Každý má svojho anjela

Tak tu po dlhšej dobe mám opäť poviedočku. Dej sa odohráva pár týždňov po Johnovej smrti. Je to taká tá klasická lovecká a musela som ju spísať, pretože mi to nešlo z hlavy. Prajem príjemné čítanie

Každý má svojho anjela

„Dean. Neďaleko od vás, v mestečku Huron sa objavilo zopár úmrtí za nejasných okolností. Máte to po ceste,...“ ozvalo sa v telefóne hneď ako ho Dean zdvihol.
„Preveríme to,“ skočil Bobbymu hneď do rečí lovec.
„Nepotrebujete pomoc?“ odpovedal mu starší mužský hlas.
„Nie Bobby, myslím, že to zvládneme,“ odvetil Dean.
„Dobre teda. Dávajte si pozor a keby čosi....“
„Zavoláme,“ dokončil s úsmevom Dean.


Bol skorý podvečer, slnko práve zapadlo a dvaja unavený lovci sa ubytovali v motely „Dakota Inn“ v malom mestečku Huron v Južnej Dakote. Čakal ich ďalší médiami nevysvetliteľný prípad, ktorému museli prísť na kĺb. Opäť bola cítiť vo vzduchu ťažká pachuť krvi a smrti. Už tri mladé dievčatá zomreli nevysvetliteľnou smrťou. Práve takéto prípady sa snažili objasniť Sam a Dean Winchestrovci a oslobodiť, tak svet od ďalšej vražednej príšery.

Sam sa ihneď po príchode do izby vrhol do výskumu. Jeho brat si zatiaľ užil pol hodinový horúci kúpeľ. Ani jednému sa však nechcelo tráviť spolu veľa času. Bolo to len nedávno, čo obaja stratili jednu z najdôležitejších osôb v ich, už aj tak dosť prázdnom, živote. Démon, ktorý ich pripravil o matku, a kvôli ktorému im bolo odopreté pokojné detstvo, ich len pred pár týždňami pripravil aj o otca. Posledného priameho člena ich rodiny. Napriek tomu, že spolu obaja naďalej cestovali po štátoch a zachraňovali zadky neznámym ľuďom, o tejto skutočnosti sa rozprávali len veľmi nechcene. Dean si stále vo svojom vnútri aj napriek Samovým protestom, vyčítal, že ich otec vymenil svoj život za ten jeho. Že on musí teraz žiť s pocitom, že jeho otec zomrel, aby on mohol žiť. Jedine táto myšlienka mu bránila, aby sa zlomil a aby sa na všetko vykašľal. Musel žiť. Žiť a chrániť svojho malého brata, na ktorého v budúcnosti čaká pravdepodobne kopa nástrah, o ktorých im otec nestihol povedať.
Keď vyšiel zo sprchy, obliekol sa a chystal sa vypadnúť von. Vlastne do baru ako každý večer v posledných týždňoch.

„Zistil si čosi braček?“ spýtal sa zvesela Dean, aby sa Sam netrápil tým, že sa jeho brat trápi.
„No ani nie. Je to zvláštne. Jedna žena zomrela v nabúranom aute, ale príčinou smrti bolo utopenie. Ďalej je tu žena, ktorá sa ubytovala v motely a ráno ju našli v posteli mŕtvu. Príčina? Pád z veľkej výšky. Tretia obeť je žena, ktorú očitý svedkovia videli ako skočila pod autobus. Pitva však odhalila, že zomrela na jeden priamy zásah do srdca. Vôbec to nedáva zmysel.“
„Sammy tie ženy budú v rovnakom stave aj ráno. Je už dosť neskoro. Budú ťa bolieť z toľkého študovania oči. Poď vyrazíme von. Na vzduch. Medzi ľudí,“ Dean nemal večer pred spaním chuť riešiť ďalších mŕtvych. V posledných týždňoch mal pocit, že už nechce vôbec riešiť nič čo sa týkalo smrti. Nechcel o nej počuť. Stále mu to pripomínalo len jedno. Že on tu už nemal byť, ale nie je tu jeho otec.
„Dean máme prácu,“ Samov hlas znel ako prosba a aj keď to Deana trápilo, naozaj nemohol zostať a hľadať odpovede na nevysvetliteľné otázky. Teda skôr na zdanlivo nevysvetliteľné otázky. Zo skúsenosti vedel, že ak je niečo nevysvetliteľné, alebo na to neexistuje odpoveď v reálnom svete, tak potom bola viac ako sto percentná istota, že na to existovala odpoveď alebo vysvetlenie v ich svete.
„Tak prajem príjemnú zábavu, ja padám. Ak na čosi prídeš, zavolaj,“ aspoň sa snažil, že prejavil záujem a odišiel preč. Vedel, že od neho nebolo pekné, že necháva všetku zodpovednosť a prácu na Sama, ale po zotmení ho výčitky doslova prenasledovali a on zo seba nechcel robiť slabocha. Veď predsa aj Sam stratil otca, ale aj napriek tomu sa dokáže zapratať výskumom. Na druhej strane Sam tušil, že jeho brat nie je OK ako to od smrti otca stále opakuje a tomu, že je v poriadku ani sám neverí. V skutočnosti vôbec nechcel, aby mu s výskumom pomáhal.


