When I come back I will be pissed

Muž sa náhlil tmavým labyrintom chodieb. Každú chvíľu sa vydesene obzeral, tušil, že jeho prenasledovateľ je blízko. Ponáhľal sa už dlhú dobu, ale spásonosný východ stále nebol v dohľade. Za sebou začul kroky. Nenáhlivé, pevné, neúprosné. Ten, komu patrili, nebol ďaleko. Pridal do kroku, takmer utekal. Zabočil za roh, pred ním bola len ďalšia prázdna, nekonečná chodba, žiaden východ. Rozbehol sa. Kroky za ním neutíchali, nezrýchľovali, a predsa ho dobiehali. Hrozba sa približovala. Muž teraz už utekal, neobzeral sa, hnal sa ako zmyslov zbavený. Náhle sa pred ním objavila križovatka. Bez rozmýšľania prudko zahol doľava a bežal ďalej. Zrazu sa zastavil. Miesto očakávaného východu, alebo aspoň ďalšej chodby, sa pred ním týčila stena. Vysoká, pevná, chladná. Kroky sa priblížili, už boli celkom blízko. Muž sa s hrôzou v srdci otočil. Chcel sa vrátiť cestou, ktorou prišiel, ale to už bolo nemožné. Len pár metrov pred sebou videl v temnote nejasnú siluetu. Hlaveň brokovnice, ktorá naňho mierila, ale videl úplne jasne. Rovnako aj pár zelených očí, ktoré naňho chladne hľadeli.
„Vravel som, že sa vrátim...“
Cvaknutie kohútika a záblesk svetla preťal tmu.
„Áááááááááááááá, niééééééééééé!“
Roy sa prudko posadil. Zmätene sa rozhliadol okolo seba. Žiadne nekonečné chodby sa nekonali a jediná brokovnica, ktorú videl, nenabitá, bezpečne stála opretá o stenu. Rukou si pretrel tvár, keď sa snažil zbaviť myseľ posledných zvyškov nočnej mory, ktorá ho prenasledovala už pár týždňov.
„Pokiaľ s tým večerným chľastaním neprestaneš, prisahám, že ťa nechám zavrieť v najbližšej cvokárni.“ Ozval sa z kúpeľne naštvaný hlas jeho partnera.
Roy sťažka vstal. „Keď sa večer neopijem, nezaspím.“
„A keď sa opiješ, máš nočné mory. Keby som bol vedel, že si taký strachopud, tak to pôjdem vyriešiť sám. Aspoň by som si ušetril toto tvoje ranné vrieskanie.“
„Nemali sme ho zastreliť, Walt.“
„Preboha, nezačínaj s tým znova. To sme ho mali podľa teba nechať nažive? Zabili sme mu brata, šiel by po nás. Keby sme sa ho nezbavili my, zbavil by sa on nás. Tváriš sa, akoby si nevedel, akú mal reputáciu.“
„Ale aj tak...To, čo povedal...“
„Roy, prestať s tým už konečne. Dean Winchester je mŕtvy. Osobne som ho pred piatimi týždňami zastrelil. Takú dieru v hrudníku nerozchodí nikto.“
„Ale čo keď polícia...“
„Aká polícia. Počúval si ich hlásenia rovnako ako ja, nikde ani zmienka o tom, že by sa boli našli dve zastrelené mŕtvoly v motelovej izbe. Vravím ti, mali sme šťastie, celý ten motel bol dosť pochybný, majiteľ sa tiel určite pekne potichu zbavil, pochybujem, že by stál o opletačky so zákonom. Takže konečne prestaň hysterčiť a začni sa venovať niečomu užitočnému. Čo si včera zistil o tých divných vraždách?“
Roy si vzdychol. S Waltom nebola reč, keď došlo na tému Dean Winchester. Aj sám si hovoril, že jeho obavy sú smiešne, ale nepríjemného pocitu v žalúdku sa zbaviť nevedel. Ten jeho vražedný pohľad, ktorým ho prebodol tesne predtým, než Walt vystrelil... Roy potriasol hlavou. Toto nikam nevedie, Walt má pravdu, venuj sa niečomu užitočnejšiemu. Znova potriasol hlavou a prešiel k stolu, kde včera odhodil poznámky k prípadu.

