Behind the Wall of Sleep

bohdy: neboj, kolegyne na mňa neprezradia a ešte aj pomôžu skryť telá a potom sa už konečne dozviete, čo autorka na chudákov chlapcov ešte pripravila (zaspoilujem, trochu hemoglobínu ešte potečie, trochu dosť) a ako to celé dopadne s chalanmi i Charliem...

Priznávam, že tentokrát za to môže len a len moja vlastná lenivosť (respektíve neskonalá radosť z toho, že mám prvý dokonale voľný víkend tohto roku a tým pádom minimálna motivácia robiť čokoľvek zmysluplné), ale sľubujem, že nabudúce toho bude viac. Takže asi tak...

Dean si odkašľal a jednou rukou si zotrel slzy z tváre. „Tak toto bolo trochu dosť sentimentálne. To si mal z knihy Príručka kúziel na každú príležitosť pre mladé čarodejky?“
„Z niečoho takého,“ Sam sa usmial, dovolil Deanovi zmeniť tému.
„Myslel som si to,“ uškrnul sa Dean. „Bol by som rád, keby som si spomenul... No, možno keď sa nebudem tak sústrediť. Môžem ešte dostať kávu?“ Keď Dean zdvihol šálku, Sam si všimol, že sa mu strašne trasú ruky.
„Iste,“ vzal od neho šálku a sledoval jeho ruky, kým ich voľne nespustil na posteľ. Ale aj keď už ležali na pruhovanom matraci, stále sa trochu triasli. Je to kvôli bolesti? „Potrebuješ nejaké lieky od bolesti?“
„Nie, ešte nie. Práve teraz som v poriadku,“ pousmial sa Dean.
Čo to má dopekla znamenať. Z nohy máš krvavú fašírku, chrbát rozpáraný, tvoje zápästie... „Ako zlé to je, Dean?“
„Vôbec, Sam, vravel som ti to.“
Sam pomiešal kávu, niekoľko krát sa zhlboka nadýchol a sadol si na posteľ. Keď Dean natiahol ruku pre šálku, Sam ju jemne chytil, cítil tras vo svaloch. Dean stiahol ruku zo zovretia, ale nie veľmi tvrdo. Sam položil ruku Deanovi na hruď, pocítil rovnaké napätie a triašku. Bratovo srdce bilo pomaly, dych mal plytký. Dočerta, Dean, tentoraz sa s tebou tú hru hrať nebudem.
„Nemôžeš s tým nič urobiť,“ ozval sa Dean ticho.
„Snažíš sa mi to celé uľahčiť?“ vyštekol Sam. „Tak toto fungovať nebude, vieš. Ako dlho to už takto trvá?“ Prekvapil ho hnev vo vlastnom hlase. Myslím, že je to tým, že si robím starosti. Viac než to, mám šialený strach z toho, že mi nepovedal niečo dôležité.
„Nie dlho,“ bránil sa Dean.
„Zase sa mi pokúšaš klamať, Dean?“ Pretože ak hej... prisahám, že...
„Ja... uvedomil so si to, až keď si sa ma spýtal na tie tabletky. Bol som zvedavý prečo... Prepáč,“ odvetil Dean.
Sam si vzdychol a zdvihol kávu zo zeme, kde ju pred chvíľkou položil. Vtlačil šálku do bratovej ruky a predtým, než ju pustil sa uistil, že ju jeho brat drží dostatočne pevne. Dean sa naňho usmial a odpil si z kávy.
„Som zvedavý, či má ten jed aj nejakú nadprirodzenú zložku, alebo je čisto organický,“ natiahol sa Sam za otcovým denníkom a začal prevracať stránky. O pár minút neskôr si uvedomil, že je jeho brat nejako veľmi potichu. Pozrel naňho, Dean bol hlboko sústredený, to bolo vidieť. „Dean? Čo je?“
„Keď na mňa a na otca zaútočil,“ ozval sa Dean zadumane. „Spomínam si, v nemocnici som počul otca s niekým telefonovať, myslím. Hovoril niečo o nejakom kúzle... možno ako zvrátiť kúzlo? Hmmm, a vieš že Stana roztrhal medveď, zaujímalo by ma, či... Môžem dostať ešte jednu šálku?“
„Má to niečo spoločné s týmto? Môžbyť, ale čo?“ Sam vzal od Deana prázdnu šálku. Posadil sa k ohňu, aby pripravil ďalšiu kávu, sledoval, ako para stúpa z hrdla kanvice.
„Neviem, Sammy. Keby to boli tulene, tak by sme ve...“ Dean sa odmlčal uprostred slova. Sam sa na brata pozrel práve včas, aby videl, ako sa mu oči pretočili dozadu. Sam bol pri ňom skôr, než začali kŕče. Držal Deana, kým bolo jeho telo zmietané silnými záchvevmi. Dean plakal od bolesti, „Zastav ich, Sammy, prosím,“ opakoval. Sam si nebol ani istý tým, či si Dean vôbec uvedomuje, že rozpráva. Kŕče pokračovali, slabý plač postupne silnel až prešiel takmer do kriku, v tom zvuku sa odrážala agónia. Kŕče náhle prestali, Dean ochabol, padol na posteľ, akoby bol mŕtvy. Sam mu skontroloval pulz, sledoval, ako sa mu dvíha a klesá hruď, tak jemne, že to sotva videl, ale Dean dýchal.
Sam brata nadvihol tak, aby si ho mohol oprieť o plece a čakal. Nepovedal bratovi o tom, čo nasledovalo po prvom útoku. Prepáč, Dean, nechcel som ti pridávať starosti, myslel som si, že bezvedomie a kŕče sú viac než dosť. Deanov dych sa zmenil, znel ostro, dychčal, akoby bojoval o každý nádych. Telo mal v napätí, kvôli námahe spojenej s dýchaním, hlavu mal padnutú na hrudi. Sam netušil, ako dlho pokračovalo toto lapanie po dychu, minúty sa zliali do nekonečne dlhého okamihu hrôzy a čakania, že jeho brat jednoducho prestane dýchať. Zdalo sa to ako večnosť, kým sa pohyby Deanovej hrude ustálili a jeho hlava klesla na Samovo plece.
Sam sa trošku posunul, aby mohol dočiahnuť na prikrývku, v chatke bolo chladno. Jednou rukou objal brata, držal ho vzpriameného, pre prípad, že by dostal ďalší záchvat. Otcov denník ležal stále na posteli, Sam ho zdvihol, oprel si ho o nohu a začal v ňom listovať, hľadajúc riešenie. Prestával s tým každých pár minút a počúval rytmus Deanovho dýchania.

