Last Plane Out

„Sammy, hej, čo sa deje?“ A prečo som odišiel?
„Dean? Stále si tu?“ Stále detský hlas, stále nie Sam.
„Samozrejme, že som. Kde inde by som mal byť?“
„Myslel som si... myslel som si, že si sa znova na mňa nahneval a odišiel si.“
„Čo? Nie, Sam. Len som si bol po šálku kávy.“ Jemne stisol Samovo rameno, skúšal ho upokojiť. Dean videl jeho úzkosť, robilo mu starosti vidieť svojho brata takéhoto – tak strateného, tak vydeseného.
„Bol som tu tak dlho sám, myslel som si, že neprídeš.“ Slzy mu tiekli po lícach.
„Je mi to ľúto, Sammy. Nevedel som to, kým si mi nezavolal.“
„Pamätal som si číslo.“
„Áno, Sammy, pamätal. A ja som prišiel, nie?“
„Prišiel. A už neodídeš?“ Vyzeralo to, že Sam na tej myšlienke lipne.
To je to, o čo celý čas šlo? Ako ho môžem presvedčiť? Čo mám povedať, aby to bolo znova v poriadku. „Nie, neodídem.“
„Sľubuješ, Dean?“ Samove oči sa zatvárali.
„Sľubujem,“ sadol si na stoličku bez toho, aby zložil ruku zo Samovho ramena. Zostal tak sedieť dosť dlho. Nakoniec znova zaspal.
Televízia bola zapnutá, keď sa zobudil a do izby cez okno prúdilo slnečné svetlo. Zo spania na stoličke bol úplne zmeravený, pretrel si tvár rukami a zdvihol hlavu, aby skontroloval Sama. Malá Impala stála na podnose pri posteli a jeho brat ho sledoval.
„Ránko, Sammy,“ usmial sa naňho. Robili si cez noc v mojich ústach hniezdo sovy?
„Hej, Dean.“
„Ako sa dnes cítiš?“ spýtal sa jemne.
„Hlava ma asi zabije a bolí ma tvár. Aj môj žalúdok sa cíti nejako divne. Bolí to, akoby ma zašívali.“ Hlas znel ako Samov, sťažujúci sa, ospalý, ale Samov.
Znie ako Sam. Dean sa posadil a pozrel na brata. „Sam?“
„Čo?“ Sam sa naňho skúsil zamračiť. Kvôli obväzom to veľmi nefungovalo.
„Nič, prinesiem ti niečo?“ Uvedomil si, že má na tvári hlúpy úškrn.
„Môžem dostať niečo na pitie?“
„Idem sa spýtať na sesterskú izbu, hneď som späť.“ Dali mu vodu s ľadom a vrátil sa do izby. V telke išli správy, stále nič moc okrem búrky, pomaly sa krútiacej po Texase. „Tu máš, Sam.“ Dean mu podal pohár plný ľadu a vody. Sam sa naňho divne díval. „Čo?“
„Dean, ty si tu.“
Oh, nie, myslel som, že je to už lepšie. „Hej, Sammy. Som tu.“
„Ale, Dean...“ Sam sa naňho díval so zvláštnym pohľadom v očiach. Dean videl, že si s niečím nevie poradiť.
„Žiadne ale, Sam, povedal som, že tu budem, sľúbil som to a som tu.“
„Ale odišiel si, pohádali sme sa a ty si šiel bezo mňa do Texasu.“ Sam sa znova zamračil. „Zostal som s Lisou a Jasonom, pamätám si to. Aj oni tu boli. Aspoň myslím.“ Rozhodne si s niečím nevedel dať rady. Zdvihol oči k televízii.
„Tá hádka bola hlúpa, Sam, už na tom nezáleží.“
„Bol som na teba skutočne naštvaný,“ stále pracoval s niečím, čo mal v hlave. „Lisa a Jason to len povzbudzovali.“
„Bolo to hlúpe, Sam. Bol som idiot. Potrebuješ mať priateľov,“ povedal Dean.
„Chcel som byť s nimi, aby som nemusel premýšľať o tom všetkom, vieš? Predstierať, že sa môžem vrátiť späť do školy. Bol som na teba pekne tvrdý, myslím. Lisa a Jason stále vraveli, že pokiaľ ti na mne naozaj záleží, necháš ma vrátiť sa do toho druhého života.“
„To je v poriadku, Sammy, rozumiem. Nakoniec, ja som tomu tiež veľmi nepomáhal.“ Pokúšal sa svojho brata upokojiť, Sam vyzeral, že ho to znova rozrušuje.
