“ Dodal Sam. Dean si prezeral fotografie. Bolo na nich zopár až k základom rozpadnutých domov. Jediné, čo sa držalo bol jednoduchý kostolík. Akoby zázrakom stále stál.
„Takže už máme aj miesto.“ Pozrel na brata Dean a hneď sa zdvihol zo stoličky.
„Tak načo čakáme? Poďme.“ Vyhŕkol. No Sam sa ani nepohol iba naňho pozeral ako pobehuje po izbe a balí nejaké veci.
„Áno. Jasné. Ja som zabudol, že keď sa ukážeme, zo samej dobroty srdca nám ju ten bastard vydá.“ Povedal sarkasticky.
„Dean je to démon. Nemôžeme tam len tak prísť.“
Dean musel uznať, že má pravdu. Nepripravení ísť nemôžu.
„Takže? Čo teda?“
„Takže...“ začal mladší Winchester a znova sa zahľadel na fotografie. „...by sme mali ísť na malý výlet do Národného parku Crater Lake.“ Odtrhol Sam zrak od notebooku.
„No dobre ale čo potom?“ spýtal sa uštipačne Dean.
„No démon je v kostole.“ Začal Sam a zhlboka sa nadýchol.
„Mali by sme ho vylákať do pasce, ktorú môžeme napríklad nakresliť pred kostol? Čo ty na to?“ spýtal sa staršieho brata Sam. Starší lovec len prikývol.
„Na to som práve myslel.“ Uškrnul sa Dean.
„Hej. Jasne. Prepáč že ti čítam myšlienky.“ Smial sa Sam.
„Na čom sa smeješ? To je pravda!“ Dean nevydržal a začal sa tiež usmievať od ucha k uchu. Dlho si takto z bratom nezavtipkoval. Vlastne od otcovej smrti.
„Samozrejme Dean. Nič iné nerobím radšej ako sa ti prehrabávam tvojimi myšlienkami.“ Uškŕňal sa Sam pri tej predstave.
„No ale aspoň už viem prečo sa vždy usmievaš Sammy. Sa učíš novým ako by som to povedal praktikám.“ Rýpal do brata Dean.
„No fuj Dean. Takýmto informáciám sa chcem vyhýbať. Poďme sa radšej venovať prípadu.“ Povedal Sam, zaklapol notebook a zberal sa na odchod. Dean sa na brata len zaškeril. Vybral sa hneď za ním ale neodpustil si poslednú odpoveď,: „Ale no priznaj sa! Nikdy si netúžil vedieť, čo sa deje v hlave tvojho veľkého geniálneho brata?“ dodal pobavene Dean. Sam sa len obrátil a potriasol hlavou. Snažil sa tie predstavy dostať z hlavy.

*****

Po polhodine cesty sa Dean obrátil k Samovi.
„No tak kadiaľ?“ pozrel na brata, ktorý študoval mapu. Zodvihol hlavu a pozrel na cestu.
„Tam je odbočka na parkovisko.“
„Na parkovisko? Myslel som, že idem k tomu kostolu?“ povedal prekvapene Dean, keď zabočil na parkovisko.
„Aj ideme Dean. Len auto musíme nechať tu. A ku kostolu to musíme kúsok odkráčať.“ Povedal Sam a zložil mapu.
„Wou wou. Kúsok odkráčať?“ Pozeral rozčarovane na brata, ktorý len nadvihol obočie.
„Akú vzdialenosť presne si mám predstaviť pod tým tvojím „kúsok“?“
„Dva kilometre.“ Povedal takmer nečujne Sam.
„Myslím, že som zle počul. Povedal si dva kilometre?“
Sam prevrátil oči. „Nebuď ako malý Dean.“ Dodal, vyšiel z auta a vybral sa smerom k vyšliapanému chodníku, ktorý viedol do lesa. Počul ako si jeho brat čosi žundre no nereagoval na to. Iba sa pousmial a kráčal ďalej. Winchestrovci sa vydali na cestu. Dean s nevôľou, ale v hlave si opakoval. Že chce zachrániť tie unesené dievčatá. Po hodine cesty sa Dean naklonil k Samovi.
„Nemala to byť chvíľa?“
„Už sme tu, Dean.“ Povedal Sam a ukázal pred seba na kopu rozpadnutých domov.
„Kostol“ vypadlo z Deana. Zahľadel sa pred seba. Sam prikývol.
„Ideme na to?“ spýtal sa pohotovo.
„Hej! Myslím, že ten parchant si užil dosť na tejto Zemi!“ povedal Dean rázne a v očiach sa mu zračila nenávisť a prázdnota. Sam si ju všimol už pri minulom love ale nevenoval tomu pozornosť. Od otcovej smrti sa Dean strašne zmenil Najviac ho podľa Sama upokojovalo zabíjanie takých ako bol vrah ich otca.
Dean pevnejšie stisol zbraň, ktorú si medzitým vytiahol spod bundy a prešiel okolo mladšieho brata. Pre Sama to znamenal signál pre vyrazenie. Pre vyrazenie na lov. Obišli okolo kostola. Nikoho nevideli. Okná kostola boli umiestene vysoko. Boli vyzdobené farebnou mozaikou.
„Nadvihni ma!“ povedal Dean bratovi, keď spolu stáli pod jedným takým oknom.
„ČO?“ nechápal Sam. Dean len hlavou naznačil, že okno je vysoko. A Sam okamžite pochopil, čo jeho starší brat zamýšľa a vyzdvihol ho. Sam prevrátil oči a neodpustil si poznámku.
„Ako vidím budeme chodiť častejšie na prechádzky, lebo tie tvoje hamburgery a koláče majú svoje následky!“ Dean sa len pozrel na brata a zaškeril sa.
Nazrel cez okno. Bolo špinavé a skla boli farebné takže sa musel pozrieť cez ne lepšie. To čo videl ho prekvapilo.
„Je prázdny!“ povedal a stále skúmal vnútrajšok budovy.
„Ako to myslíš?“ začudoval sa Sam.
„Tak, že tam nie je démon a ani dievčatá!“ povedal Dean.
„Daj ma dole!“ Sam doslovne pustil svojho brata. Neuvedomoval si to. Po hlave mu chodila jediná myšlienka „Nie sú tam! Kde potom sú?“
„Šibe ti?“ rozčuľoval sa Dean
„Čo? Prepáč!“ ospravedlňoval sa Sam.
„Poďme sa pozrieť dnu.“ Navrhol Dean a ani nečakal na bratovu reakciu a vyrazil. Keď otvoril dvere kostola bolo im úplne jasné, že už tu dlho nikto nebol.
„Čo to do riti má znamenať?“ zakričal Dean.
„Tvoja vízia sa nikdy nezmýlila!“
„Ja viem!“ vyhŕkol Sam.
„Čo teraz?“ spýtal sa Dean už tichším hlasom. Všimol si, že jeho brat sa trápi. Sam sa snažil premýšľať ešte viac ale nič ho nenapadlo. Prešiel celý kostol. Oltár, lavice niečo čo by naznačovalo nejakú stopu . Dean na neho hľadel, chcel niečo povedať ale nevedel čo. Vedel, že sa Samovi najviac uľaví, keď zachránia tie dievčatá. Sam sa pozrel skľúčeným pohľadom, ktorý naznačoval, že je stratený. Pozrel na brata , ktorý stál pri vstupe do kostola. V tom to prišlo. Výkrik! Výkrik mladého dievčaťa. Obaja sa strhli. Vybehli pred kostol a začali sa obzerať. Chceli určiť miesto odkiaľ zvuk vyšiel. Nedarilo sa. Zvuk sa im vracal z každej strany ako ozvena. Začali byť zúfalí vedeli, že nemajú veľa času.
„Odkiaľ?“ spýtal sa Dean hlasom, ktorý Sam dlho nepočul. Bol plný strachu, beznádeje ale tiež odhodlania zabrániť démonovi ubližovať.
„Ja ne...“ začal Sam ale v strede sa zasekol.
„To bola tá vízia, Dean!“ Povedal Sam a na tvári sa mu objavila úľava.
„Čo?“ nechápal Dean.
„Ten kríž nám ukáže miesto. Presnú lokalitu!“ vysypal so seba Sam.
„Počkaj myslíš ako vo filme o pirátoch? Kde im veľké X naznačuje presné miesto?“ snažil sa to pochopiť Dean.
„Áno. Áno Dean.“ Náhlil sa Sam, aby sa pozrel na kríž z toho miesta ako ho videl vo svojej vízií.
Keď obaja stáli vzadu za kostolom Sam zdvihol ruku.
„Tam. Tam je to miesto!“
„Tak na čo čakáme?“ spýtal sa Dean a chystal sa vyraziť.
„Dean vydrž!“ okríkol ho mladší Winchester.
„Čo? Zbláznil si sa? Počul si ten krik?“ rozčuľoval sa.
„Samozrejme, že počul ale nemôžeme tam len tak napochodovať!“ snažil sa Sam.
„Musíme ho nalákať do pasce.“
„To chceš ako spraviť?“ pýtal sa okamžite Dean.
„Neviem! Čo keby sme trochu poopravili plán?“ povedal Sam a pozrel na starý kostol.
Dean to hneď pochopil. Po tridsiatich minútach sa Dean pozrel na Sama.
„No poď už! Je to dokonalé!“ náhlil brata Dean.
„Myslíš si, že to bude fungovať?“ povedal Sam s neistotou v hlase.
„Som si istý!“ prehodil skúsený lovec a chytil brata za rameno.
„Musíme ísť nemáme veľa času.“ Sam prikývol a obaja vyrazili. Cesta ubiehala rýchlejšie ako si mysleli. Netrvalo dlho a stáli ani nie dvadsať metrov od veľkého kameňa, na ktorom bola uviazaná mladá žena. Jej plesové šaty napovedali, že to bola Kathy. Boli od krvi ale nie len oni ale aj Kathy. Obaja sa zhrozili.
„Dean myslíš, že sme ....“ začal neisto Sam ale nestihol dopovedať, pretože ho zahriakol brat.
„Nie! Nie Sam!“
Dean sa dobre poobzeral po okolí či ten parchant nie je nablízku.
„Poďme!“ povzbudil Sama.
Keď dobehli ku Kathy ich dych sa im na pár sekúnd zastavil. Ležala vo vlastnej krvi. Jej ruky. Jej hruď bola cela od krvi aj napriek tomu bolo na jej tele vidieť zopár vyrezaných obrazcov. Dean sa pozrel na Sama a poriadne stisol čeľusť.
„Odviaž ju. Musíme ju okamžite odviesť späť do mesta.“
Sam nereagoval.
„Sam!“ chcel prebudiť brata Dean ale ten sa stále pozeral za neho.
„Čo je?“ Sam bol ako obarený. Dean sa otočil a okamžite pochopil. Dve ženské telá dorezané viac ako Kathy. Ležali vedľa seba. Boli vystavené ako trofej. Dean sťažka preglgol.
„Pre ne sme prišli neskoro.“ Povedal Sam zadržiavajúc slzy. Zo zamyslenia ich prebudila Kathy tichým zastonaním.
„Žije! Odviaž jej ruky!“ rozkázal Dean. Kathy otvorila oči, keď započula hlasy.
„Nie! Kto ste?!“ vydesene na nich pozerala.
„Prišli sme ti pomôcť.“ Povedal Sam
„Ticho lež.“
„Jasné a to Vám mám uveriť?“ v Kathy kypela nenávisť a zloba.
„Je to len Vaša ďalšia hra! Nechajte ma už konečne na pokoji!“ kričala.
„Čo?“ nechápali Winchestrovci.
„Aká hra?“ spýtal sa napokon Sam.
„Aká?“ vzdychla si Kathy.
„Ty dobre vieš aká hra ty sukin syn. Myslíš, že je to vtipné?“ V jej hlase bolo cítiť opovrhnutie.
„Už je to otrepané!“ Dean so Samom pozreli na seba nechápavými výrazmi.
„Zabijem Vás! Počujete ma?! Ja sa odtiaľto raz dostanem!“ kričal Kathy a jej nenávisť rástla.
„Neviem do čerta o čom to hovoríš!“ naštval sa Dean, „Ale musíš ísť do nemocnice. Takže sa upokoj!“
Sam ju medzitým odviazal. Chcel ju podoprieť ale nevedel ako. Celé telo mala dorezané.
„Fajn! Dajme tomu, že s Vami pôjdem. Čo sa stane? Hmm? Aby som vedela, na čo sa mám pripraviť? Prídu znova moji rodičia? Alebo sestra?“ sarkazmus v jej hlase bol očividný.
„Čo to do...“ začal Dean ale Sam mu skočil do reči.
„Upokoj sa. Zoberieme ťa odtiaľto.“ Povedal chlácholivým hlasom.
„Vy ...“ zahriakla sa Kathy, keď si uvedomila, že to myslia vážne „Vy ste skutoční?“
„Áno.“ Povedal Sam a chytil ju okolo boku, aby nespadla, keď schádzala z kameňa.
„Počkať to znamená, že vy nie ste oni?“ neverila. Neverila, že toto všetko prežije, že pre ňu niekto príde. Ona to prežije. Jej srdce sa rozbúchalo šťastím a nádejou.
„Oni?!“ spýtal sa Dean.
„Áno. Oni. Sú dvaja!“ povedal Kathy a pri tom pozerala na Emmu a Nancy. Dean pozrel na Sama. Obaja vedeli, že tento deň sa tak rýchlo neskončí.
„Teraz čo?“
„Musíme ju odtiaľto dostať preč.“ Obaja sa pozreli na Kathy. Tá však s výrazom zdesenia hľadela niekam za nich.
„Kathy?!“ snažil sa zaujať jej pozornosť Sam.
„To.. to sú oni.“ Povedala priam nehybne. Dean a Sam sa otočili. O kúsok ďalej stáli dvaja muži v tmavých kabátoch.

