Ospravedlňujem sa za dlhú pauzu, zapríčinenú chrípkovou sezónou. Priamo úmerne so stúpajúcim počtom indisponovaných kolegov stúpa aj moja neschopnosť venovať sa iným ako pracovným povinnostiam
. Zároveň sa ospravedlňujem za prípadné pravopisné chyby, nedostatok spánku má na moju pozornosť nepriaznivý vplyv
.
janča - ďakujem
.
-------------------------------------
Dejstvo prvé.
Obraz prvý. Dean sa v neútulnej šatni malátne súkal do pracovnej kombinézy. Znechutene si všimol ďalší mastný fľak na bruchu. Nebol síce fanatický ctiteľ hygieny, ale používať pracovný odev až do chvíle, kým ho bude môcť oprieť do kúta, stuhnutý od špiny, tiež nebol ochotný. Kúpiť si kombinézu na výmenu, urobil si v duchu poznámku. Malý Tony, obliekajúci sa vedľa neho, mal iné starosti. Náhlivo sa navliekol do svojej kombinézy, na ktorej sa nedalo nájsť desať štvorcových centimetrov bez diery a fľaku, a chvatne sa predral von z miestnosti.
„Čo sa mu stalo?“ spýtal sa Dean neadresne prezliekajúcich sa kolegov, šúchajúc si narazený lakeť. Malý Tony nepatril medzi ohľaduplných ľudí ani keď mal dobrú náladu.
„Škrečok dostal kvapky,“ zasmial sa mladík, sediaci o tri skrinky ďalej, Dean si nebol istý jeho menom, Jan alebo tak nejako. „Pred bránou si ho počkal bratranec.“
„Kto?“ prejavil záujem dlháň, zatvárajúci skrinku oproti hovoriacemu, Veľký Tony.
„Mads Dyrholm.“
„Mads, ten nafúkaný kretén, je bratrancom Malého Tonyho?“
„Už je to tak,“ zatiahol Jan alebo Jean, spokojný, že vyvolal zvedavosť kolegu. „Sú rodina.“
„Pekná rodina!“ vyprskol chlapec v kúte, Isaac. „Mads péruje Škrečka ako zaostalú sirotu.“
„Čože?“ vyhŕkli naraz Veľký Tony a Jan či Jean.
„Minulú stredu sem Mads nakráčal ako veľký borec,“ začal zoširoka, potešený záujmom ostatných Isaac. „Zatiahol Malého Tonyho za roh skladu a poriadne mu vynadal.“
Veľký Tony si klebetníka podozrievavo premeral. „Kecáš!“
„Náhodou,“ Isaac vystrúhal posmešnú grimasu, aby bolo každému jasné, že to náhoda nebola, „náhodou, som mal robotu v sklade. Počul som, o čom sa zhovárali.“
„No?“ vyrazil zo seba dychtivo Jan či Jean.
„Mads vykrikoval, že Malý Tony je debil, ktorý poserie aj jednoduchú prácu, pretože nerozozná pravú ruku od ľavej. Škrečok skoro plakal, keď ho odprosoval. Neviem presne o čo šlo, ale Škrečok sa bránil, že nikdy predtým tam nebol a ako to mal vedieť. Mads bol skoro nepríčetný, vraj ho Tony dostal do príšerných problémov a ešte si to odskáče. Možno by mu aj pár strelil, ale dofrčal šéf a bolo po divadle. Vyhodil Madsa, že tu nemá čo robiť, aj keď je frajer z pretekárskej stajne.“
„Kecáš,“ zatiahol opäť Veľký Tony.
„Nekecá,“ zastal sa Isaaca Jan či Jean. „Minulú stredu som tu Madsa stretol. Určite. V pondelok mal Brian tú nehodu a Mads tu bol v stredu.“
„Nejaký si si istý, Jean-Marc,“ zapochyboval Veľký Tony.
„Ten nafúkanec je tu skoro každý deň,“ poslúžil Isaac ďalšou informáciou. „Malému Tonymu častý styk s rodinou neprospieva. V poslednom čase je z neho uzlíček nervov.“
„Som si istý,“ rozvážne nadviazal na svoju predchádzajúcu vetu Jean-Marc. „Chcel som Madsovi povedať, že mi je ľúto, čo sa stalo Brianovi, ale odsotil ma.“
„Tak ti treba, “ zarehlil sa Veľký Tony. „Podlizovaním sa na okruh nedostaneš.“
„Posedávaním v šatni tiež nie,“ zahrmel šéf odo dverí. „Do roboty, háveď! Pán Jennigs vás neplatí za mlátenie prázdnej slamy!“
Mechanici sa bez slova pobrali na svoje miesta, na Deana čakal zhrdzavený Chevrolet Camaro.
„Vytiahni z neho všetko, čo sa dá použiť,“ znela krátka inštrukcia hlavného mechanika. „Rýchlo. Máme kupca na súčiastky,“ zavrčal ešte cez plece na Deanovu adresu a zmizol znepríjemňovať život niekomu inému. Winchester, ticho preklínajúc vlhký marcový chlad, začal podrobnou prehliadkou auta odsúdeného na rozobratie. Žiadna veľká sláva to už nebola, pár použiteľných súčiastok, to bolo všetko čo táto hrdzavá kára ešte mohla ponúknuť svetu. Vzal vedro na použitý olej a vliezol pod Camaro. Odkrútiť uzáver olejovej vane bola výzva. Najskôr preto prehliadol, kedy sa pri Chevrolete zjavil neznámy pár topánok. Nechal starý, hustý olej aby vlastným tempom opustil svoje dlhoročné bydlisko a vysúkal sa spod auta. Z majiteľa topánok sa vykľul postarší, pomenší, chudý chlapík v obnosenom menčestrovom obleku. Svetlomodrými očami si nadšene obzeral úbohé Camaro, akoby ho chcel požiadať o ruku.
