... a ďalšie pokračovanie .....
-----------
Vôňa praženice doviedla ráno Sama do malej jedálne na prízemí. Zanedbateľným zvyškom raňajok robil spoločnosť Dean so šálkou v ruke.
„Dobré ráno,“ pozdravil brata sadajúc si za stôl.
„Mhm,“ vydal neurčitý zvuk, ktorý mohol znamenať čokoľvek.
„Už si raňajkoval?“
„Mhm.“
„Vajíčka?“
„Mhm.“
„Zostalo aj pre mňa?“ nevzdával pokus o nadviazanie rozhovoru mladší Winchester.
„Pani Gilesová ti niečo prinesie,“ Dean sa rozhodol použiť zrozumiteľnejší spôsob konverzácie.
„Pani Gilesová?“
„To som ja,“ do miestnosti vošla malá, kyprá osôbka s veľkým podnosom. Prázdnym, ako si hladný Sam všimol.
„Dobré ráno,“ pozdravil automaticky.
„Ráno? Mladý muž, je deväť hodín. V tomto dome sme zvyknutí raňajkovať o siedmej.“
„Aha. No, ja som ...“
„Zaspal,“ dokončila za namiesto neho. „Máte šťastie, mladý muž, váš pán brat ma upozornil, že vstanete neskôr. Hneď vás obslúžim.“ Medzi rečou neuveriteľne šikovne dala do poriadku stôl a uložila použitý servis na podnos.
„Nemusíte ma obsluhovať. Môžem zájsť do kuchyne ...,“ Samova dobre mienená ponuka zostala visieť vo vzduchu, rázna osôbka odišla, nevenujúc jeho slovám najmenšiu pozornosť. Dobrý pozorovateľ by si všimol, že pri hrozbe vpádu do jej kráľovstva dokonca zrýchlila krok.
„Len seď,“ zmiernil bratovo nadšenie Dean, „si hosť.“
Sam, mierne zmätený bratovou iróniou, potriasol hlavou.
„Pani Gilesová je gazdiná,“ nenáhlivo vysvetľoval samozvaný expert. „ Ak som ju správne pochopil, tak je to niečo medzi kuchárkou a spoločníčkou. V tomto dome je zamestnaná už skoro tridsať rokov, v skutočnosti je už skôr člen rodiny. Prakticky vedie celú domácnosť ... je škrobenejšia ako diplomovaný komorník. A do kuchyne jej nelez, nemá to rada.“
„Vlastná skúsenosť?“ uškrnul sa vyšší brat.
„Mal som chuť na kávu.“
„Doktor Holmes tvrdí, že piť kávu o tretej v noci neprospieva zdraviu.“ Pani Gilesová sa s naloženým podnosom vrátila v rekordnom čase a podľa nej bol doktorov názor na vec nespochybniteľný.
„Samozrejme,“ súhlasil okamžite Dean s úsmevom pôvodne určeným pre mimoriadne pôvabné barmanky. „Ale je deväť hodín, pani Gilesová. Nenašla by sa pre mňa kvapka kávy, prosím?“
Potešene opätovala jeho úsmev, jej okrúhlučká tvár vyžarovala kilogramy dobrosrdečnosti na hostí jej zamestnávateľov.
„V žiadnom prípade, pán Winchester. Myslím, že poldruha litra čiernej kávy vám na dnes stačilo.“
Deanov úsmev pomaly odumrel na nedostatok snahy majiteľa. Gazdiná pred Sama postupne vyložila porciu praženice, pečivo, džem, šálku, plnú kanvicu, príbor, naposledy upravila ľanový obrúsok.
„Dobrú chuť,“ zapriala s úsmevom pred odchodom.
„Ďakujem,“ spomenul si na svoju dobrú výchovu v poslednej chvíli Sam. Len čo bezpečne zmizla, obrátil sa k bratovi.
„To má akože čo znamenať?“
„Vychutnaj si strasti ubytovania na vyššej úrovni,“ odtušil Dean, ktorý očividne bojoval s pokušením vyložiť si nohy na najbližšiu stoličku. „Nenechaj si pokaziť chuť, tie vajíčka sú skutočne vynikajúce.“
Nedôverčivo sa pustil do raňajok, po prvých sústach musel pripustiť, že lepšie pripravenú praženicu ešte nejedol.
„Mal by som ešte niečo vedieť?“ opýtal sa po zlikvidovaní polovice porcie.
„Doktor Holmes, ten starý pán, ktorý nás vítal včera, vlastne dnes v noci, je internista na dôchodku. Tento dom,“ Dean mávol rukou dookola, „mu patrí. Zdedil ho po rodičoch, býva tu celý život s manželkou, pani Holmesovou, pani Gilesovou a jej manželom. Jej manžel je záhradník, údržbár, vlastne človek pre všetko. Pani Gilesová má štyri deti, dvoch synov a dve dcéry, už sú dospelí, nebývajú s nimi. Prvé vnúča je na ceste. Holmesovci sú bezdetní. Tri krát týždne sem chodí upratovať pomocníčka, dnes má voľno. Psa nemajú, len párik anduliek.“
„Fíha! Koho si vyspovedal?“
„Nikoho. Ani som neotvoril ústa, pani Gilesová má neuveriteľnú zásobu informácií. A mimochodom, oslovuj ju pani Gilesová, potrpí si na to.“
„Dobre,“ nehádal sa mladší súrodenec. „Za takéto jedlo som ju ochotný titulovať aj vaša výsosť.“
„Keď myslíš. V tej kanvici je káva?“
Sam si nalial pár kvapiek do šálky. „Nie, čaj,“ skonštatoval prekvapene.
„To som si mohol myslieť. Tá prefíkaná ...“ posledné slovo zaniklo v zreteľnom zaškrípaní zubami.
„Dean, čo si robil v noci?“ v mladšom lovcovi sa zobudilo podozrenie.
„Bobby poslal pár adries, na ktorých by sme sa mohli cestou odtiaľto zastaviť,“ vyhol sa priamej odpovedi hlavný podozrivý. „Prezeral som net, vieš, rutina, kontakty, informácie a tak.“
„Ty si celú noc sedel nad počítačom?“
„Poznáš nudnejšiu prácu ako pozerať sa na kvapkajúcu infúziu?“
„Nie, ale ...“
„Tak nevyšiľuj! Aspoň som využil čas.“
„Mohol si ...,“ nedokončil vetu, nemalo zmysel hádať sa s Deanom o jeho bezpečnostných opatreniach. Podľa otcovho pravidla číslo neviem-koľko, na neistých miestach ak jeden spí, tak druhý stráži. Určite nepovažoval Ronaldovo uistenie o bezpečnosti miesta za dôveryhodné a mladší braček sa potreboval vyspať, tak ... vajíčka odrazu nechutili tak dobre.
„Čo si zistil?“ odsunul od seba poloplný tanier.
„Nie veľa, poslal som pár mailov, uvidíme, čo z toho bude. Už nebudeš? Ja som si dal dvakrát,“ zdvihol Dean obočie.
„Dojem to neskôr.“
„Keď vychladnú, nestoja za nič. Nedaj sa rušiť,“ odsunul sa od stola.
„Nerušíš ma,“ pritiahol si raňajky a odhodlane sa do nich pustil. „Máš ešte niečo?“
„Dobrú správu,“ starší súrodenec sa s úškrnom pohodlnejšie posadil.
„Akú?“
„Philip si skutočne prehryzol jazyk a poriadne,“ Deanovu škodoradosť by mohli ukazovať na výstave ako mimoriadne vydarený exemplár. „Musel zostať v nemocnici, radia sa čo s ním. S trochou šťastia mu ho odrežú úplne.“
„Pochybujem,“ s plnými ústami zamumlal Sam.
„Čo si povedal? Aha, ja tiež, ale tá predstava sa mi páči.“
„Človeče, si hrozný.“
„Ja? V žiadnom prípade. Som milý chlapík.“
Sam znechutene prevrátil oči. „Čo ostatní?“
„Billy dostal dve jednotky krvi a je v poriadku, Simmonsovci ho vzali domov. Malý Phil zostane pár týždňov v nemocnici, ale tiež bude v poriadku. Jeho rodičia už sú na ceste. Myslím, že týmto sa Philova kariéra exorcistu skončila. Philipovi zdrôtovali ruku, našťastie ľavú, takže pravou môže pre nás vypísať šek.“
„Páter?“
„Spí, doktor mal v dome ambulanciu a izbu pre naliehavé prípady. Teraz sa zišla,“ Dean vycedil posledné kvapky zo svojej šálky. „Ak chceš, môžeš ho ísť pozrieť, druhé dvere napravo od vchodu.“
„Mhm. Čo budeš robiť teraz?“
„Dám si sprchu a vyskúšam posteľ,“ starší Winchester sa postavil a natiahol sa, až namáhané kĺby zaprašťali. „Už sa teším na teplú vodu.“
„Nepochybujem,“ zahundral Sam, sledujúc bratov odchod. „Hej, brácho,“ zastavil ho vo dverách, „urob mi láskavosť.“
„Akú?“
„Nevytop kúpeľňu! Nezabudni, sme tu na návšteve, nie v moteli.“
„Sklapni,“ mávol otrávene rukou Dean.
„Tentokrát to nebudem upratovať namiesto neho,“ oznámil Sam vážne sladkým rožkom. Tie však boli k jeho obavám trestuhodne ľahostajné, tak ich z pomsty zjedol. Všetky.
Vytiahnuť knihu spod ruky spiaceho Deana bolo jednoduché, nezobudiť ho pri tom, nemožné.
„Prepáč, brácho, nechcel som,“ Sam vystrúhal previnilý úškľabok.
„Stalo sa niečo?“ starší Winchester sedel skôr ako otvoril oči.
„Nič sa nestalo, len som chcel tú knihu. Nenechaj sa rušiť,“ potláčal smiech pokušiteľ. „Pokojne spi ďalej.“
„Zabijem ťa,“ Dean klesol na vankúš. „Na čom sa smeješ?“
„Na tebe, najlepšie ubytovanie aké sme za posledné mesiace mali a ty spíš oblečený, krížom cez posteľ s knihou pod hlavou?“
„Čo ti vadí?“ prešiel starší súrodenec s prehľadom priamo k veci.
„Nič,“ uhol mladší. „Dean, ja len ... Strácame tu zbytočne čas! Keby sme tu neboli, tak si to nikto nevšimne. Za celý deň po mne neštekol ani pes!“
„Sammy, Holmesovci majú len dve andulky,“ pripomenul mu dosť nevhodne rozospatý brat, ohúrený jeho výbuchom. Ak chcel zavčasu uhasiť hroziaci požiar, podarilo sa mu to dokonale.
Samove oči sa veľkosťou priblížili podšálkam. „Čo si tým chcel povedať?“ opatrne sa spýtal, pochybujúc o jeho duševnom zdraví.
