So much to say, so little time

Viem, že mám ešte nedokončené iné ff, ale toto som potrebovala dostať z hlavy von, inak by som asi zošalela Dúfam, že sa bude páčiť




Niekedy až po strate blízkej osoby zistíme, čo všetko sme jej nestihli za ten spoločný čas povedať. Výčitky a trápenia si urobia v našom srdci svoje miesto a želáme si vrátiť čas. Možno stačí len správne načúvať a zistíme, že tí, čo nás opustili, sú pri nás a vedia, že sme ich mali radi, aj keď sme to niekedy nevyslovili nahlas. Možno keď sa posnažíme, začujeme aj ich odkaz, určený iba nám....

Wisconsin – Bartelova chatka, Lake Mills, pri jazere Rock lake, 1991

10. Október 1991

Ubytoval som sa v Bartelovej chatke, aby som bol bližšie jazeru, v ktorom sa za záhadných okolností topia len mladé ženy a deti. Je to smiešne, písať „záhadné okolnosti“. Určite to bude nejaký duch, ktorého telo nájdem, potom spálim a znova sa vrátim k Deanovi a Samovi. Stále nechápem, prečo mi Bobby dal tento prípad, keď ho mohol vyriešiť on sám. Vraj nech si prevetrám hlavu. Ale od čoho? Aj po toľkých rokoch mám nočné mory, ktoré skončia vždy rovnako. Nič mi už nedokáže pomôcť, zostal som sám s 2 deťmi. Moji synovia sú to jediné, čo mám. Niekedy však, keď som s nimi, mám pocit, že som od nich na kilometre vzdialený. Keby si tu bola Mary.....Stačil by jediný tvoj úsmev a vedeli by, že ich miluješ. Mám ich nadovšetko rád, ale zdá sa mi čoraz ťažšie im povedať, čo cítim. Možno je to aj zo strachu, že by som sa, hlavne pred Samom, preriekol. On jediný nevie, čo v skutočnosti robím. Snáď sa to nikdy nedozvie.

John Winchester zavrel svoj denník a a zadíval sa von oknom. Bola hlboká noc a kosák mesiaca sa odrážal na vodnej hladine veľkého jazera, ktoré bolo len pár metrov od chatky. Pretrel si unavene tvár a rukou si prešiel po hustom strnisku. Vzdychol si. Znova myslel na Mary. Po chvíli vstal, zhasol stolovú lampu, skryl si zbraň pod vankúš a ľahol si. Ráno sa pustí do práce.

Medzitým...

Kiera sa kriticky pozerala na svoj obraz, ktorý dorábala. Položila štetec a utrela si ruky do handričky, ktorú mala za pásom nohavíc. Pozrela sa cez okno na oblohu a zistila, že je už noc. Niekedy ju práca tak pohltila, že nevnímala, čo sa okolo nej deje. Venovala krátky pohľad na vytvorené dielo a zakryla ho plachtou. Zo stola si zobrala čaj, ktorý už dávno vychladol a podišla s hrnčekom v rukách k oknu. Páčila sa jej nočná scenéria odrážajúceho sa mesiaca na hladine jazera, ale to bolo všetko. Kedysi by sa možno nad tým viac rozplývala, ale dnes nie. Zrazu si všimla, ako niekto v susednej chatke zhasol svetlo. Trochu sa potešila, že má konečne spoločnosť, už sa bála, že v Lake Mills bude celý mesiac sama. Páčila sa jej Madisonova chatka, v ktorej teraz bola, ale pokukovala aj po Bartelovej chatke. Odišla od okna, položila prázdnu šálku na stôl a zvalila sa na sedačku. Aj keď bola vedľa izba s posteľou, najlepšie sa cítila práve tu. Ľahla si na bok a hneď zaspala.

Tma a klzká cesta pri jazere. Z diaľky bol počuť motor a pár sekúnd bolo vidieť aj žlté svetlá tmavého osobného auta, kde za volantom sedela žena a na zadných sedadlách mala dve podriemkavajúce dievčatá. Očividne sa niekam ponáhľala. Keď však veľkou rýchlosťou vošla do zákruty, dostala šmyk na zľadovatenej ceste a vyhodilo ju to rovno do jazera Rock lake. Náraz do vody a krik malých dievčat, ktoré boli v šoku, sa miešal so zvukom vody, ktorá sa valila do auta. Mladá žena sa nehýbala a celé čelo mala zakrvavené. Čelné sklo bolo po náraze rozbité a hrozilo, že tlak vody ho úplne vyrazí. Menšie dievčatko kričalo a plakalo, druhé sa ju snažilo vyslobodiť z bezpečnostného pásu. V tom sa sklo rozbilo a obe dievčatá boli pod ľadovou vodou. Pás sa uvoľnil a jedno z nich vyplávalo z auta na von. Po vynorení ledva lapalo po dychu a snažilo sa vyliezť na zmrznutú hladinu. Nasiaknuté šaty ťahali detské telíčko naspäť do tmavých hlbín zamrznutého jazera. Po chvíli klesalo ku dnu aj malé dievčatko.

Kiera sa zobudila celá spotená a vystrašená. Zdal sa jej zvláštny sen. Inštinktívne sa pozrela von oknom na jazero. Pomaly sa posadila a snažila sa stíšiť svoje srdce. Keď sa upokojila, pokúsila sa znova zaspať, ale výsledkom bolo len prehadzovanie sa z jednej strany na druhú. Nakoniec vstala a v kúpeľni si opláchla tvár. Pozrela sa do zrkadla a len tak pre seba si zamrmlala:
„ Ďalší odkaz sa už hlási....“

----------

11. Október 1991

Dnes som chodil po okolí a vypytoval sa domácich, čo si myslia o častých obetiach Rock lake. Mal som mierne obavy, či mi vôbec niečo povedia, lebo Lake Mills je menšia komunita, kde každý o každom vie a ak by niečo tajili, nič by som sa od nich nedozvedel. Našťastie boli všetci milí a zhovorčiví, a dozvedel som sa aj to, čo som nechcel vedieť. Napríklad mi jedna čašníčka v miestnom bufete povedala, že vedľa mňa, v Madisonovej chatke, je nejaká mladá maliarka. Alebo že babička Bakytová pečie v nedeľu tie najlepšie koláče v meste. Prišlo mi to zvláštne. Mal som pocit, akoby ich tešilo, že sa im v tom jazere niekto pár krát utopí. Moje podozrenie sa zväčšilo, keď mi pán Bartel s manželkou povedali niečo v tom zmysle, že im to priťahuje viacej zákazníkov ako kedysi. Nebolo by to po prvý krát, čo uzavretá komunita dávala obete aj v podobe ľudí kvôli dobrej úrode. Lenže, ako zistiť, kto to všetko riadi? Keď som sa vrátil do chaty, všimol som si stopy pod oknom do obývačky. Niekto tu bol a sliedil. Stopy končili v neďalekom lese, pri zadnej strane jazera. Musím zistíť, čo sa tu dopekla deje.

John dopisoval posledné slovo, keď ho niečo vyrušilo. Pozrel sa na jazero a na brehu videl ženskú postavu. Aj keď sa už slnko skrylo za najvyššie vrchy, jeho vycvičený zrak dokonale skenoval jej telo. Žena mala dlhé vlnité vlasy a súmernú tvár. Na pleciach mala pletené bolero a oblečené mala dlhé tričko, ktoré jej siahalo až pod zadok. Mala bledomodré, otrhané džínsy, miestami zašpinené od farebných fľakov. Zaujímalo ho, čo robí vonku a práve pri jazere. Pristihol sa, ako na ňu pozerá dlhšie, ako by mal a nepatrne sa začervenal. Zrazu sa žena obzerala, či ju niekto nesleduje. Možno ho zazrela, pretože sa otočila a rýchlym krokom sa ukryla do chatky.

Pred pár minútami...

Kiera začula volanie a nasledovala ženský hlas až k jazeru.
„ Pomôž mi.....prosím......“
Rozmýšľala, či ju možno uvidí, či to bude tá žena z toho jej sna. Každým krokom sa pomaly približovala k okraju hladiny a sledovala okolie, či sa niekto neblíži. Aj keď jej nebola zima, tuhšie sa zabalila do pleteného bolera.
„ Odkaz....manžel Ed.....nehoda....“
Snažila sa načúvať, ale vždy zachytila len útržky slov. Akoby niekto rýchlo rozprával, aby povedal všetko, čo má na srdci, lebo nemá veľa času. Podišla ešte bližšie, až jej špičky tenisiek boli namočené vo vode. Zavrela oči a sústredila sa na jediný zvuk.
„ ....povedz môjmu manželovi, že ho stále ľúbim, veľmi sa trápi...“
Duch ženy jej niečo hovoril a snažila sa počúvať, ale Kiera mala pocit, akoby ju niekto špehoval. Otvorila oči a poobzerala sa okolo seba. Všimla si okno na Bartelovej chatke a svietilo sa v nej. Otočila sa a rýchlo odišla. Ženský hlas sa už neozval, stratila spojenie keď sa prestala sústrediť. Keď zavrela dvere, hodila bolero do kresla a pripravila sa na maľovanie. Hlavou je prechádzalo veľa myšlienok a návrhov, ako bude obraz vyzerať, až namočila štetec do farby a spravila prvý ťah na bielom plátne.

John si v duchu vynadal za to, že ju z niečoho vyrušil a ona nezostala na svojom mieste, ale zavrela sa do chatky. Niekde vo svojom vnútri ju chcel znova vidieť. Potriasol hlavou, aby prestal na ňu myslieť. Usmial sa. Mal už 37 rokov a ako nejaký úchylák pokukoval po mladej babe od vedľa. Vzdychol si, z chodby zvesil svoju koženú bundu a vo vrecku nahmatal kľúče od Impaly. O pár minút už sedel za volantom a z rádia mu hrala Metallica. Svoju myseľ a hrdlo potreboval ovlažiť poriadne chladeným pivom.

O pár hodín neskôr...

Kiera si miešala farby v miske, keď sa zrazu nevedela nadýchnuť. Chytila sa za srdce, ktoré ju pri každom tlkote pichalo do hrude. Pozrela sa na hodinky a zahrešila. Položila misku aj farby v tube na stôl a vošla do kuchyne, kde mala pripravenú malú kozmetickú taštičku. Otvorila ju a vytiahla odtiaľ vrecko s liekmi. Vysypala si presné množstvo na dlaň, napustila si do pohára čistú vodu a zapila ich. Bolesť ju neprešla hneď, tak napustila vodu do varnej kanvice a zapla ju. Vytiahla zo skrinky biely hrnček s kvetinkami a hodila doň pár lyžičiek sypaného čaju, ktorý mala v čajovej dóze pri liekoch. Pomaly dýchala a bolesť konečne ustupovala. Chrbtom sa oprela o dres a prešla si rukou po vlasoch. V hlave sa jej vybavili spomienky na nemocnicu a operačný sál. So spomienkami sa jej vrátili aj všetky pocity, ktoré prežívala, keď ležala na posteli pripojená k rôznym prístrojom na záchranu. Kanvica začala signalizovať, že voda vrie, tak ju vypla. Zaliala si čaj a sledovala vychádzajúcu paru. Tak isto ako para sa vytratí aj ľudský život z tela človeka a už sa nevráti.

TBC....

Super ďalšia nová poviedka no zatiaľ to vyzerá zaujímavo vy ste tu všetci taký tvorivý ,že až až teším sa na pokračovanie

Vypadá to moc zajímavě Je skvělé, že píšeš povídku o Johnovi - moc jich tady není. Kiera slyší hlasy ze záhrobí Jsem moc zvědavá, jak se to vyvyne dál!

