Mohlo byť

1.

„Brad, ako je?“ vodič staršieho Fordu Transit na moment odtrhol oči od cesty.
„Fajn,“ pokúsil sa usmiať spolujazdec.
„Nezdá sa mi,“ zašomral prvý nespokojne. Spolujazdec, jeho syn, sedel nepohodlne opretý plecom o dvere auta v snahe odľahčiť ľavú stranu hrudníka. Pod zakrvavenou košeľou si na zranenie pritáčal hrču zmotaného obväzu.
„Ocko, je to len odrazená guľka. Povrchové zranenie. Neprenikla hlboko, už to skoro vôbec netečie,“ nazrel pod bandáž.
„Odrazená guľka tiež môže zabiť. Ideme do nemocnice.“
„O tom sme už hovorili,“ unavene odporoval Brad. „Zavolajú na nás polišov. Musia, a ty vieš, že musia, nahlásiť každé zranenie strelnou zbraňou. Ako im chceš vysvetliť, že som bol postrelený a navyše striebornou guľkou? Najmä, ak už našli toho úbohého bastarda.“
„Ten úbohý bastard bol vlkodlak a zabil päť ľudí!“
„Nenakazil sa náročky.“
Poslednú poznámku svojho syna prešiel mlčky, momentálne mal iné starosti ako diskutovať o pôvode metafyzických bytostí. Brad, bol bledý, vlasy na čele zlepené potom, sa len s námahou držal ako-tak vzpriamený.
Bolo to zlé.
Dosť.
„Škoda, že som na Billa nemal viac času. Nabudúce vytrasiem z toho zmätkára dušu,“ zaškrípal zubami.
„Keď budeš pri tom, prilož mu aj za mňa,“ pridal sa nemej pomstychtivo aj mladší muž. „Keby nezačal strieľať na všetky strany ako mexický ohňostroj, mohli sme to vybaviť rýchlo a potichu zmiznúť.“
„Ten panikár sa posral hneď ako uvidel cieľ. Prečo som len bol taký blbec a išiel som s ním do akcie?“
„Pretože Bobby Singer ho doporučil a pretože ty nikdy nepovieš nie, keď ide o ochranu verejnosti,“ zasmial sa zranený. Pokúsil sa. Smiech skončil stonom, ktorý sa mu nepodarilo potlačiť.
Starší muž pridal plyn. „Ideme do nemocnice.“
„Ocko! Obaja skončíme v base! Vyhodia ma zo školy! Tesne pred dokončením! To mi nemôžeš urobiť!“
„Ale ...“
„Ocko! Prosím!“
„Dobre,“ zaťal zuby, zúrivo hľadajúc nejaké riešenie. Ukazovateľ na krajnici mu pomohol. „Dobre,“ zopakoval rozhodne. „Ideme k Sharon.“
„Fajn,“ prijal plán Brad. „Teta Sharon je OK. Aj keď bude mať kázeň a bude žalovať mame.“
„Vydržíš?“ riskoval ďalší pohľad na syna.
„Bez obáv, ocko,“ vykúzlil bledý úsmev, ktorý po miernom poskočení auta na výjazde z diaľnice nahradila bolestná grimasa. Vodič bez ďalšej diskusie stačil plyn až na podlahu. Obstarožný biely skriňový Ford Transit spoľahlivo hltal míle ako o život.   

