OBETOVANIE SA

SUPERNATURAL-OBETOVANIE SA

Dean cakal na Sama v motelovej izbe a nervozne pozeral na hodinky. Coho tak zdrzalo? Isiel si len kupit sodu. To by nemalo trvat dlhsie nez desat minut. Ak vezmeme do uvahy tu peknu predavacku, kvoli ktorej tam Sammy chodil po sodu kazdy den trikrat, tak pol hodinku. No Sam bol prec uz hodinu. Dean sa snazil ukludnit tym, ze sa mozno rozhodol ist poprechadzat, ved Sam bol ten “prechadzkovy” typ. Ale preco nezavolal? Dean vytiahol svoj mobil a vytocil Samovo cislo, na to zacalo vyzvanat vrecko v bunde zavesenej pri dverach. Aha, tak preto… Dean opat pozrel na hodinky. Hodina a pol. To uz bolo pridlho. Dean si navliekol bundu a vybral sa hladat brata. Vosiel do obchodu s tou peknou predavackou a spytal sa na Sama. Ta mu odpovedala, ze sa tu zastavil asi tak pred hodinou, ale ked uvidel skupinku podivinov vchadzat do obchodu, rychlo sa vytratil zadnymi dvermi.
“Aka skupinka?”nervozne sa spytal Dean.
“No vsetci vyzerali dost strasidelne. Bledi, obleceni v ciernom. Vyzerali ako upiri, teda ak by nejaki existovali.”odvetila predavacka.
“Vdaka,”zamrmlal Dean.
Upiri?No toho teda upokojilo. Vybral sa dozadu za obchod pohladat stopy, ktore by ho zaviedli k Sammymu. Uz pri prvom pohlade ho zamrazilo. Vyzeralo to tam ako po boji. Na zemi pri jednom s kontajnerov nasiel kvapky krvi.
“Do pekla, Sam!”
Dean sa zacal preklinat, ze ho nechal ist sameho. Bol este primlady, mal len dvanast, mal byt s nim. Slubil, ze sa onho postara, ze nanho da pozor, ale slub nedodrzal, nechal ho napospas tym upirom uplne sameho.
“Nie, nie, nie…”
Rychlo sa vratil do izby a zacal hladat odlahle budovy v okoli mesta, kde by sa upiri mohli zdrziavat. Dospel k zaveru, ze najpravdepodobnejsia je stara farma 20 km od mesta. Pripravil si zbrane a nasadol do Impali. Ked dorazil k farme vsimol si stopy po pneumatikach, ktore viedli dozadu, za farmu. Potichu tam prikracal a uvidel otvorene dvere do stodoly. Opatrne nazrel dnu. Bolo tam sest upirov, vsetci zhromazdeni okolo sputaneho vazna.
“Sam…….”
Deanovi presiel mraz po chrbte. Sest bolo prilis vela. Sam nemal sancu dostat ich vsetkych, ale nemal cas zavolat niekoho na pomoc. Oni ho chceli premenit, videl im to v ociach. Nie, nemohol cakat uz ani chvilu dlhsie. Najprv odputal ich pozornost hodenim par kamenov od stodoly. Traja z upirov to odisli skontrolovat, traja ostali. Dean tam vbehol a zasiahol ich sipmi otrvenymi krvou mrtveho muza. Potom rychlo odputal Sammyho a prikazal mu utekat. Nemali vela casu. Sammy sa nanho ustarostene pozrel.
“Ale co ty, Dean?”
“Sam, prosim ta, bez. Skry sa v izbe a zavolaj otcovi. Nemal by byt daleko. Nic nepodnikaj, kym nepride, okey?”
“Sam?”
“To je rozkaz! A teraz bez a neobzeraj sa spat. Nech sa deje cokolvek nezastavuj, rozumies?”
Sam prikyvol a zacal utekat. Dean sa obzrel, uz prichadzali. Rychlo popravil tych troch, co sa tam valali v bolestiach na zemi a otravenymi sipmi stihol zasiahnut este dvoch dalsich, ale posledny ho zdrapol a hodil o steno. Dean citil ako mu praskaju kosti v tele.
“To nie je dobre, to nie je vobec dobre…”
Jedine na co vsak dokazal mysliet bol Sammy. Dostal sa dostatocne daleko? S namahou otvoril oci a videl Sammyho len ako tien v dialke. Avsak posledneho upira ta vzdialenost zjavne neodradila a chystal sa Sama prenasledovat. To Dean nemohol dopustit. Zacal pomaly vstavat. Musi nieco urobit, nieco vymysliet. Musi mu ziskat cas!