XXX

Dean si odpil z kávy a oprel sa o záhlavie postele. Sam sedel blízko neho, takže sa dotýkali. Káva bola trochu kyslá, mala tú zvláštnu príchuť, ktorú instantné kávy vždy majú. Zaujímalo by ma, čím to je, že chutí takto. Je to niečím pri jej výrobe? Ako ju vlastne robia? A prečo je bezkofeínová káva tak nechutná? Prečo sa starám o kávu? Čo sa stalo po tom love? Pamätám si, že otec... Som zvedavý, či majú ľadové medvede radi kávu? Myslím, že medvede majú radi sladké. Lov, čo to bolo s tým lovom? Myslím, že možno začínam odchádzať. Ale myslím, že Samovi to teraz radšej nespomeniem.
„Dean? Čo je?“ Dean začul v bratovom hlase záujem.
„Keď na mňa a na otca zaútočil... Spomínam si, v nemocnici,“ Dean sa odmlčal, v mysli sa vrátil pár rokov späť do toho dňa v nemocnici. Práve som sa prebral. Ešte stále som bol pekne mimo, raz som vnímal, potom nie, minúta za minútou plynuli, ale otec tam s niekým rozprával. „Počul som otca s niekým telefonovať, myslím. Hovoril niečo o nejakom kúzle... možno ako zvrátiť kúzlo? Hmmm, a vieš že Stana roztrhal medveď, zaujímalo by ma, či... Môžem dostať ešte jednu šálku?“
„Má to niečo spoločné s týmto? Môžbyť, ale čo?“ Sam od neho vzal prázdnu šálku. Počul, ako sa Sam posadil k ohňu, lyžička jemne zacinkala, keď Sam dávkoval kávu do šálky.
„Neviem, Sammy. Keby to boli tulene, tak by sme vedeli, že to tak je, nie? Veľa tuleňov tu len tak voľne nepobehuje.“ Vzdychol si. Z ležania na posteli ho už začínal bolieť chrbát. Zdalo sa mu, že niečo začul, akýsi čudný zvuk, potom si uvedomil zvláštny pocit na nohe. Niečo ho za ňu jemne popoťahovalo, na ruke zacítil niečo jemné, ako pierko, prichytilo sa to na ňom. Potiahlo ho to za kožu. Ucítil pohladenie krídel. Tie prekliate mole, sú späť. Začali ho trhať, odštipovať si drobučké kúsky, boli všade, maličké dotyky bolesti, muky začínali. Zmiznite, najprv ľadový medveď, teraz mole? Prečo Sam nič nerobí, čo nevidí, čo sa deje? „Zastav ich, Sammy, prosím.“
„Nie, Dean, je to pre tvoje dobro,“ odvetil jeho brat.
Čože? Nie, Sam, nie. Dean sa pokúsil zastaviť slabý ston, ktorý mu vykĺzol z pier. Mole ho neprestávali trhať, pripojilo sa k nim niečo väčšie, niečo so zubami, čo ho udieralo po zranenej nohe a spôsobovalo spaľujúce návaly bolesti, ktoré šľahali jeho telom a neprestávali, trvalo to, kým jeho myseľ sama neskolabovala a on sa ponoril do temnoty.
Boli to problémy s dýchaním, čo ho prebralo. Niečo sa mu pokúšalo zabrániť v nádychu. Mole, sú tu zas. „Odplaš ich,“ obrátil sa k Samovi.
„Nie, Dean, je to pre tvoje dobro, pomáhajú tu,“ zdôvodňoval Sam.
„Prosím nie, pomôž mi, Sammy, prosím, zastav ich,“ prosil. Jeho brat stál vedľa postele. „Prosím, Sam.“
„Nie, musím niečo vybaviť. Toto musíš zvládnuť sám.“
„Neodchádzaj.“ Začul bratove kroky, ako prešli cez chatku a potom buchnutie dvermi. „Sam, nie, prosím.“ Pokúsil sa postaviť, zranená noha sa pod jeho váhou podlomila. „SAM!“ Ležal na dlážke, čakajúc na brata, ten sa ale nevracal. „Sam?“
„Dean?“ ozval sa Sam.
„Si tu?“ Deanovi znel vlastný hlas divne, chrapľavo. Hrdlo ho bolelo a cítil v ňom menšie napätie.
„Samozrejme, že som,“ potvrdil Sam.
„Prečo si nezastavil tie mole? Nevidel si, čo mi robili?“ Tak toto znelo absolútne bláznivo. Mole, Dean? Myslím, že si mal tak trochu halucinácie. Ale bolo to tak skutočné. Uvedomil si, že sa opiera o Sama, bratovo rameno na svojich pleciach. „Neboli tu žiadne mole,“ povedal nahlas.
„Dean?“ v Samovom hlase začul náznak paniky, obavy.
„A vôbec si neodišiel,“ dodal.
„Nie, Dean. Hovorili sme o Stanovi, spomínaš? A ty si povedal, že by to bolo jednoduchšie, keby to boli tulene a potom....“ Počul, ako Sam prehltol.
„Nie, rozprávali sme sa ďalej a potom prišli mole,“ protirečil Dean. Nebolo to tak, ale zdalo sa to také skutočné. Bolí ma hrdlo. Och, bože. Čo to Charlie vravel o kriku? „Ako dlho tentoraz, Sam? Bol som mimo, nie?“
„Skoro dve hodiny,“ odvetil Sam jemne, Dean pocítil jeho ruku na čele. „Myslím, že ti stúpa aj horúčka.“
„Ale myslím, že toto bol ten jed.“
„Hej.“
„Takže som sa dostal do fázy kriku?“ spýtal sa Sama, aj keď vedel odpoveď. „Som zvedavý, koľko mám ešte času.“
„Zistím, ako to vyriešiť, Dean. Búrka pomaly ustáva. Myslím, že zajtra sa odtiaľto budeme môcť dostať.“
„A čo démonické tulene?“
Sam sa zasmial. „No, tulene sa zatiaľ neukázali a čo sa medveďa týka, mám jeden nápad. Je možné tupilakov odkloniť od ich obete. Budem potrebovať pár vecí, ale myslím, že to kúzlo zvládnem spraviť.“
„To bude užitočné. Hoci, bolo by pekné, keby zo sebou priniesol nejakú kolu, kým to spravíš,“ predstava ľadového medveďa vo dverách ho pobavila. Medveď vošiel dnu, sadol si na koniec postele a pozrel naňho smutnými očami.
„Čože?“ nechápal Sam. „Dean?“
Veď vieš, Sam, ten medveď z reklamy. Dean sa vrátil späť do prítomnosti, tmavej, chladnej prítomnosti plnej bolesti. „Začínam odchádzať. Rozmýšľam, či to je to, čo Charlie myslel? Možno bol prekvapený, že ešte stále dokážem odlíšiť realitu od halucinácií.“
„Čo tým myslíš, Dean?“
„Medveď s kolou?“
„Nie, o tom odchádzaní?“ Samov hlas znel zúfalo.
„Nepovedal som... do pekla.“
„Čo je?“
„Hlasné časti si vravím v duchu a myšlienky rozprávam nahlas,“ pokúsil sa o nadľahčený tón.
„To nie je vtipné, Dean.“
„Nie, v skutočnosti nie je,“ Dean si vzdychol, zrazu bolo ťažké udržať pozornosť, ako keď bol pod liekmi. „Chce sa mi spať, Sammy.“
„Budem odháňať mole, Dean.“
„Vďaka, Sammy,“ kým zaspával, cítil ešte, ako mu Sam pretiahol prikrývku cez plecia a potom bola už len tma.
„Dean?“ Samov hlas prenikol do sna o slnečnej pláži a teplom piesku.
„No?“ otvoril oči, napoly očakávajúc modro-zelený oceán, realita ho ovalila tmavou, studenou pascou, z ktorej nedokázal uniknúť.
„Niečo počujem. Na chvíľočku odídem, ok? Len to chcem skontrolovať,“ Samov hlas bol tichý.
„OK.“ Dean sa odtiahol z bratovho pleca. Som zvedavý, ako dlho potrvá, kým toto prejde? Och, nespomenie to týždne a potom mi to naraz spočíta. Robí mi to už roky. Počul, ako sa Sam presúva po dlážke chaty a potom, v zavíjaní vetra začul aj niečo iné, niečo sa otieralo o stenu chaty a potom sa ozvalo tichí zavrčanie. „Sam?“
„Je vonku za chatou. Zostaň pri ohni, jasné?“ Samov hlas bol úplne pokojný, keď mal čeliť tej potvore za dverami.
„Čo sa deje?“
„Ešte neprešiel,“ odvetil Sam. „Som zvedavý, či...“ Nemal čas doodpovedať. Dean začul bratov výkrik a potom výstrely. Sam znova zakričal, bol to nejaký nejasný zvuk, ani to neboli poriadne slová, znova zaznela zbraň a medveď zavrčal od bolesti. Vietor hvízdal v miestnosti, sáčky sa divo trepotali. Ten zvuk prekryl všetko, ale Dean aj tak začul tichý ston.
„Sam?“ zavolal do tmy. „Sam?“ V hlase si začul rastúcu paniku. Opatrne zložil nohy z postele a zvládol spraviť pár tackavých krokov, kým dopadol na všetky štyri. Plazil sa cez miestnosť tam, kde počul stonanie. Rukami prebehol po bratovi. „Sam?“ Natiahol sa a hľadal jeho tep. Bol tu, silný. A tiež trochu rýchly, Sammy, trochu prirýchly.
„Dean?“ ozval sa Sam. „Si v poriadku?“
„Ani náhodou, dostal ma ľadový medveď,“ Dean si vydýchol od úľavy. „Si v poriadku?“ robil si starosti, pretože Sam sa zatiaľ nepokúsil posadiť sa.
„Hej, len som si trochu udrel hlavu. Len čakám, kedy sa svet prestane hojdať, než sa skúsim posadiť.“ Zdvihol sa. „Prečo nie si v posteli?“
„Hľadám nejaké kočky, Sammy,“ dovolil bratovi, aby mu pomohol na nohy a potom späť do postele. „Vďaka.“
„Idem opraviť dvere. Budem len tu, ok?“
„Som v pohode, Sam,“ povedal Dean. Počúval zvuky Samovej práce, páravý zvuk izolačky, keď Sam priliepal plastikové vrecia k dverám.
„Ok, Dean, si tu utesnený, vrátim sa za tri dni, dobre?“ Samov hlas znel tlmene.
„Čože? Sam? Kam ideš?“
„No, povedal som ti, že potrebujem pár vecí, aby som sa zbavil medveďa a nebudem tu čakať, kým budeš schopný stadeto odísť, vraciam sa.“
Dean začal panikáriť, „Nie, Sam, prosím, neodchádzaj, prosím.“ Cítil zášklby strachu spojené s niečím ďalším, bolesť sa mu rozdúchala v hrudi. Mole boli späť, sadali si na jeho telo, plieskanie krídel bolo v jednom rytme s brechaním tuleňa. Dean počul plutvy, posúvajúce sa po podlahe smerom k nemu. Ok, sú desivé, keď nevidíš a keď si sám, tak sú tulene poriadne desivé. Pocítil tlak na nohe tesne predtým, než ho tuleň stiahol z postele a začal ho vliecť po dlážke chaty. Mole mu neprestávali ťahať a kmásať kožu. „Prestaňte, prosím, SAM!“
„Dean?“ Nejaká ruka sa mu jemne dotkla čela. Znova bol opretý o Sama, na pleciach cítil upokojujúce teplo bratovej ruky. „Dean, už si späť?“
„Sammy,“ vzdychol Dean. Čo z toho bolo skutočné? Ako dlho som bol mimo? A mole? Čo je, do pekla, s tými moľami? „Prečo si odišiel? Nepečatil si dvere?“ Pečatiť dvere, s plutvami smrti. (Poznámka prekladateľa: Toto asi nebude celkom dávať význam, ide o to, že anglické „seal“ znamená aj pečatiť, aj tuleň. Slovná hračka, ktorú neviem preložiť.) Ups, sústreď sa, Dean.
„Pečatil som dvere, ale neodišiel som, Dean,“ povedal Sam. „Bol som pri nich, keď som ťa počul...“
„Kričať?“ doplnil Dean.
„Možno trošku, vravel si, aby som neodchádzal,“ vravel Sam jemne. „Neodídem.“
„Ako dlho?“
„Asi hodinu.“
„Ale medveď tu bol? Si v poriadku?“
„Hej, medveď tu bol, kvôli tomu som opravoval dvere,“ súhlasil Sam. „Som ok, nerob si starosti.“
„Dobre,“ ukľudnil sa Dean. „Čo myslíš, ako dlho mu potrvá, kým sa vráti?“
„Tentoraz som mu nejako zvlášť neublížil, takže si myslím, že sa vráti pomerne skoro. Nabudúce budem strieľať lepšie.“
„Iste, Sammy, takéto lajdácke strieľanie, keď na teba útočí ľadový medveď... no neviem, neviem.“ Dean potriasol hlavu v predstieranom znechutení.
„Ja viem, ja viem,“ Dean začul v Samovom hlase náznak smiechu.
„Zaujímalo by ma, ako skoro je pomerne skoro?“
„Neviem,“ Sam si vzdychol. „Dean? Čo sa deje?“
Ten zvláštny omamný pocit mu znova začal prúdiť telom. Bojoval s tým, pokúšal sa zostať pri vedomí, pokúšal sa zostať so Samom. „Sammy,“ ozval sa, ale miesto toho počul len zamrmlanie „smy“.
„To je v poriadku, Dean, nebojuj s tým, som tu,“ upokojoval ho Sam.
„Hej,“ dostal zo seba a omdlel. Bol uväznený v tom okamihu medzi spánkom a prebudením, teplom a pohodlnom, bez bolesti. Potom si uvedomil, že je sám. „Sam?“ Dean otvoril oči. „Sam?“ v hlase mu jasne znela panika.
„Tu som, Dean, všetko je v poriadku. Len som chcel pripraviť nejaký Top ramen na jedenie. Prepáč, mal som počkať, kým sa zobudíš.“ Dean počul, ako sa Sam hýbe na druhom konci miestnosti.
„To znie dobre,“ Dean sa zdvihol, aby sa mohol oprieť o záhlavie. Musel počkať, kým sa svet odchýli a stabilizuje, kým sa mohol posadiť lepšie. Niečo mu trepotalo za ušami.
„Hej, je to ten v modrom obale,“ zasmial sa Sam, keď sa vracal k ohňu.
„Vždycky si mal ten modrý najradšej,“ smial sa aj Dean. Pocítil, ako mu niečo pristálo na ruke a začalo mu to po troche šklbať zo svalov. Nie je to skutočné, ignoruj to. Kde je nejaký moľožrútsky netopier, keď ho naozaj potrebuješ „A len čisté rezance. Vždycky si ma prinútil, aby som scedil všetku vodu, aby to ostali len rezance.“
„Stále to mám tak rád,“ Sam sa posadil k ohňu. Dean cítil bratovu váhu, opierajúcu sa o posteľ.
„Viem. Blázon.“ Pošklbávanie na jeho ruke začínalo byť bolestivé. Ďalšia moľa mu pristála na ruke. „Sam?“ ozval sa tak pokojne, ako mohol, dúfajúc, že totálne nevydesí Sama.
„Áno, Dean?“ Sam sa postavil, v tóne jeho hlasu bolo počuť starosti.
Mal som vedieť, že ťa neoblbnem. „Vyzerá to tak, že sa mole vracajú,“ odvetil konverzačným tónom. „Mohol by si možno spraviť niečo, aby ma nezožrali zaživa?“
„Dean?“ pocítil Samovu ruku na svojom pleci. „Pokús sa tu zostať.“
„Kam by som asi tak šiel, Sam?“ ďalšia moľa mu pristála na nohe. „Proste ich len odožeň.“
„Prinútim ich odísť, ver mi. Dean, vydrž, nech sa deje čokoľvek, budem tu, dobre?“ Samov hlas znel vystrašene. Mole naňho znova zaútočili. Počul, ako k nemu Sam hovorí, hlasom plným paniky a potom, konečne vkĺzol Dean znova do tmy.
Do vedomia sa mu priplazil zvuk, znelo to ako ston. Čo to bolo? Ako dlho som bol mimo? Vietor znova fučal vo vnútri kabíny, bolo tu chladno. „Sam?“ posadil sa v posteli. „Sammy?“ Ston sa ozval znova, teraz to znelo ale skôr ako zavrčanie.
„Sam, si v poriadku?“ Keď nedostal odpoveď, prinútil sa postaviť sa, hľadel do tmy. „Sammy?“ Znova začul ten zvuk, zliezol z postele a vydal sa tým smerom. Plazil sa k dverám. „Sammy?“ Jeho šmátrajúca ruka narazila na mladšieho súrodenca, Sam sa zdal na dotyk studený. Sneh fúkal Deanovi do tváre, vietor mu vrážal bodavé kúsočky ľadu do líc. Niečo vonku v temnote vrčalo.
„Sam?“ zopakoval. Zúfalo sa natiahol, v nádeji, že nájde tep. Zastal, keď jeho ruka nahmatala vlhkú, lepkavú dieru v miestach, kde mala byť bratova hruď. Nie, Sam, čo sa stalo? Nie, bože nie. Nie. Kedy? Ako dlho som bol mimo? Och bože, Sam, je mi to tak ľúto. Sam, prosím, prosím. Nie, Sammy.
Medveď zavrčal priamo za ním, Dean zacítil v jeho dychu pach smrti. Tak si ma teda vezmi, už si si vzal Sama. Och bože, Sam, je mi to tak ľúto. Ucítil blízko pohyb, medvedie čeľuste sa zovreli okolo jeho krku, zuby sa pretlačili skrz svaly, drvili kosti. Dean nemohol dýchať, dusil sa od bolesti, pokúsil sa to zastaviť, pokúsil sa dostať sa preč zo železného zovretia čeľustí, ktoré ho držali nehybného. Dean bojoval už len chvíľku, kým sa poddal nevyhnutnému.
Jeho svet skončil v záblesku bolesti.

