Mohlo byť

Ta zbytočne uľivac kapurkovu, kec neni s kym vypic. Dean, Sam a Irvin už pošli a Merlin asi ňema moc naladu, jak tak na to patrim. Ta sebe uľej za jednoho aspoň Ty, aceras1, za totu dobru robotu sebe zaslužiš

U nás by sme Merlinov aktuálny smutný koniec okomentovali, že prišiel na psa mráz... aj keď... mráz Ale zas, kto chce kam...

Každopádne, ďakujem za ďalší super kúsok, fakt potešil. Dúfam, že pred začiatkom ďalšej série sa tu ešte jeden-dva kúsky objavia, nech si môže užiť aj taká čierna ovca ako ja, čo už nesleduje seriál...

Irvin pěkně s Merlinem "zatočil". Dobře mu tak. Sam se pěkně naštval, na něho opravdu dost nezvyklé, asi už toho všeho měl plné zuby. Díky za pěkné počtení.

aceras1: Skvelé vyvrcholenie dobrodružstva troch fešákov. Páči sa mi akým spôsobom Irvin potrestal toho "červa" Merlina . Ja sama som, s mojou chabou fantáziou ale veľkou pomstychtivosťou, rozmýšľala o tom, ako zlikvidovať Merlina. Avšak Tvoj nápad bol pre mňa prekvapujúci a skvelý .

Ďakujem

just-me - ďakujem . Nuž, nazbieralo sa už len na jeden kúsok, hádam tiež poteší
Takže prajem príjemné čítanie. Ja si idem zohnať fľašu niečoho dobrého na oslavu prvého dielu dvanástej série .
Mimochodom, ďakujem za perfektnú ukážku východniarskeho nárečia. Malý návrh - čo keby si do svojej vznikajúcej poviedky zakomponovala postavu hovoriacu čistou "východniarčinou"? Ku Castielovi by sa mi veľmi nehodila, ale myslím, že Bobbymu by celkom "sekla".

janča - ďakujem . Vystihla si situáciu celkom presne. Sam sa mení na neriadenú strelu, keď mu niekto "šiahne" na Deana   .  

adrusik - ďakujem . Dúfam, že si Merlinov definitívny koniec užiješ .  Z určitého uhla pohľadu, bol tak trošku aj užitočný .

--------------------

„To je Colinovo auto,“ Sana Kilkevichová posvietila baterkou cez otvorené okno dovnútra. „Ale Colin tu nie. Na sedadle je rosa, musel odísť už pred pár hodinami. Zvláštne, kľúče nechal v zapaľovaní.“ Prezrela okolie auta. „Toto je čo? Krv! A tu sú stopy po vlečení. Nepáči sa mi to, páni!“
„Myslíš, že Colina uniesli?“
Sana pokrčila plecami.
„Kto? Winchestrovci?“
„Nemám šajnu. Nikde nevidím stopy po Chevrolete, alebo po inom aute. Stopy po vlečení smerujú k domu. Môžeme sa spýtať tam,“ pohladila puzdro so zbraňou.
Všetky oči sa obrátili k Oscarovi. Prikývol. Ďalší postup bol odsúhlasený, pobrali sa k domu.
„Stará barabizňa,“ ohodnotil stavbu muž so vkusom prístavného robotníka. „Kopnem do dverí a spadne nám na hlavu.“
„Tak našľapuj opatrne,“ poradila mu Sana a gestom prikázala druhému tímu obísť dom. S pištoľou v ruke stisla kľučku, nebolo zamknuté. Po rýchlej prehliadke domu zistili, že majiteľ nemal čo zamykať.
„Colin tu nie je,“ skonštatovala Sana.
„Nič tu nie,“ opravil ju Oscar. „Nepáči sa mi to. Niečo tu nie je v po...“
Dom podskočil. Členovia zúčastnenej spoločnosti zatajili dych, zatiaľ čo jednou rukou automaticky šmátrali po opore, druhou vyťahovali zbrane.
„Čo to bolo?“ Všetky oči sa obrátili k Oscarovi, akoby vedúci tímu mal odpoveď na všetko.
„Nejaká čertovina, obávam sa. Vravel som, nie čo tu nie je v poriadku.“
„Je tu pivnica.“ Mohutný muž, postavou pripomínajúci medveďa otvoril dvere vedúce dolu a do tmy.  Vo svetle bateriek sa v tme niečo pohlo.
„Viac svetla,“ zavelila žena. „Preboha! Veď je to dieťa!“
„Počkaj!“
Oscarov ostrý príkaz Sanu zastavil na prvom schode. „Zabúdaš na prvé pravidlo!“  
„Opatrnosť, opatrnosť a ešte raz opatrnosť,“ zašomrala. „Ossy, je to len malé dievčatko! Potrebuje pomoc!“
„To hneď uvidíme.“ Z batohu na pleci vytiahol zväzoček bylín, podpálil ho na oboch koncoch a hodil dolu schodmi. Jasný záblesk v pivnici prinútil všetkých privrieť oči.
„Ilúzia,“ zašomral Medveď. Pár schodov odrazu končilo v úplne obyčajnej pivnici, mimochodom, úplne prázdnej.
Členovia tímu pozreli na seba.
„Takže kúzla. Sme v čarodejníckom brlohu. Alebo v bývalom čarodejníckom brlohu. Ale... Kde je Colin? Prezreli sme všetko a nenašli sme ho. Predsa sa nevyparil.“
„Zjavne sme neprezreli všetko,“ Oscar pažbou pištole poklepal po drevenom obložení chodby. „Nie každé dvere sú viditeľné na prvý pohľad.“
Špecialisti trpezlivo preklepali dom a podarilo sa im  nájsť tajný vchod do podzemných priestorov.
„Do čerta, celkom ako v telke,“ ohodnotil zle oblečený muž. „Pripomína mi ten film.... Nespomeniem si... Bol tam krpec s chlpatými nohami. Možno tu stretneme...“
„Hobita?“ uškrnula sa Sana. „Alebo by si radšej pôvabnú elfku?“
„Skôr rodinku potkanov,“ rýpol si Medveď.
Ani jeden nemal pravdu. Prvý živý tvor, na ktorého natrafili, bol muž s podrezaným hrdlom. Stanovi pán prikázal zmiznúť a on nemal inú možnosť ako poslúchnuť. Príkaz zmizni si zvyšné funkčné bunky v jeho mozgu vyložili ako synonymum pre opusti dom. Sily a krv mu došli v polovici posledného schodiska.
„Ešte dýcha. Ale len tak-tak. Podajte mi niekto obväz,“ Sana natiahla zakrvavenú ruku.
„Zbytočná námaha,“ podal jej Oscar žiadaný balíček.
„Nikdy nevieš,“ šikovne obväzovala ranu. „Hej, človeče, kde si sa tu vzal? Ako sa voláš? Nevidel si tu náhodou poloplešatého krpáňa v zelenej bunde? Tak povedz niečo! Kto si?“
Stan otvoril oči,  dostal príkaz, musel poslúchnuť. „Stan.“
„Čože? Stan? Voláš sa Stan?“
Nemohol prikývnuť, tak len na znak súhlasu privrel oči.
„Nie, nie, nie! Neomdlievaj,“ naliehala žena. „Stan, prosím! Povedz mi, čo je toto tu za miesto! Komu to patrí? Kto tu býva?“
„Domov.“
„Domov? Ty tu bývaš? Sám, alebo je vás viac?“
„Sana, nechaj ho. Ten nám viac nepovie.“
Sana sa nenechala rušiť. „Stan, hľadáme priateľa. Neďaleko domu sme našli jeho auto. Colin, menší muž, s plešinkou nad čelom. Mal na sebe zelenú bundu a džínsy. Videl si ho?“
Privrel oči.
„Videl si ho, však? Čo je s ním? Povedz mi to!“
Musel poslúchnuť. „Mŕtvy.“
„Čože? Mŕtvy? Kto ho zabil? Odpovedz!“
„On.“ Jeho pán. Stredobod jeho života.
„Aký on? No tak,“ naliehala Sana. „Odpovedaj! Aký on? Ten, ktorý ublížil aj tebe?“
Stan zavrel oči, nie ako výraz súhlasu. Konečne po mesiacoch bezpodmienečnej poslušnosti urobil niečo z vlastnej vôle. Zomrel.
„Je koniec, Sana. Nechaj ho.“
Opatrne položila Stanovu hlavu. „Ossy, čo nám chcel povedať? Colin je mŕtvy?“
„Ja neviem, Sana. Najlepšie bude, ak si to zistíme sami. Ideme ďalej.“

„Páni, toto tu skutočne vyzerá ako hobitia nora,“ uznanlivo vyhlásil Medveď. „Obývačka, spálňa, dobre zásobená kuchyňa.“
„A mŕtvola v pracovni,“ zakončil ľadovým tónom vodca tímu.
„Našiel si Colina?“ viac skonštatovala ako sa spýtala Sana.
„Hej. Je mŕtvy. Podľa stôp na tele som si istý, že ho  zabila čierna mágia. Opravujem, sme v brlohu bosoráka. “
„Hej, myslel som si,“ neprekvapil sa štvrtý člen. „Pozrite,“ ukázal na zrkadlo. Ukazovalo tmavovlasého muža, s dýkou v ruke, pohyboval sa pomaly, popri stene. Peknú tvár mal skrivenú úzkosťou.
„Myslím, že je v dome,“ pomaly povedal Oscar.
Cieľ, kvôli ktorému precestovali tisíce kilometrov, mali odrazu na dosah ruky.
„Čo tu robí?“ nechápal štvrtý člen tímu.
„Myslím, že už viem,“ Oscar Ruhian zaujal vysvetľovací postoj. „Ten chlap s podrezaným hrdlom, Stan, tu bol doma, tento brloh mu patril. Nejako sa o ňom dozvedel náš starý známy Doktor a chcel mu vziať dom alebo niečo iné.  Bez boja sa to neobišlo, ešte cítiť vo vzduchu dym a ozón, myslím, že domáci pán sa bránil a došlo na magický súboj. To bol ten otras, ktorý sme cítili hore. Nakoniec  Doktor Stana podrezal. Nazdával sa, že je po ňom a nedorazil ho, alebo mu to bolo celkom jedno či skape hneď alebo až o chvíľu. Kam by v tejto  divočine mohol ťažko ranený ujsť?“
„Ako do toho zapadá Colin?“
„Môžem len hádať. Stan videl Colina obšmietať sa na príjazdovej ceste a pozval ho dnu na pokec. Pri tejto činnosti ich prekvapil Doktor a oboch zabil. Teraz prehľadáva dom. Pozrite na neho, nevie na čo môže ešte naraziť, má plné gate. Sme vo výhode, nevie o nás, ale to neznamená, že je menej nebezpečný. Ja a Sana si zoberieme na starosť Doktora, vy prezriete zvyšok domu. Nezabúdajte, sme v čarodejníckom brlohu, takže, oči na stopky! Pozor na každý krok. Viete, čo môžete čakať. Pasce, prepadliská, tajné dvere, prepady zo zálohy. Pri najmenšom podozrení na nebezpečný artefakt, použite magickú ochranu. Ja viem, je čertovsky drahá, ale mŕtvole sú prachy na nič. Colin by so mnou súhlasil.“
„To si nemusel, Ossy.“
„Rozdelíme sa a prelezieme túto potkaniu dieru až do základov. A nezabudnite na pravidlo číslo dva, najskôr strieľajte, pýtajte sa až potom.“
Muži a žena prikývli, skontrolovali zbrane a pustili sa do práce.