XXX

Sam sa unavene opieral čelom o sklo a díval sa von. Nevnímal však ani ubiehajúcu krajinu, ktorú osvetľovali diaľkové svetlá, ani nebo posiate množstvom hviezd, ani svoj odraz na skle. Všetky jeho myšlienky sa točili okolo kručiaceho žalúdka a spánkového deficitu. Od rána okrem dvoch káv nemal v ústach nič a vzhľadom k tomu, že poslednú noc strávili naháňačkou za démonmi, ani sa nemal kedy vyspať. Chvíľu zvažoval, či ho viac trápi hlad alebo únava, nakoniec ale nechal túto dilemu nevyriešenú. Bol nervózny, podráždený, nedokázal sa poriadne sústrediť. Za iných okolností by sa počas jazdy v pohode vyspal, dnes to ale nešlo. Sam úchytkom zazrel na brata. V momente, ako Dean ráno nastúpil do auta a naštartoval, pretočil hlasitosť rádia na maximum. Akákoľvek iná aktivita súvisiaca s rádiom slúžila len na vymenenie kazety. Hoci inokedy by Sam už po pol hodine hudbu nekompromisne vypol, tvrdý pohľad zelených očí, pevne stisnuté zuby a prsty tak pevne zovreté okolo volantu, až Deanovi zbeleli hánky, boli dostatočným varovaním, aby sa o to ani nepokúšal. Sam si potichu vzdychol. Dean bol v bojovej nálade už tretí deň, a ako vždy, aj tentoraz sa odmietal o tom so Samom porozprávať. Lenže teraz na zlepšenie Deanovho aktuálneho duševného rozpoloženia nepomohol ani masaker skupiny démonov, po ktorých šli posledný týždeň, ani Motörhead a ich Dead men tell no tales, ktorí v tejto chvíli bránili Samovi v spánku. Hnedovlasý lovec si pretrel oči v zúfalej snahe vyhnať z nich únavu a zadíval sa do noci, uhýbajúcej pred svetlami Impaly. V duchu sa pomodlil za zázrak, aby v tejto ničote uprostred Arizonskej púšte objavili nejaký motel, benzínku, alebo aspoň polorozpadnutú chatrč. V prípade objavenia niečoho, čo sľubovalo aspoň náznak civilizácie, mal Sam v úmysle hoci aj násilím prinútiť Deana zastaviť, pretože prázdny žalúdok sa začal ozývať čoraz hlasnejšie a naliehavejšie. Navyše, myšlienka na normálnu posteľ Sama skoro fyzicky bolela. Zo sladkých predstáv ho zrazu vytrhlo šklbnutie, naznačujúce, že Impala odbočila. Ospalý lovec si sotva stihol všimnúť informačnú tabuľu, ktorá oznamovala, že najbližšie mestečko je vzdialené 15 míľ.
„Potrebujem kávu. A dúfam, že tu budú mať aj niečo stráviteľné, taký dobrý hamburger by nebol zlý.“ Sam sa strhol pri prvých dnešných bratových slovách, no ani náhodou ho nenapadlo komentovať Deanovo použitie slov „stráviteľný“ a „hamburger“ v jednej vete, aby si to ešte jeho brat nerozmyslel.
O pár minút neskôr už Dean odbočil na malé parkovisko za hostincom s celonočnou prevádzkou. S úškrnom sledoval Sama, ktorý sa s pôžitkom natiahol, keď opustil sedadlo spolujazdca a vrhol hladný pohľad smerom k hostincu. Zamkol svoju baby a automaticky sa rozhliadol po skoro prázdnom parkovisku. Jediný zdroj osvetlenia, sliepňajúca lampa s dosluhujúcou žiarovkou, pomohol zistiť, že okrem čierneho Chevroletu tu bolo odstavené už len jedno auto, starý obitý červený pick-up. Dean sa zamračil.
