In too deep

Tak, zasa som sa pustila do novej poviedky, je o Bobbym, dúfam, že sa bude páčiť aspoň niekomu .

In too deep

Viditeľnosť nebola dobrá, všetko naokolo zakrývala hmla dnešnej noci. Stál tam a rozmýšľal nad otázkou, ktorá mu uplynulé mesiace nedovolila spávať. Prečo ona, prečo sa to muselo stať práve jej. Útržky prekliatych spomienok zrazu zakryli všetko pekné čo bolo predtým. Možno to všetko čoho sa potreboval zbaviť nikdy celkom neodíde, cítil za to všetko zodpovednosť. Vlastná vina bola jeho spoločníčkou, ktorá ho stále neopúšťala a možno chcel potrestať aj seba. To bol dôvod prečo tu stojí aj túto noc, dôvod prečo tu v tme stál už toľko krát predtým. Sklonil sa k náhrobku, ale pohľad naň mu nemohol nič vynahradiť. Najskôr nechcel uveriť, že niečo také vôbec existuje, uveril iba vďaka nej. Pretože nebolo nič čo by ho mohlo presvedčiť, že by sa ho pokúsila zabiť vlastná manželka, osoba ktorú miloval. Pátral dlhé mesiace kým mu niekto otvoril dvere a povedal, že nie je blázon, že zlo, ktoré posadlo ju skutočne existuje, medzi nami. Kľakol si, cítil sa trocha previnilo, keď uvidel uschnuté kvety a celkovo zanedbaný hrob. Pokrútil hlavou, nie toto bolo to posledné pre čo sa musí trápiť. Zapálil kúsok sviečky, ktorá ešte celkom nedohorela. Šum lístia sa niesol celým cintorínom, zapríčinený náhlim poryvom vetra. Vlhko a chlad sa mu zarývali až do kostí a naplno pocítil prázdnotu, ktorá ho zožierala stále viac. Neuveriteľná samota ho obklopovala všade kam sa pohol, bolo jedno či stojí v dave alebo sedí sám v kuchyni a prezerá nespočetné množstvo hrubých kníh. Desil sa návratu domov, pretože ho tam už nič nečakalo. Všetko čo mal nenávratne stratil, všetko čo mal bolo pochované v tejto zemi. Keď prišiel na to čo sa stalo prisahal si, že sa nebude ľutovať, nemôže. Rozhodol sa pre inú možnosť a tou bol boj. Najskôr to bola nenávisť, ktorá ho hnala dopredu až si uvedomil, že takto žiť nechce, zmenil sa. Opustil všetkých doterajších priateľov a oni mu to nezazlievali, nechali ho na pokoji, ani nečakali, že si nechá pomôcť, on teraz potreboval iný druh pomoci. Zberal informácie o beštiách ktoré mu zobrali najbližšiu osobu v jeho živote a snažil sa prísť na to ako ich zničiť. Dovtedy si neuvedomil koľko rôznych povestí koluje medzi ľuďmi, koľko kníh sa nimi zaoberá a zďaleka nie všetky boli samozrejme pravdivé. Ak by začínal sám nikdy by neprišiel na to čo vie teraz tak rýchlo. Pomaly vstal a zahľadel sa na mramorového anjela s dievčenskou tvárou. Videl ho aj v hmle, stál neďaleko od hrobu jeho manželky. Veľmi si prial aby smrť neznamenala definitívny koniec, aby duša znamenala niečo viac než len opakovanú frázu kňazov o jej nesmrteľnosti. Na jeho tvári sa objavil trpký úsmev, nikdy v podobné veci neveril, ale ona áno a tak teraz dúfal, že mala pravdu. Usušené listy praskali pod ťarchou jeho krokov, bundu si pritiahol tesnejšie k telu a kráčal k vysokej, železnej bráne. Zahĺbený do svojich myšlienok ani nezbadal, že sa k nemu niekto približuje. Vrazil do tmavej postavy v dlhom kabáte.
„Prepáčte“ zamrmlal bez toho aby sa na muža vôbec pozrel a chcel pokračovať v ceste, ale neznámy mu zachytil ruku.