„Šiel som si zajazdiť, aby som popremýšľal o tom, čo mi vraveli. Potom sa to stalo, tak trochu si pamätám na nehodu, na to, že som bol tu. Bol som poriadne popletený. Nepamätám si toho veľa. Ale pamätám si teba. Myslím, že som ti volal.“ Dean prikývol. „A ty si povedal, že prídeš. Pamätám si to. Sľúbil si, že prídeš predtým, než pôjdem na operáciu. Stále som si myslel, že prídeš. Sľúbil si to. A to už niečo znamená. Znamená to veľa. Vedel som, že už ideš. Vraveli, že sa nevrátiš.“ Zamračene sa odmlčal. A hneď, ako budem môcť od teba odísť, nájdem ich a roztrhám na malé kúsočky za to, čo ti spravili.
„Mýlili sa, Sam.“
„Mrzí ma to, Dean, to čo som povedal, mrzí ma, že si to cítil tak, že musíš odísť.“
„Nie, mal som počkať, kým budeš pripravený ísť. Mňa mrzí, že som odišiel.“ Usmial sa na brata. Cítil, že z neho spadla veľká ťarcha. Dokonca som ani nevedel, že tam bola.
Sam sa naňho pozrel. „Dean, ty si tu.“
„Myslíš?“
„Ako si sa sem dostal?“
„Čo?“
„Texas je odtiaľto ďaleko. Ako si sa sem dostal tak skoro? Nevraveli niečo o nejakej veľkej búrke?“ Sam vyzeral trochu zmätene. Už znel ako Sam, ale trochu zmätený.
„Dostal som sa sem, na ničom inom nezáleží, Sammy.“
Dean v Samových očiach niečo uvidel. Uvedomenie alebo čo? Zrazu sa bratove oči naplnili slzami. „Dean...“
„Čo sa deje?“ Slzy v Samových očiach ho vystrašili viac, než si bol ochotný priznať.
„Ty si letel lietadlom?“ hlas sa mu triasol.
„Potreboval si ma, Sam. Jazda autom by trvala príliš dlho.“
„Ty si letel lietadlom v búrke?“
„Posledné odlietajúce lietadlo, aspoň tak to vraveli.“ Usmial sa, snažiac sa to odľahčiť.
„Dean... Ty si letel lietadlom kvôli mne?“ Sam sa naňho díval.
„Napadá ťa nejaký lepší dôvod?“
„Bol ten let zlý?“
„Nie, hladký ako sklo. Trochu hučania a to bolo všetko.“
„Ale Dean,“ Sam sa naňho díval s chápajúcim úsmevom, v očiach mal stále slzy. Nakoniec ťa neoklamem, že, Sam. „Prišiel si.“
„Sľúbil som to.“
„Lietadlom.“
„Hej.“
„V tropickej búrke.“
„A pointa je?“
„Mám rád auto.“
„Vravel som ti, že ti niečo prinesiem z darčekového obchodu.“
„Sľúbil si to.“ Stále úsmev, stále slzy.
Dean pocítil slzy aj vo svojich očiach, dúfal, že nie sú príliš viditeľné. Bude v poriadku. Spoločne sa cez to dostaneme. Už ho viac neopustím. „Hej, Sammy, sľúbil som to.“

Dean kráčal hotelovou chodbou, opatrne balansujúc s dvomi extra veľkými kávami a niekoľkými muffinami. Presťahovali sa do hotela hneď, ako doktor povedal, že je pre Sama bezpečné odísť. Deanovi sa nepáčila myšlienka, že by mali v nemocnici stráviť viac času, než je bezpodmienečne nutné. Samov stav sa zlepšoval, ale keď Dean odišiel na dlhšiu dobu, Sam začínal byť úzkostný. Tak Dean zistil, že keď budú preč z nemocnice, preč z miesta všetkých tých starostí a strachu, jeho brat na tom bude lepšie. A mal pravdu, Sam sa už teraz stabilne zlepšoval, každým dňom bol silnejší, a hneď, ako mu vyberú stehy, plánovali nechať Vegas za sebou.
„Ako sa dnes cítiš, Sam?“ spýtal sa brata hneď, ako vošiel do ich izby.
„Dean, som von z nemocnice už tri dni, som v poriadku. Nemusíš sa ma na to stále pýtať, OK?“ odvetil Sam so zamračením.
