Last Plane Out

Televízia v bare bola naladená na predpoveď počasia, čo nebolo práve najúžasnejšie sledovanie, ako si pomyslel Dean upíjajúc si z piva, ale dav ľudí sledoval prichádzajúci tropickú depresiu. Bola to tá, o ktorej posledných pár dní hovorili všetci, a teraz to vyzeralo tak, že smerovala priamo k Houstonu.
Srandovné mesto, Houston. Ocitol sa tu po telefonáte s priateľkou otcovho priateľa – mala problém s duchom a Dean jej vyrazil pomôcť. Vlastne to bola preňho zmena, prvý krát po dlhom čase bez Sama. Chýbal mu, cestovali spolu tak dlho, až sa teraz cítil divne, keď tu jeho brat nebol, ale na druhej strane sa svojim spôsobom z tejto prestávky aj tešil.
Pred pár týždňami sa so Samom zastavili v Las Vegas. Sam tam mal priateľov zo strednej a tak im zavolal, aby sa zišli, kým budú s Deanom v meste. Dean ale veľmi rýchlo zistil, že Samovi len prekáža. Alebo, lepšie povedané, Sam chcel byť „Sam zo strednej“ a Deanova prítomnosť bola neustálou pripomienkou, že už ním viac nie je. Situácia sa stávala čoraz napätejšou a raz alebo dvakrát medzi nimi padlo už aj pár ostrejších slov.
Dean sa začal Samovi a jeho priateľom vyhýbať, miesto toho vyrazil radšej do kasín a opatrne postupne vyhrával menšie sumy, až sa dopracoval k dostatočnému množstvu peňazí, ktoré im mohlo vystačiť na pár mesiacov, dokonca aj keď zahrnul do rozpočtu núdzové prípady – s ktorými bolo treba vždy počítať. Samovi priatelia mu vysvetlili, tónom, ktorý väčšina ľudí používa u idiotov alebo u psov, že v skutočnosti tu nikto nemôže nakoniec vyhrať, ale život pri biliardových stoloch a hranie kariet z Deana urobil opatrného hráča. Každú noc vychádzal z kasína vždy o niečo bohatší, než doňho vstupoval. Nikdy nevyhral tak veľa v krátkom čase, aby na seba upriamil pozornosť, ale stále na konci týždňa mal celkom slušnú kôpku.
Telefonát od priateľky ich otca prišiel v pravý čas. Dean sa pokúšal nájsť nejaký spôsob, ako vypadnúť z mesta bez toho, aby nejako urazil svojho brata, ale na nič neprišiel. Telefonát bol dostatočnou zámienkou na odchod, a pretože to vyzeralo na jednoduché osoľ a spáľ, myslel si, že Sam nebude mať nič proti tomu, aby šiel sám. A prekvapivo, Sam súhlasil, možno dokonca až príliš rýchlo. Takže mu Dean dal nejakú hotovosť na letenku a vyrazil do Houstonu.
A keďže to nevyzeralo na prípad núdze, rozhodol sa, že na to nepôjde zhurta. Skúšal novú teóriu – že meno naznačuje, ako skvelé dievča je. Práve pracoval na mene Heather zatiaľ to vyzeralo tak, že všetky Heather sú napospol úžasné – blondíny, brunetky, červenovlásky – v každom veku. Nezaradzoval vek do kritérií, kým nestretol jednu obzvlášť zaujímavú Heather v Tucumcari v Novom Mexiku, ktorá o sebe tvrdila, že má nevinných 24 a nakoniec sa z toho vykľulo svetových 42. To bol vtedy podnetný večer, veľmi podnetný.
Houston vyzeral na to, že Heather sú tu nedostatkovým tovarom. Dúfal, že kým je tu, nájde aspoň jednu, aby mohol pokračovať v testovaní svojej teórie, ale čím ďalej, tým viac sa zdalo, že jeho lov na Heather vyjde nazmar. Našťastie, ten druhý lov, kvôli ktorému sem vlastne prišiel, dopadol oveľa úspešnejšie a on tu už len zabíjal čas do Samovho príletu. Ďalšie tri dni chcel pokračovať v love Heather.
Čašníčka mu doniesla ďalšie pivo, nebola to síce Heather, ale keď mu začala účtovať len každý druhý drink, rozhodol sa, že lov môže na noc alebo dve odložiť. Pozvala ho na „Búrkovú párty“, ktorá sa konala dnes večer, a on bol viac ako v pokušení ísť a bol viac ako v pokušení, potĺkať sa tu a sledovať ju, kým jej o piatej neskončí šichta.
Zvonenie telefónu ho vytrhlo z myšlienok. Pozrel na číslo – nepoznal ho, ale vyzeralo to ako predvoľba z Vegas. „Áno?“
„Dean! Pamätám si číslo,“ zaznel na druhom konci bratov hlas. „Je to správne číslo.“ Toto znelo, akoby to hovoril niekomu ďalšiemu.
„Sam? Čo sa deje?“ alarm v jeho hlave sa zapol.
„Nepamätal som si číslo, povedali mi, aby som ho proste skúsil vytočiť, že možno moje prsty si ho budú pamätať, keď už mozog nie,“ Sam znel zmätene.
„Sammy? O čo ide?“
„Doktor chcel s tebou hovoriť, ale nepamätal som si číslo.“ Kde do pekla sú jeho priatelia, prečo nezavolali?
„Sam!“ Alarm sa zmenil na poplachové sirény.
„Doktor, chce s tebou hovoriť, Dean, to je môj brat, Dean,“ povedal Sam.
„Pán Richards?“ ozval sa v telefóne iný hlas.
„Áno?“ odvetil Dean.
„Moje meno je Dr. Larson, som internista v Las Vegaskej všeobecnej...“
„O čo ide?“ Dean sa snažil zostať pokojný. Dýchaj pomaly, nádych, výdych.
„Váš brat mal autonehodu, Snažíme sa vás zohnať už takmer dvadsaťštyri hodín, ale potom, čo sa mu vrátilo vedomie, nepamätal si vaše telefónne číslo,“ odpovedal.
„Ako zle na tom je?“ Zostaň pokojný, drž sa.
„Je pri vedomí, čo je dobré.“
„Ale?“ Dean v tomto prehlásení počul veľmi veľké „ale“.
„Prejavuje sa pokračujúca zmätenosť a strata pamäte. Jeho duševné rozpoloženie nie je práve stabilné. Pokračujeme v monitorovaní jeho stavu. Taktiež sú tu aj ďalšie vážne zranenia. Možno bude potrebný chirurgický zákrok. Potrebujeme povolenie, aby sme ho mohli operovať, pokiaľ to bude nevyhnutné. Nie je v stave schvaľovať liečbu akéhokoľvek druhu.“ Prinajmenšom sa mi to snaží oznámiť jemne.
„Samozrejme, mám niečo podpísať?“ spýtal sa, zvedavý, kde by tu zohnal fax, keď ho bude potrebovať.
„Potrebujeme vás tu, pán Richards.“
„Je to až tak zlé?“ zašepkal. Nie.
„Je to vážne. Sme radšej, keď sú členovia rodiny prítomný. Kedy tu môžete byť?“
„Som v Houstone. Prídem hneď, ako to bude možné. Môžem ešte hovoriť s bratom?“
„Samozrejme.“
„Dean?“ ozval sa Sam.
„Sammy, som na ceste. Budem tam skôr ako sa nazdáš.“
„Nemám rád nemocnice, Dean,“ Sam znel tak mlado, stratene.
„Už idem. Budem tam, Sam.“
„Sľubuješ, Dean?“
„Sľubujem, Sammy.“ Držal si telefón pri uchu ešte niekoľko minút po tom, ako počul, že sa prerušilo spojenie. Nemal som ho opustiť. Musím sa k nemu dostať.