„Bobby? Hovorili mi, že ťa tu pravdepodobne nájdem. Musíme spolu niečo prebrať.“
Hlas, ktorý Bobby dobre poznal ho okamžite vrátil do reality, pozrel sa do modrých očí svojho spoločníka. Bol mu vďačný a nenávidel ho zároveň. To on mu povedal čo sa stalo s jeho ženou. Ak by sa nič z toho neudialo nikdy by ho nepotreboval.
„Máš pre mňa niečo?“ nádej v Bobbyho hlase prezrádzala, že čaká na konkrétnu informáciu.
Muž pomaly pokýval hlavou „áno, ale nie to na čo čakáš“ vzdychol „dnešná noc nie je práve najvhodnejšia na potulovanie sa vonku, v takomto počasí. Predpokladám, že máš namierené domov.“
Bobby mlčky prikývol a spolu prešli bránou na vonkajší chodník lemujúci cintorín. No v Bobbyho dome nebolo o nič teplejšie. Na nábytku sa usadala súvislá tenká vrstva prachu a na stole medzi knihami sa povaľovali prázdne fľaše. Prichádzajúci si toho dobre všimol už predtým a ako vtedy aj dnes to prešiel bez poznámok. Bobby zakúril v kozube aj jemu bolo chladno a potreboval sa zohriať niečím iným než fľašou whisky, dnes chcel do rána prejsť niekoľko kníh, ktoré mu modrooký muž požičal.
„Učíš sa rýchlo“ neznámy prechádzal Bobbyho pohodené poznámky a potom prešiel k oknu „viem, že to nie je ľahké, takmer každý z lovcov niečím podobným prešiel.“
„Chcel si mi niečo povedať Gabriel.“
Muž sa usmial „inak by som tu teraz nestál.“
„Takže?“
„Takže tu mám pre teba jednu záležitosť.“
„Posaď sa“ Bobby ukázal na jedno z kresiel pri kozube a sám si sadol oproti. Gabriel bol pre neho stále tak trochu záhadou. Za posledné mesiace sa stretol s viacerými ľuďmi ako on, ktorí si hovorili lovci, ale ani jeden sa tak nesprával. Nevedel ho nikam zaradiť, už len tie jeho ľadovo modré oči boli až príliš neprístupné, ale teraz na takéto zisťovanie nemal čas, chcel sa vyrovnať so stratou, ktorá prišla tak náhle. Pošúchal si niekoľko dňové strnisko a pozeral do ohňa, čakal čo mu Gabriel povie.
„Vieš ako som ti hovoril o všetkých anomáliách, ktoré znamenajú prítomnosť démona.“
„Uhyn dobytka, elektromagnetické búrky... viem.“
„Niečo podobné sa deje vo Wyomingu, blízko je Spring Creek, malé mesto, ale pre nás je podstatné, že tam začínajú zomierať ľudia. Ak si ešte nezmenil názor, dám ti všetko čo som o tom našiel.“
Posledná veta Bobbyho prinútila odvrátiť pohľad od ohňa a pozrieť smerom k mužovi v kresle.
„Nie, nezmenil som ho. Chcem sa stať lovcom, ja sa ich nezľaknem.“
Modrooký muž uznanlivo prikývol a Bobby mu v očiach zbadal niečo čo v nich predtým nevidel. Nebol to strach ani obavy, skôr niečo ako bolestná spomienka, ktorú dokázal rýchlo zahnať.
„Dobre, tu sú všetky materiály ohľadne tvojho prvého lovu“ podal ich Bobbymu do ruky a vstal z kresla.
„Nie je môj prvý.“
„Tak som to nemyslel, je to prvý krát čo lovíš démona. Je to nebezpečné, dúfam, že to vieš.“ keď dopovedal otočil sa Bobbymu chrbtom a vyšiel von „... a dúfam, že to prežiješ“ myšlienka, ktorú vo vnútri nevyslovil ho sprevádzala celou cestou sem za Bobbym. Nechcel mu dávať podobné prípady tak skoro, ale vedel, že on by si ich našiel sám a to by mohlo dopadnúť ešte horšie. Gabriel vedel, že démon, ktorý zabíja v Spring Creek je sám.

