Veľkonočný zajačik.

Všetkým prajem príjmné prežitie veľkonočných sviatkov.
---------



„Dean, prosím.“
„Nie.“
„Dean, prosím, veľmi prosím!“
„Nie.“
„Dean, prosím!“ Sam zložil ruky v prosebnom geste. „Sľubujem, že večer zjem kašu bez odvrávania. Prosím!“
„Nie,“ starší brat chcel pôsobiť neoblomne, ale hlas mu pri odmietnutí nepatrne preskočil.
„Prosím,“ chytil sa mladší takmer nepatrnej šance.
„Nie! Vieš, že ocko nám nedovolil otvoriť tú skrinku.“
„Ale ani nezakázal!“ víťazoslávne kontroval Sam. „Prosím. Len sa pozriem.“
„Aj keby som chcel,“ s dôrazom na keby, odmietol Dean, „nemôžem. Skrinka je zamknutá a ja neviem, kam ocko odložil kľúč.“
„Dal ho do bočného vrecka na ruksaku,“ mladšiemu zabehli oči k batožine pohodenej vedľa jeho postele.
„No a?“
„Môžeš ho vybrať a otvoriť skrinku.“
„Nie.“
„Dean, prosím,“ Sam doširoka otvoril oči a zatváril sa skľúčene. Tento výraz, ako nedávno zistil, mu spoľahlivo zabezpečil úspech u všetkých učiteliek v škole.
„Neskúšaj na mňa ten šteňací pohľad, ja nie som slečna Roswoodová,“ schladil ho nemilosrdne starší brat.
„Dean, prosím!“
„Prestaň! Kto má počúvať stále dookola tvoje žobranie!“ Dean zapol televízor, hodil sa na posteľ a odštartoval svoje osobné preteky s názvom Koľko programov stihnem prepnúť za minútu.
„Dean, prosím!“
„Sam, už si nudný!“
„Nie, nie som!“ vzbúril sa. „Tebe to ocko ukázal, aj ja to chcem vidieť.“
„Aj tak si sa pozeral škárou vo dverách. Videl som ťa.“
„Nevidel som skoro nič,“ priznal prichytený. „Chcem vedieť, čo je zamknuté v skrinke. Už som dosť veľký!“
„Nie si, ešte nemáš ani deväť.“
„Ale za mesiac už budem mať,“ zjačal dotknuto Sam.
„Tak sa ozvi za mesiac,“ poradil mu s nekonečnou prevahou svojich dovŕšených trinástich rokov starší brat.
„Ale to už ocko odnesie skrinku k strýkovi Bobbymu a ja ju už nikdy neuvidím. Dean, prosím! Len sa pozriem.“
„Nie. Ocko sa za chvíľu vráti, keď chceš, spýtaj sa jeho. “
„Otec mi povie, že je veľmi unavený a že do skrinky sa pozrieme zajtra. Potom pôjde spať a zajtra nebude mať čas,“ trpkosť, pochádzajúca z mnohých podobných skúseností, sa v Samovom hlase nedala prehliadnuť. „Dean, prosím. Veď sa chcem len pozrieť.“ Do jeho hlasu prenikli slzy, ktoré ledva zadržiaval.
„Sammy,“ nečakane vážny Dean odhodil ovládač na podušku a posadil sa, „ak ocko zamkol tú vec do skrinky, mal na to dobrý dôvod. Je to veľmi zlá vec, mohla by ti ublížiť.“
„Dean, prosím. Veď sa chcem len pozrieť. Nemôže mi ublížiť, keď sa budem len pozerať, však nie?“
„Nie, nemôže. A hlavne, nemôže ti ublížiť, keď ju necháš na pokoji,“ Dean sa natiahol za ovládačom.
„Keď ty nechceš, tak sa pozriem sám!“
„To neurobíš!“ Ovládač zase letel na podušku. „Ocko ťa roztrhne, ak sa mu budeš hrabať vo veciach.“
„Nech! Chcem vedieť, čo je v tej skrinke!“
„Sam, prestaň! Nedovolím ti hrabať sa v otcovom ruksaku!“
„Nepotrebujem kľúčik! Otvorím si sponkou! Dával som pozor, keď si otváral tú zamknutú zásuvku minulý týždeň v hoteli,“ triumfálne oznámil Sam.
„Veľa šťastia,“ Dean sa vrátil k televízoru. „Potom ma zavolaj, aspoň sa zasmejem.“
„Dean, prosím,“ keď blufovanie nepomohlo, vrátil sa k prosbám.
„Nie. Neotravuj už a bež sa učiť!“