PART 2

Vytiahol svoj strieborny nozik a bodol nim upira. To stacilo na to, aby svoju pozornost upriamil na Deana. Zacal ho mlatit a vzhladom na to, co Dean spravil ostatnym clenom skupiny, sa mu to rozhodol neulahcovat. Pomaly ho mucil a vychutnaval si bolest v jeho ociach. Dean mal pocit, ze to uz dlhsie nevydrzi. Bolest bola velmi silna, vsetko sa s nim tocilo a citil svoju vlastnu krv v ustach. Vedel, ze ak mu rychlo niekto nepomoze, tak zomrie. Citil ako ho vlastne telo zacalo zradzat a poddavat sa bolesti. Uz nedokazal dalej bojovat, ale aspon jedna myslienka ho hriala na dusi. Dokazal to. Zachranil Sama a to bolo jedine, na com mu zalezalo. Co sa stane s nim nie je podstatne, hlavny je Sam a ten bol v bezpeci. Dean vedel, ze otec sa onho dobre postara a tak sa pomaly zacal vzdavat a nechal upira nech dokonci svoju pracu.

Sammymu sa podarilo dostat do motelovej izby a na jeho prekvapenie tam uz otec bol. Sam sa preto rychlo pustil do vysvetlovania a s uzasom sledoval ako sa otcove zrenicky zuzovali stale viac a viac. Ked dokoncil, otec mu prikazal ostat v izbe a sam sa vybral za Deanom.

Dean citil dalsiu vlnu bolesti, ked ho upir bodol jeho vlastnou striebornou dykou do ramena. Vsade bola krv, jeho krv. Dean vedel, ze pomaly zacina stracat vedomie, uz nemal sil. V tom tam vtrhol jeho otec. Najprv to skoncoval s upirom, ktory mucil jeho syna, potom sa vrhol na otravenych dvoch. Ked boli vsetci definitivne mrtvy, pribehol k Deanovi.
“Dean! Chlapce, vydrz. Prosim ostan so mnou.”
Dean pocul otcove tisive slova a snazil sa mu vyhoviet, tak ako vzdy, ale vedel, ze tentokrat sa mu to nepodari. S bolestou a ospravedlnenim sa poslednykrat pozrel do otcovych oci a podol stratil vedomie. Ten pohlad zlomil Johnovi srdce a pohlad na Deanovo bezvladne telo ho zabijal. Opatrne ho odviazal a nalozil do auta. Celou cestou do hotela ho trapili vycitky svedomia. Preco nechal chlapcov tak dlho osamote? Preco tam nebol, aby Deanovi pomohol? Preco sa z lovu nevratil skor? Preco dopustil, aby sa toto stalo jeho synovi?

Ked dorazil do motela, Sam bol este stale hore. Sam zbadal zakrvaveneho Deana v otcovom naruci a v ociach sa mu zjavilo zdesenie.
“To nic Sammy, je to v poriadku. Neboj sa, Dean bude OK.”
John opatrne polozil Deana na postel a prehladol si ho, aby zistil pocet a rozlahlost zraneni. Potom zacal s osetrovanim. Zranenia neboli az tak vazne, takze sa Johnovi podarilo Deana osetrit pometne rychlo. Najvacsim problemom bolo, ze Dean stratil privela krvi. John vedel, ze bez transfuzie to neprezije. Ale ako ma teraz do pekla ziskat transfuziu? Dean nemal rovnaku krvnu skupinu ako on alebo Sam. Dean zdedil jeho 0 pozitiv po mame. Jedinou moznostou bolo vlamat sa do nemocnice, no nechcel Dean opat opustit. Ticho si povzdychol a nakazal Samovi davit pozor na Deana. Postavil sa na odchod, no este venoval posledny pohlad Deanovi a modlil sa, aby to vydrzal kym sa nevrati. Na to sa rychlo pobral k dveram a zacal upalovat do nemocnice ako by slo o zivot. A preco vlastne ako? Ono slo o zivot. Zivot jedneho z najpodstatnejsich ludi v jeho zivote, o zivot jeho prvorodeneho syna.