Svetlo v okne tuctového domu na predmestí sa zažalo hneď ako dodávka zabrzdila pred vchodom. Dvere na aute a na dome sa otvorili súčasne.
„Fred, čo sa stalo?“
„Potrebujeme pomoc,“ vysoký, prešedivený muž pomohol vystúpiť svojmu mladšiemu, štíhlejšiemu vydaniu.
„Poďte dnu, rýchlo,“ poobzerala sa majiteľka domu, či ich niekto nesleduje. Zbytočne. Na pokojnom predmestí o štvrtej ráno všetci spali.
„Čo sa stalo?“ zopakovala otázku, keď boli v bezpečí štyroch stien.
„Bill Considine sa stal,“ zavrčal, kým jemne pomáhal synovi posadiť sa v hale.
„Prosím?“
„Predvčerom mi volal Bobby Singer, vraj Bill vystopoval vlkodlaka a požiadal ma, aby som mu robil zálohu, že potrebuje pomoc pri love. A ja, somár starý, som sa nechal ukecať. A navyše som zobral so sebou aj Brada.“
„A?“ povzbudila ho, keď sa odmlčal.
„Dnes v noci sme išli na vec. Bill sa rozsypal, hneď ako uvidel cieľ. Strieľal ako pri Verdune  a nanešťastie mal sedemnásťranový Glock. Vlkodlaka trafil asi päťkrát, všetko povrchové rany, ale podarilo sa mu ho dokonale rozzúriť. Skákal okolo nás ako besný.“
„Preboha! Pohrýzol vás?“
„Nie, dostal som ho z bezpečnej vzdialenosti. Ale Brad schytal odrazenú guľku, Bill nedokázal prestať kým nemal prázdny zásobník. Chlapec vraví, že je to škrabnutie, no nevyzerá dobre. Pozrieš sa na neho?“
„Iste. No, ukáž sa mi, synovec.“
Neochotne odtiahol ruku s obväzom. „Nebudeš žalovať mame, teta? Že nie? Prosím.“
Neodpovedala, zaujatá prezeraním krvavej dierky blízko hrudnej kosti. Pravú ruku pritisla na ranu a ľavú na jeho čelo, pre lepšie sústredenie zavrela oči. Obaja muži mimovoľne zatajili dych.
Fred vedel, že je zle, ešte skôr ako skončila. Poznal predsa svoju švagrinú a už ju videl pri práci. Tvár zmenená na kamennú masku znamenala problém.
Veľký problém.
Fatálny.
„Pomôž mi ho dostať do postele,“ prikázala bezvýrazne.
„Sharon?“
„Neskôr,“ uťala ho. „Uložíme ho v pracovni.“
Nasucho prehltol, nemýlil sa. Pracovňou nazývala miestnosť, ktorá v iných domoch slúžila ako pivnica, V domoch, kde nebývala čarodejnica-liečiteľka a kam nechodili po pomoc ľudia, pre ktorých bolo použitie mágie posledným a často jediným východiskom. Bola zariadenú čiastočne ako laboratórium, čiastočne ako stanica prvej pomoci, vylepšená pascou na démonov namaľovanou na strope.
Viac zniesol ako odviedol syna o poschodie nižšie a uložil ho na pripravené lehátko.
„Hneď som pri vás,“ horúčkovite sa prehrabávala vo veľkej drevenej skrini. Pokiaľ vedel, mala tam uložené pravdepodobne všetky známe ingrediencie používané pri čarovaní, od kuchynskej soli, cez svätenú vodu a minimálne tristo druhov byliniek až po očný zub lamie.
„Hneď som pri tebe,“ prikryl Brada dekou. Jeho syn prikývol, na viac sa nezmohol, pokrytý studeným potom, bledý ako stena.
„Sharon,“ chytil ju za rameno, „čo sa deje?“
„Fred,“ vytrhla sa mu, „zdržuješ.“
„Sharon, bolo to len škrabnutie! Veď mu už ani tečie krv. Tak čo sa deje? Šok alebo čo? Nepanikár, veď nezomiera!“
„Tichšie,“ zasyčala a rýchlo sa obzrela po chlapcovi. „Brad má silné vnútorné krvácanie, ja to nedokážem zastaviť. Na prvý pohľad to nie je vážne, ale cievy v tele sú dorezané. Pravdepodobne sa guľka zlomila a úlomky putujú krvným riečišťom.“
„Pravdepodobne?“
„Áno, nedokážem úlomky presne lokalizovať. Vyťahovanie guliek nie je môj odbor, keď potrebujem, zavolám Moiru, má skúsenosti aj prax na chirurgii.“
„Tak na čo čakáš?“
„Dnes má službu v nemocnici. Nedostane sa sem skôr ako o pár hodín. Brad nemá toľko času.“
„Čo tým chceš povedať?“
Na okamih mu pozrela do očí, vzápätí sa znova prehrabávala v polici.
Pochopil. „Sharon, je to môj syn a tvoj synovec! Musíš niečo urobiť!“
„Nepovedala som, že nemôžem nič urobiť. Povedala som, že ja nedokážem vytiahnuť guľku a máme málo času.“
„Čo chceš spraviť?“ spýtal až priveľmi pokojne na to ako sa cítil.
„Poznám ešte niekoho, kto to dokáže urobiť.“
„Dobre! Na čo sú tie krámy?“ ukázal na prísady, ktoré držala.
„Môžem...,“ začala neisto, zhlboka sa nadýchla a hlas jej stvrdol. „Musím pritiahnuť démona.“
„Čože?!“
„Tichšie,“ napomenula ho, očami ukázala na jeho nevládneho syna. „Ak nechceš aby... nemám inú možnosť.“
„Môžeme ho odviesť do nemocnice!“
„Už je neskoro. Keby ste hneď išli do nemocnice, tak možno, ale takto? Nevydrží cestu. Myslím, že úlomky guľky sa pohybujú a preto ich neviem lokalizovať.“
„Radšej budem riskovať to, ako možnosť, že zatratím dušu môjho syna!“
„Fred, upokoj sa. Ja démonovi zaplatím a nikto tu o dušu nepríde.“
„Ako to chceš urobiť?“ chytil sa ponúknutej nádeje.
„Mám niečo, čo chce. Urobí pre mňa čokoľvek, čo mu prikážem.“
„Dobre,“ vytiahol z puzdra pištoľ. „Pre istotu,“ odpovedal na jej prekvapený pohľad.
V rýchlosti nahádzala do kovovej misy pár prísad, z ktorých rozoznal len tymian, podľa vône. Z malej chladničky, opatrenej zmesou zložite vyzerajúcich symbolov, vytiahla sklenenú nádobku s povedomou tmavočervenou tekutinou. Opatrne odliala časť obsahu do misy a začala odriekať zaklínadlo. Pri posledných slovách hodila na nevábnu kôpku zapálenú zápalku, miestnosť osvetlil modrý plameň. Keď tiene v kútoch znova zaujali svoje trvalé bydliská, mali spoločnosť. Fred okamžite namieril na postavu, ktorá sa zjavila uprostred miestnosti. Ohľadne výzoru nadprirodzených bytostí nemal žiadne predsudky, ale rozhodne nečakal bosého, polonahého muža s penou na ústach.