Sleeping wall of remorse
Turns your body to a corpse
Turns your body to a corpse
Sleeping wall of remorse
Turns your body to a corpse

Búrka utíchala, zavíjanie vetra sa znížilo o celý jeden tón. Igelitové vrecia, plantajúce na dverách, už nešušťali tak zúfalo. V miestnosti už bolo dokonca aj o niečo teplejšie. Sam si bol skoro istý, že sa mu to len zdá, ale už mu nebolo tak chladno.
Trošičku sa posunul, tak, aby nevyrušil Deana. Samozrejme, nutkanie ho zobudiť sa už pomaličky stáva posadnutosťou. OK, viac než len posadnutosťou. Chcem ho zobudiť už len preto, aby som sa uistil, že ešte stále to je možné. Dean upadol do liekmi zapríčineného spánku takmer pred pol hodinou. Celý ten čas ležal úplne nehybne a dokonca ani slabučké mrmlanie zo spánku neprelomilo to ticho.
Samovi pripadal skoro ako mŕtvy.
Listoval si v otcovom denníku, pokúšal sa zistiť, ako sa vysporiadať s tupilakom. Ich otec zozbieral prekvapujúce množstvo informácií – ako vždy, trik bol v tom, vybrať z toho to potrebné. Sam začínal mať celkom jasnú predstavu, ako si poradiť s medveďom, alebo akýmkoľvek iným tupilakom, ktorého by sa Charlie rozhodol poštvať na nich. Potrebujem len pár vecí a myslím, že to bude fungovať. Sam si vzdychol a zavrel denník. Chvíľu len tak sedel a počúval vietor, potom sa usmial, keď sa ozval jeho žalúdok. Ok, takže jedlo. Nie zlý nápad.
Nežne odtiahol Deana zo svojho pleca, potom cez neho prehodil prikrývku. Prešiel ku kredencu a začal sa v ňom prehrabávať. Mám pocit, že som tu niekde videl Top Ramen.
„Sam?“ ozval sa Dean trochu ospalo. „Sam?“ tentokrát v tom bola panika, Sam ju jasne počul, obrátil sa a videl, ako sa Dean pokúša zdvihnúť sa na lakti.
„Tu som, Dean,“ ozval sa, „všetko je v poriadku. Len som chcel pripraviť nejaký Top ramen na jedenie. Prepáč, mal som počkať, kým sa zobudíš.“
„To znie dobre,“ Dean sa dokázal posadiť a oprieť sa o záhlavie.
„Hej, je to ten v modrom obale,“ vrátil sa Sam k ohňu. Budem sa snažiť, aby to vyzeralo normálne. Tak normálne, ako to len ide, keď si tu slepý a umieraš a ktovie čo ešte.
„Vždycky si mal ten modrý najradšej,“ usmial sa Dean. A ty sa snažíš, aby to bolo čo najľahšie pre mňa, však, Dean? Pekný pokus, ale obávam sa, že nebude fungovať. Sam sa naňho pozrel. Jeho starší brat mykol rukou, takmer, ako keby na nej niečo mal. Ach, Dean, znova to začína, však. A ty sa tváriš, že je všetko v poriadku, ako obvykle. Akoby si nevedel, že občas je to dosť otravné. „A len čisté rezance. Vždycky si ma prinútil, aby som scedil všetku vodu, aby to ostali len rezance.“
„Stále to mám tak rád,“ Sam sa posadil k ohňu. Oprel sa o posteľ, jedným okom kontroloval vodu, druhým sledoval Deana.
„Viem. Blázon,“ uzavrel Dean. Sam zazrel na jeho tvári záchvev bolesti. „Sam?“ ozval sa pokojne, za ľahostajným tónom sa ale skrýval strach.
„Áno, Dean?“ Sam sa postavil. Dean reagoval na niečo, čo Sam nemohol vidieť. Dean, čo sa deje?
„Vyzerá to tak, že sa mole vracajú,“ obrátil Dean hlavu smerom k bratovi a trochu clivo sa usmial. „Mohol by si možno spraviť niečo, aby ma nezožrali zaživa?“
„Dean?“ Sam mu položil ruku na plece. Deanove oči sa pretočili navrch hlavy, kŕče otriasali jeho telom. „Pokús sa tu zostať.“ Sam začal panikáriť.
„Kam by som asi tak šiel, Sam? Proste ich len odožeň,“ odvetil Dean zúfalo.
„Prinútim ich odísť, ver mi. Dean, vydrž, nech sa deje čokoľvek, budem tu, dobre?“ Sam pridržal Deana na posteli, keď ním prešiel ďalší kŕč. „Vydrž, Dean, prosím. Čoskoro bude po všetkom, sľubujem. Ver mi, dostaneme sa cez všetky tie kúzla skôr, než sa nazdáš, len vydrž, ok?“ Sam začal trochu bľabotať, snažil sa udržať Deana, aby si neublížil, keď jeho telo reagovalo na jed a na horúčku, ktorá ho ťahala na druhú stranu.
Dean kričal.
Bol to zvuk čistej hrôzy, múk a úzkosti. Jeho telo na okamih stuhlo, potom začal kričať znovu, ten zvuk sa dral nezastaviteľne von. Sam si pritiahol brata k sebe, dúfajúc, že to k nemu nejako prenikne. Deanovo telo sa kŕčovito otriasalo, plakal. Sam čakal, keď zrazu Dean ochabol, jeho dýchanie začalo byť trhané a plytké. Sam sa posadil a oprel si Deana o seba. Konečne sa Dean uvoľnil a upadol do mŕtvolnej nehybnosti, ktorá stále trvala dlhšie a dlhšie a zakaždým, keď sa toto udialo, ukrajovala kus z Deanovho života.
Umiera. Nie som si istý, či môžem niečo spraviť, Charlie vážne odviedol dobrú prácu, nech už urobil hocičo. Hneď, ako bude Dean v bezpečí, Charlie za toto zaplatí. A nebude to mať ľahké. Prepáč, Dean, ale vôbec to nebude mať jednoduché, proste nemôžem, nie tento krát. Vzdychol si. Och, bože, Dean. Je mi tak ľúto, že som ťa do toho zatiahol. Nájdem cestu von. Ver mi, dobre?
Sam sa natiahol po Johnovom denníku, znova listoval zažltnutými stránkami. Som si istý, že to môžem spraviť. Chvíľu ešte načúval bratovmu dychu, než ho jemne položil. Natiahol sa a prešiel po izbe. Som si istý. Vo zvyškoch dvier sa zachytil malý chumáč medvedej srsti. Sam ho vzal a zhromažďoval všetky veci, ktoré potreboval. Teraz už len musím počkať, v tejto chvíli nie je nič, čo môžem spraviť. Posadil sa vedľa Deana, vyložil si nohy na posteľ. Hlava mu klesla k záhlaviu, oči sa zavreli. Zdriemnem si, len na päť minút.
Zobudil ho nejaký zvuk. Niečo sa otieralo o stenu chatky, jasne to počul. Hučanie vetra už úplne utíchlo. Zastalo to za dverami, Sam počul, ako to ňuchalo v plastikových vreciach. Niečo zachrochtalo, a potom to začalo tlačiť proti provizórne opraveným dverám, plast sa rozťahoval, napínal sa, až za ním Sam zreteľne rozoznal obrys laby. Vystrelil z postele, naťahujúc sa po zbrani a predmetoch, ktoré nechal položené na stole.
O okamih neskôr sa medveď dostal skrz dvere, do miestnosti s ním vletel sneh. Búrka už úplne utíchla, ale stále snežilo. Medveď prekvapivo silno skočil po Samovi, až tomu puška odletela na opačný koniec miestnosti. Keď ho zasiahla tá obrovská laba, Sam sa porúčal k zemi. Medveď pomaly prešiel na miesto, kde ležal. Stal ostal úplne nehybný, keď sa k nemu tupilak priblížil a šťuchol ho ňufákom. Vyzeralo to zvláštne, oňuchával ho ako šteňa, ktoré si našlo nového kamaráta. Položil mu na hruď labu s obrovskými pazúrmi a oňuchával ho ďalej. Tá beštia ho držala absolútne nehybného. Zrazu ho pritlačila k zemi, až začal mať problémy s dýchaním a spôsobilo to, že mu pred očami začali tancovať čierne škvrny. Myslím, že sa so mnou pohráva. Myšlienky mu balansovali na hranici vedomia. Cítim sa trochu zvláštne, zaujímalo by ma, čím to je? Môže ma to zabiť? Som už mŕtvy? Dean? Si v poriadku? Pokiaľ som už mŕtvy, čo sa stane s Deanom? Nie, nemôžem umrieť, musím mu pomôcť. Dean?
„Sam?“ ozval sa Dean. Sam sa pokúsil odpovedať, všetko čo zvládol, bolo len zastonanie. „Sammy?“ Počul, ako sa Dean pohol, posadil sa, pružiny na posteli zaškrípali pod jeho váhou. Nie, Dean, je tu. Prosím, zostaň kde si. Sam sa pokúsil pohnúť, nemohol, medveď na ňom sťažka ležal. Sam bojoval s čiernymi škvrnami, bojoval so začínajúcim bezvedomím, ktoré hrozilo odvliecť ho od Deana. Prinútil sa otvoriť oči, medveď sa sústredil na Deana.
„Sam, si v poriadku?“ Sam počul, ako Dean dopadol na zem. „Sammy?“
„Nie, Dean, zostaň tam,“ Sam násilím dostal slabý zvuk zo svojej hrude. Díval sa na brata, Dean mal v očiach ten zvláštny pohľad ako vždy, keď bol chytený v halucináciách, ten pohľad, ktorý prinášal mole. Blížil sa k nemu, hmatkajúc jednou rukou pred sebou. Nakoniec sa hľadajúca ruka dotkla Samovho pleca. Medveď bol ticho, sledoval Deana.
„Sammy?“ Deanov hlas bol plný žiaľu. „Nie, Sam, čo sa stalo? Nie, bože nie. Nie. Kedy? Ako dlho som bol mimo? Och bože, Sam, je mi to tak ľúto. Sam, prosím, prosím. Nie, Sammy.“
