Mohlo byť

adrusik - ďakujem    a blahoželám k dobrému pozorovaciemu talentu. Máš pravdu, taký liečiteľ by sa zišiel aj v skutočnosti. Poznám pár ľudí, ktorí by sa veľmi potešili z takéhoto stretnutia.

just-me - ďakujem   . Myslím, že načrtnutú dilemu objasní najbližšie pokračovanie   . Rozhodnutie o veľkosti nadšenia zainteresovaných s radosťou prenechám Tebe.

bohdy - ďakujem   . Na pokračovaní sa pracuje     a  dúfam, že Ty aj ostatní čitatelia sa znova pobavíte.

aceras1: Tak jsme se konečně dočkali pokračování    A pěkně dlouhého    Já jsem prostě nadšená z těch dialogů mezi Fredem a Irvinem    Úžasně to mezi nima jiskří! Jsem zvědavá, jak ten jejich vztah bude pokračovat dál. Škoda, že teď Irv odfrčel do Atlanty    Snad se brzy zase setkají. A na závěr bych mohla zase vychválit tvé detailní popisy situací. Ta scéna na ulici, jak se tam kluci prali, to byl fakt luxus    Tohle ti opravdu jde. Takže díky a těším se na další část   

aceras1 - no neviem, neviem, keď som si Freda Simmonsa hodila do Googlu ja, tak mi vyhodilo podstatne iné veci, než je firma montujúca alarmy. Asi mám iný Google než Irv    
Čo sa nového príspevku týka, najľahšie by bolo skopírovať bohdy-ninu reakciu, súhlasím do písmenka. Takže už len ďakujem za čerstvú dávku dobrej nálady a budem sa tešiť na ďalší kúsok.  

P.S.: Mimoriadne ma pobavil ten "darebácky lagan" - celý Irvin   

6.
       „V žiadnom prípade!“ zahulákal bývalý plukovník do mobilu. „Máme tu dohodnutý obchod. Súrny prípad! Žiadny odklad nepripadá do úvahy! Tak láskavo zdvihni ten svoj démonský zadok a dotiahni sa sem. Je mi jedno, ako to urobíš, ale o hodinu budeš tu. V Nemocnici  u svätého Krištofa, aby som bol presný.“
„Nerobím v nemocnici. Nikdy!“ pripomenul telefón.
„Teraz budeš! O hodinu ťa budem čakať pred nemocnicou,“ skončil hovor. Zhlboka sa nadýchol a pomaly vydýchol, aby sa upokojil. Jeho obchodný spoločník sa správal čudne. Ich doterajšia spolupráca klapala ako hodinky, ak nevezme do úvahy osobné rozpory v istých, pre obchod nepodstatných otázkach. Pokus o preloženie termínu liečenia leukémie u dieťaťa, vcelku jednoduchý prípad, sa neho nepodobalo. Šiesty zmysel skúsenému vojakovi našepkával, že niečo nie je v poriadku.  Odložil svoje tušenie na neskoršie, navolil číslo Lucasovho otca. „Dobrý deň. Určite prídeme,“ snažil sa upokojiť zúfalých rodičov. „O hodinu sa uvidíme v nemocnici.,“  odložil mobil. „Bude to prekliato dlhá hodina,“ zašomral sám pre seba cestou do motelovej izby, „a nielen pre vás a pre Lucasa.“
     Stepujúc pred nemocnicou si nadával, netrpezlivosť zvíťazila, prišiel o dobrých dvadsať minút skôr, zbytočne. Očakávaný spoločník sa na parkovisku zjavil s úderom desiatej.
„Čo to máš na sebe? Odkedy sa obliekaš u Armády spásy?“ znechutený senior namiesto pozdravu prevrátil oči. Svetlé jeansy s umeleckými dierami na stehnách a na kolenách rozhodne už poslúžili minimálne jednému majiteľovi. Čierne tričko s veselou zemeguľou na bruchu, oranžovým nápisom ‚Milujem svetový mier’ a pridlhými rukávmi, už tiež videl, tak isto aj červenú jeansovú ocvočkovanú bundu. Vlastne, každý druhý frajer v meste bol podobne nahodený a v tom bol ten problém. Jeho obchodný spoločník bol zvyčajne nikto v nenápadnom oblečení tlmených farieb, nie vysokoškolák s obrovskými slnečnými okuliarmi.
„Koľké poschodie?“ ignoroval plukovníkovo zhrozenie.
„Druhé. Ruksak si hoď do auta. V týchto handrách a s vakom cez plece vyzeráš ako vandrák, nepustia ťa dnu.“
Na jeho veľké prekvapenie, démon ho bez slova poslúchol.
„Konečne dostávaš rozum,“ neopustil si podpichnutie. „Aj keď by som to podľa tvojho dnešného výberu ohodenia nepovedal.“
„Poďme,“ prekvapivo nezareagoval na návnadu mladší muž.
„Dnes si namrzený,“ konštatoval cestou do budovy Fred. „Bolia ťa zuby alebo som ti prekazil rande?“
Objekt jeho doberania, nevenujúc pozornosť svojmu sprievodu, minul výťahy a namieril ku schodom ako zvyčajne.
„Ja proti využívaniu techniky nič nemám,“ oznámil vzďaľujúcemu sa chrbtu plukovník, jeho snaha opäť nebola ocenená. Nejasné tušenie, že nastal čas robiť si starosti, začalo dostávať jasnejšie kontúry, keď vyhral nevyhlásené preteky medzi výťahom a schodmi.

    Kým sa démon dotiahol, stačil nájsť Lucasovu izbu a jeho rodičov. „Tretie dvere vľavo,“ privítal liečiteľa na detskom onkologickom oddelení. „Rodičia sú pri ňom. Včera sa mu priťažilo, previezli ho sem. Dnes ráno upadol do kómy. Jeho doktor doporučil rodičom, aby sa rozlúčili. Snaž sa tváriť ako zarmútený príbuzný.“
Rada bola zbytočná, pestro odetý mladík sa očividne nechytal rozprávať vtipy. Zložil si zbytočné okuliare, tmavé kruhy pod očami unavenej tvári veselosť nepridávali. Bez slova sa pobral do označenej izby. Plukovník sa rozhodol počkať na chodbe, pohľad na uslzených rodičov mu nerobil dobre. Jeho voľba mu nepomohla, dráma sa z nemocničnej izby presunula na chodbu. Prvý vyletel z dverí majiteľ červenej bundy, v závese za ním preľaknutý otec a uplakaná matka.
„Vráťte sa, prosím,“ úzkostlivo vyhŕkol muž v drahom obleku.  
„Hej, čo sa deje?“ zamiešal sa do deja plukovník. Mimovoľne vystrel ruku, aby zachytil liečiteľa, ktorý sa snažil prekĺznuť škárou medzi ním a stenou. Démon sa vyhol dotyku myknutím o tri stupne prudším ako zvyčajne, ale účel bol dosiahnutý, zastal.
„Nemôžem pracovať v takýchto podmienkach. Dieťa ...“
„Lucas,“ doplnila snaživo chlapcova matka.
„Lucas,“ zopakoval sucho démon, „je napojený na prístroje. Monitorujú každý úder srdca, každý nádych, v takých podmienkach nemôžem pracovať.“
„Ale my sme sa dohodli!“ namietol autoratívne Lucasov otec. „Dohodli sme sa, že vyliečite môjho syna!“
„Upozornil som ťa, že v nemocnici nepracujem. Nikdy!“ osopil sa liečiteľ na organizátora obchodu.
„Moment, prosím,“ plukovník zdvihol obe ruky v mierovom geste, aby utíšil rozbúrené emócie. „Môžeš na moment?“ vyzval svojho obchodného partnera a odstúpil pár krokov od nešťastných rodičov. „Čo to má znamenať? Nebudeš pracovať? Ten chlapec melie z posledného!“ oboril sa na démona v bezpečnej vzdialenosti od nepovolaných uší. „Lekári nepovolia prevoz domov.  Toto je jeho  jediná a posledná šanca Tak nerob fóry a rob za čo ťa platia!“
„Nemôžem.“
„Nemôžeš alebo nechceš?“ zasipel plukovník, podráždený tvrdohlavým odporom.
„Nemôžem,“ tvrdo zduplikoval liečiteľ.
Rodičia chorého dieťaťa s napätím sledovali rozhovor, keď vývoj situácie nezodpovedal ich predstavám, rozhodli sa zapojiť.
„Prosím, musíte uzdraviť nášho syna,“ Lucasova matka si striedavo utierala oči a nos do vlhkej vreckovky.
„Znova opakujem ...“ s núteným kľudom sa k nej obrátil liečiteľ.
„Ak chcete viac, stačí povedať,“ nenechal ho dopovedať  druhý rodič. „Zaplatím vám! Dám vám dvojnásobok. Viac!  Tridsať tisíc. Ak chcete, okamžite vám vypíšem šek. Môžete si ho nechať ako záruku, kým zoženiem hotovosť.“ Sebadôvera, že vyrieši každý problém otvorením šekovej knižky, unikala každým pórom jeho pestovaného tela.
„Pán ...“
„Harington.“
„Pán Harington, neodstupujem od našej dohody preto, aby som zvýšil cenu.“
„Tak prečo? Nemôžete odstúpiť od dohody bez závažného dôvodu. Aj ústne uzavretá dohoda je záväzná! Musíte splniť svoju časť dohody. Ako som povedal, som ochotný zaplatiť viac. Ak nechcete peniaze, tak si povedzte čo chcete. Lucas je môj jediný syn. Za jeho život vám dám čokoľvek. Čokoľvek!“
„Môžete zariadiť, aby ho odpojili od vnútropľúcnej ventilácie a ostatných monitorovacích prístrojov?“
„Čože? Vy žartujete. Lucas je v kóme, bez podpory dýchania sa zadusí ...,“ Harington sa zarazil. „Prečo chcete, aby ho odpojili?“
„Pri... nazvime to, alternatívnom spôsobe liečenia, ktorý používam, sa prechodne zvýšia určité fyziologické hodnoty, tlak, tep, frekvencia dýchania, činnosť niektorých vnútorných orgánov a žliaz. Podstatne zvýšia.  Nemusím vám vysvetľovať, čo sa stane, ak prístroje zaznamenajú takúto anomáliu.“
„Spustia poplach,“ prikývol  muž v drahom obleku. „To je problém?“
„A značný. V takomto prípade je službu konajúci lekár  povinný skontrolovať a prípadne poskytnúť pomoc pacientovi. Inými slovami, nemohol by som dokončiť prácu. Na proces... vyliečenia potrebujem určitý čas. Ak je proces prerušený... No... má nepríjemné vedľajšie účinky.“
„Čo by sa Lucasovi mohlo stať?“ vyhŕkla úzkostlivo matka.
„Exitus,“ mäkko odtušil liečiteľ.
„Čože?“
„Zabilo by ho to,“ hlucho jej vysvetlil manžel. „Som sponzorom tejto nemocnice,“ zdvihol prudko hlavu. „A otec a právny zástupca pacienta. Môžem zariadiť, aby vás lekári nevyrušovali. Beztak doteraz Lucasovi nepomohli. Nebudú prekážať.“
„Zariadite, aby si nevšimli, že kómatický pacient sa prebral úplne zdravý? Prekvapivé uzdravenie, ktoré sa nedá vedecky vysvetliť, ale podrobne zdokumentované monitorovacími prístrojmi,  sa vám nepodarí utajiť.  Ako by sa vášmu synovi páčil život v sklenenej klietke veľkej dva krát dva metre? Dokážete ho uchrániť pred osudom pokusného králika?“
„Bude žiť,“ neisto odporoval otec dieťaťa. „Aj keby... nebudú ho môcť držať zavretého večne.“
„Jeho nie,“ prikývol mladík v červenej bunde. Mňa áno, zostalo nevypovedané, ale rezonovalo pozdĺž celej chodby. Nešťastní rodičia pochopili, takúto cenu nemohli preplatiť.
Lucasova matka si pritisla na ústa mokrú vreckovku, aby stlmila vzlyky. Márne. „Naozaj sa už nič nedá urobiť?“ vykríkla zúfalo do prázdna. „Prečo ste nám dali nádej? Vedeli sme, že... a potom ste prišli vy a ...Skutočne nemôžete nič urobiť?“ obrátila svoju bolesť a hnev proti liečiteľovi. „Oklamte tie stroje nejako! Tvrdíte, že dokážete podviesť smrť a neporadíte si s jednou plechovou krabicou!“  
„Pani Haringtonová, prosím tichšie,“ napomenula ju sestra, ktorá sa vyklonila zo stanovišťa sestier na chodbu, prilákaná zvýšenými hlasmi.
„Moja manželka je veľmi rozrušená. Ospravedlňujeme sa. Už nebudeme rušiť,“ uistil ju Harington, zjavne si spomenúc, že je verejnosťou rešpektovaný muž.
Upokojená sestra preletela skupinku prísnym pohľadom a zmizla.
„Čo budeme teraz robiť?“ položil Lucasov otec neadresne prítomným otázku, po jeho sebaistote nezostala ani stopa.
„Nechajte ma rozmýšľať,“ prekvapivo odpovedal mladík v červenej bunde. Prešiel  na koniec chodby a oprel si čelo o okenné sklo. Manželia si vymenili prekvapené pohľady.
„Čo to má znamenať? Čo robí?“ hlesol potichu pán Harington.
„Rozmýšľa,“ rovnako potichu odtušil plukovník.
„Ale môj syn ...“
„Pán Harington, trpezlivosť. Neodišiel, to znamená, že váš syn má ešte nádej. Ak môže niekto urobiť zázrak, tak on.“

