Americký sen

Dnes je to rok, čo som sa odvážila uverejniť svoju úplne prvú FF. Je to už rok, ale mne to tak vôbec nepripadá
Dlhú dobu (už asi mesiac) sa rozhodujem, či uverejním jedno svoje SN dielo. Je to taký prvý pokus o poviedku písanú v prvej osobe a veľmi sa mi táto osoba páči. Problém bol v jednej scéne medzi hlavnými hrdinami, ktorá nie je práve vhodná pre mladistvých, ale napokon som sa rozhodla, že sa o ňu podelím.

Upozornenie!!! Osoby mladšie ako 18 rokov, by nemali čítať časť v spoilery, poviedka dáva zmysel aj bez toho

PS: ospravedlnte chyby v poviedke. Sú spôsobené mojou nepozornosťou a následnou lenivosťou v týchto teplých dňoch kontrolovať pravopis. Prajem príjemné čítanie



„To nemohla myslieť vážne! Tie dievčatá to cvičia už niekoľko týždňov. Museli si vydrieť možnosť zažiariť a ona chce, aby som dnes vystúpila ja?“ Prekvapená a súčasne nahnevaná som rozrazila dvere baru, v ktorom som spolu s kamarátkou Leou pracovala len necelé tri týždne. Znie to ako scéna vystrihnutá z typického amerického filmu, ale skutočnosť bola taká, že sme sa ako dve strelené Európanky vydali na neuveriteľný výlet – precestovať USA.

Naozaj šialený nápad, ale Lea o tom vždy snívala a ja som si po úspešnom ukončení päťročného mučenia na vysokej škole potrebovala oddýchnuť. Ako to však vždy chodí, čo čert nechcel, náš dokonalo prepracovaný plán sa zrútil už po prílete do vysnenej krajiny, hneď v prvej auto požičovni. Namiesto plánu prenajať si nejaký naleštený krásny kabriolet s CD-playerom sme sa s predpokladaným rozpočtom napokon museli uspokojiť so starým a na prvý pohľad, cesty neschopným, starým Chevroletom s rádion na kazety. Dobre možno to nebolo až také hrôzostrašné, ale po niekoľkých stovkách kilometrov, počas ktorých sme navštívili niekoľko desiatok čerpacích staníc a spotrebovali niekoľko stoviek litrov drahého benzínu, sa naše úspory vyhradené na splnenie Leinho sna, ponárali do čoraz väčšej hmly. Náš plán sa pomaly, ale isto menil na rozmazanú fatamorgánu a my sme čakali na deň, kedy aj tá zmizne.
Ale dve mladé a pracovité dievčatá z Európy sa predsa len tak ľahko nevzdajú. Spravili sme si nový plán – mesačná pracovná prestávka. V prvom veľkom meste, aspoň sa nachádzalo na našom zozname návštev - Boston (Lea snívala vidieť akvárium s veľrybami), sme si pozoruhodne rýchlo našli prácu dokonca v slušnom bare „Estate“. Zamestnali nás obe. Lea mala však to šťastie, že skúsenosti s miešaním nápojov doma, jej zabezpečili miesto chýbajúcej čašníčky. Ja som bola tá menej nadšená. Zostalo mi umývanie pohárov a samozrejme po záverečnej aj dlážky. Rodine sme nahovorili, že sa máme tak úžasne, že sme sa rozhodli predĺžiť si výlet až do konca leta, takže nikto nás z ničoho nepodozrieval a my sme pevne verili, že naše domáce správy sa nevenujú občasným mŕtvolám v našom blízkom okolí.

Bola noc, možno skôr skoré ráno a ja som práve vykladala stoličky a chystala sa umyť podlahu. Lea ma vždy verne čakávala, kým neskončím a často trávila svoj čas prehľadávaním piesní v jukeboxe. Bavili sme sa a spievali si. V ten večer ma však napadla najväčšia hlúposť.
Bar „Estate“ nebol obyčajný bar, kam sa chodievajú ožierať úchylní chlapi. Bol to seriózny bar, v ktorom vo vybraných večeroch barmanky vystupovali. Presnejšie, vždy mali nacvičený nejaký provokatívny sexi tanec. Nikdy však nešlo o vyzliekanie. Skôr len pre pobavenie a často krát viac pre svoje ako pre mužské. No mužov tieto dievčatá dokázali zaujať natoľko, že bar navštevovali vo veľkých počtoch. Nevadilo im, že sa nemôžu dotýkať, iba sa pozerať. Príjemná atmosféra tu nikdy nechýbala.
Ja som bola len obyčajná upratovačka. S Leou sme sa po nociach smiali, že som ako vystrihnutá z filmu Moderná popoluška, ale že novodobý náročný divák nemá rád šťastné konce a preto ma čaká len ďalšie umývanie podlahy.
Vtedy v noci sme zostali v bare samé, spievali sme si a ako obvykle tancovali sme s mopom. Zrazu mi však zrak spočinul na pódiu. Vyštverala som sa hore a začala som blbnúť. Ako naschvál sa jukebox prepol a barom zazneli prvé tóny mojej milovanej piesne „Jamie Dunlap - Down on love“. Tancovala som a prestala vnímať okolie. Priznávam možno som niekedy mohla pôsobiť provokačne, ale nešlo o nič zložité. Zopár odpozeraných krokov, možno častí choreografie, ale nič moc. Keď pieseň doznela zavládlo v bare ohlušujúce ticho. Keď som otvorila oči, uvidela som Leu ako na mňa nahnevane hľadí.
„Možno keby si toto predviedla pri vstupnom pohovore, nemusela by si objímať každý večer mop,“ podotkla napokon.
„Ha ha, netancujem pre iných. Len pre svoje potešenie a mimochodom vieš, že mám z vystupovania strach,“ odvetila som. Zoskočila som z pódia, upratala mop a šli sme sa vyspať.

Ráno nás zobudil otravný zvuk mobilného telefónu.
„Ale no tak, vravela som ti, že si máš vypínať na noc zvonenie,“ zahundrala som otrávene.
„A ja som ti na to povedala, že nemôžem, lebo čo ak by mi volal niekto dôležitý,“ odvetila a zodvihla ho.

„Prosím,“ zívla si do slúchadla, aby dala volajúcemu najavo, že ju vyrušil zo spánku. „Hmm...........no..........áno..........dobre Sally prídeme čo najskôr, ahoj.“ Po poslednej vete a najmä po použití slovíčka „MY“ som sa prebrala.
„My? To dúfam, že si si vykala. Ja spím, nikam nejdem. Nech si Sally umyje ten pohár pokojne aj sama,“ zavrčala som.
Sally bola naša vedúca a súčasne aj majiteľka baru. Mala niekedy vo zvyku byť priveľmi otravná, najmä ak šlo o lesk pohárov.
„Máme sa tam čo najskôr dostaviť. Teda pokiaľ nechceme prísť o jedinú šancu na získanie peňazí na našu cestu,“ argumentovala Lea.
„Prípadne sa tam máme dostaviť práve z dôvodu vyhadzovu,“ neochotne som sa zdvihla z postele. A tu niekde sa začína celý príbeh. Príbeh, ktorý aj napriek absencie záveru „a žili šťastne až kým nezomreli“, končí šťastne.

***
„To nemohla myslieť vážne! Tie dievčatá to cvičia už niekoľko týždňov. Museli si vydrieť možnosť zažiariť a ona chce, aby som dnes vystúpila ja?“ Rozrazila som dvere baru a doslova vybehla na slnkom zaliatu ulicu. V noci sme v bare nezostali samé ako sme si mysleli. Zostal tam aj T.J. (Tim Johnson), barový DJ. Videl moje odvážne vystúpenie a ako vždy jeho ústa nevedeli byť ticho. Všetko to vyklopil Sally, našej vedúcej. Tej sa nápad odlišného štýlu páčil natoľko, že ma prinútili nielen ráno vyliezť z postele, ale aj na pódium a pod hrozbou padáka, zopakovať nočný skrat.
Sally bola očarená. Aj keď ja osobne som sa v hlave pohrávala myšlienkou, či nepotrebuje okuliare. Ihneď som smer myšlienok zmenila, keď z jej úst vypadlo, že večer mám predstavenie, že mám voľno aby som sa pripravila. Vtedy som svoje myšlienky obrátila na T.J-a a premýšľala nad rôznymi možnosťami bolestivej smrti.
„Hej neber si to zle. Prinútili ťa, ale ak vystúpiš, tak sa naše úspory opäť rozrastú a o viac ako len o zopár centov, ktoré nájdeš na zemi po záverečnej,“ snažila sa ma upokojiť Lea, ktorá vybehla z baru za mnou.
Hnevala som sa. Aj keď v skutočnosti som sa hnevala na seba, že som sa v noci tak odviazala. Pred veľkým davom som neschopná hoci aj ticho stáť a nie to ešte tancovať. Mrmlala som si v rodnej reči nahnevané frázy a chúďa Lea sa ma snažila upokojiť.

Veď na nás nebolo nič neobvyklé. Ja, dostatočne vysoká, s dlhými gaštanovými vlasmi, čokoládovými očami, tvárou s nie príliš dokonalou pleťou, malými hornými a naopak s nie príliš malými spodnými proporciami. V roztrhaných starých rifliach a špinavom tielku som sa mala stať hviezdou večera a Lea rovnako vysoká ako ja, čierne vlasy, tmavohnedé vlasy, veselý úsmev, pleť bez chyby a postavou s vyváženými proporciami mi v tom mala pomôcť.

V návale hnevu som sa rútiaca ulicou v sekunde upokojila a zastavila. V momente som zabudla na predchádzajúce minúty. Ak môže človek zažiť ten omamný pocit, ako keby ste prežívali spomalený záber vo filme, tak práve toto bol ten okamih. Prestala som dýchať, moje uši zachytávali iba zvuk môjho vlastného srdca, ktoré búchalo ako splašené. V tej chvíli som sa ocitla v raji. Teda do chvíle, kým si moja snami prešpikovaná myseľ nenabila hubu o balvan sklamania.

Na okraji cesty zastavilo vyleštené čierne auto. Bol to dosť starý čierny Chevrolete, aj keď ten náš požičaný by mu mohol pokojne robiť mamu. Z auta, z miesta šoféra, pomaly vystúpil na krátko ostrihaný hnedovlasý muž s nagelovanou ofinou postavenou úhľadne dohora. Každý prameň zvlášť precízne upravený. Jeho oči žiarili vo svetle slnečných lúčov ako čerstvo rozvinuté lístočky stromov na jar. Na sebe mal čierny oblek s bielou košeľou, pod ktorou sa mu rysovali vypracované krivky tela. Pomaly si nasadil čierne slnečné okuliare a pravý kútik úst pozdvihol do očarujúceho úsmevu. Vtedy som si uvedomila, že tým čosi naznačil svojmu spolujazdcovi, ktorý už tiež stál vonku.
Svižným krokom sa ten úžasný muž vybral mojím smerom. Nedýchala som. Cítila som sa ako prilepená ku chodníku. Musela som sa hrozne ksichtiť, ale jeho reakcia bola jasná. Počas chôdze kričal sa svojím spolujazdcom: „Poďme Sammy, čaká na nás bar plný krásavíc“.
„Dúfam,“ povzdychol si keď prechádzal okolo mojej telesnej schránky a jeho výraz plný nie zrovna nadšením, skôr nezáujmom aj keď ja by som to nazvala skôr zhnusením (za to slovo by mi Lea určite vrazila) hovoril za všetko. Preklad znamenal čosi ako – Dúfam, že vy z toho baru nie ste. Potom ma potiahla Lea za ruku a nemú ma viedla preč. Neodpustila si zhrozené a agresívne, nie príliš pekné slová na mužovu adresu. Chvalabohu uvedené v našom a nie anglickom jazyku. Kým sme zašli za roh, stihla som si všimnúť, súcitného pohľadu toho druhého muža naším smerom a vražedného smerom, kde v barových dverách zmizol jeho kolega, partner, brat, alebo ktokoľvek to bol.

