Tretie stretnutie

Sľuby sa vraj majú plniť na Vianoce a už je aj po Popolcovej strede, takže s oneskorením, ale predsa, posledná sľúbená poviedka.







Tiché predpoludnie v neudržiavanom dome pri šrotovisku na okraji mesta v Južnej Dakote rušilo občasné praskanie starého dreva. Na obyvačkovom okne sa vytrvalá mucha nepresvedčivo snažila predstierať, že túži po slobode za špinavým sklom. Narážala do okna potichu, len tak, pre efekt, aby jej kolegyne vonku neprišli na to, že našla bezplatné ubytovanie s nepravidelnou stravou pre jednu muchu domovú, ktorá vie, kedy dať pokoj. Z kuchyne do obývačky doliehalo nezrozumiteľné mumlanie, ukončené pomerne hlasným nárazom dvoch kusov plastu o seba. Bobby dotelefonoval a priroloval na vozíčku do izby.
„Kde máš brata?“
Sam nezdvihol hlavu od rozčítanej knihy. „Vonku, uťahuje sviečky.“
Domáci pán sa poškrabal pod šiltovkou. „Buď taký láskavý a ...“ Zvyšok vety si ušetril, pretože buchli vchodové dvere, Dean si utieral zaolejované ruky do špinavej handry. „Máme ešte pivo?“
„V chladničke,“ vozík sa pohol naznačeným smerom, jeho majiteľ nemal najlepšiu náladu. „Za tie roky, čo máš auto, si sa mohol naučiť ako pritiahnuť sviečku a nezašpiniť sa.“
„Sviečku? Vymieňal som olej.“
Namrzený pohľad spod šiltovky šľahol opačným smerom, Sam pohrúžený do imaginárneho sveta, rozpačito mykol plecom, pre neho údržba vozidla začínala a končila zástavkou na pumpe. Bobby ohľaduplne počkal, kým starší Winchester stiahol na dúšok tretinu fľaše a vyrukoval s nepríjemnou novinkou. „Mám pre vás prípad.“ Stará šiltovka pristála svojmu pánovi na korení nosa. „Nebude sa ti páčiť.“
Dean položil pivo na stôl. „O čo ide?“ Sam zvedavo zdvihol hlavu.
„V Atkinsone dnes démoni obsadili útulok pre duševne chorých bezdomovcov, tridsať päť ľudí, možno viac, je odrezaných od sveta. Lovci v dosahu sa zbierajú aby pomohli.“
Zelenooký lovec zdvihol obočie v nemej otázke – kde je háčik?
Bobbyho hlas zaškrípal viac ako obvykle. „Akciu organizuje Philip Morris.“
„Mal si pravdu, nepáči sa mi,“ muža na vozíku Deanov ľadový tón neprekvapil, jeho mladšieho brata áno.
„Kto je Philip Morris?“
„Šibnutý fanatik.“
„Dean,“ Bobbyho výraz bol protichodnou zmesou odhodlania a nevôle, „potrebuje každého, koho môže zohnať. Vie, že ste voľní a že ste blízko.“
„Nie,“ starší Winchester obrátil svoju pozornosť k pivu.
„Nie?“ Sam vyvalil oči, jeho brat skutočne práve odmietol príležitosť odľahčiť svetu o pár démonov?
Bobby s takouto reakciou rátal, mal pripravené argumenty. „Viem, čo si o ňom myslíš, synak, ale tu ide o lov. Keby som mohol,“ udrel do rúčky vozíka pre invalidov, „išiel by som sám.
„Viem, ale ... nie.“
„Prečo?“
„Poznáš Philipa, Bobby. Ak sa k nemu donieslo, že Sam ...,“ pozrel na mladšieho brata a opravil sa. „Že sme sa zaplietli do spustenia apokalypsy ... Nemám ho rád, ale nechcem ho zastreliť.“
„To ťa nemusí trápiť, Philip neverí, že koniec sveta je na dosah. Jeho viera v Pána je neotrasiteľná.“
„Nestavím svoj zadok na silu jeho viery.“
„Nemusíš, horúce hlavy už vychladli. Reči, že vy dvaja ste zodpovední za apokalypsu utíchli, potom čo ...“
„Potom čo?“
„Potom, ako vás dvoch ľudia videli živých a zdravých, keď tí chytráci, ktorí si vás zmýlili s terčom, rozchýrili, že už ste po smrti.“ Bratia si vymenili znechutené úškrny.
„Vaša úloha v celom tomto ... svinstve,“ muž na vozíčku urobil neurčitý pohyb zahŕňajúci kontinent a priľahlé okolie, „sa týmto posunula do sivej zóny. Na vašej stope nie je žiadny tieň.“
„Na čo je dobré jedno blbé zastrelenie,“ Dean zdvihol fľašu ako na prípitok.
„Pokojne sa môžete pridať k Philipovi.“
„Bobby,“ Dean sa otočil k starému priateľovi tvárou, aby zdôraznil svoje odmietnutie, „nie.“
Skúsený obchodník ešte nevystrieľal všetky náboje. „Mimochodom, zaplatí vám.“
„Nie.“
„Dean, nemusím ti pripomínať, že v poslednom čase mi obchod nejde tak, ako by som chcel, vy dvaja máte tiež prázdne vrecká. Morris ponúka pre každého dve tisícky za pár hodín práce, ktorú inak robíte zadarmo.“
„Nie,“ fľaša so zvyškom piva prudko pristála na kuchynskej linke. „Bobby, o prachy si nerob starosti, niečo vymyslím. “
„Tu nejde o prachy a ty to vieš,“ v hlase staršieho lovca bolo poznať rastúce podráždenie, vyvolané Deanovou tvrdohlavosťou. „Robím si starosti o ľudí, ktorí tam pôjdu s ním.“
„Kto?“ prebehol Sam ďalšie bratovo nie.
„Spomenul Jeffa Morgena, Rastyho Harda, bratov Swettovcov, Lindu Reutherovú, Owena Wolla a možno ešte niekoho zastihne.“
„Prajem mu veľa šťastia, možno nájde ešte niekoho, kto o ňom nepočul,“ ironicky sa uškrnul Dean.
„Tak pohov, ľudia,“ Samovi dochádzala trpezlivosť. „Ani ja som o ňom nepočul. Kto je Philip Morris?“
Po krátkom zaváhaní Bobby poskytol informáciu. „Profesionálny exorcista a lovec.“
V tej istej chvíli sa ozval aj Dean. „Namyslený bastard, nebezpečný pre svoje okolie.“
Sam sa zmohol iba na mierne zmätené. „Tak čo z toho?“
„Jedno nevylučuje druhé, Philip je lovec a zároveň exorcista, známy a dobrý, má svoju webovú stránku a stálych klientov. Lovci sa cítia byť poctení, keď im ponúkne spoluprácu. Zároveň je fakt, že veľa ľudí, ktorí s ním robili ... Bezpečnosť spolupracovníkov nie je u neho na prvom mieste.“
„To si povedal veľmi mierne,“ ocenil starší Winchester Bobbyho prejav.
„Ty si s ním pracoval?“ mladší skúšal, koľko ešte dostane odpovedí na túto tému.
„Hej, raz. A stačilo mi.“
„Kedy ? Na čom? Čo sa stalo?“
„Asi pred ôsmimi rokmi, keď sme skončili, Philipovi triasli rukou a otec mal tridsať stehov a otras mozgu.“
„Prečo o tom nič neviem?“ Neskoro si uvedomil prečo, v tom čase bol v škole a posledné čo ho zaujímalo, bola jeho rodina. Bratov zachmúrený pohľad mu to pripomenul až priveľmi dobre.
„Dean,“ zamiešal sa domáci pán do bratského rozhovoru, kým prerastie v ostrejšiu výmenu názorov, „poznám ľudí, ktorých si najal, sú to začiatočníci alebo amatéri. Okrem bratov Swettovcov, ani jeden dosiaľ nevidel ozajstného démona zblízka, budú slávnemu Philipovi Morrisovi zobať z ruky a ty vieš ako môže dopadnúť. Neškodilo by, keby tam bol niekto, kto uzemní jeho nápady.“
„Trafené nápady,“ odtušil starší z bratov. „Predpokladám, že mu zavoláš,“ počkal na Bobbyho prikývnutie, „tak mu povedz, že prídeme. Ale bude ho to stáť tri tisícky pre každého.“
Invalidný vozík nabral smer telefón, Dean dopil zbytok piva. „Zvláštne, že si Morris spomenul práve na nás.“ Kolieska na okamih stratili rytmus, ich majiteľ niečo nezrozumiteľne zašomral.
„Bobby, nechceš nám k tomu niečo povedať?“ Niekto, kto nepoznal Deana, by mohol jeho otázku považovať za prívetivú, Bobby Singer mal už určité skúsenosti a vedel, kedy sa nemá hrať s ohňom.
„Zavolal mi Owen a pýtal sa, či nepoznám niekoho, kto je dosť blízko, tak som mu podsunul, že by mohol Morrisovi navrhnúť ... Philip potom volal mne, pretože ty by si ho ...“
„Poslal, tam kde patrí, s otlačkom mojej topánky na jeho slávnom zadku. Bobby, pýtaj tri a pol!“


Sam sa mimovoľne pevne zapieral do sedadla spolujazdca a bojoval s nutkavým pocitom pevne sa chytiť rúčky na dverách, jeho brat rád jazdil rýchlo, ale teraz sa prekonával. Úbohá Impala rezala zákruty väčšinou na dvoch kolesách s plynovým pedálom skoro na podlahe. V aute vládlo dusivé ticho, ľutoval, skutočne ľutoval, že ho z prehrávača neohlušuje niektorá zo zbierky starých pások, tento typ ticha ho ubíjal. Akýkoľvek pokus o rozhovor bol nemysliteľný, stačil mu jeden pohľad na bratovu napätú tvár. Keď už sa raz Dean rozhodol, že pôjdu do akcie, konal. Pobalili sa a rýchlo vypadli. No, nie dostatočne rýchlo na to, aby sa vyhli niekoľkým dobre mieneným radám od Bobbyho na cestu, posledná mu ešte znela v ušiach.
„Daj na neho pozor,“ zdržal ho tesne pred odchodom a pohybom hlavy ukázal na Deanov chrbát vo dverách. Sam sa aj teraz uškrnul. To mu predsa nemusel nikto pripomínať, Deanovi ešte celkom nezmizla rana na líci, pripomínajúca výprask, ktorý dostal od rozzúreného Castiela. Rana na duši, spôsobená vedomím, že nedokázal ochrániť Adama, ich mladšieho brata, sa bude hojiť podstatne dlhšie. Zhlboka sa nadýchol, aby upokojil zvierajúci sa žalúdok. Náhly pocit nevoľnosti nebol následok šialenej jazdy, ale vedomia, ako blízko stáli nad priepasťou. On, Bobby aj Castiel, všetci, brali ako samozrejmosť, že Dean je ten silný, vždy, a neuvedomovali si, aké to musí byť ťažké, vyrovnať sa so zodpovednosťou, ktorú osud alebo okolnosti vložili na jeho plecia. Nevideli to, jednoducho to nevideli! Ale on, jeho brat, to mal vedieť. Nie, že by Dean bol niekedy otvorená kniha, ale ... Kvílenie bŕzd ho vrátilo do reality, obstarožný žltý Chrobák pred nimi sa chystal odbočiť a neskoro zapol smerovku, šofér čiernej Impaly precedil pomedzi zuby nadávku, preradil a ručička tachometra sa znova usídlila v pravej polovici číselníka, Sam prehltol a pevnejšie sa zaprel do sedadla, na výčitky svedomia bude mať dosť času aj po akcii, ak v zdraví prežije túto cestu.

Dohodnuté miesto, odpočívadlo pár kilometrov pred mestom, nemohli prehliadnuť. Autá, väčšinou nesúce známky dlhého a intenzívneho používania, sa disciplinovane radili do radu na parkovisku. Majitelia a spolucestujúci postávali vedľa vozidiel alebo sa navzájom zdravili, nič nenasvedčovalo, že táto skupina náhodných okoloidúcich sa chystá naplánovať a uskutočniť akciu porovnateľnú s útokom zásahovej jednotky.
„Absolútna idyla,“ šomral Dean, „kde sú deky a piknikové koše?“ Bez zastavenia minul skupinku uprostred parkoviska a zatiahol Impalu na koniec radu, vedľa bielej skriňovej dodávky, z ktorej práve vystupovala posádka.
„Plukovník so synmi,“ zbytočne komentoval Sam v snahe trochu odľahčiť atmosféru.
„V okolí sa minuli pijavice?“ zavrčal jeho brat pomedzi zuby pri parkovaní. Otec Simmons počkal, kým vystúpia. „Rád vás vidím, chlapci.“ Jeho mládež mlčky kývla na pozdrav.
„Na inom mieste by som vám povedal to isté, plukovník,“ Dean sa rozhodol neskrývať svoju nespokojnosť s účasťou amatérov na tomto podniku. „Upíry a vlkolaci vám už nestačia, rozhodli ste sa rozšíriť ponuku služieb?“
Plukovník povytiahol obočie. „Určité dlhy musíme splatiť.“
„Mhm,“ Dean sa nehádal, „len aby splátky neboli neprijateľne vysoké.“
Skôr, ako mohol náhle zneistený plukovník požiadať o bližšie vysvetlenie, s otvoreným náručím sa k nim prihrnul muž zo skupinky stojacej uprostred parkoviska.
„Sam a Dean Winchestrovci, som rád, že ste sa rozhodli k nám pripojiť pri konaní nášho chvályhodného diela.“ Mladšiemu Winchestrovi stačil jediný pohľad na bratov kamenný výraz a bol si istý, že ak sa tento chlap priblíži na dosah päste k Deanovi, oľutuje to.
„Som Sam Winchester,“ prebehol akúkoľvek bratovu reakciu.
„Ach, áno,“ muž spustil ruky, aby mohol potriasť ponúknutú pravicu. „my sme sa ešte nestretli. Som Philip Morris, dnes budem, tak povediac, váš hostiteľ.“ Čakal nadšenejšiu reakciu ako obligátne potrasenie rukou, ale svoje sklamanie vedel dobre zamaskovať. „Vidím, že ste sa už stihli zoznámiť s pánom Simmonsom a jeho synmi. Som rád, že si mohol prísť, Frederick.“ Plukovník sa objatiu nevyhol, jeho potomkov Morris pozdravil kývnutím ruky a znovu sa obrátil k bratom „Dean, Sam, poďte so mnou, predstavím vám ostatných.“
Mladší Winchester privítal ponuku, dosiaľ nemal možnosť zúčastniť sa takejto veľkej akcie, z tvárí okolo ktorých prešli, nepoznal ani jednu. Philip ich viedol k spoločníkom, ktorých kvôli nim opustil. Sam využil príležitosť a poriadne si ho obzrel, postavou pripomínal ich otca, tu sa podoba začínala aj končila. Morris oblečením, čiernym oblekom a antracitovým polorolákom, pripomínal skôr duchovného ako lovca. Stará jazva na krku mu stiahla kožu na pravej stane, svoje postihnutie premenil na výhodu. Hlava, mierne naklonená doprava a chápavý úsmev mu prepožičiavali zdanie zainteresovaného a súcitného poslucháča, rázne vystupovanie nasvedčovalo, že ovládanie situácie je u neho samozrejmosťou.

Spomedzi neznámych ľudí sa vynorila známa tvár, Owen ich už z diaľky zdravil širokým úsmevom. „Winchestrovci, ani si neviete predstaviť, aký som rád, že vás tu vidím.“ Nadšene sa pokúsil objať Sama, pri jeho výške to pôsobilo dosť komicky. „Spolu tým hajzlom nakopeme zadky.“
„Och,“ Sam sa jemne vymanil z objatia, „dnes máš nejakú bojovú náladu.“
„Tieto pekelné svine majú u mňa otvorený účet za Jima, dnes im to poriadne zrátam.“
„Nepreháňaš to, ty krvilačný Sioux?“ Dean ho priateľsky potľapkal po pleci. „Jedna príučka ti nestačila?“
„Predsa ste tu! Keby niečo, zase ma dostanete živého domov.“
„Tvoj optimizmus by som chcel mať,“ kyslo zašomral Dean. Vedľa stojaci čokoládoví bratia, oblečení ako sviatoční poľovníci, sa bez zábran rozrehotali.
„Bratia Swettovci, Angus a Ford,“ predstavil ich hostiteľ. „Asi ste sa zatiaľ nestreli.“
„Ale áno, stretli,“ starší Angus ukázal biele zuby v bezchybnom úsmeve. „Rád ťa zase vidím, Dean.“
„A jeho brat Sam,“ dokončil jemne rozladený Morris. Potriasli si ruky, Dean sa konečne usmial.
„Ford, nechci mi nahovoriť, že sa tak škeríš len od radosti, že ma vidíš!“ Bratia Swettovci sa opäť rozosmiali.
„Uhádol si,“ lapal po vzduchu starší, „Ford sa budúcu sobotu žení. Ešte netuší, čo ho čaká, tak sa nevie prestať usmievať.“
„Ty sa ženíš?“ Dean neveril vlastným ušiam.
Ford hrdo prikývol.
„Tak čo tu robíš? Vie tvoja nastávajúca kde si?“
Bratia okamžite zvážneli. „Vie a nie je tým veľmi nadšená. Museli sme preložiť generálku večere,“ vzdychol Ford.
„Ona vie, že ....?“
„Že sme lovci? Hej, jej rodina podniká v príbuznom odbore.“
Sama zaujímalo aký by mohol byť príbuzný odbor, ale nestihol sa spýtať. Ani nevedeli ako, zrazu pri nich stál chlapík oblečený ako vodič odťahovky.
„Winchester, ešte ti visím pohárik za ten tip v Seviere.“
„Jeff, ty starý podvodník, budeš mať príležitosť,“ vrátil mu Dean pobavený úškľabok. „Čo tu ty robíš?“
„Chcem uloviť svojho prvého démona. Bude zlatým klincom mojej zbierky!“ Jeff sa labužnícky usmial.
„Už ti niekto povedal, že si blázon?“
„Hej, Dean. Ty. V Seviere,“ stratil dobrú náladu tak rýchlo, že okolostojaci vybuchli v ďalšom záchvate smiechu.
„Nerád ruším stretnutie priateľov, ale musíme začať.“ Morrisov hlas zapôsobil ako studená sprcha. „Čas beží, musíme si rozdeliť úlohy. Na stole,“ mávol rukou smerom k drevenému stolu a dvom laviciam na trávniku vedľa parkoviska, „mám plán budovy.“
„Ten s nám zíde,“ plukovníkov bas prehovoril za všetkých. Organizátor akcie sa trochu silene usmial.
„Určite ste už počuli o plukovníkovi Simmonsovi a jeho tíme.“
„Ďakujem, Phil, moji synovia, Brad, Stuart, Billy a môj synovec Irvin.“
Sam si len teraz všimol liečiteľa, ktorý sa medzi vysokými Simmonsovcami strácal, prekvapene pokrčil čelo. „Synovec?“ naznačil perami smerom k bratovi. Dean pokrčil plecom a mávol rukou.
„Rodinné záležitosti, nestaraj sa.“
[center][center]

aceras1: Konečně Nemohla jsem se Tvého dalšího střetnutí dočkat!!! Předchozí příběhy byly fantastické a nepochybuji o tom, že i tento bude stát za to A Irvin je na scéně Juchůůů Takže doufám, že na pokračování nebudeme čekat moc dlouho, protože rozběhlé je to velice nadějně a já se už nemůžu dočkat

Takže najskôr : Ospravedlňujem sa všetkým prípadným čitateľom. Pôvodný plán bol, dať sem celú poviedku naraz. Ovšem človek mieni, technika mení. V mojom prípade ma brutálne zradil hardwer .
Môj IT guru mi síce urobil na daný problém dosť dlhú prednášku, z ktorej však môj šokovaný mozog pochopil len výrazy ako ľavoruký užívateľ, úplný ignorant a pár podobných. Takže
Našťastie, niečo mám uložené aj na kľúči, aj keď nie všetko.
Zvyšok sa budem usilovať nahodiť tak rýchlo, ako sa bude dať. Poprípadne zrekonštruovať z pamäti, ak sa nebude dať.
Ešte raz Sorry.


bohdy: ďakujem za milé slová a dúfam, že ťa nesklamem. Len z vyššie uvedených dôvodov aj teba musím poprosiť o trošku trpezlivosti.

Tak, ten kúsok z kľúča.

Skupinka sa presunula, pridali sa aj individualisti stojaci bokom. Na stole ležal plán budovy vytlačený na štyroch kancelárskych papieroch, priložených tesne k sebe, hlavný organizátor začal vysvetľovať.
„Podľa informácie, ktorú som dostal, sa v budove v čase napadnutia nachádzalo tridsaťosem chovancov a približne dvadsať iných osôb, personál a návštevníci.“
„Turistická atrakcia, blázinec pre bezdomovcov,“ starší Winchester sa nezdržal. Morris ignoroval polohlasnú poznámku.
„Podľa hodnoverného zdroja, útulok napadli štyria možno piati démoni. Časť personálu, niekoľko chovancov a návštevníci sa zabarikádovali v jedálni, majú k dispozícii svätenú vodu a soľ, ale aj tak netrpezlivo čakajú na našu pomoc. Bude lepšie, ak budeme rátať s piatimi splodencami temnoty. Ak ich bude menej,“ rozšafne mávol rukou, „bude to príjemné prekvapenie.“
„Alebo aj nie,“ Dean sa radšej držal reality. „Kto je tvoj hodnoverný zdroj a nakoľko je hodnoverný?“
„O útulok sa starajú mnísi z kláštora svätého Sebastiána, dole v meste. Jeden z nich stihol zatelefonovať do kláštora, predtým ako bolo prerušené spojenie. Informácie, ktoré mám, sú od neho.“
„Priamo?“ zaujímal s ďalší lovec, Sam si vybavil, že sa predstavil ako Rusty, asi.
„Nie priamo, predstavený kláštora incident ohlásil biskupovi a ten kontaktoval mňa.“
„Čiže informácie prešli cez ďalšieho mnícha, predstaveného, tajomníka, tajomníkovho tajomníka a boh vie koho ešte k biskupovi a potom k tebe. Tomu nehovorím informácia, to už je neoverená klebeta,“ obrátil oči k nebu Angus. Zavalitejší z dvoch mužov, ktorí sa celý čas držali za Morrisovým chrbtom, možno jeho osobní strážcovia, sa mykol, akoby chcel zasiahnuť, druhý ho posunkom upokojil.
„Súhlasím,“ nečakane podporila námietku jediná žena v spoločnosti. „Musíme sa pripraviť na najhoršie, nie na príjemné prekvapenia.“
„Máte úplnú pravdu,“ Morrisov chápavý úsmev sa neskrátil ani o milimeter. „Preto navrhujem, aby sme využili moment prekvapenia. Vnikneme dnu hlavným vchodom, zlikvidujeme démonov obliehajúcich jedáleň a potom pre istotu prehľadáme celú budovu. Máme početnú prevahu a Pán je na našej stane. Odhadujem, že celá akcia nám nezaberie viac ako tridsať minút.“
„Bol by som radšej keby na našej strane bol Terminátor.“
Sam prekvapene pozrel na svojho staršieho brata, kútikom oka si všimol, že nebol sám. Dean ešte neskončil. „Ja odhadujem, že ak spravíme, čo si povedal, tak nám biskup vystrojí pekný spoločný pohreb. Pravda, ak z nás zostane niečo, čo sa oplatí pochovať.“ Tejto faktickej poznámke sa podarilo skrátiť úsmev predchádzajúceho rečníka o dobrú tretinu.
„Máš lepší návrh?“
„Možno.“
„Pripomínam ti, že čas letí.“
„Rozhodne máme dosť času na to, aby sme zbúchali poriadny plán.“ Dean sa nenechal vyviesť z rovnováhy. „Mŕtvi nikomu nepomôžeme. Zopár ďalších informácii by pomohlo.“
„Napríklad?“
„Dôvod, napríklad. Prečo démoni prepadli blázinec pre bezdomovcov. To tam tak dobre varia?“
Chápavý úsmev definitívne zmizol. „Odkedy pekelné stvorenia potrebujú dôvod na konanie zla?“
„Podľa našich skúseností skoro vždy nejaký majú,“ ozval sa zamyslene Ford Swett. „Ak našli, po čom šli, nech je to už čokoľvek, určite sú už za kopčekmi a celá táto naša seansa je zbytočná.“
Jeho príspevok do diskusie Morris ocenil skoro vražedným pohľadom, pod tlakom sústrednej pozornosti všetkých zhromaždených ustúpil.
„V čase útoku bol na návšteve útulku páter vizitátor z Vatikánskej kúrie so sprievodom. Teraz sú zabarikádovaní v jedálni.“
„Vedel som, že kvôli šibnutým bezdomovcom sa by sa manévre nekonali,“ znechutene zavrčal Rusty.
„Prečo je jeden farár, aj keď z Talianska, taký dôležitý?“
„Keby sa im ho podarilo posadnúť ...“ špecialista vysvetlil pointu, „mohli by preniknúť priamo do Anjelskeho hradu.“
„Pre mňa je to dostatočný dôvod,“ zašomral Angus.
Nikto neprotirečil, tak Philip pokračoval. „Budova má prízemie, dve poschodia a suterén. Na prízemí je kuchyňa, jedáleň, spoločenská miestnosť, ordinácia, kancelárie, na poschodiach sú izby chovancov. V suteréne je práčovňa, sklady, kotolňa, dielne.“
„Ten plán je aktuálny?“ plukovník vedel svoje o podkladoch pri plánovaní podobných akcií.
„Samozrejme.“
„Vchody?“ zaujímal sa Dean.
„Útulok má jeden vchod, tu.“ Morris položil prst do stredu južnej dlhšej strany obdĺžnika.
„Čo je toto?“ plukovník ukázal na značku v strede kratšej západnej strany.
„To je vchod do suterénu.“
„Suterén je prepojený s prízemím?“ prispel otázkou Jeff.
„Nie, naľavo od hlavného vchodu sú schody, spájajú všetky poschodie, každé sa dá oddeliť železnými mrežami.“
Z pléna zaznela ďalšia otázka. „Okná?“
„Všetky okná sú zamrežované,“ Philip sa usmial, „kvôli bezpečnosti chovancov, ako mi bolo povedané.“
Dean neopätoval úsmev. „Aj okná v suteréne?“
„Tie nie, tam chovanci nemajú prístup, to by bolo zbytočné.“
„Zbytočné?“ plukovníkov tón naznačil opak.
Organizátor akcie sa nenechal vtiahnuť do diskusie o vhodných bezpečnostných opatrenia v charitatívnych zariadeniach. „Teraz s tým nič neurobíme. Nejaké otázky?“
Dean ukázal na plánik položený na stole. „Ako vyzerá okolie budovy?“
„Okolo hlavnej budovy je veľký ohradený dvor,“ pokojnejší osobný strážca prvý krát otvoril ústa.
„Aký veľký? Čím je ohradený? Sú tam aj iné budovy? Čo je za plotom?“ Dean mal nevyčerpateľnú zásobu otázok. Muž si pritiahol papier a pero, skúsenou rukou načrtol plot, v strede plochy obdĺžnik.
„Na juhozápadnej strane je garáž pre tri vozidlá. Od brány, tá je na južnej strane, k nej vedie asfaltová cesta, zvyšok dvora je vysypaný štrkom. Pri garáži je bránka do záhrady. Dvor je ohradený dvojmetrovým tehlovým múrom, okolo záhrady je pletivo. Celý areál je za mestom, na miernom kopčeku, príjazdová cesta vedie cez les, posledné stromy sú asi päťdesiat metrov od brány. Pomohlo ti to?“
„Trochu,“ starší Winchester sa rozhodol ignorovať jeho iróniu a naklonil sa nad nákres, „to znamená, že autá budeme musieť nechať v lese, asi sto metrov od brány. Posledných päťdesiat metrov budeme musieť prejsť otvoreným priestorom. Najlepšie tadiaľto,“ ukázal na východnú stranu areálu.
„Prečo?“ Philipovi sa nepáčilo, že plánovanie akcie sa nadšene zbalilo a celkom prirodzene sa presťahovalo do schopnejších rúk mladého zelenookého lovca.
„Podľa plánu nie sú na východnej strane budovy okná, zmenšíme pravdepodobnosť, že nás niekto uvidí prichádzať. Pri presune k bráne nás bude kryť múr, len Simmonsovci a môj brat budú musieť ísť v predklone.“ Dvojčatá sa znechutene zaškerili.
„Keď už som pri tom, musíme vedieť, či majú niekoho na streche.“
„Čo by z toho mali?“ vyprskol robustnejší osobný strážca, možno bývalý zápasník.
„Zo strechy je dobrý výhľad na okolie. Ja by som tam určite niekoho postavil,“ nenechal sa zaskočiť Dean a pozrel na šéfa akcie. „Zavolaj svojmu tykadlu, či niekoho vidí na streche.“
Philip sa ani nepohol.
Plukovník neveriacky vydýchol. „Ty si nikoho neposlal, aby sledoval situáciu?“ Ticho po jeho otázke bolo ohlušujúce. „Philip, svojich chlapcov som doviedol pomôcť, nie preto, aby si ich použil ako žrádlo pre delá v spackanej akcii!“
Mlčanlivý ochrankách vytiahol z vrecka kľúčiky od auta, jeho šéf súhlasne prikývol v odpovedi na nevyslovenú otázku. Muž, podľa držania tela ho Sam tipoval na bývalého vojaka alebo policajta, rýchlo odišiel, z parkoviska k nim doľahol zvuk odchádzajúceho auta.
„Neskoro, ale predsa,“ zašomral plukovník s pohľadom upretým na známeho exorcistu, potom sa otočil k Deanovi. „Pokračuj, chlapče. Začalo ma zaujímať, čo nám chceš povedať.“