     Trpezlivosť rodičov bola podrobená ťažkej skúške, najmä Lucasova matka sa nevedela rozhodnúť, či má zostať alebo sa vrátiť do nemocničnej izby k dieťaťu. Plukovníkovi ju ľutoval, ale nebolo to on, od koho potrebovala pomoc. Jej manžel bol hybnou silou ich domácnosti, hovorca a neobmedzený pán, ktorý rozhodoval o osudoch svojich blízkych. Neodvážila sa odísť bez jeho zvolenia.  Postava na konci chodby sa konečne pohla.
„Možno som našiel vyhovujúce riešenie,“ oznámil démon čakajúcim.
„Možno?“ neskrýval pochybnosti pán Harington.
„Možno. Zvyčajne sanujem ochorenie v celom rozsahu jedným zákrokom. V tomto prípade to nie je možné, z dôvodov, ktoré som vysvetlil. Pani Haringtonová ma svojou poznámkou priviedla na myšlienku, postup rozdeliť na viac krokov. Geniálny nápad. Ďakujem,“  mierne sa uklonil smerom k stŕpnutej žene. Jej manžel na ňu pozrel prekvapene, skoro s úctou. Plukovníkovi prebehla hlavou myšlienka, že vedľajším účinkom Lucasovho vyliečenia možno bude zlepšenie vzťahov v rodine Haringtonovcov.
„Kde je háčik? Stále je tu to možno,“ nezaprel sa v sebe právnika Lucasov otec.  
„Nepochybujem o účinnosti tohto riešenie, len o jeho praktickej aplikácii.“
„Nerozumiem.“
„Pokúsim sa .... hm... aplikovať svoj liečebný postup tak, aby som nevzbudil zbytočnú pozornosť, ale budem potrebovať podstatne viac času ako pri klasickom postupe. Na prácu sa musím sústrediť. Myslím, skutočne sústrediť. Každé vyrušenie môže mať fatálne následky.“
„Koľko času potrebujete?“
„Štyridsať minút, možno viac.“
„Sestra chodí kontrolovať Lucasa každú polhodinu,“ pípla nešťastne jeho matka. „Určite sa bude pýtať, kto ste a čo tam chcete. Vždy sa pýta.“
„Tak sa nebude,“ tvrdo rozhodol otec rodiny. „Nedovolím, aby vás rušila.“
„Ako?“ odvážila  sa spýtať manželka.
Napravil si kravatu. „Som predsa právnik, niečo vymyslím,“ vystrel plecia a odhodlane sa postavil ku dverám do synovej izby. „Dajte sa do práce. Ja,“ pozrel sa na manželku, „ja a moja žena vám zaistíme potrebný čas. Moja ponuka platí. Ak Lucasa vyliečite, dostanete tridsať tisíc. Súhlasíš?“
„Áno,“ pozrela na neho ako na rytiera na bielom koni, ktorý ju prišiel vyslobodiť z veže a rozhodne zaujala svoje zákonné miesto po manželovej pravici. Ako na všetko odhodlaná stráž, pôsobili zvláštne – právnik v drahom obleku a krehká blondínka, ale rozhodne neboli smiešni, skôr závideniahodní. Ľudia, ktorí si k sebe znova našli cestu, chrániac to, čo bolo pre oboch najvzácnejšie – svoje dieťa. Nech vám to dlho vydrží, zaprial im v duchu plukovník. Odvrátil sa od nich, zvedavý čo porába ten galgan s Lucasom. Nečakal žiadnu pôsobivú scénu a žiadna sa ani nekonala. Zo svojho miesta mal výhľad na choré dieťa aj liečiteľa. Na stoličke vedľa postele ležala červená ocvočkovaná bunda, ktorá ho ráno tak šokovala. Jej majiteľ stál pri posteli, chrbtom obrátený k dverám, držal Lucasa za ruku. Ak sa v izbe dialo niečo závažné, rozhodne to zostalo zraku obyčajného smrteľníka skryté. Živý obraz sa ani po niekoľkých desiatkach minút nezmenil, napriek tomu z neho nevedeli spustiť oči. Preto blížiacu sa sestru zaregistrovali, až keď sa jej  kroky ozvali v bezprostrednej blízkosti.
„Dovolíte?“ spýtala sa s naučeným úsmevom.
„Nie,“ tvrdo odsekol Harington. „Nedovolím.“
Nezdvorilá odpoveď vyviedla sestru z rovnováhy. „Prosím?“
„Povedal som, že nedovolím. Rozhodne aspoň dovtedy, kým sa neporozprávam s ošetrujúcim lekárom. Vaša starostlivosť,“ skúsený právnik postupne pridával do svojich slov starostlivo odmeranú dávku hnevu, „starostlivosť vášho ústavu, ktorú venuje môjmu synovi, je rozhodne nedostatočná.“
„Pán Harington, skontrolujem prístroje a môžeme sa porozprávať o....,“ nástojila sestra na plnení svojich povinností.
„Skontrolujete prístroje?“ zvýšil hlas. „Skontrolujete prístroje?! To je všetko, čo ste tu schopní pre Lucasa urobiť? Celý deň pre neho nerobíte nič iné, len kontrolujete prístroje.“
„Pán Harington, Lucas je stabilizovaný a momentálne pre neho nemôžeme viac urobiť. To, že je stabilizovaný, je dobrá správa,“ snažila sa ho upokojiť sestra, sama poplašená tvárami vykúkajúcimi zo susedných izieb, ktoré sa snažili zistiť príčinu hluku.  
„Ak je môj syn stabilizovaný, tak prečo chodíte každú chvíľu kontrolovať tie prekliate prístroje? Čo nám tajíte? Alebo nás jednoducho klamete o skutočnom stave nášho dieťaťa?“
„Ja len...“ urobila pohyb smerom ku dverám.
Pani Haringtonová nahlas zakvílila a vrhla sa plukovníkovi do náručia. Prekvapene ju zachytil a až dodatočne si uvedomil, že ich telá vytvárajú vo dverách Lucasovej izby nepriechodnú bariéru. Aby sa sestra dostala do izby, musela by ich odstrčiť.
Harington jej nedal možnosť nad niečím takým uvažovať. Zahrmel ako pri záverečnej reči v súdnej sieni: „Ak zistím, že ste nám zatajovali informácie o Lucasovi, zažalujem vás. Vás osobne! Jeho lekára! Celú nemocnicu! A neprestanem, kým z vás nevysúdim aj posledný cent!“  
Sestra usúdila, že situácia ďaleko prekračuje hranice jej právomoci. Lucas bol stabilizovaný a pri pohľade od dverí prístroje neukazovali žiadnu relevantnú odchýlku, ale rozzúrený rodič na chodbe predstavoval problém pre celú nemocnicu. Rozhodla sa.
„Pán Harington, nie som oprávnená informovať vás o ďalšom postupe pri liečbe vášho syna, ale ochotne vás odprevadím ku službu konajúcemu lekárovi.“
„To od vás aj očakávam,“ napravil si oblek, bokom hodil sprisahanecký pohľad na manželku a nechal sa odviesť.  
Nemuseli ísť ďaleko, rozruch vyvolal lekára z ordinácie na chodbu. „Dobrý deň, som doktor Gatien. Mohol by mi, prosím, niekto vysvetliť, čo sa tu deje?“
„Pán Harington ...,“ začala  snaživo sestra.
„Pán Harington, štedrý sponzor tejto inštitúcie,“ nenechal ju dohovoriť právnik, „je veľmi nespokojný úrovňou pozornosti, ktorú venujete jeho synovi. Včera sme ho sem priviezli v nádeji, že mu pomôžete. Nestalo sa tak. Ba čo viac, stratil vedomie! Je v kritickom stave! A čo pre môjho syna robí nemocnica? Nič! Kontroluje prístroje!“
Sestra, upokojená faktom, že hromy a blesky sa teraz sypú na hlavu niekomu inému, sa pobrala za svojimi povinnosťami, skontrolovať pacienta.
„Počkať!“ zastavil ju právnik. „S vami som ešte neskončil.“
„Bude lepšie, ak tu chvíľu zostanete,“ polohlasne jej prikázal lekár. „Aspoň kým sa neupokojí.“
„Kým sa neupokojím? Ja som úplne pokojný, vážený. Natoľko pokojný, že si už v duchu formulujem žalobu, ktorú mám v úmysle voči vám podať. A tým vám, myslím nemocnicu, ošetrujúceho lekára, službu konajúceho lekára a menovite personál, ktorý sa o môjho syna viac nestará ako stará.“ Strašnejšiu hrozbu nemohol vysloviť. Lekár okamžite poslal sestru po Lucasov chorobopis a veľmi detailne začal popisovať a obhajovať všetky úkony, ktoré boli vykonané počas poslednej Lucasovej hospitalizácie, v duchu preklínajúc skutočnosť, že Lucasov zvyčajný lekár nemá službu. Harington využil situáciu a počas rozhovoru nenápadne zmenil pozíciu tak, aby mal pod kontrolou dvere do izby svojho syna. Pani Haringtonová sa medzičasom spamätala natoľko, že už nepotrebovala plukovníkovu podporu, ale vreckovku držala ako štít pre prípad potreby ďalšieho predstieraného záchvatu slabosti. Obaja delili svoju pozornosť medzi drámu na chodbe a pri nemocničnej posteli. Výraz uľahčenia na ich tvárach právnikovi signalizoval, že je na čase skončiť frašku s chorobopisom.
„Teraz, keď ste ma podrobne informovali o jednotlivých úkonoch, ktoré boli vykonané, uznávam, že som sa možno trochu unáhlil,“ vyhlásil veľkodušne. Kameň, ktorý spadol doktorovi Gatienovi zo srdca, bolo skoro vidieť.
„Uisťujem vás, pán Harington, vášmu synovi venujeme všetku našu pozornosť a urobíme pre neho všetko, čo je v našich silách,“ pousiloval sa na záver posilniť práve uzavretý krehký mier medzi  nespokojným rodičom a nemocnicou. Zároveň ho napadlo, že nemocničný právnik by bol na neho hrdý. Zahanbil sa sám pred sebou. „Neočakávajte priveľa,“ prinútila ho dodať profesionálna česť. „Deti sú silné a Lusac je bojovník, ale jeho stav je skutočne vážny.“
„Ďakujem za úprimnosť. Kým dýcha, nebudeme strácať nádej,“ pozrel na neho Harington skoro ako na človeka. „Teraz ma ospravedlňte, idem za synom.“
Na nenápadný pokyn lekára, sa sestra pobrala za ním ako tichý tieň. Tentoraz jej nikto nebránil vo výkone povinností. Rodičia stáli po oboch stranách Lucasovej postele, držali ho za ruky. Vysoký muž v bunde vojenského strihu sa tváril spokojne, ako po dobre vykonanej práci a mladík, oblečený ako greenpeasák alebo, nedajbože, anarchista, vyzeral, že každú chvíľu odpadne. Pohľad zblízka na ľudskú pominuteľnosť na niektorých návštevníkov nemocnice tak pôsobil. Vedomá si svojej povinnosti, byť všemožne ústretová voči tejto rodine, nasadila neúprimný úsmev.
„Ak si chcete odpočinúť, máme zriadený spoločenský kútik pre deti a ich rodinných príslušníkov. Je veľmi útulný. Neprehliadnete ho, má na dverách namaľovaného zajačika.“
„Ďakujem,“ zašomral skoro nepočuteľne, ale pobral sa na chodbu, červenú bundu za sebou vliekol skoro po dlažbe. Dlháň sa pohol za ním. Má o neho väčšiu starosť ako o Lucasa, prebehlo jej mysľou  pri pohľade na jeho tvár. Obrátila sa k monitorom a každodenná rutina jej okamžite vyhnala z hlavy myšlienky na návštevníkov. Pracovala na detskom onkologickom oddelení už roky, ale stále si nezvykla na bezmocnosť medicíny a umieranie detí. Ponáhľala sa s prácou, aby mohli rodičia zostať s Lucasom osamote. Mali právo dôstojne sa rozlúčiť.

     Spoločenský kútik bol kompromisom medzi čakárňou a detskou izbou. Plyšový koberec s rozprávkovými postavičkami, malá knižnica a pár hračiek mali deťom pripomínať domov. Biele plastové stoličky, stojan na pitnú vodu a neosobné holé steny nezapreli nemocnicu. Možno preto bola miestnosť prázdna. Démon si urobil pohodlie v kúte oproti oknu, s dobrým výhľadom na dvere. Plukovník výber ocenil ako dobrú taktickú voľbu, prisadol si.
„Myslel som, že budeš už preč. Dnes ti to trvalo dlho.“
„Postaviť pyramídu pinzetou zaberie nejaký čas,“ súhlasil kritizovaný.
„Nie som zvedavý na tvoje metafory. Ako je Lucasovi?“
„Bude v poriadku, len...“
„Len?“
„Bude v poriadku, len bude potrebovať trochu času. Pár dní, najviac týždeň. Môžeš povedať rodičom, že asi tak za hodinu sa preberie. Jeho zdravotný stav by sa mal rýchlo zlepšovať. Ak sa nič nepokazí, jeho uzdravenie bude pripomínať spontánnu remisiu.“
„Bude čo?“
„Oni budú vedieť.“
„Nepochybujem. Ak sa nič nepokazí?“
„Takýto postup som ešte neskúšal. Môžu vzniknúť nejaké komplikácie.“
„O žiadnych komplikáciách zatiaľ nebola reč. Čo budeš robiť ak sa niečo zomelie?“
„Počkám, ak sa nič nestane najneskoršie do dvoch hodín, dieťa bude v poriadku. Ako som povedal, najneskôr do týždňa bude úplne zdravý. Rodičia budú si to chcieť overiť, mal by si s nimi dohodnúť dlhšiu lehotu na overenie. A povedz im, nech zostanú pri synovi, kým sa nepreberie. Pomôže, ak sa mu budú prihovárať a dotýkať sa ho.“
„Dobre,“ starší obchodný spoločník sa ťažko zdvihol. „Nikam nechoď,“ zamrmlal cez plece opúšťajúc miestnosť. Vo dverách sa minul s asi desaťročným holohlavým chlapcom v župane, ktorý pred sebou tiskal stojan s vnútrožilnou výživou.
„Ahoj,“ pozdravil chlapec pri vstupe do kútika.
„Ahoj,“ opätoval zdvorilosť démon.
„Ty si ten čarodejník?“ prisadol si k nemu asi desaťročný chlapec, stojan na kvapačku, pedantne zaparkoval vedľa stoličky. „Musíš byť. Lucasov otec by inak nezahral ten randál na chodbe, aby si mohol byť s Lucasom sám v jeho izbe.“
Plukovník za rohom takmer nadskočil, indiskrétnosť sem, indiskrétnosť tam, tento rozhovor musí počuť.
„Prosím?“ Podľa tónu, aj opýtaný bol viac než prekvapený.
„Ten čarodejník, ktorý mal vyliečiť Lucasa. Poslal mi esemesku, že sa už nevráti. Vraj mu rodičia zohnali čarodejníka, ktorý ho vylieči,“ chlapec si podvedome napravil hadičku spájajúcu jeho pravú ruku s infúziou na stojane. „Asi ti to nevyšlo, keď je Lucas zase tu. Nie je to s ním dobré.“
„Nejako sa vyznáš.“
„Som viac v nemocnici ako doma,“ pokrčilo chlapča vychudnutými ramienkami. „Neoperovateľný meduloblastóm. Mám ešte dva mesiace,“ oznámil vecne. „Možno,“ dodal tichšie. „Keď sestry kmitajú a chodia ťa kontrolovať  každú polhodinu, tak máš namále, kamarát,“ vpravil sa zas do úlohy znalca miestnych pomerov. „A keď zavolajú kňaza, tak je po tebe, vypadneš nohami dopredu v drevenom futrále. Už som to zažil. Ale nemal by som ti to hovoriť, sestry sa budú hnevať. Nevadí ti, že sa s tebou rozprávam?“
„Nie,“ démon sa dovtípil aká je správna odpoveď, „ale nebude ťa  hľadať mama?“
„Nie. Mama je v práci, príde až večer. Má dve zamestnania.“
„Dve?“
„Hej, keď som ochorel, otec sa na nás vykašlal. Mama ťahá aj za neho a aj tak sme večne bez prachov. Keď zomriem, tak sa jej uľaví. Bude môcť začať odznova.“
Plukovník na chodbe naprázdno prehltol a rozhodol sa, že počul dosť. Radšej sa pobral oznámiť Haringtonovcom dobrú správu. Keby zostal, mohol si vypočuť rozhovor do konca.
„Neuľavilo by sa jej viac, keby si vyzdravel?“ Zaskočil malého rozumbradu úskočnou otázkou liečiteľ.
„No hej, to by bolo fajn,“ pripustilo chlapča. „ Ale mne už pomôže len zázrak. Počul som doktora, keď sa zhováral s mamou. Akurát nemáme na zázrak dosť prachov. Lucas počul fotrovcov, chvastal sa koľko sú ochotní za neho zaplatiť. Také prachy mama v živote nevidela. A vôbec, čo sa staráš? Aj tak nie si žiadny čarodejník! Nemáš bradu ani čarodejný prútik.“
„Ty vieš ako má vyzerať čarodejník? Už si nejakého videl?“
„Si píš, že hej! Videl som Gandalfa, a Harryho Pottera a Dumbledora a ...,“ pretrel si oči, pod ktorými mal impozantné tmavé polkruhy. „Videl som už kopu čarodejníkov.“
„Aha, si odborník.“
„Si píš, že hej. Každý vie, že bez čarodejného prútika sa nedá spraviť poriadny zázrak.“
„Možno dá.“ Démon urobil jednoduché gesto, rozprávkové postavičky z koberca aj hračky z poličiek  sa vzpriamili a dali do pohybu. Tom naháňal Jerryho, Speedy Gonzales obiehal koberec, Barbie si pudrovala nos, Spiderman si v kúte utkal pavučinu, jediný Batman zachovával zachmúrený pokoj.
Chlapcovi od úžasu spadla brada. „Ty si ozajstný čarodejník!“
„Pst, to je tajomstvo.“
Horlivo pokýval hlavou. „Budem mlčať ako hrob.“ S rozžiarenými očami sledoval šantenie detských hrdinov na druhej strane miestnosti. Na chodbe zaklopkali topánky, okamih predtým, ako do kútika nakukla sestra, postavičky zmeraveli v pôvodných pózach.
„Jod, vráť sa do svojej izby a neobťažuj pána.“
„Neobťažujem,“ odsekol chlapec, ale poslúchol príkaz. „Vrátim sa, keď dá pokoj. Budeš tu ešte?“ nahol pred odchodom sprisahanecky k mužovi na vedľajšej stoličke.
„Áno, chvíľu sa zdržím.“
Chlapec prikývol a dovolil sestre, aby ho odviedla. Plukovník, vychádzajúci z Lucasovej izby, ustúpil k stene, aby im urobil miesto. Ľahostajne ho minuli, chlapec sa sústredil na svoj stojan a sestra plánovite prehliadla priateľa právnika, ktorý sa vyhrážal nemocnici.
„Dohodnuté, Harington súhlasil s lehotou na overenie. Vyplatí nás o tri týždne,“ prisadol si plukovník na voľnú stoličku po démonovej ľavici.
„Dobre.“
„Dobre? Čakal som od teba viac nadšenia, sľúbil nám kopec prachov.“
„Tak oslavuj.“
„Takého namrzeného som ťa ešte nevidel. Teba dnes skutočne bolia zuby. Alebo niečo iné?“ pokúsil sa odľahčiť situáciu.
„Som nútený počúvať tvoje duchaplné poznámky, “ postavil sa démon a zo susednej stoličky stiahol červenú bundu. „Ospravedlň ma, prosím.“
„Kam ideš?“
„Po svoje veci. Čas, ktorý tu musím stráviť, môžem účelne využiť.“
„Tak si zase sadni. Ja ti ruksak donesiem.“
„Ďakujem za ponuku, ale to nie je potrebné.“
„Len si sadni, nedám ti zámienku potichu sa vypariť. A ak si zabudol, kľúče od auta mám ja,“ zamával mu nimi pred očami. Nečakal na ďalšie námietky, jednoducho odišiel.
Hneď po jeho odchode sa na chodbe ozvali tiché, škrípavé zvuky, akoby niekto tlačil kovový stojan na infúziu a nechcel, aby ho niekto prichytil.
„Vzduch čistý?“ strčil holú hlavu do dverí Jod. „Pohádali ste sa,“ skonštatoval, keď preskúmal atmosféru v miestnosti a vtiahol sa dnu aj so svojím kovovým spoločníkom.
„Nie.“
„Znelo to tak.“
„Počúval si za dverami?“
„Pri dverách. Hej,“ priznal bez rozpakov chlapec. „Keď tajne načúvaš, veľa sa dozvieš. Dospelí si myslia, že ničomu nerozumiem, ale ja som už dosť veľký.“
„Šikovný chlapec.“    
Jod sa dovliekol ku stoličke, na ruke, ktorou zvieral stojan, mal úplne biele kĺby prstov. „Pomohol si Lucasovi, pravda? Inak by ho už viezli do suterénu.“
„Áno,“ pripustil opatrne dospelý.
„Viem, ako to vo svete chodí. Nič nedostaneš zadarmo. Ja nemám prachy. Vôbec žiadne. Mama hovorí, že ich v nemocnici nepotrebujem. Ale mám toto,“ vytiahol z vrecka plastovú škatuľku s dvoma bonbónmi v zlatom pozlátku, uložené v hnedom papierovom poháriku. „Sú to skutočne skvelé bonbóny, v každom je oriešok. A sú drahé. Mama mi ich kúpila len preto, že je mi fakt zle. Môžem zjesť len dva za deň. Dnes som už jeden mal. Chceš? Môžu byť tvoje.“  
„Čo za to?“
„Pozri, ja viem, že za dva bonbóny veľa nedostanem, ale mohol by si urobiť, aby ma nebolela hlava? Aspoň v noci,“ do hlasu sa mu vkradol zradný prosebný tón.
„Myslím, že by som to vedel zariadiť.“
„Ako?“
„Stačí, keď mi podáš ruku.“
Nesmelo natiahol vychudnutú rúčku, tú bez hadičky. „Bude to bolieť?“
„Nie, len trochu štekliť.“
Vychudnuté pršteky sa predsa len trochu chveli, keď položil ruku do nastavenej dlane. Dospelák ho výnimočne neklamal, naozaj to nebolelo.
„To je všetko?“ spýtal sa nedôverčivo.
„Z mojej strany áno,“ veľmi vážne odpovedal čarodejník.
„Dobre. Sú tvoje,“ podal mu plastovú škatuľku.
„Ďakujem. S tebou je radosť uzatvoriť obchod,“ vybral si jeden cukrík. „Mali by sme osláviť úspešnú dohodu,“ vrátil mu škatuľku s druhým bonbónom. „Pridáš sa?“
Chlapcovi zasvietili oči, nedal sa dvakrát ponúkať. Čo keby si to ten čudný dospelák náhodou rozmyslel?
„Čo hlava?“
„Fajn,“ skonštatoval s miernym údivom, keď prehltol posledný kúsok lieskového orieška. „Nebolí. Je mi fajn, len sa mi chce spať.“
„Choď si oddýchnuť. Byť očarovaný je namáhavé.“
Chlapec vyprskol smiechom. „Veľmi namáhavé! Ale fakt budem musieť ísť, tá potvora sestra Angela ma už určite hľadá. Maj sa,“ podal čarodejníkovi ruku. „Rád som sa s tebou stretol.“
„Potešenie bolo na mojej strane,“ dospelák vážne opätoval pozdrav, ako sa medzi chlapmi patrí.