***

Dva dni skôr

Sam a Dean cestovali v čiernom Chevrolete po bohom zabudnutej krajine. Cesta bola prázdna a slnko zalievalo krajinu zlatistými lúčmi. Ručička na ukazovateli paliva sa stále viac a viac približovala k červenému prúžku, ktorý naznačoval posledné kilometre jazdy.
„Musí tu byť predsa nejaká čerpacia stanica, veď nie sme na Sahare do pekla,“ hneval sa hnedovlasý na krátko ostrihaný muž za volantom.
„Pokoj Dean, už tam skoro sme,“ upokojoval ho spolujazdec, ktorý zvieral na kolenách mapu.
„Skoro? Skoro mi nestačí. Benzín potrebujeme teraz,“ rozčuľoval sa šofér.
„Máš ho mať,“ usmial sa muž na vedľajšom sedadlo a hlavou naznačil, že budova, ktorá sa v diaľke objavila je vytúžená čerpacia stanica.
Dean zošliapol plynový pedál, aby sa čo najskôr dostal k pumpe. Ako sa tak čierny Chevrolete rútil po ceste, začali sa obom spolujazdcom odhaľovať ďalšie budovy malého mestečka.
„Konečne kúsok civilizácie,“ zahundral Dean keď zastavil svoju krásku pri čerpacom stojane. „Neboj miláčik hneď dostaneš napiť. Viem, že si už vyprahnutá,“ vystúpil a pohladkal Impalu po streche.
Zatiaľ čo Dean tankoval, Sam sa prechádzal popri aute. Potreboval si natiahnuť nohy po dlhej ceste v aute. Po niekoľkých minútach na neho zakričal brat.
„Hej Sam, ak sa ti tak dobre prechádza, mohol by si to ísť zaplatiť a prines mi niečo sladké.“ Dean sa usmial a zavesil tankovaciu hadicu na stojan. Sam neprotestoval.
Vošiel dnu a keď platil, upútal ho titulok na viacerých novinách vystavených na stojane. „Bostonská polícia je bezradná“. Sam si rýchlo prezrel článok, vzal noviny, zaplatil a odišiel.

Dean sedel na sedadle spolujazdca, síce nerád, ale bol už unavený a chcel si pospať. Sam nasadol, položil noviny Deanovi na kolená a naštartoval. Kým si Dean uvedomil, že pod novinami nie sú žiadne sladkosti, čerpacia stanica bola v nedohľadne.
„Vďaka za cukríky, tyčinku, hocičo sladké, čo si mi nekúpil,“ hneval sa Dean.
„Dean, strana 3. Máme prípad,“ úsečne odpovedal Sam.
„Pff,“ odfrkol si Dean, neochotne otvoril noviny a začal nahlas čítať.

„Na predmestí amerického mesta Boston , došlo neďaleko baru „Estate“ , za posledných päť mesiacov ku ôsmim vraždám. Vždy mladí muži, o ktorých svedkovia tvrdili, že boli neodbytní a večer pred ich úmrtím obťažovali dievčatá v miestnom bare. Na mieste činu sa nenašla žiadna zbraň, žiadne stopy, ani odtlačky prstov. Miestna polícia je bezradná a žiada občanov o akékoľvek informácie, ktoré by mohli pomôcť pri dopadnutí páchateľa.“

Dean sa predstave nového prípadu veľmi nepotešil. Práca mu síce pomáhala zabúdať, na spomienky, ktoré ho po návrate z pekla neustále prenasledovali, ale naháňanie rôznych oblúd ho už unavovalo. Aj keď vedel, že sa mu to určite nepodarí, sníval o voľnom aspoň jednom dni. Túto predstavu mu kazila hlavne predstava Apokalypsy, ktorá nedávno vypukla. Zatiaľ všetko prebiehalo len skryto v rámci démonských príprav, ale kedykoľvek sa to mohlo zmeniť na celosvetový masaker. Vyhladenie ľudstva. Nech sa mu predstava nového prípadu akokoľvek priečila, vedel, že je to ich povinnosť. Aj keď nejaký duch bol v meradle Apokalypsy zanedbateľný, vedel, že tam musia ísť.

„Dean, je to len deň cesty. Doslova za rohom. Mali by sme...“ nedokončil Sam.
„Ja viem Sammy. Skontrolujeme to,“ odvetil Dean.

***
Lea ma odviedla do motelovej izby. Celú cestu sme mlčali. Ja som sa vyrovnávala s krutou pravdou, že moja láska na prvá pohľad skončila skôr ako vôbec stihla začať a Lea sa snažila upokojiť. Stále som mala pred očami ako vystupuje. Tie jeho krátke vlasy, nádherne zelené oči a očarujúci úsmev. Nech bol môj rozum akokoľvek prítomný, nedokázala som sa na neho hnevať. Možno som ho proste nedokázala nenávidieť a možno som len nechcela.
V izbe sme s Leou začali pracovať na mojom večernom vystúpení. Už len slovo vystúpenie, vo mne vyvolával stres. Ruky sa mi triasli a srdce mi ohlušujúco bilo. Nebola som schopná dvakrát po sebe zopakovať ten istý tanec. A v tom sa ozvalo silné klopanie na dvere.
Lea otvorila a do miestnosti sa v rútila naša kolegyňa a súčasne kamarátka Megan. Meg bola hviezdou miestneho baru. Tancovala ako profesionálna tanečnica a ani jedna z nás nechápala, prečo sa tancom neživý, ale namiesto toho sa stále viac a viac zahrabáva v malom bare. Meg žiarila vždy šťastím. Vždy sa usmievala a teraz to nebolo inak. Keď vošla do miestnosti, všetko zlé akoby zmizlo. Všetko okrem mojej trémy.
„Ahoj,“ pozdravila som ju ľahkým pozdvihnutím ruky a zúfalým výrazom v tvári. Meg sa však len jemne usmiala.
„Lea, mohla by som ťa poprosiť o láskavosť?“ spýtala sa zrazu.
„Samozrejme. O čo ide?“ odvetila Lea.
„Mala by som byť teraz v bare. Mám službu. Ale myslím, že Izi by sa zišla moja pomoc. Mohla by si za mňa vziať službu?“ Prekvapením som nedýchala. Človek by čakal, že ak hviezde vezmete možnosť žiariť, tak aj priateľstvo pôjde bokom, ale nie. Meg bola stále veselá a veľmi milá a snažila sa pomôcť.
„Samozrejme. Tak ja letím a prajem veľa šťastia,“ vzala si bundu a odišla.

„Meg prepáč. To nebol môj nápad. Ja....“ začala som sa ospravedlňovať.
„Ale prestaň. Mne nevadí, že budeš hviezdou dnešného večera ty. Prišla som ti predsa pomôcť. Sme kamošky nie? A nemaj strach, ty to zvládneš.“ Ako vždy bola veľmi príjemná.
Po približne štyroch hodinách som bola mokrá akoby som sa prechádzala po daždi, ale úspech sa dostavil. Tvrdý tréning zabezpečil to, že som si pamätala choreografiu. Bola som šťastná. Ale táto nadšená chvíľka netrvala dlho. Znovu som začínala panikáriť. V hlave mi znela tá klasická otázka „Čo si ale oblečiem?“.
Meg si môj vystrašený výraz všimla a ihneď pochopila na čo myslím.
„Ty sa choď osprchovať. Ja ti zatiaľ niečo vyberiem,“ pokojne odvetila.
„Okey, fajn. Platí,“ vykoktala som zo seba a vletela do kúpeľne.

Keď som vyšla v uteráku z kúpeľne, na mojej posteli sedela Meg a vedľa nej boli položené tmavomodré džínsy a čierne tielko. Chytila ich a šmarila ich po mne. Obe sme sa zasmiali a ja som sa šla s pochybnosťami obliecť.
„Fajn, vyzerám ako každý všedný deň,“ skleslo som odvetila.
„Vezmi si tie čierne tenisky a poď so mnou,“ potmehúdsky sa usmievala.
O chvíľu sme boli na ceste do jej bytu. Držala ma za ruku a ťahala ma čo najrýchlejšie. Doslova sme preleteli chodbou a vbehli do izby na jej konci. Tam ma Meg posadila na jej posteľ a otvorila skriňu. Chvíľu trvalo, kým našla, čo potrebovala, ale napokon s nadšeným úsmevom vytiahla starú kartónovú škatuľu. Položila ju vedľa mňa na posteľ a otvorila. Vytiahla zopár nepodstatných vecí až kým sa neprehrabala k cieľu. Na spodku škatule ležalo čosi čierne. Vytiahla to a podala mi.
Pomaly som rozložila poskladaný kus oblečenia. Bola to čierna kožená bunda. Nádherne voňala kožou a na dotyk bola veľmi jemná.
„Na čo čakáš. Obleč si ju,“ povzbudila ma Meg.
Neváhala som ani minútku. Navliekla som sa do nej. Bola dosť úzka, ale pohodlná. Zvýrazňovala presne to, čo mala.
„Odkiaľ.........?“ skúsila som sa spýtať.
„To je dlhý príbeh,“ usmiala sa Meg a podala mi čiernu šatku s bielym vzorom.
„Máme ešte dosť času,“ tlačila som na ňu, zatiaľ čo som si upravovala vlasy pod šatku.
„Myslím, že vyzeráš ako pravá motorkárka,“ skonštatovala, keď som dokončila menšie úpravy. „Ešte ťa namaľujeme a ani sama sa nespoznáš,“ dodala.
„Vďaka,“ odľahlo mi, že posledná prekážka je prekonaná.

„Okey,“ odvetila. Vedela, že sa len tak nevzdám a o chvíľku by som položila otázku znovu. „Jedného dňa prišiel do baru jeden mladý motorkách. Poznáš to. Kožené oblečenie, neodolateľný úsmev. Okúzlil ma v momente ako prekročil prah dverí. Deň čo deň sa vracal, až sa jedného dňa odvážil ma osloviť. Pozval ma na drink a neskôr aj na večeru. bol úžasný, pozorný, no jednoducho iný ako ostatní. Časom som sa začala viac prikláňať k jeho názorom, k jeho štýlu hudby, obliekaniu. Dokonalo ma pretvoril na svoj vytúžený obraz. Kúpil mi mnohé kožené veci, zoznámil ma s jeho priateľmi. Trvalo to asi dva mesiace, kým som si uvedomila, že nežijem. Že to nie som ja, ale len akási moja schránka. Chcela som sa zmeniť späť. Na to dievča, ktorým som bola. Lenže jemu sa to nepáčilo. Neviem ani kedy sa to presne pokazilo, ale vzoprela som sa a on jedného dňa zmizol. Zostali mi po ňom len tieto veci. Väčšinu som vyhodila, ale túto bundu som nejako nemohla. Neviem ani prečo, ale dobre že som si ju nechala. Vedela som, že sa ešte môže zísť.“ Dokončila a zasa sa usmievala.

