Don't look back..ever

Prehravala som dokumenty do noveho PC a dostala som sa k priecinku SN poviedky. Tato tam lezala nedotknuta pekne dlho (takmer 3 roky) a tak som ju "zeditovala" a hodím sem, čo mám zatial napisane. Dufam ze sa bude pacit..

Je mozne, ze sa nazov este zmeni, vacsinou davam nazov az po dopisani


1. časť

Sedela vonku na terase, popíjala červené víno a sledovala, ako sa odraz zapadajúceho slnka leskne na tichej hladine jazera. Pritiahla si deku až po krk a mierne sa zatriasla. Nebola si však istá, či to bolo od zimy. Čoskoro svoj pohár vyprázdnila, no znova do naplnila po okraj a odpila si zo sektu. Cítila, ako jej jemne tŕpnu ústa, milovala ten pocit. Pocit trpkosti, s ktorým sa denne zobúdzala a s ktorým zaspávala...
Natiahla sa k svojej kabelke, ktorá ležala na dosah jej ruky a vytiahla si cigarety s modrobielym zapaľovačom a položila ich na stôl vedľa dvoch prázdnych fliaš od vína. Chvíľu sledovala cigarety, no potom to pokušenie nevydržala a jednu si vložila do úst. Pomaly si pripálila a potiahla si. Zavrela oči, chvíľku držala dym v sebe a potom ho vyfúkla. Slnko zapadlo rýchlejšie, ako predpokladala a od jazera sa k nej tiahla sametová noc.
Stiahla svoj pohár vína, zahasila cigaretu a vstala. Deku prehodila cez slamené kreslo a pomaly vošla do domu. Vyhýbajúc sa nábytku prešla do kuchyne a otvorila si novú fľašu červeného vína. Tento večer sa nechcela trápiť, mala v pláne opiť sa a zobudiť sa až okolo obeda. Oprela sa o kuchynskú linku a prezerala si neporiadok v izbe, ktorý sa tu nahromadil za posledných pár dní – prázdne fľaše od vína, popol roztrúsený po sklenenom stole okolo popolníka a všade plno pokrčených papierov. Nemala však chuť a ani náladu na upratovanie, alebo akýkoľvek dlhodobejší pohyb. Vzala svoj ukľudnujúci nápoj a vrátila sa na terasu. Usadila sa do kresla, na stolík položila víno a zapálila si ďalšiu cigaretu.
„Čert to ber.“ Povedala si a doplnila svoj pohár. Víno nezaberalo tak, ako predpokladala. Uvažovala nad tým, že začne piť niečo iné, tvrdšie, čosi, čo by rýchlejšie a účinnejšie otupilo jej zmysly.

Prebralo ju hlasné vyzváňanie mobilu. Otvorila oči a zo zeme zdvihla kabelku, dokiaľ sa ten hrozný zvuk ozýval. Ani nepozrela na volajúce číslo, automaticky hovor zrušila. Prižmúrila oči a pomaly vstala. Spala asi tri hodiny, všade bola ešte tmavá noc. Neunúvala sa odniesť fľaše a vošla do domu. Po toľkom víne mala v ústach nepríjemnú chuť a sucho. V kuchyni si naplnila čistý pohár vodou a napila sa z nej. Potom prešla do obývačky a chcela si vybrať cigaretu. Pri pohľade na škatuľku, ktorá ležala na stole sa však zarazila. Fajčila úplne inú značku cigariet. Obzrela sa okolo seba, no nevidela nič nezvyčajné. Až na popolník. Bol prázdny. Snažila sa sústrediť, no premohla ju silná bolesť hlavy, ktorú nečakala. Posadila sa, zavrela oči a pravou rukou si automaticky začala masírovať spánky.
Bolesť po chvíli trocha poľavila a tak vstala. Prešla cez obývačku a prudko otvorila dvere do spálne. Bola prázdna. Pokračovala ďalej a snažila sa sústrediť. Nepočula však žiadne podozrivé zvuky. Prešla chodbou a nazrela do prázdnej kúpeľne. Skontrolovala aj pracovňu, hosťovskú izbu, no nenašla nikoho. Posledná zostávala detská izba. Pristúpila až dverám a zhlboka sa nadýchla. Túto izbu nenavštívila posledný rok ani raz. Otvorila dvere a vošla dnu. Na stenách sa nachádzali bledožlté tapety s veľkými kresbami žiráf a slonov, oproti dverám bola detská postieľka a hneď vedľa nej veľká posteľ. V izbe sa ešte nachádzal kútik na prebaľovanie, skriňa a dve kreslá. Veľmi opatrne prišla k postieľke a rukami sa oprela o jej drevenú kostru. V postieľke ležala malá plyšová žirafa. Vzala ju do rúk a s láskou si ju k sebe pritúlila. Potom ju položila naspäť a z izby sa čo najrýchlejšie vytratila, utierajúc si slzy.
Vrátila sa do kuchyne, z jednej skrinky vytiahla novú fľašu vína a položila ju na linku. Sledovala ju a rozmýšľala, či ju otvoriť a znova celý deň prepiť. Potom zacítila jeho prítomnosť. Nestihla sa ani otočiť, jej reflexy boli v tom okamihu na bode mrazu. Chytil ju zozadu za ruky a držal ju, aby mu nevidela do tváre. Nevládala sa ani len brániť a rozplakala sa. Otočil ju k sebe a bez toho, aby jej pozrel do tváre si ju oprel o hruď. Na nič nečakala a rukami ho pevne objala, neprestávajúc plakať. Jemne ju pobozkal do vlasov a mierne hladil po chrbte. Ten stereotypný pohyb na ňu však vôbec nepôsobil utišujúco, ako dúfala a úplne sa zosypala. Ruky spustila k telu a plakala. Dlho a bolestivo. Jej plač mu trhal srdce na drobné kúsky a rozožieral dušu.
O chvíľku sa jej plač zmenil na bolestné vzlykanie. Mierne ju od seba odtiahol a pozrel jej do červených očí.
„Prepáč,“ pošepol a znova ju objal. Zhlboka sa nadýchla a zacítila jeho vôňu. Pustila ho a pomaly prešla k sedačke. Vzala cigaretu a trasúcou rukou sa ju snažila zapáliť. Posadil sa k nej a cigaretu jej vzal.
„Vieš, že ti to nerobí dobre.“
„Blbosť,“ odfrkla a zapálila si. Sledoval jej trasúce sa ruky a objal ju okolo ramien. Keď dofajčila, oprela svoje skrehnuté telo o jeho rameno a zavrela oči.

