„Bobby mi povedal o Road House, o Ashovi, o všetkých lovcoch, o tvojej smrti Sam,“ nedokázala držať slzy. Kvapka za kvapkou si hľadali cestu po jej hebkom líci a padali z brady do tmy pod barom. „Vravel, že si mŕtvi a že o mame nič nevie. Že telo s Deanom nenašli, ale to ešte nič neznamená,“ prisunula si stoličku a rozprávala ďalej. Už dávno túžila niekomu povedať, čo ju trápi. Čo ju bolí. Ale komu? Nikto by ju nepochopil lepšie ako títo dvaja lovci.
„Myslela som si, že sa zbláznim od strachu, že možno už nezostal nikto, kto by mi rozumel. Nikto okrem Bobbyho. Myšlienka na Ellen bola hrozná. Nedokázala som bdieť a ani spať a za pár dní, keď už som bola na úplnom dne zazvonil telefón. Bola to Ellen. Mama. Dlho sme sa rozprávali a napokon na pár dní prišla a bývala so mnou. Povedala mi o pekelnej bráne, o tebe Sam a tiež o tvojej dohode Dean. O Azazelovi a love na lovcov. Môj strach sa zdvojnásobil a ja som už na temnú stranu ani nemyslela, pretože som nechcela zomrieť. Vo dne v noci som sa však nedokázala prestať báť o vás, o lovcov, proti ktorým stálo samé peklo. Už keď som bola malá bolo príliš veľa zlého na svete a tak málo odvážnych bojovníkov. Ellen nezostala dlho. Odišla a ja som jej prisahala, že sa mi nič nestane. Že už nelovím. No napriek tomu som sa v noci často strhávala zo sna celá mokrá. Stále som mala pocit, že aj keď som vzdala život, ktorý som žila predtým, že si ma niečo nájde. Počítala som minúty, ktoré mi zostávali, ale nič sa nestalo. Nikto neprišiel a časom som si uvedomila, že som sa bála zbytočne. Bola som len rybičkou v mori. A tak som tu. Dnes tu žijem, pracujem a snažím sa nepozerať správy v ktorých sú stále nejaké nevysvetliteľné vraždy. To je môj príbeh,“ povzdychla si, voľnou rukou si odsunula vlasy z tváre a vzdychla. Pohľadom prešla z Deana na Sama a čakala, že po jej výstupe začnú rozprávať svoj príbeh oni. Ale obaja mlčali.
„Myslím, že ste na rade,“ prehovorila napokon.
„Hmm môžeš nám dať ešte jedno pivo?“ spýtal sa Dean akoby jej otázku vôbec nepočul.
„Ou jasné, ja som sa už vyspovedala, takže teraz budeme ticho sedieť pri pive. Skvelé, hneď to bude,“ odvrkla nahnevane a podala mužom ďalšie pivá.
„Nie Jo. Neber to osobne, ale stalo sa toho toľko, že ani neviem, kde by sme mali začať,“ snažil sa ju uchlácholiť Sam.
„Alebo možno sa stalo aj niečo o čom hovoriť nechceme,“ dodal Dean. Hlasy v jeho hlave sa zrazu opäť vynorili a on skúmavým pohľadom prezrel fľašu piva.
„Nežiadam detailnú správu. Ak nechcete nechajme to tak. Len ma zaujímalo, čo ste robili celý ten čas,“ snažila sa nasmerovať rozhovor späť. Nečakala však Deanovu reakciu. Prudko vstal, položil na bar nedopitú fľašu a nahnevane spustil.
„O čo ti ide? Máme sa ti tu teraz spovedať? Máme ti rozprávať aké úžasné chvíle sme prežili za tie dva roky čo sme sa nevideli?“ Jo a Sam upreli na Deana nechápavé pohľady a potom sa pozreli jeden na druhého. Nevedeli, čo spôsobilo v Deanovi takú zmenu. Jednoducho vybuchol a neprestával kričať.
