Smrť je len začiatok

Ahojte,

od napísania Koristi a Kráľovnej uplynula už veľmi dlhá doba, ale nečudo keď čas tak letí. Ale nebudem chodiť okolo horúcej kaše a ponúknem vám na prečítanie začiatok svojej ďalšej poviedky, na ktorú som si konečne našla čas. Dúfam, že aj táto sa vám bude páčiť. Chcem podotknúť, že poviedka sa nebude týkať aktuálnej témy, ale určite si všetci radi pripomenieme staré dobré časy. Prajem príjemnú zábavu pri čítaní. =))))


PART 1:

Arya sa strhla zo spánku, cítila ako jej prudko bije srdce, ale netušila, čo to spôsobilo. Snažila sa upokojiť a spomenúť si, čo predchádzalo nečakanému prebratiu. Snáď to boli útržky obrazov, ktoré sa jej premietali v snoch. Tváre a miesta, ktoré nikdy predtým nevidela.
„Nie, príčina musela byť inde," povedala do ticha miestnosti a pritlačila si ruku na teraz už pokojne tlčúce srdce. Odrazu si spomenula na ten zvuk, čo počula, dostal sa až hlboko do jej snov, ale bol skutočný. Zliezla z postele a načúvala. Striaslo ju, oheň v krbe totižto už dohorel a kamenné steny hradu neudržiavali žiadne teplo. Pozrela von oknom na búrku, ktorá tam prebiehala. Oblohu preťal blesk a ju opäť striaslo. „Niečo nie je v poriadku," prešla pár krokov obzerajúc sa po celej izbe a nakoniec zamierili ku knižnica, ktorá dominovala celej jednej stene miestnosti. Do jej súkromných komnát nemal okrem vernej slúžky Ofélii vstup nikto, a tak keď vytiahla jednu z kníh a zatlačila za páku, ukrytú za ňou, nemala strach, že ju niekto pristihne. Určite by bol zaujímavý pohľad na útlu hradnú pani ako berie do rúk fakľu, ktorá ešte nestihla vyhasnúť a schádza tajným schodiskom, vedúcim do útrob hradu.
Kamenná dlažba bola chladná, ale ona to nevnímala. Už toľko krát zišla týmto schodiskom, že ani nemusela vnímať cestu po ktorej šla. Prešla posledný úsek a dostala sa do jaskyne, preplnenej množstvom políc zapchaných rôznymi predmetmi. Od tučných zväzkov starých kníh až po zbrane, ktoré viseli aj po stenách. Prišla si sem len po jednu pomôcku a chcela pokračovať v preskúmavaní hradu. Cítila, že niečo proste nie je v poriadku.
Pristúpila k jednej z políc a rukou jemne prešla po čepeli meča, ktorá vo svetle fakle žiarila ako najdrahší drahokam. Rukoväť mala tvar kríža a jeho stredu dominoval červený rubín a samotná čepeľ bola vyrobená zo striebra. Len Arya vedela, že meč bol vysvätený a pripravený na boj proti zlu. Poťažkala ho v ruke, už nespočetný krát sa presvedčila, že bol stvorený pre ňu a jeho používaním sa stal jej súčasťou.
Otočila sa a vyrazila ku schodisku vedúcemu na jednu z chodieb, dúfajúc, že nikto zo služobníctva sa nerozhodol dať si večernú prechádzku. No keď sa tak stane, tak vždy môže vysvetliť, že niečo začula a tak to šla preveriť. Všetci totižto v kraji vedeli, že potom, ako nečakane zomrel starý pán sa jeho dcéra rozhodla kraju vládnuť sama, čo sa jej aj vďaka pevnej vôli darilo. A keďže každý vedel, že sa vie o seba postarať, nečudo, že keď niečo začula vybehla bez strachu na chodbu a po ceste si našla aj zbraň, ktorá určite visela na jednej zo stien ako ozdoba a pamiatka na minulé časy.
Otvorila tajnú stenu a vyšla na chodbu. Nikto tam nebol, a tak sa mohla pomaly zakrádať ďalej. Bola rada, že si nechala fakľu, lebo tie na chodbe už dohoreli, a tak hustú tmu len sem-tam osvetlil blesk. Už niekoľko dní pátrala, čo znamenajú neustále búrky, netypické pre toto ročné obdobie a hromadné umieranie dobytka v celom jej kraji. Cítila prichádzať nejaké zlo, ktoré sa ešte ale neukázalo, no keď sa tak nakoniec stane nebála sa mu postaviť tvárou v tvár. Ale ten pocit, že niečo nie je dobre práve v tejto chvíli ju nútil zrýchliť krok. Zišla po veľkom schodišti až do hlavnej sále. V ohni silno pukotal oheň, ktorý ako sa zdá musel len teraz niekto zapáliť. Odrazu pred kozubom zbadala ležať telo. Zdvihla zbraň pred seba a obozretne sa k nemu blížila. Jej zmysli boli vybičované a zaznamenávali každý nepatrný pohyb. Hrad bol predsa chránený pred zlom, o to sa postaral ešte jej otec, tak ako sa sem opovážilo niečo vniknúť. Došla až k telu a naklonila sa k nemu, načiahla ruku a otočila ho. „Ofélia," zalapala po dychu Arya keď spoznala v mŕtvole svoju vernú slúžku. Jej oči na ňu teraz už len nemo hľadeli a tvár skrivená v poslednom bolestnom úškľabku žiadala o zmilovanie. Keď Oféliu ešte raz prezrela zbadala hlbokú ranu na krku a krv, ktorá tiekla až k rímse kozuba. S rukou zavrela oči svojej priateľky. „Ofélia, kto sa odvážil?" spýtala sa bezduchého tela, ako keby dúfala ešte v odpoveď. To však už nebolo možné, a tak sa vystrela a zrak jej padol na plamene , ktoré pohlcovali posledné nespálené časti dreva. Na krku pocítila zimomriavky a prudko sa obrátila so zbraňou pripravenou k útoku. „Pane Bože," vzdychla a meč jej skoro vypadol z trasúcich sa rúk. Videla už mnoho následkov, čo spáchalo