„Dokážeš sa vrátiť do mesta?“ spýtal sa jej pohotovo Dean. Kathy mu ticho prikývla pričom nespúšťala zrak z démonov.
„Určite?“ chcel si byť istý, že sa jej niečo nestane.
„Áno.“ Povedala odhodlane.
„V poriadku.“ Dodal a nechal ju ísť. Kathy sa rozbehla pomedzi stromy.
„Dean! Čo to robíš? Videl si v akom je stave?“
„Áno videl ale týchto dvoch bastardov tu nemôžeme nechať vyčíňať.“ Pozrel sa na dve telá ležiace opodiaľ.
„Ale, ale Winchestrovci.“ Ozval sa po chvíli ticha Lusius. Sallas sa chystal ísť za Kathy ale Lusius ho rukou zastavil.
„Tá už nám je nanič. Nechaj ju tak. Čo sme chceli, tu už máme.“ Povedal potichu a s úškrnom sa pozeral na bratov.
„Už som sa začínal báť, že ani neprídete a budeme musieť uniesť ďalšiu.“ Začal Lusius. Dean a Sam si vymenili pohľady.
„Ou vám to nedošlo.“ Usmial sa Sallas. Obaja sa pohli smerom k bratom.
„Táto párty..“ ukázal na mŕtve telá dievčat, „... je len a len pre vás.“
„Čo to má znamenať? Čo chcete?“ prehovoril Dean.
„Čo chceme? No predsa Vás.“ Odpovedal Lusius.
„No nie na nejaký úžasný plán ako Azazel.“ Prehodil Sallas a pozrel na Sama. Deanovi pri zmienke o žltookom démonovi vrela krv. To on mohol za všetko. On bol zodpovedný za celé nešťastie ich rodiny. Mal chuť sa tam na nich vrhnúť. Sam si to všimol a zdrapil ho za bundu.
„Dean nie. Dean!“ Ten sa naňho pozrel.
„Kostol.“ Povedal šepotom Sam. Dean mu súhlasne prikývol a pozrel na démonov. Potom sa obaja lovci rozbehli smerom k opustenému kostolu. Bežali pomedzi stromy a obzerali sa, či tí dvaja nejdú za nimi. Vošli dnu a zavreli za sebou. Prešli celým kostolom až k miestu, kde bol oltár. Chvíľu zhlboka dýchali a snažili sa lapiť dych. Dean sa pozrel na brata.
„Myslíš, že nám na to skočia?“ Sam ani nestačil otvoriť ústa, keď ich prerušil lomoz prichádzajúci od dverí. Obaja sa obzreli tým smerom. Dvere sa rozleteli a v nich stál jeden z démonov. S úškrnom na tvári pozeral na Winchestrovcov.
„Mysleli ste si, že ma toto zastaví?“ ukázal posmešne na steny, na ktorých boli vyblednuté obrazy a stopa po kríži, ktorý tam kedysi spolu s nimi visel tiež. Lusius vstúpil dnu no zrazu akoby sa nemohol pohnúť. Snažil sa vykročiť, no nemohol. Pozrel sa na strop a potom znova na bratov.
„Nie, ale toto hej.“ Zaškeril sa Dean. No jeho radosť netrvala dlho. V dverách sa objavil Sallas. Všimol si diablovu pascu na strope, ktorá držala Lusiusa. Usmial sa a jediným pohľadom ju prelomil. Strop začal praskať a pasca, ktorú Winchestrovci pripravili bola razom nanič. Démon bol voľný.
„Máš plán B?“ povedal smerom k Samovi potichu Dean. Skôr než stihli zareagovať Lusius ich pohybom ruky hodil o stenu. Winchestrovci do nej prudko narazili a zviezli sa na zem. Otriasli sa a znova sa zdvíhali na nohy. No v tom okamihu sa ocitli na stene pripútaní mocou démonov. Dean sa snažil pohnúť no nešlo to. Pozrel sa na brata ten sa takisto ani nepohol.
„Myslím, že bolo dosť utekania...“ začal Lusius a pomaly kráčal stredom kostola „...Je najvyšší čas sa trochu zabaviť.“ dodal Sallas. Lovci vedeli, že to nebude asi nič príjemné. Lusius podišiel k Deanovi a pozrel mu priamo do očí.
„Párty môže začať.“
„Dúfam, že si to užiješ, lebo keď ťa dostanem do rúk...“
Lusius sa pousmial. Odstúpil od neho a začal hovoriť čosi po latinsky. Dean pomaly strácal vedomie. „Dean?!“ Posledné, čo počul bol bratov prestrašený hlas.
„Dean!“ Sam naňho volal ale on ho počul akoby z diaľky. Hlava mu ovisla. Stratil vedomie.

