Chyba

Ahojte, tak tu mám pre vás ďalšiu krátku poviedku z môjho pera. Tento krát je to o Samovi a popisuje myšlienky, ktoré sa mu mohli preháňať v hlave odkedy na konci 4x21 zabuchol na konci dvere až po koniec 4x22. Je to len taká stručná citová výpoveď, ale dúfam, že si nájde cestu do vašich sŕdc. Prajem príjemné čítanie

Chyba

„Ak vyjdeš tými dverami, už NIKDY sa nevracaj späť!“
Držal som v ruke kľučku na dverách, keď si túto vetu vyslovil. Hnev vo mne vrel ako horúca láva. Ovládal každý môj pohyb. Pulzoval v každom svale. Zastieral moju myseľ. Možno som sa chcel ešte pozrieť do tvojich očí, či to myslíš skutočne vážne, ale nemohol som. Tak veľmi som sa bál pravdy. Musel som odísť. Nedokázal som sa ti pozrieť do očí. Nedokázal som zostať. V tých dverách som videl riešenie. Potreboval som vychladnúť. Musel som ti dokázať, že mám pravdu. Že viem presne čo robím a že to, čo robím, je správne. Preto som sa neotočil. Preto som si vybral démona a nie vlastného brata. Ona mi verila. Ona pri mne stála – aspoň vtedy som si to myslel. Vtedy, keď som slepo veril démonovi a porušoval tak jedno z mnohých pravidiel lovca.

Keď som počul to hlasné zacvaknutie dverí, v mojom srdci nastalo ticho. Zrazu v ňom bola tma. Akoby niekto len vypínačom zhasol svetlo. Akoby sfúkol horiacu sviečku. Akoby jednoducho nemalo viac dôvod biť.

Nasadol som k Ruby do auta, ale moja myseľ blúdila vo výčitkách a vôbec nevnímala cestu. Neviem, či mi Ruby čosi vravela. Vôbec som jej nevenoval pozornosť. Stále dookola som si prehrával tú istú scénu nášho posledného stretnutia. Vždy som sa však dopracoval len k jedinému záveru. Záveru, ktorý mi lámal srdce a robil zo mňa slabocha. Stále dookola som počul tvoje posledné slová:
„Ak vyjdeš tými dverami, už nikdy sa nevracaj späť!“
„Ak vyjdeš tými dverami, už nikdy sa nevracaj späť!“
„Ak vyjdeš tými dverami, už nikdy sa nevracaj späť!“
Ako sa mi tá veta čepeľou vrývala hlbšie do pamäte, tak som viac cítil chybu, ktorú som urobil. Postupne sa však táto veta menila. Na začiatku znela tvojím hlasom. Časom však mohutnela. Naberala na sile. Ku koncu si to už nebol ty, kto na mňa kričal tieto nepekné slová. Bol to otcov vyčítavý, nahnevaný hlas, ktorý ma pred rokmi vyháňal z domova. Z jediného útočiska, ktoré som mal. Ale namiesto posilnenia môjho odporu, tak ako pred rokmi, sa vo mne prebúdzali výčitky. Vedel som, že teraz sa nesmiem stiahnuť. Musím bojovať, pretože teraz nebola v stávke len moja budúcnosť, ale budúcnosť celého sveta. Vedel som, že musím vyhrať. Ale chcel som bojovať a vyhrať po tvojom boku a nie Rubynom. Príliš neskoro som si uvedomil svoju chybu. Príliš neskoro som pochopil tvoje rady, ktorými si mi vždy chcel uľahčiť cestu a uistiť sa, že neurobím tvoje chyby.

Ruby si zo mňa spravila hračku. Nástroj na splnenie svojich plánov a ja som jej to všetko zjedol aj s navijakom. Bol som ako jej poslušný pes, ktorý slepo plní všetky pánove rozkazy. Choval som sa ako malý fagan, vzdorovité decko, ktoré chce mať za každú cenu pravdu.

Čím dlhšie som po našej hádke trávil čas s Ruby, čím viac som premýšľal, čím viac som si všímal jej konanie, tým viac som si uvedomoval, že si mal pravdu a že ja robím chybu. Pravdepodobne by som to všetko vzdal, nebyť toho telefonátu. V prvom momente som si myslel, že si mi odpustil alebo že sa snažíš aspoň čiastočne pochopiť moje konanie. Že mi chceš pomôcť. Namiesto toho som si však vypočul reči o tom aká som príšera. Ako som všetko pokašľal. Ako si so mnou skončil. Vtedy som si uvedomil, že slová nás už dohromady nedajú. Že to všetko musím čo najskôr ukončiť a veriť, že možno potom pochopíš.

