Which way now?

hej tak ale já už se taky musím přidat a já za pokračování klidně prosím i na břichu něbo na hlavě vyber si ale už potřebuju pokráčkoooo

SkreechTina: ďakujem veľmi pekne, od teba si to ozaj strašne cením, pretože tá tvoja poviedka je nádherná, aj keď som sa dávno nevyjadrila k nej, píšeš ozaj krásne a je mi cťou ju uverejniť aj na webe..
Ja by som rada, ale teraz ozaj nemám čas, ráno idem preč a vraciam sa večer o šiestej.. cez víkend budem mať konečne čas, tak snáď..no nič nemôžem sľúbiť.. :shame:

Teeeeda, očervenela som ako paprika, Sarinka, naozaj dik moc, a v pohode, keď budeš mať, budeš mať pokráčko, ja si rada počkám A ešte raz dik

Chcem len, aby si bol šťastný, zdravý a živý, nič viac. Si môj malý braček, jediná osoba, ktorá mi zostala. Prosím, neopúšťaj ma aj ty.“
Schytil bratove bezvládne telo a srdcervúco sa rozplakal.

Počul som ho kričať od bolesti. Videl som, ako sa zrútil k zemi a zostal tam nehybne ležať. Rukou si utrel uslzené oči. Brada sa mu triasla a z očí sa mu znova a znova hrnuli potoky sĺz.
„Znova som ho sklamal, neochránil. Ale nezachránil som ten najcennejší život

Je mi veľmi ľúto, čo teraz poviem, no osud tvojho brata už nie je ani v tvojich, ani v mojich rukách.“Sklonil sa a začal si nápisy čítať: „Mary Winchester, John Winchester.“ Napokon podišiel k tretiemu: „Sam Winchester – milovaný syn, brat a priateľ.“
„Tak sa ti podarilo zabiť celú svoju rodinu, gratulujem, podal si výkon súci obdivu,“ ozval sa zrazu niečí hlas. „Sam?“ zvolal Dean šokovane.


Z jeho tela vyšiel čierny dym a stratil sa v nedohľadne. Sam sa zrútil k zemi. Schmatol nôž a vyrval si to z tela. Pozrel sa na Deana, ktorý stále stál na tom istom mieste ako prikovaný, plakal a uprene na Sama hľadel.
„Ako si mohol, Dean? Ako si mohol zabiť vlastného brata?“

Ja som neverila..Klobúk dolu ja nemám slov,už sa asi opakujem ale je to úúúúúúžasné..Napínavé..Ja umriem.Si SUPER ..Naozaj klobúk dolu

Tak po dlhšom, no dobre dlhom čakaní pridávam štvrtú časť, enjoy...




Kroky sa zo sekundy na sekundu približovali. Deanov žalúdok bol zovretý ako nikdy predtým. Obával sa toho, čo sa teraz bude diať. Stále mal pred očami ten hrozný sen, ktorý ho vydesil na smrť. Desil sa predstavy, že by mal bratovi čo i len skriviť vlások.
„Ty?“ zvolal, keď uvidel postavu stojacu vo dverách.
„Áno ja. Snáď si si nemyslel, že ti tie tvoje riekanky nejako pomôžu, môj drahý.“
„Kde je Sam?“ odpovedal jej Dean arogantne.
„Dean, stále si nepochopil, že to už viac nie je tvoj brat? Teraz patrí nám, vedie nás a my nedovolíme, aby sa mu ktokoľvek neželaný priplietol do cesty. Už viac nepotrebuje tvoju ochranu, pretože teraz má nás.“
„Ty suka, zabijem ťa!“
Dean siahol do vrecka, vytiahol kolt a namieril ho na Ruby.
„Nech sa páči, poslúž si, ale je to od teba veľmi nezdvorilé, keďže ja som ťa nechala žiť.“
„Tvoja chyba, nemala si to robiť.“
„Už to budem mať na pamäti a rovnakú chybu určite druhýkrát nespravím.“
Ruby aj napriek všetkému vyzerala pokojne a z miery ju nevyviedol ani Dean mieriaci presne na jej hlavu. Ten vzápätí kolt nabil a vystrelil. Namiesto toho, aby však oceľový guľka zasiahla svoj cieľ, zastala presne uprostred medzi Ruby a Deanom a spadla na zem. Ruby sa začala usmievať a podišla bližšie k Deanovi, ktorý stál mieril kolt na jej hlavu.
„Aký si len hlúpy. Ako si prišiel na to, že by som sa len tak nechala zabiť. Vieš, odkedy sa tvoj brat ujal moci, je každý z nás silnejší a mocnejší. Obdaroval nás silou, akú si ani nevieš predstaviť. Každopádne, rada som si s tebou pokecala, no čas beží a povinnosti volajú.“
Mávnutím ruky Deana odhodila na druhý koniec miestnosti a už jej nebolo.
Dean sa v kúte zvieral od bolesti. Jeho rana opäť začala krvácať. Dobre však vedel, že to, čo ho v skutočnosti ničí bolesťou nie je rana, ale niečo celkom iné. Niečo, čo sa nikdy nevylieči.
Pozviechal sa, zodvihol zo zeme kolt a vyšiel von.
Vonku letmo poletovali vločky. Chladný januárový vietor mu začal narážať do tváre. Dean zastal tesne pri aute a zahľadel sa na pokojne padajúce vločky, ktoré miestami popohnal vietor. Len tam tak stál a zdalo sa, akoby ani nevnímal okolie. Zrazu schytil pomerne veľký kameň ležiaci tesne pri jeho nohe a celou silou ho šmaril do jedného z okien na opustenej budove. Sklenená výplň okamžite praskla, rozpadla sa a s veľkým rachotom dopadla na zem. V tom momente Dean popadol ďalší kameň a svoj čin zopakoval. Spravil to ešte asi zo trikrát, kým všetky okná na prednej strane neboli do jedného rozbité. Očakávaná úľava však neprichádzala, namiesto toho mu v hlave pulzovala zlosť a nenávisť, ktorá sa zo sekundy na sekundu stupňovala. Nenávidel sa za to, že toto všetko dovolil. Keďže mu rozbité okná zadosťučinenie nepriniesli, začal zúrivo kopať do kolies svojho inokedy zbožňovaného auta. Kopal a rukami udieral do kapoty, ktorá sa poď ťarchou jeho úderov miestami prelamovala.
Dych má zrýchlený, sotva vládal dýchať. Tvár mu celá sčervenela.
Po niekoľkých minútach si napokon uvedomil, že takto svojmu bratovi nijako nepomôže a len stráca čas. Ubolenými a doudieranými rukami si pretrel tvár a zhlboka sa nadýchol. Chladný vzduch sa mu celou silou zapichol do pľúc. Dean to však nevnímal. Myslel len na jedno. Sama musí nejako zachrániť, nech to stojí čokoľvek. Nasadol do auta a vybral sa smerom k Bobbyho domu.