Porazenecky sa odvliekol ku svojej školskej taške a vytiahol učebnicu, hodil sa na posteľ a začal čítať. Behal očami po riadkoch, nevnímajúc ich obsah. Zamračene zdvihol oči, Dean nadšene hltal nejaký westernový seriál. Využil situáciu, zmenil polohu a tichučko spustil z postele ruku. Dočiahol presne do bočného vrecka na otcovom ruksaku, náhlivo prehmatával jeho obsah, hľadajúc kľúčik od skrinky. Prsty konečne narazili na kúsok chladného kovu, zovrel predmet v hrsti, ukradomky si ho vopchal do vrecka a ďalej predstieral, že ho zaujíma nové učivo. Po chvíli, keď sa jeho srdce prestalo snažiť vyletieť mu z krku, sa nedbanlivo postavil a pobral sa ku dverám.
„Kam ideš?“ zastavil ho brat.
„Napiť sa,“ odpovedal otočený chrbtom k nemu.
„Dobre,“ Dean neodtrhol oči od obrazovky, „ale nechaj tu ten kľúčik, ktorý si práve vytiahol otcovi z ruksaku.“
„Ja som ne...“
„Sam, ten kľúč,“ natiahol ruku starší, stále ležiac na posteli.
Deprimovane vytiahol ten odporný kúsok kovu, ktorý stál medzi ním a vecou zamknutou v drevenej skrinke. „Dean, prosím! Len sa pozriem,“ skúsil ešte raz obmäkčiť strážcu tajomstva. Pri poslednom slove ho zradilo sebaovládanie, oči sa mu naplnili slzami. Nahnevane sa odvrátil, roztierajúc si zradné teplé kvapky po lícach.
„Sammy,“ brat ho jemne chytil za zápästie ruky s kľúčom. „tá vec je skutočne veľmi zlá. Nestojí za to, aby si kvôli nej plakal.“
„Ja neplačem!“ zjačal Sam. „Ja ... len sa chcem pozrieť. Prosím!“
„Sammy,...“ Dean sa neobratne pokúsil utrieť slzy na tvári mladšieho brata.
„Prosím,“ ďalší príval slaných potôčikov sa rozbehol k trasúcej sa brade.
„Dobre, len sa pozrieš,“ Dean vzal kľúčik z bratovej dlane. „Sľúb mi to!“
„Sľubujem,“ vyhŕkol nedočkavo Sam.
„Počkaj,“ brzdil jeho nadšenie starší brat. „Celý čas budeš mať ruky za chrbtom! Len sa pozrieš, tej veci sa v žiadnom prípade ani nedotkneš!“
„Sľubujem.“
„A prestaneš so žobraním. Pozrieš sa a už tú vec nikdy ani nespomenieš! Je ti to jasné?“
„Áno, sľubujem,“ oduševnene prikyvoval Sam.
Takmer bez dychu nasledoval brata do otcovej izby. Tajomná skrinka stála na stolíku pod oknom. Popoludňajšie svetlo dopadalo na čierne symboly, vypálené do dreva, a odrážalo sa od ligotavého kovového zámku.
„Ruky,“ nekompromisne prikázal Dean. Sam si demonštratívne skrížil zápästia za chrbtom a so zatajeným dychom sledoval staršieho brata, ako šikovne odomyká veľké neznámo a zámerne pomaly dvíha veko. Na vrstve buničnej vaty tam odpočíval .... veľkonočný zajac. Nádherný veľkonočný zajac s košíkom veľkonočných vajec, vyrobený z bieleho porcelánu, vnútro ušiek mal nežne ružové, veľké nevinné modré oči, bielu srsť zvýrazňovalo svetlosivé tieňovanie. Bol bezchybný, ale najkrajšie boli vajíčka v žltom porcelánovom košíku, ktorý držal v predných labkách. Aj pod skromnými lúčmi slnka brúsené polodrahokamy rozjasnili mdlú motelovú izbu stovkami farebných svetelných prasiatok.
„Ách,“ Samove ruky sami od seba vyleteli, aby poláskali nádhernú hračku.
„Sam,“ drevené veko s buchnutím ukončilo fascinujúce divadlo, „čo si mi sľúbil?“
„Len raz ho pohladkám,“ potiahol nosom preľaknutý mladší Winchester.
„Nie,“ Dean zamkol skrinku a vytlačil brata z otcovej izby. „V žiadnom prípade! Choď sa učiť!“
„Dean, prosím!“
„Nie,“ posotil brata smerom k jeho posteli, pohľadom našiel otcov ruksak, v nemom monológu pokrútil hlavou a vopchal si kľúčik do vrecka na košeli. „Pamätaj, čo si mi sľúbil,“ so zdvihnutým prstom upozornil Sama predtým ako sa usadil pred televízorom.
„Dean, prosím,“ Sam sa neúspešne pokúsil vytlačiť pár slzičiek.
„Daj pokoj!“ nahnevaný Dean zvýšil hlas. „Sľúbil si, že prestaneš žobrať. Pamätáš sa?“
„Je taký pekný! Len raz ho pohladkám, to mi určite neublíži,“ nevzdával sa mladší.
„Nie. A už prestaň!“
„Si hnusný,“ ozvalo sa ublížene z druhej postele.