Ono je to tak trošku viacej romantika, ako nejaký ekšn príbeh Prečo práve tento žáner? Lebo čerpám z jedného sna, čo sa mi o Johnovi prisnil a ten bol krásne romantický, teda len určitá časť

----------

V Lake Mills sa rozvidnievalo a vtáci vítali nový deň s hlasným štebotom. Mestečko sa pomaly zobúdzalo, v bufete čašníčka zametala dlážku, v motoreste predavač vykladal na pult nový tovar a kvetinárka polievala svoje kvety vo vázach. Blížila sa jeseň a pár červenožltých listov padlo na hladinu jazera Rock lake. Kiera už dávno vstala a sledovala ranné prebúdzanie sa prírody. Bola pri okne, v rukách mala sladké kakao a zamračene sa pozerala na Bartelovu chatu. Všade naokolo panovalo ticho a pokoj. Ale túto idylku hodnú chvíľu narúšali divné zvuky vychádzajúce zo susedného domu. Nemusela dvakrát hádať, od čoho tie zvuky sú. Kedysi aj ona flámovala do neskorých nocí a zabávala sa s alkoholom, ale zábava skončila vždy ráno, keď sa človek prebral s poriadnou opicou. Nemohla to tak nechať. Položila čokoládový nápoj na stôl a zo sedačky si zobrala bolero, ktoré tam včera nechala. V polovici cesty zastala a premýšľala. Možno to bol hlúpy nápad. Čo keď je všetko v poriadku a nebude chcieť jej pomoc? V tom začula rachot, akoby niekomu padli hrnce na zem a následné zahrešenie. Odhodlane došla až pred dvere Bartelovej chatky a zaklopala. Keď sa nič nedialo a nikto sa nechystal otvoriť, zaklopala znova. Nič. Vzdychla si a z vlasov si vytiahla sponu, ktorá jej provizórne držala účes pokope. Keď ju vybrala, vlasy jej vo vlnách padli na chrbát a ona sa zohla, aby sa pohrala so zámkou. Netrvalo to dlho a po pár sekundách sa jej dvere otvorili. Vošla dovnútra a poobzerala sa okolo seba. V kuchyni na zemi videla padnuté hrnce, ktoré spadli zo sporáka. Na kraji dresu bol pohár a v ňom čistá voda, tak si z toho vyvodila záver, že keď sa chcel sused trochu osviežiť, drcol do hrnca, ktorý s poriadnym rámusom spadol a to mu spôsobilo ešte väčší bolehlav, ako mal. Zrazu začula spláchnutie záchoda a ťažké kroky, smerujúce rovno k nej. Zostala na mieste, ani sa nepohla. Z kúpeľne vyšiel muž, ktorý to večer riadne prehnal s alkoholom. Opuchnuté oči, strhaný výraz, držal sa za hlavu a čosi si mrmlal pod nosom. Keď zazrel Kieru, zrúkol:
„ Čo tu do pekla robíte?!?“
„ Ja....ja, prišla som vám pomôcť....“ zahabkala.
„ Nepotrebujem vašu pomoc!“
Ako to však povedal, už ho chytal ďalší záchvat dávenia. Kiera k nemu pohotovo priskočila a nasmerovala ho aspoň do kuchyne do dresu, kde dostal zo seba von posledné zvyšky svojho žalúdka. Keď skončil, pustila mu vodu, nech sa trochu opláchne. Otočila sa, aby schmatla riadovú handru, ktorú mu podala na utretie. Narovnal sa a chcel jej znova niečo povedať, ale Kiera ho zastavila a nariadila mu, nech si ľahne na sedačku. John sa jej zadíval do očí a po chvíli ju poslúchol. Ona zatiaľ trochu poupratovala tú menšiu spúšť, čo tam zanechal, do misky napustila ľadovú vodu a z kúpeľne zobrala menší uterák a namočila ho doň. Prišla k Johnovi, kľakla si a na čelo mu dala obklad. Ten ju ticho sledoval, až mala z toho divný pocit. Vstala a vrátila sa k nemu s pohárom vody, v ktorom plávala šumivá tabletka. Mala ju prichystanú, keď k nemu išla. Napil sa a znova sa ňu pozeral.
„ Prečo ste tu?“ opýtal sa už miernym hlasom.
„ Už som nemohla počúvať to vaše rytmické zvracanie so spevom vtákov. Jeden z vás bol často mimo tónu.“
Sadla si vedľa sedačky na zem a všimla si, ako sa mu spravili vejáriky vrások okolo očí, keď sa slabo usmial. Prišlo jej to veľmi milé.
„ Prepáčte, ak som vás vyrušil zo spánku....“
„ Aj keď som nespala, ospravedlnenie sa prijíma. A môžeme si tykať, ak chcete. Som Kiera.“
„ John.“
Keď si podali ruky, pocítila čosi zvláštne. Pozrela sa na neho a on jej ruku ešte držal vo svojej veľkej dlani. Potom ju pustil a ona sa zhlboka nadýchla. Zobrala mu z čela uterák, namočila ho do misky a znova vyžmýkaný mu ho dala naspäť. Obaja mlčali. Nakoniec Kiera vstala, dala si za ucho prameň vlasov a povedala:
„ Tak....myslím, že za pár hodín budeš v poriadku. Rada som ťa stretla.“
„ Aj keď to nebolo v dvakrát príjemnej situácii?“
„ Hovorí sa, že v núdzi poznáš priateľa.“
Chcel sa posadiť, ale bolesť v hlave ho znova položila. Kiera nevedela, čo s rukami, vlastne nevedela, čo tam ešte robí. Rozlúčila sa s ním a vyšla von. Prešla pár krokov a otočila sa. Usmiala sa a pokračovala smerom k svojej chate. Keď bola vnútri, oprela sa o dvere a neprechádzala ju dobrá nálada. Potriasla hlavou, aby s tými hriešnymi myšlienkami prestala. Nemôže si dovoliť mať vzťah. Zamračila sa a v duchu si hovorila všetky zákazy, ktoré dala sama sebe. Čo keby ho už zajtra nestretla? Nie, nesmie na seba upozorňovať a už vôbec nie sa tu s niekým zapliesť. Smutne si vzdychla a pozrela sa na zakrytý obraz. Ešte dobre, že má prácu, inak by stále dokola myslela na bezbranného suseda, ležiaceho na sedačke s krásnym úsmevom.

O pár hodín neskôr...

John sa zobudil a chvíľu nechápal, čo robí na sedačke. Potom si spomenul na bledomodré oči, ktoré ho z rána prepadli a úplne pohltili. Z rozjímania ho vyrušil tieň, ktorý prebehol pod obývačkovým oknom. To Johna hneď prebralo a vyšiel z domu, ani za sebou nezatvoril dvere. Cítil, že stopa je horúca a že narušiteľa chytí. Došiel až na kraj lesa, kde sa potom orientoval podľa nalomených vetvičiek alebo zadupaného lístia na zemi. Stopovanie mu vždy išlo najlepšie. Postupoval čoraz viac do lesa. Opatrne a potichu vytiahol zbraň, ktorú mal za pásom nohavíc a odistil ju. Tento nepatrný zvuk spôsobil, že sa v diaľke niečo pohlo. V duchu sa škodoradostne potešil, že neznámeho tak rýchlo našiel. V tom sa podivná kopa lístia zdvihla do výšky a spod nej vykukla asi 70 ročná starena. John zostal zarazene stáť a zložil zbraň.
„ Kto ste? Prečo ma sledujete?“
Babka mala zahmlený pohľad a približovala sa k nemu. Vystrela zvráskavenú ruku a ukazovákom ukazovala niekde medzi stromami. John sa opatrne pozrel tým smerom, ale nič konkrétne nevidel.
„ Prečo ma sledujete?“ zopakoval svoju otázku o niečo hlasnejšie ako prvýkrát.
Starena zachraptila a nakoniec povedala:
„ Ty...hľadáš to, čo je ukryté na dne jazera....“
John sa stretol už so všeličím, ale toto nečakal.
„ Vy viete, čo sa tu deje?“
„ Voda...Lorelei, to ona riadila auto....to ona neprišla s deťmi domov.“
„ Prečo ma sledujete?“
„ Ty ich musíš zachrániť!“
Skoro ho myklo, keď zrazu vykríkla. Ešte sa jej niečo spýtal, ale odpoveďou mu boli len samé táraniny, ktorým už vôbec nerozumel. Cítil sa trápne, keď starena začala hundrať, že smrdí horšie ako tchor. Keď vyšiel z lesa, ešte stále sa smial nad tým, ako chcel strieľať po nejakej šialenej babke. Bolo to zvláštne, ale svojím spôsobom mu pomohla. Keď sa vrátil do chaty, venoval pohľad na susedný dom a znova mal v hlave len Kieru. Pripomenula mu mladšie časy, keď ešte ako zelenáč robil u námorníctva a jeho prvou láskou bolo nekonečné a šíre more. Presne farbu mora mali aj jej oči. Prvá miestnosť, do ktorej potom vošiel, bola kúpeľňa, keď strčil hlavu pod studený prúd vody.

12. Október 1991

Dnes som zistil veľa nových vecí. Jednou z nich bolo aj to, že staré šialené babky, žijúce v lese, sa vedia pohybovať ako mladé srnky, keď na nich človek mieri zbraňou. Ale aby som tej lesnej víle banší nekrivdil, jej slová mi pomohli v prípade, ktorý mi Bobby dal. Pred pár rokmi sa v jazere utopila mladá žena Lolerei aj s deťmi Natalie a Roxie, keď havarovali na zľadovatenej ceste domov. Ich telá neskôr vylovili a pochovali. Jej manžel bol Ed Spancer, kedysi bol námorníkom, ale po smrti Lorelei a detí zostal tu, v Lake Mills a ako som sa dozvedel od Bartelovcov, najčastejšie ho človek nájde v bare. Musím sa priznať, že sa mu nečudujem. Stratil tých, ktorých miloval, celá rodina mu skončila pod hladinou jazera a ešte ich musel pochovať. Bude to znieť možno sebecky, ale mne aspoň zostali krásne deti, na ktoré neustále myslím. Sú mojim jediným svetlom v tomto hnusom svete, odkedy zomrela Mary. Takže zajtra nájdem Eda a porozprávam sa s ním. Je možné, že ako trúchliaci manžel sa dostal k tomu, ako oživiť svoju rodinu, ale nepodarilo sa mu to a teraz naštvaní duchovia tu topia nevinné obete.

P.S. S tým pitím by som mal asi vážne prestať, lebo potom moja opica privoláva do domu mladé maliarky s krásnym pohľadom...Alebo to bol len sen a zdalo sa mi to?

---------

Dean a Sam sa znudene pozerali na nejaký hororový film, keď zazvonil Bobbyho telefón. Zazvonil raz, potom bola dlhá pauza a o pár minút zazvonil znova. To bol jasný signál, že volá John, tak sa Dean rozbehol k telefónu a veselo sa opýtal:
„ Oci?“
„ Samozrejme, ty môj malý lovec.“ ozval sa John, rád, že počuje jeho hlas.
K Deanovi dobehol Sam a chcel od neho slúchadlo, ale brat mu ho ešte nechcel dať.
„ Kde si?“
„ V jednom mestečku vo Wisconsine. Niečo tu dorobím a vrátim sa rýchlo k vám. Ak počujem, zase sa bijete o slúchadlo. Daj mi Sama k telefónu.“
Dean sa chcel opýtať otca na viacero vecí, ale keď Sam počul svoje meno, víťazoslávne sa usmial a Dean mu musel prepustiť miesto pri telefóne. Pozorne však počúval, o čom rozprávajú.
„ Ahoj oci, ako sa máš?“
„ Bolo by mi lepšie, keby ste tu boli so mnou.“ vzdychol si trochu skľúčene John.
„ Tak prečo si nás nezobral?“
„ Sammy, dobre vieš, že som nemohol. Ako som hovoril, nebudem tu dlho a prídem za vami. Ako sa máš ty? Brat ťa poslúcha?“
Sam trochu zosmutnel a Dean si to všimol. Postrehol aj to, že otec šikovne uhol od témy.
„ Dean mi dnes zjedol posledné ovsené vločky na raňajky, keď som nachvíľu odbehol za ujom Bobbym do garáže.“
„ To nie je pravda! Ešte máme jednu krabicu ovsených vločiek, mohol si si ju zobrať!“
„ No jasné, a ty mi potom ako vždy ukradneš tú hračku, ktorá tam vo vnútri vždy je!“
„ Chlapci no tak, prestaňte. Dean, ty nejedz bratove raňajky a ty Sam, neodbiehaj od stola, keď vieš, že je tam jedlo a tvoj hladný brat.“
Bobby vošiel do obývačky a videl chlapcov, že už nepozerajú televíziu, ale že s niekým telefonujú. Podišiel k im a podľa hlasu počul, že to je John. Akurát ich oboch napomenul za dnešný raňajší súboj pri stole a usmial sa.
„ Je tam ujo Bobby teraz niekde pri vás?“
Obaja sa otočili za starším lovcom, ktorý si utieral špinavé ruky od oleja do handry a zobral si od Sama slúchadlo.
„ Už som tu. Ako pokračuješ?“
Bobby videl, že mladí Winchesterovci chcú načúvať, tak sa ich snažil odohnať, ale márne.
„ Niečo ťažšie si mi nemohol dať?“
„ Takže sa tam pekne zabávaš, ty starý morský vlk?“
John sa zasmial a pokračoval:
„ Pri týchto veciach má človek vždy o zábavu postarané. Ak budem vedieť niečo nové, ozvem sa.“
„ V to dúfam. Ešte ti dám tvojich synov, lebo obaja tu na mňa hádžu tie svoje psie oči a tým sa ťažko odoláva.“
Slúchadlo získal Dean, ktorý bol od Sama vyšší len o pár centimetrov a šikovne ho vychmatol Bobbymu z rúk. Obaja sa opýtali, kedy sa vráti a hovorili mu, ako veľmi im chýba. John sa usmieval aj dlho po tom, ako sa s nimi rozlúčil. Nevedel by si život bez nich predstaviť. Obaja mu pripomínali ich krásnu mamu, ktorá im každý večer hovorila o anjeloch, ktorí ich strážia. Škoda, že nestrážili aj ju samotnú. Pretrel si oči a dopil kávu, ktorá ho trochu prebrala. Pozrel na hodinky a zobral si svoju bundu. Na chodbe sa zastavil pred zrkadlom a pozrel sa na seba. Mal by sa trochu upraviť, prebehlo mu hlavou. Keď vychádzal von, zacítil lákavú vôňu vajíčok so slaninou, vychádzajúcu z Madisonovej chatky. Nasadol do Impaly a po chvíli myslel len na to, ako najrýchlejšie odtiaľto vypadne a vráti sa k svojej rodine.