„Nemohol po tebe štekať pes, pretože tu žiadny nie je,“ trpezlivo vysvetlil Dean pretierajúc si oči. „Holmesovci psa nemajú, len andulky a tie neštekajú, myslím. V čom je problém?“
„Zabili sme tu ďalší deň,“ zopakoval podstatu svojej sťažnosti.
„Včera a predvčerom sme zabili pár démonov, dnes sme zabili deň. Konečne nejaká zmena.“
„Dean, myslím to vážne, zbytočne tu strácame čas.“
„To si už povedal. Nechceš to nejako rozviesť?“
„Rozprával som sa s Ronaldom o strážení a striedaní služieb, aby sa nezopakoval včerajšok. Vieš, čo mi povedal?“ Nečakal na odpoveď. „Povedal mi, že tu nemusíme strážiť, nič zlé sa do údolia nedostane. Môžem si vraj odpočinúť a o pátra je tiež postarané aj bez mojej pomoci. V miestnej knižnici nie je nič, čo by nás mohlo zaujímať. Premárnili sme tu jeden celý deň!“
„Hovor za seba,“ zašomral polohlasne Dean.
„Prosím?“
„Povedal som, hovor za seba. Ja som našiel zaujímavú informáciu. Nie je to veľmi jasné, ale ... Zdá sa, že už tu bol jeden pokus o apokalypsu. Neúspešný. Ak sa ten bordel podarilo zastaviť raz, tak to pôjde znova.“
Sam hrabol po knihe položenej na posteli. „Kde? Ukáž mi to!“
„To nebola táto,“ odsunul ju Dean bokom. „To bola taká malá, hnedá, polovica strán chýbala. Niekde tu musí byť,“ námatkovo zalovil pod posteľou. „Mám ju,“ otvoril knihu na poznačenom mieste.
„Voľne preložené do ľudskej reči, mimochodom, to nárečie je príšerné, je tam napísané, citujem,“ zdvihol prst a oduševnene deklamoval. „A oslobodiac Zem od preveľkého nebezpečia - padlého anjela, vydýchol si úľavne, a s ním všetky živé duše všetkých zemí, pretože Pán im dožičil pokoja.“
„Ukáž,“ vytrhol mu ju brat z ruky. „Človeče, iba ty môžeš použiť ponožku ako záložku do knihy.“
„Bola po ruke,“ vecne odvetil Dean. Sam znechutene odhodil zneužitý kus odevu a začítal sa do označeného miesta.
„Mal si pravdu, nie je to veľmi jasné a prechádzajúca strana chýba. Vlastne nemáme nič.“
„Nemyslím.“
„Uniká mi pointa,“ Sam hodil knihu na posteľ, nevyrátal si dobre použitú silu, zošuchla sa po prikrývke na dlážku.
„Ak si živé duše vydýchli a užívali si pokoja, predpokladám, že veľké stretnutie sa nekonalo a polka planéty nebola ugrilovaná. To by sa skôr rozliehal nárek a tiekli by slzy. Takže, musí byť spôsob ako sa zbaviť padlého anjela a ten oslobodiac-Zem naň kápol. My môžeme tiež. Čo ty na to teraz?“
„Ten padlý anjel nemusel byť ... veď vieš kto.“
„Nie, Ron Weasley, nemusel, ale mohol.“
„Aký iný spôsob?“ Sam sa rozhodol nekomentovať bratovu narážku.
„Neviem, to v knihe nie, ale niekto to bude vedieť alebo bude mať celú knihu.“
„Kto? Kde ho máme hľadať?“
„Neviem,“ Dean pokrčil plecami, „môžeme začať na adresách, ktoré poslal Bobby.“
„Môžeme,“ vysoký lovec sa poskladal, aby vytiahol odhodenú knihu na denné svetlo. „Človeče, odkiaľ máš tieto knihy?“ spýtal sa podozrievavo, v rukách mal ďalšie dva staré zväzky.
„Požičal som si ich od Philipa,“ Jeho nevinný úsmev Sama nepresvedčil.
„Philip o tom vie?“
„Možno bol v tej chvíli zaneprázdnený inde.“
„Dean!“
„Nevyšiľuj. Ronald mu tie knihy zanesie,“ odvetil nesústredene, hľadajúc pri posteli topánky.
„Neviem ako mu vysvetlíš, že si ich ukradol.“
„Požičal,“ opravil ho dôrazne. „Ronald má pre takéto veci pochopenie. Čo myslíš, odkiaľ bola tá sanitka.“
„On ukradol sanitku?!“
„Nie presne ukradol, jeho kamoš si ju požičal. Po použití ju vrátil na miesto, do dielne, kde ju opravovali. Použiteľné sanitky nerastú na stromoch, Sammy.“
„Dean, ty ...“
„Čo? Prespal som niečo dôležité?“ Zelené oči mohli patriť stelesnenej bezúhonnosti.
„Okrem obrovskej búrky na Utahom a rozsiahleho požiaru v centrálnej Afrike? Nie, nemyslím.“
„Čo môže horieť na Sahare?“ zamyslel sa nahlas Dean, ignorujúc sarkazmus v odpovedi.
„Dean, Sahara nie je ...“ začal Sam vysvetľovať, prekvapený ako sa vždy, vždy, jeho bratovi podarí odpútať od témy, ktorá je pre neho nepríjemná.
„Sam, prosím, žiadna prednáška zo zemepisu. Dobre? Viac ako centrálna Afrika ma zaujíma najbližšie okolie.“
„Aha, pred obedom prišiel Paul a po olovrante došiel plukovník so synom a synovcom. Ronald ich hneď zaviedol k pátrovi, vraj už je v poriadku, vidí a rozpráva. Mimochodom, tie ich rodinné vzťahy. Zaujímalo by ma, či ...“
„Ja som prespal obed aj olovrant? A to mi hovoríš až teraz?“
„Pokoj! Pani Gilesová ti odložila obed aj zákusok,“ snažil sa Sam napraviť svoju chybu.
„Tak tú vzácnu ženu nemôžem nechať čakať,“ Dean si náhlivo zaviazal šnúrku na topánke a vyparil sa.
„Skvelé,“ vysoká postava sa bezmocne poskladala na posteľ. „Jednoducho, skvelé.“
Zaklopanie ho vyrušilo z čítania zaujímavej pasáže v knihe, ktorú vytiahol bratovi pod ruky. V prvej chvíli nevedel ako zareagovať. Bolo by v tomto dome spoločensky únosné obyčajné voľno alebo prosím? Radšej vstal a išiel otvoriť dvere.
„Pán doktor prosí do malého salóna,“ pani Gilesová si skutočne potrpela na dekórum z predminulého storočia.
„Niečo sa stalo?“ Sam si okamžite v duchu vynadal, nevhodnejšiu otázku by našiel len ťažko.
„Nie, pokiaľ viem, všetko je v poriadku,“ uistila ho dôstojne. „Ctihodný otec Zaboda vyjadril želanie poďakovať sa všetkým, ktorí sa podieľali na jeho záchrane. Pán doktor preto prosí do salónika.“
„Ďakujem,“ zamumlal, pretože ho nič duchaplnejšie nenapadlo. Pre pani Gilesovú to bola správna odpoveď, pri odchode ho obdarila pochvalným úsmevom.
Malý salón našiel ľahko, bola to jediná miestnosť odkiaľ sa ozývali hlasy. Pri hracom stolíku plukovník s doktorom porovnávali výhody a nevýhody tehlových domov oproti dreveným. Na pohovke Paul so Stevenom oduševnene ohovárali tohtoročné ligové výkony hráčov Jets. Pod oknom jeho brat s Irvinom s hlavami pri sebe preberali niečo dôležité.
„Ahoj Sammy,“ Dean prerušil rozhovor, „ak chceš pivo, obslúž sa.“ Sledoval jeho posunok, na servírovacom stolíku boli pripravené nápoje, od džúsu po whisky. Prelial jedno pivo do vysokého pohára a ochutnal, nebolo zlé. S pohárom v ruke sa presunul k bratovi, starostlivo maskujúc, ako veľmi ho zaujíma téma ich polohlasného rozhovoru. Možno má ďalšiu stopu? Nediskrétne natiahol uši.
„ ... moderné plastové káry sú možno rýchlejšie ale klasika ...“
Znechutene sa oprel o okno, Deanove nadšenie pre štvorkolesovú históriu bolo to posledné, čo teraz potreboval počuť.
„ ... má výhodu aj v tom, že na motore sa vlastne nemá čo pokaziť, sú jednoduché. Zatiaľ čo na tvojom Lexuse nerozoznáš ani rozdeľovač ...“
„Asi nie,“ poslucháč zdvorilo predstieral, že sa príšerne nenudí.
„Takže, ja si môžem urobiť kompletnú údržbu a ty môžeš akurát tak doplniť vodu do ostrekovača ...“
Sam vypol príjem zvuku z najbližšieho okolia, pohľadom preletel miestnosť. Skutočne je tu jediný, ktorý si robí starosti s koncom sveta? Zrazu sa cítil veľmi osamelý, kútikom oka zaškúlil na bratov profil, práve posunkom ilustroval nejakú podrobnosť ku svojej prednáške. Ani nechcel vedieť akú. Chcel, priznal si vzápätí. Chcel a veľmi. Chcel sedieť vedľa neho na stoličke a počúvať baladu pre štyri valce a lacný benzín, ale ... V duchu videl jeho zdvihnuté obočie - teba to zaujíma, braček? Odkedy? Radšej sa venoval pivu.
Opatrné kroky na chodbe privítal ako vyslobodenie. Pátra Leška, oblečeného ešte stále v nočnej košeli a župane, ale už bez obväzov, podopieral Ronald. Vo dverách na okamih ohľaduplne zastal, aby páter mohol pozdraviť prítomných. Hovor utíchol, všetci sa otočili k nim, aby sa zoznámili.
„Dobrý deň,“ pozdravil so zreteľným prízvukom. Na okamih sa voľnou rukou oprel o stenu a zavrel oči, jeho sprievodca sa znepokojene zamrvil. Páter zmobilizoval svoje sily, ukľudňujúco ho potľapkal po ruke a pridal slabý, rozochvený úsmev. Prenikavé svetlomodré oči preleteli miestnosť, tvár mu žiarila, vyzeral ako dieťa pred vianočným stromčekom, zrazu zbledol a pritisol si ruku na srdce, viditeľne búšiace pod odevom.
„ ... trzeba stapać po droge niebieskie.“ odrazu zreteľne predniesol do ohromeného ticha a dramatický efekt svojho vyhlásenia podtrhol tým, že omdlel.