„Ou! Brzdi felčiar! Skoro si mi uškvaril zadok,“ Dean zdvihol obe ruky, aby demonštroval, že je priateľ. Preháňal, samozrejme, ale po dnešnej noci mal na trochu zábavy právo.
„Ospravedlňujem sa,“ Irvin bol ako vždy, zdvorilosť sama, aj keď sa vlastne nemal za čo ospravedlňovať. Gestom, na ktoré lovec reagoval, si odhŕňal pavučinu z tváre. Ústie tajnej chodby miestne pavúky zrejme považovali za ideálne miesto na usporiadanie výstavy nožných prác. „Myslel som, že už budete na ceste domov.“
„Hm, vlastne sme aj chceli,“ starší lovec pozrel na brata, „ale potom sme si uvedomili, že sme ťa zabudli varovať. Ten chlapík, to telo v miestnosti so zrkadlom, patri k Ossymu. Sledoval nás od motela až sem. Ja viem, naša chyba. Určite zavesil Ossymu a spol na nos, kde sme a ako poznám toho starého bastarda, určite nebude ďaleko. Keby si neprišiel... Robili sme si starosti,“ dokončil nešikovne.
Sam prikývol, robili. Emotívny okamih prerušilo tichučké bolestivé zakvílenie.
„Čo to...?“ Dean zbystril zrak. Ranné šero ešte nedovoľovalo rozlišovať podrobnosti. „Ty máš... zviera?“
„Hej, vyzdvihol som baziliška z jeho... väzenia. Merlin ho držal v katastrofálnych podmienkach.“
Irvin opatrne položil jaštera na zem. Bližší pohľad odhalil, že zvieratko u svojho nového pána nemalo na ružiach ustlaté. Vzhľadom na mnohopočetné odreniny pravdepodobne nemalo stielku vôbec žiadnu. Dobrým zaobchádzaním jeho opatrovateľ tiež nemrhal, na boku baziliška sa tiahla infikovaná tržná rana. Vychudnuté, sivozelené zvieratko vôbec nepripomínalo masového vraha, vzbudzovalo skôr súcit.
„Čo s ním urobíš?“ zaujímalo vyššieho lovca. Tón hlasu naznačoval, že váha medzi pomocou zranenému zvieraťu a ranou z milosti.
Liečiteľ odpovedal činom. Pohladil baziliška, rana na boku sa zatiahla a zmizla, rovnako ako škrabance a odreniny. Zvieratko, teraz už smaragdovozelené, sa tackavo postavilo, roztiahlo hrebeň na hlave a na chrbte, skusmo zvinulo a rozvinulo chvost, zakončený žihadlom. Všetky súčiastky fungovali podľa plánu. Lovci s rešpektom odstúpili, obaja s rukou na zbrani. Pohyb baziliška naplašil, bezpečie hľadal u jedinej osoby, ktorá sa k nemu v poslednom čase správala slušne. Doslova sa vopchal Irvinovi pod pazuchu. Nežne zvieratko zdvihol, usadilo sa mu na predlaktí ako mačka a nedôverčivo si obzrelo lovcov.
„Vezmem ho domov, do Faerie, a vypustím na slobodu.“
„No, keď myslíš,“ Dean vrátil pištoľ do vrecka. „Myslím, že keď je Merlin z obehu, bazilišok už vraždiť nebude. Stiahol si Merlina z obehu?“
„Žije, ale už nikomu neublíži.“
Sam prudko vydýchol.
Starší Winchester položil ruku na bratovo predlaktie, aby ho upokojil. „Si si istý?“
„Stopercentne.“
„Fajn, misia splnená. Bazilišok pôjde domov a bosorák na šrotovisko. Mne to stačí,“ Dean potlačil zívnutie. „Myslím, že...“
„Ale mne nie,“ Sam stiahol obočie a mimovoľne zaťal päste. Ten darebák sa opovážil položiť ruku na jeho brata! Zmrzačil Deana a ešte stále dýcha? „Za to čo urobil, by si zaslúžil...,“ urobil gesto s jednoznačným významom. Mal sa o neho postarať sám, kým mal príležitosť! Vedel, veľmi dobre vedel, že  na tohto Deanovho priatelíčka sa nedá spoľahnúť. Prečo mu len brat tak verí?  
„Dostal, čo si zaslúžil,“ liečiteľ sa vážne pozrel na lovcov. „A môžete mi veriť, nepáči sa mu to.“
„Hej, veríme ti,“ vyhlásil starší Winchester. „Obidva ti veríme,“ zopakoval hlasnejšie, s pohľadom upretým do Samových očí. Odvrátil zrak, až keď mladší Winchester neochotne prikývol.  
„Dobre, takže môžeme ísť,“ Dean zdvihol zo zeme svoju tašku. „Len by som chcel...“
„Do čerta,“ Sam tiež zdvihol svoj batoh.
„Čo sa stalo?“ zaujímalo staršieho brata. Rodinný džentlmen nenadával často. Mladší lovec vyčítavo ukázal bratovi batoh. Spodná strana bola premočená. Obsah, knihy pojednávajúce o mágii, ktoré  lovec zabavil práve penzionovanému čarodejovi právom víťaza, pravdepodobne tiež. „Musíme sa poponáhľať k autu, inak budú všetky knihy zničené. Nechcem si ani predstaviť, ako bude Bobby vyvádzať, keď mu donesieme nečitateľnú literatúru.“
Dean na okamih bolestivo stiahol tvár, rozzúreného pána Singera už zažil a nebol to zážitok, ktorý by si chcel zopakovať. „Choď dopredu a zachráň knihy, dobehnem ťa.“
Sam prikývol, zamrmlal niečo na rozlúčku a s batohom v náručí, odbehol do lesa.
„Chcel som,“ Dean nadviazal na prerušenú vetu, „teda, ak to nie je problém, aby si zapchal túto dieru,“ ukázal na ústie tajnej chodby. „Niekto by tam mohol vliezť, vieš, akí sú ľudia, a škaredo sa zraniť.“
Telekinetický presun predmetov je prvá zo základných znalostí používania mágie, ktorú si každý čarodej osvojí. Vytvoriť kamennú stenu, uzatvárajúcu vstup do tajnej chodby nezabralo Irvinovi veľa času, potrebného materiálu v okolí našiel dosť.
„Fajn,“ ohodnotil prácu lovec, „ešte sa postaráme o dom a tu sme skončili. Môžeme ísť.“ Hm, to sa ľahko povie. Hlavne uprostred lesa. Keby sa mohol vrátiť k Impale tou istou cestou, to by zvládol, ale... Všetky stromy vyzerali úplne rovnako. Sam zmizol a Deanov orientačný zmysel po krátkom premýšľaní odmietol prevziať zodpovednosť za šťastný návrat k autu a bratovi.
„Odprevadím ťa k autu,“ Dean prinútil mimické svaly vytvoriť umelú náhradu úsmevu, liečiteľov Jeep stál na ceste kúsok od Impaly.
Pán de Witt dostal dobrú výchovu, ak tušil dôvod náhlej lovcovej zdvorilosti, nechal si ho pre seba. „Iste, ak chceš.“  Pohodlnejšie si uložil baziliška v náručí a cieľavedome vykročil, Dean vyslal rýchly ďakovný pohľad k nebu: Baby, o chvíľku som s tebou!

„Som sklamaná, Ossy. Nesťažujem sa, ale čakala som... ja neviem.... Viac? Išli sme po Doktorovi pol roka. Nikdy nás nepustil bližšie, sofistikované úniky na poslednú chvíľu, šikovné falošné stopy a dnes sme ho našli, priznaj si to, len čírou zhodou okolností. Spadol nám do rúk ako zrelá hruška. Hej, čakala som viac. Rozhodne aspoň ukážku jeho presláveného magického umenia. Vrhol sa na nás ako šialenec. Musel vedieť, že proti automatickým zbraniam s dýkou v ruke nemá šancu.“
„Mali sme šťastie, magický súboj ho vyčerpal. Zostala mu len dýka.“
„Mno, trochu šťastia nikdy nezaškodí.“
Štvrtý člen tímu odtiahol vrecko s ľadom, ktorým si chladil spuchnutú tvár. „Hovoríš mi z duše, Sana. Dnes stálo šťastie na našej strane. Tí šialení drevorubači... Keby Medveď nemal v ruke odistenú pištoľ, zabili by nás holými rukami.“  
„Nikdy som nevystrelil na neozbrojeného chlapa, ale... Rozhodne neboli normálni. Správali sa skôr... ako besné psy. Strieľal som v sebaobrane!“
„Neospravedlňuj sa,“ zdvihol Ruhian odmietavo ruku. „Z tohto čo som tu našiel, usudzujem, že pôvodný majiteľ, Stan, mal tiež poriadne za ušami. Frčal na čiernej mágii. Temnejšiu zbierku artefaktov som dosiaľ nevidel.“
„No, tak to by vysvetľovalo tú hŕbu kostí, ktorú sme našli dole,“ zamumlal opuchnutý spoza vrecka. „Čo ďalej?“
„Zoberieme všetko, čo môžeme nejako použiť a zvyšok... Oheň zahladí stopy po mŕtvolách aj po čiernej mágii.“
„Rozkaz, šéfe!“

Z bezpečnej vzdialenosti sledovali ako z okien domu vyšľahli plamene, ako steny miznú v ohni. Keď sa prepadla strecha a k nebu vyrazil oblak iskričiek, pobrali sa k autám.
„Ešte je tu jedna vec, o ktorú sa musíme postarať, Ossy,“ prehodila Sana, odkladajúc do kufra dodávky batoh s korisťou. „Winchestrovci. Čo urobíme s tými chalanmi? Vláčili sa s Doktorom, Colin ich sledoval až sem. V dome sme po nich síce nenašli ani stopu, ale aj tak... Neviem, čo si o nich mám myslieť. Boli Doktorovi komplici dobrovoľne alebo ich očaroval? V každom prípade, mali by sme niečo podniknúť.“
Šéf tímu nadvihol obočie. „Medveď, čo myslíš ty?“
„Winchestrovci sú lovci. Podľa rečí dobrí a hovorí sa, že ich má pod palcom Bobby Singer. Bobbyho poznám, je rovný ako lineár.“
„No, Colin ich sledoval dosť dlho, podľa jeho názoru boli styky Winchestrovcov s Doktorom čisto obchodné. Nevidím dôvod, prečo by sme mali po nich ísť,“ vyjadril svoju mienku aj bez pýtania štvrtý člen. „Ja viem, Sana, ešte vždy ťa škrie, ako s tebou Dean Winchester vypiekol, ale pre mňa to nie je dôvod na krvnú pomstu.“
„Debil,“ opovržlivo sa odvrátila.
„Rozhodnuté,“ Oscar si sadol za volant. „Nemáme žiadny dôkaz, že Winchestrovci používajú čiernu mágiu. Nevieme, prečo akurát dnes išli týmto smerom, Colin hlásil, že pokračovali ďalej do lesa. V dome sme po nich nenašli žiadnu stopu. Možno lovia wendigo alebo rugaru, v týchto lesoch môže žiť čokoľvek. Necháme ich.“
„Preložili lokátor na iné auto,“ pripomenula Sana.
„To by som urobil aj ja, keby mi niekto takú vecičku pričapil na blatník,“ uchechtol sa Medveď.  
„Ale...“
„Sana, je rozhodnuté. Splnili sme úlohu, ohlásime Cornetovi, že Doktor sa už viac do politiky miešať nebude. Nebudeme strácať čas prenasledovaním dvoch prihlúplych lovcov. Máme dôležitejší prípad, dolu na Floride miznú deti. Podľa zdroja za tým môže byť striga. Vyberá si blonďaté dievčatká do šesť rokov a ...“ Oscar naštartoval. „Na čo čakáte? Do auta, zvyšok vám dopoviem cestou!“  