Neviem, či som počula všetko, čo vravela. Niekoľkokrát som sa pristihla, že ju vôbec nevnímam. Pri opise toho motorkára som zablúdila k záhadnému mužovi v obleku z dnešného rána. Vedela by som si ho predstaviť aj v koženej bunde. Nech som sa snažila ako som chcela, vždy sa moje myšlienky vrátili k nemu. Jeho úsmev som mala akoby vrytý v pamäti a zelená farba v jeho očiach mi zahmlievala pohľad.

„Mali by sme už ísť Izi. Ešte je veľa toho, čo musíme doladiť,“ opäť ma vrátila do prítomnosti.
„Ou no jasné,“ odvetila som zmätene.

Po príchode do baru som si ešte niekoľkokrát zopakovala celú choreografiu, Lea mi pomohla s make-upom, pretože v tejto oblasti som napriek svojmu veku nebola príliš skúsená. Očné tiene som nosievala len veľmi zriedkavo a make-up som mala na tvári asi tak dvakrát v živote. Jediné čo som zvládala v extrémne rýchlom čase bolo naniesť si maskaru. Pomaly ale isto sa blížila hodina „H“ a ja som v žalúdku začala pociťovať prvé náznaky nervozity, ktoré sa stále stupňovali. Keď som sa tesne pred vystúpením pozrela do zrkadla, skutočne tam bol ktosi iný. Nebola som to ja. Nebol to nikto koho som poznala. Ešte malá fotka pre Leu do fotoalbumu bláznovstiev a nastala chvíľa vystúpiť na pódium.
„Dnes večer zmeníme štýl na ktorý ste zvyknutí. Dnes večer dáme šancu mladej talentovanej tanečnici, ktorá k nám prišla z veľkej diaľky. Privítajte našu rockovú divu,“ vyhlásila Sally a svetlá zhasli.

***

V bare nastala tma. Celou sálou sa rozozvučali prvé tóny piesne rockového štýlu. Dievčatá nemali vo zvyku tancovať na rockové skladby. Stály zákazníci prekvapene čakali, čo sa bude diať. Jeden muž, sediaci za stolom v tmavom kúte sa však usmial. Poznal tú pieseň. Mal ju rád.

Celý deň som sa triasla od strachu z vystúpenia. Milovala som tanec, ale vystúpenia a k tomu všetkému sólo, ma privádzali k šialenstvu. Každý kúsok môjho tela sa triasol nervozitou a jediné, čo som mohla robiť, bolo dýchať. Pomaly a zhlboka. Oblečená podľa Magyiných predstáv som vyšla na pódium. Žalúdok som mala ako na vode, ale stále som verila, že keď začne hudba, všetko opadne ako to bývalo zvykom ešte v detských časoch.
Oblečená ako studený odvar motorkárky v úzkej obtiahnutej čiernej koženej bunde, som vykročila v ústrety môjmu osudu. Zazneli prvé tóny piesne „Down on love“ od Jamie Dunlap-a a moje telo sa začalo hýbať v rýchlych rytmoch. Sama som nevedela čo robím, cítila som sa akoby som to ani nebola ja. Strach stále viac opadával a moje pohyby sa menili zo strnulých na prirodzené. Nevnímala som okolie. Uzavrela som svoju myseľ do bubliny a predstavovala si, že tancujem sama pre seba. V jednej chvíli ma však prepadlo nutkanie pozrieť sa, či moje obecenstvo ešte nespí. Muži v bare ma skúmavo sledovali. Každý jeden pohyb bol ako pod lupou a mne sa začínalo páčiť ako ma chcú. Ten provokačný pocit bol krásny. Nestávalo sa mi často, že by po mne muži šaleli, vlastne sa mi to ešte nestalo. Zrazu som bola jedna z tých žien, ktoré dokážu mužmi manipulovať. Veľakrát som videla pekných chlapov ako doslova zametajú zo ženami a teraz som zametala ja s nimi. Aj keď miestami som sa cítila skôr ako mäso a nie žena.
Môj pohľad zablúdil aj ďalej ako len pod pódium. Cez oslepujúce svetlo som si všimla muža sediaceho v kúte miestnosti. V ruke držal pohár piva a sledoval ma. Naše pohľady sa stretli. Opäť ma ovládol ten nádherný pocit. Bol to on. Ten „parchant“ z rána. Ten chlap, čo ma odpísal a ani mi nedal šancu. Prisahala som si, že ho nenávidím, ale moje srdce s tým zjavne malo problém. Pieseň sa pomaly blížila ku koncu a on ma stále sledoval. Doslova ani nežmurkol a pri tom si pospevoval spolu s hudbou. Mal na sebe obyčajnú kockovanú flanelovú košeľu a keď si všimol, že moje oči ho sledujú vykúzlil opäť ten nádherný polovičný úsmev. Tento krát v ňom však nebolo pohŕdanie. Prisahala by som, že som v ňom videla záujem, nehu, možno aj čosi viac. Nedokázala som mu odolať. Nasledovali posledné kroky mojej choreografie a veľké finále. Bol koniec. Bolo po všetkom. Udýchaná som sa poklonila a v sprievode pochvalného zavýjania a pískania som odchádzala z pódia. Na malú chvíľku som sa však ešte obzrela. Stále tam sedel a usmieval sa. Neodolala som a predtým, než som zmizla v zákulisí, úsmev som mu vrátila.
Ako náhle som bola mimo dosah všetkých tých nadržaných chlapov, skočila mi okolo krku Meg.
„Bola si úžasná,“ tešila sa.
„Vďaka Meg,“ moja odpoveď neznela vôbec radostne. Znela skôr odmerane a Mag si to zjavne všimla, pretože si ma odtiahla z náručia. Nevedela som ako mám uniknúť je skúmavému pohľadu, a tak som sa vydala k zrkadlu. Musela som zo seba spraviť opäť tú neupravenú upratovačku. To obyčajné dievča z ulice. Potrebovala som vypadnúť, ale tak ako som vyzerala, by si ma všetci všimli. Začala som panikáriť. Stiahla som si vlasy do gumičky a pri zrkadle som sa snažila zotrieť vrstvu make-upu.

***

„Izi? Hej! Meg mi povedala, že sa ti niečo stalo. Izi,“ ozvalo sa zrazu spoza mňa.
„Čo? Hmm. Nič, vôbec nič sa nedeje, len si to zo seba musím dať dolu. Necítim sa dobre. Vieš, že nemám rada make-up,“ zaklamala som.
„Fajn a povieš mi aj pravý dôvod?“ Lea ma poznala veľmi dobre. Prakticky takmer celý môj život. Nevravím, že sme boli vždy najlepšie kamarátky, ale poznali sme sa a rozprávali. Teraz ma však poznala lepšie ako ja sama, takže pokus klamať nevyšiel ešte skôr ako som sa vôbec začala snažiť.
„Bol tam,“ odvetila som a vatovým tampónom som si zotierala očné tiene. „Bol tam ten povrchný magor z dnešného rána,“ oči sa mi pomaly začali napĺňať slzami a jedna po druhej sa valili po mojom líci.
„Ten krásavec, čo si myslel o sebe bohviečo? No a? Spravil snáď niečo?“ nechápavo s pohŕdavým tónom sa ma Lea pýtala.
„Usmial sa. Na mňa,“ odvetila som.
„No a? Kvôli tomu plačeš? Veď si bola kočka,“ snažila sa ma utešiť.
„Nie Lei. On sa neusmieval kvôli mne, ale kvôli tej ženskej na pódiu. Kvôli tomu vrteniu prdelou. Sakra videla si ma pred vystúpením. Veď to som vôbec nebola ja. Ja sama som sa v tom zrkadle nespoznala,“ fňukala som.
„Počkaj o čo ide? Neznášaš ho, tak prečo ťa to tak vzalo.“
„Myslím, že nevie, že som jedna a tá istá osoba. Bol taký zlatý a ja..............Lei ja som chcela ten pocit, ktorý som prežila na tom pódiu zažiť ráno. Ten jeho nežný a túžobný pohľad,“ rozplývala som sa.
„Ale prosím ťa. Ty takého povrchného idiota nepotrebuješ.“ Lea mužov ako bol môj neznámy nenávidela a debata o ňom ju privádzala do šialenstva.
„Čo ak som mu naznačila, že aj ja mám záujem?“ položila som otázku, na ktorú som sa bála vedieť otázku.
„Čo? Ale veď ho neznášaš. Haloooo to on ti ublížil.“
„Ja viem. Môj rozum ho neznáša, ale srdce pre neho bije,“ v tej chvíli som sa zasekla. „On nesmie vedieť, že som to bola ja. Nesmie ma takto vidieť.

***

Po niekoľkých minútach som sa upokojila a vyšla som do baru medzi ľudí.
„Hej Izi mohla by si vyhodiť tieto odpadky prosím ťa,“ oslovila ma Patrícia, kolegyňa, ktorá nevedela, ktorému zákazníkovi sa má skôr venovať.
„Jasné, nie je problém,“ usmiala som sa a vzala vrece s odpadkami. Vyšla som zadných vchodom a smerovala som ku košu.
„Ahoj,“ zrazu na mňa ktosi prehovoril a ja som od strachu nadskočila.
„Kto si a čo chceš?“ spýtala som sa otrávene.
„Prepáč, nechcel som ťa vyľakať,“ ospravedlnil sa vyšiel do svetla lámp.
„Ale nie. To je on,“ zaznel mi v hlave zúfalý hlások.
„Ty tu pracuješ že?“ spýtal sa.
„Áno, dá sa to tak nazvať,“ odvetila som a pomaly som kráčala späť ku dverám.
„Môžem ťa o niečo poprosiť? Chcel by som sa stretnúť s tou tanečnicou z dnešného večera. Bolo by to možné?“ To ako prosil bolo roztomilé.
„Prepáč, ale už tu nie je. Mám jej niečo odkázať?“ Bola som odporná. Uvedomovala som si to, ale nemohla som s tým nič robiť. Žiarlila som sama na seba. To už bolo naozaj choré.
„Aha, no chcel som jej povedať, že bola úžasná a či by nešla na drink, ale tak škoda. Bude tu aj zajtra?“ skonštatoval a dodal otázku.
„Neviem, ja tu len upratujem,“ odvetila som a zmizla vo dverách.

Presne ten istý postup sa opakoval aj na druhý deň. Vystúpenie, smeti, odpudzujúci rozhovor, moje výčitky, že som ho odohnala.