Dean sa vracal z baru. Nebol opitý. Jeho telo si na pravidelnú dávku tequily, prípadne whiskey už dávno zvyklo a malé tri poháriky takého mohutného chlapa nemohli rozhodiť. Kráčal tmavou nocou, na ktorú sa zosýpali husté čierne mraky a stále si dookola opakoval posledné otcove slová „Postaraj sa o Sama“. Len tieto štyri slová ho držali pri živote. Len kvôli nim neurobil žiadnu hlúposť, len tie mu dávali dôvod žiť.

V tom sa kdesi odnikadiaľ ozval výkrik ženy? „Nieeeeeeee,“ plačlivo volala.
Lovec a záchranca v mladom mužovi nedokázal toto volanie dlho ignorovať, a tak sa rozbehol smerom odkiaľ počul krik. Vbehol do lesa a zrazu si nebol istý, či robí správnu vec. Niečo mu na tom všetkom nesedelo.
„Nechal si ju zomrieť,“ ozvalo sa akoby šeptom kdesi po jeho ľavej ruke. Dean sa strhol tým smerom, ale na mieste odkiaľ sa ozval hlas sa ani len lístoček nehýbal.
„To čo sa deje je len tvoja vina,“ ozvalo sa odrazu z pravej strany.
„Je tu niekto? Hej!“ kričal Dean a rozhliadal sa dookola.
„Mal život bez teba a ty si mu ho zničil,“ znova sa ozval šepot.
„Vylez ktokoľvek si!“ kričal nahnevane Dean. Prudko sa obrátil smerom, ktorým viedla do hlbokého lesa úzka cestička. Na nej sa akoby z ničoho nič objavila mladá žena. Jej blond vlasy a biela nočná košeľa poletovali v chladnom jesennom vetre. Bosá kráčala tíško, elegantne a jemne po suchom lístí.
„To nie je možné,“ prekvapene vyšlo z Deanových úst. „Jess? Ale veď,“ Dean nevedel, čo si má o osobe pred sebou myslieť.
„Myslíš, že to nie je možné? Zničil si nám život Dean,“ neustále sa približovala k nechápavému lovcovi.
„Ty nie si ona. Zomrela. Zhorela. Bol som tam. Videl som ju. Nezostalo nič,“ stále bľabotal.
„Ha! Dobré argumenty. Máš pravdu, nie som tá chudera,“ zasmiala sa žena, zastala a zmenila sa na červenovlasú, štíhlu, vysokú krásku v čiernych korzetových šatoch.
„Ale mal si vidieť svoj výraz. Buuu riadne ťa trápia výčitky,“ smiala sa akoby povedala ten najlepší vtip storočia.
„Kto sakra si. A o čo ti do pekla ide?“ Dean pri zmene ženinho výzoru doslova nadskočil.
„Hmmmmm....“ zamyslela sa. „Chcem vyhrať a mať výhody,“ odvetila napokon.
„O čom?“ vypadlo nechápavo z Deana. „Chceš ma, aby si vyhrala? To sa o mňa bijú už aj démonky? Som poctený,“ ironicky vyzvedal lovec. A svoju neistotu zakryl naučeným ironickým úšklebkom.
„Nefandi si. Chcem Sama,“ odvrkla démonka.
„Ja mám lepšie kvality,“ snažil sa odviesť pozornosť, kým vymyslí ako z tejto situácie vyviazne prinajmenšom živý.
„Teba ale peklo nepotrebuje,“ nahnevane odštekla. Táto výmena provokácií a reakcií trvala približne niekoľko dlhých minút.

Medzitým
Boli už približne dve hodiny po polnoci a Dean sa stále nevracal. Sam nemal dôvod na obavy, jeho brat často v bare zbalil nejaké pekné dievča. Niekedy aj dve, a mal preto vo zvyku stráviť noc mimo motelovej izby. Lenže Sam mal zlý pocit. Niečo mu na celom prípade absolútne nesedelo. Nech sa snažil ako chcel, medzi obeťami nebola žiadna spojitosť. Teda ak nepočítal, že všetky zomreli. Zlý pocit stále silnel a Sama napadalo len jediné vysvetlenie.
„PASCA“ zašepkal si do prázdnej miestnosti. Zobral zo stola mobil a vytočil bratove číslo. Kým však telefón začal zvoniť, Sam položil. Cítil sa hlúpo a bol si takmer istý, že by mu Dean vyčítal, že ho rušil. Na malú chvíľku ho starosti a zlý pocit opustili, ale kdesi vo vnútri stále cítil, že niečo nie je v poriadku. Niečo na celom prípade nesedelo a Sam netušil čo. To bolo horšie ako keby vedel, že stoja proti samému pánovi pekiel. Po niekoľkých minútach sa opäť posadil za stôl, pretrel si unavene oči a pokračoval v hľadaní nejakých stôp, ktoré by im pomohli.

