Veľkonočný zajačik.

Sam si už pri prvej zmienke o rezaní brucha vrazil do úst palček a nervózne ho cmúľal to byla perla nakonec, vlastně co slovo to perla:D celá část je naprosto dokonalá a jak si popsala tu brrr... fuj doktorku, opravdu sympatiká no tak snad nám to chudáček zvládne

astík - ďakujem , fakt je, že nielen vo Vašej nemocnici sú nepríjemní ľudia , snaha bola opísať nemenovanú osobu zo života. No, podľa reakcií sa mi to asi podarilo .

bohdy - ďakujem , nasledujúci kúsok, dúfam Tvoju zvedavosť na chvíľku upokojí

Nemix - ďakujem , doktorka by určite jednu výchovnú potrebovala , ale čo už. Nemôžeme mať všetko.

FooFighterkaSN - ďakujem , neboj, dozvieš sa. Čoskoro .

Terrik - ďakujem . Žiadny strach, všetci to zvládnu, hádam

„Dean,“ začal John neisto ešte raz, presvedčený, že synom pohne iba hrubá sila. Zazvonenie telefónu mu dalo vítanú zámienku na odsunutie ťažkého rozhovoru.
„Bobby?“
„Kvasená kapusta.“
„Prosím?“
„To by mohlo Deanovi pomôcť. Je to starý farmársky recept. Pomôže bez problémov dostať z tela hocijaký ostrý predmet. V minulosti používali kvasenú kapustu, keď pri stavbe niekto náhodou prehltol pár klincov.“
„Si si istý?“
„No, ... za pokus to stojí. Aj podľa internetu to funguje.“
„Ako?“
„Dean musí zjesť kopu surovej kvasenej kapusty. Slizké látky, ktoré obsahuje, pomôžu telu zbaviť sa kľúča rýchlo a bez poškodenia čriev.“
„Koľko by toho musel zjesť?“
„Asi kilo.“
„Bobby, mám tu lekárku, chcem vedieť, čo na to povie. Môžeš to zopakovať ešte raz? Prepnem telefón, aby ťa počula.“
„Keď inak nedáš.“
„Tak počkaj,“ tentokrát bez problémov prepol na reproduktor, „môžeš.“
Lekárka si vypočula Bobbyho informáciu a pohŕdavo našpúlila pery. „O takomto spôsobe liečby cudzích predmetov v žalúdku som ešte nepočula.“
„Ale je to možné?“ potreboval sa uistiť John.
„Teoreticky by sa o tom dalo uvažovať, tie slizové látky ...,“ pokrčila plecami. „Musela by som urobiť dôkladnú rešerš a na to teraz nemáme dosť času. Stále pokladám operáciu vášho syna za najlepšie riešenie.“
„Kde dostanem kúpiť tú, hm ... kvasenú kapustu?“ Johnova zdvorilosť práve dokončila balenie kufra, radšej sa ani nepozeral smerom k lekárke.
„Čo ja viem? Skús supermarket alebo obchod s biopotravinami. A ešte niečo, našiel som, že pred ... podaním môžeš kapustu premyť vodou, trochu. Nebude taká kyslá.“
„Ďakujem, Bobby. Ozvem sa,“ skončil hovor. Obrátil sa k synom, Deanovi sa pri zmienke o možnosti vyhnúť sa operácii, okamžite zdvihla nálada.
„Chceš to skúsiť?“ spýtal sa ho. Prikývol na súhlas.
„Tak dobre, ale keď ti to nepomôže, vrátime sa do nemocnice a ty už nebudeš odvrávať!“
Dean znova prikývol, podstatne menej nadšene.
John sa postavil. „Sam, Dean, ideme.“
Chlapcom nemusel príkaz zopakovať dvakrát, skôr než dokončil vetu, starší už bol na chodbe.
„To nemyslíte vážne?“ pokúsila sa ho zastaviť doktorka. „Je vám, dúfam, jasné, že sa zahrávate so životom svojho syna?“
Jej slová, ale najmä tón, boli poslednou kvapkou, Johnova zdvorilosť aj s batožinou raketovou rýchlosťou opustila svoje trvalé bydlisko.
„Určite menej, než keby som nechal neskúsenú rezidentku rozrezať mu brucho,“ odsekol jej hrubo. „Ak to nevyjde a budeme sa musieť vrátiť sem, dúfam, že natrafím na ozajstného doktora. Zbohom,“ chytil Sama za rúčku a musel sa veľmi ovládnuť, aby za sebou nebuchol dvermi.