aceras1: Jééé! Pokračování! A jak dlouhé! Paráda! Další úžasná část. Uvažuju, zda můžu Irvina zbožňovat ještě víc    Celé to bylo super, ale nejvíc se mi líbil ten konec. Bylo to moc milé. Tajně doufám, že Irvin vyléčil chlapce úplně, ale nevím nevím. Možná bych chtěla po Irvinovi až moc. No, uvidíme. Těším se na další část   

aceras1: Príjemné prekvapenie, obidve časti som prečítala na jeden hlt a keby to bolo možné kľudne by som tvoj príbeh čítala ďalej aj niekoľko hodín   .
Vyzerá to, že ...ááá teraz pozor...znovu vychádza na povrch môj dobre ukrývaný skvelý pozorovací talent   ....vzťah medzi hlavným hrdinmi sa mení. A Irvin bude asi potrebovať podobné služby, ako poskytuje on sám. Po zverejnení mojich pocitov sa tento talent môže znovu utiahnúť do temných zákutí mojej bytosti  

PS: Neviem sa dočkať pokračovania  

aceras1: Super pokračování.  V práci velkej "frčák", pak si v klidu sednu a čtu - pěkná oddychovka. Díky moc. 

bohdy - ďakujem    , toľko chvály si snáď ani nezaslúžim, ale vďaka   . Áno, máš pravdu, uvidíš nabudúce   .

adrusik -ďakujem , a dovolím si podotknúť, že dĺžka čítania závisí od rýchlosti čítania. Keď budeš čítať pomaly, môžeš aj niekoľko hodín   . Mimochodom, na budúci týždeň sa dozvieš, či Tvoj pozorovací talent mal pravdu   .

janča - ďakujem . Presná charakteristika - nenáročná letná odychovka   .

Simmons odomkol svoj spoľahlivý Ford Transit, natiahol sa po ruksaku, položenom na sedadle spolujazdca. Zaváhal, mimovoľne sa rozhliadol dookola. Nikoho nezaujímalo, čo robí postarší chlapík v zelenej bunde pri obstarožnej dodávke. Využil príležitosť, odborne prehliadol bočné vrecká na batohu. Neobsahovali nič neobvyklé, pár balíčkov obväzov, načatú orieškovú čokoládu, balíček papierových vreckoviek, škatuľku kriedy, malú fľašu vody a jedno jablko. Ruksak mal dva dlhé zipsy, jeden skrýval drahý prenosný počítač, za aký mu Stuart už mesiace pílil uši, druhý chránil načatú trojdecku whisky, vrecko s toaletnými potrebami, náhradné oblečenie, puzdro s najbežnejšími lekárskymi nástrojmi a dve knihy. Tá hrubá sa podľa nápisu na prednej strane zaoberala genetickými malformáciami, do druhej si niekto vypísaným rukopisom značil poznámky o rozličných chorobách a ich liečení, podľa letmého pohľadu, asi tak v šiestich jazykoch. Vopchal ich nazad, snažil sa, aby nenarobil zmätok, ktorý by sa nedal pričítať menej šetrnému prenosu batožiny. Hodil si batoh na rameno, mierne rozladený z neprínosnej prehliadky. Sám nevedel, čo vlastne hľadal, a nevedel ani, či sa má tešiť alebo hnevať, že nenašiel nič podozrivé. Aj keď, čo je podozrivé v súvislosti s démonmi? Podobné myšlienky ho zamestnávali celou cestou do spoločenského kútika na detskom onkologickom oddelení.
„Tu máš,“ položil batoh na stoličku vedľa majiteľa.
„Ďakujem.“ Pravou rukou rozopol batožinu, vylovil knihu o genetike a otvoril ju, nestarajúc sa, či starší spoločník má iné plány. Ten si však všimol, že bavlna na démonovom ľavom predlaktí, pritisnutom na brucho, sa vlhko leskne.
„Čo máš s rukou?“
„Ďakujem za opýtanie, nič hodné tvojho záujmu,“ potiahol druhou rukou smiešne dlhý rukáv trička. Spod okraja sa na okamih blysla beloba obväzu.
„Fáč na ruke sa mi podobá viac na problém ako na nič. Čo sa ti stalo?“ pohol prstami smerom k obviazanej končatine.
„Ako som už spomenul, tvoj záujem je neopodstatnený,“ odtiahol sa jeho spoločník. Na podrúčke, o ktorú sa obtrel, ostala krvavá šmuha. Utrel ju druhým rukávom.
„Krvácaš,“ zvážnel plukovník. „Upratovačka nebude nadšená, ak zašpiníš detský kútik. Na prízemí je pohotovosť. Určite nájdeš doktora, ktorý sa ti pozrie na ruku.“
„Odborná lekárska pomoc nie je nevyhnutná. Urobím potrebné opatrenie,“ mladík odložil knihu a vytiahol sa na nohy.
„Kam ideš?“
„Nájsť miesto, kde ma desať minút nebude nikto rušiť.“
„O niečom by som vedel. Všimol som si, že pri nákladnom výťahu je sklad posteľnej bielizne. Nie je to Hilton, ale určite lepšie ako verejné záchody!“
„Vyhovuje.“
Na prekonanie zámky na dverách skladu stačilo päť sekúnd a plukovníkova kreditka, dvaja vlamači nevzbudili žiadnu pozornosť. Fred naposledy skontroloval chodbu a vkĺzol do skladu za mladším obchodným spoločníkom.
„Nepočkáš vonku?“ zaškúlil na neho démon.
„Nie,“ oprel sa plukovník o dvere zvnútra.
Démon sa ho pokúsil vyhostiť zvlášť nepríjemným pohľadom. Neúspešne, aspoň sa demonštratívne otočil chrbtom. Z ruksaku vybral obväzy a leukoplast, položil si ich na najbližšiu policu, pekne po ruke. Stiahol zo seba smiešne tričko a plukovník nechtiac zalapal po dychu. Obväz, ktorým mal obmotané ľavé predlaktie až po prsty, bol nasiaknutý krvou. Zranený okázalo ignoroval jeho prítomnosť, odhodil zakrvavený kus odevu na dlážku, použitý obväzový materiál ho nasledoval.
Teraz Fred mohol zhodnotil celý rozsah zranenia. Na tri prsty široká popálenina kombinovaná s tržnou ranou, sa tiahla od prstov cez dlaň a dvakrát ovinula predlaktie. Zasiahnuté svaly na predlaktí boli škaredo dotrhané a stále krvácali. Okolie rany bolo tmavomodré od zrazenej krvi, podliatiny na okrajoch prechádzali do purpuru. Démon sa pustil do odbaľovania obväzu, plukovník mu síce nevidel do tváre, ale aj bez okuliarov videl, že každý pohyb ľavačkou musel pekelne cítiť.
„Daj to sem,“ položil mu ruku na plece.
„Nedotýkaj sa ma!“ vyšklbol sa zranený ešte rýchlejšie ako zvyčajne.
Fred urazene ustúpil o krok dozadu. „Daj si pohov! Chcel som ti iba pomôcť.“
„Nepotrebujem tvoju pomoc!“
„Z tohto kúta to vyzerá trochu inak!“ sarkasticky odtušil starší muž. „Viem podať prvú pomoc a už som to robil. Nemusíš sa báť, že utečiem pre trochu krvi!“
„Mal by si! Bezpečnostné prepisy pre styk s nadprirodzenými bytosťami nedoporučujú ľuďom blízky kontakt s krvou démona.“
„Hej?“ mimovoľne odstúpil. „Tak to by si mal radšej mal niečo urobiť s tým krvácaním.“
„Robím,“ začal si suchým obväzom omotávať dlaň a zápästie.
„Niečo viac, ako namotať si na ruku fáč, som mal na mysli!“
„Neskôr,“ precedil zranený cez zaťaté zuby.
„Ak tvoje neskôr znamená to, čo myslím, tak idem pohľadať doktora.“
„Ktorej časti o nedotýkaní sa krvi démona si nerozumel?“
„Keď ťa bude doktor štopkať, bude mať gumené rukavice, aby od teba nechytil nejakú pliagu. “
„Nepotrebujem pomoc!“
„Počuj, profesionálna hrdosť je pekná vec, ak si ju môžeš dovoliť, ale toto nie je ten prípad. Ako vidím, s týmto si sám neporadíš. Potrebuješ antibiotiká, vyčistiť ranu a poriadne zaštopkať.“
„Potrebujem len čistý obväz.“
„Inteligentný človek vie, kedy je lepšie prijať pomoc,“ plukovník stisol kľučku.
„Ja nie som človek.“
„Ach áno, teraz je najvhodnejší čas na diskusiu o metafyzike!“
„Ja nie som človek,“ zopakoval ľadovo, „moja krv má iné zloženie ako ľudská. Nemôžem dovoliť, aby si pri štandardnom vyšetrení niekto všimol špecifické odlišnosti. Ďalší problém je, že neviem, ako by som reagoval na lieky určené pre ľudí.“
Plukovník prudko zabuchol pootvorené dvere. „To si mohol povedať hneď!“
„Si lovec. Domnieval som sa, že ovládaš elementárne znalosti o paranormálnych bytostiach.“
„Nezaujímam sa o zdravotné problémy monštier!“
„Výborná zásada. Radím ti, aby si sa ňou riadil aj v budúcnosti.“
„Správaš sa ako parchant,“ precedil cez zuby starší muž.
„Som démon. Správať sa ako parchant mám v popise činnosti.“
„Choď do pekla!“
„Nie, ďakujem. Už som bol a nepáčilo sa mi tam,“ mladší obchodný spoločník sa sústredil na vylovenie náhradného trička z ruksaku, preto nemohol zaznamenať ako si plukovník oneskorene zahryzol do jazyka.
„Čo s týmto?“ zaujímal sa starší muž po chvíli.
Démon na miesto odpovede luskol prstami, tričko a obväzy vzplanuli.
„Ty si sa zbláznil? Spustíš požiarny poplach!“ Plukovník poobzeral, čím by mohol uhasiť horiace textílie, schmatol z police obliečky na podušky a hneď ich hodil naspäť. Po ohni na podlahe nezostal popol ani sadze. Vo vzduchu neboli stopy dymu, napriek tomu v sklade vládla dusná atmosféra. Mladšiemu mužovi viditeľne nerobilo ťažkosti ignorovať negatívne emócie, hromadiace sa v miestnosti, aj s ich majiteľom.
„Skontrolujem situáciu vonku,“ našiel si rozladený Fred vhodnú zámienku na odchod, obchodný spoločník ho nezdržiaval.
Sklad posteľnej bielizne nie je práve stredobodom diania v nemocnici, takže si nikto nevšimol zvýšený záujem o jeden z nich, nikoho tiež nezaujímalo, prečo z jedného vyšiel mladý muž, oblečený v tričku s Bartom Simpsonom na hrudi.
Plukovník pri pohľade na žltú vyškerenú postavičku rezignovane pokrútil hlavou, múdro si ušetril námahu komentovať vkus majiteľa trička.
„Čo chceš teraz robiť?“
„Čakať,“ odtušil démon, míňajúc ho cestou do kútika.
„Keď čakať, tak čakať,“ podvolil sa starší muž a nasledoval ho do dočasného hlavného stanu.
Kombinovaná čakáreň nebola obsadená, mali teda aspoň nejaké súkromie, ale zase nikoho, kto by sa postaral o zábavu. Démon sa vedel zariadiť, siahol po odloženej knihe a začítal sa so záujmom, aký si zvyčajne pôžitkári vyhradzujú pre posledné strany vzrušujúcej detektívky. Plukovník si v rámci boja proti nude prezrel ponuku miestnej knižnice. Dobrodružstvá Bambiho a Snehulienky dopĺňali príbehy Harryho Pottera a Toma Sawyera a všetky poznal skoro naspamäť, svojho času ich čítal deťom.
„Idem na obed,“ oznámil začítanému spoločníkovi. „Mám ti niečo doniesť?“ spýtal sa pro forma, vediac aká bude odpoveď.
„Nie, ďakujem,“ nesklamal ho.
„Banán, vodu alebo niečo iné?“ skúšal plukovník pre pokoj svojho svedomia.
„Ďakujem, mám svoju,“ pohybom hlavy ukázal na vedľajšiu stoličku, o batoh bola opretá fľaša s červenou tekutinou.
„Hm,“ Fred si v poslednom momente zahryzol do jazyka, aby nevyprskol, že v tej fľaši bola pôvodne voda. Poriadne si ju predsa obzrel, keď prekutával démonovi ruksak. „Tak ja idem,“ pobral sa.
„Dobrú chuť,“ spoločník ukázal dobrú výchovu.
Keby sa plukovník na chodbe obzrel, určite by si všimol, že spoza jedných dverí jeho odchod sledujú pozorné oči. Možno by ho zarazilo, že sú prekvapivo nízko, asi tak vo výške drobného desaťročného chlapca.