Sam sa díval na brata. Deanovi po lícach stekali slzy. Čo vidí? Alebo, čo si myslí, že sa stalo? „Dean?“ zašepkal. „Je to ok, som tu.“ Dean, prosím, proste sa vráť. Medveď, skutočne je tu. Práve teraz ti nemôžem pomôcť, pokúšam sa, ale teraz naozaj nemôžem.
Medveď sa zrazu zdvihol zo Sama. Dean strnul, keď začul pohyb. Medveď zavrčal. „Tak si ma teda vezmi,“ ozval sa Dean vydesene a aj trochu vzdorovito, „už si si vzal Sama.“
„Nie, Dean,“ snažil sa Sam bojovať. S hrôzou sledoval, ako obrovské medvedie čeľuste zovreli Deanov krk. „NIE!“ skríkol Sam, videl, ako jeho brat ešte chvíľu bojoval a potom ochabol v medveďom zovretí.
Šelma začala ťahať Deana preč od Sama. Krv mu stekala po papuli. Sam sa natiahol za pohodenými malými predmetmi, ležiacimi na dlážke. Prosím, maj pravdu, otec, prosím. Díval sa na medveďa, ten vrčal, sledoval ho, keď Sam zmontoval malú figúrku. Hmm, inuitština, keď použijem latinské zariekavanie, bude to fungovať? Začal s kúzlom, nespúšťal oči z medveďa. Ten zastal, proste tam len tak stál, s Deanom v zakrvavenej papuli a sledoval Sama. Naklonil hlavu trochu do strany, keď niečo začul. Sam skončil, zdvihol maličkú figúrku, ktorú vytvoril a postavil sa. Medveď ho sledoval, stále niečomu načúval.
A potom to začul aj Sam, hučanie helikoptéry. Vďaka bohu, prosím, nech zastane, prosím, nech nie je neskoro. Dean, myslím, že za chvíľu sa odtiaľto dostaneme, tak prosím, nebuď mŕtvy, dobre?
„Nechaj ho tak,“ prikázal Sam medveďovi. Ten naňho chvíľu hľadel. Bože, možno to nefunguje. „Nechaj ho,“ zopakoval príkaz jasnejšie. Medveď naňho pozrel a potom jemne položil Deana na podlahu. Helikoptéra sa blížila. Medveď sa naňho spýtavo díval. „Choď,“ prikázal mu Sam ticho. Zúfalo sa chcel dostať k Deanovi. „Budem ťa potrebovať neskôr.“ Tupilak akoby prikývol, vykĺzol z dverí a zmizol vo víriacom sa snehu.
Sam dobehol k Deanovi, padol na kolená vedľa brata. Z Deanovho krku boli franforce, Sam zúfalo hľadal tep. Nič. Dean nedýchal. „Nie, Dean, no tak,“ opakoval. Začal s umelým dýchaním, dúfajúc, že to pomôže. Prosím, Dean, prosím. Sam neustále počítal, stratený medzi stláčaniami a nádychmi. Prosím, Dean. No tak, už sme tak blízko, už sme takmer stadeto preč, toto mi nerob, nie teraz. Dúfal, že zmasakrovaný Deanov krk nebráni umelému dýchaniu. Prosím, Dean, môžem to vyriešiť, len ešte chvíľu vydrž. Prosím.
„Čo sa tu deje?“ opýtal sa niekto.
„Môj brat,“ odvetil Sam.
Niekto Sama odtiahol od Deana. Sam videl, ako si k jeho bratovi prikľakol záchranár a začal sa mu venovať. No tak, Dean, no tak. Do miestnosti vošiel niekto ďalší. Jemne odtiahol Sama od miesta, kde sa pokúšali pomôcť Deanovi.
„Čo sa stalo?“
Sam sa díval na muža stojaceho pred ním. „Medveď,“ povedal. „A ešte niečo ďalšie.“ Koľko mu toho môžem povedať? A čo ak môžu pomôcť? „Myslím, že bol otrávený. Mal halucinácie.“
„Vyzerá to, akoby si ten medveď podal aj vás,“ ozval sa muž ticho. „Nastúpte si do vrtuľníka.“ Chytil Sama za rameno a postrkoval ho smerom k dverám. Skôr, než si skutočne uvedomil, čo sa vlastne deje, našiel sa Sam na sedadle záchranárskeho vrtuľníka s dekou prehodenou cez plecia. Muž, ktorý ho sem doviedol mu obväzoval ruku.
„Ako ste nás našli?“ spýtal sa Sam.
„Rutinný let, všimli sme si dym, povedali sme si, že to skontrolujeme, robíme to tak po každej búrke.“ Opatrne začal obväzovať Samovo rameno.
Sam sa pozrel na odtlačky pazúrov na svojom ramene. „Ani som si to nevšimol.“ Sledoval dvere chatky a čakal. Konečne vyniesli von nosidlá. „Je...?“
„Nažive“ povedal jeden zo záchranárov, keď vliezol do helikoptéry. „Je na tom zle, ale žije.“
„Vďaka bohu,“ vydýchol si Sam. Pocítil, ako sa vrtuľník zdvihol. Zrazu bolo všetko zahmlené. Šok? Reakcia na útok alebo na kúzlo? Alebo, možno, Sam, čo takto staré dobré vyčerpanie. Koľko si toho naspal? A ako dlho sme tam boli? Zaspal skôr, než sa vrtuľník otočil nad lesom, posledné, čo si všimol pri pohľade z okna bol veľký biely tvor, bežiaci pomedzi stromy.
Náraz pristávajúcej helikoptéry prebral Sama natoľko, že dokázal sám vystúpiť. Zvládol ešte tri ďalšie kroky, než to jeho nohy vzdali. Niekto ho posadil do niečoho mäkkého. Vozík? Nemyslím si, že ho potrebujem, proste mi len podajte ruku. Doviezli ho na ošetrovňu. Dokázal dať ešte personálu mená skôr, než znova zaspal.
Bolo to ticho, čo ho prebudilo. Bolo takmer úplné ticho, len niekde z diaľky k nemu doliehali tlmené hlasy, nie dosť silné na to, aby rozumel slová, len také mrmlanie, čo bolo ale prekvapujúco upokojujúce. Sam otvoril oči. Nemocnica. Ležal na posteli pri okne, medzi jeho posteľou a zvyškom izby bol natiahnutý deliaci záves. Rameno ho trochu bolelo, pozrel naňho a s prekvapením zistil, že je obviazané. Och, jasné, tupilak. Dean! Postavil sa a vyrazil smerom k dverám, zastavil sa, keď infúzia v jeho ruke trhla dozadu. Ok, takže asi som bol trochu mimo. Znova klesol na posteľ a miesto toho stlačil tlačidlo na privolanie sestričky.
„Čo pre vás môžem urobiť?“ vynorila sa spoza závesu mladá žena.
„Môj brat?“
„Áno?“
„Je, je ešte stále nažive?“ spýtal sa. Povedz áno, prosím, povedz áno.
„Doktor s vami bude chcieť hovoriť, ale áno, je ešte stále nažive.“ Odtiahla záves.
„Och, bože, Dean,“ opatrne sa postavil a prešiel k Deanovej posteli, ťahajúc stojan s infúziou za sebou. Klesol na stoličku vedľa Deana. Bratov krk bol obviazaný, hrču od obväzov bolo vidieť aj na jeho nohe, taktiež jedno zo zápästí bolo ovinuté v bielom. Deanove oči sa za viečkami hýbali a Sam si všimol triašku, ktorá bežala jeho telom. Och, bože, Dean, je mi to tak ľúto.
„Pán Sheehan? Dával som dokopy vášho brata,“ ozval sa nejaký muž v sterilnom odeve.
„Ako mu je?“
„Stratil veľa krvi,“ odvetil doktor. Vážne, doktor, myslíte? „Napravil som škody spôsobené, myslím, že spomínali medveďa? Zvyškom si nie som taký istý, jeden zo záchranárov vravel, že si myslíte, že bol otrávený.“
„Hej,“ Sam sa pozrel na Deana. „Zvládne to?“ Otázka sa stretla s tichom, Sam sa pozrel na doktora, ten sa sústredene mračil. Vyzeralo to ako nefalšovaný záujem.
„Doktor?“
„Môžete mi povedať viac o tom jede?“
„Iste,“ odvetil Sam. Povedal doktorovi o príznakoch, triaške, halucináciách.
„Neviem, ja...“ doktor sa na chvíľu odmlčal. „Zdá sa mi, že už som to predtým videl. U jedného turistu, asi pred piatimi mesiacmi. Je to to isté, myslím, že budem schopný...“
„Zachrániť ho?“ skočil mu Sam do reči, nádej mu zrazu vzbĺkla v hrudi ako plameň.
„Nie,“ potriasol doktor hlavou. „Ale možno budem schopný pomôcť mu s halucináciami. To bol prípad toho predchádzajúceho pacienta, kričal v bolestiach. Niečo som mu dal a on prestal halucinovať. Prinajmenšom mohol...“
„Umrieť v pokoji,“ Sam sťažka prehltol.
„No, ten turista hej. Tentokrát možno...“ Doktor sa pozrel na Deana, dlho ho sledoval. Sam sledoval jeho pohľad. Deanovo telo bolo napäté, reagovalo na niečo, čo mohol vidieť len on. „Môžem pomôcť, pokiaľ to chcete vyskúšať.“
„Samozrejme,“ súhlasil Sam. „Čokoľvek.“ Doktor opustil izbu a za pár minút sa vrátil späť s injekciou.
„Ste si istý?“ uistil sa.
„Áno.“ Sam sa díval, ako doktor podával liek, potom sa otočil k Deanovi. Jeho brat si trošičku vzdychol, bol to zvuk sotva počuteľný v syčaní kyslíku. Triaška sa pomaly zmenšovala, rýchle očné pohyby sa spomaľovali, s ďalším vzdychom sa Dean uvoľnil. Sam čakal. Deanova hruď sa dvíhala, ako nasledoval jeden nádych za druhým. Sam si položil ruku na Deanovo rameno, potreboval sa ho dotýkať. Oprel sa na stoličke a sám si vzdychol.