*****

Dean sa pomaly preberal. Zistil, že už ho nič nedrží pri stene ale, že je na zemi a je zviazaný. Zaťal zuby a zhlboka sa nadýchol.
„Sammy?!“ napadlo ho okamžite.
„Kde je?“ pohľad mu hneď spadol na vysokého muža o kúsok ďalej. Dean v ňom okamžite spoznal svojho brata. Poobzeral sa. Väznitelia neboli na blízku.
„Sammy! Sammy zobuď sa!“ vravel šeptom mladému lovcovi. Pričom sledoval bratov hrudník, či sa nadvihuje v pravidelných intervaloch dýchania.
„Žije!“ vydýchol si Dean. „Dýcha. Vďaka Bohu.“
„Sammy!“ Bratova hlava sa pomaly zdvihla.
„Hmm?“ Bol ešte omráčený.
„Čo sa deje?“ spýtal sa okamžite Sam, keď uvidel brata.
„Tí skurvy syni nás spútali a zmizli!“ odpovedal Dean,
„Počkaj, keď ich dostanem do rúk.“
„Počkaj mám tu ten malý nožík v zadnom vrecku.“ Snažil sa dostať z pút Sam. Po chvíli si už pretieral zápästie. Bol voľný.
„Rozviaž ma!“ okríkol ho Dean.
„Čo?“ spýtal sa Sam.
„ČO?“ zopakoval po ňom Dean.
„Rozviaž ma!“ nástojil na svojich slovách. Začal byť nervózny.
„Prepáč Dean. Nemôžem!“ pozrel na neho Sam so svojími psími očami.
„Nemôžeš? Ako to myslíš, že nemôžeš? Si zo mňa robíš srandu nie?“ kričal Dean. Vtedy si všimol, že s jeho bratom nie je niečo v poriadku.
„Ja ti neviem. Nie, že nemôžem ale ja nechcem. Niečo v mojom vnútri nechce!“ povedal Sam chladným hlasom. V tom sa jeho oči na chvíľu zmenili na čierne. Čierne ako temnota a prázdnota v jednom.
„Nie. Nie. Nie. Sammy bojuj s tým. Vieš, že s tým môžeš bojovať!“ snažil sa upokojiť Dean.
„Neviem Dean. Je to silnejšie ako ja. Pohlcuje to moje vnútro. Pomôž mi!“ vravel trasúcim hlasom staršiemu bratovi so slzami v očiach. V tom sa jeho výraz zmenil na bezcitný a začal sa smiať.
„Toto si chcel počuť Dean?“ pozrel na neho povýšenecky. Dean len zaťal zuby. Nedokázal zo seba dostať ani hlásku.
„Sammy ...“ nevedel čo povedať. Slzy sa mu tlačili do očí.
„ ... bojuj!“ povedal nakoniec po tichu.
„Nie. Dean“ Sam sa k nemu priblížil tak blízko, aby boli ich tváre tesne vedľa seba a on sa mohol pozrieť jeho bratovi rovno do očí. Do očí plných smútku, sklamania a strachu. Strachu o brata.
„Pozri na mňa! Alebo pozri na seba. Si len troska, ktorá trpí vo svojom vnútri. Myslíš, že si hrdina, ktorý zachraňuje ľudí? Si len slaboch, ktorý sa bojí ostať sám!“ Samove slová sa presne trafili tam kam chcel. Do Deanovho srdca, nečakane, tvrdo a hlavne hlboko.
„Pozri na mňa! Stalo sa presne to pred čím ťa otec varoval, že sa stane. Prečo si to nezastavil? Nezabránil tomu? Prečo si dovolil, aby sa zo mňa stalo monštrum? Hmm? Dean?“ Dean odvrátil zrak. Pery sa mu triasli. Toto nechcel nikdy zažiť. Na Samovi bolo vidno, že ho to teší ako je jeho brat zničený. Nahol sa k jeho uchu a po tichu mu šepol.
„Sklamal si Dean! Sklamal si otca! Sklamal si mňa! Sklamal si všetkých! Zlyhal si!“ Dean to už nevydržal.
„Nie!“ vykríkol s plného hrdla.
„Nedovolím, aby sa z teba stalo toto.“
„Nie?“ usmial sa Sam.
„No tak to môžeme vyriešiť len jedným spôsobom.“ Sam Deana odviazal. Ten nechápal čo sa deje. Sam sa pred neho postavil a položil mu do ruky dýku.
„Zabi ma!“ povedal so psími očami a rozpažil ruky.
„Prosím zabi ma. Ja nechcem takto žiť! Zabi ma Dean!“ Starší Winchester nemohol uveriť vlastným očiam. Pozrel na dýku a na brata.
„Nie!“ to bolo jediné čo z neho vyšlo.
„Prečo nie?“ Skríkol Sam. „Som monštrum ako ti povedal otec! Musíš ma zabiť!“
„Sammy ja to nedokážem. Nedovolím, aby si zomrel!“
„Nie?“ Samove ruky spadli pozdĺž tela. Pristúpil k bratovi.
„Všetko je už dobré Dean. Neboj.“ Povedal po tichu Sam.
Dean sa len usmial „spolu to určite vyriešia.“ Pomyslel si. V tom len ucítil ako mu Sam chytil ruku v ktorej držal dýku. V nasledujúcej sekunde už len cítil bratovu košeľu, ktorá sa pomaly nasakovala krvou. Pozrel na bratove brucho. Dean držal v ruke dýku, ktorá bola zabodnutá v bruchu jeho brata. On ju držal. On ho bodol. On ho zabil! Košeľa naberala rýchlo červenú farbu.
„Sam! Sammy! Nie! To nemôžeš!“ kričal Dean, keď zachytil bratove padajúce telo.
„To nemôže byť pravda! Sammy! Povedz niečo prosím!“ vzlykal nad bratovým telom.
Zelené oči mladšieho Winchestra sa upierali na svojho staršieho brata. Na jeho jedinú rodinu. Na jeho hrdinu. Chcel niečo povedať, aby ho upokojil ale nevládal. Všetko naokolo tmavlo a on to nemohol zastaviť. Zrazu zavrel oči. Nič necítil. Žiadnu bolesť, strach alebo nenávisť. Nič. Žiadne city. Necítil už ani bratove slzy dopadajúce na jeho tvár. Dean sedel na studenej zemi a v náručí zvieral mŕtve telo svojho mladšieho brata.
„Čo som to spravil? Čo som to dopustil?“ pýtal sa sám seba.
„Sammy?“ povedal po tichu akoby nechcel vyrušiť brata zo spánku. Vedel, že nespí ale nechcel si to pripustiť.
„Prepáč som slaboch!“ povedal Dean.
„No to si!“ povedal Lusius, ktorý za ním zrazu stál.
„Čo do ...“ Dean nevedel, čo má spraviť alebo povedať. Rýchlo si utrel slzy. Nechcel aby ho ten bastard takto videl.
„Ale drahý Dean. Radšej mlč. Nekaz túto úžasnú chvíľu!“ Dean len mlčky pozoroval Lusiusa
„Ďakujeme za zábavu.“ Povedal Sallas, ktorý práve prešiel bližšie k Deanovi.
„Zábavu?“ nechápal Dean ale Sallas nemienil Deanovi odpovedať a odriekal latinské slová.

*****

Kathy bežala pomedzi stromy. Neobzerala sa, či za ňou niekto ide alebo nie. Dostať sa preč z lesa. Dostať sa domov. To bolo jediné na čo myslela. To ju hnalo vpred. Takmer prestala vnímať početné rany na tele. Po hodine behu lesom uvidela, že porast redne a neďaleko je cesta von z lesa. Konečne sa táto nočná mora skončí. Vybehla na vychodenú lesnú cestu. Tam zastala a zhlboka sa nadýchla. Obzrela sa smerom do húštiny stromov. Kto boli tí dvaja. Ako vedeli, kde ju majú hľadať. Nepoznala odpoveď. Bola im však vďačná. Nebyť ich tak by dopadla rovnako ako Nancy a Emma. Chvíľu len tak stála zahĺbená do myšlienok. No opäť sa rozbehla. Musí sa dostať do mesta. Musí ísť za šerifom. Bola šťastná, keď uvidela domy črtajúce sa v diaľke. Konečne. Bola v meste. Opäť nabrala nové sily. Utekala priamo k policajnej stanici. Ocitla sa na hlavnej ulici. Nebola však prázdna. Tento krát nie. Hneď upútala pozornosť ľudí, ktorí na ňu iba nemo hľadeli. Namierila si to na policajnú stanicu. Vletela do dverí. Život na stanici akoby zastal. Všetky oči sa upierali smerom k dverám. Všetci hľadeli na dievča v dotrhaných zakrvavených šatách lapajúce po dychu. Zástupca šerifa ju hneď spoznal. „Kathy.“ To oni ju hľadali a dúfali, že žije. Okamžite sa spamätal a šiel k nej. Pomohol jej posadiť sa na stoličku a hneď jej priniesol aj pohár vody. Ku Kathy prišiel aj šerif a prisunul si k nej stoličku.
„Sú mŕtve.“ Vyhŕkla zo seba. „Nancy a Emma sú mŕtve. Oni.. oni ich zabili.“
„Kathy.“ Snažil sa zaujať jej pozornosť šerif. „Kto ich zabil, kde sú?“
„Tí dvaja, čo zabili aj Jeremyho.“ Kathy sa po líci skotúľala slza pri pomyslení na Jeremyho. Na to ako zvierala jeho mŕtve telo. Šerif jej podal vreckovku a opatrne pokračoval.
„Ako vyzerali?“ ˇ Bol rozhodnutý okamžite ich nájsť.
„Vysokí v tmavých kabátoch. Jeden mal hnedé a druhý svetlé vlasy. A mali také.. také čierne oči.“ Nikto nepripisoval tejto informácií význam. Mysleli si, že je iba zmätená.
„Kde sú teraz?“
„V lese. Pri starej osade.“
„V poriadku.“ Povedal a zdvihol sa zo stoličky. Zavolal si zástupcu.
„Zvolaj zopár ľudí hneď vyrážame.“ Povedal odhodlane. Nevedel čo môže v lese očakávať. Zástupca prikývol a už sa chystal na odchod.
„Musíte ich nájsť.“ Povedala Kathy. Šerif aj zástupca sa k nej otočili. Uprene sa na nich zadívala.
„Musíte ísť za nimi.“ Obaja policajti nechápali o čom hovorí.
„Neboj sa nájdeme ich a odpykajú si trest za to čo urobili.“ Ubezpečoval ju šerif.
„Nie musíte im pomôcť.“
„O kom to hovoríš Kathy. Komu máme pomôcť.“
„Tým dvom mužom. Vyslobodili ma. Nebyť ich skončila by som ako Nancy a Emma.
„Upokoj sa Kathy. Hneď teraz sa vyberieme do lesa.“