Do motela sa dostal v rekordne krátkom čase. Bol si pomerne istý, že nikoho nezrazil a že neprešiel na červenú príliš často, ale nevedel si spomenúť. Našťastie, ulice boli takmer prázdne, všetci už boli preč, snažiac sa vyhnúť blížiacej sa búrke.
Keď došiel do izby nahádzal svoje veci do tašky a tašku hodil do Impaly. Znova v aute vytiahol cestný atlas. Z Houstonu do Vegas to bolo 1471 míľ. Opustil parkovisko a hľadal príjazd na diaľnicu. Keď už na nej bol, stlačil plyn až na podlahu. OK, takže 1471 míľ, aj keby som šiel celú cestu 80, dostanem sa do Vegas za osemnásť hodín. Aj to len za predpokladu, že ma nespomalí búrka. Osemnásť hodín. Priveľa.
Šiel tak rýchlo, že značku videl len ako rozmazanú šmuhu. Oh, Bože. Pri ďalšej prešiel do výjazdového pruhu. Zhlboka sa nadýchol, zišiel z diaľnice a sledoval značky navádzajúce k letisku.
Srdce sa mu zrazu rozbúchalo, keď zastal na parkovisku pre dlhodobé parkovanie. Schmatol pár svojich vecí a presvedčil sa, že v taške nemá nič ani najmenej podozrivé. Našiel občianku s menom „Richards“ a vopchal si ju do peňaženky. Ako šiel k terminálu, všimol si tabuľu s časmi odletov. Pri väčšine letov už svietilo „zrušený“, bol tu už len jeden do Vegas – vyzeralo to, že odlieta za 40 minút. Ponáhľal sa k pultu pre letenku. Rad nebol dlhý, väčšina ľudí sa skôr zaujímala o odchod z letiska.
„Potrebujem sa dostať do Vegas,“ oznámil žene pri pulte.
„Pane, je vám jasné, že sa blíži búrka?“
„Musím sa tam dostať, môj brat mal nehodu.“
„Mám tu miesto, let už je na štarte, máte asi desať minút, aby ste sa dostali k bráne.“
„Na tom nezáleží, čím skôr, tým lepšie,“ podával jej hotovosť, aby zaplatil za letenku.
„Dúfam, že je všetko v poriadku,“ milo sa naňho usmiala, keď mu podala lístok.
Vychmatol jej lístok z ruky a utekal k bráne. Keďže bolo málo pasažierov, ochranka ho skontrolovala rýchlo a on sa ponáhľal cez halu k jeho odbavovacej rampe. Keď k nej došiel, zastal. Vážne to chcem urobiť?
Kým tam stál s lístkom v ruke, zazvonil mu telefón. „Haló?“
„Dean?“
„Hej, znova si si spomenul na číslo.“
„Hej, Dean, dali mi injekciu. Som z nej ospalý,“ Sam znel zmätene, vystrašene, nie ako ozajstný Sam.
„To je v poriadku, Sam.“ Vlastne to vôbec nie je v poriadku.
„Ale čo keď zaspím a už sa nezobudím, Dean?“
Dean zavrel oči. Spomenul si na Samovu prvú hospitalizáciu, mal deväť a mali mu vyberať mandle. Tesne predtým, než ho vzali na operačku, vzal Deana za ruku a spýtal sa ho rovnakú otázku, „Čo keď sa nezobudím?“ Dean bol zvedavý, či sa Sam nejako vrátil do tej izby pred rokmi.
„To je v poriadku, Sam. Zobudíš sa v pohode. Budem tam, keď sa zobudíš.“
„Mám strach, Dean,“ znel ako deväťročný, keď to vravel.
„Viem, Sammy. Vieš ty čo, prinesiem ti niečo z darčekového obchodu. Čo na to povieš?“ povedal Dean, keď si spomenul, ako uplácal brata malými darčekmi.
„Sľubuješ?“
„Sľubujem. Musím teraz končiť, ale to je v poriadku. Za chvíľku ti zavolám.“ Dean dúfal, že číslo, z ktorého Sam volal je na tej správnej linke. Dean zdvihol oči, vyzeralo to tak, že už sú pripravený prejsť k rampe. Podal im lístok a prešiel po rampe k lietadlu. Už idem, Sammy.

Lietadlo bolo, napodiv, plné. Keď kráčal uličkou, počul niekoho vravieť, že je to posledné lietadlo, ktoré odlieta pred búrkou. To je utešujúce. Našiel svoje sedadlo, zvládol sa k nemu dostať z uličky a sadol si. Žena na vedľajšom sedadle naňho pozrela. Úžasná, rozhodne úžasná. Krásne. Takto je to aspoň o trochu lepšie.
„Bude v poriadku, keď si ešte zavolám?“ spýtal sa jej.
„Áno, kým nevzlietneme. Asi nelietate často?“ aj hlas mala príjemný.
„Nie.“ To bolo zľahčenie roka. Zavolal späť na Samovo číslo.
„Haló?“ Sam znel vážne mimo.
„Hej, Sammy. Ako ti je?“
„Stále mám strach. Kde si?“
„Na ceste. Budem tam skôr, než sa nazdáš.“ Za predpokladu, že moje srdce v tomto lietadle neskolabuje.
„Je otec s tebou?“
„Čo?“ Je to ešte horšie, ako som si myslel. Ako mohol zabudnúť?
„Je otec s tebou?“
„Nie, Sammy, nie je. Ale ja som už na ceste,“ povedal, snažiac sa udržať hlas pokojný. Problém bol v tom, že mu nervy dávali poriadne zabrať, hlavne preto, že momentálne sedel v lietadle. Myslím, že začínam hyperventilovať.
„Kedy tu budeš, Dean?“ Sam znel, akoby mal plač na krajíčku.
„Čoskoro, Sammy. Mal by si si trochu pospať. Stavím sa, že tam budem skôr, ako sa zobudíš.“ Hovoril k Samovi, akoby bol dieťa, ale zdalo sa, že to jeho brata upokojuje.
„A prinesieš mi niečo z darčekového obchodu?“ Sam znel presne ako keď mal deväť.
„Áno, Sam. Sľubujem. Musím ísť, ale čoskoro som tam.“ Počul, že motory už štartujú a vedel, že potrebuje hovor ukončiť skôr, ako ho Sam bude počuť hysáčiť, pretože to jeho bratovi absolútne nepomôže. Zložil telefón a vypol ho. Lietadlo sa dalo do pohybu a jeho žalúdok spolu s ním. Oh, tak toto nevyzerá dobre.
„Nervózny letec?“ spýtala sa kráska.
„Trochu viac než len nervózny,“ pokúsil sa usmiať. „Nelietam. Vôbec.“ Pretože, aj keby lietadlo nespadlo, v každom prípade zomriem na zlyhanie srdca.
„A ste v poslednom lietadle, odlietajúcom pred tropickou búrkou. Viete, že toto môže byť tvrdý let?“
„Musím,“ prehltol. Ako môžem potrebovať preglgnúť a zároveň mať sucho v ústach.
„Prečo?“ spýtala sa súcitne. Deana zaujímalo, či je tiež nervózna a proste len potrebuje s niekým hovoriť.
„Môj brat bol ranený. Potrebuje ma. Nemám na výber.“ Začínalo mu byť zle. Lietadlo rachotilo po asfaltovej dráhe. Presne podľa jeho obáv, kabína sa začala pomaly otáčať. A ja som dnes popoludní jedol. Super. Na voľnej ploche narazil do lietadla vietor – vyzeralo to, akoby sa lietadlo kĺzalo dopredu a dozadu na odletovej dráhe. Počítaj pomaly do desať, jeden, dva, tri, štyri, oh bože, umriem.
„To je milé. Môj brat by kvôli mne do lietadla nikdy nenastúpil,“ ozvala sa kráska.
„Ozaj,“ jeden, dva, tri, štyri, päť, šesť, prečo sa to lietadlo tak točí, alebo som to len ja?