no tak vidim ze boli problemy s najdenim zaciatku tak nech sa paci tuto to mate pospolu

Krásný! Moc pěkně píšeš
Kdy bude pokráčování??

Já už jsem ti tuhle část chválila, ale myslím, že neuškodí, když to udělám zas
moc se těším, až se dozvím, jak to bude pokračovat

waaaaw, velmi pekneee, na konci som cakala a modlila sa...teeda, uz aby bolo na svete pokracovanie,bo teraz sa mi bude tazko zaspavat..

ehm no diki holky vazne si to cenim a fakt neviem kedy bude pokracovanie-dufam, ze co najskor, ale to ma musi kopnut muza ale no tak mam celkom dobru predstavu, takze velmi dlho to snad trvat nebude

to dion-fortune: tak ti drzim palceky,nech sa to podari napisat co najskor, aby sme mohli potom

Na túto poviedku sa vrhnem až neskôr, už je veľa hodín trošku... Potom napíšem svoj názor..

Taky už jsem chválila, ale chvály není nikdy dost, že. Takže ještě jednou, opravdu skvělá povídka df, píšeš moooc pěkně, nemůžu se dočkat pokračování!

dakujem za podporu. tu mi to trvalo trochu dlhsie vymysliet pokracko a tiez mi este chyba nejaky ten riadny zaver, ale tak zatial sem hadzem dalsiu cast.


Sam prikracal k deanovej posteli a chytil ho za ruku. Videl ako sa Dean trasie a poti, citil aky je studeny a uvedomil si, ze je to vsetko jeho vina, ze je Dean v tomto stave kvoli nemu. Zacal potichu plakat a ospravedlnovat sa.

“Ach Dean, prosim prepac mi. Nemal som ist von sam a nemal som byt taky hlupy, aby ma chytili. Prepac, ze som ta nepocuval. Ach bracek, tak velmi ma to mrzi. Nemal som ta tam nechat sameho, aj ked si ma o to poziadal. Keby som bol ostal, mohol som ti pomoct sa im ubranit. Ak by sme boli obaja, mozno by…” Sam nedokazal pokracovat, pohlad na jeho brata ho ubijal a ten obrovsky pocit viny, ktory citil ho zabijal.
“Ako som to mohol urobit? Ako som mohol opustit vlastneho brata?” Vycital si Sam.

Dean bludil v hmle. Vedel, ze je pravdepodobne v bezvedomi. Hoci nedokazal otvorit oci, zacul hlas, ktory sa k nemu prihovaral. Bol to Sammy. Dean sa okamzite potesil. To znamenalo, ze Sam je v poriadku, a ze je aj on v bezpeci, lebo je s nim. Potom si vsak uvedomil, ze Sam place, a ked sa pozernejsie zapocuval do jeho hlasu a porozumel slovam, zamrazilo ho. Sam sa citil vinny za to, co sa mu stalo. Dean vedel, ze sa musi prebrat, musi mu to vysvetlit. On predsa, za nic nemohol, ale viecka mal stale pritazke. Bolest mu stale zaplavovala cele doudierane telo a nedokazal sa pohnut. Sammyho zlomeny hlas mu vsak dotal sily, ktoru be nedokazalo nic zastavit. Pomaly otovril oci a pozrel san a Sama.

