Rise Against the Witch

takze po dlhsom case som sa aj ja rozhodla zapojit do fanfiction
hope you all enjoy

--------------------------

Nič nevidel, no aj tak to nedokázal potlačiť. Inštinkt mu vravel: vyraz, choď vpred! Hlava však velila čosi iné. Srdce pišťalo. Od radosti? Strachu? Jedno však bolo jasné, búchalo. Tĺklo ako o život, ale Dean mal primálo času na rozmýšľanie. Už vlastne nie je žiaden. Buď teraz alebo nikdy. Alebo... nie! Musí nech to stojí, čo to stojí. Nikdy nemal samovražedné sklony, to sa ani nedá pri tom všetkom, čo videl a zažil. Pri tých veciach je žiť to najjednoduchšie, jediná cesta ako uniknúť.

Tma zahaľovala celú miestnosť, len lúč jeho baterky občas preťal čierno, dopadnúc na stôl, stoličku, prázdne poličky pod nánosmi prachu. Všetko nasvedčovalo tomu, že sa tu už dlho nikto neukázal. Zaujímavé, pomyslel si. Pohol sa pomaly k oknu a vyzrel do tmavej ulice, osvetlenej len blikajúcim neónovým nápisom obchodu oproti. Nič, mŕtvolné ticho, vonku sa ani lístok nepohol. Cítil, že sa to blíži. Alebo to tu už je? Len to nejako zistiť a nájsť skôr, ako si to nájde jeho.

Zastavil sa až pri pootvorených dverách do nejakej ďalšej izby. Do nosa mu udrel nepríjemný zápach skapacín, no pokračoval ďalej. Vnútri bol zápach ešte horší a hneď aj zistil prečo. Pozdĺž steny, na stole ležali králiky do polovice stihnuté z kože, niečo úplne vypitvané, bez kostí a tie pohádzané okolo toho. Kužeľ svetla pomaly odhaľoval nové a nové rituálne oltáre až sa zastavil v strede izby. Tam ležala žena v nakreslenom kruhu s rôznymi symbolmi vyrytých do jej tela, bez očí a zubov, ktoré boli roztrúsené okolo jej hlavy. Deana zamrazilo a pomaly až naplo na zvracanie.

Pevnejšie zovrel štyridsať päťku a chystal sa odtiaľ odísť, jeho misia skončila. Začul však nepatrný šramot, pravdepodobne z predsiene bytu. Otočil sa a postupoval tým smerom. Bál sa aj dýchať, aby ho to neprezradilo, ale pokračoval. Už videl obrysy neznámeho, ako pomaly prehľadáva niečo, čo kedysi slúžilo ako šatník. Toto nebude ono, pomyslel si Dean. Pomaličky sa približoval. Vtedy sa neznámy z ničoho nič otočil a namieril mu baterku aj zbraň rovno do tváre.

„Sam, dofrasa, čo tu robíš?!“ snažil sa šepkať Dean, aj keď sa mu to veľmi nedarilo. „Ja?“ ohradil sa Sam a hneď pokračoval, „To ty si mi ráno povedal, aby som našiel miesto, kde sa majú skrývať tie čarodejnice, zatiaľ čo ty nájdeš ich poslednú obeť.“ Dean si vzdychol a pomaly odistil pištoľ. „Veď sa aj stalo. Máme teda dva v jednom. Podľa teba tu tie strigy bývajú, no podľa mňa si sem len chodia vybíjať tie svoje zvrátené chúťky.“ Sam sa rozhliadol: „Dobre, čo teda teraz?“ „Neviem. Možno by sme...“ začal, ale nestihol dokončiť, lebo sa ozval zvuk policajných sirén. Obaja ustrnuli a započúvali sa. „Možno nejdú sem...“ skúsil Sam, no obaja vedeli, že to tak nie je. Niekto ich parádne nabonzoval alebo skôr prichystal perfektnú pascu. Z ich povesťou a všetkým „náradím“ a mŕtvolou v byte by bolo veľmi ťažké dokázať ich nevinu.

„Strecha!“ zavelil Dean a už obaja bežali hore schodmi. Zdola sa ozvalo zabuchnutie dverí áut a dupot po schodoch hore. Bratia zatiaľ vybehli na najvyššie poschodia, rozrazili dvere na strechu, čím spustili alarm a rozbehli sa k okraju budovy. Tam sa zastavili, pozreli na seba a skočili dole, do kontajnera plného kartónových škatúľ.

„Doriti.“ otvoril oči Dean a začal sa zviechať k autu. „Ďalší skvelý nápad?“ spýtal sa Sam ironicky, šúchajúc si rameno. „Mlč a nasadaj. Ešte sme im neušli.“ zavrčal Dean a naštartoval. Zaradil rýchlosť, zmačkol plyn k podlahe a auto vyrazilo vpred. Prefrčali okolo dvoch strážnikov, ktorí nestihli vydať ani hláska, zatiaľ čo sa ich kolegovia hnali zas dole k autám. Ale už bolo neskoro. Kým stihli dobehnúť, zadné svetlá Impaly dávno zmizli.

hmm, no tak začalo sa nám to zaujímavo už podľa názvu budú mať dočinenia s čarodejnicami, čo bude isto haluz, keďže Dean čarodejnice z duše neznáša policajtom ušli, som zvedavá, kto ich na nich poštval len tak ďalej, čakám na ďalšie pokráčko zatiaľ poklona za akčný začiatok

dakujem za prejavenu doveru dufam ze ani nesklamem a pokracovanie sa bude pacit...

hned je tu aj pokracovanie

-----------------------------------------------------------------------------------

Sam sa snažil nájsť lepšiu polohu pre svoje ubolené plece, no nešlo to. „Počúvaj, čo spravíme teraz?“ obrátil sa na Deana, zahĺbeného do novinového článku. „Netuším.“ odpovedal a zahryzol do dvojitého cheesebugera so slaninkou. „Podľa tohto, “ kývol na noviny, „bola tá žena zavraždená brutálnym spôsobom, ale to my už vieme. Otázkou len zostáva, kto to urobil. Zatiaľ sú podozriví dvaja muži vysokej postavy, jazdiaci v čiernom aute ešte nezistenej značky.“ Dodal veľavýznamne.

„Aha... Ale stále neviem, čo urobíme s tou čarodejnicou.“ prehovoril po chvíli Sam. „Však pohľadáme, uvidíme. Nemôže sa skrývať donekonečna. Zatiaľ zavolám Bobbymu, aby mi zistil niečo o tých znakoch, ktoré do nej oné.. vyryla.“ odpovedal a znova schuti zahryzol. „Pokiaľ viem, tak by sa mali objaviť ďalšie obete, podľa ktorých sa ukáže čo to je zač.“ pokračoval s plnými ústami. Sam naňho nepríjemne pozrel. „Čo?“ tváril sa nechápavo Dean, stále s plnými ústami. „Nič...“ pokrútil hlavou Sam.

