Chrípka

Túto poviedku som chcela napísať už dávnejšie, ale až teraz som si usporiadala myšlienky a dala dokopy zopár viet. Deanov stav je bohužiaľ skutočným opisom môjho priebehu chrípky, ktorá ma raz-za niekoľko rokov skolí a nechala som sa dosť uniesť, čo sa týka opisov. Takže je v nej viac zo mňa ako som chcela, ale proste ako mi povedala jedna dobrá kamarátka "Približne 60% diela, tvoria skúsenosti samotného autora".
Prajem príjemné čítanie

Chrípka

Obloha zastretá mrakmi, hory zahalené hmlou a po opustenej ceste sa pomalšie ako obvykle rútil čierny Chevrolet do neznáma.
Rovnako ako jemné kvapky dažďovej prehánky pokryli predné sklo Impaly, tak sa aj na čele vodiča objavili malé kvapôčky potu. Jeho tvár bola unavená a oveľa bledšia ako obvykle, jeho pohľad bol oveľa sústredenejší a aj napriek dokonalej koncentrácií ručička tachometra nepresiahla 70 km/h.
V hlave mu hučalo akoby stál blízko železničnej trate, po ktorej prechádza nekonečne dlhý vlak. Ústa sa mu napĺňali neznesiteľne teplými slinami, žalúdok mal ako na vode a pohľad sa mu miestami zahmlieval.

„Vzchop sa Dean! Sústreď sa!“ povzbudzoval ho malý hlások v jeho hlave.
Držal ho, aby sa nezlomil. Lenže ani tento hlások nebol napokon dostatočne silný a zanikol v hluku a bolesti, ktorá ovládala jeho hlavu. Opäť sa mu rozmazal zrak a keď žmurkol, aby mohol poriadne zaostriť, svet sa mu pred očami roztočil.

Impala prudko spomalila a zastavila na krajnici. Dvere vodiča sa otvorili a neistým, ale rýchlym krokom prešiel vysoký, krátkovlasý muž pred auto k tráve na kraji cesty, kde sa zohol a obsah, už aj tak prázdneho žalúdka, vyšiel von.
Celým telom mu prešiel mrznúci pocit akoby sa odrazu ochladilo aspoň o 10˚ C.
„Už to bude dobré. Už je po všetkom,“ upokojoval ho opäť hlások v jeho hlave. V tej chvíli sa však jeho telo vzoprelo predstave, že sa nič nedeje a muža opäť naplo. Trasúce sa telo vypovedalo službu, nohy sa mu podlomili a muž sa zviezol na kolená. Jediná myšlienka, ktorá mu vírila hlavou, bola obyčajná prosba: „Nech už to skončí.“

V tej prázdnote a chlade, ktorý ovládol jeho silné telo, však pocítil akési teplo. Teplý dotyk na chrbte, ktorý mu naznačoval, že nie je sám. Posledný krát ho naplo, ale už nič nevyšlo. Nič, len malá slza vyčerpania stekala po zúfalej bledej tvári. Dean pocítil pevné zovretie na oboch ramenách. Bratove ruky ho ťahali späť na nestabilné, trasúce sa nohy. Keď už takmer stál, Sam si prehodil Deanovu ruku okolo krku a svojou svalnatou pažou ho pevne podoprel. Obaja lovci prešli pomaličky k zadným dverám auta. Pri každom kroku Sam cítil neisté, roztrasené našľapovanie jeho brata. Nič nepovedal, len jednou rukou otvoril dvere a pomohol mu sadnúť si.

Keď si Dean sadol na sedačku, unavene si oprel hlavu o operadlo a zatvoril oči. Jeho telo bolo ako v plameni. Cítil sa akoby zaživa horel, no napriek tomu sa triasol zimou. V tom pocítil dotyk vlažnej ruky na svojom čele a neskôr pravom líci. Keď príjemný chladivý pocit odznel, zvalil Dean svoje roztrasené telo na celú zadnú sedačku jeho čiernej krásky. Schúlil sa nabok do malého klbka a rukami si objal kolená. Snažil sa zastaviť trasúce telo, ale nešlo to. Nemal dosť síl. Pocítil ešte jemný dopad hrubej deky na svojom tele a potom sa auto rozbehlo.