--------------

Sam začal pookrievať hneď ako opustili nemocnicu, niekde medzi zástavkami v obchodoch s potravinami a v lekárni sa upokojil natoľko, že už nepotreboval útechu od svojho palčeka. S návratom do motela sa vrátila aj jeho detská bezstarostnosť. Naproti tomu, Dean stále zachovával pochmúrne mlčanie, ignoroval bratove neobratné pokusy zatiahnuť ho do rozhovoru, aj na otcovu otázku o stave žalúdka odpovedal jednoslabične. John nestrácal čas, bez pýtania nasypal do mištičky ovsené vločky, zohrial zvyšok mlieka, ktoré našiel v chladničke, zalial vločky a instantné kakao. Výsledok svojho úsilia postavil na koniec stola, posunkom prikázal Samovi večerať a predstieral, že nevidel jeho znechutenú grimasu. Z plastovej nákupnej tašky vyložil mikroténové vrecko so svetlými, slizkými rezancami kvasenej kapusty. „Mali sme šťastie. Kvasená kapusta nie je hit, už dlho ju neobjednali, toto vrecko im zostalo od vlani. Keď som predavačovi povedal, na čo ju potrebujem, prehrabal celú mrazničku. Pekné od neho,“ ocenil obsluhu. Rozrezal vrch a zaváhal, puch z vrecka zamoril miniatúrnu kuchynku.
„Fúúj, to smrdí,“ okomentoval Sam zrejmú skutočnosť, brat si ho premeral zhnuseným pohľadom. Za poslednú hodinu to bol jediný náznak, že berie jeho prítomnosť na vedomie.
„Bobby povedal, že to máme premyť vodou,“ lovec odvážne nabral hrsť slizkých rezancov do hrsti a vopchal ruku pod vodovod. Nešťastne pozrel na kúsky zeleniny zradne unikajúce do odpadu. „Takto to asi nepôjde.“
Dean prevrátil oči. „Skús to umyť ako špagety,“ poradil otcovi.
„Ako špagety?“ John sa nechápavo pozrel do mikroténového vrecka márne hľadajúc nejakú podobnosť medzi cestovinou a touto nevábnou masou.
Dean znova prevrátil oči, zo skrinky vytiahol rajnicu s pokrievkou, vyklopil do nej kvasenú kapustu, napustil vodu, prikryl pokrievkou, potriasol a opatrne scedil.
„Aha, ako špagety,“ hlesol otec užasnuto. Syn jeho prekvapenie neuznal za hodné odpovede. Nechcel mu predsa vysvetľovať, prečo sa musel naučiť umývať uvarené špagety.
„To stačí,“ zastavil ho John, keď druhý krát siahol po vodovodnom kohútiku. Rajnica trochu váhavo pristála na stole, pokrievka v drese.
„Ešte stále to smrdí,“ podotkol Sam trochu škodoradostne. Pohľad, ktorá tým smerom poslal Dean, bol priam vražedný, najmladší Winchester mimovoľne vtiahol hlavu medzi plecia. Nemusel sa obávať o svoju bezpečnosť, jeho brat sa len posadil k stolu tak, aby sa mu mohol otočiť chrbtom. Nabral do ruky pár rezancov z páchnucej masy a vložil ich do úst. John mal na moment dojem, že jeho starší sa na mieste povracia, ale Dean sa ovládol. Rýchla výmena výrazov od šoku až po zhnusenie sa nakoniec ustálila na chmúrnej odhodlanosti. Sústredene žuval jednu dávku za druhou, hrdinsky premáhajúc protesty chuťových buniek.