„Vy ste ten zákazník,“ tipol si Dean.
„Zákazník?“ chlapík nechápavo naklonil hlavu k ľavému plecu.
Deanovi na okamih pripomenul múdreho vrabca z jednej detskej knihy, ktorú kedysi dávno čítaval Samovi. „Šéfmechanik spomenul, že niekto má záujem o súčiastky z tohto šrtotu.“
„Áno, to budem ja,“ pochopil zákazník. „Budeš taký láskavý, chlapče, a povieš mi s čím môžem rátať?“
Chlapče? Dean v prvej chvíli zaťal zuby. Vo svojich dvadsiatich dvoch rokoch bol na podobné oslovenia čertovsky citlivý. Lenže ... Tento chlapík nevyzeral, že by svoje oslovenie myslel ako urážku. Vyzeral ako chlapík, čo oslovuje chlapče každého vo svojom okolí bez ohľadu na vek, postavenie a možno aj pohlavie, pobavene sa pri tejto myšlienke uškrnul.
„Nerobte si veľké nádeje. Táto kára má už svoje roky. Je to prvá generácia Chevrolet Camaro, z roku 1969, trieda Pony car, vyrobených cez dvestotridsať tisíc kusov. Dvojdverové, štvormiestne kupé. Tento má štvorstupňovú prevodovku s pákou na podlahe. Nemá zosilnené predné odpruženie ani dvojitý výfuk.“
„Trieda Pony car, chlapče?“
„Hej, výkonné fáro s dlhou prednou kapotou a krátkym zadkom.“
Chlapík sám pre seba, dvakrát rýchlo prikývol.
„Starej panej, ktorá ho mala ako posledný majiteľ, viac záležalo na mačkách ako na aute. O čo konkrétne máte záujem?“ pokračoval Dean.
„Odkiaľ vieš, že posledný majiteľ bola stará pani?“ zaujímal sa zákazník, oči podozrievavo privreté. Ak chcel mladého mechanika prichytiť, nepodarilo sa mu to.
„Pod kapotou je spúšť. Majiteľ autu vôbec nerozumel. Okrem tankovania a vody do ostrekovačov, inú starostlivosť už roky nepoznalo. Interiér auta je opatrovaný, majiteľ mal rád čistotou. Sedadlá majú fialovo-ružové háčkované poťahy. Také čosi si dá do auta len dôchodkyňa, hrdá na svoju ručnú prácu.“
„Mačky?“ dobiedzal chlapík.
„Fotky mačiek a mačiatok sú po celom aute,“ uškrnul sa Dean.
„Hm,“ zákazník pokrútil hlavou, mávol rukou a radšej sa staral o obchod. „Mám záujem o všetky diely, ktoré sa dajú použiť.“
„Ako som povedal, nebude toho veľa. Sedačky sú v dobrom stave. Prístrojová doska je použiteľná, budíky tiež. Tak isto aj podstavce pod sedadlá a ľavé dvere. Na pravých je pod lakom vrstva tmelu, boli poškodené. Zadné sklo je pôvodné. Tým dobré správy končia. Toto fáro drží pokope len zázrak, plechy sú zhrdzavené, záves motora drží len na čestné slovo, nápravy a záves kolies som ešte nevidel. V akom stave je motor a elektrika som zatiaľ nezisťoval, ale štartér vyzerá byť v poriadku.“
Zákazník pozorne počúval, miestami prikyvoval. Stále viac pripomínal spokojného vrabčeka sediaceho na dozretej slnečnici. „Vezmem všetko, čo sa bude dať použiť,“ zopakoval dôrazne a pobral sa za svojimi záležitosťami.
Vrátil sa zároveň s podvečernými tieňmi, ktoré ohlasovali koniec pracovnej doby. Skúmavo si obzrel vypitvaný Chevrolet Camaro, prehľadné kôpky súčiastok poukladané na mobilnom pracovnom stole, spolu s originálnymi skrutkami.
„Tak čo pre mňa máš, chlapče?“
„Prístrojovú dosku s príslušenstvom, pôvodný volant, budíky, štartér, spínaciu skrinku, poistkovú skrinku a regulátor napätia. Všetky sedadlá aj s nosičmi. Ľavé dvere sú v pohode, pravé by som si na vašom mieste zaobstaral inde. Zadné aj predné sklá sú pôvodné a použiteľné. Svetlá a blinkre môžete mať všetky.“
Zákazník vzal do ruky vymontovaný tachometer. Za meračom sa ťahali fúziky drôtov.