„Takže, zhrniem to,“ Dean ukázal na krížik na náčrtku, „tu odstavíme autá. K budove sa priblížime z východnej strany, prvá skupina a mládež pôjde cez múr, ostatní bránou.“
„Moji chlapci rýchlo nasypú soľ okolo okien do suterénu a vchodov,“ pridal sa plukovník.
„Myslíš, že to bude stačiť?“ neodpustil si bývalý zápasník.
„Ostatné okná sú zamrežované železom, tadiaľ démoni neprejdú,“ pripomenul mu Angus.
„Nevieme, kde presne sa momentálne démoni nachádzajú, tak budeme vychádzať z toho, že obliehajú jedáleň. Priorita je, oslobodiť rukojemníkov. Ale ... Nemôžeme vylúčiť, že sa im nepodarilo udržať si tých bastardov od tela. Takže, každý vie čo má robiť?“ Dean preletel pohľadom po prítomných.
„Ja s mrňúsom vám kryjeme chrbát,“ skonštatoval Jeff.
„Rusty nám pomôže vyčistiť poschodia, ak bude treba,“ usmial sa Ford, Rusty nepríliš presvedčene prikývol.
„Ja a moji chlapci budeme strážiť východy, okná a bránu,“ prebral štafetu bývalý dôstojník.
„Pridám sa k Philipovi a jeho mužom pri zaistení suterénu,“ vyhlásila srdnato Linda.
„Ľudia, nezabudnite, každého živého, schopného chôdze preveríme a okamžite vyvedieme von. Záchytné stredisko bude v garáži,“ ukončil brífing Dean.
„To nás pekelne zdrží,“ namietol Jeff.
„Hej,“ súhlasil mladší lovec, „ale zároveň démonom sťažíme hru na schovávačku.“
„Nerozumiem.“
„Tí bastardi sa nebudú môcť sťahovať, meniť schránky, aby nás zmiatli,“ vysvetlil mu Ford.
„Dobre, tomu rozumiem,“ vážne sa ozvala Linda, „ale prečo tá soľ okolo okien a dverí?“
„Tak udržíme démonov v budove.“
„To mi je jasné, ale prečo ich tam chcete udržať? Nebolo by pre nás lepšie, keby ušli?“
„Má pravdu,“ podporil ju Rusty, „utekajúcemu nepriateľovi treba postaviť zlatý most, alebo tak nejako.“
„Aj keď sa vzápätí vráti s posilou?“ spýtal sa mäkko Dean.
„Ach táák,“ pretiahol staviteľ, „to je iná pesnička.“
„To by som povedal,“ uškrnul sa Angus. „Ľudia, každý si vezme soľ a svätenú vodu, na nižších démonov to stačí.“
„Čo ak to nebude stačiť?“ Linda si začala uvedomovať veľkosť rizika, ktoré ju čakalo.
„Tak zavoláš profesionálov, ak stihneš,“ neupokojil ju Ford.
„Koniec diskusie,“ Philip Morris usúdil, že je na čase opäť sa ujať velenia, „nasadať! Vyrážame!“ Zhrabol papiere zo stola. „Dúfam, že každý má amulet proti posadnutiu.“



Medzi stromami sa ťažko hľadalo miesto na zaparkovanie, Dean napriek tomu starostlivo zatiahol Impalu dolu z cesty.
„Ak z toho blázinca vyštartuje nejaký magor na tanku, nepôjde cez moje zlatíčko,“ vyhlásil tak zachmúrene, že Sam okamžite vyhŕkol: „Ja som nič nepovedal.“
„Veď som sa ani na nič nepýtal.“
„Dean, si v poriadku?“
„Nie, nie som!“
„Čo sa stalo?“
„Celá táto posratá akcia sa stala!“ starší nahnevane buchol oboma rukami po volante. „Všetci sa tvária akoby to bola nejaká prekliata poľovačka na psa preoblečeného za líšku! Chýbajú už len červené saká, koňov sa tu zišlo dosť. Vrátane nás dvoch. Máme početnú presilu?! Možno áno, možno nie. A aby som nezabudol, Pán je na našej strane! To akože má niečo znamenať?“
„Dean,“ mladší lovec nevedel, či sa smiať alebo žasnúť.
„Na čo čakáš?“ vyriešil dilemu za neho brat. „Zbrane sa samé z kufra nevyberú.“
Ostatní lovci sa tiež držali tejto zásady. Z kufrov, spod sedadiel, z operadiel a iných skrýš sa na denné svetlo dostalo toľko nelegálne držaných strelných zbraní, že by to celej spoločnosti zaistilo doživotný pobyt za mrežami, dvakrát. Sam skoro neuveril vlastným očiam, keď Ford vyčaroval z auta dve čierne hliníkové kuše, potiahol brata za rukáv a bradou ukázal na nezvyčajné zbrane.
„William Tell a Robin Hood sa zase predvádzajú,“ nie práve potichu okomentoval Dean ich zbrane.
„Robin Hood bol lukostrelec,“ poučil ho mladší brat. „Na čo im to je?“
Ford počul Samovu otázku, vytiahol jednu šípku a podal mu ju.
„Drevená hračka,“ skonštatoval Sam, obzerajúc si asi dvadsaťpäť centimetrový kúsok dreva.
„Sväté drevo. Pri vymietaní dosť pomôže, ak ťa démon nedrží pod krkom,“ vzal si šípku naspäť Ford., „sväté drevo spoľahlivo paralyzuje každého démona.“
„Sväté drevo je síce drahé a ťažko sa zháňa ale,“ nabil kušu Angus, „považujeme ho za dobrú investíciu.“
„My sme investovali do kamennej soli,“ Dean skončil kontrolu brokovnice, „a pušného prachu.“
„Pripravený, môžeme vyraziť,“ dorazil k nim po zuby ozbrojený Jeff.
Ford prehnane zažmurkal: „Ty si sa dal k metalistom, kým som sa nedíval?“
„Narážaš na toto?“ opýtaný hrdo poklepal po reťazi omotanej okolo pása. „Čisté železo, môže sa zísť.“
Dean nenápadne opustil spoločnosť, zaujato rozoberajúcu prednosti a nevýhody železa, soli a iných ingrediencií používaných v boji proti nečistým silám. Nohy ho automaticky zaniesli k bielej dodávke, plukovník so synmi pri zadných dverách kontrolovali zbrane, náboje, vrecká so soľou a iné potrebnosti. Irvin vpredu ukladal obväzy do už aj tak plného vaku.
„Dnes si nejako ticho,“ pokúsil sa nezáväzne nadviazať rozhovor.
„Mám nejakú príčinu jasať?“
„Nie si nadšený tým, že nás vidíš?“
„Nie.“
„Prečo?“
„V tvojej prítomnosti zažívam nečakané šoky.“
Dean zaťal zuby až mu zaškrípali. Akým zázrakom sa tomu indivíduu vždy podarí nasrať ho takým spôsobom, že ho nemôže zotrieť pod čiernu zem? „Aspoň sa nenudíš.“
„Nesťažoval som sa ani predtým, ako som vás spoznal.“
Plukovník aj Sam začali po nich nenápadne poškuľovať. „Trochu vzrušenia navyše nezaškodí, ale ...“ Dean mimovoľne stíšil hlas. „Nevieme, koľko ich tam je ani kde sú. Nedostatok informácii môže niekoho z nás stáť krk.“
„A?“
„Nemohol by si, no ... Veď vieš, na chvíľku si zdriemnuť.“
„Nie,“ nekompromisnú odpoveď čarodej zjemnil slabým úškrnom. „Príliš veľké riziko, pre démonov nie som pri astrálnej prechádzke neviditeľný.“
„Ja viem, ale ...“
„Tak vieš aj to, že ak ma chytia, tak by to ... bol ... problém.“
„Dobre, tak nie,“ neochotne súhlasil lovec, „Ale ak by sa niečo zvrtlo, tak môžeš aspoň ... použiť modré balóniky?“
„Ľutujem, nie. Dnes som tu len ako nevyhnutná prvá pomoc.“
„Prečo?“
„Zo zdravotných dôvodov.“
„Aké už len ty môžeš mať ťažkosti so zdravím?“ Dean prekvapene nadvihol obočie.
„Dlhá história. No, v skratke ... pracovný úraz.“
Od zadných dverí dodávky vykukol Stuart.
„Irv, môžeš na chvíľočku?“
Liečiteľ zazipsoval vak. „Iste.“
Dean sa nazlostene buchol do stehna, plán B je v ťahu, musia sa vrátiť k plánu A. Najhoršie bolo, že sa nemohol zbaviť pocitu, že niečo je zle, veľmi zle.

Čestne sa priznám, keď som tu uvidela túto poviedku, len mi tak poskočilo srdiečko od radosti. Nie len preto, že mám rada kombináciu Dean a Irvin, ale hlavne kvôli tomu, že Tvoje poviedky sú nielen skvelým mixom nápaditosti, inteligentného humoru, napätia a akcie, ale myslím si, že svojou kvalitou uspokoja aj kvapku náročnejšieho čitateľa.

K poviedke poviem toľko, že presne takto si predstavujem Deana, preberá vedenie tam, kde si je svojou prevahou istý. A páčilo sa mi, ako Phillipovi ovisol úsmev, keď zistil, že polovica zúčastnených Deana nielen pozná, ale má k nemu väčší rešpekt, ako k Phillipemu.
Celkovo to začína dobre, som veľmi zvedavá, čo sa "poserie", a ako z toho vykorčulujú.

tak a zase tu mame Deana a Irvina= diabolska kombinacia takze da neviem dockat pokracovania som rada, ze si sa pustila do dalsej poviedky

aceras1: Moc ráda si počkám na pokračování Technické problémy neovlivníš, tak co můžeš dělat. I tato část se mi moc líbila. Postupně to napětí graduje a já se již moc těším na akci Jsem trpělivá, takže si ráda počkám. A spojení Dean - Irvin Co víc si přát Takže ještě jednou moc díky

Aceras1: Jak já jsem čekala na Tretie stretnutie. Ale kdo si počká, ten se dočká a vyplatilo se. Je to super. Dean a Irvin - to vždy byla a určitě zase bude dvojka k pohledání. A jsem stejně jako ostatní napnutá, co se bude dít dál.

just-me - ďakujem, si veľmi milá. Normálne si ma dostala do rozpakov, takú chválu si naozaj nezaslúžim.

FooFighterkaSN, bohdy, janča - ďakujem za záujem.
Nechcem sklamať vaše očakávania, ale môj IT guru mi nedáva nádej na skorý prístup k dátam uloženým na pevnom disku.
Približne 3/4 mám síce na kľúči ako prvý náčrt, t.j. poviedka bola odvtedy x-krát upravovaná. Teoreticky by sa dala upraviť do konečného výsledku, ovšem, len po kúskoch, ako mi dovolí čas. Takže je to na vás - či chcete pár dní, poťažne týždňov počkať, alebo to sem budem dávať postupne.

Já si klidně počkám

Upozornenie : nasledujúci príspevok nie je vhodný pre ľudí s citlivejšou povahou a maloletých čitateľov.
--------

Pod ochranou posledných stromov Dean požičaným ďalekohľadom kontroloval situáciu. Brána bola zavretá, takže na dvor nebolo vidno, na streche neboli žiadne známky života, ale to veľa neznamenalo. Za tehlovým múrom na nich mohlo čakať čokoľvek. Skoro nadskočil, keď mu sa odzadu prihovoril plukovník.
„Myslím, že máme dobrý plán, synak.“
„Hej, máme,“ súhlasil Dean, hryzúc si peru, „problém je v tom, že aj ten najlepší plán vydrží najdlhšie do prvého výstrelu.“
Plukovník prikývol. „Hej, to je pravda. Na vlastnej koži som sa presvedčil, že je to tak,“ zamračene skontroloval brokovnicu.
„Tak máte o dôvod viac, dávať si tam hore čertovský pozor.“
„Myslíš, že ...?“
„Myslím, že ak sa môže niečo pokaziť, tak sa to pokazí.“
„Hej!“ prerušil všetok hovor Philip, počas krátkej cesty si našiel čas na prezlečenie. Namiesto obleku mal praktickejšiu bundu, jeansy a vysoké šnurovacie topánky. „Podľa všetkého, sily zla stále okupujú útulok. Nemajte však obavy, s Pánovou pomocou ich všetkých vyhladíme!“
„Si si istý, že démoni sú ešte tam?“ Rustyho dôvera bola trochu otrasená.
Muž, ktorý sa podujal preskúmať situáciu, prikývol. „Na dvore nebolo nikoho vidieť, ale počul som dosť na to, aby som si bol istý, že ešte sú tam,“ pritisol si prst na ústa, všetci stíchli. Od útulku sa k nim doniesol ťahavý výkrik bolesti, ako dôkaz bohato stačil. Nálada zásahového oddielu bleskovo klesla na nulu. Od škaredej budovy k nim doletel ďalší výkrik, Philip Morris energickým pohybom dal príkaz na útok a vôbec ho nepotešilo, že predtým ako lovci vyrazili, nechali si začiatok akcie odkývnuť od neoholeného mladíka v obnosenej bunde.

Preliezť cez múr nebol problém, privítal ich ľudoprázdny dvor, v prostriedku stálo veľké tmavé auto s tmavými sklami.
„Zvláštny vehikel pre kláštorný útulok,“ Dean si nenechal ujsť príležitosť na komentár.
„Obdivovať ho môžeš neskôr, teraz máme prácu,“ zasipel Sam za jeho chrbtom.
Tichá prízemná chodba v útulku bola vymaľovaná tou neosobnou sivou, charakteristickou pre všetky podobné zariadenia. Niekomu sa nepáčila, tak sa ju pokúsil vylepšiť nastriekaním červeného abstraktného vzoru, krv ešte nestihla zaschnúť. Vľavo od vchodu bolo niekoľko zamknutých dverí, označených ako kancelária, ordinácia alebo príručný sklad. Pre istotu nasypali všade soľ a pokračovali vpravo.
„Tá barikáda im dlho nevydržala,“ šeptom okomentoval Jeff rozbité dvere do jedálne, okolo ktorých bol rozmetaný biely nerast. Lovci sa potichu rozptýlili, presne podľa rozpisu. Ľahkonohí Swettovci s Rustym v závese zmizli hore schodišťom, zamračeného Philipa jeho sprievod nasledoval opačným smerom, brána na konci rampy, vedúcej do suterénu, bola dokorán otvorená. Štyria mušketieri mali zakrvavené prízemie celkom pre seba. Smerom od kuchyne sa ozval príšerný výkrik mučeného človeka, všetci stuhli. Jeff automaticky vykročil za zdrojom kriku, Dean ho chytil za plece.
„Pekne postupne, ak ho nechceš vystriedať, kámo.“ S veľkým sebazaprením neskúsenejší lovec prikývol na súhlas. „Najskôr sem,“ ukázal starší Winchester na bližšie dvere. „Nechcem mať za chrbtom nič o čom neviem.“ Cez pootvorené dvere spoločenskej miestnosti videli prevrátené stoly a stoličky, závan vzduchu k nim doniesol pach preliatej krvi, množstva preliatej krvi. Bratia Winchestrovci si vymenili pohľady, starší hlavňou brokovnice opatrne zatlačil na bližšie krídlo dverí,
Uprostred miestnosti ležalo telo staršieho muža, oblečeného v obnosenom béžovom pyžame. Niekto mu vytrhol kus hrdla, krv okolo neho vytvorila tmavočervenú svätožiaru. Ďalšie telo, oblečené do pôvodne bielej ošetrovateľskej uniforme, ležalo na stole. Owen, zelený v tvári, s námahou prehltol.
„Nikdy by ma nenapadlo, že mikádo sa dá použiť aj týmto spôsobom.“
Pri stene, na dlážke sedeli, podľa obnosených županov, dvaja chovanci. Boli pri vedomí, ak sa ich stav dal tak nazvať. Prázdne pohľady upierali pred seba, vyššiemu hlieny z nosa viseli až na bradu, z intenzity ich triašky by malinové želé zozelenelo závisťou.
„Owen,“ Dean musel zvýšiť hlas, aby ho malý lovec vzal na vedomie, „Owen, prever ich svätenou vodou a potom ich odveď von.“ Oslovený mechanicky prikývol a pohol sa.
„Čo s telami?“ Jeff mimovoľne šepkal.
„Použijeme trochu soli a postaráme sa o nich neskôr,“ Sam už vyťahoval vrecko.

Ďalšia zastávka bola jedáleň. Hneď za dverami ležali dve telá, oblečené v mníšskych habitoch, jeden z mužov aj po smrti pritískal k hrudi vrecko so soľou, vedľa druhého ležalo štandardné balenie svätenej vody zo supermarketu. Dean si prezrel mŕtvych. „Máme problém, ľudia.“ Vážny tón pritiahol pozornosť ostatných. „Boli zastrelení, démoni nepoužívajú strelné zbrane, takže tu máme prisluhovačov.“
„Koho?“
„Prisluhovači,“ Sam bol rovnako ustarostený ako jeho brat, „sú ľudia, ktorí dobrovoľne slúžia démonom.“
„Tí bastardi sa nemohli dostať cez barikádu, tak si zavolali pomoc. Pre prisluhovačov soľ nebola problém.“
„Zabíjanie mníchov tiež nie,“ trpko zakončil Jeff pri pohľade na ďalšie telá pri stene.
„Vyzerá to tu horšie ako v Smrtonosnej pasci,“ okomentoval Dean príšernú spúšť v miestnosti. Skrvavené telá nebolo nutné kontrolovať, na prvý pohľad bolo jasné, že ich zranenia sú nezlučiteľné so životom. Z kuchyne sa ozval výkrik nesmiernej bolesti.
„Aspoň pre niekoho neprídeme prineskoro, dúfam,“ svetlovlasý lovec podľa svojho zvyku prvý zamieril tým smerom. A bol tiež prvý na rane, keď z vedľajšej miestnosti vyrazil statný muž v obleku, oči zaliate čerňou. Bol neprirodzene rýchly, Dean nestihol zareagoval, brokovnica letela jedným smerom, lovec druhým, dopadol chrbtom na jeden z mála stojacich stolov, zvuk lámaného nábytku prehlušil jeho výkrik. Démon pokračoval v hádzanej, namiesto lopty poslúžil Jeff, potom sa otočil k poslednému stojacemu, mladý lovec bol pripravený. Prekvapenie na démonovej tvári bolo nefalšované, s nožom vo vlastnom hrdle sa zatiaľ nestretol. Na Samove ruky vystrekla krv, pri pohľade na ten teplý gejzír ho napadlo, že by stačilo len pár dúškov a mohol by vyčistiť celý útulok od démonov sám. Koľko životov by mohol takto zachrániť? Mimovoľne zdvihol hlavu od tela pri svojich nohách a jeho pohľad sa stretol s bratovým. Ak mal niekedy podozrenie, že Dean mu dokáže čítať myšlienky, teraz si bol istý. Bratov pohľad bol zmesou neviery, zhrozenia a nesmierneho sklamania, zabolel ho viac ako dobre mierená rana päsťou. Rýchlo schmatol obrus, váľajúci na podlahe, utrel si ruky aj nôž, viac nestihol, spoza nedovretých dverí do kuchyne na nich zaútočili dvaja muži. Revali ako zatratené duše v pekle, možno si potrebovali dodať odvahu. Prvý, podľa výzoru účtovník v sivom obleku, bol ozbrojený automatickou pištoľou. Urobil chybu, nestrieľal hneď, potom už nestihol, Dean mu, súdiac podľa jeho revu, nohou od stola prerazil ruku. Druhý mával nožmi z kuchyne, našťastie pre lovcov, mal viac nadšenia ako skúseností. Útok však svoju úlohu splnil na jednotku. V zmätku, ktorý spôsobili, do miestnosti vkĺzol ďalší muž. Jeho celočierne oči si Sam všimol neskoro, to už jeho nôž ležal na zemi a on skúšal odolnosť svojich kostí pri náraze na stenu. Dean nedopadol o nič lepšie, chrbtom zdemoloval ďalší stôl. Spokojný úsmev démona neveštil pre lovcov nič dobré, zvlášť pre toho, ktorý sa poloomráčene pokúšal vyhrabať spomedzi drevených trosiek. Neočakávaný zvuk na moment odvrátili démonovu pozornosť od Deana, lovec okamžite štvornožky vyrazil po nôž.
„Jupíííí, jupííí-jah-jéééj,“ Jeff reval ako opitý Texasan na rodeu, voľným koncom reťaze, slúžiacej do tejto chvíle ako netradičný opasok, krúžil nad hlavou, striehnuc na vhodný okamih. Démon sa rozzúrene vzpriamil, v tom okamihu sa mu reťaz omotala okolo hrdla, vyrazil príšerný škrek, keď mu čisté železo začalo spaľovať kožu. Oboma rukami chytil článkovaný obojok a bez ohľadu na popáleniny, ktoré mu spôsobil na dlaniach, silno trhol. Samozvaný kovboj inteligentne pustil druhý koniec reťaze, takže čiernooký muž sa nedôstojne posadil na dlážku. Bodnutie nožom ukončilo posmrtnú existenciu ďalšieho pochybného indivídua.
„Aký som bol, chlapci?“ Jeffov úsmev dosahoval hollywoodske rozmery, Deana varoval len nezreteľný pohyb za jeho chrbtom.
„Jeff, k zemi!!“
Chlapík v obnosenej pracovnej kombinéze nevzal varovanie na ľahkú váhu, okamžite zamenil stoj rozkročný na podpor ležmo za rukami, démonova ruka minula jeho hrdlo len o pár milimetrov. Starší Winchester istou rukou zamieril a hodil, magická čepeľ prebodla srdce tela, ktoré nedobrovoľne hostilo pekelného podnájomníka.
„Ušlo to, ty .... kovboj.“
Lovci sa zbierali zo zeme, každý s novou dávkou podliatin. Kroky z chodby podstatne urýchlili zaujatie bojových pozícií, svetlo z okna vytiahlo z prítmia známu postavu.
„To ste nemohli počkať na mňa?“ Owen sa nevedel rozhodnúť, či sa tešiť alebo nadávať, miestnosť mohla poslúžiť ako kulisa pre akčný film. Prisluhovači sa, po blízkom stretnutí s lovcami a hlavne po rýchlom konci patrónov z pekla, zmenili na tichých komparzistov, akurát ten so zlomenou rukou tichučko kvílil.
„Nič si nezmeškal, obávam sa, že roboty zostalo dosť pre každého,“ Dean s ťažkým vzdychom išiel po nôž, poutieral ho a vrátil bratovi. Podal mu ho bez slova, ale jeho pohľad vydal za hodinovú prednášku.