zlo, ale masaker, na ktorom práve spočinul jej zrak prekonal všetko. Po podlahe ležali groteskne poskladané telá a bolo ich toľko, že sa navzájom prekrývali. Snažila sa nadýchnuť, lebo pri myšlienke, že väčšinu z nich poznala sa jej dvíhal žalúdok. Všetko to boli ľudia z hradu a jeho okolia. Po lícach jej začali stekať slzy a ona ich nedokázala zadržať. „Kto má toto na svedomí? Kto....?" s rukou si prešla po tvári a zavrela oči, v nádeji, že keď ich otvorí zistí, že to bola len jedna z nočných môr, ktoré jej v poslednej dobe nedávali spávať. V hĺbke duše však vedela, že tento krát to nie je sen. Meč zovrela oboma rukami a rozhliadla sa po sále. „Ukáž sa," skríkla a do hlasu vložila všetku beznádej a zlosť, čo sa v nej hromadila. Cítila zlo, ktoré pretrvávalo v miestnosti a bola si istá, že to je tá vec, čo to všetko spôsobila. Za sebou zaregistrovala pohyb, otočila sa a zbadala muža, ktorý tam doteraz určite nebol.
„Kto si?" spýtala sa a snažila sa zaradiť jeho tvár a zvláštne oblečenie, čo mal na sebe. Muž sa na jej otázku rozosmial a rozhodil rukami v náznaku, že sa nechystá zaútočiť.
„Dá sa povedať, že sme starý známi lady Arya," usmial sa a posunul sa smerom k nej.
„Už ani krok, lebo prisahám, že okúsite čepeľ môjho meča," s nenávisťou hľadela na bytosť, ktorá pred ňou stála.
„Nie je to človek, nemôže byť, to...," zhrozila sa a znova si prezrela neznámeho. Oblohu preťal blesk, a tak jej poskytol dostatok svetla, aby zbadala aj to, čo sa doteraz skrývalo v temnote. Zazrela jeho oči a pochopila. Z úst jej vyšiel ston.
„Prečo?" bola jediná vec, ktorú sa dokázala spýtať. Nedbalo pohodil rukou smerom k mŕtvolám.
„Ony nie sú dôležití. Takých sú tu tisíce. Ale ty....," uprel zrak na ňu. Arya sa od hnusu striasla.
„Ty sviniar, za toto zaplatíš," s krikom sa rozbehla k nemu s napriahnutým mečom. On sa len zarehotal, roztiahol ruky a nechal nech ho čepeľ jej meča prebodne.
Bolo jej jedno prečo práve ona je objektom jeho záujmu. Túžila len po pomste. Krv za krv. Narazila na tlak jeho tela a nechala nech sa čepeľ zabára hlbšie a hlbšie, zacítila smrad zhoreného mäsa. Muž skríkol a zmizol. Arya si otrela čelo dlaňou.
„Bolo to príliš jednoduché," povedali si a otočila sa v momente, keď jej na plecia dopadli jeho ruky. Chcela opäť pozdvihnúť zbraň, ale nemohla sa ani pohnúť. S odporom hľadela do jeho tváre.
„Zabi ma," požiadala ho. „Vzal si mi všetko, tak ma zabi," znova skríkla už od zúfalstva a keď si uvedomila, že sa môže hýbať opäť zaútočila. Na jej prekvapenie zadržal čepeľ rukami.
„Raz stačilo, uznám totižto, že som netušil akú bolesť môže spôsobiť ten tvoj nožíček. Mohol som tušiť, že čepeľ tak vzácnej zbrane bude posvätená. No ako vidíš už som sa poučil," uškrnul sa a opäť spútal Aryu akousi neviditeľnou silou.
„Ešte stále si neuvedomuješ aká si dôležitá. Môžem ti splniť čo len budeš chcieť, po čom budeš túžiť. Len mi sľúb spoluprácu."
„Nikdy!" snažila sa nejako vymaniť spod toho kúzla, ale proste to nešlo a tak ho len prebodávala pohľadom a túžila aby tak dokázala zabiť, aspoň tento krát.
„Hmm, tušil som to," chytil jej tvár a držal ju kým sa mu nepozrela priamo do očí.
„Preto mám pre teba prekvapenie. Čo takto zmena prostredia, kde pochopíš, že týchto červov sa neoplatí chrániť ani za nimi žialiť," dohovoril a na dôkaz kopol do najbližšej mŕtvoly.
Od zhnusenia zavrela oči, túžila už len aby to skončilo.
„Čas ísť," odvrkol bez náznaku vzrušenia. Pocítili prudkú bolesť na hrudníku a keď otvorila oči videla potôčik krvi, ktorý jej stekal po košeli. Chcela sa nadýchnuť, ale nešlo to. Miestnosť ožiarilo tak prudké svetlo, že musela pred ním opäť zavrieť oči.
„Odhoďte ten meč," kričal ktosi na ňu. Otvorila oči a snažila sa zaostriť. Pred ňou stál chlap, ktorý však nebol jej doterajší mučiteľ, a mieril na ňu s niečím čo držal v rukách. Ak to bola zbraň, tak sa nepodobala na nič, čo doteraz videla.
„Vravím vám odhoďte to," znova na ňu zakričal a zdalo sa, že začína byť nervózny. Rozhliadla sa po miestnosti. Prisahala by, že to je sála kde doteraz stála, ale čo tie svetlá, sklené vitríny, čo zapĺňali väčšinu priestoru. A tí tak zvláštne poobliekaní ľudia, čo na ňu hľadia v nemom úžase. A nakoniec tento chlap, čo od nej žiada aby odložila jedinú vec, čo ju chráni. Pokrútila hlavou na znak nesúhlasu a miestnosť preťal blesk. Videla ako mužom seklo a začula zvuk, ktorý vydala vec v jeho trasúcich sa rukách.
Zacítila v pleci prudkú bolesť. Spustila meč, kľakla si na zem a chytila sa za miesto odkiaľ bolesť vystreľovala do celého tela. Pomedzi prsty jej tiekla teplá tekutina, zdvihla si ich k tvári a zbadala svoju krv. Začali ju opúšťať sily a hoci sa chcela vzpierať pochopila, že sa blíži koniec. Počula ešte krik a potom sa už len ponorila do sladkého zabudnutia a dúfala, že toto je smrť, to pre ňu tejto chvíli slovo vykúpenia.

