Vodník

Za zrodom námetu na tento príbeh stojí jeden neuveriteľný vodník z obchodného domu v ktorom pracuje lenkka. Samozrejme pri pohľade na neho ma poviedka nenapadla. Prišlo to o čosi neskôr a za darovanie hlavnej postavy by som chcela poďakovať lenkke a LittleDevil. Baby dúfam, že som vám nepokazila predstavu o oblude Ďalšie špeciálne poďakovanie patrí dzajnisko - vďaka, že si ma podržala, keď som mala tendenciu zmeniť plánovaný záver a nedovolila si mi podľahnúť pokušeniu, ktoré plynulo z lenkkynej strany. Vďaka sestra A ešte všetkým trom za konzultácie.

* niektoré časti legiend v tomto príbehu sú skutočne inšpirované príbehmi o vodných duchoch, ale sú z väčšej časti doplnené mojou fantáziou. Takže v nich nehľadajte žiadne hlbšie významy. Mestečko Yanush skutočne leží na brehu jazera Sardis v štáte Oklahoma, ale ide skôr o rekreačnú oblasť, takže ani čističku tam určite nenájdete.

Prajem príjemné čítanie



Slnečné lúče prenikli cez zaprášené okenné sklo malého motela a dopadli na posteľ. Ich prítomnosť však vyrušila z pokojného spánku muža spiaceho na nej. Zamrvil sa a pomaly sa prebudil. Prižmúrenými očami sa rozhliadol po izbe a jeho pohľad spočinul na odostretom okne. V duchu preklial osobu sediacu za stolom a píšucu si na počítači poznámky z akejsi knihy. Skontroloval čas na hodinkách, zavrčal, prehodil si paplón cez hlavu a snažil sa predĺžiť si prerušený spánok. Nešlo to. Jeho zmysli lovca sa už dostatočne prebudili do nového dňa a začali naplno vnímať okolie. Znechutený odkopol paplón, zvesil si nohy z postele a posadil sa. Napriek všetkým náznakom rána, jeho myseľ ešte nebola schopná zobudiť sa. Muž si preto položil lakte na kolená a podoprel si hlavu. Jeho výrazne zelené oči sa stále ešte samé od seba zatvárali, ale jeho sluch rušil známy zvuk, ktorý spôsobovalo písanie na klávesnici. Napriek chuti opäť sa zvaliť do postele si prešiel rukou už v aj tak dosť rozcuchaných vlasoch a vstal.
Pomalými krokmi sa presúval k vytúženej kúpeľni. Len sprcha mu mohla pomôcť prebudiť sa.

„Sammy ty si workoholik. Vieš to? To je choroba,“ prehovoril Dean na brata, pokrútil hlavou a pokračoval v ceste do kúpeľne.
„Tiež ti prajem dobré ráno Dean.“ odvetil druhý muž, sediaci za stolom s úsmevom.

Ránom zničený Dean sa pritackal ku kúpeľňovým dverám, no vtom si spomenul, že večer v bare sa spolu s bratom rozprávali o novom prípade. Vedel to presne, pretože mu Sam nechcel dovoliť, čo i len sa pozrieť na peknú čašníčku. Potom sa mu spomienky stále viac a viac rozmazávali a napokon bolo všetko ako v hmle.
„Hej Sammy? Na čo sme to včera vlastne prišli?“
Muž pri stole sa zasmial, prerušil svoju prácu a obrátil sa k bratovi.
„Ja som prišiel na to, že prinútiť ťa brať naše „bojové porady“ vážne, sa mi asi nikdy nepodarí.“
„Čo tým chceš povedať? Veď som sa tej čašníčke skoro vôbec nevenoval. Dokonca neviem ani jej meno,“ zamyslel sa Dean a opäť si rukou prehrabal hniezdo na hlave.
„No to je pravda nevenoval si sa jej naplno, ale kompenzoval si si to s jednou whiskey za druhou. Ozaj nie je ti zle?“ dodal s úškrnom Sam.
Dean sa opäť na chvíľu zamyslel a potom odpovedal urazeným tónom: „Nie. Cítim sa úžasne.“
„Mimochodom volala sa Susane,“ zakričal mladší muž na brata zatvárajúceho dvere na kúpeľni a potom sa obrátil späť k svojmu počítaču.

***

Prešlo asi štyridsať minút a dvere na kúpeľni sa opäť otvorili. Najskôr sa z nich vyrútil oblak pary a neskôr sa objavila aj postava, ktorá do kúpeľne pôvodne vošla. Vysoký mladý muž zahalený od pása dole len v uteráku, prešiel k svojej posteli, vzal si čisté veci na oblečenie a smeroval späť do kúpeľne. Spokojne sa usmieval a kvapky pary mu pomaly stekali po vypracovanej hrudy a zanikali na páse v uteráku.

Sam celé toto predstavenie sledoval bez slova. Došlo mu, že Dean bol ráno trošku mimo, ale spokojný úsmev, ktorý mal po sprche na tvári naznačoval, že úspešne do poslednej kvapky opäť vyčerpal všetku teplú vodu. Práve pri tejto myšlienke si Sam ďakoval za to, že si privstal a stihol sa osprchovať. Potom podišiel k svojej posteli, položil na ňu tašku a začal si baliť veci.

Čím skôr odídu, tým skôr sa dostanú do cieľa, ktorým malo byť malé mestečko Yanush v štáte Oklahoma.
Dvere na kúpeľni sa otvorili opäť a vyšiel z nich upravený lamač ženských sŕdc známi ako Dean Winchester. Zelená kockovaná košeľa posilňovala zelenú farbu jeho očí, ktorú zdedil spolu so svojím mladším bratom po rodičoch. Dean si popravil opasok na tmavomodrých džínsoch a pustil sa tiež do balenia.

***

„Takže vyrážame,“ skonštatoval starší lovec a zošliapol plynový pedál čiernej Impaly. Tá za sebou zanechala oblak prachu a vyrazila na cestu.

„Sam, zistil si, čo to vlastne ideme loviť tento krát?“ Dean pozdvihol obočie a pozrel na sedadlo spolujazdca s očakávaním odpovede.
„Hmmm, nie,“ znela strohá odpoveď.
„Hmm nie?“ zopakoval prekvapene Dean. „Počkaj, takže si to dajme všetko dokopy okey? Vieme, že ideme do mesta Yanush, ktoré leží neďaleko jazera Sardis, pri ktorom v posledných týždňoch našli časti na kusy roztrhaných dvoch tiel a nikto nevie, čo to mohlo spôsobiť. Vieme ešte niečo?“
„Waw ty si ma včera predsa len trochu počúval,“ dodal prekvapený spolujazdec. „Okrem toho som zistil, že prvá obeť bola nájdená približne týždeň po spustení novej čističky odpadových vôd, ktorú postavili pri jazere.“

Sam stíchol, aby vytvoril dramatickú pauzu. Tú pauzu, ktorú Dean tak veľmi neznášal.
„A je to tu opäť, môj brat sa tvári akoby mi dával možnosť šikovne doplniť, čo vieme, ale vždy je to tak, že len Sam niečo vie, takže nie je možné, aby som ho doplnil,“ pomyslel si Dean a čakal na pokračovanie s podvihnutým obočím.

„Približne v tom istom čase sa objavil záhadný úhyn rýb a neskôr aj rôznych vodných rastlín,“ pokračoval Sam.
„Myslíš si, že by to mohlo spolu nejako súvisieť?“ spýtal sa Dean, aj keď vedel, že inak by mu túto informáciu brat nehovoril.
„No prešli dva týždne od objavenia znečistenia a nikto proti čističke nič nenamietol. Miestny biológ potvrdil, že s úhynom fauny a flóry, nemá zariadenie nič spoločné a aj keď na to má mnoho obyvateľov iný názor, nemôžu s tým nič robiť. Okrem toho, za tie dva týždne boli usmrtený už dvaja zamestnanci čističky. Našli ich doslova roztrhaných na kusy a nikdy sa nenašli všetky časti teľa,“ konštatoval Sam.
„Myslíš si, že niekto z miestnych zobral spravodlivosť do vlastných rúk a vybavuje si účty po svojom?“ zamýšľal sa Dean.
„Nemyslím si. Mali by sme to proste obzrieť, kým začneme robiť unáhlené závery o vraždy chtivých malomešťanoch.

***

V krajine panovalo nádherné letné počasie. Slnko už o jedenástej sedelo vysoko na oblohe a sušilo krajinu. Všade zem praskala od nedostatku vlhka a v neklimatizovanej čiernej Impale vytvárali slnečné lúče saunu. Dean odvrátil zrak od cesty a so zvyku skontroloval svojho spolujazdca. Sam sedel nehybne opretý o sedadlo a snažil sa zachytiť každý, čo i len najmenší prúd vzduchu prenikajúci cez otvorené bočné okno. Vlasy mal mokré od potu a niektoré pramene sa mu lepili na tvár. Sem-tam mu z pod nich po čele stiekla kvapka, ktorá sa vpila do prepoteného límca lovcovej košele. Dean opäť uprel pohľad na cestu. Tiež bol celý mokrý, bolo mu teplo a v ústach cítil sucho. Zahľadel sa na zvlnený horúci vzduch nad cestu a zošliapol plynový pedál. Chcel sprchu. Potreboval sprchu.

Do mestečka dorazili práve v čase obeda, ale ani jeden v tom teple nemyslel na jedlo. Ubytovali sa na kraji mesta v motely Black Rose. Starší lovec hneď ako vošiel do izby zahodil svoju tašku a obsadil kúpeľňu.
„Nič iné som od teba ani nečakal braček,“ zasmial sa Sam a usadil sa na posteľ.

