Behind the Wall of Sleep

Bol to slnečný, oslepujúco jasný deň. V chladnom vzduchu sa trblietal sneh, svetlo na belostnej zemi tancovalo ako žiarivé diamanty. Žlté a hnedé listy, ktoré ešte zostali na stromoch, boli pokryté inovaťou. Vzduch bol svieži, bolo v ňom cítiť mráz, napĺňala ho mrazivá vlhkosť.
„Skús mi to zopakovať,“ pozrel sa Dean na brata za volantom. Po minulej noci, No dobre, a možno po jednej alebo dvoch predchádzajúcich, sedel na sedadle spolujazdca, slnečné okuliare na uslzených očiach a v hlave mu bubnovala matka všetkých migrén. Stíšil rádio. To aby som počul Sama, vôbec to nemá nič spoločné s tým, že som po opici.
„Volal Charlie, pamätáš sa naňho? Otec s ním zvykol občas loviť.“ Sam rádio trochu zosilnil.
„Nevidel som ho od toho posledného lovu s otcom.“ Odvetil Dean trochu podráždene. Znova stíšil rádio.
„Pri tom, keď...“ Sam pridal hlasitosť.
„Hej, keď ho dostal démon, a on prišiel o zrak a nohu. Otec sa obviňoval, ja som sa obviňoval, Charlie nepovedal vôbec nič.“ Potvrdil Dean. Stíšil rádio.
„Spomínam si. Každopádne, v nejakom zapadákove niečo zabíja turistov a dokonca aj lyžiarov a bežcov na lyžiach. Chce, aby sme to skontrolovali. Vravel, že by to ocenil.“ Sam zosilnil rádio dokonca hlasnejšie, než bolo predtým.
„Možno je to len medveď alebo niečo také,“ Dean opäť stíšil.
„Je to možné, ale neostali žiadne stopy ani nič podobné, a Dean? Medvede v tejto ročnej dobe zvyčajne spia, spomínaš?“ Sam sa usmial a pridal hlas.
„A to mám vedieť odkiaľ? Poznám len tri medvede, ktoré spia vo svojich posteliach.“ Pretočil hlasitosť nadol.
„Wild Kigdom? Nerobili nejaký program o medveďoch?“ Sam znova pokojne zosilnil rádio.
„Videl som len tú časť, keď bol ten jeden chlapík skoro zožratý – vieš tú ,ja sa tu postavím, zatiaľ čo Jim bude zápasiť s tím krokodílím zabijakom, ktorý už zožral pätnásť domorodcov’.“ Dean s úsmevom zase stíšil.
„Oh, jasné, pamätám. Ale medvede v tomto období spia, budeš mi musieť veriť, Dean.“ Sam zosilnil rádio zase o niečo viac, než predtým.
Dean pichol prstom smerom k rádiu a takmer si ho zlomil, keď pretočil hlasitosť agresívnejšie, než plánoval. „Tak mi povedz viac o tom love.“ Pozrel sa na brata, Sam sa naňho škeril. „Sklapni, Sam.“
„Stretneme sa s Charliem a jeho priateľom hore na ceste. Jeho priateľ nás potom vezme do jednej chaty, ktorá je v hlavnej oblasti väčšiny útokov,“ povedal Sam. Stále sa usmieval, aj keď vyzeral trochu nervózny, dokonca si možno robil trochu starosti.
„Čo?“ Asi začínam byť trochu podozrievavý. Nepovedal mi všetko. Čo si zatajil, Sam?
„Nič, Dean.“
Dean si oprel boľavý chrbát o sedadlo a trochu spustil okienko, aby dovolil chladnému vzduchu, aby mu vial do tváre. Počul, ako si jeho brat začal ticho pohmkávať, niečo oveľa jemnejšie, než je Black Sabbath. Nie, že by som proti tomu niečo mal. V hlave sa mu melódia začala formovať do slov. Začal si tichúčko pospevovať spolu s bratom, keď mu to došlo. „Chlape, ty si hmkaš Rocky Mountain High? Johnyho Denvera?“ spýtal sa s predstieranou hrôzou.
„Uh, možno, nejak som nad tým nepremýšľal.“ Sam naňho pozrel.
„Čo sa deje, Sammy? Môžeš mi to povedať narovinu, nemôže to byť horšie, než ťa počuť pohmkávať si Johna Denvera.“ Povedal Dean.
„Tak ti to vadí, že si si to pohmkával so mnou?“
„Čo? Nič také som nerobil. No tak, vyklop to. Už si ma takmer prinútil, aby som si s tebou pospevoval Johna Denvera, čo už môže byť horšie.“
„Hej, už sme u Charlieho,“ zmenil Sam tému, keď zahol do otvorenej brány v latkovom plote. Manévroval po ceste zaviatej štrkom. „Nevyzerá to, že by tu už bol náš odvoz. Tam je Charlie,“ ukázal na muža na vrchu schodov do zrubu.
Zaparkoval auto pred zrubom, vystúpili, vzali si batožinu a tašku so zbraňami. Sam ich zbalil minulú noc, zatiaľ čo bol Dean von. Prešli k stojacemu mužovi, čakajúcemu pri dverách do zrubu. Dean sa ťahal kúsok za Samom.
„Vitajte, chlapci,“ uškeril sa na nich a natiahol ruku, takže mohol tou Samovou srdečne potriasť. „Je skvelé vás dvoch vidieť,“ rovnako sa natiahol aj za Deanom. „Je mi ľúto to s vaším otcom. Stále mi chýba.“ Voviedol oboch dnu. „Bill tu ešte nie je, tak si poďte dať aspoň trochu kávy, kým odídete.“
„Aspirín. Máš nejaký aspirín, Charlie?“ Dean si v pomerne tmavej miestnosti zložil slnečné okuliare.
Charlie naňho pozrel nevidomými očami a zasmial sa. „Takže až tak?“ Opustil miestnosť a za chvíľu sa vrátil s dvoma šálkami, z kávy stúpali tenké prúžky kávy. V rukách mal aj pohár jemne dohneda sfarbenej vody. „Ospravedlňujem sa, vo vode máme veľa železa.“ Položil pred Deana šálku i pohár s vodou a z vrecka na košeli vytiahol balíček jedlej sódy.