***

Sam pomohol Deanovi posadiť sa do auta. Jeho brat vyzeral hrozne a jeho to mrzelo. Priložil mu ruku na čelo a potom na líce. Celý horel. Keď sa pustil Deanovej tváre, klesol jeho brat na sedadlo a schúlil sa do klbka. Sam obišiel auto, vzal kľúče zo zapaľovania a pristúpil ku kufru. Vždy tam vozili nejakú deku pre prípad potreby. Bola tam. Ležala v ľavom kúte pod Deanovou taškou. Vzal starú machovozelenú deku a prikryl ňou ležiaceho brata. Zamkol kufor, nasadol do auta a naštartoval. Dean si potreboval odpočinúť a vyspať sa v poriadnej posteli a nie na sedadle auta.
Asi po pätnástich minútach sa pusté okolie začalo zapĺňať náznakmi civilizácie. Na ceste sa zjavili autá, lúky sa zmenili na domčeky so záhradkami.
Sam zaparkoval uprostred mesta Keamey v štáte Wisconsin, pred motelom Vagrant. Vystúpil a šiel vybaviť izbu, zatiaľ čo Deana nechal ležať v aute. Keď sa vrátil, potichu otvoril zadné dvere a jemne oslovil muža trasúceho sa pod dekou.
„Dean, poď, ľahneš si do postele,“ pomaly z neho stiahol prikrývku.
Dean na Sama pozrel umučeným pohľadom, ale napokon začal vyliezať z Impaly. Sam mu chcel pomôcť, ale Dean ho odmietol a pomalým, neistým krokom kráčal k motelu.

Keď vošli do izby, Dean sa dotackal k najbližšej posteli a posadil sa. Chvíľu pozoroval Sama ako pokladá tašky na svoju posteľ a potom sa zvalil nabok. Nebol schopný vyzuť si topánky, a tak nechal svoje bezvládne nohy visieť z postele. V hlave mu hučalo, v ústach mal sucho, ale bol spokojný, že leží v posteli.

Napriek všetkým rušivým elementom mal Dean pocit, že ho ktosi pozoruje. Otvoril oči a zbadal vedľa seba mladšieho brata.

Sam stál pri posteli. V pravej ruke držal pohár vody a v ľavej malú bielu tabletku. Keď Dean otvoril oči a pozrel sa na neho, Sam sa usmial. Položil pohár s tabletkou na stolík vedľa postele, pomohol bratovi opäť sa posadiť a podal mu vodu s tabletkou.

Dean si vzal tabletku do ľavej ruky. Držal ju medzi palcom a ukazovákom a prezeral si ju. Nemal rád lieky. Neuznával ich. Snažil sa im vyhýbať vždy, keď to bolo možné. Bolesť nikdy neutlmoval liekmi. Pripomínala mu, že ešte stále žije. Niekedy, keď sa to už nedalo vydržať, vymenil bolesť za Whiskey, ale tabletky medzi tlmič bolesti nepatrili.
Držal malú bielu nádej na úľavu, ale aj tak váhal. Pozrel sa do bratových očí a našiel v nich odpoveď. Sam na neho súcitne hľadel a keď si všimol Deanove zaváhanie, prikývol, aby ho uistil, že tento krát mu Whiskey nepomôže.
Dean do seba hodil tabletku a pomaly ju zapil. Dúšok za dúškom prehĺtal chladnú tekutinu, ktorá pohlcovala horúčavu jeho tela.

Medzitým sa Sam zohol a rozviazal bratovi šnúrky na ťažkých vojenských topánkach. Vyzul ho a keď sa pozrel opäť na Deana, vzal prázdny pohár a položil ho na stôl.
Dean sa opäť schúlil do klbka a jeho telo sa poddalo zimnici. Mladší lovec vzal perinu a zakryl ňou svojho chorého brata. Potom vzal pohár a priniesol mu ďalšiu čistú vodu, keby bol smädný.

Sam vzal bundu a vydal sa ku dverám. Mal v pláne navštíviť nejakú blízku lekáreň a kúpiť niečo, čo by bratovi uľavilo a tiež potrebovali niečo pod zub. Keď odchádzal pozrel sa ešte smerom k Deanovej posteli. Kôpka pod perinou sa celá triasla. Samov pohľad spadol na prázdnu posteľ vedľa. Podišiel k nej, vzal svoju perinu a prehodil ju cez roztrasenú kôpku.
„Vďaka Sammy,“ ozvalo sa tíško spod periny.
„Skús sa vyspať,“ odvetil Sam a súcitne sa usmial, akoby tým chcel bratovi povedať, že všetko bude dobré. Nevedel prečo to spravil, keď Dean ho aj tak nemohol z pod tej kopy perín vidieť, ale usmial sa. Potom sa opäť vydal ku dverám a odišiel.