„Aha, tak mne bolo potešením a maj sa krásne,“ odfrkol ironicky Dean a chystal sa na odchod. Lenže ako chcel spraviť krok, zrazu sa nemohol pohnúť. Akoby pred ním stála neviditeľná stena. Akoby ho niečo držalo.
„Hou hou, ty to zjavne nechápeš,“ ozvalo sa spoza neho.
„Vieš Dean, to že si pre peklo nepotrebný, neznamená, že si tu omylom.“
„OK srdiečko,“ odvetil kyslo lovec a otočil sa, aby svojej väzenkyni videl do tváre. „Tak už konečne niečo robme, začínam sa nudiť,“ dodal.
„No vieš, trhá mi to srdce, ale vlastne tu budeme teraz len čakať. Mohla by som ťa trošku potrápiť, a tým si skrátiť čas, kým ťa tvoj malý braček príde hľadať, ale ver mi, že na to budeme mať dosť času.“ Žmurkla a zahľadela sa na rozsvietené mesto za Deanom.
Dean sa tiež na chvíľku zamyslel.
„Od začiatku to bola pasca. Žiadne rituálne obete,“ nahlas si preberal svoje myšlienky.
„Hmmm som si myslela, že ma odhalíte skôr, ale moje šťastie, že nie ste až takí bystrí. Slepo ste mi vleteli priamo tam, kde som vás potrebovala,“ odpovedala na lovcov tok myšlienok.
Deanovi však pomaly, ale isto dochádzala trpezlivosť. Čakanie na to, kým do pasce spadne aj jeho brat ho nebavilo. Rozhodol sa jednať, aj keby to mala byť posledná hlúposť, ktorú dnes urobí. Vytiahol z vrecka nôž a prudko vykročil vpred.

Nespravil však ani dva celé kroky a opäť ho zastavila neviditeľná stena. Dean sa však nehodlal zastaviť a aj napriek smiechu namieste kráčal, akoby šiel proti silnému vetru. Nepohol sa ani o milimeter. Démonka držala pred sebou natiahnutú pravú ruku, jej oči boli tmavé ako temná obloha, ktorá napĺňala noc, jej pery sa usmievali škodoradostným úsmevom. Asi po dvoch minútach ju nudné pokusy vysokého, zelenookého muža prestali baviť. Jej ruka preťala chladný vzduch a s jej pohybom preletelo lovcove telo k najbližšiemu mohutnému stromu, kde sa zastavilo o ostrom, na odlomenom, ale napriek tomu silnom konári.
„AAAAaaaaaaaaaaaaa, ty prekliata malá mrcha,“ skríkol pridusene Dean, keď mu konár prerazil pravé rameno a prišpendlil ho k stromu. Sedel na zemi a v ruke mu trhalo. Nemohol sa pohnúť, pretože aj bežné dýchanie mu spôsobovalo obrovské bolesti. Cítil každú kosť v tele, cítil celú chrbticu ako narazil na kmeň stromu a najmä cítil ako mu teplá krv nasakuje do trička a košele. Bolesť mu zatemňovala myseľ a on sa musel sústrediť, aby pri dýchaní netešil svoju mučiteľku prejavmi bolesti. Stále viac a viac cítil tlkot svojho srdca ako mu bubnuje v ramene. Napokon sa mu po niekoľkých minútach podarilo ako tak premeniť svoju bolesť na nenávisť a upriamil svoju pozornosť na ženu stojacu s úškrnom pred ním.