Na tretí deň sa môj look o čosi líšil. Megan sa poobede nudila, pretože v bare nebolo plno a tak chytila do rúk žehličku a precízne mi vyžehlila jeden prameň vlasov za druhým. Zabila tým približne hodinu a pol a bolo vidieť, že ju to potešilo. Samozrejme som dostala zákaz dať si na vystúpenie na hlavu šatku. V ten večer som sa však na vystúpenie tešila. Vedela som, že opäť príde. Tých tri a pol minúty, čo sme sa sledovali boli najkrajšie chvíle dňa. Tanečné vystúpenia sa v dnešný večer rozšírili. Okrem môjho sóla sa vrátila na pódium aj Meg, a tak si toho môjho ctiteľa poriadne zmerala pohľadom.
Keď som sa s ňou v zákulisí striedala, stihla mi povedať ešte jednu radu do života: „Nezabúdaj kto si. Biť niekto iný len preto, že sa to niekomu páči nie je správne. Hlavne ak sa to nepáči tebe.“ Vedela som, že narážala na svoju skúsenosť, ale tiež som vedela, že aby som videla ten jeho úsmev, musela som byť niekto iný. Znie to smiešne, ale bola to skutočnosť. Stávala som sa na jeho nádhernom úsmeve závislá a kvôli jednému stretu s jeho krásnymi očami som bola ochotná nosiť hocičo, byť hocikto a doslova robiť hocičo. Na tom pódiu som sa cítila ako Popoluška na bále a presne som vedela, kto je v tejto rozprávke princ.

***

Zhasli svetlá a ja som hrdo vyšla na pódium. Keď začala hrať hudba a miestnosť zalialo svetlo, všimla som si, že muž nesedí pri stole sám. Dnes večer tam sedel aj ten druhý muž, ktorý s ním pricestoval. Zatiaľ čo jeden upieral pohľad na tancujúce dievča, ten druhý sa pozorne rozhliadal po okolí akoby čosi hľadal. Prestala som si ho všímať a upriamila som svoju pozornosť len na jeden objekt. Moje dokonalo vyžehlené dlhé vlasy mi padali okolo tváre a ofina mi prekrývala temno čierno namaľované oči.
Neviem kde sa to vo mne vzalo, ale odrazu som sa odviazala natoľko, že som vôbec nepokračovala podľa choreografie. Niektoré moje pohyby boli doslova nevhodné, zvádzajúce a môj pohľad ho prepaľoval skrz naskrz. Neexistoval svet okolo. Bola len bublina pre mňa a jeho. Pomaly som si provokačne chytila zips na bunde a v rytme pohybov som ruku ťahala stále nižšie až kým sa zips celý nerozopol, čo odhalilo moje čierne obtiahnuté tielko. Šibalsky sa na mňa usmial a ja som sa obrátila chrbtom. Tvár som natočila k nemu cez pravé rameno a jemne stiahla bundu, aby odhalila pokožku na ramene. Veselo som sa usmiala a vrátila bundu na svoje miesto. Po chvíli harašenia, prudko vstal, osočil sa na druhého muža sediace pri stole a pred odchodom mi venoval ospravedlňujúci pohľad. Keď odišiel, uvedomila som si čo vlastne robím. Nadviazala som na posledné kroky tanca a po skončení skladby som čo najrýchlejšie zahanbene zmizla v zákulisí.

***

V hlave mi vírili výčitky, že som sa chovala ako ľahká deva. Nasledovala fáza premeny princeznej naspäť na Popolušku. Vtedy som si však uvedomila, že v miestnosti nie som sama. Medzi dverami stál a usmieval sa, tajomný muž.
„Ahoj,“ vykúzlil ešte očarujúcejší úsmev aký som poznala. Nebola som schopná odpovedať. Vlastne som nebola schopná ani dýchať. Stála som tam ako socha bez života a prihlúplo hľadela na osobu vo dverách. Srdce mi nebilo, ono priam trieskalo. Bol to jediný zvuk, ktorý som počula. V krku som pocítila knedlík a nebola som schopná komunikovať.
„Ja...,“ začal opatrne. „som Dean Winchester. Už dlhšiu dobu sa na teba chodievam pozerať ako tancuješ. Chcel by som ťa niekam pozvať. Čo ty na to?“
Dean, Dean, Dean, bože tak krásne meno. Tak sa mu hodilo. Nemohla som ho znova odbiť ako predtým. Nezaslúžil si to. Bol taký roztomilý. Ale sakra prečo prišiel až sem. Toto bolo jediné bezpečné miesto. Šatňa bola neutrálna pôda. Nebola som tu ani hviezda ani upratovačka. Tu sa to všetko menilo. Na pódiu som ho mohla zvádzať a byť princezná. Bola som v bezpečí pred stretnutím s ním a ako Izi som bola zasa úplne obyčajná až neviditeľná, takže to mi zaručovalo tiež bezpečie. Ale teraz som nebol ani jedno. Bola som len kopa, čo začala panikáriť.

Neodpovedala som mu. Len som ho pomaly obišla a utekala k zadnému východu. Keď som zdolávala posledné schody, uvedomila som si, že za mnou neuteká. Teda aspoň som ho nepočula. Rozrazila som dvere a vybehla na ulicu. Na čerstvom vzduchu som zhlboka dýchala, aby som sa dala dokopy. Kráčala som kamsi tmavou uličkou, keď ma oslovil a chytil za ruku.
„Hej, počkaj prosím,“ chytil ma za ruku, tak že som sa otočila tvárou k nemu. „Nemusíš sa ma báť. Ja som ťa chcel iba spoznať,“ vysvetľoval.
V tej chvíli sa vo mne zasa prebudil zdravý rozum. Vlastne nie zdravý, ale nahnevaný. Zasa ma zaplavil hnev z prvého stretnutia. Nechcela som, ale začala som na neho kričať.

„Čo chceš? Myslíš, že ti padnem okolo krku? Kto vlastne si? Ja ti poviem kto si Dean,“ jeho meno som nechutne zdôraznila. „Si zaslepený povrchný parchant,“ vtedy sa mi začalo ťažko dýchať. Nechcela som mu ublížiť, ale nevedela som ako ho odohnať, aby nezistil, kto skutočne som. Nenechala som mu priestor. Mohol len stáť a nechápavo počúvať.
„Ha? O čo ti ide? Zbaliť tanečnicu z baru? Prečo? Lebo dobre vrtela zadkom?“ po líci mi stiekla prvá slza.
„Chcel som ťa spoznať, ale asi ma to už prešlo,“ odvetil urazene.
„Hej? A čo ak ma už dávno poznáš?“ toto som nechcela povedať.
„Ako by som mohol? Myslím, že teba by som si pamätal,“ spýtal sa tichým sklamaným hlasom.
„Pamätal? Tak vidíš a nepamätáš. Možno preto, že som predtým nevyzerala takto. Vieš Dean, toto je len obyčajný make-up, očné tiene,“ zotrela som si tieň na ľavom oku a ukázala čierne prsty mužovi. Sĺz stále viac pribúdalo a ja som napokon začala hysterčiť ako pomätená. „Poznáš Izi? To dievča s odpadkami?“ začala som útočiť.
„Áno, moc milá aj keď nedostupná,“ nechápal kam mierim.
„A to dievča, čo si stretol, keď si prišiel do mesta? Keď si zastavil s tým druhým chlapom pred barom? To ktoré tam stálo ako v sne očarené tebou. Áno tebou, až kým si jej sen nerozdupal na prach.“
„Sam je môj brat. A nijaké dievča si nepamätám.“
„Jasné veď si sa na jej adresu vyjadril spôsobom akoby bola nakazená. A čo ak ti poviem, že všetky tieto podoby som bola ja. Že toto čo stojí pred tebou je stále to isté dievča. To ktoré si odhodil ako handru. Čo sa ti na mne páči? Vlasy? V skutočnosti nie sú rovné, mám ich len vyžehlené. Moje prsia? Prepáč asi ťa sklamem, ale dnes vyrábajú aj vystužené podprsenky. Moja bunda? Nie je moja. Prepáč, že som ťa sklamala,“ vytrhla som sa z jeho ruky a kráčala preč.
„V tom prípade si povrchná aj ty nemyslíš?“ ozvalo sa spoza môjho chrbta. Zastala som, ale neotočila som sa.
„Ty si sa do mňa zahľadela keď som prišiel do mesta. Nepoznala si ma, takže si ma mohla súdiť len podľa vzhľadu. V tom prípade si rovnako povrchná ako ja.“ snažil sa vysvetliť.
Zhlboka som sa nadýchla a kráčala ďalej.
„Počkaj prosím,“ znovu zaprosil. Neviem prečo, ale nemohla som ísť ďalej. Zostala som stáť, čakala som na dôvod prečo by som nemala odísť. Ale ten neprišiel. Namiesto milých slov nastalo ticho. Keď som sa lepšie započúvala do ticha za mnou uvedomila som si, že počujem akési chraptenie, dopad kovového predmetu na asfaltovú cestu ma prinútil obzrieť sa.

***

„Deaaaaaaaaaaan!“ skríkla som od strachu z toho, čo som uvidela. Akási šedo-biela postava stále za Deanovým chrbtom a ruku mala vystretú k mužovi. Vlastne v jeho vnútri. Deanov trpiaci výraz to potvrdzoval. Mal bolesťou skrivenú tvár a pravou rukou sa držal za hruď na mieste kde je srdce. Kľačal na kolenách a snažil sa ľavou rukou dosiahnuť na kovovú fľašku, ktorej cinknutie na zem ma prinútilo otočiť sa. Neváhala som. Rozbehla som sa k nemu, aby som mu podala fľašu. Nevedela som čo robím. Ako som sa sklonila k zemi pre fľašku, zaznel výstrel. Biela postava ženy sa rozplynula a Dean sa začal knísať. Namiesto fľašky som ho rýchlo zachytila a podoprela. Hlavu mal opretú o moje pravé rameno a zhlboka dýchal. Jeho srdce bilo ako o závod a ja som od strachu nevedela, čo mám robiť. Pevne som ho objala a počúvala tlkot jeho srdca. Jeho hruď sa nadvihovala v čoraz menších intervaloch a jeho srdce sa tiež spomalilo. Takou rýchlosťou akou naberal Dean pokoj, sa moje telo začínalo poddávať strachu. Tlkot srdca naberal na intenzite a ruky, ktoré zvierali mužov chrbát sa začínali triasť. Aby som tomu zabránila, zovrela som objatie pevnejšie.
Dean si uvedomil, že podlieham panike. Jednou rukou ma objal na chrbte a druhú mi zaboril do vlasov.
„D..Dean? Si v poriadku?“ roztraseným hlasom som sa spýtala.
„Myslím, že áno. Vďaka, že si sa otočila,“ zašepkal mi do ucha.
„To bola Al. Ale Al je mŕtva už pol roka Dean,“ zaborila som tvár do mužovho ramena.
„Ja viem Izi. To je na dlhé vysvetlenie. Si v poriadku?“ To ako vyslovil moje meno ma ničilo. Niekoľko minút dozadu som tu na neho bez príčiny kričala a napokon už dávno mohlo byť po ňom.
„Prepáč mi prosím,“ znela moja odpoveď.
„Bola si v práve,“ odvetil a pobozkal mi vlasy. „Používaš citrusový šampón,“ zašepkal.
„Áno,“ odvetila som a obaja sme sa začali smiať.

„Dean, si v poriadku?“ ozval sa zrazu hlas osoby, ktorá stála neďaleko a čakala na vhodný moment. Odtiahla som sa od Deana a obaja sme upreli pohľad na toho muža.
„Mal si pravdu Sammy. Bol som ďalší na rade. Vďaka za záchranu,“ poďakoval Dean.
„Hmm,“ odkašlala som si provokačne.
Dean vstal a nežne mi pomohol na nohy. „Izi toto je môj brat Sam. Sam to je Izi, pracuje v bare,“ predstavil nás.