*****
Vychutnával tichý podvečer, posteľ bola pohodlná, dýchalo sa mu dobre, bolesť v bruchu, jeho stála spoločníčka v posledných mesiacoch, zmizla. Pálenie v ústach bolo v porovnaní so včerajškom malou nepríjemnosťou a hlodavý pocit pod rebrami skôr vítal. Hlad znamenal že sa uzdravuje. Taká maličkosť mu nemohla pokaziť náladu. Znovu videl! Oči mal síce stále obviazané, ale jeho vnútorný zrak sa mu vrátil. Plný vďačnosti sa usmial.
„Som Billy. Chvíľu sa budem o vás starať. Potrebujete niečo?“ ozval sa mladý, skoro chlapčenský hlas pri posteli, ochotný poslúžiť. „Trochu ľadu?“
Trochu ľadu? Prečo nie? Prikývol. Mladík mu cez podušku jemne nadvihol hlavu a priložil k perám lyžičku s ľadovou triešťou. Ochotne otvoril ústa, ľad chutil po bylinkách.
„Irv, totiž Irvin, povedal, že zmrazený bylinkový čaj bude lepší ako čistá voda. Vraj vám to trochu zmierni bolesť.“
Znovu prikývol.
„Odpočiňte si,“ prikázal vľúdne mladý ošetrovateľ. „Keby ste niečo potreboval, budem tu.“
Prikývol, nenapadlo ho nič iné, čím by vyjadril súhlas a zložil si ruky na hrudi. Musel aspoň modlitbou poďakovať za záchranu a návrat jeho daru.
V myšlienkach sa vrátil ďaleko do minulosti, do času, keď zistil, že nie každý vidí to čo on. Priateľ, ktorému sa zveril, sa ho spýtal, či vidí čo zjedol na raňajky. Pre dieťa bolo ťažké pochopiť rozdiel medzi vnútornosťami a vnútrom. Neskôr zistil, že nielen pre dieťa z malej poľskej dediny. Vysvetlenie, že je schopný vnímať duševný svet iného človeka, pocity, emócie, nálady, vidieť ich, cítiť ich, dokonca ich ovplyvniť, mnohí, ktorým sa zveril, neboli schopní akceptovať. Keby nebolo dobrotivej Matky cirkvi, možno by svoj dar vnímal ako prekliatie. Našťastie, vďaka niekoľkým vzácnym ľudom našiel svoju cestu a svoje nadanie mohol využiť pre dobrú vec. Vidíš ľudom priamo do duše, hovorieval jeho najbližší priateľ, páter Johan. Skoro, nebolo toho veľa, čo pred ním zostalo skryté. Posudzoval pravdovravnosť svedkov zázrakov, bezpečne rozoznával úbohé obete posadnutia, jeho vnútorný zrak nikto neoklamal. Bolo to ťažké bremeno, ale snažil sa ho niesť statočne a so cťou. Jeho strata v špinavej pivnici ho bolela viac ako všetky zlomené kosti dohromady. Teraz ho mal nazad, nemohol ho nepoužiť.
Z mladíka sediaceho vedľa na stoličke vyžarovala zodpovednosť, dobrosrdečnosť a inteligencia, zároveň sa trošku nudil, a keď ho prišla skontrolovať matka, rozžiaril sa úprimnou láskou. Blízkosť takého človeka si vychutnával viac ako vyhrievanie sa na jarnom slniečku.
Siestu prerušil suchý, praskavý zvuk zlomeného kúzla. To mohlo znamenať len jedno. Problémy. Nenechali ich dlho čakať, do izby vrazili dvaja muži. Vnútorným zrakom videl dva beztvaré chuchvalce temnoty, týrané a zároveň prahnúce po bolesti iných, démoni. Zdrevenel pri myšlienke, že prišli pre neho.
„Kto ste a čo tu chcete?“ Billy sa namiesto úteku pokúsil ochrániť zvereného pacienta. Zbytočne.
„Ukáž mu, kto sme,“ rozkázal neznámy hlas.
Chlapcov výkrik vnímal zároveň s vlnou obrovskej bolesti spôsobenej votrelcami, miešala sa s uspokojením tiahnúcim od démonov ako zápach z kafilérie. Vedel, že keď si vychutnajú Billyho smrteľný zápas, je na rade on, nebol tu nikto, kto by ich mohol zastaviť. Oni to vedeli tiež a to ich stálo existenciu. Ďalšieho prichádzajúceho nepovažovali za hrozbu, nevideli ako obavy o blízkeho, strach, neistotu a únavu v zlomku sekundy prekryl belasý plameň mágie. Počul krik a praskot lámaného nábytku, potom ... čierne chuchvalce jednoducho prestali existovať. Bezprostredné nebezpečenstvo zmizlo, ale bolo pre neho nemožné vnímať čokoľvek iné, okrem Billyho bolesti. Emocionálny útok bol devastujúci, nemohol sa spamätať ešte dlho potom čo skončil. Nejasne vnímal ďalších ľudí v miestnosti, niečo robili a hovorili, ale celkový zmysel ich činnosti mu unikal. Postupne sa vracal do reality, slovo cesta definitívne rozohnalo hmlu, do ktorej sa jeho v mozog v sebaobrane zahalil.
„Cestou nebudeme zastavovať, ak potrebuješ natankovať, urob to teraz. V garáži je sud s benzínom,“ upozorňoval hlas miznúci v susednej miestnosti.
„Dobrý nápad,“ odpovedal niekto vedľa jeho postele.
„Znesiem naše veci do auta,“ pridal sa ďalší hlas.
„Dúfam, že nemáte nič proti sťahovaniu, páter. Možno dostanete izbu s lepším výhľadom.“
Aký človeka je schopný v tejto situácii použiť iróniu? Zvedavosť bola silnejšia ako vyčerpanie. Sústredil sa a ... kvôli takýmto okamihom považoval svoje nadanie za dar. Nemohol dopustiť, aby sa tento vzácny exemplár len mihol jeho životom! Až sa spotil od zúfalstva, má zranené ústa, nemôže hovoriť. Ako ho má presvedčiť, aby zostal, aspoň chvíľu? Napadol ho len jeden spôsob, chytil ho za ruku, rozhodnutý nenechať sa striasť.
Cesta bola únavná, jeho staré kosti cítili každý otras, napriek tomu po celý plával v oceáne blaženosti. Tešil sa na moment, kedy na vlastné oči uvidí jeho tvár a hlavne, mal toľko otázok. Prvýkrát po dlhých rokoch bol netrpezlivý, upriamil sa len na tú myšlienku. Všetko ostatné sa dialo mimo neho, koniec cesty, presun z auta do domu, lieky. Napokon privítal spánok, pomohol mu skrátiť čakanie.
Vyslobodenie prišlo neskoro popoludní, známy hlas a známa vôňa, mravenčenie v ústach, slabý závrat. Dotyk mágie, ktorý prinášal uzdravenie. Inokedy by s radosťou preskúmal praktikujúceho čarodeja, ale teraz mal niečo lepšie. Zvláštnosť, existenciu ktorej potvrdzovalo len niekoľko zväzkov vo verejnosti neprístupnej časti vatikánskej knižnice. Musel ho vidieť a rozprávať sa s ním, hneď, ale nevedel jeho meno. Skoro nezdvorilo nástojil na tom, že chce vidieť všetkých, ktorí sa podieľali na jeho záchrane, pod zámienkou, že sa im chce poďakovať. Vyhoveli mu. Ronald, jeden z tých, ktorým vďačil za záchranu, mu pomohol. Odprevadil ho k nim, cestou si robil starosti z jeho triašky. Zbytočne, to nebola slabosť, chvel sa od nedočkavosti.
„Dobrý deň,“ pozdravil zhromaždených. Oprel sa o stenu, aby nestratil rovnováhu a zavrel oči. Svetlá a farby, ktoré videl boli ohromujúce. Pozitívna energia vychádzajúca z týchto dobrých ľudí bola balzamom na jeho ubolenú dušu.
Videl inteligenciu, odvahu, súdržnosť, lásku a vieru v prosté ľudské hodnoty.
Videl boj o vlastnú podstatu, neustály zápas vzácnych vlastností s chladným zlom v najhlbšom jadre bytosti, volajúcej o pomoc, naťahujúc sa k opore sa zároveň od nej odvracala, milujúc a ubližujúc súčasne.
Videl kryštálovo čisté farby prežiarené nebeským znamením.
Hľadal jedného a to čo našiel, ho naplnilo bázňou a pokorou. Otvoril oči, jeho radosť bola úplná, nebo dalo svojim favoritom podobu tvárí, ktoré vídal na freskách v starých kostoloch. V najdôležitejší deň jeho života ho skoro zradilo jeho staré srdce, bojoval, ale mdloby boli silnejšie.
*****
Ronald stačil zachytiť ctihodného otca skôr ako sa zrútil na dlážku. Irvin bol pri nich ešte pred tým ako ho opatrne položil na koberec.
„Dýcha, tep má slabší ale pravidelný,“ hlásil zdeseným divákom.
„Vyčerpanie,“ usúdil doktor Holmes na základe svojich dlhoročných skúseností.
„Varoval som ho, aby neprepínal,“ súhlasil Irvin.
„Čo budeme robiť?“ spýtal sa opatrene veľmi nervózny Ronald.
„Nič, potrebuje odpočinok, zajtra bude v poriadku. Pravda, ak sa nevyskytnú nejaké komplikácie,“ rozhodol domáci pán. Ronald kývol na Paula, bývalý zápasník vzal chudú postavičku do náručia a bez námahy ho odniesol do postele, Irvin odišiel s nimi.
„Mali by ste zostať, aspoň do rána,“ otočil sa k plukovníkovi domáci pán. „Pre istotu. Moja pani vás tiež rada uvidí. Teraz sa necíti dobre, ale myslím, že večerať bude s nami.“
„Ďakujeme za pozvanie, Theodor, radi zostaneme,“ prijal plukovník.
„Chlapci, ak sa nikam neponáhľate, budeme radi ak zostanete aspoň do zajtra. V poslednom čase mávame málokedy hostí.“
Winchestrovci si vymenili pohľady. „Ďakujeme, doktor Holmes,“ prijal starší.
Domáci pán s úsmevom prikývol. Po chvíľke zamyslene zdvihol hlavu. „Kto vie, čo nám chcel povedať. Znelo to dosť naliehavo. Rozumel mu niekto?“
„Ani slovo,“ usmial sa ospravedlňujúco plukovník. „Netrúfam si ani odhadnúť, akou rečou hovoril.“
„Chlapci?“ doktor sa obrátil na mladšiu generáciu.
„Netuším,“ sklamal ho Dean, Sam rozpačito mykol ramenami.
„Myslím, že hovoril poľsky,“ odvážil sa ozvať Steven. Pátrov dramatický výstup ním asi vážne otriasol, stále bol bledý a neisto pokukoval po ostatných.