No nie Len tak si zájdem zistiť, aká je situácia na fronte a nájdem tu poviedku od Teba Osobne mám rada poviedky z čias pred oficiálnym začiatkom seriálu, táto vyzerá rozkošne a navyše je krásne tématická... teším sa na pokračovanie. A ďakujem za zlepšenie nálady po besnom dni v práci


P.S.: Podľa veku chlapcov predpokladám, že Irv sa asi neukáže, že...chjo

souhlasím taky mám ráda před sériové a uplně vdím jak Sammy škemrá. Super je ta poslední věta

kód:

„Si hnusný,“ ozvalo sa ublížene z druhej postele.

ta sedla...
Těším se na pokráčko je to super.

just-me - ďakujem . Dnes si zlepšila náladu Ty mne, .Ty vieš vždy tak pekne pochváliť.

P.S. Máš pravdu, Irv sa neukáže. Možno inokedy.

Terrik - ďakujem . No čo už, deti sú už raz také . Malý Sam nie je výnimka.

jéééé aceras1: ty jsi mi dnes vykouzlila tak super úsměv na tváři - já mám povídky z dětství kluků moc ráda a toto se mi líbí - jak Sam naléhá a Dean nakonec stejně podlehne jsem moc zvědavá, jak to bude dál............a téma vskutku aktuální

Nemix - ďakujem . Zajačik si nekladie vyššie ciele ako trochu pobaviť, takže HURÁ, cieľ je splnený. Dúfam, že mu to vydrží.

po precitaní mam chut kricat: Hurá Veľká noc!( aj ked ju neznasam a je to pre mna najhorsi sviatok na svete ) a s este vascim nadsenim cakam co sa bude diat dalej

Tak to jsem ráda, že jsi se pustila znova do další povídky!!! Je to opravdu tématické a jelikož já Velikonoce dvakrát nemusím, tak alespoň tohle mě potěší Zatím je to opravdu skvělé a já se moc těším na pokračování

aceras1: Moc pěkně rozjetá povídka. Sam tak dlouho škemral, až to pochopitelně Dean vzdal (jak typické pro něj). Ale asi ten zajíček nebude takový miloučký, heboučký, jak obvykle zajíčci bývají. John k tomu měl určitě dobrý důvod, že ho před svými syny uzamknul. Jen, aby Sama nenapadlo ještě jít potajmu na průzkum, to by asi nedopadlo dobře. Takže čekám nedočkavě na další kousek.

aceras1: tak tohle je opravdu roztomilá povídka škemrající Sammy a jeho "velký" bráška - roztomilý

„Kam ideš?“ zastavil ho brat.
„Napiť sa,“ odpovedal otočený chrbtom k nemu.
„Dobre,“ Dean neodtrhol oči od obrazovky, „ale nechaj tu ten kľúčik, ktorý si práve vytiahol otcovi z ruksaku.“