Je to vubec o Supernaturálu?Tohle mi přišlo jako nějaká čast nekde z půlky.

je.. len sa to dlho rozbieha.. prihodim sem dalsie dve casti, ktore mam

WOOOW Fay takže aj ty si sa rozhodla písať poviedku , to je super pretože v RPG World píšeš výborne ..takže začalo sa to veľmi zaujímavo krásne všetko opisuješ a dokážem si to jasne predstaviť ..tá žena sa mi začína páčiť ..teda ale ten koniec všetko to píšeš tak záhadne takže čitatel je v napätí až do konca ..som hrozne zvedavá kto je ten muž , ktorý tam prišiel a kvôli , ktorému sa tak zosypala predpokladám , žeby to mohol byť Sam alebo Dean joj bolo by super keby to bol Dean strašne sa mi tvoje dielko páči a nemôžem sa dočkať ďalšej časti
P.S. Názov mi strašne páči , takže myslím , žeby sa ani nemusel meniť

2. časť

„Už je ti lepšie?“ spýtal sa Dean a podal jej pohár vody. Vzala ho a bez slov sa napila. Chytil ju za bradu, no odvrátila svoj pohľad.
„Prepáč,“ zopakoval a až potom mu pozrela do očí. Bolesť jej priamo sršila z očí.
„Prečo si prišiel?“ spýtala sa ho s dávkou agresie v hlase.
„Pretože ma potrebuješ, pretože som chcel, pretože...ťa milujem,“ odvetil a ona znova sklopila zrak.
„Amy, volal mi Sam. Vravel, že si nebola pár dní v práci, nedvíhala si telefón, mal strach. Ja som mal strach,“ zdôraznil poslednú vetu.
„Nemal si sa obťažovať,“ útočne mu odfrkla. Nenávidela sa za to, ako sa k nemu správala, no nič iné jej nezostávalo. Vedela, že aby mohol žiť ďalej, musela ho od seba odohnať.
„Ja, vzala som si pár dní voľna. Potre...potrebovala som si oddýchnuť,“ cítila, ako jej slzy pálili oči a tak si rukou pretrela tvár.
„Prepáč, skôr som prísť nemohol,“ položil si tvár do dlaní. Potichu vzdychla a slzy jej voľne stekali po tvári.
„Mala by....“ fňukla a zalapala po dychu. Nedostala to zo seba, nedokázala hovoriť, ale on vedel úplne presne, čo chcela povedať. Položila sa na jeho stehná a plakala. Znova, nahlas. Nedokázala to celú dobu, ako bola sama, snažila sa zoceliť, nedala priechod citom, nepovolila. Utápala sa v alkohole, ale neplakala. Kým neprišiel ON.
Hladil ju po vlasoch a ani sa nesnažil ju utíšiť.
Plakala dlho, mala pocit, že jej roztrhá srdce od toľkého žiaľu, dúfala v to a v duchu sa pre to modlila. Nestalo sa tak a zaspala. Slabá a vyčerpaná.