„Čo toto má zname...,“ rozhorčená sťažnosť sa privolanému zasekla v hrdle pri pohľade na namierenú zbraň. Okamžite zdvihol ruky nad hlavu, v pravej držal zubnú kefku.
„Fred, potrebujeme ho,“ pripomenula švagrovi liečiteľka. Neochotne sklonil zbraň.
„Sharon! To snáď nie! Sú štyri ráno. Ak poriadaš neskoré orgie, nemám záujem,“ preventívne  informoval návštevník sarkasticky a uľahčene pripažil.
„Nesťažuj sa!“ odsekla. „Ako vidím, nezobudila som ťa!“
„Vyrušila si ma pri večernej toalete,“ utrel si zvyšky zubnej pasty predlaktím. „Rušná noc,“ vysvetlil zdržanlivo, vidiac jej prekvapený výraz. „Čo je také dôležité, že nemôžeš použiť telefón ako zvyčajne?“ 
„Môj  synovec... Je to zlé, postrelili ho, je v šoku a ja... nedokážem vytiahnuť guľku.“
„To je on?“ kefkou ukázal na lehátko.
„Áno.“
„Pozriem sa,“ cestou si ju zasunul do zadného vrecka jeansov, svojho jediného kusa oblečenia. Znepokojený otec sa pohol rovnako rýchlo, zastavil démona v polovici cesty k svojmu dieťaťu.
„Ak sa dotkneš môjho syna, tak ťa zabijem! Pomaly! A sľubujem ti, že si to užiješ,“ namierená zbraň sa takmer dotýkala čela návštevníka.
„Zaujímavá informácia,“ ohrozený ľahostajne mykol plecom. „V poriadku. Netrvám na ďalšej spolupráci. Prajem príjemný deň. Nemusíte ma vyprevádzať, dvere nájdem aj sám.“
„Prestaňte,“ vykríkla Sharon. „Teraz nemáme čas na testosterónové rituály. Fred, okamžite odlož to železo. Nemôže pomôcť Bradovi, ak ho k nemu nepustíš!“
Neochotne spustil ruku so zbraňou a ustúpil o pol kroka, pripravený zasiahnuť, ak by bolo potrebné.
„Na čo čakáš?“ osopila sa rovnako nahnevane na druhého muža.
„Mám teda povolenie pracovať?“
„Áno!“ odpovedala mu naliehavo.
„Máš,“ zaškrípal zubami otec a pevnejšie zovrel pištoľ. S prižmúrenými očami sledoval ako sa démon dotýka jeho bezvládneho dieťaťa. 
„Mala si pravdu, je to zlé,“ ozval sa po chvíli. „Guľka pri náraze na rebro rozpadla na dve časti. Ostré hrany poškodili cievy a zapríčinili silné vnútorné krvácanie. Chlapec upadá do šoku zo straty krvi.“
„Vylieč ho!“ prikázala.
Spýtavo nadvihol obočie.
„Vylieč ho a ja ti dobre zaplatím.“
„Na koľko si ceníš život svojho príbuzného?“ Jemný ťahavý prízvuk v jeho hlase dodával vecnej otázke pôsobivo sarkastický podtón.
„Ak zachrániš môjho synovca, vrátim ti tvoju krv. Všetku.“
Neváhal ani sekundu. „Dohodnuté.“
„Počkať!“ Fredov hlas šľahol miestnosťou ako bič, démon ustrnul s rukou natiahnutou nad zraneného. „Čo to malo znamenať? O čom sa tu vy dvaja...“
Otázku smeroval na sestru svojej ženy, ale odpovedal démon.
„Ja a tu prítomná dáma sme uzavreli obchod. Ja zachránim život pacientovi a ona dodá primeranú protihodnotu. Pokiaľ chceš prispieť finančnou prémiou, strop je neobmedzený.“
„Čo...? Ako...?“
„Pracovný postup je veľmi prostý,“ mladík bol rovnako ústretový ako ironický. „Guľka, ktorou bol postrelený tvoj syn, sa rozlomila na dva úlomky s ostrými hranami, ktoré sú pomerne malé, takže sa dostali do krvného riečišťa a krv ich strhla so sebou. Zlomom vznikli ostré hrany, ktoré pri pohybe náhodne poškodzujú okolité tkanivá a spôsobujú masívne vnútorné krvácanie. O niekoľko minút sa jedna časť dostane k srdcu a druhá k pľúcnej tepne, pričom vznikne poškodenie, definovateľné ako fatálne. Vzhľadom na vzniknutú situáciu, bude konvenčný postup najprijateľnejším riešením. To znamená, že vytiahnem obe časti guľky vstrelným kanálom a následne sanujem vzniknuté poškodenia.“
„Vraví pravdu?“ štekol smerom k švagrinej, neodtŕhajúc oči od dvojice uprostred miestnosti.
„Hej,“ prikývla.
„Môžeš mi zaručiť, že...“
„Môžem viac,“ prerušila ho. „Môžem kontrolovať každý jeho pohyb, kým bude ošetrovať Brada.“
„Urob to!“
Bez slova podišla k lôžku a položila dlaň na čelo zraneného chlapca.
 „A ty, ak sa vieš modliť, tak sa modli, aby sa ti podarilo zachrániť môjho syna,“ s pohľadom upretým na démona významne nadvihol zbraň.
 „Niet nad pozitívnu motiváciu, ale s tou hračkou opatrne. Pri práci bezpodmienečne vyžadujem absenciu hluku a iných rušivých vnemov, ktoré by mohli narušiť moje sústredenie.“
„Tvoje sústredenie? A čo sa stane, keď naruším tvoje kruhy?“
„Tvoj syn zomrie,“ znela jednoduchá odpoveď.
Šokovaný rodič neisto prešliapol, ale zbraň nesklonil.
„Môžeme?“ posúrila udalosti Sharon.
Obaja prikývli. Démon sa postavil k boku lehátka, liečiteľka ku hlave pacienta, položila mu dlaň na čelo a zvrela oči. Fred nečakal predstavenie s kopu rekvizít  a ohnivými efektmi, a žiadne ani nedostal.
Jediné, čo sa hýbalo, boli kvapky krvi, presakujúce z dierky na Bradovej hrudi. Čoraz častejšie, až sa spojili do súvislého prúdu, stále silnejšieho. Démonova dlaň sa slimačím tempom vzďaľovala od zranenia, zranený zastenal.
„Tichučko,“ upokojovala ho neprítomne teta. „Budeš v poriadku, chlapček môj.“
Z červeného tunelu na chlapcovom hrudníku sa vynorili dva zdeformované kúsky kovu. Napriek všeobecne platným fyzikálnym zákonom zostali visieť vo vzduchu, medzi ranou a démonovou rukou.  Pomaly a opatrne, akoby mohli ešte ublížiť, ich ľavou rukou vzal a odhodil. Sharon si nahlas vydýchla.