***

Sam sa ocitol na rušnej hlavnej ulici. Bolo okolo obeda a chodníky sa zapĺňali ľuďmi hľadajúcimi miesto na strávenie obedňajšej prestávky.
Prehánkové mraky sa pomaly rozpadali a miestami vykuklo zubaté jarné slnko, ktoré sa nepríjemne odrážalo od mokrých chodníkov.
Sam sa rozhliadol po ulici a rozhodoval sa, ktorou cestou sa má vydať, aby našiel lekáreň.
„Prepáčte,“ oslovil napokon asi tridsaťročnú ženu, v čižmách, čiernych nohaviciach a dlhom zimnom kabáte. Žena kráčala zamyslene po ulici a užívala si prvé jarné lúče, keď ju vyrušil vysoký mladý muž. Zastavila sa a usmiala sa na viditeľne strateného mladíka.
„Áno?“ odvetila milo.
„Prepáčte. Práve sme sa s bratom ubytovali v motely a nevyznám sa v meste. Mohli by ste mi poradiť, kde by som našiel lekáreň?“
Žena sa po položenej otázke poobzerala okolo a napokon sa pustila do vysvetľovania.
„Takže. Musíš ísť touto ulicou a tam na konci, vidíš tú zelenú ceduľu?“ ukázala na nápis v diaľke.
„Tam prejdeš na druhú stranu a odbočíš vľavo. Hneď za rohom nájdeš lekáreň.“
Sam hľadel ešte chvíľu do diaľky.
„Dúfam, že som ťa tu nestratila skôr ako si vôbec vyšiel na ulicu,“ zasmiala sa.
Vtedy sa zasmial aj Sam. „Nie, nie. To zvládnem. Ďakujem veľmi pekne,“ zdvorilo poďakoval a obaja šli svojou cestou.

Prešlo približne päť minút a Sam zastavil pred vstupnými dverami lekárne.
„Dobrý deň,“ pozdravil pri vstupe.
„Dobrý deň, môžem vám nejako pomôcť?“ spýtala sa staršia pani za pultom.
„Potreboval by som aspirín, leukoplast a nejaké obväzy,“ rozhodol sa, že keď už je v lekárni, tak obnoví aj ich lekárničku, ktorá už pomaly zívala prázdnotou.
„Ďakujem a dovidenia,“ rozlúčil sa a s plnou taškou vyšiel opäť na ulicu. Bol rád, že všetko vybavil rýchlo, nechcel nechať Deana veľmi dlho samého. Poznal tento Deanov stav. Jeho brat nepatril k tým ľuďom, čo sú často chorí. Nepočítal príležitostné prechladnutie. Dean bol vždy zdravý, len jednoducho aj jeho muselo sem-tam zložiť zopár bacilov. Keď sa tak raz za niekoľko rokov stalo, čakali ho ťažké tri dni utrpenia. Normálna chrípka u neho netrvala sedem dní, nemal pri nej mierne zvýšenú teplotu, nemal nádchu. Keď Deana položila chrípka, triasol sa zimnicou, jeho telo horelo a prvý deň prežíval s častými objímaniami záchodovej misy.

V týchto chvíľach bývalo Deanovi skutočne zle a Sam sa o neho vždy staral. Dokonca aj keď boli deti. Najskôr Dean vždy svoj zdravotný stav tajil, ale napokon ho to položilo a on ako jeho malý brat bol pripravený vrátiť mu starostlivosť, ktorú dostával.
Zo zamyslenia vytrhli lovca nepríjemné zvuky jeho hladného žalúdka. Už si ani nespomínal, kedy naposledy jedol. V tom zhone jednoducho nemyslel na svoj prázdny žalúdok.
Zrazu okolo neho preletela vôňa jedla z neďalekého bistra a on bol rozhodnutý načerpať nové sily. Vošiel dnu a posadil sa do prvého voľného boxu. Prezrel si jedálny lístok a do oka mu ihneď spadla slepačia polievka.
„Dobrý deň, čo vám prinesiem?“ spýtala sa drobná čašníčka.
„Jedenkrát dnešné menu a chcel by som sa spýtať, či by ste mi mohli zabaliť slepačiu polievku.“
Žena sa usmiala a odvetila: „Pravdaže. Zariadim to. Dáte si ešte niečo?“ spýtala sa.
„Zatiaľ nie. Ďakujem.“ odvetil lovec.

Niekoľko minút, ktoré čakal na svoje vytúžené jedlo, si prezeral cez mobil e-maily. Bol tam len jeden. Roky postupne zmazávali spomienky jeho spolužiakov a e-maily mu chodievali čoraz zriedkavejšie. Vlastne prichádzali mu už len e-maily od jeho kamarátky Rebeky Warrenovej. Sem-tam sa ozvala a spýtala sa ako sa má. Rovnako zriedkavo jej Sam klamlivo odpísal, že sa má dobre. Jeho život sa aj napriek bojom a vzpieraniu, pomaly ale isto vracal späť do starých koľají. Opäť nabral smer aký pôvodne mal.
„Nech sa páči,“ vytrhla ho z myšlienok usmiata čašníčka, keď pokladala na stôl objednané jedlo.
„Ďakujem veľmi pekne,“ odpovedal Sam. Zaklapol mobil. Aj tak nemal chuť odpisovať. Necítil potrebu niekoho zasväcovať do jeho pocitov. Už tu pre neho nebol nikto, kto by potreboval vedieť ako sa má. Len Dean a Bobby. Iba oni mali právo vedieť, čo si myslí alebo, čo chce, aby si mysleli. S touto myšlienkou sa s chuťou pustil do jedla.
Po výdatnom obede, zaplatil a plný nových síl šiel späť do motela.