„Nechal som ich trochu dlhšie, aby sa budíky ľahšie montovali.“
Muž v menčestrom obleku sa lišiacky usmial a položil merač rýchlosti naspäť. Vytiahol kockovanú vreckovku, starostlivo si utrel ušpinené prsty. Bradou ukázal na hŕbu špinavého kovu. „Čo ešte pre mňa máš?“
„Chladič nie je pôvodný, ale dá sa použiť, ak máte záujem, zapaľovacia cievka tiež. Baterku by som vyhodil, rozdeľovač potrebuje vyčistiť, karburátor si hľadajte radšej inde.“
„Motor?“
„Šesťvalec s objemom štyri tisíc deväťdesiat štyri kubických centimetrov. Hlava valcov je v poriadku, blok motora tiež, dva piesty sú prasknuté, vačková hriadeľ je použiteľná, olejové čerpadlo je na šrot, vaňa tesní.“
„Riadenie?“
„Stĺpik riadenia, hriadeľ volantu aj riadenia a spojovacia tyč by sa dali použiť. Ale čapy sú na rozsekané na sr...,“ odborník si s meškaním zahryzol do jazka. „Nepoužil by som ich.“
„Tvojmu šéfovi nevadí, keď odhováraš zákazníkov od kúpy?“ V svetlomodrých očiach sa prefíkane zablýskalo.
„Spýtajte sa jeho,“ navrhol mu pobavene Dean. „Možno vám potom dá zľavu na nákup.“
„Za pokus by to stálo,“ uškrnul sa zákazník. „S kým sa mám dohodnúť na cene?“
„So šéfom,“ zamestnanec šrotoviska skrutkovačom, s ktorým práve pracoval, naznačil smer ku kancelárii. Chlapík prikývol, ešte raz pohľadom preletel porozkladané náhradné diely, rozobraté auto aj ufúľaného mechanika. Naklonil hlavu k ľavému plecu, dva razy prikývol svojim myšlienkam a pobral sa naznačeným smerom. Dean ho okamžite pustil z hlavy. Zo skrinky na náradie vyhrabal handru, aby vyčistil použité kľúče. Škrípanie štrku, ktorým bola táto časť šrotoviska vysypaná, pod značnou váhou skladníka, ho vyrušila od leštenia predposledného kusa náradia. Do ružova vydrhnutá ruka mu strčila pod nos dlhý zoznam súčiastok.
„Šéf to chce mať zbalené ešte dnes.“
„To je tvoja práca,“ ohradil sa okamžite mechanik.
„Dnes nie. Mám padla,“ škodoradostne sa uškeril posol zlých správ a odpelášil užívať si slobodu.
„Zkurvysyn jeden lenivý,“ uľavil si unavene zneužitý zamestnanec. Dokončil údržbu náradia, zašiel do skladu po prepravku a pripravil zásielku na expedíciu. Celý čas pomstychtivo spriadal plány za účelom fyzickej likvidácie alebo aspoň ťažkého ublíženia na zdraví, týkajúce sa skladníka, šéfa a vôbec všetkých, ktorí zapríčinili rany osudu dopadajúce na unavené plecia Deana Winchestra.
Ďalší deň v práci bol jednoducho úmorný, zo smutnej kostry Camara obral posledné použiteľné zvyšky. S poriadnou dávkou melanchólie sa prizeral ako pozostatky kedysi hrdého auta putujú do drviča. Pochmúrny deň mu náladu nezdvihol. Cez diery medzi doskami sa do kutice, hrdo nazvanej dielňa, drala studená, vlhká hmla. Chevrolet na zdviháku nahradil havarovaný Mustang. Masívny čelný náraz a ďalší, o niečo slabší v zadnej časti, sa postarali o to, že pôvodný tvar auta sa nedal rozoznať ani s veľkou dávkou fantázie. Príkaz, roztriediť plasty a kovy podľa druhu na recykláciu, bol celkom opodstatnený.
Slabé marcové slnko popoludní horko-ťažko zahnalo hmlu, spolu s tieňmi sa zjavil aj včerajší zákazník. Bez slova sa oprel o veraje dverí, ktoré Dean dokorán otvoril v nádeji, že dovnútra dostane trochu tepla.
„Ak hľadáte zvyšky z Camara, sú dole,“ ukázal na kovovú debnu, stojacu v kúte. Chlapík sa chvíľu prehrabával medzi starými súčiastkami, len tak, aby sa nepovedalo, bez ozajstného nadšenia.
„Vybrali ste si niečo?“ spýtal sa mechanik, ktorého znervózňoval cudzí človek na pracovisku.
„Nie, včera si mal pravdu, tento šrot nestojí za nič,“ pripustil zákazník, ale nechystal sa na odchod. „Počuj, chlapče,“ nečakane začal, až Deana myklo. Prestal pracovať a premeral si neželaného hosťa nie práve priateľským pohľadom, bez želateľného účinku.
„Môj známy má takýto voz,“ zbytočne ukázal na havarované torzo, ktorému mal Dean preukázať poslednú službu. „Nejaké náhradné diely by sa mu zišli. Čo mi môžeš dať?“
„Nič. Povedzte svojmu známemu, nech si kúpi nové súčiastky alebo dá auto do servisu.“
„Prečo?“
Mechanik buchol päsťou do poslednej pneumatiky, ktorá na aute zostala. „Na tento model Ford Mustang z deväťdesiateho šiesteho, dostane v každom poriadnom servise akýkoľvek diel. Z tohto vraku sa nedá použiť nič.“
„Vôbec nič?“
„Auto je úplne rozmlátené, spredu to bola poriadna šupa. Diely sú na šrot. Aj tie, čo na oko vyzerajú dobre, majú mikroskopické zlomy a pri ďalšom používaní môžu zlyhať. Súčiastky z tohto auty by som nepoužil v aute, na ktorom jazdí niekto, na kom mi záleží.