„Kde si, dočerta, bol? Na čo si myslel, v takomto stave odchádzať preč. Pozri sa na seba, ako vyzeráš.“
Vlna výčitiek ho zaplavila len čo vošiel dnu. V predsieni stál ustráchaný Bobby a mračil sa.
„To je jedno, kde som bol, na mne nezáleží,“ odvetil Dean chladne.
„Chlapče, ja viem, že ťa to ničí, ale musíš sa spamätať, zachovať si chladnú hlavu. Nepremyslenými a hlúpymi činmi bratovi nijako nepomôžeš, akurát sa zabiješ.
„Ako som povedal, Bobby, mne je úplne jedno, čo sa stane so mnou. Jednoducho tu nemôžem len tak sedieť na zadku a čakať na zázrak. Neverím naň.“
Aj keď sa snažil tváriť odmerane, v očiach sa mu zaleskli slzy.
„Preboha Dean, ja ti rozumiem, ale za prvé, nesmieš sa takto podceňovať a považovať sa za nulu a za druhé, mŕtvy nebudeš nikomu platný.“
Chvíľku tam obaja bez slova stáli, až kým Bobby nenazbieral odvahu a znova prehovoril.
„Dean, aj napriek všetkému ti musím niečo povedať. Jednoducho to pred tebou nemôžem tajiť a mal by si to vedieť. Nenesiem dobré správy.“
„Čo? Čo môže byť horšie než to, čo viem,“ prerušil ho Dean.
„Najskôr ti previažem ranu a potom ti to poviem.
Obaja sa pobrali do obývačky, usadili sa na pohodlnej a trocha zaprášenej pohovke.
Bobby si prezrel Deanovu ranu. Vyzerala nepekne, navyše mu opäť praskli stehy.
„Prosím, Bobby, čo si sa dozvedel?“
„Bol som za Jimom, jedným starým kamošom, tiež je lovcom. Nenápadne som sa od neho pokúšal dozvedieť nejaké novinky. Podľa všetkého sa tvoj brat...prepáč, démon, ktorý ho posadol, za ten týždeň riadne činil. Hromadné posadnutia, ľudia, ktorí zomreli zvláštnym spôsobom. Drvivá väčšina z nich nemala oči a v tvári mali ten najvydesenejší výraz.“
„Nemali oči? Ale čo to má...“
„Hovorí sa, že ak chce nejaký démon preukázať úctu a oddanosť svojmu pánovi, prinesie mu dar – ľudské oči plné strachu. Jim mi tiež prezradil, že sa vo Wisconsine začínajú združovať lovci a vytvárajú akési bojovné skupiny, ktoré majú len jediný cieľ - zabiť nového vodcu skôr, než bude korunovaný.“
„Korunovaný?“
„Áno, síce sa stal vodcom, ale aby sa stal plnohodnotným a právoplatným pánom zla, musí prejsť vysvecujúcim rituálom. Ten sa uskutoční 14 dní po jeho znovuzrodení, keď sa mesiac na nebi sfarbí načerveno a krv nepoškvrnených potečie potokmi.“
„O čom to, preboha, hovoríš? Desíš ma.“
„ Za týždeň nastane úplné zatmenie mesiaca, presne po polnoci. Démon musí presne v tú istú chvíľu zabiť a obetovať tri panny a ich krvou vysvätiť troch černokňažníkov, ktorí sa tak stanú jeho sluhami a magickou ochranou. Hovorí sa, že ich čary nikto a nič neprekoná. Démon sa tak stane nezastaviteľný. Neviem si ani predstaviť, čo sa potom stane. Zrejme nová doba temnoty, v ktorej sa niektorí ľudia stanú len hostiteľmi démonov, iní budú chladnokrvne zabití.“
„Nie je to také zlé, prinajhoršom nás čaká novodobá apokalypsa,“ snažil sa Dean vtipkovaním zakryť svoje obavy.
„Dean, obávam sa, že v tomto prípade už nemáme inú možnosť, než...“
„Čo? Zabiť ho? Chceš, aby som ho zabil? Zabil vlastného brata, osobu, ktorá mi je najdrahšia a ktorá mi jediná zostala..“
„Ja len...“
„Poviem ti len jedno, Bobby. Nič ma nikdy neprinúti, aby som svojmu bratovi ublížil. NIČ!“
Tón jeho hlasu sa stupňoval. Opäť ho ovládal hnev. Znova mal chuť všetko navôkol porozbíjať, alebo si aspoň udrieť. Snažil sa však upokojiť a zachovať si chladnú hlavu už len kvôli Bobbymu..
„Dobre, dobre, nájdeme spôsob, ako tvojmu bratovi pomôcť, ale ráno múdrejšie večera. Pekne sa na to vyspíme a ani sa nepokúšaj mi protirečiť.“
Dean aj chcel, ale napokon usúdil, že to nemá zmysel. Radšej bez slova prikývol.