„Poľsky?“ zopakoval doktor. „Prečo práve poľsky?“
„Stuart mi povedal, že pôvodom je Poliak. Je to jeho materinská reč.“
„Áno, môžeš mať pravdu,“ uznal plukovník. „Možno nám zajtra vysvetlí, čo nám chcel povedať.“
„Výborný nápad, zajtra sa ho spýtame,“ potešil sa domáci pán. „Frederick, nemáš pred večerou chuť na partiu dámy?“
„Môže byť,“ bývalý vojak odovzdane súhlasil s ponukou. Starý pán potešene vytiahol starú krabicu s hrou a rozložil šachovnicu. „Biele alebo čierne?“
Mládež v tichej zhode ušla.
Sam automaticky nasledoval brata do jeho izby, posadil sa na posteľ, bezmyšlienkovite vzal do ruky rozčítanú knihu a otvoril ju na založenom mieste. Dean roztržito preložil ostatné knihy z jedného konca stola na druhý a potom naspäť, prehádzal ozdobné vankúše na posteli a keď sa pustil do reorganizácie tričiek vo vaku, junior nevydržal.
„Hľadáš niečo?“
„Čo?“ brat sa na neho prekvapene pozrel, akoby až teraz zaregistroval, že v miestnosti nie je sám.
„Pýtam sa, či niečo hľadáš?“ zopakoval znepokojený Sam.
„Vlastne, ani nie,“ Dean siahol do vrecka nohavíc a vytiahol kľúče od auta.
„Si v poriadku?“ Otázka bola poriadne podozrievavá.
„Iste.“ Odpoveď bola veľmi nedotklivá.
„Pochybujem! Pobiehaš tu ako odtrhnutý vagón. Si mimo už hodnú chvíľu! Vôbec si si nevšimol, že som tu.“
„Nelichoť si, braček. Ty si neprehliadnuteľný,“ odvrkol menší Winchester.
„Dean, nechceš mi niečo povedať?“ aby zdôraznil vážnosť svojej otázky, zavrel knihu.
„Na čo narážaš?“
„Ja neviem, len vidím, že nie si vo svojej koži. Si nervózny ako sfetovaná veverička.“
„Sammy, nerob drámu z ničoho. Som v poriadku a nič sa nedeje. Sfetovaná veverička! Kreslené rozprávky nemajú na teba dobrý vplyv,“ rozladený Dean prevrátil oči. „Pripomeň mi to, keď nabudúce budeš škemrať, že chceš pozerať so mnou.“
„Nežobrem aby som mohol ...,“ zarazil sa. Zase sa mu to podarilo! „Toto mi nerob!“
„Čo zase?!“
„Tvoje odbiehanie od témy. Nechcem sa rozprávať o kreslených rozprávkach ani o sfetovaných veveričkách. Chcem vedieť, čo sa s tebou deje!“
„Nič! Nedeje sa vôbec nič,“ odpovedal nasilu pokojne a otvoril dvere.
„Kam ideš?“ znervóznel Sam.
„Skontrolovať auto.“
„Nevezmeš si nôž?“ ponúkol mu neisto.
„Načo? Myslíš, že na mňa vyletí z výfuku bubák?“ usadil ho s prehľadom starší brat. „Pozeráš priveľa hororov, braček.“
Deprimovaný Sam na okamih zavrel oči, keď opäť získal duševnú rovnováhu, bol v izbe sám. Rezignovane otvoril knihu, nech má Dean akýkoľvek problém, musí sa s ním vysporiadať svojím spôsobom.
Dean sa oprel o Impalu, hľadel pred seba, bez toho aby vnímal, čo v skutočnosti vidí. Popoludňajšie udalosti ním otriasli viac, ako si bol ochotný priznať.
„Nádherný výhľad, však?“ Nevtieravý mužský hlas ho vytrhol z myšlienok. „Bývam tu už tridsať rokov a stále ma nadchýna.“
„Mhm,“ súhlasil bez záujmu.
„Som John Giles,“ predstavil sa šťúply mužík. „Pracujem pre doktora Holmesa.“
„Dean Winchester,“ potriasol ponúknutú ruku. „Viem, rozprával som sa s pani Gilesovou.“
„Spomenula vás,“ prekvapil ho úprimnou odpoveďou.
„Skutočne?“
„Vy ste ten mladý muž, čo má rád čiernu kávu.“
„To má pravdu,“ rozpačito sa usmial. „Vy tiež, nádherný výhľad. Vidím skoro celé údolie.“
„Ten pohľad ma nikdy neomrzí,“ priznal mužíček ostýchavo.
„Nemáte odtiaľto ďaleko do mesta?“ Niežeby ho to zaujímalo, ale pán Giles sa nechystal odísť.
„Nie,“ zadalo sa, že otázka miestneho potešila. „Mám šikovnú skratku. Vyjdem zadanou bránkou, chodníkom cez les, pri altánku doprava, potom lipovou alejou a som na hlavnej ulici. Cesta mi netrvá ani desať minút. Dodávkou to nestihnem pod dvadsať.“
„Šikovné.“
„Ak by ste mali chuť na pivo,“ dodal sprisahanecky, „choďte k Zelenej ruži. Nie sú veľmi nóbl, ale pivo majú dobré.“ Zdvihol košík so zeleninou. „Už musím ísť.“
„Ja tiež,“ rozlúčil sa Dean. „Vďaka za tip.“
Vrátil sa do izby, Sam sa z postele presťahoval za stôl. „Čo auto?“ zdvihol hlavu od knihy.
„V poriadku, len musím čo najskôr natankovať. “
„Mhm, táto kniha je fakt zaujímavá.“
„Hej.“
„Dean,“ mladší Winchester rozhodne zatvoril knihu, „nechcem sa hádať, ale ... očividne sa nad niečím zhrýzaš. Nemôžem ti pomôcť, ak neviem čo ťa trápi.“
„Vlastne máš pravdu,“ pripustil prekvapivo. „A áno, môžeš mi pomôcť.“
„Ako?“
„Tým, že prestaneš trepať o zabíjaní času. Nie, nechaj ma dohovoriť,“ ohradil sa, keď urazený Sam chcel protestovať. „Sú to kecy, máme viac dôvodov zostať ako odísť.“
„Aké dôvody?“ precedil pomedzi zuby.
„Nedokončili sme prípad, napríklad.“
„Ronald povedal, že údolie je bezpečné.“
„To isté povedal Philip o dome a ako to dopadlo?“
Na túto odpoveď vysoký lovec nenašiel vhodný protiargument.
„Kým tu musíme sedieť, môžeme prezrieť knihy čo som požičal od Philipa. Ticho,“ zdvihol ruku, aby umlčal ďalší bratov protest. „Požičal alebo ukradol, to je v tejto chvíli jedno. Vrátim mu ich. Podstatné je, aby sme ich prezreli.“
„Dean, strácame tu čas, ktorý by sme mohli využiť na hľadanie spôsobu ako zastaviť Lucifera.“
„Neviem ako ty, ale ja hľadám. Doteraz som len dúfal, že je nejaký spôsob, teraz mám dôkaz. Síce dosť slabý, ale mám dôkaz, že nejaký spôsob existuje.“
„To je dosť málo,“ schladil Sam bratovo nadšenie.
„Niekde začať musíme. Napríklad kompletným výtlačkom tej knihy. Namiesto psychologických tlachov si už mohol sedieť za počítačom a prehľadávať net.“
„Takže nakoniec je to moja chyba?“
„Nie, Sammy, tak som to nemyslel. Ja ... Bezcieľne pobehovanie z miesta na miesto nám nepomôže.“
„Dočítaj to,“ brat posunul k nemu po doske stola knihu a postavil sa.
„Kam ideš?“
„Zobrať počítač.“
Dean ohľaduplne prenechal miesto pri stole výskumníkovi s počítačom, sám sa uspokojil so stoličkou pri otvorenom okne, oficiálne kvôli čerstvému vzduchu, nie preto, že si mohol vyložiť nohy na rám. Šum ventilátora v notebooku nemohol súperiť so zvukmi doliehajúci zvonku, vzdialená doprava, šuchotanie listov vo vetre, podvečerné cvrlikanie hmyzu, tichý rozhovor pred domom.
„Niekam sa chystáš?“ Plukovníkov bas sa nedal pomýliť.
„Idem na pohárik.“ Tento prízvuk mohol patriť len jednej osobe.
„Pešo?“
„Nemám v úmysle byť v stave viesť auto, keď sa budem vracať.“
„Koľko bude tých pohárikov?“
„Fred, už som veľký chlapec.“
Vchodové dvere sa zavreli nápadne hlasno. Sam, zahľadený na obrazovku počítača, sa strhol.
„Čo to bolo?“
Dean sa vyklonil z okna, smerom k zadnej bránke sa vzďaľovala povedomá štíhla postava.
„Plukovník buchol dvermi,“ informoval ochotne.
„Aha,“ stratil záujem junior. „Našiel si niečo užitočné?“
„Nie,“ starší odložil knihu a obliekol si bundu. „Ty?“
„Tiež nič. Kam ideš?“
„Prevetrať si hlavu.“
„Hm, nechoď ďaleko.“ Dobre mienená Samova rada už nedoľahla k adresátovi.
Záhradníkov chodník bola v skutočnosti slabo udržiavaná romantická cestička, vinúca sa pomedzi stromy zanedbaného parku. Pri altánku odbočil, krátka aleja ho priviedla do centra mestečka. Skúseným okom si potvrdil dojem z nočnej cesty, nudný zapadákov, len štyri bary na hlavnej ulici. Minimálny výber. Po krátkom váhaní sa rozhodol pre Zelenú ružu. Pán Giles mal pravdu, podnik pamätal aj lepšie časy, asi tak pred Druhou svetovou. Miestnym štamgastom vyhovovala domácka atmosféra a cudzích tu pravdepodobne veľa nevídali. Cítil, ako ho nenápadne sledujú cestou k pultu. Keď si objednal pivo, záujem o prišelca opadol.
„Jedno pivo,“ postavil pred neho barman pohár s čapičkou peny.
„Ďakujem,“ hneď si odpil. „Dobré,“ pochválil s úsmevom. Barman prikývol s profesionálnym úsmevom, nedostatočne zakrývajúcim nezáujem o mienku cudzinca. Dean si prestal namáhať lícne svaly, na druhom konci pultu uvidel známu tvár. Vzal svoj pohár a presťahoval sa.
„Pán Giles prisahá na tunajšie pivo. Skutočne, dá sa piť.“
„Zato whisky nestojí za nič,“ Irvin nevyzeral prekvapený nečakanou spoločnosťou.
„Musíš si vedieť vybrať,“ majiteľ piva bol sám so sebou veľmi spokojný.
„Uži si to,“ nechal nedopitý pohárik stáť na pulte, hodil k nemu bankovku a odišiel.