XXX

Mole boli všade, tlačili ho dole, nedovoľovali mu dýchať. Sam, och bože, Sammy. Nikdy nezabudne na pocit, keď sa dotkol bratovho tela, na dieru v miestach, kde mal mať hruď. Prečo, Sam? Ako? Mole ho trhali, kúsok po kúsku to odnášali medveďovi, ktorého kŕmili. Myslel som, že ma zabil, chcel som to. Sam? Prečo si umrel? Jeho papuľa bola červená od jeho krvi. Nemal si ma tu nechať samého. Bolesť znova rástla, chcel kričať, ale mole mu to nedovolili, dusili ho, kúsok po kúsku ho ubíjali na smrť svojimi krídlami, počul dýchanie tuleňa, čakajúceho na svoj podiel. Sam! A potom, odrazu začali mole odlietať, dýchalo sa mu ľahšie, boli preč. Jeho telo sa uvoľnilo a on vkĺzol do temnoty. Konečne.
Bolo tu teplo. To bola prvá vec. Bol niekde, kde bolo teplo. A bolo tu aj ďalšie teplo, oveľa bezprostrednejšie, na jeho ramene, ťažké, dôverne známe, upokojujúce. Bol suchý a bolo tu ticho. Spomienky sa začali vracať. Zastonal, keď si spomenul.
„Dean?“
„Sssmmmy?“ zašepkal.
Teplo okolo jeho ramena sa stislo. „Hej, človeče,“ v Samovom hlase znela úľava.
„Ty žiješ?“ Znova mám halucinácie? „Sammy?“
„Čože?“
„Si nažive?“ Žiaľ mu zovrel hrdlo, cítil slzy v očiach. „Bol si... myslel som... predtým, než medveď... Sam.“
„Som nažive,“ odvetil Sam. „Obaja sme.“
Dean otvoril oči. Stále bola tma. „Sam?“ ozval sa znova, v hlase náznak paniky. Pocítil, ako sa mu ruka trochu zatriasla. Aspoňže to už nebolí. Blbé mole.
„Som tu,“ ozval sa jeho brat jemne.
„Kde sme?“
„V nemocnici.“
„Och, dobrá práca,“ skonštatoval. „Sam?“
„Áno, Dean?“
„Je to skutočné? Si v poriadku?“ V hlase mal strach.
„Je to skutočné, Dean. Doktor ti dal niečo, čo zastavilo halucinácie. Sme v nemocnici, ja som v poriadku. Sme tu asi dvanásť hodín. Najprv som trochu spal, ale už som ok,“ vysvetľoval Sam.
„Myslel som si...“ Dean prehltol. „Myslel som si, že si mŕtvy, našiel som ťa, bol si celkom studený, medveď ti... miesto hrudníka si mal dieru. A potom ten medveď, myslím, že ma zabil.“
„Jasné,“ povedal Sam ticho. Dean v tom jedinom slove počul veľa.
„Čo z toho všetkého sa stalo?“
„Nie som mŕtvy,“ Dean počul v bratovom hlase úsmev. „Ale medveď na teba zaútočil. Myslím, že ťa mohol trochu odrovnať.“ Sam sa trochu zasmial, nebol to veľmi príjemný zvuk. „Ale bol si len prizabitý.“
„Och, to je upokojujúce,“ reagoval Dean. „Ale už to nepotrvá dlho, že?“
„Ako čo?“
„Kým budem viac, než len prizabitý.“
„To nie je vtipné, Dean.“
„Nie,“ súhlasil Dean. Vôbec to nie je vtipné, Sam. Prepáč, ale je to pravda, nie? Charlie ma zabil, len si musíme ešte chvíľu počkať na pohreb.
„Vyriešim to,“ ozval sa Sam.
„Sammy...“
„Nie, Dean. Idem to vyriešiť. Čakal som len, kým sa zobudíš, než odídem. Idem si pohovoriť s Charliem,“ nedal sa Sam. Dean počul v Samovom tichom hlase Charlieho rozsudok smrti.
„Sam, nie.“
„Áno, Dean. Budem späť za dve hodiny, počkaj na mňa.“
„Sam...“ Nemyslím si, že mám dve hodiny, Sam. Proste tu zostaň a choď až keď odídem.
„Dve hodiny, Dean. Jednoducho počkaj, dobre?“
„Ja...“
„Sľúb mi to,“ naliehal Sam ticho. „Sľúb mi, že počkáš, kým sa vrátim.“
„Budem sa snažiť, Sammy.“
Sam mu tesne zovrel ruku. „Sľúb mi to, Dean.“
„Sľubujem, Sam,“ odkývol to. Jeho brat mu jemne potriasol rukou a položil ju na posteľ.
„Vrátim sa, Dean, aj ja ti to sľubujem.“ Sam odišiel, jeho kroky sa trochu ozývali, keď kráčal cez izbu a dole chodbou.
Zaujímalo by ma, čo sa stalo s medveďom? Keď na mňa zaútočil, zabil ho Sam? Sam? Myslím, že by si si mal trochu švihnúť. Počul, ako sestra niečo ticho hovorila, počul bežať telku. Je to v mojej izbe? Možno by som mohol zmeniť kanál. Čas ubiehal, chvíľami bol pri vedomí, chvíľami nie, zakaždým ho tiene obkľúčili o niečo viac. Prišla sestra a niečo mu vravela, nebol si istý, čo to bolo, možno spomínala niečo o tom, že by si mal pospať.
„Nemôžem, ešte nie, čakám na Sama,“ odvetil. Odišla.
Prišiel niekto ďalší, väčšinou bol ale mimo. Cítil len niekoho prítomnosť vedľa postele. Jemný, súcitný hlas k nemu hovoril, možno sa zaňho modlil, nevedel. Možno to bolo posledné pomazanie.
„Nemôžem odísť, čakám na Sama,“ zašepkal Dean tieňom.
Vedomie bolo preč, existovalo len ticho a chlad v tvári. Nebola tu žiadna bolesť, nebolo tu nič.
„Ešte nie, čakám,“ povedal tichu.
„Dean?“ Samova ruka sa obkrútila okolo jeho ramena.
„Čakám, Sam.“ Sotva počul svoj vlastný hlas.
„Dean? Je to v poriadku,“ počul Sama hovoriť.
„Čakal som, ale už nedokážem čakať viac, Sam.“
„Dean, nie,“ cítil Samove ruky na pleciach, držali ho na tejto strane.
„Sam...“
„Nie, Dean, prosím nie, nie teraz, nie...“Sam rozprával, ale slová prestali dávať zmysel.
„Čakal...“ vykĺzlo z neho posledné slovo. Počul, ako Sam s niekým rozpráva, bratov hlas bol vystrašený, zúfalý. Počul ešte niečo, čo znelo dosť zvláštne, ako hudobný tón, ktorý sa drží príliš dlho. Už na tom nezáležalo.
„Dean,“ Samov hlas znel blízko. „Nie, vydrž.“
Tón pokračoval, potom skĺzol do ticha, všetko bolo tiché, tmavé.
Prepáč, Sam. Čakal som, zapamätaj si to, pamätaj si, že som čakal.

pre všetkých: v prvom rade takto neskoro, ale predsa, ďakujem za komenty. V druhom rade: ja viem, že som sľúbila koniec do Vianoc, a aj keď bol koniec roka desne chaotický a pracovne vo všetkých možných smeroch vyťažený, možno by som to pri troche dobrej vôle aj stihla. Problém je ale v tom, že ma opustila všetka radosť z prekladu a chytá ma hrôza, keď si predstavím, že ma čaká ešte posledná kapitola. Ospravedlňujem sa všetkým za nekonečné čakanie (ak vás to teda už medzitým neprestalo baviť) a určite sa v dohľadnom čase dokopem to dokončiť, už len z toho dôvodu, že ja sama neznášam, keď tu niekto nechá nedokončenú poviedku a vykašle sa na ňu. Tak vás prosím ešte o chvíľku strpenia.