Dean nemohol spať. Bál sa zatvoriť oči. Bál sa, že sa mu opäť prisnije ten hrozný sen a tak radšej prebdel celú noc. Sotva svitalo, už bol na nohách. Hrabal sa v knihách, pozorne listoval v každej jednej z nich, aby mu nič neušlo. Každý detail, maličkosť, čokoľvek, čo by im mohlo nejako pomôcť.
Prebdená noc sa na ňom značne podpísala. Obrovské kruhy pod očami, strhaný výraz tváre a navyše si jeho rana vyžadovala pokoj.
Slnečné lúče sa začali prebíjať cez zaprášené a zanedbané okná na Bobbyho dome. Dopadali priamo na podlahu miestnosti a aspoň trocha ju tak presvetľovali, aspoň chvíľku vytvorili hrejivú atmosféru, ktorá tu panovala len naoko.
Pri veľkej knižnici sa stále krčil Dean, ktorý sa snažil nájsť nemožné. Zrazu jeho pozornosť upútala malá knižočka ležiaca na najvyššom regáli police. Vyzerala, akoby tam ležala večnosť. Celá bola zaprášená a popráskaná. Očividne bola niekoľko stoviek rokov stará a nikto s ňou veľmi dlho nepohol. Dean sa načiahol a opatrne vzal knižočku do rúk. Sfúkol z nej prach, sadol si na gauč a začal ju skúmať. Bola tmavozelenej farby, miestami vyblednutá či olúpaná. Čas sa na nej však nepodpísal tak, akoby sa čakalo. Čo však Deana upútalo najväčšmi bol jej názov – Svetlo temnoty. Plný očakávania nahliadol do jej útrob. Hneď sa prvej stránke narazil na slová autora: „Keď sa všetko navôkol zahalí do tmy a ty nebudeš vedieť ako ďalej, táto kniha ti ukáže cestu, stačí sa len rozhodnúť, kam chceš ísť.“
Deana sa po týchto slovách zmocnil zvláštny pocit, akoby práve našiel to, čo hľadal. Otočil stránku a na druhej strane stál veľký čierny atramentový nápis – A kam teraz?
Jeho zmysly sa ešte viac zostrili. Prešiel na tretiu stránku, dúfajúc, že tam už nájde aj nejaké odpovede a nie len otázky. Rozprestierala sa na nej prvá kapitola knihy s názvom Hľadanie. Dean začal nedočkavo čítať. Hltal jedno slovo za druhým. Autor v nej opisoval svoj vnútorný boj s niečím neznámym. Opisoval tam hľadanie nepoznaného, hľadanie vykúpenia. Dean týmto slovám veľmi nerozumel, no jednoducho vedel, musí čítať ďalej. O chvíľku s dostal na druhú kapitolu s názvom Strach, kde sa Dean úplne stotožnil so strachom, ktorý v nej autor opisoval. Vyjadroval v nej strach z budúcnosti, z toho, čo bude alebo skôr nebude.
Napokon sa Dean dostal až na záverečnú tretiu kapitolu – Vykúpenie. Stálo v nej, že sa každý musí postaviť svojim vnútorným démonom, inak nevyhrá. Nástroj na ich zničenie nájde len ten, kto hľadá priamo a neodbočuje z cesty. Posledná veta však Deana šokovala najväčšmi. „Nikdy sa nevzdávaj, nádej existuje dovtedy, kým v ňu veríš, pretože tá zomiera posledná.
Dean mal pocit, akoby tieto slová patrili jemu. Akoby autor presne vedel, čo sa mu práve odohráva v hlave. Znova začal v knihe listovať. Snažil sa v nej nájsť zmysel, lepšie ju pochopiť. Vedel, že mu chce niečo povedať, no nevedel pochopiť čo.
„Dean? Ty už si hore? Spal si vôbec?“ vyrušil zamysleného Deana Bobby.
„Bobby, myslím, že som našiel niečo, čo nám pomôže,“ odpovedal mu s radosťou v hlase Dean, pričom ani nezdvihol zrak od knihy.
Bobby zbadal, že Dean v rukách zviera drobnú knižočku, ktorú veľmi dobre poznal.
„Nerád ti beriem nádej, chlapče, ale tá kniha tú leží od nepamäti, raz veľmi dávno som na ňu narazil v knižnici, kde mi ju darovali, vraj o ňu nie je záujem a navyše je veľmi stará a nemali peniaze na jej renováciu. Ja som ju len tak prebehol a zistil som, že sú v nej len akési psychologické reči. Ani neviem, na čo som si ju nechal, už dávno som ju mal vyhodiť.“
„Nie, čítal som ju a nie sú v nej žiadne reči či nezmysly, ver mi, toto je kľúč, len ešte neviem, ako ho použiť.“
Bobby sa mu ani nesnažil oponovať, dobre vedel, že to nemá cenu, pretože keď si Dean niečo dostane do hlavy, len tak ľahko to nepustí.
„Dobre, tak to zisťuj, no čas beží a ja idem radšej niečo pozisťovať od priateľov, prípadne zájdem do knižnice, pretože som si viac než istý, že tu odpoveď nenájdem,“ dodal Bobby ironicky. Postavil sa a pobral sa na odchod.
Dean sa ani nepohol, zrejme Bobbyho odchod ani nezaregistroval. Znova začal knihu čítať. Učinil tak hneď niekoľkokrát, vždy hnaný pocitom, že mu niečo ušlo. Keď už knihu prečítal asi dvadsiaty krát, pochytil ho smútok. Pomaly začal strácať nádej, ktorú mu táto kniha priniesla. Cítil sa oklamaný. Schytil ju celou stranou šmaril na druhý koniec miestnosti. Opäť v ňom súperil hnev a bolesť súčasne. Hodiny v hale odbili tri poobede. Slnko už dávno nesvietilo. Stratilo sa za hustými oblakmi, ktoré behom predpoludnia posiali celú oblohu. Vyzeralo to tak, že čochvíľa začne poriadne snežiť. V miestnosti bolo chladno a tak sa Dean vybral ku kozubu a zapálil oheň. Dovtedy temnú miestnosť zaplavilo zlatisté svetlo vychádzajúce z malých plamienkov v kozube. Keď sa Dean rozhodol, že znova prejde celú knižnicu, zistil, že sa mu čosi prilepilo na topánku. Sklonil sa odlepil z nej malý zažltnutý lístoček, očividne išlo o pergamen, na ktorom stálo – Vykúpenie: 01-21-00. Až vtedy si Dean uvedomil, že zrejme vypadol z knihy, keď hu odhodil. Rýchlo podišiel k nej. Všimol si, že sa krehký obal rozpadol a že bol lístoček zrejme ukrytý v jeho útrobách. Opäť sa zahľadel na odkaz, ktorý mu absolútne nič nevravel. Sadol si za stôl a vzal do rúk pero a papier.
„Takže, čo človek uvidí ako prvé, keď sa na to pozrie. Dátum, áno, dátum. 21. januára, to je zajtra. Čo sa stane zajtra? Musí to znamenať ešte niečo. 1+2+1 je 4, super a čo s tým. No tak, uvažuj Dean. Mám dátum, možno miesto, štvrté v abecede je D a prvé číslo v súradniciach je 1, čo značí A – DA.. To mi veľmi nepomohlo. Čo tak súradnice.“ Dean začal horlivo hľadať mapu a všetko prehadzovať. Napokon sa mu ju podarilo nájsť. Podľa čísiel šiel po mape a narazil na jeden pomerne rozsiahly les v Južnej Dakote. Bolo mu jasné, že sa tam musí okamžite vybrať, aj keď vôbec nevedel, čo tam bude a či to vôbec dobre prečítal. Nechal Bobbymu odkaz, že sa možno čoskoro vráti, nech pokračuje v hľadí, popadol kolt a nasadol do auta. Zmocnil sa ho akási zvláštny pocit, ktorý nevedel vysvetliť. Ani presne nevedel, ako dlho už šoféruje, jednoducho šiel a krajina sa pred ním mihala. Hoci sa cítil unavene a prijal by aspoň zopár hodín spánku, nezastavil. Po niekoľkých sústavných hodinách šoférovania napokon dorazil do Južnej Dakoty. Len kúsok od neho sa rozprestieral rozsiahly les plný ihličnanov. Vedel, že ďalej sa autom nedostane a musí ísť pešo. Schytil kolt a vybral sa v ústrety desivému lesu. Padal súmrak Čím hlbšie šiel, tým bola väčšia tma. Nevedel, kam ide, jednoducho šiel. Po zhruba dvoch hodinách zistil, že sa zrejme stratil a že zrejme spravil najväčšiu hlúposť v živote – konal bezhlavo. Zrazu si, ani sám nevedel prečo, spomenul na posledné slová z knihy: „Nástroj na ich zničenie nájde len ten, kto hľadá priamo a neodbočuje z cesty.“
„Jednoducho pôjdem rovno, rovno a nikam nezabočím, veď mi nič iné nezostáva,“ pomyslel si Dean. Pokračoval teda v ceste priamo za nosom. Vonku už bola tma. Mohlo byť niečo po polnoci. Ochladilo sa. Vo vzduchu panovala nevysvetliteľná a napätá atmosféra. Všade vládlo nezvyklé ticho a Dean len čakal, že sa každú chvíľu niečo prihodí. Keď zrazu pred sebou zbadal malé svetielko. Priamo pred ním sa rozprestierala stará drevená chatrč, presne uprostred lesa. Navôkol nebolo nič, ani živej duše.
„Kto tu, preboha, môže bývať, nechcel by som mu nosiť noviny,“ zamrmlal si Dean na odľahčenie situácie. Čím bližšie bol k chatrči, tým viac sa obával koho alebo čo tam nájde. Siahol do vrecka a vybral z neho kolt. Podišiel ku dverám, opatrne ich otvoril a vošiel dnu.
Chatrč bola malá. Osvetľovalo ju len zopár sviečok a krb na ľavej strane.
„Tak sa ti to napokon podarilo, Dean, nie si taký hlúpy, ako sa o tebe hovorí,“ ozval sa zrazu neznámy hlas.
Vzápätí mu akási sila vytrhla kolt z rúk. Ten spadol na zem a Dean ani nestihol nijako zareagovať.