Odraz na vyleštenej kovovej kase Deanovi poradil, že so zatvorenými ústami bude vyzerať menej ohromene. Polohlasne zahrešil, skĺzol zo stoličky a zašmátral po peniazoch, ďalšia bankovka pristála na pulte. Zaváhal, potom dopil zvyšok v pohári na dúšok, dobrým pivom sa predsa nemrhá.
Na ulici sa rozhliadol na obe strany.
„Kam by som zaliezol, keby som mal chuť poriadne sa ožrať, v meste, ktoré nepoznám?“ opýtal sa sám seba. Pustil sa dolu ulicou. „Príliš hlučné,“ zavrhol bar, z ktorého sa ozýval športový prenos z televízora a hlasné povzbudzovanie fanúšikov. „Príliš tiché,“ ohodnotil útočisko postarších dám, hrajúcich bingo. „Toto vyzerá zaujímavo,“ zabodoval u znalca Jimov brloh, nenápadný podnik takmer pod úrovňou chodníka. Zbehol po schodoch ku vchodu, meno sadlo ako uliate, tento bar sa na nič nehral. Jednoducho tu nalievali alkohol osamelým pijanom, ktorí si nezakladajú na prehnanej hygiene predaja.
„Teda teba by som v takomto pajzli nehľadal,“ prisadol k najčistejšiemu. „Čo to máš? Whisky?“
„Čo tu chceš?“
„Hľadám ťa,“ posunkom ukázal barmanovi, že si dá to isté.
„Antagonizmus obsiahnutý v tvojom vyjadrovaní a tvojom konaní ...“
„Ak okamžite neprestaneš trepať tie tvoje obvyklé premúdrené kecy, tak ti vrazím,“ zastavil ho s milým úsmevom.
„Hm, teda sa vrátim k podstate veci,“ pristúpil na pravidlá hry Irvin. „Čo chceš?“
Jednoduchá priama otázka ho zastihla nepripraveného. Presne vedel čo chce, precízna formulácia žiadosti, to už bola iná káva.
„Vysvetlenie,“ úprimnosť bola niekedy najlepšia cesta.
Barman s ostrým klepnutím položil pred Deana objednaný alkohol. „Bitku tu nestrpím,“ premeral si oboch nepriateľským pohľadom, kým im ukázal chrbát.
„Milé,“ ocenil prístup obsluhy k platiacim hosťom obslúžený. „Takže spusti,“ otočil sa s povzbudzujúcim úsmevom k vedľa sediacemu.
„Takže čo? Narušuješ moje súkromie, vyhrážaš sa mi fyzickým násilím a požaduješ vysvetlenie. Čoho? Prečo? Akým právom?“
„Ja som ne...“
„Nie som si vedomý žiadnej skutočnosti, ktorá by ťa oprávňovala žiadať odo mňa čokoľvek,“ nenechal sa prerušiť Irvin.
„Vždy som chcel vedieť ako poslať niekoho do čerta spisovne,“ zašomral si Dean polohlasne. „Dobre. Máš pravdu. Upokojme sa,“ pokračoval hlasnejšie.
Vedľa sediaci si odpil, aby zakryl úškrn, lovec si našťastie nič nevšimol.
„Dnes popoludní sa niečo stalo, niečo čo sa ma osobne dotklo. Pretože to nebolo prvý krát, myslím, že mám právo,“ zarazil sa. „Môžem požiadať o vysvetlenie,“ opravil sa vzápätí.
„Dnes popoludní sa udialo viac vecí. Na ktorú konkrétne narážaš?“
„Na tvoje zahrávanie sa s mojimi ...“ lovcove rozpaky prevyšovali televíznu vežu v Seattli, mimovoľne stíšil hlas, „s mojimi ... sympatiami.“
„Prosím?“ Irvin sa ohromene odtiahol. „Inak si v poriadku?“ informoval sa neisto.
„Bez komédie, prosím,“ zaťal Dean päste. „Nehraj to na mňa, v salóniku, tesne predtým ako páter omdlel ... Bolo to presne to isté, ako vtedy u Bobbyho, keď si vyliečil Sama a neskôr, keď sme sa zhovárali na chodbe.“
„Ach,“ pochopil liečiteľ. „Plačeš na nesprávnom hrobe, to nebola moja práca, ani vtedy, ani teraz.“
„Steven tvrdil niečo iné.“
„Mhm, ty si dôveroval odbornému názoru sedemnásťročného chlapca, s ktorým mávali hormóny a zároveň nové schopnosti, ktoré, mimochodom, dodnes poriadne neovláda? Znovu a znovu ma prekvapuje, že ešte stále žiješ.“
„No, ja ...“ profesionálny lovec si zahryzol do pery, tak tento uhoľ pohľadu bol pre neho nelichotivý.
„Čo ti povedal náš samozvaný odborník?“
„Že je to tvoja práca a nejaké kecy o aure, magnetoch a vlnových dĺžkach.“
„Spomenul Stuarta a svoju prvú skúsenosť?“
„Mhm.“
„To som si mohol myslieť. Popletená zmes útržkov informácii, keď mi to neskôr porozprával, skvele som sa zabavil.“
„Aká je tvoja verzia?“ Otázka znela poriadne kyslo.
„Neber to tak, že sa ťa pokúsil oklamať,“ zareagoval zmierlivo Irvin. „Vyplašený chlapec si z informácii, ku ktorým sa dostal, namiešal koktail, ktorý mu pomohol zmieriť sa s nečakanou situáciou.“
„Prečo mám dojem, že uhýbaš pred odpoveďou?“ vysoký lovec a naklonil dopredu, aby zdôraznil naliehavosť svojej otázky.
„Tvoje dojmy sú tvoj problém a do tvojich problémov ma neťahaj. Nemám s ich riešením dobré skúsenosti.“
„Neodbiehaj od témy!“ mimovoľne zvýšil hlas. „Ty teda tvrdíš, že ...“
„Tichšie, prosím,“ upozornil ho barman.
„Áno, prepáčte,“ ľadový zelený pohľad tým smerom, prinútil vtieravého zamestnanca zamerať svoju pozornosť na leštenie pohárov.
„Ty teda tvrdíš, že to, nech je to už čokoľvek, je Stevenova práca?“ Dean ubral pár desiatok decibelov.
„Mhm.“
„Ako to robí a prečo?“
„Je to súčasť jeho nadania.“
„A?“
„Aké a?“ nepochopil čarodej jednoduchú otázku.
„Nechceš to rozviesť?“
„Ako dobre sa vyznáš v teórii mágie?“ Jediný pohľad na zachmúrenú tvár vedľa sediaceho ako odpoveď stačil. „To som si mohol myslieť. V tom prípade ... Máš pol roka času, aby som ti vysvetlil aspoň základy?“
„Jednoduchá odpoveď k veci bude stačiť.“
„Aha ... Takže, Stevenovo nadanie sa ešte stále vyvíja, reálne to znamená, že ho úplne neovláda. To, čo sa stalo vtedy v Bobbyho dome a dnes tu, sa mu stáva keď je rozrušený.“
„Nebol s nami v kryte, keď si vyliečil Sama,“ namietol Dean.
„Stál za dverami, horel zvedavosťou a zároveň sa triasol strachom, že ho tam niekto nachytá, sám sa priznal.“
„A neskôr?“
„Priamy následok nezvyčajnej situácie a toho ako nás plukovník zrovnal, pre sedemnásťročného chlapca dostatočne veľká dávka stresu, rovnako ako, keď videl zraneného Stuarta. Plukovník zvyčajne na svoje deti nezvyšuje hlas.“
„Skoro mu závidím,“ zamumlal. „Dnes v salóniku ...“
„Asi sa vyľakal, keď páter začal kolabovať,“ Irvin dopil zvyšok liehoviny.
„Hm, ale aj tak ma zaujíma, prečo ja,“ neprestal vŕtať postihnutý. „Má to nejaký špeciálny dôvod?“
Odpoveď nedostal.
„Teda má,“ dovtípil sa. „Počúvam.“
„Tá časť o spoločnej vlnovej dĺžke nie je tak celkom ... nezmysel,“ priznal nakoniec čarodej neochotne, pod tlakom inkvizítorského pohľadu.
„Nechceš mi to vysvetliť bližšie?“ spýtal sa Dean po chvíli mlčania.
„Nie,“ kategoricky odmietol špecialista.
„Prečo?“
„Pretože toto rozhodne nie je miesto vhodné pre tento typ rozhovoru,“ odpovedal vážne.
„V poriadku, môžeme sa pozhovárať inde.“
„Na dnešný večer mám iný program,“ upozornil s úškrnom Irvin.
„Jedno nevylučuje druhé,“ Dean sa postavil, vyrovnal účet a dopil pohárik. „Ideme nakúpiť zásoby.“
„Žemľa so syrom a so slaninou, hranolky, šišky ... Skutočne potrebujeme toľko šišiek?“ Irvin neveriacky potriasol obsahom krabice.
„Bol to tvoj nápad,“ zriekol sa zodpovednosti Dean.
„Ja som chcel dve šišky s džemom, nie z každého druhu,“ pripomenul mu s úškrnom.
„Nesťažuj sa, večer ešte len začal,“ lovec si napravil sáčok s nákupom a opätoval úškrn.
„Teraz som sa naozaj zľakol,“ zahundral Irvin.
„Tak poď už!“ pohnal ho spoločník.
„Kam?“
„Cestou som videl miesto, kde sa môžeme nerušene porozprávať.“
„Nemyslíš ten polorozpadnutý drevený altánok v lesíku, že nie?“ bez veľkej nádeje sa informoval nosič šišiek.
„Vieš o lepšom mieste?“
„Viem o množstve lepších miest, kde by som chcel stráviť dnešný večer!“
„Tak to máš smolu,“ oznámil mu Dean bez súcitu a vykročil, po desiatich metroch sa otočil, Irvin sa nepohol z miesta, vrátil sa k nemu.
„No čo je?“
„Rozmýšľam, čo mi bráni v tom, aby som ťa na pár hodín nezmenil na živý kandeláber,“ nadhodil zachmúrene.
Dean prehltol. „Tvoje etické zábrany,“ pripomenul opatrne.
„Ja nejaké mám?“
„Držím tvoju značkovú whisky!“
„Máš šťastie, že je to posledná fľaša, ktorú mali. Bola by jej škoda,“ prijal argument čarodej. „Tak poďme.“
Zblízka nevyzeral drevený altánok vôbec romanticky, suchému lístiu na podlahe robil spoločnosť mach a staré papiere, strecha už dávno stratila svoju integritu, vietor sa veselo preháňal pomedzi diery. Stôl a dve lavičky sa tvárili použitiaschopne a to bolo hlavné.
„Tu dávno nikto neupratoval,“ Irvin znechutene kopol do prázdnej plechovice od piva, ktorá sa mu priplietla pod nohu.
„Aspoň nás nebude nikto otravovať,“ hájil Dean výhodu svojho výberu.