„Je to vážne?“
„Neviem. Doktor vravel, že tam mám byť tak skoro, ako je to len možné.“ Hyperventilujem? Ako veľmi môže moje srdce tĺcť, než ho niekto začuje.
„Ospravedlňujem sa,“ usmiala sa naňho. „Mimochodom, volám sa Heather.“
Rozhodne úžasná, všetky Heather sú, očividne je to zákon prírody. „Dean,“ znova prehltol.
„Nechceš mentolku? Niekedy to pomáha so suchom v ústach,“ ponúkla mu škatuľku.
„Ďakujem, v tomto bode som ochotný vyskúšať čokoľvek,“ a keď vyvrátim večeru, aspoň bude mať príjemnú mentolovú pachuť.
„Ja tiež nerada lietam, ale musím kvôli mojej práci – často chodím po konferenciách.“
„Aj ja často cestujem, ale jazdím.“
„Vravia, že lietanie je bezpečnejšie ako jazda autom. Čo sa deje?“ Heather sú očividne aj veľmi vnímavé.
„Môj brat – mal autonehodu.“ Zostaň dole, jedlo, počuješ?
„Mrzí ma to, bolo to odo mňa netaktné.“
„Nevedela si to.“ Ruky a nohy sa mu začali chvieť. Dýchaj pomaly, raz, dva, nádych, výdych. „Čo to práve povedali?“ počul niečo z reproduktora, ale nedával pozor.
„Že sme práve na rade s odletom. Vraj to bude ťažký štart.“
„Je ťažké tu už len sedieť, o koľko horšie to ešte môže byť?“ Umieram.
„Neviem, nikdy som nesedela v lietadle v takomto počasí.“
„Hej,“ bolo všetko, na čo sa zmohol. Oh, bože. Moje srdce exploduje, nemôžem dýchať, už si necítim nohy. Môže sa to lietadlo prevrátiť? Prečo sa tak trasie? Dýchaj, nádych, výdych, pomaly, sústreď sa.
„Si v poriadku?“ položila mu ruku na rameno.
„Hej, je mi fajn,“ až na to, že umieram. Rozhodne umieram, tŕpnu mi končatiny, super, čo bude ďalej?
„Musíš sa vážne starať o svojho brata, keď si v tomto lietadle,“ usmiala sa.
„Sľúbil som mu to.“ Čo to bol za zvuk? Neodpadlo nám krídlo? Myslím, že mi práve praskla nejaká cievka. Zostaň dole, jedlo, myslím to vážne.
„Počula som ťa telefonovať, bolo to sladké.“
„Nie, sľúbil som mu to už dávno,“ povedal so zovretou sánkou. „Keď mal štrnásť, sľúbil som mu, že už ho nikdy nenechám samého v nemocnici.“ A prečo jej to vravím?
„Skutočne?“
„Hej,“ odmlčal sa, hlavne kvôli ťažkému závanu vetra, ktorý prešiel lietadlom. Umriem. Rozprával ďalej, len aby od toho odvrátil pozornosť. „V škole si zlomil ruku a bola to ťažká zlomenina. Volali otcovi, ale bol mimo mesta a neskontroloval si správy, až šesť hodín potom, čo sa to stalo.“ Motory začali túrovať pred odletom. Oh, nie. „Otec mi zavolal a ja som sa ponáhľal rovno do nemocnice, akurát pripravovali Sama na zákrok a on bol vystrašený. Nevyčítam mu to. Bol tam šesť hodín, v bolestiach, nikto tam preňho nebol. Sľúbil som mu, že ho neopustím a že už ho nikdy nenechám v nemocnici samého.“ Motory začali kvíliť. Každou minútou mu bolo horšie. Pred očami mu začali tancovať čierne bodky. Fajn, takže keď nakoniec omdliem, aspoň nebudem hore počas štartu.
„Som si istá, že už na tomto sľube netrvá.“
„On možno nie, ale ja hej.“ Hýbeme sa, štartujeme? Necítim si nohy. Ruky sa mi trasú. Možno som si dolámal zuby. Prečo sa to lietadlo tak trasie? Umriem?
Lietadlo začalo rolovať po dráhe, naberajúc rýchlosť na štart, kvôli vetru to bolo poriadne náročné. Dean cítil, ako sa šmýkalo tam a späť. Pravdepodobne to nie je také zlé, ako si namýšľam. Som si istý, že zveličujem. Lietadlo odštartovalo, zrazu zadné kolesá znova buchli o štartovaciu dráhu a vzlietlo znova. Dean počul niekoho kričať. Bože, nedovoľ, aby som to bol ja, kto bude takto kričať.
„Toto bolo o niečo hrozivejšie, než zvyčajne.“ Ozvala sa Heather.
„To určite.“ Lietadlo sa silne kolísalo, ako stúpalo vyššie cez búrkovú oblasť. Dean sledoval uličku. Horné regáli v prednej časti lietadla sa skrútili doľava, tie za ním zase doprava. Počul kov lietadla, ako sa pretláča proti tlaku vetra. Toto je oveľa horšie, ako naposledy. Vtedy to bol len vraždiaci démon, démonom rozumiem, toto je šialené. Prečo som zase tu? Sam. Musím sa dostať k Samovi, to je to, na čom záleží. Čo to bol za zvuk?
„O dosť desivejšie než zvy...“ zasekla sa uprostred, keď lietadlo zrazu vystrelilo skrz vzduch. Dean cítil, ako jeho žalúdok protestuje proti takémuto pohybu. Bolo to, akoby šiel na tobogáne rýchlosťou milión míľ za hodinu. Oh nie, oh prosím, to stačí. Rovnako rýchlo, ako šlo lietadlo hore, začalo padať dole – a dole, a dole, a dole. Heather ho schmatla za ruku a držala ju ako vo zveráku. Oh, nie, nie, nie, nie, umriemumriemumriem, Zostaň dole, jedlo, prosím, zostaň dole. Pilot zvládol zdvihnúť lietadlo z tejto hlavičky a znova sa začali šplhať cez búrku.
„To bolo zábavné,“ Heather sa nervózne zasmiala.
„Zábavné. Hej, zábavné.“ Pokiaľ si úplný prípad pre psychiatra.
Lietadlo pokračovalo v stúpaní. Blesky svietili všade okolo. Motory vydávali zvláštne zvuky. Niekto v prednej časti lietadla zvracal. Pár cez uličku pred Deanom sa držali jeden druhého a plakali. Počul niekoho modliť sa. Prinajmenšom tu nie som jediný vydesený.
Zrazu trasenie prestalo, blesky boli preč a hluk vetra, udierajúceho do lietadla, stíchol. Dostali sa cez búrku. Po tom výstupe to bol pocit ako žiadny iný. Až na hukot motorov to už ani nevyzeralo ako v lietadle, skôr ako v autobuse. Odhliadnuc od toho, že keby som sa pokúsil vystúpiť, padal by som asi sedem kilometrov.
Heather sa zasmiala a s jemným potrasením mu pustila ruku. „Vďaka.“
„Iste.“ Myslím to vážne, jedlo, keď si zostalo dole počas tohto, tak tam zostaň aj teraz.
„Ešte stále si nervózny?“
„Ešte stále sme v lietadle?“ Pokúsil sa pomaly si uvoľniť ľavú ruku. Držal sa operadla sedadla s takmer smrteľným zovretím. Ako sa púšťal, začínal opäť cítiť krv prúdiacu mu do ruky. Nádhera. Oprel sa, skúšajúc upokojiť svoj dych – všetci ostatní vyzerali v pohode. A som tu ja, srdce stále pripravené explodovať. A nevoľnosť ako krásny pridaný bonus. Sranda. Sedel, sústredil sa na dýchanie a pohmkával si prierez svojej hudobnej kolekcie. Zaujímalo by ma, či zvládnem celú cestu bez opakovania, kým lietadlo nepristane.