Pokračovanie po reklame...

NO TEEEEEEEEEDA oplatilo sa cakat, ale tak teraz dufam, ze pojdu tie pokracka rychlejsie ale inak ozaj skvele, brilantne, fantasticke

díky moc za pokráčko....koukám s otevřenou pusou.... ty Deanovi pocity ...no šupa

a teda jsem jak na trní, jak to bude dál....

super prácička

Teda, ja som onemela, naozaj, ani som skoro nedychala Dufam, ze sa mu podari dorazit Ruby, odnauci sa mu tak hnusne skerit do ksichtu, no ale teda, kto to byva v tej tajomnej chalupke
No jednoducho, mas moj nekonecny dik za pokracko a samozrejme aj moju velku

Panebože zase konec v nejlepším. Já jsem zvědavá jak stará Blažková, kdo je v té chaloupce a co teď Deanovi provede.
Sarinka, opravdu úžasné pokráčko, nemám slov. Máš to zajímavě vymyšlené, tak jsem zvědavá, jak se to nakonec všechno podaří Deanovi rozluštit a zachránit chudáka Sama. Jenom jak Bobby začal mluvit o tom vysvěcení, tak už jsem měla dost. A Dean nezkřiví bráškovi ani vlásek, to je přesně pro mě....
Moc díky za nový díl a doufám, že další bude co nejdřív, jinak je po mně.

oh my god to bolo brilantní nádherný no já nemám slova..já už v polovině bulela jak mlá a pak se to teda rozjelo a to sem zase jen koukala s tlamou dokořán a hltala každý slovo no a ta chaloupka no mě klepne já to nevydržím čekat seriozně nevydržím
prostě nádhera prosím rychlo pokráčkooooooooo a ty pocity no mě trafí a ta Ruby hehe mrcha jednaa

Ďakujem vám všetkým, som straaašne rada, že sa vám pokračovanie páči a že ste poviedke zostali verní aj napriek takému dlhému čakaniu.. Tento týždeň mám voľnejší, takže je šanca, že cez víkend bude ďalšia časť..

teda jo, Sarinko nádhera Já sem ani nedýchala jak jsem to četla. No chudáček Dean, jak jsem tam četla o tom jeho smutku a zlobě....úplně jsem ho viděla A bráškovi by neublížil ať by se dělo cokoliv ...tohle miluju a bylo mě u toho tak smutno
Teda ale ted jsem strašně zvědavá kam se to vlastně dostal kdo tam je a co vlastně zjistí já jenom doufám,že vážně najde nějaké řešení jak Sammyho zachránit Protože teda ani náhodou si nepřipouštím,že by mu nedokázal pomoct a nezachránil ho Tohle mě nesmíš Sarinko udělat,prosíím to ne
No a strašně moc doufám,že reklama bude co nejkratší a dočkáme se brzo pokráčka. Poněvadž teda tak jak jsi skončila-to je tak akorát na infarkt kterej se o mě pokouší
Vážně to bylo úžasný, nádherný....jako vždy

ale všímáte si jo..Dean za svůj život přečet možná tak komix a ted pro záchranu bratra přečtě tu knížku hned 20 krát..to bylo velmi usměvné

janka410: ďakujem veľmi pekne.. teraz mám hlavu plnú nápadov, tak ich musím realizovať...
SNlois: veď čo by pre brata neurobil a ešte urobí.. bude to mať ťažké..

tiez sa mi to lubi a tiez nemam slov... chudak dean... proste super

Sarinka, to je nádhera!!! To je tak krásná povídka a to pokračování jedna báseň, ty jeho pocity... Moc se ti to povedlo, nemohla jsem se dočkat na pokračování a o to větší radost z něj mám!! Skvěle vymyšlené a všechno Doufám, že pokráčko bude po kratší reklamě, než byla předchozí. Já tak nemám ráda reklamy

Ahoj, jsem tady sice jen chvilku, ale normálně jsem se musel zaregistrovat, protože ty povídky, co tady čtu, ty prostě zasloužej po chvalu
...a taky se mi líbí ta plejáda smajlíků, co tu máte

... no ne, teď vážně tohle je snad nejlepší ff povídka co jsem kdy čet a myslim, že nejenom ff ... živě si vzpomínám, jak bylo finále 1. serky skvělý, 2. bylo fantastický, 3. serka se zatím vyvýjí úchvatně a živě si představuju konec příběhu s Lilith
... ale tohle mi fakt připadá jak dělaný na 5. serku... proste dokonalý

jen tak dál Sarinko, těšim se na další díly

Waw, tak teraz som minimálne v siedmom nebi... Prvý chlapec, čo pochválil moju poviedku.. Veľmi pekne ďakujem a dúfam, že nesklamem, budem sa snažiť o sto šesť.. Btw, piata časť bude zrejme cez weekend...
A, samozrejme, aby som nezabudla, vitaj medzi nami..