Chlapček na konci stola sa cítil odstrčený, nikto si nevšimol ani niekoľko lyžíc ovsených vločiek utopených v kakau, zločin obvykle tvrdo trestaný. Pokúsil sa pripomenúť svoju existenciu. „Nechutí mi, Deanova kapusta strašne páchne,“ posťažoval sa.
Dean na okamih stuhol, nad plnou hrsťou kapusty zvažoval, či ju zje alebo použije ako útočnú zbraň, otcov nahnevaný výraz prevážil misky váh na stranu pacifizmu, pokračoval v konzumácii.
Sam, prekvapený faktom, že nevyvolal žiadnu reakciu, sa sťažoval ďalej. „Naozaj to strašne smrdí.“ Natiahol sa, aby si lepšie prezrel bratovu večeru. „Fuj!“, ignoroval otcov výstražný pohľad a s detskou zaťatosťou pokračoval. „Nikdy by som to nedal do úst, vyzerá to ako grcky.“
Deana naplo, rýchlo si pritisol obe ruky na ústa a čírou silou vôle posunul ich obsah ďalej. John videl, že je zle, ešte skôr ako zalapal po vzduchu na rozzúrenú odpoveď. Nestihol ho zastaviť, keď sa otočil k mladšiemu bratovi, tvár skrivenú od zlosti.
„To všetko iba pre teba, ty klamársky trpajzlík! Bude to len tvoja vina, keď pôjdem do nemocnice a nikdy viac sa nevrátim!“
„Dean!“ pokúsil sa ho zastaviť, neskoro. Sam zbledol, očami skákal z bratovej na otcovu tvár, hľadajúc popretie práve povedaného. Starší chlapec sa k mladšiemu opäť otočil chrbtom, nechávajúc riešenie situácie na rodičovskú autoritu. John v duchu zanadával, v tejto chvíli by radšej stal zoči-voči hladnému vlkolakovi. Jeho deti rozhodne neboli dokonalé, ale nehádali sa často. Aspoň pre ním nie. Nemal ani potuchy, čo by mal urobiť.
„Sam, myslím, že už čas ísť do postele,“ počul sám seba povedať prísne. Skoro deväťročná kôpka nešťastia sa bez odporu zdvihla od stola a zmizla v kúpeľni.
„Dean ...“
„Prosím,“ jeho starší syn zdvihol oči od pomaly sa zmenšujúcej kôpky pred ním. Zmes strachu, hnevu a odhodlania v jeho pohľade vzala Johnovi reč.
„Nič, ... pokračuj.“
„Áno, pane,“ napchal si úst ďalšiu dávku.
Najstarší Winchester od seba odsunul vlastnú nedotknutú večeru, vstal a odpratal Samovu misku od ovsených vločiek a hrnček s kakaom. Pri odkladaní použitého riadu zakopol o zvyšok nákupu, zanadával, nahlas.
Dean prekvapene zdvihol hlavu. „Čo sa stalo?“
John vytiahol nádobu, ktorú kúpil pri zástavke v lekárni.
„Nočník?“ zelené oči zdvojnásobili veľkosť a líca zahoreli tmavou červeňou. „Otec, to nemyslíš vážne?!“
„Dean, ...“
„Nie!“
„Dean, počúvaj ma. Musím vedieť, myslím, skutočne musím vedieť, že si ten kľúčik ....“ synov preľaknuto-zahanbený výraz ho zmiatol. „Že proste už nie je v tebe,“ dokončil neobratne.
„Ale, ...,“ Dean nemal ďaleko k slzám.
„Ja viem, že už si veľký, ale musíš to pochopiť. Nežiadal by som to od teba, keby bola iná možnosť! Musím to vedieť,“ naliehavo zopakoval. „Keď pôjdeš ... budeš potrebovať, tak ... použiješ nočník a prídeš mi to povedať!“
Aj slepý by videl, že Dean zvažuje prednosti operácie pred použitím nočníka, operácia skoro vyhrala, skoro. „Áno, pane,“ trpký súhlas takmer nebolo počuť.
„Dobre,“ John vedel, že vec nesmie ďalej rozpitvávať, pritiahol si kúpený sendvič a predstieral, že večeria.