Ak sa v jedálni dal natáčať film o teroristoch, v kuchyni by sa mohol natočiť horor s prístupnosťou od dvadsať jeden rokov vyššie.
„Niečo im tu prihorelo,“ Dean si na nos pritisol rukáv bundy. Zápach preliatej krvi, spáleného mäsa, bolesti a strachu im spoľahlivo vyhnal posledné zbytky farby z tváre. Zastrelení mnísi a chovanci vo vedľajšej miestnosti zomreli rýchlo, obete v kuchyni nemali to šťastie. Výraz neľudskej bolesti na tvárach tých tiel, ktoré ešte mali nejakú tvár, hovoril za všetko. Činil sa tu niekto, komu bolesť iných spôsobila neskutočné potešenie a svoju prácu vykonal dôsledne. Nestihol ju celkom dokončiť, za pracovnými stolmi niekto stonal. Winchestrovci opatrne prekľučkovali pomedzi nábytok a kaluže krvi,
na podlahe ležal mladý muž, ... Spálené mäso, ktoré sa v tejto miestnosti podieľalo na hustej atmosfére, nebol obed ani večera.
„Musíme ho odtiaľto dostať, ihneď!“
„Ako ho chceš odniesť? Jeho nohy...,“ Sam nasucho prehltol, „a určite má aj nejaké vnútorné zranenia.“
„Obrusy,“ Dean odtrhol oči od úbožiaka, „donesiem z jedálne niekoľko obrusov, položíme ich na seba. Udrží ho to.“ Nestihol dopovedať vetu, Owen už niesol plnú náruč bielej bavlny.
„Počul som vás,“ vysvetlil vážne. „A ešte som chcel ... Čo s tým odpadom?“ ukázal hlavňou brokovnice smerom k prisluhovačom.
„Keby sa niektorý z nich pohol, napáĺ to do neho,“ odpovedal Dean tak hlasno, aby ho príslušníci dobrovoľného prodémonického oddielu počuli.
„Mám tu len soľ, to chlapa nezabije,“ namietol potichu Owen.
„Nie, ale bude ho to pekelne bolieť a spomalí ho to,“ rovnako ticho odvetil starší Winchester. „Ver mi, mám to vyskúšané.“
„Keď povieš,“ nehádal sa malý lovec, pri odchode sa ešte starostlivo obrátil. „Sam, si v poriadku?“
„Áno. Prečo?“
„Tváriš sa tak čudne... Akoby ťa boleli zuby.“
„Nie, len som si spomenul ...“ v rozpakoch si odkašľal. „Dean, máme prácu.“
Položiť zraneného na improvizované nosítka bolo pre nich rovnako bolestivé ako pre neho, na rozdiel od nich, on si mohol dovoliť stratiť vedomie. Opatrne ho vyniesli pred budovu, pred vchodom bol nasypaný hrubý polkruh soli. Billy s Bradom ich mali na muške, kým ho neprekročili.
„Zaneste ho ku garáži, Irv hneď príde.“ Brad sklonil pušku.
„Čo sa stalo?“
„Linda je zranená. Vraj po nich vyštartoval démon, kým ho Philip zneškodnil, stihol ju hodiť o stenu, vyzerá to vraj zle. Irv sa išiel na ňu pozrieť.“ Bratia zložili náklad na určenom mieste a behom sa vrátili dovnútra. V jedálni sa v ich neprítomnosti zmenilo len málo. Vlastne, len prisluhovači sa zmenili na zviazané balíčky. Owen s Jeffom ich zošnurovali tak dôkladne, že bez pomoci sa nemohli ani postaviť, obaja boli na svoju prácu patrične hrdí.
„Fajn, chlapci, ako ich chcete teraz dostať von,“ zaujímal sa Dean opatrne, aby nezranil ich city.
„Budeme ich kopať pred sebou po zemi,“ smrteľne vážne navrhol menší z dvojice. Predložený návrh sa stretol s pozitívnymi reakciami, ale ...
„Čo to bolo?“ Jeff silnejšie stisol zbraň.
„Streľba,“ Dean sa otočil tým smerom. „Niekto strieľa v suteréne. Čo, do čerta ...“ Nedokončil, dvere na druhom konci chodby vyleteli z pántov a s rachotom dopadli na dlážku. Z otvoru sa vyrojili odušu vrieskajúce postavy, hlava-nehlava sa derúce von z budovy. Jedna z nich zazrela lovcov, okamžite tým smerom vyprázdnila zásobník automatickej pištole. Lovec bez dobrých reflexov je veľmi rýchlo mŕtvy lovec, títo štyria reagovali okamžite, stihli zaľahnúť.
„Všetci v poriadku,“ uistil sa Dean, „tak poďme, tí dvaja chlapci vonku ich dlho nezadržia.“ Vyrazili do ruvačky pred vchodom.

aceras1: Wow!!! Tahle část se mi obzvláště líbila!!! Konečně došlo k akci a ta tedy byla!!! Pěkně drsné Velice oceňuji tu scénu, kdy Sam zvažuje použít své schopnosti, ale pak se podívá na Deana a vidí ten jeho pohled. Máš smysl pro detail Už teď se těším na další část, i když si jí přečtu nejdříve až v neděli večer, protože od zítřka jsem mimo svůj pc Takže díky moc

aceras1: Drsné, ale super. Jak Sam přemýšlí, zda nemá s těmi démony zatočit a Deanův pohled - moc pěkné. Ale tímto se to pro ně neskončilo, venku je čeká určitě další kolo s démony, takže kdoví co Sama ještě napadne.

bohdy - ďakujem, . Proste skúšam využívať potenciál daný charaktermi v SPN. Myslím, že presne takto by sa Dean zachoval. Bez PC je to ťažké, nemať tak milé príbuzné duše, tak sa sem ani nedostanem.

janča - ďakujem, . Dúfam, že ťa nasledujúci kúsok nesklame.

Upozornenie : nasledujúci príspevok nie je vhodný pre ľudí s citlivejšou povahou a maloletých čitateľov.

------------


Neskôr si Sam Veľkú bitku na dvore, dvojčatá mali pri vymýšľaní názvov svojský zmysel pre humor, vybavoval len mozaikovito. V pamäti mal uložených niekoľko navzájom nenadväzujúcich úlomkov, ktoré si pamätal ostro so všetkými detailmi. Jeffa, ktorý držal brokovnicu za hlaveň a rozdával rany ako pálkar prvoligového baseballového družstva. Bratia Simmonsovci, predvádzajúce ukážkový boj bez zbrane, navzájom si kryli chrbát v najhustejšej kaši. Rustyho prekvapenie, keď chovanec, ktorého hodil o zem, odmietol spolupracovať a stále mu išiel po krku, Angusov hlas: „Sú uhranutí, doneste niekto svätenú vodu.“ Nemal veľa času obzerať sa, chovanci sa ruvali ako hladní vlci. Jedného zložil, ďalší sa už pokúšal zahryznúť sa mu do krku, keby Dean nezasiahol svojim povestným pravým hákom, možno by sa mu to aj podarilo.

Útok na lovcov sa zlomil vo chvíli, keď Owen s plukovníkom začali oblievať bojujúcich svätenou vodou, už pár kvapiek tekutiny premenilo krvilačných bláznov na obyčajných, ustrašených, dobitých chovancov útulku. Tvrdé jadro, prisluhovači, stratili najskôr predvoj, potom odvahu a nakoniec chuť nechať sa biť, na štrk dopadla prázdna pištoľ, nože, boxery a pár kusov dreva.
„Ale, no tak, ľudia, nemusíte byť taký agresívni. Vyriešime to v pokoji,“ zahral sa na suveréna prisluhovač v drahom tmavom obleku. Mal radšej držať jazyk za zubami, nebol by o ne prišiel pri dôverne blízkom stretnutí s pažbou Jeffovej brokovnice. Jeden názorný príklad ochoty lovcov vyjednávať stačil. Situácia na dvore sa rýchlo normalizovala, chovancov usadili pri garáži, zviazaných prisluhovačov nahádzali na kopu pri múre.
„Plukovník, vďaka za rýchly zásah, ale kto stráži rampu?“ ujal sa vedenia Dean.
„Philip, vytlačili ho až ku vchodu, nechal som nabitú brokovnicu a pár kilo soli,“ dôstojník vo výslužbe sa nezaprel. „Chlapci, koniec zábavy, na miesta.“
„Sammy, zober niekoho a dokončite prehliadku poschodí. Ja mám pár otázok pre týchto hajzlov.“ Deanov ľadový tón nenechal žiadny priestor na váhanie, Sam sa otočil a mávol na dvoch najbližšie stojacich a s vďakou privítal príležitosť zmiznúť.

Prehliadka budovy, okrem dvoch vydesených, zranených chovancov, ukrytých pod posteľami, nepriniesla nič. Odviedli ich na improvizovanú ošetrovňu, na to, že boli úradne uznaní za nesvojprávnych sa obdivuhodne disciplinovane posadili do radu.
„Je úplne jedno, aká je situácia, na doktora proste musíš počkať,“ skonštatoval Rusty, zranenú ruku mal omotanú šatkou. Kritizovaný zdvihol hlavu od práce, oväzoval druhú nohu popáleného mladíka.
„Známi majú prednosť, pozriem sa ti na to.“
Rusty trochu nedôverčivo predbehol čakajúcich zranených. „Počkám, kým ...“
„Jemu to nebude vadiť, morfín sa postaral o bezbolestné sny,“ liečiteľ začal odmotávať krvou stuhnutú šatku z porezanej ruky, lovec zahrešil.
„Prepáč, ale nemohol by si dať niečo aj mne?“
„Na tú chvíľku sa to neoplatí,“ odtiahol posledný kúsok látky, „je to jednoduchá rezná rana. Máš rozťatú kožu, svaly a jednu šľachu. Nič vážne.“
„Prosím?!“ ľahko zranenému sa zatmilo v očiach pri pomyslení na účty za ošetrenie, zahrešil a vzápätí znova, pocit zamrvenia tisícky mravčích telíčok v zranenej ruke bol nepríjemný.
„Ovládaj sa, je tu dáma,“ napomenul ho Irvin. Rusty prehltol poznámku, že dáma zvykne používať podstatne tvrdšie výrazy a v šoku vyvalil oči na zahojenú ranu.
„Pár dní si tú ruku šetri, šľacha musí spevnieť.“
„Hej,“ prikývol, neveriacky študujúc svoju dlaň, „a ďakujem.“ Liečiteľ sa vrátil k popálenému.
„Ako to s ním vyzerá?“ využil príležitosť Sam.
„S trochou šťastia nebude mať veľké jazvy.“
Vysoký lovec prekvapene zažmurkal, pri popáleninách tretieho a štvrtého stupňa sa lekári pokúšajú zachrániť funkcie končatiny, nie redukovať veľkosť jaziev. Premohol sa, jeden pohľad z blízka nikomu neublíži. Mal čo robiť, aby nevyvalil oči ako Rusty. Namiesto zuhoľnateného mäsa liečiteľ natieral masťou veľké vodové pľuzgiere a tmavočervenú pokožku. Rozsiahla popálenina, iste, ale maximálne druhého stupňa. Mladíkove šance na prežitie stúpli o sedemdesiat percent. Nechcel vyrušovať, ale zvedavosť bola silnejšia.
„Ako ...“
„Sammy, môžeš?“ Brat mu nevedomky skočil do otázky.
„Iste. Čo potrebuješ?“
„Máme problém,“ Dean sa otočil chrtom k zviazaným prisluhovačom, Sam sa uškrnul, keď videl, ako si viacerí vydýchli. Jeho brat v podobnej nálade bol podstatne účinnejší ako sérum pravdy, odhliadnuc od faktu, že penthotal sodný ešte nikomu nezlomil sánku jedným úderom päste.
„Títo bastardi tvrdia, že démoni si v suteréne urobili špinavé malé kúzlo, ktorým si nás dokážu udržať od tela.“
„Je to pravda?“
„Hej. Ford to išiel obzrieť. Asi v polovici chodby je čosi ako nepriepustné čierne silové pole zo Star Trecku. Svätená voda, soľ, železo, nič neúčinkuje.“ Starší Winchester si unavene prešiel rukou po tvári. „Swettovci chcú niečo vyskúšať, ale veľa šancí im nedávam. Philip je v koncoch, sedí tam ako Bilbo pred Šmakovou dierou.“
Sam potlačil úsmev. „Volal si Bobbymu?“
„Hej, sľúbil, že prehrabe knižnicu. Zatiaľ sa neozval.“
„Mhm, ešte niečo?“
„Na útulok zaútočilo kompletné komando, zastavila ich soľ v jedálni, tak dvaja ďalší démoni doviezli plné auto týchto zkurvysynov. Potom to už išlo rýchlo. Bavili sa v kuchyni a dolu v suteréne, zavreli sa tam s rukojemníkmi, je tam aj ten páter z Ríma. Tie zvuky z pivnice, to je jeho sprievod, čiernookí zkurvysyni sa bavia.“
Mladší Winchester na sucho prehltol, výkriky, ktoré sa celý čas snažil ignorovať, počul teraz hlasnejšie, prinútil sa nezakryť si uši.
„Prečo na nás zaútočili?“
„Démoni chceli vyvolať zmätok aby mohli zmiznúť, preto títo blázni útočili tak hlúpo, po schodoch na prízemie a cez hlavný vchod von. Tí bastardi chceli vydymiť cez okná na druhej strane, nerátali so soľou z vonkajšej strany. Teraz sedia v pasci.“
„V trezore,“ opravil ho Sam.
„Máš pravdu, v trezore. Oni nemôžu von, my nemôžeme na nich. Do čerta,“ Dean zazrel na mobil, telefón previnilo mlčal. „Kým tu postávame, tie peklosvine si krátia chvíľu.“
„Potrebujeme pomoc, rýchlo!“ Po rampe vedúcej zo suterénu sa nešikovne pokúšali ponáhľať dvaja muži, nesúci tretieho. Irvin zareagoval prvý, vyzliekol si bundu a hodil ju na zem.
„Položte ho sem, Ronald!“
Mlčanlivý bodyguard s Angusom opatrne položili Forda na núdzové lôžko, flanelovú košeľu pod poľovníckou vestou mal vpredu zakrvavenú. Liečiteľ nestrácal čas rozopínaním, odtrhnuté gombíky odfrkli medzi ostrý štrk, dve červené dierky vľavo od hrudnej kosti nenaznačovali nič dobré. Irvin položil pravú ruku na rany, ľavú na Fordovo čelo. Podľa okolo stojacich ju tam držal nekonečne dlho. Sekundová ručička stihla raz obehnúť ciferník, kým sa pohol, rukou jemne zavrel Fordove pootvorené oči.
„Je mi to ľúto, nesmierne ľúto,“ pomaly sa postavil, „nemôžem pre neho už nič urobiť. Jedna guľka odtrhla aortu a druhá zasiahla srdce. To poškodenie bolo tak rozsiahle, že okamžite ... je mi to ľúto.“
„Nie, to ... nie,“ Angus odtrhol zúfalý pohľad od bratovho tela. „Ford nie je mŕtvy! Nemôže byť! Budúcu sobotu sa žení! Musíš niečo urobiť!“ Ignoroval liečiteľovo ospravedlňujúce gesto. „Musíš niečo urobiť!!“
„Je mi to ľúto. Pravdepodobne by som nemohol pomôcť, ani keby som stál vedľa neho. Zomrel okamžite.“
„Musíš mu pomôcť!“ Starší Swett kričal z plných pľúc, neschopný uveriť, že jeho mladší braček je mŕtvy. „Prečo nič nerobíš?“ Zaťatá päsť sa mihla vzduchom rýchlosťou blesku, úder doslova zdvihol Irvina zo zeme a odhodil ho o niekoľko krokov. Angus sa pohol, odhodlaný domôcť sa pomoci pre brata hoci aj násilím, Dean ho zachytil v poslednej chvíli.
„Angus, stačilo!“
„Pusť ma!“
„Nie, Angus, stačilo.“
„Musí pomôcť Fordovi! Pusť ma!“
„Angus, upokoj sa. Nemôže pomôcť Fordovi. Keď ho zbiješ, nič to nezmení. Fordovi už nikto nemôže pomôcť. Je mi to ľúto,“ otočil zdrveného lovca tvárou k sebe. „Je mi to ľúto,“ zopakoval potichu Dean. Možno nefalšovaný súcit v jeho hlase zapríčinil, že Angusov hnev a zúrivosť sa zlomili.
„Musí pomôcť Fordovi!“ Zovreté päste povolili. „Ako mám povedať mame, že ...? A Zoe? Ako jej môžem povedať, že ...?“ Ďalšie slová zadusili vzlyky.
Sú otázky na ktoré neexistujú slovné odpovede. Znehybňujúci chvat sa zmenil na utešujúce objatie, do lovcovej obnosenej bundy vsiakli prvé horúce, slané kvapky. Ponad Angusovu sklonenú hlavu si bratia Winchestrovci vymenili dlhé pohľady. Obidva hovorili to isté - vďaka bohu, že tu neležíš ty!
„Owen, vezmi to za mňa,“ otec Simmons zaregistroval člena klanu v ohrození, Irvin neprejavoval snahu hýbať sa. Malý lovec ochotne doplnil štvoricu vonkajších stráží, bratia Simmonsovci síce kútikom oka sledovali situáciu pred garážou, ale disciplinovane zostali na strategických bodoch, z ktorých kontrolovali celý obvod budovy.
„Toto nevyzerá dobre,“ zhodnotil plukovník skúseným okom zmes krvi, roztrhanej látky a ostrých kamienkov na Irvinovom ľavom predlaktí. „Potrebujem vodu a kus čistej látky!“
„Prosím,“ Ronald pohotovo dodal plastovú fľašu a chuchvalec odmotaného obväzu.
„Ten prekliaty štrk mu strhol kožu od lakťa po končeky prstov,“ plukovník nalial vodu do rany. Prenikavá bolesť priviedla zraneného k vedomiu.
„Fred, z teba nikdy nebude poriadna sestrička,“ zjajkol.
„Nekritizuj, snažím sa ťa ošetriť.“
„Prosím, radšej nie. Podaj mi obväz, neskôr sa o to postarám sám.“
„Nie! Buď sa dáš do poriadku hneď, alebo ťa ošetrím ja.“
„To je vydieranie!“
„Som rád, že si si to všimol. Nemôžeš pomáhať druhým, ak nie si sám v poriadku.“
„Fred, ...“
„Žiadne námietky.“
„Dobre,“ liečiteľ neochotne zaťal zuby, na zem cuplo niekoľko kamienkov, vytlačených z rany rýchlym hojením, zmizla aj čerstvá podliatina na líci. Plukovník vytiahol ho vytiahol na nohy.
„Buď dobrý chlapec. Vieš, že musíš byť opatrný.“
„Iste,“ dobrý chlapec súhlasil s úsmevom hlavného ochutnávača Spojených octární. „A teraz, ak dovolíš, mám prácu.“
„Nezabudni, vyčistiť, zašiť, obviazať. Nič iné! A ... žiadne triky poza môj chrbát.“
Liečiteľ nepresvedčivo prikývol.
„Budem ťa sledovať,“ plukovník sa pobral na svoj post, vyjadrujúc každým kúskom svojho dvojmetrového tela, že svoju výstrahu myslí vážne.

Sam sa zhlboka nadýchol potom znova, cítil sa mierne ohúrený, dnešný deň mu zo všetkého najviac pripomínal jazdu na obrej horskej dráhe. Bez bŕzd. Potreboval by spomaliť, aspoň na chvíľku, tento luxus si zatiaľ nemohol dovoliť.
„Ronald,“ dúfal, že si dobre zapamätal meno. Odľahlo, mu keď vedľa stojaci zareagoval na oslovenie. „Ako sa to stalo?“
„Zbehlo sa to rýchlo,“ tichý chlapík nečakane ochotne odpovedal. „Všetko sa zbehlo tak strašne rýchlo, najskôr Linda a potom on.“ Sam nasadil výraz pozorného poslucháča, nemusel sa premáhať, skutočne ho zaujímalo, ako sa viedlo profesionálom o poschodie nižšie.
„Vošli sme dnu. Je tam málo svetla, postupovali sme pomaly. Nestihli sme poriadne prezrieť ani prvý sklad, keď na nás zaútočil jeden z tých bastardov. Rozhádzal nás ako konfety a chcel zadusiť Paula. Našťastie, Philip ho vymietol skôr, ako to stihol dokončiť. Potom sme zistili, že Linda ... Chrbtom narazila do nejakého starého krámu, nemohla sa poriadne nadýchnuť ani pohnúť. Už som videl také zranenie,“ odmlčal sa, naprázdno prehltol, nebola to príjemná spomienka. „Zlomil jej chrbticu. Zakričali sme na plukovníka, nech zoženú nosidlá. Namiesto toho nám poslal toho chlapca,“ očami ukázal na Irvina. „Neviem čo urobil, ale po chvíli sa mohla pohnúť. Potom jej povedal, že sa musí šetriť a odišla po svojich. Zázrak.“ Obaja pozreli na ženu, sediacu pri stene garáže, stále hýbala prstami, akoby nemohla uveriť tomu, že to môže urobiť.
„A potom?“
„Išli sme ďalej, tam už bola poriadna tma, svetlá nefungujú, tých bláznov sme uvideli, až keď už bolo neskoro. Zmietli nás ako triesky. Dostal som po hlave, Paul ma odtiahol z cesty, do najbližších dverí. Tam nás o chvíľu našiel Philip a pokračovali sme ďalej.“
„Potom ste našli to ...?“
„Hej, to kúzlo. Pevnú čiernu stenu. Vyskúšali sme všetko, soľ, svätenú vodu, železo, pár Philipových špecialít a nič.“ Ronald sa na chvíľku odmlčal. „Potom došli Swettovci, celí žeraví vyskúšať svoje hračky. Ford vystrelil prvý, napodiv, šípka prešla. Z vnútra sa ozval výkrik, niekoho zasiahol. Potešený sa obrátil k bratovi, vraj, vravel som ti, že trafím aj na slepo. A potom ... sa ozvali výstrely. Nemal šancu. Do frasa, nemal šancu,“ zopakoval trpko. S viditeľným úsilím sa vrátil do prítomnosti. „Musím za Philipom. Máte niečo nové?“
„Nie, Bobby sa zatiaľ neozval.“ Dean ešte stále podopieral nešťastného súrodenca.
Angus sa pomaly spamätával zo šoku, utrel si oči, úplne zbytočne, slzy mu ďalej tiekli po tvári.
„Má pravdu, Philip nás čaká, robota sa sama nespraví.“
„Zostaň tu s Fordom,“ prerušil ho Dean, „tým hajzlom to zrátame aj za vás.“ Neschopný odporovať, prikývol a kľakol si k bratovmu telu.
„Kde sú všetci?“ obzrel sa starší Winchester okolo.
„V suteréne, boli zvedaví na kúzlo.“
„Do pekla! Niekto musí postrážiť týchto kreténov.“
„Žiadny strach, fešák,“ vyriešila problém Linda, „doktor mi nedovolil zamiešať sa do vašej malej šarvátky, ale to neznamená, že sa neviem postarať o pár neposlušných bastardov. Sme tu dvaja a máme argumenty na každý sprostý nápad,“ významne zdvihla brokovnicu a ukázala ňou na automatickú pištoľ ležiacu vedľa obväzového materiálu.
„Myslel som, že nemáš rád strelné zbrane,“ prehodil Dean tým smerom.
Irvin nezdvihol hlavu od škaredej reznej rany, ktorú práve zašíval jednému z chovancov. „Nemám ich rád, ale to neznamená, že ich neviem používať.“ Urobil posledný steh a prestrihol nitku. „Potrebujem ďalšie obväzy a dezinfekcia by sa tiež zišla. Nevieš, kde je tu ošetrovňa?“ Lovec prekvapene pohľadom zmeral obsah vaku a potom pochopil.
„Na prízemí. Ukážem ti to.“ Len čo vstúpili do budovy, vystrelil otázku. „Ty vieš, čím si nás držia od tela?“
„Polopriepustnou magickou membránou.“
„Polopriepustná? Tak preto dostali Forda!“
„Nemusia prerušiť kúzlo, keď chcú strieľať alebo hocičo iné, zároveň dnu neprepustí nič, čo by mohlo démonom uškodiť. Ďalšia zlá správa, parametre membrány môžu priebežne upravovať.“
„Takže sväté drevo je už neúčinné,“ Dean zastal pred zamknutými dverami ošetrovne a vytiahol puzdro so šperhákmi.
„S najväčšou pravdepodobnosťou. Mimochodom, membránu zvládne len vyšší démon.“
Zámka cvakla. „A do frasa.“ Lovcova poznámka patrila rovnako démonovi ako aj minimálnym zásobám. „Potrebuješ sirup proti kašľu alebo tabletky na upokojenie bláznov?“
„Zatiaľ nie, ale leukoplast sa zíde.“
„K veci! Ako môžeme zrušiť to polopriesvitné ... čosi?“
„Na udržanie magickej membrány je potrebné veľa energie, na jej zničenie ešte viac.“ Liečiteľ si popri rozhovore zbežne prezeral obsah poličiek. „Nemôžem zničiť membránu úderom zvonka. Nemám na to prostriedky a keby aj áno, tak namiesto útulku tu bude úctyhodná diera.“
„Čo môžeme teda urobiť?“
„Požiadať ju, aby sa zničila sama.“
„Ako?“
„Použitie pasívneho reverzného kúzla by bolo najbezpečnejšie.“
„Náš nôž,“ pochopil Dean. Podozrievavo pozrel na svojho odborného poradcu. „Čo sa môže posrať?“
„Daj si pozor aby si sa nepopálil.“