Bobby odbočil na vedľajšiu cestu a v diaľke zbadal vežu kostola, bol na mieste. Zaparkoval pred motelom a potom čo sa ubytoval vyrazil zisťovať ďalšie informácie o tých zvláštnych vraždách, ktoré sa v meste odohrali, aj keď musel priznať, že Gabriel mu zohnal naozaj podrobné údaje, dokonca nechýbali ani kópie policajných správ.
„Dobrý deň otče, môžem sa s vami porozprávať? Som Tom Welsh.“
Bobby podal mužovi pred sebou ruku. Kňaz sa posadil do prednej lavice a naznačil Bobbymu aby si sadol vedľa neho. Prežehnal sa a znovu na neho upriamil pozornosť.
„Ak vám to nebude prekážať radšej si sadnem, v mojom veku... . Má to byť spoveď?“
Starému kňazovi neušlo, že muž sediaci vedľa neho je unavený a výrazné kruhy pod očami mu to iba potvrdzovali. Bobby sa slabo usmial „Dnes nie otče, vlastne by som chcel vedieť niečo o smrti vášho... kolegu.“
Bobby vytiahol preukaz, ale kňaz si ho aj tak ani poriadne nevšimol iba pokrútil hlavou.
„Je to strašné, čo sa tu v poslednej dobe deje. To čo sa stalo Jimovy, bol to dobrý človek, také niečo si nezaslúžil a tí ďalší tiež nie.“
„Pokiaľ viem polícia toto úmrtie nespája... .“
„Nie.“ Kňaz sa zahľadel na drevený kríž nad oltárom. „Viem, že nespája, ale o tom vy určite informácie máte. V tomto meste žijem päťdesiat rokov a takéto niečo si nepamätám. Možno si budete myslieť, že sú to iba slová starého, popleteného človeka, ale dávajte si pozor, v Spring Creek sa deje niečo zlé.“
Bobby chvíľu mlčal a prezeral si sochu anjela z mramoru „zvláštne ako sa na seba všetky podobajú“ potom sa otočil na kňaza a kládol ďalšie otázky.
„Podľa vyšetrovacej správy ste ho našiel vy, nespomínal, že sa mu v poslednej dobe stalo niečo zvláštne, nepotulovali sa tu nejaký neznámi ľudia?“
„Niečo mi spomínal, keď našli toho mŕtveho.“
„O tom nič neviem, môžete mi povedať viac?“
„Ten chudák skočil zo strechy tohto kostola, ale Jimovi sa na tom všetkom niečo nezdalo.“
„Takže samovražda.“ Bobby rozmýšľal nad rôznymi možnosťami, nakoniec sa starého kňaza opýtal či toho muža niekto videl skočiť.
„Nie, ráno ho našli v tráve, celého dolámaného, pri východnej strane kostola. Jim potom často chodieval za jednou ženou, ktorá býva v meste.“
„Môžete mi dať jej adresu?“
„Áno, ale verte mi, ona s tým nemá nič spoločné, poznám ju... všetky tie ohavné vraždy... zdá sa, že ich ani nemôže mať na svedomí človek.“
Bobby po kňazových slovách vstal a chcel sa rozlúčiť.
„Buďte opatrný a ak by ste niečo potrebovali... .“
„Ďakujem otče.“
Bobby sa ocitol znova vonku na chlade, pozrel na papier s adresou a niečo si potichu zamrmlal.
„Prekliate počasie“ za tých pár minút čo bol vo vnútri začalo totiž poriadne liať. Rýchlo prebehol spod striešky nad schodiskom k autu a rozmýšľal nad ďalším postupom.

