Stena

"Dean...“
Ten hlas mu bol povedomý. S ťažkým srdcom si spomenul na  slová, ktoré mu naposledy povedala. Akým je pre ňu sklamaním a pripomenula mu, že ho všetci opustili.
Zadržal dych, točila sa mu hlava a mal pocit, že znova odpadne. Sklopil zrak a pomaly sa otočil k osobe v strede  nejakej chatky.
Bola tam. Mala oblečené džínsy a bielu košeľu nie  tú nočnú košeľu, v ktorej spala než ju zabili. Stála tam a sledovala ho. Jej dlhé blonďavé vlasy jej dopadali na chrbát, ústa mala jemne zovreté a oči  pokojné,ale vážne.
„Čo tu robíš?“  nedokázal sa donútiť povedať jej mami.
„Musíme sa porozprávať.“ Odpovedala mu. Presunula  sa k nemu trochu bližšie a prekrížila si ruky na prsiach.
Dean si ešte stále nebol istý či ho nezačne mučiť.  V jednej chvíli  bol totiž  ochotný veriť, že za tým celým je Alaistair a skúša na ňom ďalší, novší druh mučenia.
„Prečo?“ vyzvedal. „Chceš mi viac povedať  o tom aké som bol  pre teba bremeno? Ako som ťa zabil?“
Mary otvorila ústa, ale nič nepovedala a znovu ich zavrela. Dlho bolo medzi nimi ticho.
Dean sa rozhliadol, stále dúfajúc, že sa pred nim objaví jeho školiteľ. Alaistra však nikde nebolo.
„Nuž...“ povedal ostražito, rozhodnutý zistiť kto je za tým. „Keby som bol mŕtvy , toto by bola pre mňa novinka. Bol som v pekle a bol som aj v nebi a takto to ...“
„Zlatko...“ jej oči zjemneli. „To nebolo nebo. Myslíš, že potom všetkom čo si obetoval by si si nezaslúžil byť s rodinou?“
Dean sa zamračil. „Bol som tam so Samom.“
Mary si povzdychla.
„O čo tu ide?“  položil jej rýchlo otázku, pretože sa v jej prítomnosti začínal cítiť nesvoj. „Má snáď Nebo problém vybrať z môjho života to najlepšie a tak sa nechali  inšpirovať  Zachariašom?“ Začal okolo nej chodiť do kruhu, bombardujúc ju ďalšími a ďalšími  otázkami, ale jej láskavými očami čo naňho upierala ho úplné odzbrojili. Zmĺkol.
„Kde som sa to dostal?“   opýtal sa jej totálne zúfalý. Neodpovedala.
"Môže matka len tak  pokojne pozorovať  svoje zúfale dieťa a nesnažiť sa mu pomôcť ? " zamyslel sa na Dean.

---

„Alebo sa anjeli  nechali poradiť  od démonov?“ Rozhodil rukami do tmy, Začínal mať toho po krk. Nič sa za tých pár minúť čo Dean stíchol nezmenilo. Mary tam len stala a pozorovala ho. Teda až doteraz.
„ Hrajú tu teraz na mňa novú  verziu  dobrého a zlého policajta?“ Mary sa na chvíľu  zasmiala, no pri pohľade na synovu tvár sa zarazila.  „Si zábavný.... to máš po svojom otcovi...“
Dean z nej nespustil oči.  Zasmiala sa. Mozog mu pracoval na plné obrátky.  Pokúšal sa nájsť niekoho, kto za  týmto celým môže byť. Dôvod prečo sa mu to deje.
 „Už som povedal Michaelovi  áno a to čo  sa dialo potom nie je moja chyba.“ prižmúril na ňu oči. „Takže môžeš ísť   za nim naspäť  a povedať mu, že ...“
„Toto nemá nič spoločné so schránkami...“ skočila mu do reči Mary. „Ani s tým, že sa  čoskoro staneš démonom. Toto je o tebe, Dean.“
„Kto si?“
Mary si opäť  povzdychla, púšťajúc ruky vedľa tela. Zdvihla bradu. „Som tvoja matka...“ povedala potichu. „Som akákoľvek spomienka, každá túžba, každá myšlienka čo  na  ňu máš. Som to rovnaké dievča čo si stretol v sedemdesiatom treťom. Som všetko čo o mne pamätáš ako dieťa  a som všetko na čo si už  ako muž nedokážeš  veľmi  spomenúť.“
„Potom kto bol...osoba v...“ snažil sa dokončiť tú  otázku, ale vyschlo mu v krku a jeho oči vzplanuli bolesťou. „Bola to  tvoja mama... len jej  zvrátená verzia.“ Priznala sucho aj keď Dean videl ako jej tvarou prešla nejaká neznáma emócia. „  ... Pristúpila k synovi dosť blízko nato, aby sa ho mohla dotknúť a Dean mal čo robiť sám so sebou aby ostal pokojný. „Milujem ťa, Dean. Neobviňuj sa za to čo sa mi stalo prosím.“
Zelenooký lovec nasucho prehltol.  Tak veľmi chcel veriť tým slovám čo jej práve vyšli z úst.
„Nechcela som umrieť...“ Na chvíľu sa zarazila. „Chcela som byť pritom, keď sa Sam naučil chodiť... keď si sa po prvýkrát pobil, riadil otcove auto, pobozkal dievča ...pri všetkom. Ale vieš lepšie ako ktokoľvek iný, že nie vždy dostaneme to čo chceme.“