„Ešte nie,“ pozrel na ňu. „Teraz príde tá ťažšia časť. Pripravená?“
Prikývla.
Démon položil ruky po oboch stranách zranenia, ktoré postupne prestávalo krvácať. Rana sa  zaťahovala, mizla. Nezostala ani jazva.
„Hotovo,“ odstúpil od pacienta.
„Hotovo,“ prikývla so širokým úsmevom. „Keď sa chlapec vyspí, bude ako nový.“
Fred bol dvoma krokmi pri synovi, prstom prešiel po pokožke, odkiaľ pred dvomi minútami unikal Bradov život. „Sharon?“
Pozrela na neho, tvár bledú od prestáteho napätia. „Bude v poriadku. Vďakabohu, Brad bude v poriadku.“
„Určite?“ neodvažoval sa hneď uveriť vlastným zmyslom. Jeho syn už nebol smrteľne bledý, pravidelne dýchal, spal.
„Určite,“ potvrdila a bolo na nej vidno, ako sa jej uľavilo.
„Tá guľka bola skutočne strieborná?“ ozval sa nečakane démon.
„Nehovor? To nie je možné! Musel si sa zmýliť. Fred s Bradom náhodou boli v zlom čase na zlom mieste, ale...,“ domáca pani sa varovne pozrela na švagra.
„Priplietli sme sa k prestrelke,“ pochopil jej varovanie bývalý vojak. „Asi dva nepriateľské gangy. Strieľalo sa tam ako v deň D v Normandii. Nemal som chuť vysvetľovať, že len náhodou prechádzame okolo, tak sme hľadeli zmiznúť. Už sme boli skoro preč, keď si chlapca našla odrazená guľka. Nemohli sme zostať, boli by z nás asi narobili rešetá “
„Aha,“ nerozvádzal tému démon. „Idem sa umyť,“ zmizol v susednej miestnosti.
„Zostaň s ním,“ prikázala otcovi domáca pani a pobrala sa k východu na poschodie.
„Kam ideš?“
„Po mokrý uterák a deku. Musíme ho umyť a prikryť. Teraz bude spať.“
„Dobre,“ prikývol. Hladil svojho syna a v duchu sa ešte triasol. Stačilo tak málo a bol by prišiel o svojho prvorodeného.
Skoro nezbadal, že Sharon sa vrátila, aby sa postarala o pacienta. Nedokázal sa odpútať od syna, musel ho držať za ruku, aby sa znova a znova presviedčal, že jeho srdce bije. Pozoroval sestru svojej ženy, ako skúsene zotiera krv z chlapcovho hrudníka a balí ho deky. Mimovoľne mu prišlo na um, koľkým už takto pomohla. Čarodejka z rodu čarodejok, uznávaná kapacita v boji proti zlu, vyhľadávaná kvôli svojej ochote pomôcť všetkým informovaným.
Informovaných o tom, čo sa ukrýva v tieňoch.
Stres z neho pomaly opadal a k slovu sa dostali prozaické starosti. Jedna prozaická starosť.
Démon vo vedľajšej miestnosti.
Počkal, kým domáca pani skončí a potom zaútočil.
„Sharon ...“
Tento okamih si démon vybral na návrat do miestnosti. „Na začiatku nášho rozhovoru som nadobudol dojem, že .... “
„Samozrejme,“ odstúpila od švagra a synovca. Z chladničky vytiahla nádobku s krvou.  „To je tvoje.“
Bez slova ju vzal a odišiel s ňou vedľa. Otvorenými dverami pozorovali ako vylial jej obsah do výlevky, dôkladne ju umyl a vrátil majiteľke.
„Oceňujem tvoj prístup k plneniu dohodnutých zmluvných podmienok ale obávam sa, že neodkladne musím opustiť tvoj pohostinný dom. Vyrušila si ma pri rannej toalete, v hotelovej kúpeľni som nechal tiecť vodu. Ponáhľam sa.“
„Načrtni diagram, ja pripravím ingrediencie,“ podala mu kriedu, ktorú vytiahla zo skrine. Zo spodnej police vylovila nerezovú polievkovú misu a postupne do nej  ukladala prísady na kúzlo.
Mladý muž na pracovnom stole načrtol obrazec pripomínajúci stopu svadobnej noci dvoch poriadne opitých užoviek, náhle prerušenie príprav ho zaujalo. „Čo sa deje?“ oslovil domácu paniu, prekvapene hľadiacu na plechovku, ktorú držala v ruke.
„Nemám cédrovú živicu,“ vysvetlila pomaly.
„To nemyslíš vážne!“
„Posledný kúsok som minula pri tvojej poslednej návšteve,“ bránila sa. „Nestihla som si doplniť zásobu. Kde sa potrebuješ dostať?“
„Davenport, hotel na Deviatej ulici.“
„To je okolo dvesto míľ,“ sadla si na najbližšiu stoličku.
„Ďakujem za informáciu,“ zašomral kyslo.
„Nemáš za čo,“ odvetila mechanicky, obracajúc v ruke prázdnu plechovku, akoby v nej bolo schované riešenie. „Musím porozmýšľať čo ďalej,“ odložila ju na stôl a vstala. „Myslím, že ráno pôjde tým smerom autobus,“ navrhla neisto.
„Myslíš že Modré linky prijímajú ako platidlo zubné kefky? Pretože nič iné pri sebe nemám a nohavíc sa nemienim vzdať. Taxík tiež nemôžem použiť, kvôli tvojmu neodmietnuteľnému pozvaniu nie som vhodne oblečený na použitie konvenčných dopravných prostriedkov. O nedostatku finančných prostriedkov sa ani nezmieňujem. To už radšej dám prednosť Travisovmu transportu.“
„Nikdy som to neskúšala,“ natiahla sa po zápisníku na stole.
„Riskujem to.“
„Ale ja nie!“ odporovala, keď si nalistovala kúzlo. „Priveľmi zložité a okrem toho, nemám kubický chalkopyrit ani mučenkové semená.“
„Začínam pochybovať o výhodnosti uzavretej transakcie,“ vošiel si prstami do vlasov. „Dostala si ma do dosť nepríjemnej situácie.“
„Viem, a mrzí ma to. Nemôžeš...,“ v rozpakoch si zahryzla do pery. „No, vieš... premiestniť sa vlastnými prostriedkami?“
„Si ochotná vyrovnať sa s následkami?“
„Nie! Hlúpy nápad! Zabudni na to! To ťa radšej osobne zaveziem do Davenportu! V skrini na chodbe mám odložené nejaké šatstvo pre charitu. Vyber si niečo na seba, aby ma susedia neohovárali. Nie! Ani slovo!“ prerušila jeho protest autoritatívne. „Ak sa chceš dostať do svojho hotela, nezdržuj a sprav, čo som povedala!“
Prevrátil oči a rezignovane sa pobral ku schodom.