Opravdu roztomilý, jak jsou ty děti ještě naivní
Ten zajíček bude asi něco, jako ta zaječí tlapka, ne? Řekla bych, že se Sammy k tomu ušákovi stejně nějak dostane

Díky za jarní pohodu

FooFighterkaSN - ďakujem , pre mňa znamená ideálne prežitie veľkonočných sviatkov zavrieť sa niekde s PC a mať pokoj. Takže pokračovanie bude.

bohdy - ďakujem . Dúfam, že ťa nesklamem.

janča - ďakujem , tipuješ dosť presne, mám vôbec pokračovať?

astík - ďakujem , dobre si to vystihla, aj veľkí lovci boli deti , a niektorí z toho doteraz nevyrástli.

Sam si namiesto učenia vytiahol papier a farbičky a kreslil. Jeho biely veľkonočný zajac sa podobal na opitého snehuliaka so špinavým bruchom, vôbec nepripomínal iskrivú hračku zo skrinky. Bol si istý, že tak pekná vec nemôže byť zlá. Dean si iba vymýšľa. Keby tak mal kľúč ... Zamyslel sa, vrecko bratovej košele predsa nie je nedosiahnuteľné.
„Som hladný,“ oznámil otrávene do prázdna.
„V kuchyni sú sušienky,“ neprítomne odvetil Dean, napäto sledujúc prestrelku medzi šerifom a zlodejmi koní.
Sam sa zdvihol, v miniatúrnej kuchynke našiel balíček keksíkov a natrhol obal. Pomaly, aby nevzbudil podozrenie, podišiel k bratovi. „Chceš?“ spýtal sa najmilšie, ako bol v tej chvíli schopný.
„Dám si,“ Dean sa rýchlo usmial ponad plece, potešený, že kríza je zažehnaná.
„Na,“ Sam ľavou rukou ponúkol bratovi napolo otvorený balíček. Dean si ho jednou rukou pridržal a druhou sa pokúsil vyloviť pár sušienok. Mladší zareagoval rýchlo, pravou rukou hrabol po kľúči, schovanom vo vrecku bratovej košele.
„Ty úlisný had,“ bleskovo odrazil Samovu rúčku. „Otvoril som ti skrinku a ty si sľúbil, že už dáš pokoj! Klamár!“ Odsotil brata do stredu izby a vyskočil z postele, zo zabudnutých sušienok sa ticho sypali omrvinky na paplón.
„Aj tak ti ho vezmem,“ soptil mladší.
„To asi ťažko,“ pohŕdavo odtušil Dean, „maličký.“
„Už nie som maličký!“
„Pozri sa do zrkadla, bábätko!“
„Neposmievaj sa mi! Nie som bábätko! Prebijem ťa,“ zastrájal sa stále nahnevanejší Sam.
„Ani keby som sa bil len jednou rukou to nedokážeš,“ zasmial sa starší. „A ja sa budem biť oboma,“ s posmešným úsmevom si vsunul kľúčik medzi predné zuby.
„Si odporný,“ zatmelo sa od hnevu mladšiemu pred očami. Vtiahol hlavu medzi plecia a s rozbehom vrazil do brata. Náraz skoro deväťročného torpéda poháňaného čírou zúrivosťou by zhodil aj dvakrát väčšieho chlapca ako bol Dean. Sam využil svoju momentálnu výhodu, sadol si obkročmo na brata a búšil do neho pästičkami. Každý úder sprevádzal piskľavým výkrikom: „Si odporný! Si hnusný! Si zlý!“ Kvôli vlastnému kriku prepočul otváranie dverí a otcovu prítomnosť zaregistroval až keď ho zdvihol a postavil doprostred izby.
„Čo sa tu deje?“ zahrmel spravodlivo rozhorčený John, striedavo si premeriavajúc  rozzúreného Sama a ležiaceho Deana, kým pohľadom nezavadil o tmavú škvrnu na Deanovej hlave. Preľaknutý si kľakol k nemu.
„Máš rozbitú hlavu,“ skonštatoval po prvej rýchlej prehliadke. „Rýchlo do kúpeľne, pozriem sa ti na to,“ pomohol otrasenému chlapcovi vstať.