Asi po pätnástich minútach sa otvorili dvere na kúpeľni a vyšiel z nich mladý muž v uteráku.
„Sam, cítim sa ako znovuzrodený,“ usmial sa šibalsky.
„Prosím, už žiadne reči o tej tvojej reinkarnácií,“ zamrmlal si Sam, keď vchádzal do kúpeľne.
„Hej Sam, toto nemyslíš vážne,“ zaznel z izby zdesený hlas. Dean stál v izbe a hľadel na obleky nachystané na posteliach.
„To si mám obliecť toto? Agenti?“ zapišťal.
„Ak máš lepší nápad braček, sem s ním,“ s rehotom sa ozvalo z kúpeľne.
„Agenti?“ zopakoval Dean, tento krát potichu. Len sám pre seba.
„Nemôžeme ísť za skautov, strážcov parku alebo napríklad plavčíkov? Vonku je vyše 30 stupňov!“ Vydal so seba zúfalo a rezignovane si začal obliekať nachystané veci.
Keď Sam vyšiel zo sprchy, Dean si dal záležať, aby zaregistroval jeho znechutený pohľad pri zaťahovaní kravaty. To Sama však ešte viac pobavilo.
„Skauti Dean? To si myslel vážne?“
„Zabudni!“ odvetil Dean.

Vonku panovala neznesiteľná horúčava a každý, kto mohol, bol zalezený niekde v chládku alebo dome. Dean to nezabudol Samovi pri každej príležitosti pripomenúť.

Vošli do baru „U Joea“. Bol takmer prázdny, len pri bare sedel starý muž popíjajúci pivo a blonďavá modrooká barmanka, ktorá leštila poháre a ukladala ich na poličku.
„Čo si dáte?“ spýtala sa sympatických mladých mužov.
„Nič. Ďakujeme. Sme tu pracovne. Agenti Sam Young a toto je môj partner Dean Johnson,“ spustil formálne mladší lovec.
„Ou, a čím vám môžem pomôcť?“ zdvorilo sa spýtala žena za barom a milo sa usmiala na vysokého muža s dlhšími vlasmi.
„Vyšetrujeme vraždy, ku ktorým tu nedávno došlo,“ pridal sa do rozhovoru Dean a nasadil svoj okúzľujúci úsmev. To však nezabralo. Žena ho naďalej ignorovala a odpovedala Samovi.
„Vraždy?“ zopakovala prekvapene. „Myslela som si, že išlo o útok medveďa,“ dodala zmätene.
„No viete, musíme prešetriť všetky možnosti,“ vysvetľoval Sam.
„Takže tí ľudia. Poznali ste ich slečna.....,“ Sam sa zasekol, pretože nepoznal barmankine meno.
„Patrícia Woodová,“ usmiala sa a pravou rukou si začala na ukazovák namotávať pramienok vlasov.
„Takže poznali ste ich slečna Woodová?“ spýtal sa znova Sam. Dean si všimol, že brat trošku očervenel a naďalej potichu sledoval rozhovor.
„No áno. Keď pracujete v miestnom bare, poznáte skoro všetkých. Steve McGregor bol veľmi milý muž. Pracoval ako nočný strážnik v novej čističke. Ešte pred niekoľkými dňami sedel tu pri bare a popíjal.“
„A čo slečna Joan Durantová?“ spýtal sa Dean, pretože sa už začínal cítiť prebytočný.
„Jo. Bolo to mladé dievča, ktoré nepochádzalo práve z bohatej rodiny, a tak si privyrábalo kde to len šlo. Chodievala po večeroch do komplexu upratovať.“
„Ako sa dostaneme k jazeru?“ pokračoval vo výsluchu Sam.
„Pôjdete stále rovno po tejto ulici až na koniec. Tam je policajná stanica a za ňou je úzky hlinený chodník do lesa. Nedá sa to prehliadnuť.“
„Hlinený chodník?“ dodal spýtal sa nechápavo Dean.
„No hej, vedie tam aj asfaltka, ale zbytočne by ste si nadbehli, pretože vedie okľukou poza mesto,“ vysvetlila žena.
„Ďakujeme vám. Veľmi ste nám pomohla a keby ste si na niečo spomenula,“ kým Sam stihol dokončiť svoju myšlienku, Dean podal žene vizitku s číslom a dodal: „Zavolajte,“ usmial sa a obaja odišli.

***

„Sammy tá po tebe išla ako myš po syre.“
„Dean, máme prácu,“ pozrel nahnevane na brata a vydal sa po chodníku smerom k policajnej stanici.
„Jasné. Ty sa nezabávaš. Zabudol som,“ zamrmlal si pre seba Dean a nasledoval brata.

„Agenti Johnson a Young, mohli by sme hovoriť so šerifom?“ sebaistým hlasom oslovil Dean mladého muža v uniforme. Ten si s prekvapeným výrazom prehliadol oboch mužov a roztrasenými hlasom odpovedal.
„Je mi ľúto, ale šerif bol zavolaný k čističke odpadových vôd. Došlo tam dnes ráno k nehode a jeden z pracovníkov prišiel o život,“ podarilo sa mu objasniť situáciu.
Obaja lovci sa na seba prekvapene pozreli. Vedeli, čo si myslí ten druhý.
„Ďalšie úmrtie?“ spýtal sa prekvapene Dean.
Strážnik pokrčil ramenami a nevedel, čo má povedať.
„Môžete nám povedať ako sa dostaneme na miesto činu?“ spýtal sa pohotovo Sam.
„Samozrejme. Keď vyjdete z budovy pôjdete doprava a za posledným domom je cestička do lesa. Je jediná a nedá sa prehliadnuť. Vedie okolo celého jazera. Vy sa musíte ísť vpravo a asi po piatich minútach pomalej chôdze vás dovedie k oplotenému areálu čističky,“ podal vyčerpávajúcu odpoveď mladý strážnik.
„Ďakujeme,“ poďakoval Sam a obaja odišli.

***

Ako vravel strážnik. Na konci ulice, neďaleko posledného domu sa nachádzal les a do neho viedla už z diaľky viditeľná cestička. Bol to taký širší lesní chodníček a smeroval pod stromy, kde sa strácal v zákrute.

Keď Dean pocítil chlad, ktorý poskytovali stromy svojou korunou, vydýchol si. Stále mu bolo veľmi teplo a čierny oblek mu v tom nijako nepomáhal, ale už na neho nepražilo to prekliate slnko. „Prečo nemôže byť zamračené. Keby spŕchlo, tiež by som sa nehneval. Namiesto toho je nádherná modrá obloha. Ja sa asi uvarím. Prekliate povolanie,“ sťažoval sa Dean v myšlienkach.
Lovci kráčali po cestičke stále hlbšie do lesa až kým nezanikol najmenší náznak civilizácie. Vtedy sa im pred očami rozprestrel výhľad akoby na iný svet. Voda v jazere odrážala slnečné lúče a z diaľky neodhaľovala známky znečistenia. Brehy obrastené zelenou prikrývkou machu, skaly vnárajúce sa do hlbín jazera. Vzduch v okolí bol vlhký a čerstvý. Príjemná zmena, po dňoch prebdených v starom uzavretom aute. Oboch lovcov tento pohľad okúzlil. Pri tomto výhľade si človek začal uvedomovať, o čo všetko prichádzajú ľudia žijúci vo veľkomestách.
Cesta pomaly ubiehala a krásny výhľad na pokojné vody jazera vystriedalo pevné oplotenie a v jeho strede sa týčila mohutná betónová stavba. Pri hlavnej bráne sa nepokojne pohybovalo niekoľko osôb. Už z diaľky sa dal rozoznať postarší šerif v uniforme. Keď Sam s Deanom prišli bližšie rozprestrel sa pred nimi nechutný výhľad na trávnatú plochu posiatu kúsočkami roztrhaného ľudského teľa. Všade bola krv a tráva pod jej váhou zmenila pôvodnú zelenú farbu na tmavo červenú. Pach krvi sa niesol vzduchom a dokresľoval hrôzu, na ktorú sa obaja pozerali.
„Nemala to byť nehoda?“ spýtal sa Dean a sťažka prehltol nával nepríjemných teplých slín, z ktorých sa mu zdvíhal žalúdok.
Sam neodpovedal, len sa znechutene pohol vpred za šerifom.

***

„Hej, tu nie je nič zaujímavé. Prosím opustite toto miesto. Tu nemáte čo robiť,“ ozval sa nahnevaný hlas, keď šerif zbadal blížiacich sa mužov.
„Agenti Sam Young a toto je môj partner Dean Johnson,“ predstavil seba aj Deana Sam a akoby si predchádzajúceho útoku nevšímal pokračoval. „Prišli sme vyšetriť tie záhadné úmrtiam, ku ktorým v tejto oblasti došlo za posledné dva týždne.“
„Ach tak, prepáčte. Netušil som kto ste. Šerif Flannery, teší ma,“ šerifov hlas sa zmenil z rozhnevaného na pokojný, ale kdesi v pozadí bolo počuť zúfalstvo. „Pravdupovediac premýšľal som, kedy a či vôbec, sa tu niekto z vás objaví.“
„Môžete nám povedať, čo sa to tu deje?“ vložil sa do rozhovoru Dean.
„Kiež by som mal aspoň malé tušenie, ale nemám. Pri prvej obeti sme uvažovali nad útokom medveďa, ale o týždeň neskôr sa to zopakovalo a aj keď to bola len malá šanca na zopakovanie, dalo sa to ešte chápať. Toto je už tretia obeť a nech to vyzerá akokoľvek šialene, začínam si myslieť, že v tom nemá prsty ani pazúry, žiadny chlpáč,“ bezradne rozprával šerif.
„Máte nejakú predstavu, čo by to mohlo byť? Možno kto by niečo takéto mohol spraviť?“ vyzvedal mladší lovec.
„Nie. Nič. Jediné vysvetlenie bol medveď, ale ako vravím, už tomu neverím. A kto? Preboha pozrite sa okolo seba. Telo toho muža je rozsypané všade naokolo. Aj keď.....“ šerif zneistel a so strachom v očiach sa pozrel za seba.
„Aj keď čo?“ spýtal sa dosť netaktným tónom Dean.
Chvíľu bolo ticho a šerif obom mužov v oblekoch naznačil, aby ho nasledovali. Keď vchádzali do areálu, prehovoril.
„Nech už je to čokoľvek, nechalo to tu odkaz,“ ukázal na stenu hlavnej budovy a zmĺkol.