Koniec Part 1.
[center]

Blanka: Tvoje dřívější povídky se mi moc líbily. Tahle bude určitě také super. Hned začíná tak dramaticky.

janča: ďakujem za pochvalu a posnažím sa aby som ani s touto nesklamala =)

Blanka, skvelý začiatok poviedky, už teraz sa teším na pokračovanie ... skladám poklonu naozaj veľmi vydarený začiatok .... tvoje opisy sú skvelé .... nie vždy človek vie čitateľa upútať dlhými opismi a tebe sa to podarilo gratulujem

Začína to pekne. Cestovanie časom? Hradná pani, ktorá bojuje so zlom? Už sa teším na pokračovania, lebo toto vyzerá poriadne zaujímavo.

Ďakujem vám za pochvalu a samozrejme sa posnažím aby som nesklamala. Ďalšiu časť skúsim dodať čo najskôr =)

teda super začátek povídky - přečetla jsem to doslova jedním dechem moc moc moc se těším na pokračování, protože to vypadá na velice zajímavé téma

Snažím sa to písať popri práci takže ďalšia časť by mala byť tento víkend =). Ďakujem za kladné ohlasy =)

skvelé ale ako sama viem, pokračovanie sa nedá napísať pri rýchlo takže vezmi si tolko času kolko potrebuješ ja osobne sa na pokračovanie veľmi teším .... múze zdar

Takže ako som sľúbila tu je pokračovanie. Dúfam, že sa bude ľúbiť

PART2:

„Tak čo si objavil génius?" okríkol Dean svojho mladšieho brata. Poslednú hodinu totižto Sam len sedel v hotelovej izbe za svojím notebookom, krútil hlavou a pohmkával si. Na tvári sa mu rozlial široký úsmev, keď zistil, že sa mu podarilo Deana upútať, aj keď len vlastne tým, že ho až doteraz ignoroval.
„Tak?" opäť sa spýtal Dean a povytiahol obočie, spôsobom, ktorým to dokázal len on.
„Len uvažujem, či to je prípad pre nás," povedal Sam a znova sa zahľadel do notebooku.
Dean to už nevydržal, zliezol z postele, na ktorej sa doteraz rozvaľoval, odsotil svojho mladšieho brata od počítača a pozrel, čo ho tak zaujalo. Na monitore mal pred sebou ženu, ktorá v rukách zvierala meč. Mala dlhé čierne vlasy, ktoré jej padali na plecia a končili až pod lopatkami. Jej štíhlosť zdôrazňovala košieľka, ktorá obopínala každú krivku jej tela.
„Nooo!" hvizdol Dean a zohol sa bližšie k monitoru.
„Braček a to som si myslel, že nemáš vkus," s úškrnom sa otočil na Sama. Ten ho odsunul ďalej a neveriaci pokrútil hlavou.
„Jasne ty a tvoje chúťky," vyprskol na Deana. Ten len nahodil nevinný výraz, ale samozrejme si neodpustil brata podpichnúť.
„Tak mi vysvetli načo si obzeráš fotky tejto kosti?" uškrnul sa a čakal na vysvetlenie.
„Veď som ti vravel, že si nie som istý, či ide o nás prípad," povedal Deanovi. Ten mu chcel niečo ešte odvrknúť, ale nakoniec nechal nech mu Sam vysvetlí, o čo ide.
Sam nečakal a začal čítať. "Quincy, Illinois. Po tom, ako neznáma žena nechcela odhodiť zbraň, ktorá bola podľa výpovedí očitých svedkov majetkom múzea, čiže kradnutá, sa strážnik domnieval, že chce zaútočiť a vystrelil. Poranenú ženu odviedli do najbližšej nemocnice," Sam dočítal prvý odsek. Dean prevrátil oči.
„No super, síce pekná, ale šibnutá. Nečudo, že ťa priťahuje Sammy."
„Som Sam! A netrep ale počúvaj," pokračoval v čítaní.
„Očití svedkovia tvrdia, že sa tam proste objavila."
„Miestnosť ožiarilo ostré svetlo a ona tam stála," tvrdí Jack Benfild, ktorý je zamestnanec múzea už vyše päťdesiat rokov.
„Proste tam len tak stála v tej košeli. Potom strážnik na ňu vystrelil."
„Pán Benfild polícii potvrdil, že strážnik Franklin ženu opätovne napomenul aby odhodila zbraň a nakoniec bol nútený vystreliť."
„Duch?" spýtal sa Dean.
Sam nesúhlasne pokrútil hlavou. „Nezmizla Dean. Odviezli ju predsa do nemocnice. Takže nemôže byť duch."
"Hej, takže to je len proste nejaká šialená ženská Sam. Ver mi nie je prvá ani posledná." Videl však, že jeho mladší brat je už rozhodnutý.
„Neprehovorím ťa však?" spýtal sa ho.
Sam pokrútil hlavou. „Ja mám proste pocit, že to stojí za preverenie Dean. Je to len pár kilákov odtadiaľto. Môžme začať s tím, že sa pôjdeme spýtať pána Benfilda, čo presne videl."
"Hej, takže nás čaká strašidelný hrad a šialená ženská. Vieš čo Sam, vždy lepšie než keby sa ti páčil duch," povedal a žmurkol na Sama. Ten len neveriaci pokrútil hlavou a šiel sa zbaliť.
Čierny Chevrolet zastal pred starým hradom. Jeho mohutné steny sa týčili nad ich hlavami a človek si proste musel pripadať maličký. Na nádvorie viedol drevený padací most. Auto nechali na parkovisku pre návštevníkov a cez obrovskú drevenú bránu vošli do vnútra. Na recepcii zistili, že pán Benfild robí sprievodcu, ale keďže sa kvôli vyšetrovaniu museli zrušiť všetky prehliadky je voľný a porozpráva sa s nimi v kancelárii. Recepčná ich uviedla do malej miestnosti zapratanej knihami a rôznymi predmetmi. Jej stredu dominoval veľký drevený stôl s rovnakým kreslom a kozub, ktorý dokonca aj teraz miestnosť vyhrieval. Povedala, že pán Benfild sa im bude za chvíľku venovať, zavrela dvere a odišla. Bratia sa usadili na stoličkách pred stolom a čakali.