Na stole zazvonil mobil. Sam sa za ním natiahol a zodvihol: „Haló?“ „Čo to tam kurník vy dvaja vystrájate?!“ ozval sa Bobbyho hlas. „Čože?“ nechápavo odpovedal Sam. „Práve som si mal tú česť prečítať v miestnych novinách, čo sa stalo včera v noci.“ „Ale to nie my...“ chcel pokračovať Sam, ale bol znova prerušený. „To mi je jasné! Lenže skúste to vysvetliť tým idiotom, ktorí to napísali. Fakt ste si mysleli, že to kto asi ste dojde len mne?“ „Počkaj Bobby o čom to teraz hovoríš?“ Sam sa snažil ujasniť situáciu, no Dean mu vytrhol mobil z ruky. „Bobby, ešte raz a poporiadku. Čo a kde si čítal?“ „V kansaských novinách, tretia strana,“ začal unavene vysvetľovať, „je tam článok o zavraždenej žene a pripojený opis pravdepodobných páchateľov: Dvaja muži, obaja vysokej postavy, jeden dlhšie hnedé vlasy, druhý krátke blond. Oči sú s najväčšou pravdepodobnosťou zelené. Nie je tiež vylúčená rodinná príbuznosť. Obaja jazdia na čiernom Chevrolete staršieho typu s kansaskou poznávacou značkou. Povedomé Dean? Ak nie skúste sa obaja pozrieť do zrkadla!“

„Hmm...“ „Dean, to je fakt jediné, čo na to povieš?“ začal nahnevane Bobby. „Nie, len premýšľam.“ „Úžasné, už si na niečo došiel, Nietzsche?“ Dean prekvapujúco nereagoval. „Aj keď sme boli v tom byte, z ničoho nič došla polícia. Obaja sme mali byť na iných miestach a predsa sme sa stretli v tom byte. A potom kto mohol nahlásiť niečo v ľudoprázdnej štvrti, keď v tom byte už aj tak nikto nebýval? Nemyslíš, že to bude prepojené?“ ozval sa po chvíli. „Neviem, ale láskavo si dávajte pozor na tie svoje zadky. Ako starému mužovi na vozíčku sa mi vám naozaj nechce zachraňovať, tak ako vždy.“ A zložil telefón.

Dean pozrel na Sama: „Chcel si vedieť to budeme robiť. Naša prvá zastávka je redakcia kansaských novín.“ Sam naňho nechápavo pozrel: „Počkať, ty si fakt myslíš, že keď tam takto vtrhneme, tak nás nikto nepozná?“ „Ja tam nechcem ísť takto,“ usmial sa Dean a pokračoval, „ja mám totižto plán.“ Po jeho tvári sa rozlial široký úsmev. Sam len vystrašene pozrel a naprázdno prehltol: „Ja radšej nechcem vedieť, čo to bude.“ „Ale prosím ťa, nepoznáš ma?“ zasmial sa Dean. „No veď práve...“

:D:D niceeeeeee :D:D predpokladam, ze tam pridu ako nejaky agenti,alebo policajti :D:D
tesime na pokrackooo

Tak toto je skoro ako starý supernatural len bobby je na vozíčku. Začína sa mi to páčiť. Len tak ďalej Maryssa

No jasně, Dean zase přijde s nějakým svým nápadem, z kterého už teď má asi Sam husí kůži.

tu je teda dalsie pokracovanie
enjoy !

-------------------------------------------------------------------------------------

„Nenávidím ťa.“ zavrčal Sam nepriateľsky. „Héj? Prečo?“ zasmial sa Dean. „Pýtaš sa?!“ znova naňho zazrel. Dean sa však len zachechtal a vytiahol z igelitky poslednú dôležitú vec, bledomodrý šálik, a omotal ho Sammymu okolo krku. Odstúpil dva kroky dozadu, skúmavo si premeral svoje dielo a skonštatoval: „Perfektné.“ Sam podišiel s odporom k zrkadlu, upevnenom na dverách motelovej izby. „Som úžasný.“ A zas ho chytil záchvat smiechu.

„Áno, neuveriteľne.“ povedal Sam s poriadnou dávkou sarkazmu v hlase. „Prečo si vždy všetko odskáčem ja?“ otrávene odvrátil pohľad od zrkadliacej sa krutej pravdy. Dean sa len stále vyškieral vo svojej šoférskej uniforme, požičanej z neďalekého obchodíku s kostýmami. „Náhodou, tá košeľa ti ide k pleti.“ Mrkol naňho. „Hej? Ono to je zelené, bledozelené!“ spresnil a hneď aj pokračoval, „pozri, to, že si ma navliekol do uzučkých bledomodrých nohavíc, ako sa vyjadrila tá predavačka, a krásnučkej priliehavej košieľočky, znova citujem, by som možno aj prežil. Ale prečo musím mať ten šál v tridsať stupňových horúčavách? A nie tú kabelku si už určite nevezmem!“ Sam však svojimi ponosami nič nedosiahol.

„Nenávidím ťa.“ „Viem, už som to dnes párkrát počul.“ odvetil Dean so širokým úsmevom. Vystúpil z požičaného BMW a ponáhľal sa otvoriť dvere na Samovej strane. „No tak, Sammy. Riešime tu seriózny prípad. Vzchop sa.“ Dodal mierne vážnejšie. „Takže, zopakujme si to. Voláš sa Anthony von Drachenberg, si významný obchodník z Nemecka a rozbiehaš tu svoju vlastnú sieť obchodných domov so svojimi návrhmi. Stíhaš?“ obrátil sa na brata, žmúriac do obedného slnka. Keď neodpovedal pokračoval: „A nezabudni na prízvuk a tú správnu výšku hlasu.“ Znova sa rozrehotal, no to už úslužne otváral dvere do redakcie novín.

Do vnútra vstúpili dvaja muži, jeden v tradičnej dvojradovej uniforme šoféra tých majetnejších, druhý v bledomodrých plátenných úzkych nohaviciach, na nohách topánky z krokodílej kože, zelenkavá košeľa, hodvábny šál rovnakej farby ako nohavice omotaný okolo krku, na očiach veľké slnečné okuliare a vlasy začesané dozadu až na jednu kučierku, romanticky padajúcu do čela. V ruke nežne zvieral šedý obal, skoro ako kabelku.

Obaja pristúpili k recepcii. Mladá slečna za pultom udivene pozrela sa nezvyčajnú dvojicu: „Želáte si?“ Dean sa ako pravý Casanova mierne pousmial a povedal: „Volám sa Jack, ale tuto pán von Drachenberg si želá hovoriť so šéfredaktorom.“ Rukou ukázal na Sama, ktorý stál neďaleko a sa práve začal tváriť mierne znudene. Hlava stočená trochu nabok, aby vynikol jeho profil, pery trošku našpúlené, pohadzoval imaginárnou hrivou, teraz nagélovanou dozadu. „Ou, v poriadku. Ohlásim vás u pána Hamiltona, ehm, pán...?“ Sam si len pohoršene vydýchol a zopakoval svoje meno. Potom si jemným pohybom ruky zložil okuliare a zastrčil ich do vrecka košele.

Recepčná chvíľu telefonovala, no po chvíli odložila slúchadlo a nie príliš úprimne sa usmiala na návštevníkov: „A prečo by ste chceli s ním hovoriť?“ Dean len zopakoval to, čo pred pár minútami vysvetľoval Samovi: „Tuná pán Anthony von Drachenberg je obchodník z Nemecka a akurát chce rozbehnúť svoju vlastnú sieť obchodných domov so svojimi návrhmi. Rozmýšľa, že prvú dôležitú pobočku si otvorí tu v Texase. Preto potrebuje dohodnúť nejakú tú reklamu v novinách, aby sa to rozbehlo.“ Dievča chápavo prikývlo a zopakovalo všetko do telefónu.

Keď konečne po pár minútach dohovorila, znova sa na nich obrátila, tentoraz so srdečnejším úsmevom: „Pán Hamiltom vás prijme vo svojej kancelárii. Prosím, nasledujte ma.“ Prešli dlhou chodbou k výťahu, zviezli sa na piate poschodie a znova prešli dlhou chodbou až k dverám, na ktorých stálo: Johnatan Hamilton. Keď vošli dnu, znova ich privítala mladá sekretárka a recepčná sa znova vzdialila. „Môžete ísť rovno dnu.“ povedala a ukázala na ďalšie dvere. „Jack, ostaň so slečnami.“ Nariadil Sam a už kráčal do kancelárie, zatvoriac za sebou dvere.