„Správne. Žiadne otázky. Budem si to pamätať.“ Stále ešte neuvažuje celkom jasne, stále je občas zmätený a očakáva, že sa prestanem pýtať. Kde sa to naučil? Položil kávu a muffiny na stôl vedľa Samovej postele. Hneď vedľa malej Impaly, ktorá stála vedľa Samovej postele odkedy ju dostal.
Sam zdvihol kávu a usmial sa naňho. „Ďakujem, Dean.“
„Čo?“
„Čo čo?“
„Poznám ten pohľad, Sam. O čo ide?“ Oh, bože, niečo sa deje?
„Jason volal, príde aj s Lisou.“
„Vedel som, že je chyba dať ti nový telefón.“ Dean dal Samovi telefón ešte keď bol stále v nemocnici. Takisto dal do Samovej peňaženky kartičku s kontaktom na záchranku. „Kedy tu budú?“
„Asi za hodinu, boli prekvapení, že sa nechcem vrátiť a zostať s nimi.“
„No, odtiaľto to máme bližšie do nemocnice, keby náhodou.“ A ty sa tam vrátiš len cez moju mŕtvolu.
„Môžeš odísť, keď chceš, pochopím to,“ Sam znel, akoby to bola tá posledná vec, ktorú by chcel.
Do pekla, nie. „Nie, zostanem. Bude milé ich znova vidieť.“ Pretože takto ich nebudem musieť naháňať, aby som im poobtŕhal ruky.
„Človeče, si v poriadku?“
„Ja? Samozrejme, prečo by som nemal byť?“ Mám ich zastreliť, alebo umlátiť k smrti. Hmmm, ťažká voľba.
„Dean?“
„Áno, Sammy.“ Som zvedavý, či s tým bude mať hotel ťažkosti, dostať tú krv z koberca.
„Si s tým v pohode, keď sa tu zastavia?“
„Jasne, Sammy, myslím, že je to skvelé.“ Ešte vždy je tu jed, nie, príliš rýchle, a je ťažké všimnúť si ten moment, keď si to uvedomia. „Mám ísť po nejakú kávu? Alebo po koláčiky?“ Mohol by som ich zabiť s koláčikmi, to by mohla byť zábava.
„Koláčiky, Dean?“ Sam naňho pobavene pozrel.
„Mini muffiny?“ Mini ako ich mozgy? Som zvedavý, či by ten žart ocenili. „Šišky?“ To by bolo pre nich dobré posledné jedlo, sladučké.
„Dean?“
„Áno, Sammy,“ usmial sa na brata. Pozerá na mňa naozaj divne. Zaujímalo by ma, čo mu beží v tom jeho čudáckom mozgu.
„Čo sa deje?“
„Deje, Sammy? Nič sa nedeje, prečo si myslíš, že by sa malo niečo diať?“ Môžem im odtrhnúť ruky, umlátiť ich nimi a potom ich zastreliť. To by bolo najlepšie. Na druhej strane, zabiť ich koláčikmi...
„Neviem,“ Sam sa naňho mračil. „Si si istý, že ťa to nebude obťažovať?“
„Povedal som ti, je to skvelé, že sa tu zastavia, budeme mať šancu sa spolu porozprávať.“ Predtým, než ich zabijem.
„Je to zvláštne, že už ma viac neboli navštíviť v nemocnici,“ Sam sa naňho stále díval tým podivným pohľadom.
„Myslel som, že mali nejaké problémy s personálom.“ To, a ešte som každému povedal, že keď tých dvoch uvidím, budú mať na podlahe obrovský krvavý neporiadok, ktorý budú musieť vyčistiť.
„Uh, hej, myslím, že si na niečo také spomínam, keď tam boli. Aj keď nie veľa.“ Povedal zamračene. Bolo preňho ťažké spomenúť si na tie hodiny v nemocnici.
„Sestra mi vravela,“ Dean sa naňho usmial. „Takže kávu? Koláčiky? Čo myslíš?“
„Desíš ma, chlape.“
„Prečo, Sam?“
„Si, no, príliš nabudený, a to ma desí.“
„Ja? Nabudený? To si nemyslím.“ Možno trochu vražedný, ale ani trochu nabudený.
„Vyzeráš nabudený.“
„Nie som nabudený, Sammy, len sa teším na to, že znova uvidím tvojich priateľov.“ Vážne sa na to teším.