„Našťastie je to len škrabnutie,“ oddýchol si po vyčistení ranky, „ale hrču budeš mať poriadnu.“
„Mhm,“ frustrovane súhlasil Dean.
„Uvedomuješ si vôbec, čo sa mohlo stať?“ Teraz, keď bol jeho syn ošetrený, mohol si John dovoliť vyventilovať šok a hnev. „Našťastie si len zavadil o roh stolíka. Jeden alebo dva centimetre doľava a mohol si ....“, pri tomto pomyslení sa mu zlomil hlas.
„To povedz jemu,“ Dean ukázal bradou na Sama, ticho stojaceho vo dverách, „on ma sotil.“
„Sammy, je to pravda?“
„Nie! Áno.“
„Prečo?“
„Bol na mňa hnusný!“
„To nie je pravda!“
„Bol si!“
„Ticho!“ vložil sa do začínajúcej hádky rodič. „Čo sa vlastne stalo?“
Obaja chlapci začali opreteky objasňovať svoju verziu udalosti. Johnovi sa z množstva informácii zakrútila hlava a po dvadsiaty krát zaľutoval, že mu momentálna finančná situácia nedovolila najať opateru pre chlapcov.
„Stačilo!“ utíšil synov po chvíli. „Ak tomu dobre rozumiem, tak ste z môjho ruksaku bez dovolenia vzali kľúč?“
„Áno,“ pripustil ticho Dean.
„Bez dovolenia ste otvorili skrinku, položenú na stole v mojej izbe?“
„Áno.“
„Dotkli ste sa tej veci v nej?!“
„Nie,“ starší bezpečne rozoznal tón, ktorý u otca veštil približujúci sa výbuch. „Ale ja som ...“
„Vôbec nerozmýšľal,“ ľadovo ho prerušil John. „Dean, myslel som, že si rozumnejší. To vás ani na chvíľu nemôžem spustiť z očí? Veď predsa vieš, čo je zavreté v tej skrinke? Ako ťa vôbec mohlo napadnúť priblížiť sa k nej?“
„To bol jeho nápad,“ bránil sa jeho starší syn ticho.
„Nebol!“
„Klamár!“
„Nie som klamár!“ bránil sa so slzami hnevu v očiach mladší.
„Si,“ pohŕdavo odfrkol starší.
„Nie som klamár!“ zjačal Sam z plných pľúc.
„Sam ticho! Dean, stačilo! Ty si starší a vo svojom veku by si už mal mať rozum,“ John naberal obrátky, „a nie pristať na každý Samov detský vrtoch.“
„Áno, pane,“ starší chlapec sklonil hlavu.
„Daj mi ten kľúč!“ nastavil pred syna dlaň. „Tak kde je?“ naliehal, keď sa nič nedialo.
„Ja som ....,“ Dean sa prekvapene zasekol.
„Čo si? Kde je ten kľúč?!“
„Prehltol som ho,“ dostal zo seba nakoniec.
„Ty si čo?!“ V Johnovi zmrzla krv.
„Dal som si ho do úst a keď ma Sam sotil, tak som ho prehltol,“ vysvetlil neochotne.
„Preboha,“ zhrozil sa otec. „Dean, žartuješ?! Povedz mi, že žartuješ!“
„Prehltol som ho,“ neisto zopakoval Dean, ktorému začala dochádzať veľkosť šlamastiky, do ktorej sa dostal.

Chachá Tak to je bomba aceras1... díky díky díky za pokračování!!!!! Je to F-A-N-T-A-S-T-I-C-K-É!!!!! A já jsem u vytržení z toho, jak to může pokračovat dál!!!!! Prosím prosím, jen nás dlouho nenapínej!!!!! A abych nezapoměla... nemohu jinak Jsi prostě úžasná

aceras1 - wow to bylo super - John byl super - já ani nevím, co víc napsat, než že to bylo super
prosím, prosím, prosím rychle další kousek - nemohu se ho dočkat

aceras1: ty máš určitě sourozence, jinak to nevidím to nemá chybu Johnovi se tentokrát nedivím, že mu jde hlava kolem
Jako obvykle - no jak jinak - skvělý teď jsem opravdu zvědavá na vracení toho klíče
a zdá se, že Sammy "kecal" už jako malí...