Do miestnosti vstúpil starý pán s prešedivenými vlasmi a s okuliarmi nakrivo stojacími na nose. Bratia chceli vstať, no zadržal ich mávnutím ruky.
„Nevstávajte, nie som žiadny lord aby ste mi preukazovali nejakú úctu. Je síce pravda, že som starý, ale na podobné veci si nepotrpím. Marry z recepcie mi povedala, že ste novinári a správne predpokladám, že ste sa prišli spýtať na to dievča. Však?" spýtal sa a zahľadel sa na nich spod okuliarov. Prikývli.
„Chceme počuť všetko," povedal Sam.
„Takže všetko, no dobre. Ale dohodneme. Ja poviem, čo viem a otázky mi budete klásť až na konci. Nemám totižto rád keď ma niekto prerušuje," povedal Benfild.
„Klasický starý muž," zahundral Dean tak, aby to počul len Sam.
„Vidím, že mladý ľudia sú proste nedočkaví," povedal a zazrel na Deana. Ten sa pod jeho pohľadom zahniezdil na stoličke. Sam sa len uškrnul a Benfild začal rozprávať.
„Viete tento hrad je dosť starý. Pracovali tu moji rodičia, prarodičia dokonca aj prapra....a proste Benfildovci sú tu od nepamäti, ale nikto z nich nezažil to čo ja v tú noc. Bolo niečo po polnoci a práve sme začali nočnú prehliadku. Viete tými je tento hrad známi. Práve keď sme vošli do veľkej haly začalo sa riadne blýskať, bolo to tam ako na tých vašich diskotékach, kam vy mladí s tak obľubou chodíte. Odrazu vypadli svetla a na chvíľu to tam bolo strašidelné. Potom sa svetlá opäť zapli, naskočil totižto záložný zdroj energie. Ešte, že ho tu máme. Chcel som pokračovať, ale potom som ju zbadal. Stála pred kozubom a na sebe mala len tú košieľku a v ruke meč. Teda poviem vám keby som bol mladší, ale čo kde už sú tie roky. No.... to je jedno. Ľudia si mysleli, že je to nejaká súčasť predstavenia, a tak si ju začali fotiť. A veď poznáte to...turisti," zasmial sa na svojom vtipe a rukou si prešiel po tvári.
„Nech si však každý hovorí čo chce, ja viem svoje. Na tom dievčati bolo niečo zvláštne, akoby nadprirodzené."
Sam sa zahľadel na Deana a jeho pohľad vravel len jedno. „Vidíš." Benfild pokračoval.
„Stála tam a ja neviem, nepovedal by som, že mala strach skôr vyzerala akoby bola prekvapená. Áno...to je ten správny výraz, prekvapená. Ale z čoho to vám neviem povedať. Chcel som ísť za ňou, keď do miestnosti vbehol ten génius. Pcha....vraj sa domnieval, že chcela naňho zaútočiť. Chápete s mečom proti pištoli a on sa domnieval. Ja vám vravím, že ho naľakal ten ďalší blesk. Viete v tejto dobe je ťažké zohnať poriadnych ľudí a potom to dopadne takto. Ostatné prebehlo rýchlo. Zavolali záchranku a dievča odviezli. My čo sme boli svedkami sme odpovedali na pár otázok a poslali nás preč. Ten prípad mali uzavretý ešte som ani nevystrčil päty z miestnosti. Ju vyhlásili za šibnutú, ukradnutý predmet dali majiteľovi múzea a strážnika vyhlásili za muža, ktorý vie konať. Pche....ale ja vám vravím, viem svoje," dokončil rozprávanie a s významným pohľadom sa zahľadel na Sama s Deanom.
„Už druhý krát ste povedali, že viete svoje. Ako to myslíte?" spýtal sa Sam.
„Dúfal som, že sa ma na to konečne niekto opýta, dokonca som sa to snažil aj pár ľuďom vysvetliť, ale všetci mi len povedali, že už proste pracujem príliš dlho. To ma mohli rovno nazvať starým bláznom. Ale ja viem, že tu ide iba o jedno." Sam s Deanom sa naklonili a doslova čakali na každé slovo, čo Benfild vysloví. On však povedal len jedno.
„Dedičstvo."