***

Sam pomaly, potichučky otvoril dvere na izbe, aby nezobudil spiaceho brata. Jeho pohľad však ihneď upútala prázdna posteľ. Jedna perina ležala na podlahe, druhá visela z postele tesne nad zemou a z kúpeľne sa ozval ťažký povzdych.

Mladší lovec položil nákup na stôl a vstúpil do kúpeľne. Dean sa v tej chvíli akurát unavene posadil na podlahu a zo zatvorenými očami sa oprel o studenú stenu. Neupravené vlasy mu padali do čela a snažili sa ukryť mužove utrpenie. Po líci mu stekala slza. Tento krát už nemal žiadnu silu a nezotrel si ju. Nechal ju putovať po jeho unavenej, bledej tvári.
Pohľad na bezvládne Deanove telo vzdávajúce boj a poddávajúce sa chorobe, mu robil starosti. Nebol na také správanie zvyknutý. Vykĺbené rameno, rezná alebo strelná rana, boj s démonmi, Dean bol vždy drsňák a ani nevzdychol. Tento stav však z oceľového muža robil len obyčajného chorého človiečika.

Sam pristúpil k sediacemu bratovi, rukou mu otočil tvár smerom k tej svojej a prinútil ho pozrieť sa mu to do očí. Povzbudivo sa usmial a pomohol Deanovi vstať. Starší lovec sa pomaličky na roztrasených nohách a s podporou starostlivého brata, dostal opäť do postele. Zimnica už nezvierala jeho telo. Dokonca aj horúčka klesla. Deanove telo predsa len stihlo vstrebať aspoň časť účinku tabletky skôr než všetko vyšlo opäť von. Ľahol si do postele a zavrel oči.
„Dean, priniesol som ti polievku. Nechceš sa najesť?“ spýtal sa ho Sam.
„Radšej nie Sammy. Ďakujem,“ odvetil slabo počuteľným hláskom Dean.

Sam sa tiež cítil unavený. Boli na ceste už niekoľko hodín. Zodvihol perinu zo zeme a zakryl Deana. Potom sa unavený zvalil na vedľajšiu prázdnu posteľ, zatvoril oči a o niekoľko minút sa ponoril do snov.

***

Dean sa prebudil. Vonku bola tma a miestnosťou sa ozývalo pokojné odfukovanie jeho spiaceho brata. Ležal na chrbte a hľadel do tmy smerom na strop. Bolo mu stále zle.
„Kedy to už konečne skončí?“ pýtal sa zúfalo sám seba v myšlienkach. V ústach mal sucho, ale cítil, že ak sa pokúsi posadiť alebo natiahnuť po pohár stojaci na stolíku vedľa postele, opäť skončí v kúpeľni. Vedel, že skôr, či neskôr tam bude musieť utekať aj tak, ale kým to nebude nevyhnutné, nechcel to privolávať. Tíško ležal a dlhými nádychmi a výdychmi sa snažil dosiahnuť úľavu. Namiesto toho, ho však oblial pocit nevoľnosti, ústa sa mu naplnili teplými slinami a nešťastný lovec prudko vstal a utekal k záchodu.

Dvakrát ho naplo, ale nič nevyšlo. Nemalo čo. Jeho žalúdok už jednoducho nič neobsahoval. Na chvíľku sa oprel o stenu a pozeral do neznáma. Každý nádych a výdych ho bolel a na bruchu cítil svalovicu. Sedel na zemi a triasol sa vyčerpaním, no aj napriek tomu ho predstava teplej postele nelákala.
„Dean, vstávaj. Nemôžeš sedieť na tej studenej zemi večne,“ ozval sa hlások svedomia v jeho hlave.
„Načo pôjdem späť, keď o pár hodín sa sem zasa vrátim,“ odvetil mu druhý zničený hlások.
„No tak Dean, vzchop sa. Bojuj.“ V Deanovej hlave prebiehal boj medzi vôľou a strachom. „Nechceš predsa, aby ťa tu takto našiel Sam. Nechceš, aby sa trápil. No tak, vstávaj!“ Povzbudivý hlások napokon zvíťazil. Dean sa pomaly zodvihol zo zeme a pristúpil k umývadlu. Zohol sa a studenou vodou si opláchol tvár.
„Vyzeráš strašne chlape. Daj sa dokopy,“ povedal si potichu, keď sa pozrel do zrkadla. Odhodlaný bojovať a nepoddať sa, vyšiel z kúpeľne a potichu, aby nezobudil Sama sa posadil na posteľ.
Aj keď sa jeho telo triaslo zimou z vyčerpania, vzal si zo stola pohár a malé dúšky vody nechal pomaly stekať dolu hrdlom. Bál sa, že práve tento čin spôsobí, ďalšiu prechádzku do kúpeľne, ale tiež vedel, že nemôže odmietať jedlo a tekutiny. Musí začať bojovať.
Keď asi po piatich minútach, dosiahol dno pohára, položil ho späť na stôl a zaryl sa pod perinu. Triasol sa zimou, ale okrem toho mu bolo dobre. V hlave mu nehučalo, horúčka na chvíľu ustúpila. Snažil sa zaspať a to sa mu napokon aj podarilo.