Sam je zmetek, to je bombastické bože to je tak krásná povídka, strašně úžasně odpočinková, tedy aspoň pro mě. A chudák Dean spolknout klíč, blboun jeden:D
Bravo!!! a pokráčko prosííím...

bohdy - ďakujem , si neskutočne milá a ja môžem len dúfať, že ťa pokračovanie nesklame .

Nemix - ďakujem , mňa teší, že sa Ti tentokrát John páči

astík - ďakujem , deti sú už raz také a čo sa toho kľúča týka, nebudem Ti kaziť prekvapenie .

Terrik - ďakujem , Zajačik je plánovaný len ako krátka oddychovka, takže hádam splní svoj účel - trochu pobaviť .

aceras1: Neboj, již jsem poznala, že povídky od Tebe jsou zárukou kvality, takže mě zklamat rozhodně nemůžeš

aceras1: Tahle část byla fakt pobavila. Sam nabouchal Deanovi, až chudák spolknul klíček. Hned jsem si říkala, to nedopadne dobře - dát si klíč mezi zuby. A teď to vidím na jedinou možnost, jak ten klíček dostat zpět, pro Deana to bude asi trochu nepříjemné.

bohdy - ďakujem za kompliment

janča - ďakujem , myslím, že v tomto máš úplnú pravdu.

„Bobby nemusíš mi hovoriť, že nechať prekliaty predmet, ktorý zabil osem ľudí, v blízkosti dvoch detí, nebol dobrý nápad. Ale Dean je už dosť veľký, aby ... Áno uvedomujem si, že má len trinásť, ale ...,“ John na okamih odtiahol telefón od ucha a zamračil sa naň. „Bobby, v tejto chvíli ma zaujíma len to, či zámok lebo kľúč sú špeciálne? V našom zmysle špeciálne!“ naliehal znova. „Počkaj, nerozumiem dobre,“ potriasol prístrojom, námatkovo niečo stačil a telefón na celú miestnosť zaručal Bobbyho hlasom.
„Nie, zámok aj s kľúčom som kúpil u nás v železiarstve za tridsaťdva päťdesiat, nič zvláštne na nich nie je. Už by si mal vedieť, že kúzlo je naviazané na skrinku.“
„Tak je všetko v poriadku,“ oddýchol si lovec.
„Tvoj syn má v bruchu štyri centimetre kovu s ostrými hranami, to sa mi nezdá byť v poriadku,“ pochyboval Bobby.
„Ozvem sa ti,“ zamračený John skončil rozhovor. „Oblečte sa,“ obrátil sa k synom. „Ideme do nemocnice.“

Mladá lekárka, ktorá sa ich ujala v nemocnici, bola pekná a bola by aj sympatická, keby sa netvárila tak povýšene. „Bez snímky nemôžem rozhodnúť o ďalšom postupe,“ premerala si rodinku studeným pohľadom. Rýchlo vypísala akúsi žiadanku. „Toto dajte sestre na druhom poschodí. Ona vás usmerní ďalej.“
John bez slova prijal papier a vybral sa hľadať výťah, Dean ho neochotne nasledoval, ruky vrazené do vreciek bundy až po lakte. Samova studená rúčka ani na okamih neopustila bezpečné útočište otcovej dlane, cupkal vedľa neho, nesvoj z cudzieho prostredia.

Sestrička na druhom poschodí sa ich ujala, ako keby boli jediní pacienti v ten deň. Johna a Sama zaviedla do skoro prázdnej čakárne, kde ich usadila na plastové stoličky do kútika so zvieratkami namaľovanými na stenu. „Tu sa ti bude páčiť, chlapček,“ pohladila najmladšieho Winchestra po vlasoch. Sam sa pritlačil tesnejšie k otcovej nohe.
„Ty poď so mnou,“ s úsmevom sa obrátila k Deanovi. Zachmúrene na ňu zaškúlil, ale nechal sa odviesť bez odporu.
„Neboj sa, Sammy, Dean bude v poriadku,“ John nepresvedčivo potľapkal svojho mladšieho syna po pleci. „Nechceš sa hrať? Pozri, majú tu pekné autíčka.“ Sam pokrútil hlavou a oprel sa o otca.
Po chvíli čakania sa Dean vrátil, sám a ešte namosúrenejší ako odišiel. Hodil sa na stoličku až škrípavo zaprotestovala. „Máme tu počkať na doktorku,“ oznámil ponuro, zamračený tak, že by z neho skyslo mlieko. John chcel niečo povedať, ale nič vhodné ho nenapadlo, tak čakali v tichu. Pani, s nohou v dlahe, ktorá čítala knihu na druhom konci miestnosti, mimovoľne pobavene zdvihla kútiku úst, pravdepodobne mala tiež skúsenosti s mrzutými deťmi.