Keď sa zobudila, do domu prenikalo minimálne svetlo pomedzi zatiahnuté žalúzie. Zodvihla sa na lakťoch a obzrela sa okolo seba. Ležala vo svojej posteli. V ICH posteli. Pomaly vstala a otvorila dvere od izby. Prekvapil ju pohľad, ktorý sa jej naskytol. V obývačke bol poriadok, nikde žiadne papiere, fľaše, alebo popol. Na sklenenom stole bol biely obrus a po byte sa rozliehala vôňa vajíčok. Potichu dvere zatvorila a sledovala Deana, ako pripravuje raňajky. On jej pripravoval raňajky! Nechcela ho rušiť a tak sa oprela o dvere a sledovala idylu, za ktorú by niektoré ženy dokázali dať čokoľvek. Otvoril chladničku a vybral nej krabicu s džúsom. Nepamätala si, že by mala džús. Usmiala sa nad predstavou Deana na nákupoch a podišla k nemu. Letmo sa ho dotkla, no rýchlo odskočila, pretože na ňu zaútočil varechou.
„Toto mi nerob!“ zavrčal a ona sa začala smiať. Jej prenikavý smiech sa ozýval po celej miestnosti. Miloval jej smiech.
„Chceš ma napadnúť varechou?“ spýtala sa ho a nadvihla obočie.
„Divila by si sa, čo všetko moja varecha dokáže,“ odvetil a vrhol sa na ňu. Rozbehla sa smerom ku kúpelni a kričala, ako malé rozjašené dieťa. Pred dverami od detskej izby sa však zarazila. Stihla na ne však pozerať len chvíľočku, pretože ju chytil, prehodil si ju cez rameno a niesol ju späť do obývačky. Smiala sa, kričala a snažila sa z hlavy vyhnať ten pocit úzkosti, ktorý ju znova prepadol.
Položil ju na sedačku a chcel ju udrieť po zadku varechou.
„Tak to ani neskúšaj, lebo uvidíš, čo ti potom spravím!“ kričala, no jej vyhrážky nepomohli.
„AU!“ zakričala a snažila sa dostať z jeho objatia, čo sa jej na koniec aj podarilo. Chytila mu ruku a snažila sa mu varechu vytrhnúť.
„Dobre, dobre, už nebudem,“ smial sa tiež a varechu položil na biely obrus.
„Kto to bude prať?“ skríkla, no to už skončila v polohe ležmo, pričom nemohla pohnúť rukami.
„Pusti ma!“ smiala sa.
„A čo ak nepustím?“ odvetil jej a v úsmeve zodvihol pravý kútik dohora. „Tak, pán Winchester, dostanete poriadny výprask.“ „Nebol by som si taký istý, slečna Richardsová.“
„Viete kto ja som?“ nahodila vážny pohľad, no v okamihu vyprskla v záchvate smiechu.
„Nie,“ povedal, „a ani ma to nezaujíma.“ Pobozkal ju.
„Ale ale, nepreháňate to náhodou? Čo ak mám priateľa?“ spýtala sa ho.
„Hm, tak ho zoznámime s mojou priateľkou,“ odvetil jej a pobozkal ju znova.
„Hm, zaujímavé. A poznám ju?“ spýtala sa prísne.
„Asi áno, je to taká poriadna potvora, vraj novinárka,“ chcel ju pobozkať, no pokúsala ho do pery. Pustil jej ruky a ona sa posadila.
„Ja ti dám potvoru!“ udrela ho pod rebrá a on potichu bolestivo vzdychol.
„Ty si zranený,“ povedala vážne a chcela sa na jeho ranu pozrieť.
„To nič nie je Amy. Naozaj, to len...“ nezahovoril to však, už mal vytiahnuté tričko, dala dole odväz a pozerala na jeho ranu.
„To nič nie je? Bože, veď tam máš tri hlboké škrabance. S čím si sa nezohol?“ pozrela vyčítavo.
„S medveďom,“ odvetil nevinne.
„Aha, tvoj macko Pu, čo? No určite Dean!“ zavrčala a chcela vstať. Chytil ju však za ruku a stiahol ju k sebe naspäť.
„Amy, je to v poriadku. Bolo to, včera to bolo horšie. Vieš, že sa mi rýchlo hoja rany.“
„Mala by som ťa odviesť do nemocnice.“
„Neblbni, je to v poriadku. Videla si, že sa dokážem hýbať obratne,“ smial sa. Ach chlapi, pomyslela si. Nestihla mu však nijak oponovať, pretože ju pobozkal. Chcela sa od neho odtiahnuť a pokračovať v začatej hádke, no nedovolil jej to. Chytil ju oboma rukami okolo pása a bozkával ju. Potreboval ju, chcel ju cítiť. A ona ho potrebovala tiež. Pomaly a veľmi opatrne jej vyzliekal tričko.
„Dean, si...“ nemohla mu nič povedať, nepustil ju. Konečne bol pri nej a nechcel sa hádať. Bola to jediné, na čom teraz záležalo. Bozkával ju vášnivo, prechádzal pomaly na krk a nižšie k prsiam. Láskal jej bradavky, no v tom ho vyrušila.