---

Deanovi sa tlačili slzy do očí. „Si to naozaj ty?“
„Som rovnako ako reálna ako tvoja spomienka na mňa , synček.“ Usmiala sa naňho.
„Ale...prečo...?“
Mary zdvihla hlavu a pozrela sa mu priamo do očí. „Musíme sa porozprávať .“ Zopakovala mu. „Takto dlho nevydržíš, Dean.“
„Nevydržím čo?“ hľadel na ňu zmätene.
„Nemôžeš patriť obom.“ Pohladila ho po líci. „Však už skoro neexistuješ... si na auto pilotovi.“
„Tie veci čo sa okolo mňa dejú...“ sklopil zrak, otáčajúc sa od ženy čo ho milovala najviac na svete.  „Nechceš o tom všetkom vedieť, ver mi.“
„Viem o tom.“ Odpovedala mu stojac vedľa neho. „Viem čím si si prešiel a viem čomu musíš čeliť teraz. Ale  nemôžeš už viac bojovať aj za Michaela aj Alaistra.“
Očkom pozrel na Mary a tichým hlasom dodal. „Neviem či dokážem bojovať sám za seba.“
„Dean!!!“ spôsob akým vyštekla jeho meno ho trochu vystrašil. Znela ako Sam. „ Toto už   nikdy od teba nechcem počuť!“
Viem čoho  všetkého si sa vzdal pre brata. Viem čo všetko si pre neho urobil aby žil, Dean.“ Dodala miernejším hlasom.
„Toto...“ potriasol hlavou, ciťil ako sa mu slová zasekli  v hrdle a on nemohol pokračovať. „Tu ide o oveľa viac.  Nielen o Sammyho. Je to väčšie ako my, mami...“
Vykĺzlo mu to z úst skôr ako nad tým stihol porozmýšľať. A to napätie medzi nimi zrazu opadlo. Mary ho objala. Dean sa opatrne vyšmykol z jej objatia pozerajúc sa  ponad jej plecia. Tieň pri okne zmizol a objavil sa pred ním John.
Mal oholenú tvár a jeho hnedé  oči boli plné pokoja. Dean  ho nikdy takéhoto nevidel.  Bol oblečený podobne ako jeho synovia. Rifle a nejaká tá flanelová košeľa. Vyzeral akoby sa práve vrátil z práce, kde  celý deň opravoval motory áut a niečo dolaďoval na impale. Postavil sa za Mary a láskyplne ju  chytil okolo pásu. Deanovi pri pohľade na svojich rodičov poskočilo srdiečko.
„Otec?“ zašepkal neisto.
„Ahoj Dean.“



--------
druhá časť rozhovoru  asi  o týždeň ... 

prosim o strpenie, pokracovanie pribudne co najskor, len sa  mi teraz nejako v skole nahromadilo ....