O pár hodín sa úplne zotmelo, ale dážď neustával. V obsadených motelových izbách sa ešte stále svietilo, Bobby prechádzal z jednej strany miestnosti na druhú pričom drevená podlaha pri každom jeho kroku vydávala svoj typický zvuk. V rukách držal papiere, ktoré mu dal Gabriel a hľadal niečo čoho by sa mohol chytiť, zmienku o niečom na prvý pohľad nepodstatnom, niečo čo možno prehliadol. Zo začiatku to vyzeralo, že démon alebo čokoľvek čo zabilo tých ľudí, to všetko robí iba pre zábavu. Nebola v tom žiadna logika „ale ak je to skutočne démon nič nie je náhoda, pri tých beštiách s ľudskou podobou nie.“
Amy Smith, tú ženu, o ktorej mu kňaz povedal navštívi zajtra ráno, rozhodol sa tak už v aute pred kostolom, navštíviť ju večer si nemohol dovoliť aby u nej nevzbudil zbytočné podozrenie a tiež potreboval dlhý spánok. Cesta sem mu zabrala pekných pár hodín a on sa po všetkých tých prebdených nociach cítil až príliš unavený. Zhasol svetlo a snažil sa zaspať. Po dlhej dobe, od kedy sa to všetko odohralo a on musel zabiť vlastnú ženu, prišiel spánok takmer okamžite. Dokonca ho netrápili ani sny v ktorých sa tá hrozná noc odohrávala znova a znova a on to nemohol zastaviť. Veľké dažďové kvapky narážali do strechy motorestu, na parkovisku a chodníkoch tvorili občasné kaluže, pršať prestalo až nad ránom. Dážď vystriedala hmla a Bobby pri pohľade z okna iba trpko skonštatoval, že sa cíti už ako doma. Po krátkom pohľade do zrkadla sa rozhodol konečne oholiť, zarastená brada mu na dôveryhodnosti dvakrát nepridávala. Po raňajkách zaparkoval pred Amyným domom.
„Dobrý deň, pani Smithová?“
Žena okolo tridsiatky sa na Bobbyho milo usmiala „Dobrý, volám sa Amy... a nie som pani. Ako vám môžem pomôcť. Vás som tu ešte nevidela, nie ste miestny, že?“
„Nie, posiela ma William Green.“
Žena zvážnela a odstúpila od dverí „poďte ďalej.“