***

Sam sa prebudil na prvé ranné slnečné lúče, ktoré prenikali oknom. Pozrel sa na hodinky a uvedomil si, že už je nový deň. Okamžite pozrel na vedľajšiu posteľ, keď zbadal pokojne spiaceho brata a jeho obavy sa vytratili.
Vstal a zamieril do prázdnej kúpeľne. Spal síce dostatočne dlho, ale cítil sa unavený. Kvapky vody splachovali z lovcovho tela starosti a on sa na niekoľko minút cítil voľný. Nič ho netrápilo. Len si užíval príjemný pocit padajúcej vody.
Keď Sam vyšiel z kúpeľne spozoroval ako sa jeho starší brat nepokojne prehadzuje na posteli. Stále ešte spal a tak k nemu Sam podišiel. Už z diaľky zbadal kvapôčky potu kryštalizujúce sa na Deanovom čele. Priložil mu na tvár ruku, aby si potvrdil svoj odhad. Dean mal opäť vysokú horúčku. Obrátil sa preto k stolíku, aby vzal pohár s vodou, ktorý mu tam večer nechal, ale prekvapilo ho, že je prázdny.
„Niečo mi uniklo?“ pomyslel si prekvapene. Vzal pohár, napustil do neho čerstvú vodu a z tašky vybral aspirín.
Potom pristúpil k nepokojne sa prehadzujúcemu bratovi a jemne ho zobudil.
„Hej Dean,“ oslovil ho a čakal na reakciu.
Dean sa v zlomku sekundy strhol zo sna. Sťažka dýchal a pozeral na Sama.
„Stalo sa niečo?“ doplnil zadychčaných hlasom. Prudký pohyb však čoskoro oľutoval, pretože v hlave sa mu rozhučal známy zvuk prechádzajúceho vlaku.
„Dean, máš opäť horúčku. Vezmi si toto,“ a podával staršiemu lovcovi tabletku.
Ako si tak Dean uvedomoval stále narastajúci hluk v hlave, klesala aj jeho snaha o odpor voči liekom. Bez menšieho odvrávania natiahol ruku a vzal si pohár s tabletkou. Pomaly ju zapil a keď sa opäť pokladal na vankúš uvedomil si aj nepríjemné škvŕkanie v žalúdku. Okerm bolesti hlavy, ktorá bola spôsobená zvýšenou teplotou sa však cítil celkom v poriadku. Samozrejme bolo mu pod psa, ale jeho telo si vyžadovalo aspoň malú dávku potravy.
„Sammy?“ prehovoril tichým hlasom. „Ja by som mal chuť na tú polievku, čo si mi včera ponúkal,“ dodal a psími očkami sa pozrel na brata.
„To bude problém, ja som ju totiž zjedol, keď si ty nechcel,“ s potmehúdskym úsmevom odvetil Sam.
„Ou aha, tak nič a nejaký suchý rožok nemáme?“ znovu sa spýtal Dean.
Sam pochopil, že Dean ešte stále nie je v stave na vtipkovanie. Overil si to malým podpichnutím, ale ako si uvedomil, Dean si jeho tón ani úškrn vôbec nevšímal a zobral to ako fakt.
„To bol len vtip Dean. Tú polievku som nezjedol, ale ak ti to nebude vadiť, budeš ju musieť zjesť studenú,“ objasnil svoj nepochopený pokus o vtip a vydal sa k stolu pre misku s polievkou.
„To prežijem,“ povedal Dean a sledoval brata nesúceho jedlo.