Mužík s hlavou naklonenou k ľavému plecu dvakrát rýchlo prikývol, skôr svojim myšlienkam ako Deanovmu vysvetleniu.
„Čo s tým vrakom urobíš?“
„Šéf prikázal vytiahnuť z neho všetky plasty, ktoré sa budú dať vytiahnuť. Separácia a recyklácia a pôjde do drviča.“
„Hm,“ zákazník preletel pohľadom skrútené torzo, akoby pochyboval o zdravom úsudku mladíka pred sebou.
„Rozporcujem ho,“ mechanikom so suchým humorom ukázal na zváračskú masku a horák, položený na plynovej bombe pri stene.
Chlapík znovu pokýval hlavou. „No, ja sa ešte poobzerám. Možno nájdem niečo, čo sa mi bude hodiť.“ Pomaly sa pobral preč.
„Len ráčte,“ neodpustil si Dean na rozlúčku a pustil sa do práce. Kým ruky šikovne dolovali z vraku všetky nežiadúce prímesi, hlava sa zaoberala prípadom, ktorý Winchestrovcov priviedol do mesta. V duchu znova a znova skladal známe fakty do logického celku a celkom zabudol na neodbytného zákazníka. Chlapík sa ponevieral na dohľad, viac ako uskladnené autá, ho zaujímala činnosť v dielni. Vyparil sa až keď sa ho sám šéf prišiel spýtať, čím mu môžu ešte poslúžiť. Keby Dean nebol myšlienkami na druhom konci mesta, možno by ho udivilo, ako úctivo jeho šéf s neposedným návštevníkom zaobchádza. Mladý lovec mal však iné starosti, nedostatok informácií o prípade z hodnoverných zdrojov. Keby tak mohol ... Zrazu sa uškrnul, dostal nápad.
Dejstvo prvé.
Obraz druhý. „Sam Winchester! Ty si ešte tu? Dnes si predsa skončil skôr?“ Lana Merillová predstierala prekvapenie nad spolužiakovou prítomnosťou v knižnici. Kde inde by aj bol? Samovo vysedávanie nad knihami pretriasli už všetky stredoškolské klebetnice.
„Ahoj, Lana. Vôbec som si nevšimol, kedy si prišla,“ snažil sa Sam zahmlievať skutočnosť, že ponad knihu sleduje Lanu od momentu, kedy vošla do miestnosti.
„Prišla som vrátiť Shakespearea. Ďakujem, že si mi pomohol s esejou pre pani Emshwillerovú. Ty si ju už odovzdal?“
„Hej, dnes. Tiež som prišiel vrátiť knihu.“
„A hneď si si požičal ďalšiu. Niečo zaujímavé?“ Natiahla sa ponad Samovo plece a privrela rozčítanú knihu, aby mohla prečítať jej názov. Svetlohnedá kučera, určite len náhodou, skĺzla zo svojho miesta za uchom a pohladila Samovo líce, jeho srdce vynechalo dva údery.
„Teda! Ja čumím!“ vyprskla Lana nahlas. Všetky hlavy v miestnosti sa obrátili k nim. Chlapec očervenel a bleskovo zbalil svoje Právo v toku dejín do batoha.
„Už musím ísť!“
„Dobrý nápad,“ vystrúhala ospravedlňujúcu grimasu na pobúrenú knihovníčku, ktorá ich rýchly odchod sledovala s prísne stisnutými perami. Rozosmiali sa až vonku.
„Prepáč! Nechcela som, ale ... Trochu ma prekvapilo, čo čítaš,“ ospravedlňovala sa Lana, dusiac sa smiechom. „Nebudem sa tam môcť ukázať aspoň týždeň. Zazerala po mne akoby ma chcela vyhodiť z okna.“
„To nevadí,“ snažil sa byť galantný. Dodatočne ho napadlo, že jeho odpoveď si môže vyložiť inak, ako bola myslená. „Teda, vadí, že ťa chce... ale, knižnica je na prízemí, takže... no,“ namiesto vysvetlenia sa mu podarilo dokonale sa zamotať, tak radšej stíchol.
„Viem si predstaviť aj horšie veci ako vypadnúť z okna knižnice,“ poponáhľala sa zahovoriť jeho príspevok do diskusie Lana. „Napríklad, ocitnúť sa na severnom póle bez vetrovky. Alebo nájsť si v kabelke hada, alebo ...“
„Alebo padnúť v ZOO medzi hladné tigre,“ poponáhľal sa prispieť Sam.
„Alebo sa dostať do prestrelky medzi dvoma zločineckými gangmi.“
„Alebo stáť pri zemetrasení pod mostom.“
„Pri zemetrasení je nebezpečné stáť pod mostom?“
„Ešte som to neskúšal, ale... pri zemetrasení mosty padajú.“
„Hm, to je fakt, “ pripustila.
Sam nechcel aby odišla, ale napriek zúfalej snahe, ho nenapadol žiadny normálny námet na rozhovor.
„Už musím,“ pozrela na hodinky.
„Odprevadím ťa,“ ponúkol sa rýchle. Možno príliš rýchle, zase sa cítil ako hlupák.
Pozrela na neho so zdvihnutým obočím, ale blahosklonne prikývla. „Dobre. Mám to len kúsok, ale keď chceš.“ Cieľavedome vyrazila.