TBC...

Poznámka autora: Dean tu má 12 a Sam 8 rokov, je to pár mesiacov pred Vianocami, kedy sa Sam dozvie skutočnú pravdu o Johnovi.

Další super část Moc se mi líbí styl, jakým to píšeš Tak John a Kiera... no jsem zvědavá, jak se to dál vyvine A poslední úsek, jak telefonoval synům byl moc pěkný

citácia :

Dean, ty nejedz bratove raňajky a ty Sam, neodbiehaj od stola, keď vieš, že je tam jedlo a tvoj hladný brat.“

Prostě skvělé!

Aj ja sa pripajam-to s tym hladnym bratom je uzasne. Perfektne si to vystihla A este stale sa smejem Este sa smejem No ja si nepomozem, ale este stale sa skerim No parada(a stale mi je smiesno)

jeeeeeeej Tiny užasná povídka a i styl prostě tam toho Johnyho vidím i cítím a ta babka v lese mě dostala prostě je to boží si king..jáhu fakt se mi to moc libííííí a sem zvědavá jak se to vyvine

Bože Tini ja ťa úplne milujem za túto poviedku ona je taká úžasná a najviac sa mi páčia scénky o malom Samovi a Deanovi ,že raňajkový súboj bitka o telefon 70 ročná babka úžasné to je a super je to aj jak si to John všetko zapisuje do toho denníka wow alebo ako sa s tou Kierou zoznámil také podarené úplne si viem predstaviť ten jeho úsmev čo na ňu hodil ,ale malý Dean a Sammy sú jaký haluzáci proste toto celé milujem a neviem sa dočkať na ďalšiu časť

Vám sa to páči, no wow, ja som happy vážne som moc rada, že ff zaujala Teraz sa ja usmievam ako slniečko na hnoji ALL!!!
Prikladám ďalšiu časť, nadväzuje na ten deň, kedy John volal s deťmi ( 13. Októbra 1991 ) Musím však dopredu upozorniť, že v nasledujúcom príspevku sú vulgárne slová, nakoľko som čerpala z reálnych vtipov Ja len aby som zajtra nemala schránku plnú listov od právnikov za nejakú ujmu, oki?

----------

O pár hodín neskôr, v miestnom bare...

Zvečerievalo sa a v miestnom bare sa pomaly zbierali zákazníci. Niektorí si prišli oddýchnuť po vyčerpávajúcom dni, iní niečo oslavovali a niekto ako Ed Spancer sem večer čo večer prišiel zapíjať žiaľ. Sedel v kúte a pred sebou mal už piaty pohár škótskej whisky. Postrehol, že si k nemu niekto prisadol. Bol to muž, asi okolo 40 rokov a vyzeral rovnako strhane ako on. Neznámy mal na sebe tričko s krátkymi rukávmi, takže si všimol jeho námornícke tetovanie.
„ Aj ty si podľahol modrému čaru života?“ prihovoril sa mu Ed.
John sa nemusel pýtať, o čom to hovorí, ako bývalý námorník mu veľmi dobre rozumel.
„ Dokým som nestretol svoju ženu, bol som do mora doslova zbláznený.“
„ Takže šťastne ženatý...“
John si odpil z fľašky piva, ktorú pred neho postavil barman a povedal:
„ Do jej smrti som bol ten najšťastnejší chlap na svete.“
Ed zdvihol pohľad od zlatého moku vo svojom pohári a pozrel sa na Johna s chápajúcim výrazom v tvári. Podal mu ruku a predstavil sa:
„ Som Ed Spancer. Snajper z Echa 2/4“
„ John Winchester. Desiatnik z Echa 2/1“ odpovedal mu pravdivo, nechcel mu klamať.
„ To sme sa možno niekedy stretli.“ skonštatoval Ed a pokynul barmanovi tiež o jedno pivo.
Po pár minútach sa rozprávali ako starí kamaráti, čo sa dlhšiu dobu nevideli. Konverzácia medzi chlapmi trvala až do neskorej noci, kedy už obaja spomínali na vtipné momenty počas služby na mori alebo sa zabávali neslušnými námorníckymi vtipmi. John dopíjal už štvrté chladené pivo a spomínal:
„ Nikdy nezabudnem na nášho Nitra. Ten vždy musel tresnúť nejakú kravinu. Raz sme sa celá posádka tak ožrali, že nikto nebol schopný stáť na nohách a samozrejme nás veliteľ nachytal. Začal na nás revať, že od zajtra nestrpí žiadneho opitého námorníka počas služby, inak ho vyhodí cez palubu. Nitro, huba nevymletá, sa ako-tak postavil, zasalutoval a vážne sa ho opýtal – Kapitán, snáď nechcete aby sa ponorka riadila sama?“
Ed sa uchechtol a povedal:
„ My sme zas mali takého Leštiča. Boli sme na špeciálnom snajperovom výcviku a na každý deň sme mali naplánované určité úlohy. Ráno sme všetci nastúpili do radu, okrem Leštiča. Veliteľ si to všimol a poslal poň nejakého zelenáča, ktorý sa od neho vrátil s odkazom, že Leštič má sexuálny deň. Našťastie sa na tom zasmial a nechal to tak. Keď sa to však zopakovalo aj na druhý deň, veliteľa humor prešiel a išiel za ním osobne. Vieš čo mu Leštič povedal, keď sa ho veliteľ pýtal, čo ten jeho sexuálny deň znamená?“
John zavrtel hlavou a Ed pokračoval:
„ Veliteľ, ja vám jebem celý váš špeciálny výcvik!“
Obaja sa hlasno zasmiali a museli uznať, že stvárali všelijaké blbosti, len aby sa zabavili. V bare okrem nich bolo ešte pár ľudí, ktorí platili poslednú rundu a odtackávali sa postupne domov. Johnov mierne opitý mozog zaregistroval známu postavu na opačnom konci barového pultu. Jediný pohľad do jej očí a v hlave mu začali behať hriešne myšlienky, ktoré ani nechcel zastaviť. Ed si všimol, že sa John niekam zadíval a pozrel sa jeho smerom na Kieru, ktorá už hádzala na pult zelené bankovky a odchádzala preč. Obdivne zahvízdal, pozerajúc jej na zadok a potľapkal Johna po pleci. Bezdôvodne sa zasmiali. Obaja dobre vedeli, že môžu len pozerať, ale inak nič viac. Prežili svoje najväčšie lásky, ktoré ich v živote stretli a ani jeden z nich si nevedel predstaviť, že by dokázal po tom všetkom vo svojom srdci nájsť miesto ešte pre niekoho nového. O pol hodinu vychádzali z baru a rozlúčili sa. Keď bol John pred dverami svojej chatky, snažil sa trafiť kľúč do zámky ale škaredo zahrešil a pozrel sa na susednú chatku, v ktorej sa svietilo. Rozmýšľal, čo asi tak robí. Vzápätí si vynadal do starých hlupákov a znova sa venoval neposlušnému zámku, ktorý nakoniec povolil a John sa s úľavou po pár krokoch zvalil na sedačku. Nechcel ani pomyslieť na to, ako ho bude ráno bolieť hlava. Mal sa krotiť. A možno to urobil naschvál. Uchechtol sa razom do sekundy zaspal.

Medzitým...

Pomohlo jej, keď dnes večer videla Eda Spancera osobne. Dokončila jeho postavu na obraze a o krok ustúpila, aby mohla kriticky zhodnotiť, či dokonale vystihla jeho osobu. Riadila sa podľa hlasu utopenej ženy, ktorú ráno začula, keď sa chcela osprchovať. Boli to jej posledné slová, ktoré jej chcela odkázať. Už len pár hodín a obraz bude hotový. Zo zadumania ju vyrušilo vrčanie motora čiernej Impaly. Nenápadne sa postavila k oknu a sledovala mužskú postavu až ku dverám. Spomenula si, že keď vošla do baru a počula Johnov hlas, jeho smiech, usmievala sa aj ona. Bol to príťažlivý kus chlapa, keď bol uvoľnený a nič ho netrápilo. Potom sa stretla s jeho pohľadom a myslela si, že zabudla dýchať. Prečo ho musela stretnúť práve teraz? Prečo polovica jej myšlienok sa zaoberá len Johnom? Všimla si, že sa mu nedarí odomknúť a otočil sa smerom k jej chate. Rýchlo sa skryla, aby ju nevidel a trochu sa začervenala. Po pár sekundách vykukla znova, ale už ho nevidela. Vzdychla si a zobrala štetec do ruky, aby pokračovala v rozrobenej práci.

----------

14. Október 1991

Vyškrtávam Eda zo zoznamu podozrivých, on to určite nebol. Nemá ani najmenšie poňatie o duchoch alebo iných týchto „supernatural“ veciach. Svojim spôsobom som rád, že s tým nič nemá. Je to fajn človek, ktorý toho dosť prežil. Musím si nájsť niečo proti bolesti hlavy, aby som sa mohol sústrediť. Uniká mi tu nejaká skutočnosť, ktorú som možno nepostrehol, alebo nepovažoval za dôležitú. Ale čo to do dofrasa je? Čo stále drží ducha Lorelei a jej deti v jazere? Možno –