„Takže... predpokladám, že ste tu kvôli Jimovi.“
„Áno, poznal som ho a keď mi povedali čo sa mu stalo... ten kňaz spomenul, že pred tým ako ho zabili za vami často chodieval“ zahľadel sa na ženu pri okne a premýšľal nad spojitosťami medzi ňou a prípadmi. Okrem toho, bola tu ešte možnosť, že kňaz ju navštevoval z iných dôvodov, musel uznať, ani by mu nič z toho nezazlieval. Bola veľmi pekná. Postupne zostrihané blond vlasy dopĺňala bledšia pokožka, modré oči a pekne tvarované pery. Nevedel prečo ale v mysli sa mu vynorila spomienka na mramorových anjelov.
„Hľadal odpovede.“
„Odpovede na čo?“
„Myslel si, že do Sprin Creek prišiel diabol“ otočila sa k Bobbymu a čakala ako zareaguje „čím myslíte, že sa živím?“
Bobby sa poobzeral okolo seba, už predtým si všimol veľké sklené nádoby s bylinkami namočenými v alkohole a ich typická vôňa sa nedala s ničím pomýliť. Tiež ho zaujal strieborný náramok na jej ruke, už predtým ho videl, v knihách ktoré teraz celé noci študoval. Po jeho obvode sa nachádzali symboly, ktoré mali podľa jednej starej legendy majiteľa ochrániť od choroby a uhranutia, jeden z predmetov bielej mágie, ale on pochyboval, že je to niečo viac než obyčajný náramok.
„Predpokladám, že... .“
„Pracujem na personálnom oddelení“ usmiala sa „ale viem čo ste chcel povedať a v podstate máte pravdu, zberám byliny a ak ku mne niekto príde snažím sa pomôcť. Neviem či mi budete veriť, ale viem vycítiť prítomnosť...“ zarazila sa a pokrútila hlavou „vlastne ani ja si to neviem poriadne vysvetliť. Pre niečo sa trápite a toho kňaza ste nepoznali.“
Bobby neveriacky pozeral na ženu pred sebou „možno, otázkou je či mi chcete pomôcť.“
„Jim za mnou prvý krát prišiel kvôli Benovi Howardovi, tvrdil, že zo strechy kostola sám neskočil. Vlastne, že takto vôbec nezomrel.“
„Prečo s tým išiel za vami? Nehovoril vám, že niečo videl?“
„Pretože nikto iný by mu neveril a po tom čo mi povedal som zo začiatku neverila ani ja. Dúfala som, že to nie je pravda, ale po tom všetkom... To telo bolo pri kostol iba prenesené.“
„Ako to, že na to nikto neprišiel, museli tam predsa nájsť nejaké stopy.“
„Nenašli“ pokrútila hlavou a začala sa hrať s náramkom „hovoril, že vie kto mu to urobil, ale zo začiatku sa mi nezdôveril so všetkým. Presviedčala som ho, ale nič z toho nepomohlo. Znovu prišiel o niekoľko dní. Bol vystrašený, tak som mu dala jeden prívesok, na ochranu a aj ja som začala pátrať.“
„Ale on je mŕtvy a s ním ďalší traja ľudia.“
„To je iba začiatok“ smutne sklonila hlavu „ak to nikto nezastaví bude ešte horšie.“
„Aký prívesok ste mu vlastne dala?“
„Bol na ochranu.... proti posadnutiu, akýsi zámok. Nezvesil ho z krku. Keď ho našli stále ho mal.“
„Tie ďalšie obete, chápem prečo to chcelo zastaviť Jima, ale v niečom to pokračuje a vy viete prečo.“
„Nie neviem, takže vy tomu veríte, hovoríme tu o posadnutí... .“
„Hovoríme tu o démonoch.“ Bobby okamžite spozornel, s lampou na stole sa začalo niečo diať. Zrazu žiarovka praskla a zadné dvere vyleteli zo svojho miesta a rozlomené na polovicu dopadli na dlážku priamo pred Bobbyho. Vytiahol fľašku so svätenou vodou.
„Amy drž sa pri mne!“
Z hmly vystúpil vysoký muž a zastavil na prahu kde ešte pred chvíľou stáli dvere. Pomaly kráčal smerom k dvojici. Rovnaké čierne oči a zlovestný úsmev ako keď videl naposledy svoju ženu. Myslel iba na jediné, ako dostať preč Amy. Ustupoval ku dverám, ktoré viedli na chodbu.
„Nie tak rýchlo, obávam sa, že ju z tadiaľto nedostaneš, potrebujem ju. Síce si mi tak trochu prekazil plány...“ démon pokrčil plecami a jedným pohybom ruky dvere uzamkol „budem to musieť urobiť skôr ako som predpokladal. „Všimol si fľaše, ktorú Bobby držal v ruke, usmial sa „takže lovec.“
„Ak ti išlo od začiatku o ňu, prečo tie ostatné vraždy?“
„Iba príprava“ odsekol a znova postúpil o niekoľko krokov dopredu, keď pred sebou zbadal koberec zastavil, rovnako ako pri dverách ho pohybom ruky odsunul stranou „nie je tam, takže si sa nestihol prichystať, to bola chyba,“
„Nie až taká ako to že si sem prišiel bastard.“
Bobby oblial démona svätenou vodou, ale ten sa mu v tom ani nepokúšal zabrániť, z úst sa vyvalil čierny dym a súčasne s dopadom mužovho tela na podlahu pohltil Amy. Keď sa znova stratil v jej vnútri už to nebola ona. Pohľad čiernych očí Bobbyho prebodával čírim opovrhnutím a nenávisťou. Démon vedel, že lovcovi zostala iba zanedbateľná trocha svätenej vody, ktorou ho určite nezastaví. Amy sa spokojne usmiala, tento raz boli jej oči ako predtým, ale na Bobbyho pôsobili inak, všetky jej pohyby, výraz tváre boli iba odrazom zla, ktoré ju ovládalo. Nemohol z nej odtrhnúť pohľad, zachytil slabý pohyb, muž ktorý bol doteraz démonom posadnutý zachrapčal a snažil sa posadiť. Cítil neutíchajúcu bolesť, zdalo sa mu, že všetky kosti v tele má dolámané a z úst mu na zem kvapkala krv. Z posledných síl sa obrátil na lovca „zastavte to.“
„Aké dojemné“ Amy upriamila pozornosť na muža ležiaceho pri Bobbym, začal kričať a jeho krik sa miešal so zvukmi praskajúcich kostí v lebke. Po chvíli sa mužove oči zaliali krvou a on naposledy vydýchol. Bobby nemohol nič robiť, zatiaľ sa dostal bližšie k východu a rozbehol sa von do tmy. Dobehol až k zaparkovanému autu keď sa za ním objavila Amy. Hmla vznášajúca sa nad mestom tomuto všetkému dodávala ešte desivejšiu atmosféru.
„Vidíš Bobby, ani jeho si nedokázal zachrániť,“ hovorila zvláštnym pomalým a tichým hlasom „ale máš pravdu, aj tak by zomrel, jeho telo bolo príliš poškodené,“ usmiala sa „na rozdieľ od tvojej manželky, ona to mohla prežiť.“
Bobby vytiahol zbraň a namieril na démona, ale ten sa na tom iba bavil. „Ešte si to nepochopil? Týmto ma nezastavíš a ani to neurobíš, nie, nechceš predsa ublížiť Amy.“
Vytrhla mu zbraň z ruky, ale Bobby na nič nečakal do tváre jej vyšplechol zbytok svätenej vody. Získal čas, stihol naštartovať auto a vyraziť preč.
Amyne oči sa zaliali a znova mali čiernu farbu „ na teba mám čas, neboj sa neujdeš mi, nájdem si ťa iba musím najskôr vybaviť niečo iné.“ Jej postava zmizla v hmle akoby tam pred tým ani nestála.
Bobby pozeral do spätného zrkadielka, niečo mu nesedelo, démon ho nechal iba tak odísť. Spomalil a vystúpil, pred ním sa nachádzala budova márnice. Poobzeral sa po okolí, zo zadného sedadla zobral tašku a prehodil si ju cez plece. Už vedel ako démona zastaviť... .