Aceras1: no fíha, chudák Dean, nejen, že musí jíst tenhle blaf a kilo, ale ještě ty potupné následky, se mu nedivím, že se mu to kapánek nelíbilo , až mi ho bylo líto
to bude ještě zajímavé Sammy se chová jak rozmazlený jedináček - což on skoro je , jsem ráda, že se tam objevil Bobby, i když jen po telefonu , taky bych nenechala řezat do svýho syna doktorkou, co hrdě prohlásí, že to už dělala 2x a následky?
pokračování se ti opět povedlo moc děkuju

teda začínám si připadat jako sadistka - v minulé části bych propleskla doktorku a v této by si to zasloužil Sam

Deana je mi opravdu líto - toto je velmi potupné - ale on to určitě zvládne.....ale ten hnus, co musí jíst - bleh -to mu vůbec nezávidím ale když to pomůže, tak se trpět musí

díky za další super část

Chudáček Dean Jíst tenhle humus Bych to vrhla dávno... A Sammy je fakt spratek!!! Bych ho propleskla hned!!! A ten nočník... vůbec Deanovi nezávidím. Takže se nemůžu dočkat pokračování. Díky za další dokonalou část

aceras1: Takže je to tak, jak jsem si myslela Ale tento nenásilný způsob bude určitě účinkovat, protože je to opravdu starý osvědčený recept, jak pročistit střeva. Já mám tedy kysané zelí nesmírně v oblibě, ale musí být čerstvé. To, co předložil John svému synovi je asi prošlé zárukou, no aspoň to půjde rychle a Dean ani nestačí sundat kalhoty. A možná mu bude ještě blbě od žaludku. Ale na druhou stranu může být rád, že to zůstane jen v rodině. Co by chudák dělal, kdyby tohle měl absolvovat v nemocnici s tou protivnou doktorkou a spoustou neznámých zřízenců. A taky se takto vyhne operaci. Aspoň tedy doufám, snad nenastanou nějaké komplikace. Jsem moc a moc zvědavá, jak to máš dál vymyšlené.

astík - ďakujem . To vieš, život je niekedy tvrdý aj na malých lovcov.

Nemix - ďakujem . Nebuď na Sama taká prísna, každý má pravo na slabú chviľku.

bohdy - ďakujem . Myslím, že Dean by sa s tebou zhodol, v SPN predsa neznáša zeleninu

janča - ďakujem . Je fakt, že ten recept mám z praxe (našťastie nie mojej) a naozaj funguje. Podľa mojich informácii sa používa aj v nemocniciach. Asi preto, že je to podstatne lacnejšie ako iný spôsob liečby.

