No more love

Na úvod zopár slov.
Táto poviedka je opäť jedna kratučká vec, preplnená pocitovými opismi. Dean bude plakať a veľmi, tak ak niekto nemá rád zrúteného lovca, tak neodporúčam. Poviedka vznikla v čase môjho nedávneho konfliktu s jednou blízkou osobou a toto je spôsob ako sa s takými vecami vyrovnávam - píšem.
Nebudem už viac zdržiavať. Prajem pekné čítanie - komentár poteší




A opäť nastala noc. Opäť slnko kleslo za obzor a svet pohltila tma. Tma a výčitky, ktoré sa ľuďom vracajú vždy v noci a bránia im pokojne spať.
Jeden mladý muž patrí tiež medzi tieto bytosti, ktorým bola odopretá základná potreba odpočinku. Žiadny spánok, žiadne sny, len nočné mory, tlkot srdca, samota, slzy a napokon alkohol.


Dean sa už druhý týždeň poriadne nevyspal. Sám trávil noci v motelovej izbe, pretože tak ako iné noci aj dnes sa po pol hodine spánku strhol zo sna celý prepotený. Vstal a šiel do kúpeľne. Túto cestu mal už za ten čas nacvičenú tak, že si nepotreboval ani len zažať lampu. Sklonil sa nad umývadlo a pustil ľadovo studenú vodu. Najskôr si opláchol trasúce sa ruky a napokon si pod vodu ponoril celú hlavu. Vedel, že nič mu nepomôže zabudnúť, ale potreboval aspoň na sekundu vypnúť, nemyslieť, necítiť, nebyť.

Keď po neznámo dlhej dobe zodvihol hlavu a svoju mokrú tvár upriamil do zrkadla, všetko sa na neho začalo opäť zosypávať. Hľadel do bledej, utrápenej tváre a nespoznával sa vo vlastnom odraze. Kruhy pod očami odhaľovali, koľko nocí približne nezažmúril oči. Vedel, že nedokáže spať, nemohol jesť, pretože sa mu robilo zle zo života, z nespravodlivosti akou si smrť vyberá svoje obete.

Posadil sa na chladnú dlaždicami vykladanú dlážku a opäť sa zrútil do sveta výčitiek a bezmocnosti. Cez zatvorené oči sa mu drali slzy a stekali Deanovi po lícach. Zanechávali za sebou len teplé slané stopy a dopadali mu na nahú hruď, ktorá sa nepravidelne dvíhala pri vzlykoch. Bol rád, že je v izbe sám, pretože mohol nechať svoje city plynúť.

Sam, jeho mladší brat, odišiel z domu. Vzdal rodinný biznis „honbu na vraha“, ktorý zabil ich mamu a odišiel si žiť svoj vlastný život, vlastný sen. Študoval na Standforde a pretože sa s otcom v odchode nezhodli, ozýval sa Deanovi len veľmi sporadicky. John, jeho otec, bol opäť na love a Dean bol s ním.
Prípad sa naťahoval a John si začal všímať zmenu synovho chovania k mladej dievčine. Keď nastal čas odchodu, rozhodol sa, že Deana na ďalší lov nepotrebuje.


O niekoľko minút neskôr, keď sa mu podarilo svoje city, ako tak dostať pod kontrolu, sa zodvihol a šiel k posteli. Jeho úmysel však nebol spánok. Vzal zo stoličky stojacej vedľa postele veci, obliekol sa a odišiel preč. Nevládal tam byť. Nevládal vôbec niekde byť. Všetko mu pripomínalo tie časy, keď ho jedno mladé dievča z Coloráda nazývalo svojím priateľom a on cítil tiež to puto lásky, ktoré ich spájalo.

Dean spoznal Melanie náhodou, keď bol so svojím otcom loviť v Colorado Springs ducha mŕtveho pocestného. Bol to celkom obyčajný prípad. Nič zložité pre tak skúsených lovcov ako sú Dean a John. Lenže ako vždy, aj tento krát sa niečo pokazilo. Nič nešlo podľa plánu a namiesto jednoduchého prejazdu cez mesto a zničením ducha, zdržali sa zopár týždňov, kým sa im podarilo vypátrať telo neznámeho. Za ten čas sa Dean, samozrejme okrem výskumu, venoval aj barom a ženám v nich. Je až zázrak, že jeho povesť ho nepredbiehala. V tom čase sa však Cassanova Dean zmenil. Narazil ako loď na skalnaté útesy a jeho život plný nezáväzného užívania si so ženami sa zrazu skončil. Sám neveril, že sa to niekedy môže stať a už vôbec neveril, že by sa to mohlo stať práve jemu. A asi žiadna z Deanových dievčat by to o tomto mladom mužovi nikdy nepovedala. Lenže stalo sa. Dean sa zamiloval.