„ZASTAVTE TO!“ Veľký krvou napísaný nápis sa čnel na bielej stene budovy. Bol ešte celkom čerstvý. Krv nestihla poriadne ani uschnúť a na niektorých miestach sa písmená roztekali.
„Ou, to je nechutné,“ zamrmlal Dean.
„Takže už asi chápete, prečo som zavrhol teóriu o akomkoľvek zvierati,“ doplnil šerif.
„Absolútne,“ odvetil Dean.
„Vadilo by vám, keby sme sa tu porozhliadli?“ spýtal sa slušne Sam a čakal na odpoveď.
„Nie, pokojne to tu presnorte. Ak to pomôže zastaviť túto hrôzu, tak vypustite aj jazero,“ v šerifovej tvári bolo vidieť zúfalstvo. Bezradne sa prizeral ako každý týždeň jeho mesto prichádza o obyvateľov a nemohol s tým nič robiť. Nemohol, pretože nevedel s čím má bojovať. Nebol to klasický mestský problém s výtržníkmi, ani s neposlušnými puberťákmi.

***

Sam sa vydal preskúmať nápis na stene a priľahlé okolie, zatiaľ čo Dean odišiel dozadu areálu, kde pomedzi budovami hľadal stopy, ktoré by im aspoň naznačili s čím majú dočinenie. Pomaly sa dostal až k oploteniu na brehu jazera. Spoza plota sledoval hrubý krvavý pruh, akoby niekto zvyšky tela ťahal do jazera. Tento pruh končil na brehu a strácal sa vo vode. Na hladine sa ešte stále jemne rozplývali krvavé škvrny. Deanovu pozornosť však v okamihu upútala mladá, asi 25 ročná, hnedovlasá žena, ktorá sa nakláňala nad hladinu jazera. Chvíľu ju sledoval a napokon potichu odišiel z jej dohľadu. Nechcel ju vyplašiť. Rýchlym krokom sa vydal k bráne a cestou zavolal Sama.

Vybehli z areálu a utekali niekoľko metrov späť po lesnej cestičke, kde v hustom poraste kríkov, objavili zošliapanú trávu, ktorá naznačovala nie často používaný chodníček.
Predrali sa cez porast a ocitli sa na malom trávnatom brehu. Chrbtom k nim kľačala na kraji pevniny žena v starých ošúchaných džínsoch a obtiahnutom čiernom tielku. Dlhé hnedé vlasy jej padali do tváre a v presvitajúcich lúčoch slnka naberali bronzový nádych. Žena si ich prítomnosť zjavne nevšimla. Najmä preto, že roková hudba v jej slúchadlách bola zreteľne počuť aj v blízkom okolí. Dean sa natešene usmial, keď identifikoval známe tóny „Deep Purple – Smoke on the water“.
„Prepáčte slečna,“ snažil sa nadviazať rozhovor Sam, ale ako sa dalo čakať, žena neprejavila známky toto, že by si ich prítomnosť uvedomovala. Sam pozrel na Deana s otázkou, čo budeme teraz robiť, v očiach.
„Hmmm,“ okašlal si Dean a pokračoval. „Prepáčte slečna,“ oslovil ženu a jemne sa dotkol jej ramena.
Žena nadskočila od strachu, pretože predpokladala, že je v húštine sama, a strhla si z uší slúchadlá.
„Kto ste a čo odo mňa chcete?“ spýtala sa zadýchaná od zľaknutia.
„Prepáčte, nechceli sme vás vystrašiť, ale zjavne ste nás nepočula,“ ospravedlňoval sa Sam.
„Ou áno, to nič, to je moja vina. Rada sa odpútavam od reality,“ podvihla ruku, v ktorej držala slúchadlá a jej tvár sa usmiala do očarujúceho úsmevu. „A ktože to ste?“ trvala na svojej otázke. Popri tom si oboch mužov pozorne prezrela.
„Agenti Dean Johnson a toto je môj partner Sam Young,“ odvetil jej na otázku Dean a svoju odpoveď doplnil o typický polo úsmev, kedy sa mu nadvihol len pravý kútik úst.
„Johnson a Young, agenti. To vysvetľuje to nevhodné oblečenie do prírody,“ zasmiala sa a v očiach sa jej objavili iskričky. Viditeľne ju prítomnosť dvoch pekných mladých mužov privádzala do rozpakov.
„Slečna,“ začal Sam, ale žena ho prerušila.
„Zoe Carlsonová. Teda stačí Zoe,“ doplnila.
„Zoe, si tu už dlho?“ spýtal sa Sam.
„Asi hodinu,“ odvetila a pozerala na hodinky na mobile.
„A nevšimla si si náhodou nič podozrivé? Nevidela si nič zvláštne alebo náhodou nepočula si niečo?“ Sam si pri poslednej otázke uvedomil, že je hlúposť sa to pýtať, pretože ak nepočula ich príchod určite nepočula ani vraždu.
„Mala by som snáď? Stalo sa niečo?“ žene sa na tvári odzrkadlil strach.
„Asi pred pol hodinou bol neďaleko odtiaľto zavraždený pracovník čističky,“ opatrne so smútkom v očiach aj hlase prehovoril Dean. Jeho reakcia však nebola spôsobená len hrôzou, ktorú pred chvíľou videl na vlastné oči, ale ženin vystrašený pohľad v ňom vyvolával súcit. Viditeľne ju správa o nešťastí zasiahla.
„Čo...že,“ prehltla sťažka. „Kto? Čo?“ nezmohla sa na dlhšiu vetu a oči sa jej napĺňali slzami.
„Nevieme čo sa stalo. Dúfali sme, že by si nám mohla pomôcť,“ zapojil sa do rozhovoru opäť Sam, ktorý chvíľu nevnímal, pretože svoju pozornosť upriamil na kufrík so skúmavkami, ktorý ležal na zemi neďaleko.
„To,“ prehovorila Zoe ako reakciu na Samove skúmavé pohľady a zotrela si slzy. „To sú moje pomôcky. Študujem biológiu a pracujem na výskumnej práci. Keď tu, pred niečo vyše dvoma týždňami, začali záhadne vymierať niektoré veľmi odolné druhy vodných rastlín, začala som s analýzou vzoriek.“
„A zistila si niečo?“ spýtal sa Dean stále upriameným pohľadom na ženu.
„Toxíny, ktoré zjavne vypúšťa čistička, ale nikto mi neverí. Miestny biológ pracuje pre spoločnosť, ktorá tú čističku prevádzkuje a tvrdia, že týmto tvrdením poškodzujem ich dobré meno,“ zosmutnela.
„Ale máš predsa dôkazy,“ dodal Sam.
„Pff, dôkazy. Všetky dôkazy sú vyvrátiteľné ak má človek dostatok peňazí,“ odvetila.
„Našla si ešte niečo?“ spýtal sa opäť Dean.
„Ani nie, aj keď. Ale to nič nie je,“ dodala a zasmiala sa. „Asi tu trávim už veľa času.“
„Čo! Nám môžeš povedať hocičo. Aj keby to malo znieť šialene,“ ubezpečil ju starší z dvojice a povzbudivo sa usmial.
Zoe sa na muža pred sebou usmiala. „Chodievam sem dosť často. Teda nie priamo sem, ale k jazeru. Asi pred týždňom som večer sedela na brehu a na opačnej strane jazera sa objavila tmavá postava muža. Chodil veľmi nemotorne a ja by som prisahala, že zmizol vo vode. Bolo už neskoro v noci a ja som bola unavená, takže asi sa mi to len zdalo, ale stále mám z toho zlý pocit. Znie to šialene že?“ usmiala sa, ale v jej očiach sa dala nájsť túžba po porozumení. A Dean so Samom ju tam videli.
„Možno. A možno nie,“ Dean žene opätoval neistý úsmev.

„Preboha! To už sú dve hodiny? Za chvíľu mi začína zmena v miestnom bare. Ospravedlňte ma, ale už musím ísť,“ v rýchlosti pobrala všetky nástroje a utekala preč. Netrvalo dlho a zmizla v temnote lesa. Dean jej stihol len v rýchlosti podať vizitku s telefónnym číslom, ak by si spomenula, na niečo, čo by im mohlo pomôcť.

„Tak čo si myslíš?“ spýtal sa Sam a hľadel do diaľky na opačný breh jazera.
„Že tá kočka si tu zabudla poznámky,“ usmieval sa Dean a v ruke mával papierom.
„Si nemožný,“ zamrmlal Sam a obrátil sa na odchod.