Dean v tichu dojedol kapustu, John s radosťou využil príležitosť a odhodil zvyšok svojho nechutného, mazľavého sendviča.
„Nechaj to,“ zastavil syna, keď chcel po sebe umyť použitý riad. „Ja upracem. Choď si ľahnúť.“
„Dobre,“ nehádal sa Dean a zaliezol do kúpeľne.
John nediskrétne pritlačil ucho na dvere, či nezačuje charakteristické zvuky dávenia, namiesto toho počul tiché zvuky z chlapčenskej izby. Nazrel do tmavej miestnosti, Sam ešte nespal, chúlil sa na posteli chrbtom otočený do miestnosti.
„Ty ešte nespíš?“ spýtal sa zbytočne, sadajúc si na jeho posteľ.
„Nie,“ ozvalo sa takisto zbytočne spoza ufúľaného plyšového vombata v jeho náručí, ktorého mu zorganizoval Dean pri jednej, Johnovi bližšie neobjasnenej, príležitosti.
„Syn môj,“ začal John a pripadal si pri tom veľmi pedagogicky, „dnes som bol s vami veľmi nespokojný. Vieš, čo tým myslím?“
„Mhm,“ potiahol Sam nosom.
„Bez dovolenia ste sa mi hrabali vo veciach, otvorili ste zakázanú skrinku, klamal si mi, rozbil si Deanovi hlavu a posmieval si sa mu pri večeri. Nemyslíš, že na jeden deň si toho vyviedol až priveľa?“
„Mhm,“ potiahol Sam nosom.
John prekvapene zdvihol obočie, čakal trochu živšiu reakciu. „Sam, nechceš mi k tomu povedať viac?“
Otázka zostala bez odpovede.
„Chápeš, že ťa budem musieť potrestať?“
Chlapček len potiahol nosom.
„Sam, pozri sa na mňa,“ John sprísnil hlas.
Otočil k otcovi hlavu, vo svetle dopadajúcom z chodby sa na lícach zaleskli mokré cestičky.
„Sammy,“ Johna náhle nevedel zareagovať na nečakanú situáciu, čakal vzdor, hnev ale nie slzy.
„Ocko,“ strach v jeho očiach zdôrazňoval vážnosť otázky, „Dean neodíde, však nie? Nepôjde do nemocnice, nenechá ma tu samého?“
John pochopil, že jeho mladší syn namiesto prednášky o vine a treste potrebuje útechu. V malom, zmätenom svete Sama Winchestra bol jeho veľký brat jediný pevný bod, na ktorý sa mohol spoľahnúť. Kým mal Deana vedľa seba, svet fungoval ako mal, nech sa okolo nich dialo čokoľvek.
„Sammy,“ prinútil sa usmiať, „nedovolím, aby sa Deanovi alebo tebe stalo niečo zlé. Neboj sa, Dean neodíde.“
„Sľubuješ?“
„Sľubujem,“ potvrdil pevným hlasom. V tej chvíli tomu bol ochotný uveriť aj on sám.
„Dean sa na mňa hnevá,“ dolu detskými líčkami sa rozbehli nové stužky slanej vody.
„Áno,“ potvrdil. „Má dôvod sa hnevať. Nemyslíš?“
„Hej,“ potiahol nosom. „Bude sa dlho hnevať?“
„Ja neviem. To záleží od teba.“
„Odo mňa?“
„Skús sa mu ospravedlniť, určite ti odpustí.“
„Dobre. Teraz hneď?“
„Ráno bude stačiť.“ Radosť a dôvera v synovej tvári mu vohnala slzy do očí, v náhlom pohnutí sa k nemu sklonil a pobozkal ho na čelo. „Teraz už spi, je neskoro.“
„Dobrú noc,“ Sam si roztrel slzy po tvári a so šťastným úsmevom obrátil sa na bok, stále pevne zvierajúc obdratého vombata. John mu napravil prikrývku, počkal, kým jeho syn nezačal pravidelne dýchať zo spánku, potom ticho odišiel.