Philip Morris zúril, pred svojimi ľuďmi nemohol predstierať, že má situáciu pod kontrolou, pred externými spolupracovníkmi musel. Celú túto akciu mu bol čert dlžný, v duchu sa uškľabil nad nechcenou iróniou prirovnania. Ak mal byť sám k sebe úprimný a on bol vždy hrdý na to, že za každých okolností bol sám k sebe úprimný, bol po uši v sračke. Jednoduchá akcia s možnosťou urobiť si reklamu až v Ríme, sa zvrhla horšie ako americký systém zdravotnej starostlivosti. Najviac ho škrelo, že to zelenooké Johnovo šteňa prakticky prevzalo kontrolu. Ako to, do čerta, mohol dopustiť? Prinútil sa zahnať negatívne myšlienky, na hľadanie chyby bude mať dosť času neskôr. Sústredil sa na hlavný problém – ako sa dostať cez démonickú bariéru skôr, ako bude neskoro? Pri jeho pravej ruke sa v prítmí zhmotnil tieň, Ronald.
„Ford?“
Ronaldovo zamietavé gesto ako odpoveď stačilo.
„Angus?“
„Čo myslíš?!“
Hnev v hlase dlhoročného priateľa Philipa varoval, aby nezabudol, že Ronald vždy uprednostnil bezpečnosť ľudí pred úspechom akcie. Chvályhodné, ale zákazníci chcú predovšetkým výsledky.
„Niečo nové?“ prerušil jeho myšlienky Ronald.
„Nie, vyskúšal som všetko ešte raz, bez výsledku. Kúzlo neslabne.“
„Tak vyskúšaj niečo iné. Nechcem ťa súriť, ale tí ľudia tam dlho nevydržia.“
„Aj ja sa toho obávam,“ zaťal Philip zuby. Z bundy vytiahol puzdro so svojou poslednou nádejou.
„Si si istý, že to chceš použiť teraz?“ Ronald použitie valca nepovažoval za dobrý nápad.
Exorcista zaváhal, svoj posledný tromf vytiahol zo zúfalstva, nie preto, že by skutočne dúfal v zázrak. Vďaka hlasom pri vchode mohol svoje rozhodnutie odsunúť.
„Ďalšie dve telá.“ Barytón staršieho Winchestra jasne vyjadroval jeho pocity, zbytočné mrhanie životmi.
„Dnes som videl viac mŕtvych ako za celý minulý rok,“ vyššie položený hlas mladšieho brata bol viac ako zhrozený.
„A to je od decembra ešte ďaleko,“ skonštatoval Dean.
„Bratia Winchestrovci nás poctili svojou prítomnosťou,“ organizátorova frustrácia si konečne našla ventil.
„Niekto musí upratať tvoj bordel,“ odsekol mu starší súrodenec. Nedal mu možnosť reagovať, hneď pokračoval: „Máte niečo nové?“
„Nie,“ ponáhľal sa s odpoveďou Ronald.
Samovu pozornosť pritiahol valec vo Philipovej ruke. „Čo to máš?“
„Kúzlo na znehybnenie démonov,“ vysvetlil, napriek všetkému potešený, že sa môže predviesť. „V tenkostennom sklenenom valci sú uzavreté potrebné ingrediencie, po ich zapálení a vyslovení príslušnej formule, kúzlo spoľahlivo znehybní ľubovoľný počet démonov, ktorí sa nachádzajú v dosahu. Exorcismus je potom už len formalita.“
„Ako to chceš zapáliť?“
„Valec je vzduchotesný,“ na spôsob zapálenia bol obzvlášť hrdý, „vo vnútri je špeciálna chemikália, keď sa valec rozbije, okamžite sa vznieti. Výroba tohto kúzla nie je jednoduchá ani lacná, ale oplatí sa.“
„Šikovné,“ uznal Sam.
„To sa nám zíde,“ pridal sa jeho brat. „Keď zruším bariéru, hodíš im to pod nohy a potom ich už ľahko zrušíme. Pravda, ak to bude fungovať ...,“ neodpustil si podpichnutie.
„Nemaj obavy, bude,“ Philipova zlá nálada nebola ďaleko.
„Ak to bude fungovať aj na vyššieho démona,“ dokončil Dean myšlienku.
„Na vyššieho démona?“
„Už si videl niečo podobné? My nie,“ lovec ukázal na magickú prekážku. „Ako dôkaz, že je tu veľká ryba, smrdiaca sírou, mi to stačí.“
„Uvoľni mi cestu,“ exorcistovi sa vrátilo odhodlanie, „ a ja sa postarám o ostatné.“
„Sammy, nôž,“ natiahol Dean ruku.
„Dean, to nemôžeš myslieť ...“
„Sammy, nôž!“
Mladší Winchester poznal tento tón, jeho brat v žiadnom prípade neustúpi. Myslí si, že použitie noža bude nebezpečné, preto zase bude radšej riskovať on, ako by mal ohroziť jeho. Prekliaty Dean aj so svojimi ohľadmi, kedy konečne uzná, že jeho mladší braček je dospelý?! Natiahnutá dlaň sa napriek kaleidoskopu emócií na Samovej tvári nestiahla. Nahnevane vytiahol nôž a podal ho bratovi.
„Pripravte sa,“ lovec sa popri stene priplížil k bariére a vložil do nej čepeľ noža, vošla bez odporu. Chvíľku sa nič nedialo, potom sa zvnútra ozvali znepokojené hlasy, niekto sa pokúšal zaklínať. Nepomohlo mu to, čierna plocha sa zavlnila ako olejom pokrytá voda a so suchým, štiepavým zvukom náhle zmizla. Dean s nadávkou pustil nôž, rozpálená oceľ svietila, pri dotyku čepele s drevenou dlážkou sa zdvihol tenký pásik dymu. Zo zmätku za zmiznutou prekážkou sa ozvali výstrely. Lovec sa bez zaváhania hodil na zem a stočil sa do klbka.
„Philip, teraz!“
Vzduchom sa mihol sklenený valec, presne podľa popisu autora sa po dopade rozletel na stovky črepov a jeho obsah vzbĺkol. Mihotavé svetlo vytiahlo z pološera živý obraz hodný štetca Hieronyma Boscha, kúsok pekla na zemi. Morrisov exorcizmus vytiahol zo stuhnutých postáv čierny dym, ktorý sa rozplynul v záplave iskier.
„Koľko ich bolo? Dostal si všetkých?“ takmer bez dychu sa informoval Jeff.
„Hej, dostal som všetkých a nebudem ich teraz počítať. Máme inú prácu,“ odsekol mu Philip. „Musíme sa postarať o tých úbožiakov, ktorí tam ležia.“
Veľa námahy nemuseli vynaložiť, z rukojemníkov prežil jen jeden.

Chuck Norris, Segal, Stallone a všetci ostatní môžu ísť do čerta, toto je akcia ako má byť Dean nielen ako účinné sérum pravdy, ale hlavne rodený vodca, večne malý braček Sam, v niektorých prípadoch prehnane ochranársky Fred, "poslušný chlapec" Irvin (inak, som celkom zvedavá, či sa dostane aj do akcie), "pojedolsomvšetkumúdrosťsveta" Phillip, ktorému plány nevychádzajú podľa jeho predstáv a všetci tí lovci okolo. Je to čtivé, chytí a nepustí, aspoň mňa. A myslím, že frekvencia môjho dychu sa pri čítaní tejto časti z osvedčených 8/min znížila minimálne na budhistickú tretinu.
Ale inak, Bilbo pred Šmakovou jaskyňou, super (hlavne, keď sa dočkali aj svojho "drozda").

Perfektní pokračování!!! Ta smrt Forda mě dostala. Měla jsem při té scéně úplně husí kůži. Naprosto přesně z toho číšelo to zoufalství jeho bratra. Myslím, že Dean věděl přesně, jak se Angus cítí. Akce střídala akci, Irvin jako vždy všechny zachraňuje a já také doufám, že se brzy do boje zapojí aktivněji. Takže ještě jednou díky a už se těším na pokračování

just-me - ja viem, že akčné scény nie sú moja silná stránka a teší ma, že sa ti moje postavičky páčia . Ďakujem za tvoj záujem.

bohdy - ďakujem , konkrétne táto scéna sa mi písala dosť ťažko (a neskutočne dlho). Nebudem ti kaziť prekvapenie, tak len toľko - pokračovanie bude.

„Tak čo?“ Trpezlivosť zrejme nepatrila medzi cnosti, ktorými sa Philip Morris mohol chváliť. Hodnotenie zdravotného stavu jediného rukojemníka, ktorý prežil, na jeho vkus trvalo príliš dlho.
„Okrem množstva rezných a bodných na končatinách, stratil veľa krvi,“ referoval Irvin od nosítok s raneným, „utrpel silný nervový otras. Má zlomené všetky články prstov na rukách, záprstné kosti a obe predlaktia, tri rebrá na pravej strane hrudného koša a ľavú holennú kosť. Poleptaniny druhého stupňa v ústach, zrejme mu naliali do úst nejakú kyselinu, hltan našťastie nie je zasiahnutý. Oči už také šťastie nemali, oslepili ho. Ďalej som zistil vnútorné krvácanie z pomliaždenej pečene a natrhnutej sleziny. A aby som nezabudol, má rakovinu hrubého čreva v pokročilom štádiu.“
„Inými slovami, je zázrak, že ešte dýcha,“ zhrnul situáciu hlavný záchranca.
„Áno, dá sa to tak povedať.“
„Tak nestrácaj čas a vylieč ho!“
„Ľutujem,“ Irvin sa opäť naklonil nad mužova na nosítkach. „V jeho veku a pri jeho momentálnom zdravotnom stave okamžité vyliečenie neprichádza do úvahy. Je príliš slabý. Stabilizujem ho, tak vydrží cestu do najbližšej nemocnice.“ Okolostojaci s tichým úžasom sledovali, ako otvorené rany prestávajú krvácať a zaceľujú sa. „Zastavil som vnútorné aj vonkajšie krvácanie. Podarilo sa mi trochu zvýšiť tlak, stabilizovať činnosť srdca a zmierniť nervový otras. Viac momentálne nemôžem urobiť.“
„A to som o tebe počul, že si dobrý,“ Philip neskrýval svoju nespokojnosť.
„Som, niekedy sa mi dokonca podarí nenarobiť veľa škody,“ nekonfrontačným tónom odtušil liečiteľ, vstávajúc od nosítok.
„Keď si najmem odborníka, počúvam, čo mi hovorí. Platím ho za to,“ zamyslel sa nahlas Jeff sám pre seba, Philipov vražedný pohľad sa neškodne zviezol po jeho naivnom výraze.
„Koľko času potrebuješ na to, aby si ho vyliečil úplne?“ vrátil sa exorcista k veci.
„V ideálnych podmienkach, tri možno štyri dni. To závisí od toho, ako rýchlo sa bude zotavovať,“ informoval odborník.
„Ideálne podmienky?“
„Potrebuje odbornú starostlivosť, vnútrožilnú výživu, lieky proti bolesti, fixáciu zlomenín, stály monitoring životných funkcií. A najmä úplný pokoj, pohodlie a pocit bezpečia.“
„Najbližšia nemocnica je dolu v meste, tú nemôžeme využiť,“ hlavný organizátor vytiahol telefón. „Pokúsim sa nájsť iné vhodné miesto.“
Sam vyhľadal brata, Dean bokom od najväčšieho ruchu zamyslene rozkladal a skladal svoj mobil.
„Bobby už vie, ako sme dopadli?“ spýtal sa ho s úsmevom.
„Čože?“ Dean sa s trhnutím vrátil do reálneho času, zmätene pozrel na týranú vecičku. „Hej, volal som mu, radšej nechci vedieť, čo povedal.“
„Nechcem,“ mladší brat mimovoľne vtiahol hlavu medzi plecia a zmenil tému. „O čom rozmýšľaš?“
„O nich,“ bradou ukázal na garáž, za ochrannou hrádzou zo soli sa k sebe túlili ošetrení chovanci, sedeli celkom pri zadnej stene, ďalej už to nešlo. „Doteraz im len šibalo, od dneška budú čo? Šalieť? Je šialenec väčší blázon ako blázon?“
„Dean!“ mladší brat bol zhrozený.
„No čo,“ nedal sa starší, „takúto hrôzu nemôže so zdravým rozumom prežiť ani blázon.“ Zarazil sa, keď videl bratov výraz tváre. „Vieš, ako to myslím.“ Samov výraz sa nezmenil. „Asi nie,“ Dean mávol rukou a vrazil úbohý telefón do vrecka. „Nechaj to tak. Chcel si niečo?“
„Vlastne áno. Chcel som ...“ Nebolo mu dané dokončiť vetu. Philipovi ochrankári z časti doviedli, z časti dovliekli dvoch zajatcov, jednému trčal z pleca Fordova šípka, druhý mal zrejme neopodstatnené námietky voči sprievodu, takže jeho spotreba zubnej pasty bude v budúcnosti výrazne nižšia.
„Toto sme našli pri prehliadke suterénu, robili mŕtvych chrobákov. A ešte toto,“ Ronald vytiahol čierny valec pripomínajúci rukovať tenisovej rakety. Až na to, že rukoväte tenisových rakiet nemajú hladký čierny povrch pokrytý neznámymi čiernymi lesklými symbolmi. „Musí to byť dôležité, jeden z nich to mal vo vnútornom vrecku saka,“ podal valec šéfovi.
„Možno,“ Morris si ho rýchlo vopchal do vrecka, „neskôr to preskúmam.“ Nenápadne sa obzrel, nezdalo sa, že ešte niekto venoval neznámemu predmetu pozornosť. Nezdalo sa, že by mu vôbec niekto venoval pozornosť. „Ľudia,“ hlasným zatlieskaním upozornil, že chce predniesť prejav, „ďakujem vám za spoluprácu pri našej úspešnej akcii.“
„Tomuto hovoríš úspešná akcia? Skutočne?“ Deanova irónia sa stretla so všeobecným súhlasom.
„Samozrejme,“ Philip si udržal príjemný úsmev. „Podarilo sa nám zachrániť pátra vizitátora, chovancov a vymietnuť alebo zničiť všetkých splodencov zla, ktorý tu zabíjali.“
„Skutočne úžasný úspech,“ prisvedčil mladý lovec sarkasticky. „Z tridsiatich ôsmich chovancov žije sedemnásť, všetci doráňaní, o psychických škodách ani nehovorím. Z personálu prežil jeden, zatiaľ, a tvoj páter má tiež na mále. Ford je mŕtvy, Linde tiež veľa nechýbalo. Tomu ja nehovorím úspešná akcia.“
Philip sa rozhliadol, prinútil sa ovládnuť svoj hnev, aspoň navonok, keď videl, že ostatní lovci súhlasia s drzým chalanom v obnosenej zelenej bunde, ktorý navyše pokračoval v rovnakom tóne.
„Úspech je, že sme nedopadli horšie.“
„Ako to myslíš?“ hladina adrenalínu v šéfovi akcie poskočila na ďalší stupeň. Tušil, čo príde a nesklamal sa.
„Keby som tušil, že tvoje plány stoja za prd, tak by som nikdy do tej búdy nevliezol s nechráneným
chrbtom. Len zázrakom nás nepostrieľali ako zajace.“
„Nemohol som vedieť, že budovu prestavali.“
„Spýtal si sa vôbec?“
Philip neodpovedal, nemohol nahlas priznať, že proste zabudol. Jeho prvoradá úloha bola zachrániť pátra, podľa možnosti živého. To sa mu podarilo. Úmrtia a zranenia pri podobných akciách nie sú výnimka, tak ako je možné, že tu stojí bezmála ako obžalovaný. Keby to Johnovo šteňa ešte nepotreboval, tak by ho najradšej ... Pohľadom prebehol po tvárach lovcov, boli vážne až zachmúrené. Tušil, nie vedel, že v budúcnosti už s ich spoluprácou nemôže rátať. V spoločenstve, kde každý jeden zveruje svoj život do rúk ostatných, sa nespoľahlivosť netoleruje. Prestal si vylepšovať imidž, škoda námahy. „Nech si už myslíte o dnešnej akcii čokoľvek, ďakujem vám, že ste pomohli.“ Trocha diplomacie na koniec neuškodí. „Urobili sme všetko, čo sme mohli. Pán nám to v deň posledného súdu pričíta k dobru.“
Lovci, presne ako dúfal, vzali jeho slová ako pokyn k rozchodu, upratovali posledné stopy po ich prítomnosti, niekto priviezol auto Swettovcov, aby mohli naložiť Fordovo telo. Pochmúrnu náladu narušil rozhorčený plukovníkov bas.
„Hej, chlapče, viem, že svoju prísahu Hippokratovi berieš vážne, ale brzdi.“ Člen jeho klanu sa totiž po ošetrení úbohého pátra pustil do vyťahovania šípky.
„Fred, pokojne. Len zametám stopy. Polícia bude mať aj bez tohto kúska dreva na mieste činu dosť otázok,“ odhodil zakrvavenú šípku do vaku a vytiahol obväz.
„Nenamáhaj sa, ďalšie ošetrenie nebude potrebovať,“ zastavila ho tmavá ruka na pleci.
„Čo tým myslíš?“
„Títo bastardi zabili môjho brata,“ Angus vytiahol revolver, poistka cvakla. Muž s krvácajúcim plecom sa pokúsil odtiahnuť.
„Ja som nestrieľal, prisahám! Ja som nestrieľal!“ nedokázal spustiť oči zo zbrane, mieriacej mu do tváre. „Bol som predsa zranený, nemohol som ... Ja som nestrieľal! Prisahám!“
Pomstiteľ uveril skôr zúfalej naliehavosti v hlase ako obsahu slov, čierne oko revolvera sa presunulo vedľa. Druhý zajatý sa nevyjadril, rozbité ústa dosť výrazne znížili jeho komunikačné schopnosti, teraz sa pokúsil zaryť do štrku, farbou tváre už splynul so sivým podkladom.
„Zabil si mi brata, ty panghart,“ nenávisť zmenila Angusov hlas tak, že mu skoro nebolo rozumieť. Ležiaci sa nezmohol na prosbu o život. V tichu, ktoré zavládlo po vytiahnutí zbrane, bolo zreteľne počuť ako mu drkocú zvyšky chrupu. Zhrozené pohľady preskakovali medzi lovcami rýchlosťou elektrického výboja. Nikto z nich nebol dostatočne blízko na účinný zásah a vytiahnuť zbraň proti kolegovi, ktorý práve prišiel o brata, bolo nemysliteľné. Vlastne, mal vrah zostať nepotrestaný? Oko za oko ...
„Jeho smrť ti brata nevráti,“ Irvin sa postavil medzi revolver a jeho cieľ. Angus prekvapene zažmurkal, nerátal so živou prekážkou. Našťastie, ten bastard, ktorý nepomohol Fordovi, bol priveľmi štíhly na to, aby zakryl celého vraha jeho brata. Posunul hlaveň o pár centimetrov doľava, zacielil na spotené čelo ležiaceho, zaváhal. V palebnej čiare znova zavadzala živá prekážka.
„Ustúp,“ namieril na bližší terč.
„Nie.“
„Obetuješ sa kvôli prekliatemu vrahovi?“
„Nie,“ ľahký konverzačný tón odpovede ostro kontrastoval s emóciami v Angusovom hlase, „na tom chlapovi nezáleží. Zhorí v pekle tak či tak, je mi jedno či dnes alebo o päť rokov.“
„Tak prečo?“
„Keď ho zabiješ, Fordovi to život nevráti a ty sa nebudeš cítiť lepšie.“
„Môj brat by chcel ...“ revolver v jeho ruke sa zachvel.
„Pomstu? Myslíš? Keď teraz zabiješ tohto chlapa, zatratíš svoju dušu. Skutočne by tvoj brat chcel, aby si večnosť trpel v pekle? Aby ste sa už nikdy nestretli?“ Naliehavosť tichých slov sa postupne prebíjala cez pancier nenávisti a hnevu na Angusovej duši. „ Aby si zvyšok života strávil na úteku sám pred sebou? Stojí ti ten hajzel za to, aby si každé ráno pozeral v zrkadle do očí vrahovi? Ak teraz zastrelíš zviazaného vraha, budeš lepší ako on?“ Čokoládové oči sa rozšírili, po líci mu stiekla slza. Irvin mu jemne vzal z ruky zbraň. „Nestojí to za to. Ver mi! Viem to.“
Angus sa otočil a neistým krokom sa bez slova pobral k autu.
Sama prebral z ohromenia nezameniteľný, kovový zvuk, neďaleko cvakla poistka pištole, trikrát. Bratia Simmonsovci na otcov príkaz zaistili zbrane, on si svoju nechal pripravenú na streľbu, odložil ju až vtedy, keď auto s bratmi Swettovcami zmizlo za bránou. Angus sa nikdy nedozvedel ako blízko pri ňom stála smrť v ten deň.

Ticho po odchode auta zlomil Philip. „Páni! A dáma,“ dodal rýchlo po Lindinom urazenom posunku, „nechcem vás naháňať, ale asi tridsať minút zavoláme políciu. Bude lepšie, ak sa tomu stretnutiu vyhnete.“
„A čo ty?“ prejavil záujem Rusty.
„Ja a moji muži dokončíme prácu a potom zmizneme tiež,“ bodro odvetil organizátor.
„Čo myslíš pod dokončíme prácu?“ Samozrejme, Johnovo šteňa.
Ochrankári vytiahli zbrane, Philip sa k nim pridal. „Angus nedokázal vystreliť, dobre sa stalo, pretože moja je pomsta, povedal Pán. My však budeme konať v jeho mene, keď svet zbavíme pekelných parazitov.“
Vesmírna loď, plná trojhlavých žiráf, ktorá by v tej chvíli pristála vedľa nich, by nevyvolala väčšie ohromenie.
„To myslíš vážne?“ Deanov tón naznačil, že exorcista by mal porozmýšľať o dlhodobom ubytovaní v útulku. Ako chovanec, samozrejme.
„Chceš popraviť osem zviazaných chlapov? Vylúčené,“ plukovník nahlas vyjadril názor všetkých zúčastnených.
„Nemám z toho žiadnu radosť, ale nemáme inú možnosť. Videli nás, môžu nás popísať polícii. Kto z vás sa chce ocitnúť na zozname hľadaných osôb?“ Predložené argumenty zneli logicky, zrazu mal každý čo povedať. Morris si ešte prisadil: „Títo ..., títo ...,“ nenašiel vhodné slovo, dostatočne vyjadrujúce jeho odpor k nim, „sa vzdali svojej ľudskosti, keď vstúpili do služieb démonov. Preto si nezaslúžia, by sme s nimi jednali ako s ľuďmi.“
„Keď už cituješ Písmo, Philip, spomeň si na inú múdru vetu,“ Dean sa nemusel namáhať, aby prekričal vravu na dvore. Pri jeho prvých slovách všetci stíchli.
„Akú?“ dal sa nachytať vyhlásený špecialista.
„Nesúďte, aby ste neboli súdení,“ mráz v jeho hlase schladil aj najhorúcejšie hlavy. „Sú to ľudia, Philip. Zlí? Iste. Vraždili? Bezpochyby. Ale sú to ľudia! Keď ich teraz zabijeme, zviazaných a bezmocných, čím sa to bude líšiť od toho, čo urobili oni tým úbožiakom vnútri? Musíme nájsť iné riešenie!“ Ticho naokolo mohli nakrájať a predávať.
„Mimochodom, zabudol si na jednu maličkosť“ úsmev na Deanovej tvári nemal s pobavením nič spoločné, „uzavreli pakt s peklom. Ak ich teraz pošleme o poschodie nižšie, démoni ich privítajú s otvoreným náručím. Chceš peklu poslať posilu?“
„Aké iné riešenie?“ Philip Morris bol na seba právom hrdý, dokázal civilizovane položiť otázku, namiesto toho, aby tomu drzému šteňaťu skočil po krku.
„V ošetrovni je kopa fľaštičiek.“
„Kam tým mieriš?“
„Brilantné,“ Linde to zapaľovalo rýchlejšie, „poliši nájdu na mieste masakru zakrvavených zhúlencov. Jednoduchý prípad, motív aj páchatelia ako na tácke.“
„Prosím?“ Philip vyžadoval jasnejšie vysvetlenie.
„Keď prídu poliši, čo uvidia?“ položil rečnícku otázku Jeff a hneď si aj odpovedal. „Osem sfetovaných, zakrvavených chlapov na dvore, asi tridsať mŕtvych v budove, porozhadzované krabičky od liekov. Logický záver? Osem idiotov vykradlo v blázinci lekáreň, požrali drogy a vo vražednom amoku zmasakrovali, koho našli. Zázrakom sa zachránilo pár chovancov a jeden člen personálu. Každý sudca im naparí doživotie.“ Potľapkal staršieho Winchestra po pleci. „Skutočne dobrá práca, Dean.“
„Políciu bude zaujímať kto ošetril preživších a zviazal páchateľov!“
„Postaraj sa, aby tu mnísi boli prví a aby vedeli, čo majú povedať fízlom,“ Linda nemala veľa trpezlivosti s pomalšie chápajúcim.
„Ako chceš zabrániť tým parazitom, aby to nehodili na nás?“ Philip jednoducho musel nájsť chybu v pláne, ktorý nevymyslel.
„Lieky pre duševne chorých môžu pri nesprávnej kombinácii spôsobiť konfúziu a výpadok krátkodobej pamäti,“ ochotne poskytol informáciu Irvin.
„Aký dlhý výpadok?“ nedôverčivo sa spýtal Ronald.
„To závisí od dávkovania. Desať hodín bude stačiť?“

Dokonalá část - nic jiného nejde napsat. Už se těším na pokračování

Joclynn - ďakujem . Normálne som v rozpakoch , dúfam, že pokračovanie ťa nesklame.

Další perfektní část Irvin je fakt dobrý, jak Angusovi vymluvil tu vraždu. A Dean je ještě lepší, protože takový plán by každého nenapadl Takže jsem nadšena a nemůžu se dočkat pokračování

bohdy - ďakujem, že oceňuješ detaily, ktoré si vyžiadali dosť práce .
Nechcem nič sľubovať, ale ak veci pôjdu podľa plánu, tak sa čoskoro dočkáš.