FooFighterkaSN: Rodinné rozhovory (i když v tomto případě asi fiktivní) jsou vždy plné emocí. A tahle část je přesně taková. Povedlo se ti to. Budu tedy trpělivá a počkám si na další kousek.  

Dean nemohol na nich prestať zízať. Chcel sa za nami natiahnuť oboch ich objať, no inštinkt mu napovedal ,aby to nerobil. Pokazil by ten krásny, výnimočný okamih. Mamina dlaň sa blížila k tej otcovej, jej prsty sa preplietli s tými Johnovými.  Vyzerali ako dvaja zaľúbenci, ktorí si užívajú prítomnosť jeden druhého. Bol to nádherný pohľad, no trval dlho.
„Spomienky sú  užasne silné veci.“  Povedal John, objímajúc Mary. „A obzvlášť tvoje...“
A vtedy sa všetko zmenilo. Dean ich nevidel už tak romanticky. Mal chuť  rozdeliť ich, strčiť do nich.
Zrazu mal pocit akoby mu niekto do srdca nalial kyselinu. Hnev, čo ho práve ovládol mu nedovoľoval ani poriadne sa nadýchnuť. Dusil ho.
Začal na otca kričať a obviňovať ho za to, že mu prezradil to „obrovské“ tajomstvo o Sammym s tým, že bude možno svojho brata zabiť a potom si proste  umrel, aby zachránil jeho samého. Nebol s nimi, keď sa rozhodol svojmu bratovi zachrániť život on a nechal sa trhať v pekle na kusy deň čo deň. Proste ich opustil a nechal ich samých vysporiadať sa s ich „úžasnými“ osudmi .
V takýchto momentoch očakával, že mu otec dá jednu zo svojich výchovných faciek, ale nič také sa nestalo.  John akoby ignoroval čo mu práve povedal. Len tam stál.
Dean si ani neuvedomil, že mu od hnevu tečú slzy  po tvári až kým sa k nemu  Mary nenatiahla a nezotrela ich. Videla tú bolesť v synových očiach a jej studené ruky tú bolesť ešte viac zväčšovali.  Mary ostala z toho všetkého  najprv len  smutná .
Hnev niekam zmizol a Deanovi sa hneď lepšie dýchalo. Ale iba na chvíľu. Strach v matkiných očiach ho opäť o ten dych obral. Bála sa. V očiach  mala len číri strach. Cítil ako sa jej ruka jemne trasie. Bola tak vystrašená, že sa nemohla pohnúť.
„Mami, čo sa deje?“
Dean sa obrátil na otca. Tiež bol vyľakaný . A starší z bratov nechápal prečo. Trvalo ešte  niekoľko minúť, kým mu to došlo. Otcov obranný postoj hovoril za všetko. To on im naháňal hrôzu. Z neho mali strach. Už vedel, čí sa stalo. Jeho smútok a hnev prebudili v ňom jeho démona.
„Si môj malý bojovník, Dean  prosím ťa, nesmieš tomu podľahnúť. Nevzdávaj sa.“
„Už ním viac nie som  ten za koho ma považujete. “ priznal sa jej šepkajúc. „Nechcem sa tam už vrátiť... Ostanem tu s vami a ...“
„ Ale ty sa vrátiš .“ Skočila mu do reči Mary.
„Ale...“ odfrkol a obrátil sa rodičom chrbtom. „Ja len... som unavený, mami. Unavuje ma neustále bojovať za niečo a proti všetkým.“ Vzdychol si. „A vždy to prehrám, o niečo prídem... o vás, o Sama, o dušu či o možnosť žiť normálnejší život ako je tento a mať vlastnú rodinu. Však  sa pozri čo je zo mňa tento krát...“