Tma za oknami už redla, keď sa druhýkrát vkradol do izby svojich synov.
„Spíš?“ položil ruku na plece staršieho. Dean, dôsledne ležiaci chrbtom k Samovi, sa okamžite otočil.
„Myslím, že by si sa chcel pozrieť,“ John mu s úsmevom ukázal dlaň s problémovým kľúčikom.
„Ukáž,“ chlapcova ruka nedočkavo vyletela ku otcovej, tesne nad ňou zaváhal.
„Môžeš sa ho dotknúť, už som ho umyl. Päťkrát,“ John chápal, že Dean sa musí presvedčiť, že nesníva.
„Ďakujem, nie. Už ho v živote nechcem vidieť,“ stiahol chlapec ruku.
„Ako myslíš,“ lovec vložil kľúčik do vrecka na košeli. „Zajtra, vlastne dnes, odveziem skrinku k Bobbymu, nech s ňou urobí, čo uzná za vhodné.“
„Mhm,“ položil hlavu späť na podušku. „Ocko, mohol by si ...“
„Čo?“ nezvyčajné oslovenie ho prinútilo spozornieť.
„Odpratať ... to, veď vieš ..., kým sa Sam zobudí?“
„Nočník?“ Mal čo robiť, aby sa nerozosmial nahlas, ale červeň na synových lícach ho dostatočne varovala pred takouto chybou.
„Ak to Sam uvidí, bude sa mi posmievať do konca života.“
„To určite.“
„Otec?“
„Dobre, odnesiem ho hneď teraz,“ uškrnul sa. „Teraz vážne, Dean,“ prisadol si k nemu na posteľ, „ako sa cítiš?“
„Fajn,“ odpovedal ihneď, trochu zarazený zmenou témy.
„Nebolí ťa brucho?“
Chlapec pokrútil hlavou.
„Žiadne ťažkosti? Keď si ... nemal si na toaletnom papieri krv?“ naliehal ďalej.
„Otec,“ protestoval so zahanbenou grimasou, „som v poriadku. Fakticky som.“
„Skutočne?“
„Skutočne. Neklamem, ja nie som Sam.“
„Dobre.“ Pri zmienke o Samovom priestupku, John zvážnel.
Dean sa na posteli oprel o lakeť. „Tak počúvam.“
„Prosím?“
„Som v poriadku, ty máš späť kľúč, tak teraz ....“
„Hm,“ pochopil otec, „teraz vás dvoch potrestám. To si chcel povedať?“
Dean zdráhavo prikývol, ale nespustil oči z otcovej tváre.
John sa zamyslel, prebdená noc sa podpísala na pružnosti jeho myšlienok, rozhodol sa pre úprimnosť.
„Za to, čo ste včera vyviedli by ste si zaslúžili ... Dean, nevieš si predstaviť ako som sa zľakol, keď ste mi povedali, že ste otvorili skrinku. Ty predsa vieš, že prekliate predmety zabíjajú ľudí. Prečo si Samovi povedal, čo je v skrinke?“
„Nepovedal som mu to. Videl ťa, keď si toho zajaca vkladal dovnútra, pozeral sa spoza dverí.“
„Aha. Nabudúce si dám lepší pozor. To ťa ale neospravedlňuje. Si starší, mal si mu vysvetliť, že to nie je hračka, že tá vec zabíja.“
„Ale otec, Sammy je ešte príliš malý na takéto veci. Povedal som mu, že tá vec je zlá a že sa jej nesmie ani dotknúť. Asi to nebolo dosť.“
„Prečo si mu je vôbec ukázal?“
„Veľmi ju chcel vidieť. Rozplakal sa,“ priznal ticho.
„Dean,“ otec sa zrazu cítil bezbranný. „Nech sa to viac nezopakuje.“
„Áno, pane.“
„Čo sa týka tvojho trestu ... Myslím, že to, čo sa ti včera stalo, bola pre teba dostatočná príučka.“
„Otec?“
„Nemocnica, tá príšerná doktorka, kvasená kapusta, nočník ... Horší trest by som nevymyslel,“ John si dovolil sprisahanecký úsmev, ktorý mu jeho syn neisto opätoval.
„A Sammy?“ opýtal s obavou Dean. Teraz, keď sám bol v poriadku, začal si robiť starosti o mladšieho bračeka.
„Sam sa včera prekonával. Nemyslím tým, že ťa prehovoril otvoriť tú skrinku,“ posunkom zastavil synovu námietku. „Áno, ja viem, že to bol jeho nápad. Klamal mi, rozbil ti hlavu a večer sa správal hrozne.“
„Nemyslel to tak. Je ešte malý,“ bránil ho veľký brat.
„Má už deväť.“
„Ešte nie celkom.“
„To je jedno,“ mávol unavene rukou. „Zaslúžil by si poriadny výprask.“
„Otec! To predsa nemyslíš vážne!“
„Nie,“ upokojil ho John. „Vlastne, ty si ho už potrestal viac, ako by som mohol ja.“
„Ja? Nič som mu neurobil,“ zmätene hlesol Dean.
„Nahneval si sa na neho.“
„To nebolo prvýkrát.“
„A povedal si mu, že odídeš.“
„Nemyslel som to vážne.“
„Ja viem, ale Sammy plakal, až kým nezaspal. Ráno sa ti ospravedlní, takže ...“
„Hej, ja viem. Veľkoryso mu odpustím,“ Dean spustil hlavu na podušku. V riedkom svetle skorého rána pôsobil priveľmi dospelo na svojich trinásť rokov.
John mu zbytočne napravil prikrývku. „Dobre.“ Postavil sa, rozhodnutý ukradnúť si ešte pár hodín spánku zo skoro skončenej noci. Na poslednú chvíľu sa ešte zháčil.
„Dean, vysvetli mi jednu vec.“
„Čo?“ Jeho synovi sa tiež zatvárali oči.
„Prečo si si ten kľúčik dal do úst?“
„Neviem, asi ...,“ zaváhal.
„Asi čo?“ nástojil otec.
„V tej chvíli to vyzeralo ako dobrý nápad,“ uškrnul sa náhle darebácky.
John sa musel zasmiať. „Dean, ty si neuveriteľný.“
„Presne. To som ja,“ prisvedčil a oči mu žiarili ako hviezdy.