„Vďaka,“ prijal ho Dean, vhodil ho do vody a sledoval, ako sa rozpúšťa. Na vrchu plávala tenká vrstva usadeniny. Dean to vypil na jeden dúšok a odgrgol si.
Sam sa posadil s druhou šálkou kávy v rukách. „Môžeš nám povedať niečo viac? Boli nejaké ďalšie útoky?“
„Nie, odkedy som vám volal,“ odvetil Charlie. „Poslední, ktorých sme našli, bol párik lyžiarov, ktorí predčasne začali sezónu, mieriaci do odľahlejšej oblasti. Keď sa neozvali priateľom, Bill tam vyrazil a našiel ich, teda viac menej, lyže pokryté krvou, jedného z nich muselo niečo odtiahnuť, našla sa stopa po tele, to je všetko.“
„Pekne, a ty si myslíš, že to nie je prirodzené?“ ozval sa Dean, ktorý práve pocítil úľavu po sóde. Hlava stále bolí, ale už je to lepšie. Ale tá voda? Hrôza. Ešte, že ta káva prekryla tu pachuť. Odmlčal sa, niečo začul, len to ešte nevedel identifikovať, zatiaľ to znelo len ako pulzovanie podobné jeho migréne.
„Nie, rozhodne si nemyslím, že je to prirodzené,“ odvetil Charlie. „To je to, prečo som vás volal, chlapci. Pripomína mi to jeden prípad, na ktorom váš otec robil. Vtedy v Montane.“
„Hej,“ prisvedčil Dean. To bol náramný lov. Veľmi zábavný – najlepšia časť? Tá nov, keď na nás zaútočilo čokoľvek to bolo, ja som bol skoro zmlátený, kým otcovi rýchlo nedošlo, že si s tým ani jeden z nás neporadí. Zvuk sa priblížil.
„Dean?“ Jeho brat sa naňho pozrel, tvár mierne zamračená záujmom. Vedel, že Deana niečo trápi.
„Nič,“ odvetil a naklonil hlavu, aby lepšie zachytil približujúci sa zvuk. Bol bližšie a bližšie, náhle sa zmenšil. Zrazu to začalo dávať zmysel. Postavil sa a pozrel von oknom. Srdce mu zastalo.
„Dorazil odvoz,“ usmial sa Charlie.

Vyrazili skrz sneh do malej chatky. Malá stavba stála v kruhu borovíc, ktorých vetvy sa zohýbali pod váhou snehu. Vánok sfúkaval zo stromov sneh v malých obláčikoch, ktoré sa krútili okolo chatky a žiarili vo vzduchu ako jagavé vzdušné víry.
Dean otvoril dvere, jediné lôžko stálo oproti, pri stene najďalej od dverí. Bolo tu malý kozub. Drevo bolo naukladané popri stene. Napravo od kozuba, medzi ním a dvermi, stál kredenc a ako vošli, napravo od dverí videli malý stôl s dvoma dosť vratkými drevenými stoličkami. Dean hodil svoju tašku na stôl. „Krásne, Sammy, skutočný luxus.“ Človeče, stále mi je trochu nevoľno z letu. Jedného dňa sa to budem musieť naučiť prekonať. Nevoľnosť nie je nikdy zábavná.
„Nebudeme tu dlho, Dean.“ Sam vytiahol zo svojho batoha mapu. „Charlie vravel, že tri z útokov boli tu,“ ukázal na miesto asi míľu od chatky. „Poďme sa tam pozrieť a uvidíme, čo sa uvidieť dá.“
„Bol tvoj výskum k niečomu dobrý?“ spýtal sa Dean. Vidíš, Sam, dával som pozor na to, čo si robil minulú noc, než sa ukázala tá čašníčka.
„Ani nie, myslím, že by to mohol byť skinwalker, ale možno aj nejaký lykan. Charlie si myslí zhruba to isté, aj keď do úvahy prichádza aj wendigo.“
„Lykan znie dosť zvláštne, nie vlk?“
„Charlie vravel, že na to je to príliš veľké, možno medveďolak. V tejto oblasti sa medvede vyskytujú. A sedí aj mesačná fáza.“
„Strieborné náboje, kamenná soľ, obyčajné náboje, nôž,“ Dean začal vyťahovať propriety z tašky so zbraňami. „Myslíš, že budem potrebovať aj mačetu?“
„Niekedy si myslím, že ťa to baví až príliš, Dean,“ pretočil Sam očami.
„zabíjanie zlých vecí, to je to, o čo tu ide,“ cvične švihol mačetou vo vzduchu. Izba sa zrazu zakolísala. Zastavil sa, zažmurkal náhle rozostrenými očami v snahe dostať izbu do správnej pozície.
„Si v poriadku?“ Sam mal v tvári obavy.
„Len poopicové stavy,“ odvetil s úsmevom. To je zvláštne, nikdy predtým sa mi to po opití nestalo, ale nikdy predtým som nezažil vytriezvovanie a let helikoptérou v jeden deň. Znova zažmurkal, aby si vyčistil zahmlený zrak. No, toto bude ešte srandovné.
„Si si istý?“
„Jasné, pohoda. Poďme, vyzerá to tak, že bude snežiť alebo niečo horšie, zaťahuje sa.“ Dean vykročil z dverí. „Vravel si míľa?“
„hej, tam hore je čistina. Charlie vravel, že je to na tej ceste obľúbená zastávka,“ dohnal Sam Deana.
Kráčali po snehu. Šedé mračná začínali zakrývať vrchol kopca, ktorý sa týčil nad údolím, ktorým kráčali. Vzduch bol svieži. Dean sa trochu zadýchal. To bude tou výškou. Udržiaval rovnaké tempo, prispôsobené bratovým dlhým krokom, keď smerovali k čistine. Teraz ju už videl, polámané stromy, časť hory, ktorá prečnievala nad čistinou vytvárala len málo zasneženú oblasť. Dean zažmurkal, keď sa mu všetko pred očami rozmazalo, nohy sa mu zachveli.
„Dean?“ Sam zastal, pozrel naňho a zamračil sa.