PC je konečne v poriadku, takže pridávam pokračovanie.
--------

Ticho v aute osládzala lyrická balada z miestnej rozhlasovej stanice, spolu s tmou za oknami, zvádzala k odpočinku. Sam si pretrel unavené oči, pár hodín spánku mu nepomohlo, skôr naopak, cítil sa unavenejší. Narovnal sa, zmena polohy stŕpnutým svalom nepomohla. Baladu v éteri vystriedal lepkavý slaďák, začudovane nadvihol obočie a bokom pozrel na miesto vodiča. Skutočne šoféroval jeho brat?
„Prečo?“ vyslovil otázku, ktorá ho trápila od chvíle, keď opustili útulok. Zľava neprišla žiadna reakcia. „Dean!“ zvýšil hlas.
„Hm?“ Dean sa duševne vrátil do tohto vesmíru. „Vravel si niečo?“
„Hej, pýtal som sa prečo?“
„Čo prečo?“
„Ty a Philip vychádzate spolu horšie ako pes s mačkou, prakticky si idete po krku. Teda, on po tvojom. Tak prečo si kývol na jeho ponuku?“
„Pýtal som sa ťa, nenamietal si,“ Dean uprene pozoroval asfaltku . „Ak si sa rozhodol inak ... zavolám mu a odpískam to.“
„Nie, ja len,“ Sam sa snažil vysvetliť podstatu problému, „chcem vedieť prečo. Bobby ťa musel prehovárať aby si vôbec vzal tú prácu, a teraz si Philipovi odkýval ďalšie tri dni? Len tak, skoro bez rozmýšľania? To sa na teba nepodobá! Aký máš dôvod?“
„Dôvody.“
„Prosím?“
„Povedal som dôvody. Sedíš si na ušiach alebo čo?“
Sam sa nadýchol a zaťal päsť, pravú, aby to Dean nevidel. Najradšej by ho poriadne usadil, tak ako si zaslúžil, to by však automaticky znamenalo koniec rozhovoru, jeho starší brat v podobnej nálade neznášal dobre lekcie o správnej komunikácii.
„Nie,“ odpoveď bola aj tak prudšia ako chcel. „Počul som, čo si povedal, ale ako odpoveď to neberiem.“
Dlhé ticho precítene vypĺňal nárek za stratenou láskou, srdcelomné finále zrušilo cvaknutie vypínača, vodič predsa vyberá hudbu. Žiadna hudba je tiež voľba. Spolujazdec s úžasným sebazaprením držal zobák, námaha sa vyplatila.
„Povedal som dôvody, množné číslo,“ zdôraznil Dean zdvihnutým prstom. „Dôvod numero uno, prachy. Možno ti to ušlo, Rockefeller, ale sme na dne. Kreditky sú prečerpané, hotovosť prakticky žiadna.“
„Dean,“ Samovo obočie údiv katapultoval do stredu čela.
„Ja viem, je to moja chyba, ale zorganizovať vierohodnú kreditku chce čas a my sme už mesiace nemali dovolenku.“
Sam zaťal zuby, čo mohol povedať? Prepáč, brácho, nevedel som? Nevedel som, pretože som sa nestaral. Zachrániť svet sa mi zdalo dôležitejšie ako sledovať či máme čím zaplatiť na pumpe alebo v bufete. Nejako mi nedošlo, že to spolu súvisí.
„Máme toho teraz na hrbe veľa,“ pokračoval vodič, „tak mi príde, že zarobiť ešte zopár babiek ako Kevin Costner je ľahšie ako počítať pár nocí karty. Aj keď ten páter nie Whitney Houston. Škoda, tú by som strážil rád.“
„Človeče, je vydatá!“
„No a čo? To nie je vada krásy. Mimochodom, myslím, že už sa rozviedla.“
„Dean, nezahováraj! Povedal si, že máš svoje dôvody. Množné číslo.“ Aj mladší Winchester vedel byť ironický, mal dobrého učiteľa.
„Jeden, dva dni oddychu ti,“ rýchlo sa opravil, „nám nezaškodí.“
„To myslíš vážne? Teraz si nemôžeme dovoliť strácať čas!“
„Strácať čas?“ Dean odlepil oči od vozovky. „Koľko hodín si spal tento týždeň? Desať, dvanásť? Koľko času stratíme, ak sa niekde zložíš? Zaspal si prakticky hneď ako si sadol do auta. Nesnaž sa mi nakecať, že si v pohode!“
„Tak pozri,“ použitý argument Samovi poriadne zdvihol tlak, „dnešok bol poriadne únavný, to nezapieram. Ale,“ pozrel bratovi do tváre, aby svojim slovám dodal váhu a zarazil sa. Možno to nie je zlý nápad. „Vlastne máš pravdu. Jeden, dva dni oddychu znesiem.“ A dohliadnem na to, aby si sa aspoň raz poradne vyspal, dodal v duchu. Dean sa uškrnul a zapol rádio, oblažilo ich baladou o nevernej láske, miestna stanica bola zaťažená na jemné melódie. Spolujazdec automaticky natiahol ruku aby preladil.
„Nechaj,“ zastavil ho brat.
„Ty to chceš počúvať?“
„O chvíľu budú správy. Chcem vedieť, či náš oblaf vyšiel. Poliši doteraz nevydali vyhlásenie.“
„Aha! Tak využi čas a prezraď mi skutočný dôvod, prečo si kývol Philipovi.“
„Skutočný dôvod?“ Dean predviedol predstieraný údiv.
„Človeče, nehraj to na mňa!“ mladší súrodenec sa musel usmiať. „Si môj brat a poznám ťa už nejaký ten mesiac. Tak to vysyp!“
Vrátil mu úsmev, unavený až strach, ale úsmev. „Chcem vedieť, prečo bol Philip celý žeravý zaplatiť nám za ochranu talianskeho pátra. Niečo tu smrdí a ja chcem vedieť čo.“
„Dean,“ Samov úsmev zmizol, „vieš, že zvedavosť zabila mačku?“
„Moja zvedavosť mi už párkrát zachránila život,“ uličníckym úškrnom naznačil, že si nenechá pokaziť zábavu. Baladu vystriedal hlásateľ, neosobným tónom informoval o tragickom masakre v útulku a pochválil miestnu políciu, ktorej sa promptne podarilo zatknúť páchateľov.
„To by sme mali,“ Dean sa s úľavou snažil vyladiť počúvateľný rock.
„Ukáž,“ odsunul mu ruku spolujazdec, „kvôli rádiu si nás schopný niekde vysypať.“
„Trhni si,“ vodič zaradil vyššiu rýchlosť. Auto naplnila klasika osemdesiatych rokov, Deanove prsty vyťukávali rytmus na volant.
„Počuj, brácho, dnešná akcia,“ využil Sam prestávku medzi dvoma skladbami.
„Hm,“ prejavil záujem oslovený.
„Odviedli sme dobrú prácu.“
„Mhm.“
„Odviedli sme dobrú prácu,“ dôraznejšie zopakoval. „Nemohli sme zabrániť ... Fordova smrť bola nehoda.“
„Nebola.“
„Dobre, nebola. Bola to vražda a jeho vrah zhnije v base. Vďaka tebe. Nemohol si tomu zabrániť, nikto nemohol. Tak mi urob láskavosť a prestaň sa užierať!“
„Čo to melieš?“ ohradil sa dotknuto starší. „Ja sa ne...“
„Sklapni, človeče,“ zastavil ho unavene Sam. „Koho chceš oklamať?“
„Mal som tam byť.“
„A schytať guľku namiesto neho?“
Namiesto odpovede vodič pretočil ovládač hlasitosti doprava, decibely z rádia prehlušili akýkoľvek pokus o konverzáciu. Sam uprene pozoroval tmu za bočným oknom. Na skle ako na obrazovke bežala repríza dnešného dňa. Nočný príchod na šrotovisko, pár hodín na oddych a ďalší prípad. Masaker, by bolo vhodnejšie slovo. Ale, odviedli dobrú prácu, napriek všetkému, odviedli dobrú prácu. Nech už si Dean myslí čokoľvek! Mimovoľne obrátil hlavu a snažil sa v prítmí rozoznať jeho profil.
„Chceš niečo?“ Dean stíšil rádio.
„Vlastne ani nie, len ma tak napadlo,“ vyhŕkol prvé, čo mu prišlo na jazyk. „Keby sme sa dnes nestretli prvý krát, prisahal by som, že som Jeffa už niekde videl.“
„V novinách,“ lakonicky napovedal Dean
„V novinách?“
„Jeff je celebrita, úspešný podnikateľ, vlastní banku a nejaké spoločnosti, niečo s výrobou plastov.“
„Prosím?“
„Niekto chodí strieľať medvede na Aljašku, niekto loví monštrá.“
„Ale prečo?“
„Nafotí si ich a trofeje si uloží do albumu.“
„To je šialené!“
„Aj ja som mu to povedal.“
Chvíľu šli mlčky, značka na krajnici upozornila na výjazd k motelu.
„Dáme si niečo pod zub,“ vodič zapol smerovku. „máme pred sebou riadnu štreku a Philip na nás určite nečaká s večerou.“
„Nie som proti,“ súhlasil spolujazdec odovzdane, pre dnešný večer s vážnymi rozhovormi skončili.


Na miesto dorazili tesne pred jedenástou.
„Pekný barák,“ Dean kývnutím pozdravil Ronalda, ktorý sa so zle zamaskovanou brokovnicou pofľakoval pri bráne, a zatiahol Impalu do zadnej časti ohradeného dvora.
„Dobrá lokalita,“ ohodnotil Sam.
„Hej, mimo hlavnej cesty, do mesta nie je ďaleko, susedia žiadni, okolie prehľadné. Dúfam, že majú pohodlné postele.“
„Ja tiež,“ zamrmlal sám pre seba vyšší brat, vyťahujú z auta ich batožinu.
Dvere domu sa rozleteli, dvor zalialo svetlo z vnútra.
„Konečne ste dorazili! Mamka si už robila starosti,“ Simmonsovie dvojčatá sa predbiehali v šírke úsmevu.
„Mamka?“ bratia Winchestrovci si vymenili nechápavé pohľady.
„Naša mamka,“ spresnil Stuart. „Brad musel domov, má nový džob, nemôže vynechávať,“ začal vysvetľovať Billy. „Tak mamka ...“
„Prišla pomôcť Philipovi starať sa o dôstojného pána,“ dokončil vetu Stuart.
„Nezdržuj,“ ďobol brata do boku Billy, „poďte ďalej. Tento dom je úžasná haluz.“
A bol.
Sam a Dean si ohromene obzerali veľkú miestnosť, ktorá zaberala skoro celé prízemie.
„Dom patrí Philipovmu priateľovi, požičal mu ho na pár dní. Tu dole je hala,“ Stuart posunkom predstavil miestnosť, „kuchyňa s jedálenským kútom a kúpeľňa.“
„Dom ako stvorený na žúr,“ pridal sa Billy, parodujúc realitného agenta. „V hale sa nachádza bar, krb, výklenok s biliardovým stolom a televízor s posedením. Každý vchod je opatrený Šalamúnovým kľúčom, okná sú posypané soľou a ako zvláštny doplnok, na každom skle je symbol ochraňujúci pred démonmi. O vašu bezpečnosť je postarané.“
„Na poschodí,“ dopĺňal jeho brat, „sú spálne, každá má vlastnú kúpeľňu.“
„Nanešťastie ich je málo, takže sa musíme deliť,“ vrátil sa na zem Billy.
„Prosím?“ spozornel Dean.
„Vy dvaja budete mať spoločnú izbu,“ Stuart mávol rukou ku schodom, „ráčte. Ostatní už spia, takže spoločenské formality necháme na ráno.“
„Aj my sme čakali už len vás, urobili z nás vrátnikov,“ posťažoval sa Billy, ale neprestal vysvetľovať. „Najbližšie ku schodom má izbu páter, oproti býva Philip. Vaša je na konci chodby.“
„Tradá,“ Stuart otvoril dvere, „váš apartmán, páni.“
„Hm, za túto izbu nečakaj sprepitné,“ Dean nazrel dnu. „Kde spí don Corelone?“
„Prosím?“ Jednohlasné otázky išli dvojčatám rovnako dobre ako vzájomné dopĺňanie. Billy vzápätí nahodil široký úsmev.
„Narážka na Krstného otca, pištoľníci počas mafiánskej vojny spali v prázdnom byte na matracoch. Vtipné.“
„Ani nie,“ výraz staršieho Winchestra upozorňoval, že vtip si predstavuje inak. „Kde sú postele?“
Sam natiahol krk a ponad bratovo plece nazrel dnu. Na podlahe boli položené dva matrace a spacie vaky. To bolo všetko, žiadne postele, stoličky, stôl alebo skrine.
„Domácnosť trpí nedostatkom nábytku, okrem iného,“ ospravedlňoval zariadenie Stuart.
„My tiež spíme na zemi,“ ublížene vysvetľoval Billy.
„A sme traja,“ zaklincoval Stuart.
„Čo ešte?“ Deanova intonácia varovala, že zlé správy nie sú vítané. Dvojčatá si vymenili opatrné pohľady.
„Teplá voda bude až ráno,“ odhodlal sa nakoniec Stuart.
„A chladnička je prázdna,“ tragicky zadeklamoval Billy.
„Nevadí, jedli sme cestou,“ zasiahol Sam a pozrel na hodinky. „Ach, už je jedenásť preč.“ Vrátnici pochopili.
„Mali ste najdlhšiu cestu, určite si chcete ľahnúť. Tak dobrú,“ Stuart zaradil spiatočku.
„Teplá sprcha a poriadna posteľ, to chcem tak veľa?!“ Dean viac odhodil ako položil vak do kúta.
„Pst, ostatní už spia,“ Sam sa pobavene uškrnul.
Starší brat si ho premeral dlhým, unaveným pohľadom. „Môžeš ma ...“ Vyzlečená bunda pristála na vaku a na buchnutí dvier do kúpeľne si dal obzvlášť záležať. Teplá voda skutočne netiekla, pretože sa vrátil v rekordnom čase. Na Deana. Sam prestal predstierať, že si pripravuje lôžko.
„Človeče, nechceš mi ...“
„Nie,“ drsne mu skočil do reči. „Chcem spať. Zhasni!“
Bez slova poslúchol príkaz, ale aj po návrate z kúpeľne dlho počúval ako sa jeho brat s polohlasnými nadávkami prehadzuje na matraci.

Dean natiahol ruku a stisol hlavné menu, z displeja mobilu sa na neho posmešne zaškerili číslice, za posledných päť minút sa podstatne nezmenili. Otrávene vzdychol, o tomto čase sú aj všetky dobre vychované strašidlá v posteli, v hrobe alebo kdekoľvek, kde spávajú. Aj on by si rád pospal, keby ... Zostala mu posledná možnosť, ticho, aby nezobudil brata, vytiahol z vaku tekutú uspávanku. Skoro nahlas zahrešil, jantárová tekutina stačila akurát tak na malého frťana, veľmi malého frťana. Vrátil fľašu medzi tričká a vzal do ruky topánky. Nevedel, kam pôjde, ale každá možnosť bola lepšia ako tu ležať a pozerať na strop. Nespomínali dvojčatá, že v hale je bar?

Na prízemí sa svietilo, nespavosť je rozšírenejšia ako sa verejne pripúšťa. Pod lampou vo výklenku Irvin, nohy pohodlne vyložené na biliardovom stole, trápil tenký notebook. Bez slova zamieril opačným smerom, v prítmí dobre rozoznal krátky pultík a police za ním. Hmatom našiel vypínač, diskrétne osvetlenie sa odrazilo od pekne poukladaných pohárov, jediného skla v bare. Nahlas zahrešil.
„Philip je nadšeným zástancom prohibície,“ odpovedala ozvena z druhého konca haly. „Zabavil všetok alkohol.“
„Úplne?“ Znelo to, presne tak ako sa cítil, vyčerpane.
„Pri vstupe do budovy neurobil prehliadku batožiny, takže ...,“ Irvin zdvihol z podlahy elegantnú fľašu. „Keď už si tam, dones dva poháre.“
Dean sa rozhodol, že to bude považovať za pozvanie. Bezfarebná tekutina z fľaše nevyzerala nebezpečne, dožičil si poriadny dúšok a zalapal po dychu. „Och,“ zažmurkal zaslzenými očami. „Čo je to za jed?“
„Pravá ruská vodka. Od klienta,“ majiteľ alkoholu si opatrne odpil. „Darovanému koňovi, a tak ďalej... Dean pri konzumácii zaradil nižšiu rýchlosť. „Nemôžeš spať? Dvojčatá chrápu?“ opýtal sa medzi dvomi hltmi.
„Nie, oni nie. Ja.“
„Kecáš.“
„Hej, ale ako výhovorka je to dobré.“
„Ani nie,“ nastavil pohár na reprízu. „Prišli sme o niečo?“
„O studenú pizzu na večeru.“
„Pozri, nesťažujem sa. Je normálne, že kvôli bezpečnosti každý prišiel inou cestou. Chcem vedieť, či sme vyfasovali najdlhšiu trasu náhodou alebo mal Philip nejaký zvláštny dôvod?“
„Okrem toho, že ťa nemá rád? Nemyslím.“
„Čo mi môžeš povedať o tom pátrovi? Čo vám Philip povedal?“ pohodil hlavou smerom k poschodiu.
„Keď vynechám frázy, tak nič.“
„Čo si myslíš ty?“
„Je pre neho veľmi dôležitý. Musí ho udržať nažive za každú cenu. Podáva správu každú hodinu.“
„Prečo je taký dôležitý?“
„Možno preto, že je magicky aktívny.“
„Prosím? Zachránili sme čarodeja?“
„Skôr je telepat alebo médium. Neviem presne, na hĺbkové vyšetrenie je príliš slabý.“
„To by vysvetľovalo dosť vecí. Milé ovečky, pred nami nezatajíte žiadny hriech,“ Dean znechutene odložil pohár vedľa seba na stôl. „Ale prečo si peklo dalo takú námahu? Prístup do Vatikánu? Tomu Philipovmu žvástu by neuverilo ani dieťa. Démoni si môžu vybrať, kto ich tam zanesie. O čo tu, do šľaka, ide?“
„O pátra.“
Zo stručnej odpovede nezmúdrel. „Ako to myslíš?“
„Trochu som sa obzeral na nete. Dôstojný pán Lešek Zaboda, pôvodom Poliak, už dlhý čas žije v Ríme, presnejšie vo Vatikáne. Považujú ho za odborníka.“
„Odborníka? V čom?“
„Vypočúva svedkov pri posudzovaní zázrakov, pri niekoľkých príležitostiach spolupracoval s exorcistami a tak ďalej. Dalo by sa povedať, že je špecialista na pravdu. Jeho výrok vo veci je nespochybniteľný, vždy má posledné slovo.“
„Hm. Veľké zviera?“
„Vo svojich kruhoch nepochybne. Toto je tiež zaujímavé, celý čas, čo je v Štátoch, je buď na verejnosti alebo na posvätnej pôde. Návšteva útulku bola pre démonov prvá a možno jediná možnosť zmocniť sa jeho osobne.“
„Jeho sprievodcov mučili a zabili pred jeho očami, potom si podali jeho. Musí vedieť alebo mať niečo, čo tí bastardi chcú. Stavím sa, že Philip vie o čo ide.“
„Ak ťa to tak zaujíma, spýtaj sa ho.“
„Ty nechceš vedieť o čom sa tu točí?“
„Chcem dokončiť prácu a vypadnúť,“ frustrovaný tón vzbudil Deanov záujem.
„Niekam sa ponáhľaš? Máš rande?“
Irvinov výraz bol ekvivalentom frázy – trhni si ...
„Nie, vážne,“ Dean ospravedlňujúco rozhodil ruky. „Čo sa deje?“
„Nič. Neviem. Ja len,“ sivé oči boli zrazu veľmi vážne, „mám z celej akcie veľmi zlý pocit. Melly, Fred a chlapci ... vôbec by tu nemali byť, nie sú tu v bezpečí.“ Lovec prikývol, jeho vnútorný hlas mu hovoril to isté – niečo nie je v poriadku.
„Prečo ste ešte tu?“
„Philip urobil Fredovi láskavosť, teraz ho požiadal aby ju splatil. Fred berie svoje povinnosti tohto druhu vážne.“
„To musela byť veľká láskavosť.“
„Fred si myslí, že bola.“
„Zachránil mu život?“
„Jemu nie, mne,“ priznal zdráhavo.
„Našli si ťa sklamaní dedičia, ktorým si vyliečil bohatého strýčka?“
Informácie v počítači zaujali Irvina natoľko, že prepočul otázku. Alebo proste nechcel odpovedať.
„Takže bývalí kolegovia,“ skonštatoval lovec.
Exdémon neprisvedčil ani neprotestoval.
„Ako ťa dostali? Koľko ich bolo?“
Požadovaná informácia momentálne nebola dostupná.
„Dve komandá? Tri?“
Ticho v hale nič nenarušilo.
„Jedno? Nerob si zo mňa srandu! Videl som ťa pri práci.“
Predložený argument nebol komentovaný.
„Boli na teba pripravení. Mali svojho čarodeja alebo nejaký trik?“
Ak sa krátke zovretie pier počíta za odpoveď, tak viedli plodný dialóg.
Dean sa poradil s obsahom pohára. „Tá čierna vecička, ktorú našli Philipovi muži v útulku. Čo je to?“
Irvin pre zmenu mlčal.
„Videl som ako ťa striaslo, keď ju Ronald vytiahol. Vieš, čo to je.“
„Magický paralyzér.“ Spodný tón v liečiteľovom hlase ho varoval, že sa púšťa do zakázanej oblasti ale profesionálna zvedavosť bola silnejšia.
„Vieš o tom viac?“
„Viac ako som kedy chcel.“
„Nepodelíš sa s triedou?“
„Ty nedáš pokoj.“
„Nie,“ potvrdil lovec bez úškrnu.
„Prečo ťa to tak zaujíma?“
„Ak ten superhnus vyradil z prevádzky teba, obyčajní smrteľníci nemajú šancu.“
„Tebe ublíži len ak ťa ním démon udrie po hlave. Tá vec je určená špeciálne na pacifikovanie jedinca s magickým nadaním.“
„Ahá,“ obyčajnému smrteľníkovi spadol kameň zo srdca. „V tom prípade, celkom šikovná vecička.“
Obrazovka monitora si zrazu vyžadovala všetku pozornosť majiteľa.
„Bez urážky,“ snažil sa vyžehliť svoju poslednú poznámku taktný slon v porceláne. „Poznám pár hajzlov, ktorým by som to doprial.“
Pokus o zmier nebol komentovaný.
„Ako si do toho spadol? Bola to pasca?“
Opýtaný neuznal otázky za hodné odpovede.
„Do čerta, každý má raz za čas zlý deň, tak nerob z toho vedu.“
„Dostal som od známeho echo na ľahkú prácu,“ potichu začal vysvetľovať. „Bola to pasca, neoveril si poriadne klienta. Štyroch som dostal, potom použili ... čierny valček a odmiestnili sa ... nás. Fred im po prvej rane nestál za pohľad, našťastie. Nezabili ma hneď, pretože sa chceli ... pobaviť. Využil som chvíľu, keď si dali pauzu. Povedal som im, že sa zo mňa stal vzorný občan a keď ma zabijú, konkurencia ma s radosťou ubytuje v podkroví. Zneisteli, jeden zmizol pre inštrukcie. Fred s posilou prišli skôr ako sa stihol vrátiť.“
„Ako ťa našli?“
„GPS v mobile. Démoni podceňujú modernú techniku.“
„Mhm. Démoni sú hlúpi... Väčšinou... Našťastie.“
Bývalý démon nemal k tomu čo dodať. Ticho sa predlžovalo, Dean zamyslene roztočil biliardovú guľu, druhú, tretiu ...
„Mimochodom, odkedy je možné adoptovať synovca?“
Nečakaná zmena témy Irvina prekvapila. „To bol Fredov nápad,“ v hlase mal viac než nádych defenzívy.
„Nepochybujem,“ Dean sa vrátil ku biliardu. „V nemocniciach podávajú informácie len príbuzným. Podľa toho ako si schudol, päť týždňov?“
„Štyri.“
„Ešte stále hráš v oslabení,“ skonštatoval lovec.
„Liečiť seba je ťažšie ako iných,“ pokrčil ramenami. „Obzvlášť, ak neviem, aké kúzlo na mňa použili.“
„Máš príležitosť, Philip ti rád tú vecičku požičia na preskúmanie.“
„Nepochybne,“ zazrel na lovca bývalý démon. „Najmä keď mu vysvetlím, kde som nadobudol svoje bohaté vedomosti o praktickom použití čiernej mágie.“
„To by mohol byť problém,“ uznal Dean. „Dáš sa do kopy aj tak, nie?“
„Pár mesiacov to potrvá.“
„Prečo si nezostal dlhšie v odbornej lekárskej opatere?“
„Nemocničná strava je hrozná.“
„Najmä to otrasné želé. Mal si aspoň pekné sestričky?“ zaujímal sa ostrieľanejší pacient.
„Nesťažujem sa,“ liečiteľ uhol zrakom a tvár mu o poznanie stmavla.
„Ále,“ zaškeril sa Dean. „Ako sa volá?“
„Moira.“
„Ste v kontakte?“
„Myslíš, že tu uprostred noci hrám pasians?“
„Aha,“ nič múdrejšie ho nenapadlo. V tichu sa ozvalo zapraskanie starého dreva, Dean ďalej roztáčal jednu guľu za druhou, konečne sa odhodlal.
„V poslednom čase som mal toho dosť a nebol čas na ...,“ v rozpakoch zdvihol oči, potmehúdsky poloúsmev spoločníka mu vzal chuť formulovať otázku diplomaticky.„Čo si, do čerta, urobil s tým právnikom?“
„Prekvapil si ma,“ poloúsmev zmizol. „Podľa toho, ako si začal, som skôr tipoval na chlamídie.“
Urazená dôstojnosť vzala na seba podobu Deana Winchestra, rozhorčením sa nezmohol na slovo.
„Pri tvojom spôsobe nadväzovania známostí...,“ Irvin mykol plecom.
„Moje zdravie nechaj na pokoji,“ zazrel na neho lovec. „Aj keď ... Teraz sa vráť k veci. Čo si urobil s tým právnikom?“
„Dlhý príbeh,“ poloúsmev bol o poznanie chladnejší.
„Mám čas a to pitie nie je najhoršie,“ nastavil pohár na ďalšiu dávku.
„Lepší námet na rozhovor ako počasie. Keď som sa vrátil do mesta,“ dolial do oboch pohárov, „na prípad s únosmi sa už zabudlo. Urobil som si rekognoskáciu terénu. Mal apartmán v najstráženejšej budove v centre, vrátnik, strážna služba, kamerový systém, bezpečnostné dvere, vlastný alarm.“
„Nechci mi nahovoriť, že si sa nedostal dnu.“
„Nestálo to za námahu. Stavil som na osobné stretnutie.“
„Čo si urobil?“
„Postaral som sa o maskovanie a začal som zbierať informácie. Našťastie, šéfredaktorka miestneho večerníka, Kelly, má slabosť pre platinový blond a bulvár nájde každú špinu. Mal som informácie z pravej ruky.“
Deanovi takmer zabehol hlt vodky. „Platinový blond? Žartuješ?“
„Úprava pánskych účesov je dobre zarábajúce odvetvie služieb. Akurát ma ten idiot dopredu neupozornil, že si vlasy znova môžem prefarbiť až o tri týždne.“
Prirodzene svetlovlasý si prehrabol odrasteného ježka. „Počul som aj strelenejšie nápady, jeden alebo dva.“
Irvin ignoroval nezaobalenú kritiku a vrátil sa k podstate veci. „V ten týždeň radnica usporiadala charitatívny večierok pre miestne celebrity. Mark Stults nemohol chýbať.“
„Ako si sa tam dostal? Potrebovali pomocného čašníka?“
„Tvoje triky,“ usadil ho prezieravým pohľadom. „Ako plus jeden, samozrejme.“
„Koho si uhranul?“
„Podceňuješ môj šarm osobnosti. Sprevádzal som Kelly, má dobrý vkus a množstvo iných predností.
Ak chceš, dám ti jej číslo. Ale musím ťa varovať, má vysoké nároky na úroveň spoločenského správania.“
„Možno inokedy. Čo bolo s tým právnikom?“
„Pripravil som si pre neho špeciálny koktail, jeden malý syfilis, trochu svrabu, kúsok lepry, pár plesní a tak. Na doručenie darčeka stačil jeden dotyk, potrasenie rukou pri zoznámení. Bol to úspešný večierok, chuťovky boli vynikajúce.“
„A?“
„O dva dni už ležal v najlepšej venero-dermatologickej klinike v meste. Správa o Stultsovej zvláštnej chorobe sa rýchlo rozšírila, najmä keď večerník uverejnil hypotézu, že vážený občan mesta sa nakazil pri praktizovaní zoofílie.“
Tentokrát Deanovi naozaj zabehlo. „To si neurobil!“
„Náklad novín klesal, Kelly potrebovala nejakú senzáciu.“
„Zažaluje ich a vytlčie z nich posledný cent.“
„Ťažko. V tomto je síce nevinne, ale nikto mu neuverí. Prednosta kliniky, vzhľadom na to, na ktorom orgáne sa objavili prvé príznaky, pripustil túto možnosť nákazy. Jeho vyjadrenie odvysielala miestna televízia, o týždeň Stultsova firma nemala klientov, prípady ani zamestnancov. Zdravotná poisťovňa mu vypovedala poistku, známi ho nepoznajú, súdi sa s kadekým a je prakticky na mizine.“
„Čo je s ním teraz?“
„Premiestnili ho infekčné oddelenie fakultnej nemocnice, prípad pro bono. Neprišli na žiadny účinný liečebný postup, ale nejaký profesor Parandapulos chce získať trochu slávy popisom novej choroby. Jeho najväčší problém je názov, stále sa nerozhodol, či to bude Parandapulosova choroba alebo Parandapulosov syndróm. Podľa interného zdroja, jeho tím preferuje názov smradľavá svrbiaca pliaga.“ Povedal to tak vecne, že Dean sa neudržal a vyprskol smiechom.
„Skončil ako laboratórny potkan, zaslúžil si to.“
„Nie, zaslúžil by si kastráciu a verejnú popravu na námestí, ale takto si to aspoň užije.“
„Hm?“
„Bulvár vyňuchá všetko, aj to, že chlapci, ktorí prešli jeho posteľou, budú ešte roky potrebovať psychiatra.“
„Hajzel jeden. Keď už si spomenul noviny,“ Dean zakrúžil tekutinou v pohári, „vygoogloval som si ťa.“
„Sám veľký Dean Winchester sa zaujíma o moju maličkosť. Čím som si to zaslúžil?“
„Zázračné prebudenie z kómy nie je správa na titulku, ale pár slov s fotkou vyplní prázdne miesto na štvrtej strane. Ten účtovník mal nos ako skobu, stošesťdesiatpäť na výšku a dvadsať kilo nadváhy. Nepodobáš sa.“
„Aha.“
„Aha? To je všetko, čo k tomu povieš?“
„Čo chceš počuť?“ nevzrušene mykol plecom. „Je normálne, keď si po nasťahovaní upravíš bývanie.“
„Prosím?“
„Nový nos? Nebuď smiešny, to je dnes nejaký zázrak? Nadváha? Schudnúť môže každý. Mám vysoké energetické nároky a veľa pohybu.“
„Dobre, ale tých dvadsať čísel naviac?“
„Nedržíš krok s dobou, na výške ti pridajú už aj v Číne.“
„Skutočne?“ Deanovi zaiskrilo v očiach. „Ako?“
„Predĺžením kostí. Na určitom mieste sa kosť zlomí, konce sú umiestnené do špeciálnej konštrukcie a po čase kosť dorastie. V prípade, že pár centimetrov nestačí, opakuj postup o kúsok ďalej.“
Počas vysvetľovania Deanov úsmev pomaly hasol. „Ako si vyrástol ty?“
„Ten istý princíp, len rýchlejšie. Máš záujem o pár centimetrov naviac? Ak znesieš trochu bolesti, žiadny problém.“
„Nie, ďakujem. Ja som spokojný,“ uistil ho s kyslým úsmevom. „Ty si nebol?“
„Nostalgia.“
„Takto si vyzeral predtým, ako ...“
„Nie celkom, viac som sa páčil ženám.“
„Hm, kde sa ženám páčia figúrky z fúkaného skla?“
Irvin mierne zúžil oči, Dean očakával prudké odseknutie, neodhadol reakciu.
„Dobrý pokus.“
„Strela do tmy.“
„Ešte stále?“
Dean okamih skúmal tmu v miestnosti. Nie, toto nebolo o nedôvere, nahlas potvrdil svoju myšlienku.
„Nie, len zvedavosť.“
„Zvedavosť zabila mačku.“
„To som už dnes počul,“ uškrnul sa ironicky. „Ja som zvedavý, ty si tieň v tme.“
Počítač pípnutím upozornil na príjem správy.
„Problém?“ Dean spozornel, keď Irvinovu tvár zaliala tmavá červeň.
„Nie, Moira mi poslala ... hm ... návrh činnosti na naše budúce stretnutie,“ klávesy rozohrala rýchla odpoveď. Dean využil príležitosť a nediskrétne mu nazrel cez rameno.
„Ó, nevedel som, že niečo také je fyzicky možné,“ vydýchol obdivne. „Musí mať skutočne veľkú posteľ.“
„Slovo súkromie poznáš?“
„Nehraj netýkavku,“ pohodlne sa usadil na stole, „Sex je prirodzená vec a zopár podrobností nikomu neuškodí. Aká je? Kde si ju zbalil?“
„Si ako decko.“
„No táák,“ dychtivému výrazu v zelených očiach sa proste nedalo odolať.
„Spoznali sme sa na rehabilitácii, je sestrička a je kus,“ rukou naznačil obrysy ženskej postavy ...