John si písal záznam do denníka, keď zazvonil telefón a prerušil jeho myšlienku, ktorú práve chcel dokončiť. Pozrel sa na hodinky. Bolo ráno, čosi po deviatej. So zamračenou tvárou zdvihol slúchadlo a na druhom konci sa ozval Ed.
„ John, neviem....neuveríš, ale....Došiel by si do za mnou do lodenice?“
Prekvapil ho jeho vystrašený tón, ale ubezpečil ho, že o pár minút tam bude. Celú cestu v Impale rozmýšľal, čo ho mohlo tak vydesiť. Auto zastalo pred drevenou vysokou budovou, v ktorej sa nachádzal jeden nafukovací vojenský čln a vedľa neho bola menšia, trojmiestna biela loď. Eda našiel pri stole, na ktorom mal rôzne nákresy s obrysmi lodí. Ed sa k nemu otočil a vzrušene spustil:
„ Pamätáš si, ako som ti včera rozprával o Lorelei a našich deťoch? Ako som ti hovoril o tom, že som jej nestihol povedať, ako veľmi ju stále milujem a aký som hrdý na naše dievčatá?“
„ Hej, spomínam si....“
„ Možno ma budeš pokladať za blázna a možno som sa už naozaj zbláznil, ale....“ prerušil sa, aby spod stola vytiahol obraz, prikrytý plátnom a pokračoval:
„ Toto som dnes ráno našiel opreté o dvere lodenice.“
Rozbalil ho a John uvidel na obraze Eda, ako je v lodenici, sedí za stolom a očividne sa nad niečím trápi. Vedľa stola bolo staré kreslo, v ktorom sedela plavovlasá mladá žena a pozerala sa priamo na Eda. Pri nej boli dve malá dievčatá a hrali sa s drevenými loďkami na zemi. John sa na to pozeral s úžasom, pretože obraz s dokonalou presnosťou zachytával zariadenie lodenice do najmenších detailov. Znova sa ozval natešený Ed:
„ To je ona, moja Lolerei a deti. Sú také krásne, ako si ich pamätám naposledy.“
John uznanlivo kývol hlavou, ale nechápal, čo to všetko znamená. Ed si všimol jeho zmätený výraz a preto mu prstom na obraze ukázal okno, v ktorom bola záclona so zvláštnou potlačou. John si to porovnal so skutočnosťou, avšak reálna záclona bola čisto biela. Pozrel sa na obraz bližšie a všimol, že sú to slová, ukryté v záhyboch záclony. Bol to akoby odkaz, určený len Edovi.
„ Ľúbim ťa, Ed. Prepáč mi, že som neprišla domov. Prosím, netráp sa. Aj keď nás nevidíš, sme tu stále s tebou.“ prečítal Ed a od dojatia mu zvlhli oči. Usmial sa a povedal:
„ Vieš, niekedy som mal pocit, akoby tu niekto so mnou bol, keď som sám po večeroch pracoval na nákresoch. Alebo som počul detský smiech, keď spadla na zem jedna z tých drevených lodičiek, ktoré som pre dievčatá vyrobil. Možno si myslíš, že mi žiaľ zatemnil zdravý úsudok, ale.....“
„ Neboj sa, nezbláznil si sa.“ prerušil ho John a myslel to vážne.
Edovi odľahlo a znova sa pozeral na obraz, hltajúc každý namaľovaný milimeter.
„ Nevieš, kto ti ho tu nechal?“
„ Bohužiaľ nie. Žiaden list ani pozdrav som pri ňom nenašiel. Ale tu, v dolnom pravom rohu, sú iniciálky autora.“
John si to pozrel a prečítal si ich. Boli tam dve písmená, K a J, spoločne ozdobne prepletené.
„ Rád by som vedel, koho to je práca a odkiaľ tak dokonale pozná celú lodenicu.“ povedal zadumane Ed.
John neodpovedal, možno tušil, kto za tým môže byť, ale mohol sa aj mýliť. Položil Edovi ešte pár otázok a po odmietnutí menšieho „osvieženia“ sa pobral naspäť do svojej chaty. Keď odomykal dvere, pohľadom automaticky zablúdil k vedľajšiemu domu. Jeho podozrenie smerovalo presne na Kieru. O pár hodín neskôr sedel za notebookom a na stene mal poprilepované vytlačené poznámky alebo obrázky. Dalo mu to zabrať, aby vôbec niekde našiel zmienku o Kiere Jamesovej. Je maliarka, ale nikde svoje obrazy nevystavovala. Jej rodičia bývajú v Európe, ale často sa sťahujú kvôli svojmu zamestnaniu. Kiera si nikde nevedie účet, nevlastní kreditné karty, ale môže si dovoliť cestovať po Amerike a prenajať si nie dvakrát lacnú Madisonovu chatu. Nenašiel ani jediný lekársky záznam s jej menom. Mal pocit, akoby naháňal ducha. Viacej však nechápal, prečo sa tak dokonale tají pred svetom....

TBC...

Konečne som si to prečííítala a opäť skvelá časť super si to vymyslela a parádne si všetko opísala hrozne sa mi to páči a nemôžem sa dočkať ďalšej časti proste zbožňujem tvoje poviedky

SkreechTina, veľmi si ma potešila , tvoju poviedku som si prečítala z mp3 na kurze, je to také pohodové čítanie , zlepšila si mi náladu. Ešte dobre, že si ju von z tej hlavy dostala . Na začiatku:

citácia :

Niekedy až po strate blízkej osoby zistíme,...

bolo pekné, vymyslela si sama? Síce mi to pripomenulo niečo smutné, ale zasa tými výrokmi... teda John je niečo ako Dean, aspoň mne sa zdá. S tým písaním denníka- dobrý nápad a top citácia? Musím povedať, že som sa pri jej čítaní musela držať, lektorka práve niečo vysvetľovala, nemohla som sa tam začať smiať ako cvok aj tak stačil ten môj mimo úsmev.

citácia :

Cítil sa trápne, keď starena začala hundrať, že smrdí horšie ako tchor. Keď vyšiel z lesa, ešte stále sa smial nad tým, ako chcel strieľať po nejakej šialenej babke.

Teraz zisťujem, že si prihodila niečo nové, super.

Skvělé pokračování Moc se mi líbí originální téma této povídky! Jsem moc zvědavá co je Kiera vlastně zač Nejprve jsem myslela, že vím, kam ji mám tak zhruba zařadit, ale po téhle části už si tím nejsem tak jistá... Moc se těším na další část

renáta: Hej, ten príhovor na začiatku, to je z mojej hlavy, ale inšpirované tým, čo som niekedy počula alebo zažila
Prikladám sem o niečo kratšiu časť, lebo to, čo bude nasledovať potom, no to nechám na potom (len som sa do prčic sekla akurát v tom najlepšom na jednom slove a ani za svet neviem s tým pohnúť ďalej Dionka - požičiaš mi na chvíľu tú tvoju veľmo tvorivú múzu? :shame: )

----------

Ubehlo pár dní, odkedy dokončila obraz a tajne ho v noci položila o dvere Edovej lodenice. Bola spokojná sama so sebou, lebo sa jej podarilo doručiť ďalší odkaz. Slnko sa lenivo dvíhalo na oblohu a keď fúkol jemný vetrík, na zem padlo pár žltých listov. Našla si príjemné miesto na posedenie pri jazere a pozorovala zblúdilé vtáky, ktoré sa sťahovali do teplých krajín. Milovala, keď nemusela nič robiť a mohla len tak relaxovať, vychutnávajúc si aj tie najmenšie detaily prírody. Objala si kolená a spokojne si vydýchla. Skoro by aj zadriemala, keby sa jej pri uchu neozval detský hlások:
„ Prečo ma tu zabudli?“
Otvorila oči a porozhliadla po okolí. Spoznávala ju, bola to mladšia z dcér Spancerových, ktorú kreslila na obraz.
„ Roxie?“
Dievčatko zavzlykalo a znova sa opýtalo:
„ Prečo ma tu nechali?“
Kiera vstala a podišla bližšie k okraju jazera. Trochu ju to vyľakalo. Veď sa riadila presne podľa pokynov ich mamy Lorelei, tak na čo mohla zabudnúť? Zazdalo sa jej, že sa vo vode niečo pohlo. Vyzula sa a vyhrnula si nohavice až po kolená. Voda nebola dvakrát teplá, ale mala pocit, že ju tam musí ísť. Roxie fňukala a ešte niečo povedala, ale nerozumela jej. Uvidela kruhy vo vode, pár metrov od seba. Vošla hlbšie do jazera.
„ Kiera! Stoj!!“
Myklo ju, akoby sa prebrala z tranzu. Potom ju mužské mocné ruky zdvihli do náručia a vytiahli ju z vody von. Keď boli dostatočne ďaleko od brehu, pustili ju na zem a ona sa konečne pozrela na Johna, ktorý ju kontroloval, či je v poriadku. Kiera nechápala, čo sa stalo.
„ Ako...??“
John jej však neodpovedal a schmatol ju za lakeť, vlečúc ju až pred Madisonovu chatku. Pripadala si ako handrová bábika. Pred dverami sa mu vytrhla a prebodávala ho škaredým pohľadom, pretože tušila, že bude mať riadnu modrinu od toho, ako ju surovo stisol. Keď sa jej John pozrel do očí, mal pocit, že sa naňho rúti rozbúrený oceán. Otvoril ústa, že by jej aj chcel niečo povedať, ale znova ich zavrel. Pozrel sa na jazero, ktoré bolo pokojné, akoby sa tam pred chvíľou nič neudialo. Keď videla jeho výraz, mala chuť ho pohladiť po líci a ospravedlniť sa mu.
„ John...Ďakujem.“ povedala nakoniec.
Otočil sa k nej a pozrel sa jej do tváre. Vydýchol si, že sa už naňho nehnevá.
„ Neviem, či si o tom počula, ale v jazere Rock lake sa v poslednej dobe z nevysvetliteľných príčin topia mladé ženy a deti. Keď som ťa videl, ako zrazu kráčaš do vody....“
Bola naozaj prekvapená, keď to počula. Duchovia, ktorí sa s ňou doteraz skontaktovali, sa jej zdali milí a neškodní, chceli len odovzdať svoj posledný odkaz pre niekoho blízkeho. Trochu ju to desilo. Bola zároveň polichotená, že ju zachránil práve John.
„ Nevedela som o tom.“ a so slabým úsmevom dodala: „ Takže dnes som sa plávaniu s rybičkami vyhla.“
John sa usmial tiež a ten úsmev pôsobil na jej oči ako magnet. Nevedela z jeho pier odtrhnúť pohľad. Uvedomila, že musí vyzerať hlúpo, tak sa s ním rozpačito rozlúčila a ešte raz mu poďakovala za záchranu. Keď bola vo vnútri, zrazu cítila, ako jej srdce začalo prudko biť šialeným tempom. Dostala oneskorený záchvat zo šoku. Srdce jej pumpovalo ostošesť, mala pocit, že dlho ten tlkot nezvládne, že to s ňou švihne rovno o zem. Keď zapila lieky a spravila si teplý čaj do hrnčeka, upokojila sa. Eufória zo stretnutia s Johnom razom pominula, zosmutnela a do očí sa jej nahrnuli slzy. Prečo teraz? Prečo má pocit, akoby jej už nezostávalo veľa času? Prečo práve John?

O pár hodín neskôr...

Zvečerievalo sa a John sedel v izbe za stolom pri otvorenom denníku s perom v ruke.

17. Október 1991

Včera som rozmýšľal nad tým, že odtiaľto odídem. Duchov môže držať na mieste nejaký nevybavený odkaz, alebo nedokončená práca. Po tom, čo mi volal Ed, že mu niekto nechal obraz, na ktorom bol skrytý odkaz od jeho manželky Lorelei, som si myslel, že tu už nemám čo robiť. Ale to, čo sa stalo dnes ráno pri jazere, ma donútilo na pár dní zostať. Musím sa znova pozrieť na všetky spisy, znova všetko prečítať, prelistovať a možno niečo nájdem. Čo sa v skutočnosti stalo Edovej žene a jeho deťom? Ktorá z nich nenašla svoj pokoj a vraždí v hlbinách krásneho jazera?

Medzitým...

Kiera sedela na barovej stoličke pred obrazom a ťah, ktorý pred chvíľou namaľovala, premazávala inou farbou. To už bolo po tretíkrát a štvalo ju to. Vlastne mala chuť zobrať celý obraz von a našpliechať naň všetky farby, ktoré mala. To, čo chcela, zamazala, ale vstala a utrela si ruky do handričky. Ani sa na obraz nepozrela, hneď ho zakryla plátnom. Mala divnú, zlú náladu. Nič ju nebavilo, ale na druhej strane chcela niečo robiť, aby sa odpútala od čiernych myšlienok, ktoré ju celý deň ťažili na duši. Obloha už tmavla a objavovali sa prvé hviezdy. Ľahla si na sedačku, schúlila sa do klbka a počúvala pomalé rytmy z rádia, ktoré hralo Scorpions – Send me an angel.

O pár hodín neskôr...