„Dean, tie vajíčka horia!“ zavzdychala a začala sa nenormálne smiať. Prudko vstal, rozbehol sa k linke a panvicu nadvihol.
„Au sakra!“ popálil sa a rýchlo vypol šporák. Amy si zatiaľ obliekla tričko a prešla k nemu.
„Tak z tých raňajok teda asi veľa nebude,“ povedal smutne a znova sa zasmiala.
„Tak ostaneme pri džúse,“ pohladila ho po tvári.
„Aspoň sa môžeme vrátiť tam, kde sme prestali.“
Chytil ju, pritiahol ju k sebe a vyzliekol jej tričko. Amy sa smiala. Konečne sa skutočne smiala. Vedela, že je to presne to, čo potrebovala. Pochmúrna nálada zo včera ju úplne opustila a plne si užívala jeho dotyky. Držal jej krehké telo a oprel ju o kuchynskú linku.
„Tak v kuchyni?“ zodvihla obočie a usmiala sa. Bol neuveriteľne sladký. Vyzliekol jej nohavice a začal jej bozkávať pravú nohu od kotníka smerom nahor. Keď sa dostal k oblasti stehien, vzrušene zavzdychala. Poláskal ju, potom ju vzal do náruče a odniesol ju do spálne. Jemne ju položil na posteľ, vyzliekol si tričko a nohavice a ľahol si k nej. Cítila jeho vzrušenie, ale nedovolil jej dotknúť sa ho. Pobozkal ju a jemne ju hladil po bruchu. Pomaly schádzal nižšie, až sa dostal k jej citlivým miestam. Zavzdychala a jej telo sa prehlo pod vlnou vzrušenia. Na nič iné nečakal a vnikol do nej. Už sa nedokázal dlhšie ovládať.
Milovali sa, spočiatku pomaly, potom tempo zrýchľovala, až sa znova prehla pod novou, silnejšou vlnou vzrušenia. Celú dobu jej hľadel do očí a keď bol čas jeho vyvrcholenia, potichu zašepkal „Milujem ťa.“
Ľahol si vedľa nej, oprela sa mu o nezranenú stranu a rukou mu pomaly prechádzala po ramene. Pobozkal ju na čelo a užíval si pocitu, že konečne našiel svoje miesto. Po jej boku. Vedel to už od prvého okamihu, čo ju stretol.
„Mala by si dačo zjesť. Kedy si naposledy jedla?“ spýtal sa jej potichu a pobozkal ju na obnažené rameno. Zodvihla hlavu a pozrela sa na ňho.
„Rátajú sa chipsy a množstvo cigariet?“ spýtala sa, stiahla peru a bolo jej jasné, že jej to tak ľahko neprejde. Keď si spomenula len na pár dní dozadu, neverila tomu, že bude znova taká šťastná. Mala pocit, že svoje šťastie stratila, navždy. Jeho prítomnosť mala na jej dušu blahodárny účinok. Akoby sa všetko to trápenie odrazu stratilo, kamsi zmizlo.
Dean vstal z postele, prešiel do obývačky a o chvíľku počula, ako s niekým telefonoval. Vyklonila sa z postele a sledovala, ako chodí hore dole po izbe.
„Objednal som pizzu. Veľa olív, extra artičoky,“ doplnil skôr, ako stihla čokoľvek povedať a obliekol si modré trenky.
„Ale zabudni na to, že dnes preležíš celý deň v posteli. Máme veľa práce,“ usmial sa a pobozkal ju.
„Vždy, keď prídeš, tak ma buzeruješ,“ smiala sa a vyliezla tiež. Vybrala si zo skrine dlhé tričko a nohavičky a obliekla sa. Potom vzala zo stolíka guľatú kefu a začala si prečesávať svoje dlhé čierne vlasy. Celú dobu ju sledoval. Potom vstal a pobozkal ju na krku. Usmiala sa a sledovala ich oboch v zrkadle. Tvorili veľmi zaujímavý pár. Jej drobná postava priamo pasovala k jeho vysokému telu, mala havranie vlasy dopĺňané bledučko modrými očami. Povahovo si boli veľmi podobní, navonok tvrdí, obaja boli výbušní, no kto sa dostal cez tvrdý obal vedel, že sú to citlivé duše. On bol však tvrdší ako ona. A žiarlivý. Milovala, keď pohľadom premeriaval každého muža, ktorý jeho partnerku čo len pohladil očami. Ktosi zazvonil.
„Pizza prišla!“ zakričala nadšene a rozbehla sa ku dverám. Dean jej bol samozrejme v pätách. So smiechom otvorila dokorán dvere neuvedomujúc si svoje obnažené nohy.
„Ou,“ zabrzdila sa a zabuchla dvere. Oprela sa o ne a jej svetlá tvár začala naberať červené odtiene.
„Amy, otvor, to som ja Sam!“ zaklopal na dvere Sammy a usmial sa. Amy naznačila Deanovi, že takto jeho brata nemôže privítať a rozbehla sa do spálne. Deanovi bolo jedno, že má na sebe len trenky, umieral od hladu. Otvoril a miesto pozdravu Samovi vzal pizzu.