O päť hodín neskôr
„Rád ťa znovu vidím, už som si myslel, že neprídeš, to by bola naozaj škoda.“
„Tá tvoja irónia v hlase...,“ pokrútila hlavou „ ...všetci lovci sú rovnaký.“
Zelené chodby márnice boli osvetlené žiarivkami a všetkému dodávali odporný zeleno-žltý nádych. Celá budova bola vyprázdnená, ale Bobby vedel, že políciu nikto volať nebude, pretože sa stávali rôzne súrne prípady a vtedy tu niekto zostával pracovať až do noci. Strážnika, ktorý to tu mal na starosti zviazal a zamkol v jednej z miestností. Bobby stál pri veľkom kovovom stole a za sebou mal ďalšie dvere. Amy vstúpila do miestnosti, pričom si očami prešla celú podlahu aj strop, ale žiadna diablova pasca tam nebola.
„Nie som hlúpa, takže čo si si pre mňa pripravil?“ démon sa zhlboka nadýchol a pokračoval „mimochodom pozdravuje ťa Gabriel.“
„Čo si mu spravila?“ Bobbyho oči sa zúžili a pohľad plný nenávisti venoval iba Amy.
„Prečo si myslíš, že som ťa pred tým domom nezastavila?“ vzdychla si a na tvári sa jej objavil široký úsmev „Gabriel, vždy bol tak ... zapálený pre vec, áno to je to správne slovo. Nevedel, že som to ja, kto vraždí v tomto meste, inak by ťa sem neposielal. Ani tebe nepovedal všetko, že? Čím kedysi bol, nie, to si nechával vždy pre seba.“
„Suka!“ Bobby zobral do ruky pušku, ktorú si pripravil už pred tým „tu ma máš, alebo ma chceš unudiť na smrť tými tvojimi kecami?“
Démon zamkol dvoje dverí, ktoré viedli z pitevne, jedny za sebou a druhé za Bobbyho chrbtom. Lovec vytiahol z bundy nenápadnú čiernu krabičku veľkosti mobilu a podržal, jedno z tlačidiel. Z chodby sa ozval zvláštny šum, kvapky vody narážali do stien a stekali k podlahe. Démon si až teraz uvedomil čo Bobby spravil.
„Tieto protipožiarne opatrenia vo verejných budovách... asi nedúfaš, že je to iba obyčajná voda.“
Chcel spustiť aj ostatné, ktoré sa nachádzali v miestnostiach... okrem jednej ku ktorej viedli práve dvere za Bobbym, nestihol. Amy zvraštila obočie a odhodila ho cez pitevný stôl spínač mu vyletel z rúk. Bol práve na dosah od pripraveného vedra s vodou. Od démona s Amynou podobou stúpala para a on sa v bolestiach krčil uprostred miestnosti. Na chvíľu ju zastavil, vyskočil na stôl a zapaľovačom spustil prúd svätenej vody, démon sa začal metať ešte viac, vedy Bobby prestrelil zámok a otvoril zamknuté dvere. Amy kľačala na kolenách a so zaťatými zubami pozorovala lovca ako pomaly prechádza do suchej miestnosti. Vedela čo to pre ňu znamená, na podlahe za dverami videla diablovu pascu. Cez chodbu preč nemohla a na mieste ostať tiež nie, žiadne okná ani iná možnosť úniku. V bolestiach sa postavila a kráčala dopredu, na lovcovej tvári videla iba spokojnosť, ale ona bola pripravená, tak ľahko ju nedostane. Vstúpila do stredu nakresleného obrazcu a s pokojom hľadela na Bobbyho.
„Myslíš si, že si vyhral... ani nevieš ako si sa prepočítal. Peklo je miesto kde som sa nikdy nechcela vrátiť, ale pôjdem tam s radosťou ak so sebou môžem zobrať túto suku. Čaká ju niečo oveľa horšie než tvoju manželku. Ona je médium, je so mnou previazaná inak ako všetci predchádzajúci.“ Démon vytiahol nôž a čepeľou si porezal ruku „Stačí ak ju zabijem a urobím to, skôr než otvoríš ústa.... takže, čítaj.“ Posmešný tón hlasu sa zarýval Bobbymu až pod kožu. Nemohol sa ubrániť spomienke na svoju ženu, bodavá bolesť zasiahla jeho srdce až sa zdala byť niečím fyzickým, rozmýšľal čo urobí aby zabránil smrti ďalšej nevinnej obete tohto zla, ktoré mu už zobralo príliš veľa. Pred očami sa mu mihali obrazy mramorových anjelov, nemohol to urobiť, jednoducho nemohol.
„Ak ten kruh neprerušíš, vrazím jej to do srdca.“ Démon v Amynom tele sa hral s lesklou čepeľou a Bobbymu nezostávalo nič iné iba sa rozhodnúť, rozhodnúť aj za Amy. Pomaly sa približoval ku kruhu. Zohol sa a chcel prerušiť celistvosť diablovej pasce.
„Nie Bobby, nerob to, nič tým nedosiahneš, to predsa vieš, ona zomrie a démon zabije aj teba.“ Hlas, ktorý vychádzal niekde spoza Amy bol nekompromisný a tvrdý, Bobby ho spoznal a nielen on. Amy sa otočila na prichádzajúceho, šok v tvári nedokázala zakryť a vtedy do nej Bobby vrazil, pažbou pušky jej vyrazil dych a nôž sa spolu s ňou zosunul na zem k jej nohám. Stačila ho zachytiť už iba za čepeľ a tá jej ľahko prešla rukou, rana začala krvácať, lenže Bobby držal jej poslednú nádej na záchranu. Gabriel už odriekaval posledné slová latinského textu a o chvíľu sa z Amyných úst vyvalil prúd čierneho dymu, ktorý prešiel cez pascu. Bol nenávratne uväznený tam kam patril. Amy objala Bobbyho a po tvári je tiekli slzy, pre ňu sa konečne táto nočná mora skončila, opäť to bola ona kto ovláda jej vlastné telo. Bobby sa obrátil na neznámeho „Gabriel? Hovorila, že ťa dostala.“
Vysoký muž iba prikývol a jeho modré oči boli znovu rovnako neprístupné ako predtým, bez jediného slova sa otočil a odkráčal von z miestnosti.