Doktorka na seba tiež nenechala dlho čakať a doniesla so sebou aj snímku, na ktorej sa medzi pre Johna beztvarými tieňmi, zreteľne dala rozoznať silueta v tvare kľúča.
„Mám pre vás dobrú správu,“ oznámila im chladne lekárka. „Cudzí predmet sa bezpečne dostal do chlapcovho žalúdka. Môžeme operovať.“
„To je dobrá správa?“
„Iste, mohol uviaznuť v hltane alebo v pažeráku a vyvolať komplikácie,“ vysvetlila mu netrpezlivo. „Samozrejme, ani operácia žalúdka nie je jednoduchá, ale už som sa na dvoch zúčastnila a máme čas chlapca pripraviť na zákrok.“
„Prosím?“
„Snažím sa vám vysvetliť, že vášho syna budem operovať,“ zopakovala urážlivo pomaly.
„To som pochopil,“ Johnova zdvorilosť začala uvažovať nad dovolenkou. „Lenže nechápem prečo? Musí existovať jednoduchší spôsob ako mu môžete pomôcť.“
„Myslíte, že by sme mali počkať kým cudzí predmet, hm, ... vyjde prirodzenou cestou?“
John si ohľaduplne nevšímal červenajúceho sa Deana. „Áno, presne to som myslel.“
„V tejto chvíli nie.“
„Mohli by ste to aspoň zvážiť.“
„Už sa stalo,“ jej sebavedomie ju prevyšovalo minimálne o meter. „Vzhľadom na to, že ostré hrany kovového predmetu by mohli poškodiť črevo, je operácia najlepšie riešenie.“
„Operácia žalúdka môže mať pre môjho syna doživotné následky.“
„Myslím, že preháňate,“ namietla už menej sebaisto.
„Bol som vojak, viem o čom hovorím. Videl som, ako dopadli kamaráti po podobnej operácii,“ mimovoľne stíšil hlas, nechcel vyľakať svoje deti.
„Samozrejme, prípadné komplikácie nemôžem úplne vylúčiť. Predsa len, chlapec prehltol kľúč,“ pohľadom mu jasne dala na vedomie, čo si myslí o rodičoch, ktorí dovoľujú svojim deťom konzumovať kovové predmety. „Sme malá nemocnica, vybavením sa rozhodne nemôžeme vyrovnať klinikám vo veľkých mestách. Tam by mohli skúsiť nejaký sofistikovaný spôsob liečby, ale v tejto chvíli vám nemôžem odporučiť pre vášho syna lepšie riešenie ako operáciu. Samozrejme, za chlapca ste zodpovedný vy, takže vy musíte rozhodnúť, či dáte súhlas na jeho liečbu.“
„Ja tu sedím,“ upozornil ju urazene objekt rozhovoru, „celý čas.“
„Prosím,“ prekvapene sa k nemu otočila.
„Sedím tu, tak o mne nehovorte, ako keby som tu nebol,“ dôraznejšie zopakoval so všetkou dôstojnosťou trinásťročného.
„Chlapček, tebe nikto nepovedal, že keď sa dospelí zhovárajú, tak deti majú mlčať?“ spýtala sa lekárka s nadutosťou osoby vlastniacej univerzitný diplom.
John sa napriek vážnosti situácie neubránil úškrnu, tento rozhovor bude zaujímavý.
„Nie, rovnako ako vám nikto nepovedal, že k pacientom sa máte správať zdvorilo,“ nesklamal Dean.
„Prosím?“ zalapala po vzduchu.
„Chcete mi rozrezať brucho a vôbec vás nezaujíma, čo si o tom myslím ja!“
„Chlapček, si ešte maloletý, zatiaľ za teba rozhoduje otec,“ poučila ho s chladným úsmevom.
„Nehovorte mi chlapček, volám sa Dean,“ poučil ju rovnako chladne. „Nie som síce ešte dospelý, ale o svojom bruchu rozhodujem sám. Nie som nesvojprávny.“ Dojem z jeho prehlásenia nezmenšil ani fakt, že sa mu jazyk na ťažkom slove trochu zahrčkal.
„Chlapček. Dean,“ opravila sa pod ťarchou jeho nepriateľského pohľadu, „myslím, že si neuvedomuješ vážnosť situácie. Máš v žalúdku štvorcentimetrový kus kovu.“
„No a? Je to môj žalúdok.“
„Čo tým chceš povedať?“
„Nechcem žiadnu operáciu.“
„Prosím?“ zaznel zhrozený dvojhlas.
„Nechcem žiadnu operáciu,“ zopakoval pomaly, pre prípad, že dospelí nerozumeli.
„Ale to nemôžeš,“ ohromene oponovala doktorka, „povedať, že nechceš operáciu.“
„Práve som to urobil.“
„Ten kľúč ti môže poraniť črevo a zapríčiniť brušnú infekciu.“
„To neviete isto.“
„Nie, ale .... Nechápeš? Ja ... my ti chceme len pomôcť.“
„Tým, že mi rozrežete brucho? Nie, ďakujem.“
Mladá žena stratila podstatnú časť svojej sebaistoty a v rozpakoch pohľadom hľadala podporu u Johna. V duchu síce súhlasil so synom, ale nevidel inú možnosť ako mu pomôcť.
„Dean, počúvaj, čo ...“
„Žiadna operácia,“ prerušil ho pevne.
John v tichom zúfalstve zavrel oči. Preboha, Dean, toto nie je vhodný čas ani miesto, aby si predviedol, aký vieš byť tvrdohlavý. Zhlboka sa nadýchol, potlačil vlastné pochybnosti a skepticky sa pokúsil vymyslieť aspoň jeden šikovný argument, ktorým by ho presvedčil o nevyhnutnosti zákroku. Dean nevyzeral, že je ochotný počúvať dôvody, akékoľvek šikovné by boli. Oboma rukami zvieral rúčky stoličky tak pevne, až mu obeleli prsty. Sam si už pri prvej zmienke o rezaní brucha vrazil do úst palček a nervózne ho cmúľal, skákajúc pohľadom z otca na brata.