„ Mám ti tu začať opisovať ako skvelo som sa cítil, keď Sam zmizol? Alebo ako som sa pozeral na jeho nehybné mŕtve telo ležiace na starej posteli? Mám ti tu vyliať svoje srdce a povedať ako úžasne bozkáva križovatková démonka? Aké príjemné chvíle som prežíval posledný rok svojho života? Ako nádherne bolo v pekle? Vieš vôbec, že tam nie sú kotlíky s gulášom a že démoni nemajú rohy a vidly? Vravela si, že sa v noci strhávaš zo spánku a ver mi, že tým pádom tieto príbehy počuť naozaj nechceš. Zostaň radšej v neznáme. V bezpečí a nesnaž sa pochopiť náš život. Bude to tak lepšie. Možno na chvíľu zostaneš v bezpečí. Aj keď nie nadlho, ale ani to, že sme rozpútali Apokalypsu. Tú skutočnú Apokalypsu, o ktorej si možno čítala v biblií, naozaj vedieť nechceš. Jednoducho si zalez niekam do zapadákova, usaď sa a užívaj si každú minútu, pretože zajtrajšok možno nebude. Svet sa zmenil a ja tiež. A nikoho do toho nič nie je. Nie som povinný sa tu spovedať,“ Dean nahnevane otvoril dvere a vybehol z baru. V hlave mu stále vírili obrazy nevinných, ktorí zomreli ich pričinením. Nešlo to nijako potlačiť. Vedel, že šanca utopiť spomienky v alkohole je takmer nulová. Po prvé jediný bar v malom meste práve opustil a po druhé kľúče od Impaly mal Sam a teda ani do kufra sa nedostane. Dean sa nahnevane vydal pešo kamsi do neznáma. Kráčal po chodníku. Vonku už bola tma a ulicu osvetľovalo len tlmené svetlo pouličných lámp. Vzduch bol chladný a z úst sa mu parilo. No napriek tomu kráčal stále ďalej. Na sebe mal len košeľu, pretože v návale hnevu si ju zabudol zobrať z auta. Myslel si, že skočí len na drink do baru, nečakal, že bude musieť kráčať koncom novembra ulicou neznámeho mesta. Celé telo sa mu triaslo zimou. Mráz mu prestupoval až do hĺbky kostí a po niekoľkých minútach zreteľne počul ako mu cvakajú zuby. Chlad mal však aj pozitívne účinky. Ako sa vraví, Dean sa šiel schladiť a studený vzduch tomu napomáhal. Postupne sa jeho výčitky a hnev zo samého seba zmiernili a Dean začal opäť vnímať svet navôkol. Začal si uvedomovať svoj nepríčetný krik na Jo v bare. Vedel, že si to nezaslúžila, ale neovládol sa. Stále sa ho niekto pýtal ako sa cíti, či je v poriadku a jednoducho ho to už vytočilo.
Dean zastavil pri svetelnom nápise „Motel Broken Heart“. Prevrátil oči, pretože nechápal ako môže niekto pomenovať motel takýmto názvom, ale bolo mu to celkom jedno. Bola mu zima a budova pred ním ponúkala útočisko a teplo. Ubytoval sa a hneď ako vošiel umrznutý do izby, zavítal do sprchy. Bol unavený s celého dňa a z myšlienky na nedávne udalosti sa mu robilo zle. Doslova sa mu dvíhal žalúdok. Najhoršie na tom všetkom bolo, že sa mu robilo zle z neho samého. Ako tak stál pod prúdom horúcej vody, zožieral sa myšlienkou, že zlyhal. Nezaslúžil si, aby ho vytiahli z pekla. Mal ho tam Boh nechať zhniť. Nezaslúžil si dýchať čerstvý vzduch, jesť chutné jedlo, spať v posteli, či počúvať obľúbenú hudbu. Veď predsa zlyhal na plnej čiare a ešte aj po smrti spôsobil viac škody ako osohu. Najhorší pocit bol ten, že sklamal Sama. Nechal ho tu bojovať na vlastnú päsť a teraz mu anjeli vyčítali aký spôsob si na to zvolil. Ba čo viac, on sám mu to zo začiatku zazlieval. Mal pocit, že sklamal úplne všetkých koho mohol. Dokonca aj sám seba ak to ešte bolo možné.
Zničený vyšiel zo sprchy a zaliezol do perín. Po chvíli zaspal.
Sam sa po Deanovom výstupe spamätal ako prvý. Nemienil ho nasledovať. Vedel, že aj tak by jeho prítomnosť bola nechcená. Snažil sa Jo vysvetliť bratove správanie. Snažil sa aspoň čiastočne napraviť, čo Dean pokazil a poskytnúť jej základné informácie o tom, čo všetko zažili. Asi po hodine, keď už zo spoločného rozhovoru cítil, že je všetko aspoň ako-tak v poriadku, ospravedlnil sa, že je veľmi unavený a šiel hľadať Deana.
„Choď stále rovno. Na konci ulice je motel. Vonku je o takomto čase už dosť zima, takže myslím, že by si ho tam mohol nájsť,“ usmiala sa Jo a vyprevadila Sama.
„Vďaka,“ objal ju na rozlúčku a nasadol do čierneho Chevrolletu.
Sam našiel Deana veľmi rýchlo. Jo mala pravdu, bol v motely na konci ulice a čo viac, zapísal sa ako Dean Winchester + 1. To Sama potešilo ešte viac, pretože recepčný nerobil problémy a keď si overil, že sú bratia, bez odporu mu podal kľúč od izby. Keď Sam vošiel do izby Dean už hlasno chrápal. Nesnažil sa ho zobudiť, len sa tíško osprchoval a ľahol si spať.