„Som v pohode, Sammy,“ odpovedal a znova vyrazil. Zišiel zo snehu na štrk pod previsom, nadýchol sa, aby spomalil rozbúšené srdce a upokojil nevoľnosť, ktorá okolo neho krúžila ako malé tornádo. Bez varovania sa pod ním podlomili nohy a on tvrdo spadol na zem.
„Dean!“ Sam k nemu pokľakol, nadvihol Deana do sediacej polohy a s rukou na jeho chrbte ho podopieral.
Dean žmurkal, snažil sa zaostriť na Sama. Fajn, a teraz sa skús rozhodnúť, na ktorého z tých troch Samov máš zaostriť. „Čo sa stalo?“
„Skolaboval si,“ v Samovom hlase boli zjavné starosti.
„Nie, len som zakopol,“ rozhodol sa sústrediť na prostredného Sama.
„Nie, Dean, proste si sa zložil, čo sa deje?“ Sam mu položil ruku na čelo. Dean ho odpálkoval. Pohyb mu spôsobil závrat a on schmatol Samovu ruku, aby sa stabilizoval. Sam ho chytil za zápästie a sledujúc hodinky, začal mu počítať pulz. „Rýchly, príliš rýchly, povedal by som, Dean. Čo sa deje?“ zopakoval otázku.
„Nič, Sam, som v pohode,“ pokúsil sa postaviť, ale okamžite znova spadol. „Je mi len trochu zle z tej hlúpej opitosti.“
„Toto nevyzerá na opicu, Dean. Už si ich pár mal, bolo to takéto?“
„Ani nie,“ prehltol, aby potlačil začínajúcu nevoľnosť, keď sa mu jeho traja bratia začali kývať pred očami. „Uch.“
„Čo?“ spýtal sa Sam, Dean mu v hlase počul „zostaň pokojný, Dean, nepanikár, aj keď vieš, že si práve minul moje rameno“.
„Aj ruky sa mi trochu chvejú,“ povedal, žmurkajúc na Sama, ale jeho zrak sa už po žmurknutí nezaostroval.
„Vrátime sa do chatky a zavoláme Billovi, nech po nás príde, potrebuješ sa nechať vyšetriť,“ začal Sam ťahať Deana na nohy.
Dean sa nadýchol, aby protestoval, ale musel sa pevne chytiť brata, aby sa ustálil, lebo celý svet sa prevracal. „Dobrý nápad, Sam.“ Oprel sa o Sama, čakajúc, kým sa zem vráti do tej správnej osi. Sam mu trpezlivo položil ruku na plece, aby ho podoprel. „Vďaka,“ znova prehltol a zažmurkal. „Si celý rozmazaný, Sammy.“
„Ideme, Dean,“ Sam zdvihol Deanovu brokovnicu. Chytil Deana okolo drieku a nasmeroval ho priamo k ceste.
Začal sa zdvíhať vietor, malé úlomky ľadu bodali Deana do tváre ako ihly, vietor mu bral dych. Je to čím ďalej, tým lepšie. Zrak mám rozmazaný, ruky sa mi trasú, nohy nefungujú. Čo sa to, dopekla, deje?
„Si v poriadku?“ spýtal sa Sam ticho.
„Iste, Sam, je mi ohromne,“ vlastný hlas mu znel zachrípnuto, vôbec nie ako jeho. Sam naňho pozrel, obavy sa mu na tvári zliali do jednej veľkej vrásky starostí. „Som OK.“ Uvedomil si, ako sťažka sa o Sama opiera, keď kráčajú. „Prečo predpokladáš, že cesta vedie priamo do vetra?“
„Vždycky to tak je, Dean. Ako keď nás otec vozil do školy počas sneženia, obe cesty šli do kopca.“
„hej, vždycky z toho urobil malú drámu,“ povedal Dean, snažiac sa sústrediť, snažiac sa udržať svoje boľavé nohy v pohybe. Niečo začul, niečo, čo znelo ako „whumph“, ako vzduch, vytlačený z pľúc obrovského zvieraťa. Otočil zastreté oči smerom k zvuku a zbadal obrovskú hromadu snehu, smerujúcu k nim. „Čo to je?“
Sam sa obrátil, schmatol brokovnicu a vypálil, hromada snehu na okamih spomalila, hneď nato sa znova rozbehla k nim. Sam znova vystrelil. Stále sa to blížilo. Dean už teraz videl trochu lepšie, naskytol sa mu pohľad na obrovskú beštiu s vycerenými zubami, valiacu sa priamo na nich. Sam odhodil dvojhlavňovú pušku a vytiahol ďalšiu zbraň, vypálil niekoľko rán za sebou. Zviera na okamih zastalo, oňuchalo vzduch a znova sa pohlo, tentokrát rýchlo, veľmi rýchlo. Tvrdo do nich narazilo, zvaliac Sama z nôh a vrazilo do Deana. Schmatlo Deana za hornú časť ramena a šiju, pazúry trhali mäso. Skôr než sa Sam stačil postaviť a znova vystreliť, už to ťahalo Deana preč.
„DEAN!“ vykríkol Sam. Vďakabohu, nie si mŕtvy, Sammy.
Dean skúšal bojovať, aby sa uvoľnil, beštia mu zovrela rameno v papuli. Cítil vlastnú krv v páchnucom dychu zvieraťa. OK, možno toho neviem toľko, čo Sam, ale viem, že ľadové medvede sem nepatria a toto je rozhodne ľadový medveď. V televízii vyzerajú milší. Toto rozhodne nie je zábavné. Zaujímalo by ma, či je to rameno zlomené, alebo len krváca. Bolo mu zle, snažil sa sústrediť svoju myseľ, zaostriť zrak. Potrebujem sa odtiaľ dostať, aby som sa mohol vrátiť k Samovi. Som zvedavý, prečo to schmatlo mňa. Zastalo to, čuchalo vo vzduchu a potom vyrazilo priamo po mne. Má to niečo spoločné s tým, prečo mi je zle? Som zvedavý, či môžem zistiť...?