„Takže, máme voľných zopár minút. Čo s tým spravíme?“ zatváril sa Dean lišiacky a žmurkol na Hamiltonovu sekretárku.

citácia :

Ale prečo musím mať ten šál v tridsať stupňových horúčavách? A nie tú kabelku si už určite nevezmem!“ Sam však svojimi ponosami nič nedosiahol.„Nenávidím ťa.“ „Viem, už som to dnes párkrát počul.“ odvetil Dean so širokým úsmevom. ...a nezabudni na prizvuk....

:D:D:D:D:D:D

perfektne
a ja som cakala ze sa tam narhnu jak agenti FBI
uzaaas proste pecka len tak dalej

sorry guys ze az takto neskoro daslia cast, ale viete ako sa hovori: lepsie neskor ako nikdy!

Enjoy!

-------------------------------------------------------------------------------

„Au...“ zastenala sekretárka, ako ju Dean mierne hodil o skriňu v malej tmavej miestnosti. „Prepáč.“ pošepol jej do ucha a neprestával ju bozkávať. Jeho ruky blúdili po jej kvietkovaných šatách, pod nimi. Blondínka mu neostávala nič dlžná. Už mal dole sako a košeľu porozopínanú do polovice.

„Sally, príďte prosím do kancelárie.“ ozvalo sa spoza dverí, no ani jeden z nich to nevnímal. „Sally!!“ zakričal jej šéf. Dean sa len strhol, odstúpil a s miernym úsmevom na perách nechal Sally prekĺznuť popri ňom do svojej kancelárie. Predtým ako otvorila dvere si napravila vlasy a cez plece žmurkla na Deana, opierajúceho sa o kartotéku. „Áno, pán Hamilton?“ zaštebotala milým hláskom. „Prepáčte, už idem. Čo si želáte?“ Postupne jej tenký hlas zanikal, až sa úplne stratil s buchnutím dverí. Dean sa pozapínal, stále s úsmevom, a otočil sa k príslušnej skrinke, kde sa mali nachádzať záznamy o všetkých pracovníkoch redakcie, ako ho pred chvíľou Sally stihla informovať. Tesne predtým, ako sa na neho vrhla ako lačná dračica. Dean sa len znova samoľúbo pousmial, vytiahol príslušnú zásuvku a pustil sa do prehľadávania.

„Prepáčte mi to zdržanie.“ nervózne sa posadil Hamilton. Sam sa usadil oproti nemu do koženého kresla a prehodil si nohu cez nohu. „To je v poriadku, nečakali sme zas až tak dlho.“ zatiahol s miernym nemeckým prízvukom. Stále však len dúfal, že Hamilton nie je dosť bystrý na to, aby rozpoznal Samovo mizerné herecké umenie či jeho úpornú snahu napodobniť prízvuk cudzinca. „Dáte si niečo na pitie p..?“ spýtal sa ho Hamilton. Už-už to vyzeralo akoby chcel pridať k zdvorilostnej otázke aj meno, no radšej si to rozmyslel. „Kávu, čaj, minerálku?“ pokračoval. „Niečo chladené poprosím.“ odpovedal Sam, zakazujúc si uprieť pot, čo sa mu perlil na čele. „Dobre, vydržte prosím, zavolám svoju sekretárku. Sally!“ stisol tlačidlo na telefóne. Nič. Skúsil ešte raz, ale bezvýsledne. Teraz, už mierne nahnevaný, že sa musí takto strápňovať pred významným hosťom zakričal: „Sally!!“ Tá ho konečne počula a opustila Deana v kartotéke.

„Prepáčte mi to pán Hamilton, naozaj sa veľmi ospravedlňujem. Čo si želáte?“ milo sa usmiala na svojho zamestnávateľa. „Doneste nám dve chladené minerálky. Dáte si ešte niečo iné, pán Drakoberg?“ dodal, keď ho náhle osvietilo, ako sa vlastne Sam volá. No netrafil. „Drachenberg. Volám sa Anthony von Drachenberg.“ Hamilton len zbledol a už aj jemu vystúpil pot na čele. „Znova sa ospravedlňujem, pán Drachenberg.“ povedal, teraz už správne. „No Sally, nestoj tu ako kôl v plote a utekaj si plniť povinnosti.“ až mu od nervozity preskočil hlas. Prečistil si preto hrdlo a ako sa za blonďavou sekretárkou zatvorili dvere, pokračoval: „Takže, čo potrebujete od mojej redakcie?“

Sam sa pohniezdil v kresle, pomaly otvoril obal, ktorý držal na kolenách a vytiahol zopár papierov. „Ako ste už určite zachytili, pochádzam z Nemecka. Som obchodník a tu v USA by som chcel rozbehnúť vlastnú sieť obchodných domov. Začal by som len s vlastnými návrhmi, ktoré sú, musím povedať doma v Nemecku, veľmi obľúbené a potom by som postupne pridával aj nejaké americké.“ Sam sa nadýchol a pokračoval, s pohľadom upreným na ruky s nejakými letákmi, ktoré našli s Deanom na stolíku v moteli: „Od vás, pán Hamilton, potrebujem reklamu.“ Odmlčal sa uprel svoj pohľad na muža oproti. Ten sa zatváril zamyslene: „Neviem-neviem. Nemali by ste sa radšej s vašimi požiadavkami obrátiť na naše oddelenie reklamy? Tam by vám určite vedeli povedať a poradiť omnoho viac ako ja.“ Zatváril sa pochybovačne. „Aj k tomu sa dostanem, pán Hamilton, nemusíte sa obávať...“ chcel pokračovať, no prerušil ho zvuk otvárajúcich sa dverí a klapot Sallyných opätkov.

„Nech sa páči.“ pôvabne sa usmiala, položiac oba poháre na konferenčný stolík. „Á, Sally.“ Otočila sa: „Áno?“ „Prosím vás, choďte na prvé poschodie do oddelenia účtovníctva a zastúpte ma tam na moment. Stačí ak sa budete milo usmievať na kontrolórov a donesiete im, čo budú chcieť. A povedzte im, že sa k nim o pár minút pripojím, hneď ako tu vybavím túto záležitosť s pánom Drachenbergom.“ Sally sa zatvárila znudene. A to chcela pokračovať s tým pekným šoférom... A namiesto toho musí ísť medzi tých nudných, upotených úradníkov, priblblo sa usmievať a splniť im všetko na čo si zmyslia. „To je teda výhra.“ pomyslela si, ako vychádzala a zatvárala za sebou dvere.

Sam mrkol na hodiny na stene. „Dám Deanovi ešte posledných päť minút a padám odtiaľto.“ pomyslel si. Potlačil trpiteľský vzdych a zatváril sa povznesene: „Môžeme pokračovať?“ „Ach, pravdaže. Kde sme to skončili?“ Hamilton nasadil profesionálny výraz. „K tej reklame,“ začal Sam, „podrobnosti by som rád doladil so špecializovaným oddelením, ako inak. Lenže teraz všetko iba rozbieham a potrebujem si zabezpečiť propagáciu dostatočne dopredu. Rád by som si vo vašom časopise, pardon novinách, zarezervoval minimálne jednu stranu v každom vydaní. A tiež potrebujem presný cenník.“ Zakončil rázne. Hamiltona prepadla panika. Veď práve teraz poslal svoju sekretárku, svoju pravú ruku, preč. Ach jaj, taký významný klient a on sa musí tak strápňovať.