„Dedičstvo?" spýtali sa bratia naraz. Starý pán sa na nich zoširoka usmial. Vstal od stola, za ktorým počas celého rozprávania sedel a podišiel jednej z políc. Na stôl pred nich položil dve fotky. Jednu spoznávali. Bol to výstrižok z novín, tá istá fotka, ktorú mal Sam v notebooku. Ale druhá, čiernobiela fotografia im bola neznáma. Na obidvoch však bola tá istá žena. S nechápavým pohľadom sa otočili na Benfilda.
„Tú prvú ste určite videli, teraz sú toho plné noviny, ale tá druhá to je niečo iné. Určite ste si všimli, že je dosť stará a nečudo. Vyfotil ju totižto môj praded. Je to vlastne fotka obrazu, ktorý kedysi zdobil komnatu východného krídla. To však vyhorelo a spolu s ním všetko, čo tam bolo umiestnené. Vďaka tomu požiaru sa však našla tajná komnata, ktorá viedla, predpokladá sa z izieb hradnej pani, do ďalších častí hradu. Nanešťastie sa ale väčšia časť komnaty zrútila, a tak sa z tadiaľ zachránilo len málo vecí. Teraz je väčšina z nich uložená v sklených vitrínach v hlavnej hale."
„Kto je tá žena. Tá na tej staršej fotke?" nedalo Deanovi. Benfild pozrel naňho a sadol si.
„To je lady Arya Quincy, žena, ktorá po svojom otcovi zdedila hrad aj s pozemkami patriacimi k nemu. Bola ich majiteľom až kým nezmizla pri masakri, ktorý sa tam odohral jednu noc. V tú noc niekto vyvraždil celú dedinu, ktorá bola najbližšie k hradu a mŕtvoly obyvateľov uložil do veľkej haly. Odvtedy lady Aryu nikto nevidel a preto sa tvrdí, že to mala na svedomí ona a vraj jej pri tom pomáhala nejaká lúpežnícka banda. Ale vidíte tú fotku. Myslíte, že by bola niečoho takého schopná?" spýtal sa ich a prezeral si fotku, na ktorej bola lady Arya.
„Prečo si to teda myslia ostatní. nezistili ešte historici pravdu?" spýtal sa ho Sam.
„Hmmm.....pravdu? Tá je táka, že o lady Aryi sa hovorilo, že bola zvláštna. Do jej komnát mala prístup len jedna slúžka a povráva sa, že sa veľa krát vyparila a vrátila sa až o niekoľko dní a že to isté robieval aj jej otec. Matka vraj zomrela pri pôrode. A potom ako sa pred rokmi objavila tá komnata si už boli všetci istý, že lady Arya bola šialená."
„Čo presne sa našlo v tej miestnosti pán Benfild?" spýtal sa Sam.
„Samé zvrátené knihy o rituáloch, čiernej mágii, zvláštnych tvoroch, plno zbraní. Dokonca poháre naplnené krvou a šaty, ale nie také aké by mala v tej dobe nosiť lady, ale šaty ako pre bojovníka. Viete niečo ako mala tá princezná bojovníčka. Ako sa to len volala, tuším to bolo na X?" hundral si pre seba Benfild.
„Myslíte Xenu?" uškrnul sa Dean. „Hmm Xena , to je kosť," povedal. Sam naňho zazrel.
„Dean!" okríkol.
„Čo chcel som len pomôcť a potom neviem kto tu v počítači očumuje ženu v nočnej košeli a s mečom v ruke," bránil sa Dean.
Do rozhovoru im skočil Benfild. „Hej tú som myslel....Xenu. Tím sa proste utvrdilo, že lady Arya to v hlave nemala v poriadku. A teraz tu je toto dievča, podľa podoby určite nejaká príbuzná. Viete keby aj tej nepreskočilo tak mohla žiadať o dedičstvo, takto ju strčili do blázinca a štát sa nemusí báť, že príde o múzeum, ktoré mu vynáša a po tejto udalosti bude ešte viac. Už teraz máme zaplnené najbližšie štyri mesiace. Hmmm... čo už bláznovi niet pomoci. Ale štve ma, že ju vyhlásili za zlodejku. Samozrejme mňa starého zamestnanca nikto počúvať nebude," od hnevu buchol po stole.
„Ako to myslíte?" spýtal sa ho Sam.