***

Slnko sa pomaly poberalo za kopce a s jeho ústupom ustupovala aj horúčava. Dvaja lovci sedeli v motelovej izbe a snažili sa vyriešiť záhadu, ktorá sužovala obyvateľov malého mestečka.
„Sam, nemohol by som,“ prerušil náhle ticho Dean.
„Dean, keď to tu vyriešime, tak si rob čo chceš. Najskôr práca, potom zábava,“ vyhŕkol nahnevane Sam.
„Keď to vyriešime pôjdeme niekam inam,“ odvrkol nahnevane Dean. Ani nevedel, prečo vlastne žiada Sama o povolenie. Nikdy to nerobil, tak prečo teraz. Veď predsa je starší a je samostatný, tak prečo si pýta povolenie, aby mohol zájsť za dievčaťom, ktoré ho pred mnohými hodinami tak okúzlilo. Vlastne ani nič nevravelo a nebola to tá dokonalá modelka, ale niečo ho za ňou volalo. Niečo mu nedovoľovalo myslieť na nič iné len na jej dlhé žiarivé vlasy a čokoládovo hnedé oči. Na tie lesklé pery ako sa nádherne usmievali. Na tú iskričku, čo žiarila v jej očiach, predtým ako sa dozvedela všetku tú hrôzu. Aj tak sa nemohol na nič iné sústrediť. Znelo to sebecky, ale prípad bol pre neho až druhoradý. Bola iná. V niečom sa odlišovala od ostatných žien v jej veku. Ale čím?
„Sam ja nemôžem. Proste na chvíľu padám,“ Dean vstal, vzal si bundu a kým stihol Sam niečo povedať, zabuchol dvere. „Za chvíľu mi začína zmena v miestnom bare.“ znela Deanovi stále dookola v hlave jej posledná veta. Mestečko bolo malé a Dean si bol istý, že nájsť ju nebude až taký problém. Mal pravdu. Hneď prvý bar, na ktorý narazil bol správny. Keď vošiel dnu, okúzlila ho smejúca žienka za barom. V tom tlmenom svetle vyzerala opäť úžasne. Pomaly pristúpil k baru.
„Čo vám prinesiem?“ spýtala sa blonďavá čašníčka.
„Veľké pivo,“ odpovedal s úsmevom, ale pohľad neodtrhol od druhej čašníčky.
„Hneď to bude,“ barmanka odišla a zastrela mu výhľad na tmavovlásku. Ženy si niečo povedali a napokon sa obe pozreli jeho smerom. Dean kývol hlavou a opäť sa očarujúco usmial tým svojím pokriveným polo úsmevom. Zoe sa najskôr zahanbene odvrátila, ale napokon vzala kolegyni z ruky pohár piva a ladne kráčala k svojmu ctiteľovi.
„Vaše pivo agent Johnson,“ šibalsky sa usmiala. Možno si to ani neuvedomovala a možno to robila cielene, ale flirtovala.
„Dean,“ opravil ju mladý muž.
„Takže agent Dean,“ zasmiala sa.
„Len Dean,“ nie som v službe. Odvetil tento krát už úplným nádherným úsmevom muž v džínsoch a károvanej košeli.
„Toto si si zabudla pri jazere,“ podal jej kus papiera.
„Preboha, vďaka ani nevieš ako dôležitý je pre mňa tento papier,“ jej výraz sa zmenil na zhrozený.
„Myslel som si,“ pousmial sa a pozrel jej do očí. To zabralo a žena sa opäť uviedla do stavu rozpakov.
„Môžem ťa na niečo pozvať?“ spýtal sa Dean.
Zoe v tej chvíli zahájila ústup. Nikdy nemala nič proti nevinnému flirtu, ale vždy keď druhá strana začala prejavovať viac záujmu ako bolo v tej chvíli pre ňu prijateľné, utiekla.
„Ja nemôžem som v práci a asi by som sa mala vrátiť späť,“ dodala zbrklo.
„Tak teda počkám kým dopracuješ, čo povieš?“ skúsil Dean vyčkávaciu taktiku.
„Nie ja... hmmm... nepochop ma teraz zle. Si veľmi zlatý, ale ja nie som taká, za akú ma považuješ. Ja nie som .... ty nechceš....prepáč,“ po tejto zmetenej vete sa otočila a zmizla v dverách vedúcich kamsi dozadu.

Dean nechápavo sedel pri bare a hľadel na pohár piva. „Čo to do pekla bolo?“ pýtal sa sám seba. V tom si všimol ako sa k nemu blíži druhá čašníčka. Čakal, že dostane vynadané aj keď vlastne za nič nemôže, ale žena sa stále usmievala.
„Ty musíš byť TEN Dean. Odkedy sem dnes prišla, každá druhá veta bola o tebe,“ žena sa usmiala.
„Zjavne som sklamal jej očakávanie,“ odvetil skleslo a pozrel smerom k dverám, v ktorých Zoe zmizla.
„Vlastne takúto som ju ešte nikdy nevidela. Páčiš sa jej. Ona však nie je ako ostatné. Je dosť plachá,“ ujasnila čašníčka zatiaľ čo Dean plnými dúškami vyprázdňoval pohár piva.
„Nechcel som ju vystrašiť. Mohla by si jej povedať, že ma to mrzí?“ poprosil Dean ženu a chystal sa odísť.
„Prečo jej to nepovieš sám. Ako ju poznám, sedí na schodoch pri zadnom vchode,“ žena žmurkla a odišla sa venovať zákazníkom.
Dean chvíľu ešte sedel na stoličke, napokon vstal a odišiel preč.

***

Vonku bola tma, len pouličné lampy osvetľovali okolie. Na oblohe žiarili tisíce maličkých hviezd. Bolo ich tam toľko, že človek si nevedel vybrať jednu, na ktorú by sa pozeral. Boli jasné a žiarivejšie ako kedykoľvek predtým. Dean mal pocit, že od doby, kedy naposledy zdvihol pohľad na oblohu, ich množstvo pribudlo, ale to bolo len tým, že mestá svojimi svetlami zakrývali všetku tú krásu. Ďalším dôvodom bolo, že v tom všetkom zhone, pri ich práci, ani nemal čas hľadieť na oblohu. Pomaly kráčal tmou povedľa budovy až kým sa nevynoril na opačnej strane a jeho pohľad neupútala žena sediaca na schodoch. Vlasy sa jej pohojdávali v jemnom vánku, rukami si objímala kolená a pritom hľadela na nebo akoby medzi tými všetkými hviezdami chcela nájsť odpovede na otázky, ktoré jej vírili hlavou.

„Prepáč, nechcel som ťa vystrašiť,“ prehovoril s kajúcnym hlasom Dean. Žena v tom momente odtrhla pohľad od oblohy a upriamila ho na čiernu postavu muža v tme. Nemala strach. Ten hlas poznala.
„To nie je tvoja vina. Nemusíš sa ospravedlňovať,“ tíško odvetila.
„Vadilo by ti ak by som si prisadol?“ spýtal sa a so zvyku sa usmial, aj keď ešte stále stál v tieni budovy a ona ho nevidela. Skôr než stihla odvetiť vykročil k nej a posadil sa na schody.
„Prečo si tu?“ spýtala sa nečakane.
„So Samom pracujeme na prípade,“ odvetil nechápavo.
„Nemyslím v meste. Prečo si prišiel sem?“ ujasnila otázku.
„Ani neviem,“ pousmial sa a svetlo, ktoré jemne vyžarovalo z dverí skladu jeho úsmev dokreslilo k dokonalosti.
„Nemárni čas Dean, ja nie som ako tie ženy, s ktorými si sa už stretol. Ja ti nepadnem k nohám len kvôli tvojím zeleným očiam,“ prehovorila trošku agresívnym tónom.
„Možno to sa mi páči. Že si iná. Že tie zelené oči vidíš a neberieš ich len ako súčasť zvyšku,“ provokačne zdôraznil, že nech sa snaží ako chce, to že k nemu cíti sympatie, nezaprie.
Namiesto odpovede sklopila Zoe zrak a Deanov úsmev sa ešte viac roztiahol. Páčilo sa mu ako sa táto žena hanbí v jeho prítomnosti. Nestávalo sa mu to často.
Potom zrazu zdvihla pohľad a prehovorila: „Nechcel by si sa ísť prejsť?“
„Ak to chceš ty, tak pôjdem rád.“ Pomaly, ale isto, však jej rozpaky prešli aj na neho a z nebojácneho lovca sa stal plachý chlapec.

„Už viete, čo sa deje v našom meste?“ spýtala sa zvedavo.
„Vlastne nie. Ale nechceš sa predsa rozprávať o mojej nudnej práci, že?“ snažil sa otočiť tému tak, aby nezahŕňala jeho prácu.
„Prepáč,“ zasmiala sa. Zjavne položila prvú otázku, ktorá ju napadla.
„Takže ty študuješ?“ spýtal sa tento krát Dean.
„Áno, biológiu, ale nebudeme sa predsa rozprávať o mojom nudnom štúdiu, že?“ vrátila mu úhybnú odpoveď a obaja sa zasmiali.
„Takto to asi nikam nepôjde,“ skonštatoval Dean.
„Máš rada rockovú hudbu, že? Neuniklo mi ako si počúvala Deep Purple, keď sme prišli.“
„No áno. Vlastne áno. Mám rada rock, ale nemám výhrady ani proti iným štýlom,“ zabila konverzáciu jedinou odpoveďou. „A čo ty?“
„Hej mám rock rád a tiež metal. Mettalica, Mottor Head, AC/DC a mnoho iných. V čase keď bol môj otec na cestách a Sam študoval právo, mi často krát robili spoločnosť.“
„Sam?“ prekvapene sa spýtala.
„Ehm, hej Sam. Mám brata Sama, čo je na tom zvláštne,“ začal sa vykrúcať.
„Nič agent Johnson, čo má rád AC/DC,“ zasmiala sa a hodila na Deana pohľad, ktorým ho ubezpečovala, že už od začiatku vie, že všetkým v meste klamú.
„Ako dlho to vieš?“ spýtal sa pokorne. Nevedel prečo, ale jej nechcel klamať a vedel, že ani nemusí.
„Od začiatku, ale istá som si až teraz,“ jemne priateľsky štuchla Deanovi do ramena.
„Čo tak povedať mi pravdu,“ provokovala ho.
„Až po tebe. Dámy majú prednosť,“ pohľadom ju požiadal nech začne.