Tak som pred chvíľkou dopísala piatu časť, momentálne ju začnem prepisovať do pc a zajtra niekedy poobede ju tu nájdete.. Môžem vám prezradiť, že sa v nej konečne objaví Sam a čosi new a celkom podstatné sa dozviete..

uz sa neviem dockat, tato poviedka je ozaj skvela a ja uz zomieram tuzbou po dalsej casti

Tak tu pre vás mám čerstvo dopísanú piatu časť. Je doposiaľ najdlhšia a musím povedať, že som sa v nej asi najviac vybláznila.... Neviem, kedy sa dostanem k napísaniu ďalšej časti, no už mám celú poviedku až do konca premyslenú...uvidím, či sa celý jej koniec zmestí do šiestej časti, alebo bude záverečná až ta siedma.. Enjoy reading..

Piata časť

Prepáč mi tie opatrenia, no nemám rád, keď na mňa niekto mieri,“ ozval sa znova neznámy hlas.
Až vtedy si Dean všimol, že v starom ošumelom kresle pri krbe niekto sedí. Snažil sa zaostriť, či sa mu nepodarí rozoznať tvár neznámeho, ktorá bola sčasti osvetlená plamienkami z kozuba.
„Kto si a odkiaľ ma poznáš?“ spýtal sa napokon Dean neisto.
„Ty ma nepoznáš, no ja teba veľmi dobre. Ešte lepšie však poznám Sama. Kto by to bol povedal, že sa z neho napokon stane nový vodca zla. Bolo to také milé chlapča.“
„Čo chceš?“ ozval sa znova Dean a tentoraz zvýšil hlas.
„Mier a lásku všade na zemi,“ odvetil mi neznámy ironicky a letmo sa usmial.
„Ja nechcem nič, to ty si tu preto, že niečo hľadáš, však sa nemýlim, Dean? Braček vystrčil rožky a ty teraz hľadáš spôsob, ako ho skrotiť.“
Deanovi sa jeho slová ani trocha nepáčili, najradšej by mu jednu vrazil za to, ako o jeho bratovi hovorí, no snažil sa ovládať, pretože vedel, že zrejme našiel spôsob, ako svojmu bratovi pomôcť a nechcel nič riskovať.
„Vieš, som na tomto svete už dosť dlho. Pripravoval som sa na toto celý svoj život, vedel som, že sa to jedného dňa stane. Tak ako mal tvoj brat dopredu predurčený osud, mám ho aj ja. Ale myslím, že som už natáral dosť, čas beží, musíme jednať.“
Zrazu sa muž postavil. Bol postarší, mohol mať tak okolo sedemdesiatky. Tvár mal zarastenú šedými fúzmi, z ktorých sa formovala pomerne dlhá brada siahajúca až na starcovu hruď. Na špicatom nose sa vynímali zlatisté polmesiačikové okuliare. Dean si pripadal ako v rozprávke. Starec s briadkou, chatrč uprostred lesa, nič, čo vyzeralo ako skutočnosť. Tá sa mu však pripomenula vo chvíli, keď starec podišiel k veľkej plechovej skrini a otvoril ju. V skrini sa nachádzal akýsi oltár, množstvo kníh a predmety, ktoré v šere miestnosti nevedel rozoznať.
„Ešte raz sa pýtam, kto si?“ Obava v Deanovom hlase bol evidentná a badateľná.
„Volám sa Erwin a som jediný, kto ti môže pomôcť zachrániť bratovu dušu.“
„Erwin?“ Dean sa snažil zaloviť v pamäti, či sa mu náhodou na jeho meno nepodarí v súvislosti s niečím spomenúť, no bezvýsledne.
„Ako som povedal, nepoznáš ma a ani nemôžeš. Ukrývam sa v tomto lese už roky, a tak nerozumiem, ako ma ona mohla nájsť.“
„Ruby..,“ doplnil ho Dean.
„Presne tak. Tá blondínka si sem pred pár dňami napochodovala, len tak, akoby nič. Dokonca ju nezastavili ani moje ochranné kúzla, jednoducho tomu nerozumiem.“ Starec sa poškrabkal po hlave a zmraštil čelo.
„Kúzla?“ vykoktal zo seba Dean.
„Och, zabudol som sa zmieniť? Som čarodejník – ochranca a sprievodca. Možno ti bude niečo hovoriť meno Damien...“
„Ty ho poznáš?“ skočil mu do reči Dean.
„Či ho poznám? Pochádzam z jeho rodu. Bol mojím predchodcom. Už stáročia sa jeden z nás snaží ochraňovať jeho tajomstvo. Nielen jeho, ale aj Dumainove, čiernej ovce našej dynastie. Aj napriek všetkému, aj napriek mojej príprave som zlyhal, nedokázal som tajomstvo ochrániť, a preto si tu teraz ty. Ja pomôžem tebe a ty pomôžeš mne.“
„Dýky? Tým tajomstvom sú dýky, však?“ vyhŕkol zo seba Dean víťazoslávne.
„Stále viac ma prekvapuješ, Dean. Aspoň môžem bez okolkov prejsť k veci. Ako som povedal, pred pár dňami sa tu sčista-jasna zjavila tá blondína a jednu z dýk ukradla a ako som sa stihol presvedčiť, nenarobila s ňou žiadnu dobrotu. Dlho som sa snažil prísť na to, kto bude ďalším nástupcom a keď som prišiel na to, že to bude tvoj brat, bolo už príliš neskoro.“
Erwin zmraštil čelo a plne sa sústredil na otváranie malej drevenej skrinky. Trikrát zopakoval vetu v latinčine a skrinka sa otvorila. Siahol dnu a vybral pomerne veľký oceľový kľúč. Na Deanove počudovanie vyzeral úplne normálne, obyčajne, v jednu chvíľu si myslel, že je to kľúč od pivnice či stodoly.
Erwin sa otočil k Deanovi a kľúč mu podal.
„Teraz to je len na tebe. Ja dole zatiaľ nesmiem, som len sprievodca a strážca.“
„Dole?“ spýtal sa Dean prekvapene.
Erwin podišiel ku kozubu a odsunul koberec, pod ktorým sa nachádzali padajúce dvere. Otvoril ich a odstúpil. Dean sa zhlboka nadýchol a plný očakávania zišiel dole.