Melanie pracovala v miestnom kníhkupectve, kam John poslal Deana, aby mu vyzdvihol nejakú knihu, ktorú si objednal. V Deanovi sa po vstupe do obchodu zobudil opäť ten lovec žien ako vždy, keď videl krásne dievča, lenže tento krát bol ten pocit akýsi iný. A časom si aj Dean uvedomil čím bol ten pocit odlišný. To dievča, ktoré napokon pozval s obavami von, sa mu dostalo viac ako len do postele. Dostalo sa mu pod kožu. Cítil, že Melanie môže veriť viac ako sám sebe, nedokázal ráno vstať bez myšlienky na ňu, nedokázal jesť bez toho, aby odhadoval, čo by si dala na raňajky, obed, večeru. No a napokon odmietol odísť s Johnom za ďalším prípadom. John jeho správanie nekomentoval. Videl na svojom synovi, že to tento krát myslí vážne a že by mu mohol dopriať nejaký čas oddych. Aj tak šiel opäť po stopách len akéhosi zablúdeného upíra. Nič čo by lovec s jeho skúsenosťami nezvládol sám.

Prešiel mesiac od doby, kedy sa Dean spoznal s Mel a obaja žiarili šťastím. Toto šťastie však zrazu zhaslo ako keď vypnú prúd. Napriek tomu, že bol Dean úprimný a prezradil jej aj najtajnejšie tajomstvá vysvitlo, že Mel jednu vec neprezradila. Na poslednom rande, ktoré pre ňu Dean naplánoval pred tým ako sa na nejaký čas odlúčia, sa Mel zrazu zrútila. Celý večer bola bledá, ale tvrdila, že sa cíti v poriadku. Lenže opak bol pravdou. Mel presne vedela, prečo jej nie je dobre a snažila sa prekonať, aby Deanovi nepokazila večer. Cítila však, že skôr, či neskôr sa dozvie bolestivú pravdu.

Mel nebola obyčajné dievča, ktoré si v živote mohlo kedykoľvek vyhodiť s kopýtka. Držala sa imidžu šedej myšky a radšej sa s nikým nezbližovala. Nemala v pláne nikomu ublížiť, ale Dean jej obranu prekonal. Nejakým spôsobom, rovnako ako ona jemu, tak aj on sa jej dostal pod kožu. Nechápala ako mu môže tak slepo veriť, ale cítila, že je to správne. Jediné, čo však nestihla, bolo odplašiť ho skôr ako ho zraní. Vtedy ani len netušila ako veľmi bude trpieť.

Keď sa Melanie zrútila a záchranná služba odviezla mladé dievča do nemocnice, Deana zasiahla tvrdá správa. Melin život je na konci. Zostáva jej len pár dní, možno len hodín. Žiadna šanca, žiadny zázrak, len smrť.
Celý čas Dean sedel ako kopa nešťastia pri pomaly umierajúcom dievčati. Celý čas ju držal za ruku, celý čas, keď nespala sa držal, ale keď spala, tak v sebe nedokázal držať slzy. Slzy za to, že ju stráca, slzy za to, že jej nemôže pomôcť. Nejedol, nepil, sám jednoducho neopúšťal miestnosť, pretože sa bál, že keď odíde, tak už sa nebude mať za kým vrátiť.