***

„Volám sa Zoe Carlsonová. Mám 25 rokov a študujem na Harwarde odbor biológia. Teraz je leto takže pracujem u svojho otca v bare a pripravujem sa na záverečný ročník. Preto ten výskum – vždy som všetko robila popredu. Záverečná práca. Mám dvoch starších bratov a naozaj veľmi sa hanbím,“ rozosmiala sa. „A netuším prečo ti to tu rozprávam,“ dodala.

„Okey, takže teraz je asi rada na mne. Ja sa volám Dean Winchester a Sam je môj mladší brat. Pochádzame z mestečka Lawrence v Kansase a naša práca je komplikovaná, ale jej podstavou je vyriešiť záhadu a pomôcť tak ľuďom.“

„Máš dievča?“ vyletelo zrazu zo Zoeiných úst.
„Nie. Pri mojej práci sa to nedá a bolo by to pre ňu nebezpečné. A ty? Nejaký tajomný svalnáč, čo mi rozbije hubu, keď nás spolu uvidí nevinne sa rozprávať?“
Zoe stíchla. „Ja..“ V tom však Deanovi vo vrecku zazvonil telefón a Zoe si vydýchla.

„Sam? Deje sa niečo?“ spýtal sa pohotovo.
„Dean asi to mám, mohol by si prísť?“ spýtal sa opatrne Sam, aby brata nerozhneval.
„Jasné Sammy, už idem,“ povedal na Samove prekvapenie bez presviedčania Dean.

„Asi to budeme musieť dokončiť niekedy inokedy. Nezabudni, že som na rade s otázkami,“ usmial sa na tíško stojacu ženu a zmizol v tme.
„Dúfam, že na túto otázku zabudneš,“ zašepkala do ticha Zoe.

***

„Tak čo máš Sammy,“ spýtal sa Dean dynamicky, keď vletel do izby.
„Vodník,“ znela jasná a krátka odpoveď.
„Čo vodník,“ nechápavo sa spýtal Dean.
„Myslím, že v meste vraždí vodník,“ spresnil Sam.
„Vodník? Ako človek žijúci vo vode s rybičkami. Zelené vlasy, vypúlené oči a chytajúci dušičky? Taký vodník?“ Deana táto správa vyviedla z mieri.
„Tak nejako, aj keď nie presne. Žiadne zelené vlasy, žiadne dušičky. O vypúlených očiach neviem,“ Sam sa pri predstave Deanovho vodníka pousmial.
Starší lovec sa zaujato posadil na okraj svojej postele a počúval. Snažil sa počúvať. Toto mesto na neho pôsobilo čoraz zvláštnejšie.
„Chceš mi tým povedať, že vodníci tiež existujú?“ to bola posledná otázka, ktorú Dean povedal. Len tíško sedel a počúval.

„Príbehy o vodníkoch pochádzajú z Európy. Existujú rôzne legendy z Anglicka, Nemecka, Škótska, Írska, Poľska, Českej republiky, Slovenskej republiky a mnoho ďalších krajín. Svedkovia sa v mnohých ohľadoch nezhodujú v opise. Raz je to žena, inokedy muž, niekedy sa vraj zjavuje v podobe koňa, ale spoločné majú jedno – ide o takzvaných vodných duchov alebo vodníkov, tiež niekedy označovaných nixovia).
Vodníkom sa môže stať človek, ktorý bol násilne zabitý v blízkosti jazera, utopený v ňom alebo človek, ktorý bol počas svojho života spätý s daným jazerom silným putom. Vodníci sú zväčša mierumilovní, ale v snahe ochrániť jazero, v ktorom žijú sa často dostávajú do konfliktov so živými. Ak raz vodník zabije človeka a okúsi jeho mäso, často krát sa to stáva len nešťastnou náhodou, mení sa na krvilačnú obludu, túžiacu po ďalšej smrti. Neexistuje spôsob na zvrátenie jeho vražedných chutí.“ dokončil Sam rozprávanie.
„Znečistená voda čističkou,“ skonštatoval Dean.
„Tiež si to myslím. Nič iné ma nenapadá,“ odvetil pochmúrnym hlasom Sam.
„A vieme ako to čudo zabiť?“ spýtal sa odhodlaný Dean.
„Prehľadal som otcov denník a tiež som tu našiel krátku poznámku o jednom príbehu o vodníkovi, ktorý počul. Napísal tam, že jediný spôsob ako zabiť vodníka je upálením.“
„Upálením,“ zopakoval si pre seba Dean. „Ako máme vypáliť také veľké jazero?“ dodal.
„Mám pocit, že toho vodníka budeme musieť najskôr vylákať z vody Dean,“ spresnil Sam.
„Toho som sa bál,“ odvetil starší lovec.

„Dean, je tu však ešte jeden problém. Ten vodník sa nezjaví hocikomu koho nepozná. Uprednostňuje miestnych obyvateľov. Proste tých, ktorí ho k vraždeniu motivovali. Mám pocit, že sami ho von nevylákame.“ Samov hlas znel bezradne.
„Sam, aj keď sa mi to prieči. Viem o niekom kto ho už raz videl. Možno,...“ pri tej myšlienke ho zamrazilo. „Nemôžeš predsa od tej mladej ženy chcieť čosi také. Nemôžeš ju predsa ohroziť. Čo ak to nevyjde.“ Aj keď jeho celá myseľ bola proti, niečo v Deanovi vedelo, že je to jediná šanca.
„Dean,“ začal opatrne, ustarosteným hlasom Sam. „Si si istý, že ju chceš do toho zatiahnuť?“ doplnil otázku.
„Nie Sammy. Nie som. Ale nemáme veľa času a ani možností,“ pri tejto vete vstal, vzal si bundu a smeroval k dverám.
„Hej kam si sa vybral?“ spýtal sa prekvapene mladší z bratov.
„Idem po ňu. Hmm vieš, nemám jej číslo,“ začervenal sa a zmizol v tme za dverami.
„Nedala ti číslo?“ zakričal Sam provokačne do tmy.

***

Dean kráčal tmavou nocou plnou hviezd. Nevedel kam ide, pretože nepoznal Zoeinu adresu. Rozhodol sa preto skúsiť šťastie v miestnom bare kde pracovala. Nebolo ešte tak neskoro, aby mali zatvorené. Ako sa tak blížil, posledný dom odokryl výhľad na bar „u Joea“. Svetlá vo vnútri stále svietili a von sa ozýval neutíchajúci hurhaj. Kráčal príjazdovou cestičkou pomaly k dverám a v hlave si premietal, čo asi Zoe povie.

„Dean?“ ozvalo sa z tmy pod neďalekým stromom. Až teraz si Dean všimol postavu pokladajúcu veľké čierne plastové vrece vedľa odpadkového koša.
„Zoe?“ odvetil prekvapene otázkou.
„Správne,“ odpovedala a vykročila s úsmevom do svetla pouličných lámp. „Čo tu robíš? Myslela som si, že idete s bratom loviť to niečo z jazera, alebo tak nejako,“ pomaly sa začala červenať a jej relatívny pokoj v hlase a zmenil na rozpaky.
„Vieš Zoe,“ začal opatrne a jeho telo sa proti jeho slovám začalo vzpierať. „Nastala jedna komplikácia a ...“ jeho hlas sa zasekol. „To od nej nemôžeš žiadať,“ káralo ho vlastné svedomie.
„Dean, deje sa niečo?“ spýtala sa vyľakane pri pohľade do jeho utrápenej tváre a pristúpila bližšie.
„Zo, nemáme právo to od teba žiadať, ale..“ opäť zmĺkol.
„Ale áno Dean, máte. O čo ide? Vyklop to už,“ jej hlas bol naliehavý.
„Potrebujeme chytiť toho vodníka a cudzím ľuďom sa neukáže len tak pre pekné oči,“ jeho oči boli plné strachu, ale aj prosby.
„Vodník? No páni........Spravím to,“ odvetila po chvíľke.
„Nemusíš to robiť,“ pripomenul jej Dean.
„Už som ho raz videla. Teraz som si istá. Neviem prečo ma nechal nažive, ale zjavil sa mi a to je to čo potrebujeme. Dean ja vám verím a chcem vám pomôcť. Chcem pomôcť mestu,“ naliehala.
„Vďaka,“ tíško poďakoval.
„Počkaj ma tu, hneď som späť. Len poviem, že odchádzam,“ Zoe doslova letela ku dverám a za necelú minútku bežala späť. „Okey môžeme ísť,“ milo sa usmiala.
„Hej, ty sa zabávaš? My ťa chceme použiť ako návnadu vraždiacej oblude a tebe je to vtipné?“ Deanov hlas znel kárajúco.
„Prepáč, ale ak mám dnes v noci zomrieť, tak s úsmevom a v blízkosti úžasného...“ Zoe sa zasekla. Prekročila svoje nepísané hranice a rozprávala aj to, čo malo zostať ukryté. Začervenala sa. Aj keď vo svetle lámp to vidieť nebolo, jej sklopené oči to prezrádzali.
Dean pochopil, čo chcela povedať, ale nechcel ju privádzať do rozpakov. Preto rozhovor stočil do vtipu.
„V blízkosti úžasného stvorenia, o ktorého existencií nikto ani len netuší. Mysteriózne,“ zasmial sa.
„No áno, presne to som chcela povedať,“ jemne vybuchla smiechom. V tom sa pred nimi zjavil osvetlený motel a v jednej z neďalekých izieb sa svietilo.