Blúdil v tme, nevedel čo hľadá, no bolo to veľmi dôležité, toľko vedel. Tma pred ním na jednom mieste zredla, slabá žiarovka vykrojila nepravidelný ostrov mdlého svetla na betónovej podlahe. Na hranici svetla a tmy v kaluži krvi ležalo telo, svetlomodré jeansy, sivé tričko a sivá košeľa, Dean v deň, keď ....
„Odpusť, braček. Musím ísť,“ bratov hlas tlmila hmla, valiaca sa v chuchvalcoch odrazu zo všetkých strán. Otočil hlavu, Dean stál vedľa neho a tiež sa pozeral na svoje telo ležiace na podlahe.
„Dean, nemôžeš ma opustiť. Nie znova,“ nemohol pokračovať, hlas ho neposlúchol.
„Sammy, musím ísť, musím splatiť ...“
S trhnutím sa zobudil, bol to len sen, zlý sen. Pozrel na mobil, tri hodiny v noci. So zavretými očami vychutnával teplo, pohodlie a ticho. Žiadne hvižďanie okoloidúcich áut. V porovnaní s ich najčastejšími nocľahmi, motelmi pri ceste, toto bola oáza pokoja, skoro absolútne ticho. Absolútne ticho! Na vedľajšom lôžku nikto nedýchal. Vyľakane sa posadil. Kde je Dean? Bratov spací vak bol prázdny. Bol predsa len sen! Mesačné lúče milosrdne osvetlili bundu a vak pohodené pri stene. Ich prítomnosť mohla ale nemusela znamenať, že majiteľ nie je ďaleko. Rýchlo si natiahol jeansy, s topánkami sa nezdržoval. Vyletel na chodbu, v poslednej chvíli zadržal dvere pred nárazom do steny, nemusí všetkých zobudiť. Na schodoch spomalil, v hale sa svietilo a nezreteľne počul hlasy, ale svetlo nedočiahlo až ku schodišťu. Nevadí, ľudia v hale ho neuvidia a nebudú sa čudovať, prečo sa Sam Winchester bosý motá v noci po dome. V polovici schodov sa obozretne zohol, aby si vybral najvhodnejšiu cestu na dvor mimo zvedavých pohľadov. Musí skontrolovať auto, Dean by nikdy neodišiel bez Impaly. Pri pohľade na osvetlenú scénu si rovno sadol. Jeho brat, s pohárikom v ruke, sa pohodlne opieral o biliardový stôl, zaujatý historkou vedľa sediaceho. Oprel si hlavu o zábradlie, uľahčenie, že vidí brata, cítil skoro fyzicky. Oprel si hlavu o zábradlie, spomienka na nočnú moru bola príliš živá. Už nikdy, nikdy ... Depresívne myšlienky sa rozleteli, o pol poschodia nižšie sa muži pri biliarde nahlas rozosmiali. Sam sa mimovoľne usmial, už dlho nepočul Deana takto sa smiať. Veľmi dlho. Kedy sa prestali spolu smiať? Kroky v izbe zraneného pátra mu pripomenuli, že v dome bdie viac ľudí a nebolo by príjemné, keby ho niekto našiel sedieť v tme a špehovať brata. Vstal, vrátil sa do izby, rozhodnutý počkať na Deana. Zaspal hneď ako dotiahol zips na spacáku.


Ležal s rukami založenými za hlavou, rozhodnutý ignorovať hluk vo vedľajšej miestnosti. Nerozumel síce slovám, ale podľa intonácie si bol istý, že Deanova nálada včerajšia nálada je späť. Zvlášť hlasný náraz dvoch predmetov o seba ho prinútil vstať. Vrazil do kúpeľne, pripravený bratovi poriadne vyčistiť žalúdok. Oblak pary ho prinútil rozkašľať sa a intenzita vône zmesi mentolu, gáfru a niečoho bylinkoidného mu vohnala slzy do očí.
„Dean,“ zasipel medzi dvomi pokusmi o nádych, „čo tu stváraš?“ V pomaly rednúcej teplej hmle rozoznal brata, oblečeného len v uteráku okolo bokov, červeného ako pred infarktom a hlavne tmavomodrú podliatinu na ľavej strane jeho chrbta, siahajúcu od šije po posledné rebro. Na prázdno prehltol, preto sa Dean včera dožadoval teplej sprchy a poriadnej postele! Pripravená kázeň sa zmenila na zhrozené: „Preboha, Dean! S tým by si mal ísť k lekárovi.“
„Bol som za felčiarom. Dal mi masť,“ nadvihol téglik so zdrojom zápachu, „ale nedočiahnem si tam.“ To vysvetľovalo záplavu nadávok a červenú tvár. „Budeš tam stáť a dívať sa mňa alebo mi pomôžeš?“
„Daj,“ Sam načrel do téglika, zblízka smrdel ešte horšie. „Nevedel som, že zdravotné konzultácie o tretej v noci sú také zábavné.“ Pohľady bratov sa stretli v zrkadle, starší spýtavo nadvihol obočie.
„Nebol si v izbe, hľadal som ťa,“ zmohol sa na vysvetlenie vhodné pre pestúnku. „Dobre si sa bavil?“
„Vynikajúco,“ tón staršieho brata mal do okolitej teploty ďaleko. „Poznáš ma, alkohol a kecy o ženách a sexe, to je moje. Mohol si sa pridať.“
„Nie, ďakujem,“ odpoveď znela trpkejšie ako chcel a hrudka mastnej substancie s mľasknutím pristála na Deanovej lopatke. Myklo ho a oboma rukami sa chytil umývadla, až mu zbeleli kĺby na prstoch.
„Prepáč, brácho,“ zajachtal Sam, náhle posunutý do úlohy nešikovného mladšieho brata.
„Pokračuj,“ sotva počuteľne precedil starší pomedzi zuby. Obaja sa nadýchli až keď bol natretý aj posledný centimeter podliatiny.
„Aj ruku?“ Sam sa pohľadom dotkol veľkej modriny na bratovom pravom predlaktí.
„Vďaka,“ Dean zavrel masť, „to som zvládol sám.“ Pretlačil sa okolo brata von z miestnosti.
Sam za ním zavrel dvere, otvoril okno, aby vypustil zbytky pary a pri drhnutí bylinkového zápachu z rúk sa snažil nemyslieť na to, ako vydrží pár nasledujúcich hodín v bratovej blízkosti. V izbe si Dean práve naťahoval tričko.
„Niekam sa chystáš?“
„Od šiestej mám službu pri bráne. Ty sa môžeš vrátiť do pelechu,“ obliekol si košeľu, „striedaš ma o
deviatej. Philipov rozpis,“ dodal na vysvetlenie, zhrabol bundu, brokovnicu a zmizol.
„Hm, a kto uprace tú povodeň?“ opýtal sa Sam zavretých dverí. Dvere, ako je ich zvykom, neodpovedali.

Služba pri bráne sa ukázala ako v podstate formálna záležitosť. Určené tri hodiny sa nekonečne vliekli, tak sa Sam aspoň nenápadne opaľoval, počasie bolo naozaj prekrásne. Po vystriedaní zamieril rovno do kuchyne doplniť tekutiny. Cestou ho odchytil neznámy hnedovlasý mladík.
„My sa ešte nepoznáme, som Phil, asistent pána Morrisa.“
Sam prekvapene potriasol ponúknutú ruku. „Som ...“
„Sam Winchester, ja viem,“ asistentove svetlohnedé oči zažiarili.
„Hm. Od ...“
„Od tvojho brata.“.
„Nevieš náhodou ...“
„Číta si na terase.“ Philovi stačilo otázku naznačiť. „Ukážem ti cestu.“
„Vlastne som sa chcel najskôr napiť.“
„Donesiem ti pitie na terasu,“ mladý muž bol ústretovosť sama. „Pepsy, Colu alebo minerálku? Pivo nemáme.“
Naozaj sa už stretol s Deanom, prebleslo Samovi hlavou. „Colu,“ vybral si neisto.
„Tadiaľto,“ ukázal Phil na predný vchod, „ a potom doprava.“
Deana našiel na miniterase, za veľkým kríkom, v spoločnosti prázdnej fľaše od minerálky a troch hrubých kníh.
„Už je po dvanástej?“ privítal ho prekvapenie.
„Už to tak bude, človeče,“ Sam si sadol na voľnú stoličku. „Pekné miesto na zašitie. Máš výhľad a teba nevidno.“
„Ako si ma našiel?“
„Asistent pána Morrisa mi ukázal cestu. Už si sa s ním stretol?“
„Mhm.“
Sam sa uškrnul. „Nevedel som, že Philip má asistenta, tiež Philipa.“
„Philemona,“ opravil ho starší brat. „Ani ja nie.“
„Vaše Coly,“ predmet rozhovoru položil na okrúhly stolík dve otvorené, zarosené fľaše. „Doniesol som aj pre teba, Dean.“
„To je milé, ďakujem.“ Len Sam vedel, ako ďaleko má predvedený úsmev k úprimnosti.
„Nepotrebuješ ešte niečo? Ďalšie knihy alebo sendvič alebo ...,“ usiloval sa mládenček.
„Nie, ďakujem.“
„Ak môžem pomôcť, tak stačí povedať.“
„Ja viem.“
„Tak fajn. Tak ja už pôjdem,“ Phil s mierne povädnutým úsmevom zmizol, Dean sa viditeľne uvoľnil.
„Máš fanúšika,“ Sam sa neskrývane bavil.
„Trhni si.“
„Nie, vážne. Pozeral sa na teba ako keby si bol Wayne Gretzky na tréningu školského hokejového tímu.“
„Skončil si?“ Deanov tón upozorňoval, že to nebola formálna otázka, mladší brat zariadil spiatočku.
„Odkiaľ sa tu vlastne vzal?“
„Z Mizpahu v Minnesote, Philip pomohol jeho rodine, poltergeist. Phila jeho výkon natoľko nadchol, že sa chce stať profesionálnym exorcistom. Má devätnásť, strednú školu skončil s vyznamenaním, plynne hovorí po španielsky, učí sa latinčinu, zbožňuje orieškovú zmrzlinu, nemá dievča a jeho rodičia sú úplní hlupáci.“
„S posledným hodnotením súhlasím,“ Sam dopil Colu. „Si nejako informovaný.“
„Prilepil sa na mňa ako pijavica. Dal pokoj až keď som začal čítať.“
„To máš od neho?“ Sam vzal do ruky starý zväzok.
„Hej, požičal mi pár kníh z Philipovej knižnice.“
„Hm,“ vrátil knihu na stôl. „Nechám ťa, musím si odskočiť.“
„Zavolaj ma, keď bude obed.“
„Iste, brácho.“

Počkali si na neho pred dverami s malým chlapčekom, v očiach očakávanie a v rukách basketbalovú loptu.
„Zahádžeš si?“ Billy sa vopred tešil na kladnú odpoveď. „Vzadu je kôš.“
„Hej, videl som,“ prikývol prekvapený Sam.
„Tak, zahráš si?“
„Traja na kôš?“
„Hm, my sme skôr mysleli,“ dvojčatá si vymenili pohľady, „dvaja na dvoch.“
Sam stiahol obočie a nápadne sa poobzeral.
„Keď zavoláš aj Deana,“ vysvetlil akože nevinne Stuart.
V mladšom Winchestrovi zahlodalo podozrenie, že jeho brat mal pre svoje vyhnanstvo na terase aj iný dôvod ako Philov detský obdiv.
„No... ja neviem.“
„Spýtať sa môžeš, nie?“ Dvojčatá ho nenásilne navigovali želaným smerom.
„Nerobte si veľké nádeje. Dean dobrovoľne robí len jeden druh pohybu.“ Dvojčatá si vymenili roztopašné pohľady.
„Dobrý sex nie je na zahodenie,“ hlbokomyseľne odtušil Stuart.
„Pri športe sa tiež vyplavujú endorfiny,“ zahlásil Billy.
„Ste hrozní,“ zastonal Sam.
„Konečne si na to prišiel,“ zasmiali sa jednohlasne. Znechutene mávol rukou a zabočil k terase.
„Počkáme tu na vás,“ Billy sa oprel o stenu vedľa svojho brata.
„Blázni,“ mávol nad nimi rukou.
„Vravel si niečo?“ Dean zdvihol hlavu od knihy.
„Nič dôležité. Máš toho ešte veľa?“
„Nie, práve som skončil.“
„Našiel si niečo?“
„Nič, čo by stálo za reč.“
„Čo más teraz v pláne?“
„Obed,“ postavil sa a zrovnal knihy na kôpku.
„Nechceš si trochu natiahnuť kostru?“ opatrne sondoval mladší Winchester.
„Pospať si pred obedom?“
„Nie, zahádzať si na kôš.“
„S tebou?“ prejavil starší vlažný záujem. „Máš loptu?“
„Hej, Billy a Stuart jednu zorganizovali.“ Menovaní sa vytiahli spoza rohu, Deanova chuť na hru klesla na bod mrazu.
„Čo povieš na krátku hru? Dvaja na dvoch, vzadu pod košom?“ snažil sa Sam vzbudiť trochu nadšenia.
„No,“ Dean usilovne hľadal prijateľnú výhovorku, „chcel som sa ísť najesť.“
„Mamka ešte nemá obed hotový,“ pohotovo informoval Stuart.
„Trochu pohybu pred jedlom povzbudzuje trávenie,“ pridal sa Billy.
„Budete hrať? Môžem sa pridať?“ nadšenie presakovala z Phila všetkými pórmi, dvojčatá ho nepočuli prichádzať a prekvapene sa otočili.
„Čo tu robíš?“ skoro zavrčal Stuart.
Phil ho ignoroval, podal Deanovi vychladenú minerálku. „Doniesol som ti vodu, ak by si nechcel Colu.“
„Ďakujem,“ mechanicky vzal podávanú fľašu. „Tak, tu máte štvrtého,“ povzbudivo sa usmial na Simmonsovcov, potešený, že situácia sa sama vyriešila. Dvojčatá skleslo pozreli na seba.
„My sme si chceli poriadne zahrať.“
„Na strednej som bol kapitánom školského basketbalového družstva,“ ohradil sa Phil.
„Minnesotských trpaslíkov?“ zavtipkoval Billy.
Pán asistent sa urazene vystrel, ale aj do Deanovej výšky mu dva palce chýbali. „Nebudem sa vnucovať,“ s pohľadom odstrčeného šteniatka sa plížil preč.
„Počkaj,“ zastavil ho Dean. „Môžeme si zahrať traja proti trom.“
„Kto ešte?“ nechápal Sam.
„Zavolajte bratranca,“ navrhol dvojčatám.
„Nie,“ Stuart potriasol hlavou, „z toho nič nebude. Potiť sa na verejnosti je pod Irvovu úroveň.“
„Vy chcete hrať,“ vyvliekal sa zo zodpovednosti starší Winchester.
„Pokúsiť sa môžem,“ Stuart neochotne zmizol za rohom. Vrátil sa takmer ihneď. „Išiel sa prezliecť, príde za chvíľočku,“ hlásil prekvapene.

Na stenu s košom a maličké ihrisko pred ňou pieklo poludňajšie slnko. Hráči nahádzali prebytočné zvršky do tieňa ku garáži. Dvojčatá pokusne hádzali na kôš, Phil odbehol zorganizovať niečo na pitie. Sam sledoval, ako jeho brat nenápadne zmotal pištoľ do vyzlečenej košele.
„Dean, asi by si nemal hrať. Čo tvoj chrbát?“
„Som v poriadku.“
„Hm,“ skĺzol očami k jeho pravej ruke. Z veľkej podliatiny na predlaktí zostal žltozelený miznúci tieň, prekvapene zažmurkal, bratov posmešný úškrn ho prinútil dodať: „Ako myslíš, ale nečakaj, že ťa budem šetriť.“
„Silné reči, braček,“ Deanovi sa varovne blyslo v očiach.
„S kým hrám a proti komu?“ Irvin dorazil na ihrisko posledný, oblečený skôr ako fanúšik než ako hráč.
„Ešte sme sa nerozdelili,“ Billy pozrel na brata.
„Budeme losovať,“ neisto navrhol Stuart.
„Nerobte z toho vedu. Chceme si len trochu zahrať,“ zasiahol Dean. „Bol to váš nápad, vyberte si tretieho a hurá do hry.“
Simmonsovci a Sam neisto pozreli na seba.
„Dobre,“ mladší Winchester mykol plecom, „prečo nie.“
„Je to síce trochu nešportové, ale veď o nič nejde,“ previnilo sa usmial Billy.
„Nešportové?“ zdvihol obočie Dean.
„No, tak trochu akoby hrali profesionáli s amatérmi,“ vysvetlil Stuart, „a máme aj výškovú prevahu. Dean stuhol.
„S prihliadnutím na okolnosti,“ Billy pozrel na spoluhráčov, „vám môžeme dať desať bodov náskok.“
Zelené oči sa nebezpečne zúžili, Dean sa obrátil k Philovi, ktorý sa na neho nalepil pri prvej zmienke o delení. „Fakt si bol kapitánom družstva?“
„Áno,“ dôrazne prikývol, „som dobrý. Skutočne.“
Presunuli sa k Irvinovi, skúmajúcemu loptu, ako keby také niečo videl prvý krát v živote.
„Máš devedečko s Magicom?“
„Dve,“ v sivých očiach zažiarili veselé iskričky. Po rýchlej porade so spoluhráčmi sa Dean obrátil k dvojčatám.
„Výhoda je na vašej strane. Určite nebudete namietať proti malej stávke do hry.“
Billy mykol plecom, Stuart sa usmial a Sam sa podozrievavo spýtal: „O čo chcete hrať?“
„Niekto tu spomínal službu v kuchyni a upratovanie. Takže, porazení umývajú riady a upratujú. Platí?“
Stávka bola prijatá okamžite. „Platí.“
„Prepáčte, že ruším,“ ozval sa uhladene Irvin, „správne som pochopil, že cieľom hry je dostať loptu do tamtoho koša?“
„Veľmi správne, Irv,“ úškrny dvojčiat už nemohli byť škodoradostnejšie.
„Asi takto?“ Jednou rukou predviedol ukážkový trojbodový hod, lopta hladko prešla obručou. Dvojčatá sa zarazene pozreli na loptu, na strelca, na seba.
„Chceli ste výprask, máte ho mať,“ zahlásil do ticha Dean s úsmevom pirátskeho kráľa, Sam, so zlou predtuchou, naprázdno prehltol.

... a ďalšie pokračovanie ....
--------



Vedomie sa mu vracalo postupne, vo vlnách, najskôr vône – vôňa čistého posteľného prádla, dezinfekcie, chemický zápach liekov. Nemocničné pachy, ale nebol v nemocnici. Potom zvuky – dýchanie a šuchot oblečenia v miestnosti, tlmený hluk odniekiaľ z blízka, povedomé pípanie prístroja a bolesť. Nielen známe hlodanie v bruchu, pri každom nádychu ho pichlo v pravom boku, ústa mal v plameňoch, neodvažoval sa pohnúť z obavy, že tým pretrhne hrádzu bolesti, ktorá ho zaplaví. Nakoniec sa vrátili spomienky, spomienky na prepadnutie v útulku pre duševne chorých núdznych. Spolu s nimi prišla neistota. Nie je toto ďalší trik čiernookých katov? Ťažké mužské kroky prešli okolo miesta, kde ležal, hluk náhle zosilnel. Pochopil, že niekto otvoril okno, zreteľne počul rýchle driblovanie lopty o asfalt, tupý náraz a nadšený piskľavý výkrik: „Ďalšie dva body pre nás!“ Búrlivý, ale nezrozumiteľný, trojhlasný protest, prehlušil ostrý hvizd.
„Vy ste chceli hrať,“ ohradil sa mladý mužský hlas, „tak neplačte.“ Hra pokračovala, počúvať údery lopty o zem a bezstarostné mladé hlasy ho upokojovalo a bolo mu ľúto, keď muž zavrel okno. Jemné zaklopanie na dvere ohlásilo návštevu. Klepanie tenkých opätkov na dlážku sprevádzala slabá kvetinová voňavka zmiešaná s vôňou pečenej ryby, do miestnosti vošla žena.
„Nemusíš ma obsluhovať.“ Hlboký mužský hlas mal svojskú predstavu o vďačnosti.
„Nie, nemusím, ale chcem,“ žena použila profesionálny tón školenej sestry. „Podľa mojich skúseností, je najedený ošetrovateľ výkonnejší a príjemnejší ako hladný.“ Odpovedal je pohyb nábytku a cinkanie príboru. Po chvíli sa muž predsa len ozval.
„Revú tam ako Huróni na vojnovom chodníku.“
„Áno,“ súhlasila pokojne, „je obdivuhodné, že po tom všetkom čo videli, sa ešte dokážu smiať.“ Rozmýšľať bolo priveľmi namáhavé, otázok bolo priveľa. Kde sa nachádza? Kto sú ľudia okolo neho? Čo sa vlastne stalo? Prečo ich nemôže vidieť? On predsa vidí aj so zavretými očami!
„Je čas na ďalšiu dávku liekov pre nášho pacienta,“ ženský hlas sa ozval priamo nad ním. „Pokojne dojedz, postarám sa o to.“ Pomaly ho pohltila mäkká tma.