„Hej!“ zakričal Sam a vybral sa za Deanom. Ten sa neobťažoval čokoľvek povedať a kráčal do kuchyne, vyberajúc si jeden kúsok teplej pizze. Sam sa vyzul a pokračoval za Deanom.
„Odkedy roznášaš pizzu?“ spýtal sa ho Dean a odhryzol si z voňavého kúsku.
„Nemáš začo. Stretol som toho chalana vonku, tak som mu povedal, že to vezmem. Dlžíš mi prachy,“ zamračil sa, no keď sa vrátila Amy, teraz už v červených šortkách, musel sa usmiať.
„Ahoj Amy, rád ťa vidím,“ povedal a pobozkal ju na líce. 'A ešte radšej takú veselú, ' pomyslel si Sam. Dean to nenápadne sledoval, napchávajúc sa pizzou.
„Aj ja teba Sammy, ako sa má Sarah?“ spýtala sa Amy a postavila sa vedľa Deana. Tiež si zobrala trojuholník pizze.
„Sarah sa má, fajn. Je trocha nervózna zo školy. Ale inak je to fajn. Čo ty, už je ti lepšie?“ spýtal sa Sam starostlivo a posadil sa ku stolu. Amy si znova spomenula na posledné dni a mierne sa zamračila. Odpovedal za ňu Dean.
„Už je to OK Sammy. Ďakujem. No a teraz mi povedz, prečo si prišiel,“ spustil Dean a Amy do ňho štuchla.
„Prestaň,“ zahriakla ho ako malé dieťa. Sam sa musel usmiať. Dávno nevidel Amy v takej dobrej nálade, ako teraz.
„Chcel som vedieť, ako sa máte. Dean, ty si zranený,“ všimol , ako Dean skrivil tvár a vstal. Dean sa tváril úplne nevinne a vzal si ďalší kúsok.
„Na teba to asi nemám skúšať s medveďom, čo?“ zaškeril sa a Amy sa rozosmiala.
„Nevyšla vám akcia?“ spýtal sa Sam.
„Ako to mám vedieť? Hneď ako si mi volal, letel som domov,“ zodvihol ramená a pokrútil hlavou.
„Tak asi nie, keď sa ti stalo toto. Nechceš odviezť...“
„To slovo na N ani nespomínaj, dobre?“ odvrkol a pokračoval v jedení.
„Sammy, môžem ťa niečím ponúknuť? Máme, ehm, džús,“ rozosmiala sa znova. Sam ju rád videl v takej dobrej nálade. Takú si ju pamätal. Posledný rok bol pre ňu hrozný a keď pri nej Dean nebol, zapíjala smútok v alkohole. Spočiatku bol stále s ňou, no menila sa im pred očami a tiež sa potreboval odreagovať, tak začal znova pracovať. Pred poslednou Deanovou akciou sa však medzi nimi čosi stalo. Nevedel čo, nestihol o tom s Deanom hovoriť, no mal to v pláne. Amy pracovala so Sarah u nich vo firme, trávila s nimi večery, keď bol Dean preč, no vždy to nakoniec dopadlo rovnako. Prešiel pohľadom po jej obnažených nohách, no jazvy už vidno nebolo. Žiadne jej jazvy neboli viditeľné, no bolo ich cítiť vo vzduchu tak, ako rannú vôňu kávy.
„Džús bude fajn. Ďakujem. Čo keby ste prišli na večeru k nám? Dnes budeme vonku, keď je konečne také krásne počasie. Mohli by sme grilovať,“ napadlo ho a vytiahol telefón, aby to oznámil svojej manželke.
„To by bolo... to by bolo skvelé,“ zazubila sa Amy a zobrala si posledný kúsok pizze. Naliala obom džús a vybrala sa na terasu. Od vody išiel príjemne chladný vzduch. Posadila sa do svojho kresla a vzala si cigaretu. Zapálila si a vychutnávala si dym, ktorý jej blúdil v ústach, kým ho nevydýchla.
„Je v poriadku?“ spýtal sa Sammy a sledoval ju. Hovoril potichu, pretože vedel, že ma až nadprirodzene vyvinuté zmysly a nechcel, aby ich rozhovor počula.
„Je to lepšie,“ sledoval ju Dean, „no stále to nie je ono. Keď som prišiel, nevedela dobré dve hodiny o tom, že som v dome. Dokonca nevidela ani auto. Musíme s tým niečo spraviť Sammy, pretože sa mi zblázni. Keby si..keby si ju videl,“ zlomil sa mu hlas, no nespúšťal z nej pohľad.
„Sarah je tehotná,“ povedal Sammy sledujúc špičky svojich tenisiek.
„Gratulujem,“ nedokázal zo seba vysúkať nič viac. Prial to svojmu bratovi,
neskutočne mu to prial, bolelo ho však vedomie, že oni o svoje dieťa prišli pred rokom. Sammy si veľmi dobre uvedomoval, čo jeho brata ťaží. Stáli tam v tichosti, každý ponorený do svojich myšlienok.