„Už mi je to trápne sa vám takto ospravedlňovať, pán Drachenberg, ale bude to trvať trošku dlhšie, keďže som práve svoju sekretárku poslal zastúpiť ma ku kontrole.“ Sam zodvihol znudene obočie: „Nech sa páči, pokojne. Ja počkám.“ A znova si odpil, so zdvihnutým malíčkom. Hamilton si sadol za počítač, stiahol obočie a pustil sa do hľadania. Minúty pomaly, ale isto ubiehali.

„Á, tu to máme.“ vydýchol si úľavou Hamilton. Zobral posledné papiere a podal ich sediacemu Samovi. Ten vyzeral už dosť znudene, ani nemusel predstierať snobský nezáujem. „Vďaka.“ sucho odvetil a založil tie papiere do svojho puzdra. Postavil sa, s mierne našpúlenými ústami kývol šéfredaktorovi na pozdrav a vybral sa k dverám. Troma prstami zatlačil kľučku a roztvoril dvere dokorán. Tam, na stole, znudene sedel Dean. Pod sakom sa mu čosi nenápadne vydúvalo. Sam naňho zazrel. Jeho pohľad hovoril za všetko. „Ako pane?“ spýtal sa zdvorilo, ako sa na šoféra patrí. „Mám všetko, čo potrebujem.“ odvetil Sam, mierne si zahladiac kučeru sa ucho. „Môžeme ísť.“ Dodal s radosťou.

„Máš to?“ spýtal sa falošný obchodník Deana. „Jasné.“ odpovedal, ako si sadal za volant. Predtým ešte úslužne otvoril dvere svojmu zamestnávateľovi a opatrne ich zabuchol. Keď naštartoval auto, spod saka vybral hŕbu papierov v typických hnedých obaloch. Hodil ich dozadu k Samovi: „Zobral som všetko podozrivé. Je tam autor, presnejšie autorka toho článku a zopár ďalších ľudí, pravdepodobne tí, čo s ňou najviac spolupracujú.“ Sam si to všetko začal zbežne prezerať. „Mal si nejaký problém dostať sa do ich kartotéky?“ spýtal sa zahĺbený do čítania. „Skôr dostať sa od nej,“ uškrnul sa Dean, „a čo ty, užil si si?“ Sam naňho len zazrel do spätného zrkadla, ale to už Dean vychádzal z miesta na parkovanie a zaraďoval sa do poludňajšej premávky mesta.

„Ahoj, už sme tam boli.“ odpovedal starší z bratov do telefónu, keď boli v motelovej izbe. „Nebodaj ste sa vlámali za bieleho dňa?“ „Nie,“ odvetil so smiechom, „išli sme tam normálne, cez stránkové hodiny.“ „Vy ste sa zbláznili? Aj keď síce to by už nebola žiadna novinka...“ bolo počuť Bobbyho na druhej strane linky. „Ale nie, neboj. Naše prestrojenie nikto neprekukol.“ utešoval ho Dean. Mrkol pohľadom do kúpeľne, kde Sam s bolestivým výrazom v tvári vyčesával z vlasov posledné zvyšky gélu.
„Zistili ste niečo zaujímavé?“ odviedol Deana späť na tú správnu vlnovú dĺžku. „Aj áno. Máme osobné záznamy pár novinárov. Neuveríš, kto je na našom zozname čarodejníc ako prvý.“ Po chvíľke ticha pokračoval, prehrabujúc sa v spise pokračoval: „Samantha Blake. Podľa fotky nevinné dievčatko, ale jej temperament naznačujú čierne kučeravé vlasy a tmavé oči.“ „Niečo podstatné?“ spýtal sa Bobby, akoby nepočul tú časť po spomenutí mena tej ženy.

„Pravdaže,“ začal znova Dean, „o jej minulosti sú tu len nejasné zmienky a podľa všetkého rada robí zlé veci. To súdim podľa jej nejasného tetovania. Bude to pravdepodobne pentagram alebo niečo také veľmi podobné.“ Dean teraz žmúril v svetle stolnej lampičky na fotku, presnejšie do výstrihu mladej ženy. „Bohužiaľ však vidím len necelé tri cípy hviezdy, ostatné zakrýva blúzka. Asi by som to mal podrobnejšie preskúmať naživo.“ neodpustil si. „To by si už nebol ty.“ zapojil sa Sam do debaty, teraz už s normálnym, obvyklým účesom.

„Dobre chlapci, keď zistíte ešte niečo bližšie ozvite sa. Alebo ak by ste potrebovali s niečím pomôcť. Majte sa.“ a zložil. Dean odzdravil len do obsadzovacieho tónu. „Počuj,“ začal Sam, sadnúc si oproti bratovi, „naozaj si myslíš, že jedno tetovanie hovorí za všetko?“ „Nie.“ znela jednoznačná odpoveď. Sam len zodvihol obočie a spýtavo sa zahľadel na brata. „Toto je už tvoja časť. Vieš, všetko to googlenie, snorenie po webe a tak ďalej,“ hovoril Dean, ako si bral bundu zo stoličky, „prajem príjemný večer v spoločnosti šedého priateľa. Ja idem pátrať do terénu. Do baru.“ A už ho nebolo. Sam si len odovzdane vzdychol a ďalej ho neriešil. Za tie roky si už stihol zvyknúť. Otvoril laptop a so zvrašteným čelom sa pustil do vyšetrovanie.

To je celý Dean, on holky, zábava a Samovi zůstane práce.

sorry ludia za dlhyyy cas nepokracovania (ehm ani neviem co som tak dlho robila ) ale dolezite je, ze som spat! a hned pridavam pokracovanie

----------------------------------------------------------------------------------------------------

Dean zatiaľ dorazil do neďalekého podniku a hneď zamieril k baru. Usadil sa a objednal si veľké pivo. Poobzeral sa dokola, hľadajúc si obeť. Barman pred neho postavil pohár s prekypujúcou penou. S chuťou sa napil, až mu zostala pena nad vrchnou perou. „Oblizni sa fešák, inak to urobím ja.“ zvolala naňho kučeravá čiernovláska, ktorá si práve prisadla vedľa. „Hm, tento kúsok mi je nejaký povedomý,“ zaznelo v Deanovej hlase ako prvé. Potom akoby sa nad jeho hlavou rozžiarila žiarovka. „Čau kočka, máš sa?“ zdvihol jeden kútik úst a privrel oči. Až potom si spomenul na tú pivovú penu. Pred ním stála kučeravá tmavovláska s podobne tmavými očami a nenápadne vytŕčajúcim tetovaním z výstrihu.

„Mám sa,“ žmurkla a objednala si mojito. Dean sa zatiaľ kochal pohľadom na tetovanie, snažil sa uvidieť čo najviac. Zatiaľ to naozaj vyzeralo ako pentagram s nejakými symbolmi, ktoré žiaľ nepoznal. „Keby sa mu to nejako podarilo odfotiť...Sam by to mohol niekde nájsť a boli by sme múdrejší,“ zamýšľal sa.