„Dean musíme to nájsť,“ prehovoril zrazu Sam a ja som nechápala o čom hovorí. Zohla som sa k zemi a zodvihla kovovú fľašku. Mala povolený vrchnák a keď som ju chcela nadvihnúť, spadol na zem a z fľaše sa vysypal akýsi biely prášok.
„Sakra au,“ zakvílila som, pretože na mieste kde sa mi dotkol biely prášok som mala čerstvú reznú ranku. Tá však začala neopísateľne nepríjemne v okamihu štípať. Ako každý iný človek aj ja som si z reflexu strčila prst do úst. „Fuj,“ znechutene som si odpľula. „Soľ?“ svoju otázku som však namierila k dvom mužom, ktorí ma s pobavením sledovali. Podala som Deanovi fľašku a ani som sa radšej nesnažila chápať.

„Musím už ísť,“ prehovoril zrazu do ticha Dean. „Musíme ešte niečo vybaviť,“ dodal sklamane.
„Jasné. To je v poriadku. Aj tak sa musím vrátiť dnu, lebo sa začnú báť,“ odvetila som s úsmevom.
Sam sa pohol smerom do tmy, aby nám poskytol trošku súkromia. Ale to nebolo potrebné, pretože ja som zahájila rýchly ústup smerom k baru. Dean zostal stáť na mieste a sledovať ma až kým som nezmizla vo dverách.
„Zastav sa niekedy,“ zakričala som na neho kým som vošla dnu.
Neodpovedal, len sa pousmial a vydal sa za bratom.

***

Nikomu som o mojom malom nočnom zážitku nepovedala. Dokonca ani Ley nie. Neviem, možno som bola príliš vystrašená a možno som si myslela, že by ma nepochopila. Veď predsa povedzme si úprimne – duch? Znelo to šialene. Po záverečnej za mňa upratala Patrícia, pretože ja som na druhý deň vzala namiesto nej doobednú zmenu. Poprosila ma o tom a aj tak som nemala nič zaujímavé na práci. Šla som preto radšej spať, aby som bola ráno svieža. Lea už dávno snívala o miestach, ktoré sme ešte mali navštíviť, zatiaľ čo ja som sa stále budila. Trápili ma nočné mory. Mory, ktoré vždy začali ako nevinný sníček a vždy končili zjavením Al. Nie živej Al, ale jej ducha. Stále ma prenasledoval pohľad na trpiaceho Deana a Alicin posmešný úsmev. Neviem prečo sa mi o Al snívalo. Nikdy sme sa nestretli. Do baru sme nastúpili len pred niekoľkými týždňami a to už bola Al niekoľko mesiacov po smrti. Keď som sa poslednýkrát strhla zo sna, cítila som na jazyku soľ. Bol to len pocit, ale už som naozaj nemohla spať. Nechcela som. Stále som viac a viac premýšľala o duchovi, o Deanovi, o fľaške, jednoducho som si v hlave prehrávala všetko, čo sa večer stalo. Niečo mi nedalo pokoj. Meg mi povedala, že Dean a Sam sú agenti FBI. Mala službu v prvý deň, keď sa objavili v meste, ale mne to stále viac a viac nesedelo. Nedávalo to zmysel.
Zapla som počítač a pátrala po internete po niečom, čo by mi objasnilo moje pomätené pocity.
„Google nikdy nesklame,“ zašepkala som si pre seba a zadala prvý slovný príkaz.
„Duch,“ ihneď mi vyskočilo niekoľko strán výsledkov plných zjavení duchov, duchárskych príbehov, dokonca ani wikipédia nesklamala a odhalila význam slova „duch“. No dobre, ale čo je duch predsa vie aj malé dieťa. Vrátila som sa preto na začiatok pátrania. Slovo „duch“ som vo vyhľadávači doplnila o slovo „soľ“. Bol to len pokus a vôbec som nečakala, že by mohol vyjsť. Soľ sa používa na odohnanie duchov? Takúto informáciu som naozaj nečakala. Vtedy to však všetko začínalo do seba krásne zapadať. Prestala som sa obmedzovať len na stránky v rodnom jazyku a prešla som na anglický písané weby a blogy.
V tom ma zaujala stránka s názvom www.ghostfacers.com. Klikla som na odkaz a pozorne hltala slovo za slovom. Čosi o tvorcoch, mýtické príbehy a................ inštruktážne video. Zapojila som do notebooku slúchadlá a stlačila prehrávanie. To video ma však zaujalo. Ako zničiť ducha, čo je k tomu potrebné, čo robiť ak bolo telo spálené. Ak chcete uloviť ducha musíte spáliť všetky jeho pozostatky, ale čo ak bolo už spálené? Niečo zostalo na svete, čo tu toho ducha držalo.
Alice bola spálená a predsa som ju večer videla. Niečo ju tu držalo. Niečo jej nedovoľovalo odísť.
„Musím to nájsť,“ pomyslela som si. „Nájsť,“ to slovo mi pripomenulo Samove slová.
„Dean musíme to nájsť,“ povedal a ja som nerozumela o čom rozpráva. Teraz to však začínalo dávať zmysel. Zapadalo to. Ale kto sú Sam a Dean? Sú snáď ako Ghostfacers? Času do svitania bolo ešte dostatok a tak som si začala podrobne čítať články na stránke. Asi po hodine opisov dobrodružných ciest slávnych Ghostfacers som narazila na príbeh o „Pekelnom dome“. Harry a Ed sa ako správcovia webovej stránky www. HellhoundsLair.com vydali do mesta Richardson v Texase, odhaliť pravdu o dome, v ktorom údajne žil a vraždil duch Marka Murdocha. Vtedy sa prvýkrát stretli s dvoma čudnými zelenáčmi z brandže – Samom a Deanom Winchestrovcami. Úplné nemehlá ako ich opísal Ed.
„Sam a Dean,“ zašepkala som si popod nos. Takže lovci. Teraz mi to všetko doplo. Sam a Dean sú lovci, ktorí prišli do Bostonu, pretože tu vraždí duch mŕtvej barmanky Alice. Prišli ju zničiť a Dean sa stal jej ďalšou potenciálnou obeťou, pretože sa chcel zapliesť s dievčaťom z baru. So mnou. Jediné, čo mi nebolo úplne jasné, bolo prečo to Al robí. Aký je jej dôvod. Bola ešte jedna otázka – čo je tá vec, ktorá ju tu drží.

Vonku sa pomaly začínalo rozvidnievať a tak som sa potichu obliekla a vydala som sa do práce. Po krátkej zástavke na raňajky som sa dostala ku dverám baru „Estate“. Do otvorenia zostávali ešte tri hodiny a bar zíval prázdnotou. Pozametala som čistú dlážku, pustila si jukebox, asi päťkrát som utrela barový pult. Konečne keď som leštila posledné poháre vošiel do miestnosti prvý hosť. Ako som pokladala posledný sklenený pohár na poličku môj pohľad zablúdil k zarámovanému diplomu. „Prvé miesto v tanečnej súťaži. Alice Harris, 29. január 2009.“ Z fotky sa usmievala mladá žena v nádherných šatách.
V tej chvíli akoby som sa prebudila z dlhého spánku. Tie šaty. Duch Alice zo včerajšej noci mal tie šaty, ale.......... Tento objav ma prekvapil. Doslova zarazil. Šaty som poznala veľmi dobre. Viseli na jednej stene ako súčasť výzdoby podniku. Tak ako ich potom mohol mať oblečené duch? Je to vôbec možné? Mala by som sa pokúsiť ich spáliť ako vraveli Ed a Harry? Mnohé otázky mi vírili hlavou. V zamyslení som si ani nevšimla, že do baru prišli aj ďalší ľudia a tiež pracovníci. Z tohto tranzu ma prebudil jeden hlas. Hlas, o ktorom som si myslela, že ho už viac nezačujem.
„Veľké pivo zabaliť zo sebou,“ prehovoril ktosi spoza môjho chrbta. Stála som opretá o barový pult a stále som hľadela na Alinu poslednú fotku. Táto otázka by však prebrala aj mŕtveho slona.
„Pivo? A zabaliť?“ obrátila som sa s nechápavým smiechom.
„A prečo nie?“ odvetil Dean stojaci oproti mne. Opäť sa usmieval tým svojím polovičným úsmevom. Úsmevom, pri ktorom by ste mu dokázali odpustiť aj vraždu. Bolo by vám to jedno, pretože vo chvíľach, keď sa tento muž na vás usmieval, čas nemal žiaden význam. Nič nemalo význam. Bolo to pre mňa ako ocitnúť sa v nebi. Tak veľmi som sa chcela dotknúť jeho pier. Jemne po nich prejsť ukazovákom a opísať ich tvar. Vyzerali tak nežne a určite boli aj hebké.
„Izi?“ oslovil ma keď som dlho nič nepovedala a hľadela na neho ako na zázrak.
„Hmmm. Bude stačiť igelitový sáčok?“ spýtala som sa snáď tú najstupídnejšiu otázku.
„Sáčok?“ nechápal.
„No na to pivo. Vieš, nič iné tu asi nenájdem a poháre nesmú zákazníci vynášať z baru,“ vysvetlila som svoju hlúpu narážku.
„No tak v tom prípade,“ spravil dramatickú prestávku a šibalsky sa usmial, „musíš ísť s tým pohárom aj ty,“ dokončil svoju myšlienku.
Nebudem sa tváriť, že mi to nelichotilo. Práve naopak. Keby som sa vedela červenať, tak som už dávno ako paradajka.

„Som v službe,“ odvetila som.
„Aaaa kedy ti končí zmena?“ dobiedzal.
„O tretej poobede,“ skonštatovala som nešťastne, aj keď pri pohľade na hodiny som si uvedomila, že to je skôr ako som čakala.
„Takže za tri hodiny. Dobre, tak medzitým si dám to veľké pivo pri tomto bare,“ žmurkol a ukázal na pult pred sebou.
Načapovala som mu životodarnú tekutinu a než som pohár postavila pred smädného muža spýtala som sa provokačne.
„Tu? Presne sem na toto miesto. Sem?“ Viem asi to neznie vtipne, ale v tej chvíli bolo vtipné aj mlčanie.
„Áno presne sem,“ ukázal na pult a zasmial. A ty si dones sem,“ ukázal hneď vedľa, „tiež jedno,“ dopovedal.
„Rada, naozaj, ale v práci nesmieme piť. Tak ako by si nemal ty. Alebo FBI má nejaké iné pravidlá?“
Dean sa pri položení mojej otázky zatváril akoby som ho prichytila pri kradnutí čerešní, no napokon sa vynašiel.
„Momentálne nie som v službe a ty si teda prines pohár džúsu. Sľúbil som ti, že ťa na niečo pozvem.“ Bol tak roztomilý ako sa snažil.

Celé tri hodiny som sa venovala len jednému zákazníkovi. Za túto možnosť som vďačná Sofií, poslednej kolegyni, ktorú som ešte nespomínala. Ako videla iskričky radosti v mojich očiach, vzala všetku obsluhu na seba a mne dala priestor, aby som sa mohla venovať len jednému mužovi v bare. Snažila som sa aby moje nadšenie z neho nebolo až také viditeľné, ale zjavne to na mne bolo vidieť viac akoby som chcela.