Podarilo sa mu uvoľniť si ruku a mohol tak dosiahnuť na zbraň v koženom puzdre pod ramenom. Vytiahol ju, skľudnil dych a napálil to priamo do medveďa. Ten ho pustil, otočil sa a zúrivo vrčal. Skočilo to po ňom, cítil jeho pazúry, ale znova vystrelil a potom zas, až kým nevyprázdnil celý zásobník. Konečne sa medveď otočil a odkríval medzi stromy. Takže ktorým smerom je chata? Ako ďaleko ma vliekol? Sam? Kde si? Donútil sa postaviť sa na vratké nohy, celý svet sa krútil, ale otočil sa tvárou k vetru a donútil sa zamieriť smerom k ceste.
Dean kráčal skrz sneh, pokrývajúci zem, bojujúc s vetrom, plným bodavých ľadových kryštálikov. Krok, a ďalší. Zranenia na jeho chrbte, ramene a hlave krvácali, cítil teplý prúd krvi, stekajúcej mu po tele, ktorá sa vzápätí menila na ľadovú rieku. Som zvedavý, aké zlé to je. Veľmi to nebolí, takže to buď nie je vôbec zlé, alebo je to vážne. Potkol sa na veľkej vetve, ktorú si nevšimol, otriaslo to jeho doráňaným telom. Myslím, že je to pekne vážne. Cítil sa zle, bol ospalý. Nemôžeš si ľahnúť spať. Zaspať v snehu je geniálny spôsob, ako zomrieť. Si ospalý, je ti teplo a potom zaspíš. Proste si len ľahneš a umrieš, to nie je dobrý nápad.
Čo tu vlastne ten medveď robil? Prečo schmatol mňa a nie Sama? Jeden by si myslel, že pôjde po chlapíkovi, ktorý po ňom strieľa. Som síce rád, že nešiel, ale aj tak je to zvláštne. Sam? Kde si? Začínal pociťovať teplo, bojoval s vlnou ospalosti, nútil sa kráčať stále vpred. Čo sa to so mnou vlastne deje, keby som si nebol istý, povedal by som, že som otrávený, ale ako? Niekto v bare? Ako ďaleko je to ešte do chaty? Zostaň hore, Dean, no tak. Pokračuj v chôdzi. Sam? Si niekde tam? Ako dlho už kráčam? Svet sa rýchlo stával striedajúcimi sa škvrnami tieňa a svetla, zdalo sa, že súmrak sa rýchlo blíži. Myslím, že slnko akurát zapadá. Snažil sa zamerať sa na hodinky, zažmurkal, aby si skúsil prečistiť zrak a zaostriť na ciferník. A vtedy ho zasiahla chladná, desivá realita. Och, bože, nie. Prinútil sa pokračovať tvárou proti vetru, dúfajúc, že ho to privedie späť. Slnko zatiaľ vôbec nezapadá, že. Kráčal ďalej.
Zrazu pocítil na tvári sneh. Hruďou tvrdo narazil do zeme, telom si pricvikol zranenú ruku pod sebou. Nadvihol sa a pozrel na rýchlo temnejúci svet okolo seba. Jeho teplá krv stekala do snehu a skôr než sa zmenila na jasné karmínové kryštáliky, odparila trochu snehu. Vlna ospalosti ho naplno dostihla a vtlačila ho dole, do pohodlného tepla.
Sam? Kde si? Vidíš ma?
Sammy, som ospalý.
Prepáč, Sammy. Je mi to ľúto.

Veci nejdú celkom podľa predstáv a očakávaní a v dôsledku toho je aj času na voľnočasový preklad pomenej. Ale aby ste si nemysleli, že som úplne zabudla, tak aspoň takáto chuťovka. Dúfam, že v dohľadnej dobe bude toho času trochu viac, tak mi držte palce, inak sa asi pokračovania nedočkáte do začiatku novej série.

Bola zima, vietor vrážal do otvorených rán ako pazúry medveďa. Tiež tu bolo akési pierko – jemne mu dopadlo na tvár. Maličký náznak chladu sa roztopil a stiekol po líci ako slza. Dean si vločku zotrel zmrznutou rukou. Bolo mu zvláštne teplo, bol ospalý, zem sa nehýbala a jemne podopierala jeho zranené telo. Hmm, asi už začínam trochu blúzniť. Chvenie mu prebiehalo celým telom. Nemal by som cítiť teplo, myslím, že som na tom dosť zle, čo sa stalo? Spomienka na to, ako ho medveď ťahal po snehovej kĺzačke mu poslušne vkĺzla do vedomia. Správne, ľadový medveď. Kde som? Pokiaľ tu zostanem, umriem.
Pokúsil sa posadiť, ale spadol, pád otriasol zranením na chrbte. Takto to nepôjde. Podarilo sa mu obrátiť sa a zdvihnúť sa na ruky a kolená. Poobzeral sa okolo seba, snažiac sa určiť, kde je. Sneh utlmil celý svet okolo, vločky utíšili akýkoľvek zvuk, okrem tichého šušťania, keď dopadali na zamrznutú zem. Cítil vietor, ktorý mu vial do tváre. Choď proti vetru, to je smer, ktorým sme šli. Proti vetru. Dokiaľ ho budem cítiť, nemôžem sa stratiť. Sneh ho tentokrát udieral tak tvrdo, že keď sa snažil kráčať proti vetru, drobučké čiastočky ľadu mu narážali do tváre ako maličké klinčeky. Rovnako dobre môžem mať aj zatvorené oči. Och, bože. Nútil sa postupovať ďalej. Sam? Si tam niekde?
Búrka sa zhoršovala. Počul, ako sa dvíha vietor. Šiel stále dopredu. Narazil do niečoho tvrdého. Natiahol ruky, aby mohol obísť kmeň stromu a pokračoval v pohybe. Jediné, čo nám chýbalo k šťastiu je búrka. Som zvedavý, či je ten ľadový medveď mŕtvy. Vyprázdnil som doňho celý zásobník. Odkiaľ sa tu vlastne vzal? Sam bude vedieť. Uh, Sammy? Asi budem potrebovať, aby si ma čo najskôr našiel.