***

Dean sa posadil, oprel sa o stenu vedľa postele a pomaly lyžičku za lyžičkou jedol slepačiu polievku. V tej chvíli sa cítil ako v nebi, pretože jeho žalúdok konečne neprotestoval. Nezjedol všetko, ale aj tak bol Sam spokojný, že Dean do seba dostal potravu, keď odnášal nedojedenú polievku. Položil misku na stôl a vyhŕkol smerom k bratovi, ktorý sa už už ukladal späť k spánku.
„Dean, vydrž ešte. Tu máš,“ hodil po bratovi čisté tričko a tepláky. „Si celý mokrý,“ dodal.
Dean znechutene pozrel najskôr na veci a potom na brata. Chcel dať svojím pohľadom najavo, že sa mu ani v najmenšom prípade nechce prezliekať, ale keď tak pozrel do Samových očí, uvidel v nich starosť a vážnosť. Chvíľku ešte skúmal možnosti, ale napokon to pod nátlakom vzdal.
„Mám ti s tým pomôcť,“ spýtal sa Sam, keď videl skúmavý Deanov pohľad. Vedel, že jeho brat sa snaží nájsť vhodnú výhovorku, aby si mohol ľahnúť bez námahy, ale Sam nebol ochotný mu to povoliť. Vyriekol túto vetu rázne a s výhražným tónom, ktorý presvedčil Deana o tom, že proti Samovi nemá šancu.
„Nie to zvládnem,“ odvetil urazene a začal sa prezliekať. Keď už mal na sebe suché veci, chytil tie mokré a hodil ich po bratovi. Nečakal na nahnevaný pohľad. Len rýchlo zaliezol pod perinu a zavrel oči.
Celý deň Sam kontroloval bratov stav. Keď mu stúpla horúčka budil ho a dával mu lieky na jej zníženie. Čas medzitým vypĺňal hľadaním zaujímavého prípadu, na ktorý by sa spoločne po Deanovom uzdravení mohli vydať. Lenže po niekoľkých hodinách začali Samove viečka oťažievať a poskakujúce písmenká na monitore ho zavádzali do ríše snov. Vstal preto, zavrel počítač a rozhodnutý dočítať knihu o rôznych rituáloch, pomocou, ktorých sa dajú zničiť obludy, o ktorých často krát ani on sám nepočul, sa posadil na svoju posteľ. Ani pútavá knižka však nedokázala udržal mladého lovca pri vedomí a Sam napriek svojej prílišnej snahe po niekoľkých minútach zaspal.

***

Ráno, keď slnko začalo ešte len vychádzať a tmu v miestnosti vystriedalo bledomodré svetlo, sa Dean prebudil. Pomaličky, bez prudkých pohybov sa poobzeral po miestnosti a keď si bol istý, že mu nehrozí žiadny ohlušujúci hukot v hlave, sa posadil. Sam spal na vedľajšej posteli a pokojne objímal vankúš.
Dean si priložil ruku na čelo. Cítil, že má stále zvýšenú teplotu, ale odhadoval, že viac ako 37,5 to určite nie je, pretože sa cítil, konečne po troch dňoch relatívne dobre. Vlastne cítil sa dobre. Vedel, že od hodnoty „skvelo“ má ešte ďaleko, ale bol spokojný.
Jeho záujem zrazu upútali dvere do kúpeľne. Lákala ho. Volala jeho meno.
„Je čas si dať konečne sprchu. Konečne,“ pomyslel si a rozospatým krokom sa vydal do kúpeľne.
Každá jedna kvapka bola pre neho ako dar z neba. Najskôr len tak stál pod tečúcou vodou a nechal nezbedné kvapôčky dopadať na jeho pokožku. Napokon siahol po šampóne a poriadne si vyumýval vlasy. Už to potrebovali, pretože dni strávené pod perinou, celý spotený na nich zanechal nechutný mastný lesk a aj na dotyk sa mu hnusili. Ku koncu sa celý vyumýval a opäť zostal nehybne stáť pod prúdom teplej vody. Bolo mu príjemne. Vždy miloval sprchovanie, ale najviac miloval sprchu, keď ho nikto nerušil. Nikto mu nehovoril, že míňa vodu a hlavne tiekla teplá voda. Asi po pol hodine sa lovcova ruka pohla smerom k vodovodnému kohútiku a zastavila prúd vody.
Dean sa celý vysušil a obliekol si čisté pohodlné oblečenie. Cítil hlad, ale rozhodol sa počkať, kým sa zobudí Sam, pretože vedel, že ak by sa rozhodol vyjsť von a obstarať čosi pod zub, Sam by na neho nakričal ako na malé dieťa. A on ho proste z vďaky za starostlivosť nechcel nahnevať. Nevedel však čo má robiť. Vtedy jeho pozornosť upútal počítač na stole. Pozrel očkom na spiaceho brata, ktorý sa v tej chvíli otáčal na druhý bok. Dean bol rozhodnutý stráviť čas, kým sa Sam zobudí surfovaním po internete. Pozrel na notebook, svoju posteľ a opäť na Sama.
Namiesto smeru k počítaču sa však vydal k svojej posteli. Zodvihol vrchnú perinu a preniesol ju k bratovej posteli. Jemne ju položil na spiace telo, ktoré sa pod jej váhou zamrvilo, ale nezobudilo a milo sa usmial.
Až potom sa vzal počítač, usadil sa na posteli, nohy si zakryl perinou a klikol na ikonu internetu.

Sam sa prebudil asi o 2 hodiny a keď sa zaostril a obzrel si miestnosť upútal ho zvláštny jav. Jeho brat sedel na posteli, na nohách mal položený počítač, hlavu opretú o stenu a sladko sa zo sna usmieval.