Dvojčatá mali pravdu, domácnosť trpela nielen nedostatkom nábytku. To bol Samov najmenší problém. Horší bol nedostatok príborov a servisného porcelánu a zo všetkého bolo najhoršie, že umývačka riadu tiež nefungovala. Od nástupu do služby v kuchyni sa tí dvaja neprestali ospravedlňovať.
„Nemôžem za to. Trpaslík z Mitzpahu fakt nevyzerá, že by mohol byť kapitánom školského družstva,“ neveriacky opakoval Billy štvrtý krát.
„Dáme vám náskok,“ imitoval ironicky brata Stuart. „Nemohol si držať zobák? Taká hanba! Amatéri nás nabili o jedenásť bodov! Brad a Steven sa nám budú vysmievať mesiac.“
„Steven nech radšej čuší! Má to u mňa! Trénoval s Irvom basket a nič nepovedal.“
„Má to u nás, brácho,“ opravil ho temne brat. „Myslím, že mu ...“
„Neurobíte nič,“ zasiahla mamka Simmonsová. „Nikto vás nenútil chvastať sa, akí ste dobrí hráči. Vám dvom malá príučka nezaškodí.“
„Mamka, ako môžeš ....?“ zastonal vyčítavo Billy.
„Malá príučka?“ protestoval zároveň Stuart.
„Áno, malá príučka,“ zdôraznila mamka. „Trochu práce v kuchyni vám urobí dobre. Zoberte si príklad zo Sama, vôbec sa nesťažuje a pomáha viac ako vy dvaja dohromady.“
Dvojčatá stíchli, skôr preto, že do kuchyne sa dostavil Dean, výnimočne rozpačitý, si neisto prehrabol vlasy ešte vlhké po sprche. Sam v nemom zúfalstve zavrel oči, kúpeľňa určite zas pláva vo vode. Jeho brat si priveľmi zvykol na motelové služby, iste zase po sebe neupratal.
„Hneď to bude,“ mamka Simmonsová začala okamžite plniť tanier. „Jeden restovaný losos so hráškovým rizotom ...“
„Hrášok a losos? Losos je ryba, nie?“ blysol sa Dean svojou výnimočnou inteligenciou, nezakrývajúc znechutenie. „Myslím, že radšej ...“
„... a k tomu dezert,“ nenechala sa vyrušiť kuchárka a kus ovocného koláča ozdobila mimoriadne veľkou porciou šľahačky. Deanovi sa pri pohľade na sladký biely závej zaiskrilo v očiach.
„Ryba je tiež mäso a trochu zeleniny občas nezaškodí,“ s úsmevom vyhradeným pre matky a policajtov si sadol ku stolu. „Nemohol by som dostať trochu viac šľahačky, prosím?“
Mohol a dostal. Sam rezignovane pokrútil hlavou, typický Dean. Ignoroval jeho sprisahanecký pohľad predstieranou starostlivosťou o sporák, za čo si vyslúžil ďalšiu pochvalu od šéfkuchárky.
„Sam, nechaj trochu práce aj pre mojich dvoch leňochov. O hodinu prídem skontrolovať, či sa všetko leskne,“ zložila si zásterku a nedbajúc na bolestínske vzdychy dvojčiat opustila kuchyňu.
„Všetko musíme oddrieť ručne, ako v stredoveku,“ Billy položil umytý tanier do odkvapkávača dôraznejšie ako bolo potrebné.
„Mať tak kúzlo, ktoré by to urobilo za nás,“ zasnil sa Stuart.
„Ozaj, neviete ako Philip urobil to svoje kúzlo v útulku? Boli ste predsa pri tom?“ ožil odrazu Billy.
„Hej, ale veľa som nevidel,“ pokrčil plecami Sam. „Hodil medzi démonov sklenený valec, ten sa zapálil, Philip potom povedal zaklínadlo a bolo.“
„No, to sme sa teda veľa dozvedeli,“ vystrúhal Stuart znechutenú grimasu.
„Všetko sa zomlelo tak rýchlo,“ bránil sa mladší Winchester.
„Dean, ty si tam bol tiež,“ skúšal šťastie Billy.
„Väčšinu času som preležal na podlahe so zavretými očami,“ odpovedal opýtaný medzi dvomi sústami. Dvojčatá sa pozreli na seba, očividne mu neverili ani slovo.
„Phil nám nechcel povedať, akým trikom podpálil obsah valca,“ posťažoval sa Stuart. „Robí sa dôležitý.“
„Skôr to nevie a hanbí sa priznať,“ tipoval Billy. „Vám Philip nepovedal v čom je ten vtip?“
„Myslím, že spomenul špeciálnu chemikáliu, ale nič konkrétne,“ uvažoval nahlas Sam.
„Špeciálna chemikália, to môže byť hocičo,“ zabral sa do problému Billy. „Philip má kopu známych, mohol od niekoho dostať nejakú experimentálnu vysokohorľavú zlúčeninu.“
„Aj horľavé látky musíš najskôr podpáliť, génius,“ usadil ho brat. „Možno použil nejaké malé šikovné kúzlo.“
„Kúzlom odpáliť ďalšie kúzlo? Počúval si ty vôbec niekedy tetu? Tak sa akurát dostaneš do riadnych sračiek. Pochybujem, že by Philip bol tak blbý,“ zamietol bratov nápad s prehľadom Billy. „Nič ma nenapadá. A teba?“ s nádejou sa pozrel na Sama, ktorý tiež bezradne krútil hlavou.
„Ja by som použil fosfor,“ zapojil sa do debaty najedený Dean. „Dá sa pomerne ľahko zohnať, ak vieš kde a pri styku so vzduchom samovoľne vzplanie.“
„No jasné, prečo ma to nenapadlo?“ buchol sa po čele Billy.
„Keby niečo, budem pri bráne,“ Dean vtlačil Samovi do ruky prázdny tanier.
„Veď si bol ráno!“
„Philip si myslí, že mám priveľa energie a treba ju využiť,“ ironicky odtušil starší Winchester už za dverami.
„Idiot,“ uľavil si vysoký lovec.
„Máš šťastie, že ťa mamka nepočula,“ upozornil Stuart.
„Kto?“ nepochopil Billy.
„Philip!“ odsekol Sam. „Prepáč, vy za to nemôžete.“
„Svojím spôsobom asi hej,“ pripustil Billy. „Mohol dopadnúť aj horšie. Stáť pri bráne je síce nuda ale upratovať kuchyňu je podstatne horšie.“
„Máš pravdu, brácho,“ poľutoval sa Stuart. „Na druhej strane ....“
„Máme možnosť,“ dopovedalo jeho dvojča významne.
Sam spozornel.
„Nerátali sme s tým, že prehráme, keby sme vyhrali, bolo by to ľahšie. Ale keď už sme spoločne odsúdení na nútené práce, tak ..“
„Tak musíme využiť príležitosť,“ dvojčatá znova rozohrali vzájomné dopĺňanie viet.
„Príležitosť na čo?“ Sam mimovoľne prešiel do loveckého režimu.
Dvojčatá si vymenili významné pohľady. „Musíme hrať s otvorenými kartami, brácho,“ Billy nebol nadšený vývojom situácie.
„Nič iné nám nezostáva. Nechcem pohorieť dvakrát za deň,“ súhlasil Stuart. „My dvaja,“ celom zbytočne ukázal na seba a na brata, „pracujeme na malej monografii.“
„Prosím?“ Samovi skoro padla sánka.
„Nevieš, čo je monografia?“
„Monografia je vedecký spis venovaný jednému predmetu,“ pohotovo vysvetlil Billy.
„Viem, čo je to monografia,“ ohradil sa bývalý študent. „Ale ...“
„Samozrejme vie, čo je monografia, ty blbec,“ oboril sa na brata Stuart. „Bol predsa v Stanforde. Ale ty si nemôžeš nechať ujsť ani jednu príležitosť poučovať.“
„Môžeš ma,“ odpinkal dvojča Billy. „Mimochodom, kde študoval Dean?“
„Nikde. Dean neskončil strednú,“ odpovedal zaskočený Sam.
Dvojčatá si vymenili nechápavé pohľady. „Neskončil strednú?“
„Môžete mi konečne vysvetliť o čo sa tu jedná?“ strácal pomaly trpezlivosť lovec.
Billy otvoril ústa a ...
„Čuš!“ zastavil brata Stuart. „ja mu to vysvetlím. Ty nevieš, kedy prestať, keď začneš kecať. Ako som povedal,“ otočil sa k Samovi, „my dvaja pracujeme na malej monografii. Predmetom nášho výskumu je fenomén lovec. Máme málo študijných objektov, musíme využiť každú príležitosť na zbieranie faktov. Preto sme si vyžobrali u ocka, aby si nás tu nechal. Plný dom lovcov, to sme si nemohli nechať ujsť. Budeme ti vďační, ak odpovieš na pár otázok.“
„Pár otázok?“
„Hej,“ Billy vytiahol z bundy pohodenej na stoličke blok. „Nie veľa,“ prelistoval niekoľko strán, „asi šesťdesiat.“
„Počkať, počkať,“ Sam sa oprel o kuchynský stôl, „koľko lovcov ste už takto vyspovedali?“
„Tu alebo vôbec?“
„Aj, aj.“
„Dohromady asi šesť. Tu budeš prvý ty,“ priznal Stuart.
„Ako ste zbierali,“ Sam zaváhal, „fakty?“
„Jednoducho,“ uškrnul sa Billy, „nahodili sme obdivné pohľady, ó, vy ste toho asi veľa zažili alebo ó, vy ste určite veľmi dobrý lovec a pýtali sme sa. Doteraz to vždy fungovalo.“
„Doteraz?“
„No,“ zaváhal Stuart, „Philip je ...
„Príliš namyslený na to, aby sa s nami bavil,“ otrávene dodal Billy. „Malý Phil dodnes nevidel strašidlo zblízka. Keby na neho urobil bu-bu Macko Puh tak sa asi ...“
„Paul potrebuje na všetko povolenie od Philipa, aj na rozhovor o starých prípadoch,“ skočil mu brat do reči. „Ronald. No, Ronalda ocko pozná z armády. Bol v špeciálnej jednotke, nikdy nehovorí o práci. Ani vtedy, ani teraz. Ak nám nepomôžeš, tak sme tu zbytočne zabili dva dni.“ Dvojčatá upreli na Sama prosebné pohľady.
„Vynechali ste môjho brata.“
Dva páry hnedých oči sa zahanbene sklopili k zemi.
„Nevynechali.“
„Prehliadol vaše divadielko a naštval sa,“ skonštatoval mladší Winchester s úsmevom, keď si dal dokopy dve a dve.
„Presne,“ priznali dvojčatá jednohlasne.
„Prekukol nás, hneď po druhej otázke,“ pretiahol tvár Billy. „Vraj nebude čosi pod mikroskopom.“
„To povedal?“ neveril Sam.
„Nie práve takto,“ pripustil Billy. „Mamka alebo ocko môžu byť blízko, takže nebudem opakovať, čo presne nám povedal. Rozumieš?“
„Viem si to celkom dobre predstaviť,“ uškeril sa Sam. „Takže preto ste ma chceli podplatiť basketom.“
„Nevyšlo to, nemohli sme vedieť, že nás nabijú traja amatéri.“ Dvojčatá jednohlasne vzdychli.
„Neboli sme doma, keď Irv trénoval s ockom a Stevenom,“ vysvetľoval Stuart. „Kto mohol vedieť, že malý Phil nekecá a fakt vie hrať. A ty si nás tiež nevaroval!“
„Už roky som nevidel Deana hrať,“ bránil sa Sam. „Ale mohlo ma napadnúť, že ... Dean neuzatvára stávky preto, aby prehral.“
Obaja Simmonsovci mu venovali jeden obzvlášť škaredý pohľad, radšej sa vrátil k veci.
„Ľutujem, ale z našej spolupráce nebude nič.“
„Študoval si,“ žobral Billy. „Vieš pochopiť nadšenie pre vedeckú prácu.“
„Nie vtedy, ak som objektom výskumu,“ nekompromisne odmietol spoluprácu.
„Ani vtedy ak budeš uvádzaný ako anonymný respondent?“ skúšal šťastie Stuart.
Sam s úsmevom krútil hlavou.
„Do šľaka,“ Billy znechutene odhodil utierku na stôl. „Taká skvelá príležitosť v ťahu.“
„Ale môžeš dať pár historiek k dobru, nie?“ Stuart sa neochotne vzdal vedeckého výskumu.
„Mimo záznam?“
„Mimo záznam,“ súhlasili dvojčatá.
„Počkaj, urobíme si na to pohodlie. Uliali sme si kus koláča,“ vytiahol Stuart skrytý poklad.



Mäkka čierna vlna ho vyhodila z pohodlného nevedomia, lieky proti bolesti prestávali účinkovať, nežiadúci vedľajší účinok ich dlhodobého užívania. Myšlienky stále vážili tonu a bolesť, ako zlý pes, číhala na príležitosť uhryznúť. Kvetinová vôňa sedela vedľa postele, v pravidelných intervaloch počul šuchot papiera, ošetrovateľka čítala knihu. Takmer nezaregistroval pohyb dverí, ku kvetinovej voňavke pribudla ďalšia, pánska, nevtieravá.
„Ahoj Melly. Ako sa má náš pacient?“ zaujímal sa mladý mužský hlas.
„Spí.“
„Dobre. Bude pre neho lepšie, ak počas liečenia bude spať. Sceľovanie kostí je dosť bolestivá záležitosť.“
„Musíš to urobiť dnes? Možno bude zajtra silnejší,“ namietla ošetrovateľka.
„Možno, Melly, ale obávam sa tukovej embólie zo zlomenín. Prosím, priprav jednu dávku morfínu, možno budeme potrebovať niečo s rýchlym účinkom proti bolesti.“
„Áno.“
Počul cinkanie skla, ale v hlave mu uviazlo jediné slovo – bolesť. Spolu s ním sa vrátil tmavý suterén útulku a vlastný zadúšajúci krik. Nemôže sa hýbať, nemôže ani protestovať, ale mýlia sa, ak si myslia, že je bezmocný. Nedovolí im, aby mu znova ublížili! Zmobilizoval všetky svoje sily spolu so spomienkou na neľudskú bolesť a v momente, keď sa jeho ruky dotkli cudzie prsty, otvoril závory.
„Irvin, niečo sa stalo! Frekvencia pulzu vystrelila nahor! Tlak tiež!“ V hlase ošetrovateľky nepočul paniku aj keď pípanie prístroja značne zrýchlilo. „Irvin?“
Keby prvý ston neočakával, prepočul by ho.
„Irvin?“ Teraz už zreteľne počul v ženinom hlase znepokojenie. „Čo sa deje?“
Ďalší ston bol hlasnejší.
„Neviem ... hlava ....“ Pod mladým mužom zadunela dlážka, keď ho bolesť hlavy zrazila na kolená. „Prestaňte, prosím! Zastavte to!“ rýchlo prišiel na príčinu prekvapivej migrény. Ošetrovateľka tiež pochopila.
„Prestaňte! Veď vám chcel len pomôcť!“ Rýchle klepanie opätkov na drevo. „Vydrž, hneď príde pomoc. Fred! Fred! Rýchlo!“ otvorila dvere na chodbu. Počul ťažké mužské kroky ako berú schody po dvoch nahor, náhlivo otvorené dvere udreli do steny.
„Čo sa stalo?“ Udýchaný, hlboký hlas staršieho muža.
„Zober ho odtiaľto preč! Ihneď!“
Muž nestrácal čas, vytiahol mladíka z miestnosti, stony sa stratili na chodbe.
„Prečo ste mu ublížili?! Zachránil vám život! Chcel vám len pomôcť!“ V ženinom hlase počul slzy, zneistel. Možno mu skutočne nechceli ublížiť. Ale ako to môže vedieť s istotou, keď ich nevidí?
„Drahá, si v poriadku?“ Hlboký mužský hlas sa vrátil.
„Áno, Fred. Som v poriadku.“
„Čo sa stalo, Melly?“
„Neviem presne. Irvin práve chcel ... Odrazu ho začala bolieť hlava .... Náš pacient sa mu pokúsil ublížiť a podarilo sa mu to. Je v poriadku?“
„Bude. Neboj sa, drahá. Chlapci sa o neho postarajú.“
„Och, Fred,“ začala vzlykať.
„Upokoj sa, drahá. Bude v poriadku. Všetko bude v poriadku.“
„Nehovor to! Nehovor to, všetko bude v poriadku.“
„Melly, drahá.“
„V poslednom čase je toho už na mňa priveľa, Frederick.“
„Všetci sme v strese, drahá. Znamenia, apokalypsa, koniec sveta, pre všetkých je to ťažké, ale poradíme si s tým. Ako vždy.“
„Ty to nechápeš, Fred! Ak sa niečo stane mojej rodine, to pre mňa znamená koniec sveta! Keby sa niečo stalo tebe, dievčatám alebo chlapcom ... neviem, či by som to zvládla. Chcela som ti to povedať už vtedy, keď postrelili Brada ..., a potom keď Stuarta na love skoro .. Nespala som skoro týždeň, chodila som sa v noci pozerať, či dýcha. A teraz Irvin ... V nemocnici,“ pokračovala tak ticho, že jej skoro nerozumel, „keď tam ležal v bezvedomí, obalený obväzmi ... keď nám povedali, že ochrnul a pravdepodobne neprežije ... Už nikdy to nechcem zažiť.“
„Je v poriadku, Melly.“
„Nie je! Dobre vieš, že nie je. Sharon nás varovala, nesmie používať .... priveľká námaha ho môže zabiť. Nemali sme sem chodiť.“
„Melly ...“
„Nezvládam to, Fred. Kričala som na pacienta ....“
„Všetko bude dobré, Melly. Sľubujem. Neplač, prosím.“
„Ocko,“ neznámy mladý hlas, skoro ešte chlapec, sa zarazil. „Mamka, stalo sa niečo?“
„Nie, nič sa nestalo. Ako sa má Irvin?“
„Objíma misu. Povedal, že sa dá do poriadku hneď ako prestane vracať na viac ako päť minút v kuse. Máš dať pátrovi dávku analgetík a ...“
„A čo ešte?“
„Povedal, že škoda toho koláča.“
„Vidíš, bude v poriadku,“ chlácholil ošetrovateľku starší muž. Žena neodpovedala, počul len pohyb, šuchot a slabé zacinkanie skla boli predzvesťou spánku.

Zobudil ho ruch okolo jeho postele, bol v spoločnosti kvetinovej voňavky, vône mydla a zubnej pasty.
„Začneme od začiatku.“
Mladý hlas poznal z ich predošlého stretnutia, Irvin, pripomenul si.
„Volám sa Irvin,“ pokračoval mladík. „Muž, ktorý vás zachránil v útulku, Philip Morris ma požiadal, aby som vás liečil. Pri svojej práci dávam prednosť alternatívnej medecíne a podľa mojich skúseností, nie každý akceptuje tento spôsob. Ak nebudete súhlasiť s tým, aby som vás liečil, prijmem to. Viem, že vaše možnosti dorozumieť sa sú obmedzené, nemôžete hovoriť, hýbať sa ani komunikovať očami. Skutočnosť, že ste aktívny empatik, nám túto situáciu uľahčí, akákoľvek negatívna emócia bude pre mňa znamenať odmietnutie. Prosím, stačí mi aj slabý náznak. Váš minulý pokus skončil pre mňa ... nepríjemne. Viem, že ste bol len zmätený a nezazlievam vám to.“
Šramot pri dverách oznámil príchod ďalšej osoby, voda po holení zmiešaná s vôňou kávy, Fred.
„Som tu, keby niečo ...“ oznámil len tak všeobecne do priestoru.
„Nemôžem vyliečiť všetky vaše zranenia naraz, ale pokúsim sa aspoň opraviť najhoršie škody, zlomeniny a možno aj nervové poškodenie. Musím vás upozorniť, že budete cítiť bolesť, krátku, a nepríjemné mravenčenie, ale nebude to trvať dlho.“ Krátka pauza. „Dáte mi váš súhlas na liečenie?“
Musel sa vrátiť ďaleko, ďaleko do minulosti, aby našiel skutočne príjemnú spomienku, radosť dieťaťa z neočakávaného daru, opatrne ju posunul smerom k vľúdnemu hlasu.
„Beriem to ako vaše áno,“ v hlase mladého muža počul úsmev. Jemné prsty opatrene vyslobodili z obväzov jeho pravú ruku. Naozaj to netrvalo dlho, bolesť bola intenzívna ale krátka. Prisahal by, že počul lupnutie kostí, keď sa vracali na správne miesta. Mravenčenie bolo nepríjemné, začalo v pravej ruke a prelialo sa ako vlna celým telom, zanechávajúc za sebou nesmiernu únavu.
„Skúste, prosím, pohnúť rukami, teraz nohou. “
Na jeho prekvapenie, mohol sa hýbať bez bolesti, cítil sa len nevýslovne unavený, bránil sa spánku, nevediac, čo ešte príde.
„Ďakujem. Teraz môžete spať,“ odpovedal na jeho nevyslovenú otázku Irvin. „Nenechajte sa rušiť tým, že vám s Melly zložíme obväzy a dlahy.“
Zaspal skôr ako začali.


Sam cez okno haly sledoval brata, ako sa zamyslene vlečie od brány k domu, preventívne pripravil šálku kávy. Hádal dobre, Dean po nej siahol ako topiaci sa po príslovečnej slamke.
„Vďaka, to som potreboval.“
„Nemáš za čo,“ usmial sa mladší Winchester.
„Usmievaš sa. Nejaké dobré správy? Boh vie, že by som nejaké potreboval.“
„Možno. Trochu som sa hrabal v sieti, v knižnici v Buforde majú pár zväzkov, ktoré by nás mohli posunúť trochu ďalej,“ vzhľadom na možné obecenstvo v dome Sam opatrne vyberal výrazy.
„Buford. To je kde?“
„Asi šestnásť hodín jazdy na západ.“
„Hm.“
„Winchestrovci,“ po schodoch zišiel Irvin, „hľadal som vás.“
„Dlžím ti niečo?“ neprítomne sa spýtal Dean.
„Nie, pri upratovaní som našiel toto. Myslím, že vám sa skôr zíde,“ podal staršiemu lovcovi drevenú šípku do kuše.
„Vďaka,“ Dean mechanicky prijal sväté drevo. „To je Fordova šípka.“
„Áno. Mimochodom, nevideli ste Philipa?“
„Je pri bráne s Ronaldom.“
„Ďakujem.“
Po jeho odchode sa Sam vrátil k plánovaniu. „Môžem cez internet poslať objednávku, ale musím dopredu vedieť presný dátum, kedy tam budeme. Tak staré knihy nám určite nepožičajú, budeme si ich môcť pozrieť len v knižnici,“ pozrel na brata. „Dean, počúvaš na vôbec?“
„Hej,“ roztržito sa obzrel, kam by odložil šípku, nakoniec si ju vopchal do vonkajšieho vrecka na bunde.
„Nevyzeráš tak.“
„Rozmýšľal som.“
„Nad čím?“ Sam sa obrnil trpezlivosťou.
„Nad včerajšou akciou,“ priznal neochotne.
„Človeče, už som ti povedal, nemohol si ...“
„Nesedí mi počet,“ pokračoval ďalej, nevenujúc pozornosť bratovej výčitke.
„Počet čoho,“ spozornel mladší lovec.
„Démonov.“
„Tým myslíš čo?“
„Včera jeden z prisluhovačov povedal, že komando, ktoré zaútočilo na blázinec, sa nemohlo dostať cez soľ, tak dvaja ďalší démoni doviezli ľudské posily. Vieš, že v komande je spravidla sedem démonov.“
Sam prikývol, potvrdzujúc že sleduje bratovu myšlienku.
„V jedálni sme dostali troch,“ Dean začal počítať na prstoch, „jedného vymietol Philip pri vchode a ďalších v tej kobke na konci chodby.“
„Nevieme koľko ich tam bolo, ale dostali sme ich všetkých. Nerob si zbytočné starosti, brácho.“
„Zavolal som Jeffovi,“ nedal sa prerušiť Dean, „je to cvok, ale ... Pred chvíľou mi poslal fotku, ktoré urobil mobilom v suteréne. Prehnal ju cez nejaký špeciálny program, aby mal zdokumentované svoje prvé úspešné vymietanie. Na upravenej fotke zreteľne vidno štyri stĺpy čierneho dymu. Štyri! To je spolu osem.“
„Dean, brzdi. Pred naším príchodom boli predsa v útulku kňazi. Myslíš, že by nedokázali vymietnuť jedného démona?“
„Nie,“ Dean rezolútne zavrtel hlavou, „nespomínaš si? Všetky telá, ktoré sme našli ... zastrelení, umučení, strašne ich doriadili. Pri vymietaní netečie krv, aj keď schránka neprežije. Vlastne ....“ Deanovi doslova stiekla farba z tváre, Sam zatajil dych. „V sklade pri vchode do suterénu boli dve telá. Z jedného Philip vymietol démona, ktorý poranil Lindu. Kto bolo to druhé telo? Alebo ... Čo bolo v tom druhom tele?“ spýtal sa Dean pomaly, bratia si vymenili zhrozené pohľady.
„Ten hajzel jeden mizerný! Preto nás najal. Nechal jedného z tých zkurvysynov ujsť a nikomu nič nepovedal,“ starší lovec sa otočil ku dverám.
„Počkaj,“ chytil ho Sam za rameno, „si si celkom istý?“
„Hej, plukovník oblieval pri hlavnom vchode bláznov svätenou vodou, Stuart strážil okná na druhom konci budovy, Philip bol chvíľu pri vchode celkom sám.“
„No a?“
„Démoni poslali bláznov schodišťom hore, tí mali zamestnať nás a odviesť pozornosť od bočného vchodu a okien. To sa im podarilo, nerátali so soľou v oknách, takže zostali v pasci. Jeden to skúsil bočným vchodom narazil na soľ a na Philipa.“
„Dve nie práve zanedbateľné prekážky.“
„Pravda,“ uznal Dean, „ale ... ak chytil pod krk Philipa a pozametal s nim soľ ... mal voľnú cestu, bez tela bol nenápadnejší. Nikto tam nebol, nikto to nevidel a Philip mal dosť času na obnovenie soľnej linky. Znie ti to ako prijateľný scenár? Obidve telá v sklade neboli zakrvavené. Pamätáš sa?“
„Hej, neboli, ale mohol ...“
„Démona vymietnuť? A nepochválil by sa tým? Nepoznáš Philipa?“ nečakal na odpoveď. „Nebolo ti čudné ako sa ponáhľal všetkých odtiaľ dostať a pozametať stopy?“
„Vlastne môžeš mať pravdu,“ pripustil Sam. „Ale prečo ho démon nezabil? Prečo nechal svedka?“
„Nemal čas, každú sekundu sa tam mohol niekto objaviť. A navyše ak už vtedy ten bastard rátal s tým, že sa vráti aj s posilou ... asi mu bolo jedno či ho zabije hneď alebo neskôr.“
„Dean, znie to logicky, ale mne sa nechce veriť, že by Philip mohol ...“
„Najal nás len preto, že rátal s ďalším útokom a nič nám nepovedal. Bastard jeden mizerný, to mu nedarujem!“ Dean vyrazil ku dverám, rukou na kľučke sa otočil. „Upozorni ostatných, koniec dovolenky. Démoni môžu zaútočiť každú chvíľu!“
„Dobre,“ Sam zamieril ku schodom. „Dean, urob mi láskavosť, daj mu možnosť vysvetliť, čo sa vlastne stalo!“
„Pokúsim sa!“