„Tvrdia, že ukradla ten meč, ale to nie je pravda. Robím tu ž vyše päťdesiat rokov, mojimi rukami prešiel každý predmet, čo je v tomto hrade. No nadarmo som im vysvetľoval, že hoci má ten meč pečať rodiny Quincy, nie je z tohto hradu a netuším kde ho to dievča zohnala. Ale keďže je isté, že lady Arya v tú noc nebola medzi mŕtvymi dedinčanmi muselo to dievča proste ten meč zdediť. Ale ako vravím starého Benfilda tu nikto počúvať nebude."
„A kde je teraz ten meč?" chcel vedieť Dean.
„Majiteľ múzea ho nechal vystaviť v hlavnej hale. Veru pekný kúsok, najlepší aký sa tu našiel. Rukoväť má tvar kríža a čepeľ je zo striebra, naozaj zvláštne na tú dobu. Ukázal by som vám ho, ale ako som povedal na začiatku, hala je na pár dní uzatvorená vraj kvôli vyšetrovaniu, ale keď budete chcieť, tak vám to tu potom poukazujem. Tak to je všetko, už vám nemám viac čo povedať," vstal a zamieril k dverám. Bratia sa pobrali za ním a nechali ho nech ich vyprevadí späť na recepciu. Rozlúčil sa s nimi a chcel odísť keď ho Sam zastavil.
„Ešte jedna vec pán Benfild. Vraveli ste, že to dievča vzali do ústavu. Viete mi povedať do ktorého?"
„V meste kúsok odtiaľto je len jeden, keď budete chcieť nájdete ho." dohovoril a odišiel.
Sam s Deanom sedeli v aute a mierili do motela, v ktorom si objednali izbu po ceste k hradu.
„Sam ideme preč toto nie je prípad pre nás. Prečo nechceš veriť, že tu tento krát ide ozaj len o šibnutú ženskú," povedal a popri tom si bubnoval do volanta pesničku od AC/DC.
„A čo ten meč....striebro, znak kríža a všetky tie knihy. Dean toto nie je náhoda. Niečo mi tu proste nesedí. Žena, čo sa z ničoho nič zjaví, pripadá ti to normálne?" spýtal sa.
Dean dupol na brzdy a zašiel ku krajnici. „Tak fajn, čo chceš teda robiť. Ísť navštíviť blázna a skúsiť mu uveriť, alebo.....no nie, na to ani nemysli Sam."
Bola už tma a Sam s Deanom sa pomaly zakrádali k hradu.
„Prečo som sa na to dal nahovoriť," hundral Dean a nasledoval svojho brata.
„Toto nie je predsa naše prvé vlámanie, dokonca ani do stráženého objektu. Stačí keď vyradíme hlavný a záložný zdroj energie, tak budeme mať časť si prezrieť halu. No tak Dean veď sú tu len šiesti strážnici, to som si dobre overil. Keď máš strach pôjdem tam sám," povedal a hodil očkom po Deanovi. Ten naňho zagánil.
„No jasné a kto by ťa potom ťahal z maléru Sammy." Ten na to nič nepovedal, ale len pridal do kroku. Chvíľu na to už stály v hlavnej hale hradu. Po vyradení elektriny to tam už jeden strážnik skontroloval, a tak mali teraz pár minút, kým sa podarí znova nahodiť zdroj energie ochranke. Hala bola obrovská, preplnená sklenenými vitrínami, v ktorých boli uložené rôzne predmety z celého hradu. Sam s Deanom sa rozdelili a začali prechádzať všetky veci, čo tam boli. Sam zastavil pri vitríne kde boli knihy, ktoré spomínal Benfild. Niektoré z nich poznal, lebo ich mal Boby, ale boli to ojedinelé kúsky, ktoré boli pre lovcov cennou pomôckou.
„Pre lovcov," povedal si pre seba Sam.
„Sammy pozri na toto," ohlásil ho Dean stojací pred jednou vitrínou, ktorá bola umiestnená priamo pred veľkým kozubom. Sam došiel k nemu a obzrel si meč, ktorý tam bol umiestnený.
„To je ten, ktorý malo to dievča zo sebou. Ozaj pekná prácička," podotkol Dean.
„Ale to nie je to, čo som ti chcel ukázať," povedal a ukázal Samovi prsty, na ktorých mal žltý prášok.
„Je to po celom kozube," naznačil k veľkému kozubu. Sam k nemu došiel a kľakol si na zem, všade bol rovnaký prášok.
„Síra," povedali bratia naraz.
Sedeli v aute a boli na ceste preč od hradu.
„Je načase porozprávať sa s osobou, čo to všetko začala," povedal Sam a pozrel na brata.
„Čiže máme ďalší prípad," povedal Dean a dupol na plyn.