Vtom sa všetko zdalo jednoduchšie. Videl som len jeden bod a tým bol cieľ. Tým cieľom bola Lillith a ja som bol jediný, kto jej môže zabrániť vypustiť Lucifera – to som si tiež vtedy iba myslel.

Rok potom čo som ťa stratil, sa démonom podarilo opäť nás rozdeliť a ja hlupák som im to uľahčil. Príliš neskoro som si uvedomil, že som z toho Bobbyho úkrytu nemal nikdy utekať. Konal som ako feťák túžiaci po ďalšej dávke a Ruby to vedela. Omotala si ma pomaly okolo prsta a tú slučku stále viac uťahovala. Posilňovala vo mne to, čoho som sa vždy najviac bál.

Keď som začul búchanie na dvere v podzemí, tvoj hlas ako zúfalo kričí moje meno, chcel som prestať. Lenže v tej chvíli bolo už príliš neskoro. Nechal som to zájsť príliš ďaleko. Bolo to buď ja alebo oni. A vtedy som opäť pocítil tú silu, ktorá prúdila v mojich žilách. Nedalo sa to ovládnuť. Nedokázal som to. Poddal som sa tomu zlu, ktoré prúdilo v mojom vnútri. Nechal som ho vyhrať.

Keď bolo po všetkom. Keď Lillith nehybne ležala na zemi. Na chvíľku, na kratučký moment som pocítil úľavu, že sa to všetko skončilo. Že som to dokázal. Že na mňa môžeš byť hrdý. Myslel som si to však len do chvíle, kým sa Ruby nezačala smiať, tešiť a ospevovať svoju šikovnosť.
„Lucifer je voľný,“ kričala, ale v mojej hlave bolo počuť len moje vystrašené srdce. Bilo rýchlo a hlasno. „To nemôže byť pravda,“ myslel som si zúfalo. Hlava sa mi začínala točiť. Nemal som silu. Doslova som spadol na samé hlboké dno existencie. Stále opakovala akési sladké reči o tom, ako ma Lucifer ušetrí, ale ja som ju nevnímal. V hlave som mal zmätok. Chcel som utiecť, chcel som sa prebudiť, chcel som čokoľvek, len nie pripustiť si, že som práve pomohol prelomiť poslednú pečať. Že to ja som spravil ten posledný krok, ktorý spustí Apokalypsu.

V tom si sa objavil ty. Vedel som, že som to všetko posral. Že som práve svojou tvrdohlavosťou, poslal mnoho nevinných ľudí na smrť. Ale bola tu jedna vec, ktorá ešte nebola stratená. Aspoň malá snaha napraviť, čo som pokazil. Prichytil som Ruby, aby nemohla ujsť a sledoval ako tvoja ruka zabodáva čepeľ vzácnej dýky do démonkynho tela. Vyprchajúci „život“ démona vo mne aspoň trošku vyvolával úľavu. Aj táto chvíľková radosť. Toto malinké víťazstvo zrazu pominulo.

Pokúšal si sa ma odtiaľ dostať, ale ja som len stál, neschopný pohybu. Už nebolo kam utekať. Hľadel som ti do tváre a hľadal som pochopenie. Hľadal som odpustenie za všetko, čo som napáchal. Hľadal som útechu ako keď sme boli deti, aj keď som vedel, že toto nie je len hlúpa detská chyba. Táto chyba mala vysokú cenu. Tou cenou bol ľudský život a nie jeden. Cenou boli stovky, tisíce, možno aj milióny premárnených ľudských životov. A to všetko kvôli mne. Napriek tomu všetkému si, aj keď bez slov, len svojím pohľadom akoby hovoril: „Neboj sa Sammy. My to zvládneme.“ Akoby si vedel, že práve tento pohľad hľadám v tvojej tvári. Vlastne ty si to určite vedel. Vždy si to vedel. Vždy si bol môj veľký brat, aj keď ja som sa niekedy choval ako vôl.

Neviem čím to bolo. Či vidinou konca, alebo nádejou, ktorú si mi dával, ale ja som uveril. Uveril som, že SPOLU to zvládneme. „Dean, som rád, že práve ty si môj brat. Čo by som bez teba robil,“ pomyslel som si a hrdo, aj keď so strachom v očiach, som zaujal miesto po boku svojho brata, pripravený bojovať a zvíťaziť. Aj keď ani jeden z nás netušil, čo nás čaká.

THE END

No zizi konecne si ju uverejnila!!!:D:D
ta poviedocka je bombova moc sa mi pacila kedze je o Samovi ale nie robim si srandu je vynikajuca znova krasne opisane pocity a myslienky kraaaaasne dakujeeeem tesm sa an dalsie

Zizi: jedno slovo: NÁDHERA