„Čo to malo znamenať?“ prejavil záujem Fred.
„Privolala som ho, musím ho poslať nazad. Davenport, hotel na Deviatej ulici, počul si.“
„Musíš? Zaplatila si mu, koniec! Prečo ho jednoducho nevyhodíš na ulicu?“
„Pretože ho budem ešte potrebovať!“
„Potrebovať? Sharon, ty jednáš s démonmi! Zo všetkých ľudí práve ty? Démoni?! Stelesnené zlo a tak ďalej?“
„Frederick Simmons, neobchodujem s démonmi ale len s jedným konkrétnym démon a tým obchodom som, mimochodom, práve zachránila tvojmu synovi život.“
„Možno," pripustil neochotne. „Ale, že práve ty... Nevarovala si ma aspoň tisíckrát, aby som si nikdy nezačínal s temnými bytosťami?“
„Áno, varovala som ťa. Môžeš mi veriť, že ja sa riadim svojou vlastnou radou. Väčšinou,“ odsekla. „Každé pravidlo má výnimku. Čo vieš o démonoch?“
„Nie veľa. Démona som ešte nelovil,“ pokrčil plecom. „Pekelné stvorenia, čierne oči, stelesnenie zla.“
„Takže uznáš, že čo sa tohto týka, mám väčšie skúsenosti.“
Zdráhavo súhlasil.
„Kontrolovala som ho celý čas. Odviedol dobrú prácu. To, že sa ho dotkol, tvojmu synovi neublížilo. Zaplatila som mu a ty môžeš zabudnúť, že si sa s ním niekedy stretol. Som opatrná. Vždy som opatrná!“
„Sharon, miešaš sa do nebezpečných vecí! Je to démon! Môžeš ho využiť, raz, a potom sa ti v nestráženej chvíli zahryzne do hrdla.“
„Máš pravdu,“ nehádala sa.
„Hovoríš, že mám pravdu, ale ...“
„Ale?“
„Nemohol som si nevšimnúť, že sa v tvojom dome vyzná. Vedel, že más v práčovni umývadlo a nespýtal čo je kde. Nie je tu prvý krát, rozprávate sa ako starí známi, spomenul, že zvyčajne ho voláš telefónom.  Nechceš mi niečo vysvetliť?“
„Fred, si manžel mojej sestry a ja ťa mám rada, ale nemusím ti nič vysvetľovať.“
Jej odpoveď ho prekvapila. Pozrel sa na svoju švagrinú inými očami. Videl peknú, pestovanú ženu v stredných rokoch, hoci každý jej hádal o pätnásť rokov menej.
„Sharon, nemohol som si nevšimnúť, že... ten... vyzerá dobre... ty a...“
„Chceš sa ma spýtať, či s ním spím?“ neverila vlastným ušiam. Nečakala na potvrdenie a ihneď odpovedala: „Nie! Samozrejme, že nie. Zbláznil si sa?“
„A čo iné si mám myslieť? Nesprávaš sa racionálne. Neprerušuj ma,“ zdvihol ruku. „Nie som tupý. Poznáte sa už dlhší čas, pozvala si do svojho domu zlo. Myslím si, že si vyviedla nejakú hlúposť.“
„Myslela som, že my dvaja sa poznáme lepšie. Nemusíš sa obávať. Nepredala som svoju dušu ani nič podobné. Chceš vedieť prečo sa tu vyzná?“
Prikývol.
„Pretože už tu bol. Niekoľkokrát. Chceš vedieť prečo?“ Nečakala na súhlas. „Pretože som ho privolala. Myslíš, že som dobrá liečiteľka?“ spýtavo na neho pozrela.
Zarazila ho náhla zmena témy, ale odpovedal: „Najlepšia s akou som sa kedy stretol.“
„Tomu chlapcovi hore nesiaham ani po členky.“
„Prosím?“
„Z profesionálneho hľadiska ma nezaujíma čo je! Je mi jedno či je démon alebo Eskimák. Je vynikajúci liečiteľ. Rozumieš? Ukázal mi také kúzla, o ktorých som ani netušila. A všetky fungujú.“
„Za akú cenu?“ pokúsil sa ju vrátiť do reality.
„Prísady do kúziel, informácie, hotovosť.“ 
„Nechápem,“ priznal ohromene.
„Čo na tom nechápeš? Ľudia ochotne za zdravie zaplatia. Privyrábam si tak už roky.“
„Ale...“
„Ale démoni si za svoje služby nechajú platiť ľudskou dušou. Hej, to je pravda. No nie v tomto prípade. On dáva prednosť hotovosti.“
„Ako si... na to... na neho... natrafila?“
„To je dlhá história a ja teraz nemám chuť ani čas na rozprávanie príbehov. Musím sa pripraviť na  cestu.“
„To nie je dobrý nápad.“
„Lepší nemám.“
„Ja áno.“
„Tak sem s ním.“
„Ja ho odveziem.“
„Vylúčené!“
„Zachránil mi syna.“
„Nechci ma rozosmiať! To pre teba nie je argument.“
„Si unavená, čarovala si, nezvládneš štyristo míľ na jeden záťah.“
„Nepredstieraj starosť o mňa! Som dospelá a viem sa o seba postarať. Čo vlastne chceš?“ 
„Sharon, bude lepšie ak tu zostaneš s Bradom, keby... ak bude niečo potrebovať.“
„Brad je v poriadku a spí. Keď sa zobudí, bude smädný. Mal si v armáde zdravotnícky výcvik, určite zvládneš podať mu pohár s vodou.“
„Budem pokojnejší, keď budeš blízko neho, ak by bolo treba. Neboj sa, neublížim tvojmu skrotenému démonovi. Vyložím ho pred hotelom a zmiznem,“ vyhlásil presvedčivo.
„Nejako rýchlo si zmenil názor. Ešte pred chvíľkou si ho chcel vyhodiť na ulicu a teraz mu ponúkaš odvoz?  Nehnevaj sa, ale táto zmena postoja mi je dosť podozrivá!“
„Pozri, nemienim predstierať, že som nadšený. Celá táto situácia je... neskutočný bordel! Bradovo zranenie... ty a démon... Neviem čo si mám o tom všetkom myslieť, ale jedno viem celkom určite. Nechcem ťa vidieť v spoločnosti toho pekelného hajzľa ani o sekundu viac, ako je bezpodmienečne nutné.  Aj keď nechápem prečo, očividne  ti na ňom záleží a... fakt je, je mi to veľmi proti srsti, ale zachránil Bradovi život. Takže... dobre. Nezožeriem ho. Tentokrát. Keď si to všetko zrátam, najlepšie pre nás všetkých  bude, ak ho odveziem ja a ty zostaneš tu s Bradom. Ak by sa niečo... pokazilo, bude lepšie ak budeš po ruke. A ja budem pokojnejší, keď sa toho... jeho,“ neurčito mávol rukou smerom ku stropu, „bezpečne zbavím. Vyhodím ho pred hotelom a ihneď sa vrátim.“ 
„Určite? Môžem sa spoľahnúť?“
„Samozrejme,“ klamal s vážnou tvárou.
„Tak dobre,“ vzdala sa.    