Tak toto bolo vážne zlaté. Vtipné a príjemné a supernaturalovské, aj keď tam nepobehovali duchovia a démoni... Jasný dôkaz, že v poviedke nemusia byť hektolitre krvi, mučiarske koly a mlynčeky na mäso, aby boli kvalitné...
Ďakujem a budem len rada, ak sa Ti bude chcieť v písaní pokračovať...

aceras1: toto bylo krásné, winchestrovské a nesentimentální zakončení povídky a udělala jsi mi tím velkou radost
moc se mi to líbilo - máš opravdu neotřelé a hodně dobré nápady
i já budu moc ráda, pokud z tvého pera opět něco vzejde

aceras1: jejda, to bylo miloučký , jsem moc ráda, že je Dean už vpořádku a že John nevymýšlel nadbytečné tresty a Sammy, jak se bál , že mu velký bráška odejde....celá tato část byla dojemná a rodinná.
Moc děkuju za krásné pokračování

aceras1: Nádhera!!! Krása!!! Co víc dodat Jsem ráda, že to nakonec s Deanem dopadlo dobře. Byla to opravdu taková hezká povídka s dobrým koncem a takové mám ráda. Takže ti za ní moc děkuji a doufám, že brzy napíšeš další povídku

just-me - ďakujem . To vieš, aj v SPN nemusí ísť vždy o život, niekedy ide iba o h.... . Ešte raz vďaka za Tvoju pochvalu aj keď ... chalani nemajú vždy ustlané na ružiach,902:, ani u mňa .

Nemix - ďakujem , najmä za komplimenty, robia mi neskutočne dobre.

astík - ďakujem . Happyend sa mi nejako k veľkonočným sviatkom hodí .

bohdy - ďakujem . Ak Ti Zajačik trochu spríjemnil deň, viac si nemôžem želať.


Ďakujem všetkým čitateľom, ktorí si našli čas na prečítanie poviedky a podelili sa o svoj názor.