„Konečne čistý vzduch,“ vo vchode do kútika sa zjavila malá holá hlava, Jod. „Máš chvíľu čas?“ spýtal sa neisto, s pohľadom upretým na otvorenú knihu.
„Mám,“ mladý muž privrel odbornú literatúru. „Čo môžem pre teba urobiť?“
„Vlastne... Pre mňa nič,“ Jod hodil rýchly pohľad na obe strany chodby a energicky zamával rukami., dávajúc niekomu znamenie, do miestnosti doľahol nejasný šuchot. „No tak, pohnite sa,“ zasyčal nespokojne. Šuchot sa zmenil na náhlivé cupitanie, do kútika vpadli dve dievčatká a chlapec.
„To je Mike,“ šťuchol asi sedemročného chlapčeka do pleca Jod. „A to sú Maud a Hella, ale neviem, ktorá je ktorá.“ Jeho rozpaky boli pochopiteľné, päťročné dievčatká sa na seba podobali ako dva kopčeky jahodovej zmrzliny, s ružovými líčkami, v ružových župančekoch a papučkách.
„Hm.“
Deti neisto prešľapovali na mieste, zdalo sa, že Mike by aj chcel niečo povedať, ale neodvážil sa. Dvojičky sa držali za rúčky, očividne celkom dobre nechápali, prečo sú tu. Všetci traja upreli na Joda úpenlivé pohľady.
Pochopil, že ako najstaršieho si ho práve ostatné deti zvolili za rečníka. „No... ja som myslel, že keď už si tu, tak...,“ ťažko hľadal slová, oči mu skákali od špičiek jeho papučiek k čarodejníkovej tvári. „Vieš, mne si pomohol. Fakt, hlava ma už neboli, ani trochu. Mohol by si niečo urobiť aj pre nich. Ale keď nebudeš chcieť, tak nemusíš,“ vyhŕkol nakoniec rýchlo.
„Čo presne by som mal pre nich urobiť?“
„Maud zle vidí a Hella už nevidí skoro vôbec. Majú retinoblastóm,“ na ťažkom slove sa mu trochu zauzlil jazyk, ale zvládol ho. Strávil predsa v nemocnici dosť času, považoval sa za odborníka. „A Mike má Wilmsov nádor. Na ľadvine. A metastázy. Môžeš pre nich urobiť, to čo pre mňa? Vieš, nech to Mika tak nebolí a dvojičky aby aspoň trochu videli. Kto má na ne stále dávať pozor! Každú chvíľu sú na zemi a potom plačú! Niečo ti doniesli. Nie je to bohviečo, ale...,“ uprel na čarodejníka nevinno-očakávajúci pohľad, aký vedia vyčariť len šteniatka a deti.
„Myslím, že by som mohol,“ vyslobodil ho z rozpakov ten čudný dospelák.
„Skutočne?“ potešil sa sprostredkovateľ. „Tak najskôr ty,“ posotil prestrašeného mladšieho chlapca k mužovi na stoličke. Mike váhavo urobil pár krokov, vytiahol z vrecka papierovú vreckovku a nesmelo ju položil na vedľajšiu stoličku. Jemný papier sa roztvoril a odhalil hrsť pestrofarebných m&m’s cukríkov. Rúčka, ktorú natiahol k čarodejníkov sa zreteľne triasla, Jod ho stihol poučiť, čo sa od neho očakáva.
„S Mikeom je tu dnes stará mama,“ vysvetľoval rýchlo najstarší chlapec. „Už je fakt stará a stále zaspáva. Aj pred chvíľou si dala šlofíka, ale môže sa hocikedy zobudiť a bude robiť randál, kde je Mike. Môžeš sa poponáhľať?“
„Dvojčatá nebude nikto hľadať?“
„Neboj sa, viem udržať tajomstvo. Teraz ich nikto nestráži. Mali by spať, mama ich uložila a išla sa najesť. Sestry im dajú teraz pokoj. Nikto si nevšimne, že nie sú v postieľkach.“
„Aha, no dobre,“ zdalo sa, že dospelák ocenil Jodove organizačné schopnosti. „Mike, nemusíš sa báť, nebude to bolieť,“ obrátil sa k roztrasenému chlapcovi.
„Ja sa nebojím,“ chlapil sa Mike, zlyhávajúci hlas ho usvedčil z klamstva, ale ruku hrdinsky nestiahol.
„No tak, ponáhľajte sa. Ja budem dávať pozor, či niekto nejde,“ súril ich Jod.
Mladší chlapček statočne pretrpel čarovanie, prekvapene si potom obzrel rúčku, akoby očakával, že bude mať o jeden prst viac.
„Teraz vy. Veď viete, čo máte robiť,“ zasyčal od dverí Jod dvojičkám. Nepohli sa. „No tak im pomôž,“ popohnal spolupacienta.
Mike prikývol a sčasti dotlačil, sčasti dotiahol dievčatká pred čarodeja. Maud na papierovú vreckovku položila dva spotené želé cukríky, ktoré zvierala v pravej rúčke. Potom placho pomohla sestre pridať na kôpku zmäknutý čokoládový cukrík a mierne použitú mentolku. Rúčku, špinavú od cukru, v ktorom bolo obalené želé, natiahla pred seba.
„Ty si Maud, však?“ vľúdne sa spýtal neznámy veľký muž. Mama im zakázala hovoriť s neznámymi mužmi, tak len prikývla.
„Môžeš pustiť sestričku? Len na chvíľku.“
Nepáčilo sa jej to, ale prikývla a vyslobodila si ruku z Hellinho zovretia. Sestra nesúhlasne zamrnčala. „Budem tu, neboj sa,“ pokúsila sa ju utíšiť.
„Neboj sa,“ pridal sa aj Mike, chytil Hellinu rúčku, ktorou hľadala sestru. „Dám na teba pozor.“
Maud sa upokojila, o sestru bolo postarané. Podala rúčku mužovi pred sebou a zachichotala sa, keď jej po tele prebehli stovky mravcov. „To šteklí.“
„Veľmi?“
„Nie, len tak málo,“ vytvorila úzku štrbinku medzi palčekom a ukazováčikom. „Teraz ty,“ postrčila dopredu sestru.
Hella si mechanicky utrela pravú ruku o bruško, na ružovom župane zostal veľký čokoládový fľak, potom ju odvážne natiahla dopredu. Striasla sa, keď ju chytil cudzí muž, ale liečenie ju rozosmialo presne tak, ako jej sestru. Len čo bola voľná, postavila sa vedľa nej. Malé rúčky sa spojili a modré oči sa s očakávaním upreli na čarodejníka. Aj Mike, dôstojnejšie, ale so zle skrývanou netrpezlivosťou, sa k ním pripojil.
Jod, stále stojaci na stráži pri dverách, sa nespokojne zamrvil. „Na čo ešte čakáte? Mažte do postelí.“
Dvojičky pobehli k nemu a dôrazným šeptom mu niečo dlho vysvetľovali. V rozpakoch si pošúchal holé temeno.
„Nejaký problém?“ zaujímal sa pobavený dospelák.
„Hej,“ chlapec pochopil, že lož by mu teraz nepomohla. „Vieš, sľúbil som im, že im ukážeš.... no, kúzlo. Tak ako mne... veď vieš,“ mávol rukou smerom ku hračkám. „Silou-mocou chcú vidieť Barbie chodiť. Chápeš, decká,“ pokrčil chudé ramienka.
Na pokyn muža na stoličke ožili plastoví hrdinovia, plyšové hračky aj rozprávkové postavičky z koberca. Deti so zatajeným dychom sledovali, ako Tom naháňa Jerryho, ako Pinocchiovi rastie nos, ako Barbie hľadá svoju garderóbu. V očarení aj Jod zabudol na svoj post dobrovoľného strážcu. Plukovníkove kroky začuli, až keď bol už celkom blízko.
„Decká, ideme,“ zavelil.
Všetky štyri deti vyleteli z miestnosti ako vyplašené vrabce.
„Čo tu robili tí drobci?“ zaujímalo plukovníka.
„Hrali sa,“ konverzačným tónom odtušil démon.
Otec rodiny preletel pohľadom úhľadne poukladané hračky a zdržal sa poznámky, že ešte nestretol dieťa, ktoré by po sebe dobrovoľne zanechalo poriadok. „Hm, nejako náhle ich to prestalo baviť?“
Démon namiesto odpovede mykol plecom, akože sa nestará o detské nálady. Tvár mu okamžite stuhla od bolesti, natiahol za fľašou a poradne sa napil.
Simmons okamžite pustil deti z hlavy.
„Prečo si mi nepovedal, že si zranený, keď som ti volal?“
„Zmenilo by to nejako situáciu?“ mladší muž udržiaval nekonfliktný konverzačný tón.
Plukovník sa zamyslel.
„Nie,“ priznal po chvíli poctivo. „Ako si k tomu prišiel?“ mykol hlavou smerom k obviazanému predlaktiu.
„To nie je záležitosť hodná tvojej pozornosti.“
„Pekne povedané. Inými slovami, nestrkaj nos do mojich vecí.“
„Aj tak by sa to dalo formulovať,“ s jemným nádychom pobavenia súhlasil vypočúvaný.
„Tak to teda nie,“ pritvrdil starší muž. „Svojho času som ti povedal, že sa nestarám, čo robíš a kde sa túlaš medzi prípadmi, ale ak si sa zaplietol do niečoho nelegálneho... Ja ti pri úteku pred polišmi pomáhať nebudem.“
„Ďakujem za varovanie.“
„Nechaj si tie vtípky! Hovorím vážne! K tej rane si neprišiel pri krčmovej bitke. Do čoho si sa, do psej riti, zaplietol?“
Zvýšený ruch na chodbe umožnil démonovi vyhnúť sa odpovedi, samozvaný vyšetrovateľ sa zdvihol zo svojho miesta a išiel zistiť príčinu rozruchu.
„Lucas sa prebral,“ hlásil po návrate. „Dýcha sám, pozná matku aj otca a dokonca si pýtal niečo zjesť. Lekári sú celkom mimo, ale tvária sa, akoby im decká vstávali z kómy každý druhý deň.“
„Hm.“
„To je všetko, čo k tomu chceš povedať?“
„Áno,“ nezdvihol hlavu od knihy.
„Nepôjdeš ho skontrolovať?“
„O chvíľu. Keď sa atmosféra v Lucasovej izbe trochu upokojí.“
„Lekár ho chce zobrať na nejaké testy, to môže trvať pekne dlho. Je už po obede, chcem byť doma ešte dnes večer.“
„Dobre,“ odložil knihu. „Pôjdem hneď.“
V Lucasovej izbe bol skutočný blázinec, sestra kontrolovala prístroje, jeden lekár presviedčal otca, že ide o prechodné zlepšenie a sú nutné ďalšie testy, druhý upokojoval matku, že najhoršie už majú za sebou. Neprítomne mu prikyvovala a prestala ho vnímať v okamihu, keď sa nezvyčajní obchodní spoločníci pretlačili k posteli jej syna. „Som rada, že ste počkali s nami,“ bokom neisto pozrela na lekára. „Aj Lucasa teší, že ste tu.“
Chlapec na posteli vyčaril niečo, čo mohli, ak chceli, považovať za úsmev.
„Však, synček?“ nástojila matka. „Buď milý a podaj pánovi ruku.“
Lucas sa nadvihol na lakti a na ďalší matkin naliehavý pohľad vystrel ruku. Výraz na jeho tvári svedčil o tom, že by ho najviac potešilo, keby mu všetci dali pokoj. Týpek s Bartom Simpsonom na tričku mu jemne stisol prsty, po ruke sa mu rozbehli stovky mravcov. Prekvapene vyvalil oči, hneď ho napadlo, že ak o neobvyklom pocite povie lekárovi, kolotoč testov bude nekonečný. „Husté tričko,“ ponáhľal sa zahovoriť svoju chybu.
„Aj mne sa páči. Ďakujem,“ týpek nahodil krátky úsmev a prestal obťažovať.
Chlapec sa otočil k matke po vysvetlenie, koho to vlastne musel pozdraviť. Matka však visela pohľadom na neznámej návšteve.
„Tešíme sa s vami, že Lucas bude čoskoro úplne v poriadku,“ zdvorilo prehodil ten mladší.
Oči pani Haringtonovej sa zarosili. „Sme vám veľmi vďační, že ste v tejto ťažkej chvíli stáli pri nás.“
Chlapec sa zvalil na posteľ s pocitom, že všetci naokolo sa bláznili. Mohol len dúfať, že sa niekto zľutuje a donesie mu nejaké jedlo. Keby tak mohol nepozorovane zmiznúť, ako tí dvaja cudzí chlapi, čo sa práve vyparili z jeho izby.
„Skončili sme?“ opýtal sa pre istotu plukovník mimo dosluchu nemocničného personálu.
Démon prikývol.
„Tak poďme. Tá biela ma už začína deprimovať,“ zašomral si popod nos bývalý vojak. „Nikdy som nemal rád nemocnice.“
Rozruch okolo Lucasa privábil na chodbu všetkých dočasných obyvateľov oddelenia. Rodičia a príbuzní ostatných hospitalizovaných detí sa usilovali zistiť podrobnosti, nestrážené deti sa zatiaľ snažili využiť príležitosť na vystrájanie nezbedností. Momentálne bola v kurze naháňačka. Holohlavé chlapčiatko v bielom župane sa ostrou zákrutou v poslednej chvíli vyhlo priamej zrážke s plukovníkom.
„Prepáč, starký.“ S imitáciou zvukov preťažených bŕzd Formule 1 sa zastavil pred démonom. „Už odchádzaš?“ spýtal sa zbytočne.
„Áno.“
„Hm... Ja len... Dobrá práca, kamoš,“ zaškeril sa Jod. „Tak, maj sa.“
„Maj sa... kamoš,“ démon si vyložil na rameno ruksak.
Deti na druhom konci chodby na moment prerušili hru a svorne im mávali, kým nezmizli za rohom.

„Milé decká,“ podotkol plukovník vychutnávajúc čerstvý vzduch pred budovou.
Mladší muž nepovažoval za potrebné vyjadriť sa.
„To, ako sa s nami rozlúčili, ako so starými známymi. Naozaj milé. Aj ten tvoj malý kamoš,“ rozvíjal ďalej Fred načatú tému. „Ty toho chlapca poznáš. Už ste sa stretli,“ skonštatoval zdanlivo nevzrušene.
„Dnes som ho videl prvý krát,“ odpovedal tým istým tónom liečiteľ.
„Deti nie sú veľmi prieberčivé pri nadväzovaní vzťahov.“
Démon nesúhlasil ani neprotestoval.
„Deti sú zvláštne,“ pokračoval otec rodiny. „Naozaj, zvláštne. Napríklad tieto, sú tak ťažko choré a napriek tomu majú dosť energie naháňať sa po chodbách. Ten holohlavý chlapec, no povedal by si, že mu dávajú len pár týždňov? Alebo tie dievčatká, kto by uhádol, že sú skoro slepé, keď ich vidí hrať sa na chytačku?“
Mladší obchodný spoločník nemal chuť hádať.
„Stretol som sa s ich mamou v kantíne, plakala do šalátu z čínskej kapusty. Videla ma v Lucasovej izbe, myslela si, že som brat pani Haringtonovej, nechal som ju v tom. Povedala mi o všetko, nielen o dvojičkách, aj o tých dvoch chlapcoch, že jeden má nádor v hlave a druhý na obličke. Normálne mám problém jej uveriť, že tie deti sú nevyliečiteľne choré. Lietali po chodbe ako šarkany.“ Prenikavo si premeral mladšieho muža. „Nechceš mi k tomu nič povedať?“
Nechcel.
Plukovník sa rozhodol ísť priamo na vec. „Pomohol si aj ostatným deťom. Prečo?“ Ticho sa predlžovalo, ale musel dostať odpoveď. Musel! „Prečo?“ zopakoval hlasnejšie.
„Zaplatili mi.“
„Zaplatili?! Ako?! Čím?!“
Mladík siahol do vrecka a vytiahol neforemnú hrudku zabalenú v papierovej vreckovke, pozostávajúcu z čokoládového cukríka, ocmúľanej mentolky, dvoch želé cukríkov a niekoľkých m&m’s-iek. „V naturáliách. Môžeš si vziať svoj podiel.“
Zaskočený Fred stratil reč, pripravené podozrievavé otázky sa mu vyparili z hlavy. Musel dvakrát prehltnúť aby sa zbavil hrče v hrdle. „Tento obchod si dohodol sám. Celý honorár je teda tvoj.“
Zlepená hrudka cukroviniek zmizla vo vrecku červenej bundy bez ďalšieho komentára.
Bývalý príslušník ozbrojených síl, ktorý už videl naozaj všeličo, si rozpačito odkašlal. V zúfalej snahe potlačiť pohnutie, sa rozhliadol, hľadajúc zámienku na zmenu témy rozhovoru. Našťastie, neďaleko stál pouličný stánok s rýchlym občerstvením.
„Mám chuť na kávu. Chceš aj ty? Čiernu, šesť cukrov?“ Nepočkal na potvrdenie a nabral smer stánok, potreboval chvíľu, aby si obnovil vnútornú rovnováhu. „Esspreso a ...“ začal objednávať. Zvláštny pocit ho prinútil obzrieť sa. Miesto, kde sa pred chvíľkou zhovárali, bolo prázdne. Rýchle sa rozhliadol, nikde na okolí nevidel známu postavu s ruksakom.
„A?“ posúril ho predavač.
„Nič. To bude všetko,“ siahol do bundy pre peniaze.