„Čo vravia?“ uvedomil si, že niekto niečo vravel v reproduktore v kabíne.
„Že prechádza vozík s občerstvením, môžeme vstať a letové telefóny sú k dispozícii,“ odvetila Heather.
„Letové telefóny? Kde?“
„Priamo tu,“ vytiahla telefón so sedadla pre ním. „Ich použitie je skutočne drahé – budeš potrebovať kreditku.“
„Hej, správne,“ vytiahol peňaženku a zapol svoj mobil len na tak dlho, aby si zistil číslo Samovej izby. Telefón zazvonil sedemkrát, než ho Sam zdvihol.
„Haló?“
„Sam, ako ti je?“
„Dean, kde si? Skúšal som ti volať. Nešlo mi to.“ Znel skutočne roztrasene.
„Prepáč, telefón bol mimo, čo sa deje?“
„Bolí ma žalúdok, veľmi. A tiež aj hlava. Doktor tu bol pred pár minútami. Hovoril niečo o zákroku. Nechcem ísť na operáciu, Dean,“ Strach a zmätok v jeho hlase robili Deanovi starosti. Najhoršie na tom bolo, že Sam znel tak mlado, stratene. Vôbec nie ako jeho brat. Zaujímalo by ma, či je to kvôli zraneniu hlavy. Som zvedavý, či sa to zlepší. Možno je to tými liekmi, čo mu dali. Prečo, kvôli čomu, som ho nechal samého.
„To je v poriadku, Sam. Už som skoro tam. Budem tam skôr, než ťa vezmú na operáciu, OK?“
„Hej, Dean,“ jeho brat sa odmlčal. „Ako tu môžeš byť tak rýchlo? Nie si v Texase?“ Toto znelo viac ako Sam.
„Budem tam, OK?“ V prípade, že toto prekliate lietadlo nehavaruje, moje srdce neexploduje a moje nohy budú po tom všetkom ešte fungovať.
„Pred operáciou?“ zmätený hlas bol späť.
„Hej, Sammy, pred operáciou.“
„Sľubuješ?“
„Sľubujem. Teraz budem chvíľu mimo, najbližšie, keď budeme spolu hovoriť, budem už s tebou.“
„A prinesieš mi niečo?“
Na to sa Dean trochu zasmial. Smiech alebo plač, a plaču by som sa práve teraz rád vyhol, hoci, nemajú krásky rady, keď plačeš? „Iste, niečo ti prinesiem,“
„Sľubuješ?“
„Sľubujem. Čoskoro sa uvidíme. OK?“
„OK, Dean. Ponáhľaj sa. Ahoj.“ Zložil telefón.
Dean položil telefón späť na vidlicu a vložil si hlavu do dlaní. Nikdy som ho nemal nechať samého. Minimálne nie na osemnásť hodín cesty. Nikdy viac. Keby som tam bol, toto by sa nestalo. A kde, do čerta, sú jeho priatelia. Prečo je tam sám?
„Hej, si v poriadku?“ spýtala sa Heather.
„Len by ma zaujímalo, kde sú bratovi priatelia. Chceli ho len pre seba, dali mi jasne najavo, že nie som vítaný, tak prečo tam teraz nie sú?“
„Možno sú, to nevieš.“
„Znel tak vystrašene a osamelo.“ A prečo jej vravím o tomto?
„Možno je preňho veľký rozdiel medzi jeho priateľmi a tebou.“ Bolo to jednoduché prehlásenie. Dean sa na ňu pozrel, usmievala sa naňho. Heather sú očividne aj múdre. Mal som ich začať študovať skôr.
„Hej, možno máš pravdu. Ako dlho je ešte do pristátia?“
„Okolo štyridsať päť minút.“
Dean znova zdvihol telefón a zavolal na informácie – spojili ho s nemocnicou a hovoril so Samovým doktorom. Dean mu povedal, kedy asi pristanú a že si potom vezme taxík priamo do nemocnice. Môžu tak dlho počkať s operáciou? Doktor na niekoľko sekúnd zaváhal. Berú Sama na ďalšie testy a tie pravdepodobne zaberú tú hodinu pred Deanovým príchodom. Myslia si, že Sam krváca do brucha, a pokiaľ hej, bude potrebovať operáciu na zastavenie krvácania. Dean znova zložil telefón. Nech sa tam dostanem včas, prosím, nech sa tam dostanem včas.
Zvyšok letu sa zdal ako večnosť. Nie preto, že by bol nervózny – pokračujúce búšenie srdca a neustále sucho v ústach už bolo preňho dôverne známe, ako keby tu boli vždy. Nie, každá sekunda bola len ďalšou, keď bol Sam sám v nemocnici. Nikdy viac.
„Môžeš ísť za letuškou, povedať jej, čo sa deje a zistiť, či by ťa nepustila z lietadla prvého.“ Heather si položila ruku na tú jeho.
„Vďaka, skvelá myšlienka,“ povedal Dean a mávol na obsluhu. Vysvetlil jej o čo ide a ona mu povedala, že hneď ako budú na zemi a bude preňho bezpečné vystúpiť, príde poňho, takže môže byť von z lietadla tak skoro, ako to len bude možné. „Ešte raz ďakujem,“ otočil sa k Heather.
„Toto je moje číslo, zavoláš mi a dáš vedieť, ako to s ním vyzerá?“
„Iste.“ Krásne Heather mi stále dávajú svoje telefónne čísla. Nádhera. Tento let nebol až taký hrozný, ako som si myslel. Zostaň dole, jedlo, myslím to vážne.
Vďaka jej návrhu Dean utekal cez letisko skôr, než ostatní mali vôbec batožiny dole z vrchných regálov. Sledoval značenia k taxíkom a ponúkol chlapíkovi extra veľké sprepitné, keď ho dostane do nemocnice za menej ako pätnásť minút. Šofér zhrabol svojich 50 babiek a Dean bol na mieste ani nie o desať minút.
Zastavil sa na informáciách pri vstupe a náhlil sa do Samovej izby. Pred dverami stál doktor. „Dr. Larson?“ spýtal sa Dean, dúfajúc, že háda správne. „Som Samov brat.“
„Dúfali sme, že sa sem dostanete. Už sme pripravený vziať ho dole. Krváca a potrebujeme sa o to postarať. Máme trošku obavy kvôli anestézii, čo to spraví s jeho zranením hlavy a pretrvávajúcou zmätenosťou, ale vlastne nemáme na výber.“
„Môžem ho vidieť?“ Teda, nie že by ste v tom mali na výber. Idem tam, či sa vám to páči alebo nie.
„Samozrejme. Dali sme mu niečo na ukľudnenie, bol celkom mimo.“
„Ďakujem,“ Dean potlačením otvoril dvere a zastal. Oh, Sammy. Jeho brat so zavretými očami ležal na posteli. Na tvári mal obrovskú modrinu. Obväz mu zakrýval časť čela. Ako prišiel k tej modrine? Ako tvrdo si musel naraziť hlavu? Bol tak bledý. Prehltol guču v krku a prešiel k posteli. Jemne položil ruku na Samovo plece. „Sam?“
Jeho brat otvoril oči, ale nevedel poriadne zaostriť. „Dean? Si to ty?“
„Kto iný vyzerá tak dobre?“
„Dostal si sa sem predtým, než ma vzali.“
„Povedal som ti, že tu budem, Sammy.“
„Vraveli, že to nestihneš.“
„Kto to povedal, Sam?“ Nemocničný personál vedel, že som na ceste, čo si vlastne mysleli?
„Lisa a Jason. Vraveli, že neprídeš.“
„Mýlili sa, Sam.“ A hneď ako ťa vezmú na operáciu, pôjdem ich pohľadať a zabijem ich za to.
„Tiež som im to povedal. Sľúbil si to.“
„Presne, Sammy. Teraz ťa vezmú na operáciu, ale budem tu, keď ťa privezú hore.“
„Mám strach, Dean.“ Znel zmätene, tak mlado, stále nie ako Sam.