„Hej, fešák, oči mám o čosi vyššie,“ zasmiala sa, pohodila hlavou a napila sa. „Som Samantha, ak by ťa to zaujímalo.“ „Ó, veľmi ma to zaujíma,“ pousmial sa Dean šarmantne, „ja som Dean. Teší ma. Veľmi.“

„Aj mňa,“ znova naňho mrkla, preložiac si nohu cez nohu. „Ako to, že ťa nepoznám, hm?“ „Vieš, nie som odtiaľto,“ a znova si odpil. „A?“ Samantha dvihla obočie a trochu naklonila hlavu. Dean chvíľku premýšľal, ale potom sa len záhadne usmial: „A rád si nechávam isté veci pre seba. Som záhadný a to dievčatá ako ty priťahuje, nie?“ Žena oproti sa len zasmiala a mierne sa predklonila. Barman zatiaľ so záujmom sledoval ich flirtovanie.
„Takže, Samantha, hej?“ Dean sa nadýchol a pokračoval, „Môžem ťa volať Sam alebo Sammie?“ Dotyčná sa neprestávala usmievať. „Nuž.. Môžeš ma volať ako len chceš,“ jej hlas dostal zamatový nádych.

Starší z bratov sa samoľúbo uškrnul. Vedel, že jeho „vyšetrovanie“ sa uberá správnym smerom. Ako ručička na Deanových hodinkách postupovala, ich konverzácia sa dostávala do závratných sexuálnych výšin. Barman im pravidelne robil nové a nové drinky. Vtedy sa náš hlavný hrdina rozhodol posunúť toto celé na ďalšiu úroveň. „A čo je toto tu, princezná?“ zašermoval prstami tesne nad okrajom blúzky. „Myslíš moje tetovanie alebo kozy?“ uškrnula sa, „sú pravé, ak je to to, na čo sa pýtaš.“ „Fúú, k tej bola Matka Príroda výnimočne žičlivá,“ bežalo Deanovi hlavou. Keď sa mu konečne podarilo odtrhnúť oči a vrátiť sa späť do reality, zmohol sa len na: „To prvé, samozrejme.“

Samantha koketne naklonila hlavu a poodhalila zvyšok čierneho atramentu. „Zaujímavé,“ naklonil sa k nej jej spoločník. Symboly, ktoré v živote nevidel. Teda, aspoň si ich nepamätal. Snažil sa vryť si z tej komplikovanej kerky do hlavy čo najviac. „To kde si došla na nápad spraviť si hento?“ vrátil sa Dean do pôvodnej polohy a zahľadel sa jej do očí. „Ále, našla som to na rodinnom embléme a zapáčilo sa mi to,“ uhla očami a zadívala sa na parket, kde sa zvíjala mládež do rytmu nejakého hitu. „Spomienka na rebelujúce obdobie,“ odhalila zuby a znova pozrela na muža oproti. „To ti tak verím, čarodejnica,“ pomyslel si, ale nakoniec len znova zopakoval: „Zaujímavé.“ Viac ani nestihol, lebo mu zavibroval mobil. Na displeji sa objavilo Samovo meno. Správa znela: „Mám novinky. Príď späť a dones mi kávu.“

„Kráska, budem ťa musieť opustiť,“ zasunul si Dean mobil späť do vrecka. Dievča sa zatvárilo naoko smutne: „To je ale škoda. Tento večer sa mohol ešte zaujímavo vyvinúť.“ A sugestívne sa mu zahľadela do jeho zelených očí. „Sorry, práca volá,“ skúsil Dean svoj ospravedlňujúci výraz a psie oči. Viditeľne zabralo. Tmavovláska vytiahla z kabelky zápisník a pero, aby mu napísala svoje číslo.

„Hm, praktická žena,“ pousmial sa Dean. „Áno, hlavne keď píšeš pre noviny,“ opätovala úsmev Samantha. „Alečo, to sa celý večer bavím s reportérkou?“ hral prekvapeného Dean. „Šok, že?“ Žena vytrhla v notesa stránku s číslom a ako mu ju zasúvala do vrecka na bunde, letmo ho pobozkala na pery. „Tak sa maj a ozvi sa mi,“ zacukrovala. Dean len položil zopár dolárov na pult, dúfajúc, že to bude stačiť a so spokojným úsmevom sa vybral von z podniku na čerstvý vzduch.

Keď Dean vyšiel z motelovej izby, Sam si s povzdychom naladil internet a pustil sa do hľadania. Aj jemu hodiny plynuli, síce pomalšie a nudnejšie, no jeho snaha priniesla ovocie. Stihol sa dočítať, že naša reportérka pochádza z Baltimoru, odkiaľ odišla po skončení strednej školy a výšku vyštudovala v Kansase. Ale čo bolo predtým, k tomu sa nedopátral. Ani keď overoval skutočnosti zapísané v jej životopise. Všetko naozaj existovalo, no v žiadnom zariadení nemali zaregistrovanú Samanthu Blakeovú. Sam sa preto radšej sústredil na jej spolupracovníkov. Začal čítať ich spisy, ktoré sa Deanovi podarilo šlohnúť z redakcie. „Och, bože,“ prešiel si rukou po tvári. „Toto už nechcem nikdy v živote zažiť,“ zamrmlal si a odpil z kávy. Hneď aj skrčil plastový pohár a hodil ho do koša. Netrafil. Ale bol príliš lenivý na to, aby sa dvihol.

Vonku pred motelom prešlo zopár áut, vo vedľajšej izbe sa niekto osprchoval a spieval si popritom Highway to Hell. Sam skoro vyskočil zo stoličky, keď v izbe z druhej strany zaznela rana ako z dela a nadávky jeho suseda, že sa mu rozbila posteľ. Len sa zachechtal a dúfal, že ich postele vydržia aspoň jednu noc. Ale späť k pátraniu.


Dean si pohvizdoval, keď prechádzal cez cestu k ich motelovej izbe. Ešte s láskou pohladil svoje čierne zlato, zaparkované hneď pred a vošiel dnu. „Čau, som späť!“ zakričal, keďže izba bola prázdna. „Super,“ vykukol Sam z kúpeľne a doutieral si ruky.

„Tak, čo si zistil?“ rozvalil sa Dean na stoličku pri stole, kde mal jeho mladší brat rozložený notebook a kopu papierov. „Kde mám kávu? Ty si ju nedoniesol?“ zamračil sa Sam. Výraz na tvári jeho brata sa dal pomenovať len ako „uups“. Dean vytreštil oči a nasucho otvoril párkrát ústa. „Ták som zabudol, sorry,“ skúsil sa aj ospravedlňujúco zazubiť. Sam sa zamračil. Aj by niečo povedal, ale vedel, že by to nemalo zmysel. Jeho brat bol nenapraviteľný.

„Takže, aké novinky to máš?“ rýchlo zmenil tému vinník. Sam si odovzdane vzdychol a začal: „No, Samantha Blakeová je záhada sama o sebe.“ „Niečo mi o tom hovor,“ zamrmlal si Dean, ale Sam odmietol reagovať. Radšej pokračoval: „Všetko spred 8 rokov sú informácie, ktoré sa nedajú nikde overiť. Respektíve, ona nie je nikde zapísaná. Takže všetko čo vieme je to, čo o sebe napísala.“ „S tým viem pomôcť,“ uškrnul sa Dean a víťazoslávne vytiahol lístok s číslom. „Čo to je?“ spýtal sa hneď Sam.