Melanie za tri dni zomrela. Ešte dlho po oznámení času úmrtia zvieral jej ruku vo svojej dlani. Ešte dlho tam počúval ticho prázdnej miestnosti, ktoré napĺňal tlkot už len jedného srdca. Dean sa ešte ako tak držal až do pohrebu. Po skončení, keď všetci odišli, on jediný zostal stáť pri hrobe ženy, ktorá mu na chvíľku ukázala úplne iný život ako ten, ktorý poznal.
„Myslela som si, že ma opustíš skôr ako sa to stane. Nechcela som ti ublížiť. Nebuď smutný, toto je môj osud. Ten tvoj je pomáhať. Na to nezabudni. Ja musím ísť, ale ty musíš zostať a žiť. Odpusti mi bolesť, ktorú som ti spôsobila,“ toto boli posledné slová, ktoré Dean od Melanie počul a ktoré sa mu vracali ako bumerang.

Deanove kolená sa podlomili a on sa bezmocne zviezol na zem. Na čerstvú hlinu pri hrobe. Nevnímal čas, počasie, vôbec mu nevadil studený jesenný vietor, ktorý sa opieral do neďalekých líp. Bol len on, spomienky a úzkosť. Až kým mladého muža neprišiel vyhnať nočný vrátnik, až dovtedy tam kľačal a prosil o navrátenie. Napokon vstal a celý špinavý sa odtackal do auta. Impalu zaparkoval pred motelovú izbu a šiel dnu.

Prešiel celý týždeň, počas ktorého neodpovedal na žiadne telefonáty, na správy ani na odkazy. Po prvých troch dňoch sa mu vybil telefón a Dean nebol ochotný ho nabiť. Celé dni sa len pomaly presúval medzi posteľou, v ktorej nemohol spať kvôli zlým snom, kúpeľňou do ktorej chodil spláchnuť spomienky a pozrieť sa ako zle vyzerá a barom, v ktorom sa snažil beznádejne zabudnúť.
Necítil hnev na Mel za to, že ho opustila. Necítil hnev na doktorov, ktorý ju nedokázali zachrániť. Necítil hnev ani na seba za to, že ju miloval. Cítil nenávisť k svetu. Za to, že ona musela ísť a on tu musel zostať. Za to, že existuje množstvo čarov, zaklínadiel, strašidiel a nič ju nedokázalo zachrániť. Na smrť nič také neplatí. Smrť sa nedá odplašiť.

Dean vyšiel z neudržiavanej motelovej izby do chladnej jesennej noci. Vietor mu bičoval tvár a chladil horúce slzy kotúľajúce sa po jeho nešťastnej tvári. Noc ukrývala pred ostatnými smútok a bolesť, ktorú nosil v srdci. Opäť mieril do baru s nádejou, že zabudne.
Keď však pomaly dokráčal k miestu, kde na druhej strane cesty žiaril neonovým nápisom názov baru „Pod smutnou vŕbou“, zastavil. Stupil na cestu a prešiel na druhú stranu. Upriamil svoje oči na dvere a napokon si sadol na okraj chodníka. Presne vedel, že ani tento krát by mu alkohol nepomohol. Niečo mu vravelo, že nemá zmysel tam chodiť.

Posadil sa, sklonil hlavu do dlaní a utápal sa v žiali. Po niekoľkých minútach sa na ceste objavilo auto. Zalialo ulicu svetlom a ožiarilo aj muža sediaceho na kraji cesty. Auto však neprešlo okolo. Zastavilo na krajnici a vystúpil z neho starší zarastený muž s utrápeným pohľadom. Podišiel k Deanovi.
„Dean? Chlapče, čo sa stalo?“ spýtal sa ustráchane.
Dean len nesmelo zodvihol hlavu a pozrel sa cez uplakané, opuchnuté oči na svojho otca.
„Je mŕtva,“ odvetil a opäť ho ovládol nezastaviteľný plač.
„Ako? Kedy?“ spýtal sa so smútkom v hlase John.
„Pred týždňom. Mala nádor a už dlhšiu dobu sa to zhoršovalo. Neviem prečo som si to nevšimol,“ obviňoval sa Dean.
John neváhal. Vyzliekol si bundu a prehodil ju cez zmrznutého syna. Pomohol mu vstať a odviedol ho do auta. Nekáral ho za to, že sa neozýval, že sa mu nedalo dovolať. Nekomentoval miesto, kde ho našiel.