*****
„Dean!“ vyhŕkol zo seba Sam keď uvidel, že jeho brat je pri vedomí. Ten sa začal prestrašene obzerať okolo seba. Upokojil sa až keď uvidel známu tvár svojho mladšieho brata, ktorý naňho s obavou ale i úľavou zároveň hľadel.
„Sammy.“ Povedal takmer potichu a oprel si hlavu o stenu. Jeho brat žije. Nič sa mu nestalo. To bolo to jediné na čom mu záležalo.
„Tak čo Dean?“ zaškeril sa Lusius, „Páčilo sa ti to?“ Deanovi sa na jazyk tislo tisíc nadávok. Od zlosti sa mu triasla brada. No iba naňho nenávistne pozeral.
„Taký malý náhľad do budúcnosti, čo povieš.“ Pridal sa aj Sallas. Vtom sa otočil k mladšiemu z bratov, ktorý nechápal o čom hovoria.
„Ou a na teba by sme takmer zabudli.“ Povedal a opäť predniesol latinské slová, ktoré z jeho a Lusiusových úst zneli už toľkokrát. Dean sa pozeral na démonov.
"Nieeee! to nemôžete!" snažil sa vymaniť z pút ale už bolo neskoro Samova hlava ovisla.

Sam sa prebudil v mäkkej posteli. Slnečné lúče, ktoré mu svietili do tváre cez veľké okná ho prinútili zobudiť sa.
„Dean!“ zakričal, keď si po chvíli na všetko spomenul. Na celú tú hrôzu posledných hodín. Sedel na posteli celý spotený,
„Kde to som? Kde je Dean?!“ okamžite sa obliekol a zišiel dolu schodmi. Dom, v ktorom sa zobudil bol starý a veľký. Jeho starobu naznačovali veľké obrazy na chodbe, kde bolo veľa miestností. Rozhodol sa, že skontroluje prízemie. Keď už bol skoro na konci točitého schodiska započul hlas. Jemu tak známi hlas. Deanov hlas.
„Je v poriadku!“ povedal si pre seba potichu. Prišiel ku kuchynským dverám, aby sa presvedčil aj keď sa nemusel uisťovať pretože veľmi dobre vedel koho to je hlas. Otvoril kuchynské dvere. Za stolom sedel vysmiati Dean
„Á náš spáč sa konečne zobudil!“ Zavtipkoval. Sam k nemu hneď pribehol a vstávajúceho Deana pevne objal. Dean len s ťažkosťou držal tanier, na ktorom boli pred chvíľou jeho raňajky také silné bolo to objatie.
„Ako sme sa odtiaľ dostali? Kde to sme? Si v poriadku?“ vyhŕklo so Sama neskutočne veľa otázok.
Dean na neho len nechápavo hľadel.
„Čo ti je? Viem, že sme to včera prehnali s pitím ale nie až tak moc!“ prehovoril po chvíli Dean.
„ČO? Včera? Prehnali s pitím ? Šibe ti Dean! Čo sa stalo s tými démonmi čo sme lovili v Oregone?“ Sam bol zmätený.
„Sam. Mal by si sa ukľudniť a dať si studenú sprchu!“ prehovoril Samovi za chrbtom hrubý hlas. Sam ho veľmi dobre poznal. Zarazilo ho ešte viac, keď si uvedomil komu patrí. Nechcel sa pozrieť. Vedel, že keď to spraví neuverí alebo, že to môže byť iba vytúžený sen. Otočil sa. Stál tam jeho otec. Stál opretý o kuchynský pult. V rukách držal utierku do ktorej si utieral mokré ruky. Na tvári mal svoj široký úsmev, ktorý videl tak málo.
„Sam?“ spýtal sa ho keď si John všimol Samov výraz tváre. Sam neveril, „Žije! ON žije! Čo sa to tu do pekla deje?“ všetky otázky sa mu zrazu vynorili v hlave ako nečakané tornádo.
„Otec?“ prehovoril po chvíli.
„Sam mal by sa si ísť osprchovať ako vraví otec.“ Povedal Dean a potľapkal mladšieho brata po pleci.
„Musíš sa pripraviť!“ povedal John.
„Na čo? Načo pripraviť?“ povedal Sam keď si uvedomil, že už aj jeho brat niečo spomínal.
„Otec ja som ti včera vravel, že sme ho mali naložiť do auta a odviesť preč do Tichuany.“ Nahodil svoj šibalský úsmev Dean.
„Dean!“ okríkol ho John. Prešiel k Samovi a chytil ho za rameno.
„Sam. Dnes sa ženíš! Spomínaš si?“ povedal John a v hlase mal dosť veľké pochyby, že o tom jeho najmladší syn vie.
„Žením?!“ Sam nič nechápal. John sa znepokojil.
„Sam? Čo je s tebou?!“ povedal Dean a pozeral na brata nechápavým výrazom.
„Dean.“ Povedal John a naznačil, že má mlčať.
„Ja.. Ja neviem!“ povedal Sam úprimne.
„Sam bež sa osprchovať!“ povedal John. Sam chcel niečo namietnuť ale napokon si povedal, že si v sprche vyčistí hlavu.
PO chvíli vyšiel zo sprchy. Nepomohla. V hlave mal zmätok ako po riadnej opici.
„ČO sa to tu do riti deje?!“ sadol si na okraj postele a hlavu si chytil do rúk. Slzy na krajíčku naznačovali, že v jeho hlave sa odohráva veľký boj.
„Sam mysli..,“ postavil sa pred zrkadlo, „ musíš prísť na to čo sa tu deje!“
Obliekol si rifle a tričko a zišiel dole do obývačky, aby sa porozprával s otcom a bratom. Nemohol to už viac držať v sebe. Vedel, že spolu na niečo prídu. Vošiel do obrovskej miestnosti sadol si na pohovku oproti brata a otca.
„Sam povedz nám všetko, na čo si spomínaš ako posledné!“ spýtal sa ho John a Dean len pozrel na brata. Mal strach Sam nikdy taký nebol.
„Myslím.... myslím, že to bol asi sen. Zlý sen!“ snažil sa Sam povedať pokojným hlasom. Aby presvedčil svoju rodinu a hlavne sám seba.
„Sam povedz nám teda o tom sne.“ Začal John tichým hlasom. Vedel, že na Sama nemá cenu kričať. Bol taký istý tvrdohlavec ako on. Dean im to tak často pripomínal. Sam sa nadýchol.
„Ja.. ja a Dean sme boli na love. V Oregone. Niekto unášal dievčatá. Keď zmizlo tretie dievča prišli sme ja a Dean do mesta. Po pár hodinách sme si boli na sto percent istý, že ide o démona. Tak sme podľa mojich vízii určili miesto kde sa nachádza. Išli sme do lesa. Oslobodili sme dievča a potom sa zjavili démoni. Prekvapili nás. Boli dvaja a to najdôležitejšie bola to pasca, aby nás dvoch s Deanom prilákali. Nečakali sme to. Nalákali sme ich do pasce ale oslobodili sa. Začali nás týrať.“ Sam pozrel hlboko do bratových zelených očí a zaťal zuby. Spomenul si na jeho zničený pohľad plný úľavy keď ho jeho brat uvidel.
„A ďalej si nespomínam.“ Povedal smutne Sam.
„No ak ťa to upokojí Sammy dlho sme spolu na love neboli. Vlastne odkedy si odišiel na Stanford.“ Povedal Dean potichu. Vedel, že to čo Sam vyrozprával nemôžu brať na ľahkú váhu.
„A kde som bol ja?!“ spýtal sa John rázne. Sam sklopil zrak a slzy sa mu dostali na kraj očí. Keď si spomenul sa ten deň, keď jeho otec zomrel. Hádali sa! Tak strašne sa v ten deň znova pohádali. Jeho otec ležal na nemocničnom lôžku a on aj tak na neho dokázal kričať. V zapätí si spomenul ako uvidel svojho otca ležať na studenej zemi svojej nemocničnej izby. Slzy cez ktoré ho takmer nevidel. Čas 10:41, ktorý vyšiel z doktorových úst ako čas smrti jeho otca. Spomenul si na večer, keď spolu s Deanom stáli na opustenom priestranstve. Pred nimi bol ich otec zabalený v bielej plachte. Plamene. Plamene, ktoré Sama vtedy utvrdzovali, že niet cesty späť, že to čo vidí nie je sen. Cítil ich na svojom tele. Vo svojom srdci. Snažili sa spáliť aj poslednú spomienku na jeho otca ale neboli také silné. Spomienky mu nikto nikdy nevezme. To boli tie slová ktoré si vtedy povedal.
„Bol si mŕtvy otec. Zomrel si dva mesiace pred týmto všetkým po autonehode. Ja som šoféroval. Viezli sme Deana do nemocnice a šofér kamiónu nás vytlačil z cesty.“ Vypadlo so Sama. Nemohol sa mu pozrieť do očí. Nemohol mu povedať pravdu. Vedel, že by mu otec neuveril, že uzatvoril dohodu s Azazelom. John len mlčal. Nemohol uveriť, tomu čo jeho mladší syn povedal. Sam zdvihol hlavu. „Otec čo sa to tu deje?“