„Nemuselo to tak dopadnúť Dean.“ Dean preklial démonku pohľadom, ale na slovo sa nezmohol.
„Nepozeraj sa na mňa tak, sám si si to vynútil. Aj keď nebudem sa tváriť, že na teba nie je pekný pohľad. Vlastne konečne si podľa mňa roztomilý. Ako sa premáhaš, len aby si mi neukázal bolesť, ako zatínaš zuby, len aby si nekričal a neprivolal tak brata. Dean zakrič,“ nabádala ho. „Zakrič. Sammy ťa príde zachrániť. Je len pár domov odtiaľto,..“
„Zmĺkni ty hus. To radšej na mieste umriem, ale tú radosť ti nedoprajem,“ ovládol Deana adrenalín. Po chvíli si však uvedomil, že krik a vyhrážky sú zlý nápad. Hlboké nádychy a napínanie svalov v tele ako sa snažil zvýrazniť svoje slová mu spôsobovali bolesť, ktorá mu zastierala zrak.
„Priznaj si,“ pokračoval miernejšie a s menšími nádychmi. „Posrala si to na plnej čiare. Kým ma Sam začne hľadať, ja už budem dávno studený. Budem ti nanič. Tak ti treba ty pekelná suka,“ ako vyslovil posledné slová démonka opäť mávla rukou a Deanovým telom preletela prudká bolesť. Pravou rukou mu trhalo, sval sa mu triasol, vedomie ho opúšťalo. Prial si, aby to skončilo, v duchu na to myslel ako na spasenie, ale ako naschvál tma neprichádzala.
„Máš pravdu asi som to pokazila. Takže plán B“ uškrnula sa.
„Plán B? Ty máš aj nebodaj čosi v zálohe. No ja čumím,“ syčal.
„Ty sem Sama zavoláš. Povieš mu kde si a že potrebuješ pomoc,“ vravela presvedčivo a pomaly kráčala k mužovi pripichnutému o strom.
„Nikdy!“ znela jasná odpoveď.
Démonka si kľakla pred lovca a zahľadela sa mu do očí.
„Povedala som, že vytiahneš mobil a zavoláš Samovi,“ zopakovala pomaly a temne. Dean sa jej slovám vzpieral, ale jeho telo akoby nepočúvalo jeho príkazy. Zvyškom svojich síl sa snažil zastaviť svoju ľavú ruku, ktorá smerovala do vrecka a vyťahovala z neho mobil.
„Sakra no taaak,“ myslel si Dean a sústredil sa čo mu sily stačili, aby opäť prebral kontrolu nad svojím telom.
Podarilo sa mu to na krátky zlomok sekundy, ale aj to stačilo, aby zozbieral posledné sily a hodil telefón o najbližší strom. Keby sa niekedy stavil, že to dokáže, tak určite prehrá, ale aspoň teraz stálo šťastie na jeho strane. Telefón narazil na kmeň stromu a jeho časti sa rozleteli na všetky strany.
„Ha,“ víťazoslávne sa uškrnul. Démonka však neudržala svoj hnev, chytila lovca pod krk a pritlačila Deanove slabnúce telo o strom. Tento pohyb bol už aj na tvrdohlavého muža akým bol Dean priveľa. Bolesť pomaly ustúpila a jeho myseľ zaplavila tma a ticho. Necítil bolesť, len silnejúci chlad, ktorý zahlcoval celé jeho telo. Ak ste si mysleli, že na konci uvidíte svetlo a v ňom bude planúť teplý pekelný oheň, mýlili ste sa. Nie je tam nič. Len čierno-čierna tma a zima.
Ako Dean upadal do bezvedomia a jeho telo chablo, uchopila démonka rukami lovcovu hlavu. To čo bolo plánom B, však už Dean netušil. Všetko šlo už mimo neho.


-----
Poznámka: Motel „Dakota Inn“ skutočne existuje a nachádza sa aj v mestečku Huron v Južnej Dakote

kód:

http://www.dakotainn.com/images/building.jpg

„Bum, bum, bum,“ ozvalo sa trieskanie na dvere motelovej izby. Sam splašene vyskočil od počítača a otvoril.
„Bobby?“ prekvapene hľadel na muža pred sebou.
„Sam ste v poriadku? Kde je Dean?“ vychrlil zo seba, keď vošiel dnu.
„Dean je .... tam kde vždy. Načo si sem šiel? Vraveli sme, že sa o to postaráme,“ stále nechápal Sam.
„Zavolaj ho. Je to pasca Sam,“ prikázal Bobby. Sama ovládol adrenalín, srdce mu začalo biť ako o závod a rýchlo vytočil bratove číslo.
„Číslo, ktoré voláte, je momentálne nedostupné. Za.....“ ozvalo sa z druhej strany.
„Sakra je nedostupný,“ oznámil Bobbymu.
„Toto nie je dobré. Počuj Sam, predtým, než som vás žiadal, aby ste to na ceste ku mne obhliadli som ešte netušil, že vás posielam do pasce. Tie úmrtia čo nedávajú zmysel. Žena, ktorú našli v nabúranom aute, ale zomrela na následky utopenia? Žena, ktorú našli spať v izbe na ktorú sa večer predtým zapísala zomrela na následky rozsiahlych zlomenín spôsobených pádom z veľkej výšky? Žena, ktorú videli očitý svedkovia skočiť pod autobus, ale podľa pitvy zomrela na následky strelného poranenia, ktoré zasiahlo priamo jej srdečný sval? Všetko to bolo nastražené. Pátral som teda po ženách, ktoré zomreli na skutočné následky zranení a našiel som ich. Ani jedna nepochádza z tohto mesta, ich opisy sedia na ženy, ktoré zmizli blízko hraníc v Severnej Dakote, Montane a Nebraske. Elize Moorová zomrela v meste Broadus v Montane. Jej telo zmizlo. Hanah Raicková sa utopila v Slaughterhouse bay v Severnej Dakote. Telo záhadne zmizlo z márnice. Sophie Newmanovú zastrelil v mestečku Crookston v Nebraske opitý chlap kvôli zopár drobným.“ Pustil sa do rýchleho vysvetľovania Bobby.
„Takže všetky tie ženy boli len,“ Sama začala zachvacovať panika.
„Návnada,“ dokončil Bobby.
„Ale pre koho? Nemohlo to, čokoľvek, vedieť, že prídeme práve my,“ hľadal kvapku nádeje v beznádeji Sam.
„Myslím, že to presne vedelo, kde budete a že to prídete overiť práve vy. Ide to po vás,“ uistil Sama v najhorších myšlienkach Bobby.