„Dean, no tak, čo si tam zamrzol? Čo sa deje?“
„Čo? Aha, nie, nič sa nedeje, všetko je OK.“
„Dean?!“
„Vážne, Sammy, nič sa nedeje. Len mi je ten šrot nejaký povedomý.“
„To je síce pekné, ale ja umieram od hladu. Toho červeného krásavca môžeš obdivovať aj potom.“
„No veď hej, nezblázni sa.“
„Blbec.“
„Idiot.“
Keď vošli do hostinca, Sam rovno zamieril k baru. Hodil letmý pohľad na ponuku rýchleho občerstvenia a už sa dožadoval pozornosti dlhonohej blonďavej obsluhy. Dean nechal objednávku večere na malého bračeka, sám sa rozhliadal po tých pár hosťoch, ktorý tu zabíjali noc. Zopár chlapov, najskôr nejakých robotníkov, hralo karty a sklamanie z prehry alebo radosť z víťazstva topili v pive, partia mládežníkov striedavo venovala svoju pozornosť jantárovej tekutine v širokých pohároch a ustavične sa chichotajúcim slečnám. V zadnom rohu miestnosti, mimo hlavného diania, sedeli za stolom pri pive dvaja chlapi, ktorí očividne neboli domáci. Dean rýchlo zažmurkal, aby sa uistil, že dobre vidí. V nasledujúcej sekunde zamračený výraz na jeho tvári vystriedal nepríjemný úškrn.

XXX

„Jedno je fakt, odmietnutá ženská, navyše hysterická odmietnutá ženská, je skutočne hotová pohroma. Ani sa tomu chlapovi nedivím, že sa jej zbavil.“
„To hej. Problém ale nastane, keď taká bosorka ani vlastnú smrť neberie ako nie.“
„Pravda. Narobila tu teda riadny bordel, päť chlapov v priebehu pol roka.“ Roy si odpil z piva a chrbtom ruky si zotrel z fúzov penu. „Každopádne to bola pekne ohnivá potvora.“ Dorazil pohár a pošúchal si boľavé miesto konča chrbta, ktoré si bolestivo narazil, keď ho duch zavraždenej ženy, po ktorom tentoraz šli, hodil o stenu.
„Nebuď taká citlivka,“ zaškeril sa na partnera Walt, „jeden by si ešte myslel, že už patríš do starého železa, keď ťa odrovná aj obyčajný poltergeist.“
„Som zvedavý, ako by si sa tváril ty, keby si jej bol prišiel pod ruku.“ Zatváril sa Roy urazene.
„Neblbni, len som žartoval.“ Ohradil sa Walt. „Jedno ti poviem, neexistuje boľačka, ktorú neprelieči dobre chladené pivo.“ Pozrel na kamaráta a keď sa ten súhlasne usmial, zdvihol ruku, aby privolal čašníčku. Ešte ani nestihol pohyb dokončiť, keď zaklopkali opätky a pri ich stole zastala usmievavá slečna v žltočervenej čašníckej uniforme. Pred každého z nich položila fľašu s pivom a pohár whisky. Walt na ňu vrhol absolútne nechápavý pohľad.
„Ale my sme si ešte neobjednali.“
„Viem, páni,“ prikývla s úsmevom čašníčka. „Toto pitie vám posiela ten mladý muž pri bare. Vraj pozornosť pre priateľov.“ Položila na stôl posledný pohár a za obdivného pískania chalanov od vedľajšieho stola sa vrátila k pokladni.
Roy s Waltom si vymenili prekvapené pohľady. Zvedavo pozreli smerom k baru. O pult sa ležérne opieral asi tridsaťročný muž v ošúchaných džínsach a čiernej koženej bunde. Keď si všimol ich pohľady, zdvihol na pozdrav svoj pohár s pivom a v zelených očiach sa pobavene zableskli dva plamienky. Kútiky úst sa mu zdvihli do úsmevu, ktorý by ktokoľvek iný mohol považovať za priateľský. Obom lovcom zdesene padli sánky, vytreštili oči a potom sa neveriacky pozreli na seba, akoby u toho druhého hľadali potvrdenie, že pri bare nestojí muž, ktorého tam videli. To, čo si navzájom videli v očiach, ani jedného príliš nepovzbudilo. Keď sa súčasne obrátili späť k pultu, či ich zrak neklame, nikto tam už nestál. Obaja lovci na seba znova pozreli. Roy sa roztriasol.
„To... to predsa nie je možné... Povedal si, že... Nemali sme ho zastreliť, ja som ti to vravel... Nemali...“ jeho lamentovanie prerušila až facka.
„Prestaň blbnúť, toto musí mať nejaké normálne vysvetlenie.“ Ani Waltov hlas neznel práve presvedčivo. Nakoniec si dodal odvahu a prešiel k pultu. Cestou sa pozeral von oknom, ale keďže sa díval zo svetla do tmy, veľa toho nevidel. S nádejou pozrel k pultu, na mieste, kde videli prízrak, však nestál žiaden pohár. To ho príliš nepotešilo. Odkašľal si, aby upútal pozornosť čašníčky.