V izbe bolo ticho. Odniekiaľ z chodby sa k nemu doniesol tlmený zvuk hlasov. Telka bola zapnutá, program o varení prinášal aspoň malé rozptýlenie. Aj keď rozptýlenie je to posledné, čo teraz potrebujem. Sam mal stále ruku na Deanovom ramene. Jeho brat upadol do zdanlivo bezsenného spánku krátko na to, čo mu doktor pichol injekciu. Sam ospalo kontroloval Deana, sledoval pohyby jeho hrude, načúval pípaniu srdcového monitoru.
Hodiny plynuli. Bolo to už šesť hodín, odkedy sa prvýkrát zobudil a takmer dvanásť, čo prišli do nemocnice. Hneď ako sa zobudí, pôjdem za Charliem. Nechali sme tam Impalu. Je to asi päť míľ za mestom, to sa dá prejsť pešo, a na spiatočnej ceste už budem mať auto. Možno, och, prosím, možno bude mať Charlie protijed. Bude ochotný sa zaň dohodnúť? Keď ponúknem jeho život za ten Deanov. Budem klamať, ale ponúknem mu ten obchod.
Dean vzdychol. Sam obrátil pozornosť späť k bratovi. Ozvalo sa ďalšie tiché vzdychnutie a potom ston, naplnený bolesťou. Dean otvoril oči, Sam si všimol, ako ním myklo, keď si uvedomil, že stále nevidí. Za okamih budem môcť ísť, musím sa dostať k Charliemu. Sam jemne vysvetlil Deanovi, čo sa udialo. Povedal mu o útoku medveďa, o nemocnici i o tom, prečo ustali jeho halucinácie. A čakal som, aby som ti to mohol povedať, musím ísť, Dean. Charlie sa musí dozvedieť, že toto je koniec. Minimálne preňho.
„Vyriešim to,“ povedal pevne Sam, snažiac sa presvedčiť staršieho súrodenca. A možno tak trochu presvedčiť aj seba.
„Sammy...“ Deanove nevidomé oči sa otočili jeho smerom.
„Nie, Dean. Idem to vyriešiť. Čakal som len, kým sa zobudíš, než odídem. Idem si pohovoriť s Charliem,“ nedal sa Sam. A hneď ako dohovoríme, nebude umierať ľahko.
„Sam, nie.“
„Áno, Dean. Budem späť za dve hodiny, počkaj na mňa.“ Nemáš najmenšiu šancu zmeniť môj názor na ten rozhovor, Dean. Zaplatí za to.
„Sam...“ zašepkal Dean, jeho hlas bol čoraz slabší.
„Dve hodiny, Dean. Jednoducho počkaj, dobre?“ Prosím, Dean, počkaj.
„Ja...“
„Sľúb mi to,“ naliehal Sam ticho. „Sľúb mi, že počkáš, kým sa vrátim.“
„Budem sa snažiť, Sammy.“
Sam mu tesne zovrel ruku. „Sľúb mi to, Dean.“ Sľúb mi, že na mňa počkáš, Dean. Prosím. Snahu môžeš vzdať, ale sľub nesmieš porušiť.
„Sľubujem, Sam,“ odkývol to. Sam mu jemne potriasol rukou, Dean mu stisnutie opätoval. Sam vedel, čo Dean potrebuje počuť.
„Vrátim sa, Dean, aj ja ti to sľubujem.“ Položil mu ruku na posteľ a jemne ju potľapkal predtým, než vyšiel z izby. Zastal vo dverách a obzrel sa, Dean slepými očami zízal do miestnosti, niečo si pohmkával, Sam tú pieseň nevedel zaradiť, hoci melódia mu ostala v hlave, zatiaľ čo prešiel chodbou a vyšiel z budovy.
Vonku bolo chladno, sneh pokrýval zem a chodník bol miestami klzký, keď soľ rozpustila sneh a voda znova zamrzla. Sam vyšiel z parkoviska a vyštartoval popri ceste, zima sa mu počas chôdze zadierala pod oblečenie. Čo najrýchlejším tempom to vzal krížom cez mesto, pesnička, ktorú si Dean pohmkával sa mu prehrávala v hlave. Sam si pospevoval tie tri takty stále dookola, dúfajúc, že zvyšok piesne sa zrazu z ničoho nič objaví. Niekedy to tak funguje. Tak sa zahĺbil do myšlienok, že to takmer prehliadol. Ale v prvom okamihu odignorovaný obraz sa mu vypálil do mozgu.
Impala.
Auto stálo na parkovisku pred supermarketom. Sam k nemu prešiel, načiahol sa a rukou prešiel po kufri. Prečo je tu? Vytiahol z vrecka kľúče a vkĺzol na sedadlo vodiča. Kým strkal kľúč do zapaľovania, hodil pohľad k obchodu. Pilot helikoptéry, Bill, práve vychádzal s taškou s nákupom a šesťbalením piva. Mal by som vstúpiť a porozprávať sa s ním o tom, prečo vzal Deanovo auto? Dean ho zabije, keď zistí, že si ten chlap vzal jeho baby a prehrial ju alebo niečo. Mal by som to s Billom prediskutovať. Nie, to potešenie nechám Deanovi. Počuješ? Nechám ho tebe. Nebudeš ho môcť zabiť, ak na mňa nepočkáš. Musím sa dostať k Charliemu a potom nazad k Deanovi, a keby som šiel za Billom, niekto by mohol zavolať policajtov.
Naštartoval auto a spokojne sa uškrnul, keď si ho Bill všimol a rozbehol sa smerom k autu, kričiac po ňom celý čas. Sam zaradil spiatočku a vyštartoval po Billovi, ten musel odskočiť z cesty, pri svojej snahe uhnúť sa tvrdo narazil na chodník. A pritom som sa ho ani nedotkol, len si myslel, že ho zrazím. Na tvári sa mu roztiahol jemný úsmev, keď sa pozrel do spätného zrkadla. Bill sa dvíhal zo zeme a zbieral rozkotúľané plechovky od piva. To ťa naučí kradnúť auto môjmu bratovi.
Sam vyšiel z mesta, auto sa na zasneženej ceste trochu šmýkalo. Pokiaľ ju nabúram, Dean ma zabije. Dean? Vydrž dosť dlho na to, aby si ma mohol zabiť, dobre? Odrazu bolo mesto preč, stromy obrúbili obe strany cesty. O desať minút neskôr Sam zastavil pred Charlieho bránou. Mám riskovať a vojsť až dnu? Bill určite už Charliemu zavolal, že niekto vzal auto. Ale pravdepodobne si myslia, že sme ešte stále v lesoch a čakáme, kedy nás zožerie tupilak. Prešiel autom do dvora a vystúpil. Ruky sa mu triasli. Zúrivosť, ktorá sa objavila, keď si uvedomil, čo sa stalo Deanovi, teraz prevzala kontrolu. Musím zistiť, či tu majú protijed. Musím zostať pokojný tak dlho, kým nezískam protijed. Len tak dlho. Bože, dúfam, že tak dlho vydržím. Musím nájsť protijed.
Kým kráčal k Charlieho dverám, do biela rozpálená zlosť sa zmenila na ľadový pokoj. Zúrivosť sa len schovala pod starostlivo kontrolovaným povrchom. Za minútku alebo dve to už môže byť problém. Ruky sa mu už netriasli, boli pevne zovreté do pästí. Musím zostať pokojný. Musím to zvládnuť, kvôli Deanovi. Musím. Hnev vrel pod povrchom, vriaca voda obmývala okraj ľadovca. Ok, zhlboka sa nadýchni, ostaň kľudný. Dean? Ponáhľam sa. Počkaj na mňa. Potreba dostať sa k späť Deanovi, spomienka na jeho sľub a jeho zvláštne vnímanie času Sama upokojilo. Ticho vstúpil na verandu a otvoril dvere.
„Bill?“ ozval sa Charlie z vedľajšej izby.
„Rozhodne nie,“ odvetil Sam ticho. Nepoznával svoj vlastný hlas.
„Kto je tam?“ Charlie vošiel do miestnosti.
„Nečakal si ma?“ Sam v tých tichých slovách počul rastúci hnev.
„Sam? Si to ty?“ Charlie sa naširoko usmial. „Zvládol si sa z tade dostať, čo?“
„Hej,“ súhlasil Sam.
„No, tak som zatratený.“
Nie kým neskončím, a potom sa budeš na peklo ešte tešiť. „Hej, si.“ Prikývol. „Chcem sa dohodnúť.“ Respektíve chcem, aby si si myslel, že sa chcem dohodnúť.
„Och?“
„Tvoj život za život môjho brata.“ Sam Charlieho sledoval. Ten prešiel ku skrini stojacej vo vzdialenejšom rohu chatky.
„On ešte nie je mŕtvy?“ Charlie sa placho usmial. „Kričal? Krik je tá najlepšia časť. Vždy ma zaujímalo, či kričia od bolesti, alebo kvôli tým vidinám. Mal Dean šancu povedať ti to?“
„Chceš sa dohodnúť, Charlie, alebo nie?“ spýtal sa Sam ticho. Jeho pokoj sa začínal lámať. Stále sledoval Charlieho, ako prechádzal popri skrini. Hľadá zbraň alebo niečo iné?
„Prečo by som mal?“
„Môžem ťa nechať nažive.“
„Nemyslím si, že by si ma len tak chladnokrvne zabil.“
„Momentálne nie som ani trochu chladnokrvný a nebudem to ja.“ Odvetil Sam. Počul škripot pazúrov na drevenej podlahe. Objavil sa ľadový medveď a zastal vedľa Sama. Medveď vydýchol. Charlie stuhol.
„Čo to je?“ oči mal rozšírené od strachu.
„Čo myslíš?“ spýtal sa Sam. „Tupilak. Keď ich raz vyšleš, držia sa svojej cesty, kým sa nezamerajú na inú osobu. A myslím, že vieš, čo sa potom stane.“ Sam videl, ako Charlie prehltol, muž oproti nemu sa potil a tvár mal bielu ako stena.
„Tento bol vytvorený skutočným kúzelníkom. Ale pokiaľ ma prišiel zabiť, prečo by som ti mal pomáhať?“ ozval sa Charlie.
„Možno nemusí,“ odpovedal Sam. „Možno som prišiel na spôsob, ako mu zabrániť v útoku v okamihu, keď som ho obrátil, možno ho dokážem zastaviť.“ Charlieho ruka prechádzala po poličkách skrine, vždy sa trhane zastavila tesne predtým, než sa znova pohla.
„Dean je mŕtvy, Sam, proste to vzdaj.“ Charlie odstúpil od skrine.
„Musí tu byť protilátka, Charlie.“
„Nie je, neexistuje žiaden liek. Trvalo mi roky, kým som ho vytvoril.“
Medveď odrazu zavrčal. Sam začul niečo na verande, kroky. Trocha pootočil hlavou a zbadal Billa, ktorý vrazil do dverí. V ruke držal revolver. Medveď sa napoly otočil k Billovi, ten zmrzol, pohľadom prechádzajúc z medveďa na Sama a Charlieho.
„O čo tu ide?“ spýtal sa.
„Bavíme sa o tom, čo sa stalo môjmu bratovi.“ Vysvetlil Sam ticho. Medveď zavrčal v rovnako výhražnom tóne. „Aj ty sa môžeš pripojiť k diskusií.“
Bill vošiel do miestnosti a postavil sa medzi Sama a Charlieho. „Myslel som si, že to budeš ty v tom aute. Mal som si vziať zo sebou ešte niekoho, mal som očakávať problémy.“
„Žiadne problémy,“ reagoval Sam pokojne. „Chcem protijed pre Deana. Je to jednoduché.“ Medveď nadvihol labu zo zeme. „Myslím, že tá zbraň ho rozčuľuje.“
„Neurob nejakú hlúposť, Bill.“ Charlie otočil hlavu smerom odkiaľ počul Billov hlas. „Zabi toho medveďa.“
Sam sa rozosmial. „No tak to veľmi fungovať nebude, vieš. Už som to raz alebo dvakrát skúšal. Vždycky sa vrátil o niečo väčší a naštvanejší.“ Sam sa trochu pohol, sledujúc Billa. Pilot hodil zbraň na dlážku.
„Hlupák,“ zavrčal Charlie.
„Ten protijed?“ zopakoval Sam.
„Neexistuje.“
„Ok.“ Prikývol Sam. Medveď sa pohol vpred a masívnou labou prehodil Billa na opačný koniec miestnosti. Prešiel k Charliemu a zastal pred ním, labu položil na jeho chodidlá, obrovská papuľa bola len pár centimetrov pred Charlieho slepými očami. „Protijed.“
„Nie.“
Musí byť, no tak, musí byť. Všetko má protijed. Och bože, snaží sa len zdržovať, naťahovať čas tak dlho, aby si bol istý, že Dean umrie skôr, než sa vrátim? „Áno, Charlie.“ Medveď sotil do Charlieho, pritlačil ho ku skrini, poličky sa vrezali Charliemu do chrbta.
„Myslíš si, že ho dokážeš kontrolovať?“ spýtal sa zúfalo. „Nemôžeš, keď si ho raz stratil, viac ho už kontrolovať nemôžeš.