Hodiny ukazovali čosi po deviatej večer, tak sa John rozhodol zavolať Bobbymu. Vedel, že určite nespí, ale chcel sa presvedčiť, či už spia jeho synovia. Po dohodnutom signály to zdvihol Bobby:
„ Počúvam.“
„ Bobby, vyskytol sa menší problém, ešte tu na pár dní zostanem.“ a stručne mu vysvetlil, čo nového sa dozvedel.
Čakal, čo mu na to skúsený lovec odpovie, keď zrazu začul rev, buchot a detský, škodoradostný smiech. Nemusel sa pýtať, čo sa asi deje.
„ Tentokrát to musel byť Dean.“ poznamenal Bobby a pokračoval:
„ Sammy dnes rozladil televízor a všetky programy nastavil na rozprávky, takže Dean nestihol svoj obľúbený seriál. Tušil som, že to bratovi určite vráti.“
V tom pribehol vysmiaty Dean v pyžame k telefónu a Bobby sa išiel pozrieť za Samom.
„ Ahoj otec, kedy prídeš?“
„ Dean, čo si zas urobil svojmu bratovi?“
„ Ale Sam začal prvý!“
„ Dean...“ povedal vážne John, ale mykalo mu kútikmi úst, keď si predstavil, ako u Bobbyho vedú jeho synovia svoje žabo-myšie vojny.
„ Len som namazal kľučky medom a zubnou pastou....“ priznal sa Dean.
„ Pekné od teba. Nezabudni to potom upratať, jasné?“
„ Jasné oci. Kedy sa už vrátiš? Koho lovíš?“
„ Asi až za pár dní prídem. Ostatné ti porozprávam, keď sa vrátim.“
Došiel Bobby aj so Samom, tiež v pyžame, a Dean vedel, že musí ísť upratať, ako mu povedal John. Zaželal mu dobrú noc a prenechal telefón bratovi.
„ Otec, Dean....“
„ Sammy, viem čo urobil. Tiež som počul, čo si urobil ty, takže nežaluj.“
„ Kedy už konečne prídeš domov?“
„ Pokazila sa mi Impala, takže za pár dní si po vás prídem.“
„ Čo sa na nej pokazilo?“
„ Prečo to potrebuješ vedieť?"
Sam nechcel otcovi povedať, že mu trochu neverí, že by sa mu pokazilo auto, preto zostal radšej ticho.
„ Sam, neboj, čoskoro prídem a budeme zase spolu, dobre?“
„ Idem už spať. Dobrú noc, oci.“
„ Dobrú noc, synak.“ povedal trochu smutne John.
Do telefónu sa mu ozval Bobby, ktorý sledoval, ako Sam vbehol do izby a tresol za sebou dverami.
„ Dlho to pred ním neutajíš.“
„ Viem, ale má len 8 rokov.“
„ Deanovi si to prezradil, tak prečo nie aj Samovi?“
„ Lebo Dean je iný. Bohužiaľ, skutočnú pravdu o tomto svete zažil na vlastnej koži, keď mal len 4 roky.“
Bobby si vzdychol. John možno pozabudol na to, že Sam je naozaj inteligentný chlapec a určite už niečo tuší.
„ Ohľade toho prípadu, najlepšie je sa presvedčiť do ich hrobu, či je všetko tak, ako má byť.“
„ Ďakujem, že mi na nich dávaš pozor.“
„ John, máš to, čo majú len niektorí dobrí lovci – rodinu. Tak si toho váž.“
John vedel, že má pravdu. Preto bol rozhodnutý vyriešiť celú záhadu čo najskôr.

TBC...

EDIT: Pripájam hudbu, aby ste si mohli vychutnať pieseň z rádia

Scorpions - Send Me A Angel

kód:

http://www.youtube.com/watch?v=s_lMNufI3hA

Tak, je to tu. Prenos sna do písomnej "reality" Najprv by som sa chcela poďakovať niki, že mi helfla s jedným slovíčkom a tak napomohla k pokračovaniu, potom Anwiel, ktorá mi včera svojimi postrehmi spravila "Jeff-day" a tiež mi tým tak napomohla k pokračovaniu tejto "horúcej" part.
UPOZORNENIE: V nasledujúcej časti je opis erotickej scény, vhodná od 15 rokov. Ten, kto nemá rád tento štýl písania, nech to radšej ani nečíta. Ten, komu to nevadí, enjoy

Toto sa odohráva tesne po telefonáte Johna so symni

O pár minút neskôr...