„Dean...“ pocítil otcovu ruku na ramene. Dean sa naňho pozrel . Trochu sa mu triasla spodná pera, ale oči mal úplne kľudné. Tušil čo mu teraz povie.
„Tvoj brat ťa predsa  potrebuje.“  Zašepkal povzbudzujúco a Dean sa na chvíľu pousmial. Toto bol jeho otec. Vždy bolo  podstatné postarať sa o Sama, nech sa dialo čokoľvek.
„Je bez teba stratený .“ pridala sa k  svojmu manželovi Mary . „Ste ako dve polovice jedného celku. Potrebuje ťa.“
Ich syn nesúhlasne pokrútil hlavou. „Nemôžem si pomôcť , ale podľa mňa mu  bezo mňa darí  lepšie takže...“
„Tak  to sa mýliš.“ Nedal sa odbiť  John. "Tvoja mama a ja ... nikdy sme pre vás toto nechceli, ale  ste to jediné čo po nás ostalo. Naše rodinné  dedičstvo."
„Aké dedičstvo ?“ rozčúlil  sa opäť  Dean.  „Vy dvaja ste predsa mŕtvy a ja som  už napoly démon a Sammy len pred niekoľkými hodinami ležal u Bobbyho v  bolestiach a ja mu  nebol  schopný pomôcť a to nevyzeral o nič lepšie ani keď som bol ako tak pri vedomí a on  sa mi snažil pomôcť z celej  tejto  šlamastiky s Michaelom. Plus ešte stále sme obaja nominovaní na najlepšie  anjelské schránky na uškvarenie minimálne polovice  našej planéty...A nie jedenkrát ,ale už druhý!“  Vysypal zo seba na jeden nádych ich syn a na poslednej vete si dal sakramentsky záležať.
„To je vážne nádherne rodinné dedičstvo.“  Dodal o chvíľu neskôr, hneď ako do svojich pľúc nahnal kyslík.
Mary otvorila, že chce synovi oponovať a Dean videl ako jej John stisol ruky, aby to nerobila.  Nastalo medzi nimi ticho. Atmosféra opäť zhustla.  Mĺkvosť ich troch narušili až Deanove kroky  k najbližšej stene v miestnosti a prudký naraz jeho päste do jej priečky.  Hľadel na poranené hánky a cítil ako mu pomaly tá bolesť  čo mu pulzovala do mozgu  rozjasnieva  myseľ.            
Otočil sa naspäť rodičom  skĺzol sa pozdĺž drevenej steny  až kým si nenarazil na podlahu a nesadol si na ňu  nespúšťajúc oči  zo svojej ruky.
Cítil ich pohľady na ňom. Cítil, že démon v ňom je nateraz v umlčaný. Cítil mamino objatie a jej dych  pri uchu šepkajúci jeho meno.  Videl ako mu otec obväzuje hánky ľavej ruky kúskom látky zo svojej košele. No hánky na ruke , boli teraz jeho najmenší problém, lebo tá neznesiteľná a intenzívna bolesť prúdila úplne  odniekiaľ inam. Dean to nevedel presne určiť, pretože  mu opäť začala zahmlievať rozum, ale typoval to niektorú z nôh ako aj hrudný kôš.
„Asi už z tej podlahy nevstane.“ Skonštatoval John pri pohľade na synovu nohu.  Všetci traja upriamili pohľad na  dlhú krvavočervenú čiaru na Deanovej nohe. Doteraz si naozaj nevšimli, že ich syn  je zranený.  Z jeho  stehna akože čo najnenápadnejšie vytŕčala  rukoväť nejakého  noža.  Zranenie zelenookého lovca si proste snažilo získať  čoraz väčšiu pozornosť a dožadovalo sa ošetrenia.