Ako ďaleko je do chatky? Ako ďaleko som sa dostal predtým, než som skolaboval? Trochu zakopol, udržať rovnováhu bolo čoraz ťažšie. Mám problémy. Sam? Nevoľnosť sa neprestajne zhoršovala, ruky mu teraz tŕpli už takmer permanentne, bolo to ako nekončiace pichanie špendlíkmi a ihlami. Veľmi silno sa chvel, tras sťažoval pohyb. Zaujímalo by ma, či je to od zimy, alebo z niečoho iného. Som si dosť istý, že ma otrávili, ale ako?
Znova zakopol, tvrdo si narazil ľavé plece. Vystrel ruky pred seba a prinútil sa pokračovať v ceste. Cítim sa divne. Podchladenie? Aké je to zlé? Ten pocit tepla asi neznamená nič dobrého. Zastal, zdvihol pravú ruku a pokúsil sa palcom dotknúť malíčka, podarilo sa mu to až na tretí pokus. Toto je zlé, dostávam sa do druhého štádia podchladenia. Pokiaľ ma Sam nenájde, čoskoro je po mne.
Hýbal sa ďalej, aj keď si uvedomoval, že sa čoraz viac potkýna a každý krok dopredu je pomalší a pomalší. Spustil ruky a zem mu zmizla spod nôh. Padal, nekonečne dlho klesal, až kým nepristál na niečom tvrdom a všetky pocity, teplo, zima, bolesť, zmizli.

Fúkal vietor a začínalo snežiť, vločky vírili vo vetre. Ochladilo sa, vietor sa zarezával Samovi do rúk, do tváre. Tam, kde sa oňho opieral Dean mu bolo teplo, ale fakt, že sa jeho brat oňho opieral a nechával Sama, aby mu pomáhal, nebol práve upokojujúci. V skutočnosti som tak trochu vydesený. Keď vidím, ako náhle skolaboval, potom tá dezorientácia a nevoľnosť. To nie je poopicový stav, Dean, niečo je vážne zle. Ale čo? Každopádne to vyzerá tak, že sa to zhoršilo, keď sme došli sem, dá sa s tým teda niečo robiť?
Dean zakopol, jeho váha Samom trochu otriasla. Na chvíľu zastavil, lepšie si brata oprel o seba a pokračoval v pohybe. Musím ho dostať späť, zavolať Billa a vypadnúť odtiaľto. Videl, ako sa búrkové mračná zbierajú nad kopcami. Masa pripomínala ohromného šedého vtáka, pripraveného zaútočiť na nich. Nádherná predstava. Hej, som trochu vydesený, keď sa blíži niečo takéto. Nemyslím si, že by som to mal spomenúť Deanovi. Pozrel sa na brata. Dean vyzeral zle. Sam si nebol istý, čo na ňom vlastne videl, ale bol schopný povedať, že niečo je naozaj veľmi zle.
„Čo to je?“ ozval sa Dean odrazu.
Sam sa obzrel smerom, kam hľadel Dean. Čo do pekla? Sam reagoval inštinktívne, vytiahol zbraň a vystrelil na valiaceho sa medveďa. Po prvom zásahu spomalil, potom sa ale znova rozbehol, rýchlejšie než predtým. Vyprázdnil obe komory a odhodil zbraň, schmatol druhú, ktorú vyprázdnil rovnakým spôsobom. Aj napriek tomu sa medveď stále približoval. Na okamih zastavil, čuchal vo vzduchu, znova sa rozbehol, narazil do nich a chňapol po Deanovi. Videl, ako sa pazúry zaborili do tela, okamžite sa zaliali Deanovou krvou. Medveď schmatol Deanovo rameno do papule a vyštartoval preč.
„DEAN!“ prinútil sa vstať a rozbehol sa za medveďom, aj keď vedel, že ho nemôže chytiť, ale aj napriek tomu ho sledoval. OK, medveď môže bežať rýchlosťou 25 míľ za hodinu, takže ako rýchlo sa odo mňa vzďaľuje? Pozrime sa na to, aká je moja maximálna rýchlosť, zaujímalo by ma, ako rýchlo vlastne môžem bežať, a potom, ako rýchlo on uteká odo mňa. Vymýšľam si tu už rozprávky? „Dean,“ vykríkol znova. „Už idem!“
Šiel rovno po Deanovi. Mal ísť predsa po mne, nie? Ja som bol ten, čo po ňom strieľal. Ale on šiel po Deanovi, prečo? Zaujímalo by ma, či to má niečo spoločné s tým, prečo je mu špatne. Dean? Už idem, vydrž, nerob nič hlúpe, dobre?
Sledoval stopu v snehu, cestu, ktorú v ňom vyhĺbilo vlečené Deanovo telo, keď ho medveď ťahal preč. Spomalil na rýchlu chôdzu, jedným okom sledujúc stopu, druhým strážiac, či sa medveď nevracia. Raz alebo dvakrát stopa zmizla, zužujúc sa len na nepatrné stopy krvi. Žiadne odtlačky nôh. Vôbec žiadne, len Deanova krv a stopa po jeho tele. Čo tu robil ľadový medveď. Samozrejme, že to nebol polárny medveď, skutočný medveď by zanechal vlastné stopy. Oh, bože, to je strašne veľa krvi. Dean, vydrž. Dlhá šmuha krvi pokračovala v snehu priamo pred ním.
Sam zastal, keď začul výstrely. Počítal. To bol celý zásobník. Nevravel som niečo o nerobení hlúpostí? Počul medvedí rev a niečo obrovské trielilo pomedzi stromy po jeho ľavici. Sam sa otočil smerom, odkiaľ počul výstrely a znova sa rozbehol. Tam kade šiel zem začala stúpať, nútil sa šplhať sa hore, ľadový vietor ho pálil v pľúcach. Ako je to už dlho? Ako ďaleko môže byť? Sneh mu podrážal nohy, spomaľoval ho, musel sa ním prebíjať.
Bežal už večnosť, keď niečo uvidel priamo pred sebou. Nie. Náhlil sa priamo k obrovskému červenému miestu v snehu. „Dean!“ Jeho brat tam nebol. Sam začal sledovať krvavú stopu, ktorá viedla od miesta, kde jeho brat očividne spadol. Plazil sa, nemôže byť odo mňa veľmi ďaleko, nemôže. Dean? Ty idiot, zabudol si na pravidlo keď-sa-stratíš-zostaň-na-mieste? Ako často nám to otec vtĺkal do hláv, keď sme boli deti. Zostaň na mieste, tak ťa môže niekto ľahšie nájsť, keď si v pohybe, je to ťažké.