„Ty ale nie si miestna,“ skonštatoval, ale bolo mi jasné, že čaká odpoveď.
„Uhádol si. Nie som,“ odvetila som.
„Máš zaujímavý prízvuk. Jersey?“ spýtal sa zvedavo.
„Jersey? Prečo práve Jersey?“ smiala som sa jeho žhavému typu.
„Neviem v každom filme, keď je reč o prízvukoch, tak sa pýtajú na Jersey,“ vysvetľoval.
„Aha jasné. Tak v tom prípade tesne vedľa. Zamier viac na východ,“ môj opis mi prišiel veľmi vtipný. Ak som mala vravieť pravdu, musel by zájsť veľmi na východ.
„Počkaj na východ? Teraz neviem, čo si mala z geografie, ale na východ od Jersey je len Atlantický oceán,“ zmetene premýšľal.
„Ja viem,“ opäť som mu nepomohla.
„Tvoja angličtina je veľmi spisovná. Chceš mi naznačiť, že nie si z USA?“ Mieril správnym smerom.
„Možno,“ nedala som jasnú odpoveď.
„Európa. Hmmmm. Francúzsko?“ skúšal.
„Väčší východ,“ napovedala som.
„Nemecko?“ typoval.
„Východ,“ znela znovu moja odpoveď.
„No neviem, z Číny ani Japonska nie si,“ smial sa.
„To je predsa už v Ázií,“ mračila som sa.
„Ja viem, len testujem hranice východu.“ Pri tejto vete som vybuchla smiechom aj ja.
„Rusko?“ spýtal sa nádejne.
„Trošku nižšie a trošku viac na západ,“ znela odpoveď.
„No super, takže už tam toho tak veľa nezostalo. A čo keby si mi napovedala. Aspoň krajiny v okolí. Aspoň zopár,“ prosil a pri tom sa tváril ako malé šteniatko Labradorského retrívera
„Môžem ti povedať aj všetky – Poľsko, Ukrajina, Maďarsko, Rakúsko a Česká republika.“ Ani som nečakala správnu odpoveď. Veď povedzme si pravdu, ktorí obyčajný Američan vie, kde vôbec ležia tieto štáty.
„Hmm dík to mi nepomohlo,“ zahanbene odvetil.
„To nič, ty na to prídeš,“ povzbudila som ho.

„A čo ťa sem priviedlo z takej diaľky?“ prehovoril Dean po chvíli mlčania.
„Sen. Teda nie môj sen, ale Lein – kamarátkin. Vždy snívala, že precestuje Ameriku na akomsi starom aute a ja som práve skončila školu, tak sme sa vydali na výlet,“ objasnila som stručne.

„Ahojte hrdličky,“ ozvalo sa odrazu spoza mňa. „Izi ak chceš, môžeš ísť, ja tú polhodinku za teba zatiahnem,“ doplnila Lea, ktorá prišla do práce skôr.
„Nie nemusíš, to už nejako prežijem,“ odvetila som a moja odpoveď bola sprevádzaná zvukom môjho hladného žalúdka.
„Hmmm jasné,“ skonštatovala. Obrátila sa smerom k Deanovi a povedala: „Vezmi ju na obed. Služba jej skončila,“ milo sa usmiala a vzala mi z ruky utierku. Dean sa tiež usmial, ale skôr od radosti, pretože aj jeho žalúdok už volal po poriadnej porcií jedla.
Zhodila som zo seba zásteru, ktorú som mala uviazanú okolo pása a poďakovala som Lei. Nechápem prečo, ale v poslednej dobe sa ma na nič nepýtala. Prekvapujúco ani na Deana nie. Bola som jej za to vďačná, pretože neviem aké historky by som si musela vymýšľať, aby si nepomyslela, že mi šibe. Veď predsa som jej nemohla povedať, že som videla ducha a že si myslím, že Sam a Dean sú lovci. Znelo to smiešne už len keď som na to myslela.

Tesne pred odchodom z baru ma oslovila Sally.
„Izi, takže dnes nechceš vystúpiť?“ spýtala sa.
„Nie Sally, ja.....,“ chvíľku som premýšľala a potom som dodala uspokojivú výhovorku, „pracujem na novej choreografií, ale ešte nie je hotová. Večer ale prídem upratať a zavrieť,“ dokončila som.
„V poriadku. Tak sa zatiaľ maj pekne,“ žmurkla na mňa priateľsky, až mi naskočila husacia koža. Nemala vo zvyku byť veľmi prívetivá. Bola som však rada, že mám až do záverečnej voľno. Nie žeby som bola nadšená upratovaním, ale bola tu možnosť, že budem musieť spáliť šaty, čo viseli na stene a to počas dňa neprichádzalo do úvahy.

Konečne čerstvý vzduch. Kráčala som vedľa Deana a vychutnávala si teplé letné popoludnie. V žalúdku mi vyhrávali všetci muzikanti a ja som aj napriek tomu neustále rozprávala o svojom bezvýznamnom živote. Rozprávala som tak zaujato, že som si ani neuvedomovala, že Dean sa nezapája. Teda vlastne on nemal šancu. Jedna téma striedala druhá a on sa len usmieval.
„Čo tamtá kantína?“ prerušil ma a ukázal na opačnú stranu ulice.
„Perfektné, už zomieram hladom,“ odvetila som s úsmevom.
„Ja tiež,“ dodal Dean, chytil ma za ruku (mohol to spraviť skôr, možno by som mlčala a rozplývala sa nad dotykom jeho ruky) a vykročili sme v ústrety dobrého jedla.

„Dobrý deň, čo vám prinesiem?“ spýtala sa čašníčka niekoľko minút po našom príchode.
„My....,“ začal Dean, ale ja som ho prerušila.
„Prepáč mohla by som objednať ja?“ spýtala som sa a Dean opatrne prikývol.
„Dali by sme si dva cheeseburgeri a k tomu dvojitú porciu hranoliek a dve pivá,“ objednala som a usmiala sa pretože som si všimla ako sa Deanovi viditeľne uľavilo.
„Hneď to bude,“ odpovedala čašníčka a odišla.
„Nejako si zbledol,“ smiala som sa stále.
„No vieš, ja som čakal, že objednáš zdravý šalát a k tomu nejakú kolu bez cukru v tom lepšom prípade,“ zaškeril sa.
„Fuj, som hladná ako vlk a obed pre králika by mi asi nepomohol utíšiť tie zvuky žalúdka. A čo si čakal v tom horšom prípade?“ spýtala som sa zvedavo.
„Minerálnu vodu bez bubliniek,“ odvetil.
„To by som si predsa nemusela kupovať. To predsa tečie z vodovodu,“ Dean už bol opäť v dobrej nálade a spolu sme sa smiali.

Približne po pol hodine sme sa po menšej hádke o to, kto zaplatí účet a ktorú som samozrejme napokon prehrala, dostali z kantíny. Nemali sme nijaký plán, a tak sme zasa kráčali do neznáma. Teda vlastne kráčali sme smerom do mestského parku, takže až také veľké neznámo to zasa nebolo.
Všade bolo plno ľudí. Niektorí sa prechádzali (rovnako ako my) a iní posedávali na lavičkách. Sem-tam prešla žena s kočíkom. Dean ma pevne držal za ruku a ja som zasa o čomsi rozprávala. Neviem, či som ho nenudila, ale asi nie, pretože v očiach mal radosť, vždy keď sa na mňa pozeral. Vždy som si myslela, že muži počúvať nevedia, ale on bol iný. Samozrejme že bol, veď tu bol pre mňa. V tejto chvíli bol len môj a ja len jeho, takže musel byť výnimočný.

Pomaly sme sa presunuli do tichého zákutia mestského parku. Stromy a kríčky zhustli a pred nami sa objavila jediná, bohom zabudnutá lavička. V okolí nebolo ani živej dušičky, len spev vtáčikov dotváral zelenú krajinu.
Pustila som Deanovu ruku a on sa na mňa nechápavo pozrel. Bol čas. Nemohla som to viac tajiť. Nemohla som byť jediná, čo rozpráva a on nemohol rozprávať, pretože celý jeho život bol jedno veľké tajomstvo. Tajomstvo, ktoré som ale ja rozlúštila, alebo nie?
Zastavil a nechápavo čakal na vysvetlenie. Ja som urobila ešte asi dva malé krôčiky a zostala som stáť otočená chrbtom k mužovi.
„Dean ja to už nevydržím. Musím ti niečo povedať,“ povedala som a zahryzla som si nervózne do pery.
„Čo sa deje?“ znela odpoveď za mojím chrbtom.
„Ja viem kto si,“ začala som. Nechcela som však, aby ma prerušil, a tak som pokračovala. „Tvoje celé meno je Dean Winchester a Sam nie je tvoj kolega, ale brat,“ na chvíľu stíchla, pretože som počula ako sa prekvapením zhlboka nadýchol. „Dean ja viem, že nie ste agenti FBI ako ste tvrdili Megan, keď ste prvýkrát prišli do baru,“ opäť ma prerušil tichý zvuk. Nebol to vzdych. Boli to tiché kroky. Muž stojaci za mnou sa priblížil bližšie k môjmu chrbtu. To mi pripomenulo scénu z filmu Twilight. Cítila som sa ako Bela a Dean bol mojím Edwardom. Nečakala som však dlhšie a opäť som prehovorila. „Dean, vy ste lovci.“ A bolo to vonku. Ihneď som vedela, že je to pravda. Inštinktívne som cítila ako zaťal čeľusť ale neprehovoril. Jeho zrýchlený znepokojený dych ovieval môj krk. Odstúpila som asi o krok a zvrtla som sa tvárou k mužovi, ktorý stále mlčal. „Mimochodom Ed a Harry o vás tvrdia, že ste nemehlá,“ snažila som sa odľahčiť atmosféru.
„Ed a Harry?“ nechápal Dean.
„Ghostfacers? Na ich stránke píšu, že dvaja hľadaní kriminálni bratia im zmazali dokument,“ smiala som sa.
„Aha jasné tí looseri,“ zaškeril sa Dean.
„Dean, nemusíš mi o sebe hovoriť ak nechceš. Aj keď to, či mám pravdu, by si mi mohol povedať,“ opäť som sa usmiala a pokračovala. „Vieš, dôvod prečo ti toto všetko hovorím je ten, že včera večer ma ten duch vystrašil. Celú noc som sa budila na ten jej úsmev, na tvoj bezmocný výraz v tvári a v hlave ma trápila otázka prečo si mal v tej fľaške soľ. Jednoducho som nemohla spať, a tak som sa pustila do pátrania po internete. Vlastne som ani netušila, že čosi objavím. Náhodou som narazila na stránku Ghostfacers a tam bolo nejaké inštruktážne video o tom ako zničiť ducha. Najskôr som sa len smiala, ale potom to začalo do seba zapadať a napokon tie mená bratov Sama a Deana. Nemohla mi uniknúť tá náhoda, že aj ty a tvoj „kolega“ ste Sam a Dean. Ale,“ začala som rýchlo ďalšiu vetu, pretože Dean sa už nadychoval, aby čosi povedal. „Ale,“ zopakovala som a pokračovala, „dôvod prečo ti toto všetko hovorím je ten, že som asi prišla na to čo hľadáte. Na to, čo drží Alice stále na tomto svete,“ až teraz som stíchla. Hľadela som na muža, ktorý si medzičasom sadol na operadlo lavičky a čakala som čo mi na to všetko povie. Lenže Dean mlčal. Podľa mňa to robil naschvál. Naťahoval to nepríjemné ticho, ale napokon sa pri zoskoku z lavičky spýtal: „A čo ju tu teda drží?“
„Možno sa mýlim, ale keď ťa napadla, mala na sebe nádherné šaty. Tie šaty som už predtým videla. Visia na stene v bare. Naposledy, ako som zistila, ich mala na sebe v deň smrti práve Alice, takže si myslím, že by to mohlo byť to, čo so Samom hľadáte.“ No a bolo to vonku. Teraz mi už len zostávalo čakať na odpoveď. Tá však neprišla tak rýchlo ako som si myslela. Dean stál oproti mne a po vyčerpávajúcom vysvetlení sa len na pol úst zaškeril. Jeho ruky zovreli do dlaní moju tvár a jeho pery sa nežne, ale vášnivo prisali na moje. Za normálnych okolností by som takýto trúfalý čin zastavila fackou, ale nie teraz. Niekoľko hodín dozadu som si veľmi živo predstavovala ako sa dotýkam jeho pier. Túžila som vedieť, či sú hebké a teraz ma bozkával. Prsty ľavej ruky som mu zaryla do vlasov a bozk som mu opätovala. Jeho jazyk sa veselo hral s tým mojím. Navzájom sa prepletali a vtedy jeho ľavá ruka prešla do mojich rozpustených dlhých vlasov a pravá sa presunula na môj chrbát. Bližšie si ma pritisol a muselo prejsť niekoľko dlhých minút, kým som si uvedomila, že moje telo zúfalo volá po kyslíku. V tom šoku, že moje predstavy sa zrazu splnili som asi prestala dýchať. Musela som sa od neho, veľmi nerada, odtiahnuť a nadýchnuť sa. Kým ja som lapala po dychu, Dean mi zašepkal do ucha: „Si lepšia ako Sherlock“. Odtiahol sa a čakal s úškrnom na moju reakciu.
„Takže je to pravda? Všetko?“ veselo a súčasne stále neisto som sa spýtala. Viac-menej som to skríkla.
„Mali by sme to povedať Samovi,“ navrhol a vydali sme sa na cestu do motela. Do ich motela ak som správne pochopila.