John stál pred dverami Madisonovej chatky a váhal, či má zaklopať. Videl, že má Kiera rozsvietené, len nevedel, či ho bude cez tú hudbu počuť. Nakoniec sa nadýchol a odhodlane zaklopal. Čakal, že mu každú chvíľu otvorí, ale nič sa nestalo. Znova zaklopal. Nakoniec vytiahol svoj špeciálny pakľúč a do sekundy mal dvere otvorené. Z rádia sa ozývala pieseň Metallica – Nothing else matters a Kiera ležala na sedačke, objímajúc vankúš a všimol si aj usušené slzy na tvári. Pomaly k nej podišiel, sklonil sa, jemne ju chytil za plece a slabo ňou potriasol. Hneď sa prebrala, otvorila oči dokorán a trochu nechápavo sa pozrela na Johna. Posadila sa a rukou si prešla po čiernych vlasoch.
„ Deje sa niečo?“ hlesla trochu zachrípnuto.
Na Johna jej hlas pôsobil ako hlas vábivej sirény. Pozeral sa na ňu a kochal sa jej zobudenou krásou.
„ Prišiel som ťa pozrieť, či si v poriadku po tom, čo sa stalo dnes ráno.“
„ Myslím, že som v pohode. Pakľúč?“
Otázkou narážala na to, ako sa k nej dostal.
„ Presne tak. Ty si čo použila, keď si mi išla vtedy pomôcť s opicou?“
„ Obyčajnú sponku do vlasov.“ a usmiala sa na neho.
Vstala a namierila si to rovno do kuchyne. John sledoval každý jej pohyb.
„ Čo si dáš na pitie? Kávu, čaj alebo kakao?“
„ Sprav mi to, čo si dáš aj ty.“
„ Takže kakao.“
Ešte predtým, ako si otvorila chladničku, sa šibalsky usmiala a John si to všimol. Vybrala z nej mlieko vo fľaši a prichystala si dva hrnčeky, do ktorých nasypala kakao, ktoré mala hneď vedľa svojej taštičky s liekmi. V rádiu moderátor zahlásil, že nasleduje nonstop rockové kolo a poprial všetkým poslucháčom krásnu a divokú noc. Hneď prvá skladba, ktorá zaznela, bola od Kansasu – Dust in the wind.
„ Ako dlho tu si?“
„ Budú to už dva týždne, čo som si to tu prenajala.“ pozrela na neho a pokračovala: „ Pani, čo mi dávala kľúče od chaty, mi povedala jednu dôležitú vec – aby som sa pri dverách vždy vyzula.“
Všimol si, že pobehuje po hnedých dlaždiciach na boso. Kiera sa šikovne obracala v kuchyni a John ju zatiaľ vyspovedal ďalej:
„ Živíš sa obrazmi, alebo aj niečím iným?“
„ Našťastie nie len obrazmi.“ spresnila ho a oblizla lyžicu, ktorou miešala vriace mlieko v rajničke.
„ Prečo si ráno vošla do jazera? Voda nie je moc teplá v tomto období....“
„ Niečo ma tam volalo....“
Zaliala hnedý prášok v hrnčekoch a celú obývačku zaplavila príjemná vôňa exotickej čokolády. Preniesla kakao na stolík, kde už v kresle sedel John a keď si sadla aj ona, vážne sa ho spýtala:
„ John, prečo sa na to všetko pýtaš?“
„ Som len zvedavý.“
„ Mne to pripadá, že ma z niečoho skúšaš, alebo upodozrievaš. Takže rovno povedz, čo chceš.“
John fúkal do horúceho nápoja a pozrel sa jej priamo do bledomodrých očí.
„ Nechala si Edovi Spancerovi pri lodenici obraz, na ktorom bol skrytý odkaz od jeho manželky?“
Kiera sa oprela a s ľadovou pokojnosťou sa priznala:
„ Áno, nechala, a nie, v živote som nebola v jeho lodenici.“
„ Ako si potom vedela, čo máš namaľovať?“
„ Už si sa ma pýtal dosť, teraz som na rade ja. Ako si vedel, že som bola ráno pri jazere? Sleduješ ma?“
Elegantne ho zahnala do úzkych. Mohol jej povedať hocijakú nepravdivú historku o tom, že náhodou tam bol, alebo že sa náhodou pozeral von oknom, ale niečo v jeho vnútri ho donútilo hovoriť pravdu.
„ Sledujem ťa, lebo nestretávam často ľudí, ktorí odovzdávajú odkazy od mŕtvych duší.“
„ Kto vlastne si?“
„ Som lovec. Lovím Démonov, duchov, alebo iné príšery, ktoré zabíjajú a vraždia ľudí.“
Len čo to dopovedal, vynadal si do debilov. Porušil pravidlo, ktoré sám sebe dal. Nikdy nehovoriť o tom, čo v skutočnosti robí, hlavne osobám opačného pohlavia. Pri Kiere mal však pocit, že mu bude rozumieť, že ho pochopí. Skúmala ho, či hovorí pravdu. Cítil sa, akoby bol pod skenerom.
„ A čo Anjeli?“
John očakával všeličo, ale toto ho trochu zaskočilo. Kiera svoju otázku spresnila:
„ Vieš, hovorí sa, že existujú Anjeli a Démoni. Stretol si sa niekedy aj s Anjelom?“
„ Nie, nestretol.“
„ Vieš prečo? Pretože ty si vlastne Anjel pre všetkých ľudí, ktorým takto nepriamo zachraňuješ život.“
Kiera si rýchlo odpila, aby si popálila ten svoj ukecaný jazyk, ktorý ju zradil. Začervenala sa a John pochopil, že to bol od nej úprimný kompliment.
„ Svojím spôsobom si ním aj ty.“
Povedal to od srdca, pretože si spomenul na Edov šťastný výraz, keď mal jej obraz v rukách. Položila si hrnček na stôl a dlho sa mu pozrela na pery, dokým svoj pohľad nepresunula do jeho očí. On už svoje kakao do polovice vypil a cítil, ako mu horúčava zalieva celé telo. Všimol si, ako sa usmiala.
„ Inak, zabudla som ti povedať, že máš pekné fúzy.“
John bol čerstvo oholený, takže rýchlo pochopil, čo tým myslí. Zotrel si z zvyšky sladkého nápoja nad hornou perou a opýtal sa jej:
„ Už tam nič nemám?“
„ Nie, už nič.“ odvetila so smiechom.
To, čo potom John urobil, si odôvodňoval jedine užitím toho hnedého afrodiziaka, alebo aj tým, že od rána, každú voľnú chvíľu, nedokázal na nič iné myslieť, len na toto. Vstal, obišiel stolík, zohol sa, aby zobral jej tvár do rúk a pobozkal ju. Nevedel, ako bude na to reagovať a bolo mu to aj jedno. Bolo to silnejšie ako on a už nemohol dlhšie tejto svojej tajnej túžbe odolávať. Po chvíli sa odtiahol, aby nabral do pľúc kyslík a s miernymi obavami čakal, čo urobí Kiera. Keď zdvihla ruku, myslel si, že schytá riadnu štípanú, ale prekvapilo ho, keď ho pohladila a zašepkala:
„ Predsa len ti tam niečo ešte zostalo.“ a prisala na jeho ústa.
John ju svojou váhou pomaly zatláčal do sedačky, dokým Kiera neležala a on nebol obkročmo nad ňou. Rukou mu vošla do vlasov a jemne sa mu zahryzla do spodnej pery. Keď ich jazyky k sebe našli vytúženú cestu, splietali sa v pomalom tanci, skúmajúc jeden druhého. Neistota alebo strach sa u Johna definitívne vytratili, len čo Kiera slabo vzdychla, keď sa na sekundu vzdialil od jej červených pier. Usmial sa a s potešením vyhovel jej nevyslovenej prosbe, ktorú mala v očiach. Zároveň jej rukou prechádzal po tele, vychutnávajúc si jej krivky. Možno to bol posledný kúsok zdravého rozumu, ktorý mu signalizoval, že by mal ubrzdiť. Kiera sa mu nevysmiala, ani ho neposlala preč so slovami, že je blázon. Táto žena si zaslúži niečo viac, ako obyčajný päť minútový sex na sedačke, povedal si v duchu. Z úst sa presunul k jej uchu, kde jej zachrípnuto zašepkal:
„ Počkaj chvíľu...“ a zdvihol ju do náručia.
Miestnosťou sa niesli lenivé gitarové tóny piesne Strange face of love od Tito and Tarantula. John prešiel pár krokov a vošiel do spálne, kde kraľovala veľká posteľ z tmavého dreva s bledohnedými návliečkami. Priam úctivo ju položil na podušky, aby ju mohol znova zasypávať bozkami. Pre Kieru to bolo niečo nadpozemské, keď sa začal venovať je uchu. Zatvorila oči a nechala sa rozmaznávať. Telom jej prešli zimomriavky, keď cítila Johnov jazyk na krku, ktorý pomaličky smeroval ešte nižšie. Mala pocit, že s každým najmenším pohybom sa v jej tele zväčšuje plameň, ktorý v nej rozpútal tajomný lovec zo susednej chatky. Netušila, že v tak drsne pôsobiacom chlapovi je toľko nehy a pozornosti. John bol nad Kierou stále z boku, keď zrazu zacítil menší pohyb jej nôh, využil jasné pozvanie bez slov a svoje mocné telo presunul priamo nad ňu. Prvá prekážka nastala pri výstrihu jej trička, ktoré mu nedovoľovalo pokračovať v skúmaní toho, čo zakrývalo. Venoval jej krátky bozk na čelo, nezbedne sa usmial a presunul svoje ruky na koniec trička. Trochu mu pomohla a o pár sekúnd bolo na zemi vedľa postele. Musel sa zastaviť a pokochať krásou, ktorá sa pred ním objavila. Zobral jej dlane do rúk a položil si ich na tvár. Cítila pod končekmi prstov, že sa spokojne usmieva. Prezradili ho aj jeho hnedé oči, ktoré sa ňu s túžbou pozerali v slabom svetle vychádzajúcom z obývačky. Palcami mu prešla po brade a pritiahla sa k nemu tak, aby ho mohla pobozkať. Potom šikovne vymenila strany, takže to bol John, kto teraz ležal a bol vydaný napospas hriešnym myšlienkam Kiery. Bolo to nečakané a pohľad na polonahú roztúženú ženu nad ním bola pastva pre jeho oči. Keď sa zohla, aby si vychutnala jeho pery, vošiel jej jednou rukou do vlasov, aby bozk prehĺbil. Potom sa presunula o niečo nižšie, až k Johnovmu opasku na nohaviciach a šibalsky sa neho pozrela. John sťažka prehltol. Kiera mu začala pomaly, kúsok po kúsku, vyhŕňať tričko, prechádzajúc prstami po jeho bruchu, svalnatej hrudi, až mu ho vyzliekla úplne. Na zem padol ďalší kus oblečenia. Keď sa znova prisala na jeho ústa, prechádzala mu dlaňami po svalnatých ramenách, ktoré boli skrášlené námorníckymi tetovaniami. Odtiahla sa a John zacítil dotyk jej vlasov na hrudi. Keď mu jazykom spravila mučivú čiaru od krku až po pupok, zavrel oči, zaklonil hlavu a zavzdychal, čo Kieru škodoradostne potešilo.
„ Ty potvora...“ šepol blažene.
Do vytrženia ho dostával však fakt, že mala na sebe podprsenku, ktorá ešte viac dráždila jeho zmysly, keď sa mu obtrela o brucho.
Nadvihol sa, pritiahol si Kieru jednou rukou k sebe, druhou ju chytil za zadok v džínsach a oprel sa o vysoké vyrezávané čelo postele. Pokrčil nohy v kolenách, takže sa mu zošmykla až do lona. Bola v zajatí jeho objatia a vyhovovalo jej to. Z tej tesnej blízkosti ich tiel a zo zistenia, ako veľmi po nej John túži, sa jej zrýchlil dych a vrhla sa na jeho pery. Čím tesnejšie sa na neho tlačila, tým väčšmi mal chuť dať čo najrýchlejšie preč tú prekliatu vec, ktorá v sebe ukrývala dva vzácne poklady, čakajúce len na neho. Keď ju hladil po chrbte, na malú chvíľu mal pochybnosti, či nevyšiel z cviku, ale tie rýchlo z neho opadli spolu s jej podprsenkou na zem vedľa postele. Kiera zacítila závan vzduchu na hrudi a trochu sa odtiahla, opatrne sa oprúc o jeho kolená. Presunula mu ruky z jej drieku na prsia, ktoré sa rytmicky nadvíhali pri každom nadýchnutí. Johnovi sadli do rúk ako uliate a bol očarený ich dokonalosťou. Obsypával Kierin krk bozkami, keď zrazu prestal a pozrel sa lepšie na jazvu, ktorú zacítil pod prstami presne medzi prsiami. Spýtavo sa na ňu zahľadel a videl, ako jej zahanbene zrumeneli líca. Nebola hrdá na jedinú spomienku, ktorú nikdy nevymaže zo svojho života. Pripomínala jej veľa smutných vecí – autohaváriu, nemocnicu, pohreb priateľa....John zazrel v jej očiach strach. Nechcel aby táto krásna chvíľa skončila tým, že by sa jej zbytočne na niečo pýtal. Pohladil ju po tvári a pritiahol si ju k sebe bližšie. Keď sa jeho pery dotkli jazvy, bolo to ako dotyk motýlích krídel. Kiera bola dojatá a pri bozku, ktorý mu vďačne venovala, sa jej skotúľala menšia slza po líci. John ju zložil na posteľ a hodnú chvíľu sa venoval jej tvári. Kiera z tých nežností, ktoré je šepkal do ucha, skoro nedýchala a slastne zavrela oči, vychutnávajúc si jeho hlas. Keď cítila jeho prsty, ako sa láskajú s jej stvrdnutou bradavkou, razom zabudla na jazvu, zahryzla si do pery a želala si, aby neprestával. John si všimol, ako jej telo reaguje na jeho dotyky a bol rád, že znova videl v jej očiach vášeň a nie smútok.
Keď sa venoval každému kúsku jej tela, najprv ho držala okolo krku, potom ho chytila za plecia a keď jej jazykom krúžil pri pupku, zaryla mu nechty do kože. Trochu sykol, ale usmial sa a zmocnil sa jej pier, ktorých sa stále nevedel nasýtiť. Zároveň využil túto chvíľku na to, aby jej uvoľnenou rukou rozopol zips na džínsoch. Aj keď sa mu nechcelo, musel sa od nej odtiahnuť a vyzliecť jej ich. Pomalé odhaľovanie jej nôh a hriešny úsmev, ktorým ho obdarovala, mu spôsobovalo nutkanie sa jej rýchlo zmocniť. Keď džínsy našli svoje miesto na zemi, prešiel jej dlaňami po vnútornej strane stehien, venoval jej bozk na brucho a celou váhou sa na ňu položil, berúc jej dych ďalšími bozkami. Keď cítila Johna na svojom skoro nahom tele, bola v siedmom nebi. Vedela však, že k úplnému blahu by sa potrebovala zbaviť jeho nohavíc, ktoré sa jej drsne treli o nohy. Výmena strán prebehla bez slov a John s potešením sledoval, ako sa pustila do rozopínania jeho hnedého opasku so striebornou prackou. Prsty jej pracovali naozaj rýchlo, lebo o pár sekúnd pocítil oslobodzujúce uvoľnenie v okolí pása. S jeho menšou pomocou dopadli nohavice vedľa postele. Všimla si, že sa usmieva a naklonila sa k nemu, mysliac si, že sa rukami presunie nižšie, aby zdolala predposlednú prekážku večera v podobe jeho obtiahnutých čiernych trenírok, ktoré dokonale rysovali jeho hriešny zadok. On jej však akoby čítal myšlienky a včas ju zastavil tým, že ju objal a pritiahol k sebe, takže ruky mala uväznené na jeho hrudi.
„ To nie je fér....“ ticho zaprotestovala Kiera.
John sa len nezbedne uškrnul a ešte viac ju k sebe pritlačil. Jej protestný povzdych zanikol vo vášnivom bozku, ktorý v oboch zväčšoval nenásytný plameň žiadostivosti. Bola ním omámená a citlivo vnímala aj ten najmenší dotyk jeho prstov na svojom tele. Keď ju mal znova vo svojej moci pod sebou, začal jej pomaly sťahovať nohavičky za čipkovaný okraj. Kiera bola ako v ohni, keď jej dlaňou prešiel po lone, tváriac sa, že to bolo nechtiac. Ticho sa zasmiala na tom jeho nevinnom výraze a telom spolupracovala pri vyzliekaní jej dolného kusu spodného prádla. Kam presne dopadlo, ju vôbec netrápilo. Keď sa John nad ňou trochu nadvihol, využila túto chvíľku, aby mu provokatívne prešla palcom na nohe po čiernej bavlnenej látke, ktorá obopínala jeho vzpriamenú mužnosť. Počula, ako sa zhlboka nadýchol a drsne sa zmocnil jej pier. O pár sekúnd ležali Johnove sexi trenky na zemi. Po zbavení sa aj poslednej prekážky, sa Johnova myseľ zahmlila a bol hnaný živočíšnou túžbou po žene, ktorá ho čoraz viac privádzala na pokraj šialenstva. John zobral jej ruky z jeho tváre, preplietol si s ňou prsty na poduške a bozkávajúc ju na krk, nečakane do nej vnikol. Bol to oslobodzujúci pocit pre oboch, kedy ich tajné túžby sa stali skutočnosťou. Kiera zavzdychala a slastne zavrela oči. Splynutie ich tiel bolo pre ňu niečo očarujúce, čo doteraz ešte nezažila. Keď John videl jej blažený výraz na tvári, povzbudilo ho to, aby dokončil, čo začal. Ich telá si navzájom dokonale rozumeli a v zrýchľujúcom sa rytme ich vášnivého tanca obaja strácali pojem o čase a priestore. Najhlavnejšie pre nich v tej úžasnej chvíli bolo, že cítia jeden druhého do tých najmenších detailov. Aj ten najjemnejší záchvev jej tela bol pre Johna tým najerotickejším zážitkom, aký s ňou mohol zažiť. Z posledných síl sa snažil Kieru doviesť k rovnakému vrcholu ako seba. Srdce mu bilo ako splašený kôň a keď už vedel, že prichádza ten správny moment, pobozkal Kieru lačne na ústa, tlmiac jej sexi výkrik spokojnosti. Pochopila, že týmto gestom maskoval aj svoje uspokojenie, ktoré prešlo celým jeho telom a prenieslo sa aj na ňu. Oprel si čelo o jej a ona cítila jeho rozhorúčený dych na koži. Pozrel sa jej do očí a mal pocit, že sa v tých bledomodrých hlbinách utopí. Pohladila ho po tvári a jazykom mu prešla po perách. Výzva bola jasná obom a John sa jej s radosťou prisal na ústa, pripravujúc sa v duchu a divoké hodiny sladkého mučenia, ktoré ho ešte čakali.

TBC...

EDIT: Znova pripájam hudbu, ktorá zaznievala z rádia v rockovom kole

kód:

http://www.youtube.com/watch?v=JgiGrXpOhYg

kód:

http://www.youtube.com/watch?v=hkbdP7sq0w8

kód:

http://www.youtube.com/watch?v=DYUIlu40N_I

SkreechTina ja ta milujem!!!!
totooo bolo proste uuzasne pokracovanie !!!....joj ved ani som nedychala poriadne ked som to citala!!!! VYNIKAJUUUCO si pochopila co sme od teba ziadali!!! Juuuj cela ta poviedka je uuuzasnaaa!!!! a to zakoncenie take sibalskeee

stala si sa tu mojim "dalsim" bohom tejto uzasne straanky !! klaniam sa pred tebou

Ďakujem, pekne sa číta, že som ulahodila tak náročnému čitateľovi Naozaj si stieram z čela pot, lebo som dosť tŕpla, ako kto vezme túto časť Takže ešte raz dik za krásny comment

Tini, ty si dokázala to, čo nedokázal ani sám John v seriáli - musím sa priznať, že som ho nemala nejak veľmi rada , ale po tom, ako čítam túto poviedku ho jednoducho zbožňujem!!!! a môžem povedať, že taký názor som mala aj pred tou poslednou kapitolou
ale táto posledná kapitola bola proste to sa nijak inak vyjadriť nedá ja som miestami ani nedýchala...to bolo jednoducho bombové
ako vidím, Dionka nakazila aj teba ja mám pocit, že tiež čosi takého zakomponujem, lebo popri takejto poviedke sa nedá myslieť na nič iné
naozaj, SKVELÉ!!!!
ja idem urobiť wall s Johnom špeciálne pre teba jednoducho to musím nejak oceniť

EDIT: wall už máš v multimédiách, dúfam, že sa bude páčiť

dzajnisko: Ten wall je naprosto dokonalý už sa na mňa John kuká z plochy a teraz keď píšem tento príspevok, tak mám zmenšené okno, aby som sa mohla stále ním kochať, naozaj dik moc, že si ho spravila Hej, veru Dionka nás takto nevinné dievčatá nakazila

Ako vďaku za vaše milé slová pridávam ďlašiu časť

-----------

O pár hodín neskôr...