Tesne pred dverami Dean Zoe chytil za ruku a zastavil. Zoe sa otočila a ich pohľady sa stretli. Dean sa pomaly nakláňal, ale zrazu Zoe pochopila o čo sa snaží.
„Ja, ...“ začala a prerušila tým romantickú chvíľku.
„Prepáč, moja chyba,“ ospravedlnil sa starší lovec.
„Nie, to vôbec nie. Ja len mám určité vnútorné pravidlá,“ chvíľku mlčala a keď si uvedomila, že muž pred ňou čaká na vysvetlenie, pokračovala. „Jedným z mojich pravidiel je, bozky na pery až na druhej schôdzke,“ vyznelo to zvláštne aj jej samej a začala sa smiať.
Dean sa však nesmial. Obdivujúco hľadel na ženu pred sebou. Bola skutočne iná ako ostatné s ktorými sa stretol. Vedel, že by ho najradšej vybozkávala, mala v očiach túžbu, ale napriek tomu sa držala svojich pravidiel.
„A čo na líčko?“ provokačne sa usmial Dean.
Zoe neodpovedala, len sa hanblivo usmiala a nastavila mužovi pravé líce. Dean ju pobozkal a pomaly obišiel, aby otvoril dvere do izby.

***

Dvere sa otvorili a Sam na ne uprel zrak. Sedel na svojej posteli a na kolenách mal položený notebook. Okolo neho boli rozložené rôzne knihy a papiere. Dean brata po príchode pozdravil kývnutím hlavy a Sam mu pohľadom odpovedal.
„Ahoj Sam,“ ozvalo sa zrazu veselo miestnosťou. Vo dverách stála vysmiata mladá žena, ktorú Sam stretol ráno pri jazere.
„Ahoj Zoe, vďaka, že si prišla,“ odpovedal jej tiež s priateľským hlasom.
„Rada pomôžem ak je to potrebné a trošku rozruchu v mojom nudnom živote tiež predsa nezaškodí,“ veselo odvetila.
Dean a Zoe si sadli na druhú posteľ oproti Samovi a podrobne plánovali lov na vodníka. Obaja lovci sa snažili starostlivo vyberať slová, aby mladú hnedovlasú ženu nevyplašili. Tá však pozorne počúvala a ani pri tých najbláznivejších vetách nedala najavo pochybnosti, či znepokojenie. Vyzerala veľmi vyrovnane a odhodlane. Približne po hodine už mali plán prediskutovaný do detailov. Jedinú neistotu predstavovala odpoveď na otázku, či sa objaví vodník, ale Zoe svojou optimistickou náladou naplnila celú miestnosť, a tak sa aj tento bod plánu zdal istý. Napokon všetci traja vstali a vydali sa do temnej noci.

***

Pomaly kráčali k tmavému lesu. Sam niesol na pleci tmavozelenú vojenskú tašku naplnenú rôznymi nástrojmi, o ktorých si myslel, že by mohli byť užitočné. Informácia o tom, že na vodníka neplatia žiadne zbrane len oheň, ho síce znepokojovala, ale aj napriek tomu niesol v taške dýku a strelnú zbraň. Ticho prerušoval aj hrkot ťažkej hrubej železnej reťaze, ktorú mal pripravenú na spútanie vodníka. Zvyšok prázdneho miesta v taške zapĺňal kanister benzínu.

Tmavý les v Zoe vzbudzoval nepríjemný pocit, hlavne teraz, keď vedela, čo sa v ňom skrýva. Na povrch pôsobila pokojne, ale jej srdce prudko bilo. Kráčala popri dvoch príťažlivých mužoch s myšlienkou na možnú smrť. Namiesto strachu však cítila vzrušenie.

Keď sa po neosvetlenej cestičke dostali k jazeru, pustili sa do realizácie spoločného plánu. Sam a Dean sa ukryli v kríkoch neďaleko brehu, Zoe šla k vode. Keď kráčala po tráve a počúvala žblnkajúcu vodu narážajúcu na kamene na pobreží, čierno-čierna tma v okolí v nej vyvolávala stále väčší strach. Tento krát sa začínala triasť. Predstierané hrdinstvo, aby sa pred mužmi vytiahla zrazu pominulo a jej srdce div nevyskočilo z jej hrude. Snažila sa upokojiť myšlienkou, že nie je sama, že na ňu dávajú pozor a ak by sa niečo malo stať, tak jej pomôžu.
„Ale čo ak to nestihnú. Čo ak sa stane niečo čo nepredpokladali.“ Panika v jej hlave sa stupňovala a zvuk okolitej prírody zrazu zanikol v tlkote jej vlastného srdca.
„Sakra vzchop sa. Teraz naozaj nie je vhodná chvíľa na paniku,“ snažila sa sama seba v duchu povzbudiť. Keď sa jej to už pomaly začínalo dariť, pocítila ako vzduch zrazu ochladol. Po tele jej prešiel mráz a ona akoby na chvíľu primrzla.
„Zastavte ich,“ zasyčalo čosi spoza jej chrbta. Prudko sa obrátila. Z vody sa k nej blížil starý muž. Vlasy mal po plecia a v lesku mesiaca, ktorý sa medzitým objavil nad horami sa v nich odrážali zamotané mokré listy vodnej trávy. Oblečený mal na sebe starý roztrhaný kabát, z ktorého na Zoeine prekvapenie, nekvapkala voda aj napriek tomu, že vychádzal z jazera. Krívajúc sa blížil k vystrašenej žene. Ťažko dopadal na pravú nohu.
„Zastaviť koho?“ spýtala sa, keď v sebe pozbierala dostatok odvahy.
„Tých čo ničia jazero,“ odvetil starý muž a malými krôčikmi sa približoval k žene stojacej neďaleko.
„Ale ako? To sa nedá. Ja to nedokážem,“ Zoe začala panikáriť. Muž už bol veľmi blízko. Pri jej slovách sa jeho doteraz nečitateľná tvár zmenila na zúrivú masku.
„V tom prípade,“ dodal, ale vetu nedokončil. Vyceril malé, ale napriek tomu ostré zuby a skočil po žene. Zoe s výkrikom spadla k zemi. Cítila však, že nebola zrazená spredu odkiaľ smeroval útok. Niekto ju zhodil zboku. Ako tak dopadala na trávnatú plochu, pocítila tupý, studený úder do spánku a všetko sa ponorilo do ešte väčšej tmy. Zvuk utíchol.

***

Obaja lovci pozorne sledovali ženu na brehu. Keď sa objavil vodník, Dean znervóznel. Nedokázal obsedieť v úkryte a nebiť Sama, už dávno by z neho vybehol. Ako sa tak vodník približoval k Zoe, Deanova krv sa začala variť. Doslova nadskakoval ako mačka, ktorá sa chystá skočiť po koristi. Zrazu bleskurýchle opustil úkryt a rozbehol sa k vzdialenej dvojici. Práve vo chvíli, keď sa vodník pokúšal schmatnúť Zoe a urobiť z nej pravdepodobne rovnakú fašírku ako z predchádzajúcich obetí, Dean skočil a zhodil Zoe na zem. Vodník minul a to ho ešte viac rozhnevalo. Vrhol sa na neznámeho muža a Zoe nechali ležať nehybne na zemi. Dean bojoval zo všetkých síl, ale cítil, že nemá šancu. Každý úder, ktorý vodníkovi zasadil, nemal žiadny účinok. Opačne to však neplatilo. Vodník s Deanom doslova zametal trávnatú plochu. Vzdorovať sa asi neoplatilo, ale bojovník sa nehodlal vzdať bez boja. Dean zubatú obludu kopal, škriabal, búchal a aj napriek tomu, že to vodníka ani len nespomalilo pokračoval. Posledná rana, ktorú pocítil ho odhodila niekoľko metrov. Tvrdo dopadol na zem a pokúšal sa vstať. V tej chvíli sa však krajom ozval nepríjemný piskľavý škrekot. Dean sa prudko obrátil na bok, aby videl čo sa deje.

Sam stál neďaleko, v ruke držal čiernu zbraň z ktorej trčali tenké káble, cez ktoré prúdili do vodníkovho tela elektrické šoky. Vodník prenikavo vrešťal, krútil sa, ale napokon sa po ťažkom boji zviezol k zemi. Obaja bratia si vymenili prekvapené pohľady. Dean nechápal odkiaľ vzal Sam paralyzér a Sam neveril, že to vôbec fungovalo. Ani jeden z nich však nezaváhal. Sam pomohol Deanovi vstať a potom rýchlo, aby sa vodník náhodou neprebral, odtiahli starého vodníka k osamotenému stromu na kraji lesa. Pevne ho pripútali hrubou železnou reťazou. Zatiaľ čo Sam kontroloval, či je vodník bezpečne pripútaný a oblieval ho benzínom z kanistra, Dean odišiel za nehybne ležiacou Zoe. Sklonil sa nad ženu a jemne ju oslovil. Nič sa však nestalo. Zoe bola stále v bezvedomí. Dean ju opäť oslovil a pomaly, aby jej náhodou nespôsobil nejaké zranenie navyše, ju obrátil k sebe. Skontroloval ranu na hlave. Nekrvácala silno.
„Zoe,“ opäť na ňu prehovoril a odsunul jej pramienok vlasov z čela.
Zoe sa začala preberať. „Čo sa stalo?“ spýtala sa tichým hláskom.
„Už je dobre. Si v poriadku?“ spýtal sa starostlivo.
Zoe si spomenula na tupý úder, ktorý pocítila pred stratou vedomia. Rukou si chytila čelo, nahmatala na ňom lepkavú zasychajúcu krv.
„To nič nie je,“ odpovedala a usmiala sa na ustaraného Deana. „Pomohol by si mi vstať?“ spýtala sa.
„Nemala by si.....“ snažil sa ju udržať v nehybnej polohe, ale ona ho prerušila.
„Dean, naozaj som v poriadku. Prosím,“ uprosila ho napokon.