Po niekoľkých desiatkach metrov pochodu časový odhad zrevidoval. Takýmto tempom to veru chvíľka nebude, ale rýchlejšie si netrúfol. Kamene, spadnuté konáre, blato, pichľavé kríky, ktoré museli obchádzať, všetko sa sprisahalo proti Deanovi Winchestrovi a ako na potvoru, začalo mu škvŕkať v žalúdku. Už aby sa dostal do civilizácie, voňajúcej čerstvými žemľami, pečenou slaninou a hranolkami. Zaujatý myšlienkami na raňajky takmer vrazil do chrbta liečiteľovi, ktorý zastal doslova v polovici kroku.
„Čo sa deje?“
„Problém,“ odpovedal ticho  Irvin.  „Tvár sa, že tu vôbec nie si.“
Problém na seba vzal podobu atraktívnej blondínky v tmavom nohavicovom kostýme, tváriacej sa ako hlavný ochutnávač Spojenej octárenskej spoločnosti. V žiarivo vyleštených lakovaných lodičkách pôsobila v lese mimoriadne nepatrične.
„Posiela ma Rafael,“ oznámila na úvod.
„Ani ja nemôžem povedať, že ťa rád vidím, Nitaiáš,“ kontroloval liečiteľ rovnako ľadovým tónom. „Ako si ma našla?“
Žena odpovedala úsmevom, zvlášť nepríjemným.
„Dovoľte, aby som vás zoznámil,“ prejavila sa Irvinova dobrá výchova. „Dean Winchester, lovec. Nitaiáš, môj anjel strážny.“
Dean sa nahlas nadýchol, lovec a čarodej stretnú v lese anjela, to znie ako začiatok zlého vtipu. „Krásny deň na prechádzku,“ prehodil konverzačným tónom. „V nebi vám došiel čerstvý vzduch?“
Blondínka lovca počastovala pohľadom, vyhradeným pre hnedé hromádky, ktoré na trávniku zanechávajú domáci miláčikovia. „Dean Winchester. Myslím, že konkrétne pre teba má Rafael odložený artefakt, ktorý vyvoláva nepríjemné podnety. Mimoriadne nepríjemné fyzické podnety.“
Dean naprázdno prehltol a prinútil sa k úsmevu. „Náš archanjel má zlú náladu? Tlačí ju podprsenka? Balansuje v ihličkách? Nemá dostatok duší na malú občiansku vojnu v Nebi?“
Plné pery Nitaiáš sa zmenili na tenké čiarky, preniesla pohľad na liečiteľa. „Okamžite mi odovzdaj kľúč od Poslednej váhy!“
„Tak možnosť cé je správna,“ uškrnul sa lovec.
Neuznala ho za hodného odpovede.
„Odovzdaj mi kľúč. Viackrát ťa žiadať nebudem! Čakám!“ natiahla ruku.
„Čo sa mňa týka, môžeš čakať do skončenia sveta,“ zdvorilo odpovedal džentlmen rodom aj výchovou. „Nie som si vedomý žiadnej skutočnosti, ktorá by ťa oprávňovala žiadať odo mňa čokoľvek.“
„Kľúč nie je určený smrteľníkom. Si príliš slabý na to, aby si ho ovládol. On ovládne teba! Daj mi ho a ja ťa ochránim.“
„Radšej sa spoľahnem na vlastné sily.“
„Si vyvolený služobník nebies,“ Nitaiáš už strácala trpezlivosť. „Dlhuješ nám poslušnosť! Musíš Rafaelovi pomôcť zvíťaziť.“
„Ak Nebu niečo dlžím, tak vzhľadom na skutočnosť, že si nechala vyvraždiť moju rodinu, to pomoc určite nie je. Áno, viem, že si to bola ty, kto vtedy poslal žoldnierov do môjho domu.“
„Tvoja rodina bola prebytočná. Starostlivosť o nich by ťa odvádzala od tvojej úlohy. Mal si to pochopiť a sústrediť sa na vykonanie svojej povinnosti. Keby sa v ten deň nevrátil domov predčasne a hlúpo nezahodil život pri pokuse pomstiť tvoju ženu a deti, mohol si splniť svoju povinnosť. V kľúčovom okamihu by nedošlo k zmene následníčky trónu vedúcej mocnosti sveta. Dejiny by sa uberali vopred predurčenou cestou a naše konečné víťazstvo by prišlo oveľa skôr. Kvôli tvojej neposlušnosti  sme prišli o veľmi významnú výhodu a množstvo práce a dlhodobého plánovania vyšlo nazmar. Nezopakuj tú chybu znova!“
„Pretože inak ma opäť pošleš priamo do pekla?! Ako vtedy?“
„Dal si prednosť pomste za svoju rodine pred úlohou, ktorú si mal splniť. Sklamal si nás. Zaslúžil si si trest,“ oznámila ľadová kráska jednoducho. Ako len ľudia môžu byť tak nechápaví?
Dean vytreštil oči, zmätene si prehrabol vlasy a otočil sa k Irvinovi. „A ty hovoríš, že náš anjel je pošuk?!“
Nitaiáš zmätene pozrela na lovca. „Váš anjel? Castiel? Ty si hovoril s Castielom?“ Preniesla pozornosť na čarodeja. „Vydal si mu kľúč od Poslednej váhy? Odpovedz!“
Dean sa pod naliehavosťou príkazu prikrčil a bokom pozrel na Irvina. Musí poslúchnuť, s rozzúreným anjelom  predsa nemôžu bojovať.  
„Nie, nevydal som kľúč Castielovi a nevydám ho ani tebe. Nechám si ho pre vlastnú potrebu. Pre prípad, že by si ešte raz chcela porušiť Božie nariadenie.“
Blondínka zbledla ako po údere do tváre.
„Áno, viem, že môj pobyt v pekle bola tvoja osobná iniciatíva, aj to, že si vedome neposlúchla vaše predpisy. A viem aj to, že neposlušnosť je u anjelov prísne trestaná, najmä ak sa týka zneužitia právomoci vo vzťahu k zverenej duši. Čo myslíš, ako bude reagovať Rafael, keď sa dozvie o tvojom zločine?“  
Nitaiáš zdesene o krok ustúpila. Pohľadom preskočila z čarodeja na lovca a späť, zúžila oči, zjavne dospela k rozhodnutiu, zdvihla ruku...
„Nech ťa to ani nenapadne,“ aj čarodej natiahol ruku, medzi prstami nechal preletieť drobnú belasú iskru. „Poznáš moje schopnosti, ubránim sa. Minimálne dovtedy, kým niekoho nebude zaujímať nezvyčajné množstvo uvoľnenej anjelskej energie. Čo urobíš, ak sem prídu Castielovi stúpenci? Alebo budeš radšej svoje pohnútky vysvetľovať Rafaelovi osobne?“
Zmiznutie Nitaiáš doprevádzal zvlášť dôrazný zvuk mávnutia ohromných perutí.
„Páni,“ vydýchol lovec. „To bola ženská! Máš aj viac šialených známych? Vieš čo? Radšej neodpovedaj! Jedno takéto stretnutie za deň stačí.“
Po pár metroch pochodu lesom sa Deanovi rozležal v hlave obsah práve vypočutého rozhovoru.
„Počuj, felčiar, ona skutočne zabila tvoju... ?“
„Áno.“
„A potom ťa poslala do...?“
„Áno! Máš ešte nejaké ďalšie otázky, Gladiátor?“
Och, do čerta! Samozrejme, že mal, ale po tomto oslovení si radšej zahryzol do jazyka. Keby sa tak Sam alebo nedajboh Bobby dozvedeli o príhode, ku ktorej sa viazala táto prezývka, tak... Život Deana Winchestra by veľmi zmenil a rozhodne nie k lepšiemu.

Nad les sa zdvihlo mračno iskier a kúdol dymu.
„Ako vidím, s Merlinom si už starosti robiť nemusíme. Kombinujem, že dorazil Ossy a on zajatcov neberie,“ Dean si nadhodil tašku na pleci. „Musíme si nájsť inú cestu do mesta, netúžim stretnúť Ossyho a jeho bandu fanatikov.“
„Ako chceš,“ čarodeja zjavne lovcove starosti nezaujímali.
Porastom presvitalo čoraz viac svetla, blížili sa k ceste, už videl obrysy Jeepu. Irvin si napravil baziliška v náručí, zvieratko zaspalo, chvost stočený do kolieska pripomínal škoricový koláčik. Zelený škoricový koláčik. Tichý les ožil, operený obyvatelia začali deň pravidelným zvukovým vyznačením hraníc svojho územia, noční dravci uvoľnili priestor denným. Oba druhy šeliem mali dosť rozumu, aby nechali dvojnohých votrelcov na pokoji.
„Konečne,“ odfúkol si Dean, zhodil tašku z pleca, znechutene pozrel na rozbahnenú zem, na zablatenú na kapotu Jeepu a vyložil batožinu na druhé plece. „Kam pôjdeš teraz?“
Irvin pohladkal baziliška.
„Do Mexika. V jednom malom mestečku miestni strážia permanentný portál do Faerie. Pustím baziliška na slobodu a... Možno tam chvíľu zostanem, kým neutíchne rozruch okolo kľúča. Zmena vzduchu môže byť v tejto situácii pre moju fyzickú integritu osožná.“
„Hm, nie zlý plán. Tak šťastnú cestu. Možno sa ešte stretneme.“ Lovcov tón prezrádzal, že sám veľmi neverí svojim slovám.  
„Radšej nie. Vždy keď vás stretnem, môj jednoduchý život sa značne zdramatizuje. Prosté vyzdvihnutie cudzodimenzionálneho živočícha sa vaším prispením zmenilo v deštruktívnu akciu.“
„Preháňaš, keby nás ten Ossyho chlapík nesledoval až sem a následne všetko o nás nevyzvonil tomu zkurvysynovi, celá akcia mohla prebehnúť hladko a potichu. No čo už. Karma,“ pokrčil plecia a podal čarodejovi ruku. „Vďaka za spoluprácu a pozdrav plukovníka, keď sa zase uvidíte.“
„Ďakujem, pozdravím,“ potriasol podanú ruku čarodej. „Rozlúč sa za mňa s bratom a šťastnú cestu.“
Dean si napravil tašku na pleci a pobral sa k svojmu autu, na zákrute ešte zdvihol ruku na pozdrav a potom vysokú postavu zhltol les.
Čarodej opatrne uložil spiace zvieratko na sedadlo spolujazdca. Zelená odfukujúca hromádka vyzerala nevinne, skoro dojímavo, vôbec nie ako príšerný netvor, zodpovedný za usmrtenie štyroch ľudí a jedného psa. Ticho zavrel dvere a prešiel k miestu vodiča. Závan vetra priniesol kúdol dymu a na Irvinovej ruke pristála vločka popola. Nasadol a zmenil plán. Nevráti sa tou istou cestou, pri Merlinovom dome by sa mohol stretnúť s lovcami bosoriek. Po polroku naháňačky by im nerád dobrovoľne vbehol do rúk. Konečne, dnes v noci ulovili čierneho mága, to by im mohlo na pár dní stačiť. Naštartoval a... nahlas sa rozosmial. Bazilišok, vytrhnutý zo spánku, sa mrzuto poobzeral, žihadlo varovne vztýčené. Keď zistil, že žiadne nebezpečenstvo nehrozí, zvinul sa do klbka a zase zaspal. Čarodej tvorčeka upokojujúco pohladil, ale nedokázal sa prestať usmievať. Merlinov trest, z náhleho popudu z neho spravil svoju dočasnú kópiu, sa odrazu stal riešením dlhodobého problému. Zaradil rýchlosť a zamieril hlbšie do lesa, teraz má o dôvod viac vyhnúť sa lovcom bosoriek. Nerád by ich obral o pocit triumfu po úspešne ukončenom love.