„Želáte si?“ usmiala sa naňho.
„Ten chlap, čo nám kúpil pitie... Neviete, kde odišiel? Chcel som mu poďakovať.“
Dievčina sa zmätene obzrela. „To je divné, teraz tu predsa stál.“
„Nevidela ste ho odchádzať?“
„Nie, isto nie. Keby šiel von, počula by som ho, nad dverami máme zvonkohru. Možno sa ako duch rozplynul vo vzduchu.“ Čašníčka sa zasmiala vlastnému vtipu a ďalej sa venovala umývaniu pohárov. Waltovi prebehli po chrbte zimomriavky. Rýchlym krokom sa vrátil k stolu. Roy sa naňho s nádejou pozrel, ale parťákov pohľad zmrazil jeho očakávania.
„Zastrelil som ho. Brokovnicou, zblízka, priamo do hrude, to nemohol prežiť. To znamená, že máme za pätami ducha. Musíme ísť, všetky veci máme v aute.“ Walt schmatol zo stola soľničku a pobral sa k východu. Roy na roztrasených nohách ho nasledoval, dokonca sa dokázal ovládnuť natoľko, že aj on odcudzil soľničku zo susedného stola. Dodalo mu to pocit istoty, keď sa náhlil s Waltom k ich autu na inak prázdnom parkovisku. Aj napriek strachu si so znepokojením všimol, že padla hmla a nie je poriadne vidieť ani na desať krokov. Dorazili k obitému pick-upu. Walt sebavedome siahol pod nepremokavú plachtu na korbe. Úsmev mu ale okamžite zmizol z tváre, zdesene odtiahol plachtu, taška s puškami a nábojmi bola preč.
„Hľadáte toto?“ ozval sa pobavený hlas. Na hranici kruhu vyznačeného svetlom sliepňajúcej lampy sa v hmle objavila vysoká silueta. Postava urobila pár krokov vpred, takže ustupujúca hmla odhalila mladého muža s polodlhými vlasmi a hnedými očami, držiaceho ich vak so zbraňami. Walt zdesene ustúpil pár krokov dozadu, až chrbtom narazil o auto. Vzápätí sa spamätal a vystrčil ruku so soľničkou.
„Páni, tak toto je vážne nebezpečné. Tebe nikto nepovedal, že priveľa soli nerobí dobre na srdce?“ To, že otázka prišla z opačnej strany, než videl ducha Sama Winchestera, si Walt uvedomil až na zemi. Keď sa mu spred očí stratili hviezdičky, zbadal dva kroky pred sebou ducha staršieho z bratov. Ale duchovia predsa nerozdávajú rany päsťou. Čo dočerta... V nasledujúcom okamihu si Walt uvedomil pohyb, ako Roy hodil obsah svojej soľničky smerom k Deanovi. Miesto očakávaného účinku soľ len neškodne skĺzla po koženej bunde. Starší Winchester sa pobavene zachechtal.
„To nebolo od teba pekné, Roy. Tú bundu mám rád. A mimochodom, nevravel som, že sa vrátim?“
„To...to nie je možné, mal si byť mŕtvy...obaja...ako...ako?“ veta skončila vo vzlyku.
„To vieš, známosti.“ Deanov úsmev čoraz viac pripomínal hladného žraloka. Roy zdesene zaspätkoval, potkol sa o Walta a natiahol sa na zemi aký bol dlhý. Dean neveriacky pokrútil hlavou „A to som ešte ani nezačal.“ Pobavený úsmev mu zmizol z tváre. Dvoma krokmi sa dostal k Waltovi, chytil ho za košeľu pod krkom a takmer bez námahy ho zodvihol.
„Nie...ja...ja to môžem vysvetliť...“ vydesenému lovcovi blesky v zelených očiach vzali aj posledný zbytok odvahy.
„To sme chceli aj my. Nezdalo sa mi, že by ste boli nejako extra ochotní počúvať nás.“
„Ale ja...pochop...Apokalypsa a to všetko a ...“ nedohovoril. Presne mierená rana do brucha mu vyrazila dych, na chvíľu mal pocit, ako by doňho vrazilo baranidlo. Prehol sa od bolesti. V nasledujúcom okamihu ho však späť do vertikálnej polohy dostala ďalšia rana, tentoraz do brady. V ústach zacítil známu slanú chuť, keď si takmer prehryzol jazyk. Tretí úder, ktorý ho znova poslal k zemi, už nestihol ani zaregistrovať.