aceras1: Mám takový dojem, že ty píšeš povídky hlavně o prázdninách    Prázdniny před námi a já se konečně dočkala!!! Tvé povídky mám moc ráda a zatím jsem i z této nadšená. Začátek je skvělý a to, že tam ještě nejsou bratři Winchesterové, to vůbec nevadí. Má to napětí, ale i vtipné momenty... a samozřejmě ty neuvěřitelné detaily, které umíš jen ty. Takže super a já se těším na pokračování   

aceras1: Už jsem ti někdy napsala jak mé srdce zaplesá vždy, když se tady objeví nějaká tvoje povídka? Nejspíš jo, ale i tak ti to zopakuji, některé věci je dobré opakovat    Rodinu Simmonsových a hlavně jejich "adoptovaného démona" jsem si hodně oblíbila a proto mám radost, že pokračuješ v psaní jejich příběhu. I když popravdě bych byla radši kdyby se kluci Winchesterovi objevili dřív než na sto padesáté stránce    

bohdy - ďakujem   . Fakt je, že väčšinou píšem - keď mám čas. No, zavesenie na web, to už je boj, na ktorý musím vždy zbierať odvahu dlhší čas  .

Joclynn - ďakujem   . Máš pravdu, opakovanie je matka múdrosti   a takéto opakovanie má veľmi priaznivý účinok na toleranciu môjho domáceho otroka. Ak sa ti už teraz stíska po bratoch W., jednoducho skús preskočiť prvých cca 150 strán      .  