Moc pěkné Už se těším na pokračování

jůva, Sam a Dean mají svoje ženy a vcelku i normální život! to jsem zvědavá , jak to bude pokračovat, zatím to vypadá dobře

oni prisli o mimi? jooooooooooooj a samy nakoniec tatom bude jeeeeeej :)vazne zaujimave:) daco uplne ine som veeeelmi zvedava ako to pojde dalej

dakujem vam velmi pekne za komentare, pokusim sa sem hodit dalsiu cast co najskor..

EDIT: tak 3 cast je na svete, enjoy

3. časť
Vošiel do spálne, obliekol si tričko a vyšiel za ňou von na terasu. Zozadu ju objal a pobozkal na krk.
„Čo keby si s tým prestala? Nerobí ti to dobre.“
„A vieš čo mi ešte nerobí dobre? Keď sa mi do toho staráš,“ Odvetila mu, no potom cigaretu zahasila a pobozkala ho.
„Máš pravdu. Ja viem,“ povedala hasiac cigaretu.
Prešiel okolo nej, kľakol si pred ňu a držal jej ruky.
„Sammy už odišiel?“ spýtala sa Amy a otočila sa.
„Áno, vravel, že musí ešte čosi vybaviť,“ mala by to vedieť, skôr či neskôr sa to dozvie, pomyslel si, no nedokázal to. Vedel, že by ju to zložilo.
„Čo keby sme sa vrátili do postele?“ navrhol jej zlomene. Musel sa držať, kvôli nej.
„Deje sa niečo?“ spýtala sa a hlavu otočila na bok. Vie to, cíti to, pomyslel si Dean.
„Všetko je v poriadku Amy. Poď ešte do postele,“ vstal a viedol ju za ruku do spálne. Usmiala sa a nasledovala ho.
„Hlavne, že máme veľa práce,“ zafrflala, no neprotestovala.
Ležala mu na ramene a pravou rukou jemne hladila jeho hruď. Dean sa usmieval a medzi prstami prepletal jej havranie vlasy. Ležali vedľa seba dlho, nasávajúc prítomnosť toho druhého, akoby sa nevideli roky.
„Predsa si nechcel preležať celý deň v posteli,“ pozrela na neho a usmiala sa. Potichu ju pobozkal na čelo a objal ju.
„Dean, deje sa niečo?“ spýtala sa vážne.
„Všetko je v poriadku Amy, len..,“ na chvíľku sa odmlčal, „nedokážem stále uveriť tomu, že som znova pri tebe. Musím si to, užiť,“ usmial sa a pobozkal ju, tento krát na pery. Opätovala jeho bozky a razom sa ocitla na ňom, pričom ho neprestávala bozkávať. Mierne jej povytiahol tričko a položil svoju teplú dlaň na jej chrbát. Z jeho pier pomaly prešla na krk a postupne sa posúvala až k jeho hrudnej jamke, ktorá sa napínala pod návalom zrýchleného tepu jeho srdca.
Už od prvého stretnutia vedel, že patria k sebe. Aj keď si to spočiatku nepripúšťal, zamiloval sa do nej na prvý pohľad.


„Mohol by si už prestať? Dokážem sa o to postarať aj sám!“ hneval sa Dean a položil pivo na stolík.
„Odkedy sme tu, vypil si asi tristo fľaší piva a nič nerobíš. A ja makám aj za teba. Ver mi, prestáva ma to baviť,“ snažil sa krotiť Sam, no veľmi sa mu nedarilo.
„Fajn, ako povieš,“ dopil svoje pivo a vykročil ku dverám.
„Kam ideš?“ zakričal na ňho Sam, no Dean ho už nepočul, chodbou motelovej izby sa rozliehalo hlasné buchnutie dverí, ktorým si snažil aspoň trocha uľaviť. Nepodarilo sa. Nedokázal sa na nič sústrediť, vôbec nerozumel tomu, čo sa deje. Veď predsa Sammy mal schopnosť vycítiť nebezpečenstvo, nie on, stále si opakoval. Nebolo to však nebezpečenstvo, ale čosi iné. Nedokázal na to prísť a to ho dostávalo do úzkosti. Vyšiel z motela a zamyslel sa nad tým, čo mu pred chvíľou povedal Sammy, nad tým, ako pokročili s prípadom.