Zem sa pred ním sa začala zvažovať, Deanova stopa viedla k pravému okraju. „Dean!“ skríkol na nehybné telo, ležiace pod úpätím malého zrázu. Ako sa tam dole dostanem? Rozhliadol sa, na ľavej strane bol svah, príkry, ale schodnejší ako pravý zráz. Rútil sa dole, na jednom mieste dokonca spravil kotrmelec. To bolo veľmi chytré, asi by som sa mal držať tej rady o nerobení hlúpostí. Zdvihol sa a znova sa rozbehol k bratovi.
Och, bože, Dean. Jeho brat bol len hromada červených a bielych pásov, vetrovka strhnutá, z rán stekali malé karmínové potôčiky dole Deanovým chrbtom. Na Deanovom krku bola obrovská rana, tiahnuca sa zozadu dopredu. Oh, bože, to vyzerá zle. Otočil ho. Bratove pery boli modré, výrazné oproti bledej pokožke. „Dean?“ opatrne ním zatriasol. Rýchlym pohľadom zisťoval kompletný rozsah škôd, ktoré medveď spôsobil. Vôbec to nie je dobre. Mrzne, ale to mu pravdepodobne zachránilo život, ako sa tak dívam na zranenia, chlad spomalil stratu krvi. Ohromné, takže keď sa zohreje... Jeden problém za druhým, Sam. „Dean? No tak, chlape.“
Deanove oči sa namáhavo otvorili, neboli sústredené na Sama, ale otvorili sa. „Sam?“
„Hej, Dean,“ Sam rýchle prešiel rukou po Deanovych ramenách a nohách, aby skontroloval, či nemá polámané kosti. Mal len zakrvácané ľavé zápästie. Našťastie nič zlomené, vďaka bohu. „Myslíš, že môžeš vstať?“ snažil sa udržať hlas odľahčený.
„Hej, myslím, že hej, pomôž mi,“ Dean natiahol nezranenú ruku, Sam ho opatrne vytiahol na nohy, zachytil ho, keď sa mu podlomili kolená. „Ako ďaleko je to do chaty?“
„Nie ďaleko, veľmi šikovne si našiel skratku.“ Sam podoprel brata, Dean sa strašne triasol.
„To som ja, veľmi bystrý. Padnúť z útesu je vždycky lišiacke.“ Uškrnul sa Dean. Jeho reč bola nezreteľná, takmer, ako keby bol pripitý. Sam sa pohol, Deana viac vlečúc, než podopierajúc, smerovali späť k chate.
„Si stále so mnou, Dean?“ spýtal sa, keď Dean trochu klesol, keď si uvedomil, že Deanova potkýnavá chôdza je stále menej koordinovaná. Pokiaľ ho čo najskôr nedostanem späť, umrie. Chlad ho zabije skôr, než zranenia.
„Yep,“ ozval sa Dean. „Kam ideme?“
„Čože? Späť do chaty.“ Zmätenosť. To je zlé, veľmi zlé.
„Oh, jasné, ako si ma v tej tme našiel?“ Dean znel zmätene.
„Sledoval som tvoju stopu,“ odvetil Sam.
Dean znova zakopol, Sam si ho lepšie chytil a pokračoval v chôdzi. Jeho brat bol stále ťažší a ťažší, ako jeho telo začínalo podliehať chladu. Plus čokoľvek, čo mu bolo už predtým. „Stále si tu?“ pozrel na Deana. Ten mal spustenú hlavu.
„Hej, iste,“ slová splynuli dokopy.
„Zostaň so mnou, už len chvíľu, už vidím chatku,“ Sam podvedome zrýchlil tempo. Bolo to ďalej, než si myslel, vietor ich spomaľoval do takmer slimačieho tempa. Trvalo ďalších desať minút, kým sa tam dostali, ale to už vliekol brata na každom kroku. Dean zamrmlal odpoveď na Samovo neustále „Si so mnou?“ ale bol to skôr len zvuk, než slovo. Sam otvoril dvere, odniesol Deana k posteli, posadil ho a vrátil sa zavrieť dvere.
Schmatol uterák z kredenca pri dverách. „Musíme ťa trochu osušiť a potom dostať do niečoho teplého, OK?“ Teraz, keď už boli v chate a on mal možnosť si lepšie obzrieť brata, pochytila ho panika. „Dean, môžeš sa palcom dotknúť malíčka?“
„Čo?“ Dean naňho pozrel rozostrenými očami. „Nie, skúšal som to pred chvíľou.“ Pokúsil sa o to znova, Sam videl, ako jeho prsty odmietli splniť príkaz. „Som na tom zle, Sammy.“

„Nie až tak zle, Dean,“ protirečil Sam. Mám ho najprv osušiť alebo zavolať pomoc? Osušiť, založiť oheň, zavolať pomoc, postarať sa o zranenia, chlad mu minimálne zabraňuje vykrvácať k smrti. Dostal brata do suchých šiat a ovinul okolo neho starú prikrývku z postele. Dean sa šialene chvel, jeho tras rozhýbal i posteľ. Sam sa náhlil k ohnisku, drevo už bolo našťastie pripravené na zapálenie. Večná vďaka komukoľvek, kto to spravil. Podpálil práchno a chvíľu sa tešil z plameňa, než zapol vysielačku, aby sa naštartovala. Sledoval inštrukcie a za pár minút mal na linke Charlieho.
„Potrebujem, aby sa po nás vrátila helikoptéra, Dean je ranený.“
„Prepáč, Sam, ale v tejto búrke nemôžeme štartovať,“ Charlieho hrubý hlas znel zvláštne.
„Ešte nie je až taká zlá, nie?“ Sam počul vo svojom hlase narastajúcu paniku. „Dean je na tom zle, to monštrum na nás zaútočilo.“ Hodil pohľad na posteľ, Dean sa triasol skrútený v pozícii nenarodeného plodu. Sam počul, ako mu drkocú zuby.