aceras1: Tvoje povídky čtu ráda, mají super šarm, jsou podle mého vkusu.  

aceras1: Som veľmi rada, že sa znovu "stretávame". Fúúha, prestávky medzi zverejňovaním Tvojich vždy-skvelých príbehov máš dlhšie ako hellatus v SPN, ale čakanie stojí za to. Začiatok zaujimavý, som zvedavá čo bude ďalej. A predpokladám (alebo presnejší výraz je dúfam), že keďže Winchestrovci sa objavia až na 150 strane, tak samotný príbeh bude mať aspoň 1000 strán. Prosíím, potvrď môj dúfaný predpoklad, veľmi by ma to potešilo   .

aceras1 : Už som sa bála, že si na písanie zanevrela, alebo minimálne na svojich čitateľov. Som teda veľmi rada, že som sa mýlila. Mám za sebou dosť ťažké obdobie, takže takáto malá príjemnosť mi aktuálne vážne padne vhod.

Musím síce podotknúť, že môj vzťah k prequellom bol vždy dosť rozpačitý, pretože nikdy neviem vytesniť fakt, že už viem, ako celá záležitosť dopadne, na druhú stranu som ale vždy bola zvedavá, ako sa vlastne démon mohol stať členom rodiny lovcov.  
Osobne by ma veľmi potešilo aj to, keby si objasnila, čo také vlastne Irvin urobil, že sa dostal do pekla a stal sa démonom (aj keď si niečo máličko v Druhom a Treťom stretnutí naznačila), ale to je len také moje malé súkromné prianie.

Čo sa dlhšej neprítomnosti Winchesterovcov týka, myslím, že mne osobne nijako vadiť nebude (najmä Samova), celkom si vystačím aj s Irvom     , aj keď podpichovanie medzi Deanom a Irvinom som si vždycky vychutnala   