Sam obchádzal Impalu a dosť mu odľahlo, keď videl Deana ťahať sa po okraji rozbahnenej cesty.
„Kde si tak dlho?“
„Zastavil som sa na pokec s bláznivým anjelom... anjelkou... to je jedno,“ starší Winchester hodil tašku na zadné sedadlo a vyčítavo sa zahľadel na bratove topánky.
„Čože? Čo to melieš?“
Dean zdvihol oči a tvrdo pozrel na brata.
„Buď to blato necháš tu, alebo ideš pešo. Knihy pre Bobbyho?“
„Trochu navlhnuté, ale inak v poriadku,“ hlásil mladší lovec, otierajúc blato z topánok o najbližší trs vegetácie. „Myslím, že ho darček poteší.“
„To ho nepoznáš, posunie si tú svoju zamastenú šiltovku do tyla a začne frflať,“ uškrnul sa Dean, štartujúc. Sam usúdil, že množstvo zostávajúceho blata šoférovi vadiť nebude a nasadol. „Kým som na teba čakal, pozrel som do mapy a našiel som skratku do mestečka. Musíš sa vrátiť asi dvesto metrov a odbočiť doľava. Nie je práve diaľnica, ale nemusíme sa vracať tou istou cestou...“
„A vyhneme sa Ossymu a jeho svorke,“ dokončil vetu starší lovec. „Dobrá práca, bráško.“
Sam sa usmial, štúdium mapy sa vyplatilo. „Nechceš mi vysvetliť, čo myslel tým pokecom s bláznivým anjelom?“ spýtal sa po chvíli bez väčšej nádeje na odpoveď.
„Neskôr, pri raňajkách. Zomieram od hladu,“ prekvapil ho starší brat. „Mimochodom, felčiar necháva pozdravovať. Vybral sa  do Mexika urobiť dobrý skutok.“
„Do Mexika?“
„Hej, vraj tam pozná niekoho, kto má bránu do Elfie.“
„Myslíš portál do Faerie?“ opravil brata sčítanejší Winchester.
„Nie je to jedno? V každom prípade, chce tam odniesť baziliška a stráviť dovolenku. Keď nad tým tak rozmýšľam, kedy sme my dvaja boli naposledy na dovolenke?“
„To ti poviem úplne presne, nikdy. Teda ak nepočítam tvoj rok voľna s Lisou.“
„To sa neráta. Myslel som si, že si mŕtvy,“ ohradil sa Dean. „Mali by sme si urobiť nejaké voľno. Niekde kde je teplo, pláž, kočky v bikinách a chladené pivo.“
„Radšej niekde, kde je pokoj a málo ľudí. Apalačské hory?“
„Ani náhodou! Nevidím dôvod celý deň stráviť lezením na skalu, len preto, aby som sa pozrel ako je dolu pekne!“
„Tomu sa hovorí aktívny oddych.“
„Idiot!“ uškrnul sa Dean.
„Debil!“ usmial sa Sam.

Po polhodine pomalej jazdy Irvin našiel lesnú cestu, vedúcu širokým oblúkom do civilizácie. Vytiahol mobil a navolil číslo.
„Ahoj, Fred, nezobudil som ťa? Isteže nie, ako ťa poznám celú noc si sedel na telefónom a čakal si, kým zavolám. Poslušne hlásim, akcia bola úspešne ukončená. Zajatec je zaistený a bez odporu transportovaný do domovskej krajiny... Áno, rozprávam z cesty. Šoférujem, podrobnosti ti poviem neskôr, keď niekde zastavím. Pozdrav Melly a ostatných. Opatrujte sa.“ Odložil telefón a pozrel na baziliška, ospalo sa obzerajúceho po novom prostredí.  „Tešíš sa domov? Za pár dní budeš dýchať vzduch svojej rodnej dimenzie.“
Bazilišok neodpovedal, viac ako návrat do Faerie ho zaujímali dnešné raňajky. Oblizol sa, veľmi dôrazne, aby dal najavo, že je čas na jedlo.
„Iste, aj ja som hladný. Nikde zastavíme a najeme sa,“ pohladil zvieratko, ktoré úslužne sklopilo hrebene, aby neporanilo láskavú ruku. „Myslím, že budeme priatelia.“  
Bazilišok žmurkol, súhlasne.

aceras1 ďakujem za ďalší podarený kúsok... ako som si myslela, banda naštvaných lovcov bosoriek prišla znepríjemniť život preživšiemu... dobre mu tak...

Hmmm, takže aj Irvin mal majáčik? A pozerám, že sa mu tiež tiež dvakrát nepáčilo - ďalšia vec, čo majú s Deanom spoločnú.
Tú dovolenku vo Faerii Irvovi závidím, tiež by som niekedy najradšej vypadla mimo našu dimenziu, ale čo už, nemôže byť každý profesionálny čarodej.

Inak, vďaka za nápad s postavou s dialektom, keď sa niekedy, snáď za sto rokov, dokopem k tomu, aby som niečo napísala, tak to skúsim zrealizovať, pokiaľ sa mi podarí oprášiť moje znalosti vychodňarčiny, keďže môj problém je, že rozumic rozumim, ale nehutorim

Takže ešte raz vďaka a keďže som na záver príspevku nenašla to povestné "Koniec", tak sa budem tešiť do nejakej najbližšej prestávky v seriály s nádejou, že sa pritrafí pokračovanie.

aceras1: Ďakujem za ďalší podarený kúsok. Tiež ďakujem za vyplnenie času počas čakania na pokračovanie nášho seriáliku . Skvele si mi nahradila TV show.
Teším sa na Tvoj ďalší výtvor

just-me - ďakujem za pochvalné slová .
Nezáviď, nemusíš vypadnúť mimo dimenziu, aj v tejto sa dá celkom úspešne stratiť, len treba trochu chcieť  (a niekedy len treba byť v nesprávnom čase na nesprávnom mieste ).
Nemáš za čo . Moja rada, začni kopať, o  sto rokov sa Ti už budú na písanie príliš triasť ruky .
Tešiť sa môžeš. Pokračovanie je však závislé na množstve voľného času a pracovného entuziazmu (a obidvoch mám momentálne nedostatok).

adrusik - ďakujem za Tvoje milé slová . Najmä záverom si ma potešila. Ako je uvedené vyššie, tešiť sa môžeš, ja nesľubujem viac ako to, že sa budem snažiť .

Všetkým prajem príjemné a veselé prežitie vianočných sviatkov

--------

15

Dom kričal tichom. Opäť. Ozveny práve skončenej hádky poletovali prázdnymi chodbami a narážali do zatvorených dverí. Domáci pán sklonil šedivú hlavu do dlaní, do hlbokej vrásky na líci skĺzla slza. Abby, jeho spoľahlivá, vyrovnaná Abby. Nemusel pátrať po príčine, ktorá zmenila jeho dcéru. Ktorá zmenila všetkých. Dlaňou rozotrel slanú vodu po neoholenej tvári, čakala na neho nevďačná úloha mediátora. Koho má navštíviť prvého? Útočníčku alebo napadnutú?
Zaklopal na dvere dcérinej izby. Po neochotnom. „Poď dnu!,“ vstúpil. Abby, stojaca pred otvorenou skriňou, sa neotočila.
„Niekam ideš?“ Zbytočná otázka, veď videl otvorený kufor, z ktorého viseli narýchlo nahádzané tričká a blúzky.
„Hej,“ vytiahla čiernu sukňu, kriticky ju prezrela a odhodila na dlážku.
„Môžem vedieť kam?“
„Môžeš,“ vytiahla džínsy a podrobne ich skúmala. „Volala mi Sally, poznáme sa z univerzity, má pre mňa miesto v jednej veľkej firme v New Jersey. Kým si niečo nájdem, môžem bývať u nej, má voľnú izbu. Rozišla sa s priateľom.“ Nohavice prešli konkurzom, nedbanlivo ich poskladala a hodila do kufra. Zaváhala, ešte stále otočená chrbtom siahla po ďalší kus odevu. „Už som jej sľúbila, že prídem.“
„Dievčatko, nepochybujem, že je to pre teba šanca, ale...“
„Ocko, odchádzam!“ otočila sa, pritískajúc na hruď svetlomodré sako. „Musím odísť, pretože inak sa v tomto dome zbláznim. Tak mi chýbajú! Všetci... mi tak chýbajú... A Bea...“
„Nie je to jej vina.“ Obranná veta sama skočila Fredovi na jazyk. V poslednom čase ju potreboval často.
„Možno,“ pripustila unavene. „Možno to nie je jej vina. Možno to bola ich chyba... možno to všetko zavinil len on. Možno to bol osud. Ja neviem. Neviem, kto spôsobil, že... Neviem. Ale jedno viem! Sú preč. Navždy. Nie sú tu a tento dom je bez nich tak... tichý. Nechcem... nemôžem tu vydržať už ani deň! Ja... musím preč!“
Otec sklonil hlavu, rukou si prešiel po tvári. „Keď to tak cítiš, dcérka, tak choď,“ zdvihol hlavu a silou vôle prinútil kútiky úst, aby sa zdvihli v imitácii úsmevu. „Len som chcel... počkaj, kým sa vráti mamka z práce a rozlúč sa s ňou.“
Prikývla, prekvapená absenciou odporu.
„A nezabudni, keby si sa dostala do problémov,“ zdvihnutou rukou umlčal pokus o námietku, „máš tu rodinu. Sme tu pre teba. Vždy tu pre teba budeme.“
Abby odhodila sako a vrhla sa otcovi do náručia. „Ocko, je mi ľúto. Všetko mi je tak ľúto, ale... Ja musím preč! Jednoducho... musím. Musím sa pohnúť ďalej.“
„Ja viem, dievčatko, ja viem,“ pohladil dcéru po vlasoch, utrel jej slzu z líca. „Veci do kufra si poriadne poskladaj, inak...“
„Inak ich budeš mať dokrčené a neviem, čo si potom oblečieš,“ dokončila dcéra otcovu vetu. „Neboj, pobalím sa, ako sa patrí. Kým príde mamka, mám dosť času.“
Prikývol, vďačne jej stisol plece a pri odchode za sebou ticho zavrel. Ďalšie dieťa odchádza z domu. Vždy vedel, že táto chvíľa príde, ale... nie takto. Abby mala odísť do šťastnej budúcnosti jedného krásneho slnečného dňa v bielych šatách, s mladým mužom po boku v aute, ťahajúcom prázdne plechovky. Nie takto, utiecť od rodiny s narýchlo zbaleným kufrom. No, aspoň sa mohol rozlúčiť. Brad si zbalil batoh a vykĺzol z domu uprostred noci. Nerozprávali sa spolu už... ani nevedel koľko týždňov. Položil ruku na kľučku dverí svojho najmladšieho dieťaťa, zaváhal. Čo povie? Čo by mal povedať, aby...?
„Nie je tam.“ Steven sa k otcovi priblížil ticho ako duch. V posledných mesiacoch sa tak po dome pohybovali všetci. Mátožili, bez smiechu, bez slova, bez života. „Abby balí?“
Starší muž prikývol.
„To je dobre, že sa konečne rozkývala. Kam má namierené?“
„Hovorila o nejakej práci v New Jersey.“
„To je dobre,“ zopakoval Steven tónom dospelého. „Nová práca a zmena prostredia jej pomôže... vyrovnať sa so... so všetkým, čo sa nám stalo... v poslednom čase.“
Otec Simmons sa smutne pousmial. Nie, ani jeho najmladší už nie je dieťa, chlapec sa za jednu noc zmenil na muža. To nebolo spravodlivé! Steven by mal riešiť ktoré dievča pozve na ples, kde v piatok večer zoženie slušné auto na rande alebo...
„Ideš za Včeličkou?“
Prikývol, prezývku najmladšej Simmonsovej používali všetci úplne automaticky.
„Plače v zimnej záhrade.“