V mestečku sa objavilo zopár záhadných a nevysvetlených vrážd. Dean si myslel, že ide len o sériového vraha, no Samová vízia ho z omylu vyviedla. Videl malého chlapca, ako sa zozadu blíži k akémusi mužovi, čo nebolo vôbec nezvyčajné. Chlapec však prešiel okolo muža, letmo sa ho dotkol na chrbte a vysoký chlap v strednom veku začal bolestne kričať. Nevedel, čo sa s ním stalo, jeho zmysly otupil zápach spáleného mäsa. Samozrejme, okamžite sa pustil do pátrania, až našli článok na internete, ktorý spomínal upálenie istého Wilsona Jenxa. Pre nich však bola dôležitá iná informácia – jeho vnútro bolo síce spálené na popoľ, jeho telesná schránka však zostala nepoškodená. Dalo by sa povedať, že zhorelo len jeho vnútro. A tak sa obaja vybrali do Kalifornie. Zacítil to takmer okamžite. Nevysvetliteľná sila mu dávala na vedomie, že sa tento prípad bude totálne líšiť od tých prdošlých. Snažil sa to utlmiť, no nepodarilo sa mu to.
Čosi ho napadlo a tak sa rýchlo vrátil naspäť na izbu, kde Sam zrovna telefonoval so Sarah.
„Polož!“ prikázal Dean, no Sammy na ňho len nechápavo pozrel a venoval sa ďalej svojej priateľke na druhom konci linky. Nevideli sa len pár dní, no on mal pocit, akoby to bola celá večnosť. Prešli už dva roky, od kedy sa spoznali a deň čo deň ju miloval viac a viac. Nedokázal uveriť tomu, že si ho k sebe dokázala tak veľmi pripútať. Že to vôbec nejaká žena, mimo Jessie, dokázala.
Miloval Jessie, časť jeho srdca jej patrila navždy, dlhú dobu mal okolo seba vybudovanú vysokú bariéru, avšak Sarah sa cez ňu dostala. Našli si k sebe cestu, vzájomne sa chápali a doplňovali, čo ich nakoniec aj spojilo. Predchádzali tomu nekonečné telefonáty, neskôr plánované stretnutia. Sarah za ním často cestovala kamkoľvek, pokiaľ to bolo v jej možnostiach. Vždy sa o ňu bál, no ona bola neoblomná, až si na to časom zvykol. Mnohokrát sa stalo, že ho po návrate z náročného lovu čakala v motelovej izbe, odhodlaná venovať mu kažú sekundu zo svojho života. S Deanom si Sarah skvelo rozumela, dokonca si spolu pár krát aj Sammyho doberali.
Tentokrát sa však nestretli, štúdium jej nedovolilo odcestovať, čo ju mrzelo, no Sam jej nedovolil nechať školu.
„Sammy, hovorím, polož to. Prosím,“ zopakoval Dean a Sam sa na ňho znova nechápavo pozrel. Videl však, že to myslí vážne a tak sa rozlúčil so Sarah a položil telefón.
„Prišiel si na niečo?“ spýtal sa ho mierne nevrlo, no Dean si to nevšimol.
„Policajná stanica,“ povedal Dean a Sam sa usmial.
„Takže si konečne dostal chuť zapojiť sa aktívne?“ zasmial sa Sam pri pohľade na jeho tvár.
„Ale no tak. Jasné, skočíme na stanicu, vieš veľmi dobre, že by som tam sám ísť nemohol, dobrý a zlý policajt, pamätáš?“ doberal si svojho brata. Dean vykročil k svojej posteli, otvoril tmavohnedú skrinku a vybral dva falošné policajné preukazy. Sam zatvoril notebook a o chvíľu boli obaja na ceste k miestnej policajnej stanici.