„Chcem.“ Prispôsobil sa jej tempu, pre jeho dlhé nohy bolo ako nedeľná prechádzka.
„Tá kniha, čo čítaš ... Fakt ťa baví?“ prerušila po pár metroch trápne ticho.
„Hej.“
„Právo? A dejiny?“ V hlase jej znela nedôvera.
Sama sa dotklo jej podozrenie, že sa len snaží spraviť na ňu dojem. „Dejiny práva sú fascinujúce,“ pokúsil sa obhájiť. „Najstarší dochovaný zákonník vznikol v Babylone asi tisíc šesťsto až tisíc osemsto rokov pred našim letopočtom.. Bol vytesaný do kameňa a osadený na verejnom mieste, aby mal k nemu prístup každý. Teda každý, kto vedel prečítať klinové písmo. Upravoval rodinné právo, majetkové, obchod a ceny a pôžičky, aj násilné činy a postavenie spoločenských vrstiev. “
„Dovtedy neplatili žiadne zákony?“ Zdalo sa, že Lanu táto téma naozaj zaujala. „Vieš, keď si povedal, že to bol prvý zákonník.“
„Hej, prvý písaný zákonník. Pred ním sa ľudia riadili zvykovým právom alebo rodovým právom a ...“
„Právom silnejšieho?“
„Hej. To bolo prvé a platí až dodnes,“ súhlasil s trpkým humorom.
„Ako vlastne vznikli zákony?“
„To nikto presne nevie. Ja si myslím, že spolu s prvými zásadami spoločného spolužitia museli vznikať aj prvé základy práva. Ľudia sa vzdali časti svojej osobnej slobody v prospech celku a celok im zato musel garantovať určité istoty.“
„Istoty?“
„Áno, podiel na koristi, bezpečný spánok v skupine alebo také niečo. Ak niekto nedodržal zásady, tak musel rátať s trestom. Z toho vzniklo zvykové právo. Zvyky boli vlastne prvé pravidlá, ktorých dodržiavanie sa vynucovalo. Akurát, že všade boli iné.“
„Iné zvyky?“
„Iste. Ľudia sa prispôsobovali prostrediu. Miesto, kde museli žiť, malo vplyv na ich zvyky. Napríklad, čo ja viem... Rozliať vodu z džbánu na brehu veľkého jazera bola nešikovnosť. Ale niekde v púšti to znamenalo obrať celú rodinu o dennú zásobu vody, takže sa na to mohli pozerať ako na zločin. Možno.“
„Trestať niekoho za rozliatie vody sa mi nezdá správne.“
„Iste. My si jednoducho naberieme vodu, ktorú potrebujeme z vodovodu, ale vtedy ... Možno museli isť po vodu peši celý deň.“
„Teba to fakt zaujíma,“ ocenila jeho zápal.
„Hej.“
„Po škole chceš isť na právo?“
„Rád by som.“
„Ja som sa ešte nerozhodla.“
„S tvojimi výsledkami môžeš ísť kamkoľvek.“ Nebola to celkom pravda, ale chcel byť galantný.
„Ďakujem,“ usmiala sa, potešená jeho komplimentom. „Fajn sa s tebou zhovára.“
„Preháňaš,“ zamumlal, vďačný za prítmie na ulici, ktoré, ako dúfal, zakrylo červeň na jeho lícach.
„Ani trochu. Ostatní chalani sa vedia baviť len o autách alebo o obchode s drevom. Strašná nuda. Ja už som doma.“ Zastala pred vchodom do veľkého apartmánového domu.
„Škoda,“ vyletelo zo Sama úprimne.
„Tebe sa nechce domov?“ koketne si navinula na prst svetlohnedý pramienok vlasov.
„Doma na mňa nič príjemné nečaká,“ vyletelo z neho skôr, ako si stihol rozmyslieť vhodnejšiu odpoveď.
„Problémy s rodičmi?“
„Nie. Možno trochu s otcom, ale teraz ani nie. Pred pár dňami odcestoval. Pracovne, a vyzerá to na trochu dlhšie, ale ...“
„A tvoja mama?“
„Mama zomrela. Bol som ešte malý. Ani sa na ňu nepamätám.“
„To mi je ľúto,“ pozrela na neho so súcitom v očiach.
Srdce sa mu rozbúchalo až sa obával, že to Lana musí počuť.
„Ty bývaš sám?“
„Nie, s bratom. Ale v poslednom čase si veľmi nerozumieme. Vieš, nechce pochopiť, že ja nechcem byť taký ako on. Že chcem dokončiť školu a nie ...,“ v poslednej chvíli si zahryzol do jazyka. Pri vylievaní duše, skoro porušil železný zákon Winchestrovcov. Nikdy nehovoriť o práci s nezasvätenými osobami.
„Ako on? Urobil niečo zlé?“ sondovala opatrne.
„Nie, nič také. On len ... má iný pohľad na svet. Knihy ho nezaujímajú. On je ... mechanik.“ Nebolo to presne to, čo chcel povedať. Ale keď už to bolo vonku, znelo to skoro ako pravda.
„Chápem, ako to myslíš. Autá, baby a pivo.“
„V troch slovách si obsiahla skoro celý Deanov život,“ usmial sa neveselo.