„Vážne? Hmm, a je stále nažive?“
„Hej, padol do snehu, zamrzol, myslím, že mu to zachránilo život,“ odvetil Sam. No tak, Charlie, proste len pošli tú prekliatu helikoptéru. „Ale potrebuje lekársku starostlivosť. Tá búrka nie je až taká zlá...“ Pretože hneď ako sa zohreje, znova začne krvácať, teda za predpokladu, že sa mi podarí zahriať ho.
„Tu dole je, Sam, prepáč. Prídeme pre vás hneď ako to bude možné, ale bude to trvať minimálne dvadsať štyri hodín, možno viac, vyzerá to tu dosť zle.“
„Ale Dean...“
„Budeš sa musieť snažiť, Sam. John svojich synov učil dobre, som si istý, že to zvládneš. Ozvi sa a daj mi vedieť, ako sa mu darí.“
„Hej,“ Sam vypol vysielačku. Prešiel k taške so zbraňami a vytiahol odtiaľ ošúchanú, stokrát použitú knižku prvej pomoci. Podchladenie: Liečba: Prikrývka pri hypotermii nie je dostatočnou pomocou. Pomáha telu udržať si teplo, ale nedokáže ho vytvoriť. Stredne ťažké a ťažké prípady podchladenia vyžadujú okamžitý prevoz a liečbu v nemocnici. Sam si odfrkol. „Hej, ale to sa nestane?“ povedal nahlas. Znovuzahriatiu možno dopomôcť starostlivosťou o trup, aby sa predišlo potenciálnemu ďalšiemu poklesu teploty, použitím termálnej fľaše alebo horúcimi zábalmi okolo krku, v podpazuší, na slabinách a na bruchu. Pokiaľ to nie je možné, môžete zvážiť priamy telesný kontakt, ale je treba dohliadnuť, aby to nebolo na mieste, kde by bol aj záchranca vystavený hrozbe podchladenia. Pokiaľ je obeť pri vedomí, môžu jej byť podávané horúce, sladké tekutiny.
Sam sa uistil, že v liatinovom čajníku na ohni je voda a posunul ho ďalej do ohňa, aby sa zohriala. Chvíľu sa prehŕňal v skrinke a našiel aj pár liatinových hrnčekov, ktoré rovnako dal zohriať k ohňu. Voda v čajníku začínala vrieť. Našiel niekoľko šálok, do ktorých nalial vodu a primiešal do nej med, ktorý objavil v jednej z poličiek v kredenci. Sam vzal šálku do jednej ruky a dva hrnčeky a uterák do druhej a sadol si na posteľ k Deanovi.
„Si stále so mnou?“ spýtal sa.
„Sm? De sm?“
„V chate, Dean, potrebujeme ťa trochu zohriať, čo na to povieš?“ udržiaval v hlase ľahký tón, snažil sa kvôli Deanovi zostať pokojný. Je na tom zle.
„K.“ Dostal zo seba Dean.
Sam posadil svojho brata a odtiahol od neho prikrývku. Vkĺzol pod ňu, Deana si oprel o seba. Položil v uteráku zabalené hrnčeky Deanovi na hruď, pridržal ich na mieste jednou rukou a druhou opatrne omotal prikrývku okolo nich oboch. Bože, je taký studený. Musím byť opatrný, pretože pokiaľ ho zahrejem príliš rýchlo, umrie, samozrejme, sú tu tie zranenia a čokoľvek, čo mu bolo predtým. „Dean, vypi to,“ pridržal mu šálku pri ústach a vlial do nich trochu vody s medom.
„Sladké,“ povedal súrodenec.
„Iste, vypi to pokiaľ môžeš, dobre?“ Nebolo jednoduché držať šálku tak, aby z nej mohol Dean piť, keď sa mu telo vytrvalo triaslo. Prosím, nech ho tým nezabijem. Dean poslušne odchlipkával zo sladkej tekutiny, opierajúc sa o Sama, stále sa chvel. Sam zvládol dostať do Deana všetku teplú sladkú vodu, Dean sa neprestával triasť. Ale zdá sa, že je na dotyk trochu teplejší. Hrnčeky už vychladli. Mám ich znovu dať zohriať? Alebo zostať tu? Ak ich pôjdem znova strčiť do ohňa, môžem rovno skontrolovať tie zranenia. „Vstávam, dobre?“
„Ideš?“
„Len znova zohriať hrnčeky,“ vstal a strčil nádobky do ohňa. Vzal lekárničku a prehrabával sa v nej, kým nenašiel potreby na zašívanie. „Pozriem sa na tie rany, Dean, a uvidím, či sa mi podarí aspoň tie najväčšie zašiť, kým si takto mimo, čo povieš?“
„Iste,“ odvetil Dean, Sam v jeho hlase počul zmätenosť. Toto mi robí starosti, nezdá sa mi, že je to len z chladu.
„Čo sa stalo s medveďom?“ spýtal sa, aby Deana odpútal, kým pracoval na hlbokej tržnej rane.
„Medveď?“ Dean znel stále popletene.
„Ľadový medveď?“
„Oh, správne, medveď. Strelil som ho, vyprázdnil som mu do hrude celý zásobník, myslím. Pustil ma a ušiel. V telke sú milší, Sam.“
Sam sa zasmial, „Iste, to sú. V reále sú trochu väčší,“ dokončil posledný steh. „Hotovo.“ Opatrne mu zranenú časť obviazal, priložil na oheň, vzal hrnčeky a ďalšiu šálku s medovou vodou. Dúfam, že ho to zdržanie nezabije, ale musel som sa postarať o rany skôr, než by začal znova krvácať. Oboch obkrútil prikrývkou a začal Deana nalievať teplým nápojom. Tras sa postupne zmierňoval, keď Sam znova odložil vychladnuté hrnčeky. Objal Deana a pritiahol si ho tesne k sebe.
„Objímanie, Sam?“ hlas jeho brata znel ironicky, zmätene, dezorientovane.