Keď už bola Zoe na nohách, Dean ju chytil okolo pása. Stále jej stopercentne neveril, že je v poriadku a takto mal istotu, že cestou za Samom nespadne. Obaja sa pomaly presunuli k neďalekému stromu, kde Sam precízne oblieval vodníka benzínom až kým neminul celý kanister. Potom všetci traja odstúpili do bezpečnej vzdialenosti, Sam škrtol zápalkou a miesto pred nimi vzbĺklo plameňom. Vodníka pohltili plamene a niekoľko sekúnd sa krajom opäť rozliehalo piskľavé kvílenie, pri ktorom si Dean všimol ako Zoe pevne zatína sánku. Očividne jej nebolo príjemné sledovať ako stvorenie, ktoré bojovalo za správnu vec, len nesprávnym spôsobom, trpí. Ako z neho postupne vyhasína život. Napriek tomu sa ani nepohla. Stáli tam a hľadeli do ohňa. Dean tiež zatínal čeľusť. Pohľad do plameňov mu pripomínal ich spoločnú rozlúčku s otcom. Stáli tam vtedy spolu s bratom a sledovali ako sa telo ich otca postupne stráca a mení na popol.
Zoe si všimla neprítomný Deanov pohľad a tiež ako sa snaží potlačiť slzy. Nevedela čo to spôsobilo, ale bola si istá tým, že udalosť dnešnej noci za tým nestála. Ako ju tak pravou rukou objímal okolo pása, chytila mu ju svojou ľavou rukou, pričom sa mu stále pozerala do tváre. Dotyk, ktorý pocítil na svojej ruke ho vytrhol zo spomienok a uprel aj starší lovec pohľad na ženu stojacu vedľa neho. Obaja v očiach toho druhého našli oporu a pocit istoty. Usmiali sa na seba.
„Hej Sammy, kde si vlastne zobral ten paralyzér?“ spýtal sa zvedavo Dean, keď oheň už slabol. Zoe nechápavo pozrela z jedného na druhého, ale pochopila, že počas jej neprítomnosti sa muselo udiať veľa vecí, a tak len tíško sledovala konverzáciu.
„No, hmmm..... Keď si odišiel zavolať Zoe, ja som premýšľal nad niečím, čo by sa dalo použiť namiesto zbraní. Nikde som na nič nenarazil, všade sa písalo, že vodník sa nedá zneškodniť obyčajnými zbraňami, dýkami, proste nič mu neublíži len oheň. Potom ma však napadlo ako si vtedy na toho ducha použil paralyzér . Vtedy ťa tiež trafil elektrický šok, pretože si bol mokrý. Tak som si proste myslel, že ak nič iné, tak aspoň to skúsim,“ Sam skončil a dúfal, že Dean zabudol na pôvodnú otázku.
„Dobre Sammy, ale odkiaľ,“ Dean sa dožadoval vysvetlenia.
„Z policajnej stanice. Bol som si ho požičať,“ vyklopil napokon Sam.
„Sammy, ty si vykradol policajnú stanicu?“ Dean sa smial.
„Ha ha ha vtipné. Za to že som ti zachránil zadok, by si si tieto narážky mohol odpustiť,“ Sam znel urazene.
„Vďaka Sam,“ prerušila ticho Zoe. Podišla k mladšiemu dlhovlasému mužovi a poďakovala mu ľahkou pusou na líce.
„Veď sa tak nečerti Sammy. Vieš, že som ti vďačný,“ Dean sa stále usmieval svojím typickým poloúsmevom.
„Mali by sme ísť,“ navrhol napokon Sam, keď oheň dohorel.
„Odprevadím Zoe domov a ty zatiaľ vráť na stanicu ten paralyzér, kým si všimnú, že im chýba,“ Deanovi opäť myklo kútikmi úst. Sam však pochopil, že preklad tejto vety znie: „Sam choď sa vyspať a nečakaj ma. Vyzdvihni ma ráno.“ Sam prevrátil oči, vzal zo zeme tašku a vydal sa na cestu do lesa.
Dean objal Zoe okolo pása a nasledovali mladšieho lovca.

***

„Tak sme tu,“ prehovorila konečne Zoe. Celú cestu obaja mlčali. V jej hlase bol však teraz jasne počuť smútok.
„Vďaka za pomoc,“ Dean sa chcel už vydať na cestu späť do motela. Nejako cestou pochopil, že si nemá robiť planú nádej.
„Nechceš ísť so mnou?“ spýtala sa zrazu Zoe a šibalsky sa usmiala.
„Ja neviem. Chceš aby som chcel ísť?“ zmätene odpovedal Dean.
„Ak som správne pochopila nezdržíte sa tu už dlho a mne je s tebou dobre, tak si myslím, že stráviť zostávajúci čas spoločne by sa mi páčilo,“ prosila očami aj keď vedela, že svoje váhanie ten príťažlivý muž len predstiera. Páčilo sa jej, že na ňu netlačil.
„Rád,“ usmial sa a nasledoval Zoe do domu.
Vošli potichu do priestrannej izby na prvom poschodí. Za dverami stála skriňa s oblečením, pod oknom bol umiestnený písací stôl a vpravo od dverí bola veľká posteľ. Zoe zažala len stolnú lampičku, ktorá v izbe vytvárala príjemnú atmosféru.
„Cíť sa ako doma. Za chvíľku sa vrátim, tak mi neuteč,“ zaškerila sa a vybehla potichu z izby. Keď sa asi po piatich minútach vrátila, niesla tanier plný jedla, vrecko chrumiek a pod pazuchou mala zaštiknutú fľašu sladenej sódy. Hneď ako ju Dean zbadal medzi dverami, rozbehol sa jej na pomoc.
„Ty si riadny lovec,“ zasmial sa.
„Snažím sa ti aspoň trošku vyrovnať,“ opäť mu venovala svoj vrúcny úsmev. V očiach jej hrali hviezdičky a jej hlas znel sladko ako med. Usadili sa na posteli a začali sa spolu napchávať ulovenou potravou. Rozprávali si pri tom veselé aj smutné životné príbehy, pri ktorých sa spolu smiali, niekedy trpeli. V jednej chvíli sa pristihli ako sa obhadzujú chrumkami. Táto chrumková vojna sa postupne zmenila na šteklenie a Dean mal v tomto športe jednoznačne navrch. Zoe sa už nevládala smiať. Ležala na posteli a snažila sa lapiť dych. Vtedy si uvedomila, že Dean je veľmi blízko. Vždy sa tejto chvíle bála, ale teraz nechápala prečo. Ich pohľady sa stretli, ale Dean nepokračoval. Len s úsmevom sledoval ženu ležiacu pod ním.
„Na čo čakáš,“ spýtala sa šeptom.
„Môžem sa ťa niečo spýtať?“ odvetil.
„Môžeš to skúsiť,“ v jej hlase bola počuť radosť.
„Prečo si taká plachá? Veď si úžasná, tak prečo sa skrývaš?“ Dean sa podopieral vystretými rukami nad Zoe a hľadel jej do veselých očí. V tých sa však po vyslovení otázky na zlomok sekundy odrazil strach.
„Vieš Dean,“ začala placho, ale ako pominul aj strach z jej očí vytratili sa aj pochybnosti a Zoe pokračovala, „ja som ešte nikdy s nikým,“ stlačila čeľusť a sledovala výraz v mužovej tvári.
„To ako..... Ty? Neverím. Prečo?“ Deana táto informácia zaskočila.
„No neviem, proste nebolo s kým. Ale ja okrem toho na čo myslíš ty, myslím aj to, že som sa ešte nikdy s nikým nebozkávala,“ Zoe nemala možnosť ujsť ako to robievala v takýchto situáciách, tak len odvrátila hlavu na bok, aby sa nemusela pozerať do mužovej tváre. Vedela, že sa nemá čoho báť, že to nie je hanba, ale nebolo jej príjemné rozprávať sa o týchto veciach.
V tom pocítila na líci dotyk ruky, pootočil jej tvár, aby sa jej mohol pozrieť do čokoládových očí.
„Za to by si sa nemala hanbiť. To je skôr na obdiv,“ odvetil jej šeptom.
Prikývla na nevyslovenú otázku. Zavrela oči a Dean sa k nej naklonil. Zrazu pocítila dotyk jeho pier na tých svojich. Spočiatku ju len jemne bozkával a postupne sa jemné pusy zmenili na vášnivé bozky. Chytila mu pravou rukou temeno hlavy a jej prsty sa prehrabávali jeho vždy dokonalo upravenými vlasmi. Užívala si každý jeho zblúdilý dotyk na svojom tele a rovnako jej ruky blúdili po tom jeho. Keď človek zatvorí oči, vníma svet úplne inak. Aj po celodennej drine Dean stále nádherne voňal. Bola to taká jemná, ale za to príťažlivá mužská vôňa. Po niekoľkých dlhých minútach sa od seba obaja odpútali. Dean si ľahol na posteľ a Zoe sa schúlila v jeho náručí.
„Tak aké to bolo?“ vyzvedal.
„Hrozné. Som rada, že som sa k niečomu tak odpornému dostala až teraz,“ chcela, aby jej hlas znel presvedčivo, ale v polovici vety sa rozosmiala.
„Tak to by som mal dostať druhú šancu, aby som si napravil reputáciu,“ opäť sa nadvihol a celý predchádzajúci proces zopakoval. Potom sa opäť zvalil vedľa Zoe a pritúlil si ju k sebe.
„Čo by si spravila, keby som neprestal, ale pokračoval ďalej. Tým myslím ďalej,“ opäť ju provokoval.
„Dostal by si po paprčiach,“ rehotala sa.
„Pravidlá?“ spýtal sa, keď sa dosmiali.
„Presne,“ odpovedala vážne.
„Ale pravidlá sú predsa na to, aby sa porušovali,“ nevinne pokúšal a sledoval jej reakciu.
„Nie všetky,“ odvetila tíško.
„A nepovieš mi aké ďalšie pravidlá máš?“ Dean držal Zoe za ruku a navzájom sa pohrávali s prstami. Obaja pozerali na strop a len tak konverzovali. Zoe chvíľku váhala no napokon sa predsa len odhodlala.
„Tak dobre. Pravidlo o bozkávaní až na druhej schôdzke už poznáš.“ Zoe zostala chvíľu ticho a potom sa začala tíško smiať.
„Čo sa deje?“ zvedavo sa spýtal Dean.
„Pri tebe je také ľahké zabudnúť aj na samotné pravidlá,“ vysvetlila.
„Alebo mi ich možno len nechceš prezradiť,“ pošťuchol ju.
„Nie počkaj. Na zopár si hádam spomeniem.“
„Na tie najdôležitejšie by si asi mala,“ dodal a čakal.
„Dobre, tak napríklad:
1) neverím mužom ktorý na všetko idú moc rýchlo, preto to pravidlo o bozkoch
2) nikdy v živote by som nemohla mať niečo s mužom ak by som vedela, že je zadaný
3) nikdy by som mužovi neodpustila neveru – ani keby na mňa skúšal puppy eyes s krásnym zeleným pohľadom
4) a čo sa týka toho najdôležitejšieho. Teda aspoň pre mňa. Sex najskôr po pol roku ak nie neskôr.“