„Musí to byť ťažké, keď sa nemáš s kým porozprávať o veciach, ktoré zaujímajú teba,“ na okamih s pochopením položila svoju ruku na jeho, svetlo z pouličnej lampy sa odrazilo od hodiniek na jej zápästí.. „Ó Bože, to je už toľko hodín? Zmeškám seriál. Maj sa! Uvidíme sa zajtra.“
Vchodové dvere zaklapli a bola preč. Sam si vzdychol a pomaly, z nohy na nohu sa ťahal domov, pokúšajúc sa, analyzovať svoje pocity. Cítil sa ako hlupák a zároveň sa chcelo robiť hlúposti, spievať, napríklad. Okamžite ten impulz potlačil. Určite mu ku šťastiu nechýbalo zatknutie za rušenie verejného pokoja, za nič iné sa jeho spev nedal pokladať.
Dejstvo prvé.
Obraz tretí. „Ty už si doma?“ úprimne sa začudoval po príchode Sam pri pohľade na brata, prezerajúceho si improvizovanú nástenku. Starší Winchester obmedzil svoju odpoveď na povznesený pohľad, ktorým celkom jasne vyjadril svoj názor na zbytočnú otázku.
„Čo máme jesť?“ pokračoval v zisťovaní dobrých správ junior.
„Ty si mal nakúpiť,“ odtušil mierne neprítomne Dean, venujúci sa prípadu.
„Ja?“ Množstvo úžasu v Samovom hlase by vyvážilo tank. Aj so zásobou streliva.
„Určite,“ Dean sa odtrhol od nástenky, aby čelil realite všedného dňa. „Ráno som ti dal zoznam a prachy.“
„Mne? Nákupný zoznam a peniaze? O tom by som musel ... “ Oči mu padli na kúsok papiera a pár bankoviek na kuchynskej linke. „Ahá. Fakt. No ... Zabudol som,“ ospravedlňujúco sa uškrnul.
„Tak sme bez večere,“ sucho ocenil Samovu snahu brat.
„To nemyslíš vážne?“
„Smrteľne vážne. Brácho, máš skoro osemnásť. Už by ti mal byť jasný vzťah medzi nákupom potravín a večerou.“
„Nehovor so mnou ako s deckom!“ vybuchol junior. „Zabudol som! No a čo! Prečo si nenakúpil ty? Vždy nakupuješ.“
„Dnes nie. Ak chceš večerať, tak sa prejdi do obchodu.“
„Teraz večer? Choď si sám! Ja nie som tvoj otrok!“ Vo svojom spravodlivom rozhorčení sa Sam pokúsil odkopnúť vinu na druhú stranu ihriska. Stuhnuté svaly okolo Deanovej čeľuste mu napovedali, že to nebol najlepší nápad.
„Nerob z toho vedu. Objednáme si pizzu,“ pokúsil sa mladší zmierniť situáciu. Neskoro. Do biela rozzúrený Dean schmatol zo stoličky bundu a vyrútil sa von. V rýchlosti prehliadol aj svoj mobil na stole. Sam si zahryzol do pery. Pocit, že prestrelil, sa zmenil na istotu. Mimovoľne zdvihol nákupný zoznam, harmančekový čaj, piškóty, ryžové sucháre, ďalej sa nedostal. Zo stola sa ozval Deanov mobil. Meno na displeji nepoznal, zo slušnosti na okamih zaváhal a prijal hovor. Keď po chvíli položil telefón na stôl, akosi nezúčastnene si všimol, že sa mu trasú ruky. Vopchal si ich pod pazuchy v snahe ovládnuť vnútornú triašku, ktorá ním lomcovala. Mimovoľne sa dal do pohybu, od jednej steny k druhej. V hlave sa mu prevaľovali udalosti posledných dní a zároveň sa v ňom rozháral hnev, na chvíľku utlmený starosťou o Deana. Po chvíli už nevedel rozlíšiť, či sa hnevá na seba alebo na brata, hlavne že strach bol preč. Z tašky vytiahol knihu, hodil ju na stôl a sadol si k nej, rozhodnutý počkať na staršieho súrodenca.
Tie isté dve strany čítal stále dookola, bez toho aby skutočne vnímal ich obsah. Minútová ručička sa lenivo vliekla od čísla k číslu, dávajúc mu tak dostatok času na posúdenie situácie. Keď Dean neobratne, kvôli nákupu v náručí, otvoril dvere, už vedel, čo má urobiť. Vyštartoval pomôcť s odkladaním balíčkov
„Mrzí ma to, Dean. Skutočne ma to mrzí,“ kajal sa pri otvorených dverách chladničky. „Ja ... nemyslel som to tak.“
„Mhm,“ ocenil jeho snahu brat chladne, ale bez hnevu.
Sam si dodal odvahu. „Dean, nechceš mi povedať čo sa dnes stalo v práci?“
„Prečo ten náhly záujem?“ starší Winchester zavrel balíček kávy do skrinky. „Nikdy sa nepýtaš na moju robotu.“
Pod ťarchou jeho pohľadu sa mladší neodvážil klamať. „Zabudol si tu mobil. Volal tvoj šéf. Chcel vedieť, či si v poriadku a či prídeš zajtra do práce. Máš mu zavolať. Čo sa deje? Si OK?“
Dean hodil vražedný pohľad na úbohý prístroj a okamžite ho zbalil do vrecka. „Hej. O nič nejde.“
„Brácho, prosím! Nehovor, že sa nič nedeje. Tvoj šéf ... Povedal, že ťa odviezol do nemocnice na vyšetrenie a potom domov. Aké vyšetrenie? Si chorý?“ Napriek snahe správať sa dospelo sa mu pri poslednej otázke zatriasol hlas.