Cesta netrvala dlho. Motel „Road Runner“ sa nachádzal neďaleko mestského parku. Nemusím tajiť, že keď som zistila, že naše kroky tým smerom viedli aj pôvodne, že ma to vôbec neprekvapilo.

Vošli sme do motelovej izby a neprekvapilo ma ani to, že Sam tam nebol. V duchu som sa smiala na tom ako sa Dean snažil tváriť prekvapene a nevinne a aj tak som ho mala už dávno prečítaného. Za normálnych okolností – všade inde, s hocikým iným, kedykoľvek inokedy – by som to nenechala zájsť ani takto ďaleko. S ním, teraz a tu to bolo však úplne iné. Všetky zábrany mizli, všetko bolo ako v rozprávke, všetko bolo krásne.

Posadila som sa na posteľ a Dean sa usadil vedľa mňa. Tento krát rozprával neustále on. Konečne som sa dozvedala aj detaily z ich cestovania naprieč Amerikou. Počúvala som ho veľmi dlho a ešte dlhšie ma hypnotizoval jeho pohľad. V tom som sa nahla bližšie a utíšila som jeho rozprávanie jedným dlhým bozkom.

Deanova reakcia ma však prekvapila. Vyskočil na nohy akoby si sadol na bodliak.
„Prepáč, ja len,“ na chvíľu za zasekol akoby hľadal správne slová. „Si z Európy,“ dokončil. Nechápavo som sa na muža pred sebou pozerala a snažila sa tú vetu pochopiť.
„Dean, Európa nie je jeden veľký kláštor,“ dodala som napokon.
„Ja viem. To netvrdím, ale si tu na výlete a nechcem, aby si spravila niečo, čo by si mohla celý život ľutovať,“ vysvetľoval.
„Ľutovať? Mám dôvod?“ spýtala som sa.
„Vieš, ty nevyzeráš práve ako dievča na jednu noc,“ dodal.
„Nie, to nie som. Máš pravdu,“ smutne som odvetila. Sakra. Prečo len pôsobím ako slušné dievčatko. Dean sa otočil a chcel kamsi odísť. Neviem čo sa to vo mne pohlo. Chytila som ho za ruku a vyskočila z postele na nohy. Ako som ho potiahla za ruku, otočil sa tvárou ku mne. Chvíľu sme na seba upierali zrak. Náš dych sa viditeľne zrýchlil. Obaja sme chceli jedno, tak prečo si to nevziať? Vzala som všetku odvahu, ktorá driemala v mojom vnútri.. Pobozkala som jeho hebké nádherne tvarované pery a Dean zareagoval podobne. Najskôr sme sa v blízkom zovretí len vášnivo bozkávali. Postupne však naše telá zatúžili po čomsi inom.

Keď bolo po všetkom, ľahla som si vedľa Deana, položila hlavu na jeho hruď a počúvala ako mu splašene bije srdce. Obaja sme spokojne, unavene dýchali. Dean ma objal a hladil mi vlasy.
„Dúfam, že na mňa nebudeš spomínať ako na chybu v živote,“ prelomil ticho.
„Chyba to bude Dean od chvíle ako sa naše cesty rozdelia,“ pocítila som ako sa napätím nadýchol, a tak som pokračovala, „ale tá najkrajšia chyba v živote,“ dodala som a pobozkala ho na hruď. Pevnejšie zovrel stisk objatia a ja som sa k nemu viac pritúlila. Po niekoľkých ďalších minútach ma pobozkal, pomaly vstal a zamieril do kúpeľne.

Kým sa Dean sprchoval, pozbierala som na podlahe popadané veci, obliekla sa a posadila sa na posteľ. Cítila som sa úžasne. Oddýchnutá a plná dobrej nálady som čakala, kým sa uvoľní sprcha.

Dean vyšiel v sprievode hustej pary, zahalený iba v uteráku. Rýchlo som si vypýtala uterák (myslím, že mi dal ten, čo bol prichystaný pre jeho brata, ale ten svoj mal na sebe, takže som sa radšej nepýtala) a zmizla v hmle z pary. Vyzeral totiž tak vzrušujúco ako sa mu jemné kvapky pary pozrážali na hrudi a stekali po nej až k pásu, ako mal mokré vlasy rozstrapatené, ako vyzeral úžasne. V tej chvíli by som na neho opäť skočila. Vedel to, pretože keď som ho v rýchlosti obchádzala, opäť sa zaškeril tým jeho dokonalým polovičným úsmevom.

V sprche nastal menší problém. Všade bola len mužská kozmetika. Postupne som si uvedomila, že to vlastne nie je problém. Je to predsa Deanova kozmetika. Budem voňať ako on. Pustila som vodu a natiahla sa po sprchovom gély. Celá som sa vyumývala a v tom som spozornela. Z miestnosti sa ozývali hlasy. Boli dva. Ten jeden patril Deanovi, ale bol tam ešte niekto. Vypla som vodu, osušila som sa, obliekla a vlasy som si zabalila do uteráka na hlave.

***

„Dean? Ahoj, asi som na niečo prišiel,“ vletel do izby nadšený Sam. V tej chvíli však zaregistroval zvuk tečúcej vody vychádzajúci z kúpeľne. Na moment sa zarazil, pretože jeho brat stál v miestnosti pred ním. Keď si uvedomil, že si zapína gombíky na košeli, zhlboka vydýchol.
„Dean, nejdem nevhod?“ spýtal sa.
„Nie nejdeš,“ odvetila som stojaca vo dverách kúpeľne.
„No možno trošku áno,“ dodal provokačne Dean.

„Vtipné Dean,“ odvetil mu nahnevane Sam. „Mimochodom ahoj Izi,“ usmial sa na mňa a naznačil Deanovi, že s ním potrebuje hovoriť.
„Ahoj Sam,“ milo som odvetila a tiež som naznačila Deanovi, že dôvod prečo sme sem prišli nebolo TO, ale niečo úplne iné.

„Okey, dobre. Takže Sam, Izi o nás všetko vie, takže sa nemusíš báť, povedať čokoľvek,“ vyhŕkol zo seba Dean.
„Čože Dean! Ty vždy všetko musíš,“ Sam si uvedomil moju prítomnosť a tak skončil v polovici vety. Ja som však presne vedela, čo tým myslel.
„No vlastne Sam, ja som na to prišla sama. A dôvod prečo som tu, nie je taký ako si myslíš. Teda nepopieram že sa to nezvrtlo, ale ide o to,“ začala som sa zamotávať do vlastného vysvetľovania.
„Neprezrádzaj detaily. Sam to nemá rád,“ zasmial sa Dean a Sam na neho vrhol nenávistný pohľad.
„No to je jedno. Asi som zistil, prečo duch Alice Harrisovej nemôže opustiť tento svet,“ pustil sa do rozprávania Sam.
„Šaty,“ nahnevane som odvetila. Presne toto som sa snažila povedať, tak som aspoň dokončila moju myšlienku.
„Áno, myslím, že sú to šaty, ktoré mala v deň smrti na sebe. Tie šaty teraz,“ opäť vysvetľoval Sam.
„Visia na stene v bare,“ dodala som opäť skôr ako Sam dokončil vetu.
„Presne. Ako to vieš?“ spýtal sa prekvapene.
„To je to prečo sme sem pôvodne prišli Sam,“ zabával sa na nás Dean.

„Otázka zostáva ako ich dostaneme z baru?“ spýtal sa Sam a pozrel sa na mňa.
„Neboj sa. Mám plán. Vlastne plánik. Taký malý návrh.“ Zložila som si z hlavy uterák, vysušila vlasy a rukami ich upravila, aby aspoň ako-tak vyzerali.
„Pôjdeme do baru a po záverečnej som si vzala upratovaciu službu. Nikto tam už nebude. Len ja a vy a tie šaty.
„A Alice očividne,“ dodal Dean.
Pri tej predstave mi prešli po chrbte zimomriavky a pred očami mi prebleskli spomienky na minulú noc.
„Je sedem hodín. Čo budeme robiť dovtedy?“ spýtal sa Dean.
„Môžeme ísť do baru skôr,“ navrhla som.
„To nie je zlý nápad,“ odvetil Sam. „Len musíme zbaliť zopár vecí,“ dodal.
„Čo potrebuješ. Soľ majú v kuchyni a zapaľovače predávajú,“ skepticky skonštatoval Dean.
„No do niečoho musím zobrať brokovnicu, nebudem po tom duchovi predsa pľuť tú soľ cez slamku,“ zavrčal Sam, ale Dean sa na tom náramne zabával.