„Agent Caps, toto je môj kolega Matthews,“ predstavil ich Dean a obaja ukázali šerifovi svoje doklady.
„Čo vás sem privádza?“ zavrčal na nich robustný šerif a položil hrubo päsť na stôl.
„Prípad Wilsona Jenxa,“ usmial sa Sam a podišiel k stolu.
„Máme pocit, že sa jedná o sériového vraha a všetky obete majú čosi spoločné – všetci boli trestne stíhaní, muži belosi vo veku 35 – 40, upálení z vnútra,“ spustil Sam svoje poznatky a Dean pristúpil bliššie k nemu.
„Nepovedali ste mi nič nové. Ak nemáte čo dodať, poprosil by som vás...“
„Viete, máme čo dodať. Za posledné dva týždne sa tu stalo sedem vrážd a vaše oddelenie s tým doposiaľ nič nespravilo, takže sme to museli zobrť do rúk my. Takže, buď sa s nami podelíte o svoje informácie, alebo...“ zaškeril sa Dean a v šerifových očiach sa objavil strach o svoje pracovné miesto.
„Fajn, ako poviete. Máte pravdu, zatiaľ sme nenašli žiadne dôkazy, ktoré by dosvedčili ktoréhokoľvek podozrivého. Žiadni svedkovia, odtlačky prstov, nič. Úprimne, nedokážem si vysvetliť, ako ich niečo mohlo spáliť zvnútra,“ povedal šerif ustarane. Sammy mierne zvoľnil.
„Rozumieme, že sa snažíte robiť všetko preto, aby ste to vyriešili. Preto sme tu, aby sme vám pomohli.“
„Fajn, čokoľvek, len ma toho sviniara zbavte,“ podal si s nimi šerif ruku a pomaly sa vybrali z jeho kancelárie.
„Ešte čosi,“ zastavil sa Dean a otočil sa na šerifa.
„Tí muži, mali ešte čosi spoločné?“ spýtal sa ho a po krátkej odmlke dostal odpoveď.
„Mimo to, čo ste spomínali snáď len to tetovanie,“ povedal šerif a snažil sa spomenúť si ešte na niečo.
„Tetovanie?“ zarazil sa Sam. „Aké tetovanie?“
„Každý mal na pravej ruke akési tetovanie. Počkajte, mám to v spise,“ otvoril zložku a podal im fotky tetovaní z pitvy.
„Môžme si to okopírovať?“ spýtal sa Dean a prezeral si ich.
„Samozrejme, na chodbe je kopírka.“
„Vďaka,“ odvetil a vyšiel z kancelárie. A vtedy ju zbadal. Trafilo ho to, ako čistý blesk z neba, zastavil sa a nedokázal sa ani len pohnúť. Dlhé havranie vlasy jej padali až po chrbát, voľne rozpustené a neuveriteľne leské. Jej postava bola nízka, no veľmi pôsobivá. Mala na sebe tmavosivý kostým a bielu košeľu, ktorá len zvýrazňovala jej krivky.
„Dean, si v pohode?“ spýtal sa ho Sammy no potom si všimol, kam jeho brat pozeral a zaškeril sa.
„Prosím ťa, teraz riešime prípad, tak sa láskavo venuj tomu a nie tam tej slečne. Potrebuješ si nebodaj oodýchnuť od tej namáhavej činnosti, ktorej si sa venoval poslednú pol hodinu?“ uťahoval si z neho Sam. Dean z nej nespúšťal oči a Samovi podal fotografie.
„Hneď prídem.“
„Dean!“ no nevnímal ho. Prišiel až k tomu pôvabnému stvoreniu, ktoré ho tak omámilo a prihovoril sa jej.
„Dobrý deň. Som agent Cops a vy ste...“ usmial sa, no ona jeho úsmev nezachytila. Snažila sa nájsť čosi vo svojej taške.
„...zaneprázdnená,“ odvetila a pozrela sa na ňho. Nikdy v živote sa necítil takto. Po pohľade do jej svetlomodrých očí sa mu postavili chĺpky na chrbte a začali sa mu potiť ruky. Vytiahla z tašky cigarety a vybrala sa smerom k východu. Chvíľku tam len nemo stál, potom sa vybral za ňou. Zastavil ho Sam.
„Čo blázniš Dean? Idem vrátiť tie fotografie, ani sa odtiaľto nepohni,“ povedal prísne a odišiel. Dean bol ako omámený. Chcel sa za ňou rozbehnúť von, no nevedel, čo by jej povedal a tak, aj keď neochotne, poslúchol svojho brata. Zvádzanie dievčat za akýchkoľvek situácií mu nerobilo nikdy problémy, dokázal si vymyslieť snaď aj nemožné, len aby ju dostal. No bol si stopercentne istý, že na túto by to nezabralo. A ani to nechcel skúšať. Nechcel ju dostať, chcel byť jednoducho pri nej. Sledovať pohyby pier, havranie vlasy a jej oči.
„Je to novinárka, Amy Richardsová,“ oznámil mu Sammy.
„Ako to vieš?“ spýtal sa Dean a snažil sa vyhnať z halvy myšlienku, že možno práve ona bola dôvodom, prečo mal taký divný pocit po príchode do Kalifornie.
„Od šerifa. Všimol si, že spolu hovoríte. Vraj je tu na stanici už tretí deň a snaží sa zistiť čo najviac o tých vraždách. Vraj spomínala čosi o duchoch, tak ju vyhodil. Možno by nám mohla pomôcť Dean,“ povedal Sam, no Dean na nič nečakal a vybral sa za ňou. Stála vonku, opretá o stenu stanice a fajčila cigaretu.
„Slečna Richardsová, mohli by sme sa porozprávať?“ spýtal sa Dean a usmial sa na ňu.
„O čom by ste so mnou chceli hovoriť?“ spýtala sa a zo stanice vyšiel Sam.
„Myslím, že by sme to mali prebrať niekde inde,“ odvetil Sam, ktorého zaregistrovala až teraz.
„Fajn, čokoľvek.“

Fay:prosím, píš rýchlo ďalšiu časť.

čo, dočerta, si o sebe myslíš, keď si toto nedopísala???

Fay, tohle je fakt super povídka!!! Ty v ní nechceš pokračovat?

Taky jsem pro pokračování

Fay prosím prosím pokračuj v povídce. Je vážně úžasná a byla by škoda jí nedokončit