„Môžem,“ Sam vo svojom hlase počul ľadový pokoj. Zniem trochu ako Dean, ako otec, tesne predtým, než prepuklo peklo. Charlieho smola je v tom, že sa mi to nestáva často, a preto je to potom o to horšie. Sám som zo svojho pokoja prekvapený. Medveď zdvihol labu a položil ju Charliemu na tvár, obrovské pazúry ju celú zakryli.
„Povedz mu to,“ postavil sa Bill. Sam si všimol, že má zakrvácanú tvár a plece, kde ho zranili medvedie pazúry. Vlastne ma to ani nenapadlo. Bol do toho zamiešaný tiež, možno by ma to napadlo neskôr. Ale teraz nie. „Povedz mu to.“
„Nie je čo povedať,“ odvetil Charlie. Medveď pozrel na Sama a späť na Charlieho, spustil tlapu po jeho tvári. Charlie zastonal, rýchlo ale ten zvuk zarazil.
„Dočerta, Charlie, povedz mu to, je koniec.“ Bill tie trpké slová skoro vyštekol.
„Nie, nie je čo povedať,“ protestoval Charlie, následne vykríkol, keď mu medveď zahryzol do ramena.
„Je tu protilátka,“ v Billovom hlase znelo zúfalstvo, keď videl, čo medveď Charliemu robí.
„Nie, ty bastard, sklapni,“ skríkol Charlie.
„Skúšal to najprv na mne, vravel, že chce tvojho brata len oslepiť, a posledný krát to nefungovalo.“ Bill hľadel na Sama vydesenými očami. „Oslepol som, ale potom prišli halucinácie. Ten jed spolu s kúzlom vzali viac, než len zrak, zaútočili aj na moju myseľ, ale môj milovaný brat ma nenechal umrieť.“
Povedal práve brat? „A?“ posúril ho Sam.
„Dal mi protilátku. Nemal som ten jed v sebe tak dlho, ako tvoj brat, ale možno ho to zachráni, aspoň život, keď už nie oči. Ja som o tie svoje skoro prišiel, a bolo to len pätnásť hodín a nedostal som ďalšiu dávku.“
„To ani Dean,“ reagoval Sam s nepríjemným pocitom. „Jedol som všetko to, čo aj on.“
„Keď si už raz dostal prvú veľkú dávku, veľa toho už nepotrebuješ. A pravdepodobne to na teba zapôsobí, nie veľa, trochu vyčerpania, možno nejaká nevoľnosť. Osobne som ho pridal do tej instantnej kávy.“
Nie, nie, mrzí ma to, Dean, nenapadlo ma to. Och, bože, zabil som ťa. To ja. Zhlboka sa nadýchol, aby sa upokojil, zúrivosť a žiaľ takmer prekypeli cez okraj. Medveď vycítil jeho nepokoj a trochu zosilnil zovretie na Charlieho ramene. „Áno?“ otočil sa Sam k Billovi, keď Charlie vykríkol. Pocítil jemné pichnutie túžby po pomste. Nie. On poslal medveďa, on mu to spravil.
„Priniesol protilátku, zabrala na mňa, je v kuchyni, červená fľaša v kredenci.“ Vysypal Bill.
Sam sa otočil k dverám do kuchyne. „Počkaj,“ nakázal medveďovi. Vošiel do kuchyne, prekvapujúco čistej, vzhľadom na Charlieho slepotu. Hoci, možno mu ju pomáhal čistiť Bill. Sam začal otvárať poličky kredenca, fľašu našiel v jednej, ktorá bola plná ďalších fliaš a sáčkov s bylinkami a divne voňajúcimi zmesami. Bolo tu aj niekoľko nádob s pozostatkami zvierat. A... Bože, veď to vyzerá ako ľudská ruka. Chýbal jej článok prsta. Vytiahol z poličky červenú fľašu a vrátil sa do obývačky.
Medveď už pustil Charlieho ruku, ale stále stál pred ním a labu mal na jeho hrudi. Zviera sa obzrelo, keď sa Sam vrátil do miestnosti. „Vďaka, Bill, pokiaľ je to tá správna látka...“
„Je,“ potvrdil Bill. „Toto použil aj na mňa.“
„Nie, nie,“ skríkol Charlie. „Zaslúži si zomrieť.“
„Tak ako všetci tí ostatní, Charlie?“
„Ostatní?“ Sam si spomenul na to, čo Charlie vravel o svojom priateľovi Jimovi a čo doktor hovoril o tom turistovi.
„Hej, sedem ďalších ľudí po tom, čo to skúsil na mne, pomaly zvyšoval dávky, testoval, čo spravia ďalšie dávky. Sedem. A všetci, až na jedného mladého, umreli v kriku. Tomu sa podarilo ujsť, policajti ho našli skôr, než sa mi ho podarilo chytiť. Jednému dokonca odrezal ruku, aby zosilnil ten prekliaty jed. Je koniec, nech už to skončí,“ vravel Bill zúfalo.
„NIE!“ zvrieskol znova Charlie, a skôr než mohol Sam zareagovať, vytiahol z nejakej skrýše v skrini zbraň. Otočil hlaveň smerom, odkiaľ počul bratov hlas a v rýchlom slede niekoľko krát za sebou stisol kohútik. Bill vykríkol od bolesti a padol na zem.
Medveď pritlačil Charlieho na podlahu a Sam utekal k Billovi. Muž bol ešte stále nažive, aj keď mal namále. „Je to dobré, dostanem ťa do nemocnice.“ Vravel mu Sam. Dean ma zabije, keď mu zakrvavím auto, obzvlášť s krvou tohto chlapíka.
„Nie,“ zašeptal Bill, „som mŕtvy, nechaj ma. Pomáhal som mu, vieš, pomáhal som mu zabiť tých ľudí. Nestojím za záchranu.“ Bill zavrel oči, za chvíľku ich ale znova otvoril. „Ani on nie je hoden záchrany. Je mi ľúto tvojho brata.“ A vydýchol naposledy.
„Zomrel?“ spýtal sa Charlie spod medveďa.
„Hej,“ Sam sa postavil. „Zabil si svojho brata.“
Charlie sa rozosmial, bol to hysterický, šialený zvuk. „Áno, áno, zabil som ho, presne ako toho tvojho, a keby bol John nažive, zabil by som i jeho. Bol si len sám a, dopekla, keby si mal tiež umrieť? Úprimne, vôbec by ma to netrápilo.“
„Zabil si svojho brata,“ zopakoval Sam. Ako mohol zabiť svojho brata?
„Odvolaj medveďa, máš protilátku.“
„Nedal si mi ju, to Bill,“ odvetil Sam. Ako mohol? Zabil svojho brata.
„Bol to zbabelec,“ Charlie si odpľul. „Odvolaj medveďa.“
Sam prešiel k miestu, kde ležal Charlie prišpendlený k zemi obrovským zvieraťom a čupol si k nemu. „Vieš, ako to funguje s tupilakmi, ty si ho privolal. Obrátil sa a vrátil sa s túžbou po pomste. Nie je nič, čo by som s tým mohol spraviť.“
„Vravel si, že môžeš.“
„Klamal som,“ Sam sa postavil a vyšiel z miestnosti. Počul tiché medvedie vrčanie a potom Charlieho krik, ktorý prerástol skoro do zavýjania. Sam zamieril na príjazdovú cestu, preč od toho kriku. Stále počul Charlieho, i medvedie hlboké mručanie, keď došiel k Impale, nasadol a naštartoval. Vydrž, Dean, už idem.
Sam znova vyšiel na zasneženú cestu, auto sa preklzávalo dopredu a späť, keď držal rýchlosť na najvyššej možnej bezpečnej rýchlosti. Toľko k tomu, mať náhon na kolesá pod ľahšou časťou auta. Je to tak super zábavné. To je dôvod, prečo ľudia jazdia na predný náhon, Dean. Okamžite oľutoval nevhodnú myšlienku smerom k autu. Prepáč, chlape, nemyslel som to tak.
Nájsť cestu bolo oveľa jednoduchšie, keď sa blížil k nemocnici. Našťastie našiel voľné miesto hneď pri dverách. Sam zaparkoval a šprintoval do budovy. Takmer zakopol o pár, ktorý niesol množstvo balónov, keď sa náhlil k výťahom. Opakovane stláčal gombík. Dean vždy vraví, že potom ide rýchlejšie. Vydrž, už som na ceste. Počkaj, Dean. Keď sa dvere otvorili, vyletel z výťahu a bežal do Deanovej izby.
„Ešte nie, čakám,“ povedal Dean tichu, keď vošiel Sam do izby. Jeho hlas bol takmer nepočuteľný.
„Dean?“ Sam prešiel k posteli a položil Deanovi ruku na rameno.
„Čakám, Sam.“ Povedal Dean.
„Dean? Je to v poriadku." Mám protijed, bude to v poriadku.
„Čakal som, ale už nedokážem čakať viac, Sam.“
„Dean, nie.“ Schmatol ho za plecia, dúfajúc, že tu svojho brata udrží ešte o niečo dlhšie. Nie, Dean, no tak. Myslel som, aby si počkal, kým to vyriešim, nie len kým sa vrátim. Nabudúce budem musieť byť konkrétnejší, teda ak dovolíš, aby ešte nejaké nabudúce bolo.
„Sam...“
„Nie, Dean, prosím nie, nie teraz, ešte nie. Mám protijed.“
„Čakal...“ to slovo vykĺzlo z Deana s nádychom definitívnosti.
„Čo sa deje?“ Doktor nasledoval Sama do izby.
„Mám protijed, myslím,“ Sam sa pozrel na doktora. „Môže ho to zachrániť.“
„Nie som si istý...“
„Umrie, pokiaľ niečo nespravíme, že?“ Sam bol zúfalý. Dean mu ochabol pod rukami. Sam vedel, čo sa deje. Nie, Dean, nemôžeš ísť, nie teraz, prosím. „Dean.“ Srdcový monitor začal vydávať divné zvuky. „Nie, vydrž.“ Prosím, Dean, dokázal som sa vrátiť, myslím, že som to vyriešil, len vydrž dosť dlho na to, aby to mohlo fungovať. Prosím.
Doktor sa postavil k posteli a pozrel na Sama. Jeho pohľad sa stretol so Samovými očami v okamihu, keď monitor zmenil tón. Doktor prikývol. Sam nasilu otvoril Deanovi ústa a nasypal do nich prášok z fľaše. Malo by sa mu to rozpustiť na jazyku, och, bože, dúfam, že to bude stačiť. Nedýcha, bože, on nedýcha. Prosím, Dean, vydrž. No tak.
„Počkajte vonku,“ vykázal ho doktor z izby, keď dobehol ďalší personál.
„Proste vydrž, Dean,“ zašepkal Sam bratovi, keď sa otáčal, aby vyšiel von.
Doktor sa sklonil nad Deanom. „Nedýcha.“
Vážne, všimli ste si? Sam vyšiel z izby a postavil sa vedľa dverí, počúvajúc, čo sa deje dnu. Možno som mal povedať tri hodiny. Vydržal by tak dlho? Myslel som, aby si vydržal dosť dlho na to, aby si žil, nie aby si umrel hneď, ako sa vrátim. V skutočnosti, neumrieť by bola tá najlepšia voľba, Dean. Prosím, Dean, neumieraj. Zaskočilo ho, keď z vnútra zaznel výkrik a prekvapené zahrešenie. Vbehol do dverí. „Čo sa stalo?“
„Začal sám dýchať. Proste začal sám dýchať skôr, než sme stihli čokoľvek spraviť.“
Sam sa oprel o stenu. Je nažive. Fungovalo to. Myslím, že to fungovalo. Odtiahol sa od steny a prešiel k Deanovej posteli. Doktor sa naňho pozrel so zmäteným úsmevom. „Srdce je takisto stabilizované,“ prekvapene potriasol lekár hlavou.
Sam klesol na stoličku vedľa postele. Radšej takto, skôr než sa tu zložím, to by bolo trochu trápne. Usmial sa na doktora. „Ďakujem.“
„To som nebol ja,“ odvetil lekár a s ďalším pokrčením pliec opustil izbu.
Sam sledoval Deana. Jeho brat už dýchal lepšie, pravidelné dvíhanie a klesanie jeho hrude Sama upokojovalo. Prekvapilo ho, keď Dean vzdychol. „Dean?“
„Čakal...“ zašepkal Dean ticho.
„No, nabudúce budem musieť viac trvať na dodržiavaní sľubov,“ Sam vo svojom hlase počul jasnú úľavu.
„Sam?“ Dean otvoril oči.
„Som tu, Dean.“
„Si v poriadku?“
„Som, rovnako ako ty. Charlie mal protijed.“
„Nevidím,“ zašeptal Dean.
„Chvíľu to môže trvať,“ klamal Sam. Och, nie, nie, nie, Dean.
„Dobre, Sammy,“ Deanovi sa zatvárali oči. „Som ospalý.“
„Odpočívaj, nikam nepôjdem.“
„Dobre.“
Stále nevidí. Nie. Nie. Musí to fungovať. Sam si vložil hlavu do dlaní, brušká dlaní si pritisol na oči. Nie, musí znova vidieť. Prosím. V skutočnosti netušil, kam bola prosba smerovaná, len tak do vesmíru, takže si vzdychol a oprel sa o stoličku. Posledných pár hodín si začalo vyberať svoju daň. Položil ruku na bratovo rameno a zavrel oči. Na chvíľku si zdriemnem. Počul sa chrápať dokonca skôr, než bol úplne mimo, pesnička, ktorú si vtedy pospevoval Dean sa mu ozývala v hlave.