„Okrem myší a pár stoviek komárov.“
„Myši ti neublížia a komára som zatiaľ nevidel ani jedného. Určite tu nie sú,“ zaklamal, ignorujúc tiché bzučanie pri uchu.
„Hm,“ Irvin položil krabicu na stôl, Dean to pochopil ako signál na formálne zahájenie pikniku. Povykladal nákup, burger a hranolky na svoju stranu, zvyšok do stredu.
„Piť Johnyho Wolkera z plastových pohárov je nechutné, horšie, je to skoro ako rúhanie,“ milovník akostného alkoholu neochotne naplnil obe nádobky približne do jednej tretiny.
„Rufus by s tebou súhlasil,“ uškrnul sa lovec.
„Každý normálny človek by so mnou súhlasil,“ položil fľašu.
„Tým chceš povedať, že ?“
„Že mi z tvojich barbarských stravovacích návykov naskakujú zimomriavky.“
Byť na jeho mieste Sam, Dean by už dávno poukázal na fakt, že sa sťažuje viac ako žena s PMS, vzhľadom na nepríjemne reálnu predstavu živého kandelábra alebo niečoho podobného, vyčaril kyslý úsmev.
„Nie je to so mnou až také zlé,“ s veľkým sebazaprením posunul do stredu stola neotvorený balíček. „Nechceš hranolky?“
„Skúšaš ma skorumpovať prepálenými tukmi?“ Irvin si rozopol bundu a sadol si, pri pohybe sa na okamih zablýskala rukovať pištole v podpazušnom puzdre.
„Odkedy chodíš ozbrojený?“
„Odkedy na tom Fred nástojí, aj keď tu je to úplne zbytočné,“ pritiahol si hranolky bližšie.
„Drží ťa nakrátko.“
Premeral si ho dlhým pohľadom. „Je to dobrý pocit, keď sa niekto stará, však?“
Z Deanovej tváre zmizol posmešný úškrn, pred jeho vnútorným zrakom sa mihol Bobby v zamastenej šiltovke. „Hej, je,“ uznal s miernymi rozpakmi, radšej si rozbalil príšerne kalorické pseudojedlo, pri poslednej servítke sa zarazil. „Moment, ako si to myslel, že tu je to úplne zbytočné?“
„Ronald vám predsa povedal, že údolie je chránené,“ zdvihol Irvin obočie.
„Hej,“ pustil sa do burgera. „To isté povedal Philip o azylovom dome a ako to dopadlo.“
„V tomto prípade je to pravda, sem sa démoni nedostanú.“
„Ty tu si,“ podotkol lovec s plnými ústami.
„Ja mám zelenú kartu,“ skúmal hranolky z bezpečnej vzdialenosti.
„Prosím?“
„Čistota mojich úmyslov a bezúhonnosť môjho charakteru sú nespochybniteľné. Pre miestnych obyvateľov nepredstavujem žiadne nebezpečenstvo,“ v sivých očiach zažiarili iskričky smiechu.
„Usúdil kto?“
„Hm,“ nedôverčivo vzal upražený kúsok zemiaka do dvoch prstov, „vysvetlenie môže byť jednoduché alebo zložité, to závisí od toho ...“
„Od čoho?“
„Od toho, či si ochotný uveriť, že existujú dobré paranormálne bytosti,“ skepticky ochutnal voňajúce sústo, s výrazom príjemného prekvapenia si vzal ďalšiu.
„Slušné monštrum? Môže byť,“ pripustil lovec. „Aký druh?“
„Strážny duch.“
„Nikdy som o nich nepočul.“
„Prečo by si mal? Vy lovci sa predsa zaujímate len o škodnú. Strážni duchovia sú v podstate neškodní až nápomocní.“
„Hm ... Čo sú vlastne zač?“ lovcova profesionálna zvedavosť sa nezaprela.
„Boli stvorení na úsvite vekov, ako by povedal básnik. Kedysi dávno, keď moc bohov závisela od počtu a sily viery ich stúpencov, stvorili strážnych duchov, aby ochraňovali ich svätyne a poťažne veriacich.“
„A?“
„Chrám bol zničený, veriaci opustili svojho boha alebo možno naopak, zostala bez zamestnania odkázaná sama na seba. Keď nájde niečo alebo niekoho, koho chce strážiť, tak sa chvíľu zdrží.“
„Ona?“
„V tomto živote. Môže na seba vziať akúkoľvek podobu, zajtra možno bude vyzerať ako Christina Aguilera alebo ako Danny Trejo, poprípade ako ovčiarsky pes.“
„Čo stráži strážny duch v údolí uprostred ničoho?“
„Doktora Holmesa, láska je silný cit.“
„Tá milá stará pani?“
„Prispôsobila sa manželovi. Vraj osobne poznala Šalamúna.“
„Tak staro zase nevyzerá,“ Dean sa vrátil ku konzumácií kalórií. „Ako ste ju našli?“
„Nenašli. Doktor je Ronaldov príbuzný a Fred a Ronald spolu slúžili v armáde, všetci sa poznajú už dlho.“
„Mhm. Nakoľko je spoľahlivá? Myslím, čo sa týka ochrany.“
„Prečo sa pýtaš?“
„Nebola v salóniku, necítila sa vraj dobre. Minula svoje mojo? Alebo sa niečo dobýja do údolia?“
„Nie, pani Holmesová sa len nehodlá podeliť o svoje inkognito s katolíckym duchovným.“
„Hm, akú má účinnosť?“
„Rádoví démoni proti nej nemajú šancu. Myslím, že už zvládla aj vyššieho démona. S ničím silnejším sa asi nestretla.“
„Hm,“ lovec zamyslene prežúval. „Myslíš, že by nám mohla poradiť s naším problémom?“
„S apokalypsou? Neviem, na túto tému sme sa zatiaľ nerozprávali. Spýtaj sa jej, možno vám bude vedieť poradiť.“
„Ty nevieš, kde by sme mohli zohnať nejakého odborníka alebo aspoň pár kníh?“
„Svojho času som nejakú literatúru na túto tému videl,“ pripustil čarodej. „Neteš sa, pre vás je nedostupná.“
„Uvidíme,“ sebavedome sa usmial Dean. „Kde nájdem tie knihy?“
„To je jednoduché, prestúp do inej dimenzie, potom pár desiatok metrov rovno dolu a si tam. Teplé oblečenie si neber, panuje tam horúca klíma a pozor na otvorený oheň.“
„Teda ... ech,“ bolo pozoruhodné, koľko spravodlivého rozhorčenia sa podarilo lovcovi vtesnať do dvoch krátkych slov. „Tebe je úplne jedno, že po krajine sa preháňajú štyria apokalyptickí jazdci a pán pekla osobne? Vlastne už len dvaja jazdci,“ dodal s poriadnou dávkou spokojnosti s dobre vykonanou prácou.
„Mám neochvejnú dôveru vo vašu spôsobilosť vyriešiť tento problém,“ odtušil Irvin tónom zvyčajne používaným pri rozhovoroch o počasí.
Tak na túto odpoveď sa nenašla vhodná replika ani v bohatom archíve jedovatostí Deana Winchestra.
Z diery v podlahe vykukla myš, oklamaná tichom sa odhodlala na prieskum terénu. Irvin jej hodil poslednú hranolku. Dva páry očí sledovali nadšený zápas maličkého zvieratka s jeho zemiakovým pokladom a primalou škárou medzi dvoma doskami.
„Našej spôsobilosti,“ prerušil ticho lovec, „by dosť pomohli informácie.“
Irvin mykol plecom, akoby chcel povedať, čo on s tým má spoločné.
„V Ponte Verda Beach si povedal, že načúvanie po kútoch môže priniesť nečakané ovocie,“ nevzdával sa Dean.
„Môže,“ nehádal sa. „No ak si myslíš, že hlavné záporné postavy v tomto príbehu chodia po pekle a zalamujú rukami v štýle, len aby sa nikto nedozvedel, že naša jediná slabina je ten zelený gombík vľavo na hlavnom ovládacom pulte... Nechcem ti brať ilúzie, ale sme v reálnom svete, nie v komikse.“
„Niekedy mám pocit, že som v zlom filme,“ prešiel si unavene rukou po tvári. „Skutočne nemáš nič?“
Irvin zaváhal. „Nič čo by dávalo zmysel.“
„Ako to myslíš? Máš niečo čo nedáva zmysel?“
„Dá sa to tak formulovať.“
„Tak sem s tým!“
„Odpoveď, ktorú hľadáš,“ váhavo oznámil liečiteľ „nájdeš v znovu obnovenom raji.“
Rýchla výmena Deanových výrazov začala zvedavosťou a skončila pri znechutení. „To je čo za sprostosť?“
„Upozornil som ťa, že to nedáva zmysel.“
„Fakt, nedáva,“ pritiahol si plastový pohár a napil sa. „Odkiaľ to máš?“
„Náš páter je niečo viac ako sa na prvý pohľad zdá.“
„Ale?“
„Niekedy vidí budúcnosť ... pre určité osoby ... ako dnes.“
„Tak to mohol vidieť radšej niečo užitočné,“ Dean sa zahľadel na myš, ktorá vzdala pokusy o transport a konzumovala darovanú hranolku na mieste, rozhovor jej zrejme nevadil, ale pri každom prudšom pohybe sa strhla. „Zajtra sa ho spýtam, musí mi vysvetliť čo znamená znovu obnovený raj.“
„Pochybujem,“ skepticky odpovedal liečiteľ. „Páter si nepamätá ani to, že veštil a už v žiadnom prípade si nebude pamätať význam toho, čo povedal.“
„Žartuješ,“ lovec zaťal päsť. „Do čerta, zakaždým, keď mám nejakú stopu, tak vyšumí do prázdna.“
„Veštci, tí praví, si často nepamätajú svoje veštby a ani ich nevedia vyložiť, ako Pýthie. Ich nezrozumiteľné veštby museli zákazníkom vykladať Apolónovi kňazi, inak by veštiareň v Delphách skrachovala.“
„Hm,“ história bola Deanovi v tejto chvíli srdečne ľahostajná. „Ty by si nejako nemohol ...?“
„Vyzerám ako Apolónov kňaz?“
„Určitá podoba by tu bola,“ zamumlal lovec tak, aby ho bolo počuť aj na druhej strane stola. Objekt vtipu ho ocenil medzinárodne zrozumiteľným gestom, poklopal si ukazováčikom po čele.
„Trhni si,“ poradil mu vtipkár bez hnevu a z krabice si vybral šišku. „Počul ešte niekto pátrovu veštbu? Nič v zlom, ale možno si nerozumel dobre.“
„Ľutujem, keď začal veštiť, Ronald a Paul už boli preč a keby aj nie, pochybujem, že ovládajú poľštinu, “ aj Irvin vzal na milosť plastový pohár.
„Ty vieš po poľsky?“ zelené oči zdvojnásobili svoju veľkosť.