„Sam pomôž mi.“ Sam sa zrútil na zem pod ťarchou hroznej bolesti hlavy. Pred očami sa mu rozprestrel temný les. Na zemi pod jedným stromom sedel opretý jeho starší brat. Cez pravé rameno mu trčal konár a cez oblečenie presakovalo množstvo krvi. Dean sa nehýbal, len nehybne sedel. Akoby z diaľky, sa ozývalo Deanove volanie o pomoc. „Démon,“ Skríkol zrazu jasne hlas jeho brata a Sam precitol. Kľačal na kolenách, v rukách si pevne zvieral hlavu a nad ním sa skláňal Bobby, ktorý sa dožadoval akejkoľvek reakcie.
„Sam. Hej Sam si v poriadku?“ Bobby znel už vystrašene.
„Dean je v lese. Je zranený. Musí byť niekde tu nablízku, videl som medzi stromami svetlo z motelového názvu. On je možno,.....“ Sam nasucho prehltol. Nebol schopný dopovedať nahlas, čo si myslel.
„Musíme mu pomôcť Bobby,“ strhol sa zrazu zo zeme a zamieril k dverám.
„Sam stoj! Čo ak je to ďalšia pasca? Nemôžeme tam len tak napochodovať nepripravení,“ snažil sa prevziať kontrolu nad situáciou Bobby.
„Povedz mi, čo všetko si videl,“ dožadoval sa starší lovec.
„Nato nie je čas,“ stál si za svojím Sam.
„Sam!“ nahnevane skríkol Bobby.
„Videl som len, všade bola tma, Dean sedel opretý o strom, ale cez jeho rameno trčal konár. Krvácal a z diaľky ku mne prehováral, aby som mu pomohol. A potom,...“ zamyslel sa na chvíľku.
„A potom čo?“ posúril ho Bobby.
„Prebral som sa tesne po tom akoby na mňa Dean, nie tak ako ten tichý hlas, ale veľmi hlasno a zblízka skríkol – démon. Ale nebolo to ako tá prosba o pomoc. Bol to rozkaz. Vlastne skôr zdesenie, možno upozornenie,“ zmätene hľadel na Bobbyho a hľadal v jeho očiach odpoveď.
„Dobre Sam, zober brokovnicu, ale skôr ako do nej dáš náboje so soľou, zmiešame to s troškou svätenej vody. Ak je to skutočne démon, nech si trošku užije a nám to dá šancu dostať Deana do bezpečia,“ ako dopovedal, obaja sa chopili príprav. Do piatich minút boli nachystaný a vydali sa na miesto, ktoré Sam videl vo svojej vízií.

Keď sa Sam a Bobby dostali na kraj lesa, rozdelili sa. Démon zjavne čakal len na mladšieho z lovcov, takže Bobby sa rozhodol obísť miesto, kde sa mal podľa Samovej vízie nachádzať zranený Dean a prekvapiť tak vo vhodnej chvíli nepriateľa.

Sam opatrne so strachom v srdci kráčal pomedzi tmou zaliate stromy. Svetlo mesta stále viac slablo, keď sa zrazu dostal na miesto, ktoré videl vo svojej vízií. Ihneď obrátil svoj pohľad na neďaleký strom a v duchu si opakoval „Dean je v poriadku. Nič sa mu nestalo,“ ako si však dokola opakoval milosrdné lži, ktoré mu nemal kto povedať, jeho pohľad spočinul na tmavej postave sediacej na zemi. Sedela opretá a hlavu mala ovisnutá na hrudi. Sam nemusel dvakrát hádať, kto tá osoba je.
„Deaaan!“ skríkol a rozbehol sa k bratovi. Bolo to nerozvážne a neopatrné, ale pri pohľade na osobu prišpendlenú ku stromu nedokázal myslieť na nič iné. Potreboval vedieť, či jeho brat ešte aspoň dýcha. Oči sa mu zalievali slzami a jeho dych sa zrýchľoval pod návalom strachu, adrenalínu a hnevu. Bol už len pár krokov od svojho zraneného brata, keď ho zastavila akási neviditeľná prekážka. Nemohol sa pohnúť dopredu nech sa snažil ako chcel.
„Tak predsa si ma nesklamal Sammy,“ ozval sa spoza neho škodoradostný hlas akejsi ženy.
„Ak to neprežije prisahám,..“ spustil Sam od zlosti.
„Ale no Sammy, plané reči. Ty ho predsa nepotrebuješ. Nikdy si nepotreboval. Nikdy nebudeš,“ vychutnávala si bolesť, ktorú mužovi spôsobovali jej slová a bezmocnosť.
„Nevolaj ma Sammy!“ precedil rozzúrene Sam cez zuby a nemieril na démonku zbraň.
„Ale no zlatko. Nemusí to ísť predsa po zlom, a teraz nemyslím môj osud,“ démonka svojou mysľou prinútila mladého lovca skloniť zbraň. Nech sa Sam bránil ako chcel, nemohol nič robiť. Nemohol bojovať a už vôbec zistiť ako je na tom jeho brat. V tej chvíli sa ozval z temného lesa výstrel nasledovaný bolestným výkrikom. Nasledoval ďalší výstrel. O sekundu nato ďalší a ďalší. Démonka kričala bolesťou ako sa jej slané náboje zarývali do tela a napokon zmizla.