„Fred, prečo si už nejdeš ľahnúť?“ Melly Simmonsová porušila nepísané pravidlo domácnosti – nevyrušovať hlavu rodiny pri jeho koníčku.
„Hneď, drahá,“ nenechal sa vyrušiť pri upevňovaní rahna na hlavný stožiar legendárnej lode Bounty. Plachetnica nebola väčšia ako krabica na topánky, piplavá práca si vyžadovala celú pozornosť staviteľa.
„Hneď? To si mi povedal už pred hodinou,“ upozornila ho bez hnevu.
„Prosím? Koľko je hodín?“ začal sa vracať do reality.
„Bude polnoc.“
„Och.“
„Veru och. Ak ihneď nezbalíš svoje nástroje, pán majster, tak Mel Gibson nebude jediný vzbúrenec, o ktorom sa bude hovoriť v jednej vete s touto loďou.“
„Vyhrážaš sa?“ spýtal sa neprirodzene veselo.
„Nie,“ zvážnela. „Pokúšam sa ťa prehovoriť, aby si mi povedal, čo ťa ťaží.“
„Melly ...“
„Frederick, po dvadsiatich ôsmich rokoch manželstva viem, keď niečo nie je v poriadku,“ prerušila jeho pokus o výhovorku. „Odkedy si sa vrátil, si nesvoj. Súvisí to s ... dnešnou prácou?“ spýtala sa priamo.
„Chcela si povedať, súvisí to s démonom,“ opravil ju manžel.
„Chcela.“
„To sa mi na tebe vždy páčilo, bez okolkov a tvrdo k veci.“
„Nezahováraj. Komplimentmi ma neobmäkčíš.“
„Ja viem, ale skúsiť môžem. Nenecháme tento rozhovor na ráno?“ pokúsil sa uhnúť.
„Nie, deti nemusia vedieť všetko.“
„Nemusia. Ale aj tak by ma zaujímalo, čo všetko už vedia.“
„Frederick!“ zdvihla obočie.
„Ja nezahováram,“ opatrne odložil krehký kúsok na plastovú podložku. „Len neviem ...“
„Kde začať? Najlepšie od začiatku, pokračuj stredom a skonči na konci.“
„Peskuješ ma, ako Stevena, keď sa mu podarilo vytopiť dom,“ odložil pinzetu a zavrel tubu s lepidlom. „Alebo keď dvojčatá ...,“
„Ehm, ehm,“ strojene zakašľala. „Stále nevieš, kde začať?“
„Kde som začal, to viem. Neviem, kde skončím.“
„Tak teraz si ma skutočne vyľakal!“
„Prepáč, to som nechcel. Ja len ... Celý večer tu sedím a snažím sa zistiť, ako sa mi podarilo dostať sa do tejto šlamastiky. Neviem, ako som si mohol myslieť, že sa môžem zahrávať s démonom a zostať čistý. Začína sa mi dostávať pod kožu a to ani neviem jeho meno.“
„Skutočne?“ Manželov povzdych Melly zaujal. „Ako ho voláš? Len mi, prosím ťa, nepovedz, že ho ešte stále oslovuješ čiernooký parchant!“
„Nie,“ nepresvedčivo odvetil manžel. „No, sem-tam,“ pripustil pod ťarchou manželkinho inkvizítorského pohľadu. „Len keď ma naštve.“
„Podľa tvojich rečí ťa udržiava v stave permanentnej naštvanosti.“
„Hej! Väčšinou! Tak tvrdohlavého, ľahkomyseľného a nedotklivého chlapíka som ešte nestretol. Ak budem ešte raz počuť to jeho – prečo to potrebuješ vedieť, tak prisahám, že dostanem vyrážky! Strácam odstup,“ unavene si prešiel rukou po tvári. „Zo začiatku to bolo ľahké. Opovrhoval som tvorom, ktorý sa netajil svojím pekelným pôvodom, klamal, kradol a zaujímal sa len o peniaze. Bol som zodpovedný za bezpečie ľudí, ktorí zaplatili za jeho služby a nič viac.“
„Čo sa zmenilo?“
„Neviem presne. Prvé pochybnosti prišli, keď som videl ako pomohol žene po nehode. Povedal mi, že ju okradol. Nebola to pravda. Zašiel som neskôr za ňou do nemocnice, nič jej nechýbalo. Potom, tá jeho dôvera. Nikdy sa nespýtal na podrobnosti o klientovi aj keď si vymienil, aby som mu vždy dopredu oznámil adresu klienta. Mohol by som ho zaviesť aj na výročnú schôdzu lovcov. Kompletne vyliečil malého Andreasa a nesnažil sa dvíhať cenu. Pomohol mi s Patom. Zoznam drobných láskavostí je čoraz dlhší. Dnes v nemocnici ...,“ nevedomky stíšil hlas a pokrútil hlavou. „Vyliečil Lucasa a nechal si za to dobre zaplatiť. Potom pomohol ďalším štyrom deckám. Za hrsť cukríkov. Dosť zvláštne na tvora, ktorý o sebe tvrdí, že zadarmo nepohne ani prstom. A navyše, sám bol zranený. Neviem, čo si mám myslieť.“
„Bol zranený? Ako?“
„Neviem. V živote som také zranenie nevidel a to mám bohaté skúsenosti,“ s náznakom suchého humoru znalecky zdvihol prst. „A dúfam, že ani vidieť nebudem,“ pokračoval vážnejšie. „Vylíže sa z toho, určite. To mi vrásky nerobí, skôr mám starosť, kde k tomu prišiel. Kade sa fláka a čo vyvádza medzi našimi obchodnými schôdzkami,“ ironicky zdôraznil posledné slová.
„Máš starosť o to, že keď ho stratíš z očí môže niekomu ublížiť, alebo o to, že niečo ublíži jemu?“ Melly ako vždy bezchybne vystihla podstatu veci.
„Aj, aj,“ pripustil plukovník. „V poslednom čase sa viac obávam druhej možnosti a to by som nemal. Starnem a hlúpnem.“
„Nežartuj,“ s úsmevom ho poťahala za rukáv. „Keď ty začneš strácať zdravý rozum, tak to už bude koniec sveta nablízku. Vždy môžeš predsa zdvihnúť telefón a povedať mu, že už sa nestretnete. Alebo jednoducho neurobíš nič, proste prerušíš kontakt.“
„Hej, mohol by som. Už som nad takýmto riešením rozmýšľal niekoľkokrát. Nakoniec vždy zazvonil telefón a niekto sa dožadoval pomoci. Nedokážem odmietnuť.“
„Tak potom ti zostáva len jedno, spoľahnúť sa na svoj inštinkt. Čo hovorí o tvojom obchodnom spoločníkovi preslávený radar na ľudí plukovníka Simmonsa?“
„Môj radar mi našepkáva, že tomu človeku môžem dôverovať a práve v tom je ten problém, Melly,“ vyhlásil zachmúrene. „On nie je človek.“

aceras1: Já z té povídky nemůžu! Irvin je tak úžasný   Hrozně se mi líbilo, jak pomohl těm dětem. A taky jsem ráda, že se to Fred dozvěděl. Pomalu se začíná jeho postoj k Irvinovi měnit. Jsem vážně zvědavá, jak se to bude vyvíjet dál. Moc díky za pokračování a těším se na další   

aceras1 - ďakujem za ďalšie príspevky. Je to naozaj príjemné čítanie, fakt sa mi páči Tvoj štýl písania - už to ani nevnímam ako poviedku (novelu, román vzhľadom na avízovanú dĺžku   ) ale ako film, normálne to vidím pred očami. Páči sa mi postupná zmena Fredovho postoja, ako to celé vníma.

A možno len taký námet (alebo skôr moje zbožné prianie), celkom by sa mi páčil aj nejaký kúsok (alebo aj celá poviedka  ) z Irvinovho pohľadu, ako to celé vníma on. Ale to ja len tak...

Takže ešte raz vďaka a teším sa na pokračovanie.

bohdy - ďakujem      (môj domáci otrok ma vyhuboval, že scéna s deťmi a cukríkmi je priveľmi sladká). Dúfam, že ďalší vývoj Ťa tiež poteší   .

just-me - ďakujem   . Počuj, akú značku krištáľovej gule používaš?
Irvinov pohľad na vec sa chystá, v niektorej neskoršej kapitole. Možno.     Zatiaľ si uži pokračovanie z Fredovho pohľadu.   

7.