„Otec?“ zašepkal vystrašene Dean, keď uvidel Johnov výraz. Vôbec sa mu nepáčil.
Ten vytiahol spoza chrbta svoj  vlastný lovecký nôž a rozrezal synovi nohavicu na ľavej nohe po celej dĺžke. Z pod rifľoviny vykukla dlhá aj pomerne hlboká rezná rana ťahajúca sa od lýtka pozdĺž  celej nohy a končiaca sa jemne vytŕčajúcou  sa rukoväťou noža v stehne.  Aj keď to nebol práve najpríjemnejší pohľad, nehodlali odvrátiť zrak. To zranenie ich priam  hypnotizovalo. Zelenooký lovec z napätím sledoval ako sa otec prechádza po zranení a všíma si každý detail. Aj keď to bol naozaj hlboký rez, na povrchu rany sa vytvárala akoby chrasta pri každom aj skoro nepatrnom pohybe sa potrhala a zranenie začalo opäť krvácať. Nebolo to však masívne krvácanie ako bolo pri takomto druhu poranenia bežné.  Niečo v Deanovej krvi tomu jednoducho zabraňovalo. A nebolo ťažké uhádnuť, že čo alebo  teda skôr kto.
„Dean, aký je to druh noža?“ opýtala sa s neskrývaným záujmom hlava winchestrovskej rodiny.
„Neviem...“
„Dean!“ zhukol naňho otec. Už to bol zase nekompromisný otec a lovec- John Winchester.
„John!“ zahriakla Mary svojho manžela.
„Nepamätám si to, bol som vtedy mimo!“ vypľul zo seba mladší  lovec so smaragdovo zelenými očami. John  potichu zaklial.
„Je to anjelská čepeľ...“ skočila im do toho Mary, „preto máš problém rozpoznať to vrúbkovanie na rane..-“ Upierala na Johna spaľujúci pohľad a už podľa hlasu bolo počuť, že sa naňho hnevá.
„Navyše už nemáme toľko času.“ Upozornila na synove ruky. Boli akési spuchnuté, naberali bordovo fialovkastý odtieň a pravá bola dokonca v nejakom neprirodzenom uhle.  Neušiel  jej ani Deanov výraz tváre, keď sa o tú ruku pokúšal zaprel, aby trochu zmenil polohu.
„Asi začínam mať deja vu.“ Venoval jej najširší úsmev  aký v tej chvíli dokázal na perách vykúzliť, keď uvidel mamin ustarostený pohľad. Mary sa ale nedala obalamutiť.
„Lepšie?“ opýtala sa  o čosi neskôr,  keď sa mu pomáhala čo najmenej bolestivejšie  si ľahnúť na zem, pritom si synovu hruď oprela o svoju vlastnú.
John až vtedy odtrhol zrak od zranenia na nohe  presunul sa bližšie k Deanovi veľmi opatrne prešiel cez pravú ruku. Zelenookého lovca otcov dotyk prijemne chladil. Vlastne všetko navôkol neho bolo  čoraz príjemnejšie. A to ho uspávalo.
„Dean?“ zvolal John na syna. „Dean!“  
Neodpovedal. Mary ho najprv začala hladiť po lícach potom ho po nich jemne preplieskala,  ale ani to nezaberalo.  Nakoniec ostala pri hladení a šepkaní jeho mena.
„Musí byť ešte niekde inde zranený...“ vydedukoval z toho otec a bleskurýchle preskenoval synovo telo očami. Nič nezvyčajné nezbadal.
„No tak...“ povedal si sám pre seba a ešte raz prešiel očami po synovom tele. Naozaj nič. Žiadne iné viditeľné zranenie. Preto sa rozhodol pre drastickejšie riešenie. Vybral si radšej ruku lebo sa obával, že rana na nohe by potom ešte viac krvácala. Prstami prešiel po pravej ruke, kým nenašiel to správne miesto.  Zatlačil. Najprv veľmi opatrne, ale keď sa nič nedialo stisnutie zosilnel a dúfal, že to nebude tak silno aby v ňom prebudil démona. Neskoro.

OK, vzdávam to. Pre mňa, za mňa, môžeš ma aj zastreliť, ale čím ďalej, tým menej chápem, o čom to tu točí. Vždy som si myslela, že som celkom inteligentná, ale toto je ďaleko mimo mojich schopností. Na anjelskú logiku jednoducho nemám, takže by som celkom uvítala nejaké stručné a jasné vysvetlenie v ľudskej reči o čom táto poviedka vlastne je.

ak je to mätúce tak sorry

FooFighterkaSN: Pozri, mne je úplne jedno, či tomu rozumejú alebo nerozumejú iní. Ja som písala výlučne sama za seba. Myslím, že mám právo niečomu nerozumieť a niektoré veci nechápať. Nehovorím o Tvojej poviedke, ale o mojom vnímaní Tvojej poviedky, v čom je dosť podstatný rozdiel. A neviem, ako Teba, ale mňa od mala učili, že keď niečomu nerozumiem, mám sa spýtať. Tak to tak aj praktikujem. Pýtam sa a myslím si, že na slušnú otázku by som si zaslúžila aj odpoveď. Takže opakujem prosbu: Mohla by si mi stručne a jasne zhrnúť, o čom táto poviedka je?