***

Vo chvíli ako sme sa objavili vo dverách, prišla nám naproti Lea. Dean ma držal za ruku a obaja sme sa veselo usmievali.
„Nájdeš nám stôl?“ poprosila som ju.
„Jasné. To sa vybaví,“ odpovedala a pohľadom mi naznačila, že jej neuniklo to spojenie rúk a úsmevy. „Dnes mám však na starosti fotodokumentáciu večera, takže aj vy mi spravíte láskavosť,“ uškrnula sa a vytiahla spoza chrbta fotoaparát. Sam okamžite uhol zo záberu. Zato Dean si ma pritiahol bližšie. V duchu som nadávala, že ma zasa ktosi fotí, ale moje druhé ja bolo šťastné, že ma niekto odfotil práve s týmto mužom.

Lea nám uvoľnila malý box kdesi v ústraní, priniesla nám pivá a potom sa odišla venovať svojej práci. Z miesta, kde sme sedeli, sme mali priamy výhľad na náš cieľ. Šaty viseli na stene, presne na opačnej strane miestnosti. Sam a Dean sa rozhovorili a celý večer som sa spolu s nimi zabávala na šokujúcich príbehoch zo života bratov Winchestrovcov.

Okolo pol druhej ráno sa bar začínal vyprázdňovať a spolu s ubúdajúcimi hosťami, ubúdal aj počet čašníčok. Napokon odišli aj posledný dvaja pripití muži a Lea zamkla vchodové dvere. O pol tretej sme v bare zostali už len my traja a Lea, ktorá ma ako vždy, keď som upratovala, čakala.
Sam a Dean mi pomohli povykladať stoličky a kým Lea doleštila poháre, ja som umyla dlážku.
„Takže môžeme ísť,“ skonštatovala víťazoslávne Lea.
„Hmm, vieš Lea, ja ešte nemôžem,“ odpovedala som a snažila som sa ju poslať preč bezo mňa .
„A čo máte v pláne?“ spýtala sa.
„My? Vôbec nič neobvyklé,“ pridal sa do zatajovania Dean.
„Aha jasné,“ odvrkla nahnevane Lea. Založila si ruky na hrudi a čakala na vysvetlenie.
„Dean, ona to pochopí,“ nabádala som ho.
„Je to na tebe,“ odpovedal a vzdialil sa, aby som to mohla Lei vysvetliť. Prekvapilo ma Leina reakcia. Nezaskočilo ju to, dokonca sa tešila a chcela pomôcť.

Šla som vziať do kuchyne soľ a Dean šiel zistiť, či v bare skutočne nikto nezostal. Naše cesty viedli úplne na opačné strany a ako sme sa vydali každý svojím smerom a neuvedomili si, že sa znova držíme, zastavili sme sa. Pozreli sme sa jeden na druhého pohľadom plným lásky a obaja sa usmiali. V tej chvíli miestnosť zalialo prudké biele svetlo.
„Toto bude skvelá fotka,“ povedala nadšene Lea.

Pustila som Deanovu ruku a spolu s Leou som zmizla v kuchyni. Vedela som, že Sam zobral viac ako len zbraň a že soľ bola len zámienka, aby ma odlákali do bezpečnej vzdialenosti a ja som naozaj netúžila opäť stretnúť Alice. V skratke som Lei porozprávala, čo sa celý deň dialo a asi by sme si toho povedali aj oveľa viac, lenže z baru sa ozval buchot a výstrel. Vybehli sme z kuchyne vo chvíli, keď sa Sam zbieral do zeme medzi polámanými stoličkami a Dean letel vzduchom, odhodený rozzúreným duchom.
„Vezmi si toto,“ podala som Lei z regála zapaľovač.
„Načo mi to je?“ spýtala sa prekvapene.
„Niekto musí tie šaty spáliť. Je jedno kto,“ odvetila som jej a začala som sa potichu poza barový pult plížiť na opačnú stranu miestnosti. Lea sa pomaly priblížila k Samovi a pomáhala mu vstať.
Dean celou svojou váhou prudko narazil do steny a bezmocne sa zviezol na zem. Al upriamila pozornosť jeho telo. Stála nad ním a škodoradostne sa usmievala. Chystala sa na posledný úder.
Nemohla som sa na to všetko pozerať. Vybehla som spoza pultu, na zemi som si stihla všimnúť malý kanister. Strhla som šaty zo steny, rýchlo som kanister otvorila, obliala šaty a škrtla zapaľovačom. Šaty v sekunde vzplanuli žeravým ohňom a duch Alice sa s ohlušujúcim výkrikom rozplynul.
Dean sa pomaly začal preberať a chytil sa za hlavu, aby zistil, či ju nemá rozbitú.
„Au,“ znelo jediné čo povedal.
„Si v poriadku,“ spýtala som sa ho vystrašene.
„Budem, len mi pomôž na nohy,“ poprosil ma. O to nemusel prosiť. Okamžite som ho podoprela a pomohla mu postaviť sa.

„Z tohto bude malér,“ vyhŕkla Lea a sledovala rozbitý bar. „Mali by sme to upratať,“ dodala.
„Vykašli sa nato. Tie zlomené stoličky neupraceš a tie šaty môžeme tak maximálne uhasiť a pozametať. To že tam nevisia nevysvetlíme,“ skonštatovala som.
„Ale Sally nás,“ začala Lea.
„Vyhodí,“ pokojne som odvetila. „Je načase pohnúť sa ďalej. Takýmto tempom nestihneme vidieť to, kvôli čomu sme sem prišli pôvodne,“ vysvetlila som.
„Nemáme dosť peňazí,“ povedala Lea.
„No tak vypustíme zbytočné miesta a pôjdeme si pozrieť len to najzaujímavejšie.“ Pristúpila som k nej spolu s podopretým Deanom a objala som ju. Nič sme neupratali, nepozametali. Len sme uhasili oheň a zamkli za sebou dvere. Vonku sme sa s dvoma tajomnými lovcami rozlúčili. Vedela som, že je to rozlúčka navždy. Nechcela som sa dožiť tohto momentu a už vôbec som nechcela, aby prišiel tak skoro. Sam a Lea nám dali priestor. Pevne som Deana objala a jeho objatie bolo tiež zdrvujúce. Akoby ani jeden z nás nechcel povoliť, aby ten druhý nemohol odísť.
„Nezabudnem Dean,“ zašepkala som opretá o jeho hruď.
„Ani ja nie,“ odpovedal a pobozkal ma na vlasy.
Zodvihla som pohľad k nemu, jeho stisk povolil a mi sme sa naposledy pobozkali. Spolu s Leou som odišla pešou opačnou stranou ako Sam s Deanom. Cítila som sa rovnako hrozne ako v prvý deň, keď ma tento úžasný muž pohŕdavo obišiel.

***

Vošla som do motelovej izby, osprchovala som sa a dlho do noci som ešte Lei vykladala, čo sa vlastne za posledné tri dni stalo. Ako Dean zistil, kto som, ako som stretla ducha, až po dnešné popoludnie v jeho motelovej izbe. Samozrejme bez zbytočných detailov. Veď predsa niektoré veci sú osobné a mali by zostať len medzi dvomi ľuďmi za zatvorenými dverami spálne.
Ráno nás prebudil zvoniaci telefón. Sally nám oznámila, že sa do práce už nemusíme vracať, že máme padáka. Lea jej z rozospatým hlasom odvetila, že to akceptuje a že jej bolo cťou. Položila mobil a neodpustila si pár neslušných poznámok na Sallyinu adresu.

V tom niekto zaklopal na dvere. Lea otvorila a ja som sa snažila prebudiť. To sa mi úspešne podarilo, keď do miestnosti vletela Meg s akousi obálkou v ruke.
„Tak po prvé ste fakt strelené. Čo ste to tam v noci vystrájali?“ spýtala sa veselým tónom.
„To je snáď úplne jedno,“ zamrmlala som. „Je po všetkom. Nemáme prácu, nemáme prachy, je čas zdvihnúť kotvy,“ dodala som.
„Aj tak tie šaty boli skôr strašiak ako výzdoba,“ zachichotala sa Lea.

„Ou skoro som zabudla. Toto ste mali pred dverami,“ povedala Meg a podala mi hrubú obálku s mojím menom.
Všetky sme napäto čakali, čo v nej nájdeme. Keď som ju otvorila, bola plná peňazí. Dolárov, pravých amerických dolárov a k nim bol pribalený list.

Drahá Izi,
chcel som sa Ti ospravedlniť, za naše prvé stretnutie, kedy som sa správal ako kôň. Dala si mi lekciu a som Ti vďační aj za druhú šancu. Nezabudnem na chvíle strávené s tebou. Si úžasný človek a ešte lepšia žena. Ďakujem Ti za pomoc pri love a ospravedlňujem sa Tebe aj Lei za stratu zamestnania. V obálke máte pár dolárov, aby ste mohli navštíviť všetky mestá z vášho zoznamu. Nezamýšľaj sa odkiaľ ich mám a netráp sa, že som Ti ich poslal. Sľúb mi len dve veci:
1) Tú kopu šrotu, ktorú niekto hrdo nazval autom, vymeňte v najbližšej požičovni (alebo radšej šrotovisku) za čosi čo minimálne jazdí.
2) Navštív za mňa Grand Canyon.

PS: Odpoveď je Slovenská republika

Šťastnú cestuDo očí sa mi nahrnuli slzy. Chcela som vstať a ísť mu tie peniaze vrátiť. Chcela som mu spraviť scénu a vynadať, či si myslí, že som neschopná si zarobiť pár papierov na výlet. Vo vnútri som však chcela ešte naposledy vidieť jeho, počuť jeho hlas, cítiť jeho dotyk a jeho nádhernú vôňu.

Ešte v ten deň sme si zbalili veci, rozlúčili sa s Meg a opustili Boston. V najbližšej požičovni sme vymenili tzv. kopu šrotu za poriadne auto s CD-prehrávačom. Namiesto CD sme si však pustili miestne rádio, kde ako naschvál pustili pieseň Down on love. Sedela som na mieste spolujazdca a Lea si užívala šoférovanie. Na kolenách som mala položený fotoaparát, s ktorým sme nafotili veľké množstvo fotiek s naším novým (no vlastne mierne ojazdeným) Volvom S40. Spustila som prezeranie fotografií a postupne preklikávala jednu za druhou od poslednej nafotenej. Pomaly som sa dostala ku fotke, ktorú spravila Lea, keď sme vošli posledný večer do baru. Bola som na nej len ja a Dean a veselo sme sa usmievali. Bola to nádherná fotka.
„Nikdy nezabudnem Dean Winchcester,“ pomyslela som si, vypla som fotoaparát a upriamila som svoju pozornosť na náš nedokončený výlet naprieč Amerikou.

No takže najskôr BIG pochvala. Ty vies že napad pisat poviedku v prvej osobe ma dostal. Je to najlepsi napad.


Idem teda napisat trosku k obsahu
Dean bol najskor ako kretenale na konci mal par naozaj vynikajucich viet. To ako splnil dievcatam sen no Wau roztapam sa:D
sam bol samozrejme dokonaly:D ako ich na zaciatku chlacholil ked ich dean odbil pohladom.
strasne sa m i poviedka pacila. ten nboj spojenie tanca flirtu napatia a vyvrcholenia vztahov no proste klasa:d strasne sa mi to pacilo:D
a ehm ta scena Wau deanje teda dost vystrvaly poradim len že by mal skusit film

V skratke fantasticka poviedka z vynikajuuucim napadom. Skvelo spracovana a tiež dobre napisana

Moc sa teším na dalsie