„Tipujem, že po pár mesiacoch tejto práce budeš schopný kandidovať vo voľbách.“ vyhlásil Fred Simmons s krivým úškrnom, keď opustili dom ďalšieho spokojného klienta, vlastne klientky.
„Prosím?“ Démon zjavne nepochopil o čom je reč.
„Narážam na to, že si pani Stainesovej poďakoval, keď ti sľúbila, že sa bude za teba modliť,“ pokračoval plukovník vo vysvetľovaní, odomykajúc auto. „Tvoja neúprimná vďačnosť dosahuje kongresovú úroveň.“
„Tvoje nadšenie nie je oprávnené. Klientka mi ponúkla podiel zo svojej pozitívnej energie, moja vďaka bola adekvátna.“
Plukovník zmeravel s kľúčikom zasunutým do dverí. „Čože?“
„Povedal som, že ...“
„Hrom do psej nohy! Nemôžeš aspoň niekedy rozprávať ľudskou rečou!“
„Chceš dlhú alebo krátku verziu?“ pobavene sa usmial jedným kútikom úst démon.
„Krátku,“ vodič prudko otvoril dvere na svojej strane. „Už je pomaly čas na olovrant.“
„Zachovávaš dobrý anglický zvyk, čaj o piatej s maslovými sušienkami?“
„Nie, narážam na skutočnosť, že nemám celý deň na tvoje vysvetľovanie. Nasadni!“
Spolujazdec poslúchol. „V skratke povedané,“ začal vysvetľovať, keď sa usadil, „ tým, že sa za teba niekto modlí, ti vlastne posiela pozitívnu energiu. Množstvo takto dislokovanej energie od jednej osoby je v podstate zanedbateľné, ale... aj oceán pozostáva z jednotlivých kvapiek vody.“
„Na čo je tebe pozitívna energie?“
„Pozitívna energia sa vždy zíde,“ odtušil démon vyhýbavo.
„Odpovedáš ako blondínka,“ uškrnul sa Fred. „Zostala mi teplá voda. Kam s ňou? Do mrazničky, teplá voda sa vždy zíde.“
„Áno, dalo by sa to takto formulovať,“ bez štipky humoru súhlasil spolujazdec.
„Ty berieš niečo vážne?“ zaškúlil na neho vodič kútikom oka. „Berieš,“ hneď si aj sám odpovedal.
„Používanie pozitívnej a negatívnej energie na magické účely je vážna a často nebezpečná záležitosť. Zasluhuje si byť braná vážne.“
„Hm,“ nemienil sa hádať lovec. Po chvíli ticha zvedavosť zvíťazila. „Nechceš to rozviesť?“
„Mal si záujem o krátku verziu.“
„Hej, a stále mám. Tak spusti.“
„Pozitívna energia, ako z jej názvu vyplýva, vplýva kladne na príjemcu a odovzdávajúceho. Zlepšuje psychický aj fyzický stav, urýchľuje hojenie a uzdravovanie, fyzické aj duševné. Najefektívnejší je priamy prenos, dotykom. Ľudia sa objímajú a dotýkajú, keď si navzájom prajú niečo dobré.“
„Preto si vtedy Lucasovým rodičom odporučil, aby zostali so synom a dotýkali sa ho?“
„Pochopil si veľmi presne.“
„Kladná energia pomáha. Záporná škodí?“
„Negatívna. Samozrejme. Kliatby a prekliatia škodia rovnako tomu, kto je prekliaty ako aj tomu, kto preklial.“
„Tomu neverím. Už som mal možnosť stretnúť sa s bosorkou, ktorá zničila život viacerým a vyzerala spokojná ako prasa v hnoji.“
„Požívanie mágie a jeho vplyv na participujúce subjekty je zložitá záležitosť.“
„Ponamáhaj sa a vysvetľuj zrozumiteľne, počúvam.“ Plukovník by nikdy nahlas nepriznal, že neochotne podávané vysvetlenia o metafyzike, mágii a ostatných paranormálnych javoch ho skutočne zaujímajú.
„Používaním čiernej mágie subjekt postupne znižuje kvalitu svojej subjektívnej energie ... myslím, ty by si povedal, že si ničí dušu. V určitom bode preváži negatívna energia, nazhromaždená praktizovaním čiernej mágie a takáto duša...“
„Príde do pekla.“
„V skratke... áno. No, v závislosti od použitých kúziel a množstva energie, na tele dotyčného nie sú nevyhnutne viditeľné zmeny. Pri predaji duše démonovi je napríklad predajca jednorazovo vystavený veľmi silnému kúzlu, ale vo všeobecnosti sa jeho zovňajšok vôbec nezmení.“
„Fajn, preklínanie škodí. A čo dobré skutky? Zbieraš dobré body za liečenie? Vyliečiš sto dobrovoľníkov a narastú ti krídla?“
„Nie, takto to nefunguje. Kuratívnej činnosti sa venujem výlučne z finančných dôvodov.“
Plukovník si dovolil krátky pohľad bokom na spolujazdca, počas ich spoločných návštev chorých a postihnutých nazbieral viac ako niekoľko prípadov, ktoré práve nedokazovali bezhraničnú zištnosť vedľa sediaceho démona. Napriek nemalej sume, ktorú za ten čas zarobil, stále so sebou vláčil len ruksak, používal prostriedky hromadnej dopravy a ani kvalita jeho oblečenia sa radikálne nezmenila. Nech míňal peniaze na čokoľvek, úroveň jeho života rozhodne neovplyvnili. Pohľad na svet tiež nie. Fred Simmons mal za sebou pestrý život a pozoruhodne veľa skúseností s ľuďmi najrôznejšie razenia. Do dnešného dňa sa však nestretol s indivíduom, ktoré by malo rovnako neotrasiteľný skeptický pohľad na ľudstvo a vôbec univerzum všeobecne, ako tvor sediaci vedľa. Démonov postoj k okoliu čiastočne objasňovala jeho práve prednesená teória. Dobré skutky jednoducho nie sú odmenené a od svojho okolia, aj vzhľadom na svoju podstatu, nemôže očakávať nič dobré.
Plukovník sa už dávnejšie pohrával s myšlienkou urobiť dobrý skutok, ukázať aspoň kúsok veľkodušnosti hoci aj voči tak zavrhnutia hodnej bytosti akou je démon. Zároveň ho napadla potuteľná vedľajšia myšlienka. Všetci chlapci sa radi hrajú s autíčkami, malým stačí sanitka so zotrvačníkom, veľký radšej túrujú motor. Keď tomu chlapcovi na vedľajšom sedadle požičia auto, možno sa mu podarí narušiť jeho neochvejnú rezervovanosť a podarí sa mu preniknúť k zrejme veľmi komplikovanej podstate tohto stvorenia.
Rozhodol sa, ubral plyn, aby mal lepšiu možnosť pátrať po vhodnom mieste pre svoj zámer. Nemusel sa namáhať dlho.
„Toto nie je autobusová zastávka,“ skonštatoval spolujazdec, keď stará dodávka zabočila na prázdne parkovisko pred zavretým supermarketom.
„Nie,“ odtušil pokojne vodič, vypol motor a vystúpil. Obišiel auto a otvoril dvere na pravej strane. „Presadni si.“
„Prosím?“
„Presadni si,“ zopakoval netrpezlivo, keď sa démon nemal k činu.
„Nerozumiem. Kam si mám presadnúť?“
„Jednoducho sa posuň. Sadni si za volant.“
„Žartuješ? Nikdy som... Ešte som... Ja neviem šoférovať!“ Posledná veta vyznela dosť vystrašene.
„Najvyšší čas, aby si sa naučil. Presadni si ! Alebo potrebuješ písomnú žiadosť?“
Všeobecne rozšírená informácia, že odporovať duševne narušeným je nebezpečné, sa nesporne dostala aj do pekla. Nepopierateľným dôkazom tohto faktu bolo, že démon sa bez ďalšieho verbálneho odporu presunul na miesto vodiča. Nad jeho zaskočeným výrazom by sa zľutoval aj preslávený parížsky kat Samson z rodu katov, plukovník vo výslužbe bol z tvrdšieho cesta.
„Toto je volant, toto je štartér,“ každú informáciu zdôraznil namiereným ukazovákom. „Toto je riadiaca páka. Má päť rýchlostí a spiatočku, pretože tento model nemá automatickú prevodovku. Dole je plyn, brzda a spojka. Štartuje sa otočením kľúčika. Potom stlačíš spojku a zaradíš rýchlosť. Jednotku. Na jednotke sa pohneš a prejdeš pár metrov, stačíš spojku a zaradíš dvojku. Keď stojíš, tak ako teraz, máš tam neutrál. Vyskúšaj si to!“
„Prosím?“
„Polož ruku na páku a pohni ňou pár milimetrov do strán, ak je na neutrál, pôjde to.“
Nedobrovoľný adept na vodiča sa neisto dotkol riadiacej páky. Zlomyseľná súčiastka využila situáciu a odmietla spoluprácu.
„Preboha, to nie je vianočná ozdoba z fúkaného skla,“ zahromžil samozvaný učiteľ. „Chyť ju poriadne!“ zavelil a hneď aj predviedol, ako si to predstavuje, ignorujúc fakt, že démon nestihol odtiahnuť ruku. „Takto zistíš, či máš zaradenú rýchlosť,“ pohýbal pákou pár milimetrov na všetky strany. „Stlač spojku. Tretí pedál, ľavou nohou.“
„Mám, ale nechápem prečo....“
„Dobre,“ ignoroval Fred nedokončenú námietku. „Jednotku zaradíš takto, k sebe a dopredu. Drž spojku! Dvojku, len dozadu, trojku, dopredu a doprava a hore. Jasné?“
„Áno, ale....“
„Štvorka zase dozadu a päťka celkom doprava a hore. Jasné?“
„Áno.“
„Tak teraz ty!“ prenechal démonovi páku. „A drž spojku!“
„Nie! Neviem a ani nepotrebujem vedieť viesť motorové vozidlo. Žiadne nemám a v dohľadnej dobe ani mať neplánujem. Zbytočne strácaš svoj aj môj čas!“
„Ak vieš šoférovať, nejaké auto sa vždy nájde, tak sa prestaň vyhovárať a rob, čo ti hovorím. Ak sa chceš dostať na autobus máš dve možnosti, buď nás tam odvezieš, alebo pôjdeš pešo. Zastávka je druhom konci mesta, takže sa poriadne prejdeš. Aspoň budeš mať dosť času porozmýšľať nad tým, o čo je lepšie voziť sa ako šliapať.“
Nevodič sa zamračene odvrátil, zreteľne zvažoval prednosti pešej turistky pred nanúteným výcvikom.
„Vieš, že v niektorých štátoch už šestnásťročné deti majú vodičák?“ podpichol potuteľne plukovník.
„Nie, túto informáciu som nikdy aktuálne nepotreboval a jej motivačná hodnota je z mojej perspektívy nulová. Neviem, čo si od svojho... nápadu sľubuješ, ale v záujme zmysluplného využívania môjho času...“
„Chceš využiť čas? Tak prestaň kecať a stlač spojku! Zaraď jednotku!“
Démon rezignovane stisol pery a poslúchol. Na pokyn školiteľa opakoval radenie až k jeho úplnej spokojnosti. Plukovník však neprestal tlačiť na pílu.
„Dobre. Keď chceš ísť doprava, volant točíš doprava, keď doľava, tak doľava. Jasné?“
„Iste.“
„Tak naštartuj!“
„Čože?“
„Naštartuj.“
„Upozornil som ťa, že neviem viesť motorové vozidlo. Na tejto skutočnosti sa medzičasom nič nezmenilo.“
„Preto teraz sedíš vľavo. Prestaň sa vyhovárať a naštartuj. Musel si už vidieť ako sa to robí. Nesedíš predsa prvýkrát v aute. Otoč kľúčikom v zapaľovaní, stisni spojku, zaraď rýchlosť, pridaj plyn a pohni sa dopredu.“
„Ale to je priveľa činností súčasne! Nemôžem držať volant a zároveň radiť a držať spojku a ...“
„Preto pri tom sedíš,“ ironicky ho prerušil inštruktor. „Môžeš mi veriť, ide to a je to jednoduché. Zvládne to aj štrnásťročné decko! Moje teda všetky!“
Adept umenia šoférskeho urobil, čo mu bolo povedané. Otočil kľúčikom, stlačil spojku, zaradil rýchlosť, pridal plyn a pustil spojku. Auto zarevalo, poskočilo dopredu a motor zdochol. Aj antická mramorová socha by závidela dokonalú bledosť tváre tvorovi, ktorý zmeravel za volantom.
„S tým plynom pomenej,“ lakonicky precedil pomedzi zuby majiteľ motorového vozidla. „Znova.“
„Nemyslím, že je to dobrý náp...“
„Vidím, že nemyslíš, inak by si plyn pridával opatrnejšie. Znova!“
Na druhý pokus dodávka prekonala prískokmi vpred skoro desať metrov, kým motor znova stíchol.
„Znova!“ dobrovoľný inštruktor bol neoblomný. „A keď budeš chcieť zastaviť, použi brzdu, nemusíš nechať zdochnúť motor.“
Keby zdevastovaná budova supermarketu nemala okná zatlčené doskami, aj ona by sa zabavila pri pohľade na starú dodávku, ktorá sa prískokmi vpred striedanými pomalým plazením, snažila križovať prázdne parkovisko pred ňou.
„Keď brzdíš, máš dve možnosti,“ plukovník sa nesmial. „Môžeš ubrať plyn alebo brzdíš brzdou. V tom prípade musíš vyradiť prevodovku, takže stlačíš spojku. Ak máš dosť miesta a času, tak uberieš plyn a kúsok ešte dôjdeš zotrvačnosťou. Toto je ručná brzda, používa sa pri štarte do kopca. To ti ukážem inokedy. Takže znova. Najskôr naštartuj, potom zaraď rýchlosť a pohni sa na jednotke dopredu.“
Auto sa váhavo pohlo dopredu.
„Fajn, už máš dosť vysoké otáčky, zaraď dvojku, pomaly, pekne so spojkou. Dobre. Pred nami je koniec parkoviska, takže odboč doľava.“
Dodávka veľkorysým oblúkom zmenila smer pričom dvakrát podskočila.
„Hm, obrubníky zvyčajne oddeľujú cestu od chodníka pre chodcov. Pre autá je vyhradená cesta.“
„Ospravedlňujem sa.“
„Nič sa nestalo, sme na prázdnom parkovisku, ale na budúce dávaj pozor, môžeš preseknúť gumu. Keď ideš do zákruty, uber plyn, zníž rýchlosť, skôr sa vytočíš. Pri odbočovaní sa používajú smerovky, ovládajú sa touto páčkou.“ zdôraznil ukazovákom majiteľ auta. „Na konci zabočíš vpravo. Takže, uber rýchlosť, nemusíš preraďovať, vyhoď pravú smerovku a zaboč. Dobre, vypni smerovku, vyraď rýchlosť a zastaň.“
Dodávka s úľavou zastala, motor po krátkom zakašľaní stíchol.
„Na prvýkrát to nebolo najhoršie, ale do hladkej jazdy ti ešte veľa chýba.“ uznal plukovník. „Takže, znova. Naštartuj, zaraď rýchlosť a ostatné už poznáš.“
„Auto má jazdiť plynulo, nie poskakovať dopredu ako ožratá žaba. Znova.“
„Odboč do poslednej uličky. ..... Zabudol si vyhodiť smerovku. Znova.“
„Vyššiu rýchlosť zaradíš, až keď máš dostatočne vysoké otáčky motora. Znova.“
„Na konci uličky zaboč doprava ... Povedal som doprava. Znova.“
„Zaparkuj tam .... Pri parkovaní musíš rátať s tým, že nie si jediný šofér na svete. Musí ti stačiť jedno parkovacie miesto, aj iní majú právo odstaviť auto. Znova.“
„Zastaň pri vchode na parkovisko ... Skoro dobre. Už sa stmieva, takže na dnes stačilo. Môžeš si presadnúť,“ inštruktor si zámerne nevšimol ako si žiak vydýchol, že rafinované mučenie formou jazdy automobilom skončilo. „Kúp si príučku a naštuduj si pravidlá cestnej premávky a značky!“
„Prosím?“
„Nebudeš večne jazdiť len po parkovisku. Ak chceš jazdiť po ceste, tak sa láskavo nauč ako sa to robí. Nabudúce ťa vyskúšam. Teraz ma pusti za volant.“
„Nespomínal si niečo v tom zmysle, že nás buď odveziem alebo....“
„Hádam si nemyslíš, že po jednej hodine prevážania sa na prázdnom parkovisku vieš šoférovať? Ešte sa musíš veľa učiť, mladý. Vieš ty vôbec ako sa striedajú svetlá na semafore?“
„Rozsvieti sa červená, zhasne. Rozsvieti sa oranžová, zhasne. Rozsvieti sa zelená, to vie každý.“
„Tak každý. Ale ty nie. Najskôr svieti červená, potom sa rozsvieti oranžová, zhasnú spolu a rozsvieti sa zelená. Keď zhasne zelená, rozsvieti sa oranžová, zhasne a svieti červená. Teraz drž zobák a buď rád, že sa môžeš učiť. Začni hneď teraz a všímaj si, ako jazdia tí, čo to vedia.“
Spolujazdec si vzal jeho slová k srdcu a mlčal až ku autobusovej zastávke.
Fred si neodpustil posledný podpichnutie na rozlúčku.
„Nezabudni, všetky značky a pravidlá. Nielen to o pravej ruke. Vyskúšam ťa.“
Démon po ňom strelil zamračeným pohľadom, ale zdržal sa komentára. Hodil si vak na rameno, ledabolo mávol na pozdrav a bez obzretia sa pobral ku budove. V návale cestujúcich si nemohol všimnúť, že dvaja muži, stojaci pri neďalekom stánku, si vymenili niekoľko vzrušených slov a náhlivo sa pobrali za ním. Oblečení do tuctového pracovného odevu, by nevzbudili plukovníkovu pozornosť, keby jeden z nich surovo nezrazil na zem ženu, ktorá mu stála v ceste. Na jej výkrik sa otočili všetky tváre v okolí. Ignorovali rozruch, ktorý spôsobili a ktorý im paradoxne pomáhal. Ľudia pred stanicou naťahovali krky v snahe zahliadnuť, čo sa stalo im mimovoľne ustupovali z cesty. Spolujazdec z bielej dodávky si dvoch robotníkov všimol, až keď boli pár krokov za ním. Okamžite zrýchlil a zmenil smer, namiesto do budovy stanice sa pustil pozdĺž nej a zahol do najbližšej uličky. Neznámi muži sa stále držali pár krokov za ním.
Fred od srdca zahrešil. Spôsob chôdze, držanie tela, pach násilia, ktorý sa okolo dvoch naoko nenápadných robotníkov vznášal ako oblak, bol pre neho čitateľnejší ako vizitka. Bezohľadní, neľútostní a nebezpeční, a jeho zvláštny spoločník ich poznal. Nemali dohovorené stretnutie. Obaja muži na jeho príchod zareagovali nepremyslene. Rozbehli sa ním, ale keď si ich všimol, nenadviazali kontakt. Naopak, všetci traja sa snažili opustiť verejné miesto. Do úvahy prichádzali dve možnosti, a ani jedna nebola dobrá.
Zahrešil ešte raz, mimovoľne ho napadlo, že známosť s démonom má nepriaznivý vplyv na úroveň jeho vyjadrovania, a to aj napriek tomu, že ten parchant nevhodné výrazy nepoužíva. Predpisovo sa pohol, nezdalo sa, že by niekoho zaujímala obstarožná biela dodávka, ale nechcel riskovať. Zabočil do uličky, v ktorej zmizli sledovaní muži, diagonálne viedla pomedzi sklady s tovarom. V kalnom svetle riedkych pouličných lámp nebolo ani stopy po troch postavách. Sústredil sa na preluky medzi budovami, príliš úzke pre auto, ideálne miesto pre neverejné stretnutia. Spomalil a vyvaľoval oči do hustnúceho súmraku, aby zachytil každý detail, ktorý by ho nasmeroval ďalej, rozmýšľajúc ako ďaleko mohli zájsť. Kútikom oka zachytil pohyb pri prízemnom sklade vpravo. Nebol si istý, čo vlastne videl, pre istotu odstavil auto na okraji cesty. Vytiahol zbraň, spoľahlivú Berettu, ktorú od istého času pri sebe nosil ako poistku. Pomaly, popri stene sa pustil do úzkej uličky. Spredu k nemu doliehali hlasy a hluk prechádzajúcich áut, medzera medzi skladmi končila na hlavnej ulici, bola však priveľmi úzka, svetlá z hlavnej ulice nedočiahli až na jej koniec. Postupoval stále pomalšie, vďačný za tiene, ktoré ho kryli. Kdesi blízko sa ozvali hlasy, nerozumel slovám, ale použitý zlostný tón bol dostatočne zrozumiteľný. Aj zaprašťanie drevených dosiek pod nárazom, ktorý bezprostredne nasledoval. Zaváhal, zhlboka sa nadýchol a s prstom na spúšti pokračoval v zakrádaní. Po pár opatrných krokoch sa dostal na štrkom vysypaný zadný dvor medzi dvoma prízemnými budovami. Svetlo z hlavnej ulice rozriedilo šero natoľko, aby rozoznal tri ležiace telá. Stále ostražite pozorujúc okolie, podišiel bližšie. Dvoch robotníkov zo stanice spoznal. Sklonil sa k bližšie ležiacemu mužovi v obnosených pracovných šatách, siahol na hrdlo hľadajúc tep, nič necítil. Telo bolo úplne studené, bezkrvná tvár hľadela prázdnymi očami na večerné nebo. Keby tohto muža pred niekoľkými minútami nevidel chodiť, prisahal by, že už je minimálne deň po smrti. Tretie telo ležalo doluznačky, obozretne ho obrátil nohou a mimovoľne si vydýchol. Tohto muža nikdy v živote nevidel. Úľava mu nevydržala dlho. Ak jeho známy démon nebol medzi obeťami, s najväčšou pravdepodobnosťou bol páchateľ. Zbežne prezrel telá, nemali žiadne viditeľné poranenia, napriek tomu boli muži neodškriepiteľne mŕtvi, takýto spôsob usmrtenia zapáchal sírou a čarami. Zaškrípal zubami a vylovil z vrecka mobil. Navoliť démonovo číslo bolo dielom okamihu, ani ho veľmi neprekvapilo, keď po niekoľkých zazvoneniach bol hovor odmietnutý.
„Ty čiernooký parchant! Zdvihni ten telefón, lebo inak...,“ zopakoval voľbu. Príjemný ženský hlas mu oznámil, že volaný je mimo dosahu.
„Ty úlisný had! A ja som chcel byť k tebe milý. Naučiť ťa šoférovať! Somár starý, sentimentálny!“ Poslednú vetu adresoval sám sebe. Skoro behom sa vrátil k autu. Úbohú dodávku otočil skoro na mieste a hnal sa na hlavnú ulicu, mal šťastie. Známu postavu zastihol ešte na chodníku, práve nastupoval do taxíka. Takmer bez zmeny rýchlosti sa zavesil za miestneho dopravcu a z primeranej vzdialenosti ho sledoval až na predmestie. Taxikár vysadil svojho pasažiera na okraji mesta. Súdiac podľa ošarpaných domčekov, nevybral si práve prominentnú štvrť. Odstavil dodávku na mieste, odkiaľ sa mu ponúkal dobrý výhľad. Po krátkej úvahe sa rozhodol nevystúpiť a dobre urobil. Z vyvýšeného sedadla vodiča videl ako démon zamieril k zadnému vchodu neveľkého domu s veľkou záhradou. Napriek tmavým oknám, dvere neboli zamknuté, skutočnosť v podobných štvrtiach nevídaná. Dlhú dobu sa nič nedialo, plukovník si svoju osamelú stráž spríjemnil prípravou svätenej vody a bodných zbraní z čistého železa. Slabý výhľad ho však iritoval čím ďalej, tým viac. Rozhodovanie, či do dočasného útočiska démona vtrhne ihneď, alebo ešte pár minút počká, za neho vyriešili nezreteľné postavy, ktoré sa pod ochranou tmy zliezali k spiacemu domu ako mrchožrúti k zdochline. Jedna silueta sa snažila obhliadnuť situáciu v dome cez presklenú stenu, obrátenú do záhrady. Na jej pokyn sa ostatní pomaly, potichu a obozretne vkradli dovnútra predným aj zadným vchodom. Plukovník prudko vydýchol, ani si neuvedomil, že zatajil dych. Toto nevyzeralo dobre. V dome pre ním sa chystala nejaká čertovina!
Doslovne!

aceras1: ešte že som toto nečítala v práci, lebo tie moje záchvaty smiechu by tenké steny kancelárie rozhodne nestlmili     Toto bolo naozaj nádherné, raz aj Irv ťahal za kratší koniec. Aj napriek tomu koncu smerujúcemu k ťažkostiam sa ani teraz neviem prestať smiať. Možno aj preto, že prvý krát za volantom som sa cítila podobne ako Irvin (a ožraté žaby v nádrži sú fakt des   )

Takže ďakujem za ozaj podarený kúsok a budem sa tešiť na ďalší, vzhľadom na dnešné ukončenie to vyzerá na zaujímavé pokračovanie.