Roy, stále v prízemnej polohe, zdesene sledoval, ako sa Dean Winchester snaží vymlátiť dušu z jeho parťáka. V prvom okamihu ho napadlo, že by snáď mal Waltovi nejako pomôcť, pri pohľade na zúrivého berserkra pred sebou ho ale podobné samovražedné nápady rýchlo opustili. Falošné hrdinstvo teraz nikomu nepomôže. Mal by som sa dostať do hostinca a zburcovať pomoc, to by ho snáď mohlo zastaviť. Telo okamžite nasledovalo myšlienku. Využívajúc, že pozornosť staršieho brata je sústredená na jeho druha v zbroji, Roy sa potichu a čo najnenápadnejšie otočil a po štyroch sa snažil dostať z kritického miesta. Podarilo sa mu preliezť asi dva metre, v duchu si už chcel začať gratulovať, keď mu zrazu pred nos dopadla ich vlastná taška so zbraňami.
„Ty niekam odchádzaš?“
Royovi trvalo asi sekundu, kým si uvedomil svoju tragickú chybu. Než však stačil akokoľvek zareagovať, dve silné ruky ho zdvihli do vzduchu. Výraz tváre mladšieho Winchestera dával zreteľne najavo, že Sam v zúrivosti za svojim bratom nijako nezaostáva. Otvoril ústa v snahe niečo vysvetliť, než sa však stačil nadýchnuť, zistil, že tlak pod krkom zrazu zmizol. Vlastne, uvedomil si absenciu všetkých vonkajších tlakov. Ale len na chvíľu. Prudký náraz do chrbta ho vrátil do reality, keď jeho krátky bezmotorový let skončil na korbe pick-upu. Teraz mal v hlave už len jednu myšlienku. Čo najskôr odtiaľto zmiznúť, vykašľať sa na všetko a všetkých, len sa čo najrýchlejšie dostať preč od naštvaných bratov. Stále lapajúc po dychu namáhavo zliezol z korby, šťastie ale dnes v noci pri ňom nestálo.
Walt sa už ani nesnažil brániť. V mysli sa mu ako pokazená gramofónová platňa prehrávalo len jediné, ako sa čo najrýchlejšie dostať z dosahu zelenookého tornáda. Keď po ďalšom údere zase raz skončil na zemi, uvedomil si, ako blízko je pri ich aute. V jeho zmätenej mysli sa zrodil nápad. Možno by som sa mohol schovať podeň. Možno mi tam dá pokoj. Okamžite sa pustil do jeho realizácie.
Keď si Dean všimol, že sa jeho obeť pokúša uniknúť, vykročil, aby ho zastavil. Vtom mu k nohám s bolestným zjojknutím dopadla postava. Roy, v snahe utiecť pred Samom, vybral si naozaj ten najnevhodnejší smer, ako si uvedomil v okamihu, keď sa postavil. Päsť, smerujúca na jeho tvár, ho už ani neprekvapila.
Zatiaľ sa Walt snažil odplaziť z Deanovho dosahu, ale ani jemu šťastie neprialo. Už mal auto na dosah, keď narazil na mladšieho z bratov, ktorý si medzitým šiel po Roya. Dobitý lovec len rezignovane spustil ruky, keď bol zase vytiahnutý na nohy a skoro ľahostajne čelil rane, ktorá mu zlomila nos a naposledy ho poslala k zemi.
Dean sa díval na Roya, ktorý sa zvíjal na studenom betóne a pritískal si ruky na krvácajúci nos. Hnev, ktorý ho spaľoval posledné tri dni, bol konečne preč. Obzrel sa po bratovi, ktorý stál nad stenajúcim Waltom a akoby premýšľal, či mu vylepiť ešte raz.
„Nechaj ho, Sammy. Už majú dosť.“
Ten mu venoval zamyslený pohľad a mlčky prikývol. Spoločne opustili parkovisko. Cestou k Impale Sam so šibalským úsmevom pozrel na brata.
„Už je ti lepšie?“
Dean naňho pozrel a pošúchal si odreté hánky. Opätoval bratovi úsmev.
„Oveľa.“