Mladší z bratov siahol rýchlo po svojom mobile a tento moment si zvečnil na fotke. Potom vstal a zobudil brata.
„Dean, čo to robíš s mojím počítačom. Vravel som ti, že sa ho nemáš dotýkať,“ začal rázne, ale so šibalským úškrnom.
„Anna Kurnikovová,“ zamrmlal Dean a chvíľu trvalo, kým vôbec zareagoval na hlučné prebudenie. „Sam? Čo sakra kričíš?“ spýtal sa so svojím typickým tónom.
„Kurnikovová Dean?“ zasmial sa Sam. Čo iné si mohol myslieť. Jeho braček si zasa prezeral pekné ženy. „No to je jedno. Ako sa cítiš?“ spýtal sa napokon veselo, aj keď už len z farby bratovej tváre sa dalo vyčítať, že mu je omnoho lepšie.
„Pripravený vyraziť na lov,“ vyhŕkol Dean.
Sam namiesto odpovede chytil Deanove čelo a podal mu teplomer. Asi po minúte ticha sa ozvalo tiché pípanie, oznamujúce, že teplomer nameral teplotu.
Dean si vytiahol teplomer spod pazuchy a opäť so psími očami ho podal bratovi.
„37,3. Takže to znamená, že dnes si ešte pekne poležíš,“ vyriekol Sam verdikt.
„Ale ja...“ začal Dean na svoju obranu.
„Je mi jedno, že sa už cítiš dobre. Že sa nudíš, alebo čokoľvek. Spomeň si ako si pred tromi dňami objímal záchodovú misu a snažil sa dovolať Santovi. Takže pokiaľ nebude na to teplomery číslo menšie ako 37, ty túto miestnosť neopustíš. Rozumieš?“ Napriek tomu, že vo svojom vnútri bol Sam úplne pokojný, ba dokonca sa cítil pobavene, keď pri vyslovení tejto hrozivej vety hľadel do pokorných Deanových psích zelených očičiek, jeho hlas bol rázny.
„Rozumieš?“ zopakoval svoju otázku.
„Rozkaz!“ odvetil smutne Dean, „ale keď pôjdeš von, mohol by si mi doniesť aspoň nejaký koláč.“ Dodal prosebným hlasom.

Na Samove prekvapenie sa Dean celý deň takmer nepohol z postele. Odskočil si len na záchod a po pohár vody, ale inak poslušne dodržiaval Samov rozkaz. Na ďalší deň ráno ukázal teplomer číslo 36,7 a Deanova tvár vytvorila veselú grimasu. Dobrá nálada ho však čoskoro opustila, keď bol pri odjazde prinútený zaujať miesto na sedadle spolujazdca.
„Pod akú papuču som sa to dopracoval,“ pomyslel si a urazene hľadel von oknom.

The End

No wow too bola úžasná poviedečka proste torturing Dean od začiatku až po koniec to je moje som si to vychutnávala och nádhera ja som sa zamilovala do štýlu tvojho písania ako všetko podrobne a suprovo opisuješ ma fascinuje a privádza do úžasu bolo krásne ako sa Sammy staral o Deana a tak tu si perfektne opisovala tú bratskú lásku, čo som si vychutnala taktiež fúú a čiže si opisovala prakticky vlastný zážitok tak to ti fatk nezávidím, ja som toto ešte nezažila a z tohto dokonalého opisu, ani zažiť nechcem joj a keď som si predstavovala Deana a tie jeho psie očička to som bola v siedmom nebi možno aj vyšie

citácia :

„Pod akú papuču som sa to dopracoval,“ pomyslel si a urazene hľadel von oknom

toto ma dorazilo z pomerne spokojnej grimasy (ktorú som mala vďaka torturing Deanovi) na výbuch smiechu jednoducho v tejto ff mi vážne nechýbalo absolutne nič bolo tam torturing , súrodenská láska, humor a jednoducho všetko čo túto poviedku spravilo brilantnou fenomenálna práca ja sa ti klaniam

Zizi to bolo vynikajúce ten torturing Dean to som si užívala no bolo mi ho aj hrozne ľúto ako si to opísala som presne vedela ako mu je chudákovi ako ho triaslo a tá horúčka a keď zastavil impalu a sam ho potom uložil dozadu a zakryl dekou to som si vedela presne predstaviť musel na tom byť hrozne zle keď mu dovolil šoférovať bez reptania keď to boli reálne zážitky tak to musela byť hrozná chrípka a Sam ako sa oňho staral ako spomínal že v detstve to bolo jediné keď sa on staral oňho to bolo super strašne sa mi páčilo ako ho zakryl aj svojou perinou a ako mu ten liek dával a potom ako zháňal tie lieky a priniesol mu polievku a keď mu už bolo lepšie ako mu nedovolil vyliezť z izby kým mu neklesne teplota no a samozrejme nesmiem zabudnúť na sprchovanie to bolo niečo super tá predstava ma položila bolo to krásne napísané sa to čítalo samo skvelé skladám obrovskú poklonu super poviedka

Zizi úžasne napísaná poviedka dole klobúk pred tebou .
Tak začiatok bol skvelý lebo sa začal torturingom No nie zvičajným, to musím priznať ale super. Chrípka ho teda zložila ale neva. Však braček sa o neho postaral však to sa aj patrí nie?
Tá vec s polievkou sa mi strašne páčila ako sa Sammy pokúsil o vtipkovanie. A nakoniec keď rázne vydal rozkaz že zostaň. A koniec že pod akú papuču som s dostal tak to sa mi páčila.