Steven sa mýlil. Neplakala. Kričala.
„V knihe po babke som našla oživovací rituál. Som si istá, že tento bude fungovať. Na rozdiel od tých predchádzajúcich, ingrediencie nie sú bizarné nezmysly. Myslím, že tentokrát by sme mohli uspieť. Prečo mlčíš? Povedz niečo!“
„Nie.“
„Nie? Ty povieš len NIE?! To je všetko?!“
„Čo chceš, aby som povedal? Mám ti znova a znova vysvetľovať, že to nie je možné?“
„Nehovor mi, že to nie je možné! Mŕtvi sa môžu vrátiť do života! V starých knihách som našla niekoľko popísaných prípadov zmŕtvychvstania!“
„Niekoľko?“
„Hej, niekoľko! Nebolo ich veľa, ale aj tie, čo som našla, stačia. Dokazujú, že mám pravdu! Môžeme uskutočniť oživovací rituál a...“
„Ty si doteraz vôbec nepočúvala,“ Irvin využil Včeličkinu prestávku na nádych. „Záznamov o oživení je len niekoľko nie preto, že realizácia príslušného rituálu je náročná, alebo preto, že ingrediencie sú takmer nedostupné. Podľa starých zvitkov vzkriesenie mŕtveho je čin najvyššej potreby alebo úplného blázna. Vrátiť jednu osobu späť do života môže ovplyvniť existujúcu časovú líniu a náprava prirodzeného rádu môže trvať roky až storočia. Vzkriesenie všetkých našich drahých by s najvyššou pravdepodobnosťou roztrhalo realitu na kusy.“
Eleanor Beatrix sklopila oči a zahryzla si do pery. „To nikto nevie presne! Možno by sme... nespôsobili... celkom nič.“
„Ako čarodejnica v zácviku by si už mala vedieť, že používanie mágie má svoju cenu. Čím silnejšia je použitá mágia, tým vyšší účet je potrebné zaplatiť. Pri každom kúzle musíš myslieť na dôsledky! Ak môžeš,“ doložil tichšie. „Ako by sa asi cítili tvoji bratia, keby vedeli, že svojím návratom zničili svet? To by si priala svojim drahým?“
„Dobre vieš, že nie,“ odvrkla. „Možno neviem, čo spôsobím, ale jedno viem určite! Čo sa stane, keď nespravím nič! Otec a mamka sa budú trápiť a Abby... Abby mi do smrti bude vyčítať, že to bola moja vina! Počul si ju! Povedala... kričala... že to bola naša vina... a že sme neurobili nič... nič, aby sme zabránili... Ja už nemôžem! Nemôžem počúvať... a... nemôžem,“ Včeličke nekontrolovateľne vyhŕkli slzy. „Nemôžem stratiť aj sestru! Nechápeš? Brad sa zbalil a... Odišiel v noci. Ani sa s nami nerozlúčil. Nevieme kde je, ani čo robí a... Keď nič neurobím, aj Abby odíde a ... Nemôžem stratiť aj ju! Nemôžem sa pozerať ako sa naša rodina rozpadá! Neznesiem ďalšiu stratu! Čo môžem urobiť?“
Irvin položil ruky na plecia dievčaťa. „Dúfať. Každý smúti svojím spôsobom. Abby potrebuje čas, aby sa vyrovnala so svojou stratou. Brad tiež. Keď budú pripravení, vrátia sa. A my ich privítame s úsmevom a otvoreným náručím, ako sa patrí na rodinu.“

Garth silnejšie stisol papierové vrecko v hrsti, naprázdno preglgol, pozbieral všetku svoju odvahu a vstúpil do budovy. Rýchlo zahnal nevhodnú myšlienku, že dobrovoľne vstupuje do vlčieho brloha, aj keď nemohol neoceniť iróniu situácie. On, vlkodlak práve vstúpil do tajného úkrytu lovcov. Mohol len dúfať, že majitelia, bratia Winchesterovci, nezmenili názor a stále sú jeho priatelia. Aspoň Sam ho pri svojom poslednom telefonáte uistil, že na tejto skutočnosti sa nič nezmenilo. Zostúpil po kovovom schodisku do vestibulu, neisto sa poobzeral kam ďalej. Spoza pootvorených dverí doľahol nejasný zvuk a veľmi jasná nadávka. Váhavo sa pobral k zdroju hluku, ako sa ukázalo, natrafil na kuchyňu a zároveň na obyvateľov bunkra.
Sam namiesto pozdravu preventívne zasyčal: „Nepýtaj sa!“
Garth horlivo prikývol, držiac ústa pevne zavreté. Situácia v kuchyni bola dostatočne zrozumiteľná aj bez vysvetľovania. Dean, sediaci v kúte s očami rozžiarenými očakávaním ako trojročné dieťa pred vianočným stromčekom, Sam, zamúčený až za ušami, všeobecný chaos v miestnosti a na stole ležiace tri pekárske pokusy v rôznom stupni zuhoľnatenia.
„Povedz mi, prosím, že si doniesol koláč!“ Podľa miery zúfalstva v hlase, bol mladší Winchester na pokraji duševných síl.
„Dva,“ roztvoril donesené vrecko. „Broskyňový a ríbezľový.“
„Chvalabohu,“ vydýchol si neúspešný pekár a odhodil kuchynskú utierku, ktorou bol opásaný. Znechutene si premeral neporiadok na stole, pod stolom a všade okolo. „Najeme sa v knižnici. Zober taniere, ak nejaké nájdeš,“ sám zobral poloprázdnu fľašu whisky na varenie. Podľa Samových lesknúcich sa očí, Garth usúdil, že nie všetok minutý alkohol skončil v koláčoch.
„Dean, poď, budeme jesť v knižnici. Dostaneš koláč.“
Starší Winchester sa nepohol. Ďalej sedel s rukami zloženými v lone, len jeho detské nadšenie pohaslo. Garth mimovoľne zdvihol obočie, niečo nebolo v poriadku.
Sam vzdychol, podišiel k bratovi a kvokol si, aby sa mu mohol pozrieť do očí.
„Áno, ja viem, Dean, je tu neporiadok. Upracem, ale najskôr sa najeme. Chcel si predsa koláč! Tak teraz pôjdeme do knižnice, zjeme koláče, ktoré doniesol Garth. Určite budú lepšie ako moje a potom tu upracem. Sľubujem! Poď do knižnice, Dean. Prosím!“ pomohol bratovi vstať a Garth zalapal po dychu. Drastický úbytok Deanovej váhy nezamaskovalo voľné tričko, ani hrubá flanelová košeľa. Nemilosrdné svetlo odhalilo škaredú jazvu na líci a široký pruh bielych vlasov nad pravým uchom.
„Ahoj, Dean,“ pozdravil priškrteným hlasom. Odpoveď nedostal. Bratia okolo neho prešli, ako by tam ani nebol.
Až na prahu dverí Sam zastal. Chrbtom otočný k hosťovi neochotne vysvetlil: „Dean.... nehovorí. Je... Nie je... celkom v poriadku. Nejaké taniere nájdeš v tej skrinke naľavo. Asi.“
Garth si bezradne prehrabol vlasy. Dean že nie je celkom v poriadku? Hm, skôr to vyzerá, že nie je vôbec v poriadku. Poobzeral sa a usúdil, že jednoduchšie bude tri taniere vytiahnuť z výlevky a umyť, ako sa prehrabávať v tej spúšti.
Ešte nikdy Garthovi koláč nešiel tak ťažko dolu hrdlom. Naháňal kúsky po tanieri a viac pozornosti venoval okoliu ako jedlu. „Človeče, suprový brloh,“ pokúsil sa po chvíli prerušiť trápne ticho.
„Hm,“ súhlasil Sam, odhodlane likvidujúc svoju porciu.
„Toľko kníh, páni! Kožené kreslá, meče a dokonca aj teleskop. Nežijete si tu zle, chlapci.“
„Nie,“ potvrdil vyšší Winchester medzi dvoma hltmi.
„Máte tu kuchyňu aj knižnicu.“
„Hej.“
„Aj garáž,“ spomenul si, že pred budovu nevidel zapakovanú Impalu.
„Hej.“
„Spálne a kúpeľne tiež, predpokladám,“ pokračoval Gath zúfalo a dochádzali mu nápady na ďalšiu konverzáciu. Snažil sa nepozerať na Deana, ktorý pomaly a neobratne, kvôli trom nepohyblivým prstom na pravej ruke, jedol svoj kus koláča.
„Hej,“ odsekol Sam takým tónom, že sa hosť už nepokúšal zisťovať existenciu ďalších priestorov. Garth previnilo zabodol pohľad do svojho taniera a vložil si mikroskopický kúsok broskyne do úst. Po dôkladnom prežutí sa pokúsil dostať sústo do žalúdka. S rovnakým úspechom by sa mohol pokúsiť prehltnúť dospelého dikobraza. Naježeného dospelého dikobraza. Proti srsti.
„Garth, niečo od teba potrebujem,“ Sam prudko odložil vidličku. „Veľkú službu.“
„Samozrejme,“ poponáhľal sa odpovedať, no zabudol na kúsok koláča v ústach.
Mladší Winchester ohľaduplne počkal, kým vykašle zabehnuté ovocie a pokračoval: „Potrebujem, aby si našiel jedného človeka. Viem, kde asi by si mal začať hľadať, dám ti jeho poslednú známu adresu. Musíš ísť za ním osobne a poprosiť ho, aby ti dal kontakt... Nie, aby kontaktoval jedinú osobu, o ktorej viem... dúfam... že môže pomôcť Deanovi. Urobíš to pre mňa?“
„Samozrejme.“
„Nežiadal by som ťa o to, ale nemôžem... Nemôžem nechať Deana samého. Nedokáže sa o seba postarať a na cestovanie je príliš slabý.“
Garth prikývol, prepadnuté líca a takmer priesvitné ruky staršieho lovca nesvedčili o dobrom zdravotnom stave.
Kým stihol položiť pochopiteľnú otázku, starší Wichester s cinknutím položil vidličku na tanier a odtisol ho. Sam so vzdychom vstal a išiel sa posadiť k bratovi. „Dean, chcel si koláč a máš ho! Tak prečo neješ?“ Skutočne, z Deanovej porcie zostala dobrá polovica. „Ešte aspoň kúsok, dobre? Urob mi tú radosť!“ prisunul koláč k bratovi. Dean neochotne vzal vidličku a pokračoval v jedle. Chvíľku. Po pár kúskoch opäť odložil vidličku a odsunul tanier.
„Tak fajn, ideš do postele,“ vzdal sa Sam. Pomohol bratovi vstať a odviedol ho.
Garth zostal v knižnici sám. „No to ma poser,“ zhodnotil situáciu, ktorú ani trochu nechápal. Mechanicky sa znova pustil do dezertu. Posledný kúsok prehltol vo chvíli, keď sa domáci pán vrátil. Bez slova pozbieral použitý riad a zamieril do kuchyne. Garth schmatol svoj tanier a pobral sa za ním.
„Sam, človeče...“
„Musím upratať kuchyňu,“ nenechal ho dohovoriť. „Dean síce nehovorí, ale to neznamená, že nevie ako dostať čo chce. Ak tu zajtra ráno nebude poriadok, tak ...“
„Tak čo?“
„Posadí sa do kúta a bude vyčítavo zazerať, kým tu neupracem. Odkedy nehovorí, posunul svoju schopnosť trucovať na vyššiu úroveň. Zo všetkých vecí si musel zapamätať akurát to, že v bunkri mal vždy upratané. V živote som nestrávil toľko času v kuchyni a upratovaním ako teraz.“
„Nevedel som, že vieš piecť,“ Garth sa poobzeral, kde by si mohol sadnúť bez nebezpečenstva, že sa ušpiní múkou.
„Neviem,“ Sam sa opásal zamúčenou utierkou a upratovanie začal odhodením nepodarených pokusov o koláč do odpadu. Na okamih sa zamyslel, odbehol do knižnice a vrátil sa s dvomi pohármi a poloprázdnou fľašou whisky. Bez opýtania nalial tak na dva prsty alkoholu do oboch a jeden podal hosťovi.
„To kvôli Deanovi,“ ukázal rukou, v ktorej držal pohár, na neporiadok okolo. „Chcel som ho zabaviť. Dal som mu nejakú encyklopédiu nech si prezerá obrázky. Páčilo sa mu to, sám sa začal hrabať v knižnici a hľadať obrázkové knihy. Na moje nešťastie natrafil na kuchársku knihu. Našiel obrázok domáceho mriežkovaného ovocného koláča a sedel nad ním tri hodiny. Bez pohnutia!“ Na dúšok vypil alkohol a znova si nalial. „Na druhý deň znova. Na raňajky zjedol tak dve sústa a na obed ani to. Len sedel nad knihou a zízal na obrázok koláča. Keď som mu zobral knihu, tak trucoval v kúte, až kým som mu nesľúbil, že upečiem koláč. Zachránil si ma, Garth. Ďakujem.“ Zdvihol svoj pohár na prípitok a znovu ho vyprázdnil. Natiahol sa za fľašou, ale akoby cítil Garthov nesúhlasný pohľad na chrbte, stiahol ruku a odložil prázdny pohár na policu. „Neviem, čo by som bez teba urobil,“ pokračoval odkladajúc múku a iné ingrediencie používané pri pečení. „Nikdy som nič nepiekol, ak odrátam kosti nebožtíkov a tak. Urobiť cesto a plnku a posýpku... Odhadnúť pri akej teplote sa má koláč piecť a ako dlho. Je to fakt veda,“ potriasol hlavou a pustil sa do umývania riadu. Okamžite bolestne zasyčal. „Popálil som si palec, keď som vyťahoval posledný koláč,“ vysvetlil ublížene. „Aj tak zhorel. Neviem pochopiť, čo Deana na varení priťahovalo.“ Odovzdane pokračoval v umývaní.
Garth sa s priam sebevražedným odhodlaním nadýchol. „Čo sa mu stalo?“ vytlačil zo seba otázku, ktorá ho zožierala celý večer.
Sam zmeravel, ticho v kuchyni sa dalo krájať.
„Nebol som pri ňom, keď ma potreboval,“ odpovedal, stále otočený chrbtom k hosťovi s toľkou trpkosťou, že Garth sa neodvážil pýtať na podrobnosti.
„Presne to isté mi povedal tvoj brat, keď zomrel Kevin,“ podotkol tak ticho, že ho Sam nepočul. „Bol to upír alebo...,“ zasekol sa a zakašľal, aby zamaskoval odmlku. Zo starého zvyku chcel povedať vlkodlak, ale v tejto situácii sa mu nezdalo vhodné pripomínať zmenu vlastnej druhovej príslušnosti.
„Garth, je neskoro, mal by už ísť,“ Sam sa otočil od drezu a utrel si saponátové bublinky z rúk. „Odprevadím ťa.“
„Ďakujem,“ odložil pohár s alkoholom, ktorého sa ani nedotkol. „To je od teba milé. Pozdrav Deana.“
„Iste,“ Sam odviedol hosťa tak rýchlo, že Garthov odchod hraničil s vyhodením.