Hej, ja tiež, Sam. „Bude to v poriadku. Budeš späť skôr, ako sa nazdáš.“
„Priniesol si mi niečo?“
„Budeš si na to musieť počkať, kým sa vrátiš.“
„Sľubuješ, Dean?“
„Samozrejme, že sľubujem.“ Sestričky prišli Sama vziať na operačku. Dean s nimi šiel až k výťahom, celý čas držal Sama za ruku. Stál pred výťahom ešte dlho potom, čo sa dvere zavreli. Prosím, nech je v poriadku. Otočil sa a zamieril dole do haly pohľadať darčekový obchod.

Sam si pripúšťal, že keď Dean opustil mesto prvý, uľavilo sa mu. Dean a jeho priatelia z Vegas neboli práve najlepšia kombinácia. V skutočnosti to medzi nimi dvoma poriadne škrípalo. Dean bol nedotklivý a začal miznúť každú noc – vyrážal do ulíc hrať. Vracal sa neskoro, vstával neskoro a celkovo s ním nebola bohvieaká zábava. Lisa a Jason si s Deanom nepadli do oka už na prvý pohľad a to prispelo k napätiu medzi ním a bratom.
Pravdu povediac, jeho priatelia jeho brata neznášali. Od začiatku naňho boli poriadne tvrdí. V skutočnosti si Jason dával záležať na tom, aby ponižoval Deana, vysvetľoval mu veci, ako keby bol hlupák. Sam videl, že Dean odolával pokušeniu povedať niečo ostré – alebo, oveľa pravdepodobnejšie odolával pokušeniu ho udrieť. A ja som sa od toho dištancoval, dovolil som, aby sa to dialo. Tak veľmi som chcel byť tým človekom zo Stanfordu, že som ich nechal, aby sa k môjmu bratovi správali ako k špine. Som zvedavý, či mi to Dean odpustí. Som zvedavý, či si to odpustím ja sám. Po jednej Lisinej očividne urážlivej poznámke sa Dean zdvihol, opustil apartmán a zohnal si izbu v centre. Nasledujúce tri dni ho Sam poriadne ani nevidel, keď sa Dean odrazu objavil a povedal mu o telefonáte od priateľky ich otca.
„Je to jednoduché posoľ a spáľ, myslím, že to zvládnem, môžeme sa tam potom stretnúť za pár dní, aspoň budeš mať nejaký čas na svojich priateľov,“ oznámil mu Dean.
„Ja neviem, Dean. Tieto veci sa môžu zvrtnúť úplne iným smerom, než jeden plánuje. Nepáči sa mi predstava, že budeš loviť sám.“
„Nie som sprostý, Sam. Viem, ako tieto veci fungujú a viem sa o seba postarať,“ nahneval sa Dean.
„Nemyslel som...“
„Ty a tvoji priatelia,“ pokračoval s nepríjemným dôrazom na slovo priatelia, „môžete mať spoločne pár ďalších dní na rozprávanie, robenie si srandy zo mňa, robenie si srandy z môjho auta. Pretože viem, že to tak je.“
„Nerobíme si z teba srandu,“ ohradil sa Sam, aj keď vedel, že jeho priatelia sa rozhodne na bratov účet zabávali. Prinajmenšom si nemyslím, že som to robil ja.
„Robili ste si srandu z môjho auta. Ja viem, že to nie je žiaden hybrid, ktorému z výfuku ide čistý kyslík a že nerobí kávu na raňajky, ale je to moje auto a pre mňa znamená veľa.“
„Dean...“
„A vieš čo, Sammy. To auto, to je všetko čo mám. Tak im láskavo povedz, nech ho nechajú na pokoji. Nevedel som, že ťa to až tak strápňuje.“
„Mám to auto rád, Dean. Veď to vieš,“ odvetil Sam. Rozhovor začínal pomaly naberať na obrátkach.
„Akurát nie pri tvojich priateľoch.“
„Dean...“
„Čo?“ štekol.
„Nič, možno máš pravdu. Asi by si mal vraziť do Texasu a stretneme sa tam za pár dní.“
„Fajn,“ Dean vytiahol z vrecka zväzok bankoviek a pár mu ich podal. „Kúp si letenku a daj mi vedieť, kedy prídeš.“
„Dean, kde si vzal všetky tie peniaze?“
„Napriek tomu, čo si o mne myslia tvoji priatelia, nie som hlúpy a viem, ako mám hrať. Myslíš, že ti to bude stačiť? Nebudeš potrebovať viac, aby si vykryl výdavky kým odídeš?“ A dokonca aj keď je naštvaný, stále si o mňa robí starosti.
„Zvládnem to.“
„Fajn, zavolaj mi ako to bude s tvojim letom, OK? Ohlásim sa, keď tam dôjdem – mal by som tam byť tak za tri dni. Kedy si myslíš, že odtiaľto odídeš?“
„Čo tak týždeň?“ odvetil. Dean naňho pozrel, v očiach sa mu mihla bolesť.
„Fajn.“ A Dean odišiel. Žiadne dovidenia, nič, len fajn a bol preč. Zavolal o niečo neskôr, aby dal vedieť, že na noc ostáva vo Winslow. Ale to bolo všetko.
Po ďalších troch dňoch s priateľmi začal byť Sam rozčarovaný. Nespomínal si, že by boli tak plytký, keď spolu chodili do školy. Alebo, možno som bol rovnako povrchný. Lisa a Jason trávili väčšinu času tým, že ho presviedčali, prečo by sa mal vrátiť na Stanford a spraviť si titul – dokončiť právo. Nápad to bol lákavý, útek späť do študentského života vyzeral po uplynulých pár rokoch tak bezpečný. Ale pre niekoho, kým bol, to už nebolo reálne – prinajmenšom nie teraz. Zdalo sa, že väčšinu zostávajúceho času trávili posmievaním sa z jeho brata. Po tom, čo to v prvých dňoch nechal skĺznuť až sem – cítil sa tak byť viac jedným z nich – bol zo seba úplne sklamaný a zastával sa Deana pri každej príležitosti. Ale stále mu neverili, neverili, že sa jeho brat oňho stará. A keby som im mal vysvetľovať všetko, pomysleli by si, že som sa úplne zbláznil.
Začali s tým znova jeden večer, keď boli spolu na večeri. „Pokiaľ tvojmu bratovi na tebe naozaj záleží, nechá ťa vrátiť sa späť do školy,“ povedal Jason.
„Práve teraz ma pri sebe potrebuje.“
„On potrebuje teba, ale čo ty, Sam,“ pridala sa Lisa s tým svojim pohľadom veľkých očí.
„Som v pohode, Dean a ja sme v pohode.“
„Tak tomu neverím, zlato. Čo kedy pre teba urobil?“
Okrem toho, že ma vychoval? Že si o mňa robí starosti? Okrem toho všetkého? „Urobil toho veľa,“ odvetil Sam.
„Odišiel bez toho, aby ti povedal zbohom, kamoško,“ dodal Jason.
„Viem, ale bola to aj moja vina,“ Sam bránil Deana. V polovici večere už to viac nevládal znášať. Vstal, zmĺkli. „Lisa, môžem si požičať tvoje auto? Stretneme sa neskôr u vás. Potrebujem popremýšľať.“
„Iste, zlato, tak dlho, ako len budeš potrebovať,“ Lisa mu podala kľúče. Samovi sa zazdalo, že v jej očiach uvidel triumf. Myslia si, že si vezmem k srdcu ich rady a nepôjdem za Deanom do Texasu.