Samova nezvládnutá slabosť staršieho Winchestra obmäkčila. „Upokoj sa, bráško. Som v poriadku. Len som sa potreboval dostať do nemocnice. Pozhovárať sa s Nigelom. Nigel Lepel,“ vysvetlil, keď videl Samov prázdny pohľad. „Posledná búračka.“
„Hej, veď viem,“ odsekol junior. „Tvoj šéf spomínal náhlu žalúdočnú nevoľnosť.“
„Vieš, čo vždy hovorí otec,“ pokračoval Dean, akoby sa brat vôbec neozval. „Informácie z prvej ruky sú najlepšie. Nemohol som tam ísť ako poliš alebo novinár. Niekto by ma mohol spoznať a urobil by poprask. Ale keď hlavný mechanik navštívi v nemocnici svojho bývalého zverenca, nikto sa nediví. Využil som príležitosť a nechal som sa predstaviť Nigelovi.“
„Dozvedel si sa niečo?“
„Hej. Na počkanie každému rozpráva, že videl Briana stáť pri aute pár sekúnd predtým ako do neho nasadol. Vraj sa v garáži odrazu tak ochladilo, že mu od úst išla para. Nigelovi, nie Brianovi. Svetlo zablikalo, ale zreteľne videl ako sa mu Brian pokúša zabrániť, aby sadol do auta.“
„To znie ako zjavenie ducha,“ zamyslel sa nahlas Sam. „Ale prečo Nigel? Pohádali sa?“
„Nie. Vraj boli kamoši. Brian vraj s každým vychádzal dobre. Na druhej strene, to auto ... Najčastejšie na ňom trénoval Brian. Pripravoval sa na svoje prvé profesionálne preteky.“ Dean odhodil vyzlečenú bundu na stoličku a zamieril k tapisérii pokrytej prišpendlenými papierikmi. „Mám dojem, že nám uniká niečo podstatné. Potrebujem viac informácií. “
„Niečo podstatné.“ Sam síce netušil, aká informácia chýba Deanovi, ale presne vedel, čo zaujíma jeho. „Čo tvoj žalúdok? Muselo to byť dosť vážne, keď ťa šéf naložil do auta a odviezol do nemocnice.“
„Nebolo.“
Zakaždým, keď Dean použil tento zľahčovací tón, Sam pocítil chuť vraždiť.
„Nebolo? To mi pripomína tvoje: Hej, Sammy, som v poriadku, len mám vykĺbené rameno a rozseknutú bradu. Čo je to tentokrát? Otrava jedlom alebo niečo horšie? Nepiješ harmančekový čaj, kým naozaj nemusíš. Už ráno si ho zaradil do zoznamu. Vedel si, že ti bude zle? Čo sa stalo?“
„Pár kúskov kriedy, keď už to musíš vedieť,“ neochotne priznal starší Winchester.
„Pár kúskov čoho?“ Napriek svojmu predsavzatiu Sam trochu zvýšil hlas. Dosť zvýšil hlas. Vlastne, zjačal.
„Kriedy,“ dôrazne zopakoval Dean. „Ako v škole, keď sme chceli blicovať.“
„Do kelu! Kde si vzal kriedu?“
„V aute,“ starší súrodenec prevrátil oči nad naivnosťou otázky.
„Ty si zožral našu zásobu posvätenej kriedy od pátra Jima? Ty si sa úplne zbláznil!!“
„Toľko kriku pre pár kúskov kriedy,“ ohradil sa Dean. „Dá nám ďalšiu, keď pôjdeme okolo.“
„Ty debil!“ Sam definitívne stratil nervy. „Páter Jim svoju kriedu vylepšuje máčaním v špeciálnom chemickom roztoku.“
„Na chuti to nebolo poznať.“
„Teraz nie je čas na žarty! Do čerta! Mohol si sa otráviť! Možno si otrávený! Ako sa cítiš?“
„Normálne,“ odsekol trochu neisto Dean. „Prestaň vyšilovať!“
„Musíš ísť na výplach žalúdka a musia ti urobiť toxikologické testy! Zavolám pátra Jima a spýtam sa ho, aký roztok používa a ...“
„Sammy, brzdi. Už som ... bezkriedový.“
„Čo? Ako? Prečo?“
„Rozmýšľaj! Ako sa najlepšie predstiera žalúdočná nevoľnosť?“
„Ty si sa ....?“ Sam nechcel veriť vlastnému úsudku. „Na verejnosti?“
„Pri šatni máme WC,“ dôstojne odpovedal Dean.
„Neverím vlastným ušiam. Ty si fakt debil.“
„A ty idiot,“ odsekol zlostne starší. „Mohol som si toto divadlo odpustiť, keby si mi aspoň trochu pomohol so získavaním informácií.“
„Ale ja som nevedel ... Nepovedal si, že potrebuješ, aby som zašiel do nemocnice,“ bránil sa Sam urazene.