Tak ja teda zíram a nestačím sa diviť. To čo toto je? aceras1, počuj, určite je to pokračovanie toho diela spred dva a pol mesiaca? Pokiaľ som dobre čítala, tak sa všetci rozlúčili v dobrej pohode, Irv sa chystal na dovolenku do Faerie a teraz pozerám, že z ničoho nič Simmonsovcov ubudlo a Deanovi kvalitne preskočilo, okrem iného. Tak to je teda fakt iný nárez... Popravde, pokiaľ si po prestávke chcela zaujať, tak u mňa sa Ti to podarilo na 200% a len dúfam, že v dohľadnej dobe sa dočkám aj vysvetlenia... OK, nateraz stačí, idem predýchavať...

just-me - no to vieš, časy sa menia a nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Náš seriál je toho nádherný príklad, čo všetko sa už bratom prihodilo... Tak prečo ich (a všetkých ostatných) šetriť?
Ak už si predýchala, ponúkam kúsok vysvetlenia a ďakujem za záujem.


---------

aceras1: Tak z téhle části jsem úplně v šoku. Co je s Deanem? Není už někde zahrabaný? Sam se tedy pěkně naštval - sahat mu na bratra! Já v koutku duše doufám, že to dobře dopadne. Díky za pokračování a jsem strašně napnutá, co bude dál.

aceras1:A toto čo je, toto čo je ? Žiadny ohľad na moje krehké srdiečko???
Potrebujem, ba priam požadujem, okamžitú nápravu a vyliečenie Deana ... a potrebujem aj pokračovanie, inak nebudem mať čo lakovať na rukách až do leta .

Mimochodom skvelé pokračovanie...prekvapujúce, ale skvelé

janča -

kód:

Tak z téhle části jsem úplně v šoku

ďakujem za kompliment .

kód:

Sam se tedy pěkně naštval

- však? Osobne mám slabosť pre Sama, keď stráca spoločenské zábrany, pretože mu niekto siahol na bračeka , (ako v desiatej sérii). Ako to dopadne? Ľutujem, koniec ešte nie je napísaný, takže túto informáciu zatiaľ nemám k dispozícii ani ja .

adrusik - obávam sa, že Tvojej požiadavke nie je možné v dohľadom čase vyhovieť vzhľadom na moje časové zaneprázdnenie pracovnými aktivitami. Vzhľadom na skutočnosť, že ma živia, majú prednosť . Na pokračovaní sa pracuje.
Podľa informácie od môjho domáceho otroka, v ponuke drogérií sú vraj celkom pekné gélové nechty. Do leta môžeš zvážiť aj túto možnosť. .
Ďakujem za Tvoje milé slová .

Tak sa predsa len trochu času na ďalší kúsok našlo.

-----

No páni, jedna časť veselšia, než tá druhá... Toto je vážne dobré terno... aceras1, na Teba dosť neobvyklý mlynček na mäso , ale o to viac som zvedavá na pokračovanie (a to nielen Winchestrovic, ale aj Simmonsovie línie príbehu), tak dúfam, že tentokrát nebudeme musieť čakať celú večnosť (vážne to boli len dva mesiace ) na pokračko
Každopádne ale ďakujem za ďalší kúsok

just-me - váham, či Tvoje slová mám brať ako kompliment alebo nejaký druh sťažnosti. Môj vrodený optimizmus hlasuje pre prvú možnosť, takže vďaka za milé slová a záujem.
Čo sa týka pokračovania.... bude.
Možno...
Niekedy...

Ale kedy? Neviem ani odhadnúť. Raz určite.
Objektívne príčiny nebudem uvádzať, sú všeobecne známe, a subjektívne... zostanú subjektívne . V každom prípade, na pokračovaní sa pracuje.

no, kompliment za obsah , sťažnosť na časovanie   - aj keď viem, že mi to nepomôže a príspevky nebudú pribúdať rýchlejšie, ale aspoň zníži úroveň frustrácie z nedostatku iného dobrého čtiva na fóre... takže sa teším na ďalší kúsok...
...možno...
...niekedy... (hádam ešte tento rok )

aceras1:Srdiečko mi poskočilo od radosti, keď som objavila pokračovanie príbehu a musím povedať, že mi skáče ešte aj teraz, po dočítaní. Lenže tentoraz od "zúfalstva". Obdivujem Tvoje umenie vložiť toľkú bezmocnosť a frustráciu do príbehu. Všetko toto hurt/comfort je jedným z dôvodov prečo zbožňujem Supernatural. Dúfam, že bude aj druhá časť za lomítkom , lebo len utrpenie bez útechy by bola pre mňa tragédia, aj vo fiktívnom svete.

Skvelá práca, mali by sa od teba scenáristi učiť

PS: Ak nebude pokračovanie čo najskôr, tak ohryziem aj gélové nechty (bez ohľadu na ich tvrdosť)

just-me - ďakujem za bližšie vysvetlenie a optimisticky s Tebou zdieľam nádej, že možno ešte tento rok


adrusik - ďakujem, že si s nami podelila o svoj názor . Čo veta - to kompliment. Len tak ďalej
O čom bude pokračovanie? Fakt neviem, pracuje sa na ňom , takže trpezlivosť poviedky prináša. Ďakujem za pochopenie .

aceras1: Ďakujem za skvelé pokračovanie príbehu. Očakávala som nápravu Deanovho zdravotného stavu..., ale samozrejme nič také jednoduché v tvojom podaní príbehu nie je .

Takže znovu čakám na pokračovanie .

adrusik - trpezlivosť pokračovania prináša Ale áno, jednoduchá náprava Deanovho stavu sa koná. Dúfam, že budeš spokojná a ďakujem za milé slová