Vytiahol auto z garáže a vyrazil do mesta. Ich slová sa mu premieľali v hlave. Nechaj ho v Texase, opustil ťa, nestará sa dostatočne. Odrážalo sa mu to v lebke. Dean bol poriadne naštvaný, keď odišiel, a aj keď volal, znel ešte nahnevane. Tentokrát som to poriadne pokašľal. Vytočil som ho. Znepríjemnil som mu to natoľko, že bolo preňho lepšie odísť, než zostať. Čo sa so mnou deje? Pred červenou spomalil. Myslel som, že sa za deň, za dva vráti a všetko bude v poriadku. Nečakal som, že skutočne pôjde do Texasu, nikdy by ma to nenapadlo. Nechal ma tu. Naskočila zelená a on vošiel na križovatku. Nevšimol si auto, ktoré sa k nemu rútilo. Nemal čas sa mu vyhnúť, alebo sa na to pripraviť. Posledné, na čo si pamätal, boli reflektory a myšlienka – opustil ma.

Keď otvoril oči, uvítalo ho jasne žiarivé svetlo. „Dean?“
„Čo sa deje, srdiečko?“ odpovedal mu ženský hlas.
„Kde je Dean?“
„Kto je Dean?“
Sam sa obzrel, vedľa neho stála nejaká žena s kefou. „Môj brat. Kde je môj brat.“
„Priviezli vás samého.“
„Kde je Dean?“ bol zúfalý, kde je? Potom – opustil ma. „Nie je tu?“
„Nie, srdiečko, môžeme vám ho zavolať.“
„Môj telefón, mám v telefóne jeho číslo,“ povedal Sam.
„Nemali ste u seba telefón, keď vás sem priviezli. Skúste mi len povedať jeho číslo.“
„Iste, je to,“ Sam zmĺkol. Nemohol si spomenúť na číslo. Sústredil sa. „Osem, nula, tri, nula, päť. Nepamätám si. Prečo tu nie je?“ Dean mu sľúbil, že ho nikdy nenechá v nemocnici samého. Nikdy. Opustil ma. „Vyhnal som ho. Opustil ma. Prečo tu nie je? Prečo si nemôžem spomenúť?“
„Upokojte sa. Stavím sa, že si spomeniete keď sa upokojíte.“
„OK, skúsim to,“ oprel sa. Bolela ho hlava, bolela ho tvár, bolelo ho celé telo. Prečo tu Dean nie je? Prečo ma tu nechal samého?
„Hej, kamoško,“ ozval sa niekto. Sam otvoril oči. Lisa a Jason – tak sa volali – Lisa a Jason.
„Neviete, kde je Dean?“ napadlo ho, že by to mohli vedieť.
„Odišiel z mesta, pamätáš?“ povedala Lisa.
„Môžete mu zavolať?“ spýtal sa Sam, musia vedieť, ako sa s ním spojiť.
„Nemáme jeho číslo, nikdy si nám ho nedal,“ povedal Jason. „Pravdepodobne by sa nevrátil. Vy dvaja ste sa dosť chytili, spomínaš si?“
Nechal ma tu. „Myslím,“ odvetil Sam. „Prečo ste tu?“
„Polícia nám volala, keď zistili číslo auta. Ale je to divné, vraveli, že sa voláš Sam Richards. Nie si ty Winchester?“
„Huh,“ Sam bol zmätený. „Neviem. Dean bude vedieť.“
„Nie je tu.“
„Viem, kde je?“ Sam nemohol myslieť na to, prečo tu jeho brat nie je. Začínal prepadať panike. Dean povedal, že ho nenechá samého.
„Bude lepšie, keď pôjdeme, potrebuješ si oddýchnuť,“ povedala Lisa, keď opúšťali miestnosť.
Aj oni ma tu nechali. Je na mňa Dean naštvaný? Bolí ma hlava. Kde je Dean? Počúval pípanie infúzie, uspávalo ho to. Zavrel oči a zaspal.
„Pretrvávajúca zmätenosť, strata pamäte,“ vravel mužský hlas.
„Niekedy to vyzerá, akoby sa vrátil späť niekam do detstva,“ povedala sestra. Sam si pamätal jej hlas. Pravdepodobne hovorili o ňom.
„Pri tomto druhu zranení hlavy sa to môže stať. Má nejakú rodinu?“
„Pýta sa na svojho brata.“
„Prečo tu nie je?“ spýtal sa doktor. Prečo tu nie je? Nechal ma tu.
„Nepamätá si číslo a jediný jeho návštevníci vraj nevedia o spôsobe, ako sa s ním skontaktovať.“
„Potrebujeme nájsť spôsob, ako sa s ním spojiť. Pravdepodobne bude potrebovať operáciu, a to skoro.“
„Nepamätám si číslo,“ Sam otvoril oči. Nepamätám.
„Hej, mám nápad – videla som to v televízii,“ ozvala sa sestra, doktor si odfrkol. Položila telefón na podnos pred Sama a podala mu slúchadlo. „Nepremýšľajte o tom – proste vytočte bratovo číslo, srdiečko.“
„Čo?“
„Proste vytočte jeho číslo, vaše prsty si to možno pamätajú.“
„OK, vyskúšam to,“ Sam sa na sekundu sústredil a potom len navolil jedenásť čísel. Nejako vedel, že správnych. Pridržal si slúchadlo pri uchu.
Telefón zazvonil raz, dvakrát a potom „Áno?“ Deanov hlas.
„Dean! Pamätám si číslo!“ Pozrel na doktora. „Je to správne číslo.“
„Sam? Čo sa deje?“ spýtal sa Dean. Je tam, v telefóne, je tam.
Sam podal telefón doktorovi a ten s Deanom hovoril. Po pár minútach mu doktor telefón vrátil. „Chce s vami hovoriť.“
„Dean?“ ozval sa Sam.
„Sammy, som na ceste. Budem tam skôr, než sa nazdáš.“
„Nemám rád nemocnice, Dean,“ povedal. Nechcem tu byť sám.
„Už idem. Budem tam, Sam.“
„Sľubuješ, Dean?“
„Sľubujem, Sammy.“ Potvrdil jeho brat. Sam sa v posteli oprel. Dean prichádza. Sľúbil to. Dean nikdy neporušil sľub.
„Ahoj, Sam,“ pozdravila Lisa, keď s Jasonom prišli pár minút neskôr.
„Dean príde,“ oznámil Sam.
„Čože?“ Jason bol prekvapený.
„Volal som mu, povedal, že príde.“
„On je v Texase,“ namietla Lisa. „To je pár dní odtiaľ. Nevravel si, že nelieta?“
Sam sa zamračil, nespomínal si. Prečo bol Dean v Texase? Opustil ma. To je odtiaľto veľmi ďaleko. „Nie, nemá rád lietadlá.“
„Tak ako sa sem môže dostať, kamoško.“
„Povedal, že príde,“ tvrdil Sam. „Povedal, že príde. Sľúbil to.“ Sľúbil to. Začínal byť rozčúlený.
„S tým by som nepočítala, bol pekne naštvaný, keď odchádzal,“ dodala Lisa.
„Je to môj brat, povedal, že tu bude,“ skríkol Sam. Vošla sestra. Sam začal plakať. „Povedal, že príde, sľúbil to. Prečo ma tu nechal?“ Nechal ma tu, vyhnal som ho.
Sestra pozrela na Lisu a Jasona. „Mali by ste odísť. Nemôžete sem len tak prísť a takto ho rozrušiť.“ Vyprevadila ich k dverám a vrátila sa. „To je v poriadku, srdiečko. Dám vám niečo, čo vám pomôže upokojiť sa.“ Sam sa díval, ako vpichla ihlu do infúzie. Začal sa cítiť ospalo. Čo keď zaspím a už sa nezobudím. Zdvihol telefón a znova sa pokúsil navoliť číslo.
„Haló?“ zaznel na opačnom konci linky bratov hlas.