Bola ešte noc, ale len pár hviezd zdobilo indigovo-modrú oblohu. Hodinky ukazovali čosi po tretej ráno a Kiera lenivo otvorila oči. Jej vnútorný budík ju zobudil presne na to, aby si dala svoju obvyklú dávku liekov. Opatrne si sadla a tešil ju pohľad na chlapa vedľa nej. Prešla si rukou po vlasoch a spomínala na ten najlepší sex vo svojom živote, ktorý s ním zažila. Pomaly vstala z postele, zabalená do návlečky, ktorou boli obaja prikrytí a dúfala, že to Johna nezobudilo. Videla, ako sa pomrvil, ale nič viac. Kochala sa pohľadom na jeho nahé, oddychujúce telo a začervenala sa. V kuchyni sa stále svietilo, tak zhasla a stíšila rádio, ktoré hralo Scorpions – Still loving you. Bola to krásna pieseň a možno by si ju vypočula až do konca, keby nemala v posteli Johna. Užila svoju dávku liekov a po chvíli sa vrátila do spálne. Keď si k nemu ľahla, pohol sa a niečo zamrmlal. Potom otvoril oči a usmial sa na ňu.
„ Bola mi zima bez teba.“ zatiahol lenivo a majetnícky si ju privinul na hruď.
Usmiala sa a pohladila ho po tvári, pričom prstami jemne prešla po jeho jazve pri spánku. Venovala mu horúci bozk a potom sa mu schúlila do náručia. Bola dokonale šťastná, ale niekde vo svojom vnútri tušila, že to možno nebude na dlho. Zatvorila oči a zlé myšlienky v jej hlave vystriedal krásny zvuk Johnovho srdca, ktoré mu bilo v pravidelnom rytme. Ešte zacítila, ako John cez nich prehodil návlečku a potom sa ponorila do bezsenného spánku.

Medzitým...

John si všimol, keď od neho odišla z postele. Podľa zvukov však vedel, že bola v kuchyni a keď sa vrátila, bol rád. Keď sa jej nahé telo k nemu primklo a ako malé dieťa sa mu schúlila do náručia, nemohol prestať rozmýšľať nad tým, koľko tajomstiev v sebe táto nežná bytosť ukrýva. Spomenul si na jej jazvu, aj na to, ako sa hanbila, keď jej na to došiel. Podľa jej pravidelného dychu zistil, že už spí. Pevnejšie ju zovrel medzi ramenami a po chvíli zaspal aj on.

Neskôr...

John sa zobudil na to, ako zacítil štipľavý smrad, akoby niekde horelo. Zistil, že Kiera neleží vedľa neho a zmocnila sa ho panika. Hodil na seba nohavice a vošiel do kuchyne, obávajúc sa toho najhoršieho. S úľavou si vydýchol, keď videl, ako Kiera mávala handrou nad hriankovačom, z ktorého vychádzal tenký prúžok sivého dymu. Všimla si, že už nie je sama a ospravedlňujúco sa na Johna usmiala. Trochu ju však vydesil jeho výraz, akým sa na ňu pozeral. John sa otočil naspäť do spálne a vrátil sa oblečený. Ona len nechápavo pozerala, čo sa deje, keď k nej pristúpil, chytil jej tvár do dlaní a dlho, nežne ju pobozkal. Potom od nej odstúpil a pozrel sa jej previnilo priamo do očí.
„ Kiera, prepáč mi to, ale...Zatiahol som ťa do niečoho....“
Videla, ako sa mu ťažko hľadajú slová, ale po veľkom nádychu odhodlane pokračoval:
„ Nikdy by som si neodpustil, ak by sa ti niečo stalo len preto, že si ma spoznala. Zažil som s tebou niečo, na čo nikdy nezabudnem, za čo som ti neskonale vďačný, ale...“
Nastalo ťaživé ticho a John tŕpol, čo mu na to povie.
„ Rozumiem.“ šepla.
Díval sa jej do tváre, či to myslí vážne, ale ten pohľad bol tak ťažko identifikovateľný, že nevedel, ako si ho má vysvetliť. Slabo sa usmiala a dodala:
„ Vážne, rozumiem, čo si chcel povedať.“
Keď o pár minút za sebou zatváral dvere Madisonovej chatky, pripadal si ako najväčší hlupák na svete. To, čo urobil, si vyčítal aj dlho po tom, ako už bol vo svojej chate a cez okno sa pozeral na jazero, ktoré sa zdalo byť pokojné. Na rozdiel od jazera, v jeho vnútri bol nepokoj, ktorý najviac súvisel so ženou so smutnými bledomodrými očami. Po stý krát si vynadal do idiotov, ale na druhej sa strane sa ubezpečoval, že iné riešenie neprichádzalo do úvahy. Bolestivé spomienky na Mary, prilepenú na stope, zistenie, že bola zabitá Démonom, o ktorom nič nevedel.... Nie, nemohol do tohto sveta zatiahnuť aj ju. Ak chcel Kieru ochrániť, musel od nej odísť.

18. Október 1991

Keď som našiel hrob, kde pochovali Lolerei a jej deti, očakával som, že prídem na niečo nové, čo ma posunie ďalej. Po vyhrabaní som zistil, že v rakvách sú tri telá, v strednom štádiu rozkladu. Spomenul som si na obraz, kde boli namaľované Edove dcéry a nesedela mi tvár Roxie. Keď som si na ne posvietil baterkou, zistil som, kto asi vraždí v jazere Rock lake. Telá som pre istotou posolil a spálil a vrátil sa do chaty. Pozorne som si preštudoval lekárske spisy, ktoré boli dokonale sfalšované, na prvý pohľad dokonalé, ako originál. Takže predsa len v tom má prsty celá komunita. Možno sa nenašlo pravé telo malej Roxie a nechceli zarmucovať Eda ešte touto zlou správou, tak všetko sfalšovali a Ed pochoval so svojou ženou a Natalie aj telo neznámej dievčiny. Lenže ako teraz nájdem na dne jazera skutočnú Roxie?

John zapísal čistú stranu svojimi poznámkami, zavrel denník, vstal od stola a zamieril si to rovno k oknu. Vonku bola tma a v susednej chatke sa svietilo. Nevidel však žiaden tieň, takže nevedel, čo asi Kiera robí. Neuplynula ani minúta, aby na ňu nemyslel. Vzbĺka v ňom zlosť a kopol do stoličky, ktorá sa s rachotom zvalila na zem. Ten zvuk však bol len slabou náplasťou na jeho srdce plné výčitiek. Nasadol do Impaly a až do rána zakotvil v miestnom bare pri pohárikoch exotickej metaxy, pokúšajúc sa na ich dne nájsť odpoveď na najťažšiu otázku v jeho živote - Urobil som správne alebo nie?

TBC...

nadherna poviedka!!!!!!! klaniam sa ti
to bolo tak nadherne. a ten opis, ked sa spolu milovali. ja som nezatvorila usta od uzasu. krasne si to napisala. Ja Johna tak strasne zboznujem. a strasne mi pacilo to o tych anjeloch
strasne som sa zlakla, ked sa John zobudil a zacitil ten stiplavy smrad. ja som sa bala, ze sa stalo nieco velmi velmi zle ako s Mary chvalabohu,vsetko bolo v poriadku a krasne si do toho zakomponovala toho Sammyho a Deana skoda len, ze s Kierou to takto muselo skoncit...
ale strasne chvalim! nadhera a este raz nadhera

no nech ma picne konecne som si nasla cas na precitanie celej poviedky a nemam slov toto bolo proste nieco fenomenalne.... ja som uplne hotova... som sa rehlila ako blazon na niektorych pasaziach

citácia :

Dnes som zistil veľa nových vecí. Jednou z nich bolo aj to, že staré šialené babky, žijúce v lese, sa vedia pohybovať ako mladé srnky, keď na nich človek mieri zbraňou.

akoze toto bolo super alebo potom tie namornicke vtipy a dean so samom ako sa natahovali a ako ich potom hresil no nemam slov

samozrejme je to aj velmi krasne emocionalne napisane az mi z toho mraz beha po chrbte

no ale potom ako nabehlo TO tak OMG to si to neuveritelne super opisala, tak romanticky a pomaly trochu sa to podoba na to moje, tak to idem prerobit trosicku, ale nastastie nie velmi, tak snad nieco vymyslim ale si mi nenechala vela moznosti, ty jedna nezbednica nastastie ja uz mam naplanovanu istu polohu, tak na to idem inspirovala si skvelo

cela poviedka je zatial pisana velmi pohodovym stylom a je skvelym odreagovanim sa od dnesneho uponahlaneho sveta. Prote romanticke citanie na horuce letne vecery... fakt klobuk dolu... velmi krasne to mas pisane sa uz tesim na dalsiu cast, som zvedava ako to teda nakoniec dopadne inak ten napad s tym, ako maluje obrazy s odkazom od duchov nema chybu a tiez sa mi ohromne pacil vyber pesniciek proste presne podla mojej chuti no a ta cast s anjelmi bola skvela tiez... boze ono vsetko bolo skvele fakt parada

Super, myslím, že aj keď niekto nemusí je to napísané jemnejšie takže žiadny problém./predch. časť/ Ešte teraz sa mierne červenám. Ďalšie výborné pokračovanie.

citácia :

„ Bola mi zima bez teba.“ zatiahol lenivo a majetnícky si ju privinul na hruď.

Neklamala si fakt romantika.

WOOOOOOOOOOOOOW konečne som nahrabala čas, aby som si prečítala ďalšie pokráčko tejto super poviedky a to prvé slovo je jediné, čo na to môžem povedať, pretože nenachádzam iné slová toto je jednoducho úžasný príbeh
nejaká vyšinutá sekťácka dedinka kriste toto mi nerob a vyzerá to tak, že to pre Keiru a Johna skončí smutne ja sa nehrám
ozaj, a ten wall - nemáš začo, mňa táto poviedka tak chytila, že ma nabudila k takejto forme vyjadrenia obdivu

ALL za vaše krásne slová, moc ste ma všetky potešili Neviem, ako inak opísať šťastie, ktoré prežívam, keď si čítam dokola vaše commenty
už len poznamenám, že sa blížime ku koncu pomaly a áno, nevyzerá to pre Johna a Kieru nádejne. Čoskoro sa dozviete, prečo sa poviedka volá ako volá, aké tajomstvo je okolo Kiery a jej srdca a ako dopadne malá Roxie. Teraz pls enjoy novú part

-----------

Noc vystriedal deň a ku koncu dňa zas naopak. Tento na prvý pohľad jednoduchý kolobeh prírody sa pár krát zopakoval, dokým v jedno ráno nesvietili dotieravé slnečné lúče na Johnovu strhanú tvár, zarastenú trojdňovým strniskom. Otvoril oči a pomaly vstal. Venoval prázdnej posteli ešte krátky, bolestný pohľad a odišiel sa do kúpeľne umyť. Keď zišiel do obývačky, pokračoval v rozrobenej práci na notebooku.

Medzitým...

Kiera sedela za obrazom, ktorý práve maľovala. Vlastne jej chýbalo len pár ťahov štetcom, opraviť menšie chybičky a bude s výtvorom hotová. Na paletu s farbami dopadla malá slaná kvapka slzy, ktorá sa jej skotúľala po líci. Chrbtom ruky si pretrela oči a pokračovala ďalej. Už nepočítala, koľkokrát zmáčala plačom vankúš na sedačke aj pri tej najmenšej spomienke na neho. Okolo nej boli porozkladané náčrty mužského tela, s detailmi na každý sval, ktorý sa jej po tej úžasnej noci vryl do pamäti. Bolo to Johnove telo, v rôznych polohách, nakreslené raz ceruzkou alebo vytieňované kriedou. Vedela, že ak by to včas neskončil on, spravila by to ona. Zakrútila hlavou a musela sa sama sebe ironicky zasmiať. Klamala. Aj keď jej nezostávalo veľa času, nemala by silu to urobiť. Nie po tom, čo s ním zažila. Želala si už len zomrieť v jeho náručí....