„Výsledok MÔJHO pátrania,“ zaškeril sa. „Hádaj koho som stretol v bare? Našu čarodejnicu! Strávili by sme skvelý večer, kebyže nás neprerušíš,“ oprel sa o operadlo a zahľadel sa do diaľky. „Takže ju nechaj na mňa. Čo ďalšie máš?“

Sam vytiahol zopár papierov z kopy a podal mu ich: „Clark Smith, podľa mňa jej poskok. Spoznávaš ho?“ „Héj! Veď to je ten chlapík, čo si k nám prisadol v reštike, keď sme došli. Hneď sa mi zdalo, že až príliš vyzvedal,“ zamračil sa Dean. „To by mohlo znamenať aj to, že obaja o nás vedia. A vďaka tebe sú si tým istí,“ Sam vykukol z okna, „si si istý, že ťa nik nesledoval?“ „Aj keď ma spoznala, myslím, že si je istá, že o nej nič neviem,“ tvrdil Dean. „Dúfam, že máš pravdu. Inak prehľadaj si vrecká, či nemáš pri sebe nejaké podozrivé vrecúško,“ konečne sa odlepil Sam od okna. „Sakra!“ zahrešil druhý a hneď prehrabal všetko, čo mal na sebe. „Nič,“ oddýchol si s úľavou.


„Clark!“ zasipela mladá žena na muža sediaceho na lavičke neďaleko baru, odkiaľ Dean pred pár minútami odišiel. „Samantha! Zľakol som sa,“ bojazlivo na ňu pozrel. „Sledoval si ho, kam išiel?“ prisadla si k nemu dotyčná. „Áno, išiel do tamtoho motelu, izba číslo 11.“ Keď Samantha dlho mlčala, spýtal sa Clark nesmelo: „Ideme za nimi? Zbavíme sa ich?“ „Nie,“ prekvapivo odpovedala, „dáme im ešte čas. Aj tak nevedia, kto sme a jeden z Winchestrovcov sa mi určite čoskoro ozve. Zabavím sa.“

Maryssa: Ani nevíš, jakou jsi mi udělala radost, že jsi se k povídce vrátila. Tohle by měli udělat všichni, komu povídky stagnují. Děj se začíná zamotávat, ta čarodějnice bude asi hodně překvapená až zjistí, že Dean to na ni hraje. Těším se na další pokráčko.

Tak vies, su prazdniny, maturita is over, robila som si poriadok v compe, nasla tuto poviedku a hned ma to chytilo pokracovat v tom soo enjoy

-----------------------------------------------------------------------------------------------

„Sam! Sam, vstávaj,“ potriasol ho za plece jeho brat. „Huhm... čo?“ ledva rozlepil oči. „Vstávaj, práve volal Boby,“ postavil sa Dean z postele, „dal som mu približný opis toho jej tetovania, aby sa pokúsil niečo nájsť.“ „Aha, fajn. Dobre,“ a mladší Winchester sa odšuchtal do kúpeľne.


Približne o pol hodinu už sedeli v blízkej kaviarni. Obaja pomaly pili horúcu kávu. „Asi by sme mali našich podozrivých začať sledovať, nemyslíš?“ začal Sam, „pokiaľ už oni nesledujú nás.“ „Rozhodne. Ale najskôr musíme prísť na to, kto poskytol náš popis čarodejnici,“ odpovedal druhý. „A čo keď vedela, že sem máme namierené?“ zamyslel sa znova Sam, „Čo keď spáchala tie rituálne vraždy, aby nás sem dotiahla? Veď sme to videli na vlastné oči. Ani sa nesnažila zakryť stopy a vybrať si tajné miesto pre tie svoje zvrátenosti. Hneď sa to dostalo do novín. Čiže k nám.“ Dean pozeral z okna: „Myslíš, že nás odniekiaľ pozná? Vie ako pracujeme?“ „To by znamenalo, že sme ju už niekedy stretli,“ Sam bol prerušený servírkou, ktorá im priniesla raňajky. „Dík,“ poďakovali a pustili sa do toho.

Dean začal s plnými ústami: „Dobre, premýšľajme. Doteraz sme každú čarodejnicu, ktorú sme našli, zneškodnili, nie?“ „Žeby išlo o pomstu za otca? V podstate ani nevieme, s čím všetkým sa on stretol,“ Sam si krájal slaninku, „asi by sme mali prelistovať otcov denník.“ „Ale sme si naozaj istí, že nás odniekiaľ pozná?“ neprestával, nad tým uvažovať starší z bratov. „Ja neviem,“ pokrčil plecami hnedovlások, „ale zapadá to do všetkého. Pochybujem, že by pracovala tak amatérsky a buďme úprimní, kto vedel o tom, čo skrýva ten byt, kde sme našli jej ďalšiu obeť? Ten dom bol prázdny už niekoľko rokov a polícia nemala najmenší dôvod na raziu. Podľa mňa to bola pasca.“ Dean, ktorý sa spočiatku netváril tak presvedčene, si začal uvedomovať pravdivosť bratových slov: „Takže to na nás narafičili, aby sa k nám dostali. Ale kto? Táto Samantha, Clark a ešte niekto?“ Odpovedali mu len Samove pokrčené plecia: „Uvidíme. Zatiaľ však toho vieme viac než dosť.“

„Ponúknem vám ešte niečo?“ znova ich prerušila blonďatá servírka. „Nie, vďaka,“ silene sa usmial Sam. „Ani nedolejem kávu?“ nedala si povedať a z tváre jej neschádzal široký, viac-menej úprimný úsmev. „Nie, naozaj,“ znova jej odpovedal. S neúspechom sa dievča otočilo a zamierilo späť k pultu. Odtiaľ na nich zazeral pravdepodobne majiteľ kaviarne. Chlapci skoro zabudli, že ich opis sa objavil v miestnych novinách, preto radšej rýchlo dopili zvyšok kávy, čo im ostával v hrnčekoch.

„Navrhujem plán,“ začal Dean, na čo Sam mierne zvraštil čelo. Ešte mal v živej pamäti, ako to dopadlo minule. To si však jeho brat nevšimol, lebo pátravo pozeral po okolí, či sa na nich niekto z okolitých stolov nevrhne: „Ty skúsiš nájsť niečo v otcovom denníku a zavoláš Bobbymu, ja sa ozvem strige a budem pokračovať, kde som včera skončil.“ A už mu cez stôl podával denník. Sam si nebadane oddýchol – ich klasický plán. „Fajn, potom sa mi ozvi, keby niečo.“ „Ty tiež, keď niečo zaujímavé zistíš.“ S tými slovami sa zdvihli od stola, zanechávajúc na ňom zopár bankoviek a vybrali sa každý svojim smerom.

Maryssa: tak jsem se k tvé povídce dostala až dnes, což jsem ráda, aspoň jsem nemusela čekat 2 roky na pokračování tvá povídka vypadá moc dobře, na pokračování se budu těšit, jen tiše doufám, že ne už tak dlouho
btw: gratuluju k matuře

Maryssa: Také jsem se k této povídce dostala až teď Nejprve gratuluji k úspěšně zvládnuté maturitě A teď k povídce... Moc se mi líbí Líbí se mi spn povídky, kde kluci honí příšery, kdy jsou ty povídky takové jednoduché, jasné, nic zamotaného. Ne, že by se mi linie s anděly nelíbila, ale přece jen se mi někdy po takových povídkách zasteskne. Takže díky Ti za ni a taktéž doufám, že na pokračování nebudeme čekat další dva roky

uu som rada, ze sa paci a aj ja pevne verim, ze dokoncenie nebude o dva roky

---------------------------------------------------------------------------------------------

„Ahoj, Bobby, máš pre nás niečo nové?“ Sam si pridržiaval mobil plecom pri uchu, zatiaľ čo si zapájal notebook na stole v knižnici. Pri ňom sa kopilo zopár kníh, no v žiadnej nenašiel, čo by potreboval. Preto po dlhých hodinách neúspešného pátrania zavolal Bobbymu.