“Sammy…” Sam zacul deanov hlas a myslel, ze sa mu to len zda. Rychlo sa zahladel na brata a ten mu pohlad opatoval.
“Sammy, neobvinuj sa, prosim. Nie je to tvoja vina. Nic z toho nie je. Urobil som to co som musel a urobil, by som to znova. Navyse nie som na tom az tak zle ako to vyzera. Ani to velmi neboli.” Usmial sa na mladsieho brata najlepsie ako mohol. Samozrejme, ze to bolelo, ale nemohol to Samovi povedat. Musi ho ukludnit. Nastastie jeho slova zaucinkovali a Sammy prestal plakat. Namiesto toho sa aj on nab rata usmial. Dean vsak citil, ze jeho telo sa opat zacalo vzdavat. Citil ako slabne, ako sa mu opat zahmlieva obraz. Sam si vsimol, ze jeho brat sa mu opat vzdaluje.

“Dean…Nie prosim, ostan so mnou. Nezatvaraj oci, este chvilku to vydrz, uvidis otec sa coskoro vrati a bude ti lepsie. No tak Dean, velmi ta prosim, neodchadzaj.” Sammymu sa opat tiskli slzy do oci. Dean pocul zufalost v samovom hlase a rozhodol sa ho nesklamat. Oci mu ostali otvorene, aj ked ho to stalo nemalo namahy. Bojoval pre svojho braceka a snazil sa ako najlepsie vedel ostat pri vedomi.

Ked John dorazil do nemocnice, hned si uvedomil, ze slohnut krv nebude az tak velky problem ako si myslel. Ochranka nemocnice bola slaba, len dvaja strazcovia, ktory nevyzerali byt vo velmi dobrej forme. John sa spokojne usmial. Aspon v niecom mu dnes stastie prialo. Potichu sa k nim odzadu prikradol a oboch ich omracil skor, akoby stihli spustit poplach. Toto bola len obycajna miestna nemocnica, otvorena len cez den, takze v takuto vecernu hodinu tam nebolo ani zivej duse. John nasiel miestnost s konzervami krvi a nasiel deanovu krvnu skupinu. Jedna konzerva by mala stacit, pomyslel si John, ale pre istotu vzal dve. Potom sa presunul do miestnosti s lekarskymi pomockami a zobral odtial nastroje potrebne na transfuziu. Ked mal vsetko co potreboval, pobral sa rychlo domov. Ked tam dorazil zbadal Sama klacat pri deanovej posteli so slzami v ociach a Deana snaziaceho sa udrzat oci otvorene lezat na posteli presne tak, ako ho zanechal. Prosim Boze, len nech nie je neskoro. Ked si Sam vsimol, ze sa otec vratil, rychlo upriamil svoju pozornost na nho.

“Ziskal si co si potreboval?” Spytal sa trasucim sa hlasom Sam.
“Ano, Sammy, ano ziskal.” Usmial sa John.
“Takze Dean bude v poriadku, vsak?” Opat sa spytal Sam.
“Samozrejme, je to predsa Dean. Ten je vzdy v poriadku.” Uskrnul sa John a modlil sa, aby sa nemylil.

Rychlo dal veci, ktore ukradol do stavu, v ktorom ich potreboval a podisiel k Deanovi. Zobral mu ruku a napichol ho na transfuziu. Dean mu venoval slaby usmev, ale potom upadol do spanku, ktory velmi potreboval. John ho pohladil po hlave a pobozkal ho na celo.
“Dobre si sa drzal synak. Som na teba pysny.” Na to sa John pobral ulozit Sama. Ten najprv namietal, ale nakoniec aj on podlahol unave a zaspal. John ostal bdiet, davat pozor na Deana. Spokojne sa usmial, ked videl jeho oboch synov kludne a nerusene spat na posteli, jeden vedla druheho.

jůůůůůů...Happy End (teda, jak se to vezme, že )
super, žes to dokončila...pekne, pekne

Ono to este nie je tak celkom koniec. Neboj bude to happy end, ale este asi Deana trosicku potrapim ale uz nie velmi, len tak regeneracne, to ze som napisala, ze tie zranenia nie su vazne, neznamena, ze nebolia ako cert len nie su zivota nebezpecne hmm to ale uvidim ako sa k tomu dopracujem, mozno to uz necham aj takto, ono to v podstate uz moze byt aj koniec, ale mne sa tam este stale jedna cast ziada, takze este stale je to TBC

aha no vidíš, a já už tam viděla písmenka The End :oops: ....nevadí stane se...ale i takhle by to šlo