Hneď nato sa ocitol v tmavej a dlhej chodbe. Erwin v tom momente dvere nad Deanom zatvoril a Dean tak prišiel a jediný prísun svetla. Poslepiačky začal hmatať v bunde a z vrecka vytiahol mobil, ktorý mu aspoň trocha osvetlil okolie. Chodba bola úzka a nízka, Dean sa musel krčiť, aby si hlavu neudrel o jej strop. Súdiac podľa rozpadajúcich sa tehál, ktoré ju lemovali, bolo zjavné, že bola chodba vybudovaná pred mnohými rokmi. Viedla smerom na západ, no jej koniec Dean nevidel.
Vložil kľúč do vrecka a s hrčou v hrdle a zovretým žalúdkom sa vybral v ústrety nepoznaného. Občas mal pocit, akoby ho v tmavých zákutiach nekonečnej chodby niečo pozorovalo či sa mu prihováralo, no pripisoval to nedostatku vzduchu a stiesnenému priestoru. Chodbou sa ozýval len jeho zrýchlený dych, ozvena krokov a žblnkot vody kvapkajúcej z popráskaných stien. Asi po 10 minútach sa chodba začala rozširovať. Dean pochopil, že sa blíži do cieľovej roviny.
O chvíľku sa ocitol v okrúhlej miestnosti. Všade navôkol viseli starodávne obrazy, meče a mačety. Miestnosťou sa šíril podivný zápach, ktorý sa v nej zrejme za tie roky bez prístupu vzduchu nahromadil. Zatuchnutý pach Deanovi vrážal do nosa a spôsoboval bolesti hlavy. S mobilom v ruke prechádzal po miestnosti, až kým nenašiel to, čo hľadal. Priamo pred Deanom sa týčili oblúkovité oceľové dvere. Dean vybral kľúč z vrecka a trasúcimi rukami ho vložil do zámky. Tá hlasno cvakla, povolila a dvere sa otvorili.
„Skvelé, zasa tma,“ ponadával si v duchu Dean, len čo cez škárku vo dverách zbadal ďalšiu tmavú miestnosť. Opantaný strachom podišiel bližšie a vošiel dnu. Zrazu ho obklopilo jasné a ostré svetlo a následne pocítil obrovský tlak, ktorý ho zrazil k zemi.
„Princezná sa nám konečne zobudila,“ ozval sa niečí hlas.
Dean pootvoril oči, aby zistil, komu patrí a čo sa vlastne stalo. Celé telo mal v jednom ohni, všetko ho bolelo, každý pohyb, dokonca aj otváranie očí. Čo ho však po chvíli prekvapilo, bol fakt, že je zviazaný reťazami a nemôže sa ani pohnúť. Pomaly zdvihol hlavu a začal sa obzerať po okolí. Nerozumel tomu, ako sa z ničoho nič ocitol na tomto mieste – v podzemí. Všade navôkol bol len piesok a obrovské kamene. Miestnosť bola osvetlená len sviečkami, ktoré boli dôsledne porozkladané na zemi do kruhu.
„Prečo si sem vôbec chodil?“ ozval sa neznámy znova.
„Ja, ja, ja...“ začal Dean koktať.
„Dean, už ťa viac nepotrebujem, už nie som ten slaboch, ktorého si poznal. Celý svoj život si ma chránil, akoby som sa sám nevedel brániť, pokladal si ma za zbabelca. Myslel si si, že sa o seba sám nedokážem postarať, tak sleduj.“
Po týchto slovách Dean pochopil, že sa mu prihovára Sam. Z neosvetlenej časti miestnosti vyšla vysoká postava v čiernom rúchu.
„Sam, toto nie si ty, tie reči o osude sú len sprostosti, bojuj s tým!“
„Bojovať? A prečo? Prečo, keď mi je teraz lepšie. Nikdy v živote mi nebolo lepšie a ty mi už viac nebudeš rozkazovať, rozumieš? NIDKY!“
Samove oči sa sfarbili nažlto.
„Si slaboch a opäť si to raz dokázal. Nedokázal si ma zastaviť, čeliť realite, čím v skutočnosti som a pozri, čo si zavinil.“
Démon lúskol prstami a dovtedy neosvetlenú časť miestnosti zahalilo svetlo.
„Len sa pozri, čo si spôsobil, je to všetko tvoja vina. Len ty za to môžeš. Ty a tvoja zbabelosť.“
Dean s hrôzou v očiach upriamil pozornosť na bezduché telá ležiace na zemi. Ellen, Jo, Bobby, všetci boli mŕtvi.
„Nie, toto nemôže byť pravda,“ snažil sa presvedčiť sám seba Dean.
Zatvoril oči sa snažil sa mysľou opäť dostať do chodby pod starou chatrčou.
„Obetoval som pre teba svoj život a ty si ho premárnil. Zlyhal si, Dean, sklamal si ma.“
Dean opäť otvoril oči.
„Otec?“
„Ako si to mohol dopustiť, jediné, o čo som ťa žiadal, bolo, aby si na neho dohliadol a ty si namiesto toho dopustil, aby zabil tisícky ľudí. Hanbím sa za teba, synak.“
„Dean, vždy som ti verila, verila som, že svojho malého bračeka ochrániš.“
„Mama? Toto nemôže byť pravda, jednoducho nemôže.“
Výčitky sa na neho sypali zo všetkých strán, akoby Dean opäť prežíval svoju najhoršiu nočnú moru.
„Je to pravda, braček, za všetko môžeš len a len TY!!“
„Nie, nie, nie, ja som sa o nič z toho neprosil. Nechcel som, aby mama obetovala Sama za môj život, nechcel som, aby sa otec obetoval za môj život a nechcel som, aby sa Samovi toto stalo.“ Dean kričal, kričal ako zmyslov zbavený, bol zničený. Všetky tie výčitky ho ubíjali. Najhoršie však bolo, že v kútiku duše vedel, že majú pravdu. So slzami v očiach hľadel na mamu, otca a brata.
„Len som chcel, aby sme boli rodina, nič viac!“
Miestnosť opäť zaplavilo jasné svetlo a Dean sa ocitol na zemi.
„Tak zachráň našu rodinu, zachráň tie posledné kúsky, ktoré z nej zostali a zabi ma, inak sa rozpadne nadobro a ty tu zostaneš sám so svojimi výčitkami a ľútosťou.“
Sam hodil Deanovi dýku.
„Zabi ma!!“
„Nemôžem, radšej zomriem.“ Dean popadol dýku, ktorú mu Sam hodil a celou silou sa ňou bodol.