„OK, Dean, pokiaľ si si istý, že si s tým v pohode.“
„Yep.“ Nie som s tým až tak celkom v pohode, čo je vlastne dôvod, prečo sa teším, že ich znova uvidím.
Sam naňho stále tak divne hľadel. Dean pokrčil plecami. Rozhodol sa, že len urobí kávu na izbe. Koniec koncov, aj tak si nič lepšie než toto ani nezaslúžia, teda, niežeby mali mať nejako veľa šancí, aby ju vypili. Chodil po izbe, narovnával veci, prehrabával sa v ich taškách. Sam ho celú dobu sledoval. Myslím si, že vie, že sa niečo deje.
Keď zaklopali na dvere, Sam ich pozval dnu. Lisa a Jason vstúpili do izby, Lisa niesla darčekovú tašku. „Nazdar, kamoško,“ Jason jemne buchol Sama do ramena. Lisa ho pobozkala na líce. „Je pekné ťa znova vidieť, zlato.“ Obaja sa usmievali.
Potom si všimli Deana.
„Hej,“ Dean sa usmieval.
„Nečakali sme, že ťa tu uvidíme, kamarát,“ ozval sa Jason.
„Iste, to sa stavím.“ Stále sa usmieval. Sam naňho naďalej zamračene hľadel.
„Prečo nejdete ďalej?“ spýtal sa Sam, oni pristúpili k posteli a postojačky prechádzali pohľadom zo Sama na Deana. „Je milé, že ste sa zastavili predtým, než odídeme z mesta.“ Sam sa stále snaží dodržiavať dobré mravy.
„Iste, kamoško, priniesli sme ti darček.“ Povedal Jason, Lisa mu podala tašku.
„Ďakujem,“ Sam sa stále díval na Deana. Yep, vie, že sa niečo deje.
„Chceli sme ťa ísť pozrieť, ešte kým si bol v nemocnici,“ povedala Lisa.
„Prišli sme niekoľko krát, ale nechceli nás vpustiť, kamoško.“
„Neviem prečo,“ odvetil Sam.
„Možno preto, že som povedal personálu, že pokiaľ vás uvidím, pridám im robotu,“ ozval sa Dean ticho. Sam naňho pozrel.
„Na to si nemal právo,“ protestoval Jason.
„Oh?“
„Sme jeho priatelia, chceli sme mu pomôcť,“ dodala Lisa.
„Prečo ste mi potom nezavolali?“
„Nemali tvoje číslo, Dean, povedali mi to. Pamätám si, keď mi povedali, že nemajú tvoje číslo.“
„Oh? Skutočne?“ Dean spravil krok k Jasonovi. „Nedal som vám ho? Keď sme šli prvý krát spolu do mesta?“
„Čo?“ Sam sa pozrel na Jasona.
„Nepamätám si to, nemyslím si, že si nám ho dával.“
„Som si úplne istý, že hej.“
„Dean?“ Sam sa pozrel na brata. „O čom to hovoríš?“
„Dal som im moje číslo, Sam,“ Dean sa k nemu otočil. „Predtým, než si na mňa zasadli. Usúdil som, že pokiaľ sú to priatelia, mali by mať spôsob, ako sa so mnou spojiť.“
„Je to pravda?“ Sam sa na nich díval, pochybnosť jasne vpísaná v tvári.
„Mysleli sme si, že je to tak najlepšie. Nepotreboval si ho,“ bránil sa Jason.
„A potom, aj keď ste vedeli, že som na ceste, stále ste mu vraveli, že neprídem,“ pokračoval Dean veľmi ticho. „Nechali ste ho myslieť si, že som ho nechal samého.“ Spravil ďalší krok k Jasonovi. „Dovolili ste, aby si môj brat myslel, že som ho nechal samého. Mysleli ste si, že na to neprídem?“ Ďalší krok. „Viete vy vôbec, čo vám za to urobím?“
„Dean...“
„Ustúp, Sam.“
„Kto si myslíš, že si, keď sa mi vyhrážaš, kamarát?“
„Nevyhrážam.“ Ďalší krok. Už bol tak blízko, že sa mohol Jasona dotknúť.
„Dean...“
„Povedal som, ustúp, Sam.“ Usmial sa na Jasona.
„Sme tvoji priatelia, Sam. Máme ťa radi. Robili sme, čo sme považovali za najlepšie,“ Jason sa pozrel na Sama.