--------

„Čože?“
„Sme v hrobke,“ zopakoval Irvin. „Podľa nápisu na sarkofágu bola táto stavba postavená ako miesto posledného odpočinku.“
„Hrobka?“ V Stevenom hlase sa ozval viac ako nádych paniky. Obrovská brána okamžite stratila svoju príťažlivosť, odrazu zatúžil po dennom svetle. Lovec síce vo svojom profesionálnom živote už videl veľa hrobov a sám už nejeden vykopal aj naplnil, ale pobyt v tmavom kúte miesta posledného odpočinku nepovažoval za momentálne najlepší nápad, nasledoval fakľonosiča. Ďalší zdroj svetla lepšie osvetlil zvláštne znaky na sarkofágu, ale ich čitateľnosť sa nezlepšila, aspoň čo sa Deana týkalo. Steven sa pokrčil čelo a zatváril sa múdro. Vydržalo mu to skoro dvadsať sekúnd.
„Ty to vieš prečítať?“ otočil sa úctivo k čarodejovi.
„Čiastočne,“ pripustil Irvin. „Toto písmo je pravdepodobne predchodca lineárneho písma B a reč môžem identifikovať ako istú verziu protogréčtiny, predchodcu starej gréčtiny. Táto vec musí byť stará, skutočne veľmi stará.“
„Ako?“
„Tritisíc rokov, možno viac. Reč, v ktorej je napísaný tento nápis, bola zastaraná už v čase, keď Homér opisoval vojnu o Tróju.“
„Fajn pre neho,“ odtušil lovec, ktorý samozrejme nemal ani tušenie, kedy, kde a pre ktorý plátok zmienený vojnový dopisovateľ pracoval. „Čo tam píšu?“
„Ak správne rozumiem... tak smútiaci príbuzní postavili toto miesto ako večnú pamiatku na stratených príbuzných Ereba a Nyx, ktorých pozostatky ležia v neznámej zemi v nádeji, že ich duše nájdu zaľúbenie v obetách, ktoré im sem prinášajú. Takže toto miesto vlastne nie je hrobka, je to kenotaf.“
„Keno... čo?“
„Kenotaf. Symbolický hrob. Telo zosnulých sa tu nenachádza. Sarkofág je prázdny, možno sú v ňom uložené nejaké osobné veci dotyčných osôb.“
„Ahá,“ Steven sa hneď cítil lepšie, aj brána na druhom konci miestnosti sa odrazu zdala zaujímavejšia.  Zdvihol svoje primitívne svietidlo nad hlavu a presunul sa. Cestou mu niečo chruplo pod podrážkou. To čosi zdvihol a prezrel pod svetlom. Sivo-bordová, neforemná hrudka na dotyk pripomínala vosk,  starý a vyschnutý, na okrajoch sa drobil. Zahnal sa, aby hrudku odhodil, no pohyb nedokončil.  Irvina by možno nález zaujímal. Vložil kúsok vosku do vrecka a obrátil pozornosť k obrovskej bráne. Pri bližšom pohľade vzbudzovala ešte väčšiu bázeň ako z diaľky, zhotovená z veľkých kusov vekom stmavnutého bronzu, pospájaného hrubými pásmi tmavšieho kovu a množstvom nitov. Kľučka, hrubé U oboma koncami zapustené do brány, priam vyzývala na zatiahnutie. Čo už môže byť ukryté za zadnou steny nepravej hrobky? Prinajhoršom ďalší hrob, tentokrát pravý. Fakľu zavesil do držiaka na stene,  celou váhou sa zavesil na kľučku a potiahol. Škrípanie dávno nepoužitých pántov by zobudilo aj mŕtvolu, keby sa nejaká v sarkofágu nachádzala. Dvere sa pohli o niekoľko milimetrov. Steven zabral znova. Z príšerného zvuku mu stŕpli zuby, ale zvedavosť bola silnejšia. Vzniknutou škárkou, tenkou ako vlas, videl na druhej strane svetlo. Zaujatý pozorovaním nadskočil, keď mu na plece dopadla ruka.
„Čo si myslíš, že robíš?“ Vráska medzi Irvinovým obočím najmladšieho Simmonsa varovala, aby si dobre rozvážil odpoveď.
Naprázdno prehltol, prečistil si hrdlo a pokúsil sa o úsmev. „Niečo tam je. Videl som svetlo. Možno je za tými dverami civilizácia, telefón alebo prístup na net. Zavoláme ockovi a on po nás príde. S troškou šťastia sme na večeru doma.“
„No, neviem. Nikde tu nevidím logo netopiera, takže Batmanova jaskyňa na druhej strane asi nebude,“ sucho precedil Dean. „Alebo máš vo vrecku schovanú nejakú inú supertajnú a super švihnutú organizáciu?“
„Tak je tam možno poklad! Čo ja viem?“ prešiel Steven do útoku. „Ale určite sa to nedozvieme, ak budeme len stáť pred dverami.“
„To je fakt,“ pripustil lovec. „Mali by sme sa pozrieť, čo tam je. Možno má mladý pravdu. Ústredie Hydry tam asi nenájdeme, ale pár kilo zlata by bodlo.“
Všetci traja priložili ruky k dielu a ťažké krídlo bronzovej brány sa pohlo o pár decimetrov. Zatiahli znova a vznikol priechod široký asi meter. Do hrobky  sa vlialo zvláštne svetlo, no výhľad do susedného priestoru zakrývalo krídlo brány.  V nemej zhode vystrčili hlavy do priechodu, vytreštili oči a stiahli sa. Opretý chrbtom o studený bronz sa každý svojím spôsobom vyrovnával so šokom.    
„Do čerta!“ vrátila sa reč najskôr lovcovi. „Čo to bolo?“
Irvin pokrútil hlavou, Steven mal dosť práce s tým, aby dostal oči späť na ich miesto.
Dean si oblizol odrazu vyschnuté pery. „Nemali by sme...?“ urobil neurčitý posunok smerom k svetlu.
„Mali by sme...,“ prikývol Irvin.
Pomaly, veľmi pomaly a opatrne prešli k otvoru. Neisto pozreli na seba a so zatajeným dychom pred seba. Steven zo seba vyrazil zvuk, pripomínajúci zakvílenie zúfalého šteniatka a zavesil sa na čarodejove rameno. Irvin ho upokojujúco potľapkal po ruke.
„Nepozeraj sa. Tento pohľad nie je pre každého.“
Nebol.  Pohľad do medzisvetia vedel rozplakať aj silného muža a slabšieho pripraviť o zdravý rozum.
Nepotvrdené chýry tvrdia, že diera medzi svetmi je čierna. Nie je.
Medzi svetmi je totiž nič.
Nie je nič.
Ani tma.
Pozerali do ničoty. Pretože v medzisvetí nie sú rozmery v euklidovskom zmysle, ani priestor, ani čas. Ľudská myseľ nie je schopná vnímať prázdnotu. Tri páry oči zakotvili na jedinom objekte, ktorý dával akú-takú ilúziu normálnosti.
Zdroj svetla – most, poskladaný zo siedmych farieb dúhy, zdanlivo príliš krehký na to, aby sa klenul do prázdnoty.
„Myslíte, že na konci nájdeme hrniec plný zlata?“ zašomral Dean v snahe neukázať, aké má stiahnuté nielen hrdlo. Tá vec ho priťahovala ako magnet železnú pilinu. „Asi nie. Nemá koniec.“
„Myslím, že by sme tú bránu mali zase zavrieť.“ Irvinov hlas znel nezvyčajne duto.
Mimoriadne rozumný nápad hneď uskutočnili. Spoločne sa opreli do brány, napriek aktívnemu odporu nepoužívaných pántov, sprevádzanom príšerným škrípaním, pootvorené krídlo zabuchli.
„To musel byť sakra veľký jednorožec,“ buchol Dean päsťou do starého bronzu.
„Veľmi pochybujem, že tamto vypustil nejaký živočích, či už mýtický alebo nie,“ vyhlásil vážne Steven.
Lovec rezignovane pozrel dohora a pokrútil hlavou. Ten chlapec vôbec nemá zmysel pre humor.
„Vieš čo to je?“ Steven sa s očakávaním prednášky obrátil na čarodeja. Tentokrát bol sklamaný. Čarodejovi medzi obočím naskočila ustarostená vráska.
„Nie. Len tuším, že za tou bránou je problém. Veľký. Zatiaľ neviem, či je náš.“
„Ako poznám svoju karmu, tak sa pod peknými svetielkami schováva poriadna sračka, v ktorej sa vymácham až po uši,“ lovec si prešiel rukou po tvári . „No, vyčkávaním nič nevyriešime. Zdá sa, že prestalo pršať. Mali by sme využiť príležitosť a obhliadnuť okolie. Pri tej príležitosti môžeme skúsiť
zohnať nejaké jedlo. Pravda, ak nám teda nevyčaruješ trojchodové menu z päť hviezdičkového hotela.“
Aj jeho nádej sa nevyplnila. Čarodej rozpačito rozhodil ruky.
„Ľutujem, nemôžem sa spoľahnúť na svoje schopnosti. Neviem prečo. Netuším, čo nie je v poriadku. Možno je to vplyv tohto miesta. Niektoré špecifické kúzla sa musia vykonávať na cintorínoch alebo v hrobkách a takéto miesta sú potom poznačené použitou mágiou. Mali by sme odtiaľto čo najskôr odísť. Mimochodom, mne jedlo zatiaľ nechýba, dal by som prednosť čistej vode.“
„Pivo by bolo lepšie,“ zašomral Dean, natiahol si na hlavu kapucňu, vopchal ruky do vreciek a bol pripravený. Steven a Irvin zapli bundy a mohli vyraziť.
Dážď ustal, no cesty v okolí boli stále rovnako prázdne. Okná na budovách zostali pozatvárané, pred vchodmi sa kopili uschnuté zvyšky rastlín a naviaty prach dažďom zmenený na blato.
„Zvláštne mesto,“ nevydržal ticho Steven. „Ako by tu nikto nebýval. Už celé roky. Akoby bolo celé mesto úplne opustené. Pozrite na tamtie dvere! Vo všetkých škárach je spečená špina, už roky nimi nikto nehýbal. A tamtie...“
„Boli otvorené celkom nedávno.“
„Hej, mali by sme sa pozrieť dovnútra. Možno nájdeme nejaké jedlo.“
„Pochybujem. Jedlo obetované mŕtvym má zvyčajne len symbolickú formu. Neverím, že by nám chutilo.“
„Pokiaľ ide o mňa, už ma chuť prešla,“ zamračil sa lovec.
„Obetované?“ Stevenovi preskočil hlas.
„Podľa nápisov všetky tie budovy sú hrobky. Mesto okolo nás je nekropola – mesto mŕtvych. V podstate sme v cintoríne.“
„Kde? Poznám pár miest, kde dávajú prednosť pochovávaniu v hrobkách, ale tie sú v porovnaní s týmito ako detské hračky. Do tejto,“ ukázal na budovu, ktorú práve míňali, „by sa zmestili tri veľkometrážne apartmány. A v tamtej,“ ukázal na hrobku o veľkosti menšieho hangára, „by mohol parkovať bombardér. S cintorínom v New Orleans to tu nemá veľa spoločného.“
Nemalo. Tieto hrobky boli veľké, väčšie a obrovské. Ulicami, vedúcimi popri kamenných budovách mohli pohodlne prejsť aj šiesti muži vedľa seba. Všetko okolo bolo zbudované z kameňa, dlažba zo sivej žuly, menšie hrobky zo skromného šedo-béžového pieskovca, väčšie a zrejme reprezentatívnejšie príbytky posledného odpočinku vyjadrovali bohatstvo svojich obyvateľov čiernym mramorom, alabastrom či dokonca jadeitom.
„A že vraj prachy si do hrobu nevezmeš,“ skonštatoval Dean pri pohľade na priečelie ozdobené množstvom polodrahokamov.
„Myslíš, že nebožtík v tej hrobke je menej mŕtvy ako chudák, ktorého zahrabali pod kríčkom?“ rýpol si Steven. Chlapcova nálada sa pozoruhodne zlepšila akonáhle sa vydali na cestu. „Či je rakva zdobená zlatom alebo z nehobľovanej dosky, stále je to rakva,“ dodal filozoficky. Melancholickú atmosféru miesta ako na zavolanie doplnil studený vietor. Rozriedil mraky, ale ani pár slnečných lúčov nepridalo nekropole príťažlivosť. Lovec vrazil ruky hlbšie do vreciek, hlavu medzi plecia a odmietol ďalšie filozofické úvahy na akúkoľvek tému, kým nezískajú niečo na jedenie. Hamburger s hranolkami bude stačiť.
„A vôbec, kam ideme?“
„Kamkoľvek, hlavne preč odtiaľto. Mám veľmi intenzívne tušenie, hraničiace s istotou, že po zotmení by sme sa tu v žiadnom prípade nemali vyskytovať.“ Čarodej ukázal dopredu. „ Môžeme aj týmto smerom. V okolí určite niekto býva. Správca, stráž alebo čo ja viem... predavač sviečok.“
„Strážcom by sme sa mali radšej vyhnúť,“ logicky podotkol lovec. „Neviem, ako miestnym polišom vysvetlíme, kde sme sa tu vzali. Najskôr nás budú pokladať za vykrádačov hrobiek a ja rozhodne netúžim po hlavnej úlohe v reality šou Väzňom v cudzine. Zorganizujme si niečo na jedenie a nejaké auto tak, aby sme pri tom nevzbudili prílišnú pozornosť.“
„Navrhuješ, aby sme kradli?“ nechcel veriť vlastným ušiam najmladší člen spoločnosti.
Lovec pokrútil hlavou. Plukovník vychoval svoje deti nanajvýš neprakticky. „Máš lepší nápad?“
„Čo takto zaplatiť?“
„Koľko máš pri sebe?“
Steven prehrabal vrecká. „Dvanásť dolárov v hotovosti a kreditku. Mám na nej skoro dve stovky.“
„No, za to sa ďaleko nedostaneme. Najmä ak miestni preferujú platbu v hotovosti a majú alergiu na doláre.“
„Zavoláme pomoc.“
„Máš signál?“
Steven skontroloval mobil. „Nie.“
„Tak tú hračku vypni. Keď dojdeme do civilizácie, mobil s vybitou baterkou nám bude na nič. Takže, ako to vidím ja, budeme sa držať plánu A.“  
Chvíľu išli mlčky a zvažovali možnosti.
„Počuj, ty neprispeješ niečím? Netrpezlivo očakávame nejaký brilantný nápad, čo nám pomôže z tejto kaše. Takže, ó veľký čarodej, aké eso vytiahneš z rukáva? Čo budeme robiť?“
„Mali by sme pridať do kroku. Začína sa stmievať.“