aceras1: teda klobouk dolů, tahle část je úžasná, jsem si připadala, jak ve zdejší nemocnici, všechno znaj a nafrněný, otrávený obličeje,...

Dean jí to pěkně nandal - ani dospělí by to tak nezvládl

„Nie, rovnako ako vám nikto nepovedal, že k pacientom sa máte správať zdvorilo,“ nesklamal Dean.

„Ale to nemôžeš,“ ohromene oponovala doktorka, „povedať, že nechceš operáciu.“
„Práve som to urobil.“

„To som pochopil,“ Johnova zdvorilosť začala uvažovať nad dovolenkou. plně ho chápu!

A Sammy s cucajícím palečkem - ten vztek ho už asi přešel, teď už má jen strach o brášku

Sečteno - podtrženo = krásný a děkuju - je to taková velilkonoční nadílka

aceras1: Další skvělá část Vůbec z té doktorky nemám dobrý pocit Souhlasím s Deanem. Myslím, že přirozená cesta bude nejlepší řešení. Takže jsem zvědavá, jak to bude pokračovat dál

cha - teda myslím, že by ta doktorka potřebovala pořádně proplesknout no a Dean taky

jsem velice zvědavá, jak to nakonec dopadne a jakou cestou klíček vyjde ven

nevím proč, ale tato část mě opět velice pobavila dobrá práce

skvele som sa pobavila teda najprv mi nedoslo ze si tu pridala dalsiu cast (moja vina )
ale uz len to ze Dean ten klucik prehltol bol funny a to ako tej doktorke povedal svoje... Dean ma u mna pod k dobru
som velmi zvedava ako to dopadne s tym klucikom,