Cestou k bráne Dean vychladol, neznamenalo to, že ho hnev prešiel, skôr sa posunul o stupeň vyššie, smerom k chladnej zúrivosti. Na nálade mu nepridala ani to, že nebol sám, kto mal výhrady k Philipovmu tajnostkárstvu.
„Takže ty si vedel, že páter je aktívny empatik a neupozornil si nás. Nechal si Melly samú s ním v izbe. Vieš, čo sa mohlo stať, keby sa cítil ohrozený? Mali sme veľké šťastie, že zatiaľ nikomu vážne neublížil,“ Irvinov tón by sa dal použiť ako chladiace médium.
„Povedal som vám všetko, čo ste potrebovali vedieť. Ja som ten, ktorý má dôvod byť nespokojný. Som sklamaný, páter Lešek stále nemôže hovoriť a je slepý.“
„Upozornil som ťa dopredu, že najskôr budem liečiť životu nebezpečné zranenia a tiež, že úplné uzdravenie si vyžiada tri až štyri dni. Povedal som ti všetko, čo si potreboval vedieť.“
Philip sa zarazil, pohľadom hľadal oporu u Ronalda, ktorý nápadne ďalekohľadom preskúmaval okolie, rodiaca sa konfrontácia ho nezaujímala.
„Nám si tiež povedal všetko, čo sme potrebovali vedieť?“ Dean využil pauzu v rozhovore.
„Čo tým myslíš?“ ďalší nespokojenec zvýšil Morrisovo podráždenie.
„Kedy si nám chcel povedať, že si v blázinci nechal ujsť démona?“
„Prosím?“ Ronaldov pokoj zmizol ako odfúknutý, obrátil sa k Philipovi. „Je to pravda?“
„Čože?“ Irvin bol zrazu rovnako biely ako jeho vlnený pulóver.
„Neviem o čom hovoríš,“ keby Philipovi pri poslednom slove nepreskočil hlas, možno by mu uverili.
„To druhé telo pri vchode do suterénu,“ ľadovo pripomenul lovec, obvinený nasucho prehltol.
„Ty idiot! Vedel si, že čiernookí bastardi zase pôjdu po pátrovi a nechal si ho strážiť deťmi a sestričkou? To si už úplne osprostel?“ prešiel Dean do útoku.
„Nikto sa ma nepýtal, či dovolím, aby tu boli. Ja diétnu stravu nepotrebujem,“ nahnevane odvrkol exorcista s dôrazom na osobnom zámene. Ronald zamyslene skĺzol pohľadom po liečiteľovi.
„Nevaroval si nás. Samozrejme! Kto iný by sa postaral o tvoju zákazku?“ odvrátil úder Irvin.
„Philip,“ zamiešal sa tichý pobočník, „nemali by sme radšej zmeniť úkryt?“
„Nie,“ takmer zakričal hlavný organizátor. „Nie, to je zbytočné,“ pokračoval tichšie. „Urobil som všetky potrebné opatrenia. Som pripravený, mám päť lovcov a najal som dvoch profesionálov so špeciálnym nožom. Aspoň som si myslel, že profesionálov.“
„Žartuješ? S jedným nožom chceš ubrániť dom? Si väčší blázon ako som si myslel,“ rozhodil Dean rukami. „Mali celú noc a deň čas na plánovanie, možno nás pozorujú aj teraz a pôjdu na istotu, keď budeme najzraniteľnejší.“
„Dom som zabezpečil všetkými možnými spôsobmi,“ blyslo sa Philipovi v očiach. „Pekelné stvorenia čaká veľké prekvapenie, ak sa pokúsia vojsť.“
„Každé kúzlo sa dá zlomiť,“ vecne podotkol liečiteľ.
„Nemusia ísť dnu, dostanú nás vonku, jedného po druhom. Nemôžeme sedieť vnútri večnosť!“ poukázal na zrejmý fakt lovec.
„Nepleťte sa do vecí, ktorým nerozumiete!“ osopil sa na nich profesionálny exorcista, okolitá atmosféra zhustla. Do ticha zaškrípali kamienky na asfalte.
„Kam ideš?“ vyštekol Philip do chrbta odchádzajúceho Irvina.
„Baliť. Nebudeme pre teba hrať návnadu, na tom sme sa nedohodli,“ odvrkol liečiteľ cez plece.
„Dobrý nápad!“ pridal sa k nemu Dean. „Kto teraz stráži pátra?“
„Billy.“
„Hm?“
„Praktické cvičenie, študuje medicínu. Odkedy vieš, že Philipovi ušiel démon?“
„Dve minúty,“ priznal lovec. „Myslíš, že ...“ Zvyšok vety mu vyrazil z tela silný úder do chrbta, nestihol ani natiahnuť pred seba ruky aby zmiernil stretnutie so zemou. Otrasený sa prevalil na chrbát, neznámy muž s celočiernymi očami usúdil, že brokovnica mu nepristane, neviditeľné ruky mu ju vytrhli. Nevidel, kde skončila, na tvári mu pristal prvý úder päsťou. Kútikom oka uvidel ležať v prachu biely pulóver o pár metrov ďalej, druhý démon sa nezdržoval úpravou Irvinovho vzhľadu, rovno prešiel k obmedzeniu prísunu kyslíka, usilovne ho škrtil. Cez Deanovo zorné pole zlovestne pokojne prešli smerom k domu dva páry obnosených poltopánok. Otriasol ním ďalší zásah na lícnu kosť, horúčkovito sa snažil vytiahnuť aspoň nejakú zbraň z príručného arzenálu v bunde, rukou zavadil o šípku do kuše vo vonkajšom vrecku. Sväté drevo pomôže aj keď ťa démon drží pod krkom.
„Tu máš, ty zkurvysyn!“
Ohromený výraz útočníka, keď mu zarazil šípku až po okrídlenie do tela, bolo pre lovca trpkým zadosťučineným. Okamih trochu pokazil fakt, že ochromený démon padol rovno dolu, jeho váha mu vyrazila dych. Chabému pokusu odvaliť nevládne telo pomohla zakrvavená ruka v pôvodne bielej vlne, bodnutie magického noža ochudobnilo svet o jedného démona.
„Si v poriadku?“
„Viac-menej,“ Dean si utrel krv z kútika úst. „A ty?“
„Viac-menej,“ odtušil chrapľavo Irvin, utierajúc nôž do zničeného odevu.
„Tá krv?“
„Nie je moja,“ mávol smerom k nehybnému telu opodiaľ.
„Ten nôž nosíš všade?“
„Aj do kúpeľne,“ pokúsil sa o úškrn majiteľ.
Dean prikývol, obzerajúc sa svojej strelnej zbrani, ležala neďaleko. Otázku, či pomôcť najskôr Ronaldovi a Philipovi, mrviacim sa na hromádke pri bráne alebo obyvateľom domu, sa vyriešila sama. Dvorom zarezonoval suchý praskavý zvuk, niekoľkonásobne hlasnejší ako počul pri zlomení kúzla v útulku, démoni prelomili Philipovu ochranu.
„Billy!“
„Sam!“
Za tento beh na krátkej trati by sa obaja dostali do národného družstva, vstupné dvere boli vyrazené, nemuseli sa zdržovať ich otvorením. Irvin pokračoval na poschodie, Dean smerom k zadnému vchodu, aj tieto dvere boli nefunkčné. Vysokú postavu, ktorá sa hrnula dnu, by poznal kdekoľvek.
„Sammy, si v poriadku?“
„Hej,“ mladší Winchester bol síce postriekaný krvou, ale vyzeral nezranený. „Dean, dostali sme dvoch, ale jeden je asi v dome!“
„Prezriem poschodie,“ starší už bral schody po dvoch. „Zostaň tu! Môžu prísť ďalší!“
Z izby pátra Leška sa ozval výkrik plný bolesti a následne rachot lámaného nábytku, dva chrčivé škreky sa zliali do jedného. S pripravenou brokovnicou vtrhol dnu a rozhliadol sa po miestnosti. Dôstojný pán sa chúlil na lôžku, rukami si chránil hlavu, na druhom konci miestnosti ležali na hŕbe polámaného nábytku dve telá. Nemali viditeľné zranenia, napriek tomu v nich nebola ani taká malá iskrička života, ktorá tlela v zakrvavenom tele pri nohách postele. Billy sa zrejme snažil chrániť pacienta, a draho za to zaplatil. Jeho hrudník bola jediná otvorená rana, dusil sa vlastnou krvou. Dean si zdesene uvedomil, že tá neforemná, trasúca sa vec v chlapcovom hrudníku, je jeho srdce. Bilo. Zatiaľ.
Irvin nestrácal čas, kľakol si k Billymu, bez obzretia podal ponad plece lovcovi svoj nôž.
„Chráň nás!“
Mechanicky vzal zbraň, neodvážil sa namietnuť, že Billymu už žiadne liečenie nepomôže. Mohli len byť s ním v jeho posledných sekundách. Dvere na spálni oproti otvoril neznámy muž, oči zaliate tmou prezradili, že neprišiel na susedskú návštevu. Lovec ukročil, aby sa dostal medzi démona a zraneného chlapca.
„Aké statočné,“ okomentoval jeho snahu ironicky votrelec, „aké dojemné a aké zbytočné.“ Mávnutím ruky poslal Deanovu brokovnicu na opačný koniec chodby.
„Budem si musieť zohnať nejakú gumičku,“ zašomral lovec, zároveň si prehodil Irvinov nôž z ľavej ruky do pravej.
„Ty budeš potrebovať veľkú mašľu.“
„Prosím?“
„Odovzdám ťa nášmu otcovi v darčekovom balení,“ démon si veril.
„Možno v inom živote.“ Tisíckrát vyskúšaným pohybom hodil perfektne vyvážený kus ocele na cieľ, na takú krátku vzdialenosť nemohol minúť. „O jedného parchanta menej,“ vzdychol si unavene, vyťahujúc dýku z nehybného tela.
„Billy, si v poriadku?“ hore schodmi sa ponáhľal otec Simmons. „Billy, ozvi sa!“
„Plukovník, to nemusíte vidieť,“ pokúsil sa ho zadržať Dean, s rovnakým úspechom by holými rukami zastavil rozbehnutý buldozér.
„Bože môj,“ plukovníkova tvár osivela, keď videl svojho syna na dlážke v kaluži krvi, rukou zatápal po opore, musel sa oprieť o dvere.
„Fred, stalo sa niečo Williamovi?“ Melly Simmonsovú priťahoval k zranenému dieťaťu šiesty zmysel, ktorý majú všetky matky.
„Melly, nechoď sem!“ požiadal ju zbytočne manžel, po schodoch priam vyletela. V poslednej chvíli ju zadržal, aby nevpadla do miestnosti.
„Billy,“ vydýchla a zaborila tvár do manželovho ramena.
Dean riskoval pohľad ponad plece, obrovská rana sa pomaly a neochotne zatvárala. Dobrá správa bola, že chlapec sa už nedusil, tá horšia, že ani nedýchal. Irvin zacelil posledné centimetre poškodenej pokožky.
„No tak, Billy. Dýchaj!“
Akoby čakal iba na príkaz, Billy sa kŕčovito rozkašľal, ovinul si ruky okolo hrudníka, obrátil sa na bok a schúlil sa do klbka. Pokles napätia v miestnosti bol merateľný v desiatkach stupňov, Dean si až teraz uvedomil, že so zatajeným dychom čakal, či sa stane zázrak. Melly sa vymanila z manželovho náručia, jej syn ju potreboval. Irvin prejavil vlažnú snahu uvoľniť jej miesto po Billyho boku, zemská príťažlivosť bola silnejšia, skončil v bezvedomí na dlážke s tvárou v kaluži tuhnúcej krvi. Manželia Simmonsovci prešli do akcie, dlhoročné manželstvo z nich urobilo dobre zohratú dvojicu, situáciu mali pod kontrolou. Melly vyslobodila syna zo skrvavených zvyškov odevu a Fred stieral červenú masku z Irvinovej popolavej tváre.

Dean sa poobzeral po svojej brokovnici, samozrejme, ležala až na samom konci chodby. Dupanie na schodoch ho prinútilo podstatne zrýchliť pohyb, ale bol to len Stuart.
„Mamka, potrebujeme obväzy a odborníka!“ vrazil do miestnosti s ďalšou zlou správou. Jeho zhrozené: „Preboha, ocko! Čo sa tu stalo?“ bolo počuť po celom poschodí.
„Stuart, vodu, dva poháre, červený sirup z lekárničky. Okamžite!“ plukovník nestrácal vysvetľovaním a svoj klan mal vycvičený výborne. Stuart bleskovo rozopol a vyzliekol mikinu. „Mamka, chytaj.“ V rekordnom čase naplnil dva poháre vodou, doplnil dve lyžice lieku, po krátkom zaváhaní dolial do každého pohára ešte jednu. Jeden podal otcovi a druhý matke.
„Billy, bráško, ako je?“ sklonil sa k bratovi. Billy, zabalený v jeho mikine, roztrasene prikývol, chabým pokusom o úsmev brata skôr vystrašil ako presvedčil, že bude v poriadku. Matka mu pomohla napiť sa, zreteľne počuli cinkanie zubov o pohár. Stuart sa spýtavo pozrel na otca, plukovník v odpovedi na nevyslovenú otázku zakrútil hlavou. Zamračený mladík zhrabol z príručného stolíka, ktorý zázračne unikol devastácii nábytku v miestnosti, hŕbku obväzov. „Vydržte! Hneď som nazad.“
Vojenský spôsob starostlivosti konečne zaúčinkoval, Irvin otvoril oči.
„Na toto si nezvykaj! Kriesim ťa druhý krát za dva dni!“ plukovník využil jeho momentálnu indispozíciu a okamžite do neho nalial liek.
„Fred, prosím! Utopíš ma,“ bránil svoje právo na dýchanie úbohý ošetrovaný.
„Ak nás ešte raz takto vyľakáš, tak ťa naozaj utopím!“ plukovník mu pomohol oprieť sa o stenu a vôbec sa nesnažil skrývať ako mu odľahlo.
„Fred,“ využila uvoľnenú pracovnú silu manželka, „odnes Williama do auta.“
„Áno, drahá,“ vzal syna do náručia ako dieťa a bez diskusie odišiel. Dean sa pokúsil napodobniť jeho príklad, potichu prekĺznuť okolo dverí a zmiznúť.
„Dean,“ všimla si jeho strategický ústup pani Simmonsová aj keď pri kontrolovaní pacienta bola ku vchodu do miestnosti otočená chrbtom. „Budeš taký láskavý a zostaneš s pátrom Leškom, kým sa Philip postará o ... ďalší postup?“
„Iste,“ súhlasil okamžite, jej tón mu nedal inú možnosť.
„Melly, ja môžem ...“ začal opatrne liečiteľ.
„Nie!“ prudko ho zastavila. „Nie, ani slovo,“ pokračovala miernejšie. „Nedovolím ti, aby si sa ...“
„Mamka, malý Phil ...“ Stuart lapal po dychu vo dverách. „Potrebujeme ťa dole.“
„Hneď,“ Melly vzala dezinfekciu a obväzy. „Dean, pacient je v rámci možností stabilizovaný. Bolo by vhodné, aby bol neustále niekto pri ňom. Momentálne nepotrebuje žiadne lieky, všetko potrebné má v infúzii. Ak bude smädný, daj mu trošku ľadu,“ dala novovymenovanému ošetrovateľovi narýchlo inštrukcie a obrátila sa k synovi. „Pomôž Irvinovi do auta, musíme do nemocnice!“
Pri zmienke o nemocnici sa Irvin pokúsil o odpor, márne.
„Šetri dychom, kamoš. Mamka je v bojovej nálade,“ poradil mu Stuart, pomáhajúc mu vstať. Nežná hlava rodiny náhlivo odišla, nepochybujúc, že jej príkazy budú vykonané do bodky.
„Nechceš mi niečo vrátiť?“ Deana Irvinova otázka prebrala z ohromenia.
„Ani nie, ale keď inak nedáš,“ podal mu dýku.
„Vďaka,“ utrel si zakrvavenú zbraň do rukáva.
„Mamka čaká,“ pripomenul netrpezlivo Stuart, napriek tomu pri odchode dal prednosť opatrnosti pred rýchlosťou.
Lovec osamel. „Úžasné,“ oznámil všeobecne do priestoru, „teraz budem robiť sestričku. Čo sa dnes ešte poserie?“ Z chaosu v miestnosti vylovil použiteľnú stoličku a usúdil, že sa nebude unavovať uvedením miestnosti do používania schopného stavu. Ticho v dome bolo desivé, ako ticho na bojisku po prehratej bitke. Dlážka na chodbe zavŕzgala pod blížiacimi sa krokmi, zdvihol brokovnicu a hneď ju zase spustil, spoznal bratove kroky.
„Hľadal som ťa,“ Sam bez prekvapenia vzal na vedomie stav miestnosti. „Si v poriadku?“
„Mhm.“
„Mal som obavy, keď si sa neprišiel dolu.“
„Niekto musel zostať s pátrom.“
„Hej, tiež ma to potom napadlo,“ súhlasil Sam.
„Ako si stojíme?“
„Dobrá správa, dostali sme všetkých sedem démonov.“
„Zlá správa?“
„Zostali sme štyria a on,“ ukázal bradou na ležiaceho.
„Len?“ starší Winchester sa otočil na stoličke tak razantne, že to skoro nevydržala.
„Malý Phil ... vyzeralo to s ním dosť zle a Philip má zlomenú ruku a ...“ na okamih zaváhal, či pokračovať, „ a prehryzol si jazyk, myslím.“
„Dobre mu tak,“ Dean reagoval presne podľa očakávania. „Skoro začínam veriť, že existuje nejaká vyššia spravodlivosť.“
„Keď myslíš,“ junior pokrčil plecom. „Čo chceš robiť?“
„Najskôr zo všetkého vypadnúť odtiaľto.“
„Sanitka už je na ceste, bude tu o dvadsať minút,“ oprel sa o dvere Ronald,
„Páni,“ uznanlivo hvizdol starší Winchester. „Kde si tak rýchlo zorganizoval sanitku?“
„Mám priateľov, na ktorých sa môžem spoľahnúť,“ krátko odvetil bývalý vojak. „Požičali mi sanitku so šoférom a malý sprievod cestou. Viac od nich nemôžem chcieť, takže vás prosím, aby ste mi pomohli presťahovať pátra Leška. Viem, že potom, čo sa vás Philip pokúsil využiť nemáte asi veľa dôvodov na to, aby ste zostali ... Paul musí dať do poriadku dom, v prípade nejakých komplikácii, by sa mi pomoc vás dvoch viac než hodila.“
Bratia si vymenili dlhý pohľad.
„Dobre,“ odpovedal za oboch Dean. „Kam pôjdeme?“
„Na najbezpečnejšie miesto, ktoré poznám,“ usmial sa Ronald, prvýkrát od kedy ho spoznali.
„Sam, pobaľ naše krámy, ja skontrolujem moju krásku,“ majiteľ auta vylovil z vrecka kľúče a postavil sa.
„Cestou nebudeme zastavovať, ak potrebuješ natankovať, urob to teraz. V garáži je sud s benzínom,“ upozornil ho Ronald už z chodby.
„Dobrý nápad,“ ocenil ponuku skúsený šofér.
„Znesiem naše veci do auta,“ pobral sa aj Sam.
„Dúfam, že nemáte nič proti sťahovaniu, páter,“ oznámil Dean ležiacej postave. „Možno dostanete izbu s lepším výhľadom.“
Páter síce neodpovedal, ale dosť živo sa pokúšal niečo naznačiť, nakoniec natiahol pravú ruku dlaňou hore a čakal.
„Chcete sa napiť?“ pokúšal sa uhádnuť zmysel jeho posunku.
Páter obrátil dlaň dolu, akože nie.
„Niečo proti bolesti?“
Znova posunkové nie.
„Tak čo?“ zašomral bezradne, nič lepšie ho nenapadlo, tak pátrovu ruku chytil do svojej. Chudé starcove prsty sa zovreli takou silou, že musel zaťať zuby.
„Nechcete ísť preč?“
Zovretie nepovolilo.
„Ja nemám ísť preč?“
Prsty sa okolo jeho ruky zovreli ešte silnejšie.
„Dobre. Zostanem s vami,“ kapituloval lovec.
Zranený sa upokojil, ale Deanovu ruku nepustil.
„Úžasné,“ pritiahol si stoličku. „Už len toto som potreboval. Sammy,“ zavolal brata späť. „Tu máš kľúče, doplň nádrž. Tak to vyzerá, že ja musím zostať tu. Nečakaná návšteva nášho pacienta dôkladne vyľakala,“ ospravedlňujúco ukázal na ruku, ktorej sa páter držal ako topiaci sa záchranného kolesa uprostred Pacifiku.


Ronald sa na svojich priateľov skutočne mohol spoľahnúť. Hneď za mestom sa k sanitke a starému autu pripojili dve anonymné čierne vozy s tmavými sklami, bez akéhokoľvek firemného označenia, rovnako dobre mohli mať nápis „Súkromná bezpečnostná služba“ krížom cez kapotu. S ostrahou alebo bez, cesta bola nudná, našťastie. Jedinou Samovou útechou bol výber hudby. Vodič má právo výberu, najmä ak spolujazdec nešomre z vedľajšieho sedadla. Prvú hodinu si vychutnával kúsok súkromia, druhú si trochu škodoradostne predstavoval, ako Dean v sanitke škrípe zubami, tretiu sa usiloval nemyslieť na horu problémov, ktorá sa ich snaží pochovať a zvyšok cesty bol jednoducho unavený.

Bolo už po polnoci, keď sa sprievodné vozidlá zmizli rovnako diskrétne ako sa zjavili, sanitka bez zaváhania pokračovala ďalej, do malého, tuctového mestečka. Chvíľku sa prepletala tmavými uličkami, miestni chodili spať skoro, kým našla veľký, tehlový dom na jednom z kopčekov, ktoré obkolesovali údolie. Svetlá z okien ich vítali ako maják v bezpečnom prístave, aspoň v to lovci dúfali.

Obyvatelia domu ich privítali pred vchodom, statný osemdesiatnik v košeli s kravatou a v domácom kabátiku a jeho útla manželka. Napriek krehkosti, ktorá prichádza s vekom, sa nenechala zaskočiť nečakanými hosťami, ktorí uprostred noci vystúpili z áut pred jej domom.
„Ronald,“ jemne naznačila objatie dvakrát väčšieho muža, „aké milé prekvapenie. Už dávno si nás nebol navštíviť.“
„Ospravedlňujem sa, tetuška, mal som priveľa práce,“ opätoval naznačené objatie. „Strýko Holmes,“ domácemu pánovi srdečne potriasol rukou.
„Och, áno, práca. To je vždy dobrá výhovorka,“ skonštatoval starý pán.
Sam sa vytiahol z auta a pripojil sa k bratovi, ktorý si pri sanitke naťahoval chrbát.
„Kde sme to vlastne?“
„V starom anglickom filme, zdá sa,“ odtušil s úškrnom Dean. „Veľký starý dom obrastený brečtanom, domáci pán víta uprostred noci tlupu neznámych ľudí v domácom kabátiku a jeho žena s čipkami na šatách. Možno majú za domom schovaného psa baskervillského.“
„Myslím to vážne!“
„Nerozčuľuj sa, bráško,“ preladil starší brat na vážnejšiu nôtu. „Cestou som sa snažil trochu vyspovedať Ronalda. Nebolo mu veľmi do reči, ale niečo som z neho dostal. Toto údolie a mestečko v ňom sú nejakým spôsobom chránené. Žiadne paranormálne aktivity už vyše päťdesiat rokov. Skoro nulová kriminalita, v minulom roku bol najhorší zločin krádež žuvačiek v miestnom supermarkete. Do čerta, vraj tu ľudia nemávajú ani zlé sny.“
„Tak prečo sme sem nešli hneď? Mohli sme si ušetriť návštevu démonov.“
„Pretože Philip je idiot. Neznáša všetko, čomu nerozumie,“ Dean zazíval. „Ráno sa tu poobzerám. Ak je to fakt, tak kľudné miestečko, možno by sme sa sem mali presťahovať, keď pôjdeme do dôchodku.“
„To myslíš vážne?“ zaškeril sa Sam. „Máme snáď nejakú šancu dožiť sa dôchodku?“ Bratova tvár stuhla a on hneď oľutoval svoju nepremyslenú poznámku. „Ako sa má páter?“ snažil sa zmeniť tému.
„Asi dobre, nesťažoval sa.“
„Dean, nemôže hovoriť,“ pripomenul mu dôrazne.
„Veď vravím, nesťažoval sa. A ja mám novú skúsenosť.“
„Akú?“ spýtal sa opatrne, šípiac zase jeden z bratových žartíkov.
„Prvý krát som sa neviezol v sanitke poležiačky,“ nesklamal ho.
„Prepáčte, nie ste náhodou alergickí na lepok?“ Pani Holmesová sa úprimne zaujímala o blaho svojich hostí.
„Nie,“ odpovedal za oboch starší Winchester.
„To je dobre,“ prikývla. „Dávame prednosť celozrným výrobkom a obávam sa, že momentálne nemáme bezlepkové pečivo.“
Sam len zízal, neuveriteľnejšiu situáciu by si ťažko predstavil, uprostred noci pred domom zastane sanitka a cudzie auto a domáca pani s domácim pánom majú najväčšiu starosť o to, čím pohostiť úplne cudzích ľudí. Pri predstavovaní nevedel, či má jej jemnú ruku potriasť alebo pobozkať, zato doktorov pevný stisk cítil ešte dlho. Útla pani domu, Sam sa ani pri najlepšej vôli nevedel prinútiť nazvať ju starenka, ani v duchu, s dôstojnou láskavosťou zorganizovala ubytovanie. Ani sám nevedel ako, zrazu sa ocitol v útulnej izbe. Možno nebola zariadená moderným nábytkom, ale na tom nezáležalo, on mal oči len pre odostlanú posteľ.
„Pekné,“ Dean využil nezavreté dvere. „Ako v trojhviezdičkovom hoteli.“
„Mhm.“
„Budem spať vedľa, ak ťa to zaujíma.“
„Budeš?“ Niečo v bratovom hlase zobudilo jeho pozornosť.
„Kým zaleziem do perín, ešte chvíľu sa musím hrať na sestričku.“
„Nemám ťa vystriedať?“ snažil sa, aby nezbadal jeho únavu.
„Choď spať, zvládnem to,“ prehliadol Dean jeho snahu a zavrel dvere. Zvuk vzďaľujúcich sa krokov bol krajší ako uspávanka.