skvelé pokračovanie neviem sa dočkať čo bude dalej skladám ti poklonu ...som naozaj zvedavá čo sa bude diať dalej .... skvelo rozpísaná poviedka

teda já jsem fakt napnutá hrozně se mi líbí ta představa starého hradu a jak do sebe kluci rýpou - fakt klasické spn - miluju to
jsem zvědavá - co bude s Aryou
je to perfektně napsané - skvělá práce

Ďakujem za pochvaly. Ako som povedala chcela som proste písať z tej doby keď to bol ešte Dean a Sammy...... a nie Dean a kto sakra si ty Nie je o čom prvé serie sa mi fakt páčili, samozrejme tým nechcem tvrdiť, že aj pokračovanie nie je fakt zaujímavé . Ale treba si to trocha pripomenúť

Pekné pokračovanie, ozaj... som zvedavá, ako sa to bude vyvíjať, teda čo ten démon od nej chce...

Také se mi to líbí. Návrat ke starému SN. Bratři spolu "makají" na případu, vzájemné popichování a kolem takové tajemno. Je to super

Blanka: Tak jsem tvou povídku přečetla jedním dechem, dojdu na konec a pokračování nikde Doufám, že se hodláš k této povídce vrátit, protože vážně stojí za to Je výborná! Moc se mi líbí! Tak hezky prosím

Ahojte,

strašne ma mrzí, že som to musela tak pauznúť, len ma brzdí zamestnanie, ale teraz to skúsim nejako popohnať. Ešte raz ďakujem =)))