PS: Krišťáľová guľa značky Warcraft, s drakom vnútri a viacfarebným podsvietením. Odporúčam, ale do učenia musíš k Trelawneyovej.   

aceras1: Také jsem se zase výborně bavila    Ano, i já si vzpomněla na své začátky za volantem. Vidím, že to tak má víc lidí tady    A vypadá to, že příští část bude zase trochu víc napínavá. Už se moc těším   

aceras1: Skvele som sa zabavila   , autoškola bola dokonalá a na tomto fóre by sa určite našlo množstvo "dobrých duší", ktoré by s radosťou zastúpili plukovníka (samozrejme vrátane mňa   ). Aaale bohužiaľ vždy po prečítaní fikcie sa preberiem v realite (alebo našťastie?.... ).
Teším sa na pokračovanie, som neskutočne zvedavá čo sa bude diať ďalej.

just-me, bohdy, adrusik - ďakujem   , že Ste si našli čas na čítanie a napísanie komentáru.
Vidím, že je nás viac s podobnými zážitkami z autoškoly   .
Pokračovanie bude, či bude aj napínavé, to už nechám na Vás.

just-me - ďakujem za radu, no predpovedanie budúcnosti by ma zaujímalo len v prípade "hroziacej" výhry väčšej sumy   .

Prízemie sa rozsvietilo, cez nezastretú presklenú stenu mal dobrý výhľad na dianie na prízemí. Pantomíma zúčastnených neznámych bola dosť čitateľná, výhražné gestá, rozčúlené posunky, nezrozumiteľná ozvena rozzúrených hlasov doľahla až k dodávke. Rozrušenie prítomných sa rýchlym tempom stupňovalo, v miestnosti sa opakovane zablyslo modravým svetlom. Mohutný muž v ťažkom drahom kabáte, zjavne sa nehodiacom do chudobnej štvrte, zalomcoval sklenými dverami vedúcimi do záhrady. Keď si uvedomil, že ich nedokáže otvoriť, zaklonil hlavu, z hrdla sa mu vydral čierny dym. Mohutný kúdol sa pretiahol na poschodie a štrbinou otvoreného okna von, so zvukom, od ktorého tŕpli zuby, zmizol smerom na západ. Bývalý vojak neveriacky zaklial, vylovil ďalekohľad a priložil si ho k očiam.
„Nech sa prepadnem!“
Čerňou zaliate oči postáv v dome boli dostatočný dôkaz, že s ľuďmi majú spoločnú len vonkajšiu podobu. A možno niektoré iné vlastnosti, ako napríklad potrebu urýchlene opustiť priestor, ktorý sa očividne opustiť nedá. Hromadný útok na dvere skončil nechutnou ruvačkou o kľučku. Jeden z neúspešných aktérov schytil stoličku, v snahe urobiť si únikovú cestu cez francúzske okno.
Nestihol.
Celý domček podskočil. Nehlučná explózia vytlačila všetky sklá, rinčiace črepy pokropili záhradu, niektoré skončili až na asfalte ulice. Svetlá náhle zhasli, steny zavibrovali a s príšerným zvukom lámajúceho sa dreva sa stavba zrútila ako puberťákove sny pri prvom strete s realitou.
Pozorovateľ v bielej dodávke ohúrene zaklial. Vývoj situácie ho dokonale zaskočil. Občianska povinnosť mu velila poskytnúť pomoc zavaleným. Zdravý rozum namietal, že vliezť do domu plného démonov je istá samovražda. S trpkým zaškrípaním zubov vytiahol lampáš a vystúpil.
„Fred Simmons, na staré kolená si celkom osprostel,“ triezvo zhodnotil svoje počínanie a urobil najodvážnejšiu vec v celom svojom pohnutom živote. Vybral sa prehľadať zničený dom. Zadná stena domu, teda aspoň jej časť, ešte stála. Vyvalené dvere vchodu do kuchyne ležali na betónovom chodníku. Z dostatočnej vzdialenosti sa snažil svetlom prehľadať čo najväčší priestor vo vnútri. Kužeľ svetla z výkonnej baterky vytiahol z tmy obrys ľudského tela. Zatajil dych, dlhú chvíľu študoval situáciu. Z hŕby trosiek, ktoré ešte pred chvíľou tvorili funkčný dom, sa ozývalo len praskanie namáhaného dreva. S pocitom, že kráča po mínovom poli, vstúpil do bývalej kuchyne a haly. Odkopol kus dosky, ktorý sa mu priplietol pod nohy a odokryl čudesnú vlnovku, nakreslenú na svetlú podlahu. Bez zaváhania ju prekročil. Výzdoba Sharoninho domu bola podstatne bizarnejšia a zatiaľ nikomu neublížila. Na zápästí muža, ležiaceho neďaleko vchodu, hľadal pulz márne. Studená ruka akoby patrila osobe mŕtvej už dlhší čas, pripomínala tri telá ležiace na priemyselnom dvore neďaleko stanice. Staršia žena, napoly pochovaná pod troskami, tiež nedýchala. Rovnako ako dvaja ďalší muži, ležiaci obďaleč. Skôr z tvrdohlavosti ako z iného dôvodu, pokračoval v hľadaní napriek hrozivému vŕzganiu trosiek nad hlavou. Do pachu sadajúceho prachu sa primiešal zápach unikajúceho plynu. Zadnú časť zrúcaniny na okamih osvetlil roj iskier z poškodeného elektrického rozvodu. Plukovník zrýchlil pohyb. Stretnutie plynu, iskier a vysušeného dreva mohlo skončiť len jedným spôsobom. Svetlom baterky prebehol po zbytku nezasypaného priestoru. Cestu do ďalších priestorov zahradil jeden zo spadnutých trámov, pôvodne podopierajúcich podlahu poschodia. Z hŕby dosiek vytŕčala ruka. V slabom svetle baterky sa prsty pomaly zapreli do koberca. Niekto predsa len prežil pád domu. Telo zrejme ochránil nosný trám, ktorý sa zaklinil do diery v stene a zachytil padajúce trosky. Pyramída, tvorená zvyškami nábytku, stien a podláh, sa pohla. Zvírený prach dráždil očí aj pľúca, krehká rovnováha zvyškov domu škrípaním upozorňovala na svoju nestabilitu. Plukovník rýchlym pohľadom skontroloval trosky nad hlavou, odhodil pár dosiek z hýbucej sa kopy. Silnejúci zápach dymu a špina, sypúca sa zhora nabádali k chvatu. Prudkým trhnutím uvoľnil a odhodil skoro polovicu nahromadených trosiek. V dutine pod nimi sa chúlil človek. Chytil jediného živého, ktorého našiel, za rameno a vytiahol ho na nohy. Svojho spolujazdca spoznal len podľa oblečenia. Krv z rany na hlave, zmiešaná s prachom z rozdrvenej omietky a nečistôt, nazbieraných v stenách a dlážkach domu za roky užívania, pokryla démonovu tvár ako maska.
„Si v poriadku?“
Namiesto odpovede sa oboma rukami chytil za hlavu.
„Asi nie,“ zavrčal plukovník. „Rýchlo von,“ nasmeroval zraneného k východu. Cestou vzal známy ruksak, do ktorého náhodou kopol. Dych berúce zaprašťanie posúrilo ich odchod.
Práve včas.
Kúdol prachu, ktorý zdvihol pád ďalších dosiek, sa vzápätí vyvalil zo všetkých štrbín a otvorov bývalého domu. Roj iskier nabral objem, noc osvetlili plamene. Požiar, založený poškodenou elektroinštaláciou, pohlcoval trosky domu aj neživé telá.
„Horí! Panebože, robte niečo! Horí!“ Nejaký pozorný obyvateľ ulice si konečne všimol pohromu miestneho významu a rozhodol sa podeliť o bezplatné divadlo so susedmi.
„Volajte hasičov!“ ozvalo sa pohotovo z druhej stany. Diváci sa začali zbiehať.
„Naša narážka,“ Fred si na jedno plece hodil ruksak, druhou rukou posotil démona smerom k dodávke. Cez čelné okno mohol pozorovať horlivých susedov, ktorí sa zbiehali k požiaru v nádeji, že sa im z horiaceho domu podarí niečo užitočné zachrániť. Sklamanie nad úplnou skazou si vynahradili po svojom. Niekto zabehol po pár mäsových výrobkov, nejaké alkoholické nápoje sa tiež našli, príchod hasičov sa postaral o svetlené efekty. Pokračovanie improvizovaného záhradného soaré sa muselo zaobísť bez účasti cezpoľných. Naštartoval, so zhasnutými svetlami vycúval do bezpečnej vzdialenosti od nepovolaných očí a až v prvej priečnej ulici sa starý Ford znovu začal tváril ako bežný účastník cestnej premávky.