„Nepovedal. A na čo? Nie si ochotný ani nakúpiť. Odkedy robíme na tomto prípade, buď si preč alebo zavretý vo svojej izbe.“
„Po tej divočine v posledných týždňoch si zaslúžim trochu tepla a normálneho života!“
„Nepreháňaj, nebolo to až také zlé. V horskej chate sme bývali už aj predtým.“
„Ale nie pri mínus štrnástich stupňoch a s dvoma metrami snehu okolo.“
„Pozri sa na to pozitívne. Mohol si sa venovať zimným športom,“ uškrnul sa starší Winchester.
„Hej, užil som si brodenie v snehu, vyhrabávanie dreva a drkotanie zubami,“ odsekol zlostne Sam. „Jednoducho si chcem dať pauzu. Pre pár dní bez lovenia sa svet nezrúti.“
„Hm,“ Dean bokom pozrel na brata. „Nechceš svoje dôvody vysvetliť Nigelovi? Alebo radšej Brianovi? Ach, zabudol som. Brian je mŕtvy. A to čo ho zabilo, si asi nevezme dovolenku. Takže my si sadneme pred telku a budeme čakať kto bude ďalšia obeť? Pretože, ak to nezastavíme my, tak kto to urobí? Do čerta!“ Nahnevaný tón sa zlomil, nadávkou prekryl ston.
„Si v poriadku?“ Samov strach o brata vytlačil ostatné emócie.
Dean sa jednou rukou oprel o stôl, druhú si pritisol na brucho, zbledol a na čele sa mu perlil pot.
„Tá krieda ... asi nie je všetka vonku,“ vysvetlil rozpačito. Ďalší žalúdočný kŕč ho prinútil vziať kúpeľňu útokom.
O liter harmančekového čaju neskôr Sam usúdil, že situácia je vhodná na dôstojný ústup z tvrdohlavo bránených pozícií.
„Mal si pravdu,“ oslovil brata skrúteného na pohovke v hale.
„Ja mám vždy pravdu,“ zareagoval trochu spomalene Dean, lieky proti bolesti už začínali účinkovať. „V čom som mal pravdu tentokrát?“
„Moje voľno musí počkať. Najskôr uzavrieme tento prípad.“
„Prekvapuješ ma, Sammy. Čomu vďačím za tento náhly obrat názoru?“
„Svojej hlúposti,“ odsekol Sam. „Keď si bol schopný zožrať kriedu,“ pokračoval, ignorujúc bratov urazený výraz, „aby si sa dostal z práce, čo urobíš nabudúce? Vypiješ kyselinu z baterky?“
„Preháňaš, braček. Ale nech. Nebudem pozerať darovanému koňovi na zuby. Chceš pomôcť? Dobre. Brian Vuckewich bol miestny. Zisti mi o ňom všetko, čo budeš môcť. Škola, rodina, frajerky, veď vieš. A hlavne, kde je pochovaný.“
„Dobre. Zistím, čo budem môcť,“ sľúbil bez nadšenia mladší lovec. „Dean, naozaj nechceš ísť do nemocnice? Možno ...“
„Nie! Je mi fajn. Je mi celkom fajn,“ prerušil ho nedotklivo chorý. „Do rána budem v poriadku.“
„Hm,“ neochotne ustúpil Sam. Bledozelená farba tváre usvedčovala svojho majiteľa z klamstva, ale pokiaľ by chcel dostať brata na pohotovosť, najskôr by ho musel niečím ovaliť po hlave. Mimovoľne sa na tomto nápade usmial.
„Povedal som niečo smiešne?“ podozrievavo zisťoval Dean.
„Nie.“
„Tak na čom sa smeješ?“
„Na tebe,“ milo odtušil junior. Pohľad na brata, snažiaceho sa rozlúštiť jeho kryptickú odpoveď, ho rozosmial ešte viac. Radšej sa teda utiahol do svojej izby, aby sa vyhol hroziacej konfrontácii so zraneným egom, napájajúcim sa harmančekovým čajom.
Domov 
Stránka 
. K chystanému dobrodružstvu - nebudem spoilerovať. Nechcem Vám pokaziť radosť (dúfam) z prekvania. 
) a staré dobré lovení. 
Děkuji a těším se na další pokračování! 
, hlavne istej pretekárskej dráhy...
(len tak btw ma napadlo, vzhľadom na Samov vkus, nevykľuje sa z Lany nejaká potvora??? Oki, ja nič, ja len muzikant 
)
Tahle část mě naprosto dostala. Nejdřív jsem fascinovaně pročítala popis rozebraných aut - (kde to bereš?! 
Ale zaujala mě tam postava toho otravnýho chlapíka, taky se nějak nemůžu zbavit dojmu, že to bude někdo z těch "vyšších" vrstev. 
No a pak ta hádka mezi Samem a Deanem, jak se Dean naštval a vyrazil nakoupit sám. Podle toho, co jsme se dozvěděli později, mu asi nebylo zrovna nejlíp. 
Vážně dokonalý! A ty hlášky kluků... 
Děkuji Ti za to a už teď se těším na další část 
Už se těším na pokračování 
. Kvôli tejto poviedke sa dosť zapotil. Ďakujem za komplimenty 
a 
, teda ... snažím sa usilovať 
Né, dělám si srandu, ale díky za věnování, vážně mi to vykouzlilo mega úsměv na rtech a pokráčko mi hned zlepšilo dost protivnej den! 
Těším se, co Deana po jeho povýšení čeká, ani bych se nedivila, kdyby postoupil ještě výš, ale podle všeho by se mu jeho postup mohl pěkně vymstít... 
. No, čo už, moja chyba 
.
.