„Zastav,“ vzpriečil sa Dean keď John naštartoval a auto sa rozbehlo.
„Čo sa deje?“ spýtal sa nechápavo.
„Ja tam už nejdem. Ja nemôžem ísť zasa do tej izby. Všade cítim jej vôňu, nachádzam jej veci, nemôžem spať, pretože vidím jej tvár. Vidím stôl a pripomenie mi to ako sme spolu raňajkovali, ja tam nemôžem ísť. Už nie,“ Dean zúfalo plakal.
„Dean, zajtra sa môžeme pohnúť ďalej, ale dnes sa tam musíme vrátiť. Musíš sa vyspať. Videl si sa v zrkadle?“ snažil sa zavtipkovať John. Vedel presne ako to bolí, keď niekoho stratíte. On stratil jedinú ženu, ktorú miloval a s ktorou mal dve nádherné deti. Vedel ako to bolí.
Dean sa podvolil, ale zaťal sánku, keď auto jeho otca zaparkovalo vedľa odstavenej Impaly.

„Ako si sa s tým dokázal zmieriť,“ spýtal sa zrazu Dean ešte predtým ako John vystúpil.
„Musel som. Nič iné mi nezostávalo. Mal som dve deti, ktoré potrebovali otca. Trvalo chvíľu, kým som si to uvedomil. Ale u mňa to nie je to isté Dean. Ja som svoj žiaľ obrátil na pomstu a to ty nemôžeš.“
„Nie. Nemám sa komu pomstiť. Jedine, keby sa dalo pomstiť osudu alebo smrti,“ opäť zaťal sánku a snažil sa udržať blížiace sa slzy.
„Čo si bez nej počnem?“ dodal napokon v návale slaných kvapiek padajúcich z jeho očí.
„Musíš sa s tým naučiť žiť. Vždy to bude bolieť. Nikdy sa to nevylieči, ale môžeš s tým žiť,“ odpovedal John.
„Ako? Ako s tým mám žiť?“ spýtal sa Dean.
„Musíš myslieť na to pekné. Na jej úsmev,“ John si všimol, že pri tejto vete sa Dean na chvíľku zamyslel a usmial. Pokračoval. „Na radosť v jej očiach, ktorou si užívala zostávajúci čas.“
Dean sa opäť usmial.
„A musíš zlé sny a výčitky nahradiť šťastnými spomienkami,“ dokončil.
„Nechcela, aby som sa trápil, ale ja neviem ako to urobiť,“ odvetil zo zamyslenia Dean.
„Zvládneš to chlapče,“ odpovedal John a spolu odišli do izby.

Dean prespal jeden a pol dňa bez prebudenia. John bol rád, že sa jeho synovi konečne podarilo nájsť cestu z krajiny smútku.
Deanovi sa celú noc sníval krásny sen s dievčaťom menom Melanie. Na konci toho sna však nezomrela ako v realite. Na konci toho sna sa objali a rozlúčili.

Keď sa Dean pozrel ráno v kúpeľni do zrkadla, uvidel tam muža, ktorý pôvodne prišiel do mesta. Muža, ktorý sa neviaže, nehľadá priateľov, nemá záväzky. Muža, ktorý zatratil bolesť zo straty blízkej osoby a radšej sa vrátil späť k nezáväzným vzťahom. Dievča menom Melanie zostala ako zaplnená diera v jeho srdci. Diera, ktorú vytvorila smrť a zaplnili ju pekné spomienky.

Ježiš toto bolo tak nádherné Zizi Ja to nedokážem opísať slovmi prekrásny príbeh Dean sa konečne zamiloval , no Mel zomrela úplne úžasné ako sa trápil ,ako chcel byť sám ,a keď prišiel za ním John a hovoril mu nech myslí na to pekné napr. na jej úsmev to bolo úžasné a musím opäť pochváliť tvoje spisovateľské schopnosti , ktoré sa opäť preukázali milujem tvoju tvorbu hrozne moc tie prirovnania , štýl a všetko jednoducho nevyjadriteľne prekrásna poviedka , pri ktorej som nemala ďaleko od sĺz

no co napisat? je to krasny pribeh zizi a ako som uy moc krat povedala tvoj styl pisanie tie opisi ma dosavaju do kolien! je to nadherny pribeh ako john bol ochotnz stat pri svojom synovi co necaka nikto. Ked si predstavim Deana ako sa zamiluje a place placem snim

krasne tesim sa na dalsiu

Bohužel vím co cítil - moc krásně napsané