Bobby striehol po okolí a kryl obom bratom chrbát, zatiaľ čo Sam zisťoval bratov stav.
„Žije,“ ozvalo sa s tichým výdychom.
„Stratil ale veľké množstvo krvi a ten konár by som nevyťahoval. Bobby zavolaj záchranku, toto bez pomoci nezvládne,“ dokončil vetu roztraseným hlasom. Netúžil ani len na malý zlomok sekundy pomyslieť na to, čo by mohlo nasledovať. Nedokázal si život bez Deana predstaviť ani v tej najhoršej nočnej more. Nie teraz a vôbec nie niekedy v budúcnosti. Je jediný, kto mu zostal a on spraví všetko, čo bude v jeho silách, aby s ním zostal.

Sam si ani neuvedomil koľko času prešlo zatiaľ čo kľačal pri Deanovi a zaháňal tie najhoršie myšlienky. Bobby zhodnotil, že démonka sa už pravdepodobne nevráti a podišiel k mladšiemu z bratov. Chvíľu sa k nemu snažil prehovoriť, ale Sam nereagoval. Zastavujúca sanitka húkala tak hlasno, že určite pobudila polovicu mesta, ale Sam sa ani nepohol. Svoj pohľad síce upieral na brata, ale akoby hľadel niekam úplne inam. Niekam do diaľky. Niekam do neznáma. Sem-tam sa mu oči naplnili slzami a stisol pevne čeľusť, aby nával úzkosti prekonal, ale aj tak sa mu napokon skotúľali po lícach slané kvapky. Keď na miesto dorazili záchranári, Bobby musel Sama doslova odtiahnuť, aby im urobili priestor. Sam sa však aj napriek tomu ani nepohol.

„Sam!“ potriasol ním zrazu Bobby celou silou.
„Hmmm“ zaznela odpoveď.
„Sam, ty choď s Deanom do nemocnice. Vezmem auto a prídem tam za vami dobre?“ vysvetľoval pomaly.
„Hmmm“ Sam opäť len zamumlal.
„Sam? Vnímaš ma?“ spýtal sa ho Bobby so starosťami v očiach.
„Ja sa o neho postarám,“ prehovorila k Bobbymu mladá usmiata medička. Podoprela Sama z druhej strany a s Bobbyho pomocou ho usadili do sanitky.
„Ďakujem,“ odvetil Bobby a rýchlo sa vydal smerom k motelu, aby zobral auto a šiel do nemocnice.

Sam celú cestu vôbec nevnímal okolie. Bol v šoku. Mal strach. Netušil, čo tí ľudia okolo robia, čo vravia. Len ticho sedel, hľadel kamsi pred seba a už sa ani nesnažil bojovať s návalom sĺz, ktoré ho zaplavovali. Keď sanitka zastavila, ktosi mu pomohol vystúpiť a odviedol ho na príjem. Potom zostal sám. Akosi intuitívne pristúpil k dverám, za ktorými bojoval jeho starší brat o život. Hľadel cez malé okienko a stále viac si začínal uvedomovať krutosť reality, ktorá sa pred ním objavovala akoby z hmly. Keď úplne precitol, zaliala ho ďalšia vlna zúfalstva. V duchu sa modlil za bratov život. Napokon sa oprel chrbtom o stenu a pomaly klesal s tvárou uloženou v dlaniach.

Kým však dosiahol podlahu, ktosi ho zastavil. Silné ruky mu zovreli ramená a ťahali ho späť na nohy.
„Sam, chlapče, poď si sadnúť,“ prehovoril k nemu mužský hlas plný obáv. Bol to Bobby. Trvalo mu to ako sľúbil, len chvíľku a Sam ho poslúchol. Podopretý o staršieho lovca sa dostal až k sedačke a obaja sa usadili.
„Bobby on......on nesmie.....“ šepkal slová z vety, ktorú nedokázal dokončiť.
„To sa nestane Sam. Rozumieš? Dean bude v poriadku,“ utešoval Sama, ale tak trošku aj seba, skúsený lovec. Približne po pol hodine prehovoril na Bobbyho muž v bielom plášti, ale Sam bol opäť tak zahrabaný do svojich myšlienok, že ani nestačil zaregistrovať, čo ten muž vravel.
„Dostane sa z toho Sam. Nemôžeme však teraz ísť za ním,“ snažil sa vysvetliť Bobby, ale Sam ho zjavne nepočúval.