„Sam! Asi mám, čo hľadáte. Aj keď ten Deanov opis... neviem, neviem,“ ozvalo sa z telefónu. „Výborne!“ zaradoval sa Winchester. „Posielam ti to na mail, ale bodlo by, keby ste mi povedali trochu viac, o tom prípade. Celý čas len čakám, kedy sa v novinách objaví, že dvaja neznámi páchatelia boli dolapení a že tam uvidím teba s Deanom za mrežami,“ frflal starší muž. Sam sa len nad tým pousmial a snažil sa ho upokojiť: „Zatiaľ je všetko okej, len sa nemáme, o čo oprieť. S Deanom sme sa zhodli, že celé to bola asi pasca na nás dvoch, aby nás sem jednoducho prilákali.“

„Pasca, vravíš? Zaujímavé. Čiže starí známi?“ Bobby skôr konštatoval ako sa pýtal. Ale Sam už nebol taký istý: „Práveže to nevieme úplne presne. Práve prechádzam otcov denník, či tam nenájdem neukončený prípad. Potom sa ti ozveme, ako na tom sme.“ A obaja zložili.


„Clark, kde si?“ ozval sa známy ženský hlas z telefónu. „Stále pred knižnicou, ten chlap ešte nevyšiel,“ začal sa ponosovať oslovený. „Dobre,“ prerušila ho Samantha, „vieš čo máš robiť, keď bude odchádzať.“ Clark len nasucho zaklapol ústa do obsadzovacieho tónu.
„Prepáč, už som späť,“ s úsmevom vyšla z toalety. „V pohode,“ uškrnul sa Dean. „Takže, kde sme to skončili?“ Samantha sa neprestávala usmievať. Bola si istá, že Winchestrovcov má v rukáve, stačilo len vyčkať na vhodný okamih. Podľa nej nemal Dean ani tušenia, kto bola.


Zatiaľ čo Dean vyšetroval svojím obľúbeným spôsobom, Sam hľadel na nákres, ktorý mu poslal Bobby. Podľa popisu išlo o stranu z knihy Bosoráctvo, Démonológia a Inkvizícia. Aj keď nevedel presne prečítať všetok latinský text, jeden z pentagramov sedel na Deanov popis toho, čo má vytetovaný tá striga. Sam nevedel, či je to len jeho únavou, ale mal pocit, že tento nákres už niekde videl. Možno ho už našiel na nete predtým, ale nevenoval mu pozornosť. Premýšľal a opieral si bradu o ruku. Druhou rukou začal nevedomky listovať v otcovom denníku.

Rok 1993, 29. január. „Dnes som dal Deanovi darček k narodeninám. Tento rok meškám len 5 dní. Môj chlapec tak vyrástol...už má 14 a o pár rokov z neho bude poriadny chlap. Dokonca ma začína presviedčať, že je dosť starý na to, aby šiel loviť so mnou alebo aj sám. Vždy sa len zasmejem a poviem: ‘Až o pár rokov, keď Sammy vyrastie.’ Vždy prevráti očami a niečo si zahundre. Ale ja viem, že bezpečnosť mojich chlapcov by pre mňa mala byť na prvom mieste. Aj za cenu nedokončeného prípadu. Takým bol, bohužiaľ, aj tento posledný v Detroite, Michigane.“

Sam odtrhol zrak od popísanej stránky a pozrel sa vedľa. Skvela sa tam kresba, presne tá, ktorú mu Bobby poslal. Aj názov bol rovnaký – Magický kruh. Až sa mu dych zatajil. Žeby to konečne našiel?

Maryssa: Že by na to Sam kápnul? Doufám, že ano. A už se těším, až Dean odhalí Samanthu Ta ještě uvidí, zač je toho loket! Už se těším na pokračování

ve všem souhlasím s Bohdy Dean je "gentlas", ale jak se z nějaký vyklube potvora, nezná "bratra"

nuz, nechajte sa prekvapit

--------------------------------------------------

Keď Sam dočítal všetko, čo si John zapísal, svitlo mu. Spomenul si aj na tú noc, keby ho aj s Deanom otec nešetrne vyhnal z postelí v moteli, v rýchlosti zbalil, naložil do auta a odviezol do iného štátu. Vtedy to brali, ako dennú rutinu, teraz to však v Samovej hlave dostávalo hlbší význam.

Vtedy, keď mal desať rokov, vyšetroval John Winchester sériu rituálnych vrážd, veľmi podobných tým, ktoré priviedli bratov do Kansasu. Išlo o zvláštny spolok stríg okolo Magického kruhu, presne toho, ktorého nákres videl Sam v denníku. Presne ako pentagramov, aj členiek bolo päť. Ten ústredný predstavoval hlavu rodiny, najdôležitejšiu a poväčšine aj najstaršiu bosorku klanu. Ostatné boli jej dcéry a to pomimo kruhu, to boli poskokovia, ktorí sa z času na čas menili, buď keď sa ich ľudské telá desaťročiami opotrebovali, alebo keď jednoducho zlyhali pri plnení úloh, ktoré im ich panie zadávali. A takto prežíval klan už od Vojny nezávislosti, až pokým si ich na mušku nevzal John.

Ale niekto z nich prežil. Jedna z dcér si behá po svete. „Počkať,“ zarazil sa Sam v mysli, „veď Dean je s ňou!“ A hneď hrabal mobil, aby mu povedal, nech si dáva pozor. Pre istotu mu len napísal sms-ku a začal sa baliť. V zhone si všetko nahádzal nešetrne do ruksaku a keď vykročil zo študovne, cestu mu zahatal menší mužík. Sam presne vedel, o koho sa jedná. Najskôr ho s Deanom stretli v reštaurácii a potom ho priradili k Samanthe Blakeovej. Poskok Clark Smith.

„Nikam nejdeš, Winchester,“ zaznelo v tichu knižnice. Sam sa pátravo pozeral po okolí, nemohol tu byť predsa sám. Ale na to sa Clark zlomyseľne uškrnul a pomaly vytiahol spod bundy bohato zdobenú dýku. Sam si všimol jej nezvyčajný tvar a hneď si ju spojil s bodnutiami ženy, ktorej prípad ich zaujal ako prvý.

„Nikto tu nie je. Podplatil som knihovníčku, aby ma tu chvíľku nechala samého,“ úškrn vystriedala nehybná tvár. „Určite sa už pripravuje zaútočiť,“ pomyslel si Sammy a automaticky jeho telo zaujalo obranný postoj. „Počuj, prečo to robíš?“ keďže nikdy nebol z tých, čo sa radi mlátia, skúšal mladší Winchester diplomatickú cestu. „Lebo mi to moja pani nakázala,“ znelo zbožným hlasom, „čo ona povie, to ja spravím. A potom ma odmení.“ Sam si vzdychol. Toto nepôjde tak ľahko. Ešte sa musí ponáhľať za Deanom, veď čo keď ho tá vyšinutá ženská drží niekde v pivnici a chystá sa rituálne obetovať? „Ak už nie je neskoro,“ zvraštil čelo, ako mu to prišlo na myseľ. „Nie,“ odpovedal mu vnútorný hlas a Sam nebadane zakrútil hlavou. V jeho očiach sa zablyslo typické winchestrovské odhodlanie.


„Dean, kdekoľvek si, vypadni odtiaľ. Tá striga je z otcovho nedoriešeného prípadu. Stretnime sa v moteli. Sam“ čítal Dean z displeja mobilu. Hneď ako zacítil vibrovanie vo vrecku, nenápadne sa vytratil na záchod. Teraz premýšľal, ako sa dostať z tejto šlamastiky. Schoval mobil späť do nohavíc a vyšiel z kúpeľne. Neodolateľný úsmev, ktorý si nasadil na tvár venoval v predsieni hlavni deviny. Na jej druhom konci stála rozzúrená bosorka. „Vyber všetky zbrane, ktoré pri sebe máš,“ zavelila.