O dva dni neskôr
Bobby sedel za stolom, pretrel si oči a pozrel na hodinky. Boli skoro tri hodiny v noci. Rezignovane zatvoril spis, ktorý práve prechádzal. Nezodpovedané otázky na ktoré sa pokúšal nájsť odpovede boli ako prízraky z minulosti, vynárali sa do povedomia so stále väčšou naliehavosťou. Prvý krát poslal do pekla jedného z tých parchantov mal by byť spokojný, ale nebol. Celý ten prípad bol stále otvorený, ani Amy mu nemohla dať všetky informácie, hoci sa dozvedel podstatne viac ako vedel na začiatku. Zvláštne na tom všetkom bolo aj to, že Gabriel zmizol, nikde ho nemohol nájsť, akoby sa prepadol pod zem. Ten démon si myslel, že ho zabil, ako potom prežil. Oprel sa lakťami o ťažký dubový stôl a pozoroval dohorievajúce uhlíky v kozube, keď mu zrazu zazvonil mobil, na display sa neobjavilo žiadne číslo iba neznámi hovor. Zodvihol ho a bez slova počúval Gabrielov hlas.
„Bobby, niekoho za tebou posielam, nejaký John Winchester, príde zajtra.“
„Čože?! Chcem sa s tebou porozprávať, nikde ťa nemôžem nájsť a .... .“
Hovor sa prerušil. Bobby vedel, že Gabriela už nenájde, zamietol po sebe všetky stopy, cítil ako v ňom narastá hnev, odhodil mobil do steny. Lovec pozeral ako sa jeho časti rozleteli po podlahe a to ho trochu upokojilo.
Ráno bolo znova slnečné po hmle predchádzajúcich dní nezostal ani najmenší náznak. Niekto zaklopal na vchodové dvere, Bobby ho už čakal, za dverami stál tmavovlasý muž v koženej bunde a za ním parkovala čierna Impala.... .
The End