Sam len sedel s lakťami opretými o kolená a tvár skrýval v dlaniach. Zrazu mu však tie dlane ktosi odtiahol. Aj napriek tomu, že sa bránil, to bolo veľmi jemné. Sama to prinútilo zodvihnúť hlavu a pozrieť sa na človeka, ktorý mu nechcel dať pokoj. Pred ním kľačala mladá žena. Mohla mať približne dvadsaťšesť rokov. Blonďavé vlasy, približne po ramená, mala vyčesané do chvostu a neposedná ofina jej padala do jej nebovo modrých očí. Napriek tomu, že sa pozerala do zničenej tváre mladého muža, usmievala sa takým milým úsmevom plným nádeje.
„Ako sa voláš?“ spýtala sa nežne a pomaly.
„Sam,“ odvetil ani nevedel prečo.
„Sam, moje meno je Ariel. Tvoj brat bude v poriadku. To všetko hrozivé je už preč.“ hovorila to s takým presvedčením, že Sama začala zaplavovať úľava. Ani sám nevedel prečo, ale pri pohľade do jej očí sa cítil stále pokojnejšie.
„Ty si tam bola. Pomohla si jemu, a potom mne, dostať sa do sanitky,“ začínal si skladať dokopy aspoň úlomky toho, čo si pamätal.
„Tvoja ruka,“ vyslovil zo zamyslenia Sam. Bobby stál neďaleko a vôbec nechápal, o čom Sam rozpráva. Bral to ako zmetenie zo šoku. Sam však pokračoval: „Keď si sa ho dotkla, tvoja ruka, akoby jemne zažiarila,“ vybavoval si Sam spomienku na chvíľu, kedy sa ho Bobby snažil od brata odtrhnúť, aby sa k nemu mohli dostať záchranári. Žena len chytila lovcovu tvár do dlaní, sladko sa na neho usmiala a zašepkala mu do ucha: „Každý má svojho anjela.“
„Teraz vás zavediem za ním,“ dodala už tak, aby ju počul aj starší lovec a vstala.
„Ale doktor vravel,“ začal Bobby, ale kým dokončil myšlienku žena sa opäť usmiala.
„Zariadené,“ a viedla oboch mužov do jednej nemocničnej izby, kde na posteli spal mladý muž. Miestnosťou sa ozýval len pípajúci zvuk prístrojov a všade bola tma. Okrem postele s pacientom sa v miestnosti nachádzali aj dve kreslá.

Obaja sa mladej žene srdečne poďakovali a potichu vkĺzli dnu. Sam si ihneď jedno kreslo pritiahol k bratovej posteli a chytil ho za ruku. Hlavu si položil na voľné miesto na posteli a po chvíli sa ponoril do snov. Bobby sa ešte chvíľu prechádzal po miestnosti a pozeral sa von oknom do temnej tmy, ale napokon sa usadil v druhom kresle, ktoré sa nachádzalo vedľa malej drevenej skrinky.

„Neslintaj mi na posteľ,“ zaznelo jemne v tichu miestnosti a do Samovej hlavy narazila veľmi ľahko ruka. Sam sa pomaly prebudil a najskôr sa dezorientovane poobzeral, kto ho to takto ruší. Po niekoľkých sekundách mu svitlo, kde je, čo sa vlastne stalo a že ten niekto je Dean.
„Dean!“ prehovoril Sam s radosťou v hlase.
„Dobré ráno šípová Ruženka,“ zaškeril sa. Jeho unavená tvár však aj napriek veselej maske, prezrádzala jeho skutočný stav.
„Ako sa cítiš?“ spýtal sa starostlivo Sam. Vedel, že Dean ho uchlácholí rečami o tom ako je všetko v poriadku a že on je úplne zdraví a že sa bude vypytovať, kedy už konečne vypadnú vždy, keď pocíti bolesť. Robil to tak zakaždým. Jeho správanie však mohlo oklamať mladé naivné sestričky a nie jeho skúseného brata, ktorý v Deanovi čítal ako v časopise, s výnimkou zakázaných zlepených strán. To boli časti Deanovho vnútra, ktorým ani Sam niekedy nerozumel. Buď mu k pochopeniu chýbali podrobné informácie, alebo ani netušil o čo ide. Ale každý potrebuje aj trochu svojich tajomstiev.
„Skvelo Sammy. Naozaj. Dnes ráno sem prišla jedna sestrička. Možno by som ju aj zbalil, keby si tak strašne neslintal a nechrápal,“ smial sa Dean.
„Ja som nechrápal a už vôbec neslintal,“ obraňoval sa Sam.
„To nevrav mne, ale jej,“ neprestával Dean.
„Ha ha,“ odvetil Sam, vstal a dal sa na odchod.
„No tak Sammy, nebuď labuť,“ špáral stále Dean.
„Nie som a nebudem, idem si len niečo vybaviť. Vrátim sa.“ Sam s úsmevom na perách vykročil z dverí, kde sa stretol s Bobbym nesúcim dva poháre horúcej kávy.
„Kam si sa vybral?“ spýtal sa mladého lovca.
„Musím si niečo vybaviť,“ odvetil. „To je pre mňa? Vďaka,“ a ponúkol sa jednou z dvoch káv, ktoré Bobby držal v rukách.
„Sam!“ napomenul ho starší muž so zdvihnutým obočím.
„Nejdem sa pomstiť ak myslíš nato. Neboj sa. Chcem len nájsť a poďakovať tej žene zo záchranky,“ zveril sa Bobbymu a odpil si z pohára. Cítil ako mu horúca tekutina steká dolu hrdlom. Pocit sucha bol čoskoro preč a príjemne ho káva zohriala.
„V tom prípade poďakuj aj za mňa,“ usmial sa Bobby a jeho kárajúci pohľad náhle zmizol.