XXX

Prebudilo ho vzdychnutie. Myslím, že som to bol asi ja. V izbe bolo ticho, televízia hrala potichu, len ako šum v pozadí. Počul pípanie srdcového monitoru. Je pekné, že pípa, som si celkom istý, že keď som ho počul naposledy, značil, že som mŕtvy. Deana bolel celý človek, noha, rameno, krk. Dohrýzol ťa ľadový medveď, myslím, že takéto veci by si v tomto prípade mal očakávať. Čo sa stalo? Myslím, že si spomínam na niečo o protijede. Ďakujem, Sammy. Načúval ešte niekoľko ďalších minút, stále sa bál otvoriť oči. Nie som pripravený čeliť tomu. Počul Sama, ako sa s niekým po jeho ľavici ticho rozpráva.
„Sam?“ ozval sa, jeho hlas znel len ako šepot. Okey, si ohlodaný medveďom, momentálne nemôžeš rozprávať hlasnejšie. „Sammy?“
„Tu som, Dean,“ začul bratov hlas. Cítil, ako pod jeho váhou poklesol okraj postele.
„Si v poriadku?“
„Zakaždým si musíme týmto prejsť, hej, som v poriadku,“ v Samovom hlase znelo menšie podráždenie.
Chcem si byť istý, veď to vieš, Sam. „Čo sa stalo?“
„Hovoril som s Charliem, mal protijed,“ odpovedal Sam.
„Sam?“ Myslíš, že ma oblbneš? Myslíš, že nepočujem v tvojom hlase čo sa stalo?
„Áno, Dean?“
„Hovor.“
Počul, ako Sam prehltol. „Šiel som za Charliem, nechcel mi dať protijed, vravel, že žiaden nie je. Snažil som sa ho presvedčiť.“
„Si zranený?“ snažil sa Dean ukontrolovať svoj hlas, ako to len šlo. Srdce mu začalo tĺcť silnejšie, než by malo, dokonca počul, že aj srdcový monitor zrýchlil.
Sam to musel počuť tiež, položil mu ruku na nohu. „Bol tam tupilak. Prišiel som na to, ako ho obrátiť, keď som ho odohnal od teba. Bol na Charlieho kvapku naštvaný. Toto je problém s takýmito kúzlami.“
Použil si veľkého chlpatého medveďa na to, aby si presvedčil Charlieho? Bože, Sam, čo si spravil? „A?“
„Objavil sa tam ten pilot, Bill, Charlie na ňom ten jed očividne skúšal.“ Sam sa zrazu odmlčal. „Boli bratia, Dean.“
„Sam?“ Počul jemný podtón v bratovom hlase. Muselo sa stať niečo strašné.
„Charlie zabil Billa, zabil svojho vlastného brata,“ v Samovom hlase znel zmätok.
„Sam, Charlie bol blázon.“
„Ja viem, ale zabil...“ Sam sa znova odmlčal.
„Čo je s Charliem?“
„Dostal ho ten ľadový medveď,“ odvetil Sam jednoducho. Dean v tom prehlásení počul veľa. Čo si spravil, Sammy?
„Je tam toho viac, že,“ reagoval Dean na zaváhanie v súrodencovom hlase.
„Tá káva, Dean, otrávili tú kávu. Dával som ti viac jedu.“ Samov hlas sa zlomil. Dean v ňom počul slzy.
„Nevedel si to, Sammy. Nemohol si to vedieť.“
„Ja...ja...“
„Dočerta, Sammy, zachránil si mi život.“
„To nestačí, Dean, mal som na to prísť skôr, mal som si uvedomiť to s tou kávou...“
Dean si uvedomil, čo sa blíži. Samé „mal som“, nestačí, že mi zachránil život, musí ešte chvíľu sám seba bičovať. To je určite nejaká rodinná kliatba. „Sam.“ Otvoril oči. Sam mal na tvári slzy, bok hlavy zdobila obrovská modrina. Deanove oči sa stretli so Samovými.
„Dean?“ Sam mu hľadel do očí.
„Je čertovsky dobré ťa znova vidieť,“ zasmrkal Dean, cítil, ako sa aj jeho oči naplnili slzami a tie stekajú dole lícami.
„Dean?“ Sam sa trochu zamračil, slzy mu stále vyvierali z očí. Tvár mu pomaly začal prežarovať úsmev. „Môžeš...?“ zašepkal bez toho, aby skutočne potreboval potvrdenie od Deana. Natiahol sa a zovrel brata v tesnom objatí. Dean mu objatie vrátil, skôr, než ho Sam zase jemne uložil do postele. „Hej,“ zotrel si mladší z bratov slzy z tváre.
„Hej,“ obzrel sa Dean po izbe. Vrátil sa pohľadom späť k bratovi, Sam sa naňho škeril. „Ďakujem,“ povedal so stiahnutým hrdlom. Ja vidím, vidím, vidím.
„Iste,“ Sam sa stále usmieval.
„Kedy ma odtiaľto pustia?“ zmenil tému Dean. Skôr než sa znova prestanem ovládať, začnem ťa objímať a potom bohvie čo, budeme robiť koláčiky alebo niečo.
„Musia ešte skontrolovať tie zranenia od medveďa, kým ťa nechajú ísť.“
„Potom, až ma pustia, čo povieš na Vegas?“
„Vegas, Dean? Prečo?“
„Je to tak ďaleko od chatiek v zasnežených lesoch, ako sa len môžeme dostať,“ dôvodil Dean s úškrnom. Sam prikývol a tiež sa na oplátku uškrnul. „Tak ďaleko, ako je to len možné.“
„Dobrý plán, Vegas,“ Sam sa posunul na posteli. „Chceš pozerať telku?“
„V tejto chvíli by som s radosťou sledoval aj to, ako rastie pleseň, Sammy,“ z Deana vyšlo viac emócií, než pôvodne zamýšľal.
Sam mu stisol rameno. „Viem.“ Presadol si z postele na stoličku, stiahol bezpečnostné zábradlie, takže sa mohol oprieť o kraj postele. Dean sa posunul tak, aby sa im dotýkali plecia. „Jethro Tull,“ ozval sa zrazu Sam.
„To je trochu divné,“ komentoval Dean.
„Tá pesnička, ktorú si si spieval, je to Jethro Tull,“ vysvetlil Sam.
„Aká pesnička?“ spýtal sa Dean, zatiaľ čo sa mu melódia začala prehrávať v mysli.
„Nemôžem tomu uveriť.“
„Nechaj sa aj ty nimi skoro zožrať zaživa a potom uvidíš, aké pesničky sa ti budú rojiť v hlave.“ Uškrnul sa Dean. Šťuchol plecom do Sama.
„Mole,“ potriasol Sam hlavou.
Dean sa chvíľu díval na Sama, potom svoju pozornosť upriamil na televíziu, pieseň samu ďalej prehrávala v hlave. Tíško si pohmkával.

Oh the leaded window open
To move the dancing candle flame
And the first moths of summer
Suicidal came
Suicidal came

Sam si to taktiež pospevoval, Dean sa k nemu otočil ich oči sa stretli, Sam sa pousmial. Dean skĺzol pohľadom k oknu, slnko konečne zapadalo, rozžiarilo sneh s takmer oslepujúcou jasnosťou. Vzdychol si, obrátil sa späť k menej jasným farbám v televízii a znova sa oprel o Sama.
„Mal by si si trochu pospať,“ povedal Sam ticho.
„Chcem sa ešte chvíľu dívať,“ odvetil.
„Rozumiem, ale potrebuješ sa vyspať.“
„Za chvíľku, budem spať za chvíľku.“ Konečne sa ho zmocnila malátnosť, farby s televízie ho nasledovali do snov. Samovo plece hrialo to jeho a slnečné svetlo žiarilo aj skrz viečka.