----------

21. Október 1991

Pohrabal som sa vo svojich starších poznámkach a našiel som kúzlo, ktoré by malo zviditeľniť a privolať nespokojného ducha utopenej Roxie. Moje odhady boli správne. Včera som hovoril s jedným policajtom, ktorý mal tento prípad vtedy na starosti. Pod prísľubom, že ak mi povie pravdu, tak sa za neho prihovorím u FBI, všetko vyklopil. Naozaj sa Roxiine telo nenašlo a aby prípad čo najrýchlejšie uzavreli, podstrčili do hrobu neznáme dievča, ktoré nikto nehľadal a tak vlastne zabili dve muchy jednou ranou. Mal som chuť tomu chlapovi jednu vraziť za to, s akou spokojnosťou to hovoril, ale udržal som sa. Potom som zašiel za Edom a nenápadne sa ho popýtal na nejakú jej obľúbenú vec, ktorú som samozrejme hneď ukradol, keď sa nepozeral. Mrzelo ma to, ale potrebujem to na ten rituál. O niečo viac chápem aj slová tej lesnej stareny, ktorú som ešte pár krát videl snoriť pod oknom. Možno ma kontrolovala, alebo možno len čakala, kedy sa vzdialim, aby sa vrhla okupovať moju chladničku. Kto vie, čím sa taká „víla“ živí. Možno jej dnes večer niečo nechám vyložené na parapete, aby som ju mal z krku a nevyrušovala ma v príprave na stretnutie s Roxie.

O pár hodín neskôr...

John prišiel k miestu, kde mal dobrý výhľad na jazero a zároveň mu nehrozilo, že ho niekto uvidí. Keď vychádzal z dverí, všimol si, že sa v Madisonovej chatke svieti. Vzdychol si a musel sa sústrediť na to, čo sa chystal urobiť. Skrytý v kríkoch, vo svojej ošúchanej koženej bunde, striehol na najmenší nezvyčajný zvuk a potom, keď sa presvedčil, že je sám, začal do zeme odlomenou paličkou kresliť obrazce. Do stredu kruhu, v ktorom bol spletený triangel s kosoštvorcom, položil starý pohár plný soli. Počas odriekavania špeciálnej formulky nasypal ešte navrch niečo tmavé a zapálil to. Z vnútorného vrecka vytiahol zelenú ozdobnú mašľu, ktorú si Roxie najčastejšie dávala do vlasov, a hodil ju do ohňa. Sledoval, ako plamene všetko pohltili a premenili na popol. Zdvihol hlavu a do ticha noci zašepkal:
„ Tak sa ukáž, maličká....“

Medzitým...

Zvláštny pocit ju vyhnal z chaty von. Aj keď bola hlboká noc, nemala strach a vydala na prechádzku okolo jazera. Kráčala po vyšliapanom chodníku v tráve, ale nevnímala, čo sa okolo nej deje. Nepočula dotieravé zvuky nočných vtákov, ani šuchot padnutého lístia, keď fúkol slabý vietor. Rozmýšľala nad obrazom, ktorý dokončila. Vlastne väčšina jej myšlienok smerovala k jedinému mužovi – Johnovi. Tuhšie sa zabalila do pleteného bolera, lebo si práve spomenula na moment, kedy sa v ten deň za ním zavreli dvere. Bolo to, akoby jej na okolí zhasli všetky svetlá nádeje a zostala len chladná tma, ktorá pevne držala jej utrápenú dušu. Otočila sa, aby zistila, ako ďaleko zašla od chaty vo svojom zadumaní. Bola asi v strede jazera a svetlá z okien sa jej zdali ako malé lampáše, zavesené na neviditeľných lanách. Vzdychla si a pomalými krokmi sa vracala späť. Zrazu sa jej zazdalo, že niekto pred ňou stojí a pozerá sa na ňu. Musela sa uštipnúť, aby sa presvedčila, že neblúzni. Videla totiž Roxie, v detských zimných šatách a v pletenom zelenom kabátiku. Bola len pár metrov od nej, ale v mihu sekundy sa zjavila po jej boku a pozerala na ňu skúmavým pohľadom.
„ Prečo si smutná?“
Kiera neodpovedala, bola dosť šokovaná z toho, že ju vidí..
„ Tiež ťa niekto opustil?“ opýtala sa jej nevinne Roxie.
V jej pohľade bolo niečo, čomu trochu rozumela. Prázdnota, strach a smútok sa miešali dokopy vo víre jej hnedých očí, orámovaných čiernymi mihalnicami.
„ Áno...“ šepla so zaslzenými očami.
Roxie k nej natiahla ruku a ona sa jej opatrne chytila. Telom jej prešli zimomriavky, ale neodtiahla sa, len čakala, čo teraz dievčatko urobí. Všimla si jej úsmev na tvári a ako omámená sa nechala viesť. Po pár metroch zišli z chodníčka a smerovali až k brehu jazera.

Medzitým...

John to nakoniec nevydržal a keď sa po rituály nič nedialo, rozhodol sa navštíviť Kieru. Musel ju znova vidieť. Keď sa však približoval k jej chate, už z diaľky si všimol, že dvere sú pootvorené a vrhajú na zem pás svetla z obávačky. Zrýchlil krok a vtrhol dovnútra. Všade bolo rozsvietené, ale nikde nič nepočul. Žiadne kroky alebo jej hlas. Zavolal na ňu, ale odpoveďou mu bolo podivné ticho, ktoré ho dosť znervózňovalo. Videl prikrytý obraz, neupratané farby a aj v kuchyni bol neporiadok. Sedačka bola rozhádzaná a všimol si skice, ktoré ležali na stolíku. Nemusel dvakrát hádať, koho tak perfektne nakreslila na biely papier. Prezrel si aj ostatné náčrty a musel uznať, že to boli umelecké diela. Keby tu bola teraz pri ňom, vedel, ako by ju za tú nakreslenú krásu odmenil. Lenže Kiera tam nebola. Prešiel celú chatu, nazrel do každej izby, ale nikde ju nenašiel. Myseľ mu pracovala na plné obrátky. Vyšiel von a s jediným pohľadom na jazero ho napadla myšlienka, pri ktorej si vzápätí želal, aby to nebola pravda. Rozbehol sa ku brehu a očami prehľadával okolie. Keď ju začul, spolu s detským veselým hláskom, skoro mu zamrelo srdce. Roxie ho poriadne okašľala, neukázala sa jemu, ale privolala si k sebe Kieru a ukázala sa jej. Tipoval, že môže byť od nich len pár metrov, tak sa rozbehol po cestičke, dúfajúc, že nie je neskoro.

Roxie skákala okolo Kiery, držiac ju stále za ruku a prosíkala:
„ Prosím, poď sa so mnou hrať...“
Cítila sa zvláštne, zakaždým, keď sa na ňu pozrela. Nakoniec sa usmiala a dievčatko zvýsklo od radosti.
„ Musíme ísť bližšie k vode, poď!“
Dotiahla ju až na okraj hladiny. Videla, že Roxie chce, aby vošla do vody, tak sa vyzula a vkročila do nej. Počula, ako sa zachichotala a poznamenala:
„ Si iná ako ostatní. Tí sa nevyzúvali.“
„ Možno si nechceli ušpiniť ponožky.“
Roxie sa zasmiala a Kiera kráčala stále hlbšie a hlbšie, až je voda bola po pás. Otočila sa, aby sa presvedčila, či má ísť ešte ďalej, ale na brehu už nikto nebol. Zrazu videla, ako k nej beží tmavá postava a podľa hlasu v ňom spoznala Johna.
„ John?“
Bolo to pre ňu ako prebudenie zo sna. Začala sa diviť, čo to vlastne robí a prečo je do polovice tela v jazere. Spanikárila a keď sa chcela pohnúť smerom k Johnovi, ktorý už bol pri brehu, zrazu ju niečo stiahlo pod hladinu a ponorila sa do tmy.

Keď bežal, zdalo sa mu, že pri brehu stojí malá postava v šatách. Roxie ho začula, škaredo sa na neho pozrela a zakričala:
„ Nie! Už nechcem byť sama!“ a zmizla.
„ Kiera!“
Videl, ako ho zaregistrovala, otočila sa k nemu a niečo povedala. To, čo sa ale stalo potom, ho veľmi nepotešilo. Keď chcela k nemu ísť, za chrbtom sa jej objavila len vyčnievajúca mokrá hlava Roxie, ktorá následne Kieru stiahla pod vodu. John neváhal, zhodil zo seba bundu a hodil sa do jazera, plávajúc k miestu, kde pred chvíľou stála. Ponoril sa a rukami okolo seba sa ju snažil nájsť. Po pár pokusoch bol výsledok rovnaký a keď sa zadychčane pripravoval na ďalší ponor, začul Roxie:
„ Už ju nikdy nenájdeš...“ povedala mu škodoradostne a diabolsky sa zasmiala.
„ Prosím, Roxie, vráť mi ju!“
„ Prečo by som mala? Veď aj ty si ju opustil, ako mnohí pred tebou v jej živote!“
„ Nie, to nie je pravda!“
V duchu si ale musel priznať, že presne to spravil, keď od nej naposledy odchádzal.
„ Klameš!!“ zvrieskla nazúrene Roxie a dodala: „ Už je neskoro, je moja!“
„ Roxie, prosím!!“
Nikto sa mu už ale neozval a zúfalo sa ponoril, dúfajúc, že ju nájde. Po dlhej chvíli sa vynoril, znova s prázdnymi rukami a myslel si, že sa mu svet rúti na malé kúsky. Cítil, ako sa mu do očí hrnú slzy a do tmy povedal:
„ Roxie, môžem ťa vrátiť naspäť k mame a sestre!“
Počítal nekonečné sekundy, pokým sa mu hlas dievčatka konečne ozval.
„ Ako ti mám veriť?“
„ Musíš mi veriť, len mi ju rýchlo vráť...“
„ Prečo?“
„ Lebo ju mám rád!!!!!!“
Posledné slovo skríkol poriadne nahlas, aby Roxie vedela, že to myslí vážne. Neozvala sa a John strácal nádej. Zrazu si všimol, ako sa kúsok od neho rozčerila hladina a na vrch vyplávalo Kierine telo v bezvedomí. Roxie vydala to, o čo ju John prosil. Hneď ju schmatol, položil na seba a doplával s ňou až na breh. Vytiahol ju na trávu a začal jej robiť umelé dýchanie. Nevzdával sa a v duchu prosil všetkých svätých, aby konečne otvorila oči a žila. Jeho prosby boli vypočuté, lebo o sekundu na to sa Kiera rozkašľala a pretočila sa na bok, aby vydávila zvyšnú vodu von. Potešil sa, že žije a objal ju. Nevedel, čo mal od šťastia povedať, keď videl, že dýcha a že je v poriadku. Jeho eufóriu radosti však zastavil sípavý zvuk, ktorý Kiera vydávala, akoby ju niečo škrtilo. Pozrel sa jej do očí a strach, ktorý v nich videl, ho dokonale vydesil.
„ Sa..Sanitku...“ zachrapčala a chytila sa za srdce.

TBC...

OMG tak toto pokracko bolo skvele akoze ozaj brilantne, ja som totalne onemena velmi krasne romanticky to opisuje fakt zeriem kazdu slovo a tie obrazy johnovho tela no paaaaani..... ja som proste totalne hotova, takze sorry ak taram nezmysly ale tato poviedka je fakt skvela, dievca ty rocks

JA NEMÁM SLOV!!! to bolo jednoducho dokonalé proste "achbožeježišimariapreboha" úžasný príbeh, dokonale napísané
a toto ma dorazilo:

citácia :

Možno ma kontrolovala, alebo možno len čakala, kedy sa vzdialim, aby sa vrhla okupovať moju chladničku. Kto vie, čím sa taká „víla“ živí. Možno jej dnes večer niečo nechám vyložené na parapete, aby som ju mal z krku a nevyrušovala ma v príprave na stretnutie s Roxie.

úžasné
inak, Roxie si predstavujem ako kópiu Maggie z Playthings a nedokážem sa tomu ubrániť