„Čože?“ Ku zranenej dorazil ďalší záchranár.
„Možné poranenie krčnej tepny, podozrenie na dva zlomené krčné stavce, zlomené pravé predlaktie a ľavý členok,“ preložil do ľudskej reči prvý. „Vďaka, doktor. Prevezmeme to.“
„Za málo,“ ustúpil mladík.
„Zachránil ste jej krk. Doslova,“ nesúhlasil starší záchranár. „V aute máme vodu, môžete si umyť ruky,“ kýval nesústredene smerom k sanitke a pustil sa do práce.
Vďaka svojej výške a strategickej polohe mal Fred na celú scénu skvelý výhľad. Aj keď jeho pozornosť patrila predovšetkým tomu parchantovi z pekla, kútikom oka sledoval dianie okolo obete havárie. Kým si démon umýval ruky, záchranári zranenej profesionálne poskytli prvú pomoc, zafixovali zlomeniny, obviazali rezné rany, naložili na vozík a šupli do sanitky.
„Prežije to?“ zaujímal sa odvážne pehavý dorastenec.
„Pravdepodobne. Uvidíme v nemocnici. Asi má poranenú chrbticu ale dýcha sama, to je dobré znamenie. Poznáš ju?“
„Nie. Ja... len som bol zvedavý. Viete, pomohol som mu,“ ukázal na mladého muža, ktorý sa nenápadne vzďaľoval ulicou smerom do centra.
„Doktorovi?“
„On je doktor? Vy ste kolegovia?“
„Nie, ale určite je od fachu, vždy v službe, to sa pozná,“ naskočil do auta. „Prepáč,“ zabuchol dvere a sanitka so zavýjaním odfrčala.
Fred váhavo pustil rukoväť noža, ktorý zvieral vo vrecku, zamyslene si zahryzol do pery a pomaly sa pustil opačným smerom, späť na parkovisko. Cestou k svojmu synovi mal o čom rozmýšľať.

aceras1: Tak se nám to začíná hezky rozjíždět! Ta záchranná akce Irvina se mi moc líbila! Je to zlatíčko    Jsem zvědavá, jak to nakonec dopadne s ním a s Fredem. Přece jen už je Fred na vážkách. Takže děkuji za pokračování a budu se těšit na další část   

aceras1 - tak teda, toto čo má byť?   To sa už dá pokojne klasifikovať ako dealerstvo   . Odrobinky na namotanie, vyvolanie chuti, vytvorenie závislosti a potom... ono by ti už chcelo aj nejakú poriadnu dávku, začínam mať z toho absťáky      Trošku viacej textu, trochu dlhší kúsok, trochu viac Irvina, prosím...   ...
Irv sa mi fakt ráta, Fredov prístup tiež, ako celok to vyzerá veľmi sľubne, jedinú chybu to má v počte publikovaných viet...    (njn, ja som večný nespokojenec a určite to poznáš, daj čertovi prst...)

aceras1 - letné popoludnie, otvorené pivko a pokračovane Tvojho príbehu .....jednoducho skvelý relax. Ďakujem a znovu čakám na pokračovanie.

PS: ten 38 ročný plán písania by sme mohli znížiť na prijateľnejšiu 5-ročnicu   (ten sa predsa osvedčil aj v predchádzajúcom politickom režime)   

aceras1: arigato godaimas za ďalší kúsok. A už teraz som zvedavá na pokračko (a nijako mi nevadí, že sem v lete chodí pomenej ľudí, mňa trápi moja zvedavosť  ).
Akurát ale musím skonštatovať, že rada s pomalším čítaním sa ukázala absolútne neužitočná, keďže sa Tvoje poviedky čítajú skoro samé a táto nie je výnimkou. Takže budem netrpezlivo čakať na ďalší príspevok (ale nenechaj si tým pokaziť leto      )

aceras1: Vrátila jsem se z dovolené a čekají mě hned dvě pokračování! Paráda! Přečetla jsem to jedním dechem! Vážně mě to úplně dostalo! Takže se už nemůžu dočkat dalšího kousku! Děkuji a přeji krásné prázniny!   

just-me - muchas gracias   . Ďalší kúsok čakaj radšej trpezlivo   . Ja viem, že trpezlivosť nie je práve obľúbená cnosť (Crowley so mnou súhlasí), no prináša ruže a niekedy aj poviedky   . Na pokračovaní sa pracuje   . A mimochodom, vieš, že zvedavosť zabila mačku?   

 bohdy - ďakujem    a ďakujem    a taktiež Ti prajem pekné prázniny.

ďalšia poviedka, paráda, paráda, paráda!  hneď mám krajšie leto, ďakujem    poslednú sériu SN som nepozerala, ale vôbec mi to nechýba, kým budeš zverejňovať svoje poviedky 

aceras1: Vynikajúci zábavný kúsok. Zatiaľ som medzi hlavnými predstaviteľmi nezazrela ani náznak priateľstva .... a o to je to zábavnejšie    . Som zvedavá čo tento ich zaujímavý vzťah zmení.

PS: Takýto liečiteľ by bol užasný aj mimo sveta fantáze. Pri opise človiečika mi zvieralo srdce   

aceras1 - vďaka za ďalší kúsok, potešil. Je to milé a zábavné, len si neviem pomôcť, keď som čítala o Irvovi s Andreasom, tak som pred očami mala Deana s Bobby Johnom   
Ráta sa mi tiež, ako si chudák Fred vešia postupne na krk experta na priťahovanie problémov každého druhu, aj tie ich vzájomné "skutočne vrelé" aktuálne vzťahy. Neviem sa rozhodnúť, či je z tejto spolupráce viac "nadšený" Fred alebo Irv. Takže už klasicky, teším sa na pokračovanie   

aceras1: Další luxusní kousek! Vážně jsem se pobavila    Hlavně ten konec! Už vidím Irvinovo nadšení z další léčby    Těším se na pokračování