Maryssa: Vše asi nepůjde tak hladce Jsem zvědavá, jak se z toho bráškové dostanou, protože to mají dost nahnuté. Ty jsi se teda s těmi pokračky rozjela Jen hezky pokračuj, protože je to fakt dobré

Dean s nechuťou vyťahoval svoju 45-ťku, zastrčenú vzadu za nohavicami a lovecký nôž z vnútorného vrecka bundy a pustil to všetko na zem. „Kopnúť ku mne,“ znel ďalší rozkaz, ktorý aj vykonal. „Hm, nechce sa mi veriť, že Winchestrovci chodia takto úboho ozbrojení,“ uškrnula sa. „Nebodaj už s nami máš skúsenosti?“ nadvihol obočie Dean.
Zas sa zamračila: „Mlč. Toto si nasaď.“ Hodila mu putá. „Som nevedel, že si na sado-maso,“ zavtipkoval, keď si zakladal želiezka. Snažila sa ho schladiť zlostným pohľadom, no nepomohlo. Deanovi nezišiel z tváre ironický úsmev, ani keď kráčal pár krokov pred ňou do pivnice niekoľkoposchodového domu.

„No tak, prečo mi nepovieš viac o sebe? Po našom zblížení,“ Dean uprel bezočivý pohľad na Samanthu. Sedel pri starom radiátore, pripútaný oň, vo vypratanej miestnosti. Čarodejnica akurát zamykala dvere. Už nemala prívetivý výraz v tvári a ani sa nechystala k nemu vrátiť. Dosiahla, čo chcela. Vedela, že na Clarka sa môže spoľahnúť. Ten hlupák jej bol verný až za hrob.

„Ah, otecko ti nerozprával?“ jej hlas stvrdol, „Nepochválil sa svojim chlapcom, ako vyvraždil celú moju rodinu?“ Dean nepohol ani brvou. „To je to, čo robíme. Zabíjame príšery, ako si ty,“ povedal Dean hrdo. „Oh, vari mám šesť nôh a desať očí?“ zhrozene naňho pozrela. „Nie. Si striga. Otravuješ ľuďom životy,“ Dean zachovával pokoj.

Samanthe však vŕtalo hlavou čosi iné: „Kedy si zistil, čo som? Odkedy si to vedel?“ Dean sa víťazoslávne usmial: „Od samého začiatku. Hneď ako som ťa zbadal v bare.“ Zlostne sa zamračila: „Ako to?“ Winchester sa zasmial: „Dievča zlaté, nemala si napísať ten článok o mne a Samovi. Tým si sa stala podozrivou číslo jeden.“ Skoro dupla nohou, keď si uvedomila svoju chybu. Ale Dean ešte pokračoval: „Dostať sa k tvojim záznamom bola úplná hračka. Ešte aj toho...hm, ako sa volá? Á! Clark, to je to tvoj oddaný sluha, všakže? Mal byť nenápadnejší, keď vyzvedal vtedy v tej reštike.“

Doslova sa v tom vyžíval. Videl, že jeho slová účinkujú presne tak, ako aj chcel. „Takže, ako vidíš, tvoj dokonalý plán má zopár chybičiek krásy,“ neprestával dobiedzať. Kým sa ona zadúšala hnevom, Dean zatiaľ uvoľňoval rúru nefunkčného radiátora za svojím chrbtom.

„Ha! Vieš ty čo?! Kašlem ti na to! Aha! Dosiahla som presne to, čo som chcela,“ švihla rukou s pištoľou po ňom. „A Clark sa už postará o tvojho milovaného brata,“ dodala zlomyseľne. Deanovi preletel tieň po tvári, no len na chvíľku. Sammy už nemá desať, vie sa o seba postarať. Je predsa Winchester.


A Sam sa snažil, ako vedel. Pomaly odložil tašku s vecami nabok. „Pozri, nechcem žiadne problémy,“ no útočník mu nedovolil pokračovať. Vybehol naňho s dýkou. No Sam Winchester, rokmi trénovaný ako lovec, pohotovo uskočil. Ruky mal pred sebou: „Naozaj ti nechcem ublížiť...“ „Aaaarrghh,“ Clark sa naňho znova vrhol s nepríčetným pohľadom. Mladší, no vyšší a mocnejší muž znova ustúpil. Zachytil druhému ruku so zbraňou a snažil sa mu ju vykrútiť poza chrbát. Ten sa však vzpieral viac, ako by sa dalo očakávať.
Zopár minút medzi sebou zápasili. Jeden mal výhodu fyzickú, druhý psychickú ale lepšie povedané, mal dušu fanatika, ktorý sa nezastaví pred ničím. Našťastie, winchestrovský tréning mal navrch a dýka už letela z Clarkových rúk. Sam ho pritlačil k stene pri recepcii knižnice a hmatkal po niečom, čím by ho priviazal. Jediné, čo našiel bol úzky špagát, ktorý knihovníčka nestihla vyhodiť, keď odbalila nové knihy, ktoré im prišli. Nič moc, ale aspoň niečo.

Sam usilovne omotával motúz okolo Clarkových členkov, ktorý sa neustále bránil. Ako skončil zaväzovanie, obrátil ho k sebe a chytil ho pod krk. Jeho odhodlané zelené oči sa zabodli do hnedých, vystrašených. „Kde je teraz Dean?!“ zrúkol Sam. Clark mierne pokrútil hlavou. „Vrav!“ zamračil sa, neprestával ho zvierať. „N-Nič...ne-nepoviem,“ znela priškrtená odpoveď.

Sam ho prebodol nepríjemným pohľadom, no uvedomil si, že tento chlapík má jazyk zviazaný tuhšie, ako by si mohol kto myslieť. Preto mu prehľadal vrecká. Našiel zopár zbytočností a mobil. Kolenami držal poskoka pri zemi a začal sa mu v ňom hrabať. Niekoľko zbožných slov v sms-kách a úsečné odpovede jeho milovanej.

„Keď dokončíš mladšieho Winchestra, príď ku mne do bytu. A nezabudni odpratať telo. S“ stálo v jednej. Sam ho znova chytil pod krk: „Kde býva tá bosorka?!“ „Ach, nezabíjaj ma, prosím,“ začal slabnúť Clarkov odpor. „Tak kde?!“ zreval Sam. „Na..na...Lincolnovej ulici...zelený dom...druhé poschodie...prosím, nezabíjaj ma,“ hlas postupne slabol.
Sam sa dozvedel akurát dosť. Uštedril mu jednu pravačkou a tým ho poslal do snových výšin. Chlap sa zviezol popri pulte dolu a ostal tam ležať. Sam mohol konečne lapiť dych. No stále nebol všetkému koniec. Schytil nevládneho pod pazuchami a odvliekol ho, nie príliš šetrne, do vedľajšej kancelárie. Pre istotu vybral kľúče z dverí, zamkol a kľúče putovali von oknom. „To by ho mohlo dostatočne spomaliť,“ pomyslel si a vybehol z budovy.

Maryssa: Přesně takhle jsem si to představovala, čarodějnice zuří, že ji už dávno Dean prokoukl. Ale právě proto to s ním bude chtít co nejrychleji skončit, takže snad Sammy přijde včas. Díky za rychlá pokračování.

Maryssa: tak tohle se fakt slušně rozjelo opravdu se těším na pokračování