„Dohovorím sa,“ predstieral skromnosť jazykový talent.
„Tak pre tú srandu, čo nám chcel páter povedať, kým odpadol?“ spýtal sa s úškrnom Dean. Čakal nešikovnú výhovorku prípadne ďalší nezmyselný preklad, nie dlhé ticho vyplnené zvukmi likvidácie vypraženého kúsku zemiaku myšími hryzákmi. Irvin dopil, znovu obom nalial až potom sa ozval.
„To nechceš vedieť, ver mi.“
„Nie,“ súhlasil Dean zachmúrene, „nechcem.“ Na dúšok vypil servírované tekuté sedatívum. „Tak hovor, nech to už mám za sebou!“
„Voľne preložené – musia kráčať po nebeskej ceste.“
„Ďalšia hlúposť.“
„Nie celkom,“ obozretne vysvetľoval expert. „Je to časť dlhšieho latinského textu, ktorým ťa nebudem nudiť. Približne hovorí, že označení musia kráčať po ceste, ktorú im určili nebesia, pretože to je ich osudom.“
„Ja mám s tým spoločné čo?“ uľavilo sa Deanovi. S úškrnom sa natiahol po ďalšiu šišku, ruka mu zmeravela na pol ceste k ústam. „Nie! Žartuješ!“ Pozrel na druhú stranu stola. „Do čerta! Nežartuješ.“ Zaškúlil na úbohú šišku, akoby to bola jej chyba. „Označení?“
„Označení, vyvolení, odsúdení, preklad pôvodnej verzie je dosť nejasný.“
„Choď do čerta s lingvistikou! Čo to znamená?“ lovcov hlas vyplašil myš, zmizla pod podlahou. „A nezačni s tým, že je to ťažké vysvetliť!“
Irvin sa rozpačito poškrabal na krku.
„Dobre,“ rezignoval Dean, „začni.“
„No, vlastne, nie je to ťažké vysvetliť,“ začal. „ Počul si, predpokladám, že anjeli sú strojcami osudu.“
Poslucháč sa obmedzil na prikývnutie.
„Život označeného je praktická ukážka ich práce, ubieha po presne vymedzenej trase a ak sa odchýli, tak ...“
„Mu švacnú z každej strany!“ podelil sa s vlastnou skúsenosťou Dean.
„Chcel som povedať, že ho vrátia na správnu cestu, ale ako myslíš. Aby ich ľahšie našli medzi šiestimi miliardami, označili si ich nebeským znamením. Páter Zaboda rozozná alebo si aspoň myslí, že rozozná nositeľov nebeskej pečate. Gratulujem, si medzi nimi. Chvíle, keď ťa držal za ruku budú patriť k jeho najkrajším. Zveril sa mi, že sa mu splnilo najvrúcnejšie želanie jeho života, stretol vyvoleného.“
„Môže ma ...!“
„Nevážiš si tú poctu. Niekde vyčítal, že obyčajný anjel strážny je vlastne skupinový terapeut, oblietava viac ľudí naraz, zatiaľ čo označenému zametá cestu celá letka. Podľa pátra sú niečo viac ako obyčajní ľudia, majú bližšie tam,“ namieril ukazovák na deravú strechu altánku, „sú extrémne vzácni a okrem iného, silne vplývajú na osudy ľudí, ktorých stretnú.“
„Okrem iného?“
„Spomenul nejaké bonusy, spoľahlivá intuícia, rýchlejšie reakcie, lepšie trávenie,“ dodal potuteľne s pohľadom upretým na kalorickú bombu v Deanovej ruke. „Vylepšenia, ktoré môže poskytnúť nebeský manažment vzhľadom na požadované služby. Už sa nevedel dočkať, kedy bude môcť začať s výskumom vzoriek.“
„Čerta starého a nie výskum! V žiadnom prípade!“ Hodil šišku skomprimovanú do kocky späť do krabice. „Počkaj, povedal si vzoriek?“
„Veľa hovorím, to tie prepálené tuky v kombinácii s alkoholom,“ kyslo zamrmlal Irvin.
Dean pohotovo zaznamenal informáciu užitočnú pre budúcnosť a sústredil sa na prítomnosť. „Vylepšenia? Rovnaká vlnová dĺžka? Steven.“
„Vyzerá to tak,“ pripustil rezignovane prichytený informátor.
„Prečo? Čo z toho majú?“
„Plán B.“
„Plán B je predsa Adam ako oblek pre Michaela.“
„Prosím?“
„Michael bol u mňa na pytačkách a dostal košom. Tak ... oživili nášho mladšieho nevlastného brata ... Pokúsili sme sa ho ochrániť, ale ...“ Zamračene pozrel na svoju ruku, ušpinenú od ružovej polevy, mechanicky si ju utrel do bundy. „Dostali ho.“
„Nie tento plán B.“
„Je ešte nejaký iný?“
„Je niekoľko iných plánov B. Bez urážky,“ zdvihol ruky v obrannom geste, „pre teba je apokalypsa problém číslo jeden. Pre nich to nie je viac ako jedna z bitiek v nekonečnej vojne dobra so zlom, svetla proti tme, života proti smrti, hovor tomu ako chceš. Jedna bitka ešte neskončila, generáli na oboch stranách už plánujú ďalšiu. Dorastá nová generácia, ktorú môžu využiť ako potravu pre delá.“
„To nemyslíš vážne?“
„Rád by som,“ uistil ho ironicky. „Ale fakty sú fakty. Pre nás každá z týchto bitiek znamená zánik nášho sveta v tej forme ako ho poznáme, pre bielych a čiernych vojačikov je to súčasť hry o konečnú nadvládu. Táto hra nemá veľa pravidiel a aj tie, ktoré boli dané, sa obe strany snažia obísť. Nikdy ťa nenapadlo, prečo si Azazel vybral tvojho brata a nie teba?“
Tisíckrát, to bolo tak zrejmé, že sa nenamáhal s odpoveďou.
„Správna odpoveď je, že nemohol. Chlapci z podkrovia využili svoju výhodu. Na rozdiel od suterénu majú prístup aj k ešte nenarodeným dušiam, označili si ťa skôr, ako sa mohol k tebe dostať. Získali štyri roky navyše na prípravu.“
„Okrídlení bastardi! Do šľaka, nie sme predsa šachové figúrky!“
„Ako pre koho. Únos pátra bol pre suterén vynikajúci ťah do budúcnosti. Bolo by pre nich veľkou výhodou vedieť, kto sú esá podkrovia v hre o svet. Iste, je tu malá prekážka. Nositeľ schopnosti musí dobrovoľne spolupracovať, posadnutím sa k jeho nadaniu nedostanú. Preto únos a celé to krvavé divadlo, museli ho najskôr zlomiť.“
„Morbídna skladačka. Ako do nej zapadá Steven?“
„Zatiaľ neviem celkom presne. Pátrova veštba pre Stevena bola rovnako zrozumiteľná ako pre teba.“
„Čo povedal?“
„To nie je tvoja starosť,“ odmietnutie zmiernil slabým poloúsmevom. „Tvoja úloha je apokalypsa, nemusíš vyriešiť všetky problémy univerza.“
„Dajme tomu,“ odložil problém na neskôr Dean. „Ako do skladačky zapadáš ty?“
„Vôbec.“
„Aj ty máš majáčik.“
„Pozostatok z minulého života. Atavizmus, ako slepé črevo. Síce ho mám, ale v celku je mi na nič. Som názorná ukážka toho, že nebo nevyhrá každé stretnutie.“
„Ako ...“
„Žiadne osobné otázky, prosím,“ ohradil sa bývalý démon proti gejzíru záujmu z druhej strany stola.
„Som len zvedavý,“ predstieral počestnosť lovec.
„Čo bolo, bolo.“
„Skvelý argument,“ uťal sarkasticky. „Uzná ho aj páter? Neviem ako ty a Steven, ale ja netúžim po tom, aby sa k mojim problémom pridal ešte aj starec v sukni.“
„Nemaj obavy.“
„Mám obavy! Za dva dni je už druhý, kto ma chce strčiť pod mikroskop.“
„Dvojčatá a ich pochabá monografia,“ uhádol na prvýkrát. „To neber vážne, nudili sa. Mimochodom, dosť si na nich zapôsobil.“
„Áno?“
„Obohatili svoju zbierku nevhodných výrazov.“
„No, ... rád som pomohol,“ Deanov potešený úsmev zhasol. „Ty by si mohol tiež.“
„Ako?“
„No,“ ťažko hľadal potrebné slová, „páter bol ťažko zranený a ... rozrušený. Mohol zabudnúť ... nepamätať si, že ...“
„Ty chceš, aby som tomu úbožiakovi vymazal pamäť?!“
„Nie všetko .. len čo sa týka majáčikov... A bolo by aj pre neho lepšie, keby sa nepamätal na to, čo mu urobili v blázinci. No nie?“ Zo zelených oči sálala skoro uveriteľná úprimná starostlivosť o dobro blížneho.
„Z tohto uhla pohľadu na vec môžeš mať pravdu,“ uznal liečiteľ, natiahol sa pre fľašu a zvýšil hladinu alkoholu v pohároch.
„Urobíš to?“
„To už ... je vybavené. Teraz uzatváram prímerie so svojím svedomím,“ ťukol svojou plastovou nádobkou do Deanovej. „Na zneužívanie schopností,“ predniesol prípitok.
„Moment. Čo si urobil?“
„Posledné tri dni si bude pamätať len ako sen, žiadne podrobnosti, žiadne tváre, žiadne mená, viac nemôžem urobiť. Pre istotu si udržuj od neho bezpečnú vzdialenosť.“
Zamračene prikývol. „Odkedy to vieš?“ spýtal sa, keď položil prázdny pohár.
„O tebe a o Stevenovi? Dozvedel som sa o tom od pátra,“ Irvin sa hral so svojou dávkou alkoholu. „Paul s Ronaldom ho odniesli do jeho izby, zostal som s ním a pokúšal som sa ho prebrať, upadol do vešteckého tranzu. Nebol to pekný pohľad, kŕče a lapanie po vzduchu. Príliš vysoká cena za pár nezmyselných viet. Keď konečne prišiel k sebe, bol vyčerpaný, ale nedokázal prestať hovoriť, dostal špičku. Skákal z jednej témy na druhú, až kým konečne nezaspal.“
„O čom hovoril?“
„O svojom detstve, štúdiách, o svojom nadaní a výskume, o tom, čo videl v ľuďoch, ktorých stretol, o označených. Nie nevyhnutne v tomto poradí,“ dopil a odtisol od seba pohárik. „Kým sa spýtaš, tak áno. Páter sa dlhodobo zaoberá označenými. Kedysi vraj jedného stretol, ale bola to skutočne vysoko postavená osoba, takže nedostal možnosť preskúmať ho. Všetky svoje vedomosti, a že je ich skutočne dosť, má z kníh. Nevieš si ani predstaviť, aký bol šťastný, že má konečne príležitosť na skutočný výskum svojej srdcovej záležitosti.“
„Bezo mňa, prosím,“ zaškaredil sa Dean. „Nestojím o výskum, ak som jeho objektom.“ Vylovil z krabice šišku. „Ako odborník na značkovanie duší nestojíš za nič. Poznáš Stevena skoro dva roky, ako to že si si nič nevšimol?“
„Nikto nie je dokonalý.“
„Nie si Jack Lemmon,“ nevrlo upozornil znalec starých filmov.