„Čo ste považovali za najlepšie?“ To už bolo priveľa. Dean ho schmatol za tričko a tresol ním o stenu. Držal ho tam. Telocvičňa ti veľmi nepomôže, keď s tebou spravia toto, že, Jason?
Sam prešiel k nim a položil ruku na Deanovo rameno. „Dean.“
„Drž sa od toho, Sam. Potrvá mi to len chvíľu.“
„Nestoja za to,“ povedal jemne Sam.
„Oni nie. Ty áno.“ Prirazil Jasona znova k stene. Videl strach, skutočný strach, v očiach toho chlapíka. Lisa stála vedľa Jasona, oči rozšírené. Dobre. Ide to lepšie, než som si myslel.
„Toto som nemal na mysli, Dean. Nestoja za to, aby ti robili toto.“ Vravel Sam. „Nenechám ťa to spraviť.“
„Nemôžeš ma zastaviť, Sam.“ Znova tresol Jasona o stenu. Odolal pokušeniu ho proste schmatnúť za krk a skončiť to s ním. Strach v Jasonových očiach uvoľnil cestu hrôze. Rovnaký pohľad absolútnej hrôzy videl aj v Lisyiných očiach. Pekné vedieť, že im to došlo. Ako dlho bol Sam sám a vydesený? Ako dlho ich môžem takto držať? Pri troche šťastia srdce toho chlapíka zlyhá skôr, než skutočne začnem.
„Nenechal by som ich len tak prísť, Dean,“ pokračoval Sam. „Chcel som im povedať do očí, že sa ti majú ospravedlniť za to, ako sa k tebe správali. Preto som chcel, aby si tu bol. A pokiaľ sa ti neospravedlnia, nie sú to viac moji priatelia.“
„Na spôsobe, ako sa ku mne správali, nezáleží, Sam.“
„Mne áno, Dean.“
Dean sa na brata usmial. „Ďakujem, Sammy. Ale aj tak umrú za to, čo ti spravili.“ A pomaly, bolestivo. Som zvedavý, ako dlho mi bude trvať, kým pochopí, čo spravil môjmu bratovi.
„Dean.“ Pozrel na Sama. Počul niečo v jeho hlase, niečo bolo zle. Samove oči sa pretočili dozadu. Dean pustil Jasona a chytil Sama skôr, ako spadol na dlážku. Preniesol ho k posteli a položil ho na ňu. Počul tresnutie dverí, keď Lisa s Jasonom vybehli z izby.
„Sam? Sammy?“ Čo sa deje? Šiel do kúpeľne a namočil kúsok flanelu. Vrátil sa a položil ho bratovi na čelo. „Sam!“
Sam tak ležal ešte asi minútu, potom otvoril jedno oko. „Už sú preč?“
„Čo?“ Dean sa pozrel na Sama. Neurobil práve...
„Už sú preč?“
„Hej.“
„Dobre,“ Sam otvoril aj druhé oko, posadil sa a oprel sa o vankúše.
„Sam,“ Dean naňho hľadel. Spravil to, predstieral mdloby. Nemôžem tomu uveriť. Ten podvodník. „Takmer som kvôli tebe dostal infarkt.“
„Prepáč mi to. Ale nenapadol ma žiaden iný spôsob, ako ťa zastaviť.“ Sam sa naňho usmieval. „Nie je to tak, že by som si necenil snahu – sám som ich chcel vidieť trpieť za to, čo ti spravili. Ale myslím, že mali dosť. Nemyslel som si, že by si ho naozaj zabil.“
„Myslím, že by som bol toho schopný.“ Vlastne, nebol by som toho schopný, Sammy. Nie len schopný. Zabil by som ho, potom ju. Pravdepodobne je dobre, že si ma zastavil.
„Hej, videl som ti to na očiach, Dean. Vlastne som sa toho obával od okamihu, keď si zostal taký nabudený.“
„Nebol som nabudený.“
„Vražedný?“
„Hej, to je to slovo,“ uškrnul sa na Sama. Sadol si na posteľ k bratovi. „Dobre vedieť, že mi kryješ chrbát, Sam.“
„Vždycky, Dean.“ Sam doňho drgol plecom. „Najbližšie, až budem chcieť zostať s priateľmi, kým ty pôjdeš na lov...“
„Áno?“
„Proste ma ovaľ niečím po hlave a hoď ma do auta, OK? Ušetrí to kopec času a problémov.“ Začal sa smiať, Dean sa k nemu pridal.
„Iste, Sam. To znie ako plán.“