„Zohrievanie, Dean. Si podchladený, spomínaš?“
„Iste, Sammy,“ Dean bol chvíľu ticho. „Myslíš, že je bezpečné, aby som si na minútku alebo dve pospal?“
Sam položil ruku Deanovi na žalúdok, bol chladný, ale už nie studený. „Zvládneš tú vec s prstami?“ Dean si trochu poposadol, vytiahol ruku spod prikrývky a váhavo pritiahol malíček k palcu. „Myslím, že je to v poriadku, Dean. Už nie si tak studený a aj sa menej trasieš.“
„Dobre, chcem spať,“ nechal hlavu sťažka klesnúť na Samovo plece. „Vďaka, Sammy.“ Zaspal, dych sa mu skľudnil, triaška sa zmenila na jemné chvíľkové záchvevy.
Sam si oprel hlavu o stenu, načúvajúc bratovmu dychu. Jeho ušiam znel trochu nepravidelne a Deanovo srdce mu tĺklo pod rukou. Podchladenie? Alebo niečo iné? O čo ide? Bol na tom zle už predtým, než ho napadol medveď. Vyzeral, že má závrate, strácal rovnováhu. Nadrogovaný alebo otrávený? To bude asi dôležitá otázka. Dean sa pohol, Sam počkal, kým sa znova ustáli, než sa uistil, že je prikrývka pevne ovinutá okolo nich. Za toto mi neskôr pripraví peklo. Dean sa znova pohol, nepokojne, pravdepodobne v bolestiach. Sam položil Deanovi ruku na čelo v snahe ho upokojiť, držal ju tam, kým triaška prebiehajúca Deanovým telom ho nútila plakať od bolesti, kým bolo jeho telo napäté, bojujúce, až kým sa znova neuvoľnilo opreté o Sama.
„Sam?“
„Áno, Dean?“
„Necítim sa veľmi dobre,“ slová zneli ako chripot, Sam v nich počul bolesť.
„Môžeš ešte spať? Pravdepodobne je to len reakcia na chlad a na tie zranenia.“ Bože, dúfam, že je to tak. Nemyslím si to, myslím, že to tkvie v niečom inom. Musíme sa odtiaľto dostať, skôr než sa čokoľvek zhorší, skôr, než sa rany infikujú.
„Hej, vďaka, Sam,“ Dean sa posunul, aby si spravil pohodlie. Pri Samovi sa ešte viac uvoľnil. Znova zaspal, dobre. Sam zosilnil objatie. Mám z toho zlý pocit. Dúfam, že sa mýlim, ale mám z toho zlý pocit. Sam zavrel oči a aj on zaspal.
„Sam?“ Deanov hlas ho vytrhol zo spánku.
„Dean?“ okamžite bol hore, niečo v bratovom hlase ho vystrašilo.
„Nič,“ odvetil Dean. Sam cítil, ako sa uvoľnil. Čo to malo znamenať? „Nevieš, koľko je hodín, Sam?“
„Vydrž,“ Sam pozrel na svoje hodinky, ciferník v tmavej miestnosti slabo svietil. „Wow, je pozdejšie, než som si myslel, skoro desať večer.“ Odpovedal. „Ako sa cítiš?“
Dean sa zhlboka nadýchol. Oh, jasné, Dean, pokúsiš sa mi klamať a tvrdiť, že si okej? Ani to neskúšaj. „Nie dobre, Sammy.“
„Dean?“ Sam sa odmlčal, niečo začul.
„Čo?“
„Počkaj,“ Sam načúval. Niečo sa zvonku obtrelo o stenu chaty. V miestnosti bola tma, ak nerátal žiaru uhlíkov. „Musím vstať, Dean,“ povedal ticho, vedel, že Dean pochopí. Ten prikývol.
Sam sa prešmykol cez miestnosť a prihodil pár polien na oheň, z ohniska vyšľahol plameň. Schmatol brokovnicu a pár nábojov. Nevedel, čo tam vonku je, ale niečo tam bolo. Zatiaľ čo počúval, nabíjal zbraň, hrešiac sa za to, že sa o tento detail nepostaral hneď, ako sa vrátili. Nenabitá zbraň nie je užitočná, Sammy. V hlave sa mu ozval otcov večne podráždený hlas.
Hodil pohľad na Deana, ochabnuto ležiaceho na posteli. Oči mal otvorené, zastrené. Taktiež počúva. Nevyzerá dobre. Musím ho odtiaľto dostať. To niečo za dverami už bolo aj počuť, znelo o ako fučanie. Sam popod spodný okraj dverí videl tmavé pazúry a bielu srsť. Medveď? Ako? Tentoraz to zatlačilo do dverí, Sam zdvihol zbraň, srdce mu divo bilo.
„Sammy? Čo to je?“ spýtal sa Dean ticho.
„Myslím, že sa medveď vrátil, Dean.“
„Ako? Napálil som doňho toľko olova, že kvôli tej váhe by nemal byť schopný ani chodiť.“
„Ha ha, Dean,“ pozrel Sam na brata.
Dvere sa začínali poddávať, okraje sa vydúvali pod váhou medveďa, ktorý na ne tlačil. „Zostaň dole, Dean,“ ozval sa, keď uvidel, ako sa jeho brat snaží posadiť.
„Daj mi zbraň, Sam.“
„Nie je čas, Dean,“ Sam zamieril na stred dverí. Rany sa rozliehali v malej miestnosti. Videl, ako jeden pazúr prerazil dvere. „Zostaň tam,“ skríkol na brata, keď sa dvere rozleteli. Medveď vrazil do miestnosti, stačil naňho vypáliť dvakrát, kým sa k nemu dostal. Počul bratov výkrik, keď spadol na zem, váha dravej šelmy ho takmer vhodila do ohňa. Zdalo sa mu, že počuje Deana kričať, hneď nato sa ale tresol hlavou o kameň z ohniska a všetko sa zatmelo.
„SAM!“ bratov hlas bol vydesený, plný bolesti.
„Dean!“
Sam sa pokúsil posadiť, jeho ruka šmátrala po zbrani. Medveď sa k nemu znova otočil, vrazil doňho. Hlavou narazil do dlaždíc, zdalo sa mu, že počuje krik, zdalo sa mu, že začul výstrely z pušky, a potom svet sčernel.