Zoe stíchla a v miestnosti nebolo počuť vôbec nič. Akoby Dean ani nedýchal. V tom sa však pohol. Uvoľnil objatie a nadvihol sa opäť nad ňu.
„Ty si naozaj neuveriteľná. V tom najkrajšom význame. Som rád, že si mi dovolila porušiť aspoň to prvé pravidlo,“ zašepkal jej tíško do ucha a pobozkal ju na krk. Postupne sa prebozkával až k jej perám a daroval jej ďalšiu nádhernú sériu bozkov. Ďalších niekoľko minút v raji.

***

Celú noc ležali v spoločnom objatí. Rozprávali sa a chvíľky ticha napĺňali bozkami. Ani jeden nechcel, aby sa táto noc skončila. Aj keď k ničomu nedošlo, Dean si v hlave sám priznal, že to bola jedna z najkrajších nocí v jeho živote. Nikdy by neveril, že prerozprávať, miestami prebozkávať, celú noc s dievčaťom sa mu bude tak páčiť. Ale bolo to tak. Ak by mal tajnú moc, zastavil by čas a už viac by ho nepustil. Čas však hral proti zamilovanej dvojici. Po niekoľkých hodinách sa vonku za oknom rozozvučal spev ranných vtákov a temné nebo začalo blednúť. Postupne aj slnko preniklo svojimi lúčmi do miestnosti a oznámil tak dvojici, že ich krásna noc sa nadobro skončila. Očividne sa tým však nenechali znechutiť. Venovali sa jeden druhému akoby boli na nebi stále hviezdy, akoby mesiac nezmizol v žiare slnečného svetla. Keď sa Dean a Zoe opäť oddávali vášnivej dávke bozkov, zazvonil Deanovi telefón. Najskôr ho chcel ignorovať, no napokon ho Zoe vzala zo stolíka vedľa postele a podala ho majiteľovi.
„Sam,“ povedal s povzdychom.
„Áno?,“ ohlásil sa sklamane Dean.
„Na akej adrese ťa mám vyzdvihnúť?“ ozvalo sa z druhej strany.
„Nepočká to pár hodín?“ odpovedal na Samovu otázku otázkou.
„Dean je takmer obed,“ ozvalo sa z druhej strany. Dean prekvapene pozrel na budík na stolíku. Sam mal pravdu. Blikal na ňom čas 11:15.
„Barkley street 291,“ ozvalo sa sklamane.
„Som na ceste,“ odpovedal Sam, na jednej strane rád, že konečne pôjdu ďalej, na druhej strane smutný, pretože v Deanovom hlase si nemohol nevšimnúť sklamanie.

Keď pod oknom zastavila čierna Impala Dean sa pozrel na Zoe psími očami. Vedela čo sa chce spýtať. Tiež si kládla tú istú otázku. „Uvidíme sa ešte niekedy?“ Lenže odpoveď „Neviem“ nechcel ani jeden z nich počuť. Vzala jeho tvár do svojich dlaní a nežne ho pobozkala.
„Možno by sme sa namiesto strachu, že sa už nikdy nestretneme, mali tešiť na deň, kedy sa opäť uvidíme. Veď ako sa vraví – Svet je malý. Možno raz pôjdem po ulici v nejakom meste a ty s bratom sa ma náhodne spýtate na cestu.“
„Ale, je to len jedno veľké možno,“ odpovedal smutne.
„Možno. Ale stále je tu šanca. A ak sa nám to nepodarí, zostanú nám krásne spomienky,“ tento krát to bola Zoe, kto spustil várku bozkov. Po chvíli sa však odtiahla a jemne si zahryzla do pery.
„Mal by si ísť,“ povedala a držiac lovca za ruku vyšla z miestnosti. Zišli dolu schodmi a zastavili sa pred slnkom zaliatym domom. Na príjazdovej ceste sa leskla čierna Impala. Zoe zamávala Samovi a svoju pozornosť opäť obrátila na Deana.
Naposledy jej daroval chvíľku v raji, potom sa ešte ďalšiu chvíľu stáli v pevnom objatí.
„Dean, vďaka, že si porušil pravidlo o bozkoch,“ ešte pevnejšie si ho privinula.
„Vďaka, že si mi ho dovolila porušiť. A tiež, že som bol prvý,“ opäť sa zasmiali. Potom sa od seba neochotne odtrhli.
„Bola to jedna z najkrajších nocí v mojom živote,“ povedal, keď sa na ceste k Impale naposledy otočil.
„Pre mňa jediná,“ usmiala sa. Hľadela ako muž, po ktorom jej srdce túžilo, nasadol do auta a odcestoval. Ešte niekoľko minút tam len tak stála a pozerala do prázdna.

***

Keď sa Impala dostala za mesto, Sam prelomil ohlušujúce ticho vládnuce v aute.
„Ty si neuveriteľný. Takto zneuctiť slušné dievča. Ako to robíš?“ Sam sa smial, ale jeho úsmev skamenel pri pohľade na zasneného brata.
„Dean, hej si tu? Rozprávaj,“ Sam sa stále snažil vtipkovať.
Dean sa pozrel na brata a spresnil mu situáciu.
„Sam nič sa nestalo. Nemusíš mi veriť, ale je to tak,“ prehovoril Dean z nečakaným nadšením.
„Ale povedal si jej, že to bola, ...“ Sam nedopovedal.
„Jedna z najkrajších nocí, áno. Celú noc sme sa len rozprávali. To dievča je neuveriteľne zaujímavé, má rôzne pravidlá čo sa týka vzťahov a áno dal som jej to čo ešte nikto Sam. Prvý bozk, nič viac,“ Dean sa pri tejto vete pozrel úprimne na brata a napokon sa so spokojným úsmevom a zasneným pohľadom obrátil a zahľadel von oknom.
Sam už viac nič nekomentoval. Nemal na to čo povedať. Poznal brata veľmi dobre, ale takéhoto ho ešte nevidel. Vyzeral dokonca šťastnejšie ako po všetkých tých nociach, ktoré kedysi strávil s neznámymi ženami. Bolo mu ľúto, že museli tak skoro odísť, ale Dean vyzeral aj napriek jemného sklamania šťastne a to bolo dôležité. Sam pustil rádio, auto zaliali tóny AC/DC a upriamil svoju pozornosť na monotónne ubiehajúcu cestu za ďalším prípadom.

No tak táto poviedočka je podľa mna uuuplna bomba ma vsetko co ma mat. Strasne sa mi pacil hamblivi Dean. No ja osobne som z neho nemohla.
Uuplne na zozranie. No nepodlahni mu
No ako namet bomba vodnik z ineho uhla. Ake kradnutie ale prosim ta uz ja osobne ani neviem na co to malo byt pouzite vsak vies
Ja osobne tuto poviedku radim medzi jednu z najlepsich moc sa mi to pacilo.
takže uz sa mo c moc tesim na dalsiu

Zizi tak toto bola veľmi pekná poviedočka ten nápad z vodnikom je super ked to je jedna z mála príšer čo este v SN neboli aa to ako ho dostali bolo fakt trochu smutné ale čo uz. a potom tie Deanove spomienky no a Zoe bola milá taká plachá a zároveň ako sa hnala do akcie s tým vodníkom a potom tá spoločná noc z Deanom ako sa len bozkávali a nič viac. to bolo také zlaté normálne som jej závidela mozno viac ako keby s ním mala aj sex
musím ti zlozit poklonu napísala si to naozaj výborne