„Mal by si sa obliecť. Už sme stratili veľa času hovorením. Jessica na teba čaká!“ povedal odmerane John. To čo mu Sam povedal ho vyviedlo z mieri.
„JESSICA?“ zakričal Sam. John s Deanom na neho pozreli akoby zrovna povedal niečo nezrozumiteľné.
„Sam? Tú si tiež videl mŕtvu?!“ spýtali sa takmer naraz John a Dean.
„Chlape mal si dosť krvilačný sen!“ snažil sa uvoľniť náladu Dean. Sam neudržal slzy. Vracali sa mu tie najbolestivejšie spomienky.
„Zomrela v našom prenajatom byte pred rokom. Tak isto ako mama. Azazel ju upálil na strope!“ Samovi stekali slzy po lícach.
„Tu sa niečo deje otec. Ja to viem!“
„Bež sa obliecť. Sam bol to len sen. Zlý sen! Jessica žije ver mi. Bola tu včera večer nespomínaš si?!“ snažil sa upokojiť Sama John.
„Ale...“ začal Sam.
„Choď sa obliecť!“ povedal John a uprene naňho hľadel. Sam o chvíľu stál vo svojej izbe v ktorej sa ráno prebudil. Bol už oblečený od zlosti, ktorá v ňom rástla ani nevedel ako sa obliekol. Stál pred zrkadlom a uväzoval si viazanku keď započul klopanie na dvere. Do izby vošiel Dean v smokingu. Samovi to trochu vyrazilo dych.
„Otec sa pýta či už si pripravený?“ prehodil po tichu a snažil sa uvoľniť trochu golier na košeli, ktorý ho škrtil.
„Áno som. Môžeme vyraziť.“ Hodil na seba oblek Sam. Nevedel ako sa má cíti. Bál sa tešiť pretože tušil, že môže prísť veľké sklamanie. Kedykoľvek ako poznal svoju rodinu. Na druhej strane ak by to bol len sen nemôže byť smutný. Žení sa. Berie si Jessicu. To chcel vždy spraviť. Dean ho zastavil keď bol Sam pri dverách.
„Počuj. Ak to nechceš robiť. Stačí povedať. Vieš to však? Sam som tu pre teba aby som ti vždy zachránil zadok!“ Sam sa len usmial a uvedomil si, že ak je Jess živá. On nikdy nevyrazil pred rokom s Deanom na lov a že nikdy nezabili tie príšery a obludy, ktoré stretli spolu za posledný rok. Nikdy ich nezabili. Nezažili všetku tu zábavu, keď sa navzájom podpichovali. Sam si hneď spomenul na to ako sa nemohol prestať smiať keď spolu s bratom lovili Strigu a Dean sa zľakol starej pani na vozíku. Nikdy nezabudne na Deanov výraz keď si myslel, že spí a ona sa pohla. Povedala, že „spí s otvorenými očami.“ Nikdy nezabudne na Deanov výraz tváre. Sam sa pri tejto spomienke nemohol neusmiať.
„Ďakujem Dean vážim si to.“
Vyšli pred dom. Stála tam Impala v celej svojej kráse.
„Myslím, že keď sa dnes ženíš, že máš právo na poslednú jazdu!“ povedal Dean a hodil bratovi kľúče.
„Dean! To nemyslíš vážne!“ začudoval sa Sam. Dean mal svoju krásku nadovšetko rád. Nikdy ju nedával z ruky. Nikdy ju nikomu nepožičiaval. Sam si sadol za volant. John vedľa neho. Pozrel sa na mladšieho syna a pousmial sa. Bol na neho hrdí. Jeho syn sa žení. Nebol nadšený, že od nich odišiel ale po dlhých rokoch sa s tým zmieruje. Jeho syn má vlastný život. Dean si sadol za neho. Ako on povedal, aby v každej chvíli mohol skočiť dopredu. Vyrazili. Mali pred sebou pätnásť minútovú cestu. Keď boli asi v polovici Sam začal veriť, že to čo zažil bol len zlý sen nič viac. Pozrel sa na otca. Jeho úsmev nezmizol z tváre. Keď na neho Sam hľadel uvidel v okne spolujazdca veľký kamión, ktorý do nich narazil a vytlačil ich do pola. Presne ako vtedy. Náraz bol silný. Počul hluk ale nič necítil. Bola to sekunda, keď auto narazilo. A hneď bolo po všetkom. Nemohol uveriť. Keď otvoril oči videl svojho otca celého od krvi ale začínal sa hýbať.
„Dean!“ povedal ubolený Sam a pozrel na zadné sedadlo. Dean sa tam začal hmýriť.
“Som v poriadku Sammy. Neboj!“ Sam si vydýchol všetci to prežili. Zo srdca mu spadol veľký kameň.
„Winchestrovci? Ale čo sa nám to stalo?“ všetci s v aute mykli. Známi hlas im napovedal, že to všetko nebola náhoda. Pred rozbitou Impalou stál Azazel.
Všetci sa pokúšali dostať z auta ale Azazel bol silnejší. Vo vnútri auta ich držal mocnou silou.
„Bože.“ Zhlboka sa nadýchol.
„Aký je to krásny deň čo? Povedal by som zrodený na svadbu. Však Sammy?“ zasmial sa Azazel. Sam mu chcel niečo povedať ale Azazel ho predbehol.
„Sam? Vidíš ten dym čo stúpa tam vzadu?“ Azazel sa otočil tým smerom a pozeral sa naň so všetkou hrdosťou.
„To je kostol kde si si mal vziať tvoju Jess. Je v plameňoch. Len aby si vedel. Bohužiaľ nikto neprežije. Ó áno ani tá tvoja nevestička nebude živá.“ Povedal a pozrel Samovi priamo do očí. Sam sa začal ešte viac vzpierať. Všetko ho bolelo. Nevnímal zranenia. Chcel len jediné. Chcel smrť muža, ktorý stál pred ním.
„Zabijem ťa. Počuješ ma?!“ kričal Sam a jeho otec a brat sa k nemu pridali.
„Také silné reči na niekoho komu nezostáva veľa času. Ts ts John ale dlho sme sa nevideli. Počul som, že ma hľadáš. Tak som prišiel.“ Azazel sa usmieval od ucha k uchu.
„Zabijem ťa. Počuješ! Zabijem!“ kričal John. Snažil sa vymaniť z neviditeľných pút, ktoré ho držali pripútaného v aute.
„Viete čo. Nemám veľa času! A unavujete ma!“ povedal naštvane Azazel a podišiel k autu.
„John ďakujem, že si sa tak dobre staral o Sama. Ale už ťa nepotrebujem!“ John v tom momente skríkol od bolesti, ktorá mu zaplavila celé telo. Cítil akoby sa mu jeho telo vnútri trhalo na kusy.
„Otec Nie!“ kričali Sam a Dean cez seba. Nemohli sa na to pozerať. John sa posledný krát na nich pozrel. V očiach sa mu začala rozširovať prázdnota. Nebol tam žiadny život. Jeho synovia pochopili. Je mŕtvi.
„Takže neviem ako to povedať. Úprimnú sústrasť alebo ako sa to pri takejto príležitosti vraví. Mrzí ma to ale bolo to nutné.“ Ohlásil sa Azazel.
„Keď ťa dostanem do rúk. Pošlem ťa do toho najhorúcejšieho pekla. Počuješ ma ty sukin syn!“ kričal Dean a v očiach mal nenávisť.
„No neviem, či na to bude čas Dean. Lebo teba tiež nepotrebujem.“ Povedal vyrovnaným hlasom démon.
„NIE!“ zakričal Sam spredu. Nestihol ani dopovedať, keď ho prerušil bratov výkrik. Sam sa pozrel do spätného zrkadla. Priamo do Deanových očí. Dean mu pohľad opätoval a snažil sa naňho usmiať. Ako toľkokrát predtým mu chcel dať najavo, že to bude OK. No Sam vedel, že nebude. Tento krát nie. Deanovi prešla tvárou bolesť. Netrvalo dlho a hlava mu ovisla na zadnom sedadle.
„Dean! Nie! DEAN!“ Kričal na brata ale vedel, že ho už nepočuje.. Z očí staršieho Winchestra pomaly vyprchal jas. Sam pozeral iba do prázdnych mŕtvych očí. Nedokázal zastaviť slzy, ktoré sa mu tlačili do očí. Práve prišiel o všetkých, ktorých miloval. Otec, Dean, Jess. Všetci boli preč.
„Tak to by sme mali.“ Povedal si pre seba Azazel a vykročil k Samovi. Ten stále neveriacky hľadel na mŕtveho otca a brata. Až po chvíli si všimol, že démon stojí pri ňom. Zotrel si slzy z očí.
„Zabijem ťa!“ skríkol. „Počuješ!“
„Ts ts.“ Pokrútil hlavou Azazel. Zahľadel sa mu do očí a prehovoril čosi po latinsky. Sam sa ponoril do tmy.

*****

„Dean! Otec!“ vykríkol Sam len čo sa znova prebral.
„Sam. Sam!“ skríkol naňho Dean. Chcel ho upokojiť.
„Bola to len predstava. Predstava, ktorú ti vnútili. Nič viac.“ Pokračoval a stále hľadel na brata. Ten sa upokojil. Dean sa tvárou opäť otočil k Lusiusovi a Sallasovi.
„To je všetko? Všetko čo viete? Privodiť sny a predstavy. Čo ste zač, nejaké víly?“ vysmial ich Dean.
„Typický Dean. Vtipný za každej situácie. Všakže?“ Povedal sucho Lusius.
„To vieš nemôžem si pomôcť tvoj ksicht si priam žiada nejaký vtip.“
„A toto si priam žiada začať s niečím lepším.“ Dodal démon a vytiahol spod kabáta nôž. Nôž, ktorým zabil dievčatá v lese a Jeremyho. Ten istý nôž, ktorým chcel zabiť aj Kathy. Čepeľ sa leskla vo svetle zapadajúceho slnka, ktoré prenikalo cez vitráž na oknách. Starší lovec sa pripravoval na to čo príde. No démon nôž zabodol do jednej z lavíc ktoré sa váľali všade naokolo.
„To by bolo príliš rýchle.“ Povedala prišiel opäť k nemu. Zahľadel sa mu do očí. Dean v tom okamihu začal lapať po dychu. No márne. Bojoval o každý nádych, každú trochu kyslíka, no ten sa mu do pľúc nedostával. Vedel, že to už dlho nevydrží. Akoby mu čosi zvieralo hrdlo.
„Dosť!“ skríkol Sam. Lusius sa naňho pozrel. Otočil sa spať k Deanovi a prestal. Ten sa prudko nadýchol a snažil sa nabrať toľko kyslíka koľko bolo len možné. Keď sa ako tak spamätal, démon začal znova. Pohrával sa s Deanom celých 15 minút. Pomaly ho to prestávalo baviť.
„Čo vlastne chcete?“ vyhŕkol Dean, keď lapil dych.
„Už som to vravel. Vás...“ Lusius vytiahol nôž z jednej z rozlámaných drevených lavíc do ktorej ho predtým zabodol a opäť podišiel k Deanovi. „...ale mŕtvych.“ Pozrel mu do očí a prudko mu zabodol čepeľ do boku. Starší Winchester len sťažka zadržal výkrik, ktorý sa mu dral do úst. Lusius si vychutnával pohľad do Deanových očí. Vychutnával si bolesť, ktorá sa mu v nich zračila.
„Nie! Dean!“ Sam sebou trhol chcel sa vymaniť z moci, ktorá ho držala pri stene. Chcel ísť za bratom. Pomôcť mu. Jediné, čo mu zostávalo bolo sa na to celé pozerať. Deanovi sa podlomili kolená. Nebyť moci, ktorá ho držala zviezol by sa na zem. Krv mu začala presakovať cez tričko i bundu. Sam bezradne pozeral raz na brata raz na démonov.
„Nie! Nechajte ho!“ v hlase sa mu ozýval strach aj hnev zároveň.
„No tak sa ukáž. Predveď prečo ťa Azazel tak veľmi chce.“ Vysmial Sama Sallas. „Ukáž, čo je v tebe. Prečo by si mal byť niečo viac ako my?“ Dean strácal čoraz viac krvi. Prestával vnímať svet okolo seba. Lusius ho chytil pod krk a narazil mu hlavu o stenu. Dean sa nebránil. Nemal síl.
„Tak čo Dean?“ znova mu udrel hlavou o stenu.
„Už žiadne vtipy?“ vyprskol posmešne. Dean sa len s problémami držal pri vedomí. Netrvalo dlho a obklopila ho tma.
„Myslel som si.“ Zaškeril sa. Povolil zovretie a hlava staršieho lovca ovisla. Už ho pri stene nedržala žiadna sila a jeho telo sa bezvládne zviezlo k zemi.
„Takže už si nám zostal iba ty Sammy.“ Dodal Lusius. Sam zhrozene pozeral na brata. Krv mu stekala už aj po rifliach. Z tváre sa mu vytrácala farba. Mladšiemu lovcovi z oči sršala nenávisť pri pohľade na démonov. Prial si, aby mohol niečo spraviť. Rozbehnúť sa za bratom. Poslať tých bastardov tam kam patria. Hocičo. Sam hľadel na krvácajúce telo svojho staršieho brata. Zlosť a hnev v ňom rástli. Dávali mu silu bojovať a pokúsiť sa zachrániť brata.
„Sam!“ povedal Lusius a prešiel k nemu ešte stále držal v ruke nôž z ktorého kvapkala Deanova krv.
„Sammy?! Azazelov vyvolený!“ Lusius sa na neho z odporom pozrel.
„Zabijem Vás!“ precedil cez zuby Sam s odhodlaním a slzami v očiach.
„Čo sa deje Sammy? Chýba ti tvoj veľký brat? Hmm?“ spýtal sa Sallas ktorý stál za Lusiusom.
„Tak čo spravíš? Použiješ svoje schopnosti? No tak do toho!“ povzbudzoval ho Sallas.
„Možno posunieš jednu z lavíc.“ Rozosmial sa Lusius.
„DO TOHO! Ukáž nám prečo si ťa Azazel vybral a prečo ťa má tak strašne rád!“ kričal Sallas. V jeho démonskych očiach sa odrážala zlosť.
„Rád? Vyvraždil mi celú rodinu. Všetkých, ktorých som kedy miloval! To nazývaš mať rád? Keď ho nájdem pošlem ho do najhorúcejších pekiel ale až po Vás!“ začal so sebou šklbať Sam. Chcel sa vymaniť zo sily, ktorá ho stále držala pri stene. Nepomáhalo.
„Dosť bolo sľubov. Ukončime to!“ začal Sallas,
„Ale pomaly!“ zaškeril sa. Sam na sucho preglgol. Lusius chytil pevne dýku.
“Čo takto spraviť to isté, čo sme spravili tým dievčatám, ktoré pre nich zomreli?“ položil otázku Lusius. Nečakal na odpoveď. Vedel, že Sallas bude súhlasiť. Samove telo skĺzalo po podlahe do vodorovnej polohy. Ležal na studenej drevenej podlahe. Lusius šmahom ruky rozopol Samovi košeľu prešiel dýkou bližšie k tričku. Usmial sa,
„Nebudeme predsa ako zvieratá!“ povedal po tichu a do Samového trička utrel Deanovu krv. Sam zavrel oči a zhlboka sa nadýchol. Bolo to horšie ako bodnutie do srdca. O chvíľu bol Sam do pol tela nahý.
„Začíname!“ povedal Sallas a postavil sa naproti Lusiusovi. Lusius uchopil dýku. Umiestil ju na miesto kde je pár centimetrov pod kožou srdce. Vyrezal prvý znak. Sam zaťal zuby. Démoni si to užívali. Sam nevydržal po piatich minútach vykríkol od bolesti. Výkrik bol silný a hlasný. Nehorázna bolesť prechádzala Samovým telom. Sallas s Lusiusom sa takto bavili hodinu. Až kým na Samovom tele nebolo miesto na ďalšie znaky. Sam ležal nehybne na zemi. Každý jeho nádych ho bolel. Každý pohyb znásoboval bolesť ešte viac. Celý sa potil. Kvapky potu mu stekali do otvorených rán na tele.
„No čo Sammy? Ako sa máme? Spadol nám hrebienok? Užívame si posledné minúty života?“ smial sa Sallas, keď si utieral zakrvavené ruky.
„Nevolaj ma Sammy! Ty sukin syn.“ Odpovedal mu storoho Sam.
„Ale. Ale pozrieme sa. Sammy má ešte silu odporovať!“ Sallas pozrel na Lusiusa.
„No stačí povedať Sam. My si zábavu nájdeme.“ Povedal Lusius. Vonku už bola tmavá obloha , ktorá naznačovala hlbokú noc. Bolo počuť len tiché zavíjanie vetra.
„Len si poslúž ale mi dvaja sme spolu ešte neskočil!“ povedal Sam Sallasovi do očí. Vedel, že už nemá čo stratiť. Pozrel na nehybné telo svojho brata. Kaluž krvi sa zväčšila.
„Čo Vás štve najviac povedzte mi! To že Vás Azazel nechal tak a nepovedal Vám svoj plán alebo, že dal prednosť nám výnimočným deťom pred svojimi poskokmi? Svojimi psami? Hm?“ teraz sa začal smiať Sam. Dúfal, že keď ich vyprovokuje stratia trpezlivosť a jemu sa nejako podarí ich zneškodniť.
Sallas sa rozbehol ale Lusius ho zastavil „Nie!“
„Wau ja som brnkol na správnu strunu!“ Smial sa ešte väčšmi Sam.
„Dal Vám padáka, pretože Vám neveril. Nechcel, aby ste boli pri ňom. Aby ste mu nepokazili jeho veľký plán.“ kričal Sam. „Pre neho ste len nuly! Nikto!“ Sam sa pozrel na démonov a pohľadom plným opovrhnutia. Lusius neudržal Sallasa. Tomu vytrhol dýku a vrhol sa na Sama. Bodol ho do brucha skôr ako stihol Lusius zasiahnuť.
„Takto sme to nechceli spomínaš!“ kričal Lusius. Sallas čupel pri Samom.
„To je to jedno!“ povedal stále upretými pohľadom na Sama. Sam sa snažil chytiť dych. Cítil, že mu po tele steká krv. Neviditeľná sila ho pustila. Vedel, že neustúpila len tak. Rukou si chytil ranu. Pred očami sa mu zväčšovala temnota. Ešte raz sa obzrel bratovým smerom. Svet začal viac a viac černieť. Je to tu. Koniec. Smrť. Znova uvidí celú rodinu. Mamu. Otca. Deana. Jess. Mal strach nikdy nevedel, čo sa stane po smrti. Je vôbec nebo? O pekle vedel až príliš dobre. Dúfal, že jeho rodina je v nebi a on sa s nimi stretne. Temnota zvíťazila. Tma. To bolo to posledné čo videl. Tmu.
„Čo to má znamenať?“ Lusius a Sallas sa zdvihli od tiel bratov a obzreli sa smerom odkiaľ prišla otázka. Vo dverách kostola stál akýsi muž. Vstúpil dnu. Pozrel sa na pascu na strope a šiel ďalej. Pomaly prechádzal stredom kostola pozerajúc po stenách. Nakoniec mu pohľad padol na Sama a Deana ležiaceho na zemi.
„Tak znova.“ Dožadoval sa odpovede. „Čo to má znamenať?“ Jeho oči dostali svetložltý nádych.
„Chceli sme ťa ich zbaviť.“ Začal Lusius, „Mysleli sme si...“
„Nie! Vy ste nemysleli.“ Odvrkol mu Azazel. “V tom je ten problém.“ Lusius aj Sallas stíchli.
„Snažíte sa zničiť všetko čo mám v pláne?“ zvýšil hlas. „Jeho potrebujem. Ale živého.“ ukázal na Sama bezvládne ležiaceho na zemi.
„My..“
„Dosť.“ Zahriakol ho Azazel. „. Zbavil som sa každého, kto mi stál v ceste.“
„Nikto mi nebude kaziť plány. Ani vy dvaja.“ Zasyčal. Pomaly sa k nim priblížil. Uprene sa im zahľadel do čiernych očí. Obaja sa chytili rukami za krk. Začali sa dusiť
„Už sa to nikdy nes..stane.“ chrčal Sallas.
„To máš pravdu.“ Usmial sa Azazel „Tým som si viac ako istý.“ Obaja démoni sa zviezli na zem. Bezmocne sa zvíjali na podlahe a z úst im vychádzal čierny dym.
„Pro...sím.“ žobrali o život, no nebolo im to nič platné. Dym sa stratil v strope a obaja zostal mŕtvi ležať.
„TERAZ sa to už nikdy nestane.“ Dodal žltooký démon. Ešte sa na chvíľu pozrel na lovcov ležiacich na zemi a odišiel z kostola.

*****

Šerif spolu asi s desiatimi svojimi ľuďmi a zopár dobrovoľníkmi, ktorí sa ponúkli po Kathynom návrate naskákali do áut a vyrazili do lesa.
„Pripravte sa. Podľa toho čo nám Kathy povedala sú nebezpeční! Dávajte si pozor!“ dával rozkazy, keď zastali na parkovisku. Cesta im netrvala dlho. Tieto lesy poznali od mala. O tridsať minút sa priblížili k rozpadnutej osade. Chceli postupovať ďalej ako im povedala Kathy ale strážnik, ten istý, ktorý držal hliadku pri chate v ktorom zavraždili Jeremyho zakričal na šerifa.
„Šerif! Ten kostol. Jeho dvere sú otvorené možno, že sa tam schovali.“
Všetkým to pripadalo ako dobrý nápad. Netrvalo dlho a obkľúčili kostol. Vtrhli do vnútra. Pri dverách uvideli na zemi telá dvoch mužov.
„Skontrolujte im pulz!“ rozkázal šerif a stále mieril zbraňou na dve telá.
„Sú mŕtvy!“ skonštatoval muž kontrolujúci im pulz.
„Šerif! To sú tá agenti FBI čo som Vám vravel!“ zakričal strážnik z miesta, kde sa kedysi nachádzal oltár.
„Žijú!“ skríkol prstami ešte opretými o Deanov krk.
„Zavolajte záchranku! Znesieme ich dole!“ rozkázal šerif a pár chlapov nečakalo a pochytali oboch na ruky a zniesli na parkovisko. Vedeli, že každá minúta je pre týchto dvoch mladých mužov drahá.
Ostatní sa pobrali najskôr pre telá Emmy a Nancy. Telá ich vrahov majú čas.

*****

Lekársky tím bol už nastúpený pred nemocnicou. Stáli tam odvtedy, čo im šerif zavolal, že k nim posielajú dvoch ťažko zranených mužov. O chvíľu bolo počuť ako sa z diaľky ozývajú sirény.
„Pripravte sa! Každý dobre vie čo má robiť!“ Povedal prešedivení doktor okolo päťdesiatky. Sanitky s modrými a červenými majákmi zastali pred nemocnicou. Záchranári okamžite zdeľovali životné funkcie dvoch pacientov.
„Rýchlo na sál!“ kričal okamžite doktor keď ich uvidel.
Bobby práve dorazil do mesta a dve sanitky rútiace sa mestom nenaznačovali pre skúseného lovca nič dobré. Rozhodol sa ich nasledovať až k nemocnici. Vystúpil z auta a šiel zistiť, čo sa deje. No zostal ako obarený, keď uvidel bezvládne telá dvoch mladých mužov.
„Preboha! Nie!“ Nemohol uveriť. Neveril, že Winchestrovci práve teraz bojujú o život.
„To nemôže byť pravda!“
„Čo sa stalo?“ spýtal sa okamžite jedného zo záchranárov.
„To Vám nemôžem povedať.“ Odbil ho.
„Som ...Som ich strýko!“ povedal Bobby po tichu.
„Aha.“ Záchranca sa na neho pozrel v ľútosťou v očiach.
„Našli sme ich v opustenom kostole uprostred lesov.“ Záchranár ukázal rukou na kopce.
„Ako?... Ako sú na tom?“ Bobbymu sa stále ťažšie vyslovovali slová. Záchranár ho chytil za rameno, „Lekári budú robiť všetko, čo je v ich silách, aby ich zachránili. Verte mi. Sú to vynikajúci lekári.“ Bobby vedel, že tie slová znamenajú len jedno. Ich stav je tak vážny, že mu nezostáva nič iné len sa modliť.
Po chvíli vbehol do vnútra na recepciu. Sestrička mu ukázala miestnosť pre príbuzných, ktorí čakajú na lekárov ohľadom zdravotného stavu ich najbližších a to Sam a Dean pre neho boli. Boli mu ako rodina. Boli mu ako vlastný synovia a oni to dobre vedeli.
Bobbymu strašne vadili pohľady ľudí chodiacich okolo neho a ich ľútosť ho vytáčala. Lovec v miestnosti strávil tri hodiny. Prechádzal sa z jednej strany na druhú. Snažil sa to všetko pochopiť ale miestnosť na to bola primalá. V tých hodinách bol schopný vybehnúť na najvyšší vrch sveta ak by to chlapcom zachránilo životy. Zrazu sa medzi dverami objavila mladá žena.
„Dobrý deň? Alebo večer?“ snažila sa odľahčiť situáciu. Bobby sa strhol z myšlienok. Dievča tam stálo v bledomodrom župane ale aj tak videl obväzy, ktorými mala pokrytú vrchnú polovicu tela.
„Kto ste?“ spýtal sa Bobby na pokraji zúfalstva.
„Som Kathy. Kathy Smithová. Sestra mi povedala, že ste strýko tých dvoch mladých mužov, ktorí mi zachránili život.“
Bobby prikývol. „Aha to ste vy? Ste v poriadku?“
„Áno som. Lekár povedal, že sa tie jazvy časom zahoja. A Ako sú na tom oni?“ spýtala sa.
„Stále sú na operačnej sále. Nevyzerá to dobre.“ Vysúkal zo seba. Vedel ako sú na tom len si to nechcel priznať
„To mi je ľúto!“ Kathy vybehli slzy.

„To všetko aby ma zachránili.“ Kathy začala plakať, keď si uvedomila, že jej záchrancovia teraz bojujú o život pár miestností od nej.
„Neplačte!“ jemne ju objal.
„Ako tých tvrdohlavcov poznám. Nič by im nestálo v ceste aby Vás znova zachránili majú to v krvi. Verte mi.“ Kathy sa pousmiala.
„Kathy mala by si ležať. Nezabúdaj čo vravel lekár.“ Ozvalo sa z pomedzi dverí, kde stála Kathina matka. Kathy pomaly prikývla.
„Keď sa preberú poďakujte im za mňa!“ povedala Kathy medzi dverami. Bobby stisol pery a prikývol. Snažil sa udržať slzy. Sadol si do kresla a zahľadel sa pred seba. Znova sa mu vrátila spomienka, keď tých dvoch videl prvý krát. Bol doma. Sedel nad knihami a hľadal zaklínadlo na zničenie jednej obludy. Keď začul ako sa k jeho domu blíži auto. Podľa zvuku hneď spoznal kto to je. Podišiel k dverám a otvoril. Pred domom stála čierna Impala z roku 67.
„Á John Winchester!“ prihovoril sa mužovi kráčajúcemu po schodoch Bobby, keď stál vo dverách. Vedľa neho cupital malý šesťročný chlapec. John držal na rukách ešte menšie dieťa. Dvojročného chlapca.
„Bobby!“ podával mu ruku John.
„Ako sa máš John? A čo tie deti?“ spýtal sa zvedavý Bobby.
„Dobre Bobby a čo ty?“ Bobby prikývol na znak, že aj ona sa má v rámci možností dobre.
„To sú moji synovia, ktorých som ti spomínal. Toto je Dean.“ John mu rozstrapatil vlasy.
„Oci!“ namietal Dean.
„A toto je náš malý Sammy.“ Pozrel na dieťa v náručí.
„Pekne pozdravte!“ rozkázal John.
„Dobrý deň,“ vypadalo z nich postupne po tichu a hanblivo.
„Ahojte chlapci. Poďte dnu.“ Pozval ich do svojho domu Bobby. V ten deň si Bobby tie decká zamiloval. Vždy tužili mať s manželkou deti bohužiaľ nestihli. John mu deti nechal na starosti a odišiel loviť.
Celý dom bol hore nohami. „Čerti“ ako ich Bobby zvykol volať behali kričali naháňali sa všetko možné len ho nepočúvali. Mali vlastné hlavy. Bobby sa pousmial. Vtom ho z myšlienok vytrhol lekár, ktorý práve vošiel do miestnosti.
„Pane? Ste strýko tých dvoch...“ nestihol dopovedať lekár.
„Ako sú na tom?“ skočil mu do reči Bobby a postavil sa z kresla. Doktor sa zhlboka nadýchol.
„Práve sme skončili s operáciou staršieho z mužov. Je vo veľmi kritickom stave.“ Bobby sa späť posadil do kresla.
„Nebudem Vám klamať. Nevyzerá to vôbec dobre ale snažíme sa.“ Vyriekol ortieľ nad Deanom lekár.
„Môžem ho vidieť?“ spýtal sa pohotovo Bobby..
„O chvíľu to bude možné len ho prevezieme na izbu.“ Odpovedal mu lekár. Bobby o pätnásť minút stál v nemocničnej izbe vedľa Deana. Z Deana trčali hadičky ako z nejakého robota. Bobby sa musel uhnúť, keď do izby priviezli Sama. Na Bobbyho želanie dali oboch bratov do jednej izby, aby boli pri sebe keď sa preberú. Bobby sa oprel o stenu oproti chlapcom. Už to nevydržal rozplakal sa.
Pohľad na bezbranných chlapcov mu trhal srdce na kúsky. Podišiel k nim a sadol si na stoličku, ktorá bola medzi posteľami.
„To dievča Vám ďakuje!“ prihovoril sa im cez slzy Bobby. Žiadna odpoveď. Žiadny pohyb. Túžil aspoň aby sa pohli na znak, že sú v poriadku a že ho počujú.
„Kto Vám to spravil?“ V tú chvíľu ho ovládla zlosť.
„Zabijem ho!“ vyhrážal sa Bobby, ktorý už kričal od zlosti. Jeho náreky prerušil až postarší lekár, ktorý bratov príjmal pri sanitkách. Ten istý, ktorí operoval Sama.
„Bobby Singer?“ spýtal sa. Bobbyho až strhlo na stoličke. V tú chvíľu nečakal nikoho.
„Ano!“ odpovedal stroho
„Som doktor William Treston. Som lekár, ktorý má na starosti oboch mužov.“ predstavil sa lekár.
„Ó prepáčte.“ Ospravedlnil sa Bobby.
„Ako sú na tom?“
„Pán Singer. Nechcem Vám klamať do očí. Obaja utrpeli vážne zranenia. Stratili veľa krvi. Sú to ale bojovníci. Ostatný by už neboli medzi nami neboli ale ani to im nemusí zachrániť životy. Poviem Vám to takto.“ Doktor sa zhlboka nadýchol.
„Môže sa stať hocičo. Netešil by som sa, dovtedy kým nebudú znova chodiť. Najbližšie dni budú kritické a rozhodujúce. Bude to boj o ich životy!“ Bobby zostal v šoku v hlave si zopakoval, čo mu lekár práve povedal a zistil, že bez obalu tie reči znamenajú, že tí „čerti“ zomrú a ak sa nestane zázrak. Bobby na to nechcel ani len pomyslieť. Stál tam ako obarený ticho a nehybne. Všade okolo bolo počuť len pípanie prístrojov a respirátor, ktorý vháňal vzduch do pľúc oboch mladých mužov.
Lekár medzitým odišiel preč. Vošiel do kúpeľne, ktorú mali lekári v izbe. Opláchol si tvár studenou vodou. Vzal uterák a utrel sa. Na chvíľu sa zahľadel do zrkadla. Jeho oči nabrali svetložltú farbu.
„No Winchestrovci. Ukážte mi, aký máte tuhý korienok.“


KONIEC

Lenkka LittleDevil to bolo fakt super tá vaša spolupráca je vynikajúca som to chcela čítať na dva krát ale nedalo sa musela som vedieť čo bude ďalej to ako sa Dean trápil a Sam sa ha snažil prinútiť s ním hovoriť bolo vynikajúce a tá sprcha a potom tí dvaja démoni a ako týrali to dievča to bolo a keď začali vyvolávať tie halucinácie bratov ako si Dean myslel že je sam zlí a ako sa mu nabodol na nôž to bolo waw a potom tá samyho kde sa mal ženiť no skrátka vynikajúce som ani nedýchala a bol tam John no a ten záver ako ich oboch chceli zabiť a zjavil sa tam Azazel to som už nevládala ani žmurkať to bolo strašné ako tam Dean krvácal a sam si myslel že už zomrie a potom to ako si Boby spomínal keď ich prvý krát stretol a ten záver som mŕtva tak ani neviem či prežili ale oni sú bojovníci tak dúfam že hej však a on posadol lekára to som celkom nepochopila prečo chcel im pomôcť ale asi hej však
bolo to vynikajúce super fantastické úžasné ešte niečo som zabudla aha bombastické a nádherné super poviedka

Lenkka, LittleDevil

tak toto sa vam podarilo! a ešte ukončiť to v najlepšom! že lekar s zltymi ocami! a tie spomienky a tie "Sny ci vidiny" ci co to bolo chudatka...tak SNAD sa z toho dostanu uf a viac slov nemam oci mam jak kralik ale perfect story!!!!

Ja som stratila reč. Baby vy ste ma zasa zabili. Po všetkých tých vašich vtipných poviedkach ste prišli s niečím takýmto. Bože opäť som pocítila ten úžasný pocit v žalúdku, keď trpeli. Keď Dean nechcel hovoriť so Samom o otcovej smrti, ale trpel vo svojich myšlienkach. Tá jeho veta, že to on mal byť mŕtvi A Sam a tie jeho extra silné vízie. No ja som fakt nedýchala. Baby to bol úžasný torturing. Sam ako sa smeje, že sa prehrabáva Deanovi v myšlienkach a Dean: "Sa učíš novým praktikám." Sam: "Takýmto informáciam sa chcem vyhýbať"
No a ako potom ten les a ten kostol to som akože skoro neprežila. Moje nervy sú v kýbli. A ten koniec v tej nemocnici ako dead cat Ale som rada ako to skončilo, že proste - síce chudáčik Bobby, ale bolo to super. Proste ja túto poviedku mám hrozne rada.

PS: a tie nenápadné opisy tiel pod košeľou

Lenkka, LittleDevil

S Lenkkou by sme sa chceli poďakovať, že si tento náš výtvor niekto prečítal a že sa páčil.
Ako už spomínala bol to čisto len pokus, či sa nám podarí napísať aj nie vtipnú poviedku. Určité chvíle sme sa museli fakt premáhať, aby sme to nezhovadili ale tak najbližšie sa vrátime späť k funny štýlu.
Tak ďakujeme za komenty lentilka, Ettie a Zizi

Oh my godness! Ci bláho, tak toto bolo iné kafe Tak pekne po poriadku. Bubny nech bubnujú a autori tohoto dielka nech počúvajú, lebo na známosť sa dáva, extra nová správa, že BBBBD si toto dielko prečítala

Na začiatok by som chcela pochváliť to, že ste sa dali do niečoho nového, čo by som možno nečakala Potom by som pokračovala tým, že táto FF má svoje špeciálne efekty ako vo filme! Vážne, počas nočnej som si užila až až

Začiatok - A-W-E-S-O-M-E! To bolo to pravé na navodenie atmošky temna a podobne
Stred: WT...? Ty kkšo, som skoro nedýchala, tie predstavy a to všetko, čo sa tam dialo a to všetko popretkávané jednou maličkosťou - Johnom Teeeeda, vy viete hneď potešiť
Koniec: Pohľad na bratov alá Bobby, to bolo niečo, to ako ich tam John doniesol a ako mu tam robili bordel a potom blik, nemocnica, jedna izba a ten úplný koniec OMFG! Ty kkšo, to bolo vypeckované do posledného písmena, proste Azazel rocks!

Suma-sumárum, opisy a torturing boli super, páčilo sa mi, ako v celom deji striedate krátke a dlhé vety, malo to svoj správny efekt Trošku ripnem, ale vážne to nie je nič moc mega ako zlé, len ten torturing, podrobnejší opis Som zlá, ja viem, až sado-masochista, ako mi bolo prednedávnom povedané, ale ja sa v tom vyžívam Nemyslím teraz aby ste tu na mňa išli s anatómiou krvácania a podobne Len možno ešte trošku viac psycho aj fyzio torturingu. Miestami som asi aj tipovala tie chvíle, kedy by sa to asi zvrtlo na funny štýl Ale super ste sa tomu ubránili a pokračovali s načatým štýlom. Na prvý pokus parádne napísané

Girls, you rock!

wow, Lenkka, LD, tú poviedku som prečítala jedným dychom a miestami som vôbec nedýchala ... kedže som pri čítaní bola v robote, tá stála klobúk dole kočky pred vašim pisateľským umením a nehovorím to iba tak do vetra, vážne máte obe talent a ten KONIEC ma dostal POOR BOBBY ... a miestami som už slzy mala na krajíčku uff ... a malinká poznámočka

UKONČENIE AKO TOTO, DOSLOVA KRIČÍ PO POKRAČOVANÍ takže možno raz sa dočkáme aj pokračovania ... čo by som ja s radosťou privítala

ešte raz obrovská poklona perfektná poviedka, ktorá hrá na city a ja také rada LEN TAK DALEJ !!!

Satu: heh diki za komentik aj ze sa ti chcelo odhrabavat ten nanos prachu pod ktorym tento "vyplod" uz bol a som rada ze sa ti to pacilo
a nejake pokracovanie no ja ti neviem ja osobne tomu nejaku sancu co sa tohto tyka v tejto chvili nedavam