„Dean?“ Počutie bratovho hlasu ho ukľudňovalo oveľa rýchlejšie, než lieky, čo mu dala sestra. Dean s ním hovoril. Možno už na mňa nie je naštvaný. Jeho brat mu sľúbil, že tu bude, sľúbil mu darček. Vždycky mi doniesol darček, keď som bol v nemocnici. Dean povedal, že musí zložiť, ale že hneď zavolá späť. Sam začínal byť ospalý. Držal telefón v ruke. Bolo to preňho životne dôležité. Telefón zazvonil, bol to Dean. Povedal, že je na ceste, povedal, že tu bude. Sľúbil to. Je to v poriadku, sľúbil to. Sam zaspal, stále držiac telefón.
Bolesť vytrhla Sama zo spánku. Niečo bolo zle. Stlačil zvonček. Vošla sestra, stačil jej len jeden pohľad a vyšla von. Keď sa znova vrátila, bol s ňou aj doktor. Skontrolovali mu oči a trochu sa v ňom povŕtali. Doktor potriasol hlavou.
„Pošleme vás dole na ďalšie testy,“ povedal Samovi.
„Doktor?“ spýtala sa sestra.
„Lepšie bude počítať s prípravou na operáciu.“
Sam zdvihol telefón a vytočil číslo. Deanov telefón zvonil a zvonil, potom sa zapla odkazová schránka. Skúsil to znova, stalo sa to isté. Nechal ma tu samého. Nechal ma tu samého. Povedal, že príde. Texas je odtiaľto veľmi ďaleko. A oni povedali, že nepríde. Prečo nedvíha telefón? Keď telefón začal zvoniť, Samovi trvalo niekoľko sekúnd, kým to zdvihol. „Haló?“
„Sam, ako ti je?“ Bol to Dean. Volá. Je to v poriadku, je tam. Dean vravel niečo o tom, že tu bude skôr, než Sama vezmú na operáciu.
„Nie si v Texase?“ spýtal sa vo svetlejšej chvíľke. To bolo koľko? Okolo 20 hodín?
„Budem tam, OK?“ Znel tak isto, ale ako môže jazdiť tak rýchlo? Sam bol zmätený. Nebol si istý, ako to môže Dean zvládnuť.
Vzali ho na nejaké testy a potom ho priviezli späť na izbu. Dean tam nebol – mohol tam vôbec byť? Vyhnal som ho. Opustil ma. Povedali, že nepríde. Vyhnal som ho.
„Prečo tu Dean nie je?“
„Ešte sa sem nedostal, ale bude tu, som si istá,“ odvetila sestra.
„Vyhnal som ho. Nevráti sa. Povedali, že nepríde.“ Nechal ma tu. Vyhnal som ho.
„Potrebujete sa upokojiť,“ Sam videl ihlu smerujúcu k infúzii. „Dám vám niečo, čo vám pomôže, kým vás vezmú dole.“
Sam zavrel oči. Som sám. Vyhnal som ho. Opustil ma.
Niekto mu položil ruku na plece. „Sam?“
Otvoril oči, zdalo sa mu, že vyzerá ako Dean. „Dean? Si to ty?“
„Kto iný vyzerá tak dobre?“
Je tu, nie som sám. Je tu, nenechal ma tu samého. Dean s ním šiel až k výťahom. Sam ho tam videl stáť, keď sa dvere zatvárali.

Kapitola 3

Spolu

Darčekový obchod bol plný vecí, ktoré Dean považoval za najväčšie hity roztomilosti. Plyšové zvieratká, bábätká s čiapočkami a balóny s usmievavými tváričkami zdobili priestor. Čo z toho môžem dať Samovi? Bol si absolútne istý, že kým deväťročný Sam by miloval plyšového tapíra, dospelý Sam by ho za to zaškrtil. Bolo tu aj pár skutočne hrôzu vzbudzujúcich šteniatok a mačiatka, ktoré vyzerali, že dýchajú. A dokonca aj keby sa Samovi niečo z toho páčilo, ja by som nič také nemohol mať nablízku. Proste z toho mám husiu kožu. Prehrabával sa očiapočkovanými bábikami, prezeral si balóny, prechádzal popri časopisoch a nič z toho sa mu nezdalo byť to pravé.
Chcel nájsť niečo špeciálne. Cítil sa viac než len trochu vinný za to, že opustil Sama a dovolil, aby sa toto stalo, a úprimne, cítil sa vážne zle za to, akým spôsobom nechal veci ísť minulý týždeň. Áno, situácia síce bola dosť nepríjemná, ale to nie je ospravedlnenie pre jeho podráždenie, nie je to ospravedlnenie za to, že ho tu nechal a odišiel do Texasu. Nikdy, nikdy viac. Takže ten darček by mal byť niečo viac, než len malý úplatok sľúbený zmätenému bratovi. Konečne to uvidel, v zadnom rohu obchodu. Usmial sa, keď zdvihol odliatok auta „Americká klasická kolekcia ’67 Chevy Impala“.
„Necháš ma niekedy šoférovať tvoje auto?“ spýtal sa ho jeho dvanásťročný brat v prvý deň, keď bolo auto oficiálne Deanovo. Spoločne ho detailne prezerali, Sam mal úžasnú zábavu z toho, že ho pomáhal čistiť a voskovať.
„Iste, Sammy, keď niekedy prídem o nohu, môžeš to auto riadiť.“
Brat sa naňho od prednej časti auta zaškeril. „Keď dám tvoju nohu do ľadu, môžu ti ju prišiť späť, nie?“ Spýtal sa nevinným hlasom, ktorý znamenal, že by to k ničomu dobrému neviedlo. Dean sa zasmial a strelil ho hadicou.
O štyri mesiace neskôr sa Dean rozhodol, že Sam potrebuje vedieť šoférovať. On sám len o vlások unikol nebezpečenstvu a predstava, že by Sam nebol schopný sa sám dostať do bezpečia ho poriadne strašila. Odkedy sa to stalo, bol jeho brat akoby utlmený a držal sa pri Deanovi oveľa bližšie, než zvyčajne. Aj on vedel, že to bolo naozaj len o vlások. Po večeri v miestnej putike Dean prišiel na veľké opustené parkovisko a zastavil auto. „Vystúp, Sammy.“
„Čo sa deje, Dean?“
„Proste vystúp.“ Jeho brat sa vyškriabal z miesta spolujazdca a zastal pri dverách. „Prejdi sem,“ povedal Dean. Sam poslušne obišiel auto, Dean nemal ani poňatia, čo si jeho brat musel myslieť, súdiac podľa zamračeného výrazu na Samovej tvári. Dean držal dvere na vodičovej strane otvorené. „Nastúp si a nastav si sedadlo.“ Povedal, keď prešiel na druhú stranu auta. Sam nastúpil, ale zostal len sedieť. „Bude to jednoduchšie, keď si nastavíš sedadlo skôr, ako nastúpim ja, Sammy.“
„Prečo by som to mal robiť, Dean?“
Jeho bratovi to niekedy fakt nedopínalo. „Tak chceš sa učiť šoférovať, alebo nie?“
„Čože?“ Sam sa naňho pozrel a úsmev detskej radosti mu rozžiaril tvár. „Ideš ma učiť jazdiť?“
„Iste, Sammy, čo si si myslel?“ Dean nastúpil a sedel tam, kým sa Sam učil jazdiť. Zakaždým, keď zastavil príliš rýchlo, zle otočil alebo nesprávne zaradil rýchlosť, Dean sa pozrel na Sama a nechal to tak. Jeho brat sa usmieval s takou neskutočnou radosťou, že v tej chvíli mu bol Dean schopný odpustiť čokoľvek.
Dean otočil autíčko v rukách. Premýšľal nad autom, nad Samom.