Na prázdnom odpočívadle za mestom zatiahol do najvzdialenejšieho kúta. Rozhovor, na ktorý sa chystal, nepotreboval žiadnych divákov. Stále mlčky sa natiahol po vodu a roztrhol najčistejší kus látky, ktorý našiel v aute. Jeden kus navlhčil a pritisol na lepkavú červenú masu na spolujazdcovej hlave. Úlohu vyčistiť ranu už nechal na odborníka.
Zranený sa inštinktívne mykol, pokúsil sa o vyčítavý pohľad. Poslúchlo len jedno oko, druhé bolo zalepené krvou.
„Hej! Vidíš ma? Vieš, kto som?“ Fred zahučal ako na lesy pre prípad, že úder do hlavy spôsobil otras mozgu.
Démon zastonal, odtiahol sa a bližší ohrozený sluchový orgán zakryl rukou.
„Spoznávaš ma? Vieš, kto som?“ naliehal znepokojený plukovník.
„Samozrejme. Za poslednú hodinu si sa nijako podstatne nezmenil. Prečo tak kričíš?“ znechutene pozrel na skrvavenú látku. Pootvoril dvere a špinavú handru vyhodil
Fred si vydýchol, kuriózna obchodná spoločnosť stále mala oboch členov. Otázka znela, ako dlho. Démon zjavne prestál zrútenie domu bez poškodenia, viac-menej, mohol teda vysvetliť úlohu, ktorú zohral v tomto zmätenom popoludní zakončenom požiarom. Zachmúrene pozrel na fľašu s vodou v jednej ruke a zbytočne oblial ďalší vlhký kus látky v druhej.
„Ďakujem, ale neobťažuj sa. Ja radšej sám,“ démon rýchlo siahol po improvizovanej pomôcke.
„Dobre,“ plukovník odhodil fľašu na sedadlo. „Prvá pomoc mi aj tak nikdy veľmi nešla.“
„Nežiadal som ťa o pomoc, ani o prvú, ani o žiadnu inú. Vlastne... Prečo si tu?“ Skrvavená handra, ktorou si vytieral krv z vlasov znehybnela. „Sledoval si ma.“
„Hej,“ bývalý vojak tvrdo prikývol. „Mal si odísť z mesta. Namiesto toho som videl ako sa vytrácaš zo stanice s dvomi svalnáčmi za chrbtom. Samozrejme, že som chcel vedieť, čo sa pečie! Tri mŕtvoly, ktoré som za chvíľu našiel, len zväčšili moju zvedavosť. Zavesil som na tvoj taxík. A hej, videl som celý ten teáter, či čo ste tom vyvádzali, a v hŕbe dreva, čo zostal z toho domu, som vyhrabal ďalších päť nebožtíkov a teba.“
„Neverím! Jednoducho neverím.“ Svaly na tvári mladšieho muža stvrdli, ako sa snažil ovládnuť.
„Čomu neveríš? Že som ťa sledoval a ty si ma nezbadal? No, mám výcvik a skúsenosti. Som,“ opravil sa, „bol som profesionál. Vojak. Videl som vojnu zblízka. ... Niekoľko. Videl som aj mŕtvych. Viac ako som kedy chcel, ale nikdy som nevidel niekoho, kto by si len ľahol a hneď vyzeral ako trojdňová mŕtvola! A to už ani nespomínam tie vybité okná a dom zomletý na hŕbu triesok, čo ste za sebou nechali. Nechceš mi k tomu niečo povedať?“
„Iste,“ precedil démon pomedzi zuby. „Skutočne neverím ako si mohol byť taký....“ V aute sa náhle schladilo, hlas mladého muža priam vrel emóciami, nie práve pozitívnymi. „Taký hlúpy! To ti naozaj služba v armáde vygumovala schopnosť samostatne rozmýšľať? Napadlo ťa vôbec...“ rozčúlene sa odvrátil.
„Napadlo čo? Alebo skôr kto?“ Aj plukovníkovi začala krv hustnúť množstvom adrenalínom.
„Oboje!“
Kryptická odpoveď zapôsobila ako vedro benzínu na rozhárajúci sa oheň.
„Tak počkať, ty čiernooký parchant! Ty chceš čistiť žalúdok mne? Po tebe dnes večer zostalo osem mŕtvych a zhorený dom! Očakávam vysvetlenie ale dopredu ťa upozorňujem, že nebudem čakať dlho,“ plukovník vytiahol svoju spoľahlivú Berettu.
Hnev v sivých očiach vystriedala ostražitosť. „V návode na boj proti nečistým stvoreniam si sa zrejme nedočítal k tomu miestu, kde píšu, že strely z konvenčných strelných zbraní sú proti démonom neúčinné?“ namietol so svojím typickým výsmešným poloúsmevom.
„Proti démonom možno. Ale ty tú guľku poriadne pocítiš. Žartuj ďalej a ja ti strelím do kolena,“ upozornil ho vážne bývalý vojak. „Viem, že nie si nepriestrelný.“
Úsmešok zmizol. „Pravdepodobne si už zabudol k akému druhu patrím.“
„Veľmi dobre si pamätám všetko, čo sa týka teba. Aj tvoje ruky nad hlavou v Sharoninej pivnici. Keď som ťa mohol zraniť vtedy, môžem aj teraz. Pripúšťam, možno ťa moja guľka nezabije, ale stavím stovku proti piatim centom, že svoje si užiješ! Tí dvaja na stanici, tiež...patrili k vám? Sledovali ťa? Prečo? Konkurencia? Počúvam!“
„Priveľa otázok naraz. Ktorou odpoveďou mám začať?“
„Máš radšej svoje pravé alebo ľavé koleno?“ kontroval vecne plukovník. Ústie Beretty sa presunulo z hrude na ľavé koleno.
„Áno, boli to démoni, áno, bol som objektom ich záujmu, nie, nemali rovnaké obchodné záujmy ako ja. Chceš vedieť ešte niečo?“
„Prečo išli po tebe?“
„Načo to potrebuješ vedieť? Nemohol by si...“
„Nemohol! Hovor! Tam pred stanicou,“ mykol bradou smerom k centru, „som tipoval, že tí chlapi buď robia pre teba alebo ti idú po krku. Tvrdíš, že tá druhá možnosť bola správna. Ako si teda vedel, že čakajú na teba?“
„Nevedel. Náhodou som im vbehol do cesty a... Démoni sa dokážu navzájom detekovať... za určitých okolností. Pokúsili sa zatlačiť ma medzi opustené sklady, mali tam posilu.“
„Takže blbá náhoda? Tomu mám uveriť?“
„Ako chceš,“ nenaliehal sa démon. „Počúvaj, je naozaj nutné aby...,“ neurčitým posunkom ukázal na zbraň mieriacu jeho smerom.
„Práve som zistil, že jediná možnosť ako ťa prinútiť hovoriť, je klásť otázky v prítomnosti nabitej zbrane, takže v tom budem pokračovať,“ usmial sa plukovník s vrelosťou hladného tyranosaura. „Prečo sa pustili za tebou, len čo ťa uvideli?“
„Som populárny.“
„Ešte stále pokúšaš osud?“ Vážnosť otázky zdôraznilo cvaknutie poistky. „Čo s tebou chceli? A čo si im urobil ty?“
Po mladíkovej tvári prebehli protichodné pocity, plukovník na pár sekúnd zatajil dych, obávajúc sa, že pri výsluchu priveľmi vystupňoval tlak.
„Chceli ma zadržať a predviesť pred superiora,“ bezvýrazným hlasom prezradil po chvíli ticha démon. „Majú... Mali tu v meste hniezdo. Vzhľadom na skutočnosť, že na víkend mám už iné plány, nemohol som s ich aktivitou súhlasiť.“
„To znamená?“
„Po krátkom rozhovore mi ochotne poskytli adresu hniezda. Navštívil som ho a náhodou som zastihol ich superioria... veliaceho démona. Na moju zdvorilú žiadosť zvolal všetkých podriadených.“
„A potom?“
„Poslal som ich tam, odkiaľ prišli.“
„To ako...“
„Späť do suterénu. Skratkou. Netvár sa tak prekvapene, nie je to žiadny mimoriadny výkon. Veď aj ty stále pri sebe nosíš exorcizmus.“
„Odkiaľ to vieš?“ plukovníkovi stvrdla tvár.
„Tipoval som,“ priznal bez okolkov démon. „Bol by si hlupák, keby si nemyslel na vlastnú bezpečnosť.“
„Nezahováraj! K veci!“
„Tí ľudia... boli už mŕtvi. Nikto im už nemohol pomôcť inak než...“
„Zhodiť na nich dom? Už som o vymietaní čítal všeličo, búranie domov som v žiadnom odporúčanom postupe nenašiel.“
„Tie vaše drevené domčeky nič nevydržia,“ pokrčil ospravedlňujúco plecia obvinený. „Aj tak bol v značne schátralom stave.“
„Ale nechal si za sebou telá! Ak ťa niekto videl... Nenapadlo ťa, že vražda je v civilizovanom svete zločin? Čo ak po tebe vyhlásia celoštátne alebo federálne pátranie?“
„Túto alternatívu považujem za dosť nepravdepodobnú. Ani jednej obete som sa nedotkol, vinu na ich úmrtí by mi teda ktorýkoľvek vyšetrovateľ pripísal len veľmi ťažko. Oveľa riskantnejšie by bolo odpratávanie tiel. Okrem toho rodiny tých mužov a žien si zaslúžia vedieť, čo sa s nimi stalo. Budú sa môcť rozlúčiť a smútiť za nimi. Neistota je oveľa horšia ako žiaľ.“
„Hej, to je pravda,“ uznal. Po chvíli chmúrneho uvažovanie zaťal do živého: „Aká ohľaduplnosť k úbohým obetiam posadnutia z tvojej strany! Ale tebe zjavne nevadí, že rodina tvojho tela nevie, čo sa stalo s ich synom, bratom, manželom? Komu si vzal toto telo?“
„Prečo to potrebuješ vedieť?“
„Pretože sedíš vedľa mňa v aute. Pretože sme ja ťa vodím nevinným ľuďom priamo do bytov. Pretože to už konečne chcem vedieť!“
„Aaron Sarnowski, účtovník z Charlestonu. Pre tvoju informáciu, nemal rodinu.“
„Ako to vieš?“
„Posadnutím démon automaticky dostane všetky informácie, ktoré má dotyčný k dispozícii.“
„Inými slovami, prehrabal si tomu chudákovi mozog.“
„Dalo by sa to tak formulovať, no v jeho mozgu po havárii veľa použiteľných informácií nezostalo.“
„Predtým alebo potom ako si vytlačil jeho dušu z tela?“
„Namiesto.“
„Prosím? Nechceš svoju odpoveď trochu rozviesť?“
„Pán Sarnowski bol hospitalizovaný vo Všeobecnej nemocnici, na oddelení pre pacientov s intenzívnou starostlivosťou. Mal ťažkú autonehodu, pri ktorej utrpel niekoľko ťažkých zranení, medzi iným aj kraniálnu fraktúru....“
„Po ľudsky!“
„Ťažké pomliaždenie mozgu, následkom ktorého zomrel, srdce prestalo biť a duša opustila telo. Modernej vede sa čiastočne podarilo obnoviť činnosť srdca, takže bol evidovaný ako pacient v kóme. Telo s pomocou prístrojov vegetovalo aj v neprítomnosti duše. Podľa záznamov v nemocnici si mohol dovoliť veľmi dobrú zdravotnú poistku, ale aj tak, bez merateľnej mozgovej aktivity, by ho pár dní odpojili.“
„Tak si sa nasťahoval?“
„Nikto nevzniesol námietky. Opravil som najzávažnejšie poškodenia a vzal som bezprizorné telo do užívania. V nemocnici síce boli trochu prekvapení nečakaným uzdravením beznádejného prípadu, ale neprotestovali proti môjmu odchodu.“
„Nikto? Žiadni priatelia, milenka, rodičia?“
„Pán Sarnowski bol sirota, bez súrodencov. Stálu priateľku momentálne nemal, v kancelárii nebol obľúbený, býval v prenajatom byte. Svoju lásku a pozornosť venoval najmä práci a autu. Auto rozbil pri havárii. Jeho zamestnávateľovi som telefonicky oznámil, že dáva výpoveď, pretože sa rozhodol hľadať zmysel života v tibetskom kláštore. Správcovi bytu som vrátil kľúče a odišiel som z jeho života.“
Plukovník pár nádychov spracovával vypočuté informácie. „Priveľmi komplikovaný postup,“ pokrútil hlavou, „na jednoduchú výpožičku tela. Podľa kníh, ktoré mi Sharon požičala, démoni si bežne berú telá a veľmi im nezáleží na tom, či pôvodný majiteľ súhlasí alebo nie. Do konca im nemusí záležať ani na tom, či telo ešte žije, pretože ho udržiavajú v prevádzke svojou...hm... prítomnosťou. Sú ťažko vystopovateľní práve preto, že pri najmenšom ohrození jednoducho vymenia hostiteľa. Povedal si, že si populárny. Prečo sa proste... nepresťahuješ?“ Pátravo si premeral spolujazdca. „Pretože nemôžeš,“ odpovedal si ihneď na svoju otázku. „Alebo nechceš. Z hľadiska konečného výsledku je to jedno, ale skôr nemôžeš. Inak by sa nedal vydierať hrozbou, že na teba poštvem lovcov. Trčíš v tomto tele, si zraniteľný aj obyčajným drevom. Nepoužívaš démonskú silu, Patových bitkárov si zmastil starým dobrým spôsobom, ručne. Vláčiš sa po svete vlakom a stopom, s batohom na chrbte. Musíš si zarábať si ako potulný liečiteľ. Akurát ja, zo všetkých ľudí na svete, som vyfasoval vadný exemplár démona.“
Plukovník sa poškriabal hlavňou pištole po brade, spýtavo hľadiac na metabytosť na vedľajšou sedadle. „Nemáš čo dodať? Nevadí, ešte som neskončil. Ako sa dnes ukázalo, v pekle by si voľby nevyhral. Si na úteku. Večne sa obzeráš ponad plece, cestovné plány meníš na poslednú chvíľu. Čo si vyviedol? Niekomu sa nepáči, že liečiš choré deti?“
„Nemyslím, že skutočne chceš počuť odpoveď. Pre tvoju bezpečnosť bude lepšie...“
„O moju bezpečnosť sa nestaraj. Zvážil som riziko, keď som sa rozhodol dať sa do spolku s čiernookým bastardom. Teraz len chcem vedieť, do akej šlamastiky si sa zamiešal! Chcem priamu odpoveď, žiadne výhovorky!“
„Dezertoval som.“
„Čo?“
„Termín dezercia zvyčajne znamená samovoľné opustenie posádky, respektíve....“
„Viem, čo je dezercia!“ Plukovník rozčúlene mávol rukou, pištoľou tvrdo udrel do volantu. Pozrel na zbraň, akoby si len teraz spomenul, že ju drží. „To sa dá? Utiecť z pekla?“
„S istou dávkou osobného nasadenia je to možné.“
„Nechceš mi povedať ako...“
„Nie!“
„Hm,“ prudkosť odpovede plukovníka zarazila. Usúdil, že čas prestať tlačiť na pílu. Zaistil Berettu, a spakoval ju vrecka. „Takže tí... bastardi, to bola pekelná vojenská polícia?“
„Nie. Poskokovia, ktorí si chceli privyrobiť. Na moju hlavu je vypísaná odmena. Možno by si mal prehodnotiť riziko vyplývajúce zo vzájomnej spolupráce.“ Démon sa zhnusene pozrel na špinavý kus látky, ktorú ešte stále držal v ruke. Pootvoril dvere, mokrá handra vlhko plesla o asfalt, o ekologické zlikvidovanie odpadu sa postarala mágia.
„Možno. Po dnešnom dni mám dojem, že by som mal premyslieť viac vecí,“ odtušil neprítomne plukovník, akoby so spomínanou činnosťou už začal. Mechanicky naštartoval, zaradil rýchlosť a vyrazil na cestu. Duševné spracovanie udalostí dňa bolo dosť náročné, mlčal hodnú chvíľu.
„Čítal som, že démoni sa môžu premiestňovať vo forme čierneho oblaku, ale... Neveril som, kým som to dnes neuvidel na vlastné oči. Vlastne, ešte stále tomu celkom neverím,“ prehodil bez úvodu po niekoľkých desiatkach kilometrov.
Spolujazdec nadskočil, napriek hladkej jazde. „Čierny oblak? Kde? Koľko ich bolo?“
„Tam, pri dome. Tesne pred tým, ako sa zrútil. Ten dobre oblečený chlapík vypľul čierny dym, vietor ho odniesol.“
„Ušiel! Obráť auto! Musím nazad, okamžite! Vráti sa! Určite s posilou. Musím...“
„Sa upokojiť! Ten barák zhorel. K požiaru sa zbehli ľudia z celej ulice, prišli hasiči, hotový blázinec. Ako medzi toľkými ľuďmi chceš nájsť pár čiernookých bastardov? A okrem toho...,“ bokom pozrel na spolujazdca. Vyzeral všelijako, len dobre nie. „Výber miesta a času na boj je dôležitá taktická výhoda, ktorá často krát rozhodne o výsledku. Prenechať v tomto bode iniciatívu nepriateľovi je hrubá chyba.“
„Elimináciu niekoľkých démonov ťažko môžem považovať za boj.“
„Na veľkosti konfliktu nezáleží. Správne taktické rozhodnutia musí prijímať generál rovnako ako radový vojak,“ podelil sa o svoje skúsenosti vyslúžilý plukovník. „Mimochodom, nemáš za čo!“ Dodal zžieravo, presvedčený, že má nárok na svoj podiel vďaky za svoju dnešnú námahu.
„Hej, ja viem.“
Šoférove prsty pevnejšie zovreli volant. „Správaš sa ako....“
„Parchant,“ dokončil vetu spolujazdec s nečakaným suchým humorom. „Som démon, správať sa ako parchant mám v popise práce.“
„Skúšaš šťastie? Daj si pozor, pištoľ viem vytiahnuť rýchlejšie ako sa nazdáš.“
„Stav tvojich chrupaviek nasvedčuje, že rýchle pohyby im už nesvedčia. Mal by si vážne pouvažovať nad loveckým dôchodkom. Škrípanie tvojich kĺbov vystraší všetko živé v okruhu jednej míle.“
„Ty sa staraj o vlastné zdravie! To tvoje večné podpichovanie sa ti raz nevyplatí!“ oplatil mu rovnakou mincou plukovník. „Čo budeš teraz robiť?“
„Vylož ma, prosím, na najbližšej pumpe. Musím sa poriadne umyť a nájsť niekoho, kto ma vezme ďalej.“
„Ktorým smerom?“
„Na smere nezáleží,“ démon si unavene pretrel oči.. „Možno na západ.“
„V hoteli majú lepšie sprchy a majú tam aj postele a ....“
„Na najbližšej pumpe, prosím,“ nenechal vodiča dohovoriť spolujazdec.
„Pretože...?
„Pretože ak na nejakom mieste zostanem dlhšie, niekto... vojenská polícia zo suterénu,“ predišiel Fredovu otázku, „zachytí moju stopu. Tejto alternatíve by som sa radšej vyhol.“
„Ako dlho?“
„Najneskoršie po dvanástich hodinách sa vždy niekto z nich ukázal. Zvyčajne im stačí aj desať.“
„Kedy spíš?!“
„Ty si ešte nepočul, že peklo nikdy nespí?“ so suchým humorom odtušil démon. Vedľa cesty zablikali svetielka, ktoré rýchlo rástli. Bez ďalších otázok vodič vyhodil smerovku, odbočil a zastal na parkovisku medzi budovami. Démon zhrabol svoj ruksak a vystúpil. Keď chcel zabuchnúť dvere, vodič ho zastavil.
„Poriadne si naštuduj pravidlá cestnej premávky. Nabudúce ti ukážem, ako si môžeš v prípade núdze zaobstarať odvoz. Pri tvojom spôsobe života sa ti môže ukradnuté auto jedného pekného dňa zachrániť krk.“
„Vďaka. Za všetko.“ Dvere dodávky sa zabuchli.
Biely obstarožný Ford sa konečne vydal na cestu domov.

aceras1 vďaka za ďalší príspevok, veľmi príjemná čerešnička na mimoriadne vydarenom dni. Akurát, že ma už aktuálne nenapadajú nejaké superlatívy, ktoré som ešte nepoužila, tak si poslúž s niektorými z predchádzajúcich príspevkov, aj tak sa sem hodia  

Mimochodom, keď som to tak čítala a porovnala si Irvinove skilly zo Stretnutí, tuším na sebe chlapec zapracoval. Odhliadnuc od toho, že ho plukovník naučil šoférovať a podstatne sa mu zlepšil šatník, mám pocit, že aj relatívne bezpečná dĺžka pobytu na jednom mieste sa poriadne predĺžila. Pekné vedieť, že mladý rád študuje   

Aaaaa, nechcela som o tom začínať, ale nakoniec mi to predsa nedá, lebo mi to trochu pokazilo pôžitok z čítania. Nechcem byť hnidopich, ale zdá sa, že pri tejto časti si sa asi dosť ponáhľala, lebo na Teba (myslím teraz zvyčajnú technickú kvalitu textu, o kvalite príbehu nemôžem povedať jedno krivé slovo) je tu až trochu moc vynechaných slovíčok typu "je",  "sa", "si" a tak podobne. Ako, beriem, že pri dlhších textoch sa chybička vloudí a väčšinou to nijak neriešim, ale tu toho bolo celkom dosť a miestami som sa aj trochu zahrčkala, kým som pochopila zmysel vety... no čo už, je to vonku, ten kritik vo mne asi nevie byť ticho...

aceras1: Další zajímavý kousek! Zase jsme se dozvěděli něco o Irvinovi. Moc se mi to líbilo! Já už asi nemám co psát, protože jak píše just me, jen bych se opakovala    Takže díky a těším se na pokračování   

just-me - ďakujem   za milé slová. Pokojne môžeš používať superlatívy aj opakovane, sú recyklovateľné a ani vo veľkých množstvách neškodia      .
Kritikovi v Tebe ďakujem za upozornenie a ospravedlňujem sa za vzniknuté chyby    .

bohdy - ďakujem   za pochvalu. Kľudne sa opakuj    , čítať priaznivé ohlasy na moje "dielo" ma neunavuje      . Pokračovanie bude, usilovne pracujem   .

aceras1: Ďalšie skvelé pokračovanie, Tvoj zmysel pre humor má na mňa vskutku blahodárne účinky.
"Sklamanie nad úplnou skazou si vynahradili po svojom. Niekto zabehol po pár mäsových výrobkov, nejaké alkoholické nápoje sa tiež našli, príchod hasičov sa postaral o svetelné efekty. Pokračovanie improvizovaného záhradného soaré sa muselo zaobísť bez účasti cezpoľných." ...tak k tejto časti opisu som sa musela vrátiť niekoľkokrát...pre mňa dokonalé.

..a zase len čakať na pokračovanie   ... vydržím  

adrusik - ďakujem   , snažím sa držať hesla: Deň, v ktorom sa nezasmeješ, je stratený   .
Neplač   , pokračovanie bude. (Snáď nie je čakanie priveľmi dlhé?)