„Zvládol si to, gratulujem.“
Dean otvoril oči. Ležal na zemi v okrúhlej miestnosti a v ruke zvieral legendárnu strieborno-modrú dýku. Kúsok od neho stál Erwin a usmieval sa od ucha k uchu.
„Čo to, preboha, bolo?“ spýtal sa zhrozene Dean.
„Bola to skúška, ktorou si musel prejsť a zvládol si ju. Dýka ti patrí zaslúžene. Teraz ti už nič nestojí v ceste, bež a zachráň svojho brata, čas sa kráti, nedopusť, aby došlo k tomu najhoršiemu.“
„Ale ja neviem...“
„Prídeš na to, viac ti nesmiem prezradiť. Keď si nebudeš vedieť rady, jediné, čo musíš spraviť, je nestrácať nádej. A teraz už choď!“

Erwin prešiel rukou po starej a popráskanej stene. O chvíľku sa na tom istom mieste objavili dvere. Otvoril ich, strčil Deanovi do ruky kolt a popohnal ho.
Dean sa opäť ocitol v lese. Bolo poludnie. Slnko sa predieralo cez mraky, vo vzduchu bolo cítiť čerstvo napadaný sneh, ktorý celý les prikryl bielym závojom.
„Tak to by sme mali,“ dodal Dean a pozrel sa na dýku. Veľmi dobre si uvedomoval, že je to teraz to najcennejšie, čo má a že ju musí chrániť ako oko v hlave. Obmotal ju šedou vreckovkou a vložil hlboko do vnútorného vrecka bundy.
Cesta naspäť ku autu mu ubehla rýchlejšie, než si myslel. Nespomalila ho ani hromada snehu, cez ktorú sa musel predierať. S úsmevom na perách nasadol do auta. Zaplavil ho pocit šťastia, vedel, že ešte nemá ani zďaleka vyhraté a že to ešte bude tuhý boj, no vo vrecku bundy ukrýval ligotajúcu sa nádej a to mu dodávalo toľko nádeje, akú nepociťoval snáď nikdy v živote. Dúfal, že to všetko dobre dopadne a o pár dní sa na to všetkom bude aj so Samom zabávať.
Opäť začal poletovať sneh. Malé biele vločky dopadali na predné sklo a kapotu auta. Okamžite sa však roztopili a nezostala po nich ani stopa. Dean veril, že tak ako tieto vločky, aj táto hrozná nočná mora, ktorú posledný týždeň prežíval zmizne a nezostane po nej nič.
Celú cestu zamyslene hľadel pred seba a o niekoľko hodín už parkoval pred Bobbyho domom.

„Bobby? Bobby?“
„Dean?“ ozval sa po chvíli ustráchaný hlas.
Do predsiene sa dovalil Bobby a rozbehol sa k Deanovi, aby ho objal.
„Chlapče, kde si bol? Bál som sa o teba. Štyri dni ťa nebolo a ja som sa obával toho najhoršieho.“
„Štyri dni? Ale veď som bol preč sotva deň.“
„Nie Dean, mýliš sa. Kde si bol?“
„To nie je možné, ibaže..,“ Dean sa zarazil. Spomenul si na skúšku, ktorú absolvoval. Zrejme trvala dlhšie, než si myslel.
„Dean, už mi konečne odpovieš? Kde si, do čerta, bol?“ spýtal sa Bobby káravo.
Dean nič nepovedal, len z vrecka vytiahol dýku a podal ju Bobbymu. Ten opatrne roztvoril vreckovku a neveril vlastným očiam.
„Ako...ako...“
„To je nadlho, Bobby, niekedy ti to určite všetko vyrozprávam, no teraz nemáme čas, zostávajú nám už len tri dni do korunovácie.“
Bobby zostal z celej situácie zaskočený. Ani vo sne ho nenapadlo, že sa Dean po štyroch dňoch vráti aj s legendárnou dýkou, o ktorej si myslel, že bola len povesťou a nikdy v skutočnosti neexistovala.
Zo zamyslenia ho opäť vytrhol Dean, ktorý mu dýku vzal a schoval si ju do bundy.
„Musíme jednať rýchlo. Čo si sa počas mojej neprítomnosti dozvedel, Bobby?“
„Bol som za niekoľkými lovcami, všetci sú súčasťou hnutia za zvrhnutie a zabitie nového vodcu. Snažil som sa od nich zistiť miesto korunovácie, no sú veľmi opatrní a dávajú si pozor, komu čo povedia. Nič mi nechceli prezradiť. Jediné, čoho sa môžeme držať, je úplné zatmenie mesiaca, ktoré nastane presne o tri dni o polnoci.“
„To nám veľmi nepomôže. Musíme za každú cenu zistiť, kde sa má korunovácia konať.“

Medzitým, podsvetie

„Pane, nenesiem dobré správy. Lovci sa dozvedeli o vašej korunovácii a plánujú ju prekaziť.“
„Predstúp bližšie.“
Ruby podišla bližšie a pokľakla.
„Prišla som za vami pre radu.“
Vysoká postava v čiernom rúchu sa pousmiala a pristúpila k Ruby.
„Hádam si nemyslíš, že sú pre mňa akísi lovci nejakou prekážkou. Povolaj niekoľkých démonov, nech ich do jedného zabijú, nielen ich, ale každého, kto s nimi má niečo spoločné. Ty ich veď.“
„Áno pane, ako poviete,“ uškrnula sa Ruby, poklonila sa pobrala sa na odchod.
Skôr, než miestnosť opustila, poohliadla sa...
„Niet pochýb, že ho Azazel vybral, má to v krvi. Sam s týmto svetom skoncuje, roztrhne ho na malé kúsočky. O tri dni povstane a slnko navždy zapadne,“ radovala sa Ruby v duchu.