Sam mal sedemnásť a dokázali zostať na jednom mieste dostatočne dlho na to, aby si Sam na škole našiel priateľov. Dokonca si aj dohodol rande na jarný večierok. Bol úplne rozrušený z toho, že tam pôjde, kým im otec neoznámil, že v týždni po večierku odchádzajú. Sam bol zničený. Dokonca zvažoval, že zruší rande a na noc ostane doma, ale Dean ho presvedčil, že by to voči tomu rande nebolo fér, keby hol len tak zrušil, a na koľko jarných večierkov sa ešte za život dostane? Sam vošiel do obývačky apartmánu, ktorý mali prenajatý, niesol kvet na šaty.
„Už si pripravený, Dean? Povedal som Liz, že ju vyzdvihneme o siedmej.“
Dean sa postavil – mal pre brata prekvapenie. Držal kľúče od Impaly. „Tu máš, Sammy. Pokiaľ ju nabúraš, zabijem ťa.“
„Ty mi požičiaš auto?“ po tvári sa Samovi rozlial široký úsmev.
„Hej, ale nezvykaj si na to,“ usmial sa na brata.
„Neviem, čo mám na to povedať. Som ti taký vďačný!“ A na Deanove prekvapenie ho Sam poriadne objal predtým, než vyšiel z dverí.
Dean kúpil auto aj darčekovú tašku a pomaly kráčal do Samovej izby. V nemocnici bolo rušno, personál prechádzal okolo neho za záhadnými poslaniami, všetci vyzerali zamestnane. Zastavil sa v izbe sestier na Samovom oddelení. Chcel zistiť, čo sa stalo, či niekto nevie, ako tu Sam skončil. Vysvetlil, kto je a spýtal sa, či niekto nevie niečo o tej nehode.
„Narazil doňho opitý vodič. Ten chlap proste prešiel na červenú,“ povedala mu službukonajúca sestra za stolom. „Bolo to v nočných správach. Podľa fotky auta, ktoré Sam šoféroval, by ste neočakávali, že to nakoniec zvládne. Keď ho sem priviezli, bol v bezvedomí, a dokonca aj potom, čo sa prebral, nedokázal myslieť celkom súvisle.“ Usmiala sa na Deana. „Vedeli sme, že ste tam niekde vonku, pýtal sa na vás, ale jeho mobil zhorel v aute a on si nepamätal vaše číslo.“ Oh, môj Bože. Povedala práve, že auto zhorelo? „Nakoniec sme ho nechali, nech len skúsi navoliť číslo – dotyková pamäť, viete – a fungovalo to. Jeho priatelia tu na chvíľu boli, ale museli sme ich požiadať, aby odišli, danej situácii veľmi nepomáhali.“
„Neviete, či bude...ako je...“ Dean tie slová nevedel zo seba dostať.
„Musíte sa porozprávať s doktorom. Viem, že si robil starosti kvôli tej zmätenosti – keď hlava narazí tak tvrdo...“ povedala s účasťou.
„Neviete, ako dlho bude trvať tá operácia?“
„Chvíľku to potrvá. Prečo si nejdete dať kávu, alebo niečo, a potom sa môžete vrátiť na jeho izbu. Ak sa vráti skôr než vy, dám vám vedieť.“
Dean našiel kaviareň a dal si veľkú kávu. Pokúšal sa poprechádzať sa po nemocničnej vstupnej hale, aby sa upokojil, ale zistil, že je potom len viac napätý. Nakoniec sa zobral a vrátil sa čakať do Samovej izby. Stolička pre návštevy nebola úplne nepohodlná a on zaspal. Bol to ťažký let.
„Pán Richards?“
Dean otvoril oči, stál pred ním doktor. „Ako je Samovi?“
„Podarilo sa nám zastaviť krvácanie, nebolo to až také zlé, ako sme sa obávali.“ Čo znamená, že to bolo veľmi zlé. „Chvíľu si ho tu necháme na zotavenie.“
„Čo sa deje?“
„Vysvetľoval som vám, že anestézia je pri úraze hlavy riziková. Prial som si, aby sme mohli s operáciou počkať, ale nemohli sme.“
„Čo sa deje?“ Dean bol zvedavý, či pri prvej otázke vôbec hovoril anglicky, pretože na ňu doktor vôbec neodpovedal.
„Nepreberá sa z narkózy tak dobre, ako sme dúfali. Proste len bude potrebovať viac času.“
„Bude v poriadku?“ Prosím, len nech bude v poriadku.
„Fyzicky sa uzdraví bez problémov, proste musíme počkať a zvyšok sa uvidí.“
„Ako dlho?“
„To vám momentálne neviem povedať, mrzí ma to.“
Mrzí ma to, vždy hovorí mrzí ma to. Pokiaľ je v poriadku, už ho nikdy neopustím. Pokiaľ nie je, už ho nikdy neopustím. Kde v pekle sú jeho priatelia. A čo také mu povedali, že ich odtiaľ vyhodili. Prosím, buď v poriadku, Sam. Prosím.
Jeho brata priviezli na izbu takmer o hodinu neskôr. „Hej, Sam,“ postavil sa Dean k posteli.
„Dean?“ Stále znel zmätene, stále tak mlado, stále nie ako Sam.
„Tu som.“ Položil mu ruku na plece. Jeho tvár vyzerá hrozne. Musel naraziť do okna, a poriadne tvrdo.
„Dobre. Neodídeš?“
„V žiadnom prípade.“ Už nikdy neodídem, Sammy. „Nepotrebuješ niečo, Sam?“
„Kde je môj darček? Povedal si, že ho dostanem.“
„Priamo tu, vidíš?“ Podržal tašku tak, aby ju Sam videl.
„Čo je v nej?“
Dean vytiahol autíčko z tašky a ukázal ho Samovi. Jeho brat k nemu natiahol roztrasené ruky, Dean mu položil auto do dlaní. „Je presne ako tvoje!“
„Hej, dokonca má aj otváracie dvere. Páči sa ti?“
„Je presne ako tvoje,“ usmial sa Sam. Zavrel oči. „Ďakujem.“
Dean sledoval, ako vyrovnane v spánku jeho brat dýcha. Stále stískal autíčko. Dean si prisunul stoličku bližšie k posteli a posadil sa. Sledoval Samov spánok dlho predtým, než si oprel hlavu o stoličku a sám zaspal.
Sestrička vošla do izby a zobudila ho. „Ako mu je?“ spýtal sa ticho.
„Vyzerá to, že teraz odpočíva oveľa lepšie.“
„Čo tým myslíte?“
„Predtým, než ste prišli, vždy, keď sa zobudil, sa na vás pýtal. Robil si kvôli niečomu starosti – vravel, že vás vyhnal? V jednej chvíli, keď sme naposledy k nemu pustili jeho priateľov, sa tak rozrušil, že sme mu museli dať sedatíva.“
„To bolo vtedy, keď ste ma už čakali, že?“ Prikývla. „Volal mi.“
„Vyzeral, že mal obavy, že neprídete. Vraveli sme mu, že sme si istý, že sa objavíte. Pýtal sa na vás každú chvíľu, čo znamená, že ste ten typ človeka, ktorý určite príde.“ Usmiala sa naňho. „Doktor vám nechal príkaz, aby ste ostal v izbe, pokiaľ je to aspoň trochu možné, pomôže to znížiť jeho úzkosť.“
„Neodídem,“ odvetil Dean. Už nikdy, či sa mu to bude páčiť, alebo nie. „Ďakujem.“ Dean si znova sadol a zapol telku. Búrka v Texase bola na väčšine spravodajských staníc. Dostal sa odtiaľ práve v čas. Vypol to, všetko čo potrebujem sú správy. Díval sa, ako Sam spí, prešiel k oknu a pozeral von. Z tohto poschodia nemocnice bol naozaj krásny výhľad. Dean si znova sadol a listoval časopismi, ktoré našiel v zásuvke stolíka pri posteli. Občas narovnal Samovu prikrývku. Po pár hodinách sa rozhodol, že sa trochu prejde, len ku kávomatu dole v hale. Keď sa vrátil do izby, Sam už bol hore. Plakal.