Prvá poviedka o Bobbym!! Naozaj úžasná myšlienka a opis Bobbyho ešte predtým, ako sa stal lovcom, ako sa vlastne učil, no wow Bolo mi ho naozaj ľúto, ako došiel o manželku, čo démon využil a použil to proti nemu, keď bol v Amy.
Amy mi bola od prvého momentu sympatická a vydýchla som si, keď prežila.
Veľkou záhadou je pre mňa Gabriel. Bol to Anjel, nie? Len v tele človeka....
Príbeh, zápletka a zaujímavý koniec, bolo to naozaj super napísané, skladám ti poklonu
Veľmi sa mi tvoja poviedka páčila a hneď som si Bobbyho obľúbila ešte viac ako doteraz. Poodhalila si nám kúsok jeho duše, diki moc

Tini, prvý koment na In too deep, som veľmi happy. Skáčem od radosti, naozaj si ma veľmi potešila. Ja som ten prípad Bobbyho zámerne nenechala tak úplne vyriešiť, som rada, že Amy ti prišla sympatická. Ten Gabriel, aj som rozmýšľala, že keď mu dám také meno bude to evokovať anjela, ale nechala som ho takého záhadného až do konca a možno ešte niečo o ňom aj Bobbym napíšem. Ďakujem, naozaj.

No teraz som ja ešte o nich niečo napíšeš?? Juhuuuu Sa teším už teraz.
Si ty ale záhadná ako celý Gabriel Nemáš za čo ďakovať, naozaj je to skvelá poviedka

Renáta tak som si konecne precitala tvoje dielko bolo super moc sa mi pacilo konecne poviedka o Bobbym. Bola super ako sa vracias k smrti jeho zeny a to v tej marnici no Wau klobuk dole . a ten gabriel a ta Amy ja nemam slov skvela poviedka uz sa tesim na dalsie

Na začátek ti skládám velkou poklonu za úžasnou povídku o Bobbym! Ještě jsem nečetla žádnou co by se zabívala jím, jak se dostal k lovu a o jeho začátcích. Moc se ti povedla! Teprve až při čtení jsem si začala uvědomovat, že vlastně proto toho Bobby tolik o démonech věděl, když ho kluci poprvé navštívili, vždyť to oni mu zabili manželku! Gabriel byl opravdu záhadná postava a jestli se k němu někdy v budoucnu vrátíš budu jen ráda. Přišlo mi, že ani nebyl lovec, ale možná tak trochu anděl (když už se jimi teď SN jen hemží) nebo třeba duch nějakého lovce, který pomáhal ostatním... Prostě parádní povídka, moc se těším na další tvoji tvorbu!

Ďakujem.

Úžasné. Toto je vlastne prvá poviedka, ktorú som čítala a bola venovaná Bobbymu. Je skvelá a veľmi sa mi páčilo ako si to pekne opísala. Bobbyho pocity a tie sošky anjelikov a nakoniec ten telefonát, že má čakať Johna Nádhera. Je skvelé vedieť ako asi Bobby začínal s lovom a táto predstava sa mi páči

Ďakujem Zizi, som rada, že sa ti poviedka páčila.

renáta: Moc se mi Tvá povídka líbí Povídek o Bobbym není moc, o to více jí oceňuji A hlavně teď, kdy se nám do spn Bobby zase vrátil. Mám toho chlapíka docela ráda... A přesně to mi v spn chybí. Myslím, že by se našlo dost materiálu na nějaké epky, které by nám osvětlily Bobbyho život. Je to ještě dost neprobádané území, ale rozhodně by to nebylo od věci. Takže ještě jednou díky

Renáta: moc hezká povídka, a mám radost za Bobíska, tahle část jejich "seznámení" (Bobby/John), byla tak trochu opomenuta, takže jsi tzv. vyplnila "díru"
I ostatní tvé povídky se mi moc líbí