To je nádhera, Sammy je tak milej a Dean i když je zraněnej, stejně má starost o brášku Super super super Moc pěkný

Super pokračování
Moc se mi tam líbí ta věta, jak John uklidňuje Sammyho tím, že říká, že je to přece Dean, ten je vždy v pořádku. Tato věta je fakt úřasná

diki diki a este raz diki. som rada, ze sa vam to paci a dufam, ze sa mi coskoro podari tuto poviedku dokoncit aj ked by som sa na to velmi nespoliehala sorry damy, ale nebojte, ani velmi dlho to zase trvat nebude.

Teda, tie posledne casti tvojej ff ma uplne dostali, akoby si bola v mysli tych 3, tie dilaogy, no proste super.....
Bravo maestro

vdaka a kvoli tomu, ze som akosi na tuto poviedku pozabudla, tak uz pokracko nebude, myslim, ze to moze byt aj ukoncene tak, ako som to nechala

no a este raz dakujem skreechtina

Jak to, že jsem ještě neokomentovala tuhle poslední část? Přitom jsem to už četla. :shame: Ale teď jsem si to dala znovu, protože se to čte fakt báječně, takže moc chválím a těším se tedy na ten poslední dílek.

super napisane a velmi pekne vymyslene a fajt chutny zaver

áááááááách, milujem Deana

wow dalsia citatelke, tak ehm dakujem pekne, dean je ozaj zlaticko

mno tak túto poviedočku som si dala ako rozprávku na dobrú noc a fajne sa mi po nej spalo ...

pekne píšeš, sa mi to pááči, je to naozaj peknučká poviedočka, som si na začiatku myslela, a to aj pri názve poviedky, že na jej konci niekto umrie, a keď som ju začala čítať tak som si myslela, že ten niekto bude Dean... ale sa to dobre vyvŕbilo... takže chválim dobrá práca a mám z nej taký pocit, že sa odohráva, keď boli Sam a Dean mladší, alebo sa mi to len zdá, lebo tak to na mňa vplývalo...

už sa teším, ako si prečítam aj ďalšie tvoje dielka...

no a ak si sa bála o gramatiku/štylistiku, tak teda idem teraz do útoku zas také zlé to s tebou nie je to mi ver, aj keď... moja rada znie...

vyhla by som sa bohemizmom, tu konkrétne ukľudniť sa a kľudne (po slovensky upokojiť sa a pokojne)...

osobne mi v slovenčine nesedí ani slovo podivín, ale Word mi to ako chybu (spolu so slovom divný) nehlási, tak toto nechávam tak...

toto zas taká štylistická chyba: myslím, že úplne stačí keď neukončenú výpoveď označíš len 3 bodkami, podľa mňa sú 3 bodky postačujúce.

no a ešte malá drobnosť: vtom sa píše spolu, ak ide o príslovku, teda že zrazu, v tom momente, tak isto aj akoby ak ide o porovnávanie a naňho je vždy za každých okolností spolu
táááááákže, hádam tento môj malá gramatický atak prežiješ a nik, kto to bude čítať, ma nebude chcieť ukameňovať, za to, že si všímam aj takéto veci...

teda ešte na záver by som k tejto poviedke povedala:

dion-fortune: ahooj veelmi veeelmi peknaaa poviedka mooc sa mi paači...som mala i slzy na krajíčku ked som si to čítala naozaj veelmi dobra práca

nikita: dakujem krasne za opravu chyb dam si na to uz bacha ozaj ma tesi tvoj komentar, a ze si si dala pracu s opravou no a mas ravdu odohravalo sa to, ked boli mladsi, ved som tam tusim aj spominala vek, raz

Kacena: jeej dakujem krasne toto su take moje spisovatelske zaciatky, takze ma ohromne tesi, ze sa to paci a vitaj na fore

sonca12: dakujeeem pekne za privítanie noo heej..ja som tu novaaa, no musím povedaať, že všetci píšete veelmi pekne - mať tak váš talent - klobúk dolu! moooc sa mi to pááči a som do toho čítania uuplne zažrataaa