***
Ráno sa Sam zobudil prvý. Vonku sa husté tmavé mraky skláňali k zemi a vzduch bol nepríjemne studený. Len akýsi malý ranný vták sedel za oknom na konári a vyspevoval. Sam sa na jeho nepríjemný škrek zobudil a už nemohol zaspať. Všimol si však, že Dean ešte stále tvrdo spí. Hodiny ukazovali 9:00. Sam vstal a kým sa Dean prebudil absolvoval sprchu.
„Sam vylez odtiaľ aj ja sa chcem osprchovať,“ ozvalo sa búchanie na dvere kúpeľne. Namiesto odpovede sa však otvorili dvere.
„Dobré ráno,“ provokoval Sam.
„Dobré,“ odvetil Dean a zmizol za zatvorenými dverami kúpeľne. Keď sa pod prúdom vody dostatočne prebudil, spomenul si na predchádzajúcu noc. Vyšiel z kúpeľne a nešťastným výrazom v tvári a so smutným hlasom sa spýtal brata.
„Sam? Ja som na ňu kričal že? Bol som odporný.“
„No príjemný si zrovna nebol. Čo to do teba vlastne vošlo?“ spýtal sa starostlivo Sam.
„Ja neviem. Asi som proste vybuchol a to v dosť nevhodnú chvíľu,“ ospravedlňoval svoje správanie Dean. Sam však vedel, že Dean je sa v noci opäť obrnil a uzavrel do nedobytnej ulity, ktorú už zasa neprelomí.
„Si pripravený vyraziť na cestu?“ zmenil tému Sam a bral tašky, ktoré ležali nepohnuté na podlahe pri dverách, kam ich večer položili.
„Vypadnime odtiaľto,“ vyhŕkol zo seba starší lovec a potom dodal, „ale ešte sa zastavíme v bare. Dlhujem niekomu vysvetlenie a ospravedlnenie.“
Nasadli do auta a Dean zastavil pri bare. Vošiel dnu, no nikto tam nebol. Podišiel až k baru, ale miestnosť bola prázdna. Len s jukeboxu tíško hrala známa skladba. „Reo Speedwagon- Can't Fight This Feeling“ Táto pieseň mu utkvela v pamäti. Vedel, že osoba, ktorú hľadá, tam niekde musí byť.
„Nemusel si sem chodiť,“ oslovil ho niekto spoza chrbta.
Dean sa prudko otočil, ale už podľa hlasu presne vedel, že našiel koho hľadal.
„Ale áno musel Jo.“ Stála v kúte miestnosti a utierala stôl mokrou handrou. „Vieš, ja dlhujem ti ospravedlnenie.“
„Nedlhuješ mi vôbec nič. Mal si pravdu. Nemusíš sa mi spovedať. Sme teoreticky cudzí ľudia,“ rozprávala dotknuto aj keď v skutočnosti sa na muža pred sebou nehnevala.
„Nie. Chcem sa ti ospravedlniť. Choval som sa ako idiot a sám neviem, čo to do mňa vošlo. Po dlhej dobe sme sa stretli a ja som na teba bez dôvodu vyletel. Mrzí ma to. Tie posledné roky boli dosť chaotické a včera som sem prišiel so zámienkou, že sa opijem a nečakal som, že tu stretnem niekoho známeho a už vôbec nie teba,“ ako sa Dean snažil vykoktať svoju obhajobu, Jo položila handru na stôl a pomaly sa k nemu približovala. Poznala ho síce dosť málo, ale vedela, že je to maximálne ospravedlnenie, ktoré môže od tohto muža očakávať. Vlastne on prekonal aj ten maximum. Objala ho a nevravela nič.
„Si pre mňa ako sestra a vždy budeš,“ dodal tíško.
Jo sa od neho odtiahla a s úsmevom na perách sa mu pozrela do očí.
„Máš odpustené. Len mi sľúb, že nabudúce ma aspoň pohľadom upozorníš, než začneš robiť scény,“ smiala sa. Dean si uvedomil, že má pravdu a zasmial sa s ňou. Rozlúčili sa a vyšli von. Po dlhej dobe Dean s čistým svedomím a úprimným úsmevom nasadol do Impaly a s bratom sa vydal na dlhú cestu do neznáma.
THE END
Domov 
Stránka 
pekne si opísala aj to ako za ten čas zila Jo a ako uz nechcela lovit. a ten koniec ako sa jej Dean prišiel ospravedlnit a povedal jej ze je pre neho ako sestra to bolo také milé 