Samova duša v tej chvíli zvádzala boj. Bola uväznená vo vlastnom tele. Z minúty na minútu slabla a pomaly sa strácala, zatiaľ čo sa démon stával silnejší a neovládateľný.
„Nebojuj so mnou, mňa neporazíš, som silnejší. Už len tri dni a navždy sa stratíš a nezostane po tebe ani fľak na koberci. Ja sa stanem úplným vládcom nielen tohto tela, ale aj tohto sveta.“
Démon v Samom tele sa nemohol dočkať, kedy sa navždy zbaví jedinej neresti, ktorá mu zostala, toho kúsku ľudskosti, duše, ktorá v tele už nemala čo hľadať. Samého ho jej prítomnosti prekvapovala a znepokojovala. Bojovala, bojovala tak veľmi, až ho to desilo, ešte sa s niečím takým nestretol.
Zrazu démona popadla bolestivá kŕč, začal sa triasť, nedokázal sa udržať na nohách.
„Dean, pomôž mi, DEAN!!“ skríkol znenazdajky.
Aj napriek veľkej bolesti démon vstal, popadol striebornú času a zo zúrivosti ju hodil o stenu.
„Nedostaneš mňa, zničím ťa, zbavím sa ťa a tvoj brat nebude môcť spraviť nič, pretože je mŕtvy. Rozumieš? Skapal tak, ako skapeš aj TY!“

O dva dni neskôr, Bobbyho dom

„Povedz mi, kde sa to má odohrať!!!“
„Neviem, a aj keby som vedel, nezradím svojho pána.“
Dean stál priamo pred démonom, ktorého sa im podarilo chytiť počas nedávneho útoku v Nevade. V očiach mal zlosť, neutíchajúcu zlosť. Sklonil sa k démonovi a vylial na neho vedro so svätenou vodou. Démon začal kričať od bolesti.
„Ale vieš a pekne mi to tu vyklopíš, inak ťa roztrhám na márne kúsočky, stiahnem z kože a až potom pošlem ten tvoj démonsky zadok späť do pekla.“
Bobby stál naľavo od Deana v rukách držal knihu so zaklínadlom na vyhnanie démona. Dean prikývol a Bobby začal čítať. Démon so sebou začal hádzať. Asi v polovici to už nemohol vydržať a začal prosiť.
„Prosím, prestaňte, nechcem sa tam vrátiť, všetko vám poviem, len mi musíte sľúbiť, že ma nepošlete naspäť do pekla.“
„Sľubujeme,“ odvrkol Dean pohŕdavo.
„Dobre, dobre, môžem vám povedať len to, čo som počul. Povráva sa, že sa to má odohrať na akomsi starom pohrebisku v Kansase. Kde presne naozaj neviem, prisahám,“ skuvíňal démon.
„Lawrence, bože, aký som len sprostý, prečo mi to hneď nenapadlo. Otec mi vždy vravel, že z toho miesta vychádza zvláštna energia.“ Dean si rukou buchol po čele a vybral sa smerom k Bobbyho knižnici, aby si o tom mieste zistil čo najviac.
„Tak by sme ma teraz mohli pustiť,“ poznamenal démon.
„Dean...,“ Bobby ani nedokončil vetu.
„Dokonči to!“ odpovedal mu Dean.
„Ale, ale, ale ste mi...nie, nie, prosím..“ Démon sa Bobbyho snažil presvedčiť, no ten bez váhania pokračoval vo vymietaní. Po chvíľke bolo už len počuť démonov krik a silný úder, keď sa čierny dym rozplynul nad Diablovou pascou.

„Hotovo,“ poznamenal Bobby a prisadol si k Deanovi. Ten ho ani nevnímal.
„Čo si zistil?“ pokúšal sa navodiť konverzáciu znova.
„To pohrebisko je staré ako ľudstvo samo, nikto si presne nepamätá, kto a kedy ho vybudoval. Hovorí sa, že z neho sála zvláštna energia. Niektorí ľudia žijúci v susedstve sa zbláznili. Vraj odtiaľ v noci vychádzali zvláštne tvory, mizli a znova sa zjavovali. Uprostred pohrebiska sa nachádza krypta, z ktorej vraj tie tvory vychádzali. Každý starosta sa pohrebisko pokúšal zbúrať, no vždy záhadne zomrel skôr, než to stihol uskutočniť. Všetci tvrdia, že je to miesto prekliate a nikto sa k nemu nepribližuje...Bobby, myslíš si, že je to...“
„Centrum všetkého zla, skutočná brána Pekla,“ doplnil ho Bobby.
„No, aspoň vieme, prečo si vybrali práve toto miesto, pre krásnu prírodu to určite nebolo,“ zavtipkoval Dean.

„Musíme hneď vyraziť, už nám zostáva len niekoľko hodín.“
Na Deana doľahla panika a začal zmätkovať.
Všetky potrebné veci nahádzal do tašky a šmaril ju do kufra. Bobby ho bez slova nasledoval.
Vonku padal súmrak. Dean šliapol na plyn. Vedel, že je dôležitá každá minúta a nesmie ju premrhať. Do polnoci zostávali už len štyri hodiny. Na jasnej nočnej oblohe sa začal črtať mesiac. Dean pri každom pohľade naň šliapol na plyn. Sústreďoval sa len na jediné, dostať sa do Lawrencu načas.

O niekoľko hodín neskôr sa pred ním začala zjavovať veľká ceduľa s nápisom „Lawrence“.


Medzitým, Lawrence, Kansas – pohrebisko

„Môj pane, už je takmer všetko pripravené. Do polnoci zostáva zopár minút.“
„Skvelé, skvelé, všetko ide podľa plánu, čoskoro to vypukne a začne skutočná zábava,“ démon sa začal strašne rehotať.
„Už ma nič a nikto nezastaví,“ dodal.
„Tým by som si nebol taký istý.“
Pri vstupnej bráne pohrebiska sa zjavil Dean a v rukách sa mu leskla dýka.
„Ty?“ skríkol démon šokovane.


Pokračovanie po reklame...

No já opět nemám slov. Fakt nevím, co bych ti na to měla napsat, Sarinka. To je prostě brilantní práce, úplně se mi to všechno promítalo před očima. A ta Deanova zkuška....
A zase konec v nejlepším! Jak já tohle nenávidím. Honem honem další pokračování nebo mě fakt švihneeeeeeeeeee.......
Super, prostě super! Jediná vada na této skvělé povídce je ta, že už bude končit. Já nechciiiii!

Reklama??? Jaká reklama??? ......nenávidím reklamu.Jak ji můžeš dát v takovej okamžik Sarinko tak tohle je vážně něco ....prostě tohle je tak úžasná povídka
No ta Deanova zkouška...to sem myslela že je po mě
...a jak jsi popisovala tu jeho cestu podzemní chodbou..úplně mě políval studenej pot..já bych tam zkolabovala..jen ta představa té chodby Teda a jak Sammy volal Deana na pomoc
Já už chci pokráčko prosííííííím nenech tu reklamu dlouho nebo je po mě
Fakt super,skvělé,úžasné,brilantní,famozní....prostě NEJ

no tak pokracovanie bolo proste brilantne ja nemam slov, ty si majstrom svojho remesla tato cast bola neuveritelne napinava a skvelo napisana ja tuto poviedku milujem a je ozaj skoda, ze sa uz chyli ku koncu, no aj tak sa prihovaram za skore pokracovanie, lebo ten koniec .... to si ozaj skoncila v najlepsom, takze rychlo rychlo dalsiu cast, please