„Nie, ja vyzerám lepšie,“ súhlasil dobre oblečený švihák.
„Čo to má s tým spoločné?“
„Nič, jemná narážka na to, že tebe sa nemám za čo ospravedlňovať.“
„Nno,“ rozhodol sa prehodiť výhybku potencionálny objekt výskumu. „Prečo vlastne Steven prišiel sem? Plukovníkovi nestačila včerajšia lekcia?“
„Práve kvôli pátrovi. Chcel sa konečne poradiť s niekým, kto má podobné nadanie ako on. Po tom, čo sa dnes stalo, bol sklamaný, ale vo vlastnom záujme sa bude od neho držať ďalej.“
„Rozumný chlapec. Jednému však celkom nerozumiem,“ profesionálny lovec sa zatváril veľmi premýšľavo.
„Len jednému? To ma prekvapuje.“
„Ty aj Sharon ste predsa obaja ...,“ ironická poznámka narušila jeho pripravený slovosled a teraz hľadal priliehavý výraz, „Gandalfovia. Tak prečo sa s ním neporozprávate vy?“
„Moje nadanie leží v úplne inej oblasti a Sharon už tiež urobila, čo mohla. Teóriu a základné kúzla sme s ním prebrali. Ovládanie schopností, to je už niečo celkom iné.“
„Triky ako triky.“
„Ak vieš hrať na triangel, nemôžeš nikoho naučiť hrať na harfu, aj keď máte obaja hudobný sluch.“
„Aha,“ zelené oči prekvapene zažmurkali. „Plukovník už vie, akého má výnimočného syna? Myslím, majáčik.“
„Už sme všetci traja porozprávali.“
„Čo povedal?“
„Čo myslíš?“ skleslo odtušil Irvin.
„Asi nebol potešený?“
„Veľmi slabý výraz,“ priznal adoptovaný synovec.
„Daj si šišku,“ ponúkol ho Dean a sám sa riadil svojou radou. „Čo budeš teraz robiť?“
„Mám kúpenú letenku do pokojnejšej časti sveta.“
„To nemyslíš vážne?“
„Absolútne,“ uistil ho pokojne, vytiahol si šišku, skontroloval plnku a pustil sa do nej.
„Proste stiahneš chvost a vyparíš sa?“ neveril vlastným ušiam lovec. „A čo plukovník a jeho chlapci? Nevšimol si si, že každú chvíľu môže prísť koniec sveta? Vôbec ti na nich nezáleží?“
„Fred si poradí,“ odsekol Irvin, bolo vidieť, že otázka zaťala do živého. „To, že sme spolu niečo podnikli neznamená, že máme navzájom nejaké záväzky.“
„Záväzky?“ namietol rozhorčene. „Človeče, koho chceš presvedčiť? Seba? Rodinu nerobí len spoločná krv. Fred ťa stráži ako šťastný štvrťák, Melly pre teba vyvára hrášok a dvojčatá boli ochotné zastreliť Angusa len preto, že sa na teba škaredo pozrel. Zdvorilý záujem o zdravie domáceho lekára? Asi ťažko! Začalo prihárať a ty zdrhneš? Si sebecký bastard.“
„Ak to znamená, že sa starám predovšetkým o svoje záujmy, s tým dokážem žiť.“
„Si podozrivo sám so sebou spokojný,“ policajtským tónom zatiahol Dean. „Prečo? Čo si urobil?“
„Nič.“
„To ti mám uveriť?“
„Nemusíš. Fred a Melly sa sami rozhodli presťahovať, ja som ich nenútil.“
„Presťahovať? Kam?“
„Do najbezpečnejšieho mesta na kontinente. Sem.“
„Ako si to zariadil?“
„Vyliečil som doktorovi artritídu. Pani Holmesová na oplátku vezme Fredovu rodinu pod svoje ochranné krídla.“
„V žiadnom prípade nie ste niečo viac. Hm?“ zelené oči sa potmehúdsky zaligotali. „Kvôli mne by si sa neobťažoval vymazať pátrovi pamäť. Pre teba by bola naháňačka s čiernymi sukňami cez päť štátov príjemné rozptýlenie, natoľko ťa už poznám. Chránil si Stevena.“
„Urob mi láskavosť, prednášku o rodinných hodnotách si schovaj pre niekoho iného,“ obvinený sa schoval za ďalšiu šišku. „Ak budem potrebovať terapeuta, vyhľadám profesionála.“
„Skôr profesionálku,“ rypol si Dean potuteľne.
„Nezvyknem miešať terapiu s potešením, ale nechám si poradiť od skúsenejšieho. Koľko zvyčajne platíš?“
„Ja nemusím platiť za sex,“ vzbĺkol poloprofesionálny Casanova.
Podľa potešenej reakcie na druhej strane, podpichnutie malo žiadaný účinok.
„Už som ti povedal, že si prekliaty bastard?“ spýtal sa Dean zžieravo.
„Niekoľkokrát,“ odtušil Irvin bez veľkého záujmu, „beriem to ako dôsledok tvojej obmedzenej slovnej zásoby, pretože ako som bol informovaný, tak moji rodičia boli cirkevne zosobášení. O mojom manželskom pôvode nemám ani najmenšiu pochybnosť. Teoreticky existuje možnosť, že toto oslovenie si mienil ako urážku,“ usmial sa lenivo na šišku, „v tom prípade by som podnikol isté kroky, ktoré by boli v rozpore so zákonmi.“
„Akými zákonmi?“ opýtal sa podstatne opatrnejším tónom oproti sediaci.
„Fyzikálnymi, chemickými a v neposlednom rade s trestnými.“ Požadovanú informáciu sprevádzal veľmi príjemný úsmev so slabou príchuťou vážneho varovania.
„Iste, v takom .... nepravdepodobnom ... prípade,“ Dean bol vďačný za hustnúcu tmu, ktorá maskovala jeho kŕčovitý úsmev. Do ticha zabzučala stará pouličná lampa nad altánkom, cez diery v streche dopadlo kalné svetlo. „Ešte aj ty,“ zaškúlil tým smerom škaredo, na kvalitu a množstvo svetla to nemalo žiadny účinok. „Aj tak dobre,“ zalovil v poloprázdnej krabici, „čokoládová. Môže byť.“ Zlikvidoval aj karamelovú, kým sa odhodlal položiť otázku. „Kam pôjdeš?“
„Blízky východ.“
„To pokladáš za pokojnejšiu časť sveta?“ neveriacky prevrátil oči. „Čo tam?“
„Historické pamiatky, vždy som chcel vidieť Sodomu a Gomoru.“
„Ak chceš vidieť zrúcaniny, nemusíš sa trepať na druhý koniec sveta. V poslednom čase sa rozmnožili aj v tejto zemepisnej šírke.“
„Nemajú tú správu patinu.“
„Hm, čo tam chceš nájsť? Plány pre plán B?“
Zvonenie telefónu zbavilo Irvina povinnosti odpovedať.
„Nie, Fred, nemusíš pre mňa prísť, zvládnem sa vrátiť sám.“
Dean si neodpustil posmešný úškrn, ktorý zmazala melódia z jeho vlastného mobilu.
„Nie, Sam, nestratil som sa.“
„Vypil som menej ako som plánoval, neboj sa ...“
„Určite potrafím späť!“
„Áno, do večere sa vrátim. Viem, že doktor Holmes nemá rád meškanie.“
„Fakt, Sammy? Tri druhy zákuskov? Budem sa ponáhľať.“
„Musím ísť,“ zaznelo dvojhlasne súčasne so sklapnutím lovcovho véčka.
„Zlikviduj zvyšky,“ organizoval odchod Irvin, zatvárajúc fľašu s alkoholom. „Ja sa postarám o odpad.“
„Zvyšky?“ hlavný konzument sladkého pečiva nazrel do krabice od šišiek. „Žiadne nie sú,“ vyhodil neforemnú ružovo-hnedú hrudku. Myš pod podlahou skoro zamdlela blahom, vďaka sladkému torzu bude najmenej mesiac hviezdou pre široké príbuzenstvo, rozbehla sa rozoslať pozvánky na recepciu.
Plastové poháriky a mastný papier sa navŕšili na hromádku.
„Čo s tým?“ Dean sa snažil nenápadne naznačiť, že nie je ochotný transportovať použité obaly k najbližšiemu smetiaku.
Irvin so vzdychom luskol prstami, hromádka vzbĺkla.
„Komediant,“ Winchester by nikdy nepripustil, že názorná ukážka mágie na neho zapôsobila.
„Ekologická likvidácia odpadu,“ mykol plecom čarodej. Plamene zmizli, po ohni nezostala žiadna stopa. „Môžeme ísť.“
„Počkaj, ešte jednu vec!“ zastavil ho Dean. „Čo, do čerta, je monografia?“
*****
Domov 
Stránka 
. Viem, že moja úprava textov po kopírovaní nepatrí k najlepším, môj vzťah k týmto technickým záležitostiam je jednoducho definovateľný - 
príp. 
a tiež chybička se vloudí - za prípadné pravopisné chyby a preklepy.
a wow 
Tomuhle říkám povídka!!! Jsi opravdu neskutečná spisovatelka 
Tvé povídky mají vše, co si jen může čitatel přát... nápad, akci, vtip a jako třešničku na dortu umíš perfektně vykreslit charaktery postav 
Irvin... to už pro mě bude láska na celý život 
Je opravdu úžasný, tajemný a charismatický. Takže bych se vůbec nezlobila, kdyby se třeba ještě někdy v některé Tvé povídce objevil 
Ty dialogy mezi ním a Deanem byly nepřekonatelné. Ještě teď se musím smát 
Takže ještě jednou díky za tuto překrásnou povídku a budu se těšit na další Tvé výtvory, protože vím, že Ty rozhodně nezklameš 
To bylo fakt úžasné. 
Irvin a Dean to je dvojka k pohledání. 
Díky za tuto povídku a těším se na další tvoje dílko. 
a ešte raz ďakujem. Si veľmi milá, keď tak vysoko oceňuješ moje voľnočasové aktivity. 
Mimochodom, veľmi ma pobavila tvoja jednoslovná charakteristika Philipa, myslím, že si ho vystihla presnejšie ako ja. 