V bludisku mesta mŕtvych dodržiavali zvolený smer viac-menej len odhadom. Po krátkej porade sa rozhodli pozrieť na svet z výšky. Konkrétne, vyliezť na príhodnú hrobku a rozhliadnuť sa. Plán splnili rýchlo a nad očakávanie úspešne. Zo strechy mali dobrý výhľad na okolie.
„Páni,“ hlesol Steven.  
Mal nad čím. Kam až dohliadol, videl hrobky. Obrovská nekropola sa rozkladala na náhornej plošine, z jednej tretiny ohraničenej strmou skalnou stenou.  
„Pripomína mi to stoličku. Pre obra. Tam je operadlo a na sedadle je cintorín,“ gestikuloval ohromene. „A tam... Čo to môže byť?“ ukázal na veľkú bielu stavbu na protiľahlom okraji sedadla.
„Pravdepodobne chrám,“ odpovedal neprítomne Irvin. „Takmer na každom významnom pohrebisku sa nachádza miesto alebo stavba zasvätená miestnemu božstvu.“
„Ahá. Pôjdeme sa tam pozrieť?“
„Nie,“ poponáhľal sa s odpoveďou lovec. „Pôjdeme presne na opačnú stranu. Ešte tri ulice týmto smerom  a sme vonku z cintorína. Neviem ako vy, ale ja už mám tohto mramorového mesta plné zuby. Mám tu zlý pocit. Berte to ako profesionálny odhad. Čo sa týka nocľahu, dám prednosť hoci aj drevenej chatrči ale so živou obsluhou. Dúfam, že budú mať dobré pivo a budú rozprávať po anglicky.“
„Obávam sa, že nebudú,“ Irvin si unavene pretrel koreň nosa. „Máme väčší problém, ako sme sa nazdávali. Podľa mojich vedomostí... Toto miesto... Nikde na Zemi nikdy neexistovala nekropola takejto veľkosti.“
„Čo tým chceš povedať?“ spozornel Dean.
„Obávam sa... že... nie sme v našom svete. Takáto hora sa nenachádza v žiadnom pohorí na planéte. O obrovskej nekropole na vrchole hory som nikdy nepočul ani nečítal a je vylúčené, aby pohrebisko takejto veľkosti uniklo pozornosti. Úplne nemožné.“
„Určite sa mýliš. To nie je možné. Možno sme v Číne,“ neisto namietol Steven. „Alebo v Afrike. V Zimbabwe predsa našli pozostatky veľkej civilizácie a... Určite sa mýliš. Irv, aj ty si predsa len človek. Nemôžeš predsa vedieť o všetkom!“ Pozrel na čarodeja s nádejou, že prikývne. Čím dlhšie pozeral, tým viac chápal. Nie, žiadna Čína ani Afrika. Skutočne majú problém. Veľký. Obrátil sa k lovcovi. Dean si unavene pošúchal čelo.
„Tušil som, že sme v hnoji. Ako?“
„Ten dúhový most ukrytý za Erebovou hrobkou. Spomenul som si, že som o tomto zriedkavom fenoméne čítal v jednom starom sumerskom zvitku. Dúhový most je jeden zo spôsobov ako prepojiť dva svety. Možno preto vznikla legenda, že na konci dúhy je ukrytý poklad, v prenesenom zmysle slova. Toto kúzlo sa už takmer nevyužíva. Zostrojenie tohto typu permanentného priechodu je veľmi náročné. Musí sa stavať z oboch koncov zároveň a vyžaduje veľké, naozaj veľmi veľké množstvo magickej energie.“
„Kde?“
Steven zalapal po dychu. „Chceš povedať, že sme možno na druhom konci vesmíru?“
„Nie vo fyzikálnom zmysle.“
„Ale... nie... povedz, že...“
„Podľa toho, čo som počul, sme v poriadnej sračke,“ zasiahol hrubo lovec. „A tá nebude krajšie voňať, ani keď použiješ pekné slovíčka! Tak nekľučkuj a vysyp, čo sa deje! Jednoduchou angličtinou, podľa možnosti! Kde sme? Prečo my? Ako sa dostaneme domov?“
„Pokúsim sa. Kde sme, to neviem. Môžem len hádať podľa indícií, ktoré sme doteraz zistili.“
Takže,“ pustil sa Irvin do vysvetľovania, „na okolitých stavbách je zreteľný antický vplyv. Architektúra, štíhle vysoké stĺpy, kamenné bloky, ukladané na seba bez použitia malty alebo betónu. Výzdoba, reliéfy na sarkofágu v Erebovej  hrobke a aj na ostatných veľmi pripomínajú umelecké diela, ktoré poznáme z antiky. Ľudské postavy v rôznej činnosti, najčastejšie bojujúce. Nápis v protogréčtine. Na základe týchto informácií môžeme usudzovať, že po a, miestni domorodci sú ľudia a po bé, musí existovať nejaké spojenie s naším svetom. Pôvod gréčtiny  lingvisti ešte stále celkom neobjasnili. Zatiaľ sa predpokladá, že gréčtina je samostatná vetva indoeurópskych jazykov, pričom svoju skladbou žiadny z nich nepripomína. Proste z jedného dňa na druhý existovala skupina ľudí, ktorí hovorili grécky.  Na základe okolo ležiacich dôkazov môžeme predpokladať, že do nášho sveta bola gréčtina zavlečená z tohto.“
„Alebo naopak,“ nebol by to Dean, keby neodporoval.
„Pochybujem. Erebos bol boh večnej tmy a Nyx bohyňa temnej noci, ktorí povstali z Chaosu.  Chaos je jeden z výstižnejších termínov na popísanie priestoru medzi svetmi. Môžeme teda predpokladať, že Erebos a Nyx sa pre nezasväteného pozorovateľa vynorili z medzisvetia, z chaosu. Podľa nápisu na sarkofágu nie sú pochovaní vo svojom hrobe. Možno preto, že  zahynuli v inom svete. Podľa mýtov starí grécki bohovia viedli pomerne rušný život. Príbuzní na tejto strane brány však na nich nezabudli a postavili im kenotaf. Možno náhodou, možno zámerne na mieste, kde sa nachádza trhlina v realite. Odpoveď na tvoju otázku teda znie, s vysokou pravdepodobnosťou predpokladám, že sme sa ocitli v domovine predchodcov gréckych bohov.“
Lovec zahrešil. Škaredo.
Najmladší Simmons na okamih zúfalo zavrel oči. Keby sa v spoločnosti drsnej loveckej legendy nehanbil, rozvzlykal by sa. Takto len použil pár slov, o ktorých sa jeho otec domnieval, že ich vôbec nepozná.
„Na otázku, ako sme sa sem dostali, zatiaľ nemám kompletnú odpoveď. Podľa môjho profesionálneho odhadu, skutočnosť, že sme sa prebrali práve v blízkosti magického artefaktu, určené na prechod medzi realitami, má v tomto prípade určujúci význam.“
„Obyčajné neviem by tiež stačilo,“ precedil Dean cez zuby.  
„A čo sa týka tvojej tretej otázky, prečo sme sa sem dostali práve my traja, tak ...,“ pozrel skúmavo na lovca, „tak neviem.“
„Aj ja mám jednu otázku,“ prihlásil sa Steven ako v škole. „Nevrátime sa do hrobky? Použijeme dúhový most z tejto strany a vrátime sa domov.“
„Obávam sa, že tvoje riešenie nemôžeme realizovať. Na to, aby sme mohli použiť dúhový most ako vstupný portál do nášho sveta potrebujeme špecifické zaklínadlo. Ako kľúč na odomknutie dverí,“ vysvetlil pre ctiteľa jednoduchej angličtiny.  Môžem len hádať, že príslušné zaklínadlo vlastnia majitelia hrobky. Príbuzní Nyx a Ereba.“  
„Fajn, hádaj, keď musíš, ale pohni sa!“ vyhlásil Dean. „Stmieva sa a začína byť skutočne zima. Ak nechceme bivakovať v cintoríne, mali by sme sa pohnúť. Keď sa nemôžeme vrátiť, musíme ísť dopredu.  Kecať môžeš aj za pochodu.“
Zliezli na ulicu a zamierili najkratšou cestou k okraju nekropoly.
Výhľad na okolitú krajinu bral dych. Tmavozelené lesy, svetlejšia zeleň trávnatých plôch, modrý pásik vodného toku hlboko v údolí. Žiadne diaľnice, továrne, vysoké komíny alebo iné znaky civilizácie. Dláždená cesta pokračovala úzkym strmým chodníkom, vedúcim krížom po svahu, vhodným pre športovo založené  kozy alebo adrenalínových nadšencov.  
„Nevyzerá veľmi bezpečne,“ vyhlásil zamračene Steven. „Stačí jedno pokĺznutie a skotúľame sa až do údolia.“
„Chceš radšej stráviť noc medzi hrobmi?“ položil Dean kontrolnú otázku.
Strmý chodník okamžite získal príťažlivosť. Najmladší Simmons neváhal a vykročil. Služobne starší dobrodruhovia pozreli na seba, hádam sa nenechajú zahanbiť chlapčaťom. Pekne v rade za sebou sa vydali do neznáma.   [/justify]

Jejda, zase sú tu Vianoce Už som sa bála, že keď na tomto fóre akosi globálne skapal pes, tak aj Teba, aceras1 omrzelo úplne pokračovať v loveckých a exdémonských príhodách a skúsenostiach. Som rada, že nie. Odkedy som tu bola naposledy sa toho celkom dosť udialo, tak som zvedává, čo sa z toho všetkého vykľuje (a áno, ja viem, zvedavosť zabila mačku ) A celkom by ma zaujímala aj Deanova reakcia, až zistí, ako strávil posledných niekoľko mesiacov v regrese
Takže ďakujem veľmi pekne za pokračovanie a budem potichu dúfať, že nové sa objaví skôr, než za pol roku