„Dobrý deň,“ pozdravil Sam zdvorilo sestričku na príjme. Všimol si jej najskôr otrávený pohľad, no keď si všimla mladého muža stojaceho pri pulte, náhle sa usmiala. Sam videl ako si ho najskôr premerala pohľadom a úsmev jej opätoval.
„Dobrý deň, môžem vám nejako pomôcť?“ udržiavala si profesionálny odstup.
„Hľadám ženu, ktorá mala v noci službu v sanitke. Blondína, modré oči, vlasy vypnuté dohora, na pohľad veľmi príjemná. Myslím, že sa volala Ariel,“ Sam si už pri druhom slove všimol ako mladá sestrička zmenila svoj výraz v tvári. Hľadal inú ženu. Nezaujímala ho ona, ale akási Ariel.
„Môžem sa spýtať na dôvod prečo ju hľadáš?“ spýtala sa, ale v tóne hlasu nedokázala ukryť sklamanie.
„V noci zachránila môjmu bratovi a vlastne aj mne život. Chcel by som jej poďakovať,“ usmial sa Sam a čakal.
„Ou aha, počkaj chvíľočku,“ žena sa začala opäť usmievať ako slniečko a ponorila sa do záznamov z predchádzajúcej noci.
„Hmmmm. To je zvláštne. Si si istý, že to bola sanitka od nás?“ spýtala sa zamyslene.
„Áno som. Prečo?“ nechápal tej otázke Sam.
„Lebo podľa záznamu mali službu traja sanitári – muži. Žiadna žena,“ vysvetlila. „Ale počkaj pozriem sa ešte, možno si len vymenila službu,“ dala mužovi nádej.
„Traja muži tam boli, ale ona tam bola tiež,“ spomínal si Sam.
„Ariel, Ariel, Ariel,“ opakovala si sestrička meno a čítala akési záznamy. „Nie nič. Počkaj traja muži a aj ona? To nie je možné. Na výjazd ide vždy vodič, doktor a medik, trojčlenná posádka,“ nedokázala dať mužovi odpoveď po ktorú prišiel.
„Tak teda asi ti nepomôžem, pretože ani v záznamoch o personály nie je žiadna Ariel. Som tu síce nová a ešte mnohých nepoznám, ale zoznam pracovníkov neklame. Taká žena tu nepracuje a nikdy nepracovala. Je mi ľúto,“ oznámila Samovi a zatvárila sa súcitne.
„Nevadí, ďakujem,“ usmial sa a vydal sa späť na cestu do bratovej izby. Pomaly upíjal z umelohmotného pohárika a premýšľal. V jednej sekunde mu mysľou preletela spomienka na vetu, ktorú mu Ariel povedala: „Každý má svojho anjela.“ Nad touto myšlienkou sa pousmial a s pocitom vďaky a nádeje vkročil do miestnosti.

Zizi dalsia skvela poviedka ako vždy klaniam sa
no moje mensie postrehy ku ktorým sa musim vyjadrit takto jednotlivo :D
No tak ale musim sto percentne suhlasit že Deana nezložia nejake tri pohariky;)
Samov strach ktorýho paralizoval bol úžasný.
To ako sa Ariel postarala o Sama juj ako som jej závidela:D:D
Dean napichnutý na strome ach!! som nedychala ako sa snažil bojovať ten torturing umrem z neho!!! Démonka nedostala čo chcela chvalabohu čo si mysli krava:D:D:D
No a teraz všeobecne nápad bol skvely, napisane tiež poviedka nebola dlhá a to sa mi pacilo nebola unavna a stale niečo sa dialo krasa musim pochválit
klobuk dole tesim sa na dalsiu;)