Patrí ti vééééééééééééééééľká poklona za túto poviedku.

Soniq, lentilka, str8tking: Klamala by som keby som tvrdila, že ma vaše reakcie nepotešili. Potešili ma veľmi, LOL. Stále si vaše slová čítam dokola a zakaždým moje srdiečko skáče ako na bungie lane Som veľmi preveľmi rada, že sa vám príbeh páčil. LOL v tejto chvíli som rada, že sa neviem červenať, pretože by som svietila ako semafór. Naozaj vďaka, ste skvelí čitatelia

CHesus ja som sa nevyjadrila!
Zizi ty vis velmi dobre ze som ju citala uz davno ale ako tak sa vyjadrim aj tu;)
ta poviedka je uplne namakana. strasne sa mi paci deanov torturing o tu este naozaj nebolo. som si uzaval kazdu kvapku an denaovom tele
no a koniec a Samova papuca no nemohla som.
no tot bolo v skratke le ako uzasna poviedka kde som sa miestami nasmiala aj tak trosku zatala paste ako som si to cele predstavila.
Si skvela spisovatelka aty dobre vies ze vzdy cakam na nve poviedocky takze sa tesim na dalsiu

Zizi tak som si konečne prečítala túto poviedku a musím ti zlozit poklonu úzasne si to opísala aj to ako najprv nechcel lieky. a dobrý spôsob torturingu aj ked tiez mám s tým skúsenosti a sranda to teda nie je a ako sa Sammy staral o Deana to bolo také zlaté, a tiez sa sa mi pačilo ako Dean zaspal pri tom počítači ze Kurnikovová
super poviedka velmi sa mi páči

OMG! už dlhšiu dobu my baby hovorili o tejto poviedke a ja nie a nie sa k nej dopracovať, ale tak dnes som si konečne našla trochu času a WOW. to bolo fenomenálne . akože ja nemám slov. skladám poklonu strašne sa mi to páčilo chorý dean, no vôbec to nie je to, čo milujem asi najviac na svete. teda takmer najviac na svete bože starostlivý sammy a dean v bolestiach... muži v bielom kde ste mne úplne hrabe.... táto poviedka ma položila!!!

akože všetky tie super momenty medzi deanom a samom no tie boli akoby písané pre mňa plus tá bolesť... kriste. tá bolesť! no to teda bolo niečo. ja som fakt total mimo. sorry ak môj príspevok nebude dávať moc zmysel, ale som kontaminovaná torturing deanom a preplo mi

ešte raz skladám poklonu táto poviedka je super!

lenkka, wiki: Vďaka baby vaše slová ma tu zhodili zo stoličky. Naozaj som rada, že sa vám páčilo. Ste skvelé čitateľky

dion: Wooow Proste som šokovaná. Ja som nečakala, že to tak niekoho nadchne. Som veľmi rada, že si sa napokon dokopala k prečítaniu a tiež ďakujem aj tým anonymom, ktorí si túto poviedku prečítali. Veľmi ma to teší. A ešte viac, že sa páčilo. Myslím, že tvoj príspevok bol aspoň pre mňa jasný

Baby písať pre vás je krásne

Zizi : „Je mi jedno, že sa už cítiš dobre. Že sa nudíš, alebo čokoľvek. Spomeň si ako si pred tromi dňami objímal záchodovú misu a snažil sa dovolať Santovi.

Úplně si to představuju, já mám podobný pocity, když je mi takhle blbě

Souhlasím zde se všemi příspěvky, tato povídka je doslova AWESOME

Bráškové tu nikoho neloví a nikdo neloví je a přesto má tato povídka náboj, napětí ani humor nechybí, jejich bratrská láska a přátelství je něco až nadpřirozeného a to je na tom to nádherný.

Takže děkuju za krásně strávený čas

velmi prijemne citanie , aj ked na zaciatku to tak vobec nevyzeralo....dakujem

Zizi, skvělááá povídka! Představa Deana klepajícího se pod peřinou a Sammyho pečujícího o něj je naprosto kouzelná. Miluju tyhle bráškovský situace a torturing Deana!!! A ty jsi to tak úžasně vypsala. Úplně bych to viděla v nějaké epizodě... Hrozně se mi líbí jak píšeš, popisuješ situace